Ukáž druhú tvár

1.1.12

O tom ako, prečo a kedy prišlo kresťanstvo do sveta a k nám,
ako sa dostalo k moci, čo mu pomohlo pretrvať
a prečo ho niektorí nazývajú:

"Kultúrne základy Európy"

Či sa mi to páči, alebo nie, kresťanstvo je tu. Je jedno z mnohých náboženstiev sveta - prispieva k rozmanitosti ľudskej kultúry. "Jedno z..." - pokladám za jednu z určujúcich vlastností - ktorá by mala limitovať jeho ego. Áno ego náboženstva. Je to živá bytosť s Dušou - tvorenou dušami všetkých ľudí, ktorí ho tvorili, vyznávali a vyznávajú - zároveň však aj jej náprotivkom - egom. Vnímam ako pozitívne, že ľudia sa snažia zaoberať vecami ich presahujúcimi, že sa chcú dotýkať božského - a že im to náboženstvo umožňuje na úrovni ich rôzne vysokej a mnohorako zameranej inteligencie.

Tieňom zostáva fakt, že popri tejto užitočnej funkcii si náboženstvo robí monopol na univerzálnu Pravdu, tvári sa ako jediné a hlavne - rozpráva o všetkom, snaží sa riadiť každý aspekt ľudského života, snaží sa zaujať názor, stanovisko, ku každému prvku sveta. Napríklad na právo existencie takého, alebo onakého správania, nebodaj ľudskej vlasnosti. Dokonca tu doma nám ho podsúvajú ako už zmienený "hodnotový základ Európy", koreň nášho poznania, alfu a omegu. No faktom zostáva, že kresťanstvo má tak svoj počiatok, ako aj predchodcov (nemôže teda rovnako pristupovať-k a súdiť všetkých ľudí bez rozdielu) a má svoj vývoj - isté nemenné pravidlá boli v minulosti a dnes máme už úplne iné "nemenné pravidlá" - v rámci jedného neomylného konceptu Kresťanstvo. Čím nemyslím ľudí, ale akési z kontextu vytrhnuté "náboženstvo samo". Čo samo o sebe naznačuje, že náboženstvo sú práve ľudia - ktorí ho stvorili aj ktorí ho vytvárajú ďalej.

Začnime teda od základov. Isté politické hnutia, neváhajúce sa označovať ako kresťanské, ale zároveň i demokratické (hoci dogma sa myslím s pluralitou vylučuje) sa nám snažia pretlačiť do európskej ústavy vetu o "kresťanských základoch Európy". Možno môžeme nazvať niečo, čo dve tisícročia spoluvytváralo obraz spoločenstva, tak ako ho poznáme dnes - základom. No obávam sa, že popierame to, že naša spoločnosť je postavená aj na odkaze rímskeho práva - ktoré kresťanstvu predchádzalo, rovnako ako na gréckej filozofii, ba i vízii demokracie - ktorá je s kresťanstvom (ako ho s výnimkou dneška, keď je odsunuté na okraj, za dve tisícročia poznáme) nezlúčiteľná. V tomto článku budem používať pojem demokracia ako synonymum pluralitnej (mnohonázorovej) spoločnosti - čo spojiť s niečím, čo sa zaoberá (jedinou) Pravdou, nedokážu obávam sa ani na Zváračskom ústave. A to som ešte nespomenul "pohanov", starých obyvateľov Európy s ich vlastnou "starou vierou" (nanešťastie, po dvoch miléniach má slovo "pohan" stále negatívny nádych, nech sa ho snažíme oživiť akokoľvek).

Európa je mnohofarebným spoločenstvom národov a ich zmiešanín - pôvodných obyvateľov, indoeurópanov - helénskych, románskych, germánskych, gótskych, slovanských, baltských, keltských, tiež však úplne cudzích rodín - uralských, mongolských, turkických, semitských. Každý z nich si priniesol isté poňatie sveta, stvorenia aj Boha samého. V istú dobu všade prevládala helénska, neskôr románska kultúra - so svojou filozofiou i svojim panteónom božstiev. Polyteizmom nazývame náboženstvo, ktorému nedominuje jeden Boh, ale viacero "malých" bohov, ktorí obvykle reprezentujú istú ľudskú vlastnosť, skupinu vlastností, alebo prírodných javov. Polyteistami neboli len antickí Gréci a Rimania, ale svoj panteón mali Galovia, mali ho Kelti, podobne severania, alebo Slovania. Prečo však nastal ten zlom - a všetku tú mnohorakosť vystriedal jediný, relatívne krutý a žiarlivý semitský Boh Jahve?

