Zakázané čítanie Biblie

1.3.07

O abrahamickej mytológii v praktickom živote kresťanov, pohanov i ostatných

(Tak ako nám ju oficiálna cirkev nedovoľuje čítať)

Duchovným životom nazývam neustále vedomie si vlastnej duše, prácu s ňou (načúvanie a odpovedanie, živý rozhovor), vzdávanie úcty - neuskutočňované nijako inak, než tým, že ju považujeme za svojprávnu bytosť. Iná podoba duchovného života predstavuje nasledovanie ikarovských ideálov ducha (do výšin morálnej nadradenosti, do neba, k čistote, nevinnosti, panenskosti, nezištnosti, sebarozdávajúcej láske k všetkým). Tento postoj je mnohokrát duši vzdialený, predstavuje len svojskú formu pýchy ("ja kresťan", "ja šaman", "ja duchovný človek"), vlastníctva ("mám vieru", "som ten a ten", "prináležím k tejto skupine") a predvádzajúcej sa sebastrednosti ("hľa, ja som sa obetoval", "ja som nastavil druhú tvár", "ja som sa rozdal").

Viera je zaumienené (a zaťaté) zaujatie postoja (názoru, presvedčenia), bez toho, aby sme naozaj vedeli či je to tak, bez dôkazov, bez istoty. Túto nahradzujeme bitím sa do pŕs, moralizmom voči druhým, vnucovaním vlastných postojov a nachádzanie akejsi (pseudo)istoty v počte spoluveriacich. "Je nás veľa a preto je to pravda." Pravda má však s vierou pramálo spoločné, tak ako viera neobsiahne celý (ak vôbec) duchovný život. Ten sa môže opierať o úplne iné kvality a deje, než slepá dôvera niečomu, čo niekto povedal, alebo napísal.

Náboženstvo je podobne samostatná inštitúcia, ktorá predstavuje súbor dogiem (nemenných, aj keď nedokázaných "faktov"), ktoré sa nám predkladajú ako predmet viery. Tú by však mohol tvoriť aj úplne iný súbor "právd", prikázaní a zákazov. Duchovný život sám sa zaobíde aj bez náboženstva. Cirkev je napokon inštitúciou, ktorá nemá nič spoločné s Bohom, Prorokom, alebo nábožným či spirituálnym poňatím života. Tvorí ju skupina ľudí v róbach, ktorí si uzurpujú výlučné právo na vykladanie náboženstva, na správu viery a pastierstvo duší svojich ovečiek. Boží zámer, božská prítomnosť, alebo mnohobožský charakter duše - sa môžu prejavovať úplne inak. Dnes sme znova v období ticha - Boh ktorému mnohí veria zasa neprehovára - a tak sa spoliehame na to, čo vraj, podľa ľudí ktorí už tiež nie sú medzi nami, kedysi povedal a vykonal.

Spoliehať sa na sväté písmo ako na historický prameň je nanajvýš záludné. Historici sú tiež len ľudia, omylní, subjektívni a nie plne informovaní o všetkých motívoch strán, ktoré sa zúčastňujú a tvoria dejinné udalosti. Sú často loajálni kráľovi, v ktorého zemi prebývajú, ich (ne)komentáre zodpovedajú duchu doby a strednému prúdu názorov spoločenstva v ktorom sa pohybujú, majú neraz vlastné finančné záujmy, alebo aspoň túžbu prežiť. Mať sväté písmo za návod na použitie života je akiste pohodlné - v pozitívnom aj negatívnom význame slova - hodí sa ľuďom ktorí nemajú čas, chuť, silu, alebo schopnosť žiť život po svojom, hľadať v ňom pravdy a skutočnosti na vlastnú päsť - porovnávať, vyberať si, spájať poznatky a tiež rôzne náuky a viery. Sväté písmo napísali a prepísali, povyberali a zostavili, poupravovali a poprekladali ľudia, ktorých povahy ani úmysly nepoznáme. Presné slová Proroka, ani to "ako to myslel" už dnes odhalíme ťažko, počúvame o ňom len naprieč tisícročiami rovnako temného časopriestoru, sprostredkovane skrz videnie, pamäť a myšlienkové hranice ľudí, ktorí mali na to čo počuli a videli vlastný názor. Je teda Biblia, Talmud, Avesta, či Korán len ďalšou z miliónov kníh, ktoré ležia na polici medzi ostatnými - napísanými tiež ľuďmi? Je treba im prisudzovať väčší význam, než tisíckam iných v slovesnosti kolujúcich právd? Má zmysel ich vôbec čítať?

O skutočné náboženstvo, vieru, či duchovný život sme pravdu povediac prišli za storočia doslovnosti. Tak ako mýty a rozprávky, aj tieto posvätné príbehy sprostredkúvajú pravdivý odkaz o živote, ten sa však zjaví len ak máme schopnosť rozmýšľať obrazne. Rozdiel medzi bájou a biblickým evanjeliom je len ten, že prvé náboženstvo už vymrelo a to druhé má stále svojich uctievačov. Bohužiaľ, kňazom mnohokrát chýba zmysel pre poéziu, metaforu a zložitosť duše. Viac pripomínajú technokratov, alebo vlastné netrpezlivé ovečky dychtivé počuť "čo máme urobiť". Slobodná vôľa a zodpovednosť sa nenosí, načo je potom človeku tvorivosť a duša? Je to len "vraj cenný", ale momentálne nepotrebný depozit, ktorý odnášame do kostola podobne ako do banky? Spomínam si ako na jednom kázaní kňaz takmer uspal svoje publikum komplikovaným podobenstvom o štadióne a tlačiacich sa návštevníkoch, ktorí preplňujú tribúny. Obraz nikam nesmeroval a skončil sa uprostred ničoho. Nemajú však presne takú podobu omše ako také? Zhromaždíme sa v kostole ako na štadióne, očakávajúc dianie...

