Z vtáčej perspektívy

1.3.02

O čítaní v symbolickej mape sveta

Na krížnych cestách o polnoci

Vždy keď sa zamýšľam nad prístupnosťou symboliky bežnému "modernému človeku" - zostávam skľúčený. Nie som ďaleko od tých, ktorí žiadajú aby jeden uveril Biblii, Koránu, alebo inej posvätnej náuke. Nie je možné navodiť v duši a myslení človeka stav, v ktorom sa práve nachádzam sám. Či sú to náhle uvedomenia, alebo dlhodobo zažívané vedomosti. Takmer neprekonateľná priepasť stojí medzi čítaním o symbole - a ocitnutím sa v ňom. Moje prvé skutočné stretnutia so symbolikou - nepočítam sem výklady symbolov rôznych orákul, alebo čítanie symbolickej literatúry - sa udialo v teréne. Pohyboval som sa po svojom meste a náhle som si uvedomil, že jedno zvláštne meiesto - jednu konkrétnu a úplne obyčajnú križovatku - v priebehu niekoľkých mesiacov prechádzam neobvykle veľa krát.

V príbehu života sa tam pretínali moje cesty za priateľmi (rôznymi silnejšími i slabšími, príjemnejšími i nepríjemnejšími vzťahmi), prácou, oddychom a relaxačným cestovaním. Každý smer pre mňa symbolizuje nejaké miesto špecifické činnosťou, ktorú na ňom odohrávam, ako aj istými osobami a osobnosťami. S pomocou priateľa som si tento fakt uvedomil - a náhle sa vyrojilo množstvo myšlienok a prirovnaní - ktoré možno neposkytli žiadne konkrétne riešenia, ale vyvolali vo mne vlnu radosti a poodhalili v živote nový smer. Situácia duše, ktorú v angličtine nazývajú brainstorm ("búrka v hlave" má v slovenčine predsa len iný nádych). Ešte mnoho týždňov potom si ma toto miesto magicky priťahovalo - až kým nenaplnilo svoj účel a pre tento okamih života nevyčerpalo svoj potenciál.

Jedno krásne prirovnanie mi ponúkol film The History Boys. Chlapec sa práve ("náhodou" - náhodou ktorú ovláda zdanlivo len scenárista-manipulátor) naučil báseň, ktorú na súkromnej hodine prednáša profesorovi. Študent a jeho učiteľ práve prežívajú veľmi podobnú životnú situáciu - podobný pocit uprostred spoločnosti - a zároveň presne tohto pocitu sa dotýka aj (re)citovaná báseň. Profesor komentuje v približne tomto duchu: "Nie je to úžasné keď človek znenazdania číta príhovor niekoho, kto presne opisuje tvoj stav, tvoj problém, tvoje vnímanie vecí - vyjadrí ho tak, "ako by si to vyjadril ty sám". Akoby citoval teba samého. A nájsť takúto spriaznenú dušu - kdesi na úplne inom mieste a v inom čase - je ako keby ťa niekto cez túto knihu chytil za ruku." Dotyk symbolizuje pocit spojenia či spriaznenia so svetom, aspoň s jedným ďalším človekom - vo svete kde sme všetci odeelení a kde sa jeden druhého (duchovne) nedotýkame.

Len ťažko sa opisuje niekomu, kto takúto situáciu nikdy nezažil, aké je to ocitnúť sa náhle vo svojom vnútri, ktoré sa rozprestiera všade okolo mňa. Môj život v tej chvíli nie je už len v mojej hlave, kde príležitostne spôsobuje otrasy, alebo ohňostroje, ale doslova sa vylial do krajiny - tak aby som ho mohol vidieť očami, dotknúť sa rukami, ovoniavať ho, ochutnávať, prechádzať sa ním a nenápadne ho pozorovať - nielen o ňom premýšľať. A čo je ešte kúzelnejšie - aj keď je celé moje vnútro rozprestreté v okolitom svete (omnoho a neporovnateľne nápadnejšie, než len v kríkoch alebo vo verejnej sprche odhalené intímne partie), nikto iný okrem mňa ho nevidí. Pociťujem pri tom niečo obrovské - blízke zážitku nesmiernej sily, alebo vedomosti - a pri tom úplne nové - nie je to zvrátená rozkoš z moci nad ľuďmi, či paranoidným strachom paralyzované vlastnenie majetku. Naopak, ak využijem súkromný majetok ako kontrapunkt - je to zvláštny pocit bezpečia, kde človeku patrí celý svet a zároveň mu nepatrí. Nevlastní ho ako hmotný objekt, tak aby sa musel báť že ho stratí, aby v ňom vyvolával nevoľnosť, kŕčovité snaženie o ochranu, podozrievavosť a hnev. Môcť kdekoľvek na svete nechať čokoľvek hodnotné ležať - bez strachu že to zmizne, že to niekto ukradne, alebo už i len - že by niekto uvidel to, čo chce zostať skryté.

Niečo príbuznék tomuto oslobodzujúcemu pocitu, v malom, možno kedysi zažívali východoeurópski turisti na západe, keď nechali bicykel pred obchodom, takmer bez strachu že by tam nebol keď sa poň vrátia. Nechať tašku na trávniku uprostred mestského parku a odbehnúť si niekam... Položiť mobilný telefón na stolík k oknu vo vlaku a odísť na záchod... Tieto situácie sa v dnešnej dobe považujú (už nielen u nás) za zázraky. A teraz si predstavme, že človek napíše všetky intímnosti svojho života na niekoľkometrový stoh papiera - a tieto rozloží po celom sídlisku - s pocitom bezpečia, že jeho vnútro nebude nepatrične odhalené, že nikto bez dovolenia do nich nenazrie, že tieto informácie nikto nezneužije... Že prečo by to robil?

S batohom cez hory

Odjakživa, keď ľudia pracovali so zložitými myšlienkami a konceptami, zakresľovali ich do zjednodušených schém. Technické výkresy zložitých súčiastok, nákresy stavieb, pôdorysy a nárysy, logické schémy komplikovaných automatov, modely ľudského organizmu, či genómu. Dokonca i keď píšem nejakú poviedku, často si potrebujem niektoré schémy nakresliť na papier - na niekoľko papierov - aby som sa na ne dokázal pozrieť z nadhľadu. Modelovanie človeku umožňuje náhľad na štruktúry, ktoré ľudská predstavivosť skladá dokopy len veľmi ťažko. Popri tom všetkom, najvýrečnejším príkladom sú geografické mapy. Tie nám umožňujú okrem aktuálnej kulisy - v závislosti na tom kde stojíme a kam sa pozeráme - vidieť vo svete prepojenia, a teda v symbolickom presahu: súvislosti. Ľudová povera vraví, že muži sa vyznajú v nákresoch a ženské myslenie sa skôr dokáže zorientovať v objektoch. Nebude zmysluplné skúmať, ktorý z týchto prístupov je užitočnejší, nedajbože lepší - predstavujú dva rôzne pohľady na svet, každé z nich je pridanou hodnotou a len ich kombináciou môžme hovoriť o čomsi ako "úplne videnie" sveta. Bez schematickej i bez vizuálnej pamäti čas od času môžme zablúdiť, alebo sa cítiť stratení. Kým mapy a pamätihodné stavby sa nám pomáhajú orientovať vo svete foriem - formy samotné (respektíve naša projekcia na ne) nám môžu napomôcť zorientovať sa (alebo aspoň nestratiť sa) v komplikovanom svete našej duše.

