Streľba ostrými ... do vlastných radov ... bez obetí

1.2.12

Tetky a jatky

"Mú"

Tento článok existuje aj v "obrázkovej verzii". Ilustrácie dopĺňajú a rozvíjajú text úvahy, tvoria s jeho obsahom previazaný celok. Pomáhajú vžiť sa do odovzdávaných myšlienok, precítiť ich - podobne ako príbeh umožňuje "zažiť" to, čo by čitateľ v podobe radu tvrdení ľahko odsunul. Obrázky môžu zachytávať aj nahé ľudské telo, jeho časti, pohlavné orgány, ich úpravy; fotografické náznaky sexuálneho aktu, alebo jeho vyobrazenie na historických artefaktoch (hoci som sa súčasnej priamej pornografii vyhol); tak výjavy ľudskej blízkosti, nehy a intimity - ako aj znepokojujúceho násilia rôznych druhov; objekty fetišov a scény alternatívnych sexuálnych praktík (ktoré boli predvádzané na verejnosti) bez kopulácie samej. Pre niekoho ich zhliadnutie môže byť nepríjemné až traumatizujúce - preto ponúkam v prvom pláne túto verziu bez obrázkov. Obrázky prikladám s úmyslom ilustrácie textu, ktorý je obsahovo určený dospelým (dospievajúcim, sexuálne uvedomelým) osobám. Načítanie grafického materiálu môže trvať dhlší čas, v závislosti na rýchlosti pripojenia. Nasledujúcou linkou sa môžeš presunúť na obrázkovú verziu.

Začnem hneď zostra. Teplá komunita sa bude darmo snažiť o prijatie väčšinovou spoločnosťou, ak nedokáže prijať seba sama, vo svojej pestrosti. Mnohým robí problém už i len osobné sebaprijatie, takého aký som. Namiesto toho veľmi pohodlne prevezmeme škatuľky, ktoré si vymyslela heterosexuálna väčšina - "ja som neškodný", "som chorý", je to "genetická anomália", stalo sa to "výchovou", kvoli "dominantnej matke" alebo "neprítomnému otcovi". Ani sami netušíme, "kde sa stala chyba". Chybné bude asi naše uvažovania. V každom prípade, nemôžu nám porozumieť, ak nepoozumieme (a nie nutne len rozumom) sami sebe. To všetko je však vecou uvedomelej osobnej cesty, na ktorej zakúšame život a objavujeme seba sama - našu podstatu nám nemôže nikto nadiktovať zvonku. Touto cestou kráčame, ale tak trochu ako pozerajúce sa a pasúce sa teľatá. Druhým krokom je prijatie rozmanitosti vlastnej komunity. Ak sa chceme pri sebaobhajobe opierať o potrebu diverzity, asi by sme sa veľmi zosmiešnili, keby sme neprijali rôznorodosť medzi sebou.

To čo nasleduje, je prehliadka teplej ZOO, špeciálne pripravená pre teplých. Ružové safari, na ktoré sa vydáme ozbrojení, povieme si čo to druhoch žijúcich v rôznych džungliach, brhlohoch a skrýšach, pokúsime sa ich pristihnúť pri neobvyklých činnostiach a možno aj uloviť nejakú tú trofej.

Homo(a)sexualita

Začnime hneď pri tom najzaujímavejšom - pri sexe. Homosexualita ako taká opisuje sexuálnu príťažlivosť a z nej vyplývajúce správanie sa človeka. Niet pochýb, že popisujeme bytostnú súčasť každého človeka, no napriek tomu nie je jedinou jeho "časťou". Mnohí sme si na nej postavili spoločenskú kariéru ba aj celý svoj život. Kým "heterosexuálne" skupiny sa vytvárajú na základe spoločných názorov, emocionálneho spriaznenia, výšky inteligencie, spoločnej činnosti (šport, modelárstvo, kultúra, tanec, mensa) teplý polosvet existuje práve vďaka sexualite. Na jednej strane je to pochopiteľné, z tradičných konceptov heterosexuálnych zväzkov sú gay či lesba "oslobodení" - a teda teoreticky môžu k sexu pristupovať originálne, tvorivo, odviazane a takisto vo veľkom množstve. Dennodenne a poniektorí i celodenne. Keby však heterosexuáli formovali svorky len na základe svojej sexuality, práve kvoli zmieneným rôznostiam by dlho pohromade nevydržali. Niet divu, že medzi rôzne inteligentnými, rôzne charakternými a rôzne záujmovo orientovanými kráľovnami raz-dva dôjde k epickému sporu.

Veľké prercento gay sexu sa odohráva v saunách, kúpeľoch, darkroomoch, lesíkoch a takisto i na toaletách. Nič proti sexuálnej kreativite a experimentovaniu, no mnohokrát sú tieto "vysoko štylizované prostredia" zabývané teplými skôr kvôli historickým okolnostiam. Niektoré majú pre teplých svojskú príťažlivosť, najmä tam kde je nutné sa vyzliekať, alebo naopak obliekať si nejaký moderný ekvivalent výzbroje - najlepšie obtiahnutý a z lycry. Prirodzene sa stali miestami, kde sa mohli teplí stretávať v časoch, keď žiaden internet neexistoval, ba neexistovali ani "teplí" (ako pojem) - pokiaľ sa nechceli dať zniesť zo sveta. Toalety poskytovali pohľad na svojský spôsob obnažovania i do istej miery súkromie a nenápadnosť, či možnosti zanechať neverejný inzerát. Pre niekoho je to čaro histórie, pre ďalšieho rajc z možnosti odhalenia a pre iného príťažlivá špinavosť. No nezaškodí príležitostne spýtať sa: Je na to stále dôvod?

Sex? Dovolím si ale zatnúť hlbšie, niekedy mám totiž pocit, že v homosexuálnom svete, ku podivu, neexistuje sex. Ak by to tak bolo, nebolo by to absurdné, smiešné a smutné zároveň? To, na čom si teplí zakladajú (neraz i celý život) a čo "vyučujú" celý svet, je našou najväčšou slabinou. Nie že by sa žiadna činnosť nevykonávala, usilovne sa pracuje, ba dokonca i natáča, no hoci sa tomu vraví "sex", pravdepodobne ide o úplne inú činnosť. Nie je nás málo, ktorí rozpoznávame prinajmenšom dve kategórie fyzického kontaktu: milovanie sa a sex. Kým prvá odkazuje na prítomnosť lásky (milovať duševne a milovať sa ako fyzický prejav tejto lásky), "sprostým sexom" sa rozumie len akási jednorazovka, pohranie sa, uvoľnenie pary. Ak si odpustíme zbytočné moralizovanie (ktoré sa udomácnilo v komunite deliacej sa na dva znepriatelené tábory "na vzťah" a "na sex") a nezatratíme hneď súlož druhej kategórie, môžme si ju predstaviť ako béčkový film. Aj medzi nimi existujú skvosty a majú svojich fanúšikov, musíme ich však hodnotiť práve v rámci žánru a jeho pravidiel. Čo sme to teda od sexu očakávali? Uvoľnenie a vyprázdnenie? Šport, alebo hru? Degustáciu rozmanitosti genofondu?

Sex pre radosť? Namiesto ukojenia sexuálneho pudu často zažívame iné pocity - prázdno, otrávenie, znechutenie a niekedy váhame, či by nebolo lepšie, keby sa celý akt neudial. Sex nám nerobí radosť, sex je zostava povinných cvikov, sex je vážna vec. Sex nám robí starosti, sex (keď nefunguje náradie, alebo je nemotorný) nám spôsobuje komplexy, sex nás vyčerpáva a tu a tam privádza k infarktu. Čosi nie je v poriadku a nebude to tým, že "sex nebol dobrý", alebo že sme "zlyhali v posteli". Čosi chýba a ak zlyhávame, tak v schopnosti popísať toto čosi. Sex nie je súťaž o víťazstvo, nie je to práca, nerobí sa "kvôli vyvrcholeniu" (a vonkoncom nie kvôli koncu). V prípade "hry" často chýba práve táto hravosť. V istom zmysle hráme, ale nie "sa", ale podľa scenára pornografických filmov. To čo malo zobrazovať, ako ľudia sexujú, sa stalo učebnicou ako sexovať.

Lenže sex nie je známkovaný test výkonnosti, zručností, alebo vedomostí. Bohužiaľ, nejeden si predstavíme teplú šuškandu - "ten bola včera v noci tak strašný" - a už je oheň na streche. Akonáhle nastupuje pocit "musím sa previesť", končí sa vzrušenie a aj zmysel sexu. Potom naozaj vyzeráme ako vo filme, kde steroidne svalnatý nabijak s navretými žilami na čele priráža o čas - a myslíme si, že toto je sex, lebo... lebo všetci si myslia, že toto je sex. "A keby to nebol sex, snáď by to nenatočili?!" Prehnane dôverujeme pohyblivým obrázkom. A pritom, toho čoho sa najviac bojíme - nevedieť - je najväčšou devízou! Prečo sú pre toľkých gayov tak príťažliví mladí chalani a panici? Dá sa odpovedať prvoplánovo - môžu ich zaúčať - ale dá sa hľadať aj hlbšie. Možno túžime zopakovať si svoje vlastné prvýkrát, dokonca keby sme mohli, opakovali by sme to zasa a znovu. Nielen preto, že sa to vtedy "nepodarilo" tak úplne ako sa malo, ale chýba nám to čaro objavovania, ktoré predstavuje príbeh.

