Prvé nesväté prijímanie

1.2.11

O spôsobe ako prijať (nielen sexuálne) menšiny medzi seba...

Tento článok existuje aj v "obrázkovej verzii". Ilustrácie dopĺňajú a rozvíjajú text úvahy, tvoria s jeho obsahom previazaný celok. Pomáhajú vžiť sa do odovzdávaných myšlienok, precítiť ich - podobne ako príbeh umožňuje "zažiť" to, čo by čitateľ v podobe radu tvrdení ľahko odsunul. Obrázky môžu zachytávať aj nahé ľudské telo, jeho časti, pohlavné orgány, ich úpravy; fotografické náznaky sexuálneho aktu, alebo jeho vyobrazenie na historických artefaktoch (hoci som sa súčasnej priamej pornografii vyhol); tak výjavy ľudskej blízkosti, nehy a intimity - ako aj znepokojujúceho násilia rôznych druhov; objekty fetišov a scény alternatívnych sexuálnych praktík (ktoré boli predvádzané na verejnosti) bez kopulácie samej. Pre niekoho ich zhliadnutie môže byť nepríjemné až traumatizujúce - preto ponúkam v prvom pláne túto verziu bez obrázkov. Obrázky prikladám s úmyslom ilustrácie textu, ktorý je obsahovo určený dospelým (dospievajúcim, sexuálne uvedomelým) osobám. Načítanie grafického materiálu môže trvať dhlší čas, v závislosti na rýchlosti pripojenia. Nasledujúcou linkou sa môžeš presunúť na obrázkovú verziu.

Načo preboha? Ďalší zbytočný text o právach homosexuálov... Nemajú ich dosť heteráci, ba čo viac - teplí sami? Tých, či už explicitne, alebo v podobe klauzuly "a ostatné menšiny", chráni zákon. Môžu si žiť, chodiť do práce, doma za zatvorenými dverami súložiť. Občas ešte otravujú svet akýmisi "postomodernými ľavicovými právami" na manželstvá a výchovu detí (ktoré je však možné zaviesť len vo vzťahu ku kultúrnemu rázu krajiny), no v podstate je už všetko v poriadku. Netreba sa o svoje práva biť, netreba vrieskať, ani sa zbytočne zviditeľňovať.

Asi takto moderný mestký gay začiatku 21. storočia vníma situáciu seba sama a svojich práv v spoločnosti.

Nedávno ma z omylu vyviedlo niekoľko drobných zážitkov. Prvým bol britský film Clapham Junction, televízne dielko vytvorené pre stanicu Channel 4 - inšpirované správou o mladíkovi, ktorý bol ubitý na smrť na jednom z londýnskych predmestí. Zároveň predstavil komplexnú mozaiku životov v rôznorodej gay komunite súčasného Hlavného mesta - svadby a párty gayov z vyššej strednej vrstvy, násilný sex, vzťah mimo zákon medzi príliš mladým mužom a omnoho starším "vrajpedofilom", či "príležitostný masaker v parku". Brutálny, studený, zdrvujúci - napriek tomu, pre svoju nevídanú úprimnosť, sa u mňa ihneď zaradil medzi najlepšie gay filmy, ak zatiaľ kto-kedy natočil. Z filmu vyvstalo mnoho otázok, tu by som upriamil pozornosť na jednu: "Je svet voči teplým tolerantnejší? Nie je to len tolerancia na papieri, alebo v intelektuálnych kruhoch vyšších vrstiev, s homofóbiou stále pevne uchytenou v obyčajných ľuďoch?"

O čosi neskôr mu svojsky kontroval indický bollywoodsky film Dostana - nablýskaná dvojhodinová reklama na svalnaté opálené telá, moderný mestský život, technokraciu, machizmus, konzum a vzťahy podľa telenovely - ktorý sa snažil priblížiť gayov zatiaľ stále homofóbnej indickej kultúre. Ústretovým, no absolútne nešťastným spôsobom: Sme veselé vykrútené afektované hysterické buzničky, ktoré sa celý život zaoberajú módou, sú neškodné a je s nimi taká sranda! S heterákmi sa stretávam každodenne, ak však výnimočne príde na pretras sexuálna orientácia, ostávam spravidla v šoku, v akých predpotopných predstavách o nás žijú. A nie sú to len holé lebky z posilňovní, ale aj tí, ktorých považujeme za "príkladných pokrokových heterákov" nebodaj za metrosexuálov. Oni síce s nami "v mieri spolunažívajú", no nesú si so sebou neuveriteľné pohľady na našu vec.

V neposlednom rade na mňa doľahla rodinná situácia, kde po desiatich rokoch žitia v atmosfére na pomedzí tolerancie a akceptácie sa mi vyjavilo, že všetko toto bola len ilúzia, predstieranie a predsudky. Hlboký odpor i hanba zo sŕdc blízkych nikdy neodišli. Akoby toho nebolo dosť, dnešná kríza (či už reálne-ekonomická, alebo mediálna) nás vracia do roku 1933, keď sa hneď niekoľko menšín stalo obeťou obviňovania za celospoločenský kolaps. Dnes máme rovnaké indície a dokonca už i príklady zo života, keď ekonomickú neschopnosť maskujeme fiktívnymi problémami a rozohnená populácia sa dostáva do nálad, v ktorých je schopná pogromov či perzekúcie.

