Varíme život, servírujeme lásku

1.3.05

Varenie, recepty, jedenie a pitie, trávenie a zažívanie, podávanie, návšteva, hostina, oslava, ...

"Hrnček var" alebo "Stolček prestri sa"

Slovanské výrazy tráviť a zažívat som spomenul už v článku o zdraví. Proces spracovávania potravy má pre nás omnoho obraznejšie vyjadrenie, než napríklad pri preberaní z latinčiny (digestion - digerere (rozdeľovať, usporiadávať), dis (dvojmo) gerere (niesť)) do germánskych a románskych jazykov. Trávime aj voľné chvíle, trávime situácie, udalosti a správy. Zažívame zážitky, zažívame udalosti, zažívame život. Ľudské brucho v ruštine priamo nazývajú životom. Potrava predstavuje to fyzické, čo si od sveta berieme, aby sme to rozložili, roztriedili a využili alebo vylúčili. Podobne nakladáme so zážitkami - tie takisto potrebujeme v kľude spracovať, porozdeľovať na drobnejšie a pospájať s inými, aby vznikol duševný materiál (vedomosť, skúsenosť, príbeh) podobný svalovej hmote, či inej stavbe v rámci tela. Spôsob zažívania a trávenia sa navzájom zrkadlia - či už je zdravé, rýchle, zdĺhavé, nedostatočné, alebo natravuje aj vlastné telo. Spôsob čo jeme, ako jeme a ako potravu dokážeme spracovať a či nám je na osoh alebo na škodu - to všetko vzchádza z nášho spôsobu života. Spätne toto všetko môžeme vo svojom tele čítať a skúmať.

Bolo nebolo, zasýtilo nezasýtilo?

Duchovné náuky s obrazom trávenia pracujú celkom radi. Kresťanstvo vyzýva svojich stúpencov, aby jedli striedmo, židovstvo, islam a hinduizmus priamo zostavujú jedálniček a vyraďujú z neho to čo pokladajú za nečistú potravu. Príbeh o Ježišovi, ktorý z piatich chlebov a dvoch rýb nasýtil nielen svojich učeníkov ale aj päťtisícový dav ponúka prirovnanie telesnej a duševnej potravy, z ktorých každá je nutná, môžu sa však vzájomne prekvapujúco nahradzovať. Vo veľmi podobnom duchu rozpráva obraz I-ťingu (čínska Kniha premien) "Potrava - Otvorené ústa". Aby sme niekoho (i seba) poznali, nabáda nás pozorovať, čo vchádza ústami dnu a čo vychádza von. V jedení i rozprávaní nás nabáda ku striedmosti, no zároveň opisuje obraz výživy. Ten kto oplýva hojnosťou nech živí tých, ktorí su ďalej schopní živiť iných ľudí - a takto sa v stromovej reťazi nasýti celý národ. Nemá zmysel živiť to a tých, čo nedokážu poskytnúť výživu ďalej.

Niekdajší úhlavný nepriateľ z pohľadu kresťanstva - pohanstvo - stará ľudová mnohobožská viera - dnes zažíva znovuzrodenie. Kresťania vytvorili o čarodejníkoch a bosorkách zdanlivo nevábny obraz - kotly, metly, ošarpané chatrče, ohavný zjav, obludy ako spoločníci. No každý z týchto artefaktov má v symbolickom slovníku svoj význam. Tak ako kňazi a šamani, čarodejníci sú tiež ľudia zameraní na duchovné rozmery a neraz pre nich fyzická krása (seba a vecí naokolo) nemusí stáť na prvom mieste. Prirovnanie medzi čierňavou, tmou, temnom a zlom vytvorilo až kresťanstvo. Obrazná mágia - alchýmia - hlbinná psychológia - pracujú s tieňmi a odvrátenými stranami človeka (to čo bolo potlačené). Čarodejníci nemusia opovrhovať neobľúbenými zvieracími druhmi. Ako vyznávačí prírodného náboženstva a uctievači Prírody prijímajú celú jej rôznosť a rozmanitosť, aj to čo sa "normálnemu" človeku nepáči. Pavúky, žaby, hady, ... Veď napokon, z hadieho jedu sa i dnes pripravuje protijed. Varenie z jašteričích paciek a medvedích zubov patrí do rozprávok - a hoci je jeho cieľom vydesiť deti a priviesť ich na "správnu kresťanskú cestu", v podstate vystihuje fakt, že medicína a liečenie môžu nachádzať účinné látky naozaj vo zvláštnych zdrojoch. V čarodejníckom kotli sa tak varia čaje, letkvary aj jedlo, ktoré neraz môže prospieť zdraviu človeka. Tu a tam v podivnej polievke možno uvidie aj viac, presnejšie - dovidieť dalej - pričom hovoríme presne o takom jasnovidectve, ako je veštenie z I-ťingu, hypnóza, alebo hlbinná psychológia využívajúca symboly a archetypy.

