Na počiatku nebolo nič
1.1.10 
Úvod do polárnej podstaty sveta, tao, paradoxov, protikladov a tiež niečo o stvorení a evolúcii.
"Učenie sa je naša prirodzenosť. Starí Majstri sa nesnažili vzdelávať ľudí, ale milo ich učili nevedieť.
Keď si ľudia myslia, že poznajú odpovede, ťažko ich usmerňovať. Keď vedia že nevedia, ľudia môžu nájsť svoje vlastné cesty…"
Stojac bezmocne v situácii, keď som si "vyberal vieru" z existujúcich oficiálnych náboženstiev, často som súčasne premýšľal o rôznych konceptoch ľudského sveta. Poznáme veľa slov, ale o ich význame máme skreslenú predstavu. Rovnako som sa zasníval o otázkach, na ktoré nevedia odpovedať ani veriaci, ani ateisti. Čo bolo na začiatku? Kňaz by pravdepodobne začal tým, že tu bol Boh. Ale ako tu mohol byť? Kto ho stvoril? Kde sa tu vzal? Z čoho vznikol? S mysterióznym konštatovaním "je večný, bol tu vždy, nijak nevznikol" sa tu náboženská teória nielen začína, ale aj končí. Vedecká nie je na tom o nič lepšie. Na počiatku bol veľký tresk - veľká koncentrácia hmoty explodovala a odvtedy sa tu rozpína náš vesmír. Ale kde sa uprostred ničoty vzala táto hmota? Energia v nej koncentrovaná? A čo bolo okolo nej? Kým so zakriveným časopriestorom si ešte poradím, čosi také ako "kde bolo tam bolo" necháva priestor len pre jedno: veriť. Keď to nešlo ani s vierou, ani vedou, skúšal som si vec vyobraziť po svojom, vlastnou predstavivosťou.
Predstavme si absolútne Nič. Nič bez vecí, bez svetla a tmy, aj bez priestoru ktorý by naplnili, času v ktorom by pretrvávali, alebo voči ktorému by pomíňali. Nič dokonca aj bez vedomia, ktoré by si uvedomovalo ich prítomnosť či neprítomnosť. Absolútny negatív vesmíru – fyzického i toho v našej hlave. Nech sa snažíme, ako snažíme, uvedomíme si pri tom jedno, že toto Nič tvoríme, vytvárame ho my sami a nedokážeme ho stvoriť inak než ako protiklad k Všetkému. Nič môže existovať len ak je známe Niečo s čím by kontrastovalo. Pojem Niečo vyjadruje len to, čo nevyjadruje pojem Nič. Už len samotné uvažovanie - "Pojem Nič nastáva vtedy, keď neexistuje ani vedomie, ktoré by si uvedomovalo fakt, že nie je nič." - naznačuje paradox, ktorý je zároveň riešením. Akokoľvek nad "Ničím" filozofujeme, vždy musíme vychádzať z predstavy protikladu. Vytvárame ho ako opak rôznych vecí, ako opak "Niečoho".
Ak kedysi (i keď v bezčasí) nebolo nič, už kdesi – v podstate samotnej idey, v spôsobe ako nad tým uvažujeme – musí jestvovať predstava Niečoho, protikladu, kontrastu. Nazvime toto prvotné rozlišenie Ideou či Vedomím - veď dokonalé Nič musí byť spojené s nevedomím si Ničoty - čo je opakom vedomia. Je to ako stav nášho Ja, ktorý si "pamätáme" pred narodením. Nebolo Ja, nebolo toho, čo by precítilo ten osobitý pocit – že nie som. A vedomie – to je predstava. Predstava páru "Nič" a "Niečo". Predstava čohosi – čo je jediné a jednoduché. Jediné je jediným len ak poznáme zmysel pojmu "mnoho" – a Jednoduché sa utvára len s protikladom Zložitého. Z nich vyvstáva mnoho kombinácií. To všetko sú však myšlienky – nehmotné a ako také, aby vôbec jestvovali – si žiadajú náprotivok hmoty, materiálov a realizácií. Tak vzniká svet hmotný ako spodobenie sveta abstraktného, sveta myšlienok, sveta vedomia.
