Búrka v pohári

1.3.01 - II.

Živel : Voda

Prameň, potok, prekážky, rieka, more, hlbina, plytčina,...

Nebudem rozprávať len o vode, ktorú každodenne pijeme a vypúšťame, o vode ktorá tvorí istú percentuálnu časť ľudského tela, o vode, ktorá má chemický vzorec H2O, ani o "živle dôležitejšom než všetky ostatné". Vo viacerých mytológiách je voda mojim znamením, preto od nej odvádzam svoju osobnú symboliku, ku nej vzťahujem svoje prežívanie a potreby. I život človeka možno prirovnať k nekončiacemu sa cyklu pohybu vody - jednej zo základných esencií pozemského života. Jej prítomnosť je neprehliadnuteľná... Je v nás, v rastlinách vo zvieratách, je tým kto rozhoduje o živote, kto ho započína, udržuje a nakoniec i zabíja. Vnútorný autochtónny Boh, ktorý nám koluje v žilách. Mojim obľúbeným symbolickým obrazom je však práve reťazec jej premien v prírode. V podobe príbehu, ktorý je plný prirovnaní - k počiatku, priebehu a vcelku optimistickému koncu ľudského života.

Sloboda a prirodzenosť

Na počiatku vyviera na zem ako prameň vody, čistý, obohatený len svojim vlastným pôvodom. Smer a spôsob toku súvisí s bezprostredným miestom zrodenia - či v studni na púšti, alebo na úpätí hôr. Ak sa zrodí v studni ľudskej spoločnosti, nezostáva jej než čakať, kým ju vynesú na povrch - k svojmu úžitku. Závidí voda vo vedre moru, že je tak veľké, rieke, že sa môže slobodne pohybovať, alebo vínu, že je tak výnimočné? Nemožno vedieť s ktorou podobou sa spojí, v ktorej podobe sa objaví inde a inokedy.

Zobrazenie zrkadlí prirodzenú ľudskú závisť - ešte v neskazenej "podobe" - závisť prejavujúcu sa vo svojom zárodku ako povestné "čo by bolo keby" - keby sme sa narodili niekede inde ako niekto iný. Musíme sa vyrovnať s tým, že sa narodíme uprostred širokej rodiny, alebo vstúpime do života osamelo. Tiež s tým, že pochádzame z malého a zomknutého spoločenstva regulovaného úzkymi obmedzeniami, alebo vyrastáme v prvých rokoch viacmenej slobodne... Genofond každého človeka i jeho výchova nemôžu byť identické, no zároveň si ich ani nikdy nezvolí - sú mu dané, prípadne vnútené. Je to ďalší prvok náhodnosti, ktorý musíme od samého počiatku života prijať - svoje obmedzenia i talent.

Prameň rieky vyviera pod skalou a rinie sa v úzkej rokline vedený jediným gravitačným inštinktom - "ísť dolu, nižšie" - hoci ešte netuší, že skončí vo väčšej rieke, alebo v mori. Chvíľu sa pomaly plaví planinami, chvíľu zasa vrie ako pereje, prepadá sa do priepastí, vtíska sa do jaskýň, aby sa zasa vyniesla na svetlo sveta. Spája sa a zápasí, ktorý prúd pohltí ktorý. I v podobe rieky - nechce splývať v jednoliatej mase so stredným prúdom - rozdeľuje sa do ramien, hľadajúc si (na určitú chvíľku) svoju vlastnú cestu. Znova sa však vracia k veľkej rieke, ktorá ju unáša tou najkratšou možnou cestou k cieľu - k splynutiu vo veľkom mori. Na celej tejto ceste postupuje podľa prirodzených zákonov prírody - zostupuje, prekážky obteká a priehlbiny vypĺňa.

