Slnko mi svieti do duše

1.3.01

O spodobení sa ideí do foriem - v najširšom kontexte

"Vecí okolo nás znázorňujú to, ako sa cítime."
"Cítime sa tak, ako na nás vplýva okolie."
"Svet vidíme tak, ako sa práve cítime."

Nuž kde je pravda? Majú ju od zeme odtrhnutí spiritualisti? Do Zeme vrastení pragmatici? Vedeckí racionalisti, skamenelí na kus skaly? Alebo nás napokon zalejú do betónu realisti? Musí mať niekto pravdu? Musí niekto vyhrať? A musí mať pravdu len jeden? A ako sa to týka nášho života?

Ďalší článok o Spiritualite, Bohu a Univerze... V rozzúrenej výchrici názorov na mori internetového blogovania sa dvíha ďalšia vlna, ktorá by chcela spláchnuť odpad ľudských nezmyslov a výmyslov. To je pekné. Stačí sa len pozrieť po kníhkupectve. Či človek hľadá dobrú knihu o varení, alebo dobrú duchovnú literatúru, v nemálo prípadoch sa vzdá už len pohľadom na tú povodeň tlačiarenského atramentu. Preto pokladám za zbytočné vnucovať niekomu môj slovník symbolov - ba i dokonca celú túto teóriu. To ako - a že vôbec - sa náš duchovný, duševný, či vnútorný svet odráža vo svete foriem (vecí okolo nás) - ponechám ako náboženské mystérium, ku ktorému každého musí, alebo môže doviesť jeho vlastná cesta životom.

Cieľom môjho písania je zazvoniť vo chvíli, kedykoľvek sa k takémuto poznaniu človek priblíži. Upozorniť širokú spoločnosť, že i takto - metaforicky - sa na náš svet dá pozerať - a že nám tento pohľad môže pridať novú hodnotu. A tomu, kto sa už cestou osobnej symboliky vydal, naznačiť, aké ľahké a širokosiahle je pripodobovať životné situácie k prostrediu v ktorom sa odohrávajú. V každom prípade, svoj symbolický slovník si musí každý napísať sám, nemožno siahnúť pohodlne na policu, či spustiť aplikáciu a nechať si nadiktovať "čo-znamená-čo".

(Pa)veda

Bezprostredne prvá otázka - prečo si niečim takým vôbec komplikovať život? Nuž život je komplexný a naše zjednodušené racionálne a logické modely ho síce naooko sprehľadňujú, no často opomínajú veľmi dôležité detaily. Život má veľmi silnú iracionálnu "polovicu" (krása/škaredosť, láska/nenávisť, radosť/smútok, viera/pochybnosť) - a na jej popísanie sotva použiť niečo iné než obraznosť, poetiku a umenie. Práve skrížením rôznych realít môžeme v zdanlivo uzavretých systémoch nájsť nový rozmer, v neriešiteľných situáciách nájsť riešenie, v slepých uličkách únik. Už i formou písania upriamujem pozornosť na to, že náš jazyk je pretkaný porekadlami, prísloviami, prirovnaniami, metaforami a personifikáciami - ktoré v ňom nie sú len na okrasu, aby odlišovali "intelektuálneho" rozprávača od sedliaka na hnoji. Ozvláštňujú náš ľudský svet, život, ale pomáhajú nám i vyjadriť myšlienky, pocity, stavy, ktoré sám jazyk - veľmi schematický - nedokáže.

Zostáva presvedčiť prísnych vedátorov (od fyzikov po psychológov) o iracionálnom a neobvyklom jave: "Svet duše sa premieta do sveta foriem." Akiste, zo žiadneho známeho fyzikálneho zákona to neodvodíme. (Ak za prapôvodnú fyziku nepovažujeme protikladnosť - tao.) Našťastie, fyzika (a iné vedy) sú len jedným z možných opisov sveta. A ako také, určite neopísali celý svet a zostáva mnoho záhadných javov (prepojení, súvislostí), na ktoré zatiaľ nestačia, alebo jednoducho nenaďabili. Poznali sme magnetickú a elektrickú silu, tú sme zlúčili do elektromagnetickej, pripojením "slabej sily" (jedným jej prejavom je beta žiarenie) vznikla "elektroslabá" silá, predpokladá sa že pripojením "silnej sily" (ktorá udržuje pospolu častice v atóme) dospejeme k elektronukleárnej sile a "ak Boh dá", tak jej zjednotením s gravitáciou popíšeme "teóriu všetkého". Koľko síl sme však ešte neobjavili? Ako spolu súvisia? Ako sa prejavujú? Čo ak sú niektoré naše "spirituálne" metódy spôsobom, ako ich používať, bez toho, aby sme ich poznali, alebo vnímali? Zvuk je mechanické vlnenie - no nevidíme ho. Svetlo je len viditeľným spektrom elektormagnetických vĺn, kam patrí aj neviditeľné röntgenove žiarenie, gama-žiarenie, ultrafialové, infračervené, mikrovlny a rádiové vlny. A predsa si myslíme, že komunikujeme len piatimi zmyslami.