Škvŕkanie v bruchu a škvarená masť

Hlad - potreba do seba niečo prijať je úplne prazákladná. Bez tohto pudu by sme neprežili. A predsa, po toľkých tisícročiach, jej ešte stále nie úplne rozumieme. Najmä nie dnes, v dobe priemyselného poľnohospodárstva a výsledného blahobytu. Jeme, konzumujeme, nakupujeme - a stále nemáme dosť. Sme sýti, preplnení, praskáme - a predsa sa nevieme zastaviť. Mohutnieme do svalov, až vyzeráme komicky - alebo sa roztekáme vo vlastnom sadle a spôsobujeme si rýchlu smrť. Máme azda ešte stále na pamäti minulé hladomory, alebo sa bojíme "čo bude zajtra"?

Natíska sa mi tu prirovnanie fetišizmu, ktoré veľmi často prenášam do sveta ekonomiky. Skrývajú sa v nás prirodzené ľudské potreby, ktoré nevieme presne pomenovať, často ich vôbec nepoznáme ani netušíme že môžu byť. Čosi však silno potrebujeme. A buď sami, alebo s pomocou reklamy sa dozvedáme, že "určite potrebujeme to a to" a "môžeme si kúpiť to a ono", aby sme pocítili uspokojenie. Naozaj, čosi blízke uspokojeniu pociťujeme. Nie je to však úplne uspokojenie, pretože ani potreba, ktorú nám podsunuli nie je skutočná a úprimná. Je to vymyslená, umelá, zákerná pseudopotreba, ktorá je dostatočne ďaleko od tej skutočnej, takže nikdy nebudeme sýti, ale dostatočne blízko, aby sme mali pocit že sme nadosah úplnému zadosťučineniu a aby sme sa túto umelú potrebu pokúšali znova a znova uspokojovať.

Máme hlad po fyzickej blízkosti - a nakupujeme erotické pomôcky (sex), máme hlad po láske a nakupujeme vzťahy, máme hlad po umení a nakupujeme zábavu, chceme sa vyjadriť a tak si platíme kurzy umenia či jazykov, chceme zažiť čosi exotické, cítiť že naozaj žijeme a nakupujeme si zájazdy, chceme trochu vzrušenia a tak sa dávame na nákladné extrémne športy. Chceme čosi zažiť a tak zažívame dobroty od výmyslu sveta. Keď je duša hladná, zdá sa nám, že aj sýty žalúdok si pýta jesť. Po celom svete však je dostatok príkladov toho, že vyžiť (a byť spokojný a šťastný) sa dá aj z mála. Pravdepodobne sme však stratili schopnosť rozpoznať, keď nám škvŕka v žalúdku a chvíľky, keď sme len mlsní, čosi by sme si dali, na niečo dobré máme chuť. Vtedy sa môžeme zamyslieť, či je to cool čokoládová tyčinka z reklamy, alebo sa nám pýta šťavnatej kultúry, chutného príbehu, korenistého zážitku, čohosi vnútorne výživného a dušu zasycujúceho.

