Nech ťa Sila sprevádza ...

2.0.04

... alebo ak to nepôjde po zlom, pôjde to snáď i po dobrom.

"Kto druhému jamu kope, asi má viac svalov, než rozumu."

História pripomína omaľovanku. V jej hmlistých čiernobielych kontúrach - toho čo sa zachovalo - vyfarbujeme výsledný portrét každý po svojom. Ekonomici radi hovoria o mýtických časoch keď sa lovci mamutov dobrovoľne združili do spoločenstiev, začali sa špecializovať a položili základ modernej výmennej ekonomike. Jeden zhotovoval nástroje, druhý lovil, tretí varil, štvrtý sa staral o deti, piaty všetkých zabával, šiesty im vládol a siedmy ich mal chrániť a dozerať na poriadok. Odvážnejší dejepisci rozprávajú iný príbeh - "o gorilách a šimpanzoch" (čisto ako metafora postavená na zaužívaných predsudkoch), teda o "citlivejších" jedincoch ochotných žiť vo vzájomnom prímerí, tvoriť, objavovať, rozvíjať sa - a hŕstke agresívnych samcov, ktorí prišli na to, že v živote nemusia nič robiť, môžu žiť z (prirodzených alebo vynútených) prebytkov práce iných: "Pozri, ja má tuto sekeru - ak mi pripravíš jedlo, popri tom ako varíš sebe - tak ti ju nezarúbem do chrbta."

Dnes tomu hovoríme výpalníctvo. Vydieranie. Niekto to nazýva aj zákonom džungle, dominancie alfa-samca, alebo právom silnejšieho. Armáda, polícia, alebo hocaká iná silová zložka v tejto smutnej vízii nevznikla s cieľom chrániť, ale ako horda ozbrojených silákov, ktorí ovládajú smrtiace nástroje a vďaka tomu parazitujú na zvyšku spoločnosti - ohrozovaním, vydieraním a nútením nechať sa ňou živiť. Len podružne bola táto silová prevaha, napätý stav tušeného a možného násilia, pretvorená do práva, do zákonnej podoby, do "normality". Podobne, ako keď sa z výpalníkov stane súkromná bezpečnostná služba, ktorá za províziu chráni majiteľov obchodov a reštaurácií pred "rôznymi možnými pohromami". Pravdu ako to bolo už nezistíme.

Človek je držaný za jednu nohu utopickou ekonomickou víziou, za druhú darwinistickou distópiou, za ľavú ruku predstavou "konšpiračnej teórie" vydierania a za pravú predstavou, že všetko je v poriadku, že silové zložky sú naozaj platenou armádou na ochranu a obranu. Pravdu ako to je predstavuje človek na roztrhnutie uprostred - jeho výsledný pocit z pozície medzi rôznymi možnosťami ako by to mohlo byť. Ani jedna nie je pravdou sama o sebe, ani jednu nemôže s istotou vylúčiť. Otázka je, do akej výslednej nálady sa dostane - pocit bezpečia (veď ma všetci držia), alebo pocit aktu násilia (nechcú ma pustiť). Portrét postojov k silovým zložkám v modernom svete má podobné obrysy.

Svet ako má byť

Väčšina ľudí pevne verí v nevinný svet, kde armáda, polícia, súdy, politici sú presne tým, čím chceme aby boli. Sú tu pre nás, slúžia nám a chránia nás. Nebezpečná situácia nastáva vtedy, ak sme pri svojom pohodlí - alebo zo zvyku na stav, keď jedni používajú silu a druhí za ňu platia - ak sme schopní tolerovať výstrelky a výčiny silových zložiek za rôzne postavené hranice. Polícia šikanujúca občanov, neodbytné informačné služby, armáda podnikajúca dobyvačné výpravy. Všetko pre naše bezpečie, aby nás chránili a zabezpečili nám bezstarostný a bohatý život. Nezabúdame sa pritom utvrdzovať v tom, aký sme mierumilovný národ, ktorý v celej histórii všetci len utláčali. Akoby sme nevyhnali pôvodné kmene, nemali vlastný podiel na moci a politike Uhorska, nezriadili klerofašistický slovenský štát, alebo sa neúčastnili mierotvorných vojen NATO.

Na opačnej strane stojí extrém paranoje. Zopár (obvykle sfetovaných a asociálnych) bytostí by si rado užívalo všetky dobroty, ktoré spoločenstvo ponúka, no nemienia sa podriadiť akýmkoľvek pravidlám - aby si ľudia brali rovnako, aby si brali toľko koľko dávajú, aby si vzájomne svojim "slobodným konaním" neublížili. Zámerne provokujú, vyhľadávajú konflikty s poriadkovými zložkami, kričia do kamier "fašizmus" a "policajná brutalita". Nie je to vzbura proti niečomu, ale vzbura pre vzburu, pre humbuk, možno i ohňostroj samectva, erupcia testosterónu. Extrémne postoje sa navzájom ďalej vyživujú - obraz arogantne agresívneho anarchistu vyvoláva pocit oprávnenia pre ešte intenzívnejšie použitie sily a prísnejšiu kontrolu.

Presne to sa deje tvárou v tvár terorizmu. Na iracionálne násilie odpovedáme racionálnym násilím. Jeho kvalita zostáva v spoločnosti stále. Znova nás zovierajú kliešte - na jednej strane potreba chrániť sa, preverovať a preventívne zasahovať - na druhej absolútny odpor k týmto aktom - práve preto, že sa dajú zneužiť. Doťahovanie sa medzi týmto postojmi je úplne nezmyselné - veď celý opis situácie zahrňuje oba pohľady. Naviac, kĺžeme po povrchu súčasnej situácie - riešime dôsledky v súčasnosti, bez toho, aby sme sa zamysleli, či si problém, ktorý potom nevieme pre všetkých uspokojivo riešiť, nespôsobujeme sami. Každodenným bezstarostným nevšímavým životom, kde sa veci ktoré konzumujeme berú z čista-jasna, samé od seba. Za akú cenu získavame suroviny? Nevracia sa nám násilie za násilie ktoré sme spôsobili - možno nie priamo, ale vďaka povereniu moci, ktorá si kdesi v ďalekých krajinách len "robí svoju prácu"?

Pre naše vlastné dobro nás sledujú kamery. Násilníci sa boja prejaviť, v uliciach panuje kľud. Pod drobnohľadom sú však aj protestujúci. Kamery nám nazerajú do súkromia - či náhodou nekujeme nekalé plány. Vidia náš intímny život. Monitorujú nás zamestnávatelia, či sa v práci neulievame a nedostávame peniaze za nič. Čítajú našu poštu, či sa o nich nevyjadrujeme kriticky. Internetová polícia dohliada na webovú kriminalitu, detskú pornografiu. Obchodné reťazce sledujú kam klikáme, aby nám vzápätí ponúkli cielenú reklamu. Každé zverenie moci alebo sily je dvojsečnou zbraňou - je možné ho ľahko zneužiť. Aké máme prostriedky to odhaliť? Aké máme možnosti sa voči tomu brániť?