Rozdiel vo vnímaní sveta veriacim a vedcom (aj keď sa tieto kategórie neobvykle prelínajú) pekne vynikne vo svetle symboliky: Veriaci človek povie "Situácie duše sa premietajú do sveta vecí okolo človeka.", vedec (použijú svoj slovník) je ochotný pripustiť, že "Okolitý svet máme tendenciu vnímať vo svetle našich duševných stavov." Kým prvý náhľad je pre vedca tmárstvom, mystifikáciou, druhý zasa pre veriaceho človeka uberá životu jeho tajomstvo a kúzlo. Zároveň tu možno vidieť ako sa jeden neutrálny pojem - mystérium - pre jedných stáva veličinou pozitívnou a pre druhých naopak negatívnou. Nech je ako chce, oba tábory môžu uzavrieť mierovú dohodu založenú na fakte, že "nejaké prepojenie medzi dušou a formami existuje". Či už jedným alebo druhým smerom. Rozpor - pochybovačov (vedecký prístup) a veriacich (náboženský prístup) - je ("div sa svete") stav prospešný - nakoľko neumožňuje ľudstvu ako celku prevážiť sa do jediného extrému. Zaujímavejšie sú však otázky postavené nad týmto záhadným prepojením abstraktna a materiálna. Ak pripustíme že fyzický svet odráža vnútorné deje v človeku/spoločnosti, zmena v týchto dejoch nepochybne zmení stav vo svete foriem. No z opačnej strany - môže zmena fyzického symbolu zmeniť vnútorný, duševný dej? Nech už sa jedná o dušu človeka, alebo národa? Je tento pár stav-a-symbol obojstranne ovládateľný?

"Ako v nebi, tak i na zemi..."

Moje osobné symbolické hľadanie sa nezačalo pozeraním sa na hviezdy - nie kdesi vysoko v dejoch na oblohe a v univerze. No v tomto priblížení symboliky sa chcem predsa len "previezť" od vecí a javov ktoré nás vo veľkosti presahujú až po tie najnenápadnejšie drobnosti okolo nás. Vesmír ako taký je krásnym pripodobením vzťahov medzi objektami a vzťahov medzi ľuďmi. Tak ako nám celá príroda neustále odhaľuje polárne princípy, ktorým je podriadené každé diania na zemi - spôsobom akým ho vnímame. K niektorým nevyhnutným štiepeniam sme úmyselne slepí - k iným byť našťastie nemôžeme. Príťažlivé a odpudivé sily udržujú napätú rovnováhu medzi časťami atómov i v zložitejších stavbách materiálneho sveta. Každé z vesmírnych telies pôsobí na tie ostatné gravitáciou - niekedy tak silnou že si vynúti obiehanie v "začarovanom" kruhu (obraz často využívaný v pripodobení vzťahu celebrity-hviezdy a jej obdivovateľov) - inokedy tak slabou, že si ju neuvedomujeme. Dokonca i menšie a slabšie telesá pôsobia na tie silné, tak ako mesačná gravitácia zdvíha príliv v moriach na Zemi. Či už vo svete uznávaných a samozvaných osobností, alebo v tajomnej ekonómii - tu a tam zažiaria supernovy a inokedy sa hodnoty strácajú v tom, čo radi nazývame "čierna diera" - viacmenej teoretický objekt, s mysterióznymi vplyvmi. Planétky sú v područí hviezd a hviezdy sa združujú - do galaxií a kôp - a tento pokojný status quo občas rozruší nejaká zblúdilá kométa, alebo meteor - tak ako je to i v ľudskom spoločenstve. Niet divu, že astrológovia vyvodili podivuhodné súvislosti, ktoré boli niekedy uznávanou vedou a dnes už len kratochvíľou na zadných stranách denníkov.

Kde možno nájsť spoločnú reč? Všetci určite dobre poznáme filmovú realitu - osudy hrdinov sú tu sprevádzane hudbou i farbami. (Najmä v tých zaznávaných amerických príbehoch.) Romantická hudba sprevádza prvý bozk, kvílenie dofarbuje (a často aj ako jediné vzbudzuje) strach z neznáma, brnkanie navodzuje atmosféru pohody... postavy pri každej činnosti, či premýšľajú v kresle alebo kráčajú ulicou, sprevádzajú melódie. Niekedy si ich nevšimneme, niekedy sme za ne vďační, inokedy nám oprávnene lezú na nervy - keď sa nám snažia vnútiť pocity, ktoré práve neprežívame. A "doku-art fetišisti" (zvláštne zvrátené náboženstvo súčasnosti) nezabudnú podotknúť: "V reálnom svete nám nezatrúbia fanfáry." Hoci čiastočne môžu oblizovať pravdu - veď hudba z neba naozaj často neznie do našej každodennej činnosti - no práve to, že hráme svoj život v kulisách symboliky - možno k muzikálnosti filmového prežívania ľahko prirovnať.

Naše víťazstvá sprevádzajú slnečné, krásne dni, keď stretávame samých príjemných ľudí a zdar v ďalších oblastiach života. Pri rozchodoch a pohreboch "zlomyseľne" prší, mráz sa zakráda pod nehty, a zmocňuje sa nás fyzická bolesť aby bolo naše trápenie ešte väčšie... "Zlomyseľnosť prírody" je ľudská projekcia - veriaci by povedal (podľa nálady), že je to dielo diablovo, alebo božia vôľa - neveriaci sa práve vtedy uchyľujú k pojmom ako Osud, Šťastie a Náhoda - zabúdajúc na to, že kolísanie je základná prirodzenosť života. Naviac, neplatí to tak vždy - naše úspechy môže sprevádzať aj ponurosť (poznáme dobre trpké víťazstvá za priveľkú cenu) a oslobodzujúce prehry zasa krása a prívetivosť... Keď si odmyslíme ľudskú domýšľavosť, nadpozemské deje môžu rovnako vyjadrovať stav duše miesta, alebo celého spoločenstva - ktorého je jednotlivý ľudský príbeh iba zanikavou súčasťou.