Príbehy máme radi a práve sex bez kontextu, "bez začiatku a bez konca", je často dôvodom, prečo nás sex neuspokojuje. Hľadáme príbeh v štylizácii a v kulisách - sex v továrni, sex vo vlaku, sex v prírode, sex v koži, sex v latexe, sex v uniformách - no samotné miesta a veci sú len šaľba, povrch čohosi, čo skutočne potrebujeme. Dej vlastného života a dej sexu. Nevinný prvý sex má svoj príbeh, je podfarbený silnými emóciami, neistotou, strachom - je v ňom skutočnosť a intenzita. Práve tu, na prahu nevedomostí, sa začína skutočný sex. Práve tu môžeme nájsť to, čo sme hľadali od začiatku. Experimentovanie (hra), pomalé vychutnávanie (degustácia), radosť z fyzického kontaktu s druhým, odlišným, zaujímavým telom, v ktorom sa skrýva živý človek (sexuálne ukojenie).

Nezáväzný sex pre radosť? Aby som vytvoril väčší kontrast - teplý sex (najmä tak, ako sa ho učíme z pornografie) je tvrdý, pohľady v ňom sú tvrdé, súlož je tvrdá, pohyby a vonkajší prejav hercov tvrdý. Tvrdosť len maskuje akékoľvek prejavy zženštilosti, ktoré (aj) teplí vidia strašne neradi. Nemôžeme nájsť, vyjadriť, žiť mužnosť nejakým iným, ľudskejším spôsobom? A pritom riešenie je úplne jednoduché. Sex ako slovo je dnes takmer všade. Skloňuje sa v každom filme, hovoria o ňom všetci známi, predáva sa prostredníctvom neho všetko od čokolády po hypotéku. No len málo z toho je skutočný sex. Podobne i pod značkou erotiky predávame dnes hocakú knižnú publikáciu - plnú vyholených svalnatých kreatúr v rôznych umelo-geometrických polohách. Trochu svetla a trochu tmy, čierno-bielo samozrejme, diabolsky priamy pohľad a už máme instantnú "erotiku". Ak by človek dnešnej doby dokázal klásť si neustále otázky "naozaj je toto sexy?" a "čo ma skutočne vzrušuje?", mohol by sám seba prekvapiť.

To čo skutočne vrušuje je totiž skutočnosť. Živosť. Pravdivosť. Nie sú to gumové čižmy, čo je sexi, ale sedliak, ktorý práve prehadzuje hnoj. Nie je to uniforma, ale vojak, ktorý má okolo seba auru svojho života, rôznych príbehov, akcie, snaženia, činnosti, nebezpečenstva, priateľstva - a tú si často dotvára divák. Nikdy to nie je kostým, ale skutočnosť, príbehy ktoré evokuje. Takže sa môžme prestať sústrediť na masky, pretože prirodzenosť - byť sebou samým vyrovnane, bez komplexov - to je ozajstná mužnosť, tu sa skrýva erotika, tu sa vytvára vzrušenie a tu sa začína sex. Ak sa prestaneme sústrediť na mužnosť a tvrdý zjav, v prvom rade si neskutočne vydýchneme - a môžeme sa zaoberať tým, čím "kontaktný šport" naplniť. Prestaňme sa sústrediť na "performance", nutnosť čosi urobiť, čosi dosiahnúť - a užívajme si to čo máme v rukách. Len tak, voľne, nezáväzne, bez záruk, nutností a ambícií. Veď sa to volá "nezáväzný sex", nie?

Náhodný, nezáväzný sex pre radosť? Okolo náhodných stretnutí neexistuje žiadna veda. Počas dňa sa stretávame s kde-kým na ulici - no veľmi sa navzájom nevšímame. Keď náhodou okolo niekoho prejdeme v lese, pozdravíme sa. Aspoň niektorých nás takto vychovali, hoci možno netušíme prečo, robíme to zo zvyku. Keď bolo na Zemi ľudí menej a stretnutia zriedkavejšie, bolo zvykom, že nejakým spôsobom dali najavo, že majú voči sebe dobré úmysly. Zakývali, zložili zbrane, usmiali sa, podali si ruku, alebo ponúkli pohostenie. Tak sa stretnutie odlíšilo od lúpeže, alebo súboja. Preto, keď sa stretávame v "divočine", zdravíme sa, usmievame sa, prípadne nezáväzne konverzujeme o ceste. Ak dokážeme prejaviť aspoň toľko gest pri náhodnom stretnutí, prečo to nerobíme i pri náhodnom nezáväznom sexe?

Niektoré spoločnosti majú veľmi zaujímavý náboženský koncept - púť, alebo hadždž. Človek sa môže všeličo naučiť, už i len takú drobnosť, ako je stretnúť náhodného okoloidúceho po dlhom období samoty. Predstavme si putovať týždne púšťou, sami, v tichosti, so svojimi myšlienkami. A zrazu je tu niekto, s kým sa môžme porozprávať, po veľmi dlhom čase by sme možno mali chuť len tak pre radosť sa ho dotknúť, chytiť sa ho, objať ho ... a viac by nám asi nedovolil spoločenský úzus. Náš dnešok tiež v mnohom pripomína púšť - mnoho ľudí, ale kto z nich je nám naozaj blízky? Koho naozaj stretávame, koho si uvedomujeme, kto nie je len pohyblivé pozadie? Musíme spolu zápasiť o miesto, o pozíciu, o peniaze, o biznis, o chlapov či o ženy. Nie je to dôvod na radosť - ako po dlhom putovaní - keď sa v našej posteli ocitne niekto, s kým nemusíme o nič zápasiť, kto s nami nemá zlé úmysly (nechce nás dobehnúť, poraziť, využiť), s kým sa stretneme za účelom prejavu (aj) fyzických nežností? Máme chuť ho objať, vybozkávať, dotýkať sa ho všade a všetkými spôsobmi, preniknúť do neho, spôsobiť mu rozkoš, chceli by sme to všetko a naraz. Dať mu vedieť že je človek a že stretol človeka a dať mu lásku, len tak, lebo jej máme plno a máme chuť oslavovať a rozdávať ju.

Náhodný, nezáväzný sex pre radosť ... a láska? Tu už čosi neladí. Sex je predsa sex, láska sa predsa týka milovania sa. A niekto má rád sex takpovediac drsnejší, nebodaj násilný. Čo tu má čo robiť láska? Nuž, aj keď si to mnohí nepriznáme, láska je veličina, ktorá je neustále prítomná v nás. Nedá sa vyčerpať, nie je obmedzená na jednu osobu a nemá len jednu podobu. Drží pokope nielen svet, ale aj nás samých. Kým láska k životnému partnerovi má úplne iné kvality, prinajmenšom stojí na solídnej dávke dôvery, náhodné str(e)tnutie so sebou nesie nebezpečie a nedôveru. Nezáväznosť nemusí byť len dôvod k ľútosti (vyspíme sa a už sa nikdy neuvidíme), ale aj výhodou. Ak nejakým spôsobom veríme, môžme to vyjadriť tak, že s niekým nám je udelený dlhší čas a s niekým len krátky čas na spoločné spoznanie - jedna noc, pár hodín. Je to iný spôsob kontaktu, ale nie horší. Môžeme doň vložiť väčšiu intenzitu, alebo naopak pocítiť väčšiu uvoľnenosť. Aj láska, ktorú doň môžme vložiť je iná, ale nie horšia. Láska k cudziemu človeku. Popri rodine, priateľoch a partneroch - stranou od nepriateľov - k ostatným ľuďom predsa necítime paušálnu nenávisť. Obvykle cudzích ľudí ignorujeme, ale ak sa zamyslíme, nenájde sa v nás trocha takej čisto (medzi)ľudskej lásky - pre každého? Už len to, že sa s niekym po celodennom súperení - mentálnom, virtuálnom, ktoré neraz pociťujeme aj intenzívne fyzicky - ocitneme s niekym v posteli. V kontakte, ktorý nie je ani súbojom, ani súťažou, ani nechceným narazením do postavy v dave. So živým človekom na púšti ľudských vzťahov. Máme predsa jeden druhému spôsobiť potešenie (hoci i cez bolesť, alebo hranú drsnosť), nie je k tomu nutná aspoň troška nehy?

A zasa ... sex? Pre niekoho sú chvíle, keď sa môže oddať sexuálnemu fyzickému kontaktu s druhým človekom, vzácne. Pre niekoho nie sú vzácne, ale vyvažuje sa to tým, že sú obvykle krátke. V oboch prípadoch máme naponáhlo, radi by sme stihli veľa - a často sa nám stane, že robíme veľa, ale vôbec si celý tento akt nevychutnáme. V rámci experimentovania by sme sa mohli aspoň raz skúsiť zaťať a povedať si - spomaľ, skús len jednu vec a poriadne, skús niečo nové. Máš pred sebou živého človeka. Dotkni sa ho. Ochutnaj ho. Ovoňaj ho. Objímaj sa s ním a dýchaj s ním celé minúty a celé hodiny. Bozkávaj sa s ním nekonečne dlho. Bozkávaj len jedno miesto, nemusíš navštíviť všetky hneď na prvom stretnutí. Nenechaj sa stresovať "čo ak je to naposledy"? Aj keby bolo, aj keby to bol jediný sex za desať rokov, skús sa tváriť, že nie je. Skús sa hrať, že máte nekonečne veľa času. Len takto si hocako krátky čas vychutnáš a nevyhodíš ho vo oknom.

