V stopách posvätných príbehov

1.3.06

Z povrchu, do podsvetia duše

"Kde bolo, tam bolo..."

Príbeh pre navodenie atmosféry: Pôvod čínskeho písma

Krátko po zjednotení Číny bol Žltý cisár strašne rozčarovaný "viazaním uzlíkov", ktoré boli vtedajším spôsobom zaznamenávania informácie. Preto poveril muža menom Cankťie zadaním - vytvoriť znaky pre písanie. Cankťie sa usadil na brehu rieky a okamžite sa oddal splneniu tejto úlohy. I po tom, čo jej venoval veľa času a úsilia, nedokázal vytvoriť ani jediný znak. Jedného dňa zrazu Cankťie uvidel na oblohe letieť Fénixa, nesúc v zobáku nejaký predmet. Predmet spadol na zem priamo pred Cankťie a ten v ňom vzápätí rozpoznal odtlačok kopyta. Netušiac, aké zviera ho zanechalo, požiadal o pomoc miestneho lovca, ktorý prechádzal opodiaľ po ceste. Lovec odpovedal, že nepochybne ide o stopu Phi-chśiu, ktorá sa líši od stopy hocakého iného živého zvera. Rozhovor s ním bol veľmi inšpirujúci a doviedol Cankťie k viere, že ak by sa mu podarilo zachytiť kresbou význačné črty, ktoré odlišujú každu jednu vec na Zemi, bol by to naozaj dokonalý druh znakov pre písanie. Od toho dňa Cankťie svedomito pozoroval črty všetkých vecí, vrátane slnka, mesiaca, hviezd, oblakov, jazier, oceánov, ako aj spôsobov všetkých vtákov a zvierat vôbec. Začal tvoriť znaky podľa výnimočných charakteristík ktoré objavil a onedlho zostavil dlhý zoznam znakov písma. Na potešenie Žltého cisára, Cankťie mu napokon predstavil úplný súbor znakov. Cisár si dal zavolať všetkých premiérov deviatich provincií pospolu, aby ich Cankťie naučil nové písmo. Na počesť Cankťie neskôr postavili pomníky a chrámy na brehoch rieky, kde tieto znaky vytvoril.

V nasledujúcich niekoľkých častiach tohoto článku voľne prerozprávavam príbehy, témy, teórie a pohľady na starostlivosť o dušu, spracované pôvodne autormi ako Carl C. Jung, James Hillman a Thomas Moore. Ich tvorbu sa nesnažím plagiovať, ale sprístupniť slovenskému čitateľovi. Tomu stále vrelo odporúčam diela zmienených osobností, v ktorých každú z legiend a tém nájdu prepracovanú v podstatne väčšej šírke. V záverečných častiach však prekračujem do slovenských rozprávok a kresťanských mýtov, kde na ich spôsob uchopenia obrazov nadväzujem vlastným spôsobom.

Psychológia a starostlivosť o dušu

Moderný človek vníma psychológiu na jednej strane ako zložitú vedu, ktorá prináleží profesionálom, ktorých treba poriadne zaplatiť (aby nám na oplátku predpísali zopár lentiliek), alebo ako zmeť podivných pojmov "dominantná matka, neprítomný otec, oidipovský komplex, falická fixácia, trauma, depresia, stres, abnormalita, kríza osobnosti, vyhorenie, hyperaktivita". Pre väčšinu laikov zazvoní ešte tak módny Freud (aj keď jeho teórie sú prestarnuté a dávno prekonané mnohými novými), zriedkavo niekto príde na meno Jungovi. Ťažko povedať ktorý z týchto pojmov je ďalej od duševnej skutočnosti. Myšlienka brať človeka ako zmes mäsa a elektrických impulzov, ktoré možno chemický regulovať či poopraviť je tak bláznivá ako populárna.

Na druhej strane, ľudová psychológia má k "vede o duši" (kam nás zvádza (či zavádza) latinský výraz) tak ďaleko, ako horoskopy z moderných spotrebných časopisov k skutočnej astrológii. Túto vedu (podľa niekoho pavedu) nezmieňujem náhodou. V symbolike ktorú ďalej predstavím znamená výraz "obracať sa na bohov" - obracať sa k rôznym (archetypálnym) postavám duše. Veštiť znamená pomocou premietania na objekt (kameň, guľu, karty) spytovať vlastné podvedomie, alebo hľadať riešenie v možnostiach, ktoré sú otvorené len fantázii. Horoskop zasa predstavuje netradičný typ psychologického profilu, ktorý konkuruje napríklad štyrom "typom osobností". Je ľahšie použiť slovo "flegmatik", než dlho ilustrovať povahu na konkrétnych situáciách. Takisto povedať "tiger", alebo "baran" môže zjednodušiť hrubý náčrt osobnosti v rýchlej komunikácii.

Vek vedy a spiritualita sa zdanlivo neznášajú, vedú nekonečnú vojnu racionálna a iracionality. Vedu možno zahrnúť do kontextu náboženstva, alebo duchovného smeru, avšak akákoľvek idea viery nedosahuje na jej strojovú dôslednosť v dokazovaní. Takisto spirituálne potreby a zázračné javy možno vysvetliť vedecky, alebo aspoň racionálne, no takto im neraz uberáme nielen čaro, ale aj účinnosť. Veda a duchovno (zámerne nepoužívam slovo viera ani náboženstvo) používajú nielen iný jazyk, ale míňajú sa tak ako diaľnica križujúca metro. Každé však slúži svojmu účelu, každé popisuje svet iným spôsobom, prípadne jeho inú čas. Nemá zmysel jedno vysvetľovať druhým, prípadne prekladať do nevhodného jazyka druhého, treba im nechať svoj vlastný priestor a reč. Moje poňatie hlbinnej psychológie, ktorú v prípade starostlivosti o dušu vykresľujem ako protiklad k technokratickej psychológii sa opiera tak o poznatky z pozitívnej mágie, veľkou mierou o tvorbu a jazyk Thomasa Moora (Kniha o duši, ...) i o ďalšie pramene a vlastnú životnú skúsenosť.