Ak sa nechceme astrologickým okom pozerať na nebeské telesá, skúsme uchopiť abstraktné pojmy pozemských živlov. Starodávne mytológie - Európske, Egyptské, Čínske - im pripisujú svojský význam, odvodzujú ich od prapôvodných (napríklad polárnych) elementov a spájajú ich s ďalšími symbolmi. Tie prirovnávajú k povahovým črtám bytostí (charakterom človeka), alebo k povahe javov okolo nás. Moderný racionálny a pochybujúci človek sa samozrejme bráni nálepkám ako "si jangový vodný pes a teda...", avšak tieto zábrany majú koreň práve v jeho racionálnej jednostrannosti, z ktorej rôzne "a teda" "a preto" "rovná sa" pochádzajú. Živly, ak sa k nim prirovnáme - kľudne iba dočasne - nám pomôžu uchopiť seba tak, ako nám to prosté rozumové "pochopenie" neumožuje. Pomôžu nám nájsť východiská, alebo naopak hranice, ktoré práve v živote nevidíme, ktoré nám chýbajú. Dočasne znamená dočasne pripustiť, že účinkujeme v starobylej dráme, v mytologickom príbehu (aj keď neveríme a nechceme veriť, že nekonáme slobodne, že sme ako vlákno votkaní osudom do látky života).

Mytologický príbeh speje k svojmu rozuzleniu a my spolu s ním môžme k nemu dospieť tiež. Rozuzlením môže byť očakávané riešenie, morálne ponaučenie, ale aj niečo úplne iné, čo ľudia často nechcú od života prijať - (radšej sa silene zatínajú: "Musím ten problém vyriešiť!") - napríklad hlboký vhľad. Mytologický príbeh, ktorý sa ponúka, nám umožňuje do svojej roly vstúpiť a po jej odohraní zasa vystúpiť. Rozprávkový koniec, mytologická smrť - sú znova len symbolmi pre ukončenie jednej formy života (života v istom nastavení, s istým súborom vedomostí) - ktorú strieda okamžite ďalšia. Ak by to tak nebolo, po svadbe by sme boli všetci mŕtvi, alebo žili šťastne až do smrti... Prijatím symbolickej charakteristiky (napríklad vodné znamenie) na taký čas, aký budeme potrebovať, až kým tento obraz nevyčerpáme, možno "udivíme vlastný rozum" (aj keď údiv nie je rozumová črta), ale rozdráždime svoju fantáziu, načrieme do hĺbky duše, povzbudíme ducha k hľadaniu, ktoré vo vedeckej "realite" nie je súdne.

Čo na srdci, to na jazyku - čo vnútri to na povrchu

Stále môžme zostupovať nižšie a nižšie - od živlov nie je ďaleko k počasiu, ročným obdobiam a rôznym iným cyklom života, ale i prírodným katastrofám, stojacim mimo zabehané koľaje periodického opakovania. Spôsobov výkladu symbolov je mnoho, nielen v šírke ich záberu (osobný, komunitný, celoľudský), ale aj v spôsobe uchopenia. Niekedy je symbol naozaj pripodobením vnútorných dejov - ktoré nám umožňuje v inej mierke poodhaliť. Tak ako papierové modely, alebo počítačové simulácie umožňujú náhľad na budovu ako funkčný a estetický celok - tak aj dej duše, alebo dej v spoločnosti premietnutý na veci, alebo živly - umožňuje nazrieť očami na to, čo inak rozum celé nedokáže poňať. Je zaujímavé sledovať premnožené ľudstvo likvidované prírodnými katastrofami - vlnami tsunami, tornádami, hurikánmi - ktorých intenzita a početnosť sa s industrializáciou a najmä s populačnou explóziou "záhadne" zvyšuje. Jedni toto prepojenie budú považovať za absurdné (lebo nerozumné, nedokázateľné?), druhí ho vysvetlia vplyvom priemyslu na klímu, iní ho naopak zhrnú ako (apokalypticky) príznačné.

Nedorozumenie samozrejme plynie z jazyka - tak ako človek uvažujúci v číslach a suchých konštatovaniach nerozumie básnikovi rozprávajúcemu v metaforách. Alebo ako Slovák urazí Švéda nevinným citoslovcom "Kuk!" Ak opustíme tvrdú agendu jednej strany, môžme uchopiť Zem (nerasty, živly, rastliny, zvierata, ľudí) ako ekocelok - živý organizmus. Podobne ako ľudské telo nie je pyramída rovnakých buniek - ale súbor rôznorodých orgánov - ktoré sú oddelené, ale nie nezávislé. Nedokážu fungovať jeden bez druhého. Ani jeden nie je dôležitejší? Skúsme žiť bez mozgu, bez srdca, bez pľúc, alebo bez žalúdka... Ak nastane infekcia (premnoženie cudzieho prvku, inak v malom neškodného, alebo dokonca prospešného), prípadne rakovina (premnoženie vlastných buniek, vo svojej "normálnej" miere potrebných) - imunitný systém sa snaží brániť a premnožený element likvidovať. Posledným krokom teda ostáva naozaj uchopiť Zem ako živý celok, nie ako chaotický a náhodný zraz jednotlivých organizmov, ktoré sa navzájom súťaživo stravujú. A tieto dva kontrastné pohľady - chápať Zem ako celok, spoločenstvo, udržujúce sa samo o sebe v rovnováhe a v potrebnej rozmanitosti - alebo ako konkurečný boj kde ide o to vyhrať a prevládnuť, alebo prehrať a zaniknúť, o to kto je schopnejší - vnímam na viacerých úrovniach - hoci ako prvá sa mi ponúka práve politická. Bez komentára.

