Fiktívne súboje

1.1.11

Znamená Tao pripustiť rovnováhu dobra a zla?

"Tao, ktoré sa dá popísať slovami, nie je stále Tao..."

Nie je ťažké predstaviť si, či dokonca zakúsiť, s akou náboženskou horlivosťou popiera veda existenciu duše, či zmysluplnosť spirituálneho hľadania a debaty. Nielen zápal a emóciami zaťažený odpor voči duchovným rozmerom - zdieľajú akademici a ich úhlavný sok - monoteizmus. Niet sa čo diviť, veď vzišli z rovnakého kultúrneho prostredia. Veda nám ponúka namiesto duše akúsi psyché, softvér tela, zmes chemických rekacií a elektrických impulzov, ktorý možno či už mechanicky, alebo programovo opravovať. Náboženstvo nie je od tohto prístupu ďaleko - sada príkzov a zákazov, dogma, pevne daný a vo svätých knihách spísaný návod na použitie života, predstavuje tiež istú formu materializmu. Nutným predpokladom k pochopeniu duše je však vystúpenie z klasickej logiky, aritmetiky, racionality, kauzality, systematického poňatia človeka. Duša komunikuje v metaforických obrazoch, jej potravou sú príbehy, jej "riešenia" sú často akoby z iného sveta.

Napriek tomu sa v tomto článku budem usilovať nájsť akúsi zhodu, spoločnú reč, prienik niečoho, čo sa zdanlivo míňa. Kľúčom pre objavenie styčného bodu je práve vystúpenie z "3D reality" do ďalších rozmerov - prekročenie do obrazného jazyka duše. To čo sa v racionálnom ponímaní nijako nespája, v ďalšom rozmere nazerania či uchopenia môže mať k sebe prekvapivo blízko. Keďže som si za tému článku zvolil fiktívne súboje, postavím na začiatok vedu a náboženstvo oproti sebe. Tak obvykle sami seba vnímajú. Dva vzájomne protikladné pohľady, teórie, či pojmy - majú práve v zmysle vlastného súboja k sebe pomerne blízko. Dve súperiace armády využívajú podobné zbrane, násilie ako také, súťaživosť a bojovnosť, podobný štýl propagandy, vlastenectva alebo inej zviazanosti so svojou svorkou, obe sú v nastavení vzájomného zápasu. Môže však existovať pohľad (predstavme si ho ako tretie spoločenstvo), ktoré sa vyníma nielen z ich konkrétneho súperenia, ale aj zo samotnej logiky súperenia. Všeobecnejšie - k dvom protikladným pojmom môžeme nájsť tretí, ktorý s nimi vôbec nezdieľa predmet ich vzájomného súboja.

Ak som proti sebe postavil v spore vedu a náboženstvo, tak tým tretím pohľadom na vec (parafrázujúc Douglasa Adamsa - na život, vesmír a všetko), ktorý ma hneď napadá - je práve tao. Nepovažujem ho za akúsi neutrálnu náraznikovú zónu vo vojne vedcov s kňazmi. Skôr by som ho postavil kdesi stranou, mimo tohto neľútostného boja. Ak si všetky tri prístupy predstavím vo vrcholoch trojuholníka, tao zdieľa s vedeckým prístupom spoločný základ. Nie je to manuál, ktorý by nadiktoval nejaký neomylný prorok (hoci autorom jeho prvého predstavenia je staročínsky učenec Lao-c'). Tao vychádza z pozorovania vecí okolo seba, snaží sa nájsť v nich spoločnú podstatu, ktorou je prirodzená protikladnosť (polarita). Hoci samo o sebe iba opisuje to čo je - kto chce, dokáže si z neho odvodiť ako konať. Niektorí ľudia preto taoizmus považujú za náboženstvo - poníma možný prvok viery, akési "morálne" doporučenia (vedenie v živote). Tým je vyvažovanie, nasledovanie rovnováhy, hľadanie stredu a strednej cesty - v čom sa na náboženstvá podobá. Ale predsa to nie je neoblomná dogma. Nepotrebuje vnucovať nejakú pravdu, ono sa snaží človeka viesť, aby pravdu sám, pozorovaním poznával. Tao te ťing má človeka k tomuto hľadaniu postrčiť - človek ho môže čítať tisíckrát a nič nepochopiť, alebo poňať obsah a kniha sa tak stane len púhym opisom, pomôckou, vecou.