Rozdiel medzi psychológiou a starostlivosťou o dušu možno rozvinúť aj teoreticky. Na strane vedy stojí mechanické opravovanie v sústave "problém - riešenie", na druhej načúvanie, poňatie archetypálnych príbehov, nedoslovná obraznosť. Súčasťou starostlivosti o dušu môžu byť aj deje a pojmy z oblasti náboženstva a viery, no často s úplne inou kvalitou. Kým mnohé praktické prístupy k viere sa opierajú o príkazy a zákazy (návod na použitie) a veľmi doslovné poňatie písma - čo robí z takéhoto náboženstva len inú formu materializmu - oduševnelosť dušu nemôže minúť. Nestojí na ničej strane, nedokazuje ale využíva metaforické prirovnania, neverí slepo ale opiera sa o zažitú skúsenosť. Nie je to mechanika, ani tmárstvo. Nesnaží sa veci vysvetliť ani vyriešiť - ale hlbším spôsobom poňať, prijať, alebo nechať vyplynúť prirodzené riešenie (ak je potrebné) samo z obrazného vhľadu do situácie. Využíva božstvá nie ako predmet uctievania, ale ako archetypálne postavy, ktoré sídlia vnútri človeka a kladú požiadavky, ktoré zodpovedajú jeho potrebám. Omnoho výstižnejšie je však popísať starostlivosť o dušu prostredníctvom príbehov. Starostlivosťou nerozumieme len liečenie v duchu medicíny, ale už len samotné vypočutie, poňatie situácie (ktoré prekračuje hranice púhe rozumového pochopenia), vhľad (prekračujúci prosté videnie očami), umiestnenie do kontextu.

Mnohobožstvo na Olympe, hrdinovia na Zemi

Žiarlivosť urazených bohov - zaprieť časť seba

Príbeh po príbehu Thomas Moore poodhaľuje zvláštny charakter duše človeka. Hyppolitus bol muž, ktorý sa vynímal svojou čistotou (prostotou, jednorozmernosťou) ducha - viac než čokoľvek iné na svete ho zaujímali kone - uctieval výhradne bohyňu lovu, zveri, divočiny a čistoty - Artemis. V obraznom jazyku bol typickým príkladom dnešného pravoverného monoteistu, alebo technokratického vedeckého materialistu. Bolo tu však ďalšie božstvo - Afrodita - ktorá sa zastrájala, že zničí každého, kto bude pohŕdať ňou a tým čo symbolizuje - lásku, sex, krásu, telo. Po mnohých útrapach, Hyppolita neskôr v príbehu rozdupajú kone - teda podstata vlastnej jednostrannosti - symbol jeho čistoty, jednosmernej viery a úzko zameraného záujmu. Ako Moore píše, "monoteizmus je príliš čistý, príliš jednoduchý, príliš odolný voči požiadavkám života". Duša je mnohobožstvo, teda rôznorodé potreby (často prazvláštne a protirečiace), z ktorých k žiadnej nemožno byť hluchý. Ani jedno božstvo nesmie smrteľník uraziť. Rozum aj iracionalita, krása aj múdrosť, telo aj duša, fyzické aj duchovné, viera aj veda, láska aj sex - do hocakých protikladov ich položíme. Dať za pravdu rôznym stranám svojej duše predstavuje cestu k zdravému životu. Ponáša sa to na obraz akejsi vnútornej demokracie, no netvoria sa tu koalície, ani sa menšina nepodriaďuje väčšine. Hovoríme o demokracii konsenzu, kde si každý chce a musí presadiť svoje, nech sa to zdá nemožné a absurdné. Duša sa neriadi logikou a matematikou rozumu, jej možnosti sú omnoho širšie.

Mytologická smrť - zmena smeru a spôsobu života

Ak nás mýty svojou neustálou "tragikou" a všadeprítomnou smrťou desia, ak sa nám pre náš život posadnutý radosťou a šťastím zdajú príliš temné, pozrime sa na príbeh o Narcissovi. Je to zároveň mýtus o egu a sebaláske - narcizme - čo sú priam ústredné pojmy vedeckotechnickej doby. Veda je narcistický spôsob ponímania sveta, ktorý redukuje človeka len na chémiu a fyziku, na pamäť a výchovu. Neuznáva dušu, popiera jej existenciu. Narcissos je mladý muž nesmiernej krásy, ktorého milovali mnohí, ale on sám všetkých odmietal. Raz sa doň zamilovala nymfa Echo, ktorá však nevedela rozprávať, iba opakovala to čo povedali druhí. Narcissos odmietol i ju a ona v nenaplnenej láske chradla, až sa stala iba hlasom - echom. Thomas Moore túto časť príbehu opisuje ako kontrast medzi mladíkom (archetyp puer - chladný a zdržanlivý) a dušou (archetyp anima - túžiaca po láske). Znova je duša ohrdnutá a zdá sa, že zaniká do podoby vzdialenej ozveny. Iný nešťastný mladík, Narcissom odmietnutý, ho nakoniec zaklína "nech sa zamiluje a nemá to čo miluje". Táto kliatba je v mytológii zároveň požehnaním, ako vyplynie z neskoršieho deja. Kliatba ako ju poznáme v ľudovej tradícii je príkladnou čiernou mágiou s jediným cieľom - ublížiť. V mytológii je však prítomný ďalší rozmer - potrestať, poučiť, napraviť. Častou formou kliatby v rozprávkach je zakliatie do inej podoby (premena na žabu, predmet, spánok). V tejto premenej podobe (pozmenený stav bytia, života) sa človek (alebo jedna z jeho vnútorných postáv) učí žiť inak, alebo vyzýva inú časť seba (princa) na oslobodenie. Narcissos sa nakoniec zamiluje, keď zbadá v jazere odraz seba sama. Najprv ho pokladá za niekoho iného a túži s ním splynúť. Jazero symbolizuje hĺbku, čosi vlhké, vnútornú podstatu (Narcissos je synom riečneho Boha, má k vode blízko) - "Môže niečo také existovať vo mne?", pýta sa človek, ktorý bol doteraz pohltený prázdnou samoľúbosťou, žil (podobne ako veda) len svojím suchým intelektom. Narcissos sprvu pozoruje seba samého ako niekoho iného. Až neskôr si uvedomuje, že je to on sám. Je premenený na kvet - narcis - čo v symbolike predstavuje premenu do iného stavu bytia. Smrť v mytológii neznamená koniec života, ale len koniec jedného spôsobu žitia a začiatok iného. Ako príbeh napovedá, narcizmus je paradoxne nedostatkom lásky k sebe (k svojej duši), ktorý sa prejavuje extrémnou, aj keď prázdnou a povrchnou samoľúbosťou. K premene dochádza až po zamilovaní sa do svojej hĺbky.

