Môj dom - môj hrad

1.3.03

Dom a domov, nábytok a predmety, nákupy...

"Môžeš si kúpiť dom, ale nemôžeš si kúpiť domov."

Text modernej pesničky, či staré príslovie - opisuje dnešný paradox - pochabosť jednostranného vkladania všetkých nádejí do peňazí a materiálnych hodnôt, ale aj podivné rozštiepenie, ktoré v myslení súčasníka rozdelilo symbol a význam. Na rozdiel od cestovania - doma, v práci či v škole hľadáme predovšetkým istú formu stálosti, nazvime ju stabilitu. Jej rozvíjajúcimi črtami sú bezpečie - teda ochranné a pritom stimulujúce, pokojné, ale nie mŕtve prostredie - aby sme mohli rozvíjať hodnoty rodiny, vzdelania, sebarealizovania. Pokladať budovy za mŕtve kamenné objekty, vravieť "nezáleží aký je, ale kto v ňom býva" je rovnaký extrémizmus, ako vkladať do stavieb a vecí viac peňazí, energie a sústredenia, než duše do svojho bývania.

Absurdná situácia sa deje, keď sme ochotní uznať vzťah i duchovnú hodnotu domova - veď nie na darmo kresťania udržujú pri živote prastaré zvyky požehnávania príbytku kňazom, vešiame krucifixy, kreslíme na strechy staré pohanské hromové znaky - ale pritom sa snažíme pohodu nastoliť kupovaním drahých predmetov, alebo vyplácaním rôznych bytových architektov, senzibilov a spirituálnych guru, ktorí sú citlivejší na groš, než na "vibrácie". Chudobný a bohatý domov je pritom nepopierateľný jav - v rovine finančnej, ale i duchovnej a duševnej. Súdržná rodina môže vzniknúť aj na pôde pravidelne nehnojenej dostatkom peňazí, naopak chladný a umelý (aj keď moderný) byt môže človeka udržovať v permanentnom limbe samoty a bezcitnosti.

Tak starobylé čínske učenie feng-šuei, ako aj rôzne zaužívané kódexy v ľudovej architektúre a napokon i prirodzený ľudský inštint, sa zaoberajú formovaním domu a teda aj domova do podoby, ktorá bude priať blahobytu človeka. Je na jeho vlastnej inteligencii, či to bude bohatstvo jednostranné, alebo úplné - v rovine citov a vzťahov, inšpirácie a tvorivosti, bezpečia a oddychu i materiálneho dostatku. Starostlivosť o domov, priznanie duše veciam (alebo tomu čo spolu v dome utvárajú) sa deje nielen keď nakúpime tucet drahých kníh o "optimálnom interiérovom dizajne" (čo už skôr varuje pred chladným, racionálnym, bezduchým prístupom), alebo o feng-šuei - ale vždy, keď prinesieme pod svoju strechu obraz, vázu, artefakt, kyticu kvetov, keď si zasadíme muškáty, alebo postavíme na stôl soľnú lampu, zapalíme vonnú tyčinku, alebo nahrejeme aromatický olej, keď vyzdobíme svoje okná drobnou dekoráciou, alebo keď privedieme do domu živého tvora.

Jedna strana mince je teda hovoriť o tom, ako my uspôsobujeme domov (pracovisko) svojmu pohodliu a hlbšej funkcii, ktorú má napĺňať. No nemožno tak ľahko odpísať ani opačný prístup. Dom, architektonický priestor sám o sebe, tým ako je navrhnutý ovplyvňuje náš život - to či dosiahneme pocity, ktoré od neho očakávame, alebo naopak, zapôsobí na nás nepriaznivo. Nie vždy máme možnosť stavať od základov, často si len vyberáme - no tento výber je v prenesenom význame stále stavbou domova. Rozhodnutie o mieste pre svoj dom, voľba budovy, bytu, ale aj uspôsobenia izieb - to všetko je vklad do pojmu budúceho domova, ktorý sa nám dennodenne bude vracať.

200 metrov kubických strašidelného domu si prosím

Bez rozdielu či práve staviame nový dom, alebo sa chystáme nasťahovať do hotového, či sa len zaoberáme bytovou dekoráciou, alebo pomenúvame izby - prvé dôležité zamyslenie by malo smerovať k jeho poslaniu, zmyslu, účelu, funkcii, očakávaniam, ktoré doň vkladáme. Že i v tejto základnej otázke, ktorú pokladáme za samozrejmejmosť, vládne chaos - svedčia mnohé domy, ktoré pripomínajú úrady, školy ktoré pripomínajú väznice, kancelárske priestory v ktorých sa človek cíti ako nežiaduci prach naviaty na serveri.

V starých časoch dom plnil celoživotnú, mnohorakú funkciu - oddychovú, stravovaciu, pracovnú - tu žila rodina, tu sa pracovalo, tu sa sústreďovalo náradie, ale i plody ľudskej činnosti. Dom bol akýmsi mikrosvetom človeka - pre mnohých nikdy viac ako dom a okolité pole neexistovalo - takže symbolická, ba dokonca aj doslovná reprezentácia je tu neodmysliteľná. Prvé špecializované stavby vznikajú s uvedomením si presahu - smrti (hrob, mohyla, pomník), ale aj viery v Boha a posmrtný život (chrám, oltár, kaplnka, pyramída). So vznikom pozemskej vlády sa začínajú budovať opevnenia. Hrady a paláce sa odlišujú od domov poddaných a otrokov. S mestským štýlom života vznikajú špecializované zariadenia určené obchodu, zhromaždeniam a po tom čo sa objavuje pojem "voľný čas" aj zábave.

Všimnime si, že ešte pred storočím prevládali domy, ktoré boli zároveň sídlom rodiny a popri tom aj predajným miestom pre jej remeselnú činnosť. V meste ešte stále nájdeme staršie budovy, ktorých obytná časť sa nachádza na poschodiach nad predajňou - ktorá kedysi spravidla patrila tej istej rodine. Na vyšších podlažiach sa postupom času začala uskutočňovať idea nájomníctva. Dokonca aj v socialistickej spoločnosti sa chvíľu udržoval trend mať možnosti nákupu čo najbližšie domu, alebo bytu - dnes sa však "shopping facilities" odsúvajú na okraj miest a stávajú sa novodobými "zábavnými" parkami. Architektúra spoločnosti sa kedysi krásne premietala do spôsobu akým ju zastrešovali mnohoúčelové stavby. Rodinný život, práca a oddych boli sústredené na jednom mieste. Boli neodmysliteľne prepojené nielen materiálne, ale aj v duši človeka.

