List vhodený do ľudskej schránky

1.3.04

Telo, krása, zdravie, choroby, potreby, ...

"V zdravom tele zdravý duch"

Telo alebo duša? Moderný spor, ktorý ani vo vedecko-technickej spoločnosti neutícha. Kým cirkev sa snaží spasiť naše duše, veda zachraňuje telo - vo vzájomnom míňaní sa zdá, že harmonické spolužitie bude napokon možné. (Viď "kresťanská pravica"). Prenice pretrvávajú medzi "obyčajnými ľuďmi" - stačí nakuknúť na hociktorý zoznamovací portál. Polovica (alebo nejaká časť) populácie hľadá niekoho "na vzťah" a vďaka okato vystavovanému postoju "telo nie je dôležité, hlavné je aký je človek vnútri" sa priam vznáša na morálnej výsosti. Na druhej strane barikád stojí armáda tých "na sex", ktorí sa nechcú viazať, vypisovať zbytočné "romantické omáčky", chcú si športovo (pre radosť, pre potvrdenie vlastnej mužnosti či ženskej zvodnosti) zašukať - bez kvetov, raňajok a záväzkov. No spor ďaleko prekračuje hranice sexuality - odohráva sa medzi humanistami a technokratmi, medzi moderným mestským človekom a zakoreneným s prírodou spätým dedinčanom, medzi individualistom ktorý vrástol do svojho auta a ekológom osamotene (a frustrovane) pedálujúcim na bicykli, medzi lekármi ktorí predpisujú jedno antibiotikum za druhým a vyháňačmi diabla.

Pritom ani jeden z prístupov nemôže byť ďalej od pravdy. Čo naozaj úprimne pravdivé je - stelesňujú strachy týchto dvoch skupín. Zmysel nasledovného pojednania možno poňať len vtedy, ak dokážeme nadhliadnúť na vlastný strach - nech stanujeme v ktoromkoľvek z táborov - a takisto sa vieme vcítiť do príčin obáv u toho druhého - takzvaného "nepriateľa".

Moderného človeka, dôverujúceho západnej medicíne, farmácii, chirurgii a fyzikálno-chemickým príčinam všetkého čo sa deje - máta nepochybne pripomienka dlhých storočí tmárstva, keď za všetko mohli anjeli a démoni a Najvyšší, keď bol človek vydaný na pospas "ak boh dá", keď boli bylinkárky (predsa len bližšie fyzickej liečbe - "prospešné látky verzus bacily") upaľované ako čarodejnice a na každú chorobu sa odporúčalo modliť sa, alebo ako Jób znášať utrpenie, umrtvovať svoje telo, čakať na nehmotný nebeský život. Strach z tmárstva. Strach zo šarlatánstva. Je veľa vynaliezavých podvodníkov, ktorí vedia predniesť presvedčivé divadlo, "neurobiť v skutočnosti nič" - a obrať človeka o peniaze. Moderný človek nevie týchto divadelníkov odlíšiť od ľudí ktorí majú skutočné liečiteľské schopnosti a vhľad do "duchovných záležitostí". Obaja tvrdia, že komunikujú s neviditeľným svetom, čo nevedia dokázať.

Problémom je nedôvera, alebo inými slovami stále prítomná možnosť, že ten druhý zneužíva našu dôverčivosť. Akousi prevenciou proti oklamaniu je voľba nedôverovať nikomu. Technokrat - vedec - materialista sa tak rozhoduje neveriť ani "šamanom", "čarodejníkom", "liečiteľom", ani svetu s ktorým ho chcú spájať. V oboch prípadoch môžme obrazne hovoriť o jazykovom nedorozumení. V prvom nevie rozoznať medzi pravým a falošným (obaja hovoria cudzou rečou) - v druhom vtesnáva duchovný svet do svojho antiduchovného jazyka. Pojmy spiritualizmu berie doslova, pretože moderný človek stratil cit pre metaforu, schopnosť obrazného vhľadu, prax komunikovať v mytologickom jazyku. Za spirituálnymi bytosťami vidíme akési neviditeľné postavy, nehmotné, ale predsa prítomné, existujúce (ako veci okolo nás) - a teda hmotné. Tento absurdný rozpor nás robí nedôverčivými - s výsmechom ("cirkusanti!"), spravodlivým hnevom ("šarlatáni! to je nevedecké! treba to zakázať, liečiť smú len odborníci!"), alebo pancierom ("Tomu ja nerozumiem, radšej to nechám tak.") sa od nefyzických prístupov oddeľujeme.

A tí druhí...

Človeka, ktorý sa dotkol sveta za telom (alebo sa s ním pravidelne stýka) ťažko presvedčiť o tom, že "neexistuje". Obrazom povedané, je to ako vo filme, kde sa človek stretol s duchom či mimozemšťanom, ale nikto mu neverí - v lepšom prípade si ostatní ťukajú na čelo, v tom horšom ho zavrú na psychiatriu. Spirituálne založení ľudia často hovoria o duchoch a duchovných bytostiach, ale nemusia tým myslieť to, čo si predstavuje materialista. Dokonca sami nemusia cítiť potrebu presne popísať to s čím komunikajú a zaradiť to kamsi do sveta známych pojmov - stačí im obrazné vyjadrenie, ktorého viacznačnosť nie je na škodu - neobmedzujú sa jediným významom. Ľudovo povedané, pracujú s tým, čomu sami presne nerozumejú (v zmysle analýzy štruktúry), hoci dosahujú žiaduce výsledky. Prekračujú možnosti vlastného jazyka, hranice toho, čo sa dá vyjadriť pojmami.

