Tak ty nebudeš poslúchať?!

1.2.10

O tom, čo je perverzné i pre mnohých teplých

"Áno pane!"

Toto je verzia článku s obrázkami. Ilustrácie dopĺňajú a rozvíjajú text úvahy, tvoria s jeho obsahom previazaný celok. Pomáhajú vžiť sa do odovzdávaných myšlienok, precítiť ich - podobne ako príbeh umožňuje "zažiť" to, čo by čitateľ v podobe radu tvrdení ľahko odsunul. Osoby vyobrazné na nasledujúcich grafických materiáloch s doplňujúcimi textami a obsahom článku nemusia súhlasiť, vyobrazené situácie sa mohli odohrať v inom kontexte. Využívam ich ako ilustračné obrázky, ktoré boli uvoľnené do "Public Domain", alebo pod licenciou "Creative Commons". Načítanie grafického materiálu môže trvať dhlší čas, v závislosti na rýchlosti pripojenia.

Obrázky môžu zachytávať aj nahé ľudské telo, jeho časti, pohlavné orgány, ich úpravy; fotografické náznaky sexuálneho aktu, alebo jeho vyobrazenie na historických artefaktoch (hoci som sa súčasnej priamej pornografii vyhol); tak výjavy ľudskej blízkosti, nehy a intimity - ako aj znepokojujúceho násilia rôznych druhov; objekty fetišov a scény alternatívnych sexuálnych praktík (ktoré boli predvádzané na verejnosti) bez kopulácie samej. Obrázky prikladám s úmyslom ilustrácie textu, ktorý je obsahovo určený dospelým (dospievajúcim, sexuálne uvedomelým) osobám. Pre niekoho ich zhliadnutie môže byť nepríjemné až traumatizujúce - preto ponúkam linku na verziu bez obrázkov.

Zlodej kričí: "chyťte zlodeja!" - vraví naše staré porekadlo. Najľahší spôsob ako uniknúť bodavým ukazovákom je namieriť prstom na ešte väčšieho hriešnika. Utiecť hnevu moralizátorov tak, že sa za moralistu (so svojim typom morálky) vydávame sami. To sa vie, že je to zároveň ten najpokútnejší, najzákernejší a najsmutnejší ľudský trik. Avšak nič cudzie - tak mainstreamu, ako i teplým. V neschopnosti presvedčiť väčšinu, že to čo robíme a to čím sme nie je hriech - sa utiekame k tomu, aby sme za hriech označili všetko to ostatné, čo sami nepoznáme a nerobíme. S konskou dávkou vypočítavej psychológie - obraciame zlosť smerovanú voči nám na niekoho ďalšieho - snažíme sa svojim "spravodlivým hnevom" strhnúť dav, aby sme v ňom sami zanikli. Veď ľudia sa jednoducho potrebujú "spravodlivo hnevať"... to je jedno na čo.

Teplí sú už pekných pár storoči terčom posmechu i nenávisti, ľuďmi označovanými za "perverzných". V "rozhovore" s fanatikmi, ktorí nedostatok obsahu vlastnej viery nahradzujú moralizovaním a lezením druhým ľuďom do postelí, často akokoľvek dôkazné argumenty nemajú žiadnu váhu. A tak sa utiekame k rovnakému postupu - ukazujeme prstom na ešte perverznejších. Podozrievavý hnev spoločnosti usmerňujeme k menšine v menšine, k tým, ktorí majú o čosi menej "morálnych zábran" (čím myslím umelú fikciu, nie prirodzené limity) než my. Tí ktorí stále sexujú a nechcu si "založiť vzťah" - s jedným partnerom na celý život verne až do smrti, tí ktorí to majú radi viac špinavé a prasavé, tí ktorí nechcú svoje nechutnosti robiť len doma za zavretými dverami, ale vyťahujú ich na verejnosť.

Pripomína mi to zábavnú frašku: Ten kto fantazíruje o sexe sa bojí svätca, ktorý na ňho "divne zazerá". A tak ukáže prstom na toho, ktorý o sexe rozpráva. Ten ktorý o sexe rozpráva ukáže na toho, kto si honí. Onanista ukazuje na toho, kto súloží. Sexujúci párik ukazuje prstom na susedu, ktorá svojmu drahému líže lízatko. Ten, ešte pred vyvrcholením ukáže na buzeranta, ktorému fajčí chlap!. G0y (to som naozaj našiel na webe), gay ktorý praktizuje len orálny sex, opovrhuje všetkými buznami ktoré si lezú do pozadia. A "normálne buzny", ktoré si užívajú aj orálne aj análne rozkoše ukazujú na tých, ktorí sa oddávajú *** a *** a tiež *** a počul som že aj ***

Prásk! A ticho tu bude!

Trocha vzdelávania pre poslušných žiakov:

Sex: Fyzický kontakt dvoch, alebo viacerých ľudí, vedený pohlavnou túžbou, ktorý môže ale nemusí zahŕňať stimuláciu pohlavných orgánov.

Nepochybne, katolícka definícia sexu sa vyníma ako vztýčený pohlavný úd nad ponímaním sexu vo zvyšku sveta: "Súlož je telesné spojenie dvoch manželov, v ktorom sa vďaka stimulácii pohlavných orgánov umožní počatie nového života." Kresťanstvo starých jeduplných kňazov je už raz také, nemôže si pomôcť nediktovať človeku zmysel života, čo má robiť a nemá robiť, samozrejme v mene Boha, s ktorým sa nepochybne osobne stretli.