Tí ktorí taozimus vyznávajú, trpia pravdepodobne tým istým omylom, ako zaťatí nábožní monoteisti, alebo neústupne bezduchí akademici. Vy-znávať niečo znemožňuje človeku po-znávať. Často mnohé koncepty - "veľkolepé hodnoty" - uctievame, namiesto toho, aby sme si ich jednoducho ctili. Medzi týmito slovkami slovenčiny je zásadný rozdiel - kto sa však odváži uvedomiť si ho? Tao-te-ťing sám nabáda, ako napovedá úvodná citácia, že tí ktorí mu príliš "rozumejú" sú podobne vedľa, ako tí, ktorí mu príliš "veria".

Medzi troma naznačenými vrcholmi je priestor, do ktorého by som umiestnil osobné pozn(áv)anie. To čo sa nazýva "taoistický pohľad", som objavil dávno predtým, než som sa s ním v takomto pomenovaní stretol. Stačilo sa "pozrieť z okna", pozorovať život - ani príliš z neba (ako mnohí veriaci), ani príliš zblízka (ako nejeden vedec) - ale v prostých zákonitostiach a závislostiach. Osobným hľadaním - ktoré nazývam "duchovným životom", "oduševnelým bádaním", alebo "živou vierou" - môže človek dôjsť k tézam, ktoré vytvorila veda, k metaforám a príbehom, ktorými oplýva náboženstvo, aj k akémusi medziprepojeniu, ktoré predstavuje tao.

Tao sa môže javiť sympaticky neutrálne - v jeho kozmológii stvorenia všetkého môžeme nájsť spojivo aj medzi tak výrazne protichodnými víziami prorokov a teóriami vedcov. Autogenéza - samotvorenie - záplavy protikladov z prvopočiatočného abstraktného konceptu ničoho, môže byť len iným jazykom popísaný veľký tresk (nekonečne hustý bod sa rozpína), alebo tvorenie Boha, ktorý je slovom (myšlienkou, vedomím) a ktorý má slovo - a oddeľuje noc odo dňa či more od súše. Tao nie je veda v prísnom pohľade, tao nie je ani klasické dogmatické náboženstvo, je to čosi vo svojej vlastne pravde, ktoré umožňuje objaviť spojivo medzi všetkými jestvujúcimi konceptami vesmíru. A predsa im nie je nadradené.

Použijem voľnú citáciu z prekladu Tao te ťingu od Václava Cílka (Dokořán, 2005), ktoré dopĺňam vlastnými komentármi v hranatých zátvorkách. Tao je tajomné, hlboké, veľké, presahujúce a jemné. Slovo "tajomné" je odvodené z toho, že vychádza z tajných a temných miest. [Zákutia duše - nepoznané, zapierané, prehliadané, opomínané, zaznávané.] Slovo "hlboké" znamená, že sa môžeš ponoriť, ako hlboko len chceš, ale nedosiahneš na jeho dno. [Bezodná - nekonečná generácia protikladov.] Slovo "veľké" vraví, že ho môžeš plniť všetkými vecami, ale aj tak ho nenaplníš. [Všeobsiahlosť.] Slovo "presahujúce" znamená, že aj keby si putoval na koniec sveta, ono siaha ešte ďalej. Slovo "jemné" je odvodené od toho, že je tak prchavé a neuchopiteľné, že ho nikdy nemožno vidieť a pochopiť. Každá z týchto charakteristík vyjadruje niečo z významu Tao, ale nie to, čím naozaj (v úplnosti) je. Tao môžeme len opisovať slovami, ale nikdy ho nemôžeme presne pomenovať - tak ako v článku o povahe Pravdy.