Ideály ducha a pokora duše

Od témy vedy sa môžeme odraziť aj v príbehu Daidala a Ikara. Daidalos postavil na Kréte pre kráľa Minoa slávny Minotaurov labyrint. Neskôr sa chceli vrátiť domov do Atén, no kráľ ich nechcel prepustiť. Preto Daidalos zostrojil pre seba a syna krídla zlepené voskom. Poúčal syna, aby neletel príliš vysoko k slnku, ale tiež aby neklesol príliš nízko k vode, ktorá by mu mohla krídla zmáčať. Vydali sa takto domov, no syn sa nechal slobodou letu strhnúť a vydal sa priamo k slnku, ktoré mu čoskoro roztopilo vosk z krídel a on sa zrútil do mora. Ak dokážeme prečítať tento príbeh ako metaforu, nájdeme v ňom prejavy dvoch vnútorných bytostí človeka. Duch, ktorý ťahá človeka stále nahor, do výšin, k veľkoleposti, úžasnosti, závratným ideálom. Pod ním je nebezpečná hlbina, v ktorej sa môže utopiť. Idealizmus ducha Ikara vyhnal do výšin, z ktorých sa zrútil aby ho pohltila hlboká duša. Jeho smrť môžeme vnímať ako premenu - takú, ktorá našu západnú spoločnosť ešte čaká. Tiež sa opájame ideami fantastických spoločenských zriadení, nekonečne rastúcej ekonomiky a predovšetkým hrdinstvom vedy a techniky, ktorá dokáže všetko. Nevedieť ju však používať s mierou - nájsť si hranice, stred, rovnováhu medzi ideálmi ducha a často opačnými potrebami duše (nerásť, ale klesať, ponárať sa, nezrýchľovať ale zastaviť sa, rozjímať, odpočívať, nielen pracovať, ale aj vychutnávať život), môže sa to pre nás skončiť tragicky.

Saturnove dni - blahodárna depresia

Myšlienka zotrvávania, vysedávania, rozjímania (moderným slovom meditácie) nie je v našej kultúre aktivity (športový oddych), pohybu (veľký tresk dopravy tovarov krížom-krážom po Zemi, cestovný ruch), rýchlosti (autá, formuly), rastu (objemu obchodu, bohatstva, moci) a dynamiky (charakteristika mladosti) veľmi populárna. Nehýbať sa je hriech, pasivita hanba, premýšľanie strata času. Vyprázdňovanie duše znie priam zlovestne - pre uší ľudí, ktorí sú zvyknutí zhromažďovať, kopiť, získavať, napĺňať sa. Niet divu, že jedným z častých problémov je práve depresia ("podtlak"). Tú sa snažíme liečiť hrdinsky (idealistický duch - spasiteľ), s použitím tabletiek - antidepresív - ktoré depresiu neliečia, iba vyrovnávajú naše nálady. Ani radosť, ani smútok, ale dlhá rovná čiara ľahostajnosti, neprítomnosti, bezpocitovosti. Thomas Moore prisudzuje depresiu ďalšiemu božstvu polyteizmu - Saturnovi. Skôr než liečiť a riešiť ju, vyzýva nás vzdať tomuto božstvu hold, prijať ju a prejsť ňou - nech je jej charakter akokoľvek temný a nepríjemný. Hoci máme pocit, že niet úniku, že sa nikdy neskončí - to je presne Saturnov štýl. Je to starec, chladný a odťažitý, mrzutý a temný. Je to zároveň žatec, pod kosou ktorého miznú všetky hýčkané pravdy. V depresii strácame záujem o to, čo nás tešilo a bavilo. Zrazu nič nemá zmysel, nič nechceme, prestávame čomukoľvek veriť. To vôbec nie je na škodu, tento zmenený stav bytia môžeme prirovnať k veľkému upratovaniu. Náš dom, duša, bol zahltený množstvom rôznych záujmov, myšlienok, pocitov - a práve prišiel čas všetko nepotrebné a zastaralé vyhádzať. Kým duša je vlhká a hrejivá, starcov prístup je suchý a chladný. Presne tak, ako keď sa pozeráme spätne na svoj život (pozeráme si staré denníčky, či nahrávky seba sama) a hanbíme sa za to ako sme uvažovali a správali sa - dokonca nás to privádza k zlosti. Je to ostrý a chladný súd - jeho depresívne upratovanie nám umožňuje znova získať ostrosť mnohými smermi rozptýlenej duše. Saturnovi boli zasvätení tesári - jeho zmyslom je prestavba. Prestavba postojov, záujmov, cieľov. Depresia trvá svoj čas - tak ako nemá zmysel tento samoliečivý proces zastavovať (pretrhnúť), nie je na mieste ho ani urýchľovať. Môžeme ho len podporiť, aby sa udial tak, ako je mu vlastné. Renesančné záhrady ponímali takzvané Saturnove altánky, kde človek mohol byť sám a v tichosti rozjímať - oddať sa stavu, ktorý dnes nazývame depresia - a podstúpiť premenu. Bohužiaľ, dnešná kultúra je orientovaná na centrá (miesto Saturna je skôr na okrajoch) a na "spoločenské miestnosti" (Saturn si žiada samotu). Priatelia nás neraz nabádajú, aby sme z depresie ušli, aby sme sa rozptýlili a zabavili - no spôsobom i zmyslom depresie je sústredenie a prázdno, samota a ticho, melanchólia a ponurosť. Sme akoby mimo života - podobne ako v čase keď spíme a nechávame dušu rozprávať v snoch. Chceli by sme sa baviť, chceli by sme žiť, chceli by sme sa hýbať - no odoprieme si preto spánok?

