Myslím teda som, verím a som človekom

1.1.09

O duchovnom živote, náboženstve, dogme a o tom, že viera môže byť živá, alebo mŕtva

"My máme pravdu a všetci ostatní sa mýlia."

Keď sa ma pýtajú tu a tam v niektorom dotazníku na moje vierovyznanie, väčšinou sa mi skrížia oči. O to viac, keď mi ponúknu niekoľko možností (škatuliek) do ktorých sa musím zaradiť, do ktorých sa musím zmestiť. "Som to všetko a zároveň nič z toho" - mašinám sa podobné myšlienky radšej nepokúšam vysvetľovať. Napokon, pravdepodobne ich nenájdem medzi predpripravenými odpoveďami. Na hárku zaškrtnem všetky možnosti, alebo žiadnu, prípadne vágny pojem "iné". O čosi ťažšie to mám so živým človekom, aj keď čoraz viac ich nedokáže uvažovať inak ako výpočtový stroj. Ten sme stvorili ako malý výňatok z ľudskej inteligencie, dnes sa my stávame výňatkom tej jeho?

Chýba mi škatuľka "moja osobná živá viera". Toto spojenie, hoc na prvý pohľad ničnehovoriace, má hneď štyri zjavné významy - každý z nich v jednotlivých slovách.

"Moja" - znamená to, že odráža môj vlastný stret s duchovnom, premiesený s doterajšou životnou skúsenosťou. Na svetové náboženstvá mám jednoduchý pohľad: Je ich veľa. Každé tvrdí že má monopol na Pravdu. Každé tvrdí inú pravdu. Každé tvdí, že tie ostatné sa mýlia. Tak nesmierne rôzne a pritom rovnaké vo svojej neomylnosti a uzurpovaní si patentu na všetko. Vo svojej rannej mladosti som behal od jedného k druhému, hľadal čo mi najviac bude pasovať, hľadal som, ktoré bude súhlasiť s tým čo sa okolo mňa deje, s tým čo som si zažil, s tým ako cítim - a nebude popierať veci zjavné ani precítenú skutočnosť. Tento postup považujem za prirodzený - prosté fakty, ktoré nás obklopujú, naša vlastná skúsenosť je jediné na čo sa v živote môžeme spoľahnuť, čím si môžeme byť na 99 percent istí. Zdalo sa mi, že z každého náboženstva čosi sedí a čosi nie, no nevedel som si vybrať žiadne také, ktoré by ma uspokojovalo bez výhrad. Nejde tu o ľudskú malichernosť: vybrať si to čo sa mi páči a zahodiť to čo mi nevyhovuje (mojim sebeckým, povrchným, mocenským zámerom). Nechcem len, aby sa dogma nepriečila mojim zážitkom rôznych skutočností sveta: Že nebo je modré (ale aj ružové, farebné, alebo biele a sivé), tráva zelená, Zem guľatá (aj keď mierne sploštená a krivoľaká), voda mokrá... Povieme si - veď tomu sa určite žiadne náboženstvo neprieči. Prinajmenšom jednému zo zmienených faktov sa jedno vybrané náboženstvo istú dobu vzpieralo. Vieme ktoré ... Ako naň potom s kľudným svedomím spoľahnúť? Namiesto nezaujatého poznávania faktov vytvára nemenné pravdy - a keď ich potom veda vyvracia, osopí sa na vedcov a chce ich umlčať (a v dávnej minulosti hoci aj pozabíjať).

Prelietanie medzi náboženstvami ma istú dobu bavilo, neskôr unavovalo a nakoniec ma uviedlo do zúfalej schizmy. Tak ktoré teda? Trochu nešťastným spôsobom sa to presne v tom období snažil načrtnúť režisér filmu "Boh je veľký, ja som maličká". Ktoré teda? Riešenie nespočíva v priamej odpovedi. Náboženstvo sa nedá jednoducho prebrať, obliecť si ako nové šaty - tak ako to robí hlavná postava. Nedá sa naučiť. Ak prevezmeme zaužívané rituály - každodenné i sviatočné - recitujeme motlitby, chodíme do chrámov, obliekame sa podľa ich kódexu - je to vždy len pźa, ktorá je na nás zároveň nápadne vidieť. Tak jednoducho veci nefungujú. Náboženstvo nemôže prísť zvonku, musí sa azda objaviť vnútri... Moja cesta bola nakoniec presne taká. Mojim "oficiálnym" náboženstvom sa stala táto veta: "Jediná univerzálna Pravda je, že náboženstiev je veľa, každé tvrdí že má pravdu a ostatné sa mýlia". Takmer bez komentára, tak ako som ju vyslovil, vypovedá táto veta (trochu ironicky) o povahe náboženstiev vôbec. Sú malé, ľudské (ľuďmi vymyslené), nedokonalé, obmedzené, ukričané a násilné, tak ako človek sám. Človek teda môže plakať, že si nakoniec nevyberie (a snáď pôjde do Pekla), alebo ďalej kráčať do tmy, bez toho aby si nahováral, že v diaľke vidí dajaké svetlo.

A tu prichádza čas pre druhé prídavné meno - "osobná" viera. Keď sa človek zamyslí nad históriou ktoréhokoľvek náboženstva - starého pohanstva, kresťanstva, alebo i východných učení - vždy odrážajú stret človeka so svetom v ktorom sa ocitol. Vysvetľuje si tak záhadné hmotné javy (blesk, príliv a odliv), zázraky života (narodenie, smrť), ako i svoje umiestnenie v časopriestore (ako sa to všetko začalo, kde sme sa tu vzali, kto nás sem dostal) a metafyzické otázky (aký je zmysel života, prečo sme tu, kam ideme). Tomuto všetkému pridal božský pôvod či účel - a náboženstvo je upečené. Toto odrážanie života i ľudského myslenia, všetkých otázok ktoré sa mu v hlave rojili - majú všetky náboženstvá spoločné. Dokonca nielen to. Existuje čosi, čo nazývam "spoločným jadrom", v ktorom sa väčšina široko rozpracovaných náboženstiev prelína. Tam, kde prestáva byť rozdiel medzi tým, či vychádzame z judaizmu, alebo buddhizmu - kde už hovoríme len o prazáklade vecí, o najťažšie zodpovedateľných otázkach, keď snívame o tom čo bolo a bude.

Každé náboženstvo hovorí svojim jazykom, svojimi obrazmi, svojimi archetypálnymi príbehmi - ale opisujú vždy ten istý koncept (nejaká ľudská vlastnosť, vzorec správania, vízia posmrtného života, vykúpenie z utrpenia). Vtip je v tom, že bez náboženstva toto spoločné jadro nevieme opísať - dá sa to len pomocou mytologických príbehov - takých, alebo onakých, z toho-ktorého náboženstva. Mne osobne bol sympatický taoizmus. Nezaoberá sa ani tak rôznymi fikciami o pekle a raji, dogmami a nariadeniami - ako prostým opisom vecí, javov, dynamík - takých aké sú. Takmer ako fyzika, aj keď svojim spôsobom vchádza hlbšie a komunikuje s dušou, nielen s rozumom. A čo je najdôležitejšie, pozorovaním sveta, týchto vecí, javov, dynamík - som k "taoizmu" prišiel skôr, než som sa o ňom kdekoľvek dočítal. Doslova, toto náboženstvo som si vytvoril sám - a neskôr som zistil, že už dávno existuje. Toto bol pre mňa tak silný zážitok, pocit nad-reálnej zhody - že som mu prisúdil božskú (transcendentálnu) povahu. Keď sa to človeku prihodí, jendoducho vie, čo sa mu to deje.

Osobná viera však predovšetkým znamená jednu dôležitú vec - je si vedomá svojich hraníc, teda najmä bytostných. Presahuje ma, no vychádza zo mňa - odráža mňa - teda to a toľko, čo som za život poznal. Viem, že je mnoho zážitkov, ktoré som nezakúsil - a tými zážitkami myslím bytostné predispozície (ako a s čím sa narodíme - či je to talent, alebo hednikep), udalosti a príbehy ktorých som sa nezúčastnil, uhly pohľadu z ktorých som na veci nikdy nenazrel... Moje poznanie sveta je neúplné - je tu mnoho iných skúseností, "zažitých na vlastnej koži". Heterosexuál nikdy nezažil čo je to "byť gay" (myslí si, že sa ním človek stane) a ťažko spochybní zaužívané názory a aj náboženstvá z tohto stanoviska. Ja zasa nemám skúsenosť vlastných detí, bezprostredného ohrozenia života, pobytu v nemocnici, prežívania vo vojne, alebo fajčenia. Niektorým zážitkom sa viem priblížiť analógiou s niečim podobným, ale stále som si vedomý, že nemám vhľad do všetkého, tak ako ho nemôže mať hocaké náboženstvo, ktoré si systematicky vyberá ideálnych ľudí a ignoruje bytostné a životné zážitky tých, ktorých ich autor nemal v láske...

"Živá" viera je niečo, k čomu človek dospeje sám - poznávaním, zažívaním, skúsenosťami, tým že objavuje súvislosti, prepája veci najrôznejšími spôsobmi - nielen racionálne, ale i poeticky, hravo, metaforickými obrazmi. Toto nie je doktrína napísaná v knihe, toto nie je nikdy hotové a dokončené náboženstvo - ale viera človeka vychádzajúca z jeho životnej skúsenosti. Neustále sa mení, rozvíja, každá ďalšia skúsenosť ju môže otočiť úplne iným smerom. Pre jedného je to ako keď sa more hrá s lístkom spadnutým zo stromu. Vydaný napospas osudu ho chvíľu unáša tu a chvíľu tam. No cestu musí človek chápať trochu širšie než len priamočiary pohyb z bodu A do bodu B. Tak ako som nedávno počul na kázni, i kresťania tomu svojim spôsobom rozumejú či aspoň veria: človek musí byť pripravený zmeniť smer aj uprostred života, radikálne upraviť svoje zámery a ciele - ak si to Boh (Náhoda, Príroda, Osud, Nutnosť) vyžiada. Mnohí ľudia naproti tomu majú radi pevne dané pravidlá, pevne daný smer. Je to jednoduché a pohodlné. Vyhovuje to "zjednodušovaniu" i "pohodlnosti" - obľúbeným ľudským neduhom.

Znova biblický obraz (v zátvorkach teraz uvádzam môj osobný,metaforický výklad slov): široká cesta nevedie do vykúpenia (do úplného poznania, k zmyslu života), úzka (nepohodlnejšia) áno. Je treba si uvedomiť, že to čo je raz napísané a nemenné - je mŕtve. Celý môj život ma učí (kedysi sa mi zdalo, že sa so mnou takto hrá), že vždy keď dospejem k nejakému pevnému, neoblomnému stanovisku, k nejakej poučke, vzorcu, dogme, zákonu - toto "nemenné" mi vyvráti. Vždy ma presviedča o opaku. Ak si myslím, že veci sa majú "takto", ukáže mi, že môžu byť aj "inak". Keď vydedukujem pravidlo, ukáže mi výnimku. Keď si myslím, že niečo nie som schopný urobiť (a kritizujem za to druhých), vzápätí sa dostanem do situácie, keď čosi také (podobné) spácham sám. Toto neustále učenie sa ja nazývam životom, toto je pre mňa živosť sama - tak ako ju pozorujem aj v prírode, ktorá sa neustále premieňa a hýbe. Musel by zastať čas, aby zostala nehybná. Tak i viera, aby bola živá, musí reagovať na vonkajšie okolnosti, na život, neustále sa premieňať, poupravovať s novým poznaním, či prestavať od základov pri zásadnom objave. Ako môže človek s mŕtvou vierou (v podobe spísanej svätej knihy) reagovať na život? Premeniť svoju Pravdu nemenne ukotvenú v Knihe? Keď sa raz naučí, že jeho viera stojí na tom, že Zem je plochá - ako môže prežiť on a jeho viera, keď sa nezvratne dokáže že Zem je guľatá? Život však nie je len o týchto zásadných objavoch. Dennodenne spoznávame malé drobnosti, ktoré rovnako majú schopnosť poupraviť naše zatuchnuté spôsoby uvažovania - neradi ich však berieme na vedomie. Žijeme potom vôbec?

Posledné slovo, ktoré mi zostalo je viera. Viera, vraví sa frázou, je často "to posledné čo človeku zostáva". Napríklad viera, že bude lepšie. Pre niekoho je viera nádej, je to sen o krajšom svete. Pre niekoho je to pochabosť. My, ktorí sme ju v sebe našli (a tým vylučujem možno 9 z 10 kresťanov) vieme, že je to základná ľudská potreba - ako vzduch, voda, jedlo, či vylučovanie. Bez viery v niečo by sme nevedeli žiť - ako obyčajné zvery, ktoré "žerú a s**ú". Toto z nás robí ľudí, to, že aj keď nemáme racionálne dôkazy, naša intuícia, chcenie a duša vytvárajú akési tušenie čohosi viac, pridanej hodnoty tohto sveta. Nemusí sa to diať v kostole, ale i pri tvorivej činnosti, v umení, alebo v oduševnelom žití. Okrem konkrétneho sme schopní vnímať abstraktné. Okrem peňažnej a spotrebnej hodnoty sme schopní vnímať aj nejakú umeleckú či duchovnú.

Rád by som upriamil dôraz i na prostý význam slova viera. Viera nie je presvedčenie o fakte. Viera je niečo úplne iné ako to, čo v nás vyvoláva pohľad na dôkaz, na usvedčujúci predmet, na vec hmotnej reality. Viera v sebe poníma (autochtónne) istú rezervu. Omylnosť. Je si jej vedomá. Ak ju tak chápeme, nemôžeme druhých nútiť veriť v to isté, čomu veríme my. Namiesto presviedčania o svojej pravde (chcem aby si uveril tomu čomu verím ja, lebo verím že to je pravda) - by sme svoju pravdu mali jednoducho predostrieť, vypočuť si na ňu názor, konfrontovať ju s opačnými pohľadmi. Buď vydrží (super), alebo nie (chvalabohu nás vyviedli z omylu). Presne toto je kvalita pochybnosti, jej prínos, ktorý zneuznáva väčšina náboženských náuk. Svätí hrdinovia sa naparujú: "Pochybnosť treba prekonať, zahnať, rozdrviť." Nie, pochybnosť je užitočná, tak pre upevnenie viery, ako aj pre zachovanie súdnosti. Poistka proti celoživotnému omylu. Preto nemôžeme ľudí kvôli viere duševne znásilňovať ani zabíjať. Vždy je možnosť, že všetko je inak. Tento veľký Rešpekt - nazývaný aj pochybnosťou - si musíme zachovať - je to druhá strana viery, ktorá s ňou kráča neoddeliteľne ako dve tváre mince.

Rád prirovnávam náboženstvo k jadrovej energii - aj keď sa to niekomu zdá nemiestne. Náboženstvo je sila, potenciál. Ten môžeme využiť pozitívne i negatívne, pomôcť ním, aj uškodiť. Jadrová energia sa dá využiť mierovo (elektrárne) i na vojnové účely (bomba). Presne tak sa dá použiť - a používalo sa náboženstvo. Kvôli nemu sa zabíjalo, donucovalo, všemožne ubližovalo - v jeho mene sa konalo aj dobro - od najdávnejších čias dejín až po dnešok. Náboženstvo nie je samo o sebe "dobré", ani nikdy nebude. Je to vec, alebo energa, dá sa dobre použiť.

Dovolím si veriť, že každý z nás bol Bohom/Prírodou/Evolúciou/Náhodou/Prozreteľnosťou obdarovaný nejakým darom, výnimočnosťou (to čo nás robí jedinečnými a zároveň menšinou) - ktorý nám napomáha kráčať svojou vlastnou cestou. Niečo, čo nám nielen pomáha, ale doslova nás tlačí jednať proti zaužívaným pravidlám a dogmám. Už som ho raz spomenul - pre niekoho (alebo z jedného pohľadu) je to hendikep, pre iného (z opačného pohľadu) zasa talent. Pre niečo nie sme stvorení, sme na okraji priemerného, v inom zasa vynikáme, vyčnievame z radu - tieto zdanlivo protichodné skúsenosti sú si blízke, sú v bezprostrednom vzťahu, ako správne protiklady.

Spoločný zákon. Rovnosť pred Bohom. Úcta k žene.
Nekonformnosť ktorú uctievame. (Sväté knihy Prorokov)

Disident? Chuligán?, "Nepriateľ voči Bohu"?, "Skazený na Zemi"?
Nekonformnosť, ktorú trestáme. (Popravy hriešnikov v Iráne)

Pre mňa osobne to bola možno homosexualita. Namiesto tohto grécko-rímskeho medicínskeho pojmu radšej použijem "sexuálna príťažlivosť a láska k rovnakému pohlaviu". Ak niektorá viera tvrdí, že táto orientácia je hriech (teda moje vlastné rozhodnutie) a ja viem, že som takto orientovaný od narodenia, že som takto stvorený - stávam sa sám-osebe dôkazom, že dogma je nesprávna. Ak niekto tvrdí, že dogma=náboženstvo, potom je i náboženstvo nesprávne. Ak niekto tvrdí, že smiem byť teplý, ale nesmiem sa sexuálne stýkať s rovnakým pohlavím (teda byť homosexuál a nebyť homosexuál) - viem, že sa pomiatol. Ja svoju homo-sexualitu zakladám na tom, že sa (aj) sexuálne stýkam s rovnakým pohlavím - a ak prestanem to, prestanem byť aj homosexuálom. Byť a zároveň nebyť? Kresťanstvo očividne nevie vykľučkovať zo svojej dogmy, ktorá ho usvedčuje z omylnosti. Našťastie, postoj "nenáviď hriech, ale miluj hriešnika", aj keď na prostého človeka kladie vysoké nároky, umožňuje stretávať sa a pobúdať veriacim s tým, čo odsudzujú. Snáď si raz uvedomia omyl a skutočnosť. A dokončia zatiaľ polovičatý krok správnym smerom. Veď možnosti interpretácie sú nedozierne...

Prorok, Posol boží, reformátor, ľudomil, burič? Iný než ostatní:
Proti súdobému zákonu, proti zvyku, proti moci, proti davu.
Provokácia, ktorú vyznávame.

Pálenie Sodomitov, Zürich, 1482. Iní než ostatní:
Proti súdobému zákonu, proti zvyku, proti moci, proti davu.
Provokácia, ktorú nestrpíme.