Pravda vždy zvíťazí, aj keď na reťazi

1.1.07

Len čo je pravda

"Každý má svoju pravdu."

Frázu v úvodnej citácii myslím samozrejme polo-vážne. Pozorujem seba a zároveň druhých: Ako radi citujeme! Ako radi máme pohodlie. Pohodlie, ktoré nám dávajú frázy, ktoré používame ako stroje - automaticky. Otvoríme "snár" života a pod príslušným písmenom nájdeme, že "v situácii takej-a-takej sa hodí taká-a-taká prípoviedka". Niekto s nami nesúhlasí? "Každý má svoju pravdu." A už sa s ním nemusíme baviť. Niekto žije iným spôsobom? "Každý má svoju pravdu." Niekto vyznáva iné hodnoty? "Každý má svoju pravdu." Niekto verí v iného jediného Boha? "Každý..." Nepredbiehajme však, zastavme sa na okamih. Čo pre nás táto fráza robí? Máme s ňou život ľahší? Povieme ju - a aký zázrak sa stane? Napriek tomu, že to neradi vidíme, za onou frázou obvykle nič nie je. Tentoraz nielen obrazne, ale aj doslova. Povieme ju - a nasleduje ticho. Debata sa skončila. Konflikt sme urovnali. Problém sme odsunuli. A čo nevidíme, nás už neohrozuje...

Predsa mi však nedá - pokúsme sa túto frázu rozlúsknuť. Nemusíme sa zatiaľ púšťať na tak citlivú a neistú pôdu ako je náboženstvo, predstavme si praktické každodenné záležitosti, v ktorých sa stretnú dva rôzne, nebodaj opačné, nedajbože mnohoraké názory. Zakúsiac to na vlastnej koži, náboženský (alebo ideologický) presah si vyvodí každý sám. Krásnym obrazom to ilustruje starý indický príbeh:

"Niekoľko slepých mužov sa stretlo so slonom. Nevideli ho, ale ktosi im povedal, že je to "slon". Slepí muži sa začali sami seba pýtať - "Ako ten slon vyzerá?" "Čo je zač?" - a začali sa dotýkať jeho tela. Jeden sa chytil jeho nohy, lebo na ňu dočiahol a vraví: "je ako stĺp." Ďalšiemu sa podarilo obtriež ho jeho ucho: "Slon je ako vejár." Inému bol najbližie chvosta ten prehlásil: "Slon je ako štetec." Príbeh sa v rôznych kultúrnych tradíciach dopovedá rôzne, no najčastejšie ním tí, ktorí ho rozprávajú, ilustrujú jlúposť dogmatizmu. Každý kto sa zoznámi s božským nejakým špecifickým spôsobom, obmedzuje Boha len na to jedno a myslí si, že nie je ničím iným.

Ako sa slepí pokúšajú hmatom prísť na to, čo je slon
dotýkame sa len niektorého z vonkajších obrysov Právd

Vždy keď sa načahujeme za pravdami väčšími než dokáže jeden človek poňatie, chytíme sa niektorého ich výčnelku, uvidíme jeden čriepok mozaiky, popíšeme jeden aspekt (tvár, stanovisko, ohľad) Pravdy. To, čo nazývame pravdami (zámerne ich teraz odlišujem malým písmenom), tými z ktorých každý má svoju, sú len odrazy našich vlastných osobných stretnutí s Pravdou. Metafora, obraz, sa môže ľubovoľne meniť - akoby sme sa každý pozerali na planétu s úplnej blízkosti - jeden vidí vrch, ďalší more, ďalší strom, ďalší zajaca, ďalší nejaký dom. Stačí to na opis celej Zeme? Vidí vôbec niekto Zem? Staré domáce porekadlo vraví: "pre triesku v oku nevidieť trám".

Jeden opis Pravdy jej môže byť bezprostredne blízko, alej celkovej podobe je na hony vzdialený. Tak ako bunka je blízka ľudskému telu, je jeho súťasťou, čosi o jeho charaktere napovedá, ale nie je zďaleka telom samým, nemôžeme z jej poznania opísať spôsob fungovania a zmysel celého tela.

Jeden opis pravdy nie je celá Pravda.
Netušíme aký malý kúsok z nej sme spoznali.

Podobu celej Pravdy si zo spoznaného kúsku domýšľame,
neraz veľmi svojským spôsobom.

Každá jedna osobná životná skúsenosť,
približuje inú tvár Pravdy

Vďaka komunikácií spoznávame aj zážitky druhých, teda zvláštne črty, polohy a zákutia celkovej Pravdy (života, vesmíru, čohokoľvek), skladáme si výsledný obraz. Skôr než postoj súboja navzájom nezmieriteľných (a v našej prostej optike opačných) právd, snažme sa o spájanie a zjednotenie... Koncept "kto vyhrá?", alebo "kto má teda pravdu?" je nezmyselný a jeho otázky neriešiteľné - jediný spôsob ako na ne odpovedať, je prestať sa ich pýtať, opustiť logiku súťaže, rozdelenia na víťazov a porazených. Porážka hrozí len našj schopnosti vidieť. Rovnako, nehľadajme Pravdu tak, že si dopredu urobíme predstavu o jej podobe - a vyberáme si len tie poznatky, ktoré do tejto idey zapadajú. Lebo napriek snahe o "štatistické overenie" dospejeme len k hrubému omylu.

Čím viac rôznych opisov, tým viac sa nám tvar Pravdy zjavuje.

Niektoré opisy Pravdy sa nám môžu zdať protikladné.

Hoci výberom z mnohých skúseností a zážitkov,
ale zaujatým vynechávaním tých, ktoré sa nám nehodia
dospejeme k hocakej výslednej predstave o konečnej podobe Pravdy.

Práve tie pohľady, skúsenosti, ktoré sa úplne vymykajú priemeru, sú najcennejšie - pretože podstatným spôsobom dokážu rozšíriť naše poznanie, čo všetko môže byť, kam až siaha Pravda. Nekonformnosť nás istí pred absudnými a neoblomnými predstavami o Pravde - bludmi.

Neraz je to menšinový názor, mimo davu, mimo stredný prúd,
ktorý nám dokáže podstatne rozšíriť naše poňatie Pravdy.

Len zo všetkých jednotlivých opisov bez výnimky
môžeme vyskladať aspoň približný tvar Pravdy.

Aká ale bude jej výsledná podoba?
Vrátane zážitkov ľudí, ktorých sme nepočuli?

Pravdu však nemožno zredukovať na jednu životnú skúsenosť, na zážitok jedného človeka, alebo utkvelú predstavu jednej skupiny ľudí. I keby sme spojili pozorovania všetkých ktorí žili, žijú a budú žiť, stále je naše poňatie Pravdy deravé - a výsledný tvar si viacmenej môžeme domýšľať - možno na vlastnú škodu. Ľudské slová a jazyk človeka sú nedokonalé. Opisy ktorými sa snaží vyjadriť Pravdu sú vždy nepresné. Neraz naznačujú len obrysy Pravdy. Ohmatávaním slona možno zistíme ako členitý je jeho povrch, ale sotva prídeme na to, čo sa skráva vo vnútri pod kožou, ako slon žije, čím sa živí, kade behá, čo pri tom cíti. Preto stará múdrosť Tao veľmi výstižne vraví: "Tao, ktoré možno opísať slovami nie je pravé Tao."

Stále však platí, že jeden opis pravdy, jeden dotyk, jeden zážitok
sa nerovná celej Pravde.

A jej výsledná podoba by nás stále mohla prekvapiť.
Ľudská skúsenosť je obmedzená.

Keby sa slon chcel pozrieť sám na seba a zo všetkých strán, nestačil by mu jeden pár očí na hlave, nasadenej na neveľmi ohybnom krku. Musel by mať oči všade. Na rôzne formy života sa môžeme chvíľu pozerať ako na milióny párov očí, ktoré sa pozrajú na seba navzájom. Ak ich dokážeme chvíľu nevnímať ako oddelené, ale ako jednu bytosť - tá pozoruje sama seba z viacerých strán. Život spoznáva sám seba. Vnemami rastlín, rôznymi zmyslami živočíchov, ba aj uvažovaním ľudí. V jednoduchom príklade - ja vidím teba, ty vidíš mňa - naše spoločné videnie a uvedomenie spoznáva celú skutočnosť nás dvoch.

Človek prežíva vďaka schopnosti učiť sa - a preto prirodzene tiahne k poznávaniu, objavovaniu a snahe rozlúštiť záhady. Ak dokážeme pripustiť pohľad na vec z predošlého odstavca, je mu táto snaha pozerať sa a zakúšať prirodzená, vrodená. Predsa však, my ako jednotlivci, malé bytosti, bunky ekosystému živej Zeme - konečnú podobu Pravdy nepotrebujeme poznať na to, aby sme prežili jeden ľudský život. Sme stvorení/vyvinutí tak, aby sme dokázali žiť aj bez tohto konečného poznania (nech je to zmysel života, prečo sme tu, kde sme sa vzali, ako vznikol Vesmír, alebo čo bolo keď nič nebolo). Stačí, že sa sa budeme rozprávať a vymienať si skúsenosti - nie zbytočne sa hádať o absolútnu podobu Pravdy.

Konečná odpoveď na zásadnú otázku "života, vesmíru a všetkého" môže byť kľudne 42. Ale aká to bola vlastne otázka? Ako nám to uľahčí život? Čo s ňou spravíme?

John Godfrey Saxe: "The Blind Men and the Elephant"
Úvod

John Godfrey Saxe: "The Blind Men and the Elephant"
Záver