Vôbec sa nemusíte obaja naraz spraviť, tak ako si to videl vo filme. Vôbec sa nemusíte obaja spraviť - nie je to vôbec sebectvo. Vôbec sa nemusíte ani jeden spraviť. Na sexe je pekný sex, nie jeho koniec. Análny ani orálny sex nemusí byť vôbec súčasťou zostavy. Nemusíte robiť vôbec nič, čo tam vonku nazývajú sex. Môžete robiť čokoľvek a môžete, ale nemusíte to nazvať sexom. Môžete celú noc prespať v objatí, pre radosť z prítomnosti pekného a(lebo) milého človeka. Spoločné spanie, dýchanie, pozeranie sa na seba, hladkanie sa, dotýkanie sa, bozkávanie sa, ochutnávanie sa, vyzliekanie sa, ležanie, kúpanie, vnímanie sa, vnímanie cudzieho tela, vnímanie prítomnosti druhého človeka, vnímanie jemnosti pokožky, vnímanie tepla partnera, počúvanie tlkotu srdca, vnímanie chvíle v ktorej by ste mohli niečo robiť, ale nemusíte, prejavovanie lásky, výmena nežností, výmena ako taká, alebo len dávanie, alebo len prijímanie, spoluzažívanie zážitku, spoluprežívanie chvíle, zdieľanie radosti z udalosti, zdieľanie radosti zo života, zdieľanie úplne nepochopiteľnej radosti, pôžitok z toho nebyť sám... to všetko môže byť sex.

Odsudzovať sex naproti milovaniu sa, či opovrhovať sado-masochistickými sexuálnymi hrami naproti jemnému spôsobu sexu - je stále staré dobré moralizovanie - také isté, ako keď predošlé storočia povyšovali romantickú lásku nad jej fyzické vyjadrenia. No nie je to ani vzývanie bezhraničného nekonečna, človek má svoje limity - ľudské limity. Ľudskosť, nežnosť, láska v rôznych podobách - musia byť v ľudskom kontakte neustále prítomné. Nech sa hráme akokoľvek drsne, hráme sa s človekom - tak ako je potrebná istá miera dôvery, je na mieste aj zodpovednosť a rešpekt. Predsa len, ak si vezmeme tú najotrepanejšiu podobu súlože, prenikanie - neexistuje žiaden iný kontakt, alebo situácia, keď by sa niekto tak veľmi dostal do našej blízkosti, keď by sa dostal priamo do nás. Nie je na mieste vybrať si starostlivo kto to bude? A nie je absolútne žiaduce zachovať pri tak bezprostrednom kontakte rituálnu úctu. Nie takú tú knižkovú "úctu", prísnu a vágnu, ale rešpekt a citlivosť?

V teplom svete sa rozšírila móda barebackingu - análnej súlože bez ochrany - zvlášť s cudzími partnermi. Nie je to o nič inakšia móda, než vyholený prúžok na hlave, obtiahnuté trenírky, alebo dovolenky v Thajsku. Chceme mať niečo, čo sme niekde videli, chceme niečo, čo majú druhí a najmä chceme niečo, čo "nemôžeme mať". Celá ekonomika stojí na tomto fetišizme, je to jej základný mechanizmus. Aby ekonomika fungovala pre nás a nie my pre ňu, musíme ju ovládať, aby neovládala ona nás. Vedieť si nájsť hranicu. Vnímať hru ako hru. Môžeme sa tešiť nakupovaním predmetov, ktoré sme dosiaľ nemali, ale musí nás to tešiť, nesmieme to pociťovať ako frustrujúcu nutnosť. To je samozrejme ťažké, pretože táto ekonomika niekedy vytvára umelé potreby, ktoré sa zdajú byť prirodzené, takmer fyzicky ich pociťujeme, inokedy zneužíva skutočné nenaplené potreby, ale maskuje ich inými, ktoré nám zdanlivo umožňuje naplniť. Je na každom z nás, aby sám za seba skúsil odhaliť, čo sa skrýva za touto potrebou.

Barebacking je nový a umelý pojem, donedávna také niečo ani neexistovalo a zrazu to strašne chceme. Čo to skutočne potrebujeme? Nie je to len ozajstná blízkosť s človekom. Pocit blízkosti pri súloži? Nie je ta tenučká guma len metaforou k sterilite (kontaktu) - nenápadnej, no silnej bariére, ktorá nás oddeľuje? Tvrdý, chladný, neľudský sex. Neprítomnosť nehy, lásky, zmyselnosti, skutočnej erotiky pri sexe? Nebol by to človek, aby nedočiahol na extrémy. Na jednej strane absurdita "bugchasing-u" - úmyselného vyhľadávania sexu s nakazenými mužmi v túžbe získať "darček" - HIV. Chceme mať niečo čo nemáme. "Chaseri" tvrdia, že HIV oslobodzuje - človek sa vraj odvtedy nebojí pri každom sexe, či sa práve tento raz a práve s týmto človekom nenakazí. Strčiť ruku do ohňa zo strachu, či náhodou nevyletí iskra a nepopáli nás? Veď to nerobia ani malé deti.

O to zarážajúcejšie je správanie sa teplých, ktorí úmyselne rozširujú HIV, vediac že ho majú a trvajúc na nepoužívaní ochrany alebo neraz zatajujúc svoj stav. Tento trestný čin sa postihuje niekoľkými rokmi väzenia, aj keď je to de facto úmyselné a často mnohonásobné ublíženie na zdraví, ak nie vražda. Heterosexuálni zákonodarci bohužiaľ zlyhali - snažia sa zakázať promiskuitu, snažia sa zakázať homosexualitu - no nerozumejú čo sa skutočne deje. Homosexuálny styk, ani homosexuálna promiskuita nie sú zločinom - tak ako je to v prípade heterosexuálnych náprotivkov. Zločinom je niekoho vedome nakaziť. Keby sa každý jeden sexuálne žijúci človek dal otestovať a keby nebolo infantilných chaserov a zlomyseľných (možno ublíženecky nahnevaných) vrahov - za niekoľko generácií by HIV vymizlo. Je to tak smiešne keby... Čo je s ľuďmi v neporiadku? A čo je v neporiadku s teplými? Človek, ktorý dá do sexu s cudzincom len trochu ľudskej lásky, nemôže úmyselne druhému ublížiť, zničiť mu zdravie, tobôž nie vziať mu život. Je to úplne základná podmienka ľudského spolužitia.

Homo(š) Economicus s. Politicus

"Byť pravicovou buznou je ako byť mäsiarom a vegetariánom." - Boy George

Od sexu sme sa dostali k druhej najdôležitejšej teplej zábavke. K nakupovaniu. Že sa to týka len povrchných buzničiek, ktoré za hobby pokladajú víkendový "shopping" v "parku"? Problém len hlúpych a povrchných ľudí? Nakupovanie je míňanie zarobených peňazí, v nejakej podobe to robíme všetci, len niektorí neinvestujeme do handier a bytového zriadenia, ale do cédečiek, ezoterických sviečok, filmov, divadla, internetu, potravín, luxusných večerí, dovoleniek, alebo sexuálnych pomôcok a erotického prádla. Na koho sme zabudli? Na tých čo si platia hypotéku a na nič iné im nezostávajú eurá? Na všetky uvedené výdavky zarábame všetci - tým, že sa podieľame na súčasnom ekonomickom systéme. My (takisto) sme ekonomika. To, že je postavená na fetišizme predmetov, fiktívnych a falošne pomenovaných potrebách, je jedna vec - a mnohí si to neuvedomujeme. To, že je postavená na neustálom vynútenom a neudržateľnom raste je zasa "príliš odborná téma" a mnohých nás to nezaujíma.

To čo by sme ale mali poznať z vlastnej skúsenosti - je ďalšia vrodená danosť kapitalizmu. Je to systém skrz-naskrz machistický. Je postavený na súťaživosti, konkurencii, túžbe vyhrať a poraziť ostatných, túžbe uspieť v prepísaných (a nezmyselných) kategóriách a tiež na vlastnení i privlastnení. Všetko sú to koncepty vymyslené, virtuálne a v extrémnej (dnes bežnej) miere hlúpe. Pre lepšiu ilustráciu: rev divej zvere na štadiónoch, box na hokeji, "gangstas" s priškrteným hlasom a zlatými reťazami, vrieskajúci vandali rozbíjajúci všetko naokolo, naparujúci sa desaťroční chlapci, hry na vojakov, strieľanie vo virtuálnej realite - predstavte si čokoľvek, to je machizmus, nezvládnutý testosterón. Súťaživosť doplnená o sesterský, rovnako zvrátený koncept - majetníckosť.

Je to tá istá súťaživosť, ktorá vedie chalanov tĺcť sa o samičky, je to tá istá súťaživosť, keď vám kolega v kariérnej bitke podrazí nohy, alebo zatne kudlu do chrbta, je to tá istá súťaživosť ktorá vedie firmy poraziť a zničiť ostatné, je to tá istá súťaživosť, keď ti besný vodič prejde takmer po prstoch, alebo si koleduje o hromadnú autonehodu, je to tá istá súťaživosť, ktorú predvádzajú športovci na štadióne a je to tá istá súťaž, ktorá je na pozadí každej studenej i prepálenej vojny.

Je to tá istá majetníckosť, ktorá stojí za individualizmom, neochote podieľať sa na sociálnom štáte, nenechať si "kradnúť svoje peniaze" prostredníctvom daní, ktorá stojí za domácim násilím po nevere, vraždami zo žiarlivosti, alebo rozparcelovaní sveta na privátne pozemky kde si robí každý čo chce - týra rodinu, prežiera sa, vládne si po svojom.