K tomu, aby človek dospel k duchovným metódam (seba)liečenia nepotrebuje ani "diplom spiritualistu". Stačí pamäť a tá istá nedôverčivosť, akú zdieľa s materialistom, len obrátená iným smerom. Veda a jej úžasné objavy sa striedajú a to čo bolo "výdobytkom techniky", "hitom medicíny" jednej dekády, na to sa tie ďalšie pozerajú ako na barbarstvo. Raz je v móde sterilita, vzápätí sa ukáže, že neprospieva našej imunite. Rimania pokladali za výdobytok civiliácie vodovod a za ideál krásy belobou nalíčené tváre - my dnes vieme, že olovo je v oboch prípadoch zdraviu škodlivý kov. V päťdesiatych rokoch práškujeme všetko pesticídom DDT a napchávame sa módnou pilulkou s thalidomidom, o pár rokov neskôr sa rodia deformované deti a ukazujú zhubné účinky týchto "skvelých chemikálií". Svoje veľké entrée mali svojho času penicilíny, generácie na nich vyrástli, dnes bojujeme s pokazenými chrupmi, tráviacimi problémami a rezistenciami mikroorganizmov. Vedecké medicínske postupy vykazujú nežiadúce účinky niekedy až s veľkým odstupom. Farmácia sa stala predmetom obchodu na voľnom trhu.

Keďže zmyslom podnikania väčšiny výrobcov je zisk, je jasné, že potrebujú prilákať čo najviac zákazníkov. 1. Presvedčiť čo najviac ľudí že sú chorí. Nazvať chorobami aj bežné variácie (estetická chirurgia). Desiť ľudí novoobjavenými chorobami (chrípka). 2. "Obdariť" čo najviac ľudí liekmi (mediálne kampane, tlak na lekárov). 3. Udržať si odbyt. Najmä posledný bod ponúka strašidelné možnosti. Udržať populáciu stále chorú. Liečiť len povrchné príznaky, akútne stavy, nechávajúc skutočnú príčinu stále "v zálohe". Spôsobiť liečbou jedného ochorenia iné, ktoré takisto bude treba liečiť. Ak nám chýba štipka ekonomického vhľadu a vôľa zaoberať sa týmito "konšpiračnými teóriami", prečítajme si aspoň príbalový leták s priznanými nežiadúcimi účinkami liekov. Tie sú viacmenej krátkodobé (nevoľnosť, hnačka, poruchy sústredenia). O tom ako lieky poškodzujú naše zdravie z dlhodobého pohľadu sa radšej vôbec nerozpráva. Liečenie tela, tak mechanické ako je, pripomína opravu televízora vysoko odbornými údermi z rôznych strán. Šarlatánstvo nie veľmi odlišné od toho, ako si "seriózne postupy" predstavujú vedeckí materialisti.

Nie je teda napokon jedno, ktorému šarlatánstvu sa odovzdáme? Ako si medzi nimi vybrať? Za jednu z odpovedí sa ponúka vrcholne metafyzická otázka: Sme len kopa svalov, ciev a nervov? Ani západnej medicíne nie sú cudzie metafory... Svaly si predstavujeme ako motory spaľujúce energiu, srdce ako hydraulickú pumpu, mozog ako CPU počítača. Technika sa zvykla inšpirovať prírodou, aj keď bola stále len chabým odrazom jej zložitosti. Asi ako hodinky v porovnaní s dnešným sálovým počítačom. Telo sme začali opisovať jazykom techniky, ktorý je tak obmedzený, ako je technika jednoduchá v porovnaní s prírodou. Nič proti obraznosti, problém nastáva vtedy, keď obraz prestaneme vnímať obrazne - a začneme si myslieť, že "takto to naozaj je".

Ako teda ďalej? V prvom rade, priznajme si obmedzenosť sveta, ktorý vytvorila naša viera, či už vo vedu, alebo duchovno. Popisuje len časť univerza (či ním rozumieme vesmír, spoločnosť, alebo telo), alebo len jednu z jeho tvárí. Je to len jeden spôsob ako nazerať na veci. Materialisti potrebujú uznať, že existuje aj iný svet - duchovný - ktorý sa neriadi racionálnymi princípmi a ktorý nemôžu pochopiť spôsobmi chápania, na aké sú zvyknutí. Nie je to ďalšia vedná disciplína, vedecká teória, ktorú môžu vyvrátiť. Je to čosi iné, s čím nevedia zachádzať, darmo to budú analyzovať. A spiritualisti zasa potrebujú uznať, že veda prišla na zaujímavé objavy, mnohé z jej poznatkov pomohli ľudstvu (antibiotiká predsa len zachránili veľa životov, tak ako chirurgovia) a možno sa ňou nechať inšpirovať.

Telo a duša predstavujú rozpor, ktorý vzniká najmä spôsobom, akým ich oddeľujeme. Telo - a - duša. Predstavme si iný systém - teloduša. Taký, kde nemožno vyňať len jednu časť a zaoberať sa ňou osve. Týmto smerom mieri aj nový spôsob prístupu k zdraviu a ozdravovaniu - celostný (holistický). Ako bytosti sme celok a takisto sme súčasťou vyšších celkov. Liečiť nemožno len jednu časť seba alebo na jednej úrovni - bez ohľadu na ostatné. Niekedy je ťažko liečiť i človeka ako takého, bez ohľadu na jeho pôsobenie v ekosystéme, či v spoločenstve kde žije. Telo a duša sa navzájom ovplyvňujú. Ochorenia tela spôsobujú aj zmenené stavy duše (keď ležíme doma s chrípkou, alebo zlomenou nohou, môžeme čakať depresiu, pesimizmus, či nechuť do života). Duševné nepohodlie sa zasa prejavuje aj fyzicky (psychosomatické ochorenia, slabnutie imunity u depresívnych ľudí).

Stúpenci západnej medicíny pokladajú dušu prinajlepšom za akýsi software pre telesný stroj. Skúsme ale opačný postoj. Čo ak je telo (použijúc technický obraz) len spodobením duševného sveta. Telesné črty ako odraz charakteru človeka? V prípade obezity, cukrovky, cholesterolu, či rakoviny pľúc si vieme celkom živo vybaviť vlastnosti, ktoré sa za nimi skrývajú - od lenivosti, pažravosti až po podľahnutie závislosti. Čo ostatné ochorenia? Predstavme si nachvíľu telo ako "grafické rozhranie", ktoré nám - užívateľom - pomáha vidieť do vnútorného chodu stroja. Čísla na displeji asi vidíme radšej, než odčítavanie z ručičky a stupnice. A lepšie reagujeme na simulovaný model nádrže s vyobrazením nakoľko je plná, než číselný údaj. Chce to veľa odvahy pripustiť, že celý svet okolo nás vrátane nás samých by mohol byť len vyobrazením akýchsi duchovných procesov. Toľké plytvanie hmotou? Kým vedu zaujíma len "koľko hmoty, akého druhu, v akých zoskupeniach", duchovná alternatíva sa pýta: "A načo vôbec všetká tá hmota je?"

