Všetko s mierou

1.1.16

O prirodzenosti, hraniciach, ich prekračovaní, alebo

"Dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, kým sa nerozbije."

Kým predošlé články odhaľovali človeku netušené možnosti a nabádali ho aspoň nahliadnúť do nekonečna a večnosti, v tejto krátkej úvahe sa chcem zaoberať pojmom miery a hraníc. Samozrejme, je to len jedna strana rovnováhy, s rovnako cenným protikladom - sebaprekonávaním, búraním hraníc, vzdorovaním gravitácii. O tom všetkom sa dnes všade rozpráva dosť, snáď až príliš, preto za potrebné považujem aj nahliadnutie z opačnej strany ...

Môj obľúbený obraz predstavuje hlinený džbán, nádoba, akýkoľvek objekt schopný poňať nejaké množstvo. Asi je príjemnejšie piť z džbánu víno, než sa naň pozerať okom metafyziky, ale skúsme ... Džbán môže mať rôzne vlastnosti - niektoré sú takpovediac doplnkové, povrchné - napríklad glazúra ktorou je pomaľovaný, jej vzorka, možno prilepená cenovka alebo čiarový kód. Iné vlastnosti sú úplne vymyslené - ak sa rozhodneme, že nádobu budeme používať na víno, na peniaze, alebo si zvolíme, že bude len a len na cukríky. To, že je to "nádoba na cukríky" je očividne vymyslené obmedzenie. Druhá skupina vlastností je daná konštrukciou a ťažko ich možno zmeniť - tvar, materiál z ktorého je vyrobený, to či má uško. Na jednu z nich upriamim pozornosť - objem. Je to takisto vlastnosť daná konštrukciou, teda "vrodená" - autochtónna. Džbánu nemožno jeho objem vziať, alebo ho zmeniť - jedine že by sme upravili jeho konštrukciu. Ale to už nebude ten istý džbán. Džbán svoj objem bude mať vždy, je s ním bezprostredne spojený. Ak sa džbán rozbije, stratí aj objem - a naopak - svoj objem môže stratiť len tak, že sa zničí.

Charakteristická vlastnosť nádoby
- objem, miera do akej ju môžeme naplniť -
je daná, nemenná a pevne spojená s konštrukciou

Čo nám ale tieto triviálne poznatky vravia o ľuďoch? I dospelý človek má množstvo vlastností - v rovine tela i duše. Z tých telesných - mnohé sú mu dané fyzicky a fyziologicky: výška, rozloženie orgánov, farba očí, tep v cievach. Niektoré ovplyvňuje sám - vlastné zdravie, to či je tučný, štíhly, alebo svalnatý. Nie inak je to i s duševnými vlastnosťami - niektoré získavame odpozorovaním, učením sa, výchovou, prostredím v ktorom sa nachádzame - a sú vlastnosti, ktoré sú nam dané, rodíme sa s nimi ako s "darmi sudičiek". Viac než meniť ich, výzvou pre náš život je naučiť sa žiť s nimi - tak aby neubližovali nám ani druhým, ale boli nám na prospech. Nebrať ich ako hendikep, ale ako talent - uchopiť zvláštne nadanie, ktoré so sebou prinášajú. Využiť ich. Dokonca i bez prospechárstva, niektoré vlastnosti, hoci sa nám na nás nepáčia, jednoducho tvoria našu individualitu, to vďaka čomu sme jedineční.

Objem nádoby je veľmi špecifická vlastnosť - je to jej miera, týka sa jej hraníc a obmedzení. Nepojme viac, než koľko poňať môže, zvyšok sa z nej vyleje. I človek má svoje fyzické limity a svoje duševné limity. Vyskočíme len do určitej výšky, bežať môžme len istou rýchlosťou, žiť budeme len obmedzený čas. Keby nebolo smrti, aký zmysel by malo slovo život? Mal by takú nesmiernu cenu? V priestore duše nech je nám príkladom hľadanie si partnera. Každý vieme povedať "ten sa mi páči" a rovnako "tak tento človek ma ale vôbec nepriťahuje". Niektorí by sme dokonca vedeli popísať konkrétne, ktoré vlastnosti nám vadia, ktoré nie - a v akej miere - aké sú limity pre to, čo nazývame pekným.

Tieto limity, často nazývané "zábrany", zvykneme zaznávať. Náš duch, naše ego nám káže obmedzenia boriť a prekračovať seba sama, posúvať hranice svojich možností. Paradoxne, i táto vôľa boriť obmedzenia musí mať svoje obmedzenia. Je človeku možno prirodzená, no musí poznať svoju mieru.