Prirodzený cyklus a poriadok vecí

Potrebu duše uzavrieť sa do seba a vystúpiť nachvíľu z ruchu života ilustruje aj príbeh Persefony. Thomas Moore sa sústredí na Demeter - a vysvetľuje na jej príklade archetyp matky. Jedného dňa Persefonu uchváti Hádes a unesie ju do podsvetia. Matka je nešťastná a snaží sa svoju dcéru nájsť. Únos Persefony, hocako poburujúci - predstavuje spôsob, akým sme neraz vytrhnutí z najlepšieho a ponárame sa do podsvetia svojej duše. Mnohí ľudia sa začnú zaoberať vlastnou hĺbkou spôsobom, ktorý sa im zprvu nepáči. Spôsobí to depresia, choroba, alebo nejaká náhla udalosť. Je to doslova únos od zábavy, kariéry, rodiny, od vecí, ktoré sme mali radi. Tento únos sa však deje s vedomím a súhlasom Dia, najvyššieho boha. O čom Zeus rozhodne, je platné - presne taký je vnútorný súhlas duše. Demeter sa nakoniec odhodlá k radikálnemu riešeniu - súc bohyňou zeme a plodnosti, spôsobí, že zem prestane rodiť a všetkému životu na nej tak hrozí smrť. Bohovia sa snažia situáciu vyriešiť, nakoniec Zeus posiela do podsvetia Herma. Hádes jeho naliehaniu privolí a prepustí Persefonu, avšak s tým, že jej venuje granátové jablko, čosi, čo ju privedie späť. Persefona tak trávi na zemi so svojou matkou dve tretiny roka, na jednu sa však vracia do podsvetia. Nedochádza tu ku klasickej ľudskej "spravodlivosti kompromisu" pol-na-pol, ale k vyjadreniu myšlienky "každému čo mu náleží, každé vo svojej miere". Dve tretiny svojho života bdieme a žijeme bežným spôsobom, jednu tretinu však spíme (odchádzame do podsvetia duše). Časť života konáme, no jestvuje aj čas vyhradený pre ponorenia sa do seba. Premýšľanie, stretávanie sa s umením, tvorenie, sebavyjadrovanie, vnútorné zrenie, meditácia. V príbehu matky a dcéry zároveň môžeme vystopovať aj iný archetypálny dej. Rodičia chcú, aby sme "zostali s nimi", teda boli ako oni, kráčali v ich stopách. Matky chránia a neraz aj dusia vlastné deti, bránia im v rozlete. Hádes, podsvetie, zaujímavé temné veci - predstavujú potrebu detí po samostatnosti, vlastnom spôsobe života - hoci uvedenie do tejto potreby býva často podobné únosu. Náhle sa zamilujeme a naša láska akoby nás kradla rodičom. Alebo s priateľmi podnikáme detské dobrodružné výlety, aj tam, kam nás rodičia nechú pustiť. Rozdelenie medzi svet a podsvetie pedstavuje mieru v akej sa svojim rodičom podobáme a v akej sme odlíšenými bytosťami.

Siláctvo a hrdinstvo

Do podsvetia je vyhnaná aj iná postava gréckych bájí - Admetus. Do Hádovej ríše sa mu však veľmi nechce a tak hľadá niekoho, kto by sa tam vybral namiesto neho. Požiada svojich prestarnutých rodičov, no tí odmietnu. Nakoniec je to jeho vlastná žena, Alkestis, ktorá súhlasí - hoci ju neskôr z podsvetia vyslobodí Herakles - hrdina. Podstatou príbehu je však jej dobrovoľný odchod zo života. V modernom jazyku by sme to nazvali "obeta" - tu však nehovoríme o obetovaní sa ako o spôsobe vydierania ("pozri ako som sa pre Teba obetoval", "ja som sa obetoval a ty sa mi takto odvďačuješ"), ani o mizogýnskom podriadení sa ženy vôli muža - ale ocitáme sa v metaforickom podobenstve o láske. Láska nás vždy približuje k smrti. Inak vzato, láska nás odvádza od života a našich plánov. Láska prevracia náš život na ruby. Láska nás vedie do podsvetia duše, mimo banalitu každodenných činností. Zamilovaný človek nie je natoľko posadnutý prácou, kariérou, záujmami - žije o čosi oduševnelejšie. Nie je v pazúroch racionality, mnohé jeho kroky sú pre rozumné okolie úplne nepochopiteľné. Neraz stratíme vôľu a staneme sa poddajnejšími, čo môže rozum vnímať ako slabosť a stratu kontroly, dušu to však môže tešiť, sýtiť, vyživovať. Hrdinský Herakles je ako idealistický duch, veda, psychológia, priatelia, či rodina - ktorí sa nás snažia zachrániť od spaľujúcej lásky a priviesť naspäť do života. Lenže to, čo Herakles privádza naspäť je "žena zahalená závojom", tieň niekdajšej Alkestis. Tak vyzerá riešienie a liečenie silou.

Odysea - životná cesta, krása príbehu a potreba dobrodružstva

Rodinu uzatvára archetyp otca. Pre ten si Thomas Moore spomedzi legiend vyberá Odysea - a príbeh otcovstva rozvíja v epizódach jeho ciest. Odyseov syn Telemachos vyrastá na brehu toho istého mora, no v odlúčení, bez otca. Slovami modernej psychológie "otec je neprítomný" - stav, ktorí pociťujú mnohí synovia, či už otcov na služobných cestách, alebo otcov vo vzdialenej realite televíznej obrazovky. O Telemacha sa zatiaľ stará Mentor - úlohu otcov zastupujú, aj keď nie úplne nahradzujú, často cudzie mužské postavy. V mnohých prípadoch je to dokonca lepšie a hodnotnejšie spojenie, než prítomnosť biologického, ale neužitočného otca. Moderný svet má stále problém s vtesnaním otca do vymysleného modelu poslušného tata, ktorý každý deň s kravatou (obojkom na krku) odchádza podriaďovať sa zvôli zamestnávateľa a prináša peniaze, opravuje dom, nakupuje bytové zariadenie, technické hračky, dovolenky a poslušne sedí doma pri svojej manželke. Odysea je akýmsi pripomenutím duše muža - ktorá sama seba nachádza viac v romantickom dobrodružstve, než strážení rodinného krbu. Domov je niečo, kam smeruje, o čom sníva, za čo bojuje - no jeho zmysel je práve v jeho vzdialenosti. Otcovský archetyp pre syna sa spodobuje už vo chvíli, keď otec ešte nie je na dosah, len čo sa objavuje jeho potreba. Odyseus na svojich cestách v prvom pláne (vedome) nezbiera skúsenosti, neučí sa - často zaháľa, užíva si v rôznych rajoch obklopený krásnymi ženami, s ktorými flirtuje. Jednotlivé "prekážky na Odyseovej ceste" vnímame ako prekážky len preto, že poznáme celý príbeh, vieme kam smeruje. Pre Odysea, tu a teraz, nie je prekážka prekážkou, ale životnou situáciou, kde čosi zakúša - a vopred nie je jasné, ako sa to celé skončí. Príchod otca Moore prirovnáva k zostupu duše smerom nadol, poznanie "kto je môj otec" (myslíme tým postavu duše - teda inými slovami "kto som ja") k nám prichádza strastiplnou cestou. Otec prináša príbehy o láske, sexe, smrti, riziku a podsvetí. To sú rôzne situácie, v ktorých sa utvárame - alebo sebaspoznávame. Kým moderná psychológia sa nás snaží pretvoriť v hrdinov, ktorí sú silní (a všetka liečba smeruje k znovuzískaniu sily a moci), duša si neraz vychutnáva slabosť, zraniteľnosť, otvorenosť. Všimnime si aj, aký spôsobom otec vzniká - históriou, kultúrou, inciáciou. Príprava na otcovskú rolu v prostredí kmeňov predstavuje často zasvätenie rozprávaním príbehov. Dnes však žijeme v dobe informácii. Informácia však nie je potravou pre dušu, informácia nie je iniciácia a neprivoláva otcovstvo. Preto toľko "nepodarených fotrov". Na jednej strane extrémny machizmus, na druhej záludná ženská manipulácia. Zatiaľ čo vyznávame ideál vernosti a hľadáme rodinného muža, nevera a rozpady vzťahov sú na dennom poriadku. (Dobrodružná povaha zostáva nevypočutá.) Na jednej strane prevláda povrchný patriarchát (panovačnosť mužov), na druhej vzbura feministiek (ktoré sa snažia patriarchát úplne odstrániť). Tento rozpad predstavuje chorobný stav - príznak toho, že tak skutočné mužstvo, ako aj ozajstné otcovstvo dnešnej rodine, spoločnosti a národu chýba.