Ak sa vrátime k liečeniu celku človeka - prístup západnej medicíny možno vyjadriť ako pôsobenie na telo, ktoré môže prospieť aj duši (ak nás vôbec zaujíma). Dobrým príkladom je potlačovanie telesných príznakov. Vziať si liek proti horúčke síce nelieči jej možnú príčinu - infekciu, zlyhanie imunity, či duševné nepohodlie - človeka však dostane aspoň do stavu vnímania, zamedzí "depresii z choroby", ktorá chorobu ešte umocňuje a sťažuje liečenie. Na druhej strane šamanská liečba je pôsobenie na dušu, ktoré prinavracia ako "vedľajší efekt" telesné zdravie. Oboma prístupmi možno postupovať, každý má svoje výhody aj nevýhody. Jeden môže byť pomalší, druhý zasa ignoruje zložitosť systému. Dokonca by sme mohli nájsť aj zlatú strednú cestu. Celostný prístup však znamená iné nazeranie na zdravie človeka. Nie je to stav "bez bolesti a bez horúčky". Zdravie predstavuje rovnováhu (tak duševnú, ako aj v odraze telesnú). Ochorenie je narušenie rovnováhy. Ak už raz nastane, je asi zbytočné hútať, "kto začal", či bolo najprv vajce, alebo sliepka - či sa pokazilo telo, alebo bola vyvedená z miery duša. Treba nájsť postup - liečbu - ktorá nás znova privedie do rovnováhy. My modení ľudia sme si zvykli začať najprv s fyzickou liečbou, neuvedomujeme si však, že pilulky môžu neraz spôsobiť ešte väčšie vyvedenie z rovnováhy, než v akom sme sa už ocitli. Kopí sa pred nami bariéra medzi našim vedomím a nami samými - musíme liečiť nielen ochorenie, ale aj následky predošlej liečby.

Symbolický slovník ochorení

Niektoré z nasledujúcich pohľadov predstavujú osobnú skúsenosť, iné preberám z vonkajších zdrojov. Pri ich čítaní treba upustiť od tvrdohlavej doslovnosti, ktorá neprináleží duchovnu, ale skôr materializmu. Nezaťažujme sa (sami ani navzájom) vinou - "ochorel si, pretože si taký a taký" - a samozrejme chladne-odmietavým postojom z pozície blízkych pacienta. Choroba je v istom pohľade inšpiráciou, výzvou k zamysleniu sa, zváženiu možností. To čo choroba "znamená" (v zmysle metafory) pre jedného človeka, nemusí znamenať pre druhého. Chce to však veľa času, kým sa nám podarí zostaviť vlastný slovník - aby sa vedela teloduša dorozumieť jedným jazykom s vedomou mysľou. Cudzí príklad môže byť popostrčením, východzím bodom, ak nevieme ako začať. Veľmi užitočné môže byť porovnanie viacerých systémov "duchovných príčin chorôb", z kníh aj internetu. A netreba zabudnúť na vlastnú životnú skúsenosť, ktorá nám môže napomôcť odhaliť ozajstné šarlatánstvo.

Ako človek zo svojej prirodzenosti priťahovaný rovnakým pohlavím sa pozerám s rovnakou nedôverou na staré vedecké prípevky ako vyliečiť homosexuálov z ich zmysluplnej a pre svet užitočnej bytostnej podstaty (napríklad elektrošokmi, averznou terapiou, ponáraním do ľadu, hľadaním génu homosexuality), ako aj na zoznamy duchovných príčin chorôb, kde v slovníkových heslách nájdeme medzi chrípkou a rakovinou aj homosexualitu - teda orientálnofilný hejspiritualizmus pomiešaný s kresťanským moralizmom. Duchovné príčiny chorôb nebezpečne pripomínajú anketové formuláre a manažérske tabuľky, do ktorých sa musia vtesnať všetky jedinečné ľudské individuality, celý svet. Nečítajme teda návod na použitie, naučme sa pracovať s metaforou.

Pri rozjímaní nad tou-ktorou chorobou môžeme využiť tak slovesnosť, ktorú nám ponúka naša vlastná kultúra ("nemá srdce", "vrie v ňom žlč", "hluchý voči druhým"), ale oprime sa najmä o vlastné porozumenie svojej duši. Nemá zmysel zostavovať symboliku pre niekoho druhého, podstatné je vytvoriť si osobný slovník, tak aby sme dokázali porozumieť sami sebe. Je to náročný proces, tak ako každé učenie, ale jeho výsledkom je úplne iná kvalita vedomosti. Vedomosti, ktorú zažijeme a preto jej dôverujeme - nie poznatok prečítaný z knihy (svätej, alebo vedeckej), ktorému môžeme len slepo veriť.

Niekedy je zbytočné zamerať sa na jeden orgán, alebo na jednu sústavu v tele a dumať nad tým, čo tá choroba môže znamenať. Skúsme širší pohľad - čo nám ochorenie znemožňuje, akým spôsobom k nám prehovára? Ak nemôžeme stáť, alebo chodiť - sústreďme sa na tieto stavy, nie na to, či sú na príčine zlomené kosti, ochabnuté svaly, alebo kŕčové žily. Skúsme si najprv pomôcť sami, až potom sa dopujme tabletkami, ktorých zmyslom aj tak nie je liečiť, ale na efekt potlačiť príčiny a sústrediť zisk. Koľko úprimných lekárov a vývojárov z laboratórií so vznešenými cieľmi (pred chuťou zarobiť si) je tam vonku nemôžeme vedieť. Nepleťme si sľuby a nádej s dôverou. A hoci sa budeme liečiť i s pomocou chémie, počas rekonvalescencie (sebaobnovy) máme dostatok času rozprávať sa so svojou dušou. Počas angíny nad šálkou lipového čaju, alebo so zlomenou nohou visiacou nad posteľou - nás môže prepadnúť tvorivá chvíľka. Nehanbime sa, že nie sme študovaní umelci (dnes všetko s bázňou nechávame na profesionálov), nejde tu o prejav voči celému svetu, ktorí budú posudzovať kritici, ale o veľmi dôležitý rozhovor so sebou. Môžeme objaviť nové možnosti, dostať chuť zmeniť životný smer, alebo si len jednoducho oddýchnuť.