Moderný trend nám káže prísne oddeľovať rodinu a prácu - ťažko mu mať za zlé, veď pracoviská sa stali novodobými mučiarňami. Už sa takmer nepatrí opýtať sa kolegov, nedajbože šéfa - na manželku, alebo deti - rodinné problémy zamestnanca majú ostať uzamknuté a strážené za dverami jeho domu. Na jednej strane je to vývoj smutný, na druhej strane rozumieme sami sebe, ak s niekym koho nenávidíme nechceme zdieľať láskavé, vrúcne a ochraňujúce zázemie, ktoré sa snažíme mať aspoň doma. V oboch prípadoch sa dotýkame istým spôsobom extrému, zároveň sa nám ponúka úvaha nad možnosťami vyváženia a prepojenia rôznych oblastí života. Symbolicky povedané, potrebujú svoj priestor (svoju vlastnú izbu, svoju vlastnú budovu), ale zároveň prepojenie (dverami, cestou). Toto je priemetom snáh udržať si v sebe mnohorakosť záujmov, mnoho rovín živosti v ľudskej bytosti - ale zároveň sa schizofrenicky nerozpadnúť na zamestnanca, otca, muža - niekoľko osôb ktoré si budú navzájom cudzie. Udržať toto prirodzené a potrebné napätie je dnes moderné nazývať zachovaním si integrity.

Tu bývam ja

Začnime od toho najintímnejšieho - rodinného domu, alebo bytu. Na jednej strane položme prepojenie symbolickej hodnoty domova s pojmami práce a vzdelania či zábavy - a na druhej jedinečnú funkciu, ktorú má spĺňať. Aké vlastnosti ju charakterizujú? Ten kto nikdy nebýval na hotelovej izbe, alebo sa pochabo nepokúsil prežiť časť svojho života na ubytovni, snáď ani nemôže doceniť hodnoty ako bezpečie, súkromie, intimita, alebo energetický potenciál. Je to obvykle život a nie plánové dizajnérstvo oka a rozumu, ktoré dokáže zodpovedne formovať charakter domu a domova. Miesta, kde sa ukrývame pred svetom keď sa nám zdá, že je na nás zlý, že nám chce ublížiť. Každý dom je v prvopodstate brlohom zvieraťa. Miesto kde vždy nájdeme potravu a kde môžeme prečkať nepriazeň počasia, alebo nebezpečné a nepríjmné situácie. Moderný človek - napoly už stroj - možno úplne otupil svoju vnímavosť a musí si zavolať odborníka (so špecializáciou sme to priviedli do absurdných situácii, keď niekto musí byť odborník na počítače a niekto druhý zasa na jeho telo, zdravie, alebo dušu). No stále si myslím, že odborník nikdy nedokáže prispôsobiť dom duši klienta, tak aby mohol byť aj domovom. Dokáže stvoriť niečo, čo sa páči (je príjemné, je pohodlné) jemu, nie druhému človeku.

Preto vnímavú schopnosť dať domovu všetky potrebné pridané hodnoty by mal v sebe usilovne hľadať každý. Len tak môžeme vybudovať niečo, čo bude pre nás oplývať duchom bezpečia, ochrany, pohodlia. A nielen to - na dom kladieme mnohé ďalšie nároky - má byť miestom kde nájdeme potrebný oddych po strese, kde sa dokážeme regenerovať, kde vieme načerpať novú energiou pre ďalšie dni života. Domov je miestom s kľúčovym poslaním - má nás udržať pri živote. Musíme myslieť na to, že prídu stavy, keď budeme musieť žiť s depresiou (a tú "neodpilulkujeme" behom hodiny) - je chybou ak prostredie, ktoré nás v tomto stave nebude štvať alebo vyháňať, nenájdeme práve doma. Domov má mať samozrejme liečivý potenciál. Nemá vytvárať sám o sebe nezdravosť, nebodaj zbytočné konflikty medzi svojimi obyvateľmi. A i v čase mieru a pohody má byť prostredím stimulúcim i uvoľňujúcim, inšpirujúcim a napĺňajúcim - nie zlatou, železnou, betónovou, alebo stoj-čo-stoj modernou klietkou. Túto náročnú úlohu by mal zvládnuť každý jeden príbytok - nielen dom bohatých, alebo preduchovnelých ľudí.

Z mučební na panské

Kým jednotlivé domovy čiastočne formujú našu individualitu, takmer každý sme prešli masovým inštitucionálnym vzdelávaním. Tu sme sa mimo rodiny prvý krát učili spolunažívať ako komunita s úplne cudzími ľuďmi, učíme sa priateliť sa, prijímať hodnotné poznatky. A všetci si dobre pamätáme ako naša škola vyzerala. Alebo - radšej si nepamätáme. Je smutné, ak väčšina z absolventov je rada, že školou prešla a už nikdy sa do nej nemusí vrátiť. Nanajvýš do nej s fetišistickou pomstou v očiach dovlečú vlastné deti. Premýšľa ešte niekto, akých nás tá naša škola stvorila a akých ľudí má potenciál stvoriť? V strohých, bledých učebniach, medzi učiteľmi a profesormi v bielych plášťoch sa deti prirodzene cítia ako laboratórne myši. Všadeprítomná strohosť, unifrmnosť, rovnakosť a masovosť robí z človeka mravca a nie osobnosť, uprednosťňuje sa socializácia pred tvorením a podporovaním zdravej individuality (nie jej chorého extrému) - z ktorej má šancu vyvstať nejaká tvorivosť.

Forma sedenia, kde osoba stojaca na javisku vysko nad hlavami ostatných vysvetľuje čo je dobré a čo zlé - je jedna z možných foriem usporiadania spoločnstva - nie vhodná pre každý predmet. Len pomaly začíname objavovať sedenie v kruhu, na zemi - ešte sme však ďaleko, aby sme do vzdelania zakomponovali pohodlie, alebo aspoň telo i dušu pozitívne stimulujúce polohovanie. I geometria skúšania - či už pred tabuľou a triedou, alebo pred maturitným stolom - vytvára prehnanú vážnosť a zbytočný stres - namiesto toho, aby v človeku vyvolala pocit, že je schopný vstrebať, zapamätať si a zužitkovať informácie - a samozrejme predostrieť ich ostatným. V umelých telocvičniach deti praktizujú umelé zastralé nezdravé cviky, v temných kabinetoch sedia temné postavy profesorov, v triedach sa tlačí hromada materiálu. Kde sú priestory, kde by sa mladý človek nesústreďoval, ale mal možnosť intimity, vyrovnania sa s pretlakom, zlosťom, záchvatom zúfalstva - ktoré na človeka prirodzene v prostredí, kde trávime väčšinu dňa, prichádzajú? To všetko ostáva potláčané, alebo vystavené na obdiv širokému davu.

