Černokňažníci a bosorky

1.1.13

Základy pozitívnej mágie pre moderného človeka - kresťana, moslima i ateistu

"Zo slobodnej vôle pre blaho všetkých"

Pohádam sa s kamarátmi vedcami a ateistami. Verím, že veriť je prirodzená ľudská vlastnosť. S dovetkom: Až do chvíle kým sa nedokáže opak. Je to pohodlná cesta, ktorá môže byť človeku na úžitok - za podmienky, že nie je jedinou povinnou cestou. Keby sme si mali všetko vždy dokazovať... všetci by sme napríklad boli popálení od žehličky. Občas je dobré dať si povedať a uveriť - pričom by človek nemal strácať povedomie o tom, čo sú dôležité (životne-závažné) veci a naučiť sa tieto odvodiť a overiť si sám. Náboženstvo sa myslím týka života a smrti, respektíve života po smrti - najzákladnejších otázok ľudskej existencie - teda je to dôležitá vec. Napriek tomu, mnohí sa k nemu stavajú ako k rozpálenej žehličke.

Nie je žiadne tajomstvo, že mnoho ľudí si s kresťanstvom nerozumie, alebo rozumie veľmi ťažko. Pri jeho povahe, dikcii a histórii - niet sa čo diviť. Sám som jedným z nich. A tak sa voči čomukoľvek božskému obracajú chrbtom a stávajú sa ateistami. Neraz tak extrémnymi, že ich nemôžem prirovnať k ničomu inému, než k veriacim. Veriaci vedci. Alebo presvedčení neveriaci? Ďalší hľadajú odlišné cesty, či už v iných kútoch sveta, alebo v odlišných dobách dejín. Pred kresťanstvom tu totiž nebolo duchovné vákuum, ako sa nám propagátori "kresťanských základov Európy" snažia nahovoriť. Navracať sa môžme k vojenskej a autokratickej spoločnosti Ríma, helénskym tradíciam, polyteizmu, pohanským mnohobožským náboženstvám (napríklad tým slovanským), alebo novým odvodeninám starej múdrosti. Jedným z najvýraznejších hnutí je Wicca (slovo blízke súčasným anglickým wise a wisdom - teda múdrosť, ale i slovu witch - čarodejnica, bosorka, vedma).

Pozitívna mágia, ako novodobý pokus o oživenie pohanskej tradície, je dobrým a nenásilným spôsobom, ako možno uviesť neveriaceho a nedôverčivého ateistu do duchovného života. Zároveň je prijateľnou cestou pre kresťana - veď jeho náboženstvo vstrebalo značnú časť pohanských tradícií - ako si rozšíriť obzor, splatiť dlh svedomia k minulosti, či pohnúť sa v duchovnom poznávaní ďalej. Najmä ak sa ešte neodvažuje vstúpiť na tak neznámu pôdu, akou je napríklad východný taoizmus. Mágia je formou šamanstva, alebo šamanstvo môžeme považovať za odnož mágie, jednu z podôb súčasného hnutia wicca. Mágia je zároveň psychológiou a tiež svojským vnímaním každodenného konania a života.

Heinrich Cornelius Agrippa - De Occulta Philosophia libri III
Symbol z knihy renesančného autora pripomína,
že v centre záujmu mágie je človek a život

Symbol pozitívnej mágie - pentagram postavený "s hlavou hore".
Farbou mágie - (duchovného života, kňazov, 7. čakry) - je fialová.
(Prevrátený znak používa negatívna ("čierna") mágia a satanizmus.)

Päť prvkov tradičnej čínskej medicíny a vzťahy medzi nimi
- vzájomné podporovanie a obmedzovanie -
vo vyobrazení pripomína symbol mágie.

Len keby tie čarodejnice nemali takú zlú povesť. Je už súčasťou folklóru, že povedať "Ty bosorka!", znamená urážku. Ale tak ako v kresťanstve, i vo wicce máme ľudí "dobrých a zlých". Na rozdiel od kresťanstva, ktoré bolo istým spôsobom náboženstvom prostých ľudí, úmyselne nevedomých - wicca sa nazýva Umením - s dôverne známym prívlastkom: "čarodejníckym". Na margo kresťanstva - lepšie sa ovládajú masy nevedomých ovečiek (Kristus vyzýval - "buďte ako deti" - a ktovie čo tým myslel), než ľudia, ktorí sa usilujú o poznanie. Veľmi symbolické prirovnanie: náš informačný vek, "vedomostná spoločnosť" - je v istom zmysle protikladom kresťanského stredoveku, keď aj osobná hygiena (telesná), fyzikálne objavy, či nesúhlas boli "kacírstvom", boli "zlé". Mágovia, vedmy, bylinkárky - to boli všetci nositelia znalostí - napríklad medicínskych - žiaci starých šamanov, pokračovatelia antických filozofov, predchodcovia dnešných vedcov. Neboli po vôli dogmatikom, ktorí vyzývali davy, aby zabudli na telo i pozemský život - a odovzdali sa Bohu.

