Hľadám človeka.

1.2.07

Zn.: Živého!

"Ak chceš niečo vedieť, spýtaj sa."

Toto je verzia článku s obrázkami. Ilustrácie dopĺňajú a rozvíjajú text úvahy, tvoria s jeho obsahom previazaný celok. Pomáhajú vžiť sa do odovzdávaných myšlienok, precítiť ich - podobne ako príbeh umožňuje "zažiť" to, čo by čitateľ v podobe radu tvrdení ľahko odsunul. Osoby vyobrazné na nasledujúcich grafických materiáloch s doplňujúcimi textami a obsahom článku nemusia súhlasiť, vyobrazené situácie sa mohli odohrať v inom kontexte. Využívam ich ako ilustračné obrázky, ktoré boli uvoľnené do "Public Domain", alebo pod licenciou "Creative Commons". Načítanie grafického materiálu môže trvať dhlší čas, v závislosti na rýchlosti pripojenia.

Obrázky môžu zachytávať aj nahé ľudské telo, jeho časti, pohlavné orgány, ich úpravy; fotografické náznaky sexuálneho aktu, alebo jeho vyobrazenie na historických artefaktoch (hoci som sa súčasnej priamej pornografii vyhol); tak výjavy ľudskej blízkosti, nehy a intimity - ako aj znepokojujúceho násilia rôznych druhov; objekty fetišov a scény alternatívnych sexuálnych praktík (ktoré boli predvádzané na verejnosti) bez kopulácie samej. Obrázky prikladám s úmyslom ilustrácie textu, ktorý je obsahovo určený dospelým (dospievajúcim, sexuálne uvedomelým) osobám. Pre niekoho ich zhliadnutie môže byť nepríjemné až traumatizujúce - preto ponúkam linku na verziu bez obrázkov.

Keďže je táto úvaha podrobná a rozsiahla - pre skrátenie čítania ponúkam aj zjednodušenú verziu - s púhymi tvrdeniami a odpoveďami na ne v podobe bodov - ak máš záujem pokračovať v sekvenčnom čítaní ďalších tém a pritom stručne poňať myšlienku tohto článku, alebo ak potrebuješ vo vlastnej diskusii nájsť rýchlo argumenty.

Inšpirovaný všetkými článkami, ktoré musí napísať každá druhá erudovaná buzna - o comming-out-e, o tom ako prijať seba takého aký som, o tom ako (ne)šokovať rodičov, o tom ako (ne)vydesiť partnera na prvom rande - rozprávať sa chcem o stereotypoch a obmedzeniach zoznamovania sa - i toho čo tak radi nazývame "mať sex" a "mať vzťah".

Moderná doba ponúka veľa možností

Keď som spoznal prvých teplých zo slovenskej queer komunity, položil som im takúto otázku: "Nie som zatiaľ členom žiadnej teplej skupiny - kde by som čas od času mohol stretávať nových ľudí - nechodím do barov, na diskotéky (lebo ma to neoslovuje) - neviem ako osloviť neznámeho sympatického človeka (na nudapláži, či v kine) - kde sa mám s niekým zoznámiť?" Odpovedali mi "V Tescu". To nie je reklama - ale ozajstná odpoveď, ktorá ma svojho času nesmierne vytočila. (Asi budem takisto vytočený.) Po takmer dekáde sa čas od času k tejto fráze vraciam - a uvedomujem si, že nebola tak ďaleko od hlbokej pravdy.

Dávam stále prednosť fyzickému svetu - a tým aj začnem. Nie každý má vo svojom okruhu heterosexuálnych priateľov, s ktorými by nemal problém nabrať odvahu povedať im všetko o sebe. Tobôž nemôže obvykle čakať, že mu to prinesie zisk, v podobe kontaktu na teplých priateľov z druhej ruky. Predsa však, dnes omnoho skôr, než pred prudkým rozšírením internetu, nájde informácie o teplých združeniach, podnikoch a iných miestach stretnutia. V mojom čase sa podobné zvesti ku mne dostali cez rôzne mestské informačné magazíny - či už to bola stručná adresa združenia HaBiO usporadúvajúceho občasné stretnutia, alebo sme náhodou s partiou spolužiakov prechádzali okolo teplej diskotéky, "na ktorú sa ukazovalo prstom"... Tieto miesta, aj keď známe, boli pre mňa nedobytné pevnosti. Neskôr sa môj okruh teplých známych rozšíril a niekto ma na stretnutia, či na diskotéku už zavolal - ale ani dnes, po mnohých rokoch, by som si na tieto mieste netrúfol ísť sám.

Diskotéka naviac nie je (aspoň v gay vydaní) miestom, ktoré by inšpirovalo, alebo nebodaj umožňovalo zoznámenie. Atmosféra, hluk, cigaretový smrad - to všetko mnohých skôr odradí než priláka. Najmä atmosféra je širokosiahly pojem - nezahŕňa iba typ hudby, aký sa tu návštevníkovi núka - ale aj ceny a budenie snobskej ilúzie (alebo naopak kontajnerovej) a predovšetkým neodmysliteľnú kulisu, kde popri umelom umení (rozdiel tých dvoch slov je tak podivuhodne hmlistý) sú steny oblepené striehnucími prebodávajúcimi očami, slizkými úsmevmi a rukami, ktoré sa chytajú všetkého hýbuceho sa - akoby nepatrili k telu s očami. Neznesiteľné teplo a dusno v Auguste či v Decembri je už akosi povestné, no je len nepatrnou veličinou s dusnom, ktoré vie vytvoriť teplé publikum. Súčasťou minulosti, ale možno i súčasnosti niektorých podnikov sú zvláštne podmienky výberu ľudí, ktorým je povolené vstúpiť a ktorým nie - čo môže prekvapiť - nielen príliš nadržanú faghag. A samozrejme - nie každý rád tancuje na hrubo komerčný pop a únavne tupý house s príchuťou Éčka - nie každý rád tancuje vôbec.

O čosi prijateľnejšie môžu byť gay-friendly reštaurácie, donedávna sme mali dokonca kaviareň povestnú aspoň polovičným zastúpením teplých pričom druhú polovicu tvorili umelci... Ak človeku nerobí problém ísť do kaviarne sám a otvoriť si napríklad knihu, i toto môže byť možnosťou. Zažil som situácie, keď zapracovala náhoda, no môže sa stať, že úbožiak panic môže navštevovať tieto podniky mesiace a roky - a nezoznámi sa s nikým. Ostáva už len málo miest s vysokou koncentráciou homormónu - ale odporúčať mladé vystrašené kurence na nudapláž asi nemá veľký zmysel. Ak teda neobjavili čaro, oslobodenie a prirodzenosť nahoty už dávno predtým. V prípade, že nemajú morálne zábrany vystaviť svoje rodinné poklady (budú takí, ktorým to bude jedno - i takí, ktorí sa budu dívať - a veľmi chlípne), odporúčam prísť sa usadiť na štrky už ráno - mne tento psychologický efekt veľmi pomohol - ten kto sa objavuje prvý a pozoruje prichádzať ostatných, sa cíti ako hostiteľ. Tí čo ho nasledujú musia predviesť nedmysliteľný slalom medzi laserovým pohľadmi.

