Teplý tucet

1.2.03

Dvanásť najčastejších tvrdení, označení, obvinení, predsudkov a povier vo vzťahu k sexuálne odlišným ľuďom

"Praktizovať homosexualitu?" "Stať sa teplým?" "Byť gay?"

Tento článok existuje aj v "obrázkovej verzii". Ilustrácie dopĺňajú a rozvíjajú text úvahy, tvoria s jeho obsahom previazaný celok. Pomáhajú vžiť sa do odovzdávaných myšlienok, precítiť ich - podobne ako príbeh umožňuje "zažiť" to, čo by čitateľ v podobe radu tvrdení ľahko odsunul. Obrázky môžu zachytávať aj nahé ľudské telo, jeho časti, pohlavné orgány, ich úpravy; fotografické náznaky sexuálneho aktu, alebo jeho vyobrazenie na historických artefaktoch (hoci som sa súčasnej priamej pornografii vyhol); tak výjavy ľudskej blízkosti, nehy a intimity - ako aj znepokojujúceho násilia rôznych druhov; objekty fetišov a scény alternatívnych sexuálnych praktík (ktoré boli predvádzané na verejnosti) bez kopulácie samej. Pre niekoho ich zhliadnutie môže byť nepríjemné až traumatizujúce - preto ponúkam v prvom pláne túto verziu bez obrázkov. Obrázky prikladám s úmyslom ilustrácie textu, ktorý je obsahovo určený dospelým (dospievajúcim, sexuálne uvedomelým) osobám. Načítanie grafického materiálu môže trvať dhlší čas, v závislosti na rýchlosti pripojenia. Nasledujúcou linkou sa môžeš presunúť na obrázkovú verziu.

Tento článok vznikol v priebehu niekoľkých rokov. S predošlými kapitolami zdieľa spoločnú argumentáciu - mnohé témy, odôvodnenia a vysvetlenia sa opakujú. Nakoľko ho však vnímam ako ucelený tvar, uvádzam ho v pôvodnej, neskrátenej podobe.

Pre urýchlenie čítania ponúkam aj zjednodušenú verziu - s púhymi tvrdeniami a odpoveďami na ne v podobe bodov - ak máš záujem pokračovať v sekvenčnom čítaní ďalších tém a pritom stručne poňať myšlienky tejto úvahy, alebo ak potrebuješ vo vlastnej diskusii nájsť rýchlo argumenty.

"Prečo si sa rozhodol byť gay?" "Prečo chceš byť lesba?" "Ako sa nestať homosexuálom."
"Homosexualita je hriech." "Líhať s mužom tak ako so ženou je v božích očiach odporné."
"Homosexualita je choroba." "Homosexualita je úchylka." "Homosexuálov treba liečiť."
"Homosexualita je neprirodzená." "Homosexualita je proti prírode."
"Homosexualita je genetická porucha." "Ak by sme našli ten (ne)správny gén..." "Homosexualita ohrozuje zachovanie druhu."
"Homosexualita je spôsobená nedostatkom partnerov opačného pohlavia."
"Homosexualita je epidémia." "AIDS je Božím trestom pre homosexuálov."
"Homosexualita je módny výstrelok." "Homosexualita prišla zo západu."
"Homosexualita je nebezpečná." "Po povolení homosexuality by sme mohli povoliť i pedofíliu, zoofíliu, ..."
"Homosexualita je prenosná." "Homosexuáli nemôžu mať deti." "Homosexuáli nesmú vychovávať ani učiť deti."
"Homosexualita je bezúčelná." "Homosexuáli nie sú na nič dobrí."
"Homosexualita je Božím údelom." "Buď homosexuálom, ale nespi s rovnakým pohlavím."

Stalo sa akýmsi bontónom literatúry, publicistiky i rôznych mediálnych príspevkov obhajovať práva menšín - i tých sexuálnych. Je nesmierne zvláštne, prečo k diskusii o nich musíme pristupovať vo forme obhajob. Na druhej strane, v prostredí plnom predsudkov sa ťažko diskutuje z pozície "som tu, smiem tu byť a nikto o tom nepochybuje": Aby sme sa vôbec mohli zaoberať tým, ako ich spoločnosť môže prijať a zároveň sa obohatiť - čo sa od iných môže naučiť a čo získať - prostredie súdneho uvedomia je nepochybne nevyhnutnosťou. A preto, za svoju menšinu, pokúšam sa vyvrátiť a vysvetliť dvanásť najčastejších predsudkov a povier, s akými sa väčšinová spoločnosť k teplým obracia. Na úvod musím začať štvoricou pojmov, s ktorými tento článok, ako i mnohé iné diskusie na tému sexuálnych menšín neustále pracujú. Dúfam, že sa tak vyhnem nešťastným nedorozumeniam.

Otvorenosť: Schopnosť vidieť veci z rôznych pohľadov, prehodnotiť a poopraviť svoje staré názory a presvedčenia, prípadne ich opustiť a prijať nové myšlienky stojac zoči-voči novým vedomostiam a argumentom. Otvorenosť znamená nelipnúť na dogmách - beztak pravdepodobne prevzatých zvonku.