Ja osobne som sa po rôznych kresťanských náukách rodičov (katolíckych i sektárskych) stretol ako s prvou - bielou mágiou - čo dodnes neľutujem. Wicca (na striedačku budem použivať aj slová čarodejníctvo, mágia alebo Umenie) je akýmsi znovuoživením spoločného základu všetkých pôvodných (pohanských, šamanských, druidských) tradícii Európy, ale i širšieho sveta. I dnes neexistuje v jednotnej, dogmatizovanej podobe s jedinou "svätou knihou" a prorokmi, ale v mnohých prúdoch, čo považujem za šťastie a istý príklad slobody vnútri hnutia. (Schizma v kresťnstve, isláme či judaizme bola a je omnoho násilnejšia). Kým ostatné viery sa usilujú o jednoliatosť, wicca zostáva vysoko individuálna - doslova "osobným náboženstvom". Človek dosahuje poznanie vlastným hľadaním a svojou vlastnou cestou.

Wicca predstavuje zároveň prácu s mocou - o ktorú pokresťančený ľud kňazi obrali jednoducho tak, že ho presvedčili o jej nebezpečnosti - a napokon musel zabudnúť, že ju má. Z toho vyplýva aj štiepenie na pozitívnu a negatívnu mágiu (nerád používam slová čierna/biela - neprávom tak súdime svetlo a tmu na dobré a zlé). Tak ako existuje mnohorakosť, existuje aj binárnosť, tak ako farebnosť sveta, existuje aj čiernobielosť. Je možné, že sa človek stretne s pojmami šedá či farebná mágia (červená mágia lásky a ktovie čo ďalšie) - no pred takými by som rád varoval. Aspoň za začiatku, keď vychádzame z kresťanského svetonázoru je dobré, ak sa človek obmedzí na mágiu pozitívnu (bielu) a všetky ostatné - šedé, čierne a farebné nech zahrnie pod negatívnu. Pravidlá totiž v tomto prípade nie sú zložité a rozlíšenie je zjavné.

Ľudia dnes už na zázraky neveria. Čary a kúzla patria do rozprávok, nie do reality. A pritom, slovo "zázrak" nemusíme hneď porovnávať so slovom "nemožné". (Inak by nemuseli existovať dve slová.) Moja "definícia zázraku" skôr predstavuje čin, ktorý predčí naše očakávania o tom, čo je možné. Zázrak je niečo za zrakom, teda čosi, do fungovania čoho nemáme úplný vhľad. A predsa to funguje... Pre babku na dedine mohol byť zázrakom hlas, ktorý vychádzal z rádia - nejedná to považovala za "čary". Svojim spôsobom, nebola ďaleko od pravdy. Mágia je umenie narábania so silami, možno aj fyzikálnymi, o ktorých povahe nemáme až tak veľké poňatie, hoci ich vieme istým rituálnym spôsobom ovládať a využívať. Ani elektromagnetické pole nevidíme a predsa sme ho "rituálnym" - teda štandardizovaným, modulovaným - spôsobom využili na prenos informácií.

Každý máme svoje limity uvažovania - a často veľmi absurdné poňatie toho "čo sa dá a čo sa nedá". S tým pracujú i naši psychológovia - s našimi fóbiami a blokmi - ktoré nemajú nič s exaktnou fyzikou. Konať zázraky, čarovať - môže byť v istom zmysle prekonávaním týchto nami-samými (alebo cudzími ľuďmi) uvalených prekážok. Prekonať to, čo si len myslíme, že je hranicou možností. Bosorkin kotol, v ktorom bublajú nebohé žaby a netopierie labky - je skôr fraška, ktorou sa starú vieru snažili zhanobiť kresťania. Bohužiaľ, toto je najčastejší obraz čarodejníkov - ktorý sa na nás rinie zo všadiaľ, z knižiek, fantasy filmov, rozprávok, karnevalov. Podvedome nám vsugerováva, že čarodejníci sú škaredí ľudia lietajúci na metle, variaci letkvary, chovajúci výlučne čierne mačky a škodiaci rôznymi kúzlami "nevinným dobrým ľuďom". Len tak si to vletí komínom do kuchyne (na súkromný pozemok!), vystraší petúnie a vyžerie chladničku?

Hoci - tieto "artefakty" môžu mať (dávno zabudnutú) symbolickú hodnotu. Čarodejníci boli ľudia, ktorí žili samotársky, svojrázne, mimo spoločnosti - možno boli o čosi múdrejší, liberálnejší, alebo len ... svojskejší - preto ten "zvláštny" zjav. Ľudia s duchovným zameraním (napríklad aj kresťanskí kňazi) nekladú až tak prehnaný dôraz na zovňajšok, ako účastníčky Miss. Niekedy (napríklad aj kresťanskí kňazi) sa zasa obliekajú veľmi štylizovane, aby upozornili na svoje zvláštne zaradenie, alebo schopnosti. Varenie v kotli (či v hrnci) - je i dnes istým spôsobom umením. O dobrých kuchároch sa vraví, že "vykúzlili z prísad božské jedlo". Mágia je miešaním ingrediencií života do výslednej zmesi, ktorá má svojmu konzumentovi umožniť nejakú magickú zmenu, alebo premenu (ozdravenie, zmena psychologického nastavenia). Zázračný nápoj môže byť pre smädného i voda, pre chorého napríklad čaj z liečivých bylín. (Zo slovanskej Vedmy, šamanky - sa tak stala nevinná babka bylinkárka, alebo zlovoľná striga variaca jedy.) Rada putovať za živou vodou cez sedem vrchov a sedem riek môže byť odkazom k duchovnej ceste za poznaním. Metlou sa dá brániť a tiež vymiesť nepotrebné z domu. Mačky - a najmä čierne - vraj dokážu pohlcovať zlé energie... A tak ďalej a tak ďalej.