Sústredenie sa na jednom mieste s druhými ľuďmi a zdieľanie zážitku, gestá bratstva, uzmierenia, odpustenia, spasenia, nádeje - to všetko je pre dušu i človeka potrebné. V chráme, nech patrí hocakej viere, tak ako dávno pred kresťanstvom, sa uskutočňuje rituál - súbor zvláštnych úkonov vykonávaných presným spôsobom, ktoré majú navodiť, sprevádzať aj dotvoriť slávnostnosť okamihu. Do výnimočnej reality nás uvádza výrazne iné prostredie - veľkoleposť stavby a priestoru, svojská výzdoba, farebnosť, hra svetla a tieňov, hudobné prevedenie inak obyčajný slov (je rozdiel niečo povedať a niečo zaspievať), vôňa kadidla, obetný pokrkm. Očarené sú naozaj všetky naše zmysly. Dostávame sa tak do stavu výnimočnej koncentrácie a vnímavosti. Čo nám v tomto stave ponúknu? Čím nás posilnia, čím občerstvia? Rituál ktorý nie je spojený s obsahom je prázdnym rituálom. Podobne ako v prípade fetišistického nákupu, aj ten môžeme nekonečno-krát opakovať, cítiac akúsi potrebu, no nikdy nedosiahnuc uspokojenie. Znova tu vystupuje do popredia neskutočná potreba (chodiť do kostola), ktorá prekrýva skutočnú potrebu (duchovný život). Tú prvú môžeme uspokojovať dennodenne, i tak nedosiahneme stav, ktorý je schopný vyvolať uspokojenie toho ozajstného. Obsah, dej, príbeh - nielen forma, kulisy a scenáre. Bez spojenia posvätných príbehov s pravdou duše, budú z nás len náboženskí fetišisti.

Od stvorenia sveta, po vyhnanie z raja

Začnime na úplne nepredpokladanom mieste. Zoroastriánstvo bolo prvé náboženstvo, ktoré vnieslo do sveta koncept dobra a zla, Neba a Pekla, Boha a Diabla (Ahura Mazda a Ahriman). Môžeme len hútať, či to bol zúfalý pokus usmerniť konanie ľudí prostrednístvom vyhrážok a strachu. Na človeka utrhnutého z reťaze často inak nedosiahneme. Svet sa týmto spôsobom zjednodušil - príznačne, pre niekoho je toto slovo dobré, pre iného stelesňuje hlúposť a pokrivenie. Stratili sme cit pre rovnováhu protikladov, ktorú si zachoval napríklad taoizmus. Dokonca i ten prekladáme do svojho vlastného jazyka - a výsledný zlepenec "rovnováha dobra a zla" nám ide ťažko dolu krkom. Ak však vyslovíme iný súvzťah - "rovnováha - dobro" a "nerovnováha - zlo" - hoci ešte stále deformovaný, aspoň sa nám svet nerozpadne na dva koše dobrých a zlých pojmov. Ľahšie potom prijať aj fakt, že "dobro vždy zvíťazí" (rovnováha sa vždy obnoví). Zoroastriánstvo inšpirovalo rozvíjajúci sa judaizmus (v istom čase peržania oslobodili židov z babylonského zajatia a židia sa o tom s vďakou zmieňujú) a prostredníctvom jeho reformy - kresťanstva - a kópie - islamu, bahaizmu, univerzalizmu - sa táto myšlienka šíri ďalej.

Jedna z prvých zmienok diabla je okamih, keď sa stane iniciátorom vzbury na Nebesiach - oponuje Bohu samému, získava na svoju stranu časť anjelov a neskôr je s nimi zvrhnutý na Zem. "Šejtán" pôvodne nepredstavoval zlo, ale buriča, oponenta. Až keď sa tieto dva pojmy preľnuli, rozvinula sa klasická zbožná nenávisť voči pochybnostiam a kacírstvu. V úplne inej kozmológii je však pochybnosť darom božím (aj Diabla najprv stvorí Boh), ktorý predstavuje test. Ak nejaký náš názor tento test ustojí, naša viera sa len posilní. V opačnom prípade je náš názor vyvrátený a musíme sa s ním rozlúčiť. To nie je vôbec tragická udalosť, skôr dôvod na radosť - nestrávime už ani deň v starom omyle. Nebudeme slepo veriť. V tomto pohľade stret s pochybnosťou predstavuje vedeckú metódu dokazovania a argumentovania. Hoci úplnú istotu mať nikdy nebudeme, čím viac argumentov pre budeme mať, o to bude naša viera bližšia k vedeniu (vedieť).

Viera ľudí ktorí nepochybujú, tých ktorí si myslia, že zmyslom pochybnosti je prekonať ju a vrátiť sa k pôvodnému názoru, ktorý si treba uchovať celý život - nie je nič iné než lipnutie, vlastníctvo a závislosť. Je to mŕtva viera. V páde Pochybovača na Zem možno vidieť príbeh duše, ktorá opúšťa neomylnosť, dôveru a istotu Výsosti, aby zažívala život v komplikovanom svete foriem. Chce sa dotýkať vecí, zakúsiť ich, spoznať z rôcnych spôsobov, ušpiniť si ruky od Zeme. Je to čas, keď si duša dopraje čas individuality - svojho oddeleného ja - teda bytia. Na Nebi, tak ako ho vidia laici, niet života, pretože tam niet ani individuality, niet tam pochybností, všetci vyznávajú a myslia si to isté, neexistuje tam slobodná vôľa. Všetky bytosti sú tam rovnaké, ako armáda klonov, ktoré sa riadia tým istým programom - celý svoj čas vypĺňajú oslavou Boha.