V tomto opise nájdeme tak nekonečné a nikdy neuzavreté bádanie vedcov, ale napríklad aj božské vlastnosti, ktoré opisuje kresťanstvo - všadeprítomnosť, všemocnosť a vševedúcnosť (omnipresence, omnipotence, omniscience). Inými slovami - v islame - to predstavuje 99 mien Boha, ktoré ľuďom vyjavil Prorok - a ktoré v božskom podaní stelesňujú ideál, absolútno týchto vlastností. Samozrejme, sté meno boha ľudia nepoznajú - tak ako je nemožné dosiahnúť absolútne poznanie všetkého. Všetko poznanie je obsiahnuté v zjednotení všetkého. Mnohí z duchovne založených ľudí mimo stredný prúd poslušného a tupého nasledovania duchovných, ponímajú všadeprítomnosť Boha ako vyjadrenie, že vlastne pozostáva zo všetkého čo jestvuje - vesmír, Zem, všetok život, všetci ľudia, všetky príbehy, všetky životné skúsenosti. A samozrejme aj čosi naviac, čo nám zatiaľ nie je známe.

Vedomie neúplnosti nášho poznania je tu stále kľúčové. Tak ako v slávnych frázach "viem, že nič neviem", "čím viac sa učím, tým menej viem" - ktoré opisujú povestnú (niekedy však doslova len mýtickú) pokoru vedcov, alebo v širšom poňatí, ľudí ktorí bádajú a hľadajú. Celý vesmír sa takto javí ako roztrieštené prapôvodné vedomie (slovo, nekonečne koncentrovaný potenciál, nekonečne zhustený bod - singularita), ktoré "desaťtisícimi" očami poznáva seba sama. [Desaťtisíc je v starom čínskom jazyku spôsob vyjadrenia nekonečna.] Zjednotenie všetkého zasa predstavuje Boh - to je kľúčom k bohužiaľ príliš doslovne uchopenému monoteizmu - teda vyjadrenia, že Boh je Jediný (v islame obdobne koncept Tawhíd). Teória Gaie - Matky Zeme - ktorá je superorganizmom ponímajúcim celú Zem, sa s týmito pohľadmi prelína takisto. Čo sme ešte nespomenuli?

Abrahamickí monoteisti nás nevystríhajú len pred "najťažším hriechom polyteizmu" (snáď v ňom zo symbolického jazyka môžeme preložiť uctievanie len jedného aspektu života z mnohých, jedného z vyvažujúcich sa protikladov, jedinej z mnohorakých síl vesmíru, jediného názoru z viacerých - čoho sa vo veľkej miere dopúšťajú oni sami), ale aj pred hrozbou morálneho relativizmu vo východných náukách. Kým vo svätých knihách je jednoznačne napísané čo je dobré a čo zlé, čo sa má a čo nie, čo je od Boha čo od Diabla - tao akoby naznačovalo, že je nutné uznať všetky protiklady - v chápaní prostučkých kresťanov či moslimov teda tak potrebu dobra, ako aj "prípustnosť" zla. To je však hlboký omyl, ktorý pramení z ich vlastného ponímania sveta, z ich vlastnej optiky, ktorou čítajú náuku známu ako Tao. Ako sa tao pozerá spätne na kultúry posadnuté delením sveta na veci dobré a zlé, vystihuje tento príbeh, ktorý mi prerozprával kamarát:

V dedine žil sedliak a mal syna. Obaja boli chudobní, ale vlastnili jedného koníka. No ten im raz ušiel a všetci v dedine ich ľutovali: "Ach to je nešťastie, to je zlé..." Avšak sedliak sa iba zamyslel a povedal:
"Dobré či zlé?"
Onedlho sa však koník vrátil a priviedol so sebou aj stádo divých koní, takže sa majetok sedliaka a jeho syna znásobil. A všetci v dedine mu hovorili: "To je ale šťastie, to je dobré." Ale sedliak sa opäť iba zamyslel a odpovedal:
"Dobré či zlé?"
Netrvalo dlho a jeden z divokých koni kopol sedliakovho syna do nohy tak nešťastne, že mu ju dolámal na viac častí a jeho syn ostal na cely život krívať. A všetci v dedine samozrejme sedliaka ľutovali: "To je nešťastie, to je zlé..." Sedliak znova popremýšľal a dodal:
"Dobré či zlé?"
Po čase vypukla vojna a všetkých zdravých mladých mužov odviedli na vojnu, len sedliakov syn ostal doma, lebo kríval. A tu opäť všetci dedinčania iba hovorili: "Ty máš ale šťastie, to je ale dobré..." Sedliak chvíľu pouvažoval a odvetil ako inak:
"Dobré či zlé?"