Ignorancia: (Nevšímanie) "Je mi jedno čo robíš, ja sa nepozerám." Tento spôsob nakladania (aj) s odlišnosťou sexuálnej orientácie volia ľudia najčastejšie - a mýlia si ho s toleranciou. Prvý krát vystavení novému, nepoznanému - ktoré v dobe hnutí proti xenofóbii a neznášanlivosti akéhokoľvek druhu - nemožno už len pohodlne odsúdiť. "Je mi jedno čo robíš vo svojej spálni." - takto nechávajú priestor jedni druhým na ich "súkromnú perverznosť" a v opačnom smere zasa na ich "súkromnú homofóbiu".

Tolerancia: (Dovoľovanie) Myslím si, že to čo robíš je zlé, ale nechám ťa to robiť. Ochota nechať okolo seba existovať iné názory, a ľudí nesúcich tieto názory, ľudí s iným spôsobom života - vonkajším i vnútorným - a ľudí s inými hodnotami, v rozpore s mojimi presvedčeniami. Formálne sa tolerancia zhoduje so svetonázorom: "Ži a nechaj žiť". Vo svojej podstate vyjadruje postoj: "Myslím si, že to, čo robíš je nesprávne, ale nakoľko sa to týka len tvojho života, nevadí mi, že si a že to robíš." Tolerancia tak v sebe môže niesť isté pokrytectvo.

Akceptácia: (Prijatie) Myslím si, že to čo robíš je iné a môže ma to obohatiť. Zakladá si na rovnakom východisku ako tolerancia - ochote nechať existovať vedľa seba inakosť, ale jej duch je odlišný: "Si tu, si iný, nevadí mi to a som rád, že si iný, že sa nebojíš ukázať svoju inakosť a že ja sa môžem s tvojou inakosťou pozitívne konfrontovať, možno sa od teba i čosi naučím." Jednoducho - prijať (medzi seba) znamená pripustiť i dobré stránky a pozitívny prínos pre vlastný život.

Postoj číslo 1. : "Prečo si sa rozhodol byť gay?"

Túto otázku pokladám za najdôležitejšiu spomedzi všetkých. Zároveň i za najabsurdnejšiu - a preto aj reagovať na ňu bude asi najťažšie. Ale bez vyjasnenia tohto zvláštneho javu - takto položenej otázky - udivujúceho i v tom, ako sa neúnavne opakuje - nemožno ďalej ani pokračovať.

Najschodnejšou cestou je položiť iné otázky v podobnom duchu. Prečo si sa rozhodol...byť človekom? Nie zvieraťom, alebo rastlinou? Prečo si sa rozhodol narodiť sa v tvojej rodine? Prečo si sa rozhodol vyzerať ako vyzeráš? Prečo si si vybral svoju rasu? A na dôvažok: Prečo si sa rozhodol byť heterosexuálom?

Ak sa ti tieto otázky zdajú byť nezmyselné, absurdné, držíš vo svojich rukách odpoveď. Nerozhodol som sa. Som. Homosexualita je to, s čím som sa narodil. Nevybral som si ju. Nie v medziach tohto pozemského života - v tomto prípade však nebudem spytovať transcendentálne otázky.

Nikto sa nerozhodol byť človekom. Narodili sme sa ním. Nikto si nezvolil vyzerať tak ako vyzerá. Narodiť sa na tom či onom mieste - v ten či onen čas. Nijaký heterosexuál sa nerozhodol byť heterosexuálom. Jedného dňa zistil, že ho osoby opačného pohlavia priťahujú - citovo i sexuálne. Nemusel sa pre nič rozhodovať. O láske a príťažlivosti sa nerozhodujeme. Objavujeme ich v sebe. Tak sa nikto nerozhodol, aký typ ľudí sa mu bude páčiť. I keď homosexualita je niečim viac, než len púhy súbor fyzických a osobnostných čŕt, ktoré nás na druhých oslovujú - možno ich použiť ako pripodobenie, prostredníctvom ktorého sa hocktorý heterosexuál môže vcítiť do kože a myslenia homosexuála. Ako môže človek vôbec odpovedať na otázku začínajúcu: "Prečo sa Ti páči...?"

Možno napomôže i uvažovanie logické. Byť homosexuálom je v spoločnosti, ktorá ju medzi sebou rozpoznáva stále s veľkou mierou odporu, ťažké. Kto by sa rozhodol - pre tento ťažší život - ak by si mohol vybrať omnoho jednoduchší - pohodlný život akceptovaného heterosexuála?

Tu sa vysvetľovanie končí. Po ňom môžu nasledovať už len slová podráždenia - veď ako by sa cítil človek, ktorého by sme obvinili z rozhodnutí, za ktoré nemôže? Človek sa môže rozhodnúť pre to či ono - urobiť ľahšie i ťažšie rozhodnutia. Ale pre niektoré veci sa nerozhoduje. Prečo si sa rozhodol byť homosexuálom? Táto otázka vo mne v tom počte, v akom mi ju priamo i nepriamo kladú, vzbudzuje hnev. Tak ako sa spýtať človeka, ktorý nezabil "Prečo si zabil?", človeka ktorého vidíme prvý raz "Prečo si ma včera udrel?", človeka ktorý ochorel "Prečo si lenivý?". Nezmyselných otázok možno vymýšľať nekonečne veľa. A táto - "Prečo si sa rozhodol byť homosexuálom?" je jednou z nich.

Je prostým a nezvratým faktom: Nikto nečíta moje myšlienky. Nikto nepozná moje rozhodnutia. Nikto nevie pre čo som sa rozhodol a čo mi bolo dané.