Uvedomujem si, že "teória" duševných (duchovných) príčin ochorení môže vyvolávať aj zlosť. Najmä v prípade ochorení, ktoré dedíme po rodičoch, alebo iným spôsobom "za ne nemôžeme", natíska sa prehlušujúca otázka: "Prečo ja?!" "Čo som komu urobil(a)?" "Neubližujem ľuďom, som vegeterián, žijem zdravo, ekologicky, chodím na bicykli alebo hromadnou dopravou, som k druhým príjemný, pomáham im, prispievam na nadácie... tak aké duchovné príčiny chorôb?" Tento "spravodlivý hnev" často vedie ľudí k zanevereniu na čokoľvek duchovné, duševné alebo oduševnelé - a odovzdanie sa do závilosti na študovaných lekároch a renomovaných farmaceutických spoločnostiach. Tak si to vezmime z toho ľahšieho konca. Prečo má chudobný Afričan, ktorý žije svoj jednoduchý prirodzený život v prírode - trpieť na choroby, ktoré by si pri všetkom priemyselnovýrobnom znečistení "zaslúžil" skôr nenažraný Európan?

Životné prostredie je len jedno a to, čo zasviní jeden, odnesie si (aj) druhý. Zdieľame ho a preto jednak musíme pochopiť, kde sú hranice nášho slobodného koania, ale aj nájsť spôsob, ako zamedziť druhým zničiť spoločné dedičstvo. Znie to pekne - realitou však je, že Afričan zo savany nemá najmenšiu šancu, ako tlačiť na tak vyzbrojenú a arogantne ignorantskú krajinu ako Únia, alebo ešte výraznejšie Spojené štáty. Tých ľudí v podriadenom postavení je však mnohonásobne viac, než komfortom neuspokojiteľných pánov. Aj keď sa to zdá asburdné a nemožné, spôsob ako sporavodlivo obývať spoločný priestor nájsť musíme. Podobná nespravodlivá súvzťažnosť platí aj naprieč generáciami. Deti si nesú alergie vďaka životnému štýlu rodičov. V dedičných konaniach získavame predispozície na choroby. Stále však môžeme urobiť dosť, aby sme predpoklad nerozvinuli do choroby, alebo ho zmiernili. Predstavuje to nutnosť sebaobmedzenia (tak ako každá choroba) a to môže byť súčasť nášho životného príbehu. Možno sa budeme musieť ubrať cestou, ktorá bude priam protikladom životného štýlu svojich predkov. "Napraviť ich chyby." Životná úloha, ktorú nám neudeľuje Boh, ani osud, ale ekosystém. Ako inak by príroda dokázala donútiť človeka zvrátiť procesy, ktoré si jedna generácia nestíha ani uvedomiť, tobôž nie napraviť?

Každá choroba nás istým spôsobom vytrhne z normálneho behu života. Vzdiali nás našim cieľom, znemožní dosiahnuť všetko čo sme si zaumienili, obrazne nám zviaže ruky a nohy. Nemusíme to vnímať ako podkopnutie, ako prekážku ktorú treba odstrániť, problém ktorý treba vyriešiť. Vnímajme ju ako prekážku, ktorej prínosom je niečo sa naučiť. Zdržanie, ktoré nám umožni vydýchnuť si. Je to čas, ktorý si vypýta duša postredníctvom tela - je vec nášho postoja, či sa budeme tváriť, že ten čas duša ("tá druhá") kradne nám, alebo je to čas, ktorý si my kradneme pre seba (od sveta). Je to jedinečná príležitosť pre rozjímanie (meditáciu), ktorú odkladáme na potom, na neskôr, na príhodnú chvíľu. Stále si čosi nájdeme, stále sa čímsi zaoberáme. A tuhľa zrazu niet čo iné na práci. Neskĺznime pritom do postoja, keď rutinu pracovného nasadenia vystrieda nasadenie "práce na duši" s rovnakou silenou kvalitou. Toto je naozaj iný čas, iná realita, práca svojho vlastného druhu, ktorá môže z pohľadu doterajšieho chápania predstavovať úplné zastavenie, ničnerobenie, oddych, znehybnenie tela a vyprázdnenie vedomých myšlienok.

Západná kultúra predstavuje veľké narušenie rovnováhy v rôznych jednotlivých postojoch, ktoré v konečnom dôsledku vedú i k narušeniu rovnováhy prírodného celku. Nevinné a hrdinné demokracie (späté s trhovými princípmi ako prejavom slobody) nahlodáva "cudzorodý" extrémizmus. Tento extrémizmus však západné svety prinajmenšom ekonomicky vyvolávajú sami. Uprednostňujeme zvrátené režimy v krajinách so surovinami pred takými, ktoré by sa usilovali o prospech vlastných ovyvateľov a teda o zdravé rovnocenné postavenie na trhu. Extrémizmus a terorizmus sa k nám vracia ako tieň, odraz vlastného extrémizmu, ktorý sme si osvojili. Rast bez poklesu, hromadenie bez rozptyľovania, moc bez poddajnosti, luxus bez ochoty platiť, sloboda bez zodpovednosti, ekonómia bez ekológie.

Problematiku tieňov z druhej strany krásne opisuje Thomas Moore vo svojich knihách venovaných duši a hlbinnej psychológii. Duša človeka predstavuje pohanský mnohobožský Olymp a zároveň kresťanskú Jednotu. Každé z božstiev sa usiluje o uznanie. Slnko, podsvetie, mužský a ženský princíp, božstvo tvorivo nespútané i božstvo rodinne žiarlivé, bohyne krásy, lásky, lovu, poriadku i chaosu, daimoni aj erótovia. Ignorancia niektorého z nich spôsobuje hnev - urážka božstva sa prejaví v podobe choroby - neútočí však na nás nič zhora ani zvonku, ale nevypočutá časť našej duše, ktorá si tak žiada o pozornosť. V našom živote sa takto odohráva nespočet mytologických archetypálnych príbehov.