V symbolickom poňatí je zaujímavý nielen presah o smerovaní ku konečnému splynutiu - akokoľvek je optimistický. Gravitačný zákon podľa ktorého vodá steká stále nižšie a nižšie možno prirovnať k plynutiu času - ktorý, ako sa zdá, sa občas rúti z kopca a občas sa vlečie pomaly ako rieka na rovine. Tak či onak, je veličinou ktorej nemožno vzdorovať - a s ktorou sa dá pohybovať jedine dopredu - tak ako v čase. Ľudské spoločentsvo je istým spôsobom chaotické aj ustrašené - preto sa rado zomkne a v dave postupuje za svojim cieľom (smrťou), aj keď je tento cieľ až do samého konca "v nedohľadne". Nemusí to byť len prosté biologické smerovanie, ale aj filozofický, náboženský, duchovný vývoj človeka. Drvivá väčšina sa rúti s ostatným davom vyhĺbenou cestou - iní hľadáme alternatívne spôsoby smerovania a postupu - no vo väčšine prípadov nedokážeme žiť úplne sami a do širšieho prepojeného spoločenstva sa vo svojom duchovnom vývoji musíme vrátiť. Tak ako sa ramená rieky odpájajú a znova do nej vtekajú. Najdôležitejší obraz však vidím v spôsobe, ako inštinktívne voda obteká prekážky a vyplňuje výmole - svojou prirodzenosťou. V prenesonom význame, človek zoči-voči problémom zvažuje rôzne komplikované riešenia, núti sa do toho, aby čosi vymyslel. A pritom spôsob preklenúť ich nemusí hľadať ďaleko - stačí zostať verný svojej vlastnej podstate, svojej jedinečnosti. Obtekať a vypĺňať.

Učí sa poznávaním vlastnej prispôsobivosti. V studených krajoch sa stáva pevnou ako ľad, tam kde to zasa vrie, vystupuje ako prchavá para. Vznáša sa v miestnosti a takto oslobodená už vi, že neexistuje osud, "predurčenie skončiť práve v polievke". Všetko čo sa jej stalo - chcela. Chcela poznať svet na povrchu Zeme, božstvá, rôzne skupenstvá. Magický svet - plný premien - a v každej podobe nejaký zmysel. Ľad, kvapalina, alebo para - podľa potreby. Tvar podľa nádoby. Čo všetko je možné! Pohybovať sa kamkoľvek v pohári, bez toho aby to niekto objavil. Hladina je pokojná, objem je priesvitný - a v ňom je možné všetko. Prečo by nechcela byť jeho súčasťou? Aby objavila, čo sa nedá?

Voda a jej skupenstvá vyjadrujú jej flexibilitu voči vonkajším podmienkam, z ktorej sa i človek narodený v znamení vody môže naučiť reagovať na impulzy z okolitého sveta, zaujať "skupenstvo", využiť svoj interaktívny (obranný či útočný) potenciál podľa svojej prirodzenosti. I my sa stávame tak chladnými a vrúcnymi, ako ľudia, ktorí nás obklopujú, stávame sa takými poddajnými, neústupnými či prchkými, ako si to vyžadujú tí, ktorí "prikladajú do ohňa pod nami".

V prostredí primeranom, v podmienkach miernych voda zotrváva vo svojom jedinečnom, kvapalnom skupenstve - kedy prispôsobuje svoj tvar tomu čo ju pojme. Tekutá - preniká do mäkkého a vsiakavého (zúrodňuje), uniká z priepustného a deravého (ako ľudia nachádzajú diery v umelých teóriach a prenikajú nimi von do nekonečnej nezmapovateľnosti sveta), hľadá si cesty, obteká prekážky a samozejme vyjadruje svoju schopnosť byť poňatá a zároveň ponímať - dať priestor bohatému a rozmanitému vnútornému životu. Je prispôsobivá, zotrváva v pokľude, dokáže sa rozbúriť a vo svojej neústupnosti spláchnuť všetko nedôležité na povrchu. Jej prirodzené skupenstvo je však prísne ohraničené podmienkami, ktoré su jej dané v samej jej podstate - úzky rozsah stovky stupňov "znesiteľnosti", za ktorého hranicami nasleduje stiahnutie sa do seba - nepriestupný ľad - alebo naopak rozpínavosť pary a jej (náš) výbušný potenciál.

Chladné prostredie nás prirodzene zanecháva chladných, obrňujeme sa a zároveň prispôsobujeme - neláskeavému prostrediu ktorému žijeme. Naše telo sa stáva kúskom ľadu, v hrôze nám "tuhne krv v žilách", pod tvrdou škrupinou zmrznutého jazera odpočíva v ľudskej zime naša prirodzená podoba, naše skutočné tekuté ja - a i keď zamrzneme na kosť, až po samé dno - vždy s regeneačnou schopnosťou - pod ľudským teplom sa znova staneme tekutými, prispôsobivými, živými i život dávajúcimi. V podobe ľadu sme uzatvorení, podobáme sa zemi či skale a rovnako ako ona sme i neústupní. Meniac sa na ľad, aj tá nepatrná zmena objemu spôsobuje praskanie nádob - toho čo nás ponímalo - či už to bol domov, spoločnosť alebo viera, teória, vedomosť - ktorá sa nám v studenom prostredí stáva tesnou. Odpočívať, čakať, pretrvávať vo svojej chladnej verzii dokážeme len za cenu istého priestoru a komfortu. A či už v jednom kuse ľadovca, alebo rozrieštení na miriády kúskov a snehových vločiek - navrátení do svojho rovnovážneho stavu sa znova staneme jednoliatou tekavou substanciou.