Svoje nám môže napovedať príbeh stvorenia sveta. Počas symbolických šiestich dní práce a jedného dňa odpočinku, Boh vytvára svet tým, že oddeľuje veci - svetlo a tmu, deň a noc, moria a súše, pohoria a nížiny, nehybnú prírodu a rastliny so zvieratami. Je to jedna z posledných pripomienok dvojmej (polárnej) povahy vecí v abrahamických náboženstvách. Mnoho z ďalších rád smeruje do neživotnej jednostrannosti. Mytológie národov sa ovplyvňovali a mnohé ich príbehy sa tak podobajú. Sú tak staré, že v samotnom počiatku sa pridŕžajú akýchkoľvek, aj nie celkom zjavných podobenstiev. Hovoríme doslova o výbere z mytológie kontinentov. Moderná dualita dobra a zla má svoj význam, no nie v ľudovej podobe. Áno, každé konanie - naše i cudzie - môže byť vnímané ako "dobré" (dejúce sa v súlade s vôľou tých, ktorí ho posudzujú) aj "zlé" (ak blaho jedného spôsobuje nešťastie druhého). V živote si zažívame oba stavy - Neba aj Pekla - neobídeme sa bez smiechu presne tak ako ani bez plaču. Náš duch nás ťahá do morálnych výšin, zatiaľ čo zvedavá duša chce spoznávať svet, život, vzťahy bytostí a vecí v ňom - chce vrastať nadol, do špiny, telesnosti, hĺbky. Presne ako strom, ktorý vyrastá korunou nahor, no súčasne sa koreňmi ukotvuje pevne do zeme pod ním.

Tieto "artefakty" sprevádzajú aj prvý príbeh, v ktorom vystupuje človek. Prvočlovek Adam je stvorený z hliny. "Adam" je slovo, ktoré v jazykoch najbližších tejto legende znamená tak "človeka", ako aj "hlinu". Sme prach a obraciame sa v prach. Sme tvorení z látok ktoré zjeme a neskôr sa naše schránky znova rozpadnú a vstrebajú sa do ekosystému, ktorého sme súčasťou. Prosté pozorovanie. Ústredným bodom rajskej záhrady je strom. Adam a Eva sú dosiaľ šťastné bytosti, svojim spôsobom pripomínajúce nevinné a životom nedotknuté deti. Buddhu, ktorý vyrastá za múrmi paláca a nepoznal zatiaľ utrpenie sveta. Iniciátorom dospelosti sa stáva had - ako sa skúmatelia duše zmieňujú pri epose o Gilgamešovi, had zvlieka kožu presne tak, ako sa neustále obnovuje život. Ten kto Evu a Adama pokúša je život sám. Kým Gilgamešovi kradne bylinku večnosti (pretože tento koncept je nezlúčiteľný so životom podľa vlastnej definície), v ktorejsi slovenskej rozprávke zasa kráľovič kradne liečivu bylinu na smrteľné zranenie hadovi (bylinkári by akiste povedali svoje), v biblickom príbehu nabáda had (prestrojený diabol, alebo úplne iná postava?) ochutnať jablko zo Stromu poznania dobra a zla. Je to jediný strom, z ktorého Boh zakázal Adamovi a Eve jesť. Had (život) tvrdí, že ak sa doň zahryznú, získajú poznanie/vedomosť/múdrosť.

Následok všetci poznáme - uvedomenie si nahoty, vyhnanie z raja, utrpenie a smrteľnosť. (Boh nechcel, aby ľudia, ktorí poznali dobro a zlo, okúsili aj ovocie Stromu života). Určite sme aspoň raz v živote počuli ironické označenie "božie hoviadko"... "Ten je tak blbý, že bude celý život šťastný!" "Sladká nevedomosť!" Nevedieť, nepoznať, nevšímať si - umožňuje naozaj bezstarostný život - a s ním si ľudia často spájajú šťastie. Neraz sa v každodenných situáciách bránime "nič mi nehovor, nechcem počuť viac". Akiste si chceme uchrániť ilúziu, jednoduchosť videnia vecí - bojíme sa, že zložitosť by nás o šťastie okradla. Šťastní sme, ak nevieme "kto je dobrý a kto zlý", nepociťujeme nebezpečenstvo. Neradi vidíme temné stránky ľudí, ktorých obdivujeme a uctievame - pretože tak prichádzame o idoly. Uprednostňujeme "la dolce vita", pred úprimnou a prirodzenou trpkosladkosťou. Šťastní môžu byť obyvatelia krajiny uzavretej pred svetom, bez informačných kanálov. Šťastní sú Európania, ktorí sa oddávajú súťaženiu na trhu, nákupom, zdobeniu svojich luxusných domčekov - brániac sa akýmkoľvek informáciam o tom, za akú cenu získavame suroviny a tovar z iných krajín. Nechceme nič počuť (automaticky tieto informácie považujeme za "ľavicové bludy"), netrápime sa a tešíme sa zo svojho pohodlného života.

Šťastní sú hlboko veriaci, ktorí nič nechcú a nič nemajú a celý život len "milujú Boha". Štastí sú prostí ľudkovia, ktorí sa celý život starajú o svoje políčka a nepotrebujú zložitú západnú kultúru (tele)komunikácie. Šťastné sú deti, ktoré majú mamu a tata, ktorí ich chránia - a vôbec nepotrebujú vedieť, že aj tí majú svoje chyby (dospievanie je presne tým vyháňaním z raja, keď si uvedomíme, že rodičia sú nedokonalí a omylní). I Kristus nás nabádal byť (prostí) ako deti. Vedieť príliš veľa, poznať urpenie sveta, zmiešanosť pováh, konflikty vôlí - to akiste človeka vystrnadí zo záhrady, kde človek zhovieva ako to hoviadko - spí a je, spí a je, spí a je. Rajský príbeh je príbeh o dospievaní - život nás ako had zvedie a vzápätí učí, otĺka a napĺňa poznaním z rôznych zážitkov - ktoré nám uberajú šťastie a jednoduchosť i mladosť - poznávame rôzne nálady, zložitosť vzťahov, milujeme sa, množíme, starneme. Ale... žijeme! Len bez poznania a utrpenia by sme mohli žiť večne. Po vyhnaní z raja majú Adam a Eva potomstvo - nie sú teda smrteľní v absolútnom poňatí, život im pokračovanie zabezpečí cez líniu vlastných detí a ich detí. Praktické dosahovanie tohto pokračovania je príjemné (orgazmus) a zároveň bolestné (pôrod) i náročné (výživa a výchova detí).