No ešte stále to neznamená, že počas niekoľkých letných sezón niekoho osloví. Tento zdanlivo prostý detail je najťažším bodom útočného plánu pre drvivú väčšinu populácie. Kde sa človek osloveniu nevyhne - je určite stretnutie jedného z občianských združení (z ktorých niekoľko som "pomáhal" likvidovať, lebo na Slovensku majú zvláštnu tendenciu zanikať - pričom si naopak nikdy nevšimnem, ak dajaké predsa len vznikne). Prísť do uzavretej spoločnosti je samozrejme ťažké - už len pomyslieť na to, o čom sa má s cudzími ľuďmi rozprávať človek, ktorý len objavuje iné zvláštne časti svojej sexuality. Najmä ak nenarazí na odborníkov, ale (ako vraví skúsenosť) ak tam sídli uzavretý kruh - so svojim témami, zážitkami, svojimi známimi o ktorých neustále rozpráva - a nikto, kto by s cudzincom nadviazal rozhovor. V najzúfalejších situáciách zostáva volať na linku dôvery, ale to už sme vlastne "na dráte"...

A teraz, po krátkom blúdení na sídlisku, šup na hlavnú autostrádu "úspešného" zoznamovania - na internet. Nedávno som si prestaval profil na jednom zo zoznamovacích webov - pokúsil som sa zachytiť všetky predsudky, cliché a obmedzenosť v rámci teplej komunity i spôsobov ako sa naši ľudia hľadajú a (ne)nachádzajú - ani nie tak s veľkou nádejou na zoznámenie, ako preto, aby som uľavil svojej duši. Dali by sa napísať knihy o frázach pokeciavania a messageovania - o typológii postavičiek, ktorá sa na týchto stránkach pohybuje. A rovnako by mohla vzniknúť veda o písaní profilov. Tak k tým najzaujímavejším...

V najširšom pohľade tu nachádzame vždy dva znepriatelené tábory ľudí: "tí ktorým ide len o sex" a "tí, ktorí chcú vážny vzťah". Podľa iného metra "vytáčky, položeny, nemuži, obludy a hrôzy, ktoré robia hanbu normálnym gayom" a potom "mužní, nezženštilí, neafektovaní chalani, ktorí si hľadajú podobného macho-samčeka". Obvykle sa prvá skupina začne besne zaoberať ohováraním niekoho, alebo len svojim "typickým" doberavým humorom - vzápätí sa ozve niektorý "muž" alebo "moralista" a pošle ich všetkých niekam, vynadá im vyberane i nevyberane - a o "veselé" (gay?) pred- či po-poludnie je postarané. Po rokoch to však človeku príde ako nudná rutina a začarovaný kruh - možno si uvedomí, že tieto dve armády existujú jedna pre druhú - a keby sa nemali o čo hádať (i keď rozmýšľam nad tým čo to je), unudili by sa na smrť. A "nebola by sranda". Kde sa dvaja bijú, tretí sa baví. Možno týmto nešťastným ľuďom chýba trochu nadhľadu nad vlastné "vážne existenciálne témy". A sám pri tejto vete cítim sebairóniu.

Na sex alebo na vzťah

Vysvetlenia konfliktu sú primitívne - a za pravdu možno dať každej strane. Gay od prírody nie je obmedzený na manželstvo a dieťa (ak si nevydupe registrácie a adopcie) - jeho inakosť ho v istom zmysle predurčuje na trochu hravejšie a zvedavejšie skúmanie života i sexuality. To, na čo sa heterosexuáli neodvážia z praktických dôvodov (zachovanie rodiny ako rodiacej a rodičovskej jednotky) a tiež z dôvodu prítomnosti historicky veľmi zakorenených manželských modelov, neustále živených prislúchajúcou produkciou filmov a kníh - teplí môžu, ale nemusia aplikovať na seba. Nie je to a priori určené im - a preto tá sexuálna odviazanosť. Každý má na ňu právo - je len na ňom zvážiť, či je to to, čo práve v tomto období života potrebuje.

V priebehu rokov sa môžme s prepáčením kurviť a vybúriť a potom roky vytrvať v pevnom (a tvrdím že i pevnejšom) zväzku. Ak niekto fázou experimentovania prešiel, alebo vôbec osobne necíti potrebu do nej vstupovať, týmto ľuďom sa chce samozrejme vyhnúť. Záleží len na spôsobe ako ich odpudiť - jasná veta v profile stačí - i tá sa však dá vysloviť s chladnou hlavou, vtipom i zlosťou. Načo si vypĺňať deň tým, že urážame a odsudzujeme ľudí, ktorí sa práve chcú stretávať a milovať (alebo ako to nazývajú: "hrať sa", "ochutnávať", "užívať si") s mnohými? Na rozdiele v týchto slovičkách záleží tiež - ľudia tak neraz rozpoznajú svoj prístup. Pre niekoho je sex ako vykonanie potreby, pre iného veselé spestrenie dňa (asi ako kino), pre niekoho vážny dramatický úkon, svadobná noc, alebo najintímnejší prejav hlbokej a dlhotrvajúce lásky. Každému čo jeho jest.

Mňa osobne otázky typu "si na sex, alebo na vzťah" rozčuľujú. Nie som na. To je ako zaradiť sa do dvoch ponúkaných škatuliek - prečo? Ako keby nebola tretia a ďalšie... A načo vlastne škatuľky?

V istej fáze života aj v istý deň, na istú náladu - môže byť úlet ďaleko príjemnejší, hojivejší, zdravší, napĺňajúcejší, užitočnejší - než komplikované dlhotrvajúce vytváranie vzťahu. Inokedy môže sex (expresívne: "tvrdá jebačka") skôr skaziť deň, než privodiť "kinky" orgazmus. Záleží na človeku a aktuálnej kapitole životného príbehu. Smutným faktom je i to, že mnohým, ktorí nazývajú sex hrou - je hravosť vyslovene cudzia - a buď pri sexe napodobňujú porno ("Keď je to v telke, tak to musí byť dobré!"), alebo predvedú akrobatickú zostavu spôsobom, akým "sa to má robiť", čo môže byť nudné, únavné a človeka zhnusiť. Hravosť, nežnosť, láskavosť - je napríklad pre mňa bližšia poňatiu Passoliniho mozaikových filmov - všetci sa v nich smejú a cítiť z nich radosť zo života. Dialógy sú jednoduché (skoro ako z porna), ale z atmosféry cítiť, že sa stretli dve navzájom si sympatické ľudské bytosti (živočíchy) - a uvedomujú si, že nastal výnimočný okamih. Pristupujú k sebe s láskou (nehou) - aj keď chvíľkovou. Smiech - to je pre mnohých čosi nepatričné v posteli - kde sa dejú nesmierne "závažné" veci. Nehovorím o výsmechu, ale o fyzickom ľudskom prejave radosti.

"Vzťah je keď sú dvaja ľudia dlho spolu a čakajú na niečo lepšie."

Na opačnej strane, veľký pojem "vzťah". Myslím, že výrok jedného z česko-slovenských umelcov triafa klinec po hlavičke. To nie je kritika dlhodobých partnerských zväzkov, ani propaganda za povrchný život od sexu k sexu. Ako Robo Vano dodáva:

"Lásku sme nahradili obchodovaním so vzťahmi."

Tento moderný pojem buzny priviedli do takmer surreálnych dimenzií...

"Čo hľadáš? Ja hľadám vzťah."
"Si na sex, alebo na vzťah?"
"Máš teraz vzťah, alebo si sám?"
"Koľko trval Tvoj posledný vzťah?"