Judaizmus ako lokálne náboženstvo jedného národika (ktorý bol medzi ostatnými národmi nespravodlivo, nerovnoprávne "vyvolený") nemal veľkú šancu na rozšírenie sa po svete (dnešná diaspora je skôr následkom rozohnania, než skutočnou expanziou - židovstvo sa dedí po rodine, málokto sa židom naozaj "stáva"). Už len sama jeho povaha - odpor voči telesnosti, sexualite (abrahámovi súčasníci sa napríklad nemohli dotýkať vlastného "nečistého" penisu pri močení), jeho prísna segregácia pohlaví, definícia muža ako hlavy rodiny a ženy ako podriadenej, poslušnej bytosti - jednoducho nevábi. Výhody - zmysluplnosť - polyteizmu rozoberiem hneď v nasledujúcej kapitole - no už samotný fakt uctievania rôznych aspektov Prírody, Vesmíru, Života - je akosi bližšie božskému konceptu - než čisto ľudský, krvilačný a elitársky patriarcha. Predsa sa však spôsob "starej viery" Európy výraze odlišoval od uctievania ako ho poznáme dnes.

Príbehy ktorým kresťania (či iní monoteisti) veria a ktoré sú zapísané v svätej knihe chápeme doslova. Berieme ich ako niečo, z čoho pre nás plynie "morálne ponaučenie", ale zároveň aj ako niečo, čo sa naozaj stalo. Polyteické príbehy - mýty - opisovali často rovnako nereálne udalosti. Odlišný je spôsob, akým ich možno chápali vtedy, ale ako ho určite chápeme dnes - boli mýtmi. Príbehy, ktoré sa nemuseli stať v tomto svete - možno len v ľudskej fantázii - ale z ktorých plynie stále platný odkaz. Príbehy, ktoré sa v spodobení ľudských postáv (alebo vlastností), neustále odohrávajú na javisku života. Boli symbolické, nie doslovné.

Náboženstvo však bolo zároveň oficiálnou doktrínou moci - ktorá sa neraz vo svojej nespravodlivosti opierala práve o to - odvodzovala svoju moc a nadradenosť od vtedajších božstiev. Kresťanstvo prišlo s "novými" konceptami - odpustenia, lásky a istej "rovnosti pred Bohom" - platnými pre všetkých. S ideou Raja, kam majú nádej prísť všetci a kde nikto nebude viac než ten druhý, nikto nebude niečim otrokom alebo poddaným. Aká krásna idea v otrokárskej spoločnosti - niet divu, že orientálny zázrak zavoňal toľkým davom.

Je dôležité mať na pamäti, že staroveký Rím, nech už mal svojich oficiálnych Bohov, bol nábožensky tolerantným štátom. Každý si mohol veriť v čokoľvek chcel, pokiaľ uznal zvrchovanosť Ríma ako svetského vládcu nad sebou. Tento zvyk prevzali už zo starovekej Perzie, ktorá si síce podmaňovala rôzne krajiny a tie museli platiť dane a pokloniť sa pred šáhinšáhom, no zároveň prinášali do krajín pokrok (ako je tomu dnes) a nevídané novoty ako "náboženská sloboda". Niečo, čo neskôr kresťanstvo nevedelo prekúsnuť za dve tisícročia svojej existencie. Perzský šáh si dokonca zvykol uctiť bohov podmanenej krajiny - aby si tak získal úctu obyvateľov a deklaroval tak svoju "bohmi-potvrdenú" moc. Kyros Veľký (Cyrus II, Kuroš Kabir) je dokonca oslavne spomenutý v starom zákone, keď oslobodil židov v Babylone. Ako prvý na svete vydal edikt dnes nazývaný aj "prvá deklarácia ľudských práv" - ktorý počas nasledujúcich 2500 rokov, až do súčasnosti (do vzniku OSN), nemal v histórii obdobu.