Živelné katastrofy a moderné epidémie tak môžme vnímať ako dôsledok sústavných neblahých zásahov do životného prostredia, aj ako prirodzenú snahu o nastolenie rovnováhy, alebo ako obraz toho že ľudstvo je katastrofou a jeho premnoženie je infekciou celkového organizmu zvaného Zem. Zaujímavé je nahliadnúť do podozrivého faktu, že "katastrofy postihujú najviac tie krajiny a mestá, ktoré najviac prispievajú k znečisteniu". Samozrejme, do sekundy by mi akiste prišlo tisíc štatistických dôkazov, že to tak nie je. Nuž, štatistika je bizarná veda, ktorá sa dá interpretovať rovnako rôznorodo ako náboženstvo. Ako široko uchopíme pojem "znečistenie". Nemusí to byť len záplava industriálneho odpadu, ale aj znečistenie "náboženské". Kresťanstvo ustrnulo na "ploďte sa a množte sa a podmaňte si Zem", mnohé ďalšie monoteistické patriarchálne (teda nevyhnutne extrémiestické) náboženstvá nie sú výnimkou. Ďalšia stopa ľudskej ruky vo Svätom písme. Arogancia nepoznajúca mieru je určite (aspoň v doslovnom poňatí) vzdialená akejkoľvek božskej prezieravosti.

Ako taká je "katastrofa" pojem modernej, civilizovanej, dogmatickej spoločnosti, ktorá sa snaží spútať si prírodu, využívať živly, ovládať takmer i počasie. Zatiaľ čo napríklad záplavy na Níle, boli v starom Egypte každoročne očakávanou udalosťou, ktorá priniesla závlahu poľnohospodárom, ale aj potrebnú zmenu prostredia tisíckam iných organizmov - industriálny (dávno nuž nie len západný) svet vidí povodeň ako "pochybenie prírody", "odtrhnutie sa živlu z reťaze", "kalamitu"... Rieka by podľa nás mala tiecť v koryte, ktoré jej my sami definujeme - čo veľmi pekne vystihuje modernú spoločnosť spútanú množstvom viac i menej zmysluplných pravidiel. Tie si koledujú o porušenie, alebo o hromadnú katastrofu (revolúciu), keď už väčšie spoločenstvo ľudí nedokáže žiť spútané nezmyselnými obmedzeniami. Povodne, požiare, víchrice, záveje, suchá - to všetko sú len cykly, ktoré pre mnohé organizmy boli prospešné, na ktoré tieto rastliny a živočíchy každoročne čakali. Prečo nie človek? Prečo má potrebu živel spútať?

Podobne súdime aj "veľké katastrofy", aké sa udejú len raz za dlhé desaťročia, alebo storočia - vnímame ich ako pohromu pre človeka, ale i pre dotknutú živú prírodu. Lenže práve charakter prírody je taký: Po erupcii vulkánu popol zadusí a láva spáli väčšinu živého spoločenstva - lenže na úrodnej pôde po rokoch a storočiach znovu začnú rásť rastliny a tie pomaly pripravia prostredie pre živočíchy. Rovnako radostný výjav, ako je "hrozný" pohľad na púpavy trhajúce betónové chodníky, mach na starých múroch rozpadajúcich sa hradov, alebo džungľu pochovávajúcu staroveké pamiatky, alebo čulý a prekvapujúco rádioaktivitou neotrávený život v okolí Černobyľu. Príroda všetko strávi. Živé sa rozpadá na neživé a z toho zasa vyrastie nový život. Stará otrepaná pravda. Život rastie na ruinách predošlého života.

Jedno z tajomstviev prírody sa nazýva adaptácia. Každý organizmus si prirodzene uspôsobuje svoje prostredie - či už pôdu, vlhkosť, tieň, stavia si brloh, alebo hniezdo - no každý to nevedome vyvažuje s vlastnou prispôsobivosťou k prostrediu. Vtáky v zime odletia a nešomrú na to, že sneží. Iné organizmy sa v priebehu dôb vyvinuli tak, aby nejlepšie znášali prírodné cykly - hoci i tie povodňové. Je to zvláštny posun v uvažovaní človeka, ktorý úplne zanevrel na vlastnú prispôsobivosť a rád by bol, aby všetko fungovalo ústretovo jeho pohodliu. V konečnom dôsledku - to čo dnes nazveme v meste kalamitou, je na dedine "počasie". To čo je pre modernú spoločnosť "veľká prírodná katastrofa", je pre prírodu len aspekt náhody. Prispôsobivosť v širokom poňatí neznamená len adaptovať sa na dve či štyri ročné obdobia, chladnejšiu, alebo teplejšiu klímu.