A predsa stavajú mnohí svoje teórie na tom, že majú opovážlivosť tvrdiť, čo si niekto druhý myslí, alebo čo bolo jeho rozhodnutím, prípadne aké bolo jeho rozhodnutie.

Otázkou ostáva - na čo môže byť niekomu dobré vyjadrovať sa o rozhodnutiach a myslení druhého. Ak by totiž homosexualita bola rozhodnutím - mohli by sa niektorí ľudia rozhodnúť pokladať ju za zločin. Mohli by ju trestať ako kriminálny skutok - krádež či vraždu - pretože tým obvykle predchádza rozhodnutie. Tak sa potom niektorí pokúšaju homosexuála potrestať či napraviť - v horšom prípade izolovať či zniesť zo sveta. No je absurdné prirovnávať niečo tak osobné, ako je sexualita, bez dopadu na nezúčastnených, k úmyselnému prekročeniu slobodnej vôle - poškodeniu a ublíženiu druhým.

Oproti vedomému zločinu tu nachádzame dva neprehliadnuteľné rozdiely. Na jednej strane homosexualita nikomu neubližuje. Veď ako by mohla láska či jej naplnenie v sexuálnom akte dvoma jednotlivcami ublížiť niekomu ďalšiemu? Na druhej strane, nikto sa pre svoju sexuálnu orientáciu nerozhoduje. Súdiť a trestať človeka za "rozhodnutie byť homosexuálom" je rovnaké, ako súdiť ho a trestať za farbu jeho očí. I keď jedno je vlastnosťou fyzicky zjavnou a druhé duševnou črtou - jedno majú spoločné - farba očí nie je tetovanie - človek si ju nezvolí - a nijak inak to nie je ani s homosexualitou.

Tým sa stávajú irelevantné i všetky ostatné výroky - ako "Stať sa homosexuálom." "Byť prerobený na homosexuála." "Zvádzať na homosexualitu." "Propagovať homosexualitu." "Rekrutovať homosexuálov." Homosexualita nie je profesia, ani výraz, nie je to čin. Je to fakt. Nerozhodol som sa byť homosexuálom. Objavil som svoju homosexualitu. Zistil som, že som homosexuál. Som homosexuálom. Bol som ním od narodenia - až po svoju smrť - bezo vzťahu k tomu, kedy som to o sebe zistil.

Uzavriem túto časť ešte jedným pripomenutím faktov: Len ja viem, čo si myslím. Len ja viem, pre čo som sa rozhodol. Len ja viem prečo a ako konám. Len ja poznám svoje dôvody. A len ja mám právo sa k tomu vyjadrovať.

Homosexualitu nemožno praktizovať. Homosexualitu nemožno propagovať. Homosexuálom sa nedá stať. Človeka nemožno vychovať k (alebo proti) náklonnosti (aj) k rovnakému pohlaviu. Homosexuálom, teplým, gayom, lesbou, či bisexuálom - človek jednoducho je. Homosexualita nie je akt, čin, úkon - dokonca ani tak jav, stav, či fáza - ale bytostná podstata človeka. Nevolí si ju, rodí sa s ňou - z vôle božej, alebo z rozmaru prírody.

V tomto svetle pokladám ostatné otázky za podružné - pretože odpovede na ne priamo z tohto bytostného faktu vyplývajú. Predsa však na ne zodpoviem - a na tento bod sa v každej odvolám.

Postoj číslo 2. : "Homosexualita je hriech."

Ako pravidelný piatkový horor - i príbeh o zničení Sodomy a jej hriešnych obyvateľov straší dávneho i súčasného homosexuála - hoc nie z televízie, ale z miest tak dôveryhodných, ako sú kostoly, mešity a synagógy. V tomto prípade nie je možné postupovať inak, ako zatnúť do citlivých a osobných tém, ako je sám pôvod náboženstva.

Spýtajme sa - tým čo je citlivé je viera, alebo náboženstvo? A prečo je tak citlivé - jedno alebo druhé? Viera človeka v niečo sebapresahujúce - vo vyšší poriadok, ktorého je súčasťou, či vyššiu moc, ktorá všetko riadi a z vôle ktorej žije - je prirodzená, osobná a nedotknuteľná.

Ja osobne si dovolím tvrdiť, že by sme nemali klásť znamienko "rovná sa" medzi vieru a nábožensto - ktoré je jej konkrétnou podobou - predstavou človeka o vôli vyššej bytosti, či univerzálnom poriadku. Náboženstvo je len predstavou človeka o tom, čo si myslí, že Boh chce, zamýšľa, čo sa Bohu páči a čo nie.

Prorok je človek. Človek ktorý spísal "božiu vôľu". Človek ktorý spísal rad zákonov a prehlásil, že mu ich vnukol Boh. My môžeme a nemusíme veriť, že to tak bolo. Mnohí tieto slová môžu pokladať za kacírske - za našepkávanie diabla. To, čo spochybňovalo zavedené poriadky bolo vždy pokladané za diabolské. Pochybovať je zakázané. Uvažovať je zakázané. Potom však ostáva slepo veriť. A slepo veriť možno čomukoľvek. Ľudia v priebehu dejín slepo verili všeličomu a všelikomu. A ublížili tým sebe aj iným.