Ako deti sme sa určite v takej, alebo onakej hre stretli s mapami k ukrytému pokladu. Poznáme to z rozprávok, takisto z aktivít, ktorými v nás naši učitelia, rodičia, či starší bratia podporovali fantáziu - hľadaním niečoho, čo pre nás kdesi schovali. Dnes to deti zakúšajú v počítačových hrách, ktoré onedlho budú nahrádzať všetko "živé" - od vzdelania, cez prácu až po sex. Aj keď sa počas vstupu do "reálneho sveta" snažíme naučiť, že poklady, princezné, ani rozprávkove bytosti neexistujú, táto hra nám zostáva stále v pamäti. Možno ako naučená pravda - že dôležitá je cesta a to, že človek neprestáva hľadať - možno ako neumlčateľné volanie pátrať po vlastných pokladoch. Nájsť ich nemusí byť tak ťažké ako sa zdá - oplýva nimi náš jazyk sám, stačí sa začítať ešte raz do predošlého odstavca a pospomínať, koľko z použitých slov pochádza z pojmovej množiny otvorenej krajiny a ľudského putovania.

Krajina ako najzjavnejšia forma obklopujúca človeka je od nepamäti obľúbeným zdrojom slovesnosti i symboliky. Už len prazákladné prirovnanie života človeka k púti - tento motív je základnou dejovou línou každej druhej rozprávky. Hrdina svojho príbehu zdoláva vysoké hory, ktoré predstavujú životné prekážky, prekračuje "veľkú rieku" (v čínskej symbolike I-ťingu symbolizuje konanie, ktoré vyžaduje vyčkať na príhodný čas), prekliesňuje si cestu nepriechodnými lesmi, teda oblasťami, ktoré ľudské poznanie zatiaľ neobjavilo, alebo sa bálo skúmať. "Za siedmimi horami a za siedmimi dolinami" nie je len vyjadrením nesmiernej vzdialenosti, ale i metaforou času - človek získal istú životnú skúsenosť, zažil stavy, keď sa cítil na dne i na vrchole. Stúpanie (vystupovanie na vrch) i zostupovanie prirovnávame často k prirodzenej sínusoide života. Sú chvíle, keď sme na vrchole síl, inokedy na dne, podobne to platí pre šťastie, radosť, lásku... Hora je v tomto pohľade takmer nevyčerpateľným symbolom.

Ľudský tvor posadnutý dosahovaním úspechu, štveraním sa v nejakej spoločenskej, pracovnej hierarchii, kráčajúci k cieľu - si musí uvedomiť, že raz sa dostane "najvyššie". Ak je to jeho zmyslom života a naozaj sa mu to podarí, ďalej už povedia každá cesta iba dole. Na vrchole štítu sa nedá kvočať a hľadieť z výšky na svet a hladovať donekonečna - ani sa už nedá vystúpiť vyššie. Toto je smutná epizódka v živote mnohých, v ekonomike aj v spoločnosti, ktorá nás frázovito učí "ísť za svojim cieľom", "mať vždy vytýčený cieľ" a "postupovať stále vyššie". To platí i pre tak abstraktné pojmy - a rovnako modly súčasnosti - ako rast, vývoj, pokrok. Dokedy? Na dennom poriadku sa ľudia dostávajú do situácií, keď dosiahnu vytúžený vrchol, po ktorom tak prahli, vložili doň toľko energie, toľko obetovali... a zrazu nevedia čo ďalej. Ocitnú sa na mŕtvom bode - doslova a do písmena - bez ďalšieho zmyslu života.

Od moderného človeka sa vyžaduje, aby bol stále zdravý, šťastný, spokojný, veselý a mal chuť konať - teda na vrchole svojich síl - a podával vrcholné výkony. Opak týchto pojmov je zaznávaný. Choroby, znechutenie, depresie - keď člove zostupuje z výsosti eufórie, ponára sa do hĺbky duše, dole - to všetko sa snažíme liečiť. Nie je veľký rozdiel medzi narkomanom, tým kto užíva antidepresíva, alebo bezmierne vylihuje na pohovke u psychiatra - tí všetci sú posadnutí vierou, že človeku musí byť neustále dobre. Kto sa dnes snaží mladým ľuďom vysvetliť, že depresia, smútok, šeď - sú dočasne prirodzené stavy duše a musia odznieť, povedať svoje - aby mohli prísť príjemnejšie dni? Namiesto toho ich bičujeme reklamou na samých šťastných a spokojných a vzrušených ľudí... Je len vecou zhody okolností, či siahnu po droge, alebo sa odovzdajú do rúk inštitucionalizovaného "liečenia". Každý doktor vie (a len málo z nich to trápi), že antidepresíva vyrovnávajú pocitovú sínusoidu. Človeku nie je nikdy lepšie, ani horšie, je mu stále rovnako - ostáva na nule - ako položivá handrová bábika. Ten kto prišiel do styku z drogou potvrdí (ak je ešte pri zmysloch), že tieto látky naopak sínusovku pocitov ešte viac rozkmitajú. Dobre je ešte lepšie, zlé je ešte horšie. Stavy vzrušenia sú silnejšie (Slovenčina nemá ekvivalent krásnych geograficky podfarbených "to feel low" alebo "to feel high") a stavy depresií sú ešte ponurejšie a ťažšie. Je naozaj taký problém zvládať cestu prirodzenými kopcami a údoliami ľudských pocitových stavov?

Púhou prechádzkou, výletom na najbližší kopec, človek môže nadobudnúť tento vhľad, uchopiť ho nielen ako zemepisný fakt, ale prevziať ho aj za neodmysliteľnú pravdu o našom prežívaní. Raz sa musíme cítiť horšie, aby sme vedeli rozpoznať kedy sa cítime lepšie. Život sám stvoril túto polaritu. Vo svojej prirodzenej miere je človek schopný tieto prechody zvládnuť. Nie je nutné ich "vyžehliť", ani zbytočne rozkmitávať. Samozrejme, každý má svoje individuálne hranice, každý vydrží menej, alebo viac. Každý by ich mal spoznať sám za seba - vo svetle tohto symbolu - aké vrcholy a aké prepady je schopný ako ľudská bytosť zniesť.

Veľmi zaujímavým javom je to, že človeku, ktorý má práve nevyriešený problém ohľadom stúpania a klesania, kto tento jav na jednej z úrovní prežívania (práca, aktivita, zmysly, city, pocity) nepochopil, tomu sa prirodzene stavajú pred oči príklady v materiálnom svete. Takýto človek by sa mal dobre porozhliadnúť okolo seba, či sa akosi pričasto netúla po horách a dolinách, či sa pričasto nedíva na vynárajúce sa a zasa splývajúce vlny, či v práci na obrazovke osciloskopu nesleduje podobné periodické deje. Potrebné symboly majú schopnosť si nás vyhľadávať - možno práve preto, že sú tak nápadne podobné téme nášho života. Dokonca aj rozkývanosť v jednej oblasti života nás môže upozorňovať na tento prirodzený zákon platný aj v inej rovine - tam kde ho odmietame rešpektovať.

