Odnauč ma učiť sa

1.1.02

O prirodzenom učení sa, vzdelávacom systéme a odkaze F. M. Alexandra a J. Deweyho

"Každý nás učí čo máme robiť, a necháva nás stále robiť to, čo by sme nemali."
"Všetci blázniví hlupáci veria, že naozaj robia to čo si myslia že robia."
"Každý chce konať správne, no nikto sa nepozastaví nad tým, či ich poňatie správnosti je správne."
"Vedieť keď sa mýlime je všetko čo kedy budeme na tomto svete vedieť."
"Správna vec sa robí sama."

Či spomenieme učenie sa dieťaťu, alebo dospelému - obom bez rozdielu pravdepodobne nabehnú zimomriavky. Niektorým sa prevráti aj žalúdok. Veď je to normálne, povieme si, vzdelávací proces nie je ľahký ani príjemný - a každý naň máme dosť strašidelných spomienok. Pre mňa osobne sú však veci označené ako "normálne" prvým varovaním, že niečo niekde nebude v poriadku. V čom tkvie kameň úrazu, že proces učenia - tak potrebný a vo svojej podstate prirodzený životu - spôsobuje v civilizovanom človeku odpor? Je nevyhnutný pre naše prežitie, i naplnenie, je to vlastne náš spôsob existencie - poznávame či chceme, alebo nechceme - keď sa stretávame s vecami, ľuďmi, umením, v každej situácii, v každej dráme i počas lenivého slnečného popoludnia - zakúšame a teda poznávame.

Fóbia možno začína kdesi pri sadisticko-fetišistickej radosti, s akou učiteľ diktuje dieťaťu diktát, v tom, že sa proces odohráva v oddelených budovách, kde sme zrazu sami za seba, v neosobnom oslovovaní priezviskami, v divadielku verejného skúšania na scéne pred tabuľou, v procedúrach písomiek do zvláštnych zošitov a na zvláštne hárky so špeciálnou úpravou, v opravovaní, rôznych červených (odlíšených) značkách, ktorými nám ich počmárajú, v démonizovaných známkach - i v sprisahanceky tajomnom výraze tváre našich rodičov, keď nás vlečú do školských lavíc: "Veď počkaj, uvidíš veci, zažiješ čo sú to muky a drina, povinnosti, čo je to znechutenie prácou, aké je mať niekoho zaujatého nad tebou, ...!". Príprava na život - kde sa naučíme tieto civilizačné bizarnosti a zlomyseľnosti očakávať. Alebo sa ich naučíme robiť?

Keď sa spýtam na mená slávnych učiteľov - známych bežnému obyvateľovi strednej Európy - zaiste tam bude Komenský ["od jednoduchého k zložitému"], Lenin ["učiť, učiť, učiť"], možno Bell [veď aj po ňom je pomenovaná univerzita], Korvín, z vynálezcov snáď Stodola, Banič, z cudzinocov Einstein, Edison, Tesla,... Ale nejaký Alexander? "A priezvisko mal aké?"

Frederick Matthias Alexander pritom vypracoval jednu z najzaujímavejších metód učenia sa v 20. storočí - ba čo viac, základy fungujúceho vzdelávania - čo sa dá bez preháňania nazvať malou revolúciou (aj keď tá patrí medzi "škaredé slová" dneška). Znie to absurdne, ale Alexander neučil, on sa snažil odnaučiť nás učiť sa. Jaj, aké dobré pre lenivcov! Jeho metódy však fungujú - a dokonca môžeme smelo prehlásiť, že vo svojom špecifickom zámere ako jediné fungujú - či v prípade fyzických schopností, alebo duchovných, duševných, "virtuálnych", nehmotných alebo tvorivých vedomostí. Náš vzdelávací systém bohužiaľ kladie dôraz len na IQ (teda logické, technické, matematické znalosti) a čo to i na fyzickú zdatnosť (reprezentovanú dnes už chorými a bizarnými "telesnými výchovami", či adaptáciou vojnových hier pre civilizovanú dobu - teda súťaživý šport). Zabúda sa na emocionálnu, sociálnu, aj tvorivú inteligenciu - ale o tom inokedy.