Prispôsobiť sa znamená aj vyrovnať sa s náhlymi a veľkými náhodnými zmenami. Spoločnosť ega a rozumu by rada všetko spočítala a predvídala, ale náhoda (tak ako mutácia v genetike) je jednou z prirodzených a právoplatných veličín vesmíru - a my nemáme inú možnosť, len s ňou - ako s prekvapením a tajomstvom - počítať. Uvidíme tak, že katastrofa je len negatívnym poňatím neutrálneho pojmu náhoda - tak ako na opačnej strane dobrá úroda, či priazeň počasia je nazývaná "požehnaním". Nemusíme zanevrieť na ľudskosť - katastrofy sa spájajú s tragickými obeťami - no náhoda nepozná nevinnosť. Je vecou ľudského sveta, jeho pridanou hodnotou, že každý človek (prinajmenšom) má svoje meno a viac či menej známy príbeh. No všetci sme smrteľní - a či už zomrieme na jednu z chorôb staroby, či podľahneme epidémii v mladosti, alebo sa staneme obeťou živlu - s výnimkou vraždy a popravy - vždy je to prirodzená smrť, lebo smrť je prirodzená.

Rovnako tak je prirodzený náš smútok za stratou. Spoločenstvá, ktoré dokážu vidieť svet ako celok - ako prepojený organizmus - sa so smrťou vyrovnávajú omnoho ľahšie než spoločenstvá, ktoré človeka vytrhávajú ako individualitu z priestoru a času. Áno je to vec viery. Viery ako odvekej základnej potreby ľudstva - práve z tohto dôvodu. Nie preto, že "poslúchať Boha sa musí", ale preto, že to človeka vkladá na svoje miesto do širšieho kontextu a uľahčuje mu život i smrteľnosť - nie sťažuje. Darmo sa v šokujúcich správach hystericky desíme a kŕčovito bránime pred tragédiami a katastrofami. Sú to len naše slová, ktorými "chceme nepochopiť" život taký aký je. Chvalabohu zaň a chvalabohu za to, že sa raz (v tejto forme) skončí, chvalabohu že nevieme, čo príde potom. Prispôsobivosť tak od prijatia prirodzených cyklov a prijatia náhody rozšírim aj o prijatie nevedomosti a nepoznateľnosti Všetkého. Bez rozvinutia tejto kvality budeme na kažodenné správy pozerať stále s väčšou hrôzou v očiach a od spokojnosti sa budeme len vzďaľovať. V presahu - to čo je "normálne" musí predsa zahrnúť aj náhodu a výnimky. A nenormálnou sa tak stane výlučnosť a rovnakosť - to čo mnohí absurdne nazývajú "normálnym".

Kdekto môže namietať. Či katastrofu (alebo pôsobenie živlov) vnímame ako príčinný dôsledok nášho ľudského konania - veľké prírodné upratovanie - alebo ako symbol toho, že sme to s našim úradovaním na Zemi prehnali - stále je to viera - nie odlišná od tej, ktorou žili prví ľudia. Keď udrel blesk, vzbĺkol požiar, alebo dom odniesla povodeň - bol to hnev Bohov. Keď na severe svietilo slnko, nebesá ľuďom priali a keď na juhu bolo dlho sucho, Bohovia sa hnevali a trebalo si ich uzmieriť. Rituálmi, obeťami, často aj ľudskými. Kvoli tomuto postoju sa viedli a vedú vojny a zabíja sa i v čase mieru. Kde je teda chyba?

Krištáľové gule

Dovolím si tvrdiť - násilie a utrpenie tkvie v doslovnom výklade. V "jedinej Pravde". V tom, že ľudia nedokázali prijať náhodu, tajomstvo, živel ako taký - nevedeli sa mu prispôsobiť - preto ho začali pokladať za (ne)priazeň vyšších síl. A sami seba obrali o moc tým, že sa stali bábkami v ich rukách. V symbolike, ktorú tu práve ponúkam - či už človek číta svätú knihu, alebo okolité veci - sa snažím uchopiť tieto obrazy nie doslovne a nie ako jediné správne vysvetlenie. Každý má svoj vlastný symbolický systém, každý si musí "zjavenia" vysvetliť sám - v strete so svojou individualitou. Chybou by bolo napísať akýsi prekladový slovník podobný šarlatánskym snárom ("ak vidíš vo sne toto, znamená to tamto a stane sa Ti to a to"), akých sa ľudia pochabo chytajú - keď nemajú na to, aby si vyložili sny, alebo bdenie sami. Ak si však človek sen nevyloží sám, nevyloží mu ho nikto. Aj keď mu ho niekto môže napomôcť poodhaliť tajomstvo, výsledný obrazotvorný a prekladový proces sa deje v jeho hlave. Nikto nie je ním a nikto nepozná jeho život tak dobre ako on sám.

Či hovoríme v kontexte osobných situácií, alebo o širších symboloch (katastrofy, počasie) - berme ich ako "možný výklad". Výklad, ktorý uskutočníme sami, alebo s pomocou toho ktorého človeka (ktorého pomoc vždy bude nejako zaujatá a osobnosťou podfarbená), v určitom čase, na určitom mieste, v určitej situácii. Je na toto všetko bezprostredne viazaný. Dá sa urobiť nekonečne veľa o trochu inakších výkladov. Aj zásadne iné, v prípade odlišnej situácie a iného človeka. Hoci použijeme orákulum s obmedzeným počtom symbolov (I-ťing, tarot, kocky, ...), ten istý symbol môže v inej situácii znamenať iný opis, alebo inú radu. To ako si vyložím symbol dnes, môže byť úplny opak toho, ako si ten istý symbol vyložím zajtra. A to ako si ho kedykoľvek vyložím ja je úplne iné, než ako si ho vyložíš ty. To čo pomôže mne teraz, nemusí mi pomôcť inokedy a už vôbec nie každému. V presahu - nie každé náboženstvo a ideológia je dobrá pre každého a po celý život.