Dokonca i povestné abraka-dabra - kúzla - sú len pôvodné verzie súčasných motlitieb, kde poetickou formou človek nadväzuje kontakt s božským, s Matkou prírodou, alebo vlastným podvedomím - aby tak poprosil o potrebné (či našiel silu vykonať to). Aj keď dnes sa modlíme stále ten istý Otčenáš a Zdravas - či nás bolí hlava, alebo nám umiera blízky - vtedy sme sa mohli doprosovať k tomu správnemu božstvu - jemu prináležiacim spôsobom. Ktosi povedal, že je dnes omnoho jednoduchšie prosiť Jediného Boha (alebo Ježiša, Pannu Máriu) - je to ako šampón "viac v jednom". Ako šampón tiež trochu "na hlavu". Ľudia sú pohodlní a chcú mať jednoduché veci. Rôzne božstvá polyteického panteónu mohli byť neprehľadné - ale aspoň to nútilo človeka v rôznych životných situáciach zamýšľať sa nad rôznymi aspektami života, sveta, prírody a vesmíru. Skúmať tak, ktoré "božstvo urazil, alebo zanedbal". Božstvo predstavuje prvok rozmanitosti sveta, postavu duše, niečo čo v nás alebo okolo nás jestvuje a nechce aby sme to ignorovali.

Motlitby sa doslova bifľujeme - a pritom strácame pojem o ich koncepcii prípadne úmysle:

Je Jediná Sila
ktorá je dokonalým zdravím, dokonalou ozdravnou energiou
a ja XY som jej neoddeliteľnou súčasťou
pôsobím prostredníctvom tejto Sily a obnovujem prirodzené zdravia v sebe
Zo slobodnej vôle pre blaho všetkých
Nech je tak.

V týchto riadkoch môžme objaviť základné princípy starobylého Umenia. V prvom rade, tak ako v oslovení Otče Náš, či Zdravas Mária, Verím v Boha - vyjadrujeme svoje poňatie toho seba-presahujúceho, božského, v čo veríme. To sa chystáme osloviť. Či je to Sila, Univerzum, Matka Príroda, Boh, Bohyňa, alebo Energia. Zároveň slovom "jediná" ani tak nevynucujeme akúsi monoteistickú ideu, ale fakt, že celá rozmanitisť sa spája v pomyselnú Jednotu - že všetci sme navzájom prepojení, že všetko vo vesmíre je prepojené. Najmä tie kanály, ktoré sme doposiaľ nepoznali. Pri invokácii (vyvolávaní) kúzla uplatňujem vieru (pre mňa je to skôr praktické poznanie), že "to čo si prajeme sa aj stane" - nech si ho vedci vysvetlia akokoľvek chcú. Napríklad - že takýmto "vyslovením sa" sami seba naladíme, skoncentrujeme, na dosiahnutie svojho zámeru, ktorý tak neraz podvedome sledujeme. Inak dopadne športovec, ktorý si dokáže vizualizovať ako preskočí prekážku - a inak ten, ktorý si opakuje (mentálny program) "neskočím, ja na to nemám, ja to nezvládnem ...". Uskutočnenie niečoho naozaj veľkého, čo sme zatiaľ nedokázali, nám potom príde skoro ako zázrak. Toľko racionalistické vysvetlenie...

Ja osobne radšej ponchávam veciam isté tajomstvo. Bez spomenutej viery však kúzlo jednoducho nefunguje - ak sme si naozaj nie istí, že to o čo žiadame naozaj chceme. V každom prípade, tie "čarovné kanály", ktoré vzývame sú skrátka temné (rozumej nevidené, nepoznané) spôsoby, ako sa niečo môže stať skutočnosťou. V terminológii mágie sa stretávame s formálnymi možnosťami. To pomenúva presne tie obmedzenia "čo je možné", ktoré my ľudia sami na seba kladieme. Často sa stretávam so zaťatým postojom ľudí: Buď sa stane toto, alebo tamto. Dávajú si len dve možnosti, dva spôsoby ako sa situácia môže vyvíjať. A pritom, v každej situácii života, v každom okamihu pred nami stojí nekonečne veľa možností. Ktosi si dnes povzdychne "Tak buď dostanem prémie, alebo sa zosype celý môj život". Dve možnosti - buď sa stane tá konkrétna vec a spasenie, alebo nastane koniec (môjho) sveta. A potom ho prekvapí možnosť, že mu starý známy vráti peniaze, ktoré mu už istú dobu dlhoval po pravde na to obaja zabudli. Alebo mu požičia rodina. Alebo riešenie nebude v peniazoch - ale v úplne iných formách. Možno sa jeho svet jednoducho nezrúti. Možno sa namiesto toho stanú úplne iné udalosti, vo svetle ktorých sa táto životná epizóda bude zdať zanedbateľná. Možno ho prepustia a nájde si lepšiu, napĺňajúcejšiu prácu. Možno zmení spôsob života a prémie už budú forma, pre nové okolnosti úplne nepodstatná.

Stáva sa nám to dennodenne - vo veciach životne dôležitých, i v úplne nepostrehnuteľných. Keď stratím kľúče a nariekam: "buď ich rýchlo nájdem, alebo je prúser" - rovnako sa zväzujem do formálnych možností. Nájsť ich visieť na vešiaku môže potom ustráchanej dušičke prísť ako malý zázrak. Často si vsugerujeme, že istá hodnota vyrieši naše problémy. Napríklad peniaze, moc, odvaha, spojenec, láska, ... A rovnako často nás "život" presvedčí, že riešenie môže prísť z úplne inej strany. "V naturáliách."