Večera bohatá, sťaby bola posledná

Gastronomická kultúra Západného sveta potvrdzuje, že dušu istým spôsobom sýti aj príprava a konzumácia jedla - teda formy (kultúrne udalosti) - napriek tomu, že nemusí súhlasiť so skutočnou potrebou výživy. Kultúra je potravou duše, či už v podobe diváctva, umeleckej tvorby, alebo zdieľaného zážitku hostiny. Prvým obrazom pre navodenie atmosféry je práve grécke Symposion (hostina). Súc naraz v dvoch časoch, ak dnes pozývame priateľov na návštevu, ak nemáme konkrétny zámer (pozrieť si fotografie z dovolenky, ten a ten film), alebo je zámer netaktne priamy (príď mi ukázať toho svojho nového) obvykle ich pozývame na obed alebo večeru - domov alebo von. Popri kvalitnom jedle, ktoré je naoko posúdením zručnosti hostiteľa a zároveň i pevným bodom programu, predpokladáme, že sa rozvinie živý rozhovor, zdieľanie zážitkov a skúseností, výmena názorov. Kvalita tejto hostiny duše je rovnako (ak nie viac) dôležitá, ako zážitok z chutnej potravy. Antická hostina predstavovala presne to - tak konzumáciu potravy ako aj kultúry - hodujúcich sprevádzali umelci, filozofi, ktorí tak hĺbali (rozkladali témy) ako sa nechali unášať pôžitkami a krásami hudby, poézie, či ľudského tela. Spolu s čašami vína sa pretrasú aj dôležité spoločenské témy, sexualita a filozofia. Rôzne oblasti života sa tu prelínajú v takmer nerozmotateľnej kytici, ktorá je objektom krásy aj sama o sebe.

Druhým obrazom nech je francúzsky piknik. Cudzie slovo, ktorého pôvod je nejasný aj vo vlastnom jazyku, dnes symbolizuje pohodu a pokľudné zažívanie a vychutnávanie chvíle - ako opak dôverne známeho stresu. Keď sa povie Francúzsko, populárna kultúra okamžite ponúka niekoľko pojmov (obrazov), ktoré navodzujú akúsi romantickú atmosféru. Oh-la-la, krásne ženy, šarmantní muži, vynikajúce víno, neobvyklé syry, voňavé byliny, slimáky, hľuzovky a ďalšie lahôdky. No mnohí cudzinci, hoci si zásobia pivnicu hektolitrami dobrého vína a nakúpia najdivotvornejšie syry - na podstatu toho, po čom sa im lačnie, nedosiahnu. Syr je fajn, víno ujde, ale bez duševného obsahu je to zúfalo málo. Za prvoplánovým gýčom sa skrýva výjav spoločnej rodinnej alebo priateľskej večere v romantickom zátiší, dobrá družná nálada, schopnosť vychunávať si okamih, tešiť sa zo života, môcť ho zdieľať s ďalšími ľuďmi. Chceme prekročiť osamelosť, zasýtiť hlad po živote, zapiť nudu. Nepochopenie týchto obrazných potrieb a ich poňatie v doslovnom duchu vedie k úplne obyčajnému obžerstvu a opilectvu. Nejde o to čo, ani koľko zjeme a vypijeme - ale ako a s kým - a omnoho viac potom čo tento pôžitok doprevádza. Provensálske murované domčeky uprostred olivových hájov alebo levanduľových políčok sú len kulisy a jedlo s pitím prostriedok navodenia atmosféry - no každý príbeh, aj ten náš vlastný, životný, potrebuje dej a(lebo) myšlienku.

Hostina ako udalosť má nielen výživnú, ale hlavne nesmiernú obraznú hodnotu. V našej zdomácnelej kultúre - kresťanstve - sme pozvaní na "hostinu baránkovu" a jedným z jeho významných výjavov je "Posledná večera". Láme sa tu a rozdáva chlieb-telo a víno-krv. Hostina zachraňuje telo (ktoré potrebuje jesť) a súčasne v tesnom prepojení aj dušu (ktorá potrebuje duchovnú potravu). Táto večera je vo svojej mytológii podstatnou pre súčasný aj budúci život človeka, ona sama pracuje s prirovnaniami k životu, ona symbolizuje život. Kľúčové body rôznych náboženských náuk boli prednesené, vysvetlené, alebo spodobené pri nejakej forme spoločného jedenia. Človek hryzie potravu a tak ako otvára ústa, uvoľňuje sa k prijímaniu myšlienok. Snáď týmto smerom môžeme vystopovať náš moderný tik vláčiť do kina pukance, či pojedať pred televízorom všetko od čipsov, po rôzne kalorické bomby. Telo - živá LED dióda - akoby naznačovalo, že sme v móde prijímania.