Násilie nás zahnalo, zdá sa, do slepej uličky. Stačí položiť kacírsku otázku: "Máš v rukách človeka, z ktorého by s použitím nátlaku mohol získať informácie, ktoré by mohli zachrániť tisíc ľudí. Budeš ho mučiť?" Kto má väčšiu cenu - jeden človek, alebo tisíc? Jeden možno informovaný človek, alebo tisíc dozaista ohrozených? Potenciálny terorista, alebo potenciálne obete? Smieme vôbec ľudské životy sčítavať a porovnávať? Niekto odpovie stručne: "Mučiť!" Iný oponuje: "Ani náhodou - aj keď od niekoho získame informácie násilím a hrozbami, neznamená to, že nám povedal pravdu. Rovnako tak môžeme odpovedať vľúdnosťou a dať najavo, že sa neznížime k metodike násilia, ktorú používajú naši oponentni." Niektorí sa tým odmietnu zaoberať a nechajú krv na rukách druhých. Ďalší považujú za kacírsky už len náčrt podobnej situácie. No v život nás do nej ľahko môže postaviť... Princíp mučenia sa môže zvrhnúť rovnako, ako princíp nekonania. Môže v tomto súboji vôbec prevážiť ľudskosť?

Život v násilnom svete nás napokon obrňuje hrošiou kožou. Z pohľadu starovekého "muža", ktorý bol celý život vychovávaný k boju a hrdinskej smrti, by sme dnes vyzerali možno ako rozcitlivelé nakrémikované bábiky. Nevadí, on je pre nás stále "neohrabaný násilnícky barbar". Z pohľadu mnícha sme naopak čoraz otrlejší. Násilie, ktoré sa na nás valí zo správ, z filmov, ale aj to, ktoré zažívame dennodenne v živote - nami prestáva hýbať. Imunizuje nás, zoceľuje - a na druhej strane nás robí bezcitnejšími. Násilie sa krok po kroku, vo svojich nevinných drobných formách, stáva bežným a z bežného normálnym, nebodaj i "cool". Vraciame sa k zákonom džungle. Lenže tam späť nás nečaká žiadna krása prirodzenosti - len právo silnejšieho, vydieranie a otroctvo.

Tajný pôžitok zo sledovania hororu

Násilie, toľkokrát skloňované a omieľané, sa pomaly stáva frázou, pojmom tak veľkým a všeobecným, ako prázdnym. Automaticky sa zahŕňa do vymenovávaných radov, stáva sa témou politických prejavov, všeobecných kritík. Násilie je. Ľudia sú násilnícki. Násilie už len konštatujeme, násilie je fenomén, ktorý sa spontánne deje. Nevidíme ho ako dôsledok, ktorý má svoju príčinu - ako príznak nejakej vnútornej nerovnováhy. Svet s násilím sa stal pre nás bizarným spôsobom pohodlný, všetko môžeme zvaliť na násilie, všetko zhrnúť pod násilie, všetko uzavrieť ako násilie.

Kým divák mediálnej reality s bázlivou úctou pozerá na ozajstné násilie v správach s bázlivým ohúrením a záujmom - podobne ako na krvavý film - na druhej strane sa svet plný násilia dobre predáva. Veľké množstvo redaktorov ho môže pracovito sledovať, pokorne ho oznamovať a veľa analytikov pitvať po písmenkách. No naše časy sú akosi charkteristické neschopnosťou vidieť a nechuťou hľadať príčiny. Lupič - polícia - prestrelka - akčná naháňačka. Zločinec - súd - väzenie - útek - pátranie. Vražda - slzy - hystéria. Terorizmus - kontrola na letiskách - sledovanie obyvateľstva - "zlé krajiny" - preventívne vojny. Akt násilia stojí vždy na začiatku ako daný fakt, čosi čo "kde sa vzalo tu sa vzalo" zrazu tu je. Násilník a kriminálnik sa zdá byť typ osobnosti - ako protiklad "slušného človeka".

Svet strojov, techniky, matematiky, informačnej záplavy, ktorý ľudia vytvorili, si spätne vychoval vlastnú bytosť - posadnutú jednoduchosťou a zjednodušovaním - v ktorých vidí jedinú možnosť ako zvládnuť nápor. Skratky, heslá, stručné opisy funkcie, stručné popisky filmov, stručné životopisy charakterizujúce v zopár vetách celého človeka, stručné profily na webových zoznamkách (vyber si z možností), stručné testy znalostí študentov (a b c). Ak sa niekto podujme vágny pojem násilia vysvetliť, väčšinou sa závery zbiehajú v jednej a jednoduchej príčine - nech je to "násilie v televízii", "chudoba", "žiarlivosť", "zlá výchova", alebo "negramotnosť". Vo formálnom popise príčiny, doslova v jej označení slovom, zaškatuľkovaní, sa celé pátranie končí.

Nie že by násilie v televízii nebolo spolutvorcom násilia skutočného. Ľudia sa učia odpozerávaním. Určite však nie je jedinou príčinou a treba odlíšiť, či je zobrazované so zámerom (umeleckým, kritickým, budiacim), alebo ako prísada spotrebného komerčného produktu. Je rozdiel medzi brutalitou vo vojnovom filme - a bezdôvodnou násilnosťou hlavného hrdinu - macha - ktorý "je už raz taký", šikanuje slabších, komunikuje s ľuďmi arogantne ("drzo a vtipne") a vôbec - je vo svojej násilnosti cool. Chudoba, nedostatok, nedajbože hlad a priame ohrozenie života môže byť dôvodom prečo ľudia kradnú, zabíjajú svojich mučiteľov, alebo výnimočne zjedia svojho druha. Ale kradnú aj bohatí a zabíjajú aj sýti. Konieckoncov, kde sa berie chudoba a hlad? Občas niekto niekoho zamorduje zo žiarlivosti - ale žiarlivosť len tak prebýva v človeku a striehne na vhodnú príležitosť prejaviť sa? Zlá výchova môže byť dôvodom, prečo chlap týra svoju manželku a deti, najmä ak mal podobný vzor "normálneho" správania doma. Ale kde sa berie táto zlá výchova? Kde sa berie oprávnenie niečo také robiť? Prečo človek kopíruje zlé vzory a prečo nemá dostatok dobrých? Prečo je pre chlapa dôležitejšie byť "chlapom" (nehanbiť sa pred rovesníkmi a prefackať papuľujúcu ženu), ako byť človekom? Kde sa berie v deťoch tá bezcitnosť týrať zvieratá a neskôr ľudí?