A to sme len pri prvej vete modlitby-kúzla. Druhá vec je pripísať svojmu božstvu tú vlastnosť, alebo vyzdvihnúť zo svojho univerza tú hodnotu, ktorú by sme radi svojim kúzlom/modlitbou oslovili. Samozrejme v aboslútnej - všemocnej miere. Môže to byť dokonalé zdravie, dokonalá harmónia, dokonalý blahobyt, úspech, šťastie, láska... Hneď vzápätí sami seba stotožníme s týmto konceptom. Je najjednoduchšou cestou nepýtať si niečo od niekoho - ale napomôcť si uvedomiť si, že to už dávno máme - že dokonca sme toho súčasťou. Sme súčasťou zdravia, lásky, šťastia. Len sme na to zabudli. Človek disponuje všetkým čo pre život potrebuje. Na to vyslovíme samotné svoje prianie - ozdravíme sa, obohatíme, harmonizujeme - vykonáme premenu svojho života. Niekedy to môže byť prosté prianie "nech sa všetko zlé na dobré obráti" - ako to poznáme z rozprávok. Realizácia tohto kúzla sa môže nakoniec niesť v duchu "nech sa všetko zlé ukáže v lepšom svetle". Niekedy sa situácia zdá byť v tomto okamihu zlá - no v dlhodobejšom pohľade môže mať pozitívne následky. Tak ako v príbehu o otcovi, synoch a koňoch v článku o tao.

Posledné riadky sú najdôležitejšie...

Slobodná vôľa je koncept, ktorý tvorí jeden z pilierov pozitívnej mágie - to prečo je vlastne pozitívna. Je to niečo, čo kresťanstvo nikdy nepochopilo ani neuchopilo - a nie je tomu inak ani dnes. Pritom to všetci poznáme: Niekto nám chce dobre - až tak, že sa nám z toho prevráti žalúdok. V rodine to zažil snáď každý. Niekto nám chce pomôcť, ale vyvolá v nás zlosť, alebo nám pritom iba uškodí. Pretože len človek sám vie, čo je pre jeho život "dobré" - a "dobré" jedného nemusí pasovať na život druhého. Obzvlášť v kresťanstve sa udialo veľa okamihov, keď niekto s mocou vnucoval ľuďom "dobré" formou násilia. A znásilňovať život človeka - teda nerešpektovať jeho vlastnú slobodnú vôľu - je definíciou negatívnej mágie ako takej. Priať druhému zle, alebo dobre - akokoľvek ovplyvňovať jeho život, pomáhať mu bez jeho prosby a súhlasu - s činom i jeho formou - je vždy vo svojom dôsledku konaním zla. Kresťania nedokázali "predať" svoju všemožne namiešanú náuku a preto ju museli mnohým hrozbami i exemplárnymi vraždami národom nanútiť. S úmyslom konať dobro a šíriť ho po svete trpeli a umierali milióny ľudí. Tak ako na počiatku, šírili kresťanské dobro i misionári, aj kolonizátori - vždy to sprevádzala bolesť a smrť. Pokladali svoju pravdu za "absolútne dobro" - a jeho násilným rozširovaním paradoxne konali zlo. A to všetko len kvoli tomu, že pozabudli na koncept slobodnej vôle.

Pre blaho všetkých je druhým kľúčovým želaním do páru (všimni si, že ho neoddeľujem spojkou "alebo", prípadne "a") - neoddeliteľne súčinným so slobodnou vôľou. Nejde konať dobro pre jedného - na úkor druhého. Vykonať dobrý skutok pre jednu skupinu ľudí a zlý pre inú. To o čo sa snažíme - aspoň náš úmysel - musí mať božskú pečať - veď sa obraciame na božskú silu. Božské riešenie nepozná hranice, nie je limitované formálnymi možnosťami - a je dobré pre všetkých bez rozdielu. Situácia keď rozmýšľame nad kompromismi, tu pridám a inde uberiem, tomuto pomôžem, ale tamtomu život skomplikujem - je typická pre ľudské myslenie. Boh nepozná kompromisy, dokáže uspokojiť podstatu prianí všetkých bytostí naraz. Preto ho definujeme ako Boha. Nie je tak nereálne snažiť sa vlastnou silou hľadať takéto riešenia. Uspokojenie sa s obojstranne (polo)nepríjemnými kompromismi, konaním na úkor - je de facto zhodné s konaním zla. Vyslovením slov "pre blaho všetkých" zároveň zahrňujeme pod účinnosť svojho kúzla všetkých, koho na svete nepoznáme, ale ich slobodná vôľa je v rozsahu tohto priania rovnaká ako naša. Pomôžeme viacerým naraz - čím získa prianie na sile. Nikomu, kto si to nepraje, svoje kúzlo, svoj čin nevnucujeme - ale tých kto sa radi pridajú privítame.