Moje morálne ohraničenia sa približujú viac človeku... a verím, že prostredníctvom neho i k môjmu osobnému poňatiu božského. Sex je to, čo robia dvaja ľudia dobrovoľne z vlastnej zvedavosti, záujmu, pre vlastný pôžitok či naplnenie. To nevylučuje uskutočnenie sexu kde fyzické milovanie je len ztelesnením (spodobením, vyjadrením) duševnej lásky, ale ani súlože pre radosť, pre odbavenie sa, pre uvoľnenie sexuálneho napätia, alebo jednoducho kontakt podmienený len fyzickou príťažlivosťou medzi osobami ktoré sa ho zúčastnia. Ak sa budú ľubiť traja, alebo priťahovať dvanásti - nechávam to na nich a na nosnosti ich postele. Či kuchynského stola...

Úmyselne som vo "svojej katolíckej definícii" nenapísal "splodenie dieťaťa". Počatie nového života je krásny mnohoznačný pojem, ktorý nemusí odkazovať len k privedeniu urevanej potvory, ktorá neskôr bude falšovať daňové priznania, na svet. Sex a orgazmus (Kiežby ho už naši kňazi zažili!) je obrovské uvoľnenie (a prijatie) revitalizujúcej sily, ktorá človeka spája s božskou podstatou univerza ("Och Bože! Áno!), s partnerom, s ľudstvom, umožňuje mu intenzívnejšie precítiť tento svet, svoje telo, spojenie tiel, svoju dušu, preľnutie duší, lásku, bytie, svoj vlastný dych, svoj život. Vďaka sexu sa cítime viac nažive. Sme spojení s Jednotou a vďaka tomu paradoxne viac sami sebou. Sex je oslava života, obnova života, započatie nového života. Ľudia sa milovali v mieri a blahobyte - i v ošiali vojny - aby oslávili že sú ešte nažive, aby to precítili. Pravidelný príjemný sex prospieva zdraviu človeka a tomu, aby sa cítil so sebou dobre. Sila orgazmu z nás zdvíha všetko čo nás ťažilo, sníma z nás starosti a umožňuje začať znovu - ale už na inej úrovni - tak intenzívne je toto spojenie. Oslava, obnova, odznova. Orgazmus. Nie môj - ešte nie je koniec...

Naproti tomu, vieme čo je znásilnenie. Akt, možno vedený (aj) sexualitou, možno so spoluúčasťou sexuálneho pudu, ktorého sa jeden z partnerov neúčastní dobrovoľne. Poviem ešte raz a inak - sexuálny akt, kde sa na partnerovi čosi vynucuje proti jeho vôli. A tu sa skrýva veľký paradox. Submisívne-dominantný vzťah môže ponímať scény, kde je partner k niečomu donútený, v sado-masochistických hrách sa mu môže ubližovať, ale s týmto donútením či ublížením vopred počítal a súhlasil, ešte predtým než sa stali. Áno, môžeš ma poviazť, zbiť, prinútiť. Je to hra na prinútenie. Znásilnenie nie je hra. Tam druhá strana s násilím nesúhlasí. Paradoxne, k popisu znásilnenia má bližšie cirkvou vynucovaná sexuálna abstinencia (zákaz masturbovať), obmedzenie sexu na plodenie detí (ak chceš dve deti, môžeš sexovať len dvakrát za život, alebo hrať ruletu s Bohom - s plodnými a neplodnými dňami - nie však používať ochranu) - na základe podvodu (Boh to tak nariadil), z pozície autority (rodičov voči teenagerom), či vzbudzovaním pocitov viny (tak ako to "nenásilne" robia kňazi), čím človeka uvádzajú do chorobného psychického stavu.

Ak sa bavíme o dobrovoľnom sexe, je jedno či partner vraví "miluj sa so mnou nežne", alebo žiada "pohryz ma do bradavky", alebo dovoľuje "spráskaj ma ako hada" ... pokiaľ sa tohto aktu účastnia jeho aktéri dobrovoľne a teší ich, nie je dôvod aby im v tom spoločnosť, alebo nejakí jednotlivci bránili. Sex dvoch, či viacerých ľudí sa týka ich samých, nedotýka sa nijako negatívne ostatnej spoločnosti, preto sa im doň ostatná spoločnosť nemá čo miešať. Jediné čo má zmysel, je otvoriť diskusiu, kde si ľudia na tému sexuality a sexu budú vymienať skúsenosti, zážitky a pohľady, hľadať cestu k potešeniu, naplneniu, zmysluplnosti - aby vedeli ľahšie odlíšiť lži, predsudky, zábrany hanby od skutočných prirodzených hraníc. Svojich vlastných.

Sadizmus: Potešenie z ubližovania či naplnenie v ubližovaní druhým. Sexuálny sadizmus: Erotizovaný pôžitok z ubližovania v rámci sexuálnej scény.

Masochizmus: Nachádzanie potešenia či naplnenia, ak sa človeku ubližuje. Sexuálny masochizmus: Erotizovaný pôžitok z bolesti v rámci sexuálnej scény.

Dominancia: Potešenie z ovládania druhých, pôžitok z moci, tendencia viesť. Sexuálna dominancia: Potešenie z ovládania v sexuálnej hre, alebo styku, erotický náboj v bytí pánom.

Submisivita: Potešenie z bytia ovládaným, pôžitok z podriadenia sa. Sexuálna submisivita: Potešenie z podriadenia sa v sexuálnej hre, alebo styku, erotický náboj v bytí otrokom.

Zväzovanie, znehybňovanie, výprask, mučenie, piercing, vypaľovanie, tetovanie, sexuálne hračky, svorky na bradavky, dildá, vibrátory, exhibicionizmus, voyeurstvo, homosexualita, bisexualita, orgie ... kde sa končí "normálny sex", kde sa začína "kinky" - teda prasavý, perverzný sex - a čo je už za hranicou vkusu, miery, či únosnosti? ... piss, fist, scat, red, breathplay? Všímajme si, ako sa naše slovenské slová postupne prelievajú do prevzatých cudzích slov a nakoniec do tajomných mnohoznačných slov úplne cudzieho jazyka, ktorý viac ukrýva než odhaľuje.