Teroristi síce môžu byť negramotní, ale je negramotnosť dôvodom, prečo zabíjajú úplne cudzích ľudí? Obmedzený vhľad do záležitostí a súvislostí sveta môže človeka urobiť formovateľným hocakou bláznivou ideou a prístupnejším fanatizmu. Ale kde sa toto prostredie, taký človek, taká idea berie? Na druhej strane, ak nie fundamentalizmus, tak je to určite chudoba. Teoristi možno financujú svojou smrťou vlastné rodiny - ale znova, kde sa berie chudoba? Kde sa rodí pocit hnevu a pomsty, ktorý sa musí naplniť teroristickým činom? Kde sa berú ľudia, ktorí majú dostatok prostriedkov zafinancovať teroristický akt? Duchovní otcovia terorizmu a fanatizmu často žijú v bohatom luxuse ropných kráľovstiev a emirátov. A nakoniec - na svete je toľko chudobných krajín a ľudí, prečo nevzniká terorizmus aj tam? Naše jednoduché a jednostranné odpovede na násilie nepopisujú celú skutočnosť, neodpovedajú na všetky vyvstávajúce otázky.

Ešte som nepočul zaznieť názor, ktorý by hľadal príčinu terorizmu v nude. A pritom, čo majú spoločné zazobaný fanatický šejk a tuctový sídliskový grázlik? Bezprízornosť, duchovnú vyprahnutosť, nudu. Materiálny dostatok nezasycuje dušu, duch odpovedá vznešenými ideálmi náboženskej čistoty a jedinej pravdy ktorú treba rozšíriť do sveta. Fanatizmus je kratochvíľa. Ani obyčajný rapujúci gangsta, sprejer, či skinhead - netrú biedu - nemusia sa zamýšľať čo vložiť do úst - a predsa žijú na hranici kriminality. Mlátia, kradnú, ničia, klamú, podvádzajú. Medzi múrmi sídliska, ktoré im ponúka len obmedzenú paletu zábav (fitko, multiplex, telka, nákupy), zýva prázdno, frustrácia, bezmoc. Ako inak na ňu vie odpovedať prostý sedlácky rozum, než chorobnými návalmi moci?

A čo zvyšok "nevinnej" populácie? Kriminalita sú pre nás obvykle ťažké zločiny, veľké podvody, rabovačky a aféry - ktoré majú na to dostať sa do večerných správ. A pritom, väčšina sa snaží nepriznať štátu svoje príjmy, neplatiť dane, na diaľnici sa hráme na formulu 1 doplnenú o šachovú partiu s radarmi a príležitostné diskusné cvičenie a poloprofesionálne herecké výkony pred policajtami. Prinajmenšom tu a tam ukradneme z práce papier, sponky, alebo kúsok pracovného času pre svoje internetové dobrodružstvá. A nazabudneme si zapáliť na zastávke. Zákon vnímame ako čosi, čo na nás dolieha zhora, nie ako čosi, čo sme si vytvorili my sami, aby sme si navzájom priznali rovnaké práva, nepozabíjali sa a dosiahli vyššiu kvalitu života. Obchádzanie zákonov sa stalo svojským umením aj hrdinstvom. Štát teda stále nie je zoskupením ľudí - ich vôlí a zámerov - ale akási samostatná bytosť, s ktorou človek jedná.

Popravíme testosterón?

Ak sa chceme pozrieť násiliu pod slipy, prichádza rad na celú kapitolu o machizme. Ten nemusíme vnímať len ako čisto mužský problém, ale všeobecný rys spôsobu výchovy človeka. Aj ženské pohlavie sa k nemu nejako stavia - či už priamym kopírovaním, odpoveďou na sny macho-muža aká by žena mala byť, prispôsobením sa životu v agresívnom svete, vzdorom, alebo protikladom. Machizmus je svojská kombinácia súťaživosti a majetníckosti. Boj nie za niečo, ale boj pre potešenie z boja. Čistý prúd testosterónu. Neschopnosť spolupráce, neschopnosť priateľského alebo láskavého vzťahu - prekladanie všetkých medziľudských kontaktov do súperenia. Začarovaný kruh nutnosti rozdeliť účastníkov na víťazov a porazených. Víťaz samozrejme berie všetko, má právo rozhodnúť, či chce z porazených obdivovateľov, otrokov, alebo ich jednoducho neušetrí. Jediným "zmyslom" boja, aj keď často fiktívnym, je korisť - trofej. Tou môže byť status, majetok, alebo žena - ktoré sa v tomto koncepte zlievajú do jedného. Trofej odôvodňuje boj podobne, ako ho "Pravda" ospravedlňuje - často úplne účelovo.

Po dosiahnutí víťazstva často korisť stráca zmysel (ktorý jej bol aj tak pririeknutý len dodatočne), víťaz prestáva mať o ňu záujem. Buď sa púšťa do ďalšieho zápasu "o", "za", "pre", jednoducho do ďalšieho vzrušujúceho boja, alebo do jej "vlastnenia". Stavanie hradov, kovanie zámkov, podozrievavé striehnutie stážneho psa. Ukoristenie toho, čo už druhý vlastní, sa stáva príležitosťou bitky pre iných samcov. Vlastník si svoj majetok stráži ani nie tak pre jeho potrebnosť, naopak, pre číre bezúčelné vlastnenie. Mať je jedinou slovesnou alternatívou pre získať. V machizme získava úplne detinská panovačnosť, sebeckosť a bezcitnosť - dospelácke oprávnenie, "vážnosť" v podobe "chlapskosti", slobodu voľného konania, aj zbrane dospelých. Macho je dieťa v mužskom tele, večne nedospelé, posadnuté veľkosťou, rýchlosťou, výkonom, množstvom, bohatstvom. Práve to zaháňa súťaž (poraziť čo najviac súperov, získať čo najviac žien, alebo čo najväčší majetok) aj majetníctvo do obludných rozmerov. Malý chlapec sa rád naparuje, rozhadzuje rukami a rozpráva bombasticky.

Samovražedný atentátnik je často iba nástroj. Nevzdelaný, chudobný, niekedy so skutočným a niekedy len nainfikovaným pocitom hnevu. Odtiaľ nie je ďaleko k pocitu oprávnenia použiť hocaké prostriedky. Pritom nástrojom je on sám - pre bohatých sponzorov, ktorých motívy nemožno hľadať v žiadnych zmienených kategóriách. Skutočný terorista a ozajstný terorizmus, nech sa javí hocako orientálne, je nuda strednej triedy západného typu. Islamský fundamentalista z východu alebo kresťanský patriarcha - obaja sú prerastené deti, presvedčené o svojej "jedinej Pravde", o svojej neomylnosti, o práve šíriť ju násilím do celého sveta. Sú to malé deti, ktoré kričia "ja mám pravdu a ty ma musíš počúvať, inak ťa môj tatko zbije!". Ktoré nikto neprefackal, ale ktosi ich pochváli: "Hmm, bude z neho chlap!"

Faktickú bezmoc a slabosť maskuje siláctvo a agresívnosť, skrývanie sa za silu zbrane, svalov (otca), svorky (bandy). Chlapec šikanujúci spolužiaka v škole, alebo kolegov (podriadených) v práci, chlapec upaľujúci mačku, manžel týrajúci manželku (pred kamarátmi), alebo svoje deti - to sú všetko muži bezmocne sa pokúšajúci získať a deklarovať svoju moc vo svete, ktorý im jej veľa nepriznáva. Zároveň sa snažia týmito prosto fyzickými aktmi (muž je predsa podľa bontonu silný a žena krásna) potvrdiť svoju mužnosť. Netušia, že ju vlastne zároveň vymýšľajú, pretože žiadna vrodená mužnosť neexistuje.