Školy stále zdobia nanajvýš štátne symboly a učebné pomôcky - kde sú obrazy, to čo pomôže človku uvoľniť sa cez prestávku, skutočná zeleň a nie mučené rastlinky v pohároch? Akoby sme fungovali podľa prežitého pravidla, že žiak sa má čo najviac sústrediť - a preto ho nesmie nič rozptyľovať. Nič pocitové, citové, sexuálne. Prečo viníme prostredie? Čo to je za spracovanie témy, čo to je za pedagóga, ktorý nedokáže žiaka zaujať. Vtiahnúť prostredie (hoci i to čo sa odohráva vonku) a s ním i študenta do deja svojho rozprávania? Prostredie ktoré vyvoláva odpor - sa stáva mučiarňou - kde znenávidíme i vedomosti ktoré sa nám snaží vštepiť. Cely nazývané triedy produkujú asociálnu zver, šikanu, agresivitu, gangy - tak ako to robia všetkými zaznávané temné betónové sídliská. Škola ako budova by sama o sebe mala priťahovať, motivovať, inšpirovať, stimulovať k chuti overovať a hľadať si informácie a nie memorovať Pravdu. Uvedomme si, že je často jedinou sekulárnou alternatívou k často prísnym, autoritatívnym a náboženskym rodinám. Sú žiaci a študenti, pre ktorých je útočiskom, miestom relatívne väčšieho bezpečia. Nie je to len škaredá škatuľa uprostred štvrte, ale skutočný živý dom.

Podobným prostredím, kde trávime často väčšiu časť bdenia - je aj pracovisko. Pre niekoho obchodík, pre niekoho výrobná hala, pre iného spleť chodieb a kancelárií. V každom z nich by však zamestnávateľ najradšej videl nenáročný automat, ktorý dostane jeden krát denne najesť a bude poslušne sedieť/stáť a plniť nepretržite svoju funkciu. Náročnosť prostredia ako by sme nezohľadňovali - po pracovníkovi za pásom, alebo pri stroji požadujeme rovnakú intenzitu a pracovný režim v omnoho horšom prostredí ako po príjemne a teplo usadenom úradníkovi. A aby sme ani tomu nekrivdili - dnes je módou stavať veľké sivé budovy plné kancelárií a kójí - "vyzdobené" sivými koberacami, minimalistickým, abstraktným, nikohoneurážajúcim pseudoumením. Človek žije medzi lacnými plastmi, sklom a kovom ako stroj. Pritom každý argumentuje znižovaním nákladov a zvyšovaním zisku - akosi sa odmietame pozrieť do tváre faktu, že v práci nielen pracujeme, ale aj žijeme. Prechod od kancelárskeho prostredia k "open office" spôsobu práce je zaujímavým javom novej doby. Kým prvému spôsobu práce sa vyčíta, že za zavretými dverami ukrýva zaháľku, neefektívnosť, krádeže - druhý umožňuje ľahšiu kontrolu a sústredenie zamestnancov. Potreba intimity, súkromia, životného priestoru zostávajú cudzími slovami. Ba čo viac, človek sa musí prispôsobovať technike - pracovať v hluku a mraze - všetko pre pohodlie strojov. Distopické príbehy podobné Matrixu prestávajú byť smiešne.

Živé mesto

Z pohľadu kvality i účelu môžeme skúmať každé svoje prostredie - aj charakter spoločenstva ktoré vytvára. Svorku dravých individualistov, alebo priateľskú komunitu. Spokojných ľudí, alebo uštvané mašiny? Vytvárame zdravé prostredie, alebo zhromaždisko, kde jeden druhého obmedzujeme? Je pre nás domov naozaj útočiskom? Miestom ktoré nás prichýli pred nečasom (zlým počasím, ale aj zlými vzťahmi v inom prostredí), miestom ktoré zastrešuje našu rodinu, ale zároveň nás nedusí, nespútava a dovoľuje nám odísť? Vytvára nenávisť, alebo harmóniu? Je škola miestom vzdelávania, obohacovania? Je pracovisko miestom rozvoja, nových inšpirujúcich nápadov, prostredím pre sebarealizáciu, pre zhmotnenie životného opusu, miestom kde ľudia trávia časť svojho života? Udržuje nás v zdraví, fyzickej i duševnej pohode, udržuje v nás chuť pracovať? Je obchodné centrum miestom mámenia a podvodu, alebo skutočného obchodu - výmeny hodnôt? Je kultúrny stánok (divadlo, kino, knižnica) miestom, v ktorom je možné vychutnávať umenie, prijímať kultúru, poznanie, zážitky, skúsenosti? Je jedáleň, reštaurácia, bufet, miestom kde sa dá jesť a tráviť - alebo výkrmovňa pre ťažný dobytok? A miesta pre regeneráciu/rekreáciu sú naozaj "znovu-tvoriace", alebo skôr pripomínajú hypermoderné autoservisy? Miesta ktoré majú za úlohu slúžiť všetkým (parlamenty a paláce) sídlia uprostred nás, alebo sa panovače vypínajú na kopcoch oddelené od plebsu? Ich priestory stimulujú pozitívne strety myšlienok a nachádzanie čo najširšie výhodných riešení, alebo skôr pripomínajú hierarchické strannícke štruktúry, bojovné arény pre pobavenie seba, alebo národa, prípadne triedu s tabuľou a pódiom pre odpovede pred zlomyseľne zvedavým davom? Prejdime sa po nemocnici - je to miesto ktoré nás pritiahne v čase choroby? Keď nás slabosť na istý čas pripúta na lôžko - pôsobí na nás liečebňa naozaj liečivo? Vyvoláva potrebu vyzdravieť, chuť ďalej žiť? Alebo je len "živou" márnicou?