Písmo sú len neživé legendy, než sa ich chopí obrazné vedomie a urobí ho svätým. Jeho tvorcami sú ľudia, je na našej schopnosti pracovať so surovým materiálom a vytriediť z neho históriu, duševné archetypy a osobnú mytológiu, či osobné predsudky všetkých, ktorí sa na jeho tvorbe podieľali. V prvom rade sa potrebujeme povzniesť nad mravokránosť - inak by sme zostali pri ponaučení "že had sa odvtedy musí plaziť po bruchu, jesť prach a je "prekliaty" medzi tvormi", že "žena je odsúdená na pôrod v bolestiach a muž nad ňou vládne", zatiaľ čo sám "musí vydobyť tvrdou prácou úrodu zo zeme, ktorá sa stala jeho nepriateľkou". Je zvláštne, že do tohto absurdného zápasu so sebou, s druhými a s celou "živelnou prírodou" sme sa odsúdili sami, nepochopením, pravdepodobne nedostatkom obraznosti, ku ktorej nás technický vzdelávací systém nevedie, skôr naopak, odvádza.

Poznanie, v tomto prípade v osobe exaktnej matematickej vedy, nás znova vyháňa z raja - tentoraz z oduševnelého života v súlade so svojou podstatou. Každý náboženský obraz môžeme vnímať v rôznych situáciách inak, neraz takmer opačným spôsobom. Opúšťanie raja s vôľou poznania na pozadí sa môže odohrávať počas dospievania (opúšťame bezpečie ilúzie a ohradu prísnych pravidiel, ktoré pre nás vystavali všemocní bohovia-rodičia), pri odchádzaní z domova (na štúdiá, či do vlastného vzťahu), alebo zanechávaní príjemného spôsobu života, pretože nás čosi láka a vyzýva zažiť viac.

Boh - tá spasiteľská postava v našej duši, ktorá chce druhým dobre a správa sa občas ako rodič, ktorý sa príliš strachuje a nechce nás nikam pustiť - nám bráni okúsiť to poznanie, ktoré vedie i k rozpoznaniu utrpenia. Zároveň sa myšlienky mladých s doktrínami rodičov rozchádzajú. To, či ich v samostatnom živote zavrhnú, aby ich potrebu znova zažili na vlastnej koži - je už iný príbeh. V abrahamickom výklade sú prví ľudia potrestaní za to, že chceli byť ako bohovia - s poznaním do nás teda vchádza čosi božské, vedomie skutočnosti, súvzťahov, toho ako sú veci usporiadané, i možnosti ako ich preusporiadať. Celá ľudská činnosť od stavby po genetiku sa nesie presne v tomto duchu. Obraz je univerzálny a môže poslúžiť aj úplne banálnym spôsobom - napríklad v prípade závislosti, keď ochutnanie drogy (chcem to vyskúšať) sa stáva poznaním, ktoré človeka vyvlečie z raja slobodného života, na cestu sebazničenia.

Prvotný príbeh je vskutku svedomito vyrezaný s mnohými detailami. Svoje môže povedať i v rovine sexuality. Kým obývajú raj nevedomosti, sú Adam a Eva ako deti - nevinní, asexuálni, necítia nič zvláštne vo svojej nahote a odlišnosti. Rajské jablko predstavuje v jednom z náhľadov symbol plodnosti - k tej dochádza vzápätí po iniciácii, teda ochutnaní. Pocítia vzájomné rozdiely, stud a neskôr i potrebu zahaliť sa. Nerozumejme tomu len ako zvláštnemu viktoriánskemu pocitu hanby ("haha, on je holý!"), zahaľovanie je v niektorých kultúrach (pokiaľ nie je dôvod na ochranu voči zime či bojovým zraneniam) predmetom erotickej hry, ktorá nemá človeka zpanenštiť a zduchovniť - ale naopak, má ho urobiť príťažlivejším. Je to to dôverne známe dráždenie, ktoré viac šteklí fantáziu tým, čo nie je vidno, než tým, čo je odhalené. Započína sa teda veľké "mystérium sexuality". Uvedomujeme si svoje pohlavie, príťažlivosť a započíname reťaz plodenia a vlastného pokračovania.

Na počiatku bolo slovo, píše sa v úvodnej vete Biblie. V niektorých kultúrach to bola hudba, v iných zvuk, podľa vedy veľký tresk, keď sa z jedného bodu náhle začal rozpínať celý vesmír. Zdanlivo rôzne príbehy Počiatku opisujú tú istú udalosť len iným spôsobom, iným jazykom, v inej rovine. Dokonca aj keď sa človek uberie cestou protikladov (napríklad tao), dopracuje sa do okamihu, keď má pri sebe absolútne nič a niečo, vedomie a nevedomie. Nič však znamená stav, v ktorom nejestvuje ani vedomie, ktoré by si uvedomovalo jeho prázdnotu. Tento stav je paradoxný, sebapopierajúci a priamo si vynucuje existenciu vedomia na druhej strane. Nič nemôže existovať bez toho, aby bolo niečo, čo ho vníma. Ak tu je vnem (vedomie, bytosť), je tu aj niečo. To niečo si uvedomuje a predstavuje. Vytvára predstavy vecí - a naproti nim vznikajú ich zhmotnenia. Ticho a hluk, svetlo a tma, myšlienka a hmota. Vedomie, ktoré chce poznať seba sama a tak sa rozdeľuje do malých duší, ktoré necháva stretávať sa vo svete foriem. Zrazu tu máme Zem - plnú bytostí - vrátane zmyslu všetkého hemženia. V tomto podobenstve vidíme zároveň veľkým treskom sa rozpínajúci vesmír. Slovo ako modlitbu, či magické kúzlo, ktoré započína dianie. Vidíme i Boha stvoriteľa, ktorý rozdeľuje pojmy a tak utvára svet. Vedomie, ktoré sme spomenuli ako prvotnú dualitu presne vystiuje slová: "Na počiatku bolo slovo, slovo bolo u Boha a slovo bolo Boh". Boh je všetko čo jestvuje, celý vesmír, jeho fyzický aj duchovný rozmer - Boh je obsiahnutý v každom z nás, prejavuje sa konaním každého z nás, tvorí všetky veci vo vesmíre - preto je všadeprítomný, vševidiaci a všemocný.