V súvislosti s týmto procesom nemožno opomenúť problém "miery", ktorého nedostatočná znalosť môže zavŕšiť bakchanálie opačným procesom - "dávania" - viac známeho ako dávenie. K prekročeniu miery dochádza najmä v prípade, ak sa prijímanie fyzické deje "naprázdno" - bezducho, bez obsahu, bez súčasne prebiehajúceho prijímania do duše. Bez ohľadu na kilá potravy, táto ostáva hladná a tak ľahko prekročíme prah fyzickej plnosti a spôsobíme si spätný - vratný - proces zvracania. Dokážeme zvrátiť situáciu? V symbolickom jazyku je viacero alternatív, ďalšou môže byť fakt, že popri prijímaní sme zabudli vospolok dávať - to čo vieme, to čo poznáme, to čo sme zažili. Tučnota nevzniká len z nedostatku pohybu fyzického, ale aj toho čo tkvie za ním - duševnej nemohúcnoti, lenivosti, nedostatku aktivity, tvorivého vyjadrenia a nezdieľania svojho živoného zážitku s ľuďmi okolo nás.

Pojem "fast food" je v našom jazyku tak ako v kultúre (ďalší obrazný vzťah) nedostatočný. Konflikt pre a proti sa deje viacmenej na úrovni bezobsažných pojmov, alebo kdesi v súboji minulého storočia medzi ideológiami slobody a vnucovania. Je to klasický "východniarsky" (či už sme z Východného bloku, alebo orientu) zápas medzi čímsi dovezeným a cudzím (symbolizovaný cudzím výrazom) a čímsi domácim a pôvodným. V angličtine existujú prinajmenšom dva výrazy "junk food" (mizerné jedlo) a "fast food" (rýchla konzumácia), ktoré sa u nás prelínajú v jednom. Obe však naznačujú, akým spôsobom žijeme, vysporadúvame sa, ako komunikujeme, preberáme informácie, akej kvality, akej využiteľnej hodnoty. Rýchle útržky čohosi nie celkom stráviteľného.

Obrazy hostiny nie sú v našej kultúre kupodivu časté. Kým veda a medicína spievajú v úplne cudzom jazyku celkom inak usporiadaného sveta, umenie a jeho najobľúbenejší druh film sa vyžíva skôr v akcii a remeselne profesionálnych (aj keď obsahovo prázdnych) exhibíciach. V prirovnaní - predstavme si profesionálne menu v certifikovanej reštaurácii so študovaným kuchármi, ktoré je však fádne, nechutné a rovnaké ako všad inde. Predstavme si v inej reštaurácii farebne pútavé jedlo, ktoré je však nejedlé. Predstavme si krásne naaranžované hnijúce potraviny. Absolútne lahôdky, bez výživnej hodnoty. Luxusné zákusky plné nebezpečného cukru, tuku a éčok. Preslávené recepty mediálne vytvorených kuchárskych celebrít, ktoré majú ďaleko ku kvalite, pretože si kvalitu definujú sami po svojom. Jej silnejšou časťou je renomé, póza a teátro okolo varenia - v analógii jedla teda vzhľad - chuťovo sa vyžívajú v prekvapivých kombináciách (analógia mediálneho šoku a šťavnatého škandálu), bez presahu do ďalších rozmerov. V čínskej kultúre výživy sa už stáročia usilujú o vyváženosť až ôsmich chutí a harmonizujúci účinok jedla na človeka (ktorý sa prejavuje zdravím nie zriedka aj liečivým účinkom). Zdravosť, nezávadnosť, čistota, ľahkosť, výživnosť - to sú klasické kategórie, ktorým dnešný spôsob trendy a celebrity varenia často nevie prísť na meno.