Pripomeňme si, aký problém mala Rímska moc s Kristom samotným. Ako zakladateľ "inej sekty" nikomu neprekážal, problém bol, keď sa vyhlásil za kráľa národov (alebo ako to bolo Rímskej moci tlmočené) - čím spochybnil moc cisára. Čo sa vtedy trestalo smrťou. O jej krutosti už nerozhodoval Rím, ale židia samotní. Ďalej sa kresťanstvo vďaka svojmu učeniu o rovnosti šírilo najmä medzi chudobnými, neslobodnými a podmanenými. Kresťanstvo sa stávalo stále masovejším (veď Rímska ríša potrebovala a vlastnila veľa otrokov) - a prišiel zlom, keď cisári považovali za užitočnejšie prijať kresťanstvo za oficiálne náboženstvo - a tak vlastne udržať svojich poddaných podriadených. Paradoxom tak je, že kresťanstvo vtedy historicky zlyhalo v jednom zo svojich hlavných ťahov - priviesť rovnosť medzi ľudí. Tým však ešte stále zostávala nádej - na posmrtný život.

Celé storočia potom sa kresťanstvo - vo svojom zmysle "čo to je" - ešte len formovalo. Istý výrok tvrdí, že posledným kresťanom na zemi bol Kristus sám. Zabúdame na to, že bol človekom, podľa viery "židom-reformátorom", ktorý tvrdil že je boží syn a že odkaz, ktorý nám zanecháva je priamo od Boha. Od jediného Boha - lebo od detstva nebol vychovávaný inak, než v koncepte judaistického monoteizmu. V tej dobe nie je možné, aby sa oboznámil s ostatnými vierami v ich zažiteľnej hĺbke - a niet divu, že sa nedal napríklad na vieru Rimanov - okupantov. Pripomeniem jedno dôležité slovo - tvrdil. Tak ako milióny iných ľudí tvrdili iné veci. Ďalším zaujímavým faktom je, že žiadnu Biblickú kapitolu nenapísal on sám - sú to len tvrdenia ďalších ľudí o tom čo videli, rôzne osobné záznamy histórie a listy apoštolov rôznym ľuďom a krajinám. Naviac - veľmi jednostranné - zaujaté pre svoju Pravdu. Prvá polovica biblie (Starý zákon) je pritom judaistickou kozmológiou (rozšírenou Tórou) - so svojim Jahvem, "vyvoleným národom", svätými vojnami, krutými božími požiadavkami, nariadeniami - to, čo sa Ježiš snažil do istej miery zreformovať. Uvedomme si, čo masy ľudí pokladajú za sväté písmo - mytológiu istého orientálneho národika zlepenú s rôzniacimi sa životopismi jedného jeho príslušníka. Asi do tejto miery by sme ju mali rešpektovať.

V zmysle súdnosti nemôžeme jednoducho ignorovať fakt, že v storočiach pred uznaním kresťanstva sa celý nový zákon tradoval - písomne ale i ústne - a z písomností sa rôzne časti strácali. A práve z tohto, tisíckami rúk dotknutého chaosu vytvorili neskôr oficiálni predstavitelia ríše doktrínu - "finálnu verziu" Biblie - ktorá bezpochyby prešla cenzúrou - toho čo je vhodné a toho čo nie je - vety boli upravované, niektoré vynechané - z vôle cirkevných hodnostárov aj cisárov. Takisto niekto musel rozhodnúť o tom, ktoré listy apoštolov a knihy do tejto "zbierky" zaradiť a ktoré nie, lebo si príliš odporujú, prípadne nevyhovujú štátnej moci. Nie, nemám videozáznam ktorý by to dokazoval. Stačí mi len nevyvrátiteľný fakt, že to bolo možné, že sa to tak mohlo stať. Ako môžem dôverovať dvetisíc rokov starej dobe, o ktorej fungovaní máme dostatok odstrašujúcich prameňov? Na túto knihu sa mám obracať ako na "svätú"?