Každý jeden príbeh

Jazyk duše je pre moderného človeka nepochybne zvláštny, plný paradoxov a obrazných súvislostí, nemožno ho vysvetliť na základe slovníkových hesiel. Mnohé z dobre známych pojmov bežného života sa zjavujú v úplne inej podobe. Žiarlivosť možno vystopovať v nekonečných hádkach a priekoch Dia a Héry, ale nenápadne sa prejavuje i v nasledujúcom príbehu. Tento nepochádza z antického Grécka, ale sufijskej Osmanskej ríše. Nuri Bey žil so svojou manželkou spokojne, až kým ho ich domáci sluha neupozornil, že ona pred ním čosi skrýva - pod vekom truhly v komore. Raz ju takto manžel prekvapil - žena si sadla na zamknutú truhlu a odmietala vstať. Po dlhom zapieraní, vyzvedaní a doťahovaní sa dohodli takto - manžel prepustí na žiadosť manželky sluhu a ona mu dá kľúč od truhlice. Žalujúci sluha bol prepustený, manžel dostal kľúč k záhade. Nakoniec sa však do truhly vôbec nepozrel, nechal ju pochovať na záhrade. Odvtedy o tejto udalosti doma vôbec nerozprávali.

Na prvý pohľad vidíme, že máme čo do činenia nielen s podozrievavosťou, ale hlavne s príbehom o tajomstve. Kým západná kultúra funguje podľa osvedčených postupov "problém treba riešiť", "záhady sú na to, aby boli rozlúštené", "tajomstvo je na to, aby bolo odhalené" - tu sa nám ponúka úplne iná logika. Zmysel tajomstva pre dušu je v jeho zachovaní, ako také predstavuje hodnotu, ako také má kvalitu. Kým duch, ego a rozum chcú odhaľovať (hoci nevedia načo, už len tak z princípu), duša tajomstvá potrebuje. V modernom povedomí tajomstvá narúšajú vzťahy (viacmenej komerčný produkt bezživotného spolužitia), mnohé dvojice sa zaväzujú "musíš mi všetko povedať" a vydierajú "ak ma miluješ ...". Na príklade z príbehu vidíme, že sa s nimi hravo možno vysporiadať tak, že zostanú tajomstvami. Ba čo viac, niekedy sú pre spolužitie dvoch ľudí životne dôležité. Vytvárať spolu pár a nestratiť pritom samého seba. Ak totiž uprieme duši jej trináste komnaty, ktoré má len pre seba, môže sa vzbúriť a s besnením božstva celý náš zámoček vzťahu sfúknuť.

Duša nie je systém so vstupmi a výstupmi, neriadi sa binárnou ani inou logikou, nemá požadovanú prevádzkovú funkciu. Je to svet sám o sebe, ktorý je ťažko zhrnúť, vyjadriť rovnicou, alebo zachytiť slovami. Môžeme len postupne načrtávať obrazy, ktoré sú jej istým spôsobom vlastné. Duša rozpráva v metaforách, jej prirodzenou krajinou sú mýty, v ktorých sa pohybujú archetypálne postavy. Je to mnohobožstvo požiadaviek - ktoré občas chápeme ako potreby. Je neraz v protiklade s idealizmom ducha, chcením ega, či zákonmi rozumu. Keď chcú oni do Neba, duša chce vrastať do Zeme, keď oni ustrnú, ona sa chce hýbať, keď sa oni ponáhľajú, ona sa chce zastaviť, posedieť a dať si čaj, keď sa oni snažia získavať, ona sa vyprázdňuje. Vo viacerých rovinách predstavuje rovnováhu - či už nárokov bohov, alebo potrebu poňať podstatu sveta ako súzvuk protikladov. Kým rozum sa vyžíva v dokazovaní, duša sa neraz uberá cestou obradu a rituálu. Rozum tvorí techniku, dušu teší umenie. To, čo je pre rozum nemožné a nezmyselné, duši zmysel dáva. Naše vedomie sa spolieha na zmysly a fyzický svet - no vnútri duše sú možné i zázraky - jednoducho veci skryté "za zrakom".

Cieľavedomosť je dnes nesmierne populárna vlastnosť. Dať si predsavzatie, ísť si neoblomne za svojim, dosiahnúť svoj zámer. Človek je ako nástroj, ktorý ignoruje všetko, čo ho na ceste za cieľom postretne. Veľa ľudí takto stráca v priebehu urputnej snahy živosť, ohybnosť, schopnosť premieňať sa. Popri tom často odoženú, alebo nezodvihnú to, čo im život ponúka priamo k nohám. Môže to byť nový úmysel, alebo depresia, v ktorej sa nám náš starý cieľ zjaví ako nezmyselný. "Čo chceš mať, musíš si vybojovať, musíš sa o to pričiniť, musíš sa snažiť." - tak zneje realistické heslo. Neraz sa však život správa podľa paradoxu šťastia: Keď na mačku voláš "cica cica", ignoruje ťa. Keď si ju však chvíľu nevšímaš, sama sa Ti začne obtierať o nohu. Tak funguje šťastie aj príležitosť. Keď sa dlho o niečo snažíme, nie a nie na to dosiahnúť. Lenže veci ktoré práve nechceme (alebo keď už o ne nebojujeme) prichádzajú k nám samé. Dôvodom môže byť aj to, že ak sa veľmi snažíme, často to použitou silou (a postojom) "prepískneme". Občas objekt svojej túžby naozaj odplašíme, inokedy nám chýba jednoducho ľahkosť. Viac sa zobrazuje v americkom príbehu o tkáčke a kojotovi:

Tkáčka tkala koberce, ktoré boli široko-ďaleko vychýrené. Prichádzali za ňou mnohí nápadníci, nosili jej rôzne vzácne dary a žiadali ju o ruku. Tkáčka ich jedného po druhom odmietala. Až jedného dňa prišiel kojot s vetvičkou ríbezlí a požiadal ju, aby išla s ním, žiť do jeho nory. A tkáčka súhlasila. V prvom rade sa nám predstavuje, ako dôležité môže byť "nesnaženie sa". Mnohí ľudia túžia po láske, životnom partnerovi, po svadbe - a nie a nie to dosiahnúť. Chodia na kurzy, nakupujú si krásne oblečenie, športujú - a hlavne chodia na stretnutia, párty, na diskotéky, na internet - pretože im všetci "dobre radia", že ak budú sedieť doma, nič nedosiahnú: "Lásku treba naháňať, treba sa usilovať, žiaden princ za Tebou nepríde". Tkáčku prekvapí partner (taký, ktorý ju naozaj osloví) uprostred práce - tkania - tkania života. V móde hľadania sme mnohí paradoxne zablokovaní voči láske a čomukoľvek čo chceme. V móde hľadania sme iní, umelí, strojení, v póze, neskutoční.

A pritom si stačí uvedomiť, kedy sa nám zdajú druhí ľudia zaujímaví, alebo sexi. Nie je to na umelo aranžovaných fotografiách, alebo na diskotéke - ale skôr uprostred života, v behu situácií, počas práce na niečom. Keď sú sami sebou, robia to čo robiť vedia a čo ich teší. Aj pre obyvateľku mesta môže byť prekvapujúce zistenie, že polonahý robotník kopúci kanál ju môže zaujať viac, než umelí samci z lepšej spoločnosti na plese. Rozdiel je v tom, že ten prvý si nie je vedomý svojej krásy, tá je len akoby mimovoľná, vnímaná pozorovateľom - ten druhý sa snaží byť krásny, a krásu často nedosahuje. Do tohto obrazu zapadá aj dar, ktorý kojot tkáčke prináša - vetvička ríbezlí. Čosi banálne, skoro hlúpe a smiešne - podobne ako soľ v rozprávke, kde prostredníctvom nej vyznáva mladá princezná lásku otcovi. Vetvička ríbezlí predstavuje však čosi prírodné, prirodzené, možno i hravo trúfalé - a to tkáčku osloví. Nie umelé šperky, ale ponuka prirodzeného života. Kojot je postava tajomná, trochu temná a animálna - ale koho napokon neláka dobrodružstvo?

Vráťme sa zasa do starovekého Grécka, aj keď pri tkaní ešte zostaneme. Arachné bolo dievča, ktoré vynikalo v tkaní natoľko, až jej vlastné umenie stúplo do hlavy. Pýšila sa a jedného dňa sa nechala počuť, že je lepšou tkáčkou, než samotná Athéna, ktorej bolo toto remeslo zasvätené. Vyzvala teda Aténu na súboj. Bohyňa na svojom obraze zachytila všetky božstvá Olympu, jej súboj s Poseidonom, aj výjavy z legiend, kde smrteľníci vyzvali bohov a samozrejme nedopadli dobre. Tkáčka vyobrazila dvadsaťjeden rôznych božských záletov a nevier. Aténa musela uznať, že jej obraz nie je lepší a v zlosti ten, ktorý ušila Arachné roztrhala. Arachné sa pred rozzúrenou bohyňou odmietala skloniť, radšej sa obetovala. Aténa jej následne vrátila život, istým spôsobom jej dala život večný - ale v podobe pavúka. Ten tká, hoci jeho prácu ľudia obvykle nenávidia.

Je to priam archetypálny príbeh o talente - ktorý získavame darom (od bohov), ale predsa sa vďaka nemu sami považujeme za božských. Športové, filmové a iné mediálne hviezdy by mohli rozprávať... Nemusí to však byť iba remeselná a umelecká zručnosť, darom je i samotný život na pohostinnej Zemi. A predsa sa pasujeme za Pánov prírody, Pánov tvorstva, ba čo viac, prírodu ničíme, podmaňujeme si ju, formujeme na svoj obraz, nenávratne vyťažujeme a urážame ju tak ako Archané bohyňu Aténu. Medzi nami je už príliš veľa ľudí, ktorí kričia "my sme nezávislí, my sme všetko získali sami, my sme tí schopnejší ktorí v živote uspeli". Bez ohľadu na to, koľko im dala príroda a koľko získali vďaka spolupráci s druhými ľuďmi. Bohatnúť sa dá len v rámci spoločnosti, nie nezávislo mimo nej. Vzápätí sa z nich stávajú pavúci, pracanti, ktorých prácu všetci nenávidia. No nemusia to byť len ekonómovia a manažéri, neraz presne ten istý príbeh odohrávajú aj výsostne duchovní ľudia. Ich spirituálne vedomosti sú široké, ich schopnosť vhľadu prekvapujúca - majú len jednu chybu - k druhým sú odmeraní, povýšeneckí a neraz aj krutí. Napriek nesmiernym schopnostiam, ľudia sa od nich (a ich práce) odvracajú.

Úplne iný príbeh človeka s talentom je ten Buddhov. Už od detstva prejavoval mimoriadne nadanie. Mal však i veľmi starostlivých rodičov, ktorí dali okolo jeho "sveta" postaviť múr, aby nevidel utrpenie sveta za jeho kameňmi - všetku bolesť a smrť. Neskôr mu dohodnú svadbu so ženou, ktorú vlastne ani neľúbi - no beztak Buddha jednej noci od všetkých a všetkého odíde. Poznáva svet, hľadá cestu von z utrpenia a dospeje k osvieteniu. Talentu, poslaniu, vnútornému tiahnutiu - pretože je božskej podstaty - nemožno brániť. Čím viac obkolesujeme svoju nevinnosť do zlatej klietky, o to viac sa jej pýta von. Nevinnosť je ako panna, ktorú obletujú nápadníci - provokuje si o poškvrnenie - v podobe mytologickej príťažlivosti protikladov. Duša človeka nechce žiť v nedotknutej rajskej záhrade, ale pýta sa von, do špiny sveta.

