Plný Olymp - plná hlava

1.1.08

Boh, bohovia, duchovný život, rituál, tradícia, viera, náboženstvo, dogma, cirkev, kňazi a sväté písma

"Ak si vezmeš [výtlačok] kresťanskej Biblie a položíš ho von, na vietor a dážď, čoskoro sa papier, na ktorom sú slová vytlačené, rozpadne a slová budú preč. Našou bibliou JE vietor a dážď."

Na začiatok, po úvodnom výroku v ktorom bylinkárka Carol McGrath zdieľa pohľad, tak ako jej ho podala jedna pôvodna američanka, pokúsim sa prerozprávať anekdotu Báry Štěpánové, ktorú som si kedysi čírou náhodou vypočul v televízii. Vtedy - ešte stále ovplyvnený prísnou dikciou (dĺĺĺhých) hodín otcovho abrahamického náboženstva - sa mi zdala odvážne vtipná. Dnes som prekvapený, aký silný odkaz sa v tomto "žartíku" skrýval. Píšem ju vlastnými slovami, tak ako si spomínam...

Kde bolo tam bolo, prišiel Koniec sveta. Všetci ľudia už umreli a zhromaždili sa pred Nebeskou bránou. Boli tú kresťania, moslimovia i židia, budhisti, hinduisti, taoisti, šintoisti, animisti, gnostici, agnostici ba aj ateisti. Toto zhromaždenie všetkých prekvapilo a tak začali nepokoje - dožadovali sa Boha - a čo je horšie, aj Pravdy. Boh prišiel a dav sa ho pýta: "Tak nám povedz, ktorý z nás mal pravdu a kto sa mýlil? Kto veril v správneho Boha a vyznával ho správnym spôsobom? Kto čítal to jediné správne sväté písmo, kto počúval pravého Proroka? Kto zostane v Nebi a kto musí do Pekla?" Ľudia tým boli úplne posadnutí a Boh - nevedel. Nevedel... Boh vie všetko, ale na takto položenú otázku sa odpovedalo ťažko - on nevymyslel žiadne náboženstvo, tobôž nie dajakú cirkev, neposlal žiadneho proroka, ani nedal napísať žiadnu svätú knihu. Snáď chcel, aby si ľudia žili dobre, mali sa radi, spoznávali svet, seba navzájom a bytie vôbec...? Keďže však ľudia robili priveľký rámus, Boh vymyslel prosté riešenie: "Dáme žrebovať." Ľudia sa samozrejme divili, ale Boh je Boh - poslúchli - a sledovali ako vhodí náboženstvá do osudia, zamieša, žrebuje... a vytiahne... Jehovistov. A tak sa stalo. Len hŕstka ľudí zostala v Nebi (a aj tí protestovali, že správne by mali dostať božie kráľovstvo na zemi) a zvyšok ľudstva putoval do Pekla. ... O mesiac neskôr - ľudia sa varia v kotloch a trpia všemožnými spôsobmi - tak ako si Peklo sami vymysleli - a tu sa zjaví Boh. Pýtajú sa ho: "Čo tu robíš? Boh v Pekle? Nemáš byť v Nebi... s nimi?" A Boh odpovedá: "No áno, ale keď s nimi sa to tam už nedalo vydržať!"

Ktovie čoho sa Svedkovia dožadovali. Snáď drobných úprav - neverili v Nebo po smrti - ale Božie kráľovstvo... a to sa Bohu nechcelo vymýšľať? A v ňom by ho mali všetci milovať a večne oslavovať... a zachovať si pritom slobodnú myseľ, slobodnú vôľu? Levy uľahnú s baránkami... to znamená všetci vegetariáni? A čo úbohe byliny - nik nemôže tvrdiť, že nie sú dosť živé... nanajvýš sú menej mobilné. Toľko o budúcnosti ľudstva. I dnes ostáva faktom, že naše sväté knihy sú sväté lebo tomu chceme (sme sa rozhodli) veriť, že tieto sväté knihy napísali ľudia (koľko ľudí už na svete napísalo knihu?), ktorí tvrdili, že k nim prehovoril Boh. Ale koľko ľudí už tvrdilo, že zažili božskú inšpiráciu? Koľko tu už bolo falošných prorokov, ktorých sme bez otáľania zniesli zo sveta? Tak prečo sme sa rozhodli, že práve ten, v ktorého veríme, je ten jediný správny? Že vykonali nejaké zázraky? Veríme tomu, že ľudia pred stáročiami zažili zázrak? Veď kedysi sa ľudia divili aj blesku - brali ho za zlé božie znamenie. Dnes, v modernej technickej a informatickej spoločnosti sa stále divíme... napríklad Copperfieldovi. Tak ako bolo, je a bude veľa iluzionistov, tak je to i s "múdrymi ľuďmi", jasnovidcami a charizmatickými osobnosťami. Krásne to dekoruje výrok mojej babky, v čase, keď bola ešte oddanou mečiaristkou: -"Prečo práve on?" -"Lebo Mečiar je Boh." Keď si raz človek niečo vezme do hlavy a verí tomu, nepomôžeme si. Tak ako si dieťa vezme do hlavy, že je... ufón.

Vraj - prečo by nám naši svätí klamali? Nuž, neklamú niektorí ľudia - dnes? Pre väčšie zisky? Pre väčšiu moc? Pre púhe potešenie z toho, že ich nasledujú davy? Tak ako je ťažké pochopiť tieto individuality, tak je ťažké pochopiť, prečo sa dav nechá (mierne povedané) použiť. Každý učeník potrebuje proroka, tak ako každý prorok učeníkov. Tak ako sa nájdu sadisti, nájdu sa aj masochisti pre nich. Akoby sme boli predurčení (snáď svojou genetickou výbavou) hrať v istých mytologických príbehoch. Ako pán a otrok. Ako učiteľ a žiak. Ako prorok a nasledovník.

Ďalším prostým faktom tohto humbuku je omylnosť človeka. Spomeňme si na to, ako sme "uverili" my. Ako sme sa stali kresťanmi. Keď sme sa narodili, pokrstili nás bez opýtania sa. "Lebo je to dobré. Tak sa to robí. Tak to robia všetci." Kočíkovali nás popred kostol, poza kostol - a len čo sme vládali stáť na nohách a zvládli držať ruky zopnuté, dozerali na to, aby sme aspoň každú nedeľu napochodovali do kostola. Ak sme protestovali, skúšali to po dobrom - a keď to nepomohlo, prefackali nás a zopár jednoduchými, ale presvedčivými vyhrážkami nás tam donútili ísť. "Lebo je to dobré." No jasné, povie si niekto, ale rovnaké metódy používali, keď sme si nechceli umývať ruky, zuby, alebo ísť do školy. To je tiež "dobré". (Ako kedy, povie si večný podrýpavač.)

Ale prečo je to dobré, spýtame sa ich? Bohužiaľ, neexistuje a oni nemajú inú zmyslupnú odpoveď ako: "No aj mňa moji rodičia posielali do kostola, lebo verili, že je to dobré." Ak rodič úprimne verí, že mu jeho rodičia nechceli zle, ťažko sa s ním prieť. Tak to je - rodičia deťom nechcú zle. Lenže aj rodičov naších rodičov to naučili prarodičia - je to nekonečná reťaz, keď sa jedna generácia spolieha na tú predošlú. Všetci chcú všetkým dobre - to ešte neznamená, že sa nemôže niekto v tej reťazi mýliť. V 50. rokoch pocukrovali v USA rodičia detičky DDT - lebo verili, že je to pre nich dobré. V staroveku obetovali ľudia iných ľudí - lebo úprimne verili, že je to dobré. Kto im to môže mať za zlé? Nemusíme obviniť rodičov z úmyselného klamstva - možno ani pána farára - možno všetci robia to, čo úprimne veria, že je dobré. A predsa sa môžu mýliť.

Naviac - pán farár (a rodičia s ním) tvrdia, že to čomu veríme je Pravda. A tí čo veria v pravdu pôjdu do Neba a ostaní sa mýlia a pôjdu do zatratenia (podľa babky, ktorá vehementne aj napriek súčasnému stanovisku cirkvi nástojila na svojom - do Pekla). Katolícka cirkev je tá správna kresťanská cirkev, Biblia je tá správna svätá kniha, sviatky, obrady a rituály, ktoré praktizujeme my sú tie správne. A teraz sa na toto celé pozrime z výšky. Čo si myslíš, v čo a ako veria evanjelici, židia, moslimovia, budhisti, hinduisti, taoisti, šintoisti a ďalší? My máme pravdu a všetci ostatní sa mýlia. Situácia sa zrkadlí. Celý vtip spočíva v tom uvedomiť si, že všade na svete máme svojho rovesníka, ktorého príbeh je rovnaký. Po dobrom, zo zlom, musel sa vzdelávať vo svojom náboženstve - a buď uveril, alebo nie, že len "my máme pravdu a všetci ostatní sa mýlia". Samozrejme veria tomu všetci - a tvrdia to o všetkých ostatných. Tu je kameň úrazu všetkých náboženstiev. Neomylnosť. Monopol na pravdu.

Na druhej strane, pokladám tento absurdný cirkus za zmysluplný a dobrý. Božské (ak nie božie) dielo. Nie v špecifických drobnostiach tej-ktorej náuky, ale v prostom fakte zrkadlenia. Že nie je len jedno náboženstvo, ale že je ich viac. Ani jedno zatiaľ nezvíťazilo ako celosvetové ajediné pravdivé náboženstvo. Snáď preto všetci čakajú na Súdny deň. A zabúdajú žiť dobre svoj súčasný život. Neustále opakujem, že rozmanitosť je prirodzenou vlastnosťou života. Pestrosť fauny, pestrosť kvetov na lúke, pestrosť farieb, typov ľudí. Je to akási žiadaná božská vlastnosť - bez zdanlivého odôvodnenia (ale spomeňme si na genetiku...). I vo vzťahu k mnohosti náboženstiev - svet/Boh/spoločenstvo/príroda/život sleduje ten istý vzorec. Nakoniec, je to tak bezpečnejšie - viacero "absolútnych neomylných právd" nás chráni pred sebou samým - pred rýchlovarnou pravdou, ktorej by sme tak ľahko a radi uverili.

Rešpektujem však potrebu veriť - ktorá je prirodzene ľudská. A nedivím sa, že človek praktizuje náboženstvo ktoré mu je najbližšie. Práve z tohto prozaického dôvodu - dostupnosť. To že nás v ňom vychovali rodičia, vieme o ňom najviac a zároveň sme jeho rituály zažili na vlastnej koži. Je nám bezprostredne známe. Človek potrebuje pristupovať k veľkým mystériam vesmíru, času, života. Tými dverami, ktoré sa naučil otvárať, v tom jazyku, ktorý sa naučil čítať. Len si občas zabúda uvedomovať tieto jednoduché a tak veľavravné okolnosti.

Ťažšie sa verí nám, ktorí sme neboli od detstva presvedčení. Nepresvedčili nás, lebo sme neboli "príliš pohodlní myslieť". Máme rozhľad a nadhľad... Stojíme od začiatku pred faktom: Na svete je veľa náboženstiev. Ktoré si vybrať? Absurditu tohto životného okamihu - ktorý môže paradoxne trvať celý život - ťažko niekto pochopí, musí ju zažiť. Veď viera je čosi ako opak rozumového "vyberať si", opak logiky, matematiky, obchodu. "Vybrať si čomu veriť" - je nanajvýš absurdná myšlienka - a musíme sa ňou zaoberať dennodenne. Proti náboženstvám vo svojej jednotlivosti zasa svedčí fakt, že sú tak ľudsky kruté. Každá ich veta je tak zjavne dielom človeka. Infantilného človeka. Príkazy, zákazy, poučky, pravdy, hrozby, dobro/zlo, súdy a tresty. Toto sú všetko metódy ľudí. Aj keď slovo "božské" nemám slovníkovo zadefinované, určite ho vidíme o trochu vyššie, než stojí obmedzený ľudský duch. Na druhej strane, sväté knihy sú mnohoznačne interpretovateľné, môžu poslúžiť ako symbolické, mytologické, archetypálne príbehy. Ak je pre to v človeku vôľa a nedožaduje sa striktnej doslovnosti. Alebo - monopolu na interpretáciu - ako katolícka cirkev.

Riešenie tejto otázky - "kto má pravdu?" - vidím v metóde kamaráta: "Ak nevieš odpovedať, skúmaj prečo sa pýtaš tak, ako sa pýtaš." Prečo musí mať vôbec niekto pravdu? Prečo hľadáme jednoznačnú pravdu? Ja osobne nevidím pravdu v tom-ktorom náboženstve. Nehľadám ju ani ako prienik - akúsi množinu spoločných prvkov, výťažok a zmes z rôznych vier. Ani ako vytvorenú kombináciu (jednu z nekonečna mnohých). Pravdu hľadám len v prostom fakte, že náboženstiev je tak veľa. Pravda je - že právd je viac. Celková pravda je možno ich zjednotením - s prídavkom od každého jedného človeka, každej jednej mysle. A zjednotením s ideou, že všetci sa môžme parádne mýliť. Hoci sa táto úvaha zdá ako spojenie ohňa a vody.

O nič menej zaváži ďalší fakt: Duchovný život nie je len Viera, Viera nie je Náboženstvo a to nie je Cirkev a tá nie je klonom Proroka a ten nie je ako komplexná bytosť zhrnutý v Svätom písme a to nie je slovo Boha. Pre prinajmenšom týchto 7 pojmov máme 7 výrazov - a aj keď sa nám medzi ne snažia podsúvať rôzne pekné "rovná sa" - tieto slová nie sú jedno. Duchovný život je niečo čo sa týka najmä človeka samého, je to jeho intímny vzťah s božským, je to jeho osobné videnie vecí presahujúcich materiálny svet. Zahŕňa umenie, zážitky, skúsenosti i vieru. Viera je osobné vyznanie sa človeka, záležitosti ktoré tuší, hoci na ne nemá hmotný dôkaz. Sú to jeho nádeje do života i po ňom. Náboženstvo je len súborom pravidiel, rituálov, obradov - ako vyjadrovať svoju vieru, ako praktizovať duchovný život vo fyzickom svete, ako ich dávať najavo. S vedomím faktu, že náboženstiev je veľa. Cirkev je svetská organizácia vytvárajúca konkrétne pravidlá a obrady náboženstva. Organizácia ľudí - ako my. Omylných ľudí. Nedokonalých ľudí. Kňazi sú tí, ktorí by nám mali pomáhať stretávať sa s transcendentnom (tým čo nás presahuje, božským), pomáhať vykonávať rituály, duchovne nás viesť. I keď, v tak nesmierne intímnom vzťahu ako je človek-Boh (či človek a jeho život, smrť) by mal človek obzvlášť klásť dôraz na intimitu - svoju osobnú cestu. Prorok je ten kto tvrdí, že je inšpirovaný Bohom. Ale je to len človek - s potenciálom omylnosti a lži - nie je jediný dôvod pokladať ho za nadčloveka. Svätá kniha tvrdí, že je slovom Božím. Môže a nemusí byť. Prinajmenšom je jej obsah mnohoznačný. A Boh - tak ako v úvodnej rozprávke - nie je taký ani onaký - on si jednoducho je. Bez ohľadu na to v čo veríme, ako to vyznávame a za kým s tým chodíme...