Zamyslime sa čomu dávame ako spoločenstvo prednosť a čím sa obklopujeme? Staviame mestá, v ktorých sa dokážeme cítiť doma? Alebo je to len súbor stavieb... obytných priestorov, kancelárskych priestorov, rezidentných priestorov - ako sme ich triedili v jednej populárnej počítačovej hre. Jedna vec bola pozbierať peniaze na fungovanie mesta (aj to, či sme radi používali "cheaty" a vsypávali do verejnej pokladnice záhadné fondy odnikiaľ hovorí čosi o našich tendenciách...) - druhá, či charakter jednotlivých zón a esteticita prostredia pritiahnú ľudí. Na rozdiel od virtuálnej reality, skutočný živý človek má svoje iracionálne potreby mimo akejkoľvek logiky - tie sa nedajú spočítať (napríklad na hektáre parkových plôch). Mestá nás priťahujú svojimi neobvyklými prvkami (pamiatkami, pomníkmi, výstrednosťami), nie len štandardom. Podvedome kladieme dôraz na atmosféru mesta (veď to je to, čo vyzdvihujeme keď skloňujeme tie najslávnejšie metropoly - Paríž, Londýn, Budapešť, New York, alebo Peking), nie len na normovanú občiansku vybavenosť. Necestujeme za "obyčajnými mestami", "globalizovanými metropolami" (s výnimkou tých, ktorí vidia potešenie v tom, že tie isté topánky si kúpia v LAX aj v DBX) ale za jedinečnými a výnimočnými mestami.

Medzi sivými unifikovanými minimalistickými stavbami (nech sú hocako lacné) budeme viesť sivé unifikované minimalistické životy - pretože inak nám to prostredie neumožní. Síce sa hovorí o umelcoch, ktorí sa stiahli do strohého ústrania aby napísali dielo, ale nápad musel prísť v skutočnom živote uprostred ľudí a v inšpirujúcom prostredí. Ten kto by prežil život sám v cele by ťažko vedel napísať dielo o ľuďoch, spoločnosti, prírode a ich prepojeniach. Toto prepojenie prostredia a života je tak tesné, že ho často ignorujeme. Možno preto sa mestá pretvárajú na klaustrofobické sklady sivých škatúľ - plné fabrík a ubytovávacích klietok, ktoré nazývame poeticky "králikárne". To nie je len odkaz minulej doby, ale ešte omnoho viac súčasnosti. Akosi pohodlne si myslíme, že tým, ako sa éra jedného pomenovania pominula, do ľudí sa zázrakom vliala tvorivosť - a že budú sami od seba vytvárať príjemné a nie lacné prostredia pre život. Kiež by to vyriešil trh - avšak dopyt po "pekných" príbytkoch nemôže existovať kým je tu dopyt po "vôbec nejakých a pritom finančne únosných" domoch.

Aké alternatívne zariadenia ako komunita - mesto, krajina - staviame navyše? Kiná, divadlá, miesta pre tvorenie a predvádzanie rôznorodého a aj alternatívneho umenia (ktoré vnáša do spoločnosti nové inšpirujúce a široko využiteľné idey), alebo multiplexy unikajúce akejkoľvek estetike, nákupné centrá ktorých "kultúra míňania" sa stáva akosi "normálnou"? Staviame tak, aby všetko stálo pod jednou strechou, alebo dávame možnosť vzniknúť malým a rôznorodým klubom, ktoré dovolia rozvíjať sa nielen veľkým, ale aj menším a lokálnym talentom? Staviame športoviská, aby sa čo najviac ľudí mohlo aktívne zapojiť, alebo staviame štadióny s čo najväčšou kapacitou hľadiska, aby sa ich čo najviac mohlo pozerať, vyvrieskať a zaplatiť za hru elity hviezd? Staré spoločnosti stavali "čo najkrajšie záhrady", "čo najveľkolepejšie monumenty". Chceli pritiahnuť (aj obdiv) ľudí, ale rovnako ich zámerom bolo, aby tieto miesta vyvolávali príjemné a pozitívne pocity - na rozdiel od normovaných detských ihrisiek a parkov, ktoré počítame na plochu. (Iným matematickým výrazom - na povrch - čo pekne vystihuje náš prístup).

Legoland

Už som sa ľahko dotkol domu ako architektonickej stavby. Napriek tomu, že sa náš svet preplňuje predraženými študovanými architektmi, tvar a vzhľad budovy, ktorá sa stáva súčasťou prostredia obyvateľov mesta (nielen tých ktorí v nej bývajú, ale aj tých, ktorým zacláňa alebo sa vyníma vo výhľade, ktorí ju dennodenne míňajú na ceste niekam), stráca na význame. Podstatné je dodržať nízke náklady a teda vytvoriť čo najväčši objemy s minimálnym materiálom, efektívne využiť zastavanú plochu, rozdeliť objekt na pravouhlé izby, do ktorých sa najlepšie nakupuje pravouhlý nábytok... Charakter domu je potom taký - účelný, funkcionalistický a funkčný. Taký bude aj život jeho obyvateľov - vnútorných aj vonkajších. Funkčný z pohľadu ekonomiky, strohý v citovej a pocitovej rovine.

Ako deti sme s uchichiotaným strachom obchádzali záhadné staré "strašidelné domy". Aj keď je tento prívlastok negatívny - a dnes si premúdrelo povieme, že to bola len naša "projekcia", možno dokonca podporená tým, čo sme sa naučili z knižiek a filmov "ako by strašidelný dom mal vyzerať" - stále hovoríme o stavbe s charakterom. Alebo o charaktere stavby? I dnešné šedé kvádriky a kocky sa môžu premýšľajúcemu a cítiacemu človeku zdať ako domy hrôzy. Pozrime sa do sveta - na severe, kde prevažuje chladné, sychravé, "depresívne počasie" a veľkú časť v roku monotónne snehobiela krajina. Často sa tu používa drevo či iné prírodné materiály a živé, hoci tmavé, hrejivé farby. Na juhu, kde je krajina väčšinu roka živá sama o sebe používajú bielo-modré odtiene v kombinácii s kameňom - ktoré najlepšie odrážajú intenzívne slnečné žiarenie a aj v páľave vytvárajú príjemne chladivé prostredie.

Je zaujímavé, že v našich mestách, ktoré sú sivé už len cestami, chodníkmi a betónovými plochami - na jar, na jeseň a v daždivú zimu úplne neznesiteľne ponuré - vyplňujeme priestor architektonickým stelesnením uniformnosti a depresie. Naopak, spoločenstvá, v ktorých je miesto pre "bláznivé stavby", pyramídy naopak, ale aj kocky postavené na rohy, pologuľe, nesymetrické, nehranaté, alebo úplne amorfné tvary inšpirované prírodou - je určite pochopenie pre iracionalitu, veselú tvorivosť a milú absurditu. Komunita ceniaca si farby navonok (a nemyslím tým normované odtiene jedovaté na pohľad), pravdepodobne takto symbolicky spodobuje svoju schopnosť oceniť ľudskú rôznorodosť.