S Alexandrovými metódami sa stretne človek najskôr v prípade, ak sa chystá venovať profesionálnemu tancu - pre mnohých tanečníkov sú to "povinné" kurzy. Bežný "smrteľník" najskôr v prípade, ak trpí rôznymi problémami svojej konštrukcie a jej využívania. Spomeňme si, ako sme sa hrbili nad knihami. Prišiel dobrým úmyslom vyzbrojený rodič, alebo učiteľ a povedal nám (tresol nám) "nehrb sa, vystri sa!". My sme sa nato pekne narovnali, vypúlili hrudník ako vojaci orientálnej armády, stuhli ako pravítka... Dobre? Zle.

Drvivá väčšina moderných ľudí, majúcich sedavé zamestanie (o manuálne pracujúcich ani nehovorím), trpí rôznymi bolesťami krku - chrbta - chrbtice - krížov - končatín. Kdekto už dnes ukazuje prstom - že chodíme zhrbení, chrbtice a chrbty sú rôzne neprirodzene pokrivené... a my uvedomelejší sa snažíme čo? Poopraviť sa, narovnať sa, dať sa namasírovať. Prichádzame za odborníkmi s tým, že robíme veci zle a chceme sa ich naučiť robiť dobre. Čo je zásadná chyba posledných tisícročí. Žiadame niekoho, aby nám povedal/ukázal "ako je to správne". Už len máličko fantázie stačí na odvodenie postoja "povedz mi čo je pravda". Prečo sa nesnažíme hľadať to čo je správne sami? A tu je podstata Alexandrových metód - poznávať prirodzenou cestou - nie memorovať poučky a doktríny - čo je dobré a čo je zlé.

Keď sme už pri pokrivených chrbtoch... V živote sa nám stáva, že sa prihodia neobvyklé situácie, ktoré nás prinútia zmeniť postoj. Či už myšlienkový, alebo fyzický. Výnimočné situácie vyžadujú výnimočné správanie - pri požiari zaiste zmeníme priority a konanie oproti bežnému ruchu pri mesačnej uzávierke. Pri novej bolesti sa snaží telo reagovať - nájsť si nové správanie/polohu - tak aby sme bolesť optimálne obmedzili. Schúlime sa do klbka, zmeníme držanie svlastva pri sede, alebo chôdzi, napneme svaly. Keď sa nám nedarí, šéf na nás kričí, zvesíme plecia. Keď sa bolesť, výnimočná situácia, či kancelárske sado-maso skončí - zafunguje známa vlastnosť zotrvačnosť - máme náchylnosť zachovať si výnimočné opatrenia, novú polohu, aj keď sa dôvod pre ňu pominul. Bolesť sa pominula, my sme stále schúlení. Šéf sa ukľudnil, my sme stále zhrbení. Už nesedíme za počítačom, ale naše telo je stále podivne pokrútené. Ako z tejto situácie von?

Riešenie je prosté - predstavme si, že sa porežeme. Priložíme ruku na ranu, aby sme ju zatlačili. Rana prestane krvácať, ale my stále držíme. Ruka nás po čase začne omíňať a sťažujeme si. "Bolí ma ruka." Čo na to povedať? "Pusti ju!". A toto je spôsob, ako reagovať v mnohých rôznych situáciách. Namiesto pýtania sa - "Stojím zle?" - "Ako mám stáť rovno?" - musíme hľadať dobrú polohu sami. Dokonca nie "dobrú polohu", ale prirodzenú polohu. Zamyslieť sa, čo (aká bolesť, nepohodlie) spôsobilo, že sme svoj postoj zmenili - a uvedomiť si, že táto bolesť už neexistuje a vrátiť sa do pohodlnejšej polohy. Znie to ako zázrak - ale skutočne o tom to je - nachádzanie "správneho postoja" je o nachádzaní príjemnejšieho, efektívnejšieho, vyrovnanejšieho spôsobu. Nie o hľadaní iného - "dobrého", "vystretého", či "vzpriameného" postoja. Ľudia, ktorým terapeut pomôže nájsť (znovuobjaviť) polohu, ktorú vidí ako telu prirodzenú - sú prekvapení, že sa nemusia snažiť "držať telo inak". Tá nová poloha je sama o sebe príjemnejšia a ľahšia na udržanie - než tá stará. A telo má unikátnu schopnosť zapamätať si príjemné, ľahšie spôsoby. To je celý zázrak nového (ne)učenia sa.