Nemenej dôležité je uvedomiť si spôsob, akým sa kresťanstvo šírilo ďalej. Keď sa stalo oficiálnou doktrínou mocných, nepochybne sa prestalo šíriť samo-od-seba medzi nadšenými davmi chudobných. Celej ríši, nielen rimanom, ale všetkým podmaneným a okolitým národom, ho nanútili - s nespočtom historických potvrdeni - násilne a krvavo. I Slovania prevzali túto náuku z praktických dôvodov - aby sa ubránili pred rozpínavosťou Frankov, bolo výhodné sa utiekať pod krídla Ríma. Kresťanstvo bolo cesta. I keď tým etnikum stratilo svoju identitu - vo veľkej náboženskej globalizácii - a prevzalo to, čo nám dnes predstavujú ako "cyrilometodské tradície". Odrezaní od svojej vlastnej histórie, zmyslu svojich sviatkov a rituálov, odrezaní od živej prírody - naučení na novú "vieru".

Zaujímavé je sledovať nielen drastický postup kresťanstva voči ostatným národom (nikto nemôže tvrdiť, že nadšené davy vybiehali pred mestá, aby s radosťou privítali tých, ktorí im prinášajú spásu), ale aj prístup k neveriacim medzi sebou. Tí počas storočí, ktoré chceme nazvať "kultúrnym základom" horeli na hraniciach a umierali inými vyberanými smrťami. Samozrejme, v Ríme bola obľúbená ľudová kultúra "chlieb a hry", v stredoveku upaľovanie a dnes reality-show. Dokonca i v priebehu histórie kresťanstva sa jeho vlastné "nemenné pravdy" menili. Už v samotných začiatkoch sa nevedeli kresťania dohodnúť, "ako to vlastne bolo", jestvovalo mnoho siekt a prúdov - dokonca i ohľadom takého prazákladného konceptu svätej trojice. To čo je dnes "fakt" bol vtedy len prúd - ktorý sa hádal s iným "školami" - a podľa toho, komu bol cisár práve naklonený, jedni vraždili druhých alebo naopak. To bolo odporné niekedy i samotnému cisárovi - snažil sa z čisto praktických dôvodov udržať pri sile oba smery. O tom, ako to mohlo byť rozpráva Gore Vidal vo svojej historickej fikcii Julian.

"Ako to bolo naozaj" si môžeme len predstavovať, argumentovať medzi kresťanstvom a pôvodnou vierou dokážeme dodnes. Vidalovo dielo však nestojí iba na teologických rozporoch kresťanstva a jeho predchodcov, ale hlavne na tom zjavnom - aký teror rozpútalo voči iným náboženstvám, aj vo vlastných radoch. Cisár Julian (prezvaný Odpadlík) sa ako na dlhú dobu posledný panovník pokúsil potlačiť diktát kresťanstva v Rímskej ríši - zaviesť náboženskú slobodu, kde kresťanstvo nebolo zakázané, ale rešpektované ako jedno z mnohých. Vládnuci Rím bol už o generáciu pred ním pokresťančený, Juliana samého vychovávali v duchu novej náuky. No protirečenia v doktrínach kresťanstva a spôsob, akým sa kresťania medzi sebou navzájom bili a zabíjali pre jedinú Pravdu - mu zabránili kráčať pohodlnou cestou slepej viery:

Julian po svojom korunovaní zvoláva ako Pontifex Maximus všetkých biskupov ríše. Neháda sa s nimi ani tak o nezmyselnosti kresťanských dogiem a dlhoročnom vykrádaní iných náboženstiev - ako poukazuje na kontrast v učení o chudobe, prostote, skromnosti, láske a zbožnosti - a vraždení všetkých odporcov mimo i vnútri cirkvi, o nenásytnosti a pýche kňazov, o živote v prepychu, o zhabávaní majetku, o nenávisti medzi nimi samými.
Vstal som a prešiel ku zadným dverám, ignorovaný biskupmi, ktorí teraz obviňovali jeden-druhého, aj mňa samého. Keď som opúšťal miestnosť, starobylý biskup ktorý ma náhle vyzval, mi zahradil cestu. Bol to Maris z Chalcedónu. Nikdy som nevidel takú zlovoľnosť v ľudskej tvári.
"Si prekliaty!" Takmer napľul do mojej tváre. Scholariánsky tribún vytiahol meč, ale ja som mu odkývol aby zostal vzadu.
"Možno tebou, no nie Bohom." Bol som mierny, dokonca Galilejský. [Julian si nevie pomôcť nenazývať kresťanov inak než Galilejčanmi.]
"Odpadlík!" Vyhŕkol to slovo na mňa.
Usmial som sa. "Nie ja. Ty. Ja uctievam tak, ako ľudia uctievali od počiatku časov. Si to ty, kto opustil nielen filozofiu, ale Boha samého."
"Budeš horieť v pekle!"
"Daj si pozor starý muž, ty si ten v nebezpečenstve. Vy všetci. Nemysli si, že zopár generácií, ktoré pominuli od smrti Nazareťana, sa počítajú za viac než púhy okamih vo večnosti. Minulosť nezmizne preto, že ju ignorujete. Čo uctievate je zlo. Zvolili ste si rozdelenie, krutosť, poveru. Nuž, mienim zastaviť tú chorobu, vyrezať nádor, posilniť štát... Teraz odstúp, môj priateľ, a nechaj ma prejsť."
Postavil sa nie stranou, ale priamo mne do cesty. Tribún Scholarianov náhle povedal: "Je slepý, Augustus."
"A rád, že ťa nevidím, Odpadlík."
"Musíš poprosiť Nazareťana aby obnovil tvoj zrak. Ak ťa miluje, je to jednoduchá vec." S týmto som ho obkročil. On popri tom vydal sipivý zvuk, ako staré ženy ktoré cítia prítomnosť démona. Tiež sa pokrižoval na čele. Odpovedal som na toto vznešené gesto znamením, ktoré odvracia oko zla, ale na ňom sa stratilo.

Táto scéna mi pripomína ako sa Ježiš sám rozčuľoval nad farizejmi - skorumpovanými židovskými kňazmi. Túto nesmierne významnú scénu kresťanskej mytológie by si mali veriaci pripomínať dennodenne. Nedivím sa, keby ju prozreteľnosť zaradila do svätej knihy, ako obranu pred vznikom nových farizejov - nie židovských, ale kresťanských. Takých ako je dnešná cirkev. Nechýba ani ten, kto hrá mytologickú úlohu Krista v tej konkrétnej scéne (krásna, skoro-právnicka klauzula), kto by na farizejov ukázal. Je nás takých mnoho, môže to byť ktokoľvek v nás, kto sa prieči hystérii davu, vedomostiam priemeru, všeobecnej konformite. Táto situácia mi pripomína aj rozhovory s vlastnou babkou. Keď som sa pokúšal použiť racionálne argumenty, spustila na mňa hrozby z Neba z Pekla, zažehnávala a hromžila. Nemám nič proti pokľudným hoci aj iracionálnym vysvetleniam - ale kresťan zahnaný do kúta vlastného bludu reaguje spravidla len iracionálnou zlosťou.

Podobne aj v prípadoch, keď poukážeme na zlo, ktoré toto "náboženstva dobra" celú históriu produkuje. V tomto je kresťanstvo stále náboženstvom v plienkach. Dieťaťom, ktoré nechce pochopiť, že nemusí mať pravdu, ani keď si dupne, alebo sa rozplače. Dieťaťom, ktoré nevie prinútiť všetkých naokolo, aby ho počúvali. Problém spamätať sa majú zároveň paradoxne i starí ľudia. Na konci života potrebujú niekam smerovať (napríklad do Neba, aj keď netuším, či majú aspoň poňatie o tom, čo tam v tom Nebi chcú celú večnosť robiť?). A tiež, čím je človek starší, ťažšie sa mu priznáva - hoc aj zoči voči pádnemu argumentu, dôkazu - že sa mýlil. Že tak dlhú dobu (celý život) veril nezmyslu. Že sa roky bil, hádal, umlčoval druhých a možno aj zabíjal - pre niečo, čo nemusí byť pravda - alebo je len jednou z možných právd. Toto je najčastejšia zábrana, na ktorú v rozhovoroch s kresťanmi narážam. Neomylnosť. Strach priznať si chybu. Pýcha - vlastnosť, na ktorú tak radi upozorňujú a všetkým okrem seba ju neustále pripomínajú. A pritom je im najviac vlastná.