V tak neskutočných kontextoch slovo vzťah skloňujeme, až naň začínam mať averziu. Fenomén na preskúmanie. V prvom rade, stal sa tento pojem istou formou prestíže, akýmsi súčasným ekvivalentom "mať úroveň". Každý, kto nie je kurva, musí jednoznačne chcieť to druhé - mať vzťah. Ba aj tí, ktorí si chcú užívať, tvrdia všetkým, že ich všetci iba podvádzajú a oni pritom chcú vzťah. No ani Tí, ktorí ho používajú pri všetkej vážnosti nie sú na tom nevinne. Podobne ako iné opotrebované výrazy i význam tohto je čoraz viac ľuďom neznámy. Znie už takmer ako mystérium, tajomstvo, ktorému nikto poriadne nerozumie, ale každý slušný človek by ho mal chcieť. Pred nováčikom stojí ako strašidelná tučná učebnica. "Čo všetko musím vedieť, aby som správne viedol vzťah?" Je všeobsiahly - a zároveň neznamená nič. Mnohí si z neho spravili ozajstný obchod - dohodnú si podmienky za ktorých budú spolu žiť, koľko kto bude prispievať, predvídajú rozdelenie po rozchode, dohodnú sa aký si kúpia byt, ako ho zariadia, kam budú chodiť na dovolenky. A hor sa na vec. Zároveň sa tento svätý grál stal prostriedkom vzájomného rafinovaného mučenia. Je najlepším dôvodom na výčitku, hádku i dramatickú poslednú vetu:

"Ty nevieš ako sa vedie vzťah!"
"Nič si neurobil pre náš vzťah!"
"Pre vzťah treba to a ono ..."

Do zakliateho slova zakliali svoj život, ktorý sa tak stal útrpným snažením dostáť niečomu - nad významom, zmyslom a samou potrebou čoho si nedovolia premýšľať. "Je to dobré, musíme to chcieť."

"Láska je, keď je dnuka"

Zabúda sa na spontánnosť zoznamovania, zamilovanie, lásku... Láska je ešte otrepanejšie slovo a ešte lepší prostriedok všemožného citového vydierania:

"Ty ma nemiluješ, lebo nechceš"
"A ak ma miluješ tak by si"
"Kto naozaj miluje, ten"...

Definícií sú milióny a rovnako veľa spôsobov ako šikanovať neposlušného partnera tou svojou, ktorej nevie vyhovieť. Mojim obľúbeným slovom vo vzťahu k vzťahom (v skutočnosti, podľa definície toto slovo poníma: partnerské spolužitie, priateľské vzťahy, rodinné väzby, pracovné vzťahy, obchodné vzťahy) je príbeh. Čo to je príbeh? Azda máme žiť podľa nejakého scenára, alebo začať si nahovárať, že všetko bude ako v rozprávke? Ako svet bohatých symbolických obrazov - nám paradoxne poslúži práve "sex" a stretnutia "na sex". V prvom rade odlíšme scenáre - "hranie sa na" - a vnímanie prirodzeného deja. Ako som už spomenul, v posteli mnohí "sexperti" nevedia čo robiť s tým telom, ktoré pred nimi leží. Či sa snažili dlho a ťažko, alebo si to tam ľahlo samo, nedokážu spontánne pokračovať. Veď čím? Hanbia sa pred tým druhým, alebo sa chcú predvádzať - boja sa, že "zlyhajú", že "to" nezvládnu a že sa o nich začne hovoriť, akí sú "neschopní v posteli".

Každý jeden "kus sexu" je pre veľkú časť populácie (prinajmenšom) ako skúška potencie a schopností. Stoja zoči-voči očakávaniam - na výkon, na výdrž, na techniku, akrobaciu, ba i zopár "nekvantitatívnych mier". A pritom, chceli by partnera pobozkať, chceli by experimentovať - ako všeljak sa dá bozkávať - ochutnávať, dotýkať sa rôznych častí tela rôznymi časťami svojho tela - a pozorovať reakcie, ovoniavať, hladiť, byť nežný a prijímať nežnosti a rovnako i skúmať rôzne "sexuálnejšie" spôsoby ako dráždiť a vzrušovať. No boja sa - byť perverzní, byť pomalí, byť smiešni. Chceli sa v posteli síce hrať, ale namiesto toho musia "odpovedať pred tabuľou". Za partnerom tušia celú triedu - po klebetách zvedavú komunitu. A tak prinajlepšom napodobňujú porno - ako to robia profíci - ktoré sa nanešťastie vôbec nesnaží napodobňovať život. Dovolím si dať k tomu len jednu radu - to čo slizkí, sladučkí, vyholení chlapčekovia, alebo nafúknuté svalnaté žilnaté drsne sa tváriace paródie na muža predvádzajú - je presne to, čomu by sme sa mali v posteli (alebo na podlahe, či na kredenci) vyhnúť.

Porno je mnohokrát sexi len preto, že sme sa najprv naučili, že "porno je sexi" a potom sme ho začali pozerať. Možno pôsobí na prvý neurón v mužskom mozgu - a spôsobí instantnú erekciu - no je mimo všetkého, čomu hovoríme erotika. Pri niekoľkých sexuálnych aktivitách sa mi stalo, že som začal dotyčnú osobu sledovať, ako postupuje podľa osvedčenej pornografickej osnovy. Najprv sa stretneme, po prvom rande si pošleme smsku, po druhom sa významne pobozkáme, po treťom už smie(m) byť pozvaný "hore", kde mi ponúkne (len tak) víno, alebo večeru, potom spolu pozeráme film, ktorý ale tá druhá polovička ani v prvej polovici nevníma (ja na zlosť vždy až do konca), pri prvej erotickej scéne sa začneme bozkávať, o desať minút putujeme do postele (ak už v nej nie sme), navzájom sa vyzliekame, ja fajčím jemu, on fajčí mne, medzitým si uvedomujem, že nesledujem len jeho, ale aj seba, ako sa nechávam viesť od jedného kroku povinnej zostavy ku druhému, že rozmýšľam, koľko minút ešte budem musieť robiť tento a či prejdeme aj k análnemu sexu a či sa musíme povinne obaja (akože nesebecky) vystriekať... A napísať si esemesku aké to bolo krásne! Kde je priestor pre fantáziu? Kde je aspoň jeden okamih, keď si môžem kľudne uvedomiť, aké je krásne, že sa dotýkam druhého nahého človeka. "Robiť to spolu" (ako to poeticky mnohí nazývajú) nie je intimita. Tú vo mne človek vybuduje skôr tým, že je napríklad ochotný prespať spoločne celú noc bez toho, aby sa muselo čosi vykonať.

V citovej rovine potom skúšame to isté - napodobňujeme manželstvá rodičov (ku svojmu koncu a neraz i stredu plniace už len rodičovskú funkciu so zopár rutinnými gestami prezentačnej lásky), alebo modely, ktoré sa na nás rinú z médií. To myslím spojením "hrať podľa scenára". Teraz musíme toto, potom tamto. Na druhej strane, príbeh nie je len rozprávka. Príbeh môže byť tragický, ale úplne najčastejšie je to zmes všetkých možných citov, pocitov a nálad, aké je schopný život vyvolať . (A my ho radi celý vyfarbíme na čierno, alebo na ružovo.) Nanešťastie, neviem rozprávať o príbehu inak, než spôsobom, ktorý bude rovnako pripomínať scenár. Stretneme sa náhodou na ulici, pozrieme sa na seba "akosi dlhšie než je obvyklé", usmejeme sa, naberieme (možno) odvahu priblížiť sa jeden k druhému - netušiac jediné vhodné slovko pre túto chvíľu - búcha nám srdce, lebo nevieme či sme sa strašne nepomýlili...