Moore naviac nepokladá stavy choroby za nevyhnutne zlé situácie (čosi čo treba hrdinsky riešiť) - ale skôr za zmenené stavy bytia, keď sa utvára (pretvára) duša. Saturnove dni, keď zrazu všetko zošedne, strácame chuť na čokoľvek, to čo dávalo zmysel už ho nemá... nie je nutné potlačiť antidepresívami (ktoré len vyrovnajú vlny našich emócií - radosť a smútok - na nulu, žiadne emócie), ale prijať. Je to proces triedenia hodnôt, prehadzovania výhybky, odhadzovania nepotreného starého a pomalého a bolestivého nachádzania nových ciest. Je to hold božstvu-starcovi, ktorý nekoná, ale reflektuje čo vykonal, nazerá na svoj život z vtáčej perspektívy, vníma ho nie v jednotlivých okamihoch, ale v dojme z celku. K ešte zaujímavejším poznatkom dospieva tento autor v ďalšej knihe venovanej ťažkým životným situáciám - Temné noci duše. Choroba nás premieňa, je to prechod z jedného spôsoby bytia (konania) k inému. Znovunastolenie zdravia, rovnováhy, nemusí znamenať tú istú rovnováhu ako pred chorobou, alebo úplne nový rovnovážny stav. Meníme svoje prostredie, tým sa mení aj naša úloha v ňom, jeho nároky na nás. Bolesti a obmedzenia z nás robia živých (životných) a jedinečných ľudí, ktorí sú krásni vo svojej svetlo-temnej zložitosti, nie sú len karikatúrami časopisového šťastia.

Telo ako dom

Rovnováha, nedajbože trpkosladká živosť sú zatiaľ príliš nové pojmy. Zdravie sa v našej kultúre pojí neodmysliteľne s krásou a mladosťou. Kým to druhé ešte zopár indivíduí dokáže spochybniť (staroba je prirodzená, staroba môže byť krásna - svojim vlastným iným spôsobom), nad krásou pochybuje málokto. Krása sa však v kultúre spája s módou, to ako krásu vníma malá skupina určovateľov trendu. Ich vzory potom kopíruje väčšina populácie, snažíme sa napodobniť nimi vymyslený ideál krásy. A keď sme krásni ich spôsobom, pokladáme sa aj za zdravých. A tu sa už môžeme dostať do rozporu so zdravím v zmysle rovnováhy. Rovnováhy vnútornej (medzi časťami v celistvej bytosti), alebo navonok voči druhým a prostrediu. Stačí si predstaviť súčasné anorektické modely ženstva, alebo supersvalnatý ideál samca (veľké telo vďaka proteínovým preparátom ničiacim ostatné orgány a malá buldočia hlava). Máme jedno "krásne" a jedno "silné" pohlavie - chýbajú nám však inteligentné, tvorivé a tiež oduševnelé pohlavia. Dokonca ani väčšina medzi vydedencami (transľudia, zahmlievači rodov, homosexuáli, kňazi) ich často nedokáže spodobiť.

Na postoji romantikov predsa len niečo bude, aj keď nie spôsobom, akým sa zvyknú chopiť frázy: "telo nie je dôležité, podstatná je duša". Skôr možno súhlasiť s postojom, že krása je relatívna - telesná krása môže narúšať hodnotenie kvality osobnosti - a naopak - výnimočnosť duševnej zrelosti človeka môže výrazne ovplyvniť, či ho vnímame ako fyzicky krásneho alebo škaredého. V kárse sa bijú modely zvonku a náš vlastný prirodzený vkus, ktorý je ťažko rozpoznať medzi nánosmi kultúry. Niekedy by sme mohli byť priamo zdesení, ako sa nám môžu skryto páčiť ľudia, ktorí sa módnej definícii krásy úplne vyhýbajú. V podvedomí sa rôzne fyzické črty prepájajú s duševnými vlastnosťami, ako som už raz naznačil vyššie. Tam kde jeden vidí krásu (lebo to bolo na obálke časopisu a pod tým stálo napísané "bohyňa krásy", "všetkým sa páči", "všetci ju chcú"), druhý vidí skôr umelosť. Móda je tekavá "veda" a ak raz bola "in" prirodzenosť, určite len na krátku dobu. Vzápätí ju vystriedali rôzne vlny vymyslených trendov, všetky nevyhnutne umelé.

Rečou dneška, do módy popri normovaných siluetách tela (podľa pohlavia) prišlo holenie (žiadne chlpy, už nielen u žien, ale aj u mužov), antiperspiranty a deodoranty, obriezka (ako zpotvorenie "hygieny"), celoročné opálenie, tetovanie a piercing. Tieto úpravy tela presahujú bežný význam zdobenia, aké vyznávala skoro každá doba. Nielen "symbolizujú", ale sú priamym dôsledkom súčasnej posadnutosti umelosťou a až hysterickým odporom k prirodzenosti. Je to dozvuk viktoriánskej éry, ktorá sa tak pýšila panenstvom, čistotou, nevinnosťou? Obriezka v západnej (nežidovskej, nemoslimskej) kultúre má svoj pôvod v odpore voči "špinavému sexu" a sexualite ako takej. Mala zabrániť mastrubácii ("spôsobujúcej" vtedy všetky známe choroby) aj pôžitku zo sexu, ktorému sa trebalo s výnimkou rozmnožovania vyhýbať a aj to nemalo byť nijak príjemné. Zopár podnikavých doktorov ju s pomocou absurdných "výskumov" spojilo s ochranou proti AIDS a do povedomia spoločnosti začína byť podsúvaná v spojení so slovami "čistota" a "hygiena". História deformácie týchto pojmov v priebehu 20. storočia by si zaslúžila svoju vlastnú knižnicu. Toto nie je útok na osobný vkus, ale spôsob, akým je masovo vedený módnymi vlnami, ktoré sa vydávajú za "hygienu" a "zdravie" a prebíjajú skutočný osobný vkus. Symbolická je najmä hystéria s akou sa umelosť presadzuje do normality.