Sebaobhajoba

Akiste, predávať sa ako veselý roztancovaný vytočený chlapček je možno spôsob, ako koexistovať s väčšinou a byť tolerovaný - ako neškodný. No aký pevný základ má táto tolerancia? Akú trvácnosť? Odpovede nám už dejiny dali. Ak si nárokujeme na to byť čisto dekoratívnym prvkom spoločnosti - "zdobiť svet", ako to odporúča jeden z liberálnejších indických guru - dekorácia sa v čase pohromy stáva nedôležitou a niekedy i na príťaž. Nebodaj z nej niekto spraví dôvod pohromy. Ak budeme len niečim, čo spestruje svet v čase ekonomickej prosperity - zábavnou anomáliou - čo sa stane v čase krízy, keď ľuďom dôjde zmysel pre humor?

Svet je plný zlých príkladov, ako teplí dosiahli svoju vytúženú toleranciu. Vo väčšine mediálnych demokracií sa gayovia a lesby k svojej sexuálnej orientáciu priznávajú. Nielen bulvár, ale i "seriózne" televízne noviny informujú o tom, že ten a ten sa priznal, že mal niečo s chlapmi, že spáva s chlapmi, že je homosexuál. Priznávame sa ako na súde. Ale čo je tu na priznávanie? Ja sa nepotrebujem nikomu priznať, že som teplý. Ja ich s dovolením alebo bez dovolenia - informujem - že som teplý a nech sa podľa toho ráčia zariadiť. A nepriznávam sa, že som homosexuál - zložito, cudzo a nebezpečne znejúca nálepka. Dokonca na základe osobnej preferencie sa neprezentujem ani ako moderný mestský módou posadnutý veselý "gay". Som teplý, spím s chlapmi.

Nielen že sa nepriznávame k sexuálnej orientácii, ale ani neprosíkame o nejaké "postmoderné ľavicové práva". Ľudské práva má človek od narodenia, od počiatku vekov. Je to zlatý štandard. Nehovorme o tom, že niekde na svete ich človek dostáva, on ich má, len sú mu pri všetkej drzosti na niektorých miestach Zeme odnímané. Ak tak - môže ich znovunadobúdať, môžu mu byť znovu priznané. Podobne, mne nikto nemôže udeliť právo byť teplý, spať s mužmi, alebo žiť v rešpektovanom partnerstve. Ja to právo dávno mám, ako človek, ľudská bytosť, s týmto právom som sa narodil. To, že mi ho nejaký vymyslený právny systém nejakého vymysleného štátiku s vymyslenými hranicami nechce uznať je druhá vec. No nezískavam nič "naviac", bijem sa len o to, čo mi dávno patrí. Ja nežiadam o právo na toleranciu, ja žiadam, aby väčšina prijala to, čo jednoducho je. Pretože je to absolútne prirodzené.

Ak sa znova vrátim do Indie - krajiny historicky tolerantnej k mnohotvarej sexualite, no v moderných dejinách poznačenej koloniálnym dedičstvom, paragrafom viktoriánskeho britského zákona trestajúcim sodomiu - ten bol z indického zákonníka odstránený len nedávno. Niekoľko desaťročí po tom, čo sa ho zbavila krajina pôvodu - Spojené kráľovstvo. Mnohé v stredoveku pomerne tolerantné spoločnosti preberajú "naše" puritánske spôsoby (na ktoré sme my sami medzičasom zanevreli), pretože si myslia, že tak budú "moderní". A hoci jedni "hare Kršna, hare hare" vyzývajú väčšinu na toleranciu a nám gayom odkazujú, aby sme boli milí, veselí, vytočení a pekní, pretože okrasa je našim životným poslaním od Boha - svoju kampaň nenávisti rozpútal na celonárodnej mediálnej úrovni iný miestny guru, pre ktorého sa "sodomia" stala cestou k popularite, davu nasledovníkom a možno i k ekonomickému zisku.

Nie veľmi ďaleko od tejto reality sme i my na Slovensku. Máme tu niekoľko kresťanských strán, ktoré by de facto neexistovali bez krížovej výpravy proti "sodomitom" a iným "úchylákom". Pre iných sa stáva nenávisť voči "buzerantom" spôsob, ako zabrnkať na citlivú strunu homofóbnej väčšine a získať tak preferenčné hlasy. Neexistuje nič iné čo by takto široko a jednotne oslovilo ľud. Či už to robia ako národná ultrapravica - zpriama citujúca predsudok a chŕliaca urážky - ľavica tvrdiaca, že "neexistuje spoločenská požiadavka" na pozdvihnutie práv menšiny (kedy existovala spoločenská požiadavka vo väčšine, aby prestala utláčať menšinu?), alebo prezident, "úsmevne nevinnou" formou rozjímajúci: "Neviem si predstaviť, ako by mohlo dieťa hovoriť dvom chlapom mama?" Najmä posledný prípad je nebezpečný, lebo humor tu vlastne maskuje tú najodpornejšiu formu ponižovania, na úrovni krčmových rečí. Prezident je tak prezidentom krčomvého ľudu a nie "morálnym vzorom" pre širokú populáciu a "prezidentom všetkých" (aj tých, čo ho nevolili).

Ešte stále v "nezávislých pokrokových médiách", obrancoch demokracie, nezaznelo že teplí tu jednoducho sú. Že nie je čo tolerovať, že jednoducho spoločnosť musí prijať fakt. Rozmanitosť je prazákladnou a zmysluplnou vlastnosťou prírody. Výnimka potvrdzuje pravidlo. Anomálie a priemer sú dva navzájom sa tvoriace protiklady. A iná sexuálna orientácia nie je ničím iným, než štvorlískom v hŕbe trojlístkov, ryšavou zelenookou "čarodejnicou" medzi brunetkami a blondýnkami. Je prítomná tak vo svete ľudí, ako u stoviek druhov zvierat, hoci ju tam nikto po celé stáročia nehľadal. Veď donedávna práve naše predsudky utvárali (pa)vedu.