Samozrejme učiteľ/terapeut musí poznať spôsoby, ako neučiť človeka "novej dobrej polohe", ako odolávať študentovi/pacientovi dožadujúcemu sa "ukáž mi ako je to správne". Musí ho viesť k vlastnému hľadaniu si lepšej polohy. K pocitu, ktorý poznáme ako uplakaný smiech "veď to vôbec nebolí, je to príjemné, ba ešte príjemnejšie než predtým". Je to skoro ako s orgazmom. Prvý nás možno trošku prekvapí, vydesí - a potom sa nám zapáči. Telu i duši sa páčia príjemné veci. Terapeut tak vedie človeka nie k lepšiemu držaniu tela, ale k príjemnejím polohám, ukazuje mu, že rôzne staré bolesti tu už nie sú a teda nie je dôvod na neexistujúce bolesti reagovať kŕčmi a prepínaním nepotrebných svalov. Ďalej už len stačí rozviesť pojem "poloha, postoj" - nielen na ten fyzický, ale i ten myšlienkový, rozumový, duchovný a duševný. A to je cesta k celému zázraku s "tanečnou akrobaciou" aj k "inovatívnym ideám" v technike, alebo filozofii.

Práce Alexandra a jeho žiaka-nasledovníka Johna Deweyho sú plné staronových pojmov, ktoré v nich však dosahujú nové rozmery chápania. Zvyk ako stojíme a príkaz stáť rovno. Samozrejme, zlyhanie stáť rovno. Sú to podmienky, ktoré vytvárajú zvyk a ten pretrváva kým sú tieto podmienky stále prítomné. Ak zvyk vyvoláva ďalšie problémy, treba sa pýtať - nepominuli sa už podmienky, ktoré nás k nemu viedli? Zvyk sa totiž nemožno "odnaučiť" vedomou snahou nerobiť to tak. Hľadáme veci na pozadí problému - teda nie to, ako vytvárame problém, ale ako vytvárame niečo, čo spôsobuje problém. Naučiť sa "stáť dobre" rovná sa stáť zle. Vytvárame totiž len nový zvyk - ktorý musíme udržiavať v činnosti silou - musíme sa snažiť stáť "rovno". Vo chvíli nesústredenia sa - zabudneme čo sme chceli a vrátime sa do polohy, na akú sme boli navyknutí predtým. A 24-hodinový dozor nad "dobrou polohou" nie je určite riešením. Nehľadáme totiž polohu "správnu", ale polohu prirodzenú. Rozdiel je v tom, že k nej musíme prirodzene dôjsť, nájsť si ju. Nie naučiť sa ju. Pocítiť a uchopiť ju ako prirodzenú. Tak ju nebudeme musiť silovo dosahovať - ale skrátka bude nám - prirodzená.

Tieto poznatky môže využiť tak tanečník, ako spevák. Rovnako i človek s bolesťami, alebo úplne obyčajný trémista. Ani si neuvedomujeme, ako náš postoj, držanie tela, napätie v svaloch, rôzne mimovoľné, nekontrolovateľné pohyby, spôsob dýchania ovplyvňujú našu reč, náš hlas. Podobne, ako je to v svalovo-kostrovej konštrukcii, celé naše telo nemožno vidieť len ako súbor izolovaných orgánov (buď spievam, alebo dvíham predmet). Každý orgán, každá funkcia spolu súvisí - sme jeden prepojený celok. Na stretnutiach s terapeutom oboznámeným s touto metódou si človek postupne uvedomuje, aké podivné nepotrebné zvyky, napätia, pohyby koná pri rôznych bežných činnostiach - rozprávaní, chôdzi, zdvíhaní šálky. Zároveň poznáva, čo je to byť "vedomý si svojho tela" - neustále - a nekonať teda zautomatizované pohyby, s tým že naše sústredenie poletuje niekde úplne inde. Prečo teda na týchto princípoch - jediných možných a fungujúcich - nestojí naše školstvo? Prečo nás vyučujú autority - osoby otitulované ako pedagógovia len preto, že boli schopní vstrebať isté množstvo predpísaných kníh a namemorovať požadované texty, citáty a poučky?