Boli tu tisíce prorokov. Boli tu tisíce slov, o ktorých tvrdili, že sú od Boha. Boli tu tisíce kníh, ktoré sa pokúšali vyhlásiť za sväté. Prečo veríme práve tým, ktorým veríme? Prečo veríme, že spôsob akým vyznávame Boha je ten jediný správny? Prečo mnohí kresťania tvrdia, že majú pravdu a všetci ostatní sa mýlia? Prečo mnohí moslimovia veria, že majú pravdu a všetci ostatní sa mýlia? Prečo mnohí židia veria, že majú pravdu a všetci ostatní sa mýlia? Prečo mnohí ateisti veria, že majú pravdu a ostaní sa mýlia? Kto sa mýli? A kto z nich má pravdu? Každý to o sebe tvrdí. Každý v to verí.

I ja môžem napísať svätú knihu plnú zákonov a prehlásiť, že mi ich vnukol Boh. Prečo by ste mi mali veriť? Prečo by ste mi nemali veriť? Azda sa žiada potvrdiť jej pravosť zopár zázrakmi? Čo všetko sa zdalo ľuďom pred tisíc rokmi zázrakom?

Počul som i otázku - prečo by nám Prorok klamal? Odpoviem len krátko: Pre tisíc dôvodov, pre ktoré ľudia klamú. A možno nám neklamal. Len povedal to, čo si myslel, že je pravda. A v koľko právd ľudia už verili a stále veria? Slová Proroka sú pre ľudí svojej doby - s vtedajším rozhľadom, úrovňou poznania vied - i biológie, psychológie, alebo sexuológie. Sväté písma nesú stopy ľudskej ruky, ktorá ich písala. Na počiatku bolo slovo - zákony, ktoré v tej dobe jestvovali i bez vyššej moci - svetské zákony. Svoje obyčaje proroci prisúdili Bohu a spísali ich do takzvaných svätých kníh. Sväté písmo sa tak stáva zbierkou zákonov vtedajších a tamojších ľudí - pre vtedajších a tamojších ľudí. Sväté písma spisovali muži. A tak napísali: "Žena je mužovi podriadená." Písali ho muži, ktorí mali radi veľa žien - a tak napísali: "Muž môže mať štyri ženy." Písali ho muži, ktorí mali radi, keď ich obsluhovali - a nevedeli si bez sluhov predstaviť svet - napísali teda: "Mať otrokov a sluhov nie je zlé. Otrok, sluha, poddaný - modli sa a pracuj!" Sväté písmo písali heterosexuálni muži, ktorým sa priečila predstava fyzického kontaktu s iným mužom, čo je prirodzené - a tak ju pri svojej detinsky panovačnej prirodzenosti zakázali všetkým - tým, že takým či onakým vyjadrením alebo obrazom napísali: "Líhať s mužom, tak ako so ženou, je ohavné".

Pre celistvý obraz o Starom zákone - na ktorom stojí nielen judaizmus, ale opiera sa oň prinajmenšom zpolovice kresťanstvo a svojim jazykom ho prerozprával aj islam - určite neprehliadni ani túto informáciu: Levitikus dnes.

Viera nemá nič spoločné s cirkvou. Cirkev je inštitucionalizovaná podoba náboženstva. Ľudia s mocou a príjmom. To je sám o sebe dobrý dôvod, prečo nám stále kážu - že je dobré nielen veriť a riadiť sa Božím Slovom - ale i chodiť do chrámu a finančne prispievať. Cirkev približuje Slovo Božie prostým ľuďom, ale vykladá ho po svojom. V Slove Božom tak môžu nájsť čokoľvek - i nekonečný mier a lásku - i výzvu k umlčovaniu a zabíjaniu hriešnych aj neveriacich. Pri podrobnom preskúmaní, by sme vo svätej knihe našli i spravodlivý hnev nad farizejmi a inštitucionalizovanou podobou náboženstva s kňazmi - s mocou slova, mocou meča aj tokmi peňazí. Tento obraz ale cirkevní hodnostári nikdy nevztiahnú na seba.

Ťažko sa zápasí s vierou, ktorá zakazuje pochybovať. Zakazuje pýtať sa (aspoň v prípadoch, keď odpovede vedú k popreniu viery). Ťažko sa zápasí s ľuďmi, ktorí na otázky, ktoré kladiem, nevedia odpovedať a preto ich nazvú "pokúšaním diabla" a sami sa pokúsia umlčať ma - či zabiť ma - aby som navždy mlčal a nespochybňoval ich moc, či ich vieru. Pýtam sa prečo? Jednou z odpovedí sú peniaze a moc nad masou ľudí. Je múdre dať ľuďom zákony a viesť ich k ich dodržiavaniu tak, že ich prehlásime za božské nariadenia. Veď prečo by inak ľudia poslúchali? Takto sa boja múk Pekla či tešia na slasti Neba.

Mnohí však nepochybne veria tomu, čo hlásajú druhým. A umlčať ma chcú možno pre to, že majú púhe osobné potešenie z toho, že im toľko ľudí načúva a toľko ich poslúcha. A možno preto, že by si nedokázali priznať, že sa mýlili. Že celý život verili niečomu - čo nemuselo byť pravdou. Mnohí veria preto, aby cítil spojenie s ostatnými ľudmi, vzájomnosť, podporu, komunitu - pri spoločných obradoch. V mojom ponímaní sveta - vojny, neznášanlivosť, či násilie sú len príznaky - pri ich koreni nájdeme Samotu. Samotu, ako os, okolo ktorej sa točí ľudská myseľ. Samota, ktorá nás vháňa do kostolov, Samota, ktorá nás spája s jednými - v boji proti druhými.