Situácie prekračujúci horný limit našej tolerancie - nás privádzajú do varu. Rozpíname sa a ani najuzatvorenejšie nádoby nie sú vo chvíľach hnevu pre nás dosť silné, aby ho udržali pod kontrolou. Obrana, vzbura, prevrat. V takomto stave sa podobáme vzduchu - pod tlakom rozpínavému a na slobode unikavému... Hoci i v tomto skupenstve zanechávame stopy rosy, oparu, zahmlenia i námrazy.

Také sú naše možnosti - od neusporiadanej prostoty tečúcej vody až po symetrickú nádheru snehových vločiek, alebo ľadových kvetov na oknách. Komplikovanosť a mnohotvarosť s jednoduchou podstatou - to je voda sama. Ona si je sama estetickou normou. Prenikavosť i poddajnosť sú súčasne náplňou jej bytia. Padať, vsiakať, prikrývať, vznášať sa i stúpať a znova sa zrážať - to je cyklus jej života, ktorý dáva život.

Voda má svoju pamäť (prostredia v ktorých sa ocitne v nej zanechajú častice), svoju podstatu, svoju dušu. Svoje zvláštne stavy a potreby, ktoré nemôže obmedzovať v limitoch krčahu, pohára či lyžice - poddajná a zmierená s náhodnosťou obmedzení, v ktorých sa ocitla. Prirodzene sa chce roztiecť, rozliať, chce narúšať, rozmáčať, prskať, stekať ako rosa po skle, byť šmykľavá, či byť nepriehľadnou hmlou. Tak aj človek túži po slobobode, po uvoľnení z pravidiel - ktoré sú len jednými z možných. Ľudia dokážu konať živelne, v súlade so svojou nespútanou povahou - na istom mieste a vistej situácii - môžu páchať to, čo niekto zhodnotí ako "zlé".

Voda vie byť zlomyseľná mláka, do ktorej nechtiac stúpiš, byť mrak, "ktorý prší len nad tebou", pohlcujúci vodný vír, prekypujúci hrniec aj pod tvojimi nohami sa prebárajci ľad. Chce pohltiť i to, čo nie je stvorené z rovnakej podstaty, ako ona.

Niekoho nebaví rozmýšľať nad pohárom vody. Niekto nemá rád "filozofovanie". Niekoho nenapadne rozmýšľať nad tvarom, skupenstvom či účelom. Sú ľudia, ktorí sa zaoberajú radšej farbami, chuťami, sirupmi a prísadami, bublinkami vzduchu... Zábavkami, spoločenským bontonom, smotánkou, alebo detailami, pojmovým rozdelením, triedením, škatuľkovaním, "vedou".

Obmedzenia a civilizovanosť

Zo studne vodu na zem vynáša vedro - je v ňom spútaná - ohraničená všetkými fyzikálnymi pravidlami - prijímajúc jej tvar. Len v prvých okamihoch špliecha, neskôr sa vo svojej nádobe pokojne ustáli. Prelievajú ju z nádoby do nádoby až kým nedôjde k svojmu úžitku spojením s iným živlom - ohňom, vzduchom alebo plodmi zeme.

Človek narodený v "civilizovanej" spoločnosti presne tak musí prijať pravidlá vonkajšieho sveta. Nezbednosť a "špliechanie" sa tolerujú v rannom veku, neskôr je žiaduce, aby sa civilizoval, jednoducho ustálil v limitoch spoločenstva. Nasleduje čas, keď si človeka podávajú inštitúcie svetského zriadenia - školy, úrady, záujmové kluby - až kým sa nedostane do tej "nádoby", kde dôjde k svojmu úžitku.