Temný eros

Trochu ťažko sa o tejto téme píše v našich "nultých a teen rokoch", ktoré sa oproti deväťdesiatym milovaného i nenávideného dvadsiateho stroročia predsa len prechýlili k akémusi konzervativizmu. Prišli pravicové a náboženské vlády - sťaby sa celý svet naraz pomiatol - a nemyslím len Busha, Putina, Osamu, Amhadínežáda, či Klausa - ktorí vystriedali večne ožratého Jeľcina, inteligentného, muzikálneho a sexuálneho (!) Clintona, pokrokového Chatámího, alebo civilného, umeleckého a zmierlivého Havla. Tá posledná dekáda nebohého storočia sa naopak niesla v znamení eufórie po páde totalít východnej Európy, sexuálneho experimentovania, pompéznej diskohudby, drôg a... "relácií o sexe". Wa(h)re liebe, Liebe sünde, Peep, Tabu, Peříčko, Láskanie - nás každý týždeň (hoci ostýchavo, delikátne a citlivo) oboznamovali s neuveriteľne pestrým svetom sexuality a sexu - a my sme hltali. Aj tí, ktorí moralizovali - hltali - aby vedeli na čo majú druhý deň prskať síru.

Erotické relácie pre strednú triedu sa nevyhli ani téme BDSM (bondage, dominance/submission, sadism/masochism - zväzovanie, dominancia, submisivita, sado-maso), i keď čo sa pamätám, u nás sa jej venovali s veľkými očami, a "chi-chi-chi pikantnosťou". Do temna sotva možno vniesť viac svetla - ak to priamo nepopiera jeho podstatu - ale úprimnejší, živší, hlbší, alebo oduševnelejší, nepochybne však dospelejší pohľad na BDSM interakciu ponúka napríklad internetový príspevok Maldory. Domina v ňom o sebe rozpráva ako o terapeutke. Prostredníctvom násilia a zotročenia klienta v rámci scény, sa v ňom pokúšala prelomiť skryté bloky. Mohol takto zažiť katarziu, teda vyplakať sa z dávno zabudnutých tráum. To je nepochybne triezvejší pohľad než mravokárne "fuj", zaujímavejší než "veselá erotická hra v sexi prádielku" ako ju podáva mainstreamová pornografia - a nadovšetko - pohľad skutočný.

Samozrejme nie každá sado-masochistická udalosť sa končí v slzách. Niektorým ľuďom bolesť, alebo istá miera bolesti, spôsobuje naozaj pôžitok. To ťažko pochopia ľudia, ktorí majú vo svojom myslení zakorenené prísne rozdelenie : bolesť je na jednej strane, pôžitok na druhej. Svetlo a tma, dobro a zlo ... poznáme to. Skúsme ich vnímať v iných polaritách: bolesť-necitlivosť, pôžitok-nuda. V tomto prípade sa bolesť a pôžitok ocitajú na jednej strane, na strane intenzívneho zážitku, naproti rutine a ne-zážitku. Veľmi inteligentný, vôbec nie zakríknutý a pritom veselý portrét niekoľkých ľudí, ktorí sa našli v bizarných, perverzných a(lebo) bolestivých záľubách, ponúka český dokument Nebe, peklo (2010).

Dominantne-submisívnu, sado-masochistickú, spútavaciu, alebo fetišistickú scénu môžeme poňať ako hru, veľmi zvláštnu dospelú formu hry. Niekedy hru pre čisté potešenie z nej (tak ako niekto stavia domčeky zo zápaliek, alebo hrá šach), niekedy hru ktorá v sebe skrýva hlbšie volanie, človek sa v nej učí - formou zážitku. Je nesmierným prínosom pre dospelého človeka, ak v sebe dokáže nájsť stále detskú hravosť a prirodzenú detskú zvedavosť - vlastnosti ktoré nikdy nemal stratiť. Ich nedostatok sa prejavuje pradoxne práve vo väčšej detinskosti, moralizovaní, panovačnosti a znudenosti v "skutočnom živote" - teda mimo priestoru spálne (či mučiarne). BDSM môže byť práve spôsob, ako tieto vlastnosti v sebe znovunájsť, v zdravej miere pestovať a testovať. Hra je zároveň spôsobom, ako si vyskúšať vážne veci "na nečisto". Tak ako sa deti hrajú na rôzne povolania, na rodičov, na vojakov - a pripravujú sa na skutočný život - i sexuálna hra môže byť cesta, ako vyskúšať nové spôsoby komunikácie, preveriť si zaužívané spoločenské modely, pohrať sa s hodnotami, zakúsiť iné úlohy. Je to ako vývojové prostredie, počítačová simulácia, kde môžeme aj pochybiť, ale nespôsobíme takú galibu, ako keď by sme sa v reálnom svete hrali s jadrovou elektrárňou.

Iný častý obraz, ktorý sa stal takmer už klišé, je vo forme psychologickej pavedy pre strednú inteligenčnú triedu. Teória "kompenzácie" - kde človek ktorý je v živote či v práci vo vedúcej pozícii skúša cez sexualitu čo je to byť otrokom - a zasa ľudia z dolných pozícií hierarchií majú v sebe skrytú túžbu mať moc - a v úlohe sexuálnych dominantov si ju ventilujú. Je v tom samozrejme skrytá časť pravdy, duševnej pravda - áno, sexualita otvára zvnútra tie dvere, ktoré si zvonku zavierame. Je to naša záchranná brzda (alebo poistný ventil). No nie obsahom, ale v spôsobe akým sa s ňou narába, sa státo teória zanáša otrepanosťou a premúdrelou snahou riešiť a liečiť čosi, čo samo o sebe nie je problémom.