Ako to popisuje Elisabeth Badinter v Identite muža - žena sa rodí ženou, ale chlap sa chlapom musí stať. Musí svoju mužnosť neustále potvrdzovať. A čo je naozaj smutné, v absurdných činoch, kúskoch - odvážnych alebo pochabých, drzých a prekračujúcich zákon - pretože jeho mužnosť potvrdzujú znova len jeho rovesníci a o nič dospelejší starší muži, ktorí svoju mužnosť tiež len potvrdzovali. Je to však úplne vymyslená kategória, rovnako ako podmienky, ako ju splniť - "ak pôjdeš do toho obchodu, ukradneš lízatko a nechytia ťa, tak si chlap!". Vymyslený je aj sám dôvod, prečo vôbec chcieť spadnúť do tejto kategórie a získať túto nálepku. Nálepka je len ďalšia trofej (ktorej zmyslom je získať ju) - stále teda nevychádzme zo začarovaného kruhu.

Mafián, gangster - to je napokon kryštalický príklad malého dieťaťa. Zhŕňanie majetku a moci pre majetok a moc, vlastnenie, nafúkanosť a arogancia, predvádzanie peria (a vlastnej sily): "Kto mi skríži cestu, toho odkopnem! Keď ma niečo nahnevá, na niekom si vybijem zlosť. Ak mi niečo nevyje, niekoho obviním a vypálim mu obchod, alebo vystrieľam rodinu." Je to zároveň kryštalický príklad Nového človeka - produktu súťaživej spoločnosti. Úspešný hráč systému vytvoreného z machizmu, ktorý machizmus ďalej stupňuje.

Na súťaživosti stojí ekonomika. Nielen že ju ako "prirodzenú ľudskú vlastnosť" využíva na prospešný cieľ (všeobecné bohatnutie), ale pestuje ju, privádza do obludných rozmerov, ktoré do zeme zadupávajú aj jej domnelý dobrý úmysel. Ako vo futuristickej distópii, zápasíme v aréne o prežitie, v totálnej vojne o absolútne víťazstvo. Poraziť konkurenciu, ovládnuť trh, odstrániť z cesty kolegov (možných súperov) a nakoniec oklamať aj priateľov (inak by oklamali oni mňa). Napätá pracovná atmosféra, ohováranie, bodanie do chrbta, agresívni vodiči, alebo všadeprítomná drzosť sú už len príznakmi prestimulovanosti - sme súťaživosťou skrz-naskrz zblbnutí.

Prečo kradnú nielen chudobní, ale aj deti bohatých rodičov a priemerní príslušníci strednej triedy? Je to tak dôsledok totálnej súťaže (ak si to nezoberieš ty, zoberie si to niekto iný), prajav neschopnosti uspokojiť sa s tým čo potrebujeme (neprežili by sme, ak by sa niekomu darilo, preventívne je treba podkladať nohy a nedovoliť sa druhým nadýchnuť, veď čo ak...),napokon reklama, seriály, show nás nabádajú nakupovať viac a viac, takisto i nuda a neprítomnosť zmyslu (nevieme sa zabaviť a tak si osvojujeme vštepovaný pohľad, že spotreba je jediný spôsob sebauspokojenia, kariéra (šplhanie po rebríku a odkopávanie druhých) jediná sebarealizácia). Len vychovávaná nutnosť rásť a rásť, mať viac a viac (a viac než potrebujeme), neustále niečo získavať - môže viesť zlodejov zo strednej triedy, alebo kolosálnych podvodníkov spomedzi elít - ku nepotrebným krádežiam.

Stále si odohrávame staré koloniálne vojny a vidíme v nich bitky o teritórium, bitky o samice - teda našu údajnú prirodzenosť. Nič ľudské ani živočíšne však za chcením mať viac než treba nehľadajme - je to len výchova. Tak ako v prípade žiarlivosti, ktorú považujeme za "milú", "sympatickú", dokonca za prejav lásky. Ale láska nie je vlastníctvo a ani ním nemôže byť podfarbená. Skutočná láska nevlastní, necháva dýchať, nechávať byť samým sebou, necháva sa voľne pohybovať - je to náklonnosť k slobodnému človeku, ktorý sa prejavuje taký aký je - svojský. Žiarlivosť je pocit, že sa mi berie niečo "moje" - a to nie je nič iné ako majetníctvo. A sme znova pri vlastníctve. A samozrejme súťaži so sokmi. Z väčšiny problémov ústime k nude, nevediac čo so sebou (chýbajúca definícia mužnosti), nepoznajúc zmysel (ozajstná nevedomosť, negramotnosť), ocitáme sa v duševnej prázdnote (ozajstná chudoba).

Ná-silie, bez-moc a iné štiepne produkty

Načo vôbec hľadať korene násilia? Nuž, ak budeme chcieť odpovedať na násilie násilím, riešiť ho nasilu, nedostaneme sa z bludného kruhu jeho podstaty. Majúc ešte stále relatívne pôvodný jazyk, kde mnohé slová odvádzajú svoj význam od druhých, môžeme odpozorovať, že násilie v sebe skrýva základ sily. Sily fyzickej, sily duševnej (vôľa, chuť, zmysel), sily priznanej (zvládnem to), sily magickej (obskurnej). Ak budeme postupovať od teórie rovnováhy, každé znerovnovážnenie predstavuje chorobu, ktorá sa prejavuje príznakmi. Ak spomedzi dvoch protikladov jeden zamlčujeme, nepriznávame, očierňujeme - vracia sa často ako tieň, v nezdravej podobe. Ak za príklad zvolíme dualitu rýchlosti a pomalosti, v spoločnosti ktorá je posadnutá zrýchľovaním to môže byť práve fyzická choroba, ktorá nás môže pribrzdiť. V prípade témy tohto článku, nasilu sa snažíme vrhnúť na-silu.

Násilie je očividne kanálom, ktorým sa prejavuje neschopnosť pracovať so silou. Dieťa (dospelé deti nevynímajúc), ktoré nevie druhého presvedčiť silou svojho argumentu - sa utieka k použitu hrubej sily - násilia. Ten kto niekoho bije prejavuje slabosť pôsobiť naň inak. Chýba tu rovnováha - sily a slabosti. Áno, dobre vidíte - slabosti. Tá sa dnes považuje výlučne za negatívny pojem. Celé jedno božstvo sme zaživa pochovali. Slabosť poznáme už len ako slabošstvo. Ale čo slabosť v podobe nehy, krehkosti, jemnosti, poddajnosti, citlivosti? Nemusíme to byť len my, ktorí pôsobia, ale byť aj tými, ktorí na seba nechajú pôsobiť. Nemusíme len rozprávať, ale aj počúvať. Nemusíme len učiť, odovzdávať informácie - ale aj učiť sa a prijímať. Život je rovnováha medzi prispôsobiť sa a prispôsobiť si. Jej nepochopenie sa prejavuje na jednej strane hrdinstvom (skrotíme prírodu), tyraniou (napríklad šéfov) - a na druhej abslútnym podriadením sa bez štipky dôstojnosti. A tú si kompenzujeme panovačnosťou i nabubrelosťou všade inde kde sa dá.