A že nezaisťujeme prežitie svojho druhu? "Keby boli všetci teplí, ľudia by vyhynuli!" - Tento starý blud prekvitá v celospoločenskom povedomí i dnes, v tzv. postmoderných časoch. Veľmi dobre vystihuje krehkosť, alebo povrchnosť spôsobu, ako sú sexuálne menšiny "tolerované". Keby boli všetci teplí neexistuje a ani existovať nebude. To, že neznemožníme menšine ľudí prijať seba sama a žiť tak, ako sme sa narodili, neznamená, že väčšina sa vrhne na homosexualitu. Predtým však väčšina potrebuje pochopiť, že my sme sa nestali teplými, ale že je to vrodená danosť. Že to nie je móda, ani životný štýl, ale bytostná črta. A že veľká časť populácie na predsudok o vyhynutí ľudstva počúva je dôkaz, že spôsob akým sme "tolerovaní" - je nešťastný.

Konieckoncov - aj keby sa nie štyri, ale desať, alebo dvadsať percent ľudí prestalo množiť - či už preto, že si priznajú, že sú priťahovaní prevažne rovnakým pohlavím, alebo jednoducho nechcú - čo také drastické by sa stalo? Ľudstvo je bez pochýb premnožené, aj keď sa o tomto fakte mnohí snažia diskutovať. Ekonomika a dôchodkový systém, tak ako sú dnes nastavené, si vyžadujú neustály rast - aj populačný - čo je samozrejme fantazmagória vzdorujúca fyzike. Možno je homosexualita (respektíve širšia možnosť sexuálneho vyžitia bez následku plodenia) jeden z prírodných a prirodzených mechanizmov, ako zachovať rovnováhu ekosystému. Ale to samozrejme nikto nevie. Bisexualita ostane pre nás vždy veľkou záhadou - čiastočne racionálne zdôvodnená a čiastočne vecou citového (iracionálneho) života. Ľudia, ktorí sú priťahovaní opačným pohlavím a medzi nimi takí, ktorí budú plodiť deti, tu boli, sú a budú vždy. Tak ako ich náprotivok.

Relikty, kostry a cintoríny

Charakteristickou črtou dnešnej doby je škatuľkovanie ľudí i javov a uzavieranie celých komplexných tém do jednoslovných pojmov, ktoré nadôvažok zaradíme medzi javy zlé, alebo dobré. Nie sme schopní vnímať históriu ako zložité udalosti s minulosťou, svojim vývojom, rôznymi závislosťami a prepojeniami na ďalšie javy. Nebudem sa púšťať do čerstvo otvorených rán a vezmem si za príklad Druhú svetovú vojnu. "Ach, to bolo vtedy, keď fašisti pozabíjali židov." Druhá svetová vojna v jednej vete. To, že sa jej zúčastnilo mnoho krajín so svojou vlastnou históriou a historickými dôvodmi, to že v nej spolupôsobil kolaps ekonomiky, prekrútené ideály, mužský machizmus, že častá bezcharakternosť a výnimočná čestnosť sa vyskytovali na všetkých stranách - to už ignorujeme. Nenávidíme slovo - fašizmus - nie jeho obsah. Dokonca tomu slovu často vôbec nerozumieme. Fašisti nie sú len tí, ktorí "v 40. rokoch pozabíjali židov", ale nazývame tak každého, kto na základe nejakej ideológie terorizuje menšinu. Že fašizoidné tendencie môžu jestvovať i v demokracii, že fašistami môžu byť i súčasní židia, či iné obete nacizmu. A už vôbec sa nehovorí, že obeťami nacistov popri židoch (čo dodnes znemožňuje objektívne kritizovať súčasný Izrael), zriedkavejšie zmieňovaných rómoch, boli aj desaťtisíce homosexuálne orientovaných ľudí. To, že mali v koncentračných táboroch to najhoršie postavenie, dokonca nimi opovrhovali aj sami židia, ktorých stihlo podobné nešťastie. Ako môžeme mať prítomnosť, ak nemáme právo na férovú minulosť?

Táto téma začína byť aktuálna i v Európe. Sú štáty, ktoré namiesto toho, aby si priznali spoluvinu na podieľaní sa na ekonomickom systéme, ktorý sa zrútil (dokonca dravejšie a zanietenejšie, než ich západoeurópske vzory), začínajú s perzekúciou menšín. Útoky na Rómov na Slovensku a v Maďarsku, alebo pokusy o zákaz "propagácie homosexuality" v Poľsku a na Litve sú smutným príkladom. Na druhej strane, bázlivo sledujeme nekonečné kópie epických historických príbehov o židoch, ktorí trpeli za nacistov a prežili alebo neprežili lágre - a naproti tomu oslavujeme Izrael, ktorý opakuje chyby tých, ktorí prenasledovali zakladateľov tohto štátu. Dnes sa javí byť jedným z najkontroverznejších národov dneška - sú ľudia, ktorí ho nazývajú fašistickým vo vzťahu k Palestínčanom - no tolerancia homosexuálov tu prekonáva mnohé európske krajiny, ba čo viac, palestínski gayovia a lesby utekajú do Izraela pred prenasledovaním zo strany moslimskej komunity.