Pre niekoho je S/M cesta, ako svoje skryté túžby a potenciál temnoty spútať. Nekonať násilie vo svete, nebyť skutočným otrokom - ale nechať tieto sily realizovať sa takpovediac neškodne. Pre niekoho to znamená úspech, pre niekoho kastrovanosť. Pre niekoho je S/M naopak cesta, ako tieto sily uvoľniť. Uvoľniť ich znamená, aby sme ich dokázali zdravo - tvorivo - zakomponovať do nášho skutočného sveta, aby v ňom nepôsobili chorobne, slovami hlbinnej psychológie ako "tieň". Po príklady nemusíme chodiť ďaleko - násilie vo svete je príznakom neschopnosti narábať so silou, pôsobiť ňou prospešne (zdravo konštruktívne, alebo zdravo deštruktívne). Sexualita môže byť cesta, ako túto schopnosť získať a cibriť.

Duševne zrelší ľudia môžu byť naozaj liečiteľmi, možno nie druhých, ale prinajmenšom sami seba. V prípade zohratosti i svojho partnera. Môžu disponovať väčším talentom práce s dušou, než kadejaký psychológ, ktorý naštudoval stodvadsať predpísaných skrípt o tom, ako rozdeľujeme normy, komplexy a disfunkcie. Môžu byť osobnými spirituálnymi sprievodcami - schopnejšími než bežný kňaz. Ich pomôckami nie sú pero, papier, zborník, alebo krucifix - ale putá a biče. Sú predovšetkým terapeutmi a sprievodcami svojej vlastnej duše - a to je uznaniahodná funkcia, ba čo viac, omnoho zodpovednejšia forma terapie a pastierstva.

Fetiš je erotizovanie neživých predmetov. Sexuálnu príťažlivosť cítime z hĺbky svojho vnútra, je to akási automatika ktorú si nevymýšľame v hlave, ale jednoducho ju na sebe pozorujeme - tak ako vnímame že sa nám niečo páči, alebo niečo máme radi - preto by som ju nerád osvietil "vysvetleniami". Predsa len - fetiš môžeme vnímať ako pomýlenie si predmetu s jeho nositeľom alebo funkciou. To čo máme radi, môže byť šport, alebo náš spolužiak - a nie jeho športové spodné prádlo. Hoci, tento predmet nám umožuje priblížiť sa k tomuto človeku - tak blízko ako sa len dá, čo je viac než nič - tak, aby sme aspoň čiastočne uspokojili svoju túžbu a zároveň neznásilnili toho človeka. Objekt sa stáva prostredníkom v nenaplniteľných vzťahoch.

Fetiš môžeme brať do istej miery ako hobby - ako modelovanie lietadielok - ktoré vytvára komunity, aké v dnešnom svete človek hľadá len ťažko. Od diskusných fór po zoznamovacie portály, internet je plný miest kde ľudia s takýmito záujmami môžu komunikovať. Každá väčšia metropola má aspoň jeden klub pre záujemcov o "nemainstreamový" sex. (Pardon za výraz.) Človek by si myslel, že "perverzný sex" je skôr pre silné osobnosti a odvážnejšie povahy, no prinajmenšom vo forme fetišu môže byť prekvapujúcim spôsobom, ako sa môžu aj hanblivejší ľudia zoznámiť. Konieckoncov, fetiš môže byť aj z núdze cnosť. Spôsob, ako sa eroticky zabaviť i sám - v období, keď si človek nevie nájsť partnera - či už na nežnejší, alebo náročnejší sexuálny a citový kontakt.

Tému fetišu som však zďaleka nevyčerpal... ostávajú motívy nevysvetliteľné a skryté, ktoré môžu človeka tešiť a prospievať mu práve cez svoju tajomnosť. Jeho cieľom nemusí byť akési "vysvetlenie" a "vyliečenie". Niekomu sa jednoducho páčia chlapi v koži, v uniformách, alebo v športovej výstroji. Súčasne však fetiš môžeme uchopiť ako cestu poznávania - v trochu neobvyklej rovine. Je to vnuknutie, ako hľadat za čímsi zaujímavým, čo nás strháva tak že sa to ani neodvážime a nepokúsime analyzovať, čosi viac. Podobne, aj otrok sa cíti ako otrok, má rad bolesť a putá - a trochu proti srsti mu je počúvať dobiedzavé otázky "Čo je za tým?" Nechce to liečiť, chce to žiť. "Liečivý" proces sa udeje aj tým, že sa to snaží prijať, uchopiť, snáď aj pozitívne využiť. S/M je spôsob ako poznať život v iných kontextoch, spôsob ako čosi výnimočné zažiť - seba v extrémnych situáciách. Podobne ako pri lezení na Mount Everest - len tu zostupuje do hlbín, možno aj vlastnej duše.

Vrelo preto odporúčam napríklad spisy Markíza de Sade - napríklad Justína a Julieta - hoci u nás ich nájdeme skôr v bizarne redigovanej verzii plnej sexu, ale vyklieštenej o filozofiu. Pritom libertín de Sade je známy predovšetkým ako nekonformný a provokujúci mysliteľ. Medzi množstvom obscenity a neľudskosti "tu a tam" nájdeme perlu, ktorú sotva ponúknu iní autori. Za "maskota" svojej knihy o temných fantáziách vo vzťahu k duši a hlbinnej psychológii si ho vzal aj môj obľúbený spisovateľ, kresťanský kňaz, teológ, terapeut - Thomas Moore. Kniha sa nazýva Temný Eros (Dark Eros). Nie je to jediný spôsob uchopenia a možno ani nie dokonalý či "správny", no naznačuje prinajmenšom to, ako sa s niečim na pohľad odpudivým dá pracovať, ako v tom môžeme nájsť čosi užitočné, hodnotné, zmysluplné, dôležité a prínosné.