Pozerať sa pod nohy aj okolo seba

Krajina, to nie sú len kopce a doliny, či vyzývavé vrcholy hôr, sú to aj zradné priepaste, plynúce rieky, pokľudné jazerá, hlboké studne, tajomné jaskyne, prázdne priestranstvá, nekonečné roviny, diaľky, nepolapiteľné horizonty, sú to zakvitnuté lúky, vyčerpávané polia, nepreniknuteľné lesy, vyprahnuté púšte. Úmyslne spájam každé z týchto slov s prídavnym menom - určite nie jediným, ktoré môže istým spôsobom vystihnúť túto črtu zemského povrchu - avšak práve oni nám pomôžu pochopiť metaforu, ktorú zosobňuje daný symbol. Vymenovaný rad možno zopakovať ešte raz - s úplne iným slovníkom. Život, tú sú vzostupy i poklesy, obrovské úspechy aj nečakané prepady, prekážky aj plynúci čas, stojaté vody, temné hĺbky ľudskej duše, jej nepreskúmané zákutia, prázdnota, bezproblémove a bezstarostné dni, blízkosť a vzdialenosť vo vzťahu k iným tvorom a veciam, krása, práca, komplexné problémy, chaos prerastajúci cez hlavu, inšpiračné sucho a časy bez ducha a bez života.

Tieto symboly nás nemusia iba varovať pred nebezpečenstvom, ktoré nám hrozí pri našom spôsobe života. Môžu nás upozorňovať na to, že isté deje sú v živote prirodzené (tak ako prirovnateľné deje v prírode). Tak ako geografia nesúdi hory a doliny, štíty a priepaste, ryžové polia a piesčité púšte, sladké rieky a slané moria - ale ich len opisuje - tak aj symbolika krajiny nesúdi nutne členitosť a rozmanitosť nášho spôsobu života. Naopak, situáciu (so svojim symbolom) berie ako fakt - naznačuje nám, aké sú jej zákonistosti, aké máme možnosti. Pomáha nám dosiaľ nepochopiteľnú, alebo "neovládateľnú" časť života uchopiť a pracovať s ňou. Riešenie, ako v mnohých prípadoch, nemusí tkvieť iba v "riešení", v silovej aktivite, ale môže sa skrývať už len v samotnom správnom a komplexnom videní problematiky. Toto videnie už samo (vnútorne, podvedome) navedie človeka k správaniu, ktorým sa dostane zo začarovaného kruhu.

Vo svetle symbolov môžeme uvidieť sami seba - pomôžu nám poodhaliť črty vlastnej osobnosti, naše zvyky, názory, predsudky, vzorce správania - bez komentára a bez rozsudku. Je na nás ako tento nový vhľad využijeme. Dávame prednosť vrcholom, nevieme sa pohnúť z miesta, radšej skúmame morské hlbiny, pohybujeme sa priamo, pridlho váhame na križovatkách, žijeme na rovine bez väčších vzruchov, ocitli sme sa na púšti pocitov či vzťahov? I ľudské stavby a výtvory - ako neustále obchádzané smetisko, strety s pomníkmi smrteľníckej ještinosti, pobyt blízko ruín, mosty spájajúce dva brehy - to všetko môže rozprávať k človeku, o jeho živote, o živote všeobecne, alebo o povahe človeka ako živočícha a ľudskej bytosti. Priehrady a hrázde predstavujú nazbieranú energiu, no majú svoje limity - a musia sa niekedy vypúšťať, inak sa preplnia a prelomia. Ťažobné veže nenásytne dolujú prírodné (zdedené, vlastné) zdroje, no každé ložisko sa raz vyčerpá. Budovy i monumenty starnú a rozpadajú sa, prerastá ich živá príroda. Mosty spájajú dva brehy, umožňujú sa stretnúť (v symbolike názorovo) ľuďom dovtedy oddeleným neprekonateľnou bariérou (rieku predsa len nemožno preplávať na člne vždy a všade). Viadukty nám umožňujú skrátiť si cestu a nezostupovať do údolí (do nízkych stavov depresií), tunely zasa podkopávajú prekážky, ktoré tak nie ja nutné zdolávať. Skracujú, ale zároveň istým spôsobom skúsenostne ochudobňujú našu cestu.

Pútnici bez viery

Popri tom som už načrtol niekoľko "tanečných krokov" ľudského putovania. Cesta nie je vždy priama - môžeme isté situácie (tak ako miesta) obchádzať. Čas od času prichádzame na rázcestie, kde sa od nás očakáva výber jedneho z možných smerov. Nie vždy sú možnosti len dve, ba dokonca, nemusíme sa vybrať jednou z "vyšliapaných ciest", ale kľudne sa môžme pustiť krížom-trávou, po svojej vlastnej trase. Rovnako tak križujeme cesty druhých ľudí, ktoré nás môžu zviesť z nášho pôvodného smerovania, alebo naopak, úplne nezaujať. Tieto významné miesta môžeme každodenne obchádzať bez povšimnutia, inokedy sa zdá, že si nás pripútali - podobne ako mňa moja križovatka. V prvom rade by sme si mali uvedomiť, že naša "ľahostajnosť", alebo pocit že sme "zajatí" - sú len naše projekcie - nie je to nevynutne doslovná moc miesta, ale spodobenie toho, že sa cítime pripútaní k tomu (alebo oslobodení od toho), čo pre nás v našom osobnom metaforickom slovníku symbolizujú. Niekto sa môže pohybovať v kruhu a je mu to príjemné, v niekom to zasa vyvoláva pocit neslobody - tieto nami vytvorené a nami prežívané pocity sú spúšťačmi hlbokých vnútorných procesov, ktoré nás navedú k únikovému východu, alebo pomôžu udržať príjemný status quo. Zvyšok nechajme na prírodu - je to živočíšna reakcia zotrvávať tam kde je nám dobre, pri tom čo nám chutí, čo sa nám páči (podľa hocktorého zo zmyslov) a utekať od opačných situácií.

Pohybovať sa dá neskutočne (a zbytočne) kľukato, ale aj neustále hľadať čo najkratšiu cestu... nebodaj i zakázané skratky. Mnohí sa pohybujeme v "začarovanom kruhu", z ktorého nepoznáme únik - niekedy si to ani neuvedomujeme - kruhový pohyb okolo nejakého (hoci i nenápadného a nijak zláštneho miesta) nám môže napovedať. Pokúsiť sa (zvedavo) o zmenu trasy na ceste z miesta A do miesta B - môže neskutočne inšpirovať dušu - už len pocitom, že "sa to dá". Mnohí ľudia žijú ako otroci v klietke svojich "toto sa nedá", "toto nie je možné", "toto nie je reálne" - a samozrejme že sa nedá, ak si to človek nepripustí a nikdy to nevyskúša. Zázrakom je každé prekonanie vlastných očakávaní o tom čo je možné. Pričom tento komplex "čo je možné" väčšinou vytvárame my sami. A máme dve možnosti, donekonečna si ho opakovať ako mantru, alebo nachvíľu zmlknúť a experimentovať.