Mnohí umlčujú len preto, aby sami seba presvedčili o tom, že to, v čo veria, je Pravda. Čím menej istoty máme vo viere, o to silnejšie potrebujeme presviedčať ostatných - a zlostne trestať tých, ktorí neveria. Fanatici zabíjajú druhých aby zabili vlastné pochybnosti. "Čím viac nás je, tým je naša viera pravdivejšia." Ak zabijem toho, kto tvrdí niečo iné - určite mi v tom pomohol Boh - navždy pretrvá len jediná (moja) Pravda.

Príbeh Sodomy je príbehom mesta ktoré ktosi zničil. Mohol to byť prírodný živel - ktorému ľudia fyzikálne nerozumeli - a tak ho pochopili ako Boží hnev. Ľahšie sa uchopí zemetrasenie ako boží trest, než to, že si "býval v zlom čase na zlom mieste". Všetko, čo sa dialo v Sodome, od nepohostinnosti po násilie, sa nepochybne dialo v mnohých ďalších mestách vtedajšieho sveta. Je len ľudským výkladom - že ho Boh zničil za skazenosť tamojších ľudí. Kto určuje, čo je skazené? Potrestal ich Boh za to, že boli skazení, alebo bolo skazené to čo robili, lebo ich potrestal Boh? Zvrátená náboženská logika si neraz pletie príčinu a následok.

Je prostoduché hodiť do jedného vreca vrahov, zlodejov, násilníkov, nepohostinných ľudí, prostitútov, slobodomyseľných ľudí, homosexuálov, ľudí oddávajúcich sa radovánkam. Mohli by sme sem prihodiť rovnako lekárov, ktorí liečia ľudí a tým sa priečia Božej vôli o človeku a jeho zdraví, chorobe, živote a smrti. Kráľov, ktorí sa povyšujú nad svojich poddaných - hoci sme si všetci rovní. Sudcov, ktorí súdia na základe obvinení a tvrdení - hoci nevideli, čo sa stalo - a uzurpujú si tak Božské právo súdiť. Mohli by sme takto zboriť celý systém. Božia vôľa môže byť čokoľvek. Preto je hrať sa s ňou rovnako trúfalé, ako nebezpečné. Prehlasovať znalosť božskej vôle - Prorokmi, či Svätými knihami - je potom neodlišné od toho, ako prehlasovať za druhého, čo si myslí a ako sa rozhodol.

Prečo teda homosexualita? Čím to, že žala toľko nenávisti - v priebehu dejín - hoci je sama len vyjadrením lásky - hoci možno zvláštnej a nenaplniteľnej v počatí dieťaťa? Možno ostať pri najjednoduchšej odpovedi - ľudia sa boja toho, čo nepoznajú. Toho čo je zvláštne a nikdy to nezažili ani nezažijú - a nedokážu sa preto do tohto spôsobu bytia vcítiť.

Nemenej závažným no smutným súčiniteľom sú metódy ovládania masy. Odkedy človek túži stať sa členom spoločenstva a v nepriateľskom či sebeckom svete nájsť skupinu priateľov, s ktorými bude cítiť spolupatričnosť - na základe súznenia myšlienok či cieľov - odvtedy je náchylný podliehať davovej hystérii. Mnohí dnes nerozumejú významu spoločenstva, nedokážu sa pozrieť do tváre vlastnej duše, ktorá hľadá bezpečie, dôveru, súzvuk, priateľstvo - a vytvárajú spoločenstvá v nepochopení - na úplne iných princípoch. Príklad môže byť spoločná nenávisť voči niečomu. Nenávisť voči skupine, rase, národu, inému náboženstvu - alebo odlišnej sexualite. Ako sa vraví: "Pretože tisíc dôvodov k priateľstvu nespojí ľudí tak ako jeden nepriateľ". Homosexualita - vďaka svojmu odvekému jestvovaniu - je nepriateľom vďačným, pretože sa nikdy "neminie".

Ešte smutnejším dôvodom zostávajú byť zvrátené podoby kultúry. Tak ako v Ríme boli v obľube krvavé gladiátorské zápasy (a už vtedy mocní pochopili, že ľudu stačia chlieb a hry - a on bude spokojný vo svojej nasýtenej biede), nemenej tak v stredoveku popravy - na mnoho "zaujímavých spôsobov" - a inak tomu nie je ani dnes, i keď sme našli iné kutivovanejšie spôsoby, ako vybíjať svoju agresivitu. Vedieme malé vojny na štadiónoch, kurtoch a v ringoch. Tak radi dnes sledujeme súdne procesy, ako to robili ľudia v minulosti. Vždy keď bolo treba niekoho popraviť, našiel sa niekto, kto si trest zaslúžil - raz to bol zlodej, inokedy vrah - a keď už nezostávalo nič iné - kultúrnym predstavením sa stalo upaľovanie bosoriek a sodomitov. Vidiac davy lačné po krvi a po násilnom kultúrnom programe - pôsobí absurdne nazývať práve homosexuálov zvrátenými.