Au au au

Posuňme sa ešte o centimeter bližšie k ohňu. BDSM. To čo obávaná téma pre človeka znamená je znova individuálna otázka. Pre niekoho to môže byť spôsob života, pre niekoho prechodné obdobie, hľadanie niečoho, niekoho, možno dokonca signál, že niečo nie je v poriadku. Tak ako horúčka je symptómom v medicíne, ktorý odkazuje k zápalu, infekcii a poruche imunity - i sadomasochistická fantázia môže byť príznakom. Nie nutne choroby, ale stavu, hľadania. Dokonca i viac, môže to byť samoozdravná metóda. Nepochopenie, alebo nezvládnutie konceptov moci, násilia, bolesti, strachu, fóbie, odvahy a pochabosti, sily a slabosti, tvrdosti a nehy - môže primäť dušu, aby sa nespokojne ozvala a dokonca sama započala cestu k uzdraveniu, teda k rovnováhe - i prostredníctvom mocnej sily sexuality. Prostredníctvom sado-masochistických fantázií a zmysluplného pokusu o ich uskutočnenie môže človek získať hlbší vhľad do istých tém duše.

Jedným z veľmi častých prvkov BDSM scén je rituál. Obrady sa z nášho života úplne vytratili, z časti vďaka prikloneniu sa k extrému racionality, nakoľko náboženstvá ozajstných a ozajstne veriacich sklamali neschopnosťou povzniesť sa nad doslovnosť, mocenské štruktúry a sebastrednosť. V mnohých prípadoch moderný človek nestratil len obrady (vianoce, omše, spoveď), ktoré majú potenciál sýtiť dušu, ale i akúkoľvek usporiadanosť, režim dňa, zmysel bytia. Človek zostal v chaose náhodnosti. Možno mu je to vedome jedno, no "podvedomie" (len moderný pseudopsychotermín pre dušu) sa ozýva, že mu čosi chýba. Ak sme uzavreli kanál spirituálna, môže využiť kanál sexuality. Kanál je cesta, kadiaľ sa niečo niekam dostáva - môže to byť surovina, voda, ale i odpad. Opakujúca sa, racionálne nezmyselná forma rituálu v sexe a v BDSM-hre môže odpovedať na toto zúfalé volanie duše. Môže ho zasýtiť, alebo len upozorniť na to, že potrebujeme zmenu v skutočnom živote - dostať doň chýbajúcu obradnosť.

Ďalším dôležitým prvkom je štiepenie. Kde inde, tak ako v BDSM, nájdeme toľko pólov - pán a otrok, absolútna moc a bezmocnosť, príkaz a poslušnosť, bolesť a rozkoš, ovládanie a odovzdanie sa, ... Môže to byť cesta uvedomenia si extrému, jeho poznania, nájdenia spôsobu ako ho zvládnuť, schopnosti nájsť a znovunastoliť rovnováhu. Pre niekoho môže mať až náboženskú kvalitu - napríklad na úrovni taoizmu. Dominancia a submisivita je lekcia výmeny sily, ktorú mnohokrát odohrávame v reálnom živote (učiteľ a žiak, lekár a pacient, policajt a podozrivý, podriadený a nadriadený, občan a vláda) a mnohokrát ju nezvládame. Je zaujímavé pozorovať, že mnohí ľudia skúšajúci si úlohy v D/S vzťahoch sú potom vyrovnanejší a zdravšie narábajú so silou v tom, čo nazývame "reálny život".

BDSM môže byť prosto cestou sebaobjavovania. Nedeje sa vo forme slov, myšlienok, modlitieb, prostredníctvom meracích nástrojov medicíny a psychológie - ale vo forme sexu. Ten môže byť komunikačným prostriedkom. Zo života vieme, že každý sme nadaný komunikovať inak - niekto sa vyjadruje slovami, niekto ústne, niekto písomne, niekto obrazmi, alebo sochami, niekto fyzicky (napríklad tanečníci) a niekto fyzicky-sexuálne. BDSM môže byť formou komunikácie a takisto i formou umenia. Ak sa v ňom duša nájde - je to úspech - môže sa tak liečiť, alebo len jednoducho poznávať seba sama, svoje zákutia, svoje podoby.

Blogy, ktoré často ľudia venujúci sa BDSM píšu, vyznievajú viac ako psychologické analýzy, pohľady do hlbín duše, než perverzné fantázie o "prádielku a bičíkoch". Veľa ľudí S/M vyskúša, ale práve v kastrovanej podobe súčasných mediálnych obrazov, vo forme, akou nás kŕmi balastná mainstremová pornografia, ktorá len "žije z kliku". Vždy keď vidím chlapov v roztomilých tangách so sloníkom a chobotíkom, v akýchsi zoženštilých šatičkách, alebo jemne štípaných do kusu sadla (samozrejme pod titulkom "Extreme brutal SM sex"), vlasy mi stoja dupkom. Hocikomu koho BDSM či fetiš niekedy "brali" to pravdepodobne príde odporné, trápne, smiešne - v najčistejšom zmysle slova úchylné - a pre cudnú väčšinu zasa dezinformujúce. To nie je BDSM, ale jeho vykastrovaná verzia, "BDSM pre mládež od 15 rokov". Je naozaj zvrátené, nakoľko v ňom nie je ani štipka temna, zvrátenosti (od slova zvrátiť, prevrátiť na ruby) ba ani Erosa. Je to pokus ako urobiť z niečoho anti-mainstremového mainstream. Z niečoho temného niečo svetlé ako prádlo vyprané v...