Najzaujímavejšia cesta ako upútať pozornosť i tých najzarytejších racionalistov - dôverujúcich iba vede - je (paradoxne) metóda veštenia. Veštbám sa venuje ľudstvo odnepamäti, možno skôr než jestvovali akékoľvek systematické vedecké alebo náboženské postupy. Raz som sa takto zúčastnil stretnutia a aktivít neošamanistov - jedna z techník ktoré sa praktizovali bolo "veštenie z kameňa". Osoba (v psychológii subjekt) sa očistí od akýchkoľvek bočných a rozptyľujúcich myšlienok, sústredí sa výlučne na veľmi presne sformulovanú otázku alebo problém - vezme do rúk kameň a pýta sa. Na kameni takto hľadá črty, znaky, prvky, ktoré spontánne upútajú jeho/jej pozornosť (sústredenú na otázku) - a pokúša sa tieto črty dať do súvislosti so svojim problémom. Ak k požadovanej miere ozrejmenia nedospeje, pokračuje tou istou metódou a opakuje ju až kým nepovažuje tému (alebo seba) za vyčerpanú. Šarlatánstvo?

Pre mňa to nebolo prvé stretnutie s veštbou a predpovedaním vôbec. Veštba to nie je, ako sa mylne moderný človek (a vedci) domnievajú - zisťovanie "čo sa v budúcnosti stane". Naopak - je to mystická metóda ako nájsť odpoveď na otázku. Nič viac a nič menej. Že otázku niekto položí spôsobom "čo sa mi zajtra stane?" je jeho osobná pochabosť. Skúsenosť mi vraví, že väčšina vešteckých metód je na rodiel od človeka natoľko inteligentná (rafinovaná?), že mu v takom prípade vtipne odpovie, aby dal pokoj. Alebo sa ho opýta, prečo chce také veci vedieť. Nech sa sústredí na dnešok a nie na budúcnosť. Že zmyslom a podstatou ľudského života a najmä schopnosťou ľudskej bytosti je žiť bez vedomosti čo presne sa stane zajtra. To nie je tma, ale pri troche sebareflexie človek príde na to, že tak je život jednoducho lepší, lebo je tak vymyslený a v takom sme uspôsobení žiť. Vo svete kde veci padajú k zemi, kde voda tečie, oheň horí, ľudia sa rodia a umierajú a nevedia či a do čoho sa zobudia na druhý deň. Alebo je tak človek uspôsobený práve preto, že život je tak lepší? "Evolúcia" schopností súvisí bezprostredne s prostredím, v akom sa organizmus pohybuje. A prečo potom veštenie?

Človek nemôže tmu pred sebou rozsvietiť, ale môže stimulovať svoju intuíciu a predvídavosť. Schopnosti odsunuté v technokratickom svete do úzadia, priam do kategórie "šarlatánstvo". Kam smerujem za daných podmienok, ak budem pokračovať tak ako som dosiaľ pokračoval? Je to tiež otázka do budúcnosti, ale už v inej forme. Niekto má prirodzene do týchto vecí vhľad - ani sa nepotrebuje obracať na veštebné praktiky - niekto nie. Orákulá sú uspôsobené práve na takéto dotazovanie. A nikto nevraví, že musia smerovať dopredu v čase. Môžu sa pýtať na veci minulé, na veci práve sa dejúce (aký majú na nás vplyv), na rodinu a vzťahy, napomôcť k rozhodnutiu sa medzi možnosťami ktoré (zatiaľ) vidíme. Určite nemá zmysel sa pýtať na meno a čas príchodu ženícha, ako to robili dievky za minulých čias. Stačí sa spýtať, čo k tomu treba urobiť, aby sme sa posunuli ku alebo vo vzťahu s niekým. Umenie veštby nie je hokus-pokus, je to umenie pýtať sa správnu otázku a umenie široko a úprimne interpretovať odpovede.

Ako sa vraví vo filmovom žargóne "nasledujúca stať môže obsahovať spoilery". Slovo "spoil" znamená pokaziť - v tomto prípade napríklad radosť, prekvapenie, či prezradiť pointu. Veštbu pozná i moderná psychológia, ktorú myslím aj racionalisti zaraďujú medzi "seriózne vedy". Nezriedka, veda vystupuje ako priraďovanie komplikovaných slovíčok k prirodzene a intuitívne známym javom - a o vytváranie elity, ktorá "rozumie týmto slovíčkam". V scénach známych aj z filmov, psychológovia používajú obrazce - machule ktoré vznikli preložením a rozlepením dvoch polovíc papiera - subjekt sa má na ne pozrieť a "povedať čo vidí". Niekto motýle, niekto matku, niekto veľký penis. A psychológ si vyvodzuje závery na základe jeho obrazotvornosti.

Obrazotvornosť - je iné (civilnejšie) meno pre ľudskú schopnosť interpretovať veštby. Nech to bolo pozeranie sa na machule, na kameň, do hrnca, kávovej usadeniny, čítanie symbolického textu I-ťingu, alebo horoskopu - princíp je vždy rovnaký: Človek sa pozrie na orákulum, koncentruje sa na otázku - a stimuluje svoje podvedomie. Ten, kto na otázku odpovedá je on sám - jeho podvedomie - nie predmet. Ten nám len napomáha prirovnať svoj problém k niečomu, čo by sme obvykle k svojej otázke neprirovnávali. A nájsť tak veľmi originálnu a neobvyklú odpoveď. Keď sa pýtame "A alebo B?", odpoveď môže znieť: "A prečo si myslíš že sa musíš rozhodnúť medzi A a B?" Alebo: "Prečo si myslíš že máš len dve možnosti?" Alebo poskytnúť pýtajúcemu sa vhľad, čo ho k vedie k dileme, k tej otázke ktorú položil. Opísať mu pozadie riešeného problému, jeho vnútornú dynamiku.