Mnohí ľudia chápu náboženstvo ako nemenný fakt. Spísaný vo svojej dobe - a bezo zmien platný až dodnes. Avšak história priamo vyvracia tento pohľad. Ako už bolo spomenuté, sväté knihy obsahujú mnoho pravidiel a nariadení, ktoré dávali zmysel vo svojej dobe - dnes je ich realizácia neprípustná. Mnohoženstvo, otroctvo, odtínanie rúk, tresty smrti, nadriadenosť muža žene, bosoráctvo, viera v niečo iné. Homosexualita je len podobnou pasážou - čakajúca na to, aby bola oslobodená z pút ukovaných v staroveku. Je známe, že cirkev vždy deklarovala isté nemenné fakty, ktoré pod tlakom poznania musela prehodnotiť a svoje tvrdenia vziať späť. Niekedy bolo nemenným faktom - že Zem je doska, že Zem je stredom vesmíru, že Zem sa nehýbe. Poznáme smutné spôsoby, akými si vieru v tieto "nemenné pravdy" vynucovala. A predsa - dnes si už cirkev nič z nich nedovolí tvrdiť. Kedysi bola viera v "bosorky" faktom, správnosť ich zabíjania rovnako - dnes ju chápeme ako krutý nezmysel. Kedysi bolo miesto ženy na svete, v štáte a v rodine dobre známe - a z vôle Božej nezmeniteľné - a predsa sa zmenilo - a dnes si už nikto nedovolí uprieť žene právo voliť, právo rozhodovať sa, právo na prácu - a mnoho ďalších súčasných samozrejmostí. Cirkevné regulácie nie sú nemenné. Odjakživa sa adaptovali na dobu. Prinajmenšom sa stali viac abstraktnými, symbolickými, než doslovnými. Inak tomu nemôže byť ani v prípade homosexuality. V dobe, keď sme poznaním prekonali pohľady na inú sexuálnu orientáciu ako rozhodnutie, chorobu, poruchu, či úchylku - neostáva ani náboženstvu nič iné, ako prijať ju za (v ich pohľade z Božej vôle) kurióznu súčasť tohto pestrého sveta.

Ak sa či už cirkev, náboženstvo alebo viera nejakým spôsobom stotožňuje s názorom - že homosexualita je rozhodnutie a teda i hriech - ja - vo fakte svojej existencie - som priamy dôkaz jeho lživosti či nezmyselnosti. Ak by boli náboženstvo a homofóbia jedno - ja, živý tvor - by som bol priamym dôkazom falošnosti tohto náboženstva. Ja a fakt, že homosexuálom som odo dňa, keď som uzrel svetlo sveta. A práve táto nezlúčiteľnosť homofóbie (strachu a nenávisti voči "homosexuálnemu konaniu" a teda de facto "rozhodnutiu byť homosexuálom") a homosexuality ako nemennej a nezvolenej bytostnej podstaty - pôsobí strach v očiach cirkvi. Pretože tak vzniká rozpor toho, čo hlása na jednej strane (že niečo neexistuje) - a na druhej strane jestvujúceho faktu. To zároveň vyvoláva dojem nezmyselnosti jej učenia. Dostatočne dobrý dôvod, prečo homosexuálov zniesť zo sveta, doslova, alebo humánne či metaforicky.

Odhliadnúc od spornosti teologických odôvodnení potierania homosexuality - medzi politikmi a klérom sa v poslednom čase - v dobe vytvárania spoločenstva európskych krajín - ujalo obľúbené tvrdenie, že "Európa stojí na kresťanských základoch." Z toho vyvodzujú nutnosť staviať na tradičných hodnotách - čo má znamenať snáď spomalenie vývoja postojov spoločnosti voči citlivým otázkam ako je homosexualita. I keď prestáva byť jasné, či je úmyslom spomalenie vývoja a čakanie na pripravenosť spoločnosti - alebo spomalenie diskusie, či jej úplné umlčanie.

V prvom rade - pridržiavanie sa - či už kresťanských, alebo iných tradičných hodnôt - by môhlo znamenať napríklad i návrat žien do domácnosti, povinnú a výlučne náboženskú výchovu detí, návrat k feudalizmu - čokoľvek minulé, pretože rozdiel medzi tradičným a minulým je veľmi hmlistý. Tak ako v iných aspektoch života i konzervatívne postoje musia byť vyvažované liberálnymi - extrém nie je na mieste ani v jednom z týchto protichodných princípov.

Nepopierateľným faktom však je i to, že Európa nestojí (len) na kresťanských základoch. Európa má v prvom rade základy pohanské. Ďalej je zmesou všetkých kultúr, ktoré sa na toto územie prisťahovali - skôr než sa ich dotkla kresťanská náuka. Je neprehliadnuteľné, že všetky demokratické, občianské a vojenské princípy pochádzajú z čias Antiky. Až po nej prichádza vplyv kresťanstva - a iných náboženstiev, ktoré tiež formovali obrady, ako i samotné myslenie ľudí. Samotné kresťanstvo buď vymietlo, alebo asimilovalo pohanské zvyky a tradície - dovtedy jestvujúcu kultúru. Nazývať dve tisícky rokov stredoveku, ktoré znamenali krok späť od vysokej kultúrnosti antiky, či prirodzenosti a spätosti s prírodou za čias pohanstva alebo prvotných kultúr - kultúrnym základom Európy - je deklaráciou vedomej slepoty.