Nezdravé uchopenie celej veličiny sily spodobuje aj naša súčasná orientácia na svalnaté, alebo veľké telá (nehovoriac už o iných veľkých údoch), podfarbená samozrejme machistickým porovnávaním (sa s druhými). "Silný (svalnatý) chlap viac dokáže." Naproti tomu postavme napríklad tanec, kde viac než použitá sila sa prejavuje schopnosť robiť veci ľahko a esteticky. Tanečníci sú štíhli, ohybní a často dokážu "kúsky", z ktorých sa svalnatým obludám len točí hlava. Myslia si, že schopnosť zdvihnúť celého partnera do výšky je v svaloch a sile získanej nekonečnými hodinami nadrapovania sa so železom (sebaprekonanie, vydržať bolesť, pretrpieť malé zranenia). No v skutočnosti, tanečníci volia iný prístup - ako to urobiť ľahko, s čo najmenším použitím sily, inteligentne, načúvať signálom tela, neublížiť si. Výsledok je ten istý, len zaberá menej priestoru, zožerie menej jedla a spáli menej energie.

Vo svete taký aký je - políciu, armádu, SBS-ky aj tajné služby nepochybne potrebujeme. Svet taký aký je však nie je natoľko daný, ako si predstavujeme, je to náš vlastný produkt, zhmotnená ilúzia - a je to zároveň fráza, ktorá slúži ako zámok od zakázanej komnaty. Odtiaľ sa na nás valia samé nepekné veci, ale my tam nevstúpime, aby sme spravili poriadok. Vytváranie silových zložiek (výmenou za plat), alebo prijatie síl ktoré akosi sú (a platenie výpalného) predstavuje aj v tom najlepšom prípade výmenu sily.

"Pomáhať a chrániť"

Občania svoju fyzickú silu (aspoň v interakcii s ostatnými) odovzdávajú a zverujú ju polícii a armáde, ktorá ju používa svojim rituálnym (zákonným) spôsobom. Toto odovzdanie sa neprejavuje len (seba)obmedzením konať priamo, v situácii - a nutnosťou čakať na príchod silovej jednotky - ale aj v povolení držať zbrane, ktoré udeľuje väčšina malej skupine. Bez záruky, že poverená skupina bude používať tieto zbrane zákonným spôsobom. Táto nutnosť plynie len zo zákona - a ten vynucuje silou znova len silová zložka. Naviac obrnená zákonom zamedzujúcim urážku a napadnutie verejného činiteľa. Je to rešpekt, ktorý si policajti vynucujú silou, pretože ho v sebe prirodzene nemáme (ako by ju mali občania, ktorí si vytvorili zákony, súdy a políciu, lebo vedia prečo a načo). Na "dobrého" policajta si nemôže dovoľovať grázlik, presne tak ako je bezmocný človek, na ktorého by skorumpovaný policajt bezdôvodne zaútočil. Kto však posúdi, ktorá situácia sa udiala? Rovnako skorumpovateľný súd? Veď nakoniec, fyzicky napadnúť podľa zákona nemožno žiadneho občana - prečo zvlášť verejného činiteľa? A načo je komu obmedzenie verbálnej urážky? Nie je to len autoritatívny zákon z minulých storočí?

Ak chceme, veľmi ľahko si môžeme zistiť, akým spôsobom "svoje" silové zložky vychovávame. Tréning z výcvikového tábora bol témou nejedného dokumentu, alebo filmového pohľadu. Tu si už nevystačíme ani s kategóriou macho. Tieto tábory sú ako fabriky na agresívnych a nemysliacich robotov. Na rad prichádzajú všetky vedeckofantastické príbehy o tom, ako to môže vyzerať, keď sa stroje vymknú spod kontroly. Výsledná otázka teda znie: Kto nás chráni pred tými, kto nás majú chrániť? Polícia dozerá na políciu, armáda na armádu. Spoliehame sa na to, že sú to ľudia, ktorí si chcú požiť ako my - a na to, že im nepreskočí a neusporiadajú si svoje vlastné eldorádo, mafiánsky štát, alebo puč junty. Našou istotou je len kolektívne prijatie ustáleného stavu, jeho považovanie za najlepší možný - teda výchova ku konformnosti. Takisto dvojsečná zbraň.

Nezabúdajme na pravidlá svorky, ktoré sa nevynímajú ani "najpoctivejším z poctivých". Podružným nebezpečím je, že silové zložky sa v modernej spoločnosti obvykle rekrutujú zpomedzi tých, ktorí neuspeli svojim intelektom v lepšie platených profesiách - nie sú to hlavy na matematiku, fyziku, techniku, medicínu, alebo filozofiu. Škaredo povedané, sú to prostejší spomedzi nás, ktorým neostávajú iné prostriedky na sebauplatnenie, než svaly a schopnosť ovládať zbrane. Na trhu práce nepredávajú svoje vedomosti, ale predávajú svoje telo, svoj život, riziko povolania. V lepšom prípade budú sledovať logiku zákona so strojovou neoblomnosťou. V tom horšom, nechajú sa deformovať bojom o prežitie a peniaze tak ako ostatní. Korupcia v prípade zákona a sily je omnoho nebezpečnejšia, než u ostatných profesií.

Peniaze sú v dnešnom ekonomicko-politickom systéme skutočným zdrojom moci - bohatí môžu ovplyvniť silové zložky priamo, prostredníctvom politikov a vlády ktorej silové zložky podliehajú, alebo si zriadiť vlastné konkurujúce bezpečnostné zložky. (Príkladom nech je dohoda polície a obchodných reťazcov - drobné krádeže si "rieši" SBS sama.) V tom prípade už hovoríme o mafii ako takej - v slovníku anarchokapitalistov o "trhu právnych systémov". No i bez tejto čerešničky na torte, aj korpus príslušníkov zložiek v štátnej službe je len náborom spomedzi ľudí. Zamestnanie, o ktoré sa môže uchádzať hocikto z občanov, aj mafiánsky prisluhovač - a je nemožné odhaliť, čie záujmy bude obhajovať. Tento bezútešný realizmus nedáva "slušnému človeku" veľa nádeje - môže si ticho robiť svoju prácu, nevidieť jej dôsledky a vedľajšie efekty, "nestarať sa do toho, do čoho ho nič nie je", biť sa o svoje sústo a trochu pohodlia do krátkeho a neistého života. Skutočná zmena pravdepodobne nepríde z reorganizácie silových zložiek - tento stav môže upraviť len zmena filozofie, zmyslu a výchovy.