I vo vzťahoch a zoznamovaní sa máme vedomú snahu tlačiť seba aj druhých do prekonávania hraníc. Už len taká rada: "Nemôžeš čakať na modrookého princa na bielom koni..." (páni a lezby si s dovolením vetu poupravia) s dovetkom: "... ten nikdy nepríde, musíš si (vy)brať z toho čo sa ponúka." A tu tkvie sama podstata veci. Áno, sú vlastnosti ktoré máme radi len tak - z preferencie, vkusu, výchovy. Sú zábrany a limity, ktoré si stanovujeme sami, kdesi v priebehu svojho života, možno nevedome. Obmedzujeme sa v podobe konkrétností, požiadaviek, ktoré ľahko môžeme prekročiť, zľaviť z nich, povzniesť sa nad ne. No existujú hranice, za ktoré ísť nemôžeme. Tak ako nemôžeme ubehnúť sto kilometrov za hodinu, preskočiť dvadsaťmetrovú priepasť, zdvihnúť jednu tonu kamenia nad hlavu - tak i naša duša má svoje hranice, ktoré prekročiť nejde. Tie hranice by sme prekročili len za cenu toho, že by sme zničili seba ako človeka. Stali by sme sa ekvivalentom toho, pred čím nás varujú filmy o kyborgoch, z časti ľuďoch a z časti strojoch. Upravovať seba s cieľom zvýšiť svoju silu, svoje schopnosti - do stavu, keď je už otázne, či sme stále človekom.

Možno to vyžaduje zmenu v spôsobe vyjadrenia. Nielen že duša má svoje hranice, tie hranice spolutvoria našu dušu. Ich zničením by sme si poničili i svoje vnútro. Tie hranice, to sme my. Hranice fyzické nás rozdeľujú do jedinečných bytostí - nie sme len akési fluidum pomiešané navzájom. Telo je ohraničením našej bytosti - odkiaľ pokiaľ siahame v hmotnom svete. Bez neho by sme sa ťažko odlíšili od ostatných a ostatného okolo nás. Ja som ja od svojej ľavej ruky po svoju pravú ruku, od hlavy po prsty na nohách - a ďalej, to už nie som ja. Zaiste, náboženské a duchovné smery nás učia hľadať prepojenie so všetkým, načahovať sa po Veľkej Jednote. Len sa načahujme, ale táto veľká hra na samostatné, oddelené, ohraničené bytosti má svoj zmysel. Možno je to ilúzia, ale potrebná ilúzia. Keby sme všetci boli Jedno, jednoliata hmota, nič z nášho sveta by nemalo zmysel - príťažlivosť (čoho k čomu?), láska (koho ku komu?), zmysly (vnímanie čoho?), krása (čo sa páči komu?), poznávanie (čoho?), život. Práve vďaka tomu, že táto Jednota je rozdelená do toľkých rôznych foriem, sa môže spoznávať, môžeme sa na seba navzájom pozerať očami, dotýkať sa, cítiť sa, rzoprávať sa, interagovať - čo by sme ako jednoliata masa nemohli.

Limity, to som ja. Niet objemu, niet ani džbánu. Niet miery, niet ani objektu. Niet limitov, nie som ani ja. A tak, i v bezhraničnosti a ohraničenosti musíme nájsť svoju mieru. Extrémizmus na oboch stranách sa prejavuje chorobne - prílišná ohraničenosti sa prejavuje ako obmedzenosť, prílišná bezmiernosť sa u materiálneho človeka môže javiť ako individualizmus, sebectvo, chtivosť, ambicióznosť, alebo ľahostajnosť a arogancia. V duchovnej a náboženskej podobe zasa ako strata Ja, individuality, rozplynutie sa vo večnosti. Aký zmysel mal potom život? Je zmyslom života rozpustiť život? Je zmyslom života odmietať "ilúziu života"? Je zmyslom bytia nebyť? Buddhistom a hinduistom sa to nepochybne páči... čo našej duši?

Niet nikoho kto by nás cez túto "komplikovanú teóriu" viedol. Vedie nás len naša vlastná duša - má svoje spôsoby ako povedať "to je veľa" a "to je málo". Dôležité pre človeka je neustále poznávať seba sama, hľadať limity - hranice, spôsoby a vkus - ktoré sú mu prirodzené a triediť ich spomedzi hraníc, ktoré sme si nakreslili sami, ktoré nám neslúžia, tie ktoré nám nie sú vlastné.