Či to je náhodný okoloidúci, spolužiak ktorého sme dlho potajme milovali, alebo iná postavička. Rozdiel je v tom, že aj keď sa deje niečo, čo možno nájdeme v každom treťom románe, deje sa to samo, spontánne, živo. Môže to byť napínavé, veselé, ale aj smutné a zraňujúce - ale aj to je dotyk života. Hoci znie dosť absurdne povedať "teš sa z toho že plačeš", človek sa s trochou nadhľadu môže na seba pozrieť do zrkadla a cez tie slzy vidieť, že je jednoducho človek, lebo toto je jeden z jeho ľudských prejavov. Popri spontánnosti a slobode objavovať a experimentovať je príbeh význačný i tým, že ho zväčša dokážeme sledovať len s odstupom času a v širšom kontexte. Sú to krásne chvíle, keď môžeme obšírne popísať a zároveň zhrnúť (sebe, rozprávajúc niekomu, alebo píšuc) všetky udalosti istého obdobia. Objaviť medzi nimi súvislosti, možno ich príčiny, možno len dôsledky - a vidieť tak seba ako postavu filmu, o nič menej zaujímavého než tie v kine. Môže to byť trpkosladkohorký pocit - ale v istom pohľade božský - lebo uvidieť aspoň časť seba, alebo svojho života z vtáčej perspektívy je naozaj pohľad pre bohov.

Neženy a nemuži

Súboj zženštilcov a machov ja rovnako svojpomocný aj samovyživujúci. Femínny chlapec (chlapec?) má právo na spokojnú existenciu - nevidím jediný dôvod prečo by sme sa zaň mali hanbiť, ak sa nehanbí sám. Je to jedna z podôb inakosti. Jej neuchopenie predstavuje jeden z najvýraznejších problémov gay komunity. Sebaprijatie. Niekedy znamená hlbokú rodovú nejednoznačnosť, občas je to len náhodné gesto, ktoré môže zúfalej osôbke spôsobiť fóbiu z vlastného potenciálu. Väčšina teplých (s málom výnimiek, medzi ktoré sa skoro každý samozrejme radí) má aspoň jedno promile ženy v sebe. Možno nie v tvári, alebo ani v gestách, ale v samom videní sveta. Sme medzi-stojaci, prinajmenšom nás priťahujú muži, niečo stále neprijímané spoločnosťou - a to nám bráni spadnúť do stredného prúdu prikázaní a iných dogiem. Vždy sme aspoň takí maličkí štvanci, ľudia spoza okraja, vzbúrenci a diverzanti - v dobrom. (Aké zvláštne je zamyslieť sa, že "zlá netolerantná spoločnosť" vlastne pomáha utvárať náš jedinečný potenciál...)

Omnoho sympatickejší sú mi potom vyrovnaní chlapi, ktorí v mužnosti možno predčia nejedného metrosexuála, ale predsa si dokážu priznať aspoň malý kúsok ženskosti, bez sebanenávisti a komplexov. Na rozdiel od dám, ktoré samé seba opisujú ako stelesnenie chlapa (túžby ním byť), alebo svalnatých hypermaskulínnych klonov, ktoré sa neraz hrajú na mužov už len z príncípu. A bohužiaľ to často preženú za hranice karikatúry. Celý ich život sa snažia chodiť čo najmužnejšie, rozprávať čo najhrubšie, športovať, posilňovať, opúchať - a na ľudské kvality už nezostávajú proteíny. A aby mohli prejavovať sameckú agresivitu, útočia na trasorítky, ktoré "robia hanbu všetkým slušným homosexuálom" a dozaista "vytvárajú všetky tie predsudky, ktoré voči nám heteráci majú". Je zvláštne, že hoci my sami (bez delenia na tábory) sme výnimkou vo svete, kde sa drvivá väčšina populácie tvári ako hetero - prispievame k pestrosti - ale nedokážeme sa zmieriť s rozmanitosťou vo vlastných radoch. Ako nás majú začať prijímať, ak nedokážeme prijať sami seba (v rámci komunity, aj osobnej identity) - že sme dámy a že sme aj kovboji? Do vašich rozšírených zreničiek vyťukám ešte niečo: Nepíšem to z pohľadu macha (športujem, no nezväčšujem sa bez zmyslu pre mieru) ani z pohľadu frustrovanej divy (hoci sa zo zdravotných dôvodov aspoň päť minút denne vytáčam). Našiel som taký vlastný výraz, v ktorom som spokojný.

Či je to súboj sexu a vzťahov, alebo točiek a samcov, divných a obyčajných - neexistuje žiadne riešenie, ani víťazom nebude nikto. Znova skôr pomôže spýtať sa, odkiaľ sa vzala táto otázka, táto dilema, táto (v mytologickom poňatí) vojna? Ozaj sa musíme rozhodovať medzi jedným a druhým? Nie je pravda tak trochu na oboch stranách? Alebo úplne niekde inde? Vždy sa nájde spôsob ako moralizovať - a je mi záhadou, že práve teplí sú tí ľudia - ktorí jednak odvracajú moralizovanie majoritnej spoločnosti a zároveň ukazujú prstom na iných. Zlodej kričí chyťte zlodeja - aj keď jediné čo sa tu kradne, je právo na to byť kým sme. Kiežby toto boli jediné spory medzi buznami.

Každá je nielen kráľovnou, ale kráľovstvo samo o sebe. Niektoré sú orientované na peniaze, trh, nákupy noviniek, a prácu od rána do noci - "veď čo iné by sme robili, nudili sa?" - iné majú, nevídali, záľuby a vedia oceniť a využiť svoj voľný čas viac než peniaze. Niektoré sa stali takmer transparentnými (dvojzmysel) spirituálnymi bytosťami - iné múdrymi divami ktoré zažili staré zlaté časy a vychovávajú novú generáciu. Ďalšie sa profesionálne fučia, tvária kyslo a pohŕdavo - možno radšej ateistickú filozofiu? - iné milujú chrámovú travesty. Niektoré žijú od čajíka ku kávičke - a dakto kŕmi v Zoo ľadové medvede. Aj keď sa to nesmie!

Ja som sa nepriklonil ani k jednej z týchto skupín, zdalo sa mi, že tak stratím súdnosť. Síce človek riskuje pocit, že naozaj nepatrí nikam - ale dá sa byť len "niečim"? Môže sa človek prinútiť k jednostrannosti? Niektorí priatelia sa ma pýtajú s pohŕdaním: "Prečo sa vôbec stretávaš s takými ľuďmi?" Pre úplnosť. Preto, že na klebetnej káve nenájdem takú duševnú a duchovnú oporu, ako v mysliacom-cítiacom človeku, alebo preto, že vo vyšších sférach nenájdem to bahno v ktorom sa duša chce váľať rovnako ako sa chce duchu skákať na oblaku. Je smutné, že spiritualisti pohŕdajú materialistami a človek sa s nimi nedokáže zabaviť - a tiež že materialisti pohŕdajú dušou a človek u nich nenájde citovú oporu, alebo radu na životnej ceste. Nedokážeme poňať hĺbku aj plytkosť? Telesnosť aj duchovnosť? Potešiť zmysly a pudy, ale aj dušu?