Od starého zákona k novému

Veľa z bliblických príbehov zdanlivo nepotrebuje výklad, lebo o istú mieru vysvetľovania sa snažia aj cirkevní kňazi. Máme pocit, že "preklad bol vykonaný". V situácii, na ktorú sa má konkrétne podobenstvo vzťahovať zarecitujeme príslovie (alebo skôr porekadlo) a pokračujeme ďalej. Mojim úmyslom je dať symbolike voľnosť, osobný rozmer, vyvolať v človeku záujem o svoju vlastnú mytológiu. Ak na svete jestvuje šarlatánstvo, tak sú to snáre, ktoré situácie rozkladajú na prítomné rekvizity a k tým mechanicky priraďujú významy. Vyjadrím sa ešte presnejšie - tým šarlatánstvom je mechanické čítanie snárov, ktoré obrazom uberá univerzálnosť a zapiera množstvo iných spôsobov výkladu, ktoré by pre toho-ktorého človeka mohli byť zmysluplnejšie.

Niektoré situácie sme nútení prijať tak ako sa stali - vražda Ábela Kainom (prvotný konflikt, počiatok vojen a kriminality) - vďaka nemu veríme v inštitúciu samovoľne vznikajúcej živelnej závisti. Sú to však dvaja súrodenci - presne ako je nevinnosť pobratraná s neodbytnou túžbou poškvrniť, bezbrannosť priťahuje násilie, majetok (najmä ak každý vystupuje na vlastnom súkromnom hospodárstve) vzbudzuje závisť.

V potope sveta popisujeme "Boží trest za skazenosť ľudstva" (podobne ako pri Sodome a Gomore, desiatich ranách, každom zemetrasení či blesku), no môžeme v ňom vidieť aj príbeh o obnove, či o potrebe biodiverzity, zachovania rozmanitosti, ktorá je v tomto príbehu kladená na plecia človeka.

Spoločné dielo nie je nikdy dokončené - Babylonskú vežu opúšťajú ľudia rozprávajúci rôznymi jazykmi.

Abraham podstupuje rituálnu obriezku (prvé "hygienické prikázanie" prislúchajúce svojej dobe a svojim podnebným podmienkam), prechod do mužnosti kvalít fyzickým aktom (v tom prípade ironická poznámka), alebo prvé nadradenie sa národa (kruhový rez vyníma židov spomedzi ostatných národov a vier).

Jób radšej znáša choroby, než by zaprel vlastnú vieru - podobne ako ľudia, ktorí sa radšej rozhodnú byť úprimní k sebe, poctiví vo videní krásneho i ohavného vo svete - než byť nevšímaví, ľahostajní a šťastní.

Ak si Sodomu a Gomoru pripomenieme ešte raz a upustíme od moralizovania nad sexualitou obyvateľou, ich skutočným hriechom bola nepohostinnosť, za ktorú si vysluhujú nepohostinnosť prírody. Lótova žena nám pripomína nevôľu odpútať sa od minulosti a nasledovať smer, ktorým nás životný príbeh vedie - skamenieme a staneme sa nehybnými, nepohyblivými. Nie je to terest za neuposlúchnutie Boha - ten sídli v duši, ktorá sa chce vyvíjať (hýbať) - soľný stĺp symbolizuje ustrnutosť - či už v krivdách, zaľúbení v starých časoch, alebo zkostantelých názoroch. Konzervatívne náboženstvo prekvapujúco skrýva podobenstvo o konzervativizme.

Abrahám sa chystá obetovať vlastného syna - a nám sa zjavuje obludný obraz, keď rodič pristupuje k dieťaťu ako k vlastnému majetku, ktorý má za úlohu plniť jeho sny, ktoré sám nestihol - ako aj odhodlanie obetovať vlastné pokračovanie (symbolický syn, bez samostatnej vôle) pre zaľúbenie vyššej moci, napríklad zvláštnym požiadavkácm svojej duše.

Egypt postihuje 10 pohrôm, židia odchádzajú zo zajatia, Mojžiš získava desať prikázaní a potýka sa s prvým modlárstvom. Jeho vlastní ľudia uctievajú zlaté teľa, namiesto boha JHVH - nič neznáme kresťanom, modliacim sa k soškám, krížom, menám svätých - viac než k myšlienkám, ktorý reprezentujú. Uctievanie symbolu namiesto obsahu.

O 40 rokov blúdenia púšťami neskôr, po mnohých ďalších zázrakoch, nachádzajú svoju zasľúbenú krajinu - duša zakoreňuje a vytvára vlastnú kultúru. Nasledujú príbehy Dávida (s Goliášom, Jonatánom), Šalamúna, Daniela, Jonáša, Samsona a Dalily, striedajú sa ríše a dobyvatelia, padajú mestá (Jericho s Ráchel a povrazom) - no Izrael-Judea (vnútorné osídlenie duše) zostáva. Naplnená príbehmi, ktoré sa ponúkajú k čítaniu, rozvitiu vlastnej obraznosti v oduševnelom človeku.