Pozrime sa už len na prírodnú a politickú mapu sveta. Hranice štátov nie sú nič neprekonateľne prírodné a pôvodné - sú to len myslené čiary rozprestreté nad povrchom skutočnosti. Ľudské obmedzenia sú v mnohých prípadoch iba "ľudská obmedzenosť", myslené a vymyslené zábrany v našej mysli. Kráčame rovno, skracujeme si cestu, či obchádzame, preskakujeme vnútené ploty, alebo prísne rešpektujeme každú ohrádku a bránku sveta - roztrhaného súkromným vlastníctvom? Patrí nám náš malý omurovaný dvorček, alebo sa cítime doma na celej zemi? Hľadáme radšej široké a rovné, betónované, nebodaj dláždené pohodlné cesty, alebo sa nebojíme štverať a zoskakovať, prekračovať a podliezať, neštítime sa úzkych poľných chodníkov, prípadne kráčať naprieč krajinou - bez "značkovanej turistickej trasy"? Neprináleží nám práve teraz spomenúť biblické podobenstvo o širokej a úzkej ceste? Rozjímanie neznamená prijatie náboženskej dogmy. I bežná cesta do práce, či do obchodu (niekedy i s priloženým dôrazom na účel našej cesty - teda pracovný, výmenný, rekreačný) sa môže premeniť na hlbokú meditáciu.

Nechať sa zviesť i zviezť

V dnešnej dobe už nie sme odkázaní len na putovanie pešo - v spôsobe nášho presunu sa skrýva celá ďalšia významová rovina. Posunuli sme sa do veku, keď už tak intenzívne nezneužívame nedobrovoľnú prácu zvierat (aspoň v priemyselnom svete), alebo otrokov - čo sa neodmysliteľne spája s usporiadaním súčasnej spoločnosti. Význam sa presúva na protiklady individuálneho alebo hromadného cestovania, na využitie svojpomoci, alebo spaľovanie zdrojov - ktoré stále nepokladáme za zdieľané dedičstvo všetkých obyvateľov Zeme, ale privlastňujeme si ich v rámci štátov a vymieňame za iné hodnoty. Je to zatiaľ jediný (aj keď nie najlepší a jediný možný) spôsob, akým priznávame vyčerpateľným zdrojom hodnotu - a teda obmedzujeme ich využívanie a vyplytvanie - hoci pre niekoho nedostatočne. Každý raz, keď platíme za pohonné hmoty, alebo kŕmime ťažného koňa, môžeme sa zamyslieť nad vlastnou aroganciou, nadraďovaním vlastných záujmov nad záujmy iných živých tvorov, nad vlastníckym (majetníckym) prístupom k tomu čo je na Zemi hodnotné a - ak chápeme pozemský ekosystém ako jednotný živý organizmus - aj prináležiace všetkým.

Mnohí (bohatí) zástancovia súčasného usporiadania upriamujú pozornosť na fakt, že "súkromník sa dokáže lepšie (efektívnejšie) postarať o zdroj či podnik, než štát". Otázkou je, čo budeme pokladať za lepšie, či je efektívnosť ozajstnou hodnotou a našim cieľom. Súkromníctvo je stále možno uskutočňovať ako vedomú hru, alebo ho zaťažiť lžou "právoplatného majetku". Majetok - čo sa týka vecí, ktoré človek sám nevytvoril - je pritom ľudský pojem, absolútne fiktívny. A majetníckosť - jeho negatívny presah - zamoril nielen svet vecí, ale ale aj medziľudských vzťahov. Je potom zvláštnym paradoxom, keď popri uprednostňovaní efektívnosti neustále podporujeme (čo i len tichým súhlasom) individuálnu dopravu. To či každé ráno nasadneme do prostriedku hromadnej dopravy, alebo do vlastného auta - krásne zobrazuje náš vzťah k spoločenstvu, ku komunitnému duchu, alebo k individualite - ale aj k efektívnemu nakladaniu s obmedzenými zásobami energií. Prítomnosť oboch typov prepravy hovorí sám za seba - hľadáme si rovnováhu medzi spoločenskosťou a individualitou.

Argumentovať sa dá na oboch stranách. Kým jedni vkladajú svoj osud do rúk vodiča (vedúceho, veliteľa, zástupcov a politikov) a zdieľajú ho s ostatnými "cudzincami" - šoféri áut si hľadajú vlastnú cestu, zodpovedajú sami za seba, nie sú vystavení hromadným vírovým epidémiám (symbolicky - davovej hystérii) od spolucestujúcich, môžu flexibilnejšie narábať so svojim časom a zvoliť si kade a kam presne sa odviezť. Prehnaný individualizmus cítime v mestskom smogu, ale prejavuje sa aj v arogantnej jazde a každodenných dopravných nehodách. Omámení drogami (alkoholom v aute) - prenesene: mediálnymi, komunikačnými, ekonomickými a politickými drogami v živote - ohrozujeme seba aj druhých. Už len obraz kilometrovej zápchy áut v ktorých sedí v každom z nich len jeden človek - a v nej uviaznutého autobusu, v ktorom sa tlačí rovnaký počet ľudí - hovorí sám za seba.

Rešpektujeme pri jazde predpisy a dopravné značky a v živote dohodnuté zákony - pretože si uvedomujeme, že tak zvyšujeme bezpečnosť všetkých? Samozrejme i vzťah k tým nezmyselným a nie za každých okolností použiteľným pravidlám hovorí na oboch stranach - pred i za zrkadlom - svoje. Mnohí z týchto pravidiel unikáme - niektorí arogantne, ďalší istí si svojím rýchlym, ale bezpečným riadením. I pri oddychovom výlete na bicykli sa možno zamyslieť nad tým, aké sú obmedzenia ľuských schopností (individuality) - ako ďaleko človek môže dôjsť bez pomoci druhých. Nezabúdajme na to, že aj jedlo ktoré pri tom strávime je palivo, energia ktorú sme získali obchodnou výmenou. Naopak, na krátke vzdialenosti je individuálny a svojpomocný spôsob postupovania príjemnejší, pohodlnejší, praktickejší - umožňuje nám dostať sa k cieľu ľahšie, než kadiaľ a pokiaľ vedú asfaltové cesty. Tieto tak symbolizujú zaužívané ľudské spôsoby, normy, bonton - z ktorého sa mnohí už ani neusilujú vybočiť a prejaviť svoju vlastnú vôľu, či jedinečnosť.

Zrýchlenia a skratky

Našťastie, ešte stále máme na výber. V dnešnom svete sa stretáva azda najširší výber možností putovania - od nôh, bicyklov, vozov, cez automobily, autobusy, električky a vlaky k lietadlám. Už len náš obľúbený dopravný prostrediedok môže čosi napovedať o našej osobnosti. (Aj keď to so všetkou dravou drzosťou využívajú rôzne "oddychové časopisy", ktoré na základe desiatich a/b/c odpovedí "dokážu" opísať celú ľudskú povahu). Ja osobne rád kombinujem hromadné putovanie vlakom na dlhú vzdialenosť (veľké veci dokáže vykonať len ľudské spoločenstvo) s peším a bicyklovým putovaním za bližšími cieľmi - ak individuálne, tak z vlastných síl.