Povedz mi niečo nové

Božská komédia, v ktorej sa človek chvíľami cíti ako v niektorom z Pekiel. Profilovanie sa na zoznamkách je studnicou teplých ľudových úsloví, z ktorých sa rinie ružový prameň právd, s vysokým obsahom kofeínu, ktorý osvieži aj ťavu ktorá prešla Saharou:

"Hľadám niekoho, kto vie čo chce a má poriešený životný status."

Mojim obľúbeným je to, kde filozof zmúdrelý životom hľadá "toho, kto vie čo chce". A mojou obľúbenou zábavkou dokázať mu, že jednak on sám nevie čo chce a tiež, že to nevie nikto na tejto planéte. Ak sa rozhodne že niečo chce, je to väčšinou truc, ktorý mu chvíľu vydrží, ale čoskoro sa pominie. Zmúdrie ešte viac a už sa s ním na Zemi nebude dať vydržať. Žiaden ľudský tvor nechce jedinú vec a celý život. Môže niečomu dávať prednosť a niečomu sa vyhýbať - v každom prípade, ani kameň neostane počas sto rokov taký istý, nieto ešte človek. S každou sekundou života sa mení naša skúsenosť a naše poznanie - to by sa jeden musel obrniť voči celému životu, aby to s ním nepohlo. V tom, že sa často zdá, že sami sebe protirečíme, že "chvíľu chceme jedno a vzápätí pravý opak" - je príznak hľadania. Hľadanie je určite lepšie, než prevziať nejakú dogmu, alebo pevnú líniu. Možno je to hľadanie stredu, rovnováhy medzi dvoma pólmi. A obľúbená inverzia: "Ty nevieš čo chceš!" - je často v teplom slangu preložiteľná ako "Nechceš mňa, tak ti treba!"

Ešte bizarnejší sú "študovaní filozofi", ktorí dokážu poskladať svoj profil z niekoľkých tuctov citácií. Ja osobne sa im vyhýbam kde sa len dá - a ak citujem, tak seba, alebo priateľa. Často mám pocit, že ľudia akoby šli fyzikou proti prírode. Za normálnych okolností by fyzika mala opisovať deje okolo nás - neraz sa ale zdá, že najprv vymyslíme nejakú "vedu" - a potom sa ju pokúšame napasovať na skutočný život. Tak ako sväté knihy. V nich by sa vynímali hromady poučiek, bonmotov a prísloví - ktoré buzny často zbierajú do košíkov a pokúšajú sa z nich variť letkvary, ktorými "pre zdravie" trávia seba aj druhých. Neposkladajú z nich ani život, ani recept naň. Ešte odpudivejšie potom pôsobia citové zbery - napríklad z "duchovných" esemesiek kolujúcich po krajine ako "láska sa pýta priateľstva...", alebo "priateľ je ten, kto..." - ktoré patria do bulváru a časopisov modernej úspešnej ženy typu "10 rád ako..." - ale nie do života. Nech sa toto pseudo-duchovno vydáva za čokoľvek - naučiť sa cudzie pravidlá o nejakej hodnote a potom sa pokúšať ich vnútiť druhým (snáď aby sme presvedčili seba) - je už storočia overený recept na náboženstvo.

"Načo písať omáčky? Môj čas je drahý. Nehrajme sa tu na nič - poďme rovno na vec - aj tak to všetci chcú! Prečo okolo toho drístať?"

Niekto to skúša z opačného konca. Nechce byť múdry, nechce zbytočne bľabotať, žeby sa chcel chytať činov? A akých prosím pekne - vrhnúť sa, ehm, ... na vzťah? Nechce zbytočne písať, lebo nevie čo, alebo nemá talent. Nuž, nie každý sa môže pyšniť talentom Prousta a napísať sedemzväzkový román o hľadaní strateného času. Vďakabohu. Nie každý dokáže napísať na jeden nádych celý odstavec textu s hlavou a pätou. Niekto sa nezmôže na vetu a komunikuje v citoslovciach, časticiach a v horších prípadoch len interpunkcii. Ešte že nám na pomoc pribehnú hrdinné emotikony ("smajlíky"). V tých najsmutnejších prípadoch, ktorých nepredstaviteľné utrpenie na hodinách slohu vo mne budí účasť, sa dotyčný človek ozve a čaká, že ten druhý bude viesť konverzáciu (rozumej "rozhovor dvoch ľudí"), nebodaj sa zvládne porozprávať sám so sebou. Pravdepodobne to znamená prázdny profil s vetou: "Ak ťa niečo zaujíma, opýtaj sa." Och, strašne.

Nezaujíma. Prečo by malo? Vyžaduje to niečo viac než dve rybky v akváriu na krku - pochopiť, že sú vás na webe tisíce a v angličtine desaťtisíce - nemáte tvár ani súvislú vetu o sebe - a všetci čakáte na to, že niekto sa chytí a napíše vám? Na základe čoho - obľuby písmenok v nicku? Z dlhej chvíle? Sú i takí odvážlivci, ktorí z tejto pozície radi píšu. Súvetia ako "Ahoj." Tu neostáva len pripomenúť štandardné odpovede na štandarné otázky (prepáčte že niektorým prekvapeným vyzrádzam "spoiler"): Ako? Tak. No čo? No nič. Máš sa? Dobre. Takýchto rozhovorov niektorí musíme absolvovať i niekoľko denne. Prečo by som si spestroval deň vyhľadávaním ďalšieho? Ak si tajomný cudzinec, spýtaj sa aspoň na niečo, čo ťa zaujalo, oslovilo v mojom profile - ale rozvíjaj tému. Ak ani na anonymnom internete nedokážeme nejakú otvorene rozobrať - čo potom pri káve? Alebo vo vzťahu?

Tí vychytralejší použijú frázu "som to čo som a iný už nebudem". V preklade asi rozumej - "mám dajakú strašnú chybu", strašne sa za ňu hanbím, ale "vôbec sa za ňu nehanbím". Napríklad vyzerám ako obluda. Je ľahšie spievať si "som to čo som" (aj keď, v tej piesni sa spieva o sebaprijatí, nie je to sebaľútostný žalm) - ako objaviť svoju krásu. Niekedy sa to udeje u kaderníka, ktorý odstrihne prebytočné (...), inokedy v posilňovni, kde človek získa chýbajúce (...) a niekedy v duši človeka, kde sa zrodí zaujímavé (...). Krása tam môže byť, len musí prežiariť von. (Vulgárne teplé porekadlo vraví: Je možné plakať nad jebákom na nose - a je možné jebák na nose vytlačiť.)

Tí menej šikovní samozrejme predávajú svoju beztvarosť (rozumej i vo význame "bez tváre" - či už fotografie, alebo jediného riadka v profile) ako hrdinstvo. Hrdinstvo - ktoré nemá ďaleko od ega - možno aby ukryli fakt, že je dosť úbohé nevedieť o sebe povedať celkom nič. Čo si myslím? ("Čo koho do toho!") Čo ma na tom druhom oslovilo? ("Abecedné zaradenie jeho nicku.") Odkiaľ som? ("Ja som diskrétny.") Čo mám rád? ("Všeličo.") Čo som zažil? ("Ako kde?") Čo by som chcel v najbližšom čase? ("Písať si.") Ak čakám čo príde, dokážem predsa aspoň napísať: "čakám čo príde"? Lenže, toľkých čo čakajú čo pekné a škaredé život prinesie je nás veľa.