V prostredí doslovného náboženstva je naozaj zvláštne, že po tisícročiach Jedinej Pravdy neomylný Boh zosiela svojho syna, aby vykonal obmenu dogmy - presne to, čo synovia ako symbolické postavy predstavujú - novú generáciu názorov, obnovu, reformu. Starý patriarchát v rukách doslovnosti prerástol nielen židovskému národu cez hlavu (prekvitá tak zločin, ako aj krutosť trestov, krajina je rozdelená na Izrael a Judeu, náboženstvo vedú súperiace sekty farizejov a saducejov). Napriek súčasnej katolíckej dogme svätej trojice (ktorá ešte tristo rokov po Kristovi nebola ujasnená a zástupcovia rôznych pohľadov viedli medzi sebou vrelé konflikty, kým sa jednej podarilo získať na svoju stranu svetského cisára), Ježiš sa nenechal nazývať Bohom, ale trval na tom, že je "syn človeka". Človek jeden z vás, ktorý nechcel byť Bohom vydávajúcim nariadenia, ale živým príkladom toho, čo všetko človek je schopný v jednom živote vykonať. Tento obraz mi pripomína jednu perzskú báseň - "baní ádam" - teda deti Adama, alebo deti človeka, či deti hliny. Oslovenie, ktoré na seba vztiahol Kristus sa prepája s príbehom stvorenia, obrazom hliny a stromu - na ktorom sa zjavuje to, čo je podstatou i Ježišovho účenia - súcit:

Hľa deti Adama - vetvy a korene,
z hliny a prameňa Edenu stvorené.
Hoc jedinú nalomí času poryv,
či strom celý - necíti sa chorý?
Ak z bolesti druhých srdce Ti nepuká,
ťažko ti prisúdiť - meno Človeka.


Sa'dí

My, ktorí nedokážeme prijať dobovú morálnu normu ako náboženskú povinnosť, vnímame ako ten najdôležitejší odkaz Ježiša jeho poňatie Boha ako nekonečnej a dokonalej Lásky. Milujeme svojho blíženho, milujeme svojich nepriateľov, nastavujeme druhú tvár. Je to priam vzdorovitá mierumilovnosť, príklad ľudskosti - proti ktorému sa stavajú práve tí, ktorí reprezentujú skostnatelé, konzervatívne, materializmom prehnité, pyšne a kruto spotvorené náboženstvo svojej doby. Ježiš je pre mnohých zástupcom (či aspektom, alebo spodobením) Boha na Zemi, no zároveň rebelom v ustanovenej cirkvi, ktorá sa vzťahuje k tomu istému Bohu. Aj z vlastnej nedávnej histórie vieme, že dobrých myšlienok sa ujímajú ziskuchtiví aj primitívni ľudia, ktorí ich zavedú v naozaj obludnej a pokrivenej podobe. Môže to byť príbeh politického smeru, alebo konkrétneho politika, ktorý prichádza s ideálmi a odchádza s plnou kapsou. Z môjho pohľadu, pre súčasnú cirkev je najdôležitejším obrazom súboj Krista s farizejmi, s tými, ktorí si zriadili v chrámoch obchody - veď napokon, sú to práve oni, kto najviac nástoja na jeho usmrtení. Rímska moc, hoci židmi nenávidená, predstavuje nestranný svetský štát - tá sprvu o Ježiša nemá záujem (až do chvíle, keď vzdoruje ich poňatiu autority a Panovníka), no i do poslednej chvíle mu necháva možnosť záchrany, jeho život kladie do rúk jeho vlastnému národu - "Chcete proroka, alebo vraha Barabáša?". Žiadne slovo nie je dosť silné, aby vyjadrilo zvláštnosť ich voľby - uprednostniť vraha pred kacírom. Nasleduje dôverne prepracovaná estráda ľudskej krutosti, v ktorej sa so zimomriavkami vyžívajú celé generácie už dve tisícročia.

Medzi zvláštnymi spôsobmi výkladu tejto smrti stojí za zmienenie ten, že každý prorok (ten kto prichádza s novými, nepopulárnymi a moci sa priečiacimi názormi) dopadne zle. História kráľov, cisárov, prezidentov, kňazov i ľudu na jednej strane - a ich oponentov, disidentov, rebelov na druhej - to potvrdzuje smutne veľkým množstvom príkladov. Pre niekoho je to obžaloba charakteru ľudstva a moci ktorú necháva sústrediť sa - pre iného obžaloba proroka, ktorý nedokázal žiť vo svojej dobe a vo svojom spoločenstve. Niekomu je sympatická snaha povedať to, čo ľudia neradi počujú, konať v súlade so svedomím aj na hranici zákona - inému je práve toto tŕňom v oku - byť svätý nie je umením, umením je byť svätý medzi ľuďmi a prežiť. Pokračovať, zotrvávať, podávať im pravdy tak, aby im rozumeli, kúsok po kúsku, opatrne, trpezlivo, nečakať, že sa zmenia radikálnym spôsobom a hneď. Veľa ľudí aj dnes preberá na seba úlohu prorokov a spasiteľov - no nekončí sa to s nimi dobre. Budú odmenení v druhom živote, alebo umierajú, pretože nimi zvolený spôsob je nešťastný? Počul som už i výklad, že Ježiš spasil svet tým, že umrel, doslova - pretože nespôsoboval viac rebélie, neprovokoval a nevyvolával v národe rozkol. Ježišovu smrť môžeme vnímať aj ako koniec jednej cesty, prístupu k životu, narazenie na múr. Nastáva premena, zmenený stav bytia (pamätame na mytologické smrti) - v ktorom sa znova zjavuje v telesnej podobe, ale neskôr odchádza na Nebesia. Do krajiny šťastných, boha velebiacich, neživotných bytostí.

Koľkokrát sa odvtedy vrátil na Zem? Ktohovie, keď tento archetypálny príbeh má vždy rovnaké obrysy. Začína sa vzburou, končí sa smrťou. Koľkokrát sme už ukrižovali tých, ktorí sa vzopreli zaužívanému názoru! Židia ukrižovali Krista, kresťania upáli mnoho ďalších, ktorí sa priečili ich zatvrdnutej dogme. Ježišov príbeh je príbehom každého rebela, ktorý chodil po zemi. Konvencie a nemenné pravdy na jednej strane - poctivá ľudskosť na druhej. Výkonná moc, oficiálna cirkev, ľud - a kacír. Podľa osvedčeného receptu sme upiekli už toľko bosoriek... Nemusí to byť vždy krutá smrť, no ako končia politici, ktorí ľuďom vravia nepríjemné pravdy, ako končia kňazi, ktorí kritizujú pokrytectvo svojich ovečiek (doma klamať, kradnúť, podvádzať - v kostole sa modliť a spovedať)? Zabudnutí. Smrťou je vystúpenie z povedomia. Celebrity nepoplatné režimu ľudu - myslím tým spôsobu života strednej vrstvy - zchádzajú z očí aj z mysle. Trpké pripomenutie epizódy voľby medzi Ježišom a Barabášom sa deje v nejednej kresťanskej rodine, ktorá by mala radšej syna vraha, než teplého. Zločin je príjemnejší, než hanba "čo povedia susedia". Ublíženie druhému prijateľnejšie, než bytie samým sebou, tak ako ma stvoril Boh, so svojou jedinečnou, príjemnou, aj keď zvláštnou danosťou (a pre tých odvážnejších aj úlohou).

