Toto je moje telo...

1.1.17

...ktoré nik neobetuje za mňa.

O vzťahu človeka, spoločností a cirkví k telu a telesnosti, k sexu a sexualite. O hygiene, zdobení aj telesnej integrite.

Tento článok poníma obrázky znázorňujúce aj nahé ľudské telo, jeho časti, pohlavné orgány, ich úpravy, alebo medicínske zákroky. Pre niekoho ich zhliadnutie môže byť nepríjemné až traumatizujúce - preto ponúkam verziu bez obrázkov. Avšak ani v úplnej podobe, ktorá nasleduje nižšie na tejto stránke, neuvádzam materiál pornografický (zobrazujúci detaily ztoporeného penisu, alebo pohlavného styku). Obrázky prikladám s úmyslom ilustrácie textu, ktorý je obsahovo určený dospelým (dospievajúcim, sexuálne uvedomelým) osobám. Nahotu a pohlavné orgány nepovažujem v tomto prípade za obscénne, ale za prirodzené.

Našou nádobou, ktorá sa napĺňa zážitkami - samozrejme do svojej miery - našou schránkou pre obsah duše je telo. Telo, ktoré niekto zaznáva ako špinavé a diabolské - telo, ktoré iní ľudia uctievajú a nevidia v ňom viac, než len krásu ktorú treba umocňovať, ukazovať, hľadať, ktorej sa treba dotknúť, pomilovať ju, alebo vlastniť. Stranou od tohto nezmyselného rozpoltenia stojíme my, ktorí vnímame prirodzený protiklad tela a duše - tie sa navzájom dopĺňajú a potrebujú. Duša potrebuje niekde prebývať a nejakým spôsobom zakúšať svet, cítiť a komunikovať - telo zasa potrebuje impulz k životu, ten mu vdýchne (a zasa berie) jedine duša. Každé je dôležité, pre niekoho pol-na-pol, ja vravím "každé vo svojej vlastnej miere". Telo je našim ohraničením, ktoré nám umožňuje, ale nás aj obmezuje. Telo sú limity našich možností - no zároveň náš tvar, tvár pre dušu.

S frázou "telo je chrám, v ktorom prebýva moja duša" - sa nie je ťažké stretnúť. Doba si ho obľúbila, nejeden chytrák ho používa na "ospravedlnenie" materializmu. Do tohto širokého izmu sa však vtesná všeličo - od púheho rešpektu k telu, ktorý si samozrejme zaslúži, až po jeho absolútne a jednostranné zbožšťovanie. Jav smutný, ale tak trochu pochopiteľný, po stáročiach kresťanskej nenávisti voči telesnosti, sexualite a hmotnému svetu vôbec. Keď niečo zaženieme do extrému, skôr než dôjde k nastoleniu rovnováhy, vychýlime sa k opačnému protipólu a snáď aj nejaký čas kmitáme... Prostá (meta)fyzika ľudského sveta. Skúsme však fráze znova vdýchnuť živosť, dajme zhluku slov znovu obsah...

V pojednaní o tao a polarite som rozvinul mytologickú myšlienku, kde sa akési pôvodné Vedomie (Boh, Praduša, Singularita, Jednota) rozdelilo do nespočtu foriem. Dokonca som naznačil, že v zmysle protikladov - abstraktné myšlienky sa spodobujú do konkrétnych hmotných náprotivkov. Človek a všetok život vôbec sa v tomto (jednom z možných) pohľadov predstavujú ako rozdelené kúsky vedomia, ktoré sa navzájom pozorujú, komunikujú, stretávajú zápasia a spolupracujú. Tým poznáva vedomie (život, bytie) samo seba. Bolo by toto všetko možné, nebyť tela? Mnohé z našich duchovných náuk odvodzujú svoj pôvod, alebo prinajmenšom vysvetľujúce predobrazy z fyzického sveta. Nebyť jeho, ako by sme veci znázorňovali a vysvetľovali? Mali by pojmy sveta vôbec zmysel? Vďaka nemu môžeme cítiť, dotknúť sa, vidieť, počuť, ochutnať, privoňať si, cítiť rozkoš - a všetky ostatné pocity, ktoré sú zmesou zmyslových vnemov a duševných pohnutí.

Bez tela sa nezaobíde žiadne náboženstvo. Hoci sa odkazuje k životu po živote, životu bez tela (veľmi zaujímavá a možno vyvrátiteľná fikcia - presne ako "život bez smrti"), nebyť schránky, jej potrieb a túžob, nemali by teologické náuky veľa tém. Uctievať telo ako palác je rovnako nerozumné, ako považovať ho za handru. V oboch prípadoch sa nakoniec stáva kontajnerom, do ktorého je "zahodená" duša. V slovenčine bohužiaľ toto slovo nemá taký istý význam ako v latinčine a odvodených západných jazykoch: "To contain" znamená obsiahnúť. Poňať. Dať rámec. Ten chráni, umožňuje prežiť, ale aj popísať - ohraničuje a definuje.

Súboj tela a duše je rovnaký nezmysel, ako spor dňa a noci, svetla a tmy, či rôznych protikladných potrieb.

Psychosomatika je prvým, aj keď stále nevyváženým a nedokonalým pokusom o prepojenie tela (soma) a duše (psyché). Osobne mi nie je blízka mechanika modernej západnej medicíny, v ktorej telo chápeme ako stroj, čosi čo sa kazí a čo možno opraviť - s použitím nástrojov chirurgie, chemických substancií farmakológie, alebo schematických postupov psychológie. Napriek tomu - práve pre moderného človeka, technikou posadnutého - prirovnám človeka k počítaču. V ňom prebiehajú laikovi často záhadné procesy, výpočty, formou elektrických impulzov ktoré sa rôznym spôsobom menia v tisíckach súčiastiek. Vstupy aj výstupy počítača sú stále len elektrické impulzy, ktoré človek sotva rozumovo pochopí, tobôž nie uchopí. A softvér - prebiehajúce programy, ich procesy a binárne kódované inštrukcie - je ešte abstraktnejší. Aby sme so strojom komunikovali a ovládali ho, potrebujeme vstupné a výstupné zariadenia. Klávesnicu, myš, kameru, monitor, ... Tu nie je ľahké vyvodiť si prirovnanie k očiam, ústam, ušiam. Tak prijímame vnemy a odpovedáme na ne okoliu. No vnútri nás prebiehajú nielen fyziologické procesy a prípadne tu i tam myšlienky - ale aj hlbšie duševné deje (veľmi komplikovaný nadstavbový softvér) - ktoré sa celé spodobujú napríklad do vzhľadu a zdravia tela. Viac napríklad v článku o zdraví, ale aj v súbore Krajina duše, kde venujem podrobnejšiu úvahu metaforám tela.

Medzi zdravím a krásou je nepochybne prepojenie - hoci ho vníma skôr duša, než rozum. Zaiste, definície zdravia a krásy sú závislé na kultúre, dobe, či osobnom vkuse. Je plnoštíhle telo krásne? Je vešiakovité telo modeliek zdravé? A naopak. To že mnohým ľuďom pojem krásy neladí s pojmom zdravia - poňatie o ktorom majú neraz posunuté, deformované, alebo úplne pomýlené - je pridruženým problémom. Telo je nielen jednou z dôležitých kapitol "manuálu definícií krásy" - ľudia chcú byť krásni - ale aj nástrojom, ktorý je schopný prijať vnemy, ktoré duša ako krásne dodatočne ohodnotí. Bez tela by sme sa ku kráse ťažko dostali. A duša krásu potrebuje, presne tak ako lásku, zmysel, alebo iné svoje veličiny.

Krása je na jednej strane vecou, ktorá sa vymyká rozumovému hodnoteniu úžitku - ona existuje "vo vlastnom práve", nemusí byť na to alebo ono, hýbe ľuďmi aj bez bezprostrednej účelnosti. Ak teda nevnímame spojitosť so zdravím. Duša krásu potrebuje a nemieni vysvetľovať "na čo". To možno zaujímavo rozviesť na iné zaujímavé témy - napríklad inej sexuality, ktorá zdanlivo nezapadá do "účelu plodenia". Na druhej strane, krása má zmysel práve v tom, že potvrdzuje význam aj zdanlivo nezmyselných pojmov a vecí. Krása je vecou vkusu, na ktorý si slušný človek nedovolí siahnuť. To je najprístupnejšie podobenstvo, cez ktoré možno komunikovať napríklad s náboženskými fanatikmi - a vysvetliť im rôznosť pohľadov, právd, toho čo je pre koho dobré. Odlišným vkusom si zväčša neubližujeme - a ak áno, dokážeme nájsť obojstranne uspokojivé riešenie. Aj medzi odlišnými hodnotami či spôsobom života nájdeme oblasti, ktoré sú skôr osobné a nemajú neblahý dosah na harmonický chod spoločnosti - nie je dôvod, aby ich náboženské či svetské zákonníky zakazovali alebo prikazovali.

Ctiť, alebo aspoň uctievať, krásu i zdravie tela sa učíme od detstva. Telesná výchova je dôležitým, milovaným aj nenávideným predmetom všetkých stupňov vzdelávania. Väčšina ľudí prinajmenšom nepochybuje, že po náročnej duševnej činnosti (čo je po pravde a bohužiaľ výhradne činnosť rozumová) potrebujeme vypustiť paru. Bruškatý, tenkoruký a tenkonohý intelektuál s poškodeným zrakom nie je zatiaľ náš ideál. Tu sa však uvedomelá výchova - tela v tandeme s dušou - končí. Vedenie preberá ego, rozum a duch. Telesná výchova sa neraz zvrhne na podivuhodné, mechanické, kmitavé a hmitavé pohyby - ktoré nesvedčia zdraviu - a ktovie ako oslovujú dušu. Akýmsi vrcholom je naša posadnutosť radmi, zaradením, alebo dokonca synchrónnymi pochodmi - ktoré vychovajú militaristického, unifomného ducha. Samozrejme, také organizované oslavy ako spartakiáda, írske tance, alebo synchronizované plávanie - kde spoluprácou veľké spoločenstvo ľudí vytvára estetické obrazy - môžu byť aj zdrojom pozitívneho uvedomenia. No za pochodmi stoji skôr veľmi účelná vojenská doktrína. Či snáď fetiš?

Šport a (loptové) hry sa napokon jednoznačne nesú v duchu súťaživosti, ktorú v nás vedome a otvorene pomáhajú pestovať. Je nám to ku prospechu, alebo na škodu? Rozlišujeme pri tom súťaživosť ktorá nás pobáda rozvíjať sa, napredovať, snažiť sa - a súťaživosť chorobnú, v ktorej je jediným zmyslom zvíťaziť a odlíšiť porazených? Športovci, alebo ľudia ktorí majú k športu tesný vzťah, by vedeli rozprávať. Koncept "byť najlepší" je tak zažitý a výchovou vpísaný do našich buniek, že sa nám zdá prirodzený. No z neho vznikajú mnohé iné známe javy - násilie na štadiónoch a v uliciach počas zápasov, prázdny vlajočkový nacionalizmus, šikana a ponižovanie slabších, inak nadaných, alebo jednoducho iných, logika gangov, mafiánstvo a nemenej tak vrcholový šport, ktorý privádza ľudí v mladom veku k dopingu, zraneniam a konieckoncov k invalidite. Hovoríme ešte o zdraví a kráse?

Západná kultúra je kultúrou tela, ktorej spodobením a zároveň extrémnou polohou je kulturistika. Niečo iné znamenala na sklonku viktoriánskej epochy, ktorá telo skôr nenávidela, než tolerovala - a priekopníci sa začali prinavracať k antickým ideálom atlétov a olympiád. Niečo iné v päťdesiatych rokoch, kde sa obdiv chlapcov ku krásnym telám mužov z magazínov Physique komicky miesil so sexuálnou nekonformitou inak orientovaných, ktorí na rovnaké obrázky hľadeli svojou optikou. Snom nejedného neduživého mladíka bolo zosilnieť a dokázať sa brániť pred vonkajším svetom. Estetika ako vedľajší efekt života v amerických zákonoch džungle. Niečo iné znamená kulturistika dnes, keď sa športovci predháňajú s porotcami v objavovaní a zakazovaní kadejakých steroidov. Chceme byť svalnatí ako Schwerzeneger, pretože je to dobré, cool a všetci to chcú.

Pozerajúc sa na niektoré nafúknuté tela kulturistov, žiadajú odo mňa veľmi liberálne poňatie osobného vkusu. Nič proti tomu. Ak sa z vkusu nestáva norma. Znova ma napadá pojednanie o miere. V ich postavách akosi zaniká hranica medzi slovami "zdravý", "pekný", "silný" a na druhej strane jednoducho "veľký". Ktovie, či je to tak dobré. No pojmy by sme si nemali zamieňať. Tri základné živiny, ktoré telo prijíma sú cukry, tuky a bielkoviny. Nadbytok prvých dvoch sa prejavuje kyprými tvarmi - ktoré dnes nemáme veľmi radi - no čo nadbytok bielkovín? Nie je aj tu na mieste uvažovať o rovnováhe? Prehnane svalnaté telo je rovnako veľké ako to tučné. Spotrebuje zbytočne veľa zdrojov. Je neefektívne, neekonomické a neekologické.

Moderná fyziológia a fyzioterapia nie je kultusitickému poňatiu pestovania tela veľmi naklonená. Poznajúc už jedno storočie metodiku, akú rozvinul napríklad F.M. Alexander, objavujúc jógu a východné bojové umenia - posilňovňa sa nám vyjavuje skôr ako mučiareň - avšak nielen v úsmevnom, ale aj vážnom duchu. Na druhej strane nezabúdajme na to, že pre mnohé jej zvláštne - introvertné, tancu cigaretám a alkoholu nenaklonené postavičky - je jedným z posledných miest spoločenských kontaktov. No nezdravo izolované a prevádzané cviky nemôžeme prehliadnúť - je na čase, aby sa "socializačné prostredie" obsahovo modernizovalo. Jednostranným rozvojom niektorých častí deformované postoje, na vnútorné zranenia nehľadiace egá, nezdravá koža márne sa snažiaca dohnať nezvládanú detoxikáciu vo vnútri tela, zaťaté zuby, silenie sa a premáhanie, duch zameraný len na prekračovanie hraníc a veľkosť - čaká ozdravenie.


Prirodzené? Zdravé? Krásne?

Prirodzené? Zdravé? Krásne?

Prirodzené? Zdravé? Krásne?

Tradičným miestom spoločenského kontaktu boli kedysi priadky, tancovačky a zábavy. Tie majú svoj pôvod snáď už v kmeňových obradných tancoch, v ktorých si malé komunity pripomínali vlastné mytologické koncepty, alebo oslovovali svet duchov. Keď sa chvíľu zapozeráme na domorodý tanec, nech sú jeho prvky hocako absurdné, môžeme si byť istým uvedomelým, alebo aspoň podvedomým prepojením pohybov s významami. Fyzický akt je zakorenený v duši. A teraz skok v čase - na nejakú televíznu estrádu, kde popové piesne doprevádzajú skupinky predvádzajúce akúsi synchronizovanú gymnastiku. Vyumelkované pohyby a gestá v klipoch - a je jedno či z 80. rokov, alebo k súčasnému hip-hopu. Nehovoriac o mimozemských tanečných kreáciách niektorých teplých bytostí. Tanec, hocaké umenie, poníma v sebe prvok štylizovanosti - ktorý siaha až k rituálym formám úkonov - no predsa tu možno odlíšiť krásu pohybu a pózovitú umelosť. O póze hovoríme, ak sa postoj nespája s obsahom. Ak je prázdny. Ak nič nevyjadruje. Porovnajme videoklipové exhibície s baletom, alebo súčasným tancom.


Význam alebo póza?
(Credits):
Vevo on Youtube

Umenie alebo umelosť?
(Credits):
Mario for OpenPhoto.net

Prirodzené alebo proti prírode?
(Credits):
Found in internet public space

Prirodzenosť pohybu obzvlášť zaváži vo vzájomnom kontakte. Komunikujeme s človekom samým, takým akým je, tým kým je vo vnútri - alebo cez stenu naučených gest - vlastne s kultúrou a nie individualitou? Kapitola sama o sebe sú telesné zábrany, ktoré si vytvorila moderná doba. Najmä medzi mužmi dnes panuje kŕčovitá hystéria - nedotýkať sa za každú cenu. Nielen bozk, objatie, ale aj púhy dotyk môže znamenať obvinenie z homosexuality. Aký rozdiel v mentalite už len oproti 19. storočiu, napriek jeho viktoriánskej prudérnosti. Dnešná doba je postavená na sexualite a žije sexom. Totom slovo je aspoň nášmu jazyku neprirodzené, cudzie - a podobne umelý je aj "sex", ktorý "máme". Súloženie sa stalo performance, výkonnostnou atletikou, hodnoteným testom schopností - nie potešením a uvoľňujúcou činnosťou. Vytvára skôr stres a fóbie, než spokojné duše. Pri sexe viac " vykonávame pohyby" - samozrejme odpozerané z porna - než by sme skúšali, vychutnávali, objavovali, ochutnávali toho druhého. Nedajbože, aby bol sex prepojený s citmi. "To je len sex." "Sprostý sex." "To nič neznamená." "Šport." "Fun." Úplne niečo iné, než fyzické vyjadrenie náklonnosti. Fyzické milovanie ako prejav, spodobenie, stelesnenie duševného milovania. Vstúpenie do druhého a prijatie druhého - vo všetkých významových rovinách, na všetkých úrovniach bytia.

O nejaké to storočie dozadu si americkí puritáni vymysleli, že masturbácia je zlá, rovnako ako vôbec pociťovať pôžitok zo sexu, ktorý podľa nich slúži iba na rozmnožovanie. Preto vymysleli obriezku, ktorá mala byť tak bolestivá a traumatická ako mala aj prakticky znemožniť masturbovať mladým mužom. Dievčatám zasa leptali klitoris kyselinou - aby pri sexe zažívali čo najmenej rozkoše. Keď to čítam, tiež neviem či dobre vidím... No z ich pohľadu, toto sa nazývalo hygienou. Verili, že sebaukájanie spôsobuje všetko možné - paralýzu, srdcové príhody, ľahostajnosť, zlú pamäť, šialenstvo a samovraždy. A práve sem smerujem. O niečo neskôr sa stala chorobou náklonnosť k rovnakému pohlaviu. Neskôr prišla priam hysterická fóbia z mikróbov. "Na svete žijú zlé bacily a víry, ktoré využijú každú príležitosť zaútočiť - a môžu za všetky ľudské choroby." Prestrih na gazdinku v latexových rukaviciach, ako drhne podlahu do leskla, perie prádlo do žiariva a napomína svoje dieťa: "nechytaj sa tej špinavej hliny, je tam kopa baktérií!" Vyvrcholilo to tým, že sa deti v 50. rokoch rutinne práškovali DDT. Nuž, hygiena...

I my si pamätáme, ako nás doktori kŕmili antibiotikami pri každom zakašľaní. Skazili nám zuby a imunitu. Dnes už každý lekár (nielen alternatívny, ale aj MUDr) vie, že bacily a víry sú prítomné v tele vždy a pritom sme v poriadku. Tak prečo potom ochorieme? Nuž, z času na čas nám zlyhá imunita. Dôvody na to sú dané tak pohybom vo vonkajšom prostredí (žiarenia, chémia, splodiny, hluk) ale často i psychosomatické (stres, nepohodlie, smútok). A niekedy skrátka záhadné - medicína zďaleka nevie všetko. ATB sú východiskom z nebezpečných stavov - ale nemôžeme to s nimi preháňať. Dnes už aspoň trochu uvedomelí ľudia vedia, že nadmerné používanie mydla človeku škodí, lebo znižuje prirodzenú imunitu. Život v extrémne sterilnom prostredí (prehnane dezinfikované byty, biolit a savo, žiadne rastliny, samý kov a sklo) rovnako znižuje obranyschopnosť, alebo ju naopak robí hypersenzitívnou (alergie). Sme jednoducho posadnutí čistotou - a naše poňatie o tom, čo je čisté (a krásne) je neraz úplne pomýlené. Všetci chceme skvejúco sa biele prádlo - pretože sme to videli v reklame. Ale načo? A za akú cenu?

I napriek úrovni poznania, dnešná korporátna a spotrebná kultúra šľachtí nový typ univerzálneho človeka. Volám ho Homo office: Vždy dohladka oholený, depilovaný, nepotiaci sa, nepáchnuci nijako, obrezaný, v saku, s kravatou, kontrolujúci emócie. Skrátka umelá figurína. Nazýva sa to rôzne: "politicky korektné", "hygienické", "spoločensky vhodné". Ešte stále sme pilulkovo-chirurgická kultúra, kde všetko po Prírode/Bohu/Evolúcii treba opravovať. Toto oholiť, toto odrezať, toto zamedziť. Vitamíny aby sme boli zdraví, enzýmy aby sme boli výkonní, steroidy aby sme boli silní, alkohol aby sme sa bavili, drogy aby sme boli šťastní. A s chirurgickým nožom šibrinkujeme aby sme boli pekní. Radšej než by sme sa prijali takí akí sme a hľadali krásu v prirodzenosti. Radšej si dať odsať tuk, než íst po schodoch, no nie? Nápady s botulotoxínom pokladám za vrcholný príklad absurdity. Dúfam, že raz nebude hygienické dať si vylúpnuť oči - lebo ich zvyknú postihnúť rôzne infekcie - a je to evolučný prežitok. Veď nám aj tak povedia čo vidíme, no nie?


Módny poryv, alebo budúcnosť?

Homo office
(Credits): FreeDigitalPhotos.net
1-1: Andy Newson, 2-2: (no person attributed)

Na vyhynutie?

Pri koreni tejto smutnej reality je fakt, že sme si zamenili pojmy hygieny a módy. Drhneme sa mydlom - a zabíjame si prirodzenú povrchovú flóru. Holíme si nielen tváre, ale aj pazuchy, prsia, rozkroky a nebodaj depilujeme celé telo - lebo umelý, vyhladený, dokonalý zjav je teraz "in". Nielen že mu chýba kvalita prirodzenosti, živosti (ktorú nájdeme skôr v nedokonalosti) a jedinečnosti (univerzálny vzhľad namiesto zvláštností) - ale myslíme si, že holiť si "to tam" je hygienické. Zabúdame pritom na to, že chlpy majú svoju ochrannú funkciu - nielen proti chladu, ale aj treniu - a samozrejme erotickú. Telesný pach sa stal nežiaduci - človek sa už nesmie potiť. Umyť, oholiť, ešte raz umyť, zatrieť antiperspirantom a prekryť dezodorantom, sprejom, luxusným parfémom. Jednak tak získame ďalší šperk, ktorým sa môžme pochváliť. A privábime vraj viac samčekov, alebo samičiek...

Platíme tak za niečo, čo máme aj zadarmo. Zabudli sme, že pach feromónov (v pote, ale aj prirodzená vôňa pokožky), je dôležitý rozpoznávací mechanizmus, ktorý sme si priniesli zo zvieracej ríše. Živočíchy si vyberajú partnerov na základe toho, či a ako im vonia. V chémii pachu sa zrkadlí chemická (ne)rovnováha tela, typ potravy, spôsob života. Inak voňajú športovci, inak tuční počítačoví experti. Nevábny zápach z úst naznačuje chorobu v ústach, či v žalúdku. To všetko zmetieme a zmätieme mydlom, voňavkami, ústnymi vodami. Vyberáme si úplne nevhodných partnerov, zakrývame nedostatky, velebíme umelosť nad prirodzenosťou. Nielen zvádzame, ale aj zavádzame a podvádzame. Čosi z toho má na svedomí aj výchova - čo sme sa naučili ohodnotiť ako smrad a čo príjemnú vôňu. Našťastie aj dnes sa nájdu ľudia, ktorým pot, nohy, alebo neumyté ohanbie nezapácha, ale vonia...

Telo má byť čisté. Čistota, nepoškvrnenosť, panenstvo, nevinnosť, skvejúca sa beloba - to sú podivuhodné "hodnoty", ktoré v nás kresťanstvo zanechalo hlboko zakorenené, hoci sme ho už formálne odvrhli. Naše zvádzanie a sexualita sú stále svojim spôsobom kresťanské a puritánske. Umelé a teda nenapĺňajúce. Neživé a prázdne. Mnohé dámy, mnohé buzničky, mnohí metrosexuáli nevedia po ktorom trende skôr skočiť. Leštia si tváre, vyhladzujú vrásky, tupírujú vlásky, trhajú obočie, holia každý chĺpok - no napriek tomu sú osamelí. Pôsobia neraz neskutočne asexuálne, hoci sú "in" - ale to s prepáčením pohlaviu nevysvetlíš. Túžia po pravých chlapoch a zmyselných ženách, no nepriznajú si, že tento ich sen je pravým opakom toho, čím sa snažia byť a na čo vedome pretvárajú svet. Vzrušuje ich prirodzenosť, hoci sú umelí.

Tu už môžem dodať len pre vyváženie: Nekritizujem hygienu, ale hystériu. Nezakazujem módu - ale snažím sa na ňu upozorniť a zabrániť, aby sa stala jedinou vhodnou cestou. Neprotestujem proti umelosti - ale vytváram priestor a zázemie pre tých, ktorí uprednostňujú prirodzenosť. Chlpaté alebo depilované? Voňavkové, alebo spotené? Obrezané, alebo neobrezané? Krásne môže byť oboje - pokiaľ sa nestane diktátom. Nemýľme si pojmy a dojmy. Preto ešte raz zhrniem:

Zvieratá sú chlpaté, potia sa, páchnu, majú predkožky a pritom žijú a pária sa. Človek je stále zviera. A ja som stále človekom a nie nejakým sterilným kancelárskym robotom. Nie som posledný komu sa páči muž taký, akého ho príroda stvorila - a nie taký, aký by podľa módneho trendu mal byť.

Po óde na prirodzenosť, poteším aj priaznivcov umelosti - alebo skôr umenia. Od nepamäti človek svoje telo zdobí - tak ako si krášli svoj príbytok vo vonkajšom svete. Lahodí to oku, teší to dušu. Niekedy s náboženským presahom, inokedy sa chce zapáčiť - podľa miestneho a súdobého poňatia krásy. Chcieť sa páčiť a nájsť si partnera - táto esteticko-erotická línia je hybnou silou ľudstva. Živočíšnym pudom. A nie je na nej nič zlé, ak sa ňou človek necháva unášať dobrovoľne, s potešením. Veríme v zvrchovanosť človeka nad svojim telom. Aké premeny tela dokážeme prijať? Niekedy bolo tetovanie "výsadou" nižších sociálnych vrstiev, dnes má svojho buldoga, alebo modrú čaju každý... sedlák. A samozrejme "normálni", obyčajní, aj výnimoční a inteligentní ľudia. Trvalý efekt niektorých premien je zaujímavým rozmerom, dráždivým až vzrušujúcim - a pre niekoho odpudzujúcim. Premeniť svoje telo jedným spôsobom na celý život môže symbolizovať ducha, ktorý zostáva stále rovnaký. Nemení sa, nevyvíja, neučí. Ustrnul. Na druhej strane, ako "rituál prechodu" môže napomôcť vnútornej premene, zásadnej prestavbe jeho spôsobu života, započať nové obdobie.


Vlasy a účesy

Nehty

Líčenie a maľovanie hennou
(Credits): wikipedia.org / flickr.com
1-1: no, 1-2: Mark J Sebastian, 2-1: Manuel Marín, 2-2: Corpse Reviver

Holenie, voskovanie, depilácia

Chudnutie

Kulturistika

Náušnice

Piercing

Obriezka

Tetovanie

Radikálna premena tela
(Credits): 1-1: David Ramirez from San Mateo (CA, USA),
1-2: Adam Hammer from Saint Cloud (Minn., USA),
1-3 : Enigma by Briank58

Krása v kmeni Mursi