A je to stále ten istý machizmus, súťaživosť, majetníckosť i to, ako sa chlapi definujú. Chlap hrá futbal, chlap chľastá pivo, chlap neni mäkký, chlap neni baba, chlap neni buzerant. Je to ten istý machizmus, keď ťa na ulici stlčú homofóbni nacisti, keď ťa spolužiaci šikanujú, keď na teba ktokoľvek ukazuje prstom a nadáva ti do "buzerantov" a "úchylákov", keď ti fikaní poslanci nechcú schváliť zákon, ktorý ťa zrovnoprávni s ostatnými, pretože toto a pretože tamto, keď nemáš právo dediť po partnerovi, keď ťa neinformujú o zdraví tvojho partnera, keď si nemôžeš adoptovať dieťa, hoci by si bol dobrým rodičom, keď sa cítiš byť menejcenným, nepodarkom, šaškom, vytočenou buzničkou ktorá má zdobiť svet, keď ťa cirkevní duchovní posielajú do horúcich pekiel, keď ťa revolucionári zatvárajú ako odpad spoločnosti, keď ťa štátna moc obesí ako kriminálnika... je to hlúposť, obmedzenosť, tuposť - ale v samom základe je to stále ten istý machizmus. Natoľko jasný, že sa o ňom nedá diskutovať, nedá sa ani nevidieť - dá sa akože-ignorovať, alebo zapierať pred sebou samým. Dá sa mu ticho prispôsobiť a dá sa na ňom pasívne i aktívne a verzatilne podieľať. Keď dostaneš päsťou do oka, vedz že si ju dávaš sám. Dá sa v ňom uspieť, zničiť menej schopných a víťaziť so všetkým pozlátkom - ale keď ostaneš sám - a keď to urobí niekto druhý Tebe a nebude to vôbec férovo - je to len systém, ktorý si pomáhal tvoriť a roztáčať sám.

Nie som tu na to, aby som niekomu diktoval, ako má voliť. Osobne pokladám za nezmysel musieť sa rozhodnúť medzi prístupmi, z ktorých je každý čiastočne zmysluplný, no v krajnej podobe nebezpečný. Ľavicový i pravicový, konzervatívny a liberálny, národný a kozmopolitný, menšinový i väčšinový, zelený i technický prístup sú všetky vo svojom čase, na svojom mieste a vo svojom rozsahu potrebné. I keď ako súbor tvoria stále len jeden spôsob existencie, rozdelenia reality, vládnutia - no vôbec nie jediný a najlepší. Mnohí teplí sa správajú ako kvetinky na jeseň - kam zafúka tam odletia. Keď ich konzervatívna pravica zatvára a posiela na liečenia, upnú sa k ľavicovým revolučným ideálom. Popri rôznych premenách spoločnosti a ekonomiky a konštruktoch nových ľudí skúšajú presadiť spoločnosť (aj) tolerantnú a nového človeka menej "macho". Lenže popri revolúciach a dôležitejších témach (napríklad: vždy sme chudobnejší než niekto) - sú teplí vždy len treťoradý problém.

Konieckoncov viac než revolúcia v podobe zmeny hodnôt a správania (ideová) zaujíma samcov revolúcia ako boj, bitka, "hurá"! Jeden dres proti druhému, dobrí proti zlým, verní proti zradcom. Ak nás revolučná spoločnosť nechce prijať a dať nám naše práva? Povieme si - kašľať na spoločnosť! Ak rozohrali bitku, súťažnú hru - a najlepší má vyhrať - vieme, že máme unikátne danosti, že náš zťažený život sa môže zúročiť ako potenciál a veľmi často vyhrávame. Sami, na úkor heterákov a bez ohľadu na ostatných teplých. Vyhrávame pre seba a sme osamelí víťazi. Hoci vyčlenená menšina pod tlakom ľahko vynikne, môže sa jej to stať osudným. Ako ukazuje príklad Druhej svetovej vojny, podnikavých židov, ale i Rómov a teplých - spoločnosť úspech, aj keď ho vlastne vylúčením menšiny nepriamo spôsobila sama, neodpúšťa. A to sa môže zopakovať kedykoľvek. Koketovať s osamelým víťazstvom, hoci akokoľvek oprávneným, je hazard.

Len málo gayov je dnes politicky aktívnych, len málo ich vzťahuje politku k svojmu sexuálnemu životu. Na jednej strane celospoločenské sklamanie a odpor voči čomukoľvek čo zaváňa politikou, na druhej strane zvláštna zmes pohodlia (ktoré v nás vyvoláva demokracia) a stresu (ktorý pramení v nutnosti prežiť, postarať sa o seba v trhovom súťaživom prostredí). Na jednej strane pocit, že všetko je ako má byť, že žijeme v ideálnom a finálnom (fukuyamovskom) systéme a na druhej zasa máme tisíc dôležitejšíh vecí na robote, než sa zaoberať politikou, nedajbože filozofiou. Uvažovanie v škatuľkách - ["toto je politika"], ["toto je filozofia"], ["toto je príliš zložité"], ["toto je odborná téma"], ["toto sa ma netýka"] - je len jednou z príčin. Praktická a zmysluplná filozofia nerieši v prvom rade záhady vesmíru, ale namiesto "mám problém, musím ho riešiť" posúva človeka k otázkam "prečo to vnímaš ako problém" a "čo spôsobuje, že vzniká problém" a tým ho naozaj vedie k riešeniu, nie len donekonečna lamentovať nad dôsledkami.

O to zarážajúcejšie je, že hoci sa na Slovensku v otázkach práv teplých môžeme radiť kdesi po boku východeurópskych, postsovietskych a tolerantnejších orientálnych krajín (nie sme zakázaní, ale ani nijak špecificky chránení, de iure neexistujeme), máme pocit, že pripojením sa k západným úniam a alianciam sme vyhrali, že je všetko vyriešené a v poriadku. O to nebezpečnejšie je myslieť si, že aj keď veci nie sú ideálne, do budúcnosti sa už nebudú zhoršovať. Ako malý drastický príklad nám poslúži úspešná litovská iniciatíva - pokúsiť sa zakázať "propagáciu homosexuality", teda zmraziť akýkoľvek vývoj napred, priamo vo vnútri EÚ.

Život teplých, pokiaľ chcú naozaj žiť a nielen prežívať v anonymite svojich bytíkov, pokiaľ chcú žiť naplno, mnohorozmerne a prirodzene, je na hranici znesiteľnosti. Je obmedzený na fluktuujúci počet klubov (2 v hlavnom meste a po jednom na strednom a východnom Slovensku - po zopár sto ľudí pri veľkej tlačenici), dve-tri sauny - z toho jedna s cruising zónou, dve neoficiálne nudapláže s lesíkmi plnými striehnucich penzionistov a dva webové zoznamovacie portály (k tomu niekoľko zahraničných). I tieto priestory poskytujú aké-také možnosti pre slabý odvar zábavy, zoznamovania, alebo sexuálneho vybúrenia sa - no nikto ich nemôže vážne pokladať za skutočný, rozmanitý, napĺňajúci a teda úplný gay svet. Sú to polosvety, východiská z núdze, umelé prostredia. Mnohé vznikli z dôvodu histórie prenasledovania a utajovania.

Ak človek túži vyjsť von, do ozajstného sveta, medzi ľudí - a tam športovať, baviť sa, zoznamovať, držať sa za ruky, bozkávať sa, pracovať a byť samým sebou - ešte stále sme kdesi v totalite. Skrytí v nejakej privátnej anonymite, zahrabaní v pivniciach pod zemou, číhame spoza náletových drevín lužného lesa. Strach, neistota a najmä vyhnanie do umelých polosvetov, ktoré by som si dovolil nazvať znásilnením do formy existencie. Napriek ponuke pseudomožností, ešte stále si môžeme klásť otázky - "Kde sa mám cítiť hrdo?" "Kde smiem byť samým sebou?" "Kde sa mám cítiť výnimočne?" "Kam prináležím?" "Čím som vám podobný a čím sa odlišujem?" Súc v temnote, väčšinová spoločnosť si "homosexuála" predstavuje v tých najdivokejších fantáziách a rozhoduje o nás bez nás.

Mnohým gayom ťažko lezie dolu krkom predstava odlišnej teplej kultúry. Z princípu by sa to mohlo javiť ako nezmysel, no subkultúry často vznikajú ako reakcia na nejakú formu útlaku. História sexuálnych menšín bola jednou z najextrémnejších a niet divu, že vznikla potreba rozprávať príbeh tejto menšiny v celku i v tísickach rôznych osobných príbehov a rôznymi spôsobmi. A takisto, každý teplý potrebuje čítať, počúvať a vidieť umelecky stvárnené príbehy o ňom. V heterosexuálnej romantike síce môžme zapojiť fantáziu a nežiadúce pohlavie nahradiť, ale obas jednoducho potrebujeme pozorovať niekoho, kto cíti ako my, kto trpí ako my, kto mal podobné zážitky ako my. Že táto potreba (a nedostatok jej naplnenia) nie je len výmysel dokazujú naše skutočné vzťahy.

Sú to často kópie heterosexuálnych manželstiev a v nich fungujúcich konceptov. Gayovia sa usilujú napodobniť väčšinu z ich formálnych prvkov - spôsob zoznamovania, bontón spoznávania sa (prvé rande, prvý bozk, prvá noc), neskôr svadba, vernosť až za hrob, spoločná domácnosť, dovolenka, pes, deti - ak nie svoje tak adoptované z Číny. Nič proti týmto potrebám, ak sú skutočné a úprimné. U mnohých gayov však z toho všetkého často zapácha túžba "mať to, čo majú druhí", ktorú som tu už niekoľko krát spomenul. Vo svojom obsahu, zväzok dvoch ľudí predstavuje vyústenie ich lásky, dieťa je naplnenie vnútornej potreby a napokon spoločný upevňovaný a často až veľmi tuhý zväzok spôsob, ako dať dieťaťu zázemie kým vyrastie a osamostatní sa. Heterosexuáli pre toto našli niekoľko foriem. Nie jediných, nie nutne najlepších.