Ako lavína sa vzápätí vytvárajú rôzne variácie vnemov – prepojení mysleného a precíteného so zobrazeným a vnímaným. Zmysly vnímajú svetlé odlíšené od tmavého, priehľadné od viditeľného, čierne od bieleho, nepestré od pestrého, čiernobiele od mnohofarebného. Podobne i ticho a hluk, harmóniu a nesúlad, teplo a chlad a mnoho iných vnemov – ktorých vzniká nespočet – no len niektoré bude môcť pocítiť človek. A všetky tieto vlastnosti musia poňať nejaké veci, ktoré ich prijmú v rôznej intenzite – a navzájom sa tak odlíšia. Ako sa však objavuje On? Vedomie chce poznať seba samo – a preto sa rozdelí do malých kúskov, bytostí, foriem života – ktoré sa môžu jeden na druhého pozrieť, vzájomne sa dotknúť a vnímať. Komunikovať, hľadať sa, zápasiť, prenikať do seba a zakúšať sa na nespočet predstaviteľných i nových spôsobov – ľudia sa stretávajú – a pritom sa len jediné vedomia rozpráva samo so sebou, aby samo seba poznalo. Poznávaním, ktoré nie je dôsledkom chcenia, ale tak prirodzené, ako jeho samotný vznik – samotvorenie sa do rozmanitosti.
Netreba počítať komplikované rovnice, stačí sa len pozrieť okolo seba - odpoveď na komplikovanú otázku je odjakživa tu. Všetko čo vidíme, cítime, myslíme si, uvedomujeme si. Nič neexistuje bez protikladu. Nejestvuje pojem, ktorý by sme si dokázali uvedomiť, ak by sme ho nevedeli prirovnať k jeho opaku. Ak napíšeme text čiernym atramentom na čierny papier, neuvidíme nič. Potrebujeme bielu. Na druhej strane, bielu ceruzku na bielom papieri tiež neuvidí nik. Aby sme dokázali definovať tmu, potrebujeme poznať svetlo. A naopak. Vezmime to z opačného konca, pojem ktorý by nemal protiklad a ktorý by sme nevedeli v uvažovaní "rozlíšiť" voči niečomu inému - by nikdy nevznikol. Neuvedomili by sme si ho ako taký. Ak by neexistovala tma, iba svetlo, nebolo by pojmu "svetlo", ani slova "svetlo". Načo? Bolo by tu stále, všade a vždy okolo nás - ako konštanta - nijak by sme si ho neuvedomovali. Uvedomujeme si, že vzduch má istú teplotu - len preto, že sa táto mení - raz nám je teplo a raz zima. Ak by bola teplota stále a všade na Zemi i vo vesmíre rovnaká, zmysel pojmu "teplota" by sme nepoznali.
Svetlo rozlišujeme v tme a tmu na svetle.
Polarita je vlastne najzákladnejšou vlastnosťou všetkého, čo jestvuje. Všetkého čo si okolo seba uvedomujeme. A ak existujú veci dvojtvárne (binárne), ako protiklad si vieme predstaviť veci viactvárne. Ak je na jednej strane čierne a biele, na druhej sú odtiene šedej. Ak si predstavíme niečo čiernobiele, vynára sa jeho protiklad - farebné. Pestrosť je podružná vlastnosť, iná tvár polarity, ktorá je svetu rovnako vlastná - vidíme ju všade okolo seba.
Biele a čierne.
Čierno-biele a odtiene sivej.
Čiernobiele a farebné.
Dovolím si napísať príbeh (s)tvorenia od "počiatku" ešte raz, aby sme si všimli ďalšiu jeho vlastnosť: Nič si dokážeme predstaviť len ako absolútny opak Niečoho. Nič znamená i neuvedomovani si ničoho - čo je opakom pojmu Vedomie. Vedomie je predstava, myšlienka, teda Nehmotné - čo je poznateľné len ako opak Hmotného. Ak si predstavíme abstraktný pojem, automaticky si predstavíme i jeho protiklad - konkrétnu uchopiteľnú vec. Tak ako je vedomie (myšlienka) "iba" predstavou - zhmotnenie (vec) je treba stvoriť (je to jeho odlišujúca vlastnosť). Tak vzniká i nekonečno ďalších myšlienok a tak je stvorených i nekonečne veľa vecí.