Vo filme pravidelne s obrazmi hostiny pracuje Ferzan Oezpetek - Le fate ignoranti, Il bagno turco, La finestra di fronte, Mine vaganti. Bližšie k nim má francúzska a talianská kultúra (z poslednej doby stojí za zmienku Pranzo di ferragosto, či Chocolat), ale zaujímavé situácie nájdeme aj v germánskej jazykovej rodine Babettes gæstebud. V mnohých filmoch sú to len scény, za ktorými môžeme tušiť témy a zažiť si v nich vlastné rozjímanie nad symbolickou a metaforickou hostinou. Iné zasa priamo nepopisujú motív hostiny, ale ponímajú práve tie duševné stiuácie a oduševnelé prvky, pre ktoré je hostina, jedenie a trávenie obrazom. Oezpetekove filmy spomínam zámerne, pretože prostredníctvom nich sa mi najľahšie vybavia situácie, keď túto duševnú situáciu zažívam(e).

V Knihe o láske a priateľstve ju krásne popísal Thomas Moore, uchopiac ju prostredníctvom staronového pojmu convivio. Presahuje však vlastný preklad "spolu-žitie" a rozvíja ho do ďalej šírky. Nie je to len obyčajné spolužitie, sle aj spoluzažívanie života. Hostina - teda ochutnávať a vychutnávať spolu jedlo - je prirovnaním k spôsobu života. Zdieľať zážitky, byť účastníkom príbehov spolu s ďalšími ľuďmi, vymieňať si skúsenosti, navzájom sa baviť a tešiť. Je to pravý opak osamelosti (nie samoty, s ktorou si osamelosť často mýlime) a tiež deformovaného individualistického poňatia nezávislého života. Skrýva sa za ten istý dôvod, prečo stále niektorí nechceme pozerať sami doma DVD, ale vyberáme sa do kina (so svojou vlastnou atmosférou, estetikou a rituálmi), aby sme ho pozerali, vnímali a citovo prežívali spolu s druhými ľuďmi. Nežijeme preto, aby sme vyhrali (čosi, alebo nad kýmsi), ani preto, aby sme pracovali (stúpali po umelých kariérnych a spoločenských rebríčkoch), alebo slúžili (zamestnávateľom či vrtošivým božstvám). Žijeme - zažívame - zažívame spolu - tešíme sa zo zážitkov - tešíme sa zo spoločnosti - tešíme sa zo života.

Entrée, alebo rovno dezert?

Spôsob akým jeme (čo, kde, kedy, s kým), aké chute uprednostňujeme (Radšej sladký život, presolená banalita, alebo sa vyžívame v horkých drámach? Znesieme sladkokyslú neurčitosť?) priamo i obrazne zrkadlí náš život. Žijeme podľa prevzatých ideologických návodov (náboženstvo, masmédiá, politika) - varíme podľa osvedčených receptov? Odvážime sa experimentovať, skúšame radi nové kombinácie a chute - aj s rizikom nekonzumnosti? Varíme od oka, alebo úplne naslepo, vďaka talentu? Varíme sami pre seba, pre viacerých ľudí, alebo nechávame za seba variť druhých a spoliehame sa na ich chuťovú kultúru? Žijeme sebecky, pre svoju rodinu, alebo dokážeme zdieľať svoje bohatstvo so širším okolím? Živíme sa, alebo sa nechávame vyživovať? Jeme radšej sami, alebo sa nedokážeme navečerať bez toho, aby sme sa s niekym porozprávali? Žijeme ako pustovníci, alebo sme nevyliečiteľné spoločenské typy? Analógie medzi trávením času a trávením potravy sú niekedy priame a banálne, inokedy si žiadajú pre uchopenie trochu fantázie a obrazného videnia.