Pre niekoho je BDSM hra, ktorú vyskúša len raz za život zo zvedavosti, pre niekoho je to úlet, ktorý si dopraje raz do roka, pre niekoho je to pravidelná každotýždenná terapia a pre pomerne veľkú komunitu je to celý životný štýl. Spôsob obliekania, sexu, príležitosť k rôzným spoločenským udalostiam, cesta sebaobjavovania. Niekto si chce otroctvo vyskúšať, niekto sa v ňom nájde. Výnimkou nie sú vzťahy TPE (Total Power Exchange - absolútna výmena sily), alebo 24/7 - teda nonstop prebývanie vo svoje roli. Experimentujú na hraniaciach, kde už rola nie je rola, ale spôsob bytia, kde sa stáva (aj keď v prvom pláne chcenou a dohodnutou) realitou.

Je zaujímavé vyskúšať si úlohu jedného z aktérov BDSM scény aspoň vo fantázii. Aké je to byť otrokom? Byť odovzdaný. Patriť niekomu. Byť vlastnený. Moje telo nepatrí mne, ale Jemu. Byť, dýchať len z vôle Pána. Mať jedinú túžbu - poslúchať a tešiť Pána. Zabudnúť na seba a sústrediť sa len na pôžitok partnera. Nachádzať v tom naplnenie. Ak tu niekto prečítal zvláštne výrazy, ktoré sú mu dobre známe z iného prostredia - je to zaujímavý poznatok a stojí za osobné preskúmanie. Mnohé z toho môže byť našim nevyriešeným problémom v realite - a tu si to môžme skúsiť inak, z iného smeru - a snáď aj uvoľniť sa zo začarovaného kruhu. Amen.

Odtiaľ potiaľ

Gay BDSM má vo zvyku byť o trochu progresívnejšie, alebo aspoň odvážnejšie, než jeho heterosexuálne variácie. Často presahuje všetky známe hranice, dostáva sa až k fantáziam za hranicami zdravia či života. Pre niekoho "to už nie je to zdravé BDSM, to je už choré", môže byť za osobnými hranicami. Ale predsa len, takáto najtemnejšia sexualita vyvoláva vír myšlienok - prečo, z akého dôvodu, čo je za tým? Kde sa to v človeku berie a čo to znamená?

Jedna vec ma na gay svete fascinuje. Aký je ohybný, ako flexibilne dokáže vstrebávať aj to, čo ho zraňuje. Prirovnám to k zrnku režúceho piesku v mäkkých útrobách mušle, ktorá ho prerobí po svojom na dokonale hladkú a krásnu perlu. Pre mnohých teplých sú fetišom športové pomôcky - pričom športovci reprezentujú skupinu najviac tupých, netolerantných a k teplým agresívnych komunít. Mnoho mladých gayov si nesie zo školy traumy z telocvikov, kde boli tými krehkejšími, menej zdatným, často ponižovaní, obeťou posmechu a šikanovania. Sprchy, šatne, zvláštny heterosexuálny humor, plieskanie po zadku, spontánne erekcie a zrada vlastnej sexuality - sú zdrojom tráum. A predsa je sprcha a šatňa jeden z najobľúbenejších voyeurských aj fetišistických priestorov. Iní teplí objali za svoje vojenské, policajné, pracovné, motorkárske uniformy - teda prvky z podobne netolerantných, machistických a neraz voči gayom nepriateľsky naladených spoločenstiev.

Teplí erotizovali každé nebezpečenstvo, násilie, utrpenie - ktoré si len človek vie predstaviť. Sexualizácia ho erotizuje - prenáša ho do roviny hry, sexu (teda niečoho príjemného, vzrušujúceho), zosmiešňuje a paroduje ho - a tým ho znemožňuje. I v tých najväčších tabu, najtemnejších fantáziách, vidím čosi pozitíne - vzdor strachu, hrôze, teroru. Erotizujeme všetko, čoho sa bojíme - je to veľmi podobné zosmiešneniu všetkého čo nás desí. Ako keď učíme deti, aby sa zasmiali bubákovi tam v tme (keď sa potkne, alebo ho vyťaháme za nos). Priblíženie sa smrti, bolesti, násiliu - formou sexuality - je spôsobom ako sa s ním vysporiadať. Sexualizovať znamená prežiť. Sex je život.

Zopár úryvkov z článku o 3D umelcovi známom pod pseudonymom GreaseTank, ktorý kreslí veľmi znepokojivé a brutálne scény - dotýkajúce sa najtemnejších podôb sexuality:

[Tieto temné fantázie] sú tesne pod povrchom, čakajú na príležitosť skočiť [po nás], a ak na ne nevrhneme svetlo rozlíšenia [súdnosti] a nedáme im [to], čo im patrí, budú ďalej pôsobiť z temnej strany, mimo našu kontrolu. Jung tento fenomén nazval Tieňom a silno cítil, že by sme sa s ním mali stretnúť [zoči-voči]. Moje umenie [projekt Greasetank], ak nič iné, má odhaliť aspoň jednu tvár Tieňa - sadistické a vrcholne skazené potešenie, ktoré zažívame v genitáliách, keď pozorujeme utrpenie druhých.

Tak čo je to, to čo v nás prebúdza pohľad na tieto výjavy? Odpor? Chtíč? Ľahostajnosť? Túžba po bezuzdnej moci alebo otrockom ponížení? Greasetank verí, že konfrontácia s týmito impulzmi a ich pochopenie [hlbšie poňatie] nám pomôže vrhnúť svetlo na Tieň a zároveň s nádejou prehlasuje: "Myslím, že nakoniec z toho vzíde [čosi] dobré [lepšie než teraz] pre všetkých."

Napriek vyhlásenému racionálnemu zdôvodneniu, zostáva pochybnosť, či Greasetank iba [samoúčelne] nešokuje našu citlivosť [zábrany] - s častým využitím nacistických symbolov a ikonických scén, či sedláckymi [buranskými] sloganmi - prvky ktoré spolu vytvárajú zátišie súčastne odpudivé aj vábivé.