Ľudská spoločnosť je ako hocaká nádoba. Pohár, vedro, vaňa, bazén... Každý bazén má svoje limity, svoje rozmery, svoje dno, svoju hĺbku, svoju farbu a priezračnosť, svoje plytčiny, svoju hladinu a povrch, svoj zápach. Tu je preľudnený, tu zasa prázdny, tu sú ľudia ohľaduplnejší, tam zasa arogantnejší... Niekde je ponechaný ľubovôli plavby, inde rozdráhovaný - aby si mohol plávať do omrzenia v kruhu. Niekde si tí rýchlejší (žijúci na čas) a tí pomalší (pôžitkári) zavadzajú, alebo sa ohrozujú - a vznikajú konflikty. Inde si nájdu svoj vlastný kúsok priestoru. Každý vstup má svoju cenu, svoju stráž, svoje otváracie hodiny. Podľa bazéna vnímam spoločnosť v detailoch, v malom, ktoré však veľmi pripomína to veľké - nazývané "mimo neho". I Zem je bazén. Ohraničený, hlboký (alebo plytký - podľa pohľadu), farbistý, usporiadaný i nepochopiteľne chaotický.

Niekto radšej pláva v priezračných, hranatých a presne ohraničených bazénoch. Niekto viac obľubuje prírodné jazerá. Umelosť civilizovanosti, alebo radšej prirodzenosť? Niekoho teší, že "má kam ísť", na miesta zaznačené v mapách a vyhradené jednému účelu - a iný zasa túži objaviť si svoje magické lesné jazierko. Každý si žiadame iný priestor - niekomu je domovom mláka, iný si zasa potrebuje ohradiť kilometer pláže ako súkromný majetok. Niekto potrebuje čistú vodu, kde vidí až na dno, inému nevadí ani mútna rieka, či priehrada. Niekto rád pláva po povrchu, ďalší sa na ňom lyžuje, iní sa zasa ponárajú do hĺbky. Niekto rád viditeľné a uchopiteľné, krásne a materiálne veci - niekomu nedá pýtať sa "čo je pod povrchom?" A sú tvory suchozemské, ktorým je už aj pri pohľade na hrniec polievky zle.

Polievka života privedená do varu - má zmysel uvažovať nad tou ktorou kvapkou? Všetky sa synchronizovane varia smerujúc k svojmu účelu - tak ako davy hypnotizované ohnivou dikciou toho ktorého náboženstva. Je práve táto polievka jediným účelom vody na zemi? Akiste nie... je mnoho iných receptov, je mnoho iných účelov a zmyslov - tak ako mnoho náboženstiev a poslaní človeka na Zemi. Symbolické varenie polievky je i v spojení s mágiou obrazom varenia života - kde jednotlivé prísady spolu vytvoria zmysluplný (chutný) celok. Človek v konečnom pracovnom procese (ktorý je alchymickým procesom pretvárania surovín na iné hodnoty) nachádza svoje uplatnenie.

V plnom hrnci náboženskej, alebo ekonomickej komunity nerozoznávame vlastnú individualitu, naopak, cítime svoj objem, svoje množstvo, svoju početnosť, súdržnosť, svoj spoločný účel so všetkými ostatnými ľuďmi. Zdieľame s nimi spoločnú vieru, že tak ako nás "pripravia", tak je to správne, že to čo z nás "navaria" bude pre niekoho dobré, pre Neho (Ich?), pre našich bohov, pre našich zvrchovaných konzumentov. Ale čo tá ostatná voda sveta? Čo tí ostatní ľudia, mimo nášho náboženského poňatia "zmyslu", "účelu" - pre koho jestvujú, pre koho sú? Vari nejestvuje jeden On, jeden účel, jeden zmysel?

"Vravia mi: Nestaraj sa, poddaj sa, v správnu chvíľu dosiahneš Jeho ústa. Vravia mi: Nestaraj sa, ži tak ako sa dá, rob zo sebou niečo. Vravia mi: Nestaraj sa, nájdi si nejakú zábavku, ktorá ťa odpúta od zbytočného premýšľania. Nájdi si umenie - nakresli kvety na skle prechladnutých okien. To sa dá len tu, v dome, tam vonku v slobodnom svete nie."

Je našim zmyslom "dať sa vypiť bohmi", tak ako im to chutí? Máme žiť ľahostajne voči súvislostiam, voči druhým? Máme sa baviť, žiť pre seba, sledovať vlastné záujmy, hľadať osobné šťastie - a neobzerať sa napravo či naľavo?