Keď som už nepekne zaryl kropáčom do oblúd, oháv a otrasných strašidiel - a ich apollónskych náprotivkov (myslím mytológiu, nie lokalitu.) - uvedomujete si harmonickú polaritu, ktorú vytvárate v teplej spoločnosti? Ale nechajme to. Nie je ťažké pochopiť jednoduchého "pekného chlapca z posilňovne", ktorý vyhľadáva, ehm, "rozhovor" (či už neverbálny, alebo vyslovene haptický) s podobne peknými chlapcami. Rozum nech si nad tým stojí - a ani nič nezmôže. No na druhej strane, buzne-filozofke nejde do hlavy, čo myslia niektoré nešťastné osoby slovami: "Nie je dôležité ako kto vyzerá, ale aký je vnútri." "Mňa nezaujíma vzhľad chalanov, ale ich duša." Jedno moje ja to túži nazvať pokrytectvom. Ďalšie moje ja zúfalým trucom: "Nie som pekný a vôbec to nie je dôležité. A nie je! Dup!" Iné moje ja (koľko ich len je!) zasa extrémizmom. Povrch a vnútro sú tiež len protikladmi v polarite - a každé si môžme predstaviť ako božstvo - ktoré chce dostať čo mu patrí, vzdať úctu - a neradno ho uraziť. Dokonca majú svoje mená. Bohyňa krásy (povrchu), sexuality a lásky je Afrodita, ale božstvom lásky a zvádzania je aj Erós, údajne syn boha vojny Ára. Bohyňa lovu a panenstva je Artemis. Bohyňa múdrosti (hĺbky), umu, zručnosti, stratégie, boja a civilizácie - je napokon Aténa. Nenájdeme to všetko napríklad na teplej diskotéke? Erotika a "zvodnosť", láska aj "láska", krása a "krása", lov a snaha udržať si panenstvo (aspoň povesť), vojna a podsvetie, ...

Bohovia sa oddávna v legendách zabávajú na tom, že lovia výlučných vyznávačov tých druhých bohov, aby ich porazili svojimi vlastnými zbraňami. A z dlhej chvíle nechávajú nešťastných smrteľníkov rozsúdiť, ktorý z nich je dôležitejší. Človek idúci iba po povrchu je rovnako jednostranný (jednorozmerný, plochý) ako človek uznávajúci iba ducha a duchovné veličiny. V jednom obraze mi to pripomína stredoveké kresťanstvo - zanevrelo na telo, na pozemský život - sústredilo sa len na Nebo, "budúci život", zbožnosť a duchovno. Ľudia napokon vymierali na telesné epidémie. Kým povrchnú telesnú jednostrannosť odsudzujeme už v akomsi kultúrnospoločenskom zvyku (porekadiel o pyšnej kráse jestvuje dosť) - je akousi intelektuálnou módou, možno pozostatkom náboženských dejín, chváliť jednostrannú vnútornú krásu. Lenže, je možné lietať vo výšinách ducha a nikdy nepristáť, aby sme si oddýchli? Už i len vyletieť príliš vysoko môže byť nebezpečné - ako pre Ikara, ktorý si spálil svoje (s dôvtipom otca vyrobené) krídla. A možno sa ponárať do hlbín duše bez toho aby sme sa vynorili a nadýchli? Takto spochybňujem tieto idey v ich zaužívaných metaforách.

No duša sama nie je len hĺbka. Je prízemná, rada sa bahní, vrastá do špiny sveta. Je to živel - nie perly na dne mora, ani nadhľad z vtáčej perspektívy. Je to život na Zemi. V antickom Grécku jestvoval pojem kalokagatia - odkazujúci na spôsob výchovy - kde bolo žiadúce, aby mladý muž bol všestranne vzdelaný, ale i fyzicky zdatný a atleticky krásny. Dnes toto slovo nie je v obľube - lebo mnohí si ho vysvetľujú ako nežiadúcu implikáciu: "Čo je pekné to je dobré - alebo naopak - čo je škaredé je aj zlé." To je už skôr zrkadlom kresťanského úsilia o zlievanie pojmov (rozpamätaj sa na "temné sily zla" a na "jasnosť ktorá zvíťazí"). Ak vnímame telo v duchu skutočnej symboliky - fyzická škaredosť odkazuje k fyzickej chorobe - a tá zasa je len zobrazením choroby duše. Naopak, zdravá duša sa spodobuje do zdravia tela a toto do krásy.

Že to telo nenapodobňuje nejaký práve módny vzor krásy? Nuž, dôležité je mať svoju vlastnú "šablónu". Krásne je dobré a škaredé zlé - ale krásu a škaredosť si definujem po svojom. Mimo všetky naučené koncepty. Spomínam si na krásnu reklamnú kampaň, kde v nákupnom centre plnom obchodov s krémikmi, tabletkami, náradím, posilňovňami, "spa" - rozvešali plagáty vráskavých babičiek i pehatých žien a pýtali sa: "Škaredé alebo krásne?" Je staroba chorobou? Je neobvyklosť ohyzdnosťou? Alebo sa to žiadúce skrýva v úsmeve, príjemnom vyžarovaní, spokojnosti so sebou samým? Veď sa vraví: V zdravom tele, zdravý duch. Potom sa niet čo diviť, že obludy sú šťastne zadané, alebo obklopené rojom opeľovačov - a svalnatí upravení krásavci si zúfajú, nespokojní so sebou samými.

"Nájde sa pre mňa nejaký normal boy? Ja som tiež úplne obyčajný chalan."

Opakom rôznych excesov sú potom ľudia, ktorí sa definujú ako "som normálny chalan", alebo si hľadajú "obyčajného chalana". Na jednej strane im rozumiem - svojim, veľmi špecifickým spôsobom - žiadna vyumelkovanosť, preafektovanosť, duševná komplikovanosť. Čaro prirodzenosti. Prosté ľudské hodnoty. Rodina, práca, krása, romantika, láska. Večera pri sviečkach, komédia, obyčajný nenáročný sex. Niekomu to stačí. Niekto sa bojí zložitosti - hoci tá je životu prirodzená a zjednodušovaním si neraz veci iba skomplikujeme. V jednoduchom videní nemá mnoho životných situácií riešenie. Ale istotne nikto netúži po niekom priemernom, nezaujímavom, nudnom, fádnom, prázdnom... "Čo chceš robiť?" "Ja neviem" "Kam chceš ísť?" "Kam povieš." "Môžme napríklad..." "Mne je jedno." Preto všetkých normofilov prosím, aby uvádzali slovko "normálny" s hviezdičkou (len pre náročných divákov) a s vysvetlivkami pod čiarou.