Záverečná fráza "Nech je tak" je obsahovo zhodná so slovom "Amen". Ukončujeme a potvrdzujeme svoje prianie. Kresťania dávno zabudli, čo toto magické slovko (ktorého preklad je "nech sa tak stane" "tak buď") znamená. Myslia si, že je to čosi ako "Koniec", čosi čo sa musí povedať, ale bez špecifického významu. Prázdny rituál - bez hĺbky a bez sily. V súvislosti s tým mágovia i ja varujeme pred používaním cudzích slov a jazykov ktorým nerozumieme - vo svojich prianich, kúzlach, modlitbách. Nikdy si nemôžeme byť istí, čo vyslovujeme a akých želaní sa dopúšťame. To súvisí s mágiou z tajomných kníh v neznámych jazykoch - na spôsob abraka-dabra, hokus-pokus. Môžu to byť nebezpečné zaklínadlá negatívnej mágie - a mali by sme sa im širokým oblukom vyhnúť. Vlastné kúzlo, nech je akokoľvek kostrbaté, je odrazom vlastných myšlienok a prianí - a ako k takému sa k nemu môžme hocikedy vrátiť - porovnať ho s dosiahnutými výsledkami a učiť sa. Ja osobne občas uprednostním záverečný výraz "Tak je." Tým napomáham sile kúzla - ktorého uskutočnenie neumiestňujem do budúcnosti, "napotom", ale deje sa už práve teraz. Občas zázračnosť splneného priania tkvie v pochopení, že to čo chceme už dávno máme - stačí si to len uvedomiť, nájsť to u seba.

Mágia sa neopiera o desiatky prikázaní pre konkrétne životné situácie. Vychádza z jednoduchého, ale veľmi silného a prepracovaného základu hodnôt, ktoré zhŕňajú pravidlá - rede, čo je staroanglické slovo majúce významy "rada", "zámer", "rozhodnutie", "rozlúštenie", "výklad". Niekto sa uspokojí s jediným čarodejníckym rede:

Rob čo chceš, ak tým nikoho nepoškodíš.

Táto "liberalistická" zásada zahŕňa slobodnú vôľu, aj vylúčenie konania na úkor, na priek, alebo v neprospech druhých. v iných prameňoch sa stretneme s troma piliermi - slobodná vôľa, všeoecné blaho, a tretím je zákon návratnosti. Prežíva v našej kultúre oddávna v podobe porekadla "všetko čo urobíš sa ti trikrát vráti". Nie je zmysluplné hádať sa či raz, dvakrát, trikrát - alebo koľkokrát vlastne. Poznáme to už z fyziky - zákon akcie a reakcie. Alebo kauzalita - každá príčina vyvolá dôsledok. Zákon príčinnosti je to, čomu sa nevyhne žiaden náš krok - ale zároveň i to, z čoho nám kúzlo môže pomôcť vymaniť sa. To predstavuje ďalšiu "morálnu zábranu" pozitívnej mágie. Vedomie, že pozitívny čin spustí reťazovú reakciu, ktorá môže vo výsledku priniesť viac pozitívnych efektov, než sme na začiatku mienili. To isté platí o "hraní sa" s negatívnom - ublížiť niekomu môže znamenať, že nejakými cestami môže byť neskôr niekoľkonásobne viac ublížené nám.

Tieto kauzálne (príčinné) prepojenia môžu byť neskutočne zvláštne a nečakané. Vo vlákne príčinnosti sa môžu niesť dôsledky činov z minulosti - ktoré sa nám nemusia páčiť a na ne sa nabaľujú ďalšie a ďalšie nepríjemné situácie. Z tohto bahna možno vystúpiť jednoducho tak, že si uvedomíme zodpovednosť za svoje predošlé činy, prijmeme trest ak sme sa dopustili zlého, ale nebudeme ho ďalej "rozvíjať", znásobovať ho. Prerušíme príčinnosť a započneme novú. Ak sme (u)robili niečo, čo druhým (po)škodilo, rozumieme tým samozrejme vzdať sa tohto konania. V iných životných situáciách to môže znamenať prestať sa ľutovať, bahniť sa vo svojej seba-deklarovanej smole, vravieť si "aký sme úbohí, ako nás nikto nemá rád, ako sa na nás všetko sype, ako sa nám vždy všetko pokazí, ako nám Nebo nepraje, ...".

To však nie je spôsob, ako sa vyvliecť zo zodpovednosti za svoje skutky. Konať zlo a potom prerušovať prirodzene zlé následky. Zodpovednosť je jeden z najdôležitejších odkazov mágie. Nezvaľujeme ju na niečo iné, nedávame zodpovednosť za svoj život do rúk niekom inému (rodine, priateľom, vláde, kňazom, ...) - ale prevezmeme ju sami za seba. Je to nevyhnutný partner v polarite - pre koncept Slobody. Áno, si slobodný robiť si čo chceš, ale za každý čin si nesieš zodpovednosť. Pre mnohých ľudí je to doslova prevratná myšlienka, ktorá otrasie ich základmi - sami si často neuvedomujeme, koľko vedomej i podvedomej zodpovednosti kladieme na niečo iné, na niekoho iného. Najmä v našej kresťanskej, demokratickej spoločnosti - s mnohými funkciami prenesenými na rôzne inštitúcie, autority, vodcov.