Pozrime sa na starobylé staviteľstvo. Pyramídu dnes mnohí pokladajú za malý zázrak, schopný pozitívne nabíjať ľudí energiou. Antické domy zakomponovali do svojej štruktúry kryté arkády, átria so záhradou, alebo bazénom - ktoré boli už vtedy pokladané za neodmysliteľnú súčasť domova. Nezaoberajme sa len ich nákladnosťou, ale symbolicky - to, akú ľudskú potrebu predstavujú - a prečo túto ľudskú potrebu dnes vyčleňujeme von zo svojho domova (do ojedinelých verejných priestorov, alebo do neexistencie). Pozorujme ako náboženské stavby - katedrály, waty, mešity - stelesňujú nielen kapacitnú (kvantitatívnu) funkciu, ale aj veľkoleposť, duchovnosť, krásno, akustiku, komplexnosť vnemov a zážitkov. Pozrime sa do sveta nestvoreného človekom - v živej prírode nenájdeme pravouhlé stavby, ktoré by narúšali rozmanitý charakter prostredia. Dyňovité hniezda, špirálovité ulity, tunelové nory - to sú skutočné tvary prírody, ktoré len pomaly začíname skutočne doceňovať.

Tour de appartment

Nazrime ale do vnútra domu - a z toho čo vnímame spoločne ako celá komunita - do intimity rodiny. Tak ako sa možno snažiť formovať charakter domova, ktorý bude spätne formovať náš život - tak sa možno zaoberať účelom i atmosférou každej jednej miestnosti. Je vchod miestom ktoré nás víta a pozýva, alebo svojou chladnosťou odháňa? Už v rozprávkach sme sa naučili, ako vyzerajú brány krásnych medených, strieborných a zlatých palácov, ale aj zakliatych a strašidelných zámkov. Bez racionálneho odstupu k "rozprávkovosti" i bez pripomenutia prvých vypočutých príbehov - túto citlivosť na formu a neustále pracujúcu predstavivosť máme každý v sebe, počas celého života.

Už len vstupná miestnosť - či je to predsieň, hala, alebo chodba (ktorá spája jednotlivé časti života vnútri domu) - nám napovie kam vstupujeme. Možno nám to nepríde na rozum, nie ako myšlienka v slovách, ale podvedome, pocitom. Zvalíme to na svoje duševné rozpoloženie, alebo "vonkajšie vplyvy" - a pritom to môže byť púha odozva duše na prostredie v ktorom sa ocitla. Nielen očami cudzinca, ale i z pohľadu "domáceho", predizba nie je iba priestor na odloženie topánok - ale zanechanie všetkého, čo zvonku nechceme zaniesť do duše nášho domova. Symbolicky tu skladáme zvrchníky, masky karnevalu spoločenského života, predmety hrubej obrany i umelú hrošiu kožu, ktorá nás chráni pred "vonkajším prostredím" (vo všetkých zmysloch) - a je teda na mieste rešpektovať žiadosť hostiteľa aby sme toto všetko odložili. Ctíme tento priestor s jeho vlastnými rituálmi. Už len akt vyzúvania sa je známy naprieč svetom - či na západe, či na blízkom i ďalekom východe.

Vnútorný život rodiny môžme vypozorovať na prostých faktoch - je dom(ov) rozdelený do uzamknutých izieb? Nachádzajú si obyvatelia cesty ako sa nestretnúť? Alebo má byt oddelené priestory pre jedenie, kultúru, očistu a spánok - a všetci sú neustále klaustrofobicky pohromade - bez možnosti súkromia? Mať izby vyhradené určitej činnosti umožňuje rozvíjať tento špecifický charakter a rituálne oddeliť spánok od bdenia, prácu od oddychu, varenie od jedenia a trávenia. Podobne ako oddeľujeme svätyne kde sa stýkame s duchovnom od tržníc, kde sa venujeme výmene materiálnych hodnôt. Z mytologického pohľadu tak vyhradzujeme zvláštny chrám každému božstvu týchto činností (alebo stavov) - uznávame dôležitosť každého jedného z nich. Vyjadrujeme prirodzené napätie medzi potrebou rozlíšiť a zároveň potrebou zjednotiť toto všetko pod strechou jedného života.

Môžeme sa pýtať - je obývacia izba skutočne obývateľná, či je to skôr módna výkladná skriňa nášho bohatstva, prezentácia alebo pripomenutie našich zážitkov, alebo tvorivej zručnosti? Je uspôsobená na oddych, prijímanie kultúrnych zážitkov z "bedne", nerušené čítanie kníh, vyvoláva pocit drahej samoľúbosti, útulnosti, meditatívnosti - alebo je priestorom stretnutia a komunikácie? Mnoho ľudí je sklamaných, keď usporiadajú svoju prvú "kolaudáciu" (veľmi módna spoločenská udalosť, ktorá po nás vyžaduje odhaliť aj tie najintímnejšie časti svojho bývania (a bytia)) - a tá nevychádza "podľa naších predstáv", "dobre", alebo akokoľvek to pomenujeme. Hostia sú očividne nespokojní a nesvoji. Prvky, ktoré nepostrehneme v kultúre svojho života môžu byť rušivé pri komunikácii - odpútavajúci televízor, nepohodlné (ale moderné!) sedenie, vizuálne stresujúci nábytok, príliš chladná, alebo únavná farebnosť, "artefakty" pracovného života (knihy o práve, obchode, financiách nás môžu vytrhnúť z domáckej atmosféry a posunúť do kontextu zamestnania a pobehovania medzi úradmi).