Je smutné opakovať nielen obsah, ale aj ich formu - a je absurdné opakovať formu, ak za ňou nie je žiaden obsah. Gayom bola daná voľnosť tým, že na začiatku vôbec nepatrili do heterosexuálnej schémy sveta. Boli prenasledovaní, oficiálne neexistovali - čím na druhej strane dostali možnosť zorganizovať si vlastný svet a vlastné vzťahy po svojom, po novom - originálne, tvorivo, inak. Inakosť, tvorivosť, originalita nám nie sú cudzie vlastnosti, z titulu našej spoločnej histórie, úskalí osobných životných príbehov i z našej odlišnej podstaty. Prečo sme túto slobodu a odlišnosť zahodili? Prečo sa snažíme silou mocou byť úplne takí istí ako ostatní? Chceme sa im zapáčiť a získať si tak ich toleranciu? Čo im svojou rovnakosťou ponúkneme? Je iné ak nás prijmú takých akí sme, pretože je prirodzené byť odlišný - naproti tomu je neúprimné, ak nás prijmú na základe toho, že sa snažíme byť tým kým nie sme - takí istí ako oni.

Láska a laská

Obľúbené klišé. Dva tábory gayov - tí "na sex" objali svoju slobodu extrémnym spôsobom a žijú takmer mimo ľudský svet - tí "na vzťah" celú slobodu obetovali na oltár väčšine a bezhlavo kopírujú ich spôsob života. Kde je ten zdravý stred? Kde je snaha o vyváženie? A kde sú úplne nové cesty mimo týchto dvoch konceptov? Sex som už prefackal, dovolím si teda ešte pospytovať "vzťahy". Človek je živý tvor - aj keď sa to nezdá - učí sa celý život, mení sa, v tom lepšom prípade sa rozvíja. Menia sa jeho názory, potreby, ale aj city - pretože aj tie sú živé. Poznáme to pri zoznamovaní - niekto nám učaruje na prvé videnie, niekto po dlhej dobe, niekto vôbec. Niekto, kto nám nebol sprvu sympatický, sa nám neskôr otvorí a ukáže sa byť cenným spoločníkom. Niekto nás naopak okamžite nadchne a s postupom času (dní, alebo rokov) sa ukáže byť s nami absolútne nekompatibilný. S niekym započneme vzťah a s niekým sa o to radšej ani nepokúšme. A občas - ten, kto sa zdal byť "na vzťah" s nami ako stvorený nás sklame a ten s kým sme to nemali vôbec v úmysle nás prekvapí.

Vzťah sa nielen začína, ale vyvíja sa do rôznych podôb, dočasne zmĺkne, alebo sa skončí. To je náš životný príbeh! Prečo ho teda znásilňujeme telenovelovým budemespolunaveky? Toto predsavzatie je duchu sympatické, hoci pre rozum nereálne (ale o realitu až tak v citoch nejde). No pre ľudskú bytosť ako celok príliš hrubé, strnulé, neživotné. Takáto vernosť je len veľkolepým knižkovým heslom, človek ňou sám seba znásilňuje, síce ju chceme, no napriek tomu je neúprimná a teda sa nepočíta. Iné je byť verný, pretože to tak cítime a iné z podvedomého strachu, že nás označia za neverného, spoločensky chybujúceho, za vinníka rozpadu vzťahu - a vzťah je tak obrovská vec, že padá človeku na hlavu ako balvan.

Takúto spoločensky žiaducu, etiketou vynútenú, no z duše nevychádzajúcu vernosť si nemôžem vážiť a príde mi smiešne, ak ma ňou druhá strana vydiera, alebo s ňou kalkuluje ako s esom v rukáve. Táto filmová, veľkolepá, oslavovaná vernosť nemá nič spoločné s tým, keď človek zotrváva s jedným partnerom pretože to tak cíti, bez ohľadu na to čo by mal cítiť, čo od neho druhá strana očakáva, akému svetovému (umelému) ideálu by mal dostáť. Iba úprimná a absolútne osobná vernosť má hodnotu - no jej porušenie je rovnako absolútne ľudské, nevinné a neodsúditeľné. Nie je tu koho podviesť, ani zradiť, ani čo porušiť. Teatrálny sľub vernosti je stále len teatrálny sľub vernosti - môže byť úprimný vo svojom okamihu, no jeho dodržiavanie a vynucovanie je už len samá neúprimnosť. A vo svojej podstate je nezmyselný. Skutočná láska nezávidí - príde, stará sa, oddá sa, no nechá žiť svojim spôsobom, nechá rásť, vyvíjať sa a prípadne aj odísť.

Hoci je heterosexuálna kultúra z obrovskej (a týmto rozsahom mätúcej) časti postavená na neúnavnom vytváraní nezmyselných ideálov - verne, naveky - a ešte strašidelnejších zločinov - nevera, zrada - ich nafukovaní, neľudskej realizácii a neúnavnom omieľaní - je to len divadlo. Ilúzia diania a života pre znudenú strednú triedu. Každý druhý komerčný film, každý televízny seriál, každý časopis pre modernú ženu či muža či buznu, donekonečna "rieši vzťahy" a skloňuje oddanosť, podvod a odpustenie. Dokonca i v prírodopisných filmoch nezabudneme zvieratká nezaťažené ľudským pojmovým svetom okomentovať (a znásilňovať) týmito ľudskými taľafatkami. Áno, v ich hĺbke tkvie čosi skutočné. Ale to skutočné nie je jednostranné, má svoj protiklad, nedá sa rozsúdiť na dobré a zlé, je živé a teda prirodzene premenlivé. No tieto pseudohodnoty v doslovnom a povrchnom uchopení, spôsob ich dodoržiavania a teror okolo ich porušovania, sú len hysterickým konštruktom.

Tak ako svorne neriešime "skazenú politiku" (ktorá sa ale skutočne dotýka nášho každodenné života), tak všetci "riešime vzťahy" (spoločenskú fikciu, ktorá popiera ľudskú dušu). Teraz tieto dva svety prepojím. Spôsob vedenia vzťahov, tak ako ich svet pozná, je takisto len machistickým divadlom. Dôsledok pevného patriarchátu, ktorý sme nerozviazali, ale len inak preuzlili - jedno aj druhé pohlavie svojim smerom. Chlapi sú na neustálom love, hoci príležitostne vedia recitovať "nežnú" poéziu (pokiaľ im samičky za to dajú), deje sa to so snahou vyhnúť sa záväzku a môcť lovič neustále. A ženy sa loviť nechajú, prijímajú divadielko bontonu, hranú "úctu k ženskému pohlaviu" a snažia sa všemožne chlapa zaviazať do svojho sna o rodine a deťoch - hodia mu na krk kravatu, hypotéku a nechajú ho "bojovať" o kariéru a za svoj hrad. Chlap sa možno nechá skrotiť a osvojiť, ale žiada bezpodmienečnú poslušnosť, manželku v domácnosti, len pre seba.

Žiarlivosť sa síce vydáva za mierne prehnaný, ale všeobecne tolerovaný a sympatický prejav lásky. No žiarlivosť je len iná forma majetníctva, pocit že partner je môj, patrí mi, mal by mi patriť naveky a nikto naň nesmie siahnuť. Partner je majetok, samička je trofej, do ktorej sme investovali. No takto hrajú hru nielen muži, ale prispôsobili sa jej a prispôsobili si ju (ďalej ju deformovali) aj ženy. Ekonomické koncepty súťaživosti a majetníckosti sa tu prepletajú jeden cez druhý, v rôznych zvrátených a skrytých podobách. Fiktívne, poprekrúcané a neživotné hodnoty tu preberajú mená skutočných hodnôt - a vzniká pojmový chaos. Tie skutočné sťaby upadli do zabudnutia. Znovuobjaviť ich možno jedine cez úprimnosť - v prvom rade k sebe.

Či sa heteráci poučia, nevedno. "Vzťahy" sa učia "viesť" jeden od druhého, odpozorovávaním. Nemajú veľký priestor na originalitu, spája ich rovnaká sexualita a rovnaké potreby. Teplí môžu opakovať po nich, ale môžu skúšať aj svoju vlastnú cestu, čím im v konečnom dôsledku môžu pomôcť - poskytnúť príklad alternatívy. Či to heteráci príjmu je už na nich. Úplne v prvom pláne ide o náš vlastný život. Či ho prežijeme úprimne, alebo nie. Či ho budeme naozaj žiť, alebo nie. Nemusíme ho žiť za každú cenu inak, ale môžme skúsiť práve úprimnosť, neustále sa pýtať "Je toto skutočné?", pátrať v hĺbke vecí "Vychádza to zo mňa?". Človek sa zamiluje, partnera spoznáva, môže sa ľahko "rozmilovať" a vzťah skončiť. A je to len dobré, ak to urobí skôr ako sa vzťah začne, alebo aj počas vzťahu, ak to tak cíti, bez odkladov na neskôr - o týždeň, o rok, o celý život. Skutočná láska je živá, skutočný vzťah je živý - mení sa, vyvíja, spoločným zažívaním a pôsobením okolia vo vonkajších situáciach. Vzťah založený na láske predstavuje príbeh - so svojim začiatkom, dejom a koncom.

Ak cítime, že nikoho iného ako náš partner nepotrebujeme, tak sme mu verní. Ak potrebujeme zažiť "niečo iné", bokom - či už citové, sexuálne, alebo pomiešané, zažijeme to. Možno nás to prinúti vzťah ukončiť, možno ho posilní, možno to zapôsobí len tak, že rozpustí podráždenie, sexuálne nutknanie a zodpovie na otázku "čo by bolo keby" a zamedzí rozpadu vzťahu. Úprimné ľudské srdce má v sebe miesto nielen pre jedného človeka a nielen pre jednu podobu lásky. Partnera dostávame darom z Nebies (aj keď ich nazývame Náhodou, alebo Vlastným úsilím), na dobu neurčitú. Ak ho milujeme - nevlastníme ho. Nemôžeme ho nikdy mať, tobôž nie mať len pre seba. Nie je to vec. Je to človek. Nikdy si nemôže byť istí, nikdy sa nemôžeme prestať snažiť, prestať si ho získavať, prestať sa oň starať. Neexistuje žiadne "a teraz som si ťa už dobyl, už sme svoji, už máme vzťah, už nemusíme nič robiť, len tak spolu prežívať". Príbeh lásky či príbeh vzťahu je ako nekonečné "rande" - od začiatku až do konca.