Tak ako každé umenie, i mágia predstavuje objavovanie, prax, skúmanie, osobný rast a možno aj omyly. Vyžaduje za všetko toto slobodné konanie prijať plnú zodpovednosť. Na svojej individuálnej ceste čarodejník/umelec/človek bude určite pozmeňovať a rozširovať svoje kúzla - tak ako bude spoznávať svoje doterajšie obmedzenia (v uvažovaní aj konaní - teda realizovaní svojich myšlienok) i nové neobjavené možnosti. Upraví účinnosť svojich kúziel vetami ako "nech sa tak stane bezbolestným spôsobom", "príjemne", alebo skrátka - "ideálne". Nech sa tak udeje "čím skôr", "hneď" alebo v "tom správnom čase". Od rôznych konkrétnosti (prianie rôznych udalostí a predmetov, peňazí, konkrétnych spôsobov ako sa čo má vyriešiť) tak postupne abstrahuje k úplne prostým prianiam ako "byť šťastný", "byť spokojný", "nájsť naplnenie", "pokračovať v duchovnom raste". Túto cestu sa však nemôže predučiť - musí si po nej sám za seba prejsť.

Nikdy by nemal zabúdať, že je porušením slobodnej vôle vytvárať kúzla s konkrétnymi osobami. Je akousi tradíciou "paničiek" pričarovávať si milencov (takúto zhovadenú mágiu nepochybne kresťanstvo nepokladalo za škodlivú). Je vecou uvedomenia človeka, že počas svojho dospievania - ešte pred začatím "magickej kariéry" - vylúči sny typu "Chcem aby ma XY ľúbil." V prostom posúdení - z pohľadu porušenia slobodnej vôle zmienenej osoby - je to negatívna mágia. Skúsme ho nahradiť prianím všeobecnejším a osolobodzujúcejším (nielen pre úbohu obeť XY, ale i pre človeka samotného): "Chcem aby ma niekto ľúbil". Sám sebe tak dávam omnoho viac možností, nie? Ba i od tohto priania môžeme abstrahovať - a chcieť byť šťastný, alebo viesť naplnený život, nájsť uspokojenie sexuálne či citové. Nie v každom životnom okamihu to musí byť láska, alebo zamilovanie, ktoré nám radosť alebo naplnenie prinesie. S ničím to netreba presiliť. Samozrejme ani s čarovaním.

Proces abstrahovania od konkrétností k všeobecnejším cieľom možno nazvať "hľadanie podstaty priania". Všetky tieto zásady a poznatky sa neobmedzujú len na umenie mágie. V istom rozšírení možno prehlásiť, že mágiou je každý ľudský čin, rozhodnutie a že každé naše prianie je zároveň kúzlom. Zámer v našom podvedomí vytvára cestu na jeho uskutočnenie - v okamihu uvedomenia sa už na ňom pracuje. Práve preto by sme mali k tomuto všetkému pristupovať opatrne - s vedomím, že si nesieme plnú zodpovednosť. "Mágia" prináša tomuto všetkému naviac punc tajomna, stretnutie sa s božským, rituál, mytologickú a symbolickú hodnotu.

Jedným z najväčších problémov, s ktorými sa "čarodejník" (alebo živý tvor?) stretne je paradoxne fakt, že "to čo si prajeme sa nám splní". To funguje, keď to v prvom rade uznáme za možné (nech je to čokoľvek) - a keď tomu nijako sami nezahatáme cestu. Nie vždy sme s výsledkom spokojní - dôležité je zodpovedne si priznať, že sme dosiahli čo sme chceli - a nabudúce... snáď byť prezieravejší. Častým problémom je, že človek si zapraje práve nejakú konkrétnosť, isté riešenie situácie, istú vec - a po jej dosiahnutí si uvedomí, že tá vec, tento spôsob mu nepriniesol očakávanú radosť. Práve preto by sa mal zamýšľať nad tým, čo sa za konkrétnymi prianiami skrýva, sledovať hlbšie pohnútky vo svojom živote. A popri tom všetkom si zachovať istý rešpek, úctu - pri jednaní s božským - nie z dôvodu falošnej poníženosti, ale kvoli prostému faktu, že narábame s veľkou mocou, s magickou mocou, pre ktorú je možné čokoľvek. Získanie tejto moci je prosté - jej uvedomenie si a oslobodenie vlastného uvažovania od formálnych možností - jej zneužitie i neopatrné používanie rovnako ľahké a nebezpečné.

Komu toto uvedenie do mágie, ako duchovného nástroja, ale aj životnej filozofie stačí, môže postúpiť k ďalšiemu článku - venovaného duši. Jeho filozofia je v mnohom protikladná...

Pokročilé techniky

Medzi ďalšie obľúbené artefakty bosoriek z rozprávok patria krištáľové gule a medzi zábavky veštenie rôzneho druhu - či už rozhadzovanie rún, kostičiek, kamienkov, alebo nazeranie do budúcnosti cez multifunkčný kotol. Konzultácia orákul v praxi nie je ani tak vedou o skákaní v čase, ako predvídaním možností. Veštba ako hodnota neznamená "stane sa Ti toto", ako nám to predkladajú horoskopy v bulvári a ženských časopisoch. Skôr upozornenie, "ak budeš pokračovať ako doteraz, smeruješ k...". Čo je úplne iná kvalita - nezväzujeme človeka do neovplyvniteľného osudu, čo je vlastne proti filozofii mágie ako takej - ale mu naznačujeme potenciál jeho konania, posvietime mu na jeho ceste do ponurej (neznámej, nepriehľadnej) budúcnosti, do ďalších krokov. Či už prostredníctvo snov - ktoré naznačujú vzorce jeho konania v symbolickom prednese, tarotu, alebo - môjho obľúbeného orákula - I-ťingu.