Príbeh by samozrejme mohol pokračovať ďalej a ďalej...

To historický príbeh nášho myslenia sa vraj začal Zoroastrom, ktorého vnútorný rozkol (vrátane vízie Neba a Pekla) sa preniesol do judaizmu, kresťanstva a islamu. Odvtedy mnohé kultúry nedokážu vidieť život inak, ako nekonečný boj dobra a zla. Aj všetko nové, čo čítame, vnímame cez toto hodnotenie - ktoré sa človeku zdá byť takmer živočíšne prirodzené - veď aj zviera vyhodnocuje, čo je preň dobré a čo nie. A tu sa skrýva háčik. Čo je pre ňho osobne dobré alebo zlé. Dobro a zlo vystupujú predovšetkým v subjektívnom rozmere. Čo je dobré pre mňa, nemusí byť pre teba. Čo je dobré dnes nemusí byť zajtra. Práve tu sa zrodil kľúčový omyl a veľká časť dejinného násilia, ktoré bolo spáchané v mene Boha, alebo Proroka, či Matky Cirkvi, ktorá "vedela čo je dobré pre všetkých".

Tu sa vrátim do doby uctievania Matky Prírody, ktorá svojim spôsobom naozaj vie, čo je pre jej bytosti dobré, do predkresťanských čias Európy. Áno, aj také obdobie kupodivu existuje, dnes sa k nemu obracia novopohnastvo a hnutie wicca. To konanie človeka obmedzuje na trojjediné pravidlo - "rob čo chceš, pokiaľ tým nikomu neškodíš", "všetko čo urobíš, sa ti vráti", "dobré je to, čo vykonáš zo slobodnej vôle a pre všeobecné blaho". Dobro nemožno konať niekomu proti jeho vôli. Dobro sa nedá dosiahnúť na úkor niekoho. Mágia, tak ako ju málokto vidí, je hľadanie riešení, ktoré uspokoja všetkých, alebo pomôžu jednému bez toho, aby inému ublížili. [Mimochodom, samotné slovo "mágovia" pochádza od kňazov, ktorí viedli duchovný život Perzie pred príchodom Zoroastriánstva.]

Dobro a zlo sú nielen osobné kategórie, ktoré sa môžu javiť úplne inak v nazeraní niekoho druhého - alebo užšieho či širšieho celku - ale aj pojmy obmedzené časom, situáciou, schopnosťou uchopiť viacero aspektov hodnotenej udalosti - tak ako napovedá uvedený príbeh. Dobro-zlo sa zdajú byť takmer irelevantné. Tao nevytvára akúsi fiktívnu rovnováhu dobra a zla - ono s týmito pojmami vôbec nepracuje, nerozumie im, míňa sa im. To je tajomstvo toho zlovestne znejúceho vyjadrenia "morálny relativizmus". Pre tao nie je nič dobré, ani zlé.

V kresťanskom, či abrahamickom svete dobro a zlo spolu zápasia. Zápas, súťaž, súperenie, súboj a vojna - sú koncepty, ktoré vnucujú fakt, že z nich musí vyjsť nejaký víťaz a porazený. Víťazstvo dobra nad zlom. Víťazstvo jednej pravdy nad druhou (ktorú tá víťazná samozrejme nazýva lžou). Víťazstvo jednej armády nad druhou. Víťazstvo jedného športovca a prehra ostatných. Víťazstvo jedného podniku na trhu a vytlačenie ostatných. Víťazstvo jedného soka v láske a odchod druhého. Týmto spôsobom myslenia je "prelezená" celá naša kultúra - ťažko sa nám chápe niečo iné, ak sa aj k tomu inému obraciame s čiernobielou logikou. Protiklady v taoizme nezápasia. Jeden niekedy prevláda nad druhým, inokedy zasa dochádza k opačnej rovnováhe, akýmsi ideálom a prirodzeným stavom je rovnováha.