PubliQ

Keby nestačilo, že medzi sebou máme dva znepriatelené tábory "na vzťah" a "na sex"... Popri tom, ako sa každý snažíme o prijatie svetom, väčšinou, stredným prúdom - svojim spôsobom - mnohí sa neprestávame hanbiť za tých druhých členov komunity, ktorí nevyhovujú svojim zjavom, prejavom, správaním. "Slušní gayovia" z vyššej strednej vrstvy ukazujú prstom na promiskuitné buzny, ktoré o nás vytvárajú zlý obraz pred väčšinou. A my sme predsa nevinní, neškodní, poriadni občania, pracovníci a rodinne založení... Umelé svalnaté korby z posilňovní, ktoré sa celý život obzerajú v zrkadle, aby vyzerali ako chlapi, chodili ako chlapi, sedeli ako chlapi, aby rozprávali ako chlapi, aby pili pivo ako chlapi, aby sa venovali len chlapským činnostiam, samozrejme podľa svojej definície mužnosti - nevedia prežuť, že pomedzi nich sa pitvoria podivné vytočené postavičky neurčitého pohlavia a planéty pôvodu. "Robia nám hanbu, celý svet si o nás potom myslí, že sme vývrtky, čo len nakupujú, chľastajú a rehocú sa." Ale stačí sa na klony pozrieť na diskotéke - a v tej okatej chlapskosti a "normálnosti" človek ľahko spozoruje len iný typ vytáčania sa. A skúsiť s takým svalnatým čudom nadviazať polointeligentný rozhovor - a hneď je tu dôvod k hanbe.

V oboch prípadoch ide o umelosť, alebo pozitívne vzato - o premenu tela a zmenu správania podľa osobného vkusu. Niekto sa okrúžkuje a potetuje od hlavy po päty a niekto je radšej tak, ako prišiel na svet. Stále rozprávame o zlom obraze, ktorý niekto vytvára. Tak sa uveďme do obrazu. Rôzna sebaštylizácia je v podstate neprirodzená a ak nevycháza z nás je aj neúprimná. Aký zmysel má tento neúprimný, upravený (v oboch významoch slova), fiktívny obraz, ktorý sa tak urputne snažíme o sebe vytvárať? Mnohé vývrtky si ani neuvedomujú, že tento prihriatučký obraz o nás ak nevytvorili, tak aspoň "zdokonalili" heteráci a my sa už len "vytáčame" (a celú časť subkultúry, humoru sme obtočmo vytvorili) na základe tejto cudzej, heterosexuálnej karikatúry. Sme teplí, tak sa vytáčame, "lebo teplí sú vytočení". Prijímame predsudok a sami ho uskutočňujeme. Na druhej strane, túžba vyhovieť, podvoliť sa, byť konformný, zapadnúť, nevyčnievať - je rovnaká mäkkosť z našej strany. Znovu sa meníme na obraz väčšinovej spoločnosti. Skúsme rozlíšiť prevzatý afekt od prirodzenej bytostnej polohy medzi mužom a ženou.

"Robia nám hanbu." Má zmysel donekonečna opakovať, že ak chceme aby nás väčšinová spoločnosť prijala na základe potreby, (nevyh)nutnosti a prirodzenosti pojmu rôznosť (diverzita), musíme tomuto pojmu rozumieť my sami? Aká je to rôznosť, ak ju nedokážeme prijať ani v rámci našej komunity? Vytočení a mužní, svalnatí a kostnatí, priemerní a výnimoční, "normálni" a uletení, vystajlovaní a prirodzení, komerční a alternatívni. Každý podľa chuti a vkusu - toto všetko sme my. V rámci vkusu, právo na neprirodzenosť by malo zostať právom, ale nie povinnosťou. Spoločnosť ešte stále čiastočne žije absurdnými konceptami ako sexanásilie, všetko sexuálne, nespútané, divoké, živé, prirodzené je nežiadúce - naopak, kláštorný model čistoty, panenskej nepoškvrnenosti a asexuality vládne svetu. Lenže práve tento výtvor je neľudský a neprirodzený. Sloboda veriť týmto konštruktom je tá istá sloboda, ktorá "dovoľuje" neveriť.

Prijať sa vo svojej rôznosti a so svojimi chybami (ak vôbec chybami sú) musíme nielen ako príklad pre svet, ale i kvôli sebe. Teplý svet je (aj) náš a my sa v ňom chceme cítiť dobre. Musíme teda vojsť aj do darkroomov, sáun, lesíkov, na diskotéky a chaty - a pýtať sa aj tie najnepríjemnejšie otázky. Ak sa budeme tváriť "my na také miesta nechodíme" a "my sa s takými ľuďmi nestýkame", nikomu to nebude na nič dobré. Potom sa môžeme obviňovať z pokrytectva "ty to všetko kritizuješ a sám tam chodíš". Ako by sme mohli niečo kritizovať a tobôž meniť, ak by sme o tom nevedeli nič? A konieckoncov omylnosť, vierolomnosť a aj zvedavosť - sú čisto ľudské vlastnosti. Komu z nás sa nestalo, že nedostál svojim ideálom a zlomil sa? Niekoho osamelosť privádza na "také miesta" a niekoho zasa do fiktívnych umelých prevzatých a na neľudských základoch stojacich "slušných vzťahov".

Poznám gayov, ktorí nevedia prežuť ani ideu gay pride. Stačí, že nejaký "nevinný" politik - na svojej každodennej ceste publicitou - zdvihne prst nad "nechutnými ostentatívnymi prejavmi homosexuálov" a už strkáme hlavu do piesku. No aký obraz si o nás urobia - pomaľovaní, maskovaní, šialene ozdobení chlapci na vozoch, samá nahota (ťfuj), tuc tuc techno a house, transky, exhibicionisti, kožeňáci, verejné bičovanie, registrovaní partneri, dúhové deti - samá nechutnosť, samá zvrátenosť. A ak nie to - tak "čo máme vôbec vystavovať?", "načo máme byť hrdí?" Byť hrdý sám na seba je takmer čítanková fráza. "Nebáť sa ukázať kto som" v našich končinách nefunguje dobre - kto vyčnieva z radu - sek - a kto vykukuje z hradu - sek - úspech sa neodpúšťa. Radšej neprovokujme, radšej nikoho nedráždime a hlavne neukazujme vlastné chyby, úchylky a nevhodné spôsoby.

Slovenská gay komunita je príliš pohodlná. Kým na Západe gayov zatvárali a "liečili", my sme neexistovali a poslušne sme sa ženili, zakladali rodiny, ktoré sme potom (vrátane seba) mučili, tak ako každý, kto nedokáže prijať svoju prirodzenosť. Kým tam gayovia vyšli do ulíc a protestovali a občas si doslova vybojovali slobodu byť sami sebou (čo nemožno oddeliť od rôznorodosti), my sme už len pohodlne prijali upečené LGBT práva. Aspoň také, aké naši homofóbni, machistickí a väčšine sa podlizujúci politici boli ochotní prijať. Slušní gayovia, kožeňáci, vývrtky, zajace z posilky, transky aj traktoristky - všetci sa museli spojiť, inak by nikdy nenabrali odvahu vyjsť do ulíc a nikdy by žiadne práva nezískali. A vonkoncom nie my tu. Naša gay komunita je nedospelá, neznesie pravdu, snažíme sa zapáčiť mainstreamu a tak rýchlo upratujeme pod koberec všetku škaredosť, chyby, prílišnú extravagantnosť. Len aby sme pod tým kobercom neskončili všetci. A čo tam? Budeme sa tváriť, že sme "pod duchnou"?

Ak si myslíme, že v dnešnej dobe už nie je čo riešiť a za čo bojovať - stačí vycestovať za hranice. Vidieť naozaj dospelé kultúry, kde skutočne prijímajú gayov takých akí sú a nikto sa nad tým už nepozastavuje. To, čo konformisti vlastne chcú dokázať - len zlým spôsobom. Sme ľudia ako oni, s podobnými problémami, chodíme do práce, do prírody, na kultúru - a do toho s kým spíme ich nič nie je - to však neznamená, že sme rovnakí a musíme prijať celý ich koncept "slušnosti" a "morálnosti" a hru na rodinky. Čímsi sme výnimoční a môžeme tieto pojmy oživiť, pozmeniť, skúsiť inak - originálne. Namiesto toho snažiť sa zapadnúť, môžeme sa snažiť niečo ponúknuť.

Pre nás, ktorí hľadáme vlastné cesty a ktorí chceme žiť v súlade so sebou - to čo nazývame prirodzene - nie je dnešný stav uspokojivý. Hlúpy spôsob akým nás väčšina prijíma, náš sterilný spôsob zoznamovania, sex bez chuti a vzťahy bez živosti, ekonomika ktorou si pílime konár pod sebou, chýbajúca duchovná starostlivosť - ani zďaleka nemôžeme povedať, že "len žijeme svoj život". Nemôžem sa zoznamovať v umelom svete - na prefajčených diskotékach s hudbou ktorá mi trhá uši, nedokážem sa zoznamovať virtuálne, pretože mi v tom chýba základná esencia zoznamovania - príbeh - nechcem sa celý život skrývať. Ale kto vystúpi na svetlo sveta sám? Potrebujem ísť po ulici, bez strachu sa pozerať chlapom do očí, hľadať opätovanie, zaujatie, úsmev - a mať pritom istotu, že na mňa nikto nezazrie, nevynadá mi do buzerantov ani ma nenapadne so svojou bandou testosterónom nadopovaných macho-kamarátov.