Neúprosné zákony trhovej ekonomiky väčšinou preklenú právny systém. Záujmy všetkých účastníkov trhu formujú finančné nutnosti, mnohých aj ambicióznejšie úmysly, než len mať práve dosť. Vedie nás k tomu výchova k spotrebe. Naša profesionálna armáda nepredstavuje nič iné, než prenajatých žoldnierov. Či chceme, alebo nie, ani oni nie sú imúnni voči volaniu peňazí. Ktovie, či toto "(po)volanie" mala na mysli reklamná kampaň počas profesionalizácie a náboru. Máme tu ľudí, ktorí riskujú svoje životy preto, že v ich regióne je nedostatok práce. Z nutnosti uživiť sa - ponúkajú seba i ochotu narábať so zbraňami, prakticky kdekoľvek a na čokoľvek. Žiť s profesionálnou armádou znamená žiť s týmto rizikom.

Ty mňa a ja teba...

Alternatíva? Povinná vojenská služba - "nezabudnuteľná" skúsenosť vrytá do pamäti mnohých súčasníkov - znamenala niekoľko mesiacov (rokov) šikany a vymývanie mozgov. Tradície armád starých čias, strojová logika, bizarné, absurdné a občas smutne komická pravidlá a rituály. Stretol sa v nej prierez populácie - študenti, aj flákači, intelektuáli aj siláci, citliví chlapi aj agresívni samci, mazáci a bažanti. Namiesto pozitívnej vízie potenciálu, ktorý tento stret môže predstavovať (rozum ovláda svaly) sa naplnil opak - svaly ovládli rozum, silnejší ovládli inteligentejších. Spravili si z nich sluhov, zábavku, fackovacích panákov pre vlastné komplexy. Už to je dostatočný dôvod na ukončenie tradície, ktorá vraj z chlapcov robila chlapov. Pokiaľ je chlapom arogantný šikanujúci fajčiaci sprosto-nadávajúci rovesníkmi-samovychovaný nadsamec, podarilo sa. Dodnes sa ich neviem zbaviť, tak ako generácií, ktoré si ďalej vychovávajú na svoj obraz.

Takto načrtnutý portrét budil a budí nenapadnuteľný odpor mladých ľudí, ktorí sa necítia byť vlastníctvom štátu, aby ich ten obral o rok života na tak neproduktívnu až kontraproduktívnu činnosť. No predsa, povinnú vojenskú službu poznajú aj na západných poliach, dokonca v jednej z najstarších moderných demokracií - vo Švajčiarsku. Za slovami "vojna robí chlapa" sa musí skrývať prinajmenšom nejaká (erotická) fantázia, inak by sa nestali tak populárnymi. (Porovnajme s osudom iných dobre myslených hesiel...) Na začiatku musíme poupraviť pomenovanie tejto inšitúcie - namiesto "povinnej", hovorme o "občianske vojenskej službe". Štát nevlastní občanov, občania tvoria štát. Občania sa dohodnú na vytvorení domobrany - a nakoľko ide o tak delikátnu (a nebezpečnú) úlohu, ako narábanie so zbraňami a silou, nezveriu ju do rúk súkromnej firmy, ani štátneho podniku (s malou skupinou profesionálne trénovaných zamestnancov). Tvoria ju sami, niekoľkomesačnou službou "štátu" na výmenu za celoživotné služby obrany, ktoré od neho neskôr budú poberať.

Inou alternatívou je už len ľudská džungľa, kde si každý stráži svoju vilku vo dne v noci s puškou v ruke. Na rozdiel od Spojených Štátov Amerických, kde sa paranoidné obyvateľstvo strieľa viac než treba, organizovaná armáda umožňuje naučiť človeka zachádzať so zbraňou - nielen fyzicky ju ovládať, ale aj sebakontrole, používaniu v krajnej nutnosti. Je to to, čo v negatívnej podobe nazývame "vymývaním mozgov". A je to presne to, čo vyjadruje rozdiel medzi "naučiť sa biť" a učením sa východných bojových umení, kde fyzická (silová) časť predstavuje len malé percento zručnosti - oveľa väčší dôraz sa kladie na "náboženskú a ideovú" výchovu k sebakontrole, zodpovednosti, úcte, slušnosti, vytváraniu morálneho systému (brániť tých, ktorí sú ohrození aroganciou a bezprávim).

Služba v armáde - vrátane kvality odlúčenia od blízkych, prerušenia normálneho chodu života, odloženie snov a zámerov - môže byť spôsob, ako naučiť človeka vážiť si časy mieru (a bežných aktivít, uskutočňovanie svojich osobných cieľov), bezpečie, pohodlie, aj spoločentvo ako také. Netvorí sa pritom dôvod na dobýjanie, obsadzovanie a vojenské dobrodružstvá v cudzine. Je to priame podieľanie sa na tvorbe štátu a spoločenstva. Ten a to by na oplátku nemalo človeka bezdôvodne obmedzovať v súkromných aktivitách. Dopriať mu slobodu potiaľ, pokiaľ sám neobmedzuje slobodu druhých. Len tak bude pociťovať spoločenstvo ako "svoje", ktoré má zmysel ochraňovať. Len v takto voľnom spoločenstve môže vzniknúť zdravá súdržnosť. Človek si tvorí vlastný štát, ľudia sú štát - nie nejaký samostatný pojem režimu, ktorý by ho mohol zneužiť na vlastné nezmyselné ciele. Koloniálne a nacionalistické vojny vychádzajú z módy, dnes vedieme tiché súboje o zdroje, ktoré nazývame preventívnymi vojnami (proti terorizmu, za demokraciu a podobne).

Občianská vojenská služba neznamená rozdať chlapcom zbrane a hierarchické pozície a nechať sa ich vybesnieť v duchu ich detinskej (pseudo)mužnosti. Schopnosť ovládať zbraň (či je to nôž, puška, alebo vlastné ruky) znamená nielen technickú zručnosť ako ju používať, ale aj mentálnu, ako ju nepoužívať. Mohol by to byť naozaj čas, keď sa z natvrdlého kameňa samopašných chlapcov vykrešú naozajstní chlapi, nielen silní, ale aj citliví, nielen nezávislí (slobodní), ale aj zodpovední. Chlapi, ktorí si nemyslia, že kto má väčší kanón, je vo väčšom práve. Pod vedením pedagógov, v programoch zameraných na všestranný rozvoj, by sme v nich mohli vypestovať vlastnosti, ktoré ani škola (v príliš rannom veku), ani otcovia (tu násilnícki a tam zasa zameraní na súťaživú kariéru, vlastníctvo bohatstva a obháňanie mileniek), ani rovesníci - nezasejú.