Vlak vidím ako symbol začínajúcej industrálnej spoločnosti minulého a predminulého storočia. Je ťažkopádny, preváža veľké náklady a veľké davy ľudí (ako žiaden iný prostriedok), je rýchly, ale predsa nie tak, ako lietadlo - stále sa drží pri zemi. Pre niekoho bude symbolizovať príliš úzke spoločenské limity (niekto nerád zdieľa kupé, alebo vagón s ďalšími náhodnými (a potenciálne život znepríjemňujúcimi) spolucestujúcimi a preto radšej volí auto. Zároveň predstavuje pohyb v pevne daných koľajniciach - čo charakterizuje rôzne totalitné, komunitné a striktné spoločnosti - či už socialistické, komunistické, vojenské, ranno-kapitalistické alebo jednoduchu moralizujúce. Silné stroje ťahajúce pasívne vagóny spodobňujú vodcu (otca národa) a jeho nasledovníkov, v ideálnom prípade je on tým zodpovedným, vzdelaným a schopným človekom, do ktorého všetci pasažieri vkladajú svoju dôveru. Ešte stále sme nedospeli do extrému, keď každý dom a priľahlý dvor bude vlastným štátom s vlastnými pravidlami - podobne ako individuálna doprava stále podlieha nadradeným predpisom. Vlak umožňuje človeku viezť sa s ostatnými (čo odkazuje až k spohodlneniu), no vždy dočasne a zo slobodného rozhodnutia. Vlak je ťažkopádny a reprezentuje pevnosť, ale aj hrubú silu - kvality, ktorými je príznačná aj pevne zomknutá ľudská spoločnosť. Na druhej strane má svoje ekologické výhody, zdroje sa využívajú zmysluplne a efektívne, aspoň v rámci možností.

Železnica ako ľudská inštitúcia je rovnako ako tuhé spoločenstvo reprezentovaná rôznymi uniformami, hodnosťami a príslušnosťou, každý má svoju pevne danú úlohu a takpovediac i svoje miesto, ktoré pri veľkom počte ľudí nemá možnosť vymeniť za iné - a vzdialiť sa od neho môže len v limitoch spoločenstva. Naviac, cestu vlakom už akosi automaticky moderné magazíny skloňujú s prívlastkom "romantická". A tak ako pominuvšia doba socializmu, aj vlaky vyvolávajú pocity nostalgie a ľútosť za "ich dobou". Časy pary a čmudenia sa pominuli, pripomíname si ich sviatočnými jazdami, tak ako spomíname "na prvú republiku", "na staré cisárstvo" - aj prostredná doba motorových a elektrických rušňov (ťahačov spoločenstva) pomaly končí a nadchádza vek jednoliatych súprav a až sterilne čistého, tichého i rýchleho cestovania. Pre pripodobenie k moderným dravým firmám s ich vlastnou "estetikou" a často až kozmicky neľudským prostredím nie je treba chodiť ďaleko. Je otázkou rozvoja, alebo úpadku ľudského ducha, či tento vek vnímame s prívlastkom rýchly, alebo splašený, čistý, alebo sterilný, univerzálny, globalizovaný, alebo sivý a bez fantázie.

Kým vlak stále umožňuje pohybovať sa v živom priestore, rozhliadať sa po krajine - letecká doprava symbolizuje uctievanie božstva rýchlosti nad všetko ostatné. Cestujeme vo výškach - čo pre niekoho symbolizuje to, že nestojíme pevne na zemi (čo si po nás žiadajú naše prirodzené dispozície), pre iného zasa oslobodenie ľudského ducha od prízemnej spoločenskosti a dogiem - konečne sa ľudský duch dokázal odpútať z pazúrov náboženstva a vzlietnúť do Neba, ktoré bolo doteraz vyhradené len Bohu. Honba za rýchlosťou sa odráža v bezpečnosti - a čas od času sa nám cena pripomína v správach o spadnutých lietadlách. Paradoxne, boli to práve lietadlá - vrcholný symbol modernity - ktoré sa stali na začiatku nového tisícročia nástrojom zloby konzervatívnych náboženských fanatikov. Konflikt sa tak posunul až do mytologickej roviny žiarlivých božstiev. Naviac, lietanie je takmer telepatickým prenosom. Z jedného miesta vzostupujeme - putujeme záplavou svetla, bielej a modrej - a zosadneme so zvláštnym pocitom niekde úplne inde. Sme behom hodín na opačnom konci Zeme - a pritom nemáme pocit "diaľky" - dokonca niekedy hovoríme, že nám chýba potrebný pocit prekonanenj cesty.

Tu sa v myšlienkách vraciam na zem - kedysi som mal kamaráta, ktorý býval asi hodinu cesty z môjho domu, v jednej z dedín blízko mesta - a z času na čas, v niektoré víkendy, som ho chodieval pozrieť. I keď sa mi to vtedy zdalo ďaleko, neskôr som si uvedomil, že táto "dlhá cesta z mesta" bola jedným z dôležitých aspektov mojich pravidelných návštev. Bola hodnotou sama o sebe - tým že bola dlhá, že som musel prekonať vlastnú lenivosť, že som musel venovať čas, peniaze a energiu nielen človeku, ale samotnému putovaniu. To v ďalšom presahu pre mňa znamenalo náročný presun od tém, ktorými som sa zoberal a žil v meste - k duchovným témam, ktoré som rozvíjal s týmto svojim priateľom. Boli mojej každodennosti tak vzdialené, ako miesto, kde sa odohrávali. Cesta sa stala akýmsi významovým predelom, ktorý by mi chýbal, keby som sa náhle ocitol uňho doma a neuvedomil si pritom túto vzdialenosť aj symbolom rozprestreným zvnútra duše na geografickú cestu.

Kamže, kam?

Svoj neodmysliteľný význam má aj kontext našich ciest. Ľudia nie sú len pohybujúce sa bodky - putujúce štatisticky odniekiaľ niekam - všetky podmienky ciest dotvárajú aj ich symbolickú hodnotu. Cestujeme domov, za prácou, na dovolenku, za priateľmi, za vzdelaním? Cestujeme niekam, kde sa cítime v bezpečí, alebo naopak v ústrety predvídanému, alebo očakávanému, a ticho chcenému dobrodružstvu? Cestujeme tam a späť, alebo sme si kúpili "jednosmerný lístok". Cestujeme aby sme s novým miestom zmenili aj spôsob života, alebo sa pohybujeme ako "pozorovatelia" - ako postavy moderného, viac či menej inštitucionalizovaného turizmu? Vraví sa, že tento dnes úplne nahradil "objavné expedície" a že v našom svete sa už "naozaj cestovať" nedá. Nielen zámer, ale aj kontrast s ním, to aké je to "v skutočnosti", môže symbolizovať povahu našej životnej cesty, našej premeny (zmeny prostredia) a to, čo naozaj dosahujeme - i s pocitom (ne)spokojnosti, ktorý možno dodatočne premietneme aj na to ktoré miesto.