Tento text nechce byť výzvou k likvidácii cirkvi, náboženstva či dokonca viery. Je len prednesom požiadavky na jej hĺbkovú reformu (akokoľvek je dnes toto slovo nepopulárne). Sám verím v transcendentno. Či v Univerzum, v Boha - toho či onoho - v Matku Prírodu - v čo konkrétne, to je moja osobná vec. Akým spôsobom to božské vyznávam, je moja osobná vec. Nikomu to nemám právo vnútiť. Nikomu nemám právo vnútiť vieru v niečo, čomu dôverujem ja. Ani riadiť sa zákonmi, ktorými sa riadim ja.

Zároveň by som sa rád dotkol doteraz nenačatej témy náboženského šikanovania. Tento jav súvisí s pretrvávaním právnych prežitkov, ako napríklad zákon o štátnych symboloch. Ako môže v modernej krajine jestvovat zákon, zakazujúci haniť štátne symboly? Nemôžem vyjadrovať svoj odpor k štátu, akokoľvek zvrchovanému, nemôžem vyjadrovať svoj odpor k štátnemu zriadeniu - ktoré predovšetkým reprezentujú jeho symboly? Ak rozvinieme skutočnú diskusiu na túto tému - bez všetkých naučených fráz - môžeme sa rovnako opýtať: Prečo nemôžem haniť náboženstvo? Alebo haniť človeka, ktorý je veriacim istého náboženstva? So znevažovaním človeka ako slobodného jednotlivca možno nesúhlasiť, no haniť náboženstvo, dogmatizmus, vyznávanie ideológií - si napriek všetkej zmierlivosti, kultivovanosti a zákonnosti - nachvíľku dovolím. Najmä ak "hanou" niekto nazve spytovanie. Podlieha azda cenzúre v slobodnom svete vyjadriť jednostranný názor, že "náboženstvo (ako hocaká iná ideológia) je po surovinách druhou najväčšou príčinou doteraz jestvujúcich násliných konfliktov."? Nech sa s touto formuláciou stotožňujem, či nie, pýtam sa, tak ako prednedávnom celý Západný svet, kam siaha sloboda prejavu?

Prečo je zrazu náboženská otázka taká "citlivá"? Prečo všetci šliapú okolo viery po špičkách, okolo jedného, či zopár konkrétnych náboženstiev - hoci ostatné túto výsadu nedotknuteľnosti nemajú? "Pretože náboženstvo je citlivá otázka, je to vec základov živej bytosti a tie sú nedotknuteľné!" Ale aké sú to základy, ak na ne musí človek reagovať tak podráždene? Základ, ktorým si je človek istý, nič neohrozí - a naviac, všetci vieme, že vie sám seba vyjadriť s úplným kľudom. Len to, čím si nie sme v hĺbke istí, obhajujeme s toľkým rozhorčením. Prečo mám byť teda o tom všetkom radšej ticho? Pretože sa vraví: "Nedráždi besného psa!" Ale čo s besným psom? Budeme čakať, až umrie? A zatiaľ sa báť? Skúsim i sám sebe oponovať - otázkou do vnútra našej komunity - kto má väčšie právo na existenciu, bojaci sa človek, alebo besný pes? Môžu títo dvaja existovať vedľa seba, za akýchkoľvek podmienok - tak aby sa neohrozovali, ale ani neobmedzovali strachom?

Postoj číslo 3. : "Homosexualita je choroba. Homosexualita je úchylka."

Čitateľovi môže a nemusí byť známe, že slovo "homosexuál" je pomerne novým pojmom - zavedeným v 19. storočí, v období rozvoja vied zaoberajúcich sa dušou človeka. V staroveku, v niektorých kultúrach - bola rovnakopohlavná príťažlivosť považovaná za prirodzenú, normálnu a dokonca tieto spoločenstvá necítili potrebu mať pre ňu zvláštne slovo. Počas dvoch tisícok rokov stredoveku bola známa pod hanlivým označením sodomia - upomínajúcim na "Božie potrestanie nemravného správania sa obyvateľov Sodomy". Len nedávno vzniklo hybridné grécko-latinské pomenovanie homosexuál, ktoré sa sprvu snažilo takéhoto človeka klasifikovať ako chorého.

Tento, dnes už prekonaný postoj priniesol tak pozitívne, ako i negatívne výsledky. Homosexualitu vtedajší odborníci konečne prestali chápať ako Rozhodnutie. Rozhodnutie konať zle, skazene, nemravne. Tým pádom nemalo zmysel ju ďalej perzekuovať, trestať. Prinajmenšom, homosexuála nemohli za svoju sexuálnu orientáciu zabiť. Homosexuál za svoju "chorobu" nemohol - trebalo ho ľutovať a pomôcť mu. Tak sa však dostávame k negatívnemu dôsledku - k potrebe homosexuálov liečiť.

Nik netušil ako, preto sa "veda" uberala nesmierne kurióznymi cestami. Ponárať homosexuála (po našom "teplého", "prihriateho") do vane s ľadom - aby ho takzvane "schladili". Rovnako aj iné drastické metódy - ako elektrošoky, vyoperovanie "homosexuálnych častí mozgu", či pokusy o "hypnotickú" nápravu. Ak tieto metódy dosahovali výsledky - tak v podobe trosiek, ktoré už ťažko nazývať ľuďmi - žijúce, či skôr živoriace v paralizujúcej hmle - bez akýchkoľvek sexuálnych túžob, ktoré sa pre nich stali stigmou. Asexuálna zelenina, zmätený poločlovek.

Najčastejšie pripomínaným spôsobom takzvanej liečby je chemické vyvolávanie dávivého reflexu pri pohľade na fotografie osôb rovnakého pohlavia - ktoré dosiaľ pôsobili ako sexuálny stimulant - a podávanie látok spôsobujúcich príjemné pocity pri pohľade na osoby opačného pohlavia. Súdnej mysli je jasné, že takýmto spôsobom človeka "možno vyliečiť" z čohokoľvek - zo spánku, z bdenia, z dýchania, z chute na mrkvu, z potreby piť, z priateľstva voči niekomu, z pacifizmu či sklonu k násiliu, z akejkoľvek duševnej vlastnosti, názoru, spôsobu jednania. A to celé ešte v jedných ironických uvodzovkách. Ak si odmyslíme možnosti recidívy - opakovaného návratu k nežiaducemu konaniu - liečba prirodzene danej vlastnosti akou je sexualita znamená jej degradovanie na púhy biochemický jav - jej odtrhnutie od citovej náklonnosti. Sexualitu tak rozlučuje s láskou - a všetkým pre vedu stále mystickým.

Napriek týmto zjavným faktom stále počúvame z niektorých úst o "vyliečených homosexuáloch". Tu možno vymenovať niekoľko prípadov - od heterosexuálov, ktorí boli zmätení svojou prirodzene bisexuálnou povahou - a následkom viac či menej násilnej terapie sa priklonili k svojej prevažujúcej heterosexuálnej stránke, cez ľudí, ktorí abstinujú, žijú v sebazaprení a potláčajú svoju sexualitu úplne - až k tým "vyliečeným", ktorí vyššie zmienenými spôsobmi "zmenili svoju orientáciu" - čo však nemožno nazvať "liečbou" ale násilným "prišitím hlavy koňa na telo kravy". A nemenej dôležité je spomenúť ego takzvaných doktorov - moderných polobohov-poloprorokov, strácajúcich ďalšiu výsostne zbožnú vlastnosť - a to pokoru. Vo svojom presvedčení, že dokážu vyliečiť všetko - i jeleňa, aby nebol jeleňom.

Postoj číslo 4. : "Homosexualita je neprirodzená. Homosexualita je proti prírode."

K tomuto názoru dospievajú ľudia, ktorí sa síce sami odkláňajú od náboženstvom diktovaných názorov, neraz i tých striktne vedeckých a snažia sa nájsť akúsi "ľudskú", "prirodzenú", "prírodnú" filozofiu svojho života. No pritom si stále nesú historický predsudok - a snažia sa ho nejakým spôsobom zakomponovať do svojho života, do svojej vlastnej "filozofie". Táto situácia mi pripomína farára či vedca, ktorí sa presťahujú do chudobnej hlinenej chatrče, a hľadajú v nej miesto, kam položiť priveľký krucifix v nízkej miestnosti, či kam zapojiť počítač v dome bez elektriny. Či naopak sedliaka, ktorý hľadá miesto, kam oprieť špinavé vidly v luxusnom mestskom byte. Staré zvyky v novom svete.

Výrok, že homosexualita je proti prírode je len ďalším logickým nezmyslom. Nakoľko homosexualita vzniká v prírode. Tak ako človek je súčasťou prírody, i jeho sexualita k nej patrí. Možno namietať, že potom by každý výsledok ľudskej činnosti - dokonca i znečistenie, vojny a celý technologický pokrok i s jeho negatívnymi dôsledkami - bolo možné pokladať za súčasť prírody - nakoľko i človek je z prírody, aj suroviny ktoré využíva pochádzajú z nej. Avšak tu je nutné znova prizvukovať rozdiel medzi ľudskou činnosťou a ľudskou danosťou. Negatívne dôsledky ľudskej činnosti pochádzajú z vedomých rozhodnutí. S dôrazom na slovo Rozhodnutie a slovo Vedomé. Homosexualita nie je rozhodnutie. Človek sa s ňou narodí a neskôr si ju len uvedomuje. Tak ako naša podoba, fyzické i duševné danosti - je homosexualita povahy prirodzenej a - ak sa odkloníme od náboženského pohľadu na vec - "od prírody danej".

Prehlasovať, že homosexualita sa nikde inde v prírode než u človeka nevyskytuje - je tvrdenie, ktoré by v prípade pravdivosti bolo rovnako relevantné ako prehlásenie, že žiaden iný druh živočícha nemyslí, nespieva, netvorí umenie, necíti, nerobí tisíc iných vecí, ktoré človek robí, alebo naopak. Ryby dýchajú pod vodou - to ešte nie je dôvod považovať ich za skazené. Výlučnosť nie je dôkazom nesprávnosti. Pravdou však je, že homosexualitu nachádzame stále u ďalších a ďalších živočíšnych druhov. Medzi cicavcami, vtákmi či chrobákmi - ktoré sú nám stále predkladané za príklad, ako odsúvajú slabých, nevýkonných, neproduktívnych jedincov na a za okraj spoločenstva. Niekoľko príkladov ponúka i Wikipédia.

Homosexuálne zvieratá sa tak nesprávajú iba z nedostatku partnerov opačného pohlavia