Stolovanie i rozhovory prebiehajúce počas hostiny - convivia - neraz vyjavia charaktery všetkých zúčastnených. Nenápadné mimovoľné detaily a vnemy - "mikrosituácie" - nám môžu veľmi pomôcť vyjadriť (pomocou obrazu samozrejme) pocity neraz aj celoživotného charakteru, pre ktoré náš jazyk zatiaľ nemá slov. Instantné bujóny, omáčky a dochuovadlá sa síce tvária, že pokrývajú celé zložité pokrmy, no často sú len podobné a nepresné, zjednodušené a umelé, nepostihujúce drobné kvalitatívne rozdiely - tak ako moderný technokraticko-vedecký slovník. Živé pôvodné slová jazyka sú ako jednotlivé ingrediencie v bio kvalite, jasne ustálené cudzie slová ako korenie, vyjadriť nimi niečo zmysluplné si žiada umenie miešania a varenia. Pri troche cviku sa z nás môžu stať umelci. Možno nie tí, ktorí oslovujú celý svet (neraz pútavo ale bez obsahu), pre prinajmenšom sa budeme vedieť pocitovo dorozumieť s ľuďmi v našej bezprostrednej blízkosti - medzi tými, u ktorých nám záleží, aby nám rozumeli, aby sa do nášho vnímania vedeli vžiť. Varenie je - tak ako každé iné - umením vyjadriť sa a sprostredkovať zážitok, skúsenosť, myšlienku.

Pri skúmavejšom pohľade medzi kuchyňou a jedálňou objavíme hneď niekoľko druhov umenia. Slovo umenie má v dnešnej dobe, v našom jazyku bližšie k umelosti. (Mnohí renomovaní umelci si pletú pojmy vyjadriť sa (nedajbože niečo) a prezentovať sa.) Tí, ktorí svojmu jazyku ešte rozumieme, vnímame jeho pôvod v (dnes už len českom) umět a um. Um nie je len rozum, ale všeobecná vedomosť, schopnosť, nielen v myšlienkovej a racionálnej podobe. Umenie je remeselná schopnosť (skill), privedená k výbornosti (excelencii) a výnimočnosti (exkluzivite). Bohužiaľ, v prípade gastronómie však nemáme zrozumiteľný pojem, ktorý by zastrešil všetko od prípravy jedla po "arangement", stolovanie, hostenie (prijímanie a uhostenie hostí) a hostenie sa (teda samotné jedenie) i pre kultúru ktorá toto všetko doprevádza. Nie je to len kuchyňa (nie miestnosť, ale v prenesenom zmysle výrazu cuisine), ani výhradne varenie, ani samotná hostina, nedostatočný výraz je i gastronómia, či konečný pojem trávenia. Nezabúdajme na presahy do oblastí kultúry, zdravia, politiky, vzťahov či ekológie a ekonómie.

Práve v tejto širokej nielen-vede, v tomto nepomenovanom Pojme, nachádzam súbor umení. V prvom rade umenie pestovania a získavania - čerstvých, zdravých potravín, ktoré sa nebudú ani vo svojom surovom stave priečiť zdraviu človeka. Pestovanie je celá ďalšia oblasť symboliky, ktorá zrkadlí schopnosť človeka priviesť na svet a udržať vo svojej blízkosti život, umožniť mu vykvitnúť a priviesť ovocie. Ak sa spoliehame na profesionálov a potraviny nakupujeme, vedieť si správne vybrať je takisto umením - o nič menej zodpovedným a náročným. Ekologicky pestované polotovary, získané za spravodlivú odmenu tým, ktorých ich naozaj vyrábajú, podporujúce miestne hospodárstvo, neznečistené jedovatými pesticídmi, také, ktoré si "nepožičiava" od budúcich generácií - teda fair-trade.