Chcem sa zoznamovať s chalanmi aj na iných akciách, medzi heterákmi, môcť sa bez následkov usmiať, možno spýtať sa jednoduchú otázku "si - nie si?" a dostať rovnako uvoľnenú odpoveď "som - nie som". Bez cirkusu, bez priznávania sa, bez hanby, bez strachu. Chcem od heterákov počuť "prepáč, ale som na baby", úsmev, pokrčené ramená a hotovo. Chcem sa zoznamovať v krčme, na ulici, pri športe, v posilňovni, v divadle, chcem kráčať s chlapom za ruky po ulici, bozkávať sa na lavičke, tak ako si heteráci na jar, v lete, na jeseň, aj v zime vylizujú mandle. Kým toto nebude možné, stále je za čo pochodovať, stále je prečo sa ukazovať, stále je čo "riešiť". Schovávaním sa doma, tajením a zapadaním nič nedosiahneme. "To je moja osobná vec s kým spím, do toho nikoho nič nie je a nepotrebujem to každému vytrubovať" bude platiť, až to naozaj bude osobná vec, až do toho naozaj nikoho nič nebude a keď budeme môcť prejavovať náklonnosť, nehu, záujem tak ako ostatní.

Je zvláštne, ak jedným hlasom voláme "sme rovnakí ako vy", snažíme sa upratať prejavy extravagancie, a na druhej strane odsudzujeme pojem gay komunity ako takej - pretože "to vytvára dojem, že sme všetci rovnakí". Tak čo vlastne chceme? Ako som už povedal, aj keď je súdržnosť na základe sexuality zvláštna, stále platí že bola vynútená na základe histórie a povahy spoločnosti. Združuje veľmi rôznych ľudí - čo sa týka inteligencie, správania, chybovania, duchovnej zrelosti, spôsobu sexuality a vedenia vzťahov. No, hoci je to dané okolnosťami zvonku, máme spoločný problém - prijatie našej sexuality - a tento problém môžeme vyriešiť len spolu. Ak zostaneme žiť v sebazaprení - naša chyba. Spolu sa môžeme dožadovať svojich odňatých práv - a ak (dočasu) neuspejeme, môžeme si pomáhať sami. Vytvoriť mikrospoločnosť stranou. Napokon, aj vo veľkej spoločnosti existujú rôznorodí ľudia, no dokázali vytvoriť štát, aké-také zákonné právo, ba aj krehký sociálny systém kde schopnejší pomáhajú tým menej šťastným.

Na jednej strane treba žiadať svoje, na druhej, ak nám to nedajú, môžme to poňať ako pozitívum. Ak budeme čosi na spoločnosti žiadať, budeme na nej závislí, budeme možno musieť spraviť viac ústupkov ako je únosné, v politickom boji "spojiť sa diablom". Ak nebudeme nič žiadať, získame slobodu byť úplne takí, akí chceme byť. To tiež nie je málo. A je na spoločnosti, či si uvedomí, že nás odlišných potrebuje ako soľ, alebo si to neuvedomí. Oba prístupy sú možné, možno nás okolnosti dotlačia použiť len jeden. Chápanie pojmu komunita je však v oboch prípadoch kľúčové. Komunita neznamená, že sme všetci rovnakí, ale to, že rešpektujeme svoju rôznorodosť a práve za túto rôznorodosť sa jednotne bijeme. Stále sa tu prelínajú dva modely tolerancie - tá naprieč našou komunitou a tiež tolerancia väčšiny voči menšine.

Odľud

Mnohí gayovia a lesby sa, možno práve kvoli nepochopeniu skutočného významu slova komunita, vyhýbajú teplým a hľadajú svoje sociálne zázemie v rodine, cirkvi, medzi priateľmi - v heterosexuálnom svete vôbec. A pritom prináležať k jednému záujmovému zoskupeniu nijako nevylučuje účasť na ďalších spoločných zájmoch v iných komunitách. Je zbytočné hrať sa, že žijeme len vo svojom futbalovom tíme, tanečnom krúžku, alebo v modelárskej pivnici - a ostro sa pritom vyhraňovať voči teplej komunite. "Ja tam nepatrím, ja som normálny človek." Ak chceme ďalej zostať teplí a žiť svoju sexualitu, žiť sexuálne, ďalších gayov budeme musieť spoznať.

Druhá časť gay populácie naopak opúšťa svoje heterosexuálne zázemie - spolužiakov, kamarátov z detstva, súrodencov - a začleňuje sa (málokedy bez ťažkostí a bez prehĺtania) do teplého polosveta. S odstupom času môžem sám za seba priznať, že napriek tomu, že sa občas - sklamaný nenachádzaním podobne zmýšľajúcich a žijúcich ľudí v gay komunite - snažím mezi starých známych v hetero svete vrátiť - neuspievam. Heterosexuálny mužský svet je príliš orientovaný na seba sama - na televízny šport, technické hračky, slintanie nad ženami, súťaženie, vlastníctvo - občas príliš machistický. Rôznosť nedokáže prijať, tobôž nie nájsť spoločnú reč na neutrálnej pôde. Počúvam sťažnosti "ty si sa na nás vykašľal", "ty sa už s nami nebavíš" ... ale ako citlivo podať, že z heterosexuálneho sveta na mňa dýcha podobné prázdno, ako z teplého polosveta? Ako povedať "vaša komunikácia je príliš monotematická, kŕčovitá a nudná" - tak aby sa neurazili a možno aj zamysleli?

V gay svete žijeme len sexualitou, ako keby sme nemali žiaden iný život. V hetero svetoch sa zoznamujeme na základe podobných aktivít, no musíme zatajovať svoju sexualitu. V každom prípade nežijeme svoj život v úplnosti, skladáme si ho po troške odtiaľ, po troške z druhej strany. A čo je smutnejšie, ani v jednom z prípadov nikomu nič nedávame. Teplých ignorujeme, polosvet nevyzývame, nedráždime svojou jedinečnosťou, ostáva teda orientovaný len na sexualitu. Medzi heterákmi nie sme sami sebou a často sa bojíme čo i len ozvať a trochu ich predsudky povyvracať. Ale aká jednoduchšia cesta k prijatiu je, keď budú vedieť, že ich schopný kolega, ich člen tímu, ich kamarát, ich člen rodiny - je tiež teplý? Niekoho, kto nie je len teplý, ale poznajú ho aj z inej strany, ako mnohorozmerného človeka, s jeho charakterom, dobrými vlastnosťami, praktickými zručnosťami.

Dovolím si znova pripomenúť prístup kmeňov pôvodných Američanov. Teplí v nich boli považovaní za bytosti obidvoch princípov - mužského aj ženského - a mali jediní schopnosť mužský a ženský svet premosťovať a zosúlaďovať. Každé ich povolanie bolo z princípu úlohou prostredníka, sprostredkovávateľa, arbitra. Je sa čomu diviť, že toľkých gayov dnes nachádzme v umení - sprostredkúvavajú poznanie, skúsenosť, zážitok, pocit - tak ako v šamanstve je úlohou vteľovať sa, alebo hrať úlohu s maskou. Je sa čo diviť toľkým homosexuálnym škandálom v asexuálnej cirkvi - veď teplých oslovuje duchovno, božské, magické - často skôr, než sa ozve ich sexualita. Pritom ak nie z titulu sexuality, sexualita je prinajmenšom prejavom schopnosti byť mediátorom - premietnutým do oblasti tela. Nešťastný historický odpor k sexuálnu, telesnu a materiálnemu svetu vôbec, prekrútené učenie a zbožšťovanie omylných a mužsky obmedzených učeníkov vytvorilo absurdnú, zvrátenú, no masovú kresťanskú výchovu, ktorá inak-stvorených ľudí núti svoju Bohom danú sexualitu potlačiť, zaprieť, tajiť. Niektorí sú "úspešní" celý život a u niektorých ako časovaná bomba exploduje. Úlohy prostredníctva na nás čakajú v školstve, politike - ale aj všade, kde je možné vniesť nový, originálny, medzidisciplinárny prístup. Teda všade. Prostredníkmi môžeme byť aj jednoducho - medzi heterosexuálnym svetom a teplým polosvetom - v oboch byť rušivým prvkom, tým čo stimuluje, vyzýva k poznávaniu, provokuje k zmene - ako zrnko piesku v mušli.

Ľudia dnes neradi myslia a radšej sa nechajú unášať prúdom. Pohodlne prijímajú to, čo im spadne z neba... práva, spôsoby života, spoločenské normy. Tak ako v každej dobe, aj dnes si teplí našli spôsob koeexistencie s väčšinou. To neznamená, že je to jediný spôsob, ani najlepší, či akceptovateľný tak pre nás, ako aj pre heterosexuálov. Jedni sa chceme podlizovať svojou rovnakosťou, ďalší by prijali aj poníženú úlohu "nepodarených nie vlastnou vinou", niektorí za cenu pochybných priateľstiev, alebo účelových obchodných spojenectiev svoju sexualitu zamlčia. Každý z týchto prístupov sa nám môže skôr či neskôr vypomstiť.