Chlapskosť sa neprejavuje v bezhlavých hrdinských výkonoch, ale v rozvahe, v schopnosti ovládať svaly rozumom. Odvaha neznamená preskočiť priepasť - ale viac sa prejaví tam, kde chlap čelí hanbe. Schopnosť byť citlivý, prejavovať city, zastať sa slabších. Je ľahšie postaviť sa na stranu tých, ktorí sa smejú, než toho, komu sa smejú. Chce to ozajstnú odvahu - obhajovať menšinový (netradičný) názor. To je skutočná výzva, na ktorú väčšina silákov nemá. Vychovať samostatného muža znamená odnaučiť ho skrývať sa za silu svorky (rovnakej hodnosti), byť takto panovačný a dovoľovať si do jednotlivcov. Na druhej strane schopnosť vstupovať do skupiny so spoločným zámerom, spolupracovať a spolunažívať. Zdravý chlap nie je samorast, chlapskosť nie je to, čo si chlapci uzmyslia, že je chlapské, lebo sa im to zdá cool. Aj v antike mladých chlapcov vzdelávali starší muži - vštepovali im komplexnú vedomosť, od fyzickej zdatnosti (a zmyslu pre vyváženú estetiku tela), cez poznatky o svete, po rozvíjanie muzických zručností. Mladý muž mal byť v prípade potreby vojakom, ale zároveň mal vedieť sa civilizovane správať, oplývať matematickou, ekonomickou, politickou, historickou, filozofickou schopnosťou a rovnako tak mal vedieť recitovať poéziu. Mal byť úplnou bytosťou.

Dnešok nie je možno pripravený prijať erotický rozmer tohto výchovného vzťahu, no nezabúdajme, že v jednej rovine stále pracujeme s fantáziou - predstavou čo je to chlap, čo je to človek. Na druhej strane, sme omnoho lepšie pripravení prijať do tohto systému ženy, ktoré pomaly (dúfam) začíname prijímať za rovnocenné (aj keď iné) bytosti. Im takisto patrí komplexná výchova vrátane schopnosti pracovať so silou - nebudú len krehké dekoračné objekty zdobiace chlapa v spoločnosti a uspokojujúce ho v kuchyni a posteli - ale budú schopné sa brániť, čo im bude len ku prospechu.

A zasa tí (malí) bohovia...

Občianské silové vzdelávanie má potenciál byť tak prípravou na ochranu komunity (krajiny), ako aj príležitosťou k získaniu schopnosti sebaobrany. Ak sme sa už dotkli sexuality, armáda a pojmy s ňou spojené majú nepochybne silný erotický náboj. Nielen čítankové romantičky obdivujú chlapov v uniformách. Obrovský fetiš vznikol v gay polosvete, ktorý donedávna koexistoval paralelne s tým "skutočným", vzdoroval mu, paradoval ho, alebo ho svojsky (tvorivo) prevracal. Podobne ako násilie, aj fetiš (ktorý postupne začína prenikať do stredného prúdu), sme si rýchlo navykli vznímať ako hotový pojem, ako fakt: "Ja mám fetiš na uniformy." - a hotovo.

V prvom pláne, v sebakritike namierenej do gay komunity - armáda, uniformy a maskovanie predstavujú artefakty zo sveta "tvrdých chlapov", ktorí sú pre nás nedosiahnuteľní, nielen preto že sú heterosexuáli, ale preto, že nimi nie sme sami. Polomuži, točky, transky - prekračovanie, ohýbanie a zahmlievanie rodových škatuliek je milé, ale po pravde mnohých z nás eroticky nepriťahuje. Nechceme v posteli vytočené stvorenie, chceme "chlapa". Čo si pod tým chlapom predstavujeme, je tragikomická kapitola sama o sebe (znova sa opierame o tradičné rodové predsudky) - v každom prípade, točka v uniforme a s psími známkami asi pôsobí mužnejšie ako točka v značkovom tričku s korálkami. Skutočné stvorenie pred našimi očami sa kríži s fantáziou, ktorú navodzuje kostým. A kupodivu, hoci to v prípade teplého národa popisujeme ako fetiš, nie je to nič cudzie ani svetu heterákov, kupodivu sa to medzi nimi predstavuje rovnakou fetišistickou náruživosťou, aj keď to na povrchu nazývajú inak, rôznymi mužnými pojmami. Vnútorná kvalita je neraz zarážajúco rovnaká.

Nuž ale čo je obsahom tejto fantázie? Uniformy a vojenské artefakty predstavuju sen o mužnosti, ktorý nemá žiaden konkrétny tvar, iba sa prevteľuje do vecí. Všetci chceme byť mužnejší, hoci nejestvuje žiadna zmysluplná definícia mužnosti. Za vecami a označeniami možno hľadať stopy činnosti. Armáda v teplej fantázii predstavuje aktivity s istým zmyslom. Nie je to len open-air posilňovňa pre krásu, ale dráždi tu prítomnosť účelu a snáď aj zmyslu. Zmysel je niečo, čo je na celej Zemi nedostatkovou surovinou. Šteklia tu možné príbehy, chlapská družnosť, vzájomná súdržnosť, kamarátstvo, dobrodružstvá - všetko čoho sa nám v každodennom živote nedostáva - ale aj erotický náboj spoločných spŕch a nocľahární. Moderný sex je prázdny, vytrhnutý z kontextu života, uniformy symbolizujú príbehy, deje, do ktorých sa sexualitu pokúšame nevedomky vrátiť.

Eros je božstvo, ktoré je spolu s ostatnými olympanmi prítomné pri každej činnosti - konkrétne v zaujatí. "Erotické napätie" popopisuje príťažlivosť, pocit zmysluplnosti či naplnenia činnosťou, aj vzrušenie nesmierne blízke tomu sexuálnemu. Predmetom nejedného knižného či filmového rozprávania je zvláštny sexappeal, ktorý majú aj pre inak rozumné a civilizované pani - tak trochu drsní, suroví, ale určite nebojácni samci. Žiadni metrosexuáli navoňaní značkovým parfémom, ale závan nebezpečenstva rozpaľuje znudené gazdinky. Môcť naviac túto živelnú silu skrotiť je priam výzva - a vyzývanie erotická hra. Armáda krásnych statných nahých samcov je pripravená... zabíjať? uchvacovať? súložiť? predvádzať sa? prekonať sa? umrieť? V podobnosti francúzskych slov "l'amour - la mort." sa zjavuje erotika používania sily.

Muž je hrubá sila (akcia, zásah, pohyb) a žena krása (estetika tohto pohybu). Len tak dochádza k archetypálnemu vyváženiu. Teplí vnímajú, alebo hľadajú toto vyváženie priamo v jednej osobe. Nebudem hovoriť za ženy-lesby, gayov však nepopierateľne láka kontrast citlivosti a drsnosti, jemnosti a sily. Radi by vo svojom svalnatom a vôbec mužnom kamarátovi našli skrytú nehu, ktorú by dokázal prejaviť voči nim. Sen, ktorý vo svojich fantáziách premietajú na "pravých chlapov". A tí? Vo svojej vlastnej vymyslenej póze mnohé potenciálne sexuálne podtexty prefarbujú do mužnejších odtieňov. Nie náhodou sa vraví, že chlapské zápasenie je len náhradou za sex, ktorý spolu nemôžu mať. Údery sú mužne štylizované pohladenia.