Nič neexistuje bez toho, aby si ho niekto neuvedomil
Nič ~ Niečo
Vesmír je zhustený do jedného bodu, potenciálu
Vedomie si predstavuje hmotné veci
Vedomie, Myšlienka, Predstava ~ Hmota
Boh (Vedomie, Prvopočiatočná Jednota) tvorí
*
Hmota sa nehýbe ~ protikladom je pohyb
Veľký Tresk
Expanzia vesmíru
Vesmír nezostáva binárny
Ostré hranice medzi protikladmi sa zahmlievajú
Čiernobiely vesmír ~ Farby a množstvo prvkov
Tá vlastnosť, na ktorú chcem poukázať je "samovytváranie sa" (autogenéza). Veci, pojmy sa samé vytvárajú - zo svojej vlastnej podstaty. Protiklady vznikajú jeden za druhým, v samorozvíjajúcom sa rade. Je to ako Veľký tresk a zároveň božské Stvorenie v jednom (spolu s mnohým ďalšími poňatiami vzniku všetkého, ktoré sme ešte nevymysleli). Vtip je znova v položenej otázke. Pýtali sme sa "Kde sa to tu vzalo?". No z podstaty vecí skôr vyplynie čosi ako (veľmi kostrbatým opisom) "Veci sú tu preto, lebo sú také aké sú." Ich vrodená vlastnosť vysvetľuje ich stvorenie - oni sú tu preto (vznikli tak), lebo inak by to pri ich podstate (pri tom aké sú) ani nemohlo byť. Ich polárna podstata určuje ich prítomnosť. Touto vetou zvláštne obchádzame slovo "vznik" - ako sa to celé vyvinulo, či bolo stvorené. Táto veta je možno svojráznou definíciou slova "vznik". Som tu, pretože, je to v povahe vecí z ktorých som stvorený ja a všetko okolo mňa. Toto tvrdenie možno nie je logické, racionálne - určite nie v matematike 1+1=2 - no v inej matematike - ktorú definuje samogenerujúca vlastnosť sveta protikladov - je to možné.
Veľmi zaujímavé príbuzenstvo týchto myšlienok som paradoxne našiel v technike: Open-source operečný systém Ubuntu, ktorý sa pomaly stáva freeware konkurenciou pre "M$ Okienka", svoje meno našiel v jednom z afrických jazykov, znamená: "Som to čo som vďaka tomu čím sme my všetci."
Ako vtipný dodatok snáď už len to, že možno jedinou cestou ako odpovedať na otázku "Ako to všetko začalo?" či "Prečo sme tu?" je odviesť človeka od tejto otázky. Potrebujeme tú odpove vôbec poznať? Áno, chceli by sme... Ale je to pre nás životne dôležité?
Aké prekvapenie nastalo, keď som sa neskôr stretol s konceptom Tao a taoizmom. Práve ten opísal polárnu podstatu sveta - niečo, čo som si dokázal odvodiť pozorovaním sveta sám - dávno predtým, než som sa s ním ako pojmom stretol. Je to ako objaviť čosi, čo som už dávno vedel. Nájsť niečo, čo som nikdy nestratil. Pre niekoho, kto to nikdy nezažil, ťažko predstaviteľný - no strhujúci pocit. Aj ked je to znova len jeden z možných pohľadov na svet - opierajúci sa o osobný zážitok - dosahujem pri ňom úplne inú kvalitu viery - ak dôverujem niečomu, čo vo mne vzniklo samo. Mnoho veriacich si doktrínu prečíta v Biblii alebo vypočuje v kostole - a nikdy nad ňou nerozmýšľa. Druhý tábor si prečíta skriptá nejakého uznávaného doktora vied a jeho opis vecí prevezme za fakt a takisto tomu verí. V oboch prípadoch, zápas týchto instantných veriacich s pochybnosťami je omnoho ťažší - lebo ich viera stojí na chabom základe. Na ignorantskom, pohodlnom nabifľovaní sa. Myslím si, že viera každého človeka by mala byť postavená na tom, že k nej dôjde vlastným poznávaním, alebo rozjímaním - a so svojim náboženstvom sa skrátka stretne v jednom bode Uvedomenia.
Všetko čomu máme veriť je okolo nás. Všetkému čo je okolo nás môžme svojim spôsobom veriť. Všetko čo nám Boh chcel povedať stvoril do sveta foriem. Všetka Pravda sú idey, ktoré vzišli zo seba sama - a tieto idey sa spodobili do vecí okolo nás. Chceš poznať Božskú Pravdu - pozri sa okolo seba. A tieto vety, tak ako všetky ľudské opisy a náboženstvá, Pravdu len načrtávajú, naznačujú jej tvar. Tak ako som už raz spomínal v pojednaní venovanému Pravde - ľudské slová a jazyk človeka sú nedokonalé, opisy ktorými sa snaží vyjadriť Pravdu sú vždy nepresné. Neraz iba kĺžu po povrchu, naznačujú len kontúry toho, čo chceme spoznať. Preto sa hneď v prvých riadkoch Tao te ťingu - "knihy o ceste tao" - veľmi výstižne píše: "Tao, ktoré možno opísať slovami nie je pravé Tao."