Chlpy, niekedy prirodzená črta druhu, neskôr aspoň symbol mužnosti (drsnosť, prirodzenosť), nahrádzame akousi praktickosťou pre šport (umelý pohyb), alebo prosto odpozerávame ideály krásy z billboardov a magazínov. Umelé hladké telá bez znamienok, kazov, jaziev - bez stôp života. Nepopísané telá väznia duše nedotknuté životnými príbehmi, skúsenosťami a premenami. Skutočné stopy života - jazvy - nahrádzajú modré obrázky. Je zaujímavé pozorovať, čo sa ľudia rozhodujú nosiť na svojom tele celý život - či už abstraktné ornamenty, alebo podivné tváre, buldogy a netvory, ktoré sa v zopár obmenách nespočet krát opakujú. To nie je vyjadrenie svojskej osobnosti ("toto som ja, to ma charakterizuje") ale strach (či stádovitá "vôľa") vyzerať ako všetci ostatní. Vyjadriť sa obrázkom, ktorý nosí väčšina populácie, ktorý je "in", aj keď nič nehovorí o človeku samom - je obrazom podliehania móde v širšom poňatí. To, že tento jeden obraz ponesú na sebe celý život pekne vyjadruje neochotu a neschopnosť meniť sa duševne, vyvíjať sa, rásť v živote. Vezmú si jednu tvár (masku), jednu pózu a v tej zotrvávajú celý život. Nové zážitky, nové skúsenosti, nové poznatky, nové argumenty a nové protipohľady - nič ich nedokáže ovplyvniť, sú voči nim obrnení pancierom. Ľudia už nedokážu počúvať, zostávajú tvdohlavo pri jedinej pravde. Ozdoba ich tiel zostáva trvalo pri jedinej vete. Často tak vyžijú aj s jedinou poučkou, krédom, citátom slávnej osobnosti - ignorujúc všetky ostatné. Ich telo sa mení jediným spôsobom - neustály rast svalovej hmoty - teda do kvantity. Nie je ďaleko k rôznym ekonomickým, či charakterovým presahom.

Takto vidí potenie moderná korporátna kultúra:

"V minulosti bol telesný pach signálom sexuálnej pripravenosti, ale v dnešnej dobe je jednoznačne zdrojom nepríjemností a trápnych situácií. Používanie antiperspirantov a deodorantov by preto malo byť samozrejmou súčasťou nášho života. Antiperspiranty obsahujú aktívnu zložku, ktorá obmedzuje tvorbu potu tým, že vedie k stiahnutiu vývodu potných žliaz a tak znižuje množstvo vylučovaného potu. Antiperspiranty nás tak zbavujú nepríjemného mokrého podpazušia a dodávajú nám pocit čistoty, sucha a sviežosti."

Všimnime si, ako s prehľadom autor citovaného textu ignoruje zdravotné dôsledky, narúšanie prirodzených funkcií tela a ako prísne sa nám podsúva módny diktát vo forme "musí", "malo by", "je samozrejmé". Ako dôveryhodne pôsobí, vedecky, moderne a tak trochu ako "dobrá rada od priateľa". Pritom. takéto články nepopisujú korektne čo je, ale vytvárajú a vnucujú poňatie o tom čo je trápne, kedy sa máme cítiť nepríjemné, čo je žiaduce, čo je čistota, ...

Hoci potenie patrí k prirodzenej funkčnosti zdravého tela, zavrhli sme ho ako hnusné - nehodí sa k čiernym topánkam, nohaviciam, košeli a kravate. Používať antiperspirant sa stalo povinnosťou - potiť sa znamená "hanbu". Zabudli sme na samoochladzovanie tela, na to, že pot len odráža prostredie v ktorom sa pohybujeme (príliš teplo), situácie (príliš stresujúce), alebo plní svoju sexuálnu funkciu (znamenie dospelosti a prirodzenosti). Radšej než poupraviť prostredie, vzťahy a najmä umelé pravidlá bontonu, snažíme sa poopraviť svoje telo. Zvláštnym vrcholom je vzťah k telesnému pachu. Nehovorím pri tom o smrade po zašpinení, pachu po namáhavej práci, alebo po dlhodobom neumývaní sa. Mám na mysli osobný pach - osobnú vôňu. Či už tu subtílnejšiu, ktorú môžeme poznať pri priňuchnutí k pokožke kdekoľvek na tele, alebo tú "razivejšiu" - šíriacu sa napríklad z podpazušia. "Ach, smrad!" Zabudli sme na feromóny, pomocou ktorých sme si podľa osobnej vône vybrali vhodného partnera.

Tento inštinktívny proces sme úplne zmiatli používaním rôznych mydielok a najmä dezodorantov a parfémov - či už "samčích" sprejov, alebo ženských luxusných voňaviek. V podstate tak vábime partnerov na umelú nevlastnú vôňu, podvod, ktorý nemá s nami nič spoločné. Partnerovi nedávame úprimne najavo "toto je môj pach - páči sa Ti, alebo nie?", ale snažíme sa ho zviesť, uloviť, oklamať. To čo dostane je úplne iné, než ilúzie, ktoré vytvára zmes citrusových plodov a jarných kvetov. Ešte smiešnejšie a nápadnejšie pôsobí táto hra v prípade mužov, nakoľko väčšina športových sprejov má len agresívne chemickú ("drsne mužnú") vôňu a aplikujú ju na seba spôsobom "čím viac tým lepšie". Reklama predáva parfémy samozrejme (tak ako autá, jogurty či dovolenky) prostredníctvom sexuality (budú sa okolo Teba točiť krásni ľudia, ako okolo mucholapky) - no v skutočnosti pôsobia proti sexualite, ktorá rozvoniava kdesi v podpazuší. V inom pohľade, závany voňaviek môžu byť pre nás, ktorí oceníme prirodzenosť, varovaním - prešiel okolo nás človek, ktorý vyznáva umelosť. Takto vlastne parfém splní svoju voňavú funkciu.