"Nie som na to hrdý, ani sa za to nehanbím. Viem však, že by som nikdy nič v živote nedokázal, ak by som sa spoliehal na povolenie druhých."

A ja len dodám - tí ktorí jeho umenie kritizujú ako "oslavu násilia" - nemajú jednoducho talent vnímať umenie hlbšie, než len v prvom pláne. Ich údajne "neexistujúce" temno, skryté hlboko pod vlastnou úprimnosťou, pre nás predstavuje omnoho väčšie nebezpečie, než temno vyjadrené v umení. Zaznávaný a nepovšimnutý tieň, na rozdiel od tieňa uznaného a ucteného náležitou obradnou formou, je naozajstnou hrozbou.

V tomto duchu nemá zmysel hovoriť o limitoch v BDSM ako o "zábranách" - teda pokiaľ si až môžeme dovoliť zájsť. Aspoň vo fantázii hranice neexistujú. Vo svete BDSM však často počuť pojmy ako "total submission" (absolútne odovzdanie sa), "no limit slave" (otrok bez hraníc), "no safeword" (žiadne záchranné brdy), "rape play" (hra na znásilnenie), "willing to be modified by Master" (ochotný nechať si pozmeniť telo svojim Vlastníkom). Sú Páni, ktorí odmietajú prijať otrokov, ktorí im budú "dominovať zdola" - teda určovať si hranice, alebo vstupovať do vzťahu dobrovoľne. Treba si uvedomiť, nech sa to niekomu páči, alebo nie - to čo odlišuje BDSM od znásilnenia a robí ho osobnou záležitosťou - teda legálnou - je fakt, že je to hra a jej aktéri sa jej účastnia dobrovoľne. Aj keď obsahuje prvky násilia, vynútenia, "hru na znásilnenie", bitku, bolesť a rôzne nedobrovoľné úkony - "otrok", submisív s nimi dopredu súhlasí. Do nedobrovoľného zväzku vstupuje dobrovoľne. Áno, nikdy to nie je ono, vždy je to trošku "fake", je to paradox - ale je to to, čo tento vzťah odlišuje od reálneho násilia, zločinu a kriminality. Inak by sme mohli kohokoľvek zdrapiť z ulice a robiť si s ním, čo sa nám zmyslí a zapáči.

Keď už sme sa ocitli na ulici...

Už v predošlom článku som popísal, že mnohé buzny nevedia rozdýchať, keď na gay pride nepochodujú len slušní, "normálne oblečení", rodinne (vzťahovo) založení gayovia, ale i rôzne vykrúteniny, nedajbože chlapi v koži, s obojkami a s otrokmi - ktorých pred zrakmi bežných ľudí zväzujú a flieskajú - no aký to o nás vytvárajú obraz! No úprimný... Veľmi pozitívne vnímam, že v každom väčšom meste sa v rámci pochodov predstavujú aj BDSM vzťahy a spôsob života - nielen teplé, ale i heterosexuálne. Dokonca si dovolím nazvať ich veľmi živou občianskou výchovou. Sex je veľmi príťažlivý a k informáciam, ktoré sa k nám dostávajú eroticky podfarbenou cestou, sme veľmi vnímaví. Ako som už spomínal, mnohé naše vzťahy (rodinné, pracovné, politické) sú poznačené hierarchiami, sú dominantne-submisívne a neraz i sado-masochistické. Vidieť ich naživo parodované, alebo i naživo odohrávané 1:1, môže byť spôsob ako sa s nimi vysporiadať. Je to ako sledovať divadelné predstavenie - o našom živote. Žena ktorá žije v nerovnoprávnom postavení, zamestnanec terorizovaný svojim šéfom, občania bezmocne kývajúci rukami nad politikou - pre nich je BDSM predstavenie určené.

Fetiš je niečo, čo poznajú aj tí najslušnejší medzi nami. Nakupuješ? Vyberáš si v obchode pekné veci na oblečenie? Aký je rozdiel v obľube zelených štrikovaných pulóvrov a čierneho latexového spodného prádla? Sme ochotní pobiť sa vo výpredajoch, sledujeme novinky v móde a značkových obchodoch, pýšime sa svojimi "ulovenými kúskami" - a fetišista je potom perverzný? Sme posadnutí materiálnymi vecami, objektmi a ich neustálym kupovaním - aby sme ich vlastnili, aby sme ich mali. Vďaka tomu dýcha a žije naša ekonomika - že sa lakomíme na veci - ktoré majú druhí, alebo ktoré my ešte nemáme. Marx to nazval "komoditný fetišizmus". Nakupujeme tovar a stávame sa na ňom závislí - nie preto, že by sme ho potrebovali, kupujeme si aj to čo nám nie je treba, lebo nás presvedčujú, že to je to, čo nás uspokojí. Ale každý, kto v tomto začarovanom cykle bol, potvrdí že prostredníctvom ďalšieho a ďalšieho nakupovania nikdy nebudeme uspokojení. Tento zážitok z neukojiteľnosti nákupom a v konečnom dôsledku neukojiteľnosti vlastnením musí byť dostatočne hlboký, aby sa rozplynul. A možno sa musíme zamyslieť, čoho sa nám to nedostáva, čo chceme vykúpiť tým nekončiacim obdarovávaním sa - ktorého tieňom je míňanie a závislosť na systéme, ktorý nám míňať a nakupovať umožňuje. Či nám niekto neodňal to, čo nám naozaj chýba, to čo je za fetišom - a či to nie je niekomu ku prospechu?