Ešte jeden moderný fenomén stojí za zmienku. Faghags, ako ich volajú na západe, po našom moderné mestské ženy ako "najlepšie kááámošky" buzien. Alebo buzny, ako neškodné spoločníčky pre zadané a vydaté paničky? Na nás partner alebo manžel nemôže žiarliť a čo sa týka žien - spĺňame ich predstavu o ideálnom chlapovi - teda viac ženskom (zženštilom), rozumej citlivejšom, ktorého zaujíma móda, ochotne a s radosťou sprevádza svoju partnerku na všemožné nákupy, dá sa s ním porozprávať "o chlapoch" a vôbec, viesť ten úžasný časopisový život v dnešných vzrušujúcich časoch. Preberme sa. Je toto "krásne priateľstvo", alebo sme len vhodným módnym doplnkom k umelému "lifestyle"? Nič proti skutočnému kamarátstvu medzi pohlaviami, no v tejto vysoko štylizovanej forme sa kríži skrytý machizmus, konzumná ekonomika aj umelosť moderného života - môžeme ju skúmať, no buďme pred ňou zároveň opatrní. Byť faghag umožňuje často pestovať v ženách (i buznách) hystériu, povrchnosť, plne rozvinúť manipulatívnosť, ktorú si vo vzťahu s heterosexuálnym samcom nemôžu dovoliť - a v konečnom dôsledku sa to môže zle skončiť. Každé vzrušenie sa zunuje a potom sa človek pýta, čo je pod jeho povrchom. Módne doplnky patria k dobe blahobytu, no v časoch núdze, či krízy - prestávajú byť dôležité. A začať byť zbytoční určite nechceme.

Náš polosvet je zvláštny, svojský, no nesie si spoločné črty s heterosexuálnym väčšinovým svetom, aj keď ich uskutočnenie je na povrchu iné. Vnútorná rozmanitosť je jedna z nich, druhou a treťou môže byť mytológia a jej odtrhnutie od reality, nevedomosť. V snahe ospravedlniť či odôvodniť svoju existenciu, siahame po umeleckých dielach a historických postavách. Aha - homosexualita tu bola vždy - homosexuálni boli Gréci, Rimania, Arabi, Indovia, Indiáni, Kelti, Číňania - homosexuálni bol Shakespeare, Wilde, Whitman, Capote, Vidal, Lorca, Ludwig II. Dopúšťame sa tým hrubosti, ktorá je vlastná každej dobe - chápať všetky ostatné doby a kultúry po svojom, pomenúvať ich svojim slovníkom.

V skutočnosti, v antickom Grécku jestvovala popri obdivu ku kráse mužského tela (zo strany oboch pohlaví) inštitucionalizovaná pederastia, čo znamenalo v praxi, že mladí chlapci sa párovali so staršími mužmi za účelom odovzdávania vedomostí či skúsenosti a ich vzťahy boli neraz eroticky i sexuálne podfarbené. No predovšetkým spoločensky vytvorené ako norma. Po dovŕšení istého veku sa tieto zväzky museli ukončiť a mladý muž sa mal oženiť. Síce samotné existovanie podobných vzťahov potvrdzuje, že homosexualita a heterosexualita sú v podstate fikcia, prinajmenšom sú vzácne ich krajné polohy - a človek je prirodzene bisexuálny a schopný viac či menej nežnej fyzickej interakcie s oboma pohlaviami. Avšak, zamyslime, sa - čo ak niektorým mladým mužom boli tieto zväzky a tieto sexuálne akty proti srsti? Možno nemali iné východisko, ako podvoliť sa, podobne ako v neskorší dobách a v dnešku sa museli iní podrobiť heterosexuálnym manželstvám a zákazu homosexuálnych aktov. Pederastia bola tradíciou, nie pohodlnou všetkým, tak ako je dnes normou heterosexualita.

Tak môžeme nazerať na každú dobu, na každé spoločenstvo, na každú postavu. Alexander, Hadrián, Caravaggio, Shakespeare, Wilde - boli všetko osobnosti svojej doby a svoje sexuálne vyjadrenie hľadali v ich kontexte. To, čo sa nám javí ako homosexualita, oni pomenúvali inak. Možno, keby žili dnes, ktovie či by si dnes nevybrali úplne iné označenie. I v súčasnosti, keď na niektorých miestach sveta získava rovnakopohlavná túžba širšie spoločenské prijatie, sa ľudia v týchto komunitách odmietajú stotožniť s homosexuálnym konceptom. Vravia si bisexuáli. Alebo si vravia "muži ktorí milujú (aj) mužov" či "muži, ktorí majú sex (aj) s mužmi". Chcú legitimizovať svoje príležitostné, alebo výlučné homosexuálne cítenie a(lebo) správanie - nie umelý konštrukt. To čo zostáva v jadre - sú city k rovnakému pohlaviu, sexuálna túžba voči nemu ktorá si hľadá naplnenie, potreba vytvárať zväzky s cieľom podporovať sa, pomáhať si, ochraňovať sa. Ako to ktorá doba nazve, je viacmenej len obalom.

Ak sa už rozhodneme komunikovať dnešným jazykom, aby nám rozumeli, stále je treba rozlišovať homosexuálne a homoerotické. V rámci absurdnej ekonomiky "živ sa ako môžeš", v chaose fiktívnych potrieb a rovnako fiktívnych vied, vznikli celé teórie o tom, či existuje teplé umenie, alebo nie. Títo "hĺbaví" ľudia dokážu celé hodiny diskutovať o tom, aký je rozdiel medzi ženským umením a umením tvoreným ženami. V pohľade gaya nie inak. Namiesto celého tohto blúznenia, realita sa dá zhrnúť zopár vetami: Je umenie, ktoré zobrazuje mužov a ktoré nezobrazuje mužov. Mužov zobrazujú muži, ale aj ženy, každý zo svojho pohľadu a so svojim úmyslom. Umelci, ktorí zobrazujú vo svojich dielach mužov to môžu robiť s cieľom zobraziť ich eroticky (pôsobiť na divákovu sexualitu), alebo nie. Bez ohľadu na to, či to bol umelcov zámer, niektoré diela na nás môžu pôsobiť eroticky a iné nie.

Preto sa stáva, že úplne nevinný portrét mužského tela (pre heterosexuálneho diváka čisto popisná, anatomická záležitosť) pôsobí na niektorých mužov (a ženy) eroticky - a naopak, stáva sa, že erotické a pornografické portréty, ktoré tak boli mienené, vďaka svojej umelosti nespôsobujú žiadne sexuálne vrušenie. To s akým zámerom umelec tvorí a to ako divák umenie vidí (prijíma) sú dve rôzne veci, často navzájom nesúhlasiace. Žiadna veda, čisté fakty, sucho skonštatované. Preto my buzny vidíme erotiku v prezliekárňach a sprchách a spodnom prádle, zatiaľ čo heteráci tam cítia len zápach a vidia v tom len "výzbroj". A preto heteráci nedokážu pochytiť takmer zjavné sexuálne narážky v "homosexuálnych" dielach, hoci my sa červenáme až po uši.

Rôznorodé videnie, sebaklamy a nedorozumenia môžu naše svety odcudziť. To môže prípadne skončiť katastrofou - v prvom pláne obvykle pre menšinu a v konečnom dôsledku aj pre väčšinu. Homosexualita, tak ako to potvrdzuje história, môže byť väčšinovou spoločnosťou systematicky potlačovaná a nivočená, ale nikdy samozrejme nezmizne. No je možný aj iný scenár, že menšina nepochopí zmysel svojej inakosti - za každú cenu sa bude usilovať splynúť s davom, nevynikať, byť rovnaká. Aby sme si túto tragédiu mohli ohmatať, preženiem to: zostane len vyholený depilovaný obrezaný supersvalnatý nepotiaci sa nijak nevoňajúci univerzálny "chlap". Hetero či homo, pracuje v modrnej renomovanej spoločnosti, v kravate a saku, platí hypotéku, má stály vzťah, manželku, alebo manžela, deti, psa, mačku, chladničku a práčku, chodí na barbecue, futbal, do fitka a do multiplexu, prípadne k vizážistovi, do solárka a na nákupy - a za poctivú nudnú, monotónnu kancelársku prácu si každý večer požičia telo svojho partnera či partnerky, aby odbavil svoju mužskú potrebu. A nie preto, že by nás k tomu donútili - ale pretože sme sami chceli, sami sme sa do tejto "jedinej správnej" formy existencie upratali. Potom je úplne jedno, či tu homosexuáli budú ďalej, či tu budú heterosexuáli, bisexuáli, metrosexuáli, gayovia či gejovia a lezby, queer ľudia, generácia "Z", alebo ufóni - nebudú to už veľmi živí ľudia.

Budúcnosť dnes nezaváňa ničím príjemným, sviežim, alebo optimistickým. Skôr vonia po opekanom rezni, benzíne, luxusnom parféme, alebo nevonia vôbec nijak - tak ako mnohí depilovaní a dezodorovaní chlapi. Slobodna poňatá ako anarchia necháva ľudí vychovávať sa samých - a obe pohlavia i sexuality smerujú k chladu, pôžitku z agresivity, brutality, vychvaľovaniu arogancie a jednostranného individualizmu. Kam sa medzi ne máme umiestniť my? Jednou z možností je "byť šťastný", neriešiť, nevšímať si, vypestovať v sebe talent citovej nepriestreľnosti. Ale budeme takto ešte schopní cítiť? Budeme ešte milovať, alebo len viesť vzťahy? Budeme sexovať, alebo sa len mechanicky hýbať hore a dolu? Ak sa nechceme dať touto novou vlnou utopiť, musíme sa na ňu naladiť - a rozhliadnúť sa kam ďalej.

Odporúčam sériu chladných filmov ako: Clapham Junction, Reinas, Open Cam, Dostana, Whirlwind , ale nezjesť ich tak ako sú naservírované (komediálne, rodinné, romantické, poučné, moralizujúce), ale poňať ich ako (smutné) portréty dnešnej zvláštnej doby.

Nikoho nemožno siliť do rôznych foriem "ako zlepšiť svet", či "ako byť lepší". Konkrétne uskutočnenie je na každom človeku, to o čo sa môžeme snažiť je byť prirodzení, úprimni k sebe, prijať svet taký aký je - nie "dobrý alebo zlý" - ale prijať ho pestrý, rôznorodý a navzájom poprepájaný.