Ako som už uviedol v predošlom odstavci, cesta nie je len pohyb z bodu A do bodu B, ale aj jej cieľ (ak ním nie je sama) reprezentuje naše putovanie za odlišným duchovným nastavením (iná viera, iné postoje, iné názory, alebo naopak sloboda, uvoľnenie, zábava), za odlišným spôsobom komunikácie a v konečnom dôsledku života. To po čom siahame je ďaleko od nás - a predsa nás priťahuje tak silno, aby sme vynaložili toľko energie. Určite to nebude len kus zeme, zopár stromov, dom, osoba, alebo škatuľa spomienok. Dokonca aj naše snívanie o mesiaci a vzdialených svetoch je jednou formou (premietnutím) túžby po úniku, po svete, ktorý bude usporiadaný inak, alebo naopak - panenský a vôbec nedotknutý ľudskými spoločenskými pravidlami- "celým tým humbukom dole na Zemi". Na dôvažok - putujeme ďaleko, alebo len niekde na skok od vlastného domu. Púta nás k nemu strach o svoje uschované hodnoty, ktoré nazývame majetkom, alebo sa im chceme čo najviac vzdialiť? Putujeme stále na tie isté miesta - magicky nás priťahujú - alebo túžime po neustálej zmene? Radi cestujeme so spoločnosťou, alebo dávame prednosť zažívať sami, bez obmedzovania a vnucovania cudzieho videnia?

Dovolenka nie je len "časom keď nechodíme do práce", ale či už prechodne bývame pod horami, alebo pri mori - stále sa presúvame kamsi inam - na nové miesta, ktoré by mali symbolizovať naše vytrhnutie z reality. Ostať týždeň sedieť v kresle pred televízorom je pre niekoho dokonalé spodobenie jeho životnej lenivosti a nedostatku práce s fantáziou - pre jeho partnera zasa symbolom neznesiteľnej zatuchnutosti a signálom na ukončenie vzťahu. Pre človeka, ktorý sa vo svojom pracovnom živote neustále pohybuje, je to naopak spôsob ako konečne na chvíľu "zakoreniť". To, kam odchádzame vo svojom voľnom čase krásne odráža to, čo nám v každodennom živote chýba. Pre ťažko pracujúceho je leňošenie pri mori zhmotnenie dlho odopieraného kľudu, pre biele košele zasa aktívna dovolenka (napríklad zdolávanie hôr) výmenou dovtedy nudného a bezproblémového života. Tieto relaxačné paralely sú asi najľahšie uchopiteľnou metaforou pre "bežného človeka" - chápeme ich takmer ako samozrejmosť. Cestovanie za spoznávaním odlišných kultúr (cesta za toleranciou) sa môže diať vo viacerých rovinách - i v tej nákladnej, geografickej - ale aj prstom po mape, učením sa cudzích jazykov, čítaním a "spoznávaním" onej kultúry. Človek môže vystopovať (ďalší obraz putovania) svoju vlastnú potrebu po rozmanitosti, zmene presvedčení a zaužívaných spôsobov.

Sfinga s mdlou tvárou a príliš malé pyramídy

Mágia miest je ďalším veľkým tajomstvom, ktoré zatiaľ nenahlodala exaktná veda. Nejde len o veľké pamätníky ľudskej činnosti a ducha, ktoré každodenne zahaľujú roje turistov. Tí paradoxne prichádzajú domov s rozporuplnými dojmami. Jedni cestujú po svete len aby si odškrtli políčko videl, pri všetkom čo sa vidieť (a neskôr pochváliť sa tým) dá. Ďalší cestujú len preto, aby mohli povedať "nebolo to nič úžasné, ako všetci vravia"... bolo to malé, nezaujímavé, úbohé - pravdepodobne ešte skôr, než to miesto navštívili. Ďalší pociťujú zvláštnu potrebu obdivovať s davom - pretože sa akosi boja, netrúfajú si mať vlastný názor a tobôž nie vlastné pocity - takže navštevujú a zborovo híkajú nad "predpísanými pamiatkami". A medzi nimi sa strácajú tí, ktorí si už len na konci zúfajú, že pod záplavou turistov miesta stratili čaro.

Často to nie je ani vysokou koncentráciou identických návštevníkov - v turistickom oblečení, s turistickou výbavou, s rovnakými fotoaparátmi, autobusmi a prihlúplym výrazom v tvári. Jednoducho cesta k slávnemu objektu akosi stratila svoju skutočnú vzdialenosť. Všetko sa dá dnes pohodlne, rýchlo, a hlavne nenáročne - a tak je človek ochudobnený o celú tú skúsenosť peripetií, ktoré predošlí cestovatelia položili na oltár cieľa svojej cesty. Je to akoby sme začali knihy písať bez prostriedka, bez dramatického oblúku (zápletka, zauzľovanie, vyvrcholenie, rozuzlenie) - zlepili len úvod a záver. A na druhej strane, mnohí úradnici a robotníci jednoducho nie sú ešte dostatočne zrelí na to, aby zažili niečo "veľké". Blúdia medzi pyramídami a ruinami, čítajú turistických sprievodcov, počúvajú o slávnej histórii - a večer odcestujú a zabudnú. Aj keby nechceli - aj keby sa veľmi snažili - nezostane im na jazyku žiadna pachuť, žiaden skutočný, hlboký, trvalý pocit.

V škole nás učia históriu slávnych miest, ale neučia nás, ako tieto slávne miesta uchopiť. Postavíme sa pred ne, so zmiešanými pocitmi zízame a nevieme čo s nimi. Skúšame sa ich dotknúť rukou, spravíme nekonečne veľa fotografií, ochutnáme jedlo v blízkej reštaurácii - ale to je stále málo. Čo s tou veľkou vecou pred nami? Ľudia, ktorí kedysi museli náročne, dlho a strastiplne cestovať za veľkými vecami - zažívali na tejto ceste príbeh. Cesta sama ich pripravila vychutnať si ťažko dosiahnutý cieľ. Niekedy ich čakala prítomnosť niečoho konkrétneho, alebo dokonca objavenie čohosi nového - čo sa dnes už sotva dá v doslovnej rovine, ale stále je to možné symbolicky. Mnohé nenápadné diela sa stali slávnymi, pretože okolo nich a v súvislosti s nimi prežili neobyčajné udalosti - ktoré zanechali na ich živote priamu, ale aj duchovnú a duševnú stopu. Útrapy, úľava, choroby, vyzdravenie, priateľstvo, bohatsvo, viera, láska. Toto je cieľom mnohých náboženských púti - nielen vidieť nejaký úd, alebo obraz svätého, ale podniknúť skutočnú viac či menej dobrodružnú cestu - a predovšetkým v prenesenej rovine.

Keď sa pozeráme na súčasne reklamné pútače cestovných agentúr trochu uvedomelo - nelákajú nás ani tak modrobiele domy, smaragdové more, alebo predekorované sadrokartónové hotely - ale príbehy, odlišný spôsob života, láskaví ľudia, ktorých si za nimi fantázia predstavuje. Súčasné cestovanie tak môže priniesť na začiatku veľké sklamanie, ale v širšom pohľade úplne iný typ zážitku - možno príznačnejší a využiteľnejší pre dušu tohto konkrétneho jedinečného človeka. Často doslova utekáme zo svojej reality, aby sme na inom mieste Zeme našli nových ústretovejších priateľov, láskavaješie a úprimnejšie vzťahy. Môžeme pobunúť dlhé mesiace na vzdialenom a novom mieste a ostať smutní, že sa nám nič výnimočné neprihodilo, nadobudli sme iba novú kažodennú rutinu, nestretli sme žiadneho nového, zaujímavého, príjemného človeka. Časom si možno uvedomíme, že i táto samota môže byť zmyslom cesty. Mnohí ľudia cestovali "von z hurhaja" mestského života, aby zažili kľud, aby sa vyhli rozptyľovaniu, mali čas premýšľať, meditovať, učiť sa - alebo aby našli vhodné, inšpirujúce a pritom koncentrujúce prostredie pre tvorbu. I zistenie, že sme prešli z blata do kaluže, že sme neobjavili a nezískali nič lepšie, že sme stále tam kde sme boli - môže byť symbolicky hodnotnou skúsenosťou.