Hoci sa to prvoplánovo zdá ako prehnaná starostlivosť o zovňajšok, "buzerantská zábavka", mrhanie energiou, časom, peniazmi - nejde o to naháňať sa za luxusom, ale vytvoriť domov ktorý bude pohodlný nám, aj tým, ktorých v ňom chceme uhostiť a udržať. Ak domov predvádzame, ak doň pozývame ľudí, s jeho interiérom symbolicky odhaľujeme aj vlastné vnútro. Obývačka vyjadrujúca našu jedinečnosť môže byť pohodlná nám, ale nemusí byť prívetivá hosťom. Možno preto v minulosti existovali miestnosti nazývané ako "salón". Ak sa pre nás nerovná osobný život obyvateľa s verejným životom hostiteľa - ako to svojou univerzálnou obývačkou vnucuje moderné bývanie - práve takéto rozdelenie môže napomôcť "dostať toto všetko pod jednú strechu". Ešte v dome starých rodičov si pamätám takzvanú "hosťovskú izbu", kde nikdy rodina nechodila, napriek tomu, že bola plná pekných, lesklých i luxusných vecí - ale prebývali tam občasní hostia - poctení takto výlučným prostredím a predmetmi ktoré smeli používať. Rodina sama žila každodenným životom i príležitostnými slávnosťami v omnoho civilnejšej a útulnejšej obývačke - s čajovým stolíkom (nemusíme ho nazývať "fajčiarským" - ako by bol vyhradený osobám, ktoré si mnohí nikdy domov nepozveme), televízorom a pohodlnými pohovkami, knihami ktoré naozaj čítame, barom z ktorého si tu a tam nalievame.

Zvláštnym opačným príkladom sú miestnosti, ktoré napriek nášmu vedomému dizajnu poslúžia takpovediac viacrozmerne. Môžu to byť napríklad kuchyne, ktoré sa stanú zároveň obľúbenou spoločenskou miestnosťou - najpriateľskejšou izbou na rozhovor o každodennom, citovom, alebo duchovnom živote. Niet divu, kuchyňa je miestom, kde sa varí život, umenie sa tu stretáva s "najprízemnejšími" telesnými potrebami, je plná inšpirujúcich vôní a chutí - a nepochybne i obrazných prirovnaní. Darmo budeme navrhovať hypermoderné kuchyne plné drahých spotrebičov, ak nám chýba schopnosť navariť si i to najprostšie jedlo. Zbytočne budeme plytvať na drahé materiály - ak sa v nej nebudeme cítiť dobre, ťažko nás kopne múza pri varení chutnej a zároveň vábnej večere. Plytvanie, ekologické presahy sú ďalšou dôležitou kuchynskou témou - na tomto mieste sa stretáva to čo dennodenne prinášame do domácnosti a to čo z nej vyhadzujeme - tu je miesto chladničky, komory, ale aj odpadkového koša. Neprinášame sem iba jedlo, ale aj svoje témy - a preto je to možno jedno z najnebezpečnejších miest na vzniknutie hádky - na rozdiel od pohodovej obývačky, alebo uspávajúcej spálne (ak takou je). A naviac - v kuchyni pracujeme s veľmi ostrými a bodavými predmetmi - čo v nie-vždy-šťastnom prípade môže inšpirovať aj náš jazyk.

Nemenej dôležitým priestorom je ten, kde trávime najtajomnejšiu tretinu svojho dňa - noc - teda spálne. Kým naše bdenie doma i v práci sa môže rôznymi spôsobmi prelínať a často sa nevyhneme jeho zdieľaniu s niekym ďalším, v spánku (hoci zaspávame s partnerom) sa odovzdávame do rúk Bohu/večnosti/podvedomiu - akokoľvek to nazveme, pri zaspávaní strácame vedomú kontrolu nad svojim telom, dušou a obsahom - pominieme sa presne tak ako pri smrti, hoci s vierou, že na druhý deň sa zobudíme, takmer takí istí akí sme boli. Ľudia, ktorí majú problém stratiť kontrolu, poddať sa takto nevedomosti - majú obvykle problémy so zaspávaním a spánkom. "Čo ak sa už druhý krát nezobudím?" Hystéria ohľadom udržania mladosti a nebodaj večného života, panický strach zo smrti - sú ďalšou civilizačnou chorobou súčasnosti.

Každodenný cyklus odovzdávania sa a brania života do vlastných rúk možno jestvuje práve preto, aby sme sa dokázali postaviť svojej absolútnej konečnosti prirodzene a s kľudom. Keby sme si uvedomili, že umierame každý večer a znovuzrodíme sa každým ránom - táto hrôza zo skutočnej a definitívnej smrti by sa nepochybne rozplynula a bdelý život by sme dokázali prežiť kvalitnejšie. Noc trávime v stave maximálnej krehkosti a zraniteľnosti - a preto by spálňa mala vyvolávať pocit maximálneho bezpečia - bez preháňania by sme sa v nej mali cítiť takmer ako dieťa vnútri materského lona. Na tomto posvätnom mieste sa naše telo regeneruje, tu na nás v snoch prehovára duša bez cenzúry, tu sa často absolútne odhaľujeme a venujeme sa tým najintímnejším aktivitám. Pred trinástou komnatou tajomstiev je to naša "posledná miestnosť" v rámci nášho domu.

A čo ostatné - účelové miestnosti - ktoré sa do "množstva izieb" obvykle ani nezapočítavajú? Trávime v nich možno menej času, no im prináležiace činnosti sú nanajvýš... obrazné. I názor na ne je často neobvykle striktne zakorenený - a práve preto o človeku ako takom dokážu povedať najviac. Na toalete opúšťajú náš domov (a nás) veci, ktoré pokladáme za nepotrebné a nestráviteľné. Podobne kúpeľňa slúži očiste tela - a ako nemálo ľudí potvrdí, i úľave duše. Po nepríjemnom dni v práci, hádke s priateľom, ak máme pocit že na nás prichádza choroba, alebo nevysvetliteľná nervozita, ak sme ukončili činnosť, ktorú chceme jednoznačne oddeliť od ďalšieho času - omývame sa vodou. Po návrate z vonku si umývame aspoň ruky - hoci sme sa možno nepochytali toľkých predmetov zamorených baktériami, ale aby sme vyvolali pocit predelu. Bez vykonania tohto rituálu sa často cítime nesvoji.

Neumývame sa len keď sme prepotení a zablatení od hliny po rýľovaní záhrady, ale aj vtedy keď chceme zo seba opláchnuť deň, myšlienku, či pocit. Preto je omývanie poprednou súčasťou mnohých náboženských obradov. Každý detail týchto miestnosti hovorí symbolickou rečou o našom postoji k "zasväteným" činnostiam. Často sú to klaustrofobicky malé miestnôstky, ktoré môžu navodiť tak pocit intimity, ale aj stiesnenia. Nikto nechce byť videný, ohrozený, alebo čo i len okrikovaný, keď odhaľuje svoje najintímnejšie partie. Nevhodne umiestnené okno, chýbajúci záves, či nezakmnuteľné dvere - sa tu môžu stať katastrofou. I štýlové riešenie vypovedá čosi o našom postoji k týmto činnostiam, ale aj k vlastnej intimite - je odťažito moderný, čo najbližšie prírode, humorne ladený, hrozivo zanedbaný, alebo prehnane sterilný? Hygiena tela (i tých najskrývanejších častí) spodobuje hygienu duše.