Snívanie o Nebi

"Cítim len samotu vo svojom pohári. Chcem sa spojiť, hoci nie som sama. Plný pohár vody - a predsa pre jednu kvapku malý a osamelý. Snívam o studni, o rieke, o mori, o mrakoch. Chcem sa vlniť, slobodne prelievať, spájať a rozdeľovať bez zábran. Čakám netrpezlivo kým ma vylejú, vypijú, kým sa zasa vyparím - a zatiaľ prijímam tvary, miesta a farby Ich sveta. Som unášaná svojou vlastnou históriou, tak ako rieka unáša samu seba kamsi preč. Jej ústie je vopred známe - nekonečná jednota - ale to moje...?"

Personifikovaná voda v nádobe závidí rieke slobodu, moru zasa jeho veľkosť a nespútanosť - rieka a more závidia poháru vody - jeho účel, jeho kultivovanosť, jeho civilizovanosť. Civilizovanosť? Pretekať vopred definovaným potrubím, predurčenými prierezmi a ventilmi - jediným smerom... a stať sa polievkou, vínom, sirupom? To je zmyslom života? A skončiť vo vopred definovanej stoke? Keď z Teba urobia malinovku, môžeš to brať osobne, ak im nakoniec "nechutíš taký aký si". Ale zároveň prijať to ako jednu z mnohých podôb. Je to jedno, sú to možnosti...a možnosti sú bezvýznamné.

A nezabúdajme ani na prirodzený kolobeh. Rinieme sa z mrakov snehobielej neurčitosti, padáme z Nebies na Zem - aby sme v hukote vody, rovnako ako v bolesti praskajúceho ľadu a v ľahkosti stúpajúcich pár zažili skutočný Život - mimo láskavo-studeného jednoliateho bezpečia.

Všetka voda na Zemi sa môže spojiť v jednom veľkom mori, kde si vymení informácie o zážitkoch - v podobe kalov, úlovkov a nánosov. Pred tým však môže poznávať a zkúšať rôzne podoby, tvary, farby, odlesky a stavy. Je jedna voda - hoci niektorá je čistejšia a ďalšia viac zašpinená zemou aj jej cennými pokladmi (zlatom). Avšak, ak vystúpi do neba - už len ako čistá para - pozemské poklady zanechá Zemi.

A v Nebi - bude sa prevaľovať ako oblaky - znova v miriádach tvarov, v bielej čistote - kým sa nevzbúri a v ťažkých kvapkách nepadne na Zem, ktorá ju pohltí, privinie a znova odošle k Nebu. Toľkí chcú ísť do Neba. Iróniou ich osudu bude, že sa tam naozaj dostanú. Do studenej prázdnoty modrého neba a čisto bielych oblakov. Ako vodná para... Alebo ako prach a popol stúpajúci z hranice. A možno úplne inak, len na krátky pohľad - z lietadla. Letieť - nie je to ironický spôsob, ako sa dostať do neba? "Tak o tomto snívaš? Sem chceš prísť po smrti? Hľa, tvoja doslovnosť!" Je to viera? Slepota? Môj cynizmus? Nuž ale taký je možno život - občas cynicky poslušný - splní Ti doslova to, čo chceš. Alebo ironický... my sme súčasťou vtipu. Kto sa na ňom ale zasmeje, ak nie my sami?

Ďalšie prosté významy

Dážď - dáva život, je svojvoľný, neriadený, tak ako náš príchod na svet, alebo naše danosti (talent)
Hmla - voda sa rozptýlila a vznáša sa - nestúpa ani neklesá, znepriehľadňuje
Kaluž - je plytká a kalná, ako život na svojom dvorčeku
More - je otvorené, veľké, hlboké, "bezhraničné" - ako pojem slobody, život pred životom, alebo splynutie po smrti
Jazero - uzavreté, ale stále prírodné
Bazén - obmedzený, umelý, bezpečný a zmapovaný - ako spoločnosť
Vaňa - súkromná, aj keď stiesnená
Rieka - tečúca ako život. V inej symbolike "prejsť veľkú rieku" znamená podujať sa na náročnú úlohu. Tu nadobúdajú svoj význam aj prvky ako most či prievoz.
Potok - možno ľahko prekročiť
Studňa - zdroj (informácií, životnej sily)
Vodovod - pohodlie
Čaj - voda ako kultúrny nápoj (šľachtená ľudskosť), ktorý sa ponúka k meditácii nad ňou samou

*

Ďalší článok v poradí nazerá na mapu sveta z vtáčej perspektívy. Môžeš sa vrátiť aj späť na prvý z článkov krajiny duše, o spodobení univerza.