Veštba je aj prestupom do ďalších rozmerov. Náš rozum funguje v prostom 3D priestore, zväčša narába s hmotnými vecami, alebo myšlienkovo logickými pojmami. Nie každý problém tu má riešenie - tak ako keď dospejeme k deleniu nulou, alebo odmocňovaniu záporných čísel. Musíme zaviesť imaginárnu rovinu. Nielen v matematike, ale aj v "psychológii" - nazývame to podobne: imaginatívnosť, alebo predstavivosť. Rozum určite nedokáže spracovať všetky okolnosti situácie, hoci ich poznáme, ale ani množstvo zmyslových a mimozmyslových vnemov, pocitov, ktoré riešené problémy so sebou nesú. Veštba je potom ako prosba: "Daj mi ďalšie indície." Kým rozum v konkrétnom príklade rieši výber medzi možnosťami na základe dvoch logických aspektov, nevedomie možno vnímalo tucet ďalších, zapamätalo si úplne nenápadné črty a vnemy, ktoré sa môžu stať kľúčovými. Duša má zasa taký a onaký pocit - ktorý neskôr popíšeme ako "intuíciu".

Ľudská myseľ môže byť takto zakliata v začarovaných kruhoch - keď s niečim nevieme pohnúť. A práve orákulum - kameň, horoskop, symbolický text - môže skrývať cestu von - vo svojej štruktúre, vo svojej jedinečnej forme "reči". V tomto duchu sa jasne nesie aj rada - nedávať si radšej veštiť nikým iným. Tak, že sa nezúčastníme, že naše vnútro mlčí. My neskúmame podvedomie druhého človeka - čo jeho napadne pri našom probléme. Môžeme sa to spýtať priamo. My však skúmame vlastné podvedomie - preto sa musíme pýtať my sami za seba. Naše vlastné podvedomie pozná najlepšie celé pozadie situácie s ktorou si nevieme pomôcť, v ňom su ukryté i kľúčové detaily, na ktoré vedomá pamäť dávno zabudla. Tieto musíme vyvolať. Je jedno či nám k tomu napomôže kryštáľová guľa, plameň sviečky, hexagram, alebo symbol rozložený okolo nás. Žiadne televízne veštice!

Veštenie z mapy

Skúšal si niekedy rozprestrieť svoju otázku, alebo svoj problém, na krajinu okolo seba? Ako priesvitnú plachtu na ulice, stromy, kopce, jazerá... Nachvíľu nenazývať ulice ulicami a kopce kopcami, ale menami a pojmami svojej nevyriešenej situácie? Je to podobná metóda, ako keď si vojenskí stratégovia modelovali miniatúrne bojiská - uvidieť veci v nadhľade, podhľade, vhľade - skrátka v inom pohľade. A potom - keď už je problém premietnutý na symbol (napríklad krajinu) - poprechádzať sa v ňom, ako turista. Alebo sa naň pozrieť zhora a len mlčky pozorovať celé vnútorné dianie v ňom.

Symboly nám umožňujú ľahšie uchopiť realitu, no sú podmienené a obmedzené. Pomáhajú nám, no nie sú absolútnou pravdou, doslovným božím znamením. I v prípade prirovnania katastrofy k správaniu sa ľudstva - nemusíme ho uchopiť absolútne, ale vezmime ho na vedomie. Uvažujme s ním ako s jednou z možností - skúsme napríklad preskúmať pre a proti. Skúsme zaexperimentovať - ak ho vezmeme na vedomie a skúsime pozmeniť svoj život vo vzťahu k nemu - aký bude výsledok? Symbol nemusí prikazovať, čo smieme a nesmieme, čo je nutné urobiť. Symbol len vyobrazuje. Rozširuje náš obzor. Odhaľuje spôsob, ako veci pochopiť inak a pohnúť sa z mŕtveho bodu. Polovicou symbolu je objekt, polovicou naša vlastná projekcia.

Sledovaním V nasledujúcom článku pokračujem pohybu vody od prameňa až po spojenie s nekonečným morom môžeme poňať tok ľudského života, času ale aj prúdy v ľudskom spoločenstve. Tieto symboly nemusia znamenať odkaz, zákaz, príkaz Najvyššieho ako sa zachovať, čo sa od nás vyžaduje. Môžu nám naopak osvetliť prečo sú veci tak ako sú, pomôžu nám prijať život taký aký je - dávajúci, berúci, vysvetliteľný aj nevysvetliteľný - rozjímaním nad touto symbolikou môžeme uvidieť svoj život v inom pohľade... Zmena nemusí vzísť z nášho zámeru, z násilnej aktivity, zo silového riešenia - ale z prostého pochopenia, či širšieho vhľadu. Oheň môže byť symbolom energie, potenciálu - s ktoru môžeme zachádzať prospešne sebe, celku, ale ktorý sa môže vymknúť spod kontroly. Oheň môže byť hnev, inšpirácia, volanie v ľudskej duši - ktorý nás môže zohrievať a udržovať pri živote - alebo nás naopak spáliť. Požiare sa šíria tak ako zlé slovo, alebo davová hystéria, každý oheň treba priživovať drevom i vzduchom (čo sú v niektorých mytológiách ďalšie živly).