I-ťing, ako štyri tisícročia stará metodika by si zaslúžila vlastnú kapitolu - ovplyvnila mnoho závažných rozhodnutí východného sveta - či už starých cisárov, "sekulárneho" Mao-Tse-Tunga, alebo prostých ľudí. Tak ako sa rozvíja naše poznanie, aj filozofia I-ťingu, vychádzajúca z polárnych princípov a "prírodnej numeriky", sa začína nápadne podobať napríklad na štruktúru známu z genetiky, či iné zákonitosti prírody - dokonca neprestáva fascinovať ani exaktných matematikov. S procesom veštenia sa môže každý oboznámiť sám, len pre získanie náhľadu uvediem, že niektorou z možných metód sa človek dopracuje k jednému či viacerým zo 64 obrazov - ktoré naviac môžu byť premenlivé (žiadna situácia nie je slepou uličkou života). Každý z obrazov veľmi symbolickým textom, s rozširujúcimi komentármi a možnými výkladmi vnáša svetlo do hocakej situácie.

Faktor "náhody" je dnes pre exaktnú vedu zdanlivo čosi neprijateľné - iných zasa odradí možno "všeobecný" text jednotlivých symbolov. Tieto však predstavujú hĺbkové pozorovania ľudského spoločenstva v priebehu tisícok rokov - na mytologickej úrovni často prevyšujúcej príliš konkrétny a rozprávkový Korán, Bibliu, alebo Tóru. Symboly aplikovateľné na hocakú situáciu. K náhodnosti ako takej: Každá situácia - aj keď podobná inej (na tom - na hľadaní spoločných vzorcov, analógií - stojí hocaká veda, dokonca i psychológia) - je pre každého človeka jedinečná, pretože ju spoluvytvára jeho osobnosť. Podobne jedinečnosť vnáša i čas v ktorom sa udeje, miesto a ďalšie okolnosti. To že si pre túto konkrétnu situáciu vyveštíme niektorý obraz je rovnako udalosť poznačená týmto neopakovateľným okamihom - a nijako sa s ním nebije, dokonca potvrdzuje jedinečnosť okamihu a situácie. Jedinečnosť, nie náhodnosť je kľúčom k chápaniu tajomstva veštby. Môžeme sa spýtať: "A čo ak by nám vyšiel úplne iný obraz, úplne iná rada?" Odpoveďou je prostý fakt, že nevyšiel - že sme dostali práve tú radu, ktorú sme dostali - práve v tejto jedinečnej situácii. Táto "záhada" sa mi veľmi ťažko vysvetľuje, myslím že ke k nej každý musí pristupovať osobne. Cieľom práce s mystériom nie je "odhaliť ho", vniesť doň svetlo, pochopiť rozumom - ale uchopiť ho ako mystérium - tak ako to tajomstvu prináleží - jeho vlastným spôsobom. Jedlo sa nepočíta, jedlo sa je, hudba sa nepíli, hudba sa počúva - každá veličina vyžaduje svoj prístup.

Pre neveriacich Tomášov a Tomášov z rodu Akvinských - predsa len existuje jedno racionálne, alebo aspoň psychologické "vysvetlenie" - hoci to uberá veci čaro. Orákulom môže byť tak obraz I-ťingu, tarotový obrázok, guľa, polievka, kávová usadenina - alebo kameň. Ak sa pozrieme do kávy, hľadáme v nej pravdepodobne obrázky, niečo povedomé - pričom oslovujeme vlastné podvedomie. Čo chceme nájsť? Ak sa pozeráme na kameň - a pýtame sa ho otázku, ktorá je predmetom veštby - oslovujeme vlastne podvedomie, ktoré dokáže ponúknuť akúsi symbolickú odpoveď, ktorú dokážeme prečítať z istého spôsobu pohľadu na predmet orákula - napríklad kameň. Presne to - veštbu - robí doktor, ak vyzve pacienta pozrieť sa na čudesný obrázok (machuľu) a spýta sa "pacienta", čo v ňom vidí. Komunikujeme tak sami so sebou, so všetkým čo je uložené v duši. Vedome s tým nedokážeme pracovať - aj preto, že rozum nie je veľmi dobre schopný pracovať s obrazným jazykom. Symboly, ktoré nás napádajú pri pohľade na predmet, sú podmienené nastavením, do ktorého sa dostaneme vyslovenou (vedomou) otázkou... Toto vysvetlenie sa pravdepodobne nebude duši páčiť, ale prinajmenšom nachvíľu utíši rozum.

Na záver rozprávania o mágii by som chcel pripomenúť, že v pôvodnej tradícii každého národa Európy i sveta nachádzame výnimočné okamihy - sviatky, oslavy, mystériá - ktoré dnešné kresťanstvo už len odpozeralo, prevzalo ich formu, vstrebalo ich do seba - no bez hlbokej podstaty, bez spojenia s prírodou a tajomnými silami, ktoré tieto udalosti predstavovali v tej dobe. Ich uctievanie je dnes vlastne rituálom bez ukotvenia. Možno si pripomíname narodenie či smrť toho ktorého svätého - no to hovorí veľmi málo o spojení nášho sveta s božským, o tajomných a veľkých silách prírody a vesmíru. O tých sa skôr dozvieme na veľmi praktickej, no neveľmi poetickej fyzike. Isté "prírodné" poznania sú pritom dôležité pre každodenný život človeka a niektoré mu zasa nazančujú transcendentný presah - to je ten spomínaný dotyk s božským. Pohľad na vlastný život zhora - v kontexte širšieho času, priestoru, spoločenstva ba i celých dejín. Ich úlohou bolo spájať človeka so všetkou prírodou, s univerzom - ktorým prisudzoval božskú podstatu.