Nakoniec obľúbené dotazníkové informácie. Aké si znamenie? Akú máš rád farbu? Koľko máš rokov? Koľko centrimetrov a koľko kilogramov? Aký máš dlhý a aký hrubý? Aké máš rád jedlo? A, B alebo C? Si mužný alebo zženštilý? Mužný!!! Si aktívny, alebo pasívny? O praktických výhodách pre tematizované vyhľadávanie nepochybujem. Najmä algoritmy strojových vyhľadávačov to majú tak radi. Tiež som už pátral po neobrezaných bisexuálnych horolezcoch so zelenými očami a obľubou čínskej kuchyne. Je ľahké domyslieť si tragédiu, keď sa stretnú dvaja úplne nekompatibilní - napríklad obaja pasívni... Môžu si ľahnúť na posteľ, otvoriť okno a čakať až priletí vták. Ale pri všetkej srande - naozaj to niektorí z nás považujú za "vlastnosti"? Za zhrnutie človeka? Niečo, na základe čoho by sa jeden do druhého mohol zamilovať? Nie je už naozaj čo napísať do odstavca "o sebe"?

Nuž a vrcholom - samozrejme anorgazmickým - je výplň pozostávajúca z cool tredny mládežníkov, ktorí na vlastnú (neraz len domnelú) žiadanosť neodpovedajú len púhym vyberaním (toho pravého prvého), ale mnohí aj príležitostným odpisovaním druhých ľudí, ktorí ich vôbec neoslovili. Niekoho správa od tenagera (smerová dvadsiatnikovi) "ty si taký starý, teba by som nechcel ani za peniaze" pobaví, inému "spraví deň". Len mierne bokom od týchto existencií, ktoré potrebujú presvedčiť najmä seba, že na druhej strane kábla, kdesi na pošte, stojí celý rad uchádzačov o ich priazeň - stoja všetky tie veselé "independent" individuality, ktoré sú až tak nezávislé, že ako tisíce ďalších pútajú vztýčeným prostredníkom. A jeden nevie, či to symbolizuje nejaký nový štýl, ktorý začal byť fetišom skôr než prišiel do módy (za našich čias, keď chceli byť sexy, obliekli sa slušne do kože, do latexu, alebo do jockstrapu), či tak decentne opisujú svoje vzrušené prirodzenie, ešte stále vo vývine, ktoré by medzi tisíckou iných (ozajstných) nijak nevyniklo, alebo myslia známy a zaužívaný význam tohto prastarého gesta... Aj ja teba, môj! Až vyrastieš...

Čo vlastne chceš?

Škatuľky, škatuľky pomknite sa. Komu sa nechce sledovať priebeh tejto hry, vráťme sa k počiatočnej historke: "Kde niekoho spoznať?" V obchode. Na zelenej lúke. V lese. V bazéne. V práci. Na návšteve u rodiny. Pri prechádzke mestom. Prečo by sme sa mali obmedzovať len na vybrané kluby a virtuálne priestory, ak nás to vôbec neláka sa v nich stretávať? Prečo sa nemôžeme zoznamovať na ihrisku celého sveta? V skutočnom živote - nie vytrhnutí z jeho kontextu - vsadení do umelého a nám nepríjemného prostredia. Presne to zažívam pri zoznamovaní cez internet, do ktorého už nevkladám veľa nádejí. Hoci som na úvod spomínal "možnosti modernej doby" - internet uľahčuje a zároveň sťažuje zoznámenie. Robí ho bezpečnejším, nenáročnejším, pohodlnejším - a predsa akosi neživotnejším. Pribúda na kvantite, ubúda na kvalite.

Chýbajúcu kvalitu som už popísal - je to príbeh. Kvantitou je nespočet "dôležitých" strojových kategórií, z ktorých si môžeme vybrať - a nechať vyhľadávač vytriediť profily. Zistíme ako ten druhý vyzerá, čo počúva, čo pozerá, čo je, čím je, kde býva, kedy sa narodil. Máme akýsi instantný pocit, že ho poznáme - a predsa zostáva cudzincom. Vymeníme si kilobajty textu a "informácií" - získame "istotu", že sa k sebe veľmi hodíme, máme podobné záľuby a spôsoby - a predsa, keď sa napokon stretneme naživo, necítime nič. Neprebehla žiadna iskra. Nakoniec sa tvárime, že na iskru, romantiku a rozprávky vôbec - neveríme. Ochudobnili sme sa pritom o príbeh spoznávania. Presnejšie, spoznali sme sa rozumom, mysľou, cez duchovné ideály - ale nespoznali sa naše duše. A duša "z duše neznáša" strojové vyhľadávače. Duša žije príbehmi, mimozmyslovými vnemami, pocitmi. Prvotné zaujatie, keď ho uvidíme kdesi v dave, dobrodružstvo, ako sa k nemu snažíme priblížiť, neistota "či je, alebo nie je", nesmelé pokusy osloviť ho, alebo dotknúť sa ho, napätie pred prvý bozkom...

Nechcem nikoho pripraviť o potešenie z jeho vlastného príbehu. Nemusí to byť ani romanca pri zapadajúcom slnku, s palmami a happyendom. Nemusí citovať obľúbenú časť z nášho seriálu. Nemusí to byť rozprávka. Nemusí sa ani skončiť dobre. Podstatné je, že má črty príbehu. Niekto ho pomenuje chémiou - no nezmenšujme dušu len na súbor fyziologických reakcií - čo všetky vnemy bokom, vyvolávanie spomienok, dialóg s nenápadnými vláknami vlastnej fantázie? Vo všetkých skutočných peripetiách sa tká akási látka, píše dej, kresajú sa iskry, vzniká príbeh lásky, príbeh vzťahu, príbeh sexu. Slovo príbeh má nesmierne blízko k významu priebeh. Dianie. Len tak môže byť vzťah živý, alebo sex zážitkom.

Na tomto mieste si dovolím opísať jednu peknú legendu pôvodných Američanov, ktorú vo svojej knihe Kniha o láske a priateľstve využíva a rozoberá ako obraz hlbinnej psychológie Thomas Moore:

Nadaná tkáčka bola povestná svojimi nádherným látkami a zvesti o nej sa rozniesli po krajine. Prichádzali za ňou mnohí nápadníci. Hoci jej prinášali krásne šperky, dary a sľuby - všetkých odmietala. Až k nej jedného dňa prišiel kojot - v indiánskej mytológii prefíkané zviera. Čarami sa premenil na človeka a prišiel ku tkáčke, aby jej ponúkol svoj dar - nič viac než vetvičku ríbezlí. Na prekvapenie všetkých, tkáčka jeho ponuku prijala, súhlasila so zväzkom a nasledovala ho do jeho nory. Na prvý pohľad sa jej zdalo dúpä kojota tesné, ale podarilo sa jej doň vojsť a ostala žiť so svojim nápadníkom.

Všimnime si niekoľko detailov. Duša človeka odmieta často mnohé drahé umelé hodnoty (a svety) a radšej vyčkáva v osamotení. Náhle príde niekto zahalený kúzlom (pri zamilovaní takto väčšinou vidíme svojich milencov). Aj keď to nie je skutočnosť, iba poblúznenie, radi sa necháme okúzliť a navzdory zúfalej rodine (priateľom) sa púšťame do zvláštnych vzťahov s tými najnepravdepodobnejšími partnermi. Preto, lebo nám ponúknu "ríbezle" - čosi prosté, ale lákavo živé - zo skutočného života. Aj keď musíme prekonať isté kultúrne rozdiely (a odlišné miery našich svetov) skúšame spolu žiť. To je celé tajomstvo partnerstva.