Presne takto to opisuje aj James Hillman vo svojom Kľúči k duši - rozvíja svoju žaluďovú teóriu. Žaluď, semeno, predstavuje talent, s ktorým sa rodíme. Či už nám rodičia budú priať a podporovať rozvoj nášho daru, alebo brániť a nástojiť, že z nás chcú mať úspešných právnikov, lekárov, alebo manažérov - nevyrastie z nás nič iné, než to, čo máme vo svojom kóde, v božskom nadaní. Zo žaluďa vyrastie vždy dub, menší či väčší, rovný alebo krivoľaký, ale jeho podstata bude vždy zodpovedať semenu, z ktorého vyrástol. Či už podpora, alebo prekážky - oba prístupy mu v tom len pomôžu, svojim spôsobom. A hoci dub rastie do šírky a do výšky, potrebuje sa zakoreniť aj smerom nadol. Skutočný rast Hillman opisuje ako vrastanie smerom nadol, do špiny sveta. Kým duch by si rád zachoval nevinnosť a nedotknutosť, detskú naivnosť (presne to, čo kresťanská kultúra vyznáva), duša si potrebuje ušpiniť ruky od hliny. Chce skutočný život, nielen radosť, ale aj bolesť a slzy. V nich získava výživu podobne ako strom z pôdy, vďaka nim prejaví svoju podstatu - ako sa Buddha mohol stať Buddhom, po tom čo sa stretol s utrpením sveta.

Ako posledný príbeh zmieňujem ten najstarší, ktorý sa ľudstvu dochoval - summerský Epos o Gilgamešovi. Príznačne sa dotýka života a smrti, ako aj večnosti. Gilgameš, po tom čo smútil za zosnulým priateľom, sa vydáva na cestu hľadať nesmrteľnosť. Odhovárajú ho pritom mnohí bohovia i ľudia, ktorých stretáva. Nakoniec sa mu predsa len podarí nájsť bylinu, ktorá človeku zaručuje nesmrteľnosť, no vzápätí mu ju ukradne had a zje ju. Je snaha o nesmrteľnosť bláznivá? Ktohovie - život sám možno definovať len vďaka tomu, že je konečný a preto je tak vzácny. Nebyť smrti, neexistoval by ani pojem života. Možno smelo povedať, že sme ako ľudia božsky uspôsobení ku konečnosti vlastného života, že máme schopnosť ju zvládnuť, vysporiadať sa s ňou a žiť s jej vedomím. Bez stresu, hystérie, či ľútosti. Mnohí ľudia sa snažia predĺžiť si život všemožným spôsobom, no je aj dosť tých, ktorí odchádzajú vyrovnane. To znamená ani neradi, ale ani nie radi.

K úplnému naplneniu života a zmyslu všetkých prchavých zážitkov dochádza až vo chvíli, keď sa končí. Inak by nemali žiaden význam, ani cenu. A tých zážitkov je na človeka predsa len za čas, ktorý je mu udelený, celkom dosť. Starí ľudia sa so smrťou vyrovnávajú predsa len ľahšie, ako mladí, ktorí o nej neradi už len počujú. Napadá ma ešte jedno rozprávkové prirovnanie. V Tolkienovom svete (Pán prsteňov, Silmarillion) závidia ľudia Elfom nesmrteľnosť. Elfovia zasa závidia ľuďom smrteľnosť, konečnosť, možnosť odísť, nezažiť priveľa, nebyť väzňom večnosti. Vo svojom epose Gilgameš vďaka snaženiu večnosť nachádza, aby o ňu vzápätí prišiel. Berie mu ju had - ktorý ako vieme zvlieka kožu - presne tak, ako sa život neustále obnovuje. O nesmrteľnosť a život večný ho pripravuje sám život. Je to paradox, alebo úplne prirodzené, že život sa bráni tomu, čo by ho vlastne poprelo? Hadia postava, večný život, vyhnanie z raja - to sú témy, ktoré spájajú Gilgameša s Buddhom a ďalším svetoznámim príbehom, na ktorý môžeme nazrieť úplne inak, než sme boli doteraz zvyknutí.

Slovenské poklady

Žijeme na Slovensku, vo svojom kultúrnom prostredí. Nemusíme byť nadšení históriou tak ako sa udiala (málokto je) - obzvlášť faktom že naša pôvodná, s prírodou spätá, pohansky mnohobožská kultúra zanikla v kresťanskej globalizácii. Čo to v cirkevných rituáloch prežilo, mnohé však stratilo spojitosť so životom. V zbožnosti, aj keď deformovaná a vykorenená, prežíva spiritualita našich predkov. Mnohé z toho čo vyznávali a poznali je pre nás stratené. Kresťanstvo výrazne zmenilo náš spôsob života. Kresťanské archetypálne príbehy dnešnej kultúrnej realite, tak ako si ju samo vychovalo, vyhovujú viac. Prinajmenšom môžu byť zrozumiteľnejšie. Ak sa nám však táto mytológia zdá príliš orientálna, po ruke máme stále vlastné ľudové rozprávky. Vznikli v dobre kresťanského feudalizmu, mnohé istotne aj na objednávku (výchova obyvateľstva), no i realitu "pofeudálneho a pokresťanského" sveta neraz vystihujú veľmi výstižne. Sú z tejto kultúry a teda užitočné pre túto kultúru.

Obdobu pre niektoré z nich sme už vo svetových mýtoch našli. Šípková Ruženka zaspáva na sto rokov a čaká na vyslobodenie princom - ocitá sa tak v podobnom pozmenenom stave bytia, ako Narcissos, či iní premenení hrdinovia. Soľ je nad zlato podobne, ako kojotova vetvička ríbezlí. Mnoho princezien dáva prenosť jednoduchým mladíkom, než bohatým a pompézne vystupujúcim princom. Presne tak sa správa duša, ktorá má radšej špinu zeme, než vznešené výšiny. Na niektoré princezné a princov tento prerord ešte len čaká - zo zámku putujú do služby k čarodejniciam, alebo jednoduchým ľuďom, aby boli šľachtení osobitým druhom práce (Pyšná princezná). Ďalšie nešťastnice zakúšajú premenu cez utrpenie, pričom toto im spôsobí rovnaká kvalita, aká predstavuje ich jednostrannosť - Ľubka milujúca drahé kovy sa dostáva do pozemnej ríše Kovovlada, kde jej ponúkajú len zlatý chlieb. Princeznú Láskykvet, očarenú drahokamami, unáša do svojej pozemnej ríše Zemetras - a až tam spoznáva neľudský chlad kameňa.

