Žeby som bol schizofrenik?

1.1.15

Každý niekedy v živote váhame. Nevieme sa rozhodnúť, nevieme si vybrať.
Občas to sú topánky, inokedy životný smer... alebo to, čomu veriť.
Rady pre začínajúceho veriaceho, ktorý si nevie vybrať.

"Verím, aj keď ešte neviem čomu..."

Ale potom, "vybrať si čomu budem veriť" - nie je to logický nezmysel? Buď si vyberám, alebo skrátka verím. Nuž, pre tých, ktorých od detstva ťahali sľubmi, prosbami, vyhrážkami i násilím do chrámu - je táto otázka možno irelevantná. Viera je pre nich čosi naučené - asi ako umyť si večer zuby. Možno vec pohodlnosti priemerných ľudí - "vždy som veril, tak prečo nie ďalej?". Ale potom sme tu takí, ktorých zatiaľ nikto úspešne nepresvedčil o niektorej pravde. A aj keby sme chceli veriť nevieme si vybrať čomu. Dostávame sa doslova do situácie "veril by som, ale ešte neviem čomu sa dá veriť spoľahlivo". Všetkému a ničomu.

Každý nám vraví "my máme pravdu" "my poznáme cestu do Neba, do Raja, do Nirvány" - a "všetci ostatní sa mýlia." "Oni pôjdu do Pekla, do Zatratenia" -" oni umrú a už viac nebudú jestvovať", alebo "oni budú večne blúdiť v kolobehu života". A nanešťastie - všetci to o sebe tvrdia navzájom - rovnako. I keby sme boli pohodlní a vybrali si tých, ktorí sú nám bližšie - kilometricky, alebo historicky - takmer vždy na nás bude čakať viacero možností. Nekonečne veľa možností, tak ako to poznáme od čias starých vier. Ako nám to pripomína mágia.

Slobodná vôľa, alebo osudový príbeh?

Napätie medzi svetovými náboženstvami vo mne vyvoláva dnes už len úsmev. Pri inom mi však zároveň mrzne na perách. Jestvujú tu teórie (ako pozitívna mágia), ktoré nás učia, ako prestať byť pasívnou obeťou, zobrať Zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk (najmä z tých cudzích) a viesť ho podľa vlastnej Slobodnej vôle. Mágia je nepochybne vzorovým príkladom podstaty Ducha. Vzápätí sa však objaví učenie ako hlbinná psychológia, starostlivosť o Dušu, ktorá nám predstaví Animu brániacu sa hrdinským činom, aktívnemu ovplyvňovaniu života. Dušu poddajnú, ktorá chce život prijímať, nechať sa diať. Netreba veľa bystrosti, aby človek postrehol zjavný rozpor. Tieto dve "múdrosti" - Umenie a Vyznávanie - sú ako oheň a voda. Stoja proti sebe. Snáď tak ako veda a náboženstvo. Aktivita (zobrať život do vlastných rúk) a pasivita (prijať požiadavky duše, náhodné udalosti života, stať sa postavou v odvekých príbehoch). "Tak ako to teda je?"

Je náš život vopred napísaným Osudom, sme vystavení zvôli Boha či bohov, alebo ho máme vo svojich rukách a utvárame si ho Slobodnou vôľou?

Znova sa prikloním k obľúbenému riešeniu nezodpovedateľných otázok: Obísť ich. Prečo sa pýtam tak ako sa pýtam? Spôsob akým kladiem otázku vytvára problém - vytvára ilúziu dilemy, neriešiteľného problému. To môj priateľ rozviedol do ďalšej úvahy: Vždy keď máme pocit, že sa musíme rozhodnúť, skúmajme, prečo sami seba pred túto nutnosť rozhodovania staviame, prečo sa nútime vybrať si. Veď celá táto situácia krásnym spôsobom reflektuje polárny princíp nášho Vesmíru. Z polarity nieto východiska, polarita je len púhy stav vecí, opis toho čo "je". Nemá zmysel ani rozsudzovať, dávať za pravdu jednej strane. Nebu (v čínskej mytológii symbolu aktivity, zásahov, Ducha) alebo Zemi (temnej - poddajne prijímajúcej hmote, Duši). Poznáme z mytológie čo sa stalo, keď rozhádané božstvá požiadali smrteľníkov o rozsúdenie sporov o ich dôležitosť - a tí sa vo svojej nerozvážnosti na túto nepozemskú úlohu podujali. Vždy sa im podarilo niekoho uraziť...

Ja osobne musím stretnutie s týmito dvoma postojmi vnímať v kontexte svojho vlastného životného príbehu. Na začiatku mi pozitívna mágia umožnila prevziať (pochopiť) zodpovednosť za svoj život z rúk Smoly, Osudu, Inštitúcií, Neprajných ľudí - a všetkých koho som robil zodpovedným za stav môjho bytia. Kroky so zámerom mi pomohli v tejto konkrétnej životnej situácii. V pohľade širšieho kontextu a prirodzeného zákona vyvažovania nevyhnutne musela nasledovať Duša so svojou poddajnosťou a prijatím účinkovania v mytologických príbehoch. Nastolila sa rovnováha, aj keď ma z nej spočiatku bolela hlava. Nevedel som si vybrať. Obe teórie vyzerali zmysluplne. Podľa ktorej sa teda v živote riadiť? Pred otázkou rozhodnutia som zotrvával až dovtedy, kým som si neprestal vyberať. Procesom života, plynutím času nastalo spojenie nespojiteľných protikladov - jednoducho, ich uznaním.

Ten element, ktorý dokáže spojiť nespojiteľné už dávno poznám. Umožnil vzájomnú koexistenciu vedy a náboženstva. "Drží pokope" noc a deň, svetlo a tmu. Je to tao - prirodzená polárnosť všetkého (ako spiritualisti radi vravia - Univerza). Nepochybne ono, táto podstata, univerzálna vlstná črta všetkých vecí a pojmov, zviazala ducha a dušu do jednej bytosti - s vedomím (podvedomím) a telom. Nebude preň problém zosúladiť mágiu a poddanie sa. Aký by bol život, keby sme si ho sami naplánovali, vymysleli a vytvorili. Keby sme ho celý riadili vlastnými zásahmi. Kde by sme vzali inšpiráciu a tvorivosť? Nenudili by sme sa čoskoro? jedného dňa by sme si zapriali všetko čo si len vieme vymyslieť - a...? Mám radi prekvapenia. Mám radi príbehy. Naša duša ich potrebuje. Príbeh nie je len happyend, ale aj úvodný konflikt, zauzlenie a vyvrcholenie. Prekážky a ich zdolávanie - popri ktorých sa deje učenie. Jednoducho, potrebujeme do života dávku neznáma, deja ktorý sa deje sám, výziev. V opačnom extréme, nebudeme pravdepodobne radi, ak nás život bude iba unášať. Duch má tiež svoje slovo a miesto. O čarodejníctve sa hovorí ako o umení. Umenie od slova um (v češtine umět), zručnosť, remeslo. Jedným zo spôsobov vyjadrovania aj sýtenia duše je takisto umenie - to zo strany kultúry, to čo dráždi, provokuje, spochybňuje, prekombinuje, nachádza nové a zvláštne súvislosti. Dve tváre umenia pre dve vnútorné podstaty človeka - ducha a dušu. Strom - obraz - rastie tak do hĺbky, ako do výšky. Vrastá do zeme a načahuje sa k nebu.

Ak sa rozum dožaduje vysvetlenia, poskytnem ho v časovom poňatí. Možno výsledkom aktivity cielených kúziel (prianí), s úmyslom "pokračovať vo svojom duchovnom raste", s úmyslom viesť "napĺňajúci život", slobodnou vôľou "byť šťastný" - je práve zázračné objavenie tajomstiev mytológie, symboliky a čohosi zdanlivo "pasívneho", "poddajného", v prvom pláne odporujúceho samotnej podstate mágie. Rozpor medzi protikladmi je len zdaním, do chvíle kým nepochopíme, nepojmeme ako sa protiklady navzájom vytvárajú, ako nemôžu jeden bez druhého existivať. I v súčasnom živote sú situácie, keď pokladám za vhodné využiť kúzlo (prianie) - možno len ako hľadanie vyjadrenia hĺbkovej podstaty svojich zámerov - a inokedy mi skôr pomôže prijatie situácie takej aká je - vo forme uvedomenia si posvätného príbehu. Niekedy človek potebuje jednoducho oslobodiť sa zo starých pút, aby si slobodne, zodpovedne, uvážene i na základe vlastných pocitov mohol vybrať k čomu sa pripútať.

Ak to pociťujeme ako napätie - napätie je jednoducho prirodzený zákon - dynamika protikladov - to čo ich udržuje pri sebe a zároveň odlíšené a teda rozpoznateľné. Vždy keď čomusi uverím, čoskoro sa objaví situácia, ktorá ma presvedčí o opaku. Respektíve, to čomu verím "nie je vždy bez výnimky tak". Kresťania majú na to metódu "výnimka potvrdzuje pravidlo". Využívajú pochybnosti na to, aby s nimi zápasili a neskôr ich zničili, vyvrátili, prekonali. Hrdinská metóda pripomínajúca počítačovú hru, kde z horného konca obrazovky padajú rôzne predmety - a hráč má besne lietať doľava a doprava a zostreľovať ich, než padnú dole. Namiesto toho, aby pochybnosti pokladali za boží dar, ktorý k nim padá z neba ako manna, aby ich prípadne aj vyviedol z omylu. Toto sú praktické presahy všetkch týchto teórií - pre každodenný život. Mne osobne pochybnosť i napätie medzi rôznymi náboženstvami a ďalšími protikladmi sveta umožnilo oslobodiť sa od kresťanskej dogmy - alebo inými slovami: "opustiť kresťanstvo v podobe neomylnej, jedinej pravdivej dogmy".

Týchto doktrín, prikázaní, receptov na život, na šťastie, na večnosť je na svete priveľa. Podobne, človek ktorý hľadá svoje korene, alebo nové zakotvenie, novú vieru ktorá mu do života vnesie viac možností si musí nájsť spôsob, ako sa preniesť ponad falošné koncepty ako je súdenie vecí na dobré a zlé, či znetvorený vznam slov. Slov na "tienistej strane" kresťanského moralizovania - či už je to smútok, samota, hnev, žiarlivosť, alebo "temno" samo. Prípadne sa musíme vyrovnať s tým, že budeme označení za (novo)pohanov. Byť pohanom nebola v minulosti hanba, slovo má svoj pôvodný význam, ktorého sa nie je ťažké dopátrať, no storočia kresťanského "používania" v negatívnom kontexte, ako urážku a nadávku, urobili svoje. Kedysi sme si nadávali do kresťanov, potom do pohanov, neskôr do kapitalistov, vzápätí do komunistov - a raz si možno budeme nadávať do "slobodných". Ubrať negatívnu moc slovu môžme ľahko - pokladať ho jednoducho za slovo - ktorého "zlú moc" vytvorili iba ľudia, dejiny. Prípadne pátrať po jeho skutočnom význame.

V závere mytologického článku som vyslovil nádej, že ľudia nájdu cestu k harmonickému životu i bez toho, aby zvaľovali zodpovednosť za svoje problémy na diabla, vzdávali sa schopnosti pomôcť si a kládli ju do rúk niekomu mimo nás, nejakému vonkajšiemu súdiacemu božstvu. Bez toho, aby to všetko odkladali na súdny deň. Obe načrtnuté teórie - mágia i mytológia sa pretínajú v jednom bode - ľudia prestanú trpieť vtedy, keď sa rozhodnú prestať trpieť. Kúzlo možno predstavuje čin, no jeho zázračnosť - spôsob akým sa splní - môže predstavovať púhe uchopenie vecí, uvidenie skutočných problémov. Toto videnie samo o sebe prinesie premenu. Možno tým zázrakom bude vhľad do symbolizmu sveta, nášho života, do nespočtu mýtických príbehov ktoré sa každým okamihom na Zemi odohrávajú. A rozuzlenie, rozhrešenie pre našu narcisisticky samoľúbu spoločnoxť (akí sme demokratickí, slobodní, nezávilí, moderní a progresívni) a zmena z nich vyplynie sama. Ako čarodejníckym zázrakom, ako zázračnou premenou Narcissa.