Nie každý si ich môže dovoliť, ale ak ich už vo svojom dome máme, aj neštandardné vybavenie domova si zaslúži viac než povrchnú pozornosť. Balkóny, terasy a záhrady sú miestom, ktoré prepájajú domov s vonkajším svetom - sú v ňom i mimo neho. Domov vystupuje do širšieho kontextu sveta, vystavuje sa pohľadom a zároveň svet, alebo príroda vstupuje dovnútra. Preto sú často vyzdobené zeleňou a kvetmi, sú miestom, kde usporiadavame stretnutia s priateľmi a rodinou prichádzajúcimi z vonku. Chránime tak vnútornú intimitu domova a rozširujeme okruh tém pri rozhovorch s priateľmi. Ak sa tieto priestory stávajú surovo sa javiacim skladom nepotrebného náradia a stavebného materiálu, takto symbolicky opísaný charakter obyvateľov domu obyčajne sám o sebe odpudzuje hostí. Tí sa v kontrastne prepychovom vnútri obliehaného domu môžu cítiť ako zajatci.

Povaly a pivnice pripodobujú svojou polohou to, čo sa ukrýva v duši domova pod povrchom, alebo naopak v neprístupných výškach - to čo ju zastrešuje, to čo sa v nej vznáša nad hlavami, to čo ašpiruje smerom nahor - tam kde umiestňujeme Nebo, Boha, duchovno - to čo kladieme nadovšetko. Mnohé pivnice sú plné harabúrd, nepotrebných vecí ktoré nechceme mať blízko seba, ale zároveň je nám ľúto ich vyhodiť. Aké sú to veci, koľko ich je, či sú uložené v relatívnom poriadku, alebo sa pod či nad "obytnou časťou domu" ukrýva hotový chaos - to všetko hovorí svojim zvláštnym jazykom o povahe tu sídliacej rodiny. Niektoré pivnice naopak ukrývajú poklady - drahé vína, staré rodinné cennosti, fotografie, spomienky. Iné sa zasa stali miestom, ktoré neodmysliteľne patrí k rodine, sú často navštevované, majú svoje vlastné posedenie, výzdobu a atmosféru - ktorú čas od času rodina ocení - a uctí si tak ďalšie božstvo.

Pivnice a povaly odjakživa vzbudzujú detskú zvedavosť - ale zároveň strach - tak ako to vidíme v mnohých príbehoch, ako nám o tom rozprávajú rodičia, ako si to pamätáme z vlastnej skúsenosti. Sú to miesta snov, vyčlenenia aj nájdenia sa. Schody nahor a nadol, tak ako rebríky a temné katakomby sú stelesnením ľudskej zvedavosti. Niekedy sa stane, že sem "pochováme" niektorého člena rodiny, alebo nájomníka - možno len istý životný príbeh - pretože sa zaň hanbíme, alebo si neprajeme, aby vstupoval do každodenného života "tých hore". Miesta utajované, nenavštevované a odložené majú vlastnú mágiu - a často si tak koledujú o pozornosť a snáď aj rozhrešenie ďalšej generácie. No môžeme z nich urobiť i cieľ občasných rituálnych návštev - a zakomponovať tak do života moc alternatívneho priestoru, ktorý spodobuje to, čo v rozprávkach poznáme ako trinástu komnatu - hoci bude i dvadsiatasiedma. Nie tú osobnú, ktorý si každý stráži v duši, ale neprístupné miesta spoločnej duše rodiny, ktoré môžeme vo vhodný čas znovu nájsť a využiť.

Podobne dôležitú úlohu plnia vlastné svety. Detská izba je veľmi obvyklým príkladom. Zamyká sa, alebo je vystavená napospas arogantnému snoreniu rodičov a súrodencov? Je vyzdobená podľa predstáv hlavy rodiny, domového architekta, alebo dovoľuje vzniknút vlastnému mikrosvetu dieťaťa, vyniknúť jeho vlastnej estetike? Má svoje tajné úkryty, ku ktorým ani rodič nemá prístup - rešpektuje sa v dome mladý človek ako plnohodnotná bytosť, ktorá má právo na svoje súkromie? Svoje vypovedajú i domy, kde žiadna detská izba neexistuje - a teda dieťa je neustále obklopené ostatnými ľuďmi a so svojimi problémami, súkromnými radosťami, alebo v neskoršom veku so svojou sexualitou nemá kam uniknúť. O čosi zriedkavejšie sú rodičovské izby - niekedy pracovne, inokedy spálne - miestnosti, kde sa rodičia ukrývajú pred svojimi deťmi. Domov nemusí byť miestom, ktoré nevyhnutne a dotieravo spája - môže zároveň vyjadriť rešpekt k individualite jednotlivých obyvateľov-spolutvorcov.

Stretoviská

Ani v nedomáckom prostredí nemožno opomenúť charakter stavby, jej priestorov a miestností. Ak vytvoríme mikrosvet ktorý bude svojich návševníkov (pracovníkov, obecenstvo, pacientov, zákazníkov) odpudzovať, ak už pri jeho návrhu budeme vychádzať z dočasnosti - každý sa v ňom bude snažiť zotrvať čo najkratšie - a o vzniku alebo výmene hodnôt nebude žiadna reč. Najčastejším problémom je fakt, že okrem niektorých obytných domov, žiadne iné budovy nemajú súkromné miestnosti. Vytvárame spoločné jedálne, zborovne, telocvične, haly a sály - ktoré predpokladajú stretávanie a združovanie osôb - neexistuje opačný protipól - miesta kde sa človek môže vyčleniť, meditovať, nabrať inšpiráciu, uchýliť so svojimi osobnými problémami. Najmä pracoviská a školy sú naše druhé domovy (prezatiaľ kvantitou času, ktorú v nich strávime) - prečo ich tvoríme takto jednostranne?