Práve tu sa prejavuje unikátna úloha, zmysel, alebo hodnota skrytá za sexuálnym fetišizmom. Umožňuje nám spoznávať tým, že zakúšame čosi, čo sa obvykle odohráva v realite bez povšimnutia, v inej podobe. Slovo "inej" tu má širokosiahly význam - môžeme použiť výraz "absurdnej", "nadsadenej", "vysoko štylizovanej". Práve touto zvláštnosťou, s príchuťou zakázaného, na seba upozorňuje. Svojou sexuálnou príťažlivosťou na seba strháva pozornosť. A to je len dobré - veď fetišizmom v ekonomickom konaní, pri bežnej spotrebe, sa nechceme zaoberať. Mimochodom, presne ten istý prínos má aj umenie, keď nám umožňuje spoznať hraničné polohy bytia, alebo vydestiluje nejakú vlastnosť, hodnotu, detail - prostredníctvom neobvyklej formy. Neradi čítame náučnú literatúru, no ak nám niekto podá dôležitú vedomosť (sprostredkovaný zážitok) v zaujímavom filme, prečo nie? K istému poznatku môže dospieť aj človek, ktorý sa ocitne na podlahe obložený svojimi hračkami, či zbierkou dvestotridsiatichštyroch jockstrapov a suspenzorov - a uvedomí si, že by ich mohol mať aj dvakrát toľko - a stále nebude uspokojený. Niečo iné je vlastniť produkt, iné privoňať si k použitému prádlu pekného chlapa, iné je byť s týmto človekom v intímnom kontakte a naviac, zažiť s ním (a tou vecou) nejaký zaujímavý príbeh. Ako mnohozmyselne si túto zažitú skúsenosť dokážeme rozviesť?

Bolo by načase vyvrátiť mýtus moci a peňazí. Myslíme si, že mať viac peňazí je mať viac možností. Ale nakupovať viac a viac a byť stále neuspokojený nám môže pomôcť vytriezvieť. Moc je ďalším fetišom súčasnosti. Myslíme si, že mať moc je čosi úžasné, že je to cieľ, privilégium úspešných. Koľko záporných postáv v prostoduchých filmoch koná tak ako koná "pre moc". "Mať moc nad ľuďmi." "Ovládnuť celý svet." A čo s tým? A načo? Nech si to každý vyskúša - v D/S vzťahu - čo je to mať moc, moc nad niekým, ako to človeka mení... a čo vlastne s ňou? Nakoniec môžeme prísť na to, že mocou sa nedá nič získať (hej, môžem človeka udrieť, zabiť - ale načo, ako mi to prospeje, ako ma to poteší?), nezasycuje, neuspokojuje,... Moci sa dá len mať viac a viac - pre ňu samú - a nakoniec je ňou človek sám spútaný. Spútanie je predsa ďalší pojem z BDSM.

A čo otroctvo v ekonomike, otrocké pracovné podmienky? Ďalšie a ďalšie lekcie zo života, kde všade nezvládame hru s mocou. Možno tú hru berieme príliš vážne. I na tej najvyššej úrovni - v politike - mocní často zabúdajú, že nie sú pánmi svojich občanov a občania, že nie sú poddaní svojej vlády. Politici by mali mať v politológii fyzické lekcie z BDSM povinné. Určite to by to prospelo zdraviu politiky ako takej. Namiesto toho, chceme mať svojich politikov nevinných, usporiadaných, rodinných, morálnych a moralizujúcich. Len sa pozrime, ako bol symbolicky ukrižovaný jeden z najinteligentnejších amerických prezidentov - kvôli orálnemu sexu a nevere. To nesvedčí o jeho morálnej skazenosti, ale detinskosti našej spoločnosti. Pre mňa bude stále jedným z najsympatickejších politikov - lebo vďaka tomuto sexuálnemu "potknutiu" dokázal, že je človek. A čo viac môžeme chcieť od prezidenta, než aby bol človek ako my - a nie neživotná, moralistická modla? Panák...

Ale prečo sa všade toľko o tom sexe rozpráva? Kdekto má už pocit presýtenia sexuálnom v médiách, kultúre, rozhovoroch - skrátka všade. Všetkého veľa škodí, keď sa o sexe priveľa rozpráva, menej chutí, stáva sa akosi všedným - a to je akosi v rozpore s tým ako sme ho poznali - on bol predsa tou živelnou silou, ktorá nás vytrhávala z každodennosti. Kompenzujeme si to tak, že ho chceme mať stále viac, hoci je menej kvalitný. Prípadne sa ho snažíme urobiť stále intenzívnejším - ako čajíčkár, ktorý hľadá stále silnejšie chute, lebo tie slabé mu už nestačia. To ale nie je brojenie voči "perverznosti" a experimentálnej sexualite. Práve experimentovanie a videnie hlbšieho zmyslu môžu zbaviť sex všednosti. Problém vnímam v akomsi nezdravom štiepení. Nie sme schopní prijať prirodzený protiklad - a tak sa jeho oba póly vzďaľujú do extrémov. Na jednej strane morálna fasáda, tuhý konzervativizmus, chorobná asexualita - na druhej strane bezhraničnosť, nezakotvenosť, prázdnota, posadnutosť sexuálnom. Desexuálizácia a sexualizácia. Poznáme tu hračku, kde do gumového tunela vložíme dva prsty a keď prudko potiahneme, nemôžeme ich dostať von, zostávame uväznení. A keď sa naspäť pomaličky priblížime, poľavíme, otvory sa rozšíria a prsty sú von. Možno by obe strany mali poľaviť. Keď moralizátori, farári, politici - budú menej sex démonizovať - bude sa o ňom menej rozprávať, ako téma bude menej dráždivý - a nebude ho všade toľko. Veď najväčšie erotické fantázie stvorili tí, ktorí sex zakazovali. Tvorcom sexuálneho podsvetia je sama cirkev, jej nepoškvrnená nevinnosť. Nech ju rozpučí od jedu. Alebo jej poďakujme, že do sexuálnej nudy sama prilieva sladkú príchuť zakázaného?