Polarita sa zdá byť dokonalým opisom systému Sveta, Života, alebo Univerza. Tak ako mnoho inch opisov je len jednou z možností ako svet vidieť. Iní ho možno nebudú deliť práve vo dvoje, iní ho nebudú vôbec deliť. I keď je taoizmus do istej miery náboženstvom, svetonázorom, filozofiou, v jednom pohľade je úplne iný - kdesi na polceste medzi náboženstvom a vedou. Ak sa obmedzíme len na polárny princíp - naznačuje nám, aká je povaha vecí. Tao vychádza z pozorovania sveta - odtiaľ odvádza polárnu podstatu všetkého - hoci sa tento opis neobmedzuje len na fyzikálne javy, ale vchádza i do "konceptuálnej metafyziky" - do rozboru pojmov a ich súvzťahov. Svet je plný protikladov, ktoré sa navzájom potrebujú, ba čo viac, vytvárajú sa. Ale to nič nehovorí o tom, podľa akých zákonov by sme sa mali riadiť, kam vlastne smerovať, čo bude po smrti, bude azda niekto súdiť náš život? Nedáva odpoveď na otázku prečo ona sama (polarita) vznikla. Prečo sa medzi protikladmi rozhodovať, alebo prečo ich vyvažovať. Je toto vôbec cieľom nášho snaženia? Tieto otázky skôr uvádzajú človeka do neistoty, než by ho príjemne inšpirovali do života. Na prvý pohľad je to opis vecí takých aké sú, nie recept na život.
Ale predsa, stačí sa vrátiť k tvrdeniu: "Svet je polárny". Tá náboženská strana tao sa skrýva v slovíčku "je". Keďže taký je, rešpektujme ho ako polárny. Nemáme ani inú možnosť - tak ako nespravíme nič s tým že je vesmír, je zem, je slnko, som ja. To už nie sú pochybné výrazy ako "veríme že", "počúvame tieto pravdilá", "musíš" a "nesmieš". Je to pokojné, vyrovnané a nevyvrátiteľné byť. Tao-izmus odvádza doporučenia "ako žiť" výlučne z odpozorovanej podstaty - radí nám žiť v súlade s povahou vesmíru (alebo kto nemá rád príliš široké pojmy: s povahou všetkých vecí v nás i okolo nás) - ktorou je vyvažovanie sa protikladov. Napodobniť svet okolo seba, byť s ním v súlade, hľadať stred (strednú cestu). Ideál Číny - vo svojom jazyku Krajiny Stredu - sa opiera o a prepája s jeho filozofiou, náboženstvom, poznaním.
Tao sa však nevylučuje ani s konceptom Boha. Len opisuje Pravdu z úplne inej strany... Spomeňme si na začiatku "samogenerovania". Vytvorili sme Vedomie - ktoré je len protikladom Nevedomia. Nie je tak ťažké toto vedomie pomenovať Bohom. Vedomie si predstavuje - Boh si predstavuje. A keď si predstavuje nehmotné myšlienky - protikladom k tomu je tvoriť hmotné veci. Je už len otázka ľudskej interpretácie, že toto rozpovieme ako príbeh - "Boh stvoril veci z ničoho" - je to presne ten istý koncept, len si Boha predstavíme ako niečo podobné sebe, ako človeka, ktorý tam hore sedí a niečo rukami vytvára. Snáď preto, že sa nám tak uvažuje ľahšie, než s abstraktnými pojmami. Ja osobne mám rád trochu pozmenenú verziu: "Vedomie chcelo spoznať seba sama to znamená vygenerovať svoju vlastnú rozmanitosť vo všetkých možných podobách. Tu nejeden človek nájde prvú uspokojivejšiu odpoveď na metafyzikálnu otázku: "Prečo?". Nuž, je to prirodzená vlastnosť vedomia - premýšľať, predstavovať si, tvoriť - a preto sa rozštiepilo do nespočtu malých vedomí, ktoré spolu navzájom reagujú. Tak sa to, čo si predstavuje, zároveň zobrazuje do hmotného sveta.