Mne osobne sa stalo, že som sa v istom období života presunul do viacerých nových miesta - a po krátkom čase, keď som sa v každom z nich začal orientovať - som si uvedomil, že som stále vo svojom starom meste, kde som strávil veľkú časť života. Kdekoľvek som sa na zemi ocitol, stále som bol na tom istom mieste. Tie isté smery viedli za zábavou, za prácou, za vzdelaním, za športom... akoby som kráčal po tých istých chodníkoch, v tých istých začarovaných kruhoch - hoci premietnutých do mapy iného mesta s iným menom. Takto som si uvedomil, že "mesto" je i hlbokým duševným pojmom (ktorý zatiaľ nemá iné pomenovanie) a to sa premieta na akýkoľvek pozemský pôdorys. Kamkoľvek putujem, nesiem si toto svoje mesto so sebou, neuniknem prd ním - kým sa nezmení ono, nezmenia sa ani moje pocity v ňom.

Medzi stenami a pocitmi

Na druhej strane, popri vnútornom prežívaní, zažívame aj opačnú skúsenosť. Mestá a miesta, na ktorých sa ocitneme, alebo dlhší čas žijeme - nás menia. Málokedy si to uvedomíme sami - väčšinou to musíme počuť od svojich najbližších, rodiny, priateľov: "Strašne si sa tam zmenil." Mesto je totiž nielen meno na ceduľke, ale živý organizmus, prostredie - ktoré si nás uspôsobí tak, ako sa my snažíme uspôsobiť si jeho. Pozoroval som priateľov, ktorí sa v priebehu rokov sťahovali z jednej štvrte toho istého mesta do druhej - a ich povaha sa menila z depresívne melancholickej, na spoločensky i sexuálne odviazanú a zároveň ľadovú, na ďalšom mieste na duchovne i fyzicky živých príjemnych spoločníkov a na inom na neprístupných tajnostkárov pohltených v nezdieľateľných únavných každodennostiach a frázach. Meníme a presúvame sa aj mi - a tak sa samozrejme posúva aj naše vnímanie druhých. No v bezprostrednom vzťahu - miesto nás mení - viaže sa na naň aj istá zmena práce (inde, viac, menej), ľudí (susedia, priatelia, kolegovia), svetlo, zeleň alebo šeď, veci ktoré nás obklopujú, charakter sídliska...

Tu už presahujeme do mestskej symboliky, ktorú súčasná architektúra (aj sociálne dizajnérstvo) ignoruje. Samozrejme, "šľachtí" tak dušu štvrte, mesta, alebo krajiny - metódou kopania do psa. Pritom prostredie pôsobí na človeka neskutočnou a nepopierateľnou, dá sa povedať magickou silou. Slovom "magická" vyjadrujeme jej často nepredvídateľné účinky a dosahy. Vnímame to na elitných a na druhej strane slumových mestských štvrtiach - zvalíme to všetko na historickú zhodu okolností? Pre príklad nemusíme chodiť ďaleko - bratislavská Petržalka je postavená na močiaroch, spleť panelákov a škatuliek ubytúvava a "produkuje" škatuľkových a škatuľkujúcich ľudí a zároveň zatuchnuté spoločenstvo - význačné svojim arogantným charakterom aj tvrdým a neladiacim nárečím. Z prepychových víl na kopcoch sa na nás zhora pozerajú naši vládcovia. Na miestach bývalých tovární vyrastajú moderné chladné štvrte kde bývajú moderní chladní yuppies a nimi vytvorené karikatúry rodiny.

Vnímať môžme odlišného ducha (dušu) miest na pobreží mora, miest ktorými prechádzajú rieky (starobylé umenie feng-šuei sa dokonca zaoberá tým z ktorej svetovej strany vteká a ktorou vytekajú do mesta) i mestá (alebo štvrte) ktoré vznikli úplne "nasuchu". Vnímať môžme rôzne neuralgické body zeme. Spojenie ako "zlé miesto" patrí dnes už kamsi medzi povery - ale všimnime si, že sú krajiny v ktorých nikdy nevládol (a nevládne mier), krajiny priťahujúce konflikty, krajiny kde zo zásady vznikajú konflikty s omnoho širším presahom, krajiny ktoré sa počas dejín každý usiluje získať, miesta ktorým sa všetci vyhýbajú... Sú miesta, ktoré sú akosi od prírody "multikultúrne", miesta ktoré priťahujú len určitý typ ľudí - mocných, chudobných, poctivých, podvodníkov, miesta ktoré priťahujú homosexuálov, alebo alternatívne komunity. Je samozrejmé, že sa podobní ľudia snažia združovať a sústreďovať na rovnakom mieste - a spoluvytvárajú tak jeho dušu - ale to kde sa navzájom nájdu, ak to nechceme odhodiť ako púhu náhodu - je charakter miesta a to má moc si ich pritiahnúť.

Putovanie dňom i nocou

Mapa ako objekt môže byť sama symbolom špecifických duševných čŕt. Mnohí ľudia uskutočňujú to, čo sa humorne nazýva "cestovanie prstom po mape". Nie je málo tých, ktorí sú v nich neustále zahrabaní a v ostatných vzbudzujú záhadný dojem, že "čosi hľadajú". Na mapu - či je aktuálna, alebo je to mapa úplne cudzieho a nikdy nevideného mesta, historická, alebo súčasná - sa pozeráme s údivom, možno koreniacim ešte kdesi v našom detskom pohľade na "mapu k pokladu". Papier pomaľovaný abstraktnými farebnými značkami je takmer fantazijným predmetom - je to niečo na jednej strane reprezentatívne, no na druhej úplne neskutočné. Uvedomili sme si to mnohí, keď sme si prstom vytýčili trasu na miesto, ktoré na mape vyzerá celkom zaujímavé - lenže tam už nečítame strohé značky, ale premietame na ne svoje sny - a keď tam raz doputujeme, sme často sklamaní. Tento zážitok, aj keď nie je príjemný, má svoju hodnotu. Relatívne "bezbolestne" na ňom spoznávame kontrast očakávania a skutočnosti - ktorý v mnohých iných životných situáciách na nás dopadá omnoho ťažšie.

Je to paradox myslenia, že minimálna forma dokáže neraz maximálne vybudiť ľudskú fantáziu. Nevnucuje nám konkrétne vysvetlenia a preto tak ľahko na ňu premietame vlastné očakávania. Podobne ako jednoduché kartografické prvky pôsobia na nás aj "tajomné" názvy ďalekých miest a krajín - hrajú sa zvukomalebne s našou fantzáiou a oslovujú v nás niečo úplne iné, než chladný logický jazyk-rozpoznávajúci rozum. Mapa ako taká môže vystihovať aj človeka neustále schematického, človeka túžiaceho mať neustály prehľad o tom kde je, čo je okolo neho, kam sa môže pohnúť a kam to povedie. Človeka neustále sa pokúšajúceho zorientovať sa. Ako kontrast s nimi potom vystupujú ľudia, ktorí radi mapu schovajú, alebo úplne najradšej zabudnú doma a snažia sa pozerať okolo seba - nie na to kde sú, ale na akom mieste sa ocitli. Podstatnejší je pre nich charakter, dojem, pocit z miesta, než presné geografické zaradenie a pomenovanie.