V rozprávkach často hrdinovia zostupujú do hlbín (či už pod zem, do jazera, do "pekla") - za princeznami zo zakliatych zámkov (Lomidrevo alebo Valibuk), alebo za Hadogašparom. Niektoré rozprávky síce ponúkajú svoje vlastné "ponaučenia", no medzi riadkami môžeme vyčítať viac. V hýbateľoch príbehov rozpoznáme postavy duše, ako aj svojho bežného života. Neraz sa nám zdá, že sa so situáciami života moríme ako s mnohohlavým drakom. Po tom čo mu jednu zostneme (malý chvíľkový úspech), na jej mieste vyrastú tri ďalšie. Problém nám prestane prerastať cez hlavu, až keď zasiahneme svojim konaním jeho srdce. Stačí sa pozrieť okolo seba - v rodine, v práci, medzi priateľmi a známymi - a ľahko opíšeme celé obludárium. Sú tu bosorky, u ktorých sme na presne dohodnutý čas v službe, aby sme za odmenu získali dary potrebné do ďalšieho života (kto zažil prácu na kontrakt, či "training on job", tuší o čom hovorím).

Netreba veľa fantázie, aby sme uprostred reality precitli v dôverne známej rozprávke. A presne tak ako v týchto príbehoch - máme možnosti - a príležitosť preukázať svoje kvality, čestnosť, dôvtip, alebo odvahu. Odvahou nemusí byť len krkolomný kúsok, ale aj schopnosť zastať sa slabších, neobľúbených, alebo riskovať vlastnú hanbu pred priateľmi a kolektívom - situácia často náročnejšia, než preskakovanie priepasti. Stačí nazrieť pod povrchný zjav vecí a nájdeme múdrych starčekov, prefíkaných loktibradov, černokňažníkov sústreďujúcich moc. Nejedna krajina je zakliata svojim duchom či bosorákom - je zaujímavé sledovať zvláštne rituálne spôsoby, akými sa toto kúzlo prelamuje.

Neobvyklé stvorenia obvykle nemáme radi a na konci rozprávky očakávame ich smrť. No svoju rozprávkovú krajinu obývajú právom - bez nej by akosi nebola úplná, bez nich by a neprejavili iné postavy a neudiali by sa dôležité udalosti, ktoré utvárajú podstatu príbehu. Taký je aj náš život a potreba duše - žiť nie vždy veselý, ale prinajmenšom zaujímavý príbeh, v ktorom rastieme a napĺňame svoj zmysel, cibríme charakter alebo prejavujeme danosti. Rozprávkový drak môže byť symbolom chamtivosti - veď sedí na nepredstaviteľných pokladoch, ktoré nechce prepustiť svetu. Dosiahne na ne až niekto, kto prejaví výnimočné schopnosti. Sigfried nakoniec vďaka dračej krvi, v ktorej sa vykúpe získa nezraniteľnosť. Zdolanie prekážky, tak ako náročný duševný prerod, nás robí silnejšími, schopnejšími, zrelšími aj zložitejšími. Podobne ani neviditeľnosť nie je tak vzdialená bežnému životu, ako by sa zdalo. V ktorejsi legende vystupuje čarovná prilba neviditeľnosti ako schopnosť pozorovať život s odstupom, bez účasti, bez povšimnutia. Rozprávkovú čiapku neviditeľnosti si však i veľmi prozaicky, vďaka technike, nasadzujeme dennodenne - v podobe "nickov" na rôznych internetových "chatoch". Komunikujeme, vyjadrujeme názory, sme prítomní - konáme - a predsa na nás nikto nemôže dosiahnuť. Prstene, ktoré v Tolkienovej legende rozdáva Sauron zástupcom rôznych rás sveta umožňujú tiež neviditeľnosť, no postupne svojich "majiteľov" ovládnu (majiteľ sa stáva majetkom) a podvolia sa vôli jediného prsteňa moci. V "ozajstnom živote" tiež poznáme neslobodu - závislosť na internete - aj jedovaté bránenie všetkých inštitúcií, od ekonomiky po zriadenie, ktoré nám túto ilúziu nespočetných možností zabezpečujú.

Či už sú to obludy, alebo hrdinovia, neraz zomierajú (zostupujú do zásvetia) prapodivnými spôsobmi. Strácajú hlavy (tak ako ľudia pre jedlo, bohatstvo, pre rôzne lákadlá a preludy), sú rozštvrtení (nechajú sa roztrhať situáciou, ktorá predstavuje viacero vôlí), alebo varení v kotli (stávajú sa potravou pre inú bytosť, súčasťou vyššieho celku, alebo alchymického procesu "varenia"). Zlé čarodejnice sa rozlievajú na kolomaž, čarodejníci sa menia na prach - pretože v nich nezostalo nič živé, zostala len destilovaná vlastnosť sama, napríklad chamtivosť, ktorá nestačí na to, aby sama o sebe tvorila bytosť.

Ako deti vyrastáme na rozprávkach, aby sme sa vzápätí učili, že sú vymyslené a neskutočné. Nastáva čas, aby sme sa k ich bohatstvu vrátili. Zabudnime na "žili šťastne až kým nepomreli". Pre veľa dospelých má zvláštnu ironickú pravidovosť záver: "a bola svadba, zazvonil zvonec a rozprávky je koniec"... svadbou sa rozprávka skončila. V rozprávke sme však dennodenne. Len čo sa (šťastne (Dobšinský), alebo tragicky (Andersen)) jedna skončí, začína sa hneď ďalšia. Dokonca sa súčasne prelínajú a prepletajú - život je doslova ako Kytica - Máchova, alebo tá z Tisíc a jednej noci. Tu Šahrezáde ("princezná") rozpráva každú noc kráľovi príbeh, ktorý sa vždy skončí v najlepšom, uprostred deja - dosahuje tak jeho nepretržité pokračovanie - zachováva kráľovu zvedavosť ("čo bude ďalej", teda chuť žiť) a zachraňuje tak samozrejme aj vlastný život. Život duše je nepretržité rozprávanie príbehov, ktorých sme sami zároveň prísnymi poslucháčmi - kým rozpráva, vieme, že sme nažive.

*

V nasledujúcom článku pokračujem židovskými a kresťanskými biblickými príbehmi.