A ako keby týchto problémov nebolo dosť, Európa zažíva ďalšie sťahovanie národov - jej koloniálne dedičstvo sa znova hlási v nebývalej sile. Za ekonomickým blahobytom sem prichádzajú milióny moslimov, hinduistov, či afrických kresťanov. Napriek tomu, že ľavicové, liberálne a "ľudskoprávne" sily varujú, že tieto komunity sú vyčlenené na okraj spoločnosti, že plnia ekonomickú funkciu otrokov (smetiarov, upratovačov), prípadne sa stávajú terčom rasistických útokov - zabúdajú podotknúť, že prisťahovalci majú obrovský problém s toleranciou a ľudskými právami sami. Môžeme to ospravedlňovať tým, že s "hodnotou ľudského človeka", slobodou a toleranciou z domova nemajú skúsenosť. Avšak to, že sa neprispôsobia ani po dlhom čase a dokonca že sú to oni sami, ktorí uskutočňujú útoky na sexuálne minority v hostiacich krajinách, je neospravedlniteľné. Chyba bude i v našej imigračnej politike. Chýba akési školenie pre prišelcov, aby si uvedomili, do akej spoločnosti vstupujú. Nikto im nebráni vyznávať svoje náboženstvo a praktizovať svoje kultúrne zvyklosti, ale musia ich vtesnať (a aj obmedziť) do hrubého rámca pravidiel našej spoločnosti.

Paradoxne, cudzokultúrne komunity posilňujú konzervatívne prúdy v našej spoločnosti. Ľahko sa môže stať, že pri istom kritickom množstve sa vývoj v oblasti ľudských práv a prijatí sexuality zvráti smerom naspäť. A pritom v hĺbke problému tkvie jeden historický omyl. Náboženské a kultúrne menšiny si neuvedomujú, že je to tá istá sloboda, ktorá im dovoľuje vyznávať svoje náboženstvo a praktizovať svoje kultúrne zvyklosti - v celkovom obraze to, ako boli vychovaní a to čím sa stali - je tá istá sloboda, ktorá homosexuálnym ľuďom umožňuje byť sebou samým, tým kým sme sa narodili, tým kým sme. Ak sa budú usilovať odňať túto slobodu teplým, nebude existovať ani sloboda, ktorá im umožňuje byť napríklad moslimami - práve to, čo vlastne iniciuje nevraživosť voči sexuálnym menšinám. je to začarovaný kruh, kde nikto nemôže vziať slobodu druhému, bez toho, aby ju zobral sebe samému. A ešte stále platí, že bytostné právo, byť teplým, stojí nad právom stať sa, správať sa ako, alebo byť vychovávaný ako veriaci.

Problém je zakorenený z veľkej časti samozrejme v náboženstve samom. Napriek všetkej múdrosti, zozbieranej v histórii, ktorá sa v svätých knihách skrýva, je nutné mať na pamäti, že sú dielami ľudských autorov. Títo tvrdia, že boli inšpirovaní Bohom - čomu veriaci toho-ktorého náboženstva veria - a ostatní nemusia a ani neveria. Sväté knihy písali muži, v dobe ktorá bola nevyvážene patriarchálna, otrokárska a takmer nepoznala ľudské práva. Títo muži mohli byť machisti - ktorí popri tom, že boli znalí v istých oblastiach, mali pocit, že vedia všetko o všetkom. Sporné je i koľko z náboženstva predstavuje slovo Prorokov (a Boha) a koľko pridali učeníci a cirkvi. Pri všetkej úcte, učeníci boli omylní ľudia, ktorí sa len snažili žiť podľa slov svojho proroka. Boh v desiatich prikázaniach nezakázal homosexualitu a ani Ježiš ju nikdy neodsudzoval. V Islame je postihovaná z dôvodu tradície (hadithu) starovekých arabských kmeňov a kvôli epizódke o Sodome a Gomore prevzatej z kresťanstva a judaizmu. Prírodná katastrofa v nej bola prisúdená božiemu hnevu nad oplzlosťou (ktorá ale dávno jestvovala po celom svete, a tam ju Boh nepotrestal). Samotná oplzlosť je mnohými spôsobmi vysvetliteľná - napríklad "pokus o homosexuálne znásilnenie" - kde sa môžme prieť, či tŕňom v božom oku bola homosexualita, alebo násilný akt?

Napriek tomu, že sväté knihy ponímajú nepopierateľne fašistické, machistické a otrokárske myšlienky, náboženská realita bola iná. Pamätáme si aj kruté excesy, perzekúciu a vraždenie rôznych menšín "veriacimi", ale aj dlhé obdobia, kedy homosexualita prekvitala - i v moslimskom, hinduistickom či buddhisticko-konfuciánskom svete. Paradoxom dejín je, že netoleranciu sme k nim importovali zo Západu - a podstatne úspešnejšie, než sa teraz pokúšame exportovať toleranciu. Čo to o nás vypovedá? Netolerancia a mnohé zo súčasných paragrafov namierených proti sexuálnym menšinám, sú v týchto krajinách pozostatkami koloniálnych zákonov. Netolerancia ako jeden z príznakov moralizmu je jednou z pých strednej vrstvy. Bola privezená s industrializáciou, kapitalizmom a pokrokom. Homosexualita je čosi staromódne (pre turkov "arabské", pre indov "staromódne"), predsudky a moralizmus naopak moderné! Dokonca, i doslovnosť v náboženstve, fundamentalizmus, je v podstate dedičstvo kresťanstva strednej vrstvy, to čo vpečatilo mnohým iným náboženstvám. Znudená čeľaď zbohatlíkov hľadá kratochvíľu (či príležitosť ukázať na niekoho amorálnejšieho, než je ona sama), nespokojná chudoba vykúpenie a prísľuby posmrtného života - práve v prísnom dodržiavaní ľuďmi vymysleného náboženského kódexu. Nie je to však duchovno, ale absolútne materialistické a doslovné náboženstvo, prospechársky poprekrúcané a hlúpo dogmatické.