Ježiš sa prie s Farizejmi. Ježiš pripomína, že hlásiť sa k náboženstu a konať v súlade s jeho duchom, sú dve rôzne veci. Žid nepomôže ranenému človeku - pretože môže byť nečistý. Naopak, Samaritán, cudzinec, úhlavný nepriateľ židov, mu bez okolkov pomáha. Nečistotu môžeme chápať v kontúrach moralizmu, ktorý sa často povyšuje nad ľudskosť a skutočný obsah prazákladov vlastnej viery. Každý cirkvou umučený a popravený človek predstavuje obžalobu moralizmu povyšujúceho sa nad ľudskosť. Ježiš vykonáva zázraky - lieči a oživuje ľudí - čo sa dnes prisudzuje sile viery. Nie je to však viera v pevnom zovretí náboženstva a cirkvi, ale duchovný život, vôľa ducha, podnet v duši, ktorý má moc vystrábiť človeka aj z veľmi ťažkých chorôb. Takéto príbehy môžeme začuť aj v histórii vlastnej rodiny - keď pacient udivil aj študovaných lekárov. V poslednej dobre konečne znova hovoríme o duševných píčinách chorôb (stranou od dogmy toho-ktorého náboženstva) aj o tom, ako cez pomoc duši môžeme odstrániť príznaky, ktoré sa prejavujú na tele.

Mahátma Gándhí, hoci prívrženec hinduizmu, krásne naplnil obsah Ježišovho podobenstva (stojac mimo formy kresťanstva) o nastavení druhej tváre. Dômyslená pasivita môže znezmyselniť hrudbú moc ako takú - a vzdorovať jej. Ešte raz chcem pripomenúť i Ježišovu výzvu na lásku ku svojmu nepriateľovi. V symbolickom poňatí, nepriateľom je pre nás každý s iným názorom, než je ten náš. Milujme rôznosť, inakosť, pestrosť - pretože nás obohacuje, ľudsky zušľachťuje, dokonca nám môže byť ku prospechu. Znova sa nám pripomína ekosystém - harmonický celok rôznorodých súčastí, telo pozostávajce z orgánov, boží úmysel, ktorý je možno nepochopiteľný, ale dáva zmysel.

Krásne túto pravdu vystihli tvorcovia filmu Latter days. Svet je ako obrázok v novinách. Pri pohľade zblízka (subjektívny život) vidíme len záplavu rôznofarebných bodiek, túženie, snaženie, utrpenie miliárd ľudí a nespočtu ďalších bytostí. Jednotlivé trápenia sú často v porovnaní s druhými nespravodlivé, donebavolajúce a smutné. No v pohľade zvrchu sa spájajú do akéhosi obrázka, ktorý dáva zmysel tomu, kto sa pozerá z dostatočnej výšky - s odstupom, perspektívou, vhľadom. Jeden človek ťažko pojme všetky súvzťahy medzi ľuďmi na zemi, ťažko uvidí krásu tohto smutnoveselého zábavnenudného nepríjemnepríjemného celku - preto obraciame hlavy a snívame, dúfame či veríme v božskú bytosť. V zmysel, zámer, že je niekto, kto sa na tento obrázok pozerá a niečo mu hovorí, alebo ho teší.

Smrť, súdny deň a koniec sveta

Rodičia získavajú pokračovanie vo svojich deťoch - v mnohom trpko samostatných, ale stále prekvapujúco podobných. Umelci nachádzajú večnosť vo svojej tvorbe, ktorá pretrváva aj po ich smrti. Napriek tomu, že pojem život dáva zmysel len vďaka svojej neodmysliteľnej konečnosti, snívame o živote po živote, záhrobí, podsvetí, nebesách a večnosti. Smrť je ohavná bytosť bez tváre s kosou, ktorú nasledujeme len neradi. Smrť je častým "spestrením" náboženských príbehov, morbídny fakt, zdalo by sa. V obraznom jazyku však smrť predstavuje koniec jedného spôsobu života a prechod do iného. Smrť je premena - prestávame byť jednou postavou a stávame sa inou. Podobný pohľad zdieľajú napríklad aj hinduisti - nekonečná reťaz prevtelení - z ktorej sa zasa buddhisti snažia uniknúť kamsi do Nirvány - z kolobehu života do šťastia, raja, Neba. Tam nás unášajú napokon aj všetky abrahamické náboženstvá.

Pre buddhistov je Nirvána uniknutím z telesnosti, lipnutia a súcitnej prítomnosti vo svete - pre kresťanov zasa odmena, za nie veľmi odlišný typ odriekania. Svet je plný utrpenia, nespravodlivosti, zloby, presadzovania moci - a ľudia majú pocit, že tieto črty k životu nepatria (preto ich niektorí prisudzujú dévom, démonom a diablom). "Toľká nespravodlivosť musí byť predsa nejakým spôsobom rozsúdená, potrestaná, prípadne vykompenzovaná odmenami." Kým vo východných náukach predstavuje spravodlivosť princíp karmy (ako žiješ, podľa toho sa prevtelíš), v novopohanskej mágii rede návratnosti (čo urobíš, to sa ti vráti), abrahamické nábožensvá čakajú na mesiáša, apokalypsu (koniec sveta), súdny deň (armageddon) a Nový Život - niektorí na obnovenej Zemi, iní v Raji, alebo na Nebesiach - nech si za nimi predstavujú čokoľvek.