Ak telo považujeme za vyobrazenie duše, ktoré nám umožňuje zrýchleným a zjednodušeným spôsobom predstaviť sa svojmu okoliu, rovnako tak nám umožňuje vyberať si partnerov. Ak nám je cudzia lenivosť a neschopnosť mentálne (v živote) sa niekam pohnúť, pravdepodobne nám budú vyhovovať skôr športovejšie telá. Páči sa nám umelosť, alebo prirodzenosť? Priťahuje nás mladosť (tela a ducha), alebo skôr osobnosti (a telá) poznačené skúsenosťami? Teloduša sa neštiepi ani pri vzájomnom fyzickom kontakte. Tak ako názorové konflikty často ústia do fyzických prejavov nesúhlasu a násilia - aj skutočný sex - súlož - milovanie - predstavuje preľnutie sa tiel, tak ako duší. Príťažlivosť fyzická sa miesi so zaujatím dušou toho druhého.

Tam kde zdanlivo vzniká kontrast (krásny a hlúpy, škaredý a múdry), je treba pochopiť dušu v podstatne viac rozmeroch, nielen "spoločenský charakter", prípadne "názor" a "myslenie vôbec". Duch ("hurá, poďme!"), rozum ("myslím si"), ego ("ja chcem"), pamäť, spracované zážitky, argumenty a dôkazy predstavujú len malú časť vnútorného sveta. Duša je celá mytológia, mnohobožský systém, v duši sa zrkadlia životné príbehy, polohy charakterizovateľné skôr umením, citmi, pocitmi, dojmami, náladami - než len faktami a slovníkovými odkazmi. Pri sexe často dochádza k ochutnávaniu (vôľa po spoznávaní druhého), fyzickému odovzdaniu (odovzdať sa s dôverou druhému) a prenikaniu či spojeniu. Je to útok na nás (celých nás) prirovnateľný snáď len k fyzickému násiliu s možnosťou ohrozenia života - aj keď s opačným úmyslom a efektom. Niekto preniká do môjho tela, niekto preniká do mojej duše, do mojich tajomstiev - nie je ťažké pochopiť, že je treba zvážiť s kým, kde, kedy, ako, za akých podmienok - sa toto prenikanie odohrá.

Šport - šľachtenie tela a duše

Šport je tak spôsobom ako sa vtesnať do ideálov krásy vytvorených súčasnou módou, ako aj náplasť na zvláštnu vymoženosť modernej doby - voľný čas - a ešte zvláštnejšiu chorobu - nudu. Nahrádza prirodzenú fyzickú a manuálnu činnosť, z ktorej sme sa zdanlivo vyslobodili. Istým spôsobom je to absurdné - zarábame peniaze sofistikovanejšími mentálnymi činnosťami, aby sme vzápätí minuli peniaze na všemožné silové a extrémne športové aktivity. Súčasná doba v kocke? Myšlienka športu a olympiád bola kedysi ušľachtilou víziou, kde človek prostredníctvom pohybu tela zároveň formuje prinajmenšom svoj charakter. Odvaha, odolnosť, cieľavedomosť, solidarita, súnaležitosť, tímový duch, fair-play - zmes prostých i zložitejších hodnôt, ktoré však v športe nachádzajú i svoje protiklady, alebo vlastné dvojtvárne naplnenie. Súčasný šport šľachtí skôr súťaživosť, bojovnosť, hviezdnosť, pomáha pestovať kult celebrít aj právo silnejšieho. Šport pre radosť už nepestujú ani amatéri na dedinských ihriskách - prevládlo zápolenie, športy kde niekto vyhráva a získava trofej, niekto je porazený a prehráva (futbal, hokej, ...), športy štylizovaného násilia (box, ultimate fight, ...) a športy, pri ktorých sa hýbať vôbec netreba (automobilizmus, golf).

Protipólom súťaživých a tímových športov sú činnosti, pri ktorých sa človek porovnáva len sám so sebou, zlepšuje alebo prekonáva seba, dosahuje vlastnú métu zdravia, výkonnosti, ohybnosti, alebo čohokoľvek, čo si zaumienil. Dnešná doba nepraje záhaľke, ničnerobeniu, pasivite - dokonca aj oddych uprednostňujeme aktívny. Jóga, autogénny tréning, dychové cvičenia, meditácia, rozjímanie - nie sú tak populárne, ako športy silové a silené. Na jednej strane, smutnou pravdou je fakt, že sa nevieme zastaviť. Na druhej strane, je pochopiteľné, že ak celý deň presedíme v kancelárii, vo voľnom čase sa nám žiada kontrast - nemyslieť a pohybovať sa. Medzičas, keď sa naozaj zastavíme a nahliadneme do seba, premietneme si život, porozprávame sa s vlastnou dušou, zmeníme smer, urobíme rozhodnutia - to povestné "meranie pred strihaním" - sa sotva zmestí do nabitého plánu.

Lotosový sed však nie je jediná poloha, v ktorej môžeme zažiť stav meditácie. Ponorenie sa do seba môže nastať hocikde, aj pri ponorení sa do bazéna, ak sú splnené isté podmienky. Patrí k nim rituálnosť, odpojenie sa od sveta a bežného života, vypnutie klasických procesov myslenia - ale nielen to. Je to podobná príbuznosť, ako presun veriacich z kostolov do artových kinosál - i tu sa zhromažďujeme, utíchame a zdieľame zážitky, krása (obrazu, hudby) nás približuje božskému, zbierame ponaučenia a podporu do života. Naše športoviská sú vysoko štylizované prostredia. Vyzliekame si klasické polohy - masky - brnenia - a obliekame si iný typ, nazvime to "slávnostneho oblečenia". Zoskupujeme sa, aj keď často v tichosti, vo veľmi svojsky zariadených halách. Vykonávame sled viacmenej sa opakujúcich pohybov, nie tak vzdialený rituálnym tancom.