Ba čo viac - zastihne nás pri tkaní života. Uprostred našej činnosti, našich záľub, našeho zamestnania. Mnohí z nás majú celodennú náplň práce "čakať na partnera", "hľadať partnera", "vyberať si" - veď všetci priatelia nás častujú dobre mienenými radami:

"Ak budeš len sedieť a čakať, nikdy nič nedosiahneš!"
"Nič za tebou nikdy nepríde samo!"
"Pričiň sa o svoje šťastie!"

A pritom aj oni stále zostávajú sami, alebo hoci s niekym, ale osamelí. Akoby sa potvrdzovalo staré pravidlo - keď niečo veľmi chceme, vtedy to nejde. Silením sa, znásilňovaním situácií, tlačením života jedným smerom, možno pred sebou hromadíme len bariéru. Naša snaživosť a horlivosť skôr odpudzuje, alebo nás samých "prehrieva", oberá nás o kúzlo prirodzenosti. Povoliť umožní skutočné prelomenie. Nesnažiť sa, tiež nezanevrieť, ale nechať veciam voľný priebeh. A uprostred obyčajného dňa, v zahltení našou tvorivou činnosťou, môže nastať vytúžený okamih. Stačí sa zapozerať na ľudí okolo nás. Sú nám sympatickí tí, ktorí sa strašne snažia byť pekní a upútať našu pozornosť? Alebo tí, ktorých zastihneme v krásnom okamihu zaujatia svojou činnosťou a životom? Sú pre nás zaujímaví tí, ktorým na očiach vidieť útrpné hľadanie a chcenie, alebo cudzinci, ktorí úplne mimochodom prejdú okolo a strhnú náš zrak?

Celý deň vyčkávame, kedy už príde náš "celoživotný partner", naša "veľká láska" - a život nám plynie medzi prstami. Píšem o tom, pretože to dobre poznám, zažívam to sám - a s podobne trpiacimi súcitím. Poznám ten stav, keď nás niečo tak veľmi uchváti, či rozruší, že sa nemôžeme na nič iné sústrediť. Chvíľku sa to dá zniesť, dlhodobo nie. Život treba (zatiaľ) žiť - partner tak či tak raz príde. A čo je dôležitejšie, nenazývať ten čas - "to zatiaľ" - je to predsa náš život. Čo ak príde partner až v jeho 77. roku? To tých 77 rokov strávime čakaním a ne-žitím?

Ako analógia nech nám poslúži film The Fountain (2006). Hlavnými postavami sú žena umierajúca na rakovinu a doktor, ktorý celý život trávil výskumom, aby na jej chorobu našiel liek. Dokonca ukrajoval stále viac a viac z osobného života, z ich spoločného života, z času tráveného so svojou láskou - len aby ju zachránil. A tu je ten paradox - svojimi slovami: "robil to pre ňu" - a čo robil? - "nebol s ňou". To je podobná situácia, ako keď otcovia a matky pracujú dňom i nocou - "pre svoje deti". Ktoré im za to nikdy nie sú vďačné, naopak búria sa a zanevierajú na nich: "Ja som chcel byť s Tebou, nie mať sa dobre - a obetovať kvôli tomu všetok spoločný čas!" Umierajúca žena z filmu môže byť symbolom nášho plynúceho života. Otázka je, či budeme s ním - to znamená žiť ho a vychutnávať si ho, nech trvá koľko chce - alebo ho celý premárnime jeho predlžovaním? Prípadne čakaním na partnera, ktorý neprichádza a neprichádza...

Veľmi často, nielen v teplej spoločnosti, počúvame o tom, že "nemožno čakať na princa na bielom koni" a nesmieme byť "príliš nároční"... Znamená to azda, že máme brať všetko čo príde - snáď preto, že je nás teplých tak málo? Človek môže v pribehu života prísť na to, že niekedy čakať v samote je príjemnejšie, než trpieť vo vynútenom urýchlenom vzťahu. Ak mám s niekym žiť, musí prísť ten, s kým budem mať pocit, že s ním má zmysel čosi vytvárať, investovať do toho energiu, že s ním chcem žiť. Nie naopak - rozhodnúť sa že s niekym budem a potom už len hľadať prvú vhodnú obeť. Ten vytúžený princ nemusí mať bieleho koňa ani svätožiaru - ale bude sám o sebe dôvodom byť s ním. Bude pre mňa osobne niečim výnimočný. Či to bude kojot, ktorý nám prinesie malý ale výživný kúsok života - alebo faun, ktorý túži zviesť všetko živé. Tak ako vlákna, ktoré votkávame do svojho života nemusia byť všetky dlhé, ale jednoducho také, aby vytvorili vzor na ktorý sme pyšní, i náš príbeh po boku niekoho môže byť dlhý, ale i krátky - nie nutne nekonečný.

Samota je strašná, ale neúprimnosť k sebe a zlá spoločnosť ešte strašnejšia. Tak ako nemusíme partnera hľadať, ale on si k nám môže nájsť cestu uprostred skutočného života (to neznamená zavrieť sa doma s krabicou čokolády a čakať kým zazvoní), tak skutočná by mala byť i láska a spôsob zväzku ktorý vytvoríme. Ani jednému sa nedarí v umelom kochlíku (ak nechceme vypestovať antialergickú črepníkovú rastlinu, prípadne kaktus), za nepriedušnými plastovými oknami vzťahu - ale skôr v otvorenej krajine života. Len tak môže narásť do obrovských rozmerov, preklenúť čas a odolať počasiu skutočného sveta tam vonku.

Bodaj by sa ľudia nebáli a často nevyhýbali vzťahom ako čert krížu. Je len sebalimitovaním sa formálnymi možnosťami, že ako jedinú alternatívu vidíme chvíľkové chladné sexuálne úlety. Pritom, vzťah nemusí byť len obmedzením slobody, ale aj otvorením sa nových možností. Vytvoriť pár, "my", ktoré bude chrániť a umožní sa rozvíjať jednotlivým individualitám. To je tak ďaleko od povestného "ak ma ľúbiš, musíš toto a v záujme nášho vzťahu nesmieš tamto". Partnerstvo (s láskou) nie je nič menšie, než pretnutie sa mytológií, dvoch veľkých a mnohorozmerných svetov, túžob, nádejí, snov - ktoré si navzájom chránime a zavlažujeme. Dvaja partneri nemusia o sebe "vedieť všetko", a "nemať pred sebou žiadne tajomstvá". Spoločný život je objavovanie a aj jeho protiklad - skrývanie sa. Je to hra na schovávačku - no nie zákerná a vyhýbavá. Podľa pravidiel, ktoré akceptujú všetci spoluhráči. Partnerstvo nie je len budovaním domova a formovaním budúcnosti - ale aj o prijímaní toho čo príde akosi samo - Osudom, Životom, od Boha, z Prírody... V láske, bozku i sexuálnom akte sa potvrdzuje príťažlivá sila (ako protiklad odpudivej), ktorá drží protiklady vesmíru pri sebe. Mužov a ženy, teplých a heterákov, vytočených a mužných, nejasných a vyhranených, originálnych a normálnych, sexuálnych a intelektuálnych. Je stretnutím príbehov o vernosti a nevere, žiarlivosti a slobode, o zdieľaní aj opustení.

Tak alebo onak - na každého čaká jeho jedinečný príbeh. Stačí mu nechať voľný priebeh. Tak podobné slová...