Vzduch je niečo neviditeľné, bez čoho ale nedokážeme existovať, je to element ktorý nepriamo dáva rytmus nášmu dýchaniu - jednej zo základných životných funkcií. Vzduch inšpiruje naše sny o lietaní... Vzduch, duch, duchovno, dych či vzdych - hneď v prvom pláne pripodobujú všetko blízke duchovnému svetu človeka, viere i náboženstvu. Výchrice zdvíhajú zo zeme ďalšie elementy a nivočia všetky výtvory ľudskej činnosti a tvorivosti. V stojacom povetrí sa naopak dusíme.

Do zeme sa zakoreňujeme, zem je zdroj a súčasť všetkej našej obživy, zem reprezentuje materiálne a konkrétne prvky ľudského sveta. Dokonca i výmenná jednotka - peniaze - je v povahe prvkom zeme. Zem nám však pripomína i našu pominuteľnosť - zvetrávanie kameňov a hôr, ktoré sa pôsobením vzduchu a vody menia na prach. Prach je sybolom rozpadu na zanedbateľné častice, z ktorých tvorivou činnosťou môže vzniknúť nový celok.

Počasie i katastrofy - hoci prvoplánovo zvádzajú k pojmom ako "boží trest" - možno v konkrétnych individuálnych prípadoch aj skutočne reprezentujú symboliku vyššieho súhlasu či nesúhlasu. "Vyššieho" napríklad v zmysle rovnovážneho ekosystému, ktorý nás poníma, ktorého sme len súčasťou. Počasie a kalamity sú jednoduchým a všadeprítomným odkazom na to, že sa musíme ako tvory popasovať s náhodou. I keby táto bola prejavom božskej priazne a nepriazne - je dôležité prijať fakt, že sa prejavuje zaslúžene aj nezaslúžene - že sa jednoducho mení a my sa s tým musíme vysporiadať. Bez všetkých súdov - radosť jasná ako slnko, smútok zobrazovaný ako dážď, tajomstvo zahalené v hmle, upokojujúce sneženie, zmrznutie vnútri alebo zmrazenie ľudskej aktivity, iracionálna bezúčelná krásnosť dúhy, strašidelné búrlivé prejavy potenciálu prírody i ľudskej duše - to všetko je len zobrazenie palety ľudských pocitov - z ktorých každý má na svete svoje miesto.

Kalokagatia?

Ani symbolické vnímanie sa nevyhne štiepeniu, ktoré sa nám deje a ktoré my sami uskutočňujeme tak v duši ako i medzi vecami. Krása a škaredosť. Dobro a zlo. Veci i vlastnosti hodnotíme. Či sa jedná o telo, artefakt, alebo pojem ako láska či staroba - nevieme si odpustiť zaradiť ich medzi pekné, alebo hnusné. Znamená "symbolizmus" to, že pekní ľudia sú dobrí a škaredí sú zlí? Aby sme neuviazli v tomto zjednodušovaní, tobôž nie v ďalšom izme, v prvom rade sa posnažme nevnímať telesné črty a duševné vlastnosti úplne oddelene. Lebo práve oddeľovaním môžeme dospieť k paradoxnému vnemu, že niekto je "krásny", ale zároveň "arogantný".

Ďalej si skúsme uvedomiť, že naše vnímanie je zaťažené našou náladou, našimi predsudkami a tiež nedostatočným vhľadom do situácie. Jednoducho - ten kto nám vynadá je z nášho pohľadu hrubý - ale z jeho pohľadu to môže byť dôsledok súslednosti situácií jeho dňa, alergia na istú ľudskú črtu ktorú my môžeme pre neho chtiac-nechtiac zosobniť, alebo tento jeho "krutý akt" môže byť pre neho dôležitým prielomom odvahy, v rámci jeho osobného príbehu. V neposlednom rade sa zamyslime, či fyzickú krásu vnímame svojim okom, alebo cez filter naučených modelov: Definovať krásu škatuľkami ako športujúci svalnatý muž, a štíhla nalíčená žena - a škaredosť vnímať v pehách, jazvách, tukových vankúšikoch - je v prvoplánovom pohľade veľmi ploché a v symbolickom poňatí mätúce.

Nepochybne nám pomôže obraz z I-ťingu nazvaný "Pôvab". Skladá sa s dvoch tzv. trigramov - spodným je oheň a vrchným hora. Oheň osvetľuje horu a tá sa nám v jeho svetle javí pôvabná. Rada však znie - pôvabom sa orientujeme v malých záležitostiach, pôvabom sa nerozhodujeme o závažných veciach – oheň príliš málo osvetľuje veľkú horu. A tak by sme mali hľadať mieru i vo využívaní symbolov - napovedajú nám, osvetľujú záležitosti - no nie sú jediným svetlom, ktoré do života môžme vniesť. Duša sa orientuje v tme, rozum vyhľadáva jasnosť - spolu sa neustále dopĺňajú.

*

Ako príklad vytvárania osobnej symboliky ponúkam túto meditáciu o vode - živle mne osobne blízkom a duševne ľahko uchopiteľnom. Ak o toto poetické rozjímanie nemáš záujem, pokračuj ďalším článkom, alebo ďalším súborom.