Veľmi praktickým príkladom alexandrovského nazerania je dôverne známe odvykanie od závislostí. Ako v súvislosti s uvedenými poznatkami pôsobí predsavzatie "chcem prestať fajčiť"? Sme si vedomí zlozvyku a chceme ho silou a razom nahradiť "správnym správaním". Abstinencia ako nový zvyk často dopadá neúspechom... Konieckoncov, fajčenie je len povrch čohosi, dôsledok. Alexander by nám pravdepodobne navrhol, aby sme sa pokúsili vystopovať príčinu v okamihu, keď siahame po cigarete. Vtedy je skvelá príležitosť, prv než si ju zapálime, pýtať sa - "čo ma k tomu vedie?" Prostá logika sa snaží akékoľvek "zbytočné uvažovanie" prehlušiť: "chcem si zapáliť", "mám to rád", "musím!".

A pritom sa ponúka toľko možností - nervozita z okolia (nevieme čo s rukami, tak siahame po cigarete, mobile, pere), nervnosť vnútorná (nekľud, nedostatok inšpirácie), neschopnosť reagovať a zvládať prirodzené situácie života (stres, alebo naopak nečinnosť, samota alebo spoločnosť okolo nás), potreba rituálne sa vyhnúť nejakému duševnému stavu (ktorý nemáme radi - napríklad depresiu, nech je hocako užitočná), možnosť nadväzovať priateľstvá a uskutočňovať malý spoločenský kontakt (fajčiari vedia o čom rozprávam), vytvárať si krátke pôžitkárske chvíľky uprostred každodennej všednosti, alebo málo známe duševné potreby ako túžba potvrdiť stretnutie s krásou, výnimočný okamih, nejakým rituálnym oslavným aktom. Maliar siaha po štetci, aby to čo rovírilo jeho vnútro zachytil, niekto fotografuje, ďalší napíše báseň, iný sa chce podeliť so svojimi blízkymi. Niekto usporiada stretnutie, niekto si vypije a niekto si zasa navykol na automatické správanie, kde pri hocakom vzrušení alebo rozrušení, potvrdzuje krásny okamih, alebo zaháňa vykoľajenie z čohosi nepríjemného - cigaretou. Viac než "čosi s tým urobiť" je dôležité uvedomiť si tento proces, pozadie zlozvyku - a nesnažiť sa ho vedome zmeniť - ale nechať ho spracovať podvedomie alebo dušu. Tá už si nájde najlepšie riešenie sama.

Najlepšou cestou ako neprestať fajčiť je snažiť sa prestať fajčiť. Paradox? Zámer "prestať" sa nám javí ako činnosť, úsilie, výzva. Inhibícia - zamedzenie - je v alexandrovskom duchu skôr pozastavenie vedomých snáh. Nerobiť. Nemeniť. Neovplyvňovať. Chvíľu počkať. Zastaviť sa. Rozjímať. Preskúmať. Hľadať za. Získať vhľad do situácie. Rozpoznať. Uvedomiť si. Vnímať. A práve to je stav, v ktorom sa dejú zázraky... Neraz je dokonca lepšie nechcieť niečo priamo. "Vedieť čo chcem a ísť si za tým" - sa v tomto pohľade javí skôr ako nezmysel, ktorý nás vzdaľuje od dosiahnutia toho čo chceme, znemožňuje nám to dosiahnuť. Priveľa snaženia je skôr na škodu - keď sa silíme, ba dokonca znásilňujeme (seba, situáciu, druhého) ku konkrétnemu výsledku. Mnohokrát sa pritom veci udejú aj samé - bez nášho úsilia - ako vedľajší, podružný efekt popri úplne inom zámere. Jedným z možných vysvetlení je, že v takejto situácii narábame s väčšou ľahkosťou, nechceme priveľmi silno (za každú cenu) - a práve ľahkosť všetkého konania je rozšírením toho, na čo sa usiloval Alexander upozorniť - lahkosť pohybu.