Apokalypsa je asi najzvláštnejšou knihou Biblie - zjavenia Jána sú pre jedných pomätené bláboly, pre ďalších symbolické vízie, pre veľkú časť prostá nádej. Je zaujímavé, že tak desivú víziu, akou je koniec sveta v prvom pláne, zdieľa väčšina náboženstiev väčšiny sveta. Ohlasujú ho rôzne znamenia, deje sa všakovakým spôsobom - no zásadný prielom je spoločnou črtou. Morbídny záujem oň je spoločným znakom všetkých veriacich. Ak si dnes človek pozrie správy (ktoré sú neraz černejšie než realita, pretože sa dobre predávajú), alebo stačí bežný život - kompromisy v rodine, pochované sny, kúsanie si do jazyka v práci, nie úplne najlepší priatelia, handicapy, osudové nešťastia, choroby - svetovou chudobou, vojnami a prehnitosťou politiky končiac - nemožno sa diviť, že túžime nakresliť hrubú čiaru, pokiaľ možno Prstom božím.

Znova vrátiť svetu lásku, slušnosť, poctivosť, úprimnosť, ľudskosť. A potrestať všetkých, čo si to zaslúžia, Môžeme hútať, či mnohé katastrofické vízie, ktoré tento koniec sprevádzajú, majú pre dušu človeka význam katarzie - očistenia. Predzvesťou súdneho dňa je pokus o zrušenie všetkých náboženstiev. Pôjde o nevôľu nad vojnami, vraždami a znásilňovaním duše, ktorého sa počas svojich dejín nepolepšiteľne dopúšťajú - alebo prechod do vrcholne materialistického spôsobu života, keď sa ľudia pokúsia vykoreniť v sebe všetko duchovno? Ľudia bez duše, zombies (veľa postapokalyptických príbehov poníma túto svojskú postavu žijúcej mŕtvoly), istým spôsobom je to naozaj "koniec sveta tak, ako ho poznáme".

Vzbura duše voči takejto vízii je naozaj pochopiteľná snáď aj rozumom. Kým jednotlivé vetvy náboženstiev sa prekrikujú, kto všetko zahynie a kto je ten pravoverný s podielmi v Nové Nebesia a Nová Zem a.s., jedine spor duše s bezduchosťou má naozaj kataklyzmickú silu. Ale s ohnivým dažďom, jadrovými hríbmi a armádami rozhnevaných anjelov ešte počkajme. Tak ako koniec života, aj koniec sveta môžeme stále uchopiť v symbolickej rovine. Nie náhodou sa používa zvrat "koniec sveta tak ako ho poznáme". Naša planéta sa nechystá vybuchnúť, očakávame len zásadnú premenu spôsobu života na nej. Zmena v poznaní, prístupu k prírode, v duchovnom a oduševnelom živote. Koniec sveta v mnohých podobenstvách sprevádzajú príznaky a dôsledky zbesnenej modernity. Možno je to presýtenie krvou, mocou, bohatstvom a hmotou vôbec, ktoré ľudí jednoducho unaví a privedie k hľadaniu hĺbky v živote.

Máme pocit že je svet horší a horší? Presne tento pocit zdieľali aj naši predkovia a ľudia počas tisícročí, keď sami umierali po tisícoch. Nemáme tú objektívnu prespektívu, aby sme mohli posúdiť, či je dnešný svet bezútešnejší, než v ľubovoľne zvolenom pominuvšom roku. Zakráda sa do nás zvláštny smútok, ľahostajnosť, pocit, že je vlastne jedno, ako to všetko dopadne? Život, alebo smrť, dobro alebo zlo, spravodlivosť alebo bezprávie - má zmysel sa vôbec o niečo snažiť? Rozhodujeme sa - váhame - presne tento artefkat drží v rukách spravodlivosť. Váhy. Deň súdu - deň rozhodnutia. Možno rozhodnutia pre zmenu. Stav citového chladu, nezúčastnenosti, ľahostajnosti - pripomína saturnove nálady, tou apokalypsou nemusí byť nič iné, než táto Veľká depresia, v ktorej nás čaká opustenie starých hodnôt a prerod do nového zámeru i spôsobu života. Strata starých snov, túžob, pachtenia sa - a úplne nové ciele. Tento prechod nemusí nastať v jeden doslovný súdny deň, tak ako ani celé božie stvorenie nenastalo počas siedmich pozemských dní, tak ako ich poznáme. Dni v podobe symbolu udávajú len časový takt, postupnosť, no môžu znamenať celé storočia. Mnohé veštby napovedajú presne toto - postupný prerod, krok za krokom, kúsok po kúsku, do života ako ho nepoznáme. Nijaké dramatické udalosti, žiadna skoková zmena, ale pretvorenie. Premeny duše si žiadajú svoj čas - aj Šípková Ruženka spala sto rokov.

Tento prerod čaká pravdepodobne aj kresťanstvo a ďalši náboženstvá. Informačná revolúcia umožnila rýchlu výmenu, dala nám možnosť spoznávať ľudí, zvyky aj viery kdekoľvek na Zemi, dokonca aj s ohraničenou pamäťou do minulosti. Komunikujeme a cestujeme, obchodujeme a zabávame sa navzájom. Kresťania spoznávajú moslimov, buddhistov, taoistov, alebo kultúry pôvodných američanov. Zoči-voči iným pohľadom a vyznaniam nemôžeme zostať ako kamene, toto stretnutie, nech sa voči nemu staviame akokoľvek negatívne, nás nemôže dlho nechať bezo zmeny. Každé z náboženstiev predstavuje kus Pravdy, útržok zo Skutočnosti, ktorú môžeme poznať celú len ak ich pospájame, nie vyžrebovaním víťaza. Nemôžeme si z auta vybrať koleso a vynechať zvyšnú tonu plechu, ktorá sa na nás rúti. Náboženstvá sa budú prelínať a miešať - a tým pádom zanikať vo svojej pôvodnej podobe. Možno ich opustíme a uberieme sa úplne novou cestou. Dúfajme, že to bude cesta v súlade s volaním duše.