Niekdajšou samozrejmosťou boli sociálne služby firiem a škôl - nelákali len prácou, alebo vzdelaním, ktoré je, priznajme si, v 99 zo 100 spoločností buď monotónne rovnaké, alebo rovnako monotónne. Kedysi sa školy aj podniky pýšili bazénmi, telocvičňami, rekreačnými strediskami. Dnes sa ledva zmôžu na fajčiarskú miestnosť. I tu sa stretávame so zaujímavými extrémami - niekde sa fajčiari tlačia ako králiky, ako kriminálnici v cele - inde sa zasa cítia tak pohodlne, že nemajú chuť vracať sa na pracovisko a z fajčiarní sa stávajú elitné kluby. Nefajčiari ostávajú vyčlenení mimo nich - mimo diskusií, klebiet, intríg - ktorých obeťou sa stávajú. Omnoho sympatickejšie než moderné, lesklé a skrz naskrz gýčovité business centrá sa tak stávajú možno poloopustené, polorozpadnuté staré budovy, ktoré ožijú vlastným životom, možno nie takým aký tvorcovia pôvodne zamýšľali.

To, čo charakter miestností i domova vytvára nie sú len holé steny, podlaha a strop, plochy a objemy - ale veci ktorými ich naplníme - niektoré funkčné, iné dekoratívne. Už toto štiepenie je príznakom zvláštnej choroby - to, že veci musia byť buď-alebo. Čo krásne a zároveň účelné veci? Porovnajme dnešný televízor a ten spred päťdesiatich rokov - bez pohľadu na to či je farebný, má prekomplikované menu, alebo vymoženosti. Zapozerajme sa naň ako na objekt. Mnohé dnešné vysoko účelné veci zároveň silno nezapadajú-do a teda kričia-z prostredia do ktorého ich umiestňujeme - a vynucujú si tak prehnanú pozornosť. Keď v minulosti gazda usústružil i takú obyčajnú varechu, ozdobil ju ornamentami vlastnej fantázie - neosobné produkty dnešnej výroby naopak odrážajú hranaté (obmedzené) myslenie a úplnú averziu na tvorivosť - chýba im akákoľvek mataforická pridaná hodnota, hoci z nej dennodenne platíme dane. Predmet za predmetom tak vypovedajú o vzťahu k práci, vzťahu k nášmu domovu, o našej osobnosti, ale aj postoji k jednotlivým úkonom dňa, štiepeniam a povahe častí života, ba čo viac - dennodenne nás spätne formujú. Je prirodzene, že ten kto vedie gýčovitý život, obklopí sa gýčom - a ten ho nemôže k inému než ku gýču v živote inšpirovať. Podobne to platí pre luxus, drahotu, vyumelkovanosť, módnosť i pozitívne protiklady.

Vytvárame domov z umelých a umelo pôsobiacich, alebo prírodných materiálov? Sú to veci príjemné na pohľad, na dotyk, svojou vôňou? A nielen tým, ako pôsobia na zmysly, ale i tým čo vystavujeme duši a čomu vystavujeme ju? Drobné rozdiely v kvalite okolo nás dokážu vytvoriť priepastné rozdiely v spokojnosti so životom. Veľmi banálny, ale dobrý príklad predstavuje osvetlenie - to nepochybne vytvára náladu nášho dňa. Rozdiel vnímame už len v studených a tmavých severných - a teplých južných miestnostiach, ktoré zaplavuje aspoň čas dňa skutočné slnečné svetlo. Bizarnou módou administratívneho života sa stalo zatemňovanie počas dňa, pričom prirodzené, skutočné svetlo (so všetkými symbolickými presahmi) nahrádzame stresujúcou intenzitou žiariviek a výbojok. Svetlo ktoré človeka "budí" aj v bdelom stave, v ktorom sa cíti ako pri výsluchu, ako laboratórna myš, ako pod stroboskopom - vyvoláva podvedomý odpor, záchvaty zúrivosti a odráža sa na kvalite práce - je dnes problémom takmer každého pracoviska. Zúfalé je potom vidieť, že z mnohých domácností vychádza nie hrejivo útulné, intímne žiarovkové svetlo, ale že sa premenili na domáce úrady. O biede rodiny, ktorá nepríjemné ticho potrebuje prekrývať neustálym rozsvecovaním, zapínaním, používaním všetkého naraz, vytváraním čo najväčšieho hluku okolo seba, či už piatcih rádií a troch televízorov, alebo bezduchými rozhovormi, zmesou čo najviac pachov a vnemov, ktoré sa navzájom kombinujú a miešahú - je škoda hovoriť. Dosť sú títo ľudia na príťaž ako kolegovia, spolužiaci a spolusediaci.

Z chaosu všetkých stolov, stoličiek, obrusov, kvetov, váz, obrazov, prístrojov, kobercov, lámp, košíkov, handier, žalúzií - ak ich nebudeme vnímať ako úžitkové veci (v tom najdegradujúcejšom zmysle slova), ako funkčné alebo dekorujúce, ak im priznáme históriu, miesto, osobnosť - tak môže vyvstať príbeh duše rodiny a zároveň obraz jej súčasného stavu.

Nakupovanie vecí sa stalo obsesiou súčasnosti - a ruka v ruke s ním i lamentovanie nad tým, že ľudia už netrávia čas vonku, kultúrou, "hodnotonou zábavou", výletmi a venovaním sa rodine, ale že ošiaľ zarábania sa strieda s bezhlavým míňaním. Bodaj by aj nie - v materiálnom, racionálnom a ziskuchtivom svete sa všetky duševné pojmy onálepkovali ako diagnózy, alebo povery - nieto miesta pre duše jednotlivcov, tobôž nie pre dušu spoločenstva, pracoviska, rodiny, alebo krajiny. Tento nedostatok pociťujú všetci bez rodielu - len niektorí si ho nedokážu pri svojej premúdrelej študovanosti preložiť do svojich špecializovaných slovníkov. Nekontrolovateľné nakupovanie vecí môže byť pritom krásnym obrazom toho, ako sa snažíme znovuobnoviť stratenú dušu svojho domova - a ako sa nám to s každým moderným a drahým kusom úspešne nedarí. Nešťastie tkvie v hlbokom nepochopení (alebo nepochopení hĺbky). Nakupovanie môže byť pritom veľmi oduševnelá činnosť, ťažko zavrhnutiahodná, keďže s každým predmetom určujeme charakter svojho každodenného prostredia a života.

V ďalšom presahu, i staré - dnes už skoro čítankové - spojenia ako "vôňa domova" či "chuť domova" odkazujú na duševné výrazy, ktorými sa vôňa tiel i vecí, chute jedál ktoré sa v dome varia - miesia a vytvárajú tak fyzický vnem, ktorý má moc už len púhym rozpomenutím osloviť dušu človeka.