Koleso roka, so svojimi sviatkami - sabatmi

Slovanský pohanský symbol - kolomir

Kolobeh prírody

Aj keď dnes nemáme detailné informácie o pôvodných obradoch predkov, vieme že kresťanský náboženský rok je vlastne zpotvorené koleso ročných období a sviatkov starých vier. Je ťažké znovu sa vrátiť k tradícii tisícročia zabudnutej, no hnutie Wicca sa snaží aspoň vniesť do ľudských osláv a rituálov spriahnutie s Dušou, s hĺbkou, s prírodou. Z toho vychádza i novovytvorené koleso roka. Tak poďme po poriadku. Nový rok "Samhain" pripadá na západ slnka na sklonku 31.októbra - ktorý si západný svet dosiaľ pripomína maškarným koledovaním na Halloween a kresťania sviatkami Všetkých svätých (pripomínanie duší predkov) v nasledujúce dni. Už tu môžme pozorovať hlboký duševný význam sviatku, obradu, rituálu - ktorý z duše človeka nemožno len tak vykoreniť novou náukou. Kresťanstvo sa muselo uchýliť ku kompromisu a sviatok prijať za svoj - s novou významovou ideou. Okolo 21.decembra si pripomíname Yule - zimný slnovrat - narodenie slnka, ktoré ohlasuje nadchádzajúce predlžujúce sa dni. Svetlo zvíťazilo nad temnotou a to čoskoro umožní zrodenie nového života v celej prírode. Akoby sme citovali príchod Krista na zem - ktorý biskupi "prekvapujúcp" stanovili na 24-25 December - čo so skutočným narodením historickej osoby J.K. nemá žiadne spojivo. Dokonca sa traduje, že kresťania takto museli asimilovať veľmi populárne rímske decembrové slávnosti - Saturnálie. Okolo 11. februára, keď je príroda ešte zahalená bielym snehom, no pripravuje sa na klíčenie oslavujeme Ibolc - sviatok sviečok a očisty - kresťania sa zasa pripravujú na 40-dňový pôsť (približne 1 a pol mesiaca - čas medzi dvoma sabatmi). So sviatkom Ostara, približne 21. marca korešponduje jarná rovnodennosť - jar a život sa prebúdzajú v plnej sile - pre niektoré národy je i dodnes toto skutočným začiatkom nového roka. Kresťania sem umiestnili druhý sťažňový sviatok svojej viery - Veľkú noc. No i dnes majú tieto oslavy prezývku "sviatky jari" a sú pretkané množstvom pohanských, prírodných ba i sexuálnych motívov - vajíčka, korbáče, zajace, kuriatka, oblievanie tekutinami - a všadeprítomné farby. V čase keď Slovania stavajú ozdobené falické symboly "máje" - novopohania oslavujú Beltane - dokonca presne na 1. mája. Niekedy spievali piesne k téme, dnes ich nahradili neodbytné kresťanské chválospevy - iné jednoducho nepoznáme. 21. júna nadchádza deň letného slnovratu Litha - a my namiesto všetkých tajomných rituálov (hoci "magická noc" a otváranie pokladov stále pretrvávajú vo folklórnom povedomí) oslavujeme o pár dní na to Svätého Jána. V Auguste sa konajú oslavy žní a prvej úrody - Lughnasadh a ľudia zvykli hniesť prvé pecne chleba v tvare pálivého letného slnka. Približne 23. semptembra nasleduje jesenná rovnodennosť, v období, keď "produkcia prírody" vrcholí. Oslavuje sa sviatok Mabon - vrchol zberu úrody, samozrejme medzi tým i zber hrozna. A tu sa koleso uzaviera, prichádzame znova k Novému roku a Samhainu na konci Októbra. To je celé obskurné tajomstvo zvané "čarodejnícke sabaty", ktoré sú striedané ďalšími príležitostnými esbatmi - veď dôvodov pre oslavu života, prírody a ich mystérií je neúrekom.

*

Pre hlbšie poznanie zákonitostí, skrytých možností i nebezpečenstiev mágie odporúčam začať s knihou Pozitívna Mágia od Marion Weinstein, výnimočnou už len nenásilným, nevnucujúcim sa spôsobom písania, ktorým dbá na to, aby človeka nezväzovala do manipulácie. V duchu rešpektu k slobodnej vôli, všeobecného blaha a zodpovednosti nám predstavuje čaordejnícky svet, s jeho obradmi, metódami a pomôckami - a varuje nás pred rôznymi situáciami, pohnútkami a konaním, kde máme tendenciu zbavovať sa zodpovednosti a odbiehať na cestu zlovoľných kúziel.
Nemenej tak odporúčam hľadať informácie o rôznych novopohanských rituáloch i pripomenutie starej mytológie národov - napríklad tých slovanských. Našich starých Bohov, naše staré tradície - čo človeku môže vniesť trochu hĺbky do prázdnych rituálov, ktoré po ňom pokrivená tradícia vyžaduje. Odporúčam čítať s povedomím, že i myslenie súčasníka - s úprimnou snahou oživiť staré hodnoty - je veľmi silno ovplyvnené kresťanskou doktrínou a často nezmyselnými koceptami, kde "čierne/biele = dobré/zlé".