Históriu je dobré si pamätať. Históriu vraždenia, náboženských vojen, bojov o majetok vnútri cirkvi. To že ľudí obviňovali z bosoráctva - či už z dôvodu iného presvedčenia (stará viera), alebo len za účelom zniesť zo sveta a privlastniť si majetok. Vtedy si nikto nedovolil tvrdiť, že hon na bosorky nemá nič spoločné s kresťanstvom, že je v podstate proti kresťanskému učeniu. Vtedy to bola neomylná dogma. Inkvizícia bola svätá. A dnes už nie je. Nemenná pravda sa zmenila. Neomylnou náboženskou pravdou bol i fakt, že Zem je doska. Dokonca vieme kto bol za opačný názor upálený. Dnes je už Zem guľatá a obieha okolo slnka - a ďalšia nemenná pravda je v ťahu. Učenie o svätej trojici je len jeden z možných výsledkov vnútorných bojov v cirkvi.

Nemenej závažná je história asimilácie. Kresťanstvo ako také je dokázateľným výňatkom z mnohých iných starovekých náboženstiev - ako dnes hovoríme "mix všehochuť". Mnoho konceptov a mystérií prevzalo z Mithraizmu. Na rozdiel od prostého a ústretového pôvodného učenia Krista sa kresťanstvo ako vnútená absurdná štátna ideológia šírilo ťažko. Preto sa muselo adaptovať na lokálne pomery - toho ktorého národa. Pôvodné oslavy pohanov prevzalo ako svoje vlastné - vymyslené sviatky. Bôžikov muselo premenovať na aspekty Boha, alebo diabla a rôznych svätých. Veľká noc, Svätý Ján, Všechsvätých či Vianoce - kopíruju rovnodennosti, slnovraty a iné sviatky starej viery, dnes reprezentovanej novopohanskými hnutiami (keltskými či slovanskými), alebo čarodejníckym hnutím Wicca. Staré tak prežíva v dikcii nového náboženstva, bohužiaľ často vytrhnuté zo svojich pôvodných konceptov - zo svoje hĺbky.

V ich skutočnej, zmysluplnej, hlbokej, v poznaní zakorenenej podobe sme tieto starobylé rituály zavrhli - možno preto sa tak často cítime vykorenení. Ťažko sa chápe základov poznačených neprijateľnými, zlovoľnými a absurdnými nánosmi kresťanstva. Je smutné sledovať, že i tí, ktorí sa snažia oživiť znetvorenú (napríklad slovanskú) tradíciu - sú vo svojom uvažovaní poznačení úplne nepatričnými konceptami. Len ako príklad: Starí Slovania vyznávali božstvo zvané Crnobog (Čierny boh). Novopohania sú vábení priradiť ho na "stranu zla" a vymýšľať k nemu úplne fiktívny náprotivok - Beloboga, na "strane dobra". Bez ohľadu na to, že naši predkovia neboli limitovaní uvažovať v začarovanom kruhu dobra/zla - a že to, čo bolo temné, nočné, alebo čierne - nemuselo byť nutne zlé. Takýchto príkladov v dnešných oživovacích teóriach nájdeme mnoho. A rovnako k veci pristupujú, i keď sa chytajú úplne cudzích východných (tao) alebo pôvodných amerických vier (hopi, diné, ...).

Na záver zopár faktov, ktoré nemožno poprieť a ktoré by si mal každý zúrivý katechet, ktorý chce zlý a skazený svet obrátiť na svoju morálku, pamätať: