Chlapina a mužena

1.2.02 - I.

Od neandrtálcov k metrosexuálom

"Chlap nie je..."

Tento článok existuje aj v "obrázkovej verzii". Ilustrácie dopĺňajú a rozvíjajú text úvahy, tvoria s jeho obsahom previazaný celok. Pomáhajú vžiť sa do odovzdávaných myšlienok, precítiť ich - podobne ako príbeh umožňuje "zažiť" to, čo by čitateľ v podobe radu tvrdení ľahko odsunul. Obrázky môžu zachytávať aj nahé ľudské telo, jeho časti, pohlavné orgány, ich úpravy; fotografické náznaky sexuálneho aktu, alebo jeho vyobrazenie na historických artefaktoch (hoci som sa súčasnej priamej pornografii vyhol); tak výjavy ľudskej blízkosti, nehy a intimity - ako aj znepokojujúceho násilia rôznych druhov; objekty fetišov a scény alternatívnych sexuálnych praktík (ktoré boli predvádzané na verejnosti) bez kopulácie samej. Pre niekoho ich zhliadnutie môže byť nepríjemné až traumatizujúce - preto ponúkam v prvom pláne túto verziu bez obrázkov. Obrázky prikladám s úmyslom ilustrácie textu, ktorý je obsahovo určený dospelým (dospievajúcim, sexuálne uvedomelým) osobám. Načítanie grafického materiálu môže trvať dhlší čas, v závislosti na rýchlosti pripojenia. Nasledujúcou linkou sa môžeš presunúť na obrázkovú verziu.

Do rozpravy o sexuálnych a rodových menšinách sa nemôžem pustiť skôr, než opíšem bytosť, útvar, pojem - z ktorého sa vyčleňujú, naproti ktorému sa definujú, s ktorým (neraz kruto) zápasia. Muž obyčajný, "pravý chlap" - svojimi slovami normálny - bez neho by žiadni "nenormálni" ľudia neboli. Existuje vôbec, alebo je to len prelud, ideál, nebodaj matematický priemer? Veď podľa predošlého článku sme výnimoční, jedineční a v menšine - každý svojim spôsobom - všetci.

Nebojácny silný rytier, ktorý si nezúfa ani v tých najhorších príkoriach - pevný vzťažný bod pre nejednu princeznú - a neraz i stredobod (svojho) vesmíru. V nasledujúcom texte sa pokúsim o čosi rozšíriť tento náš rozprávkový - či pre iných stredoveký - ideál mužnosti. Jadrom celej úvahy bude opis rôznych čŕt, akými muža opisuje jeho (nielen pozorujúce) okolie, aj vlastnosťami, na ktoré je hrdý (pyšný) a pestuje ich v sebe sám. Nazrieme do typických mužských (polo)svetov. Predpokladám a dúfam, že sa nevyhnem ani pozornosti samotných skúmaných živočíchov - aj keď sa z časti opriem o netechnické vedy, ako je antropológia, sexuológia, biológia, či hlbinná archetypálna psychológia, s ktorými nejeden praktik a pragmatik nie je zadobre. Odporúčam preto niektoré z článkov Prvouky pre pokročilých, v ktorých môže nájsť (a teraz veľmi ironicky) "návody na použitie", ako sa v priestoroch týchto vied pohybovať.

Hoci sa pokúšam o hľadanie odpovedí na otázky "čo to je chlap?" a "čo by mohol byť chlap?", narážam na jeden všadeprítomný paradox mužského sveta - muž nie je. Vo význame takpovediac jazykovom, aj v prenesenom. Chlapi sa veľmi radi (p)opisujú pomocou negatívnych definícií - nie som to a nie som ono - a neraz je ťažké nájsť vôbec nejakú pozitívnu. Všetky tie "nie je" sa zdajú naznačovať voľajaké obrysy tohto pohlavia, no len napohľad, v skutočnosti je obraz chlapa ešte hmlistejší a tvar ešte neuchopiteľnejší. Veľakrát sa mi chce zakričať - "Nie si hento, nie si tamto, tak čo vlastne si!?" Hoci je zápor, kontrast, náprotivok - právoplatným spôsobom ako opísať veci či pojmy - tento negativizmus v prípade mužov prezrádza akúsi kŕčovitosť, rôzne strachy a neistotu. To všetko prekrýva samozrejme veľa sebaistoty, mužská česť alebo ješitnosť a siláctvo navonok. Muž predsa nie je baba. I toto prehlásenie v sebe skrýva niekoľko významov, ktoré v každej jednej časti rozviniem - spolu s pohľadom modernej vedy - v niektorom typicky mužskom prostredí, hoci aj asociatívnym radom, do opisu niektorého z význačných rysov chlapskej navonok vyrysovanej postavy. Naproti nej stojí, naopak veľmi hmlistá, postava ľudských príbehov. Chlap ako osobnosť. Hrdina. Legenda. Preto si dovolím začať tak trochu poeticky...

Mýty identity

Nech sa ani mužský čitateľ necíti nesvoj - začnime na obľúbenej pitke. Sympóziá boli v antike bankety, na ktorých sa muži s postavením a vážnosťou oddávali sýteniu tela - hodovaním a pitím vína, ktoré im nalievali mladíci, vtedajší ideál krásy - aj ducha - rozpravami na všemožné témy. Na hostine, tak ako ju zachytil vo svojej filozofickej rozprave Platón, sa stretáva niekoľko významných hostí, pričom každý vzdáva hold božstvu krásy a lásky - Erótovi. Spomedzi nich je pamätihodný preslov štikútajúceho dramatika Aristofana, v ktorom rozvíja svojský príbeh Stvorenia. Na počiatku jestvovali ľudia ako gule, dvojjediné bytosti so štyrmi nohami a štyrmi rukami - v troch "vyhotoveniach". Mužsko-mužské bytosti pochádzali zo Slnka, žensko-ženské zo Zeme a napokon mužsko-ženské z Mesiaca. Bohovia - či už zo strachu, alebo žiarlivosti - sa ich rozhodli potrestať a rozdelili ich vo dvoje. A tak sa počas života každý jeden pokúšame nájsť svoju "chýbajúcu polovičku" - medzi zástupmi ďalších, podobných. Túto túžbu po opätovnom spojení, o ktoré sa pokúšame fyzickým kontaktom a predovšetkým súložou, nazývame láska.

Nenájdeme veľa mýtov, kde by sme narazili na viac než dvojpohlavné poňatie sveta. Ba čo viac, týmto pohlaviam sa priraďujú isté charakteristické vlastnosti a samozrejme úlohy, ktoré majú počas života napĺňať. Ázijská mytológia tiež rozlišuje ženský a mužský princíp, pričom napríklad v I-ťingu (Knihe premien) sa spodobujú takto: Svet to je Nebo a Zem. Nebo predstavuje ducha, myšlienku, ktorá tvorí - Zem zasa hmotu, ktorá sa necháva tvarovať. Nebo je aktivita, Zem zasa prijíma. Nebo nazývame mužským prvkom, Zem ženským. Tak vzniká nespočet ďalších protikladov - jasné a temné, zjavné a tajomné, odhaľujúce a skrývajúce, dobýjajúce a chrániace, silné a poddajné, tvrdé a mäkké - a všetko čo je. Hoci by sme ľahko doplnili priradenia - nezabúdajme, že mužský a ženský princíp sú symbolické významy, kde pomocou vtedajšieho tradičného usporiadania vzťahov znázorňujeme pojem tao. Vieme, že protiklady sa priťahujú a neraz aj spodobujú do reality manželstva - no vyváženie môže nájsť každá bytosť aj v sebe. Nebezpečná je len nerovnováha a nesúlad. A ak sa dôkladne pozrieme na tvar symbolu jin-jang, objavíme, že v každom z prvkov je zárodok svojho protikladu.

Do tretice, príjemne vnímavá k zložitosti sveta je aj mytológia mnohých pôvodných amerických kultúr. Nebudeme sa tu zaoberať ich príbehmi stvorenia, ktoré sa líšia od kmeňa ku kmeňu, ale organizáciou spoločnosti. Hoci mužskému a ženskému pohlaviu prináležali rozdelené úlohy, časom "indiáni" zistili, že sú situácie, kde musia zvládnuť aj práce opačného pohlavia. Svoje miesto však mali aj ľudia stojaci medzi pohlaviami (tretie a štvrté pohlavie), mužo-ženy, alebo tiež "premenlivé pohlavie". Dnes ich súborne nazývané "two spirit" - ľudia dvoch duchov - nakoľko sa verilo, že v jednom tele sa u nich ocitol mužský aj ženský princíp. Z toho plynula veľká vážnosť (u domorodcov komplikovaný pojem, ktorý nevylučoval priateľské doberanie, so zmyslom prevencie pýchy), ktorej sa títo ľudia tešili. Spájali (zmierovali) mužský a ženský svet, ale aj svet ľudí so svetom duchov a bohov. Zaujímali miesto šamanov, liečiteľov, ošetrovateľov na výpravách, dohadzovačov, veštcov, nositeľov tradície, organizátorov obradov, spoluvychovávateľov detí ostatných rodín. Navonok striedali rodové úlohy, obliekali si mužské aj ženské prvky odevu, milovali sa so ženatými i slobodnými "heterosexuálnymi" mužmi - pretože tí verili v ich nesmiernú moc a nepociťovali povinný a naučený odpor k mužskému telu.

Muž sa nebojí

Muž nie je baba, pretože nie je zbabelý... V prostej logike tak trochu zamieňame prebytok testosterónu, ktorý mu bráni zvažovať nebezpečie, s pestovanou črtou - odvahou. Práve tu sa dokonale spodobuje dynamika polarity. Ak sa dva protiklady nevyvážia náležitým spôsobom - napríklad odvaha a rozvaha - stupňujú sa, alebo skôr nafukujú, do extrémnych rozmerov, samozrejme na oboch stranách. Hovoríme tomu rozpad a v našom prípade naberá podobu pochabosti, ktorá len prekrýva nesmierne obavy, ktoré či si to prizná, alebo nie - muž cíti. Strach je prospešná veličina, ktorá nás vedie k opatrnosti a pramení v pude sebazáchovy. Muž nedostal žiaden zvláštny prídel odvahy - veď ju musí nachádzať v skupine. "Hecuje" sa navzájom so svojimi spoločníkmi k hrdinským kúskom a v početnosti nachádza aj silu pobiť sa, ktorú by sám ťažko nazbieral. Veď šikana je napokon doménou slabochov, ktorí sa nedokážu inak presvedčiť (uistiť) o svojej sile.

Nevedno či po sexe, alebo pred ním, obľúbenou mužskou činnosťou je šport. Muž je bojovník, ktorý na prvý pohľad žije násilím. Hocaký dej vníma ako súťaž - ktorej výsledkom je víťazstvo, prvenstvo, alebo naopak prehra. Neustále sa hrá a hru berie smrteľne vážne - tak ako fanúšici na štadiónoch, ktorí sa boja priamo neúčastnia, pasívne sa napchávajú fast-foodom a pokrikujú, no víťazstvo v umelej hre v aréne nimi lomcuje ešte intenzívnejšie a privlastňujú si ho pre seba. Len tu zástupy sebeckých individualistov prežívajú silnú potrebu súnaležitosti, spolupráce a tiež katarziu. Vyhrávajú a radujú sa - či prehrávajú a smútia - spolu s futbalistami v rôznofarebných dresoch. Veď celý svet súťaže je čiernobielo rozdelený na nás a ich. Dobrí a zlí, priatelia a nepriatelia, my a oni - presnejšie my proti nim. Buď si s nami alebo proti nám. A samozrejme my za seba - za svoju svorku, bandu, partiu, tím, mužstvo. Z tohto rozpoloženia vznikajú aj pojmy vernosti a zrady. Z víťazstva zasa arogancia a závisť. Keď sa štiepa drevo, lietajú triesky - tu sa však štiepi celý les.

Chlap je neposedné stvorenie, ktoré neustále potrebuje čosi robiť. Kancelárske rozvaľovanie, ale aj televízne kysnutie sú (hoci k nim sám neraz pristúpi) proti jeho podstate. Aj v sexuálnej rovine sa neraz štylizuje do pózy atléta - zasievča a rozsievač semena, z ktorého sa stáva chronický záletník - najlepšie ho stimuluje neznámosť, dobrodružnosť, objavovanie a získavanie, dobýjanie - ktorého úspešným zvládnutím prichádza napokon k nude. Získanú korisť treba strážiť pred závistlivcami, trofej znovu obhájiť, najkrajšiu samičku zavrieť na sedem zámkov do veže. Tak vzniká pojem majetku, aj vo svojom obludnom rozmere majetníckosti. Stáva sa z neho samec strážiaci si svoj hárem, svoje teritórium, svoju autoritu. Naozaj nie je chlap viac než zviera, šelma, beštia?

Nad touto otázkou si lámali antropológovia hlavu celé 20. storočie - v debate nurture versus nature (výchova naproti prirodzenosti). Je človek taký aký je, pretože má na to vrodené predispozície, alebo je len výsledkom výchovy rodičmi a spoločnosťou, ktorá ho formuje? Ústrednými predstaviteľmi tohto sporu sa stali Margaret Mead (jedna z troch najznámejších žien svojej doby) a jej konzervatívne založený oponent Derek Freeman. Meadová navštívila v 20. rokoch polynézsku Samou, kde sa spriatelila s miestnymi dievčatami a podnikla výskum - ktorého výsledky šokovali vtedajší svet. Samojskí mladí prechádzajú z detstva do dospelosti plynule - nezažívajú pritom stres a úzkosti ako ich rovesníci vo zvyšku "civilizovaného sveta". Oddávajú sa bohatému sexuálnemu experimentovaniu a veľmi vlažným a voľným vzťahom, než sa napokon usadia a vstúpia do manželstva.

Naopak, Freeman navštívil Samou v 40. rokoch - a objavil ju silne amerikanizovanú i puritánsku - misionári tu vykonali kus práce. Stal sa čestným členom kruhu starších, pohyboval sa vo vyšších vrstvách miestnej spoločnosti a nemohol si nevšimnúť silný kult panenstva. Naviac, pozoroval súťaživosť, majetníckosť, agresivitu - všetky črty (aj) americkej kultúry - ktorých neprítomnosť Meadovú príjemne prekvapila. Freeman ich zhodnotil ako ľudskú prirodzenosť. Po ľútom boji medzi Freemanom a celou antropologickou obcou dospievame k pohľadu, že každý pozorovateľ hodnotí subjektívne, záleží v akej časti spoločnosti sa pohybuje i v ktorom čase navštívi komunitu. Človek má isté prirodzené sklony, ktoré rodinná a spoločenská výchova buď vyzdvihuje, alebo potláča. Otázkou zostáva, nakoľko je v takej či onakej spoločnosti šťastný...

Prechádzajme sa ešte chvíľku po plážach Samoy. Vychutnávame si deň, náladu, krajinu - keď tu nás zrazu niekto dobehne - a krok pred nami sa otočí: "Haha, predbehol som ťa, som prvý!" Nie je to absurdný pocit, nechať sa zatiahnúť do konceptu vyhrať - ak vôbec nie sme v súťaživom rozpoložení? To je rozdiel medzi meranou kvantitou - a kvalitou, akou je napríklad vychutnávanie. Sme šťastní, keď vyhrávame, pretože nás od detstva učia, že "to je šťastie", že "vtedy sa máme radovať"? Keď sa pozrieme do tváre športovca na stupni víťazov - usmieva sa, pretože je šťastný, alebo preto, že by mal byť? Ťažko vykonať výskum, ak nemáme istotu úprimnosti spytovaného človeka. Ten nepochybne šťastný chce byť - nebude sa mu páčiť, ak ho oberieme, hoci aj o naučený dôvod pre radosť. Jediné, čo môžeme, je provokovať ho otázkami - "Čo naozaj cítiš?" - a nechať ho odpovedať úprimne samého pre seba. Ak sa k tomu odváži.

Odvaha, ako som popísal, je vlastnosť na ktorej si muž zakladá. To, že je to neraz predvádzajúca sa pochabosť, je druhá vec. Odvaha vyliezť na strom, preskočiť ponad oheň, preplávať nebezpečnú rieku, vystreliť si z učiteľa, byť drzý, zbiť spolu s partiou neobľúbeného spolužiaka, ... Napriek tomu, ťažko nájsť vo väčšine chlapov odvahu byť iný, byť sám sebou, mať opačný názor. Zastať sa niekoho, komu sa všetci vysmievajú - aby sa sám nestal terčom výsmechu. Odvaha prejaviť slabosť, slzy. Odvaha odlišovať sa zovňajškom, alebo zjaviť nejakú vnútornú črtu - napríklad sexualitu. "Mať gule" nejsť s davom, so stredným prúdom, so šedým priemerom - byť výnimočný, vybočovať z normy, hľadať si vlastné definície šťastia, žiť život sám za seba. Muži nielen obľubujú uniformy - tento fetiš je len na povrchu - oni zúfalo túžia byť "normálni", ako všetci ostatní.

Muž nie je slaboch

Muž nie je baba, pretože nefňuká a pokiaľ možno - ani neprejavuje svoje emócie. Muž prežíva s kamennou tvárou, odoláva, zvláda bolesť, prekonáva sám seba. Nie že by to mal v povahe, "on musí", patrí sa to, pretože to odjakživa bolo tak. Takí boli muži pred ním, také sú mužské vzory okolo neho. V nedostatku pozitívnych definícií mužstva sa nenápadne obzerá okolo seba a snaží sa byť ako ostatní. Necitlivý, tvrdý - až natvrdlý. Neemocionálny, racionálny, logický, pragmatický, praktický, materialistický - až sa trochu arogantne vysmieva hocčomu duchovnému, iracionálnemu, či citovému. "Chlap nie je mäkký, muž nie je padavka, chlapci neplačú." Kým dievčatá bez hanby prejavujú svoje pocity navonok, zdieľajú svoje trápenia i radosti verbálne aj fyzicky - objímajú sa a utešujú - chlapi sa, predovšetkým dnes, nemôžu ani len dotknúť bez povinného "buzerant". Zapovedaná emocionalita preteká len v silne formalizovaných podobách - objatiami po zápasoch, plesnutiami po zadku v sprche, potľapkaním po pleci. A vyjadrenie pocitov predčasne umiera v ejakulácii častíc - "nó", "hmmm", "viéš", "tak", "teda", ... Nie že by muži nič necítili - no úplne predovšetkým je to hanba - majú pocit, že ich posuduzje celý svet a očakáva od nich tvrdosť. Ba ani ženám neimponuje, ak sa chlap rozplače - v spoločenskom štiepení chcú byť to slabšie pohlavie (ktoré treba ochraňovať, zachraňovať, pestovať, zdobiť a samozrejme živiť) a preto potrebujú svoj náprotivok, vždy s chladnou hlavou.

Elisabeth Badinter v knihe XY - Identita muža popisuje mnohé rituály prechodu - ťažké i kruté skúšky, v ktorých sa z chlapca stáva muž. Či je to obriezka, rozpoľovanie penisu, lezenie na skaly, skákanie dolu, pobyt v divočine - pretrpením bolesti, ba čo viac, jej chladným prehliadaním - sa stáva chlapom. Badinterová to zhŕňa do pozorovania, že kým dievča plynulo dospieva v ženu, v podstate ženou stále je, muž sa mužom musí stať. Čo je to mužnosť vymýšľajú a potvrdzujú ostatní muži. Neraz ju musí neustále počas svojho života dokazovať - inak ho pohotovo niekto označí za "babu". Zaiste, aj tento nenechavec tým pravdepodobne len zvýrazňuje vlastnú mužnosť - relatívne - tým že ju stavia nad niekoho druhého. Ak sa muž stáva mužom, nie je ťažko pochopiť jeho obavy, že by sa mohol "stať" buznou. Istá miera odolnosti je nepochybne na mieste - ľudský druh chce prežiť. No mužnosť ďaleko prekračuje tento zmysel, stáva sa predmetom značky, cti, mužskej ješitnosti. Jej urazenie je v (ne)myslení chlapov jedným z najťažších zločinov. Najmä ak zakrýva nesmierne dôležité prázdno. Pre potvrdzovanie vlastného pohlavia si neraz volí úplne absurdné obrady - ako je napríklad vypitie sebazničujúceho množstva alkoholu. Mužnosť, ak ju máme uznať, predsa musí znamenať isté charakterové kvality. Poňatie, že ju dosiahneme nejakým fyzickým úkonom, cirkusovým kúskom, je nanajvýš detinské.

Mladí chlapci chcú byť čo najrýchlejšie mužmi. Deti túžia byť dospelé - čo všetko si budú môcť dovoliť, alebo užívať! Deti sú prirodzene sebecké, kruté a nafúkané. To je ich prirodzenosť, ktorú musí okresať výchova - naznačiť mladému človeku hranice - "nemôžeš urobiť druhým to, čo nechceš aby robili tebe" a "každý má právo urobiť to, na čo si vyhradzuješ právo sám". Zakladanie si na pyšnej dospelosti, autorite, tituloch - je nesmierne nedospelé. Naopak, dospelosť si dokáže zachovať pozitívne detské schopnosti - nevinnosť a čistotu - ani nie tak v kresťanskom zmysle cudnosti, panenstva a prostoduchosti - ale zvedavosť, hravosť a rýdzosť. To je doslova taoistický opis protikladov - v rozpade alebo rovnováhe. Stanie sa dospelým - prostredníctvom vyprovokovanej skúšky ("stavím sa, že sa bojíš ísť do toho strašidelného domu") - je detská hra. Väčšina mužov tak zostane celoživotne deťmi, nie v pozitívnom, ale infantilnom zmysle - a tieto deti zasa potvrdzujú "dospelosť" ďalších detí. V tomto procese hromadnej sebavýchovy sa stráca naša schopnosť rozpoznať "nurture" a "nature".

"Mám lepšie autíčko!" (Porovnávanie.)
"Ja som chlapec a ty si len dievča!" (Povýšenectvo.)
"Dievčatá s nami nesmú!" (Elitárstvo.)
"To je moja hračka!" (Vlastníctvo.)
"Musíš mi to dať!" (Právo silnejšieho.)
"Ja mám pravdu!" (Namyslenosť.)
"Musíš ma počúvať!" (Panovačnosť.)
"Ukážem ti, kto je tu pán. Ja som veliteľ." (Vládnutie, ovládanie, moc.)
"A ak nie... zbijem ťa." (Slabosť vplyvu "riešená" násilím.)
"Alebo ťa zbije môj otec." (Zabelosť sa skrýva za sukňu.)
"Môj tato je silnejší." (... a znova porovnávanie.)

Tieto vlastnosti sa prejavujú rovnako i vo svete "dospelých" mužov. Nafúkanosť v podobe "urážky mužskej cti", ktorú v mnohých krajinách trestajú smrťou. Hoci sami záletní, neveru ženy nevedia prekúsnuť - čo nie je dôsledkom žiadnych úprimných citov (veď tie muž celý život potláča a odstraňuje), ale majetníckosti - partnerka je trofejou, investíciou a vo vlastníctve muža. Aspoň dovtedy, kým ho zaujíma. Večná súťaživosť, porovnávanie kto ďalej dočúra, sa prejavuje tak v spiritualite, športe, architektúre (mrakodrapy), ekonomike, ale preniká aj do sveta nemerateľných a neporovnávateľných kvalít - "krajšie", "zaujímavejšie", "umeleckejšie". Detinská neomylnosť - muž predsa nepochybuje, nepriznáva si chybu, nepodriadi sa - sa prejavuje aj v spôsobe, akým "vlastnia" takú alebo onakú vieru. Ja mám pravdu. Moji rodičia mali istotne pravdu. Naše náboženstvo je správne. Všetci ostatní sa mýlia. A patriarchát, ktorý tieto teologické ideológie zakotvili, je večnou túžbou po moci, ovládaní, ako ju poznáme z hier "kto bude veliteľ" či "kto komu ukáže, kto je tu pánom". Na jej pozadí môžeme len tušiť neschopnosť nájsť vlastnú sebaistotu a potvrdiť svoju hodnotu.

Na ekonomický rozmer mužnosti chcem obzvlášť upozorniť. Od sveta impérií sme sa ďaleko neposunuli, nielen časovo, ale ani obsahovo - dnes už nemajú národný, ale skôr korporátny charakter. Pozorovať správanie pánskeho klubu na burze je ako exkurzia do materskej škôlky. Smrteľne vážna hra, doťahovanie, hystéria - kto bude prvý, väčší, silnejší, bohatší. V súvislosti s krízou sa veľa rozpráva o rôznych príčinách - najmä ideologického charakteru (taká alebo onaká ekonomika, štát, súkromníci, regulácia, liberalizmus) - no veľmi málo počúvame o skutočnom mužskom - machistickom - pozadí tak recesie, ako celého stroja ekonomiky. Filmy ako Insider Job (2010) síce nenápadne a akoby na okraj, no predsa vyjavujú osobnosti biznismenov "ktorí riadia svet". Sú to nafúkaní sotva dvadsiatnici, a hoci i starší - stále deti - panovačné, drzé, rozmaznané, sebecké a nevšímavé. Hrajú sa s číslami a vystatujú sa svojimi vilami, súkromnými lietadlami, utrácajú neskutočné peniaze za prostitúky, drogy alebo luxusné destinácie. A ak sa im popri tom hraní - "ja sa nemôžem mýliť, naša teória je správna" - podarí položiť svet na lopatky - rozplačú sa, zrútia, alebo obesia. Deti nepoznajú zodpovednosť, tú nesú rodičia. No v realite nie je nikto, kto by faganom vyprášil zadok. Ak planéta stojí pred nejakým nebezpečenstvom, tak skôr než asteroid či marťania - sú ním deti ponechanú bez dozoru aj naša neschopnosť rozpoznať detinské vlastnosti tých, ktorí svet vedú.

Ak nejaká "mužnosť" vôbec existuje, nepochybne tkvie v kvalitách. Dokonca v pojmoch, ktoré v zdravej miere vyvažujú ich protiklady. Odvaha s rozvahou, rozhodnosť s poddajnosťou, tvrdosť s mäkkosťou, odolnosť s citlivosťou. Ak muž nebude v istom pohľade schopný byť "slabý", jeho sila bude vždy len okatá pretvárka, póza, naparovanie sa - a v nevyhnutnom štiepení sa bude prejavovať skôr silením sa, siláctvom a násilím. Rituál prechodu má zmysel, ak dokáže v mladom človeku prinajmenšom prebudiť záujem o kvality vyrovnanej mužskej osobnosti. Určite sa to nestane jednou skúškou, za jeden deň. Traumy, kde dospelí páchajú na bezbranných deťoch násilie, ktoré musia navyše prehltnúť - v nich vypestuje nevšímavosť, ak nie radosť z páchania násilia na druhých. Rituál prechodu vytvára akýchsi instantných chlapov. Ak však mladý človek preukáže súbor ozajstných a potrebných kvalít, pred celou komunitou (mužskou aj ženskou), nepochybne ho poteší uznanie a symbol prijatia medzi dospelých, ktorý na seba (k sebe) prevezme - a nemusí ani poškodiť jeho telo. Chlapec sa stáva mužom nepochybne výchovou, kde detinská rozmaznanosť zanikne a jeho predispozície sa vyšľachtia do zdravej, užitočnej a zmysluplnej podoby. Potom si môže hľadať mieru medzi pokorným učením sa od druhých, ktoré musí zvládnuť rovnako tak, ako odvážne hľadanie si spôsobu života sám za seba. Skôr než muž musí, aj jazykovo znie lepšie: muž môže.

Muž nie je fiflena

Rozdelenie na silnejšie a škaredšie pohlavie som už naznačil - dokázať že hovoríme o rozpade mi snáď pomôže Leslie Feinberg, ktorý sa tiež identifikuje ako "two-spirit". Tento človek vo svojej knihe Pohlavní štvanci rozpisuje ľudskú identitu do niektorých kategórií. Tým prvým sú vonkajšie pohlavné znaky - od chromozómov XX či XY až po vagínu a klitoris, semenníky a penis - či obojpohlavnosť. Na základe týchto znakov nás rodičia a spoločnosť istým spôsobom vychovávajú - preberáme nejaké spôsoby aj úlohy, vzťahuje sa na nás istý jazyk - prináležíme k mužskému, alebo ženskému rodu. S rodom sa spája nesmierne veľa rodových stereotypov - či už "chlapci nefňukajú", "chlapci nenosia ružovú", "chlapci sa nehrajú s bábikami", alebo naopak "to sú ženské práce". Chlap so žehličkou a žena v armáde nepochybne prekračujú veľmi citlivé hranice - nazývame ich gender-benderi (doslova "ohýbači rodov"). Napriek tomu, ak hovoríme o identite, to akým pohlavím sa človek cíti byť, nemusí vôbec súvisieť s rodom a môže sa priečiť aj vonkajším pohlavným znakom. Títo ľudia si vravia transsexuáli - či už túžia, alebo netúžia dať si chirurgicky zmeniť vonkajšie pohlavné znaky. A kategóriou vo svojom práve je aj sexuálna orientácia - akým pohlavím sme (cítime sa byť) a aké pohlavie (či pohlavné znaky) nás priťahuje.

V tomto komplexnom pohľade je "muž" - tak ako ho väčšinová spoločnosť chápe - smiešne zjednodušený pojem, v ktorom sa všetky zmienené nuansy nenáležito miesia. O delení na silné a slabé pohlavie sme si už čo-to povedali. Neraz ústi do nepekných situácií - muž svoju krehkú kvetinku zachraňuje a šatí - následne ju vníma ako investíciu, majetok - a stráži ju viac, než je žienke milé. Veľmi sa potom diví, prečo je taká "slabá" proti násiliu "silnejšieho pohlavia". Delenie úloh je nepochybne dobré a potrebné, ak majú muž a žena zabezpečiť obživu, chod domácnosti a výchovu detí. Nie je však žiaden dôvod, aby toto rozdelenie prísne podliehalo rodovým stereotypom. Každý máme jedinečnú osobnosť, kombináciu schopností a citu pre rôzne záležitosti - a teda ak činnosti nezdieľame v úplne rovnakej miere, môžeme ich prispôsobiť skutočnému nadaniu, nie patriarchálnym poverám. Krásne ženy a silní muži akoby si delili kvalitatívne a kvantitatívne hodnoty - i vnímanie sveta. Akosi z toho plynie aj podružné rozdelenie, v ktorom muži vystupujú ako to "škaredšie pohlavie".

Muž nie je baba, preto sa nelíči, nezdobí šperkami (a ak áno, tak strohejšieho charakteru), neoblieka sa tak pestro. Ak hovoríme o chlapskej svalnatej postave, nepoužívame slovo pekný, to je "nemužné", skôr výrazy ako silný, drsný, nabúchaný, vyrysovaný a atletický. Je to vec ješitnosti, detinskosti a najmä slovníka - povieme si, je tam toho - veď ak sa pozrieme do hocakej sídliskovej posilňovne, nájdeme v nej desiatky ozrút, ktoré sa snažia dosiahnúť krásu, hocako to nazývajú. S rovnakým zaujatím, ako ženy pri líčení, alebo skúšaní šiat - muži sa obzerajú v zrkadle, napínajú svaly - a pozerajú sa jeden po druhom, obdivujú sa a závidia si - pričom sa všetci samozrejme tvária, že sa nepozerajú, lebo nie sú "buzeranti". Obzerajú si prirodzenia v sprchách, vysmievajú sa navzájom a zároveň trpia, pretože zosmiešňovať to, čo je ústredným predmetom mužského ega a zároveň komplexov, je vec nedotknuteľná. Znova tu pozorujeme rozpad - na prenáramnú vážnosť - a smiešnosť, s akou muži pristupujú napríklad k vlastnej nahote. V nedostatku schopnosti cítiť sám za seba, cítiť úprimne a dať najavo pocity - utiekajú sa k naučeným reakciám. Nahota ich privádza do rozpakov - veď mužské telo "nie je pekné" - a tak je naporúdzi zvyková odpoveď - smiech či povinné "fuj".

Rovnaká neistota sa prejavuje svojim štiepnym náprotivkom - pózerstvom. Niekto ho odpozoruje v prírode (nature) - veď u veľa živočíchov je samec ten pestrejšie sfarbený, šuchorí pierka, nafukuje sa, predvádza sa, snaží sa zaujať samičku. No u ľudského druhu vnímam prinajmenšom rovnako silný vplyv spoločenskej výchovy (nurture), predsudkov a fóbií. Muž si je sebou tak neistý, že väčšinu svojho dňa strávi v rôznych prevzatých - nesmierne mužných - polohách. Široká chôdza, široké ramená, široký sed, postoj so založenými rukami, napínanie svalov. Toto štylizovanie sa je tak nepohodlné, ako vyčerpávajúce - a pravdepodobne práve tomu napokon muži vravia "ťažký chlapský údel". Strach pred vlastnou prirodzenosťou, ladnosťou pohybu, ľahkosťou úkonov. V snahe dokazovať si a dokazovať navonok svoju mužnosť, veľkou hrôzou pre kovboja je dostať označenie zženštilca. Vynikajúce fyzické stvárnenie tejto strojenej (ne)mužnosti sa podarilo zachytiť tanečnej skupine DV8 vo svojom experimentálnom filme Enter Achilles.

Muž nie je buzerant

A pritom kovboji sú celkom dobrým príkladom, ako hmlistá je hranica sexuality. Hoci navonok prototyp mužnosti - ktorú tak vnímame viacmenej dnes, hoci vtedy ich zovňajšok bol rovnako praktický ako montérky - neraz vytvárali mužské romantické a milenecké páry. Príbehy ako Brokeback Mountain (hoci spracovanie témy v tejto poviedke nepovažujem za nijak prevratné) nie sú ojedinelou výnimkou, vymyslenou pre šokovanie publika a s cieľom získať lacného Oscara. Ak sa pozrieme ďalej do devätnásteho storočia, či skôr k osídľovaniu amerického západu, na povrch vypláva úplne iná kovbojská identita. Osamelosť, mužské priateľstvo, romantické básne. Nič v zmysle, akým Skrotenú horu uchopí dnešné priemerné myslenie - "o tom, že aj gayovia sa môžu stať kovbojmi". Pričom rovnakopohlavná identita nemá nič spoločné s predmetom práce, je tak blízka kovbojskej kultúre, ako mužskému pohlaviu vôbec.

Svetlo do tejto problematiky vniesol v polovici 20. storočia Alfred Kinsey, ktorý podnikol rozsiahle výskumy sexuality amerických mužov a tie zhrnul vo svojom prvom diele Sexual Behavior in the Human Male z roku 1948. Prekvapivo, napriek puritánskym postojom spoločnosti navonok, zistil že 93% mužov sa priznalo k mastrubácii, 46% cítilo nejakú sexuálnu príťažlivosť k rovnakému pohlaviu, 37% ich malo aspoň raz v živote sexuálny styk s mužom a 10% bolo väčšinu svojho života homosexuálnych. Najdôležitejším prínosom jeho výskumu je fakt, že sexualita nie je binárna množina (homo a hetero), ale kontinuum - kde ľudia spadajú do spojitej oblsti medzi exkluzívnou heterosexualitou a homosexualitou na druhom konci. Kinseyho čísla boli od jeho čias niekoľkokrát prepísané (mimochodom kvoli údajnému biasu vo výbere vzorky mužov), no ustálili sa kdesi na hranici 3-5% pre výlučnú a celoživotnú homosexualitu, 10% pre voči pohlaviu ľahostajnú bisexualitu a zvyšok populácie žije viacmenej heterosexuálnym pohlavným životom, s príležitostnými homosexuálnymi epizódkami.

"sexuálne ma priťahuju iba ženy",
"spávam so ženami, ale som schopný povedať, ak je nejaký iný muž pekný",
"obyčajne sa stýkam so ženami, ale niektorí muži vo mne vyvolávajú zvláštne pocity, priťahuje ma byť v ich spoločnosti"
"som heterosexuál, ale nemám problém pobozkať otca, alebo sa objať s kamarátom, keď vyhráme zápas, alebo keď sa stretneme po tom čo sme sa dlho nevideli",
"mám priateľky, ale už som spal v objatí s inými chlapmi v posteli, aj keď sa tam nič sexuálne nedialo",
"honím si s inými chalanmi, páči sa mi to, aj keď súložím len s babami",
"väčšinou spávam so ženami, ale páčia sa mi pekné (veľké) mužské penisy",
"rád si výnimočne fajčím s iným mužom, no análny sex nepraktikujem",
"najčastejšie súložím so ženami, ale niekedy aj s mužom",
"je mi jedno s kým spím, pokiaľ ja preťahujem",
"robím všetko s babami aj chalanmi, mám to rád spredu aj odzadu"

Čo ťažko poprieť, nech je výskum hocako anonymný - je vplyv výchovy, noriem spoločnosti, hanby. Muž sa bojí priznať sám sebe pocity, ktoré jeho spolubojovníci - hoci neodôvodnene - považujú za zlé, dôvod na výsmech či fyzické útoky. Tobôž to neprizná druhým. Ťažko vytušíme, koľko mužov má naozaj predpoklady a pocity, ako popisujú výroky uvedené vyššie - ak ich nerpiznajú ani sami sebe. Ak sú náboženstvom, machizmom, médiami neustále vychovávaní k pocitom viny a hanby za ne. Mnoho čiastočných bisexuálov tak radšej žije pohodlnejším a jednoduchším životom "stopercentného chlapa", nikdy neskúmajúc, nespytujúc a nenaplniac svoje "ostatné" potreby. Dôležité je byť ako ostatní, mať ich uznanie, nevybočovať z radu, neraz aj byť šedým priemerom, klonmi. To sa nevyníma tak heterosexuálnemu svetu, ako ani teplému ghettu, kde je tento pojem dobre známy. Hypermaskulínne karikatúry mužov - v koži, napumpované steroidmi, oddávajúce sa "tvrdému sexu" - len vyživujú nevlastný ideál mužnosti.

Homofóbia, akokoľvek desivý jav súčanosti, je iba príznakom, za ktorým sa skrýva skutočná neistota mužov samými sebou, nedostatok sebadôvery, strach odlišovať sa, priznať si svoje rôznorodé potreby a túžby, obavy z vylúčenia z elitného mužského klubu. Na druhej strane uvoľnenejší a sebaistejší teplí, ktorí dokázali vyjsť s pravdou von, neraz spochybňujú dôležitosť mužských záležitostí (šport, konkurencia, prvenstvo), vysmievajú sa mužným pózam, fetišizujú mužské uniformy a oblečenie - ktoré sa tak vyjavujú ako svojský prejav sexuality, alebo dokonca ako maškaráda, karneval. Teplí vedia vyjadriť svoje pocity, doprajú si pohodlie aj luxus kozmetiky, wellnessu, či kvalitného oblečenia, dokonca aj potešenie zo svojho bodu G, ktorý sa ukrýva v análnej oblasti, zapovedanej pravým chlapom. Z toho vzniká takzvaný penetračný paradox - známy najmä z Latinskej Ameriky. Samec (macho) je ten prenikajúci, ktorý vždy vystupuje v aktívnej úlohe. Je jedno či súloži vaginálne so ženou, s lamou, tekvicou, alebo s chlapom - to dokonca podčiarkuje jeho potentnú a dominantnú mužnosť (hombre) - podstatné je, že sa sám nenechá pretiahnuť. Pasívna úloha znamená poddanie sa - ego nepustí - otvoriť sa znamená stať sa ženou. A muž nie je baba...

Nakoniec, to najhoršie čo muž môže zažiť je poníženie. Už sme ho popísali ako strach, neistotu, ješitnosť, hanbu - naproti potvrdeniu mužnosti svojim okolím. Mužovi ťažko vysvetliť, že ak ho raz priťahujú muži, chce sa im fyzicky priblížiť, nepochybne to bude zážitok príjemný. Pre muža je nepríjemný napriek tomu, alebo práve preto, že je príjemný. V jeho uvažovaní: "Keby som si priznal, že je mi to príjemné, bol by som teplý." Nie naopak, teda: "Ak by som bol teplý, bolo by mi to príjemné." S dôrazom na to, že ide o situáciu, ktorá prináša potešenie - niečo príjemné - nie bolesť, alebo nešťastie. Muž má predovšetkym strach z nálepiek. Horšie než vykonať to, byť tým, alebo cítiť pri tom potešenie, je byť označený. Byť buzerant, na ktorého všetci ukazujú prstom, ohovárajú ho a hovoria mu, že je "buzerant". Nálepka bolí muža-dieťa viac, než úder päsťou. Už od detstva. Pravdepodobne pozná, s akou nenávisťou sa v dennodenných mužských rozhovoroch slovo "buzerant" používa. Chcelo by to odvahu - nebáť sa nálepky...

Muž nie je gazdinka

Nezačnem však v kuchyni, ale v posteli. Mužský sex je tiež svojim spôsobom šport - atletika - pri ktorom si to športovo (ako hru) rozdá s kamarátmi či milenkou, pri ktorom sa musí predvádzať, podávať výkon, čosi dosiahnúť a zavŕšiť a hlavne nezlyhať. Z týchto chlapských povinností má samozrejme nejeden komplex. Je možné mu vôbec vysvetliť dospelácky sex, ako kombináciu hravosti, zvedavosti, objavovania, experimentovania - pri ktorom nevedie, ale nechá sa viesť príjemnými pocitmi, vlastnými rovnako ako svojho partnera? Vysvetliť mu sex ako milovanie, teda fyzický prejav lásky, či aspoň náklonnosti, alebo nehy k druhej bytosti? Prenikanie ako spodobenie vôle preniknúť do druhého človeka aj na inej než doslovnej úrovni? Kvalitný, napĺňajúci a zmysluplný sex - nie bodovaná skúška? "Šukačka" - to znie dobre medzi kamarátmi, keď sa treba pochváliť. A naproti tomu - kastrovaná manželská povinnosť: rutina, strach spestriť ju niečim "perverznejším" - akoby na nás svadba kládla morálne jarmo, byť "slušným".

Mužské priateľstvo je zvláštny pojem sám o sebe. Väčšina heterosexuálov sa vníma navzájom ako konkurencia, či v práci, alebo v uháňaní krásavíc - môže medzi nimi vôbec existovať niečo ako kamarátstvo? (Paradoxne, neznášajú teplých, ktorí pre nich nie sú ani sokmi, ani priamym nebezpečenstvom.) Samozrejme, spájajú sa do partií, bánd a gangov - pretože sami veľa odvahy nemajú - no i tu panuje otvorenejší alebo tichší boj o vodcovstvo. A keď sa do tejto krehkej (ne)rovnováhy votrie žena, oheň je na streche. Na západe, kde sa muži predsa len začínajú civilizovať, hľadať rovnovážnejšiu polohu bytia, prejavovať city - začíname skloňovať podivuhodné pojmy, ktoré zatiaľ ťažko preložíme do nášho junáckeho slovanského jazyka. "Male bonding" - mužské vzťahy, nadväzovanie blízkosti, alebo zväzovanie do priateľstva - ako súhrn aktivít i gest, ktorými si muži prejavujú náklonnosť. "Homosocialita" - ktorá neodkazuje k sexuálnym aktivitám, ale k vzájomnej socializácii, teda vytváraniu a pobúdaniu v spoločných mužských priestoroch - naproti tým osobným, kdesi v dielni, garáži, alebo v pivnici - "man caves". Individuálna je aj "homoerotika" - teda vnímanie krásy či sexuálneho náboja v zobrazení muža, či mužskej nahoty, alebo dokonca vzájomnej blízkosti, ktorú možno poňať viaczmyselne. Tam kde si muž nemôže prejaviť náklonnosť objatím, musí ho štylizovať ako odťažité potľapkania, podmieniť veľkým množstvom vypitého alkoholu, alebo pretaviť v šport ako zápasenie - prípadne nahradiť súbojom, povolenou podobou medzimužského kontaktu. Ako mimozemsky potom pôsobia moderné "bromance" (kamarátska romantika), kde ťažko rozpoznať blízkych priateľov od milencov...

Steve Biddulph vo svojej knihe Mužstvo dodáva, že nové definície a rámce pre tento pojem si ešte len hľadáme. Citovosť chlapa niektoré ženy okúzľuje (veď tak radi pobudnú v spoločnosti typizovaných gayov), iné skôr desí. O potrebe silného princa-hrdinu sme už rozprávali. Civilizovanosť sa však prejavuje aj na úrovni manželstva a rodiny. Moderný samec homo sapiens má poslušne chodiť do práce - so stiahnutým chvostom, aby neprišiel o miesto - nosiť peniažky, platiť hypotéku za krásny domček na predmestí, káblovú televíziu, internet, hračky pre deti, šperky pre manželku, dovolenku pri mori. Skrátka Americká krása. Aby sa tento výmysel uchytil, spravili sme z neho predmet mužskej cti, schopnosti - naproti zlyhaniu. Túto pripútanosť symbolizuje kravata - mužský obojok. Homo office, homo domus, homo bonton, homo feminis, homo metrosexualis - živiteľ rodiny, vzorný manžel, dobrý otec. Nič proti obsahu týchto pojmov - no mužovi často popri tom, ako sú definované, nezostane veľa priestoru byť mužom. Či je to únava, alebo úplné znechutenie - neraz prichádza domov ako zbitý pes - a ak nezbije deti, alebo manželku, zakotví na gauči s pivom pri pasívnom sledovaní špotu - čo je jeho posledné útočisko. Sníva o chlapoch, ktorí naozaj niečo robia, ktorí sú chlapmi. Nie že by jeho práca nebola rovnako náročná, ba čo viac - užitočnejšia - spôsob akým sa deje, rámec do ktorého je zasadená, aj to ako je odmeňovaná - muža nenapĺňa.

Začali sme antikou a vrátime sa k antike. Neľahká definícia "bytia mužom" sa symbolicky načrtáva aj v Homérovom epose. Odyseus putuje po desaťročnej Trójskej vojne ďalších desať dlhých rokov domov, do rodnej Itaky. Tam na neho čaká manželka obletovaná nápadníkmi, aj bez otca vyrastajúci a dospievajúci syn. Dvadsať rokov s "neprítomným otcom" nie je ani dnes zriedkavým príbehom. Hoci sa každý večer vracia muž do domu k rodine, sadá si k spoločnej večeri či pred televízor - neraz je duchom neprítomný. Nevychováva, nie je vzorom, jeho úloha sa zmrštila len na "živiteľa", hlas výchovnej autority ("tato ťa potrestá", "tato povedz mu niečo", "ak tato dovolí") a posteľového robota - ktorého manželské povinnosti netešia rovnako, ako jeho znudenú paniu. Pravda i vina nie je len na jednej strane. Ak sa na mýtus Odysea pozrieme očami muža, práve tu nájdeme korene, esenciu mužskej povahy - ktorá má rada vzrušenie, dobrodružstvo, aktivitu. Niečo vykonať (spravodlivý zámer), niečo objaviť, spoznávať exotiku, prekonávať útrapy, zažívať nepohodlie. Pri tom všetkom sa zjavujú, ale aj šľachtia mužské črty. Všetky tieto hĺbkové duševné potreby môže naplniť skutočne i povrchne, zdravo a chorobne, tvorivo aj deštruktívne. Ak sa nebije za - bojuje proti. Ak nevyužíva silu na vytváranie diel - ničí ňou. (Golem.) Ak nemôže pravidelne unikať za dobrodružstvom - napríklad na výletoch do prírody - uteká napokon z desivého usadeného života nadobro. Aj v sexuálnej rovine sa prejavuje jeho dobrodružná povaha - záletmi - budeme ju zaznávať, alebo ju prijmeme v nejakom funkčnom kontexte? Tak, aby bola spokojná rodina, ale ani chlap nezostal frustrovaným plyšovým medveďom?

Žiarlivosť som už raz popísal ako prejav majetníckosti - kde partnera vnímame ako svoje vlastníctvo, trofej v turnaji, ktorú treba zamknúť do sklenenej vitríny, občas preleštiť a ukazovať na obdiv ostatným. Zrada je pojem športový a predovšetkým vojnový. Ani loajalita zďaleka nestojí na "bielej" strane frontu - byť loajálny za každých okolností - klamať, podvádzať, kradnúť či zabíjať pre toho, komu sme verní? Vernosť manželská má svoj funkčný základ v nutnosti postarať sa o potomstvo, až kým sa osamostatní, postarať sa jeden o druhého v starobe, aj (znova záleží na okolnostiach) v zmysle ochrany pred pohlavnými chorobami. No má zmysel si stanoviť za hodnotu manželstva jeho trvácnosť - a nie kvalitu, obsah, vzájomnú lásku? Má zmysel ho udržiavať pre jeho kvantitatívnu dĺžku - ak v ňom nikto nie je šťastný, ba čo viac, členovia rodiny trpia? Je taký problém nájsť sexuálne uspokojenie mimo domova - a vracať sa (bez falše idealizovania) tam, kde máme zázemie, istotu, dôveru (sexuálnu i všeobecne životnú), kde sa nemusíme predvádzať, kam vkladáme energiu, čas a peniaze?

Tao muža

Muži - deti - žijú svojimi kvantitatívnymi komparáciami - porovnaniami čo do veľkosti: Viac, väčší, silnejší, rýchlejší, výkonnejší, hlasnejší, tvrdší, namakanejší, nablýskanejší, bohatší - majúci viac najkrajších samičiek. Jeho ústrednými pojmami sú súťaž a majetok. Tieto ťažko zmetieme zo stola. Dokonca, v istej miere môžu mať aj pozitívne prejavy a nájdeme v nich aký-taký úžitok. Nepochybne ich však musíme vyvážiť schopnosťou spolupráce, spoluopatrovania Zeme a zdieľania spoločných statkov. Technický pokrok, materiálny blahobyt, luxus modernej doby - nemôžeme získať individualizmom a "nezávislosťou". Sú výsledkom spolupráce, hoci dobrovoľnej a "súťažného charakteru". Bez druhých ľudí by sme žili stále v jaskyni, je jedno či ich považujeme za zamestnancov, podriadených - skrátka majú svoju úlohu, ktorú si plnia tak ako my svoju - a len sčítaním výsledkov úloh vzniká bohatstvo.

Chlap - macho - popri tom, že "nie je hento a nie je tamto" sa rád popisuje mužnými črtami - je tvrdý, drsný, necitlivý, nezženštilý, silný, odvážny, aktívny, prenikajúci, súťaživý, bojovník, útočník, tak trochu drzý, sebaistý, hrdý. O čosi menej sa stretneme s hodnotami ako racionálny, praktický, pragmatický, s chladnou hlavou - ale aj zvedavý, objavujúci, prieskumník, či dobrodruh. Každá vlastnosť, ak nie je dávkovaná s mierou - a nevyvažuje ju jej protiklad - sa stáva deštruktívnou, navonok aj vovnútri. Dochádza k štiepeniu - zo sily vzniká siláctvo (prázdna nafúkanosť), silenosť (neúprimná snaživosť) a násilie (ukričaná autorita) - naproti nej sa zvýrazňuje slabošstvo. Vyváženie protikladov sily a slabosti znamená uvedomiť si, že ani jeden z pojmov nie je "dobrý", ani "zlý". Predstavujú rovnováhu vplyvu a poddajnosti, sebaistoty a pokory, odvahy a rozvahy - schopnosť viesť ale aj nechať sa viesť, prispôsobovať si svet a zároveň prispôsobovať sa druhým, dať druhým za pravdu a pritom si zachovať rešpekt.