Tyrkisová monotónnosť bazéna môže ľahko súhlasiť s prázdnosťou bielej steny pri zenovej meditácii, alebo tmy pri zatvorení očí. Súc v bazéne, ponorení do životodárnej látky, naše telo je náhle vytrhnuté z reality pobytu na vzduchu a prudko sa meniacich prostredí bežného života. Ďalšiu hodinu sme obklopení vodou a modrotou, splývame v nej a v nekončiacom rytme pohybov rúk a nôh plávame vpred. Športujeme často preto, aby sme si "vyvetrali" (alebo vyplavili) hlavu, aby sme zabudli na bežné starosti, aby sme zo seba zmyli stres. Sústredenie na pohyb, ako aj viacvrstvová monotónnosť naozaj rozpúšťajú väčšinu bežných myšlienok. No pri troche šikovnosti, môžeme sa dostať aj na ďalšiu úroveň - úplne zmiznúť zo sveta, nachvíľu nebyť. Stať sa len plavcom, pohybujúcim sa v priestore. V tomto zmenenom stave vedomia sme veľmi blízko, ak nie priamo v tom, čo iné kultúry nazývajú meditácia. Ak sa otvoríme, môžeme nechať prehovárať dušu (ktorá pri celodennom rozprávaní, počúvaní, rátaní a analyzovaní mlčí) a nechať ju odohrávať vlastné procesy ozdravovania i premeny.

Športovisko sa náhle môže stať "obraziskom", ktoré v zjednodušenej podobe znázorňuje svet, alebo život. To čo skutočne prebieha by možno vedecký psychológ nazval "premietaním seba na vonkajšie prostredie a objekty". Nech je mu to k spokojnosti. Bazén je spoločný priestor, ktorý zdieľame. Určite nemáme radi, ak nám doň druhí "čúrajú". Ani nám nerobí dobre mať ho príliš prechlórovaný. Niekto splýva, niekto pláva, niekto sa čľapoce, niekto chce byť v bazéne len pekný a okukuje druhých a niekto si nájde čas na všetko. Niektorí sa pohybujeme úplne chaoticky, iní po myslených (!) dráhach. Niekto pozná viacero štýlov, niekto pozná len jeden a niekto zasa len jeden obľubuje. Niektorí sa pohybujú po povrchu, iní sa radšej ponárajú do hĺbky - ale aj títo sa musia vracať a nadýchnuť sa. (Povrchnosť a hĺbavosť, materiálny a duchovný život, telo a duša.) Niektorí ľudia uprednostňujú termálny bazén, iní studený, niekto sa vodou lieči a niekto zasa otužuje či upevňuje telo. Dakomu stačí celý rok umelý bazén, iní dajú prednosť jazeru či moru. Niektorí sa ponárame, niektorí plávame, iní sa plavia. Niekto sa zžije s vodou od detstva, niekto sa do nej učí vstupovať omnoho neskôr. Niektorí sa pohybujeme pre radosť z pohybu, iní s cieľom (koľko uplávať), alebo na čas a na výkon. Niektorí plávame rýchlejšie, iní pomalšie. Je umením organizácie, aby sme sa do bazéna zmestili všetci (súc verejnosť a stáli či dočasní obyvatelia mesta, máme naň rovnaké právo), aby sme si v ňom nezavadzali a neobmedzovali sa. Vytvoriť dráhy (hranice) a nechať každého zvoliť si tú, ktorá vyhovuje jeho tempu. I tak sa prejaví arogancia či ohľaduplnosť - no emócie musíme udržiavať v takej miere, aby sa bazén nepremenil na krvavú vaňu.

Svojské meditácie môžeme zažiť aj pri lezení po stenách a horách, odtrhnutí od zeme, vo vzduchu a vo výške, s dôverou odovzdaní pevnosti lana (to čo nás drží nažive) a partnera na jeho druhom konci. Cvičenie dôvery, húževnatosti, tvorivé hľadanie cesty, zapojenie celého tela. Svoju púť životom si môžeme premietnúť na antuke, alebo na chodníkoch pri behu cez sídlisko. Unikať z reality môžeme na bicykli, na zdanlivo nekonečnej ceste rovinou, či už sa ideme popreháňať po kopcoch, alebo si určíme ciele. I pri tej najbanálnejšej horskej turistike sa môžeme naučiť, že občas sa za magickými miestami treba predierať, zažiť nepohodlie, že z každého kopca (vrcholu) treba zliezť a nedá sa ísť donekonečna nahor. Tak ako v živote, i tu hrozí vždy utopenie, pád, alebo iné nebezpečenstvá - na mieste je rovnováha medzi odvahou a rozvahou, trpezlivosťou a vyčerpaním, cieľavedomým zámerom a tým čo sa ponúka samo, príliš priamou cestou a blúdením.

Každý šport ponúka svoje artefakty, svoje prostredie, svoje pojmy, svoju obraznosť, tak ako jeho výber istým spôsobom charakterizuje človeka - či už sa rád ponára do hĺbok, šplhá na vrchol, alebo kamsi uteká. Niektorí ľudia plávať životom nevedia (a musia sa plaviť s pomocou druhých), iní sa celý život hrajú hry a vedú malé vojny, v ktorých víťazstvá považujú nad všetko ostatné. V inom pohľade je to príležitosť pre bezprostredný kontakt s našim vlastným živlom - či je to zem, vzduch, voda, alebo oheň. V šport prenikáme do iných sfér (do hĺbok, alebo do výšok), no náš skutočný život sa tak či tak odohráva na ich rozhraní - medzi vodou a súšou, medzi nebom a zemou. Uprostred.

Pre niekoho je šport radosť a nesilí sa viac, než aby si neublížil. Niekto sa za každú cenu prepína, prekonáva svoje vlastné hranice. Niekto športuje ako o život a riskuje aj zranenia. Mnohí športovci obdivujú vlastné zranenia a jazvy, akoby to boli jazvy z vojny, alebo zo skutočného života. V športe sa prejavuje (alebo vybíja?) naša potreba podieľať sa na niečom zmysluplnom, čosi dosahovať, zraniť sa pre dobrú vec. Pri športe zažívame viac, než si neraz uvedomujeme. Tak ako telo by chradlo bez pohybu, nepotrebuje aj naša duša svoju vlastnú činnosť, aby sa náš život nestal bezduchým?