Dokážeme si to vôbec predstaviť? Svet bez dobra a zla? Svet bez pravdy a lži? Svet bez lásky a nenávisti? Bez vernosti a zrady? Bez čistoty a poškvrnenosti? Bez priateľov a nepriateľov? Bez víťazov a porazených? Bez vládnucich a ovládaných? Alebo bez všemocných a bezmocných? Svet bez nezdravého štiepenia, kde protikladné potreby zostávajú v rovnováhe?

Ako som naznačil, do trojuholníka rôznych prístupov k životu, svetu a ich pojmom, som vstúpil zo stredu - svojou vlastnou osobnou cestou. Ako človek ani z mesta ani z dediny, ani mamin, ani tatov, ani homo, ani hetero, ani intelektuál, ani športovec, ani bezduché telo neveriace na dušu, ani zbožný duchár zaznávajúci telesnosť, ani kresťan ani ateista, ani človek systému, ani anarchista, ... Životná cesta je presne to, čo tao opisuje. Nenúti človeka hľadať ho v knihe, vo svojich komplikovaných opisoch. Tie možno čítať donekonečna, a beztak nič nepoňať. Na druhej strane, môže prísť okamih prezrenia, uvedomenia si istého vzoru, ktorý sa naprieč všetkým opakuje - a potom sa stávajú všetky opisy zbytočné.

Blížiac sa k záveru, zostáva mi zodpovedať na najpravdepodobnejšiu otázku: "Načo je toto všetko filozofovanie dobré?" Monoteista, alebo bežný západný človek, by sa azda spýtal - a čo je teda dobré? Kto mal pravdu a kto vlastne vyhral? Koncept víťazstva a prehry je však v uvažovaní taoizmu absolútne zbytočný. Načo ho vytvárať? Koho to zaujíma? Prečo musí niekto vyhrať a niekto prehrať? Prečo sa pozerať na svet ako súboj niečoho s niečim? Tao je rovnováha. Niekedy len dynamická - ona sama je v (ne)rovnováhe so svojim vlastným protikladom - nerovnováhou. Je to však rovnováha v ktorej uvažovať o výhre a porážke nemá žiaden zmysel. Je to iný jazyk myslenia. V ňom sú dobro a zlo fiktívne pojmy, pahodnoty.

Z pohľadu hlbinnej psychológie, aj povaha duše je ukotvená vo svete protikladov. Tie náboženský, alebo možno výstižnejšie mytologický jazyk opisuje ako božstvá, z ktorých každé si nárokuje pozornosť. Nemožno neúctivo ohrdnúť bohyňou lásky a krásy na úkor bohyne lovu a múdrosti. Pretože tá druhá istotne človeka potrestá. Trest - hoci aj v podobe symbolického (!) rozsudku smrti - predstavuje koniec jednostranného a jednorozmerného spôsobu života a premenu človeka. Odtiaľ vyplýva paradox, že ľudia zameraní jednostranne spravidla vykazujú aj črty veľmi blízke tomu, čím tak strašne opovrhujú. Vedci sa urputne držia svojich právd skoro ako veriaci, nábožní ľudia vlastnia svoje dogmy vrcholne materialisticky, kážu pyšne proti "pyšným neveriacim", technokrati milujú svoje mašinky ako živé bytosti, asexuálni kresťania sa vyžívajú v "asketickom" telesnom sebatrýznení, ...