Úplne všeobecne, omnoho ľahšie sa nám pôjde životom, ak nebudeme získavať a dosahovať - ale skôr hľadať a objavovať. Na pamäti s obrazom vody, ktorá tečie stále nadol - ak narazí na prekážku, s ľahkosťou ju obtečie, ak spadne do priehlbiny, počká, vyplní ju, pretečie a pokračuje stále ďalej - smerom nadol, podľa svojej prirodzenosti. Namiesto príkazov a zákazov (sebe či druhým), môžeme hľadať prirodzené zákonitosti, ktoré ak pojmeme, nebudeme potrebovať nič nariaďovať. To čomu v hĺbke rozumieme, je pre nás samozrejmosťou uskutočňovať či napĺňať, alebo aj držať sa toho a dodržiavať to. Vieme prečo tak konáme, bez toho, aby nás niekto nútil. Spoznať tieto zákonitosti sám za seba, získať si zážitok a zažitú vedomosť, je o to lepšie. Či už hovoríme o vzdelávaní školskom, pracovnom, praktickom, alebo duchovnom - nespoliehajme sa tak na prijímanie a zapamätanie vedomostí zvonku (od autorít a celebrít), ale skôr na ich hľadanie v sebe a porozumenie ako veci fungujú, na základe čoho si vytvoríme pevný hodnotový systém bez slepej viery.

Na záver trochu odvážnejšia filozofia - a jedna zaujímavá provokatívna myšlienka. Človek má všetky vedomosti, všetko čo potrebuje k životu dávno v sebe. Učenie tieto vedomosti nemá do človeka vkladať, ale iba mu napomôcť ich v sebe znovuobjaviť, obnoviť. Učenie je vlastne proces rozpamätávania sa. Ako záležitosť dôvery - je úplne niečo iné veriť tomu, čo nájdem v sebe (ako zážitok, skúsenosť, danosť), než to, čo mi ponúkne niekto zvonka - z druhej ruky. Prvá ruka je jedine tá moja. To je zároveň výzva pre človeka - neveriť slepo druhým - ale prinajmenšom porovnávať s vlastnou skúsenosťou. Určite však nie v opačnom extréme - "veriť len tomu čo vidím" - ale i tomu čo cítim, čo si pamätám, čo som zažil všetkými spôsobmi vnímania, s ktorými človek disponuje. Skúsenosti a zážitky druhých - ich výmenu (zvanú komunikácia) - nemôžeme samozrejme zavrhnúť v duchu "pravda je len to, pokiaľ siaha môj obzor", ale nemôžeme ich ani prijímať bez pochybností, preverovania a zmyslu pre kontext (Kto, s akým rozhľadom, z akého prostredia, s akými názormi a predsudkami, s akým zámerom, nám ich predkladá). Túto úvahu by sme mohli rozvíjať ďalej...

*

Podrobne prepracovaný článok o Alexandrovej technike, ďalším poznatkoch ktoré doplnil J. Dewey, ergonomike a všeobecných presahoch tejto metodiky - od autora Dúhového mosta - nájdeš na stránkach regeneračného Centra Ozon.

Viac sa môžeš dozvedieť hľadaním hesiel "F.M. Alexander", "alexander technique", alebo napríklad na týchto zahraničných stránkach:

Veľmi užitočné články s praktickými cvičeniami pre všetkých pracujúcich v kresle ponúka Free Your Neck, táto osobná stránka lektorky AT, alebo lektor Micha Rotstein.

Sedenie, tak ako ho poznáme, nie je pre telo prirodzené a zdravé. Preto dopĺňam tento zoznam o stránky venujúce sa alternatívnemu ponímaniu nábytku, stoličiek a sedenia vôbec - v duchu ergonómie.

Ak sa nebojíš trochu viac premýšľať, podrobné vysvetlenie čo to Alexandrova technika je, z pohľadu fyziky, fyziológie, filozofie - v podaní rôznych odborníkov - ponúka nespočet článkov na portáloch Alexander Technique a Alexander Center.

Ďalšie informácie, ale aj kontakty na učiteľov v rôznych krajinách ponúka aj Alexander Technique International.