Po tom čo sa ingrediencie dostanú na stôl, prichádza rad na umenie prípravy, v ktorom svoje vlastné miesto predstavuje umenie kombinácie. Obvykle sa kuchárske umenie sústreďuje len na túto oblasť, no opomenúť všetko ostatné je vytrhávaním častí života z jeho kontextu. Tak ako orgány nemôžu existovať samostatne, ale spolutvoria celok, tak môžeme vnímať i vyššie zmienený nepomenovaný Pojem. Presahy tohto konkrétneho umenia predstavujú schopnosť namiešať ingrediencie života podľa chuti svojej a tých, ktorých vyživujeme, dať možnosť výberu, vedieť osoliť, okoreniť aj pocukriť si život - čokoľvek si za týmito obrazmi vieme predstaviť.

Nie posledným v rade je umenie podania na jednej strane a umenie vychutnávania na druhej - veď jeme aj očami. Zastrešuje schopnosť dať obsahu formu, chutnému jedlu príťažlivý vzhľad, jedeniu náležitú formu, vytvoriť tráveniu prospešnú náladu - a najmä umenie spojiť fyzické prijímanie výživy so sýtením duše kultúrou a hodnotnými myšlienkami. Zasýtiť, posilniť, osviežiť - podľa zámeru, ktorý si stanovíme. Veľa "konzumentov" forme nepripisuje veľký význam (niektorým stačí výdatný obsah, ďalší sa pozerajú už len na množstvo ktorým vyplnia objem žalúdka) - ale stále nájdeme ľudí, ktorí v sebe nosia zaujímavé myšlienky, hodnotný duševný obsah, vedia druhým pomôcť zmeniť život. Ak však pristupujú k svojim hosťom či žiakom príliš prísne, stroho, odmerane, arogantne, povýšenecky, alebo iným spôsobom nepríjemne - ich umenie prípravy a kombinácie vyjde často nazmar. Jedna vec je vedieť (niečo) a druhá vedieť to podať ďalej, vedieť vysvetliť, vedieť zaujať. Prilákať človeka k svojej myšlienke, otvoriť ho k ochutnaniu niečoho nového a možno aj k obľube tejto novej myšlienky (chuti). Inak sa zatne a odmietne niečo, čo ešte ani dobre nepozná a nevie, ako by to jeho životu mohlo prospieť. To platí tak pre kuchárov-hostiteľov, ako pre profesorov na škole, či spirituálnych učiteľov. Inak sa môže stať, že síce bude(me) vedieť, ale vedieť len pre seba. Vedomosť bude samoúčelná a vymrhaná.

Nakoniec prichádza na rad samotné trávenie. Koľko výživného aj zbytočného, zdravého i jedovatého si z potravy vezmeme. Ako sa nás dotklo stretnutie s druhými, ich názory a odovzdané zážitky? Kdesi medzi jedením a trávením sa nachádza nenápadný priestor neurčitých rozmerov, v ktorom zažívame bezprostredné dojmy zo situácie. I to najlepšie jedlo nám z nepochopiteľných dôvodov nemusí sadnúť, aj tie najbanálnejšie pochúťky si môžeme neskutočne vychutnať. Môže sa dostaviť nevysvetliteľn nevoľnosť, napnutie, plnosť, bolesti, pichanie, alebo zvláštne nepohodlie. Nie je na to dôvod, nedáva to zmysel, nevieme čo s tým. Rýchlo sa tieto pocity snažíme zapiť, zahladiť podpornými prostriedkami, nebodaj i liekmi. Keď sa však vraciame domov s ťažkým žalúdkom, skôr než potlačíme tieto užitočné signály, skúsme sa zamyslieť, čo sa nám pokúšajú naznačiť. Aká je kvalita vzťahov, uprostred ktorých sa jedenie odohrávalo. Aká kultúra, aké rozhovory (o čom - banálne, pracovné, ťažko únavné, prázdne, umelé, pre život vyživujúco podstatné, výdatne oduševnelé, osviežujúce), aké myšlienky ich doprevádzali? Jedy totiž nemusíme nájsť len v jedle, ale aj v slovách, ktoré rovnako prechádzajú ústami. Vždy sa môžeme rozhodnúť nezúčastniť, alebo naučiť sa vyberať - tak aby sme trávili príjemne a zažívali zdravo. To platí tak pre stretnutia, aj pre jedenie osamote, pre život aj hostinu.