Takže znova sa možno spýtať, kto je to chlap, čo robí chlap? "Bum bum?" všetky známe odpovede sme vyčerpali... Naposledy bol chlap videný kdesi v staroveku. Je to, ako vraví nordická legenda, bojovník z Valhally, ktorý celý deň zápasí na život a na smrť, aby sa druhý deň zobudil a pokračoval vo večnom boji? Je to vojak, ktorý vedie vojnu pre vojnu? Vojna je svojim spôsobom tiež len fetiš, možno v heterosexuálnej podobe. Cítiť z neho exotiku cestovania do neznámych krajín, dobrodružstvo, kamarástvo, hrdosť na vlastné schopnosti a samostatnosť, umenie žiť a prežiť v prírode, mužnú drsnosť, strhnutie civilizačnej masky, nespútanosť, pohyb a konanie s nejakým zmyslom. Ten zmysel - dobyť nejaké územie, poraziť nejakú inú armádu, získať vojnovú korisť - je samozrejme len fikciou, ktorá to všetko odôvodňuje.

Popis činností je však stále relevatný - pre heteráka v kravate, aj člena gay fetiš klubu - muž je dobrodruh, má rád aktivitu, spontánnosť, prirodzenosť, aj trochu nepohodlia. Nechce nosiť kravatu a platiť hypotéku, nebavia ho návštevy susedov ani nákupy nábytku, usadený rodinný život. Pokus spútať chlapa do tejto fantázie ústi do uväzenia ženy v mužských predstavách o žene, nakoniec do vzájomnej nespokojnosti a zničenia snov. Súťaž, vlastnenie, vojna, zbrane, násilie - to všetko sú pokusy o naplnenie potrieb, ktoré mužovi (človeku) sú síce vlastné, ale nenachádzajú uspokojivú realizáciu. Možno ich nahradiť úplne inými pojmami a činnosťami, ktoré budú lepšie sledovať samotnú podstatu. Dobrodružstvo, cestovanie (namiesto vojny), objavovanie (namiesto dobýjania), zdolávanie prekážok (namiesto súťaže a súboja), uskutočnenie zámeru (namiesto víťazstva), naplnenie vlastnej potreby (namiesto porážky druhých), získavanie zručností a schopností, ich využívanie (namiesto pasívneho vlastnenia vecí), vynaliezanie a zlepšovanie kvality života (namiesto deštrukcie). Muž nemusí byť vojak a kovboj - môže to byť skaut, alebo "pioneer". Zmysel si však musí nájsť sám.

Ak pozorujeme pochodujúcich skinheadov, alebo uniformne oblečenú Pospolitosť - môžeme vystopovať čokoľvek zo zmienených "príčin" násilia. Chudobu (v niektorých prípadoch), nižší inteligenčný kvocient (hoci nie všetci prostí ľudia sú hneď nacionalisti a fašisti), nudu a bezvýchodiskovosť spotrebného korporátneho kapitalizmu, nenájdenie zmyslu života (ktorý nahrádza vlasť, národ, rasa, mužnosť, alebo čokoľvek), prezentáciu hypermaskulinity (ktorú gay svet vďačne skopíroval do fetišu)... ale stále čosi chýba. Uniformy symbolizujú jednotu, spolupatričnosť, snaležitosť. Slovo pospolitosť presne vyjadruje problém - to čo človeku v individualisticky orientovanom svete chýba - tieto skupiny naň len lacno odpovedajú.

Paradoxne, je to absurdné poňatie mužnosti v podobe machizmu, ktoré tvorí tento chladný, odcudzený, vzájomne agresívne nevražívý svet. Vyprázdňuje ho a vzápätí sa ho pokúša naplniť, ešte extrémnejšou podobou toho, čo ho vyprázdnilo. V tomto pohľade nie sú erotické fantázie tak ďaleko. Týmto holohlavým alfa-samcom pravdepodobne chýba trochu viac vzájomnosti, priateľstva (bratstva, kamarátstva), vzájomnej nehy, zdieľanie pocitov. Tie si však v duchu hyper-macho mužnosti nemôžu dovoliť. Nežný mužský kontakt nie je povolený, muži sa môžu vzájomne dotknúť len v súboji, alebo ritualizovaných aktivitách športu. Fyzické kamarátstvo nie je prípustné - jedine spojenie v šíku.

Samec a citlivosť to akosi "nejde dohromady". To je ako kameň a kvetina. Muži nezdieľajú svoje pocity, muži mlčia, muži nekomunikú, muži konajú. Muži nemajú súcit - ľútosť a sebaľútosť je "babská vlastnosť". Táto definícia je vymyslená a samoúčelná, nezmyselná - no chýba iná. Možno to nebude definícia, ktorá spraví chlapa. Stačí ak bude človekom (ktorého definuje súcit a iné ľudské vlastnosti), bude stáť na pevných nohách zmyslu pre spravodlivosť (a nie pre pubertálne hrdinské obchádzanie zákonov) bude vedieť nájsť, popísať a pomenovať to čo potrebuje (vrátane nehy a lásky) a to čo potrebuje od druhých im aj sám dať.

Kde sa to v ľuďoch berie?

Zatiaľ však zostávame v ilúzii sveta, kde násilie padá ako manna z neba. Alebo ohnivý dážď na Gomoru. Všetci sme ľudia, všetci sme v podstate dobrí, len popri tom, ako sledujeme svoje dobro, si občas šliapeme na prsty. Naše záujmy sa krížia, musíme robiť kompromisy, dokonca si myslíme, že svoje dobro možno dosiahnúť len na úkor niekoho iného. A tak vzniká zlo a "nedá sa s tým nič urobiť". Násilnosť je priamo v človeku, nedá sa vykoreniť, možno ju len nechať ventilovať - v prázdnych samoúčelných aktivitách ako šport, alebo si zastrieľať v nejakej počítačovej hre. Vo virtuálnej realite je možné všetko, strieľať za amíkov, alebo za fašistov, za ľudí, alebo za ufónov, odstreliť obludu, alebo pani s kočíkom. Zdá sa, že takto môžeme násilie vykastrovať ako príliš besného kocúra. Nevidíme, že si ho takto pestujeme a znižujeme citlivosť naň. A keď sa už naozaj nedá nič robiť, rozdáme nedospelým deťom zbrane - hračky - a necháme sa ovládať. Musíme z "nevinných detí" vychovávať vojakov a brutálnych zabijakov, pretože sú tu "tí vonku", ktorí nás neustále ohrozujú. Musia sa vedieť pred nimi brániť a musia nás pred nimi chrániť. Neuvedomujeme si, že "tých zlých" si takto vychovávame, zrkadlovo na oboch stranách hranice. Stačí zatrúbiť do boja.

*

S témou tohto článku - hoci ju rozširuje do ďalšieho rozmeru - súvisí aj nasledujúci odkaz, ktorý ponúkam ako dovetok. Porovnanie náboru do americkej a škandinávskej armády vyjavuje najmä hodnotové rozdiely "slobodnej" a "slobodnej" spoločnosti.