Ešte na jednu mapu by sme v živote nemali zabudnúť. Tú na ktorej sa pohybujeme mimo bdenia, vo svojich snoch. I tu sa totiž náš duševný svet premieta do sveta foriem. Ba dokonca, bezstrestne to môžeme vziať na vedomie ako fakt - bez toho, aby sme sa museli prieť o to, či je to povaha vesmíru spodobovať svoje myšlienky do foriem, alebo len na formy premietame svoje myšlienky. Ak nám nenapovie "chaos" v ktorom sa pohybujeme, ak ho nedokážeme vidieť z vtáčej perspektívy, snová realita nás nesklame. Má dokonca výhodu, že jej mapa je premenlivá a my sa každú noc, dokonca každý ďalší sen môžeme ocitnúť na inom mieste. V snoch takisto vystupujeme na vrcholy, alebo zostupujeme do hlbín, padáme do priepastí...

Zabudnime na babičkine snáre, ktoré nám vravia, že "toto sú peniaze, toto intrigy, toto láska". Dokonca neprekladajme to čo vidíme. Moderná psychológia (alebo starostlivosť o dušu) už pracuje s metódami, kde sa nesnažíme vysvetliť to čo vidíme v snoch ("čo znamená had"), ale vnímať svoje pocity, aké máme v tej ktorej situácii, prípadne v strete s nejakým predmetom. Pri putovaní snovou krajinou vnímajme, ako sa cítime - pri vystupovaní, klesaní, padaní, ponáraní. Máme strach? Sme úplne kľudní? Musíme sa strašne snažiť? Ide všetko ľahko? Alebo máme úplne iné, zdanlivo nesúvisiace pocity? V snoch sa topíme v kalných priehradách (čo zadržujú? čo zakaľujú?), dýchame v čistej morskej vode (čo naozaj potrebujeme dýchať - teda symbolicky aký živel, veličina je pre nás nevyhnutný?), lietame bez strachu (od čoho sme sa oslobodili, nad čo sme sa povzniesli?), plávame aj keď nevieme plávať (životom), preskakujeme svet míľovými krokmi.

Sníva sa nám, že sme stratení v cudzom meste (Je to cudzie mesto naše prostredie, ľudia okolo nás, alebo náš citový svet?), alebo nevieme nájsť svoj byt, aj keď sme na tom správnom sídlisku, v tom správnom dome (odkiaľ sa cítime vykorenení, kde sme stratení?), nepasuje nám kľúč do vlastných dverí (čo nám-vlastné nevieme otvoriť?)... Mnohé ľudské pocity samé o sebe, tak ako to vidno v predošlých vetách, popisujeme symbolickými slovami, ktoré pôvodne znamenali niečo úplne iné. To nám uľahčuje priblížiť sa reči duše. Tá je beztak plná podivných odkazov a požiadaviek. Môžeme sa cítiť slobodní v malej dedine, kde okolo nej netušíme ostatný svet, alebo uväznení vo veľkom meste so spústou ulíc. Na malom priestore i s mapou v ruke sa môžme cítiť stratení - a naopak, uprostred neznáma a bez sprievodcu nepociťovať žiadnu úzkosť.

Divadlo medzi kulisami

Zo sveta snov prichádzame k mytologickej symbolike. Poznajúc slovník duše - aj keď nie doslova, ale aspoň tušíme, aký spôsobom sa táto vyjadruje - môžeme ju osloviť mytologickými príbehmi. Neuchopíme ich tak doslova - a bezcenne - ale necháme na nás zapôsobiť ich široký presah - to je jediný zmysluplný spôsob ako nakladať so svätým písmom. Biblia prirovnáva ľudstvo ku dvom zástupom - jeden kráča po širokej ceste a prekračuje širokou bránou do zatratenia, druhý sa morí na úzkej a obtiažnej ceste a úzkou bránou vstupuje do raja. Významné preslovy, kontakty s Bohom, vystúpenia na nebesia sa uskutočňujú na rôznych horách - pretože sú to vrcholy náboženského učenia. Očistu konajú ľudia ponorením v riekach - pretože plynutie času odplaví ťažké spomienky aj hlboké duševné rany. Pýchu symbolizujú opulentné stavby - ktoré či už zrúti Boh, alebo padnú samou ľudskou nedokonalosťou - zanechajú ten istý odkaz.

Grécki bohovia sídlia na vrchole hory Olymp, mŕtvi sa musia preplaviť tajomnou riekou Styx - dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Tak ako sa nedá plávať proti prúdu času, nemôžu sa ani mŕtvi vrátiť zo záhrobia - nanajvýš ako tiene (spomienky), ktoré sa pri prvom zaváhani rozplynú. Odysea - príbeh každého (hoci aj duchom) neprítomného otca, večne čakajúcej (domov opatrujúcej) matky a osamelého dieťaťa - rozpráva o putovaní hrdinu svetom plným nástrah. Je to príbeh muža (mužskej časti v každom človeku), jeho sveta (sveta vo videní jeho očami) a jeho života. Netreba mu vyčítať neprítomnosť - je to jednoducho jeho príbeh - byť niekde ďaleko, viesť vojny a súboje, podnikať rôzne aktivity, stretávať sa so zvodmi - nymfami (rôzne lákadlá ktoré nás zdržujú, alebo navždy strhávajú z návratu domov) aj s jednookými (plocho vidiacimi) príšerami - kyklopmi. Takýto návrat môže byť pritom našim príbehom každodenným.

I-ťing (Kniha premien) zasa v čínskej mytológii rozvíja myšlienku polarity tao, na základe nej utvára osem prazákladných symbolov, z ktorých neskôr rôznou kombináciou vyvstanú predobrazy pre životné situácie a zmeny. Tieto symboly sú Nebo, Zem, Voda, Oheň, Hora, Hrom, Vietor (Drevo) a Jazero. Nebo symbolizuje aktívny prvok, inšpiráciu, impulz, idey - naproti nej Zem je poddajným elementom, prijímajúcim, realizujúcim, dávajúcim život aj výživu zasiatému semenu. Hora predstavuje stálosť, nehybnosť, ale aj nepreniknuteľnosť. Naproti tomu Hrom - pravý opak - energiu, premenlivosť, zjavnosť. Voda symbolizuje hlbinu, prúd času, nezpečenstvo, veľkú rieku ktorú možno prekonať len v správnom okamihu. Oheň vnáša do života svetlo, nesie svoj prospešný, ale aj nebezpečný potenciál. Vietor môže naznačovať životné podmienky ktorým sa musíme prispôsobovať, útrapy, pohyb. Jazero zasa bezstarostnosť, pokoj a radosť, ale aj mieru ktorá z jeho definície (konštrukcie) vyplýva a s týmito vlastnosťami súvisí. Žiaden z týchto obrazov nezostáva sám a nie je uzavretým pojmom. Každý sa zo svojej vlastnej podstaty môže svojim sebe-príznačným spôsobom meniť a tým vyjadrovať osobité symbolické presahy.