Tí ktorí zapierajú potrebu rovnováhy, hoci aj z dôvodu "morálneho relativizmu", zažívajú jav nazývaný rozpad.Rozpad je opakom zdravého vyváženia. Čím viac sa snažia kráčať jedným smerom, vybudiť v sebe jednu vlastnosť - tým viac ich sok, "temná strana", rastie - v skrytej podobe tieňa či choroby. Tento pohľad sa stáva modernou definíciou zdravia - či telesného, alebo duševného. Spôsobom jeho nastolenia a udržania je nastolenie rovnováhy. Keď sa z dvoch súperov náhle stanú dva rovnocenné, rovnako dôležité prvky, celý problém sporu sa stráca, mizne súboj ako koncept, výhra jedného a porážka druhého prestáva dávať zmysel. A človek sa môže posunúť o úroveň vyššie, kde túto dvojicu môže nájsť v protiklade s ďalším konceptom. Takto možno postupovať až donekonečna - pretože protikladov Univerza je nespočet.

Ľavičiari sa prestanú hádať s pravičiarmi, priznajú si navzájom tak potrebu individuality aj súdržnosti, súťaže aj spolupráce, prináležania aj výnimočnosti, podobnosti aj odlišnosti, sociálneho aj súkromného. V zmysle ktorý naznačuje obrázok, nebudeme hľadať akýsi kompromisný stred - ale riešiť úplne kdesi bokom možno podstatnejšie problémy ekonomiky - ako je nekonečný rast, vlastnícky vzťah zamestnacov k produktu a podniku (ekonomická demokracia), alebo rovnováha ekosystému do ktorého sme svoju ekonomiku zasadili. Namiesto čakania, ktorý z dvoch extrémistických postojov prevládne, môžeme hľadať zmier mimo nich. Niektorí z nás ešte stále riešia to, či zvíťazí (alebo zvíťazil) kapitalizmus alebo socializmus. Moderná ekonomika má črty oboch - a odpoveďou na tento dlhoročný zápas môže byť to, že oba reprezentovali (alebo sa im stal osudný) machizmus svojich aktérov - snažiacich sa o prevládnutie jedného nad druhým. A my hľadáme konečne priechod do nemachistického usporiadania sveta. V obraznom vyjadrení, sveta kde nebudú vládnuť ani muži, ani ženy, ale ľudskosť a možno (snáď) aj spolupráca s vlastným ekosystémom.

Vraví sa - "nehádaj sa hlupákom, lebo si ťa s ním môžu pomýliť". Tam kde sa bijú idioti (rozumej ľudia s názorom na veci, ktorým nerozumejú, ktorí konajú bez toho aby premýšľali prečo a ako) s intelektuálmi (ktorí zasa "vedia ako", aj keď zabúdajú na okrajové podmienky, obmedzenia a nedokonalosti praxe) - mimo ich zápasu môže stáť len inteligentný človek - ktorý si prizná čomu nerozumie, to čomu nerozumie sa snaží porozumieť a až to, čomu rozumie uvádza - samozrejme s citom pre rovnováhu - do života.

Niečo	Nič
Svetlo	Tma
Deň	Noc
Naplnenie	Prázdno
Pribúdanie	Ubúdanie
Rast	Pokles
Prijímanie	Dávanie
Učenie sa	Učenie
Vlastnenie	Zdieľanie
Sebectvo	Altruizmus
Rýchlosť	Pomalosť
Pohyb	Zotrvávanie
Zmena, premena	Zachovanie, stálosť
Liberalizmus	Konzervativizmus
Sloboda	Zodpovednosť
Vynikanie	Splývanie
Výnimočnosť	Súnaležitosť
Jedinečnosť	Podobnosť
Rozmanitosť	Jednota
Otvorenosť	Uzavretosť
Rovnoprávnosť	Hierarchia
Demokracia	Vedenie
Individualita	Komunita
Jednotlivec	Spoločenstvo
Osobné, súkromné	Spoločné, zdieľané
Nezávislosť	Súvzťažnosť
Sakrálne	Sekulárne
Myšlienka	Hmota
Duchovno	Materiálno
Duša	Telo
Náklonnosť	Prejav nehy
Láska ako cit	Fyzické milovanie
Príčina (nerovnováha)	Symptóm (choroba)
Prispôsobiť sa	Prispôsobiť si