Z toho môžeme vyvodiť mytologický koncept kde sa Praduša = Boh = Vedomie rozdelí do malých častí - hviezd, planét, zvierat, ľudí - ktorí sa navzájom na seba pozerajú a poznávajú. Každý z nás takto obsahuje časť božského. Ako zvláštne tu pôsobí snaha mystického súfizmu o jednotu s Bohom - keď on sám sa vedome rozdelil do nespočtu bytí. My všetci a toto všetko sčítané spolu je Boh. Nie niekto tam vonku, mimo nás. "On a my." Boh (božské) je vo všetkom. Môžeme tak utíšiť dušu pýtajúcu sa "Prečo tu som?". Duša sa oddelí od celku - pobieha, hrá sa, rozpráva sa, zápasí, interaguje, poznáva - aby tak poňala jedinečným spôsobom svet - a vráti sa s touto vedomosťou znova do celku. Je to len iná verzi prostého faktu, že celé poznanie sveta je len zjednotením poznaní všetkých nás ktorí sme tu a uvažujeme a vnímame - a aj tých, ktorí tu už boli a nechali nám svoj odkaz. je to prirodzená cesta. Predstavme si, že sa chceme pozrieť sami na seba - a nemáme skratku ako zrkadlo. Mať tak zázračnú moc, rozdelil by som sa na dvoch - a ten druhý by sa pozrel na Mňa I. - tak by som sa bol konečne schopný vidieť, ako vyzerám. Vytvára to zároveň krásny základ pre symboliku - tak ako každé naše "oddelené" vedomie je len časť veľkého vedomia - naše telá sú spodobením týchto vedomí. Celý fyzický svet je len stvorením, zviditeľnením uvažovania a konceptov malých vedomí a teda aj ich Jednoty.
Čo sa týka západnej kultúry, nanešťastie uchopila koncepty východných náboženstiev - a aj taoizmu - zlým spôsobom. Kresťania (i moslimovia) radi delia veci na dobré a zlé, tak ako to prevzali od judaizmu a zoroastriánstva. Do týchto dvoch virtuálnych množín chcú zaradiť všetko. Vytvárajú nezmyselné reťaze dobrých a zlých vecí, vlastností aj pojmov.
Zlé=čierne=tmavé=ženské=pasívne=telesné=sexuálne=nenávisť=...
Dobré=biele=svetlé=mužské=aktívne=duchovné=panenské=láska=...
Pritom je zrejmým faktom, že zlé je jedine slovo zlé a dobré je jedine slovo dobré. Každá z vecí môže mať dobrý aj zlý aspekt - záleží na situácii, pozorovateľovi a kontexte. Keby platili tie uvedené rovná sa, nebol by dôvod, aby sme mali toľko slov - stačili by dve: dobré a zlé. Je hrubým omylom, keď západná kultúra "rozumie" východným učeniam presne týmto spôsobom - a na všetko sa snaží napasovať svoj nezmyselný koncept - súboj dobra a zla. Dobré a zlé sú veľmi abstraktné pojmy. Niečo môže byť pre nikoho dobré, pre iného zlé. Môže v niečom pomôcť a v niečom uškodiť. Liek a jed. Niečo môže byť miestne ku prospechu, no v širšej mierke spôsobiť katastrofu. V krátkom čase užitočné, v dlhšom neblahé. Dobré a zlé sú len relatívne ukazovatele: "pre koho ako". Už len spôsob ako všetko zlé (vrátane diabla - "pána temnoty") vymaľúvame načierno, je detinský. Keby nebolo noci, nebolo by ani dňa. Keby nebolo pojmu tmavé, nebolo by pojmu svetlé. Dokonca si dovolím provokovať: Keby nebolo dobra, nemali by sme ako rozpoznať zlo. A keby nebolo zlo, nebolo by odlíšiteľné ani dobro. Zlo vytvára dobro a dobro vytvára zlo. Vytvárajú sa navzájom. Pojem bez protikladu neexistuje.
Je dobrý deň, alebo noc? Keby nebolo dňa, nič by nemohlo rásť a žiť. Keby nebolo noci, nič by nemohlo oddychovať. Keby bola iba noc bolo by to rovnako zlé, ako keby bol iba deň. Dokonalosť stvorenia spočíva v rovnováhe, v existencii protikladov. Len tak je možný spokojný život. Dokonca to nemusí byť ani pol-na-pol. Noc v istej časti planéty trvá 8 hodín, deň 16 hodín. Každé vo svojej miere. Tak ako je to potrebné. To je ďalšia univerzálna vlastnosť. A aby sme ani takto nemohli zjednodušovať - kdesi na pomedzí nájdeme brieždenie, súmrak, ráno, večer, pravé poludnie... Ktosi môže povedať, že dobrá je rovnováha a zlý je extrémizmus - teda porušenie rovnováhy. Ani to nie je úplne pravda - veď rovnováha a nerovnováha existujú ruka v ruke. Rovnováha sa porušuje a z nevyrovnaného stavu sa zasa vraciame do rovnováhy. Tento pohyb, dynamika - je vlastne životom samým - naproti nehybnej smrti.
Tvorenie sa do sebazviditeľňujúcich sa protikladov umožňuje svet vnímať a opisovať Taom – nedoziernou spleťou párov vecí, vlastností, javov, vnemov, pocitov a myšlienok. Tao nehovorí o tom, čo všetko vytvára tú ktorú Vec, ale o tom, že každý z týchto prvkov jestvuje i so svojim opakom. Nie je to kniha alchýmie – návod na miešanie – len púhy zoznam látok a bezpodmienečne jestvujúcich protilátok. Tu sa tvorí i každá viera Zeme a Človeka. Či už jeho Nebo a Zem, More a Súš, Svet a Podsvetie, Vonkajšok a Vnútro, Telo a Duša, Tvor a Tvorca, Boh a Protiboh, Poriadok a Chaos, Úmysel a Náhoda, Nepoňateľnosť a Vševedúcnosť, Bezmoc a Všemocnosť.
Jednou z možností praktického využitia Tao je skúmanie príbuzných pojmov, ak máme pocit, že sa náš príbeh samovoľne presúva na jednu stranu váh. Ak sa nám zdá, že život žičí len jednej strane – a v tej druhej nám dáva menej, než potrebujeme – možno sa tak snaží (alebo ak si odmyslíme jeho Vôľu – povedzme, že veci/duša/podvedomie sa prirodzene snažia) vyvážiť inú nerovnováhu, ktorú sami (nechtiac?) vytvárame. Ak prijmeme pohľad (vieru), že Univerzum (úplne všetko čo existuje) je samo rovnováhou – jej idea i zhmotnenie – akákoľvek akcia jednostrannosti vyvolá reakciu, ktorá rovnováhu znova nastoľuje. Zákon akcie a reakcie vyplýva priamo z tejto podstaty. V tomto pohľade možno objaviť i mechaniku príčin a následkov. Ak sa teda pasujeme s nespokojnosťou v nejakom aspekte či už fyzického, alebo duchovného sveta, v rovnakom svete môžme nájsť i protiváhu – príčinnú akciu, ktorá spôsobila reakcie – a teda i následky, s ktorými nie sme spokojní. Tu naviac môžeme odpozorovať vzťah medzi duchovným svetom a fyzickým – ten druhý je zhmotnením prvého – takže popri nežiadúcich následkoch vo svete fyzickom môžme hľadať i nedostatok, alebo prebytok i v duchovnej rovine, ktorá je so svojim zhmotnením jasne prepojená. K tomu nám môže dopomôcť náš osobný symbolický slovník.
Aby som článok stručne uzavrel - Tao / Polarita / Prirodzenosť má pre každého jeho osobný presah. Ako homosexuál som len nutným protikladom k heterosexulite. Ako sa často pripomína, "heterosexuáli vznikli v 19. storočí" - pretože dovtedy nikto ľudí nedelil - neboli identity heterákov ani buzien. Boli len ľudia. A dva typy príťažlivostí - k opačnému a k rovnakému. To zároveň poslúži ako príklad tvrdenia, že žiaden pojem nejestvuje bez protikladu. Polárny princíp univerza je pre mňa sám o sebe zdôvodnením prečo som tu, taký aký som. Som len spodobenie jednej z možností. Muži na ženy verzus muži na chlapov. Užitoční jedným spôsobom (plodiaci deti, rozmnožujúci sa) a naproti nim ľudia žijúci v inom práve (s úžitkom alebo zmyslom bytia iného typu). Ak si vieme predstaviť lásku dvoch rôznych pohlaví, automaticky tým vytvárame možnosť predstaviť si lásku rovnakých pohlaví. A čo si vieme predstaviť, to sa môže aj zhmotniť. A tu som. Viac na túto tému v druhom súbore článkov: Sme pestrí.