Na prelome tisícročí kapitalizmus, materializmus, i konzum unavili mnohých ľudí. Ich duše pištia po duchovne, hĺbke, mystike, naplnení... Hnutia súborne nazývané New Age zachvátilo to, čo nemôžem nazvať inak ako orientalizmom. V duchu mieru a tolerancie sme sa vrhli na cudzie kultúry, hľadajúc v nich to, čo nám nedáva naše vlastné kultúrne a kresťanské dedičstvo. Lenže každé náboženstvo je deravé, každá kultúra je len jednostranná, nič z toho človeka nezasýti úplne. To, že sme odhalili podvodnosť v náukach našich rodičov neznamená, že ostatné sú bezprecedentne pravdivé. V tomto pohľade sú eurobuddhisti, eurohinduisti ba aj moslimskí eurokonvertiti úplne mimo. Orientálna kultúra nie je len mätový čaj, presladené koláčiky, hummus a pita, emocionálna hudba, vonné tyčinky a perzské koberce. Orient má svoje vlastné problémy a aj keď sa nám zdá, že v niektorých pohľadoch je krajší, mystickejší, duchovnejší, oduševnelejší či ľudskejší než my, v mnohom platí presný opak - orient vie byť aj krutejší, bezcitnejší a "prepísknutejší". Orientalistické hnutie nazvalo to, čo sa v jeho krajinách zasľúbených deje so sexuálnymi menšinami za "kultúrne odlišnosti". Buďme tolerantní, rešpektujme iné spôsoby, nevnucujme svoju kultúru druhým. Musíme si však uvedomiť, že je rozdiel, či žena v moslimskej krajine chce žiť v tieni hidžábu a svojho otca či muža, pretože v tom vidí zmysel a nachádza naplnenie - alebo nemá na výber a je donútená. Je iné, ak teplí nemajú miesto v spoločenskej či v náboženskej hierarchii a iné, ak ich po stovkách popravujú. Nie je to tiež obludná forma fašizmu? Nazvať vraždenie ľudí "kultúrnou odlišnosťou"?

Podobne nešťastné výsledky zaznamenáva i ďalší prúd v New Age hnutí - "hľadanie vlastných koreňov". Ak nehľadajú útechu v cudzom, snažia sa dopátrať minulosti svojho vlastného "národa".

O kohútoch a kohútikoch

Európa bohužiaľ nemá v otázke ľudských práv a ani homosexuality jasno. Ako som uviedol vyššie, spôsob chápania a prijatia homosexuality je povrchný. Ľudia sa stávajú ľuďmi, keď vykazujú súcit, rešpekt, lásku a iné ľudské vlastnosti. Ľudské práva sú práva človeka a človek sa smie nazývať ľudskou bytosťou len vtedy, ak rešpektuje ľudské práva iných ľudských bytostí. Ak ich nerešpektuje, nie je človekom a sám nemá nárok rozprávať o svojich ľudských právach. Zbytočná je potom diskusia o podružných ekonomických a medzinárodných právach. Napriek vzájomnému osočovaniu sa, ľavica i pravica v Európe hľadá ekonomickú spoluprácu (alebo skôr expanziu) v krajinách, ktoré si ľudské práva nectia. Často to nie sme ani my sami. Pohrozíme popravám v Iráne, mračíme sa na odstreľovanie disidentov v Číne, zdvíhame prst pred neonacizmom v Rusku a vo východnej Európe - ale hneď ako nám pootvoria trh, skočíme naň ako (s prepáčením) na kurtizánu, ktorá trošku pozdvihla sukňu.

Existuje akási zvláštna teória, že vďaka ekonomickému rozvoju sa i spoločenstvo krajiny mení na tolerantnejšie. Ekonomické otvorenie sa vraj nesie so sebou i kultúrnu modernizáciu. Že to tak nie je, máme po svete nespočet príkladov. Moralizmus strednej triedy, ktorá vo fanatizme prekonáva aristokraciu aj sedliakov či robotníkov, je len rámcovým pojmom. Kým sa krajiny východnej Európy uchádzali o vstup do klubov bohatých (OECD, EÚ, NATO), mali tieto spoločenstvá páku tlačiť na vstupujúce krajiny, klásť si podmienky v oblasti ľudských práv. Po vstupe, akýkoľvek vývoj v tejto oblasti zamrzol. Poľsko, Litva, Slovensko - smutné príklady. O stave za shengenskými hranicami - Ukrajina, Bielorusko, Srbsko, ...

A čo tak príklad Saudskej Arábie, alebo ropných štátov Perzského zálivu, či moslimskej Afriky? Kto im môže kázať, aby prestali homosexuálov trestať desaťročiami väzenia, bičovaním, či popravovať - ak všetci potrebujeme ropu? Kým pravica oplýva svojou zdrvujúco ekonomickou logikou, ľavica sa vyznamenáva podporou režimov, ktoré naoko tak ako ona nenávidia "veľkého diabla" - USA, Západ, kapitalizmus, materializmus a konzum - no prehliada ich zločinné správanie voči ženám, alebo homosexuálom. To je totiž niečo, čo sa dá riešiť aj neskôr, čo je len "drobnosť" v porovnaní s omnoho dôležitejšími problémami. Teplí sú téma, ktorá má nárok len v obdobiach celosvetového mieru a ekonomického blahobytu.

Ja, teplý, som téma na neskôr. Moje bytostné problémy sa nazývajú "postmoderné ľavicové práva". Iróniou osudu je fakt, že v každej epoche bolo možné povedať "teraz máme omnoho dôležitejšie problémy, než teplých". Ľudské práva su druhoradý problém, popri ekonomickej nespravodlivosti, sociálnej nerovnosti, chudobe. Nuž ale, komu to vlastne chceme ekonomicky pomôcť? Ľudu, ktorý neuznáva ľudské práva? Pre dosiahnutie sociálnej kohézie - teda pocitu súnaležitosti a povedomia významu vzájomnej pomoci - je nutné držať spoločenstvo pokope. Ak sú v ňom vylučované menšiny z rôznych dôvodov, je jasné, že tieto menšiny budú konať ekonomicky vo svoj prospech a v neprospech spoločenstva. Tento vynútený individualizmus sa bude ďalej šíriť spoločnosťou, ako permanentná tichá vojna, inými slovami - dravo konkurentná a antisociálna súťaž.

Na dnešnú dobu, utrhnutú z reťaze, sme nasadili ako dekoračnú korunku akýsi postmodernizmus. Zákon chráni homosexuálov a niekde im dáva i možnosť registrovaných partnerstiev či adopcií, zatiaľ čo si v pohľade sexuality väčšinová populácia udržiava svoju malú súkromnú osobnú homofóbiu. Či už ide o holokaust, kde si trháme vlasy nad hrobmi miliónov umlčaných Židov (a Rómov), v prípade homosexuálov však s tichým zadosťučinením sami mlčíme. V prípade individuálnych útokov - odohrávajúcich sa dnes - to nie je o nič lepšie. Ako príklad zavraždenie španielského básnika Lorcu. Slovami mnohých súčasníkov tak, "ako si to ten buzerant zaslúžil". Zaslúžil? Má ešte zmysel vôbec niečo vysvetľovať a hovoriť? Ani Slovač nie je v tomto výnimkou. Koľkí dodnes spomíname na vojnový klerofašistický režim - či už zo sentimentu kvoli kresťanstvu a tradičným hodnotám, alebo preto, ako dobre v tej dobe fungovalo hospodárstvo. Bez ohľadu na to, ako závislé bolo od Nemecka a koľko "odpadu spoločnosti" muselo kvoli tomu umrieť. Ekonomická prosperita je dnes asi nadradenou hodnotou. Ako sa tento historický príklad líši od dnešného ropného biznisu s moslimskými štátmi, ktoré nemajú k menšinám žiaden rešpekt?

Niektorí, lenivejší a pohodlnejší, siahli po prvom duchovne po ruke - domáce náboženstvo. Cesta vývoja, najmä z extrémov, občas vedie i späť. V tomto prípade sa ľudia vrhli do náruče opačného extrému, absolútne nekritickému a doslovnému chápaniu viery. Čo je úplne pochopiteľné, na komplikovaný a metaforami hýriaci svet nie je človek prichádzajúci z materiálnej spoločnosti vôbec pripravený. Zvykol si uvažovať strojovo, zjednodušovať všetko až k primitivizmu, žiť podľa návodov na použitie a "desať rád ako". Zúfať si, že tak zahadzuje celý ten vývoj, náročnú cestu, ktorú mnoho ľudí podstúpilo, aby sme sa vymanili z moci stredovekého kléru, je len čerešničkou na torte. Dokonca aj tí, ktorí v hľadaní koreňov zachádzajú ďalej, k predkresťanskej histórii národov, často to čo nájdu filtrujú cez kresťanské videnie, ktoré si už vlastne ani neuvedomujú. Zanášajú napríklad novopohanstvo čisto súčasnými predsudkami. Šamani, ľudoví liečitelia - liečia zrazu všetko, dokonca i homosexualitu, síce originálnym spsobom - ale to, že ju vidia ako chorobu, je vďaka kresťanstvu a moralizmu dneška. I tu však homosexualita funguje tak ako má, dovolím si tvrdiť, spĺňa svoju úlohu - odlišuje šarlatánov od duchovne založených ľudí, vieru od náboženstva, machizmus od mužnosti a ľudskosti.

Je len jeden spôsob, ako by si kresťanstvo, islam, judaizmus, či iné starobylé viery mohli zachrániť krk. Homosexualita, pretože ju explicitne a negatívne zmieňujú v ich svätých písmach, dokazuje ich nezmyselnosť. Pretože homosexualita tu jednoducho je, je prirodzená, je od prírody, je božská, je zmysluplná, je dobrá. Je to podobné, ako keby sa v svätom písme písalo, že Zem je placka. Je ľahko dokázať, že to tak nie je. Čo potom s celým takým "neaktuálnym" náboženstvom? Prijatím teplých do ľudského spoločenstva by muselo to-ktoré nábožentvo priznať, že sa mýlilo, urobilo chybu, že je len ľudským pokusom o nastolenie poriadku, hodnôt, poňatie zmyslu života, pôvodu vesmíru,... Muselo by priznať, že sväté písmo nemožno čítať od slova do slova. Stalo by sa živým náboženstvom, schopným meniť sa s ľudským poznaním. Čo by mu ubralo trochu božskosti a pridalo trochu ľudskosti. Bolo by to náboženstvu pre ľudí na škodu?

Post-post-modernizmus?

Homosexualitu je možno vysvetliť a zdôvodniť - ak niekomu nestačí, že jednoducho je, neškodí a hotovo. Či už spôsobom vedeckým, v podobe významu diverzity v genetike, alebo náboženským a sociálnym. Homosexualita je to prenasledované, neobľúbené, na čo si každá ideológia povýšenecky šliapne. Homosexualita odhaľuje predsudky a tým aj hlúposť. Je varovným príznakom zlyhávajúcej ekonomiky, aj šialenosti vodcu. Ak sa chce niekto dozvedieť viac o kapitalizme, nemusí čítať všetky zväzky Kapitálu, stačí sa len pozrieť na postavenie žien a sexuálnych menšín. Nejde tu o víťazstvo komunizmu či kapitalizmu. Dokonca aj vojna o to, ktoré náboženstvo má pravdu je falošná. Akúkoľvek sebalepšiu ideológiu si v dejinách uchmatol machizmus, elita alfa-samcov. V ich rukách sa stala nástrojom vylučovania, prenasledovania, týrania, zabíjania. Každá banda si našla svoju ideológiu, pre ktorú mohla zápasiť s inou bandou. Ale nešlo o myšlienky, lebo tie v boji obvykle raz-dva popreli. Išlo o bitku, o zvrátený pôžitok z boja, krvi, o víťazstvo, súťaž. Je mi jedno či sa niekto bije za kapitalizmus, alebo za komunizmus, či niekto bojuje za kresťanské, alebo islamské hodnoty - stále vidím malého nevychovaného nafúkaného chlapca, ktorý chce silou presvedčiť svet o svojej pravde.

Tak čítam dejiny. Zamlčaný holokaust teplých, s ktorým sa dodnes väčšina štátov ani symbolicky nevyrovnala. Kapitalizmus, ktorý je vo svojej podstate len dravou sameckou vojnou o víťazstvo (svoje) a porazenie ostatných. Na jednej strane čistky "nepotrebných občanov" v pravicovej, demokratickými USA podporovanej Kolumbii. Na druhej strane, donedávne prenasledovanie homosexuálov na komunistickej Kube. Mnohé gerilové vojny Južnej Ameriky sú len "dobrodružnými výpravami" chlapcov, kde ani tak nejde o to za čo sa bijú - na oboch stranách je nejaká vznešená hodnota. Rastafariánske raje - Jamajka, Haiti, Dominika - sú ďalšie machistické konzervatívne spoločnosti. "Zlý" Izrael, ktorý si očividne nepamätá nedávne dejiny svojho národa a opakuje históriu, sa dokázal s homosexualitou vysporiadať lešie, než jeho ublížené arabské dvojča. Teplí Palestínci utekajú do Izraela pred homofóbnymi útokmi vlastných ľudí.

Na tému sexuality a sexu takmer neexistuje spoločenská diskusia. Gore Vidal to výstižne nazval syndrómom sexanásilie. Keď sa spomínajú negatívne javy súčasnosti, vymenúva sa násilie, lúpeže, vraždy, drogy a sex (i homosexualita). Keď sa moralisticky kritizujú médiá, vraví sa, že sú plné krvi, násilia a sexuálnej zvrátenosti. Keď médium samo pripomína deti kvetín a Woodstock, nezabudne povedať, že hoci sa niesol v protivojnových myšlienkách a dal svetu veľa hudobných velikánov, jeho povesť poškvrnili - sexadrogy. Keď cudzie národy - a najmä náboženské prúdy v nich - kritizujú celý Západ, nezabudnú ukázať prstom, ako sa u nás rozmohlo násilie, materializmus, aká tu je strata hodnôt, všadeprítomný sex a samozrejme homosexualita.

Čo má ale násilie, lúpež, vražda - kde jeden človek, alebo skupina, ubližuje niekomu druhému (a samozrejme koná proti jeho vôli) - spoločné so sexom, sexualitou a homosexualitou - kde dvaja (či viacerí) ľudia podnikajú ľúbostný akt dobrovoľne, na základe svojej bytostnej podstaty a nikomu tretiemu tým neubližujú? Násilia je všade naozaj veľa - len treba odlíšiť formu podania - tam kde je kritizované, alebo umelecky zobrazované so zámerom zmeny, uvedomenia sa, varovania - a kde je zobrazované samoúčelne, zbytočne, komerčne, alebo len tak "pre radosť". Každý šokujúci umelecký film nasleduje celá séria komerčných kópií a citácií, ktoré prevezmú len novátorskú formu, ale obsah nemajú žiaden. Naše deti usádzame pred televízory, plné zbytočnej krvi, nech sa pozerajú na popravy, výbuchy streľbu, nechávame ich vystrieľať celé planéty v interaktívnych hrách, vychovávame ich k individualizmu, sebectvu, arogancii, súťaživosti a víťazeniu - no na nahé prsia im aj tí najliberálnejší rodičia nedovolia pohliadnuť. Zakázaná nahota, zakázaný sex. Veci pôvodne prirodzené, príjemné, zdravé, citové. Niet divu, že v súvislosti s nahotou pociťujeme vymyslenú hanbu a čo sa týka sexu - je násilný, nemotorný a prinajlepšom prázdný.

Priatelia zo Západu ma zvyknú ukľudňovať. Máme tvrdo pracovať a vďaka kvitnúcej ekonómii sa aj atmosféra v oblasti menšinových a sexuálnych práv zlepší. Výjavov svedčiacich o opaku som už niekoľko uviedol. Dokonca ako obyvateľ Východu mám pocit, že sa veci priamo pred mojimi očami horšia. Cesta od ľudového kapitalizmu, ktorého heslami je "čo ma po druhých", "mňa sa to netýka" a "silnejší vyhráva" - k fašizmu, koncentračným táborom, odstraňovaniu nepohodlných, zbytočných, neproduktívnych - pod zatvorenými očami celej spoločnosti - je veľmi priama a zjavná. Ak ma chráni zákon, no v televízii vidno len vytočených kaderníkov a dennodenne po ulici počúvam "buzerant" namiesto bodky na konci každej vety, necítim sa o nič bezpečnejšie. A cesta od buržoázneho moralizovania "to néni nórmalne" k lúzovláde "mne sa to nepáči, mali by ich zavrieť, liečiť, alebo postrieľať" tiež nie je dlhá. Nikto nič nerobí a nič sa nemení k lepšiemu. Ani v Číne, ani v Rusku, ani v Iráne, ani v Barme ani u nás.

Sníval sa mi sen...

Distopické vízie si vymýšľať nemusíme, máme príklady zo života. Naproti tomu, "ako by to mohlo byť", je zatiaľ snom. Jednou z príčin prečo sa veci nemenia k lepšiemu je, že dnes málo ľudí sníva svoje sny. Väčšinou si nechajú nadiktovať to čo majú chcieť, aj to čo majú spraviť, aby to dosiahli. Preto si dovolím načrtnúť kontúry jedného zo svojich snov. Akým iným spôsobom by mohli byť teplí začlenení do spoločnosti? Niektoré pôvodné americké kmene ich pokladali za bytosti dvoch duchov, muža a ženu v jednom tele. Stávali sa z nich liečitelia, šamani, ľudia s veľkou úctou a dôležitou funkciou. Mali silu zmierovať mužský a ženský svet, lebo rozumeli obom. Boli ideálnymi prostredníkmi pri komunikácii s bohmi. Spoločenstvá verili, že bez nich by dlho neprežili. Namyslení kresťanskí Európania ich samozrejme veľmi rýchlo naučili "pravde". Dnes, keď by sme sa už i nechali poučiť, nie je od koho. Postupom času prebrali "indiáni" zvyky a predsudky bieleho muža. Dnes sa zdá, ako keby sme medzi nich zavádzali homosexualitu ako moderný biely výmysel.

No nielen na ich príklade môžem vidieť, aké dôležité sú (aj sexuálne) menšiny v spoločnosti. Ako barometer nálad spoločnosti, ako lakmusový papierik na bláznivé svetské i náboženské ideológie, ako nepohodlný stimulujúci prvok v spoločnosti, ktorý uniformnú masu môže inšpirovať a posúvať ďalej - to nie je málo. Ak sa teda neuspokojíme s tým byť veselými neškodnými buzničkami, ktoré sprevádzajú znudené manželky na nákupy, alebo pomáhajú obliekať sa nemožným chlapom. A ak neutopíme svoju jedinečnosť v nákupoch, možno prídeme na to, že je to sama povaha systému, ktorá nás permanentne ohrozuje.

Menšina je meradlom kvality spoločnosti, ale je zároveň aj priekopníkom. Môže pomáhať väčšine objavovať nové cesty. Ak väčšina chce, môže byť pre ňu menšina prínosom. Rovnako však, menšina si musí uvedomiť tento svoj potenciál a ponúknuť ho. Kľudne by sme mohli ukazovať nové spôsoby partnerského spolužitia, nové typy rodín, nové spôsoby výchovy detí, nové spôsoby učenia, pohybu, umeleckej tvorby, alebo nové cesty pre ekonomickú organizáciu - namiesto pohodlného podnikania v súčasnom systéme, honbe za úspechom (a samotou víťazstva i závisťou ktorú plodí), či bezhlavom napodobňovaní buržoáznych heterosexuálnych manželstiev, ktoré ako inštitúcia zúfalo čakajú na zmeny, ale nemá ich kto priniesť.

Väčšina by zasa potrebovala postaviť spoločenskú organizáciu, zriadenie, na ochrane menšín. Väčšina sa totiž postará o seba sama - prirodzene - či už vo voľbách, alebo v ekonomickom konaní obháji svoje záujmy ľahko. Ak je niečo v záujme väčšiny, takáto zmena rýchlo nájde politického realizátora, jednotnú odpoveď v referende, alebo ekonomické uskutočnenie. Menšiny však potrebujú ochrannú ruku štátu, ako doplnkovú funkciu, ktorá potláča deformácie trhu a totality väčšiny, aj keď tomu väčšina nie je práve naklonená. Hoci sa to zdá ako protirečenie, napriek tomu by si mala väčšina uvedomiť, že menšiny sú pre ňu prínosom, varovným signálom a potenciálne i záchrannou brzdou. Štát ako taký by mal existovať v podstate hlavne pre menšiny a stáť na uvedomení si toho, že ekonomický i demokratický stroj sú nedokonalé a takisto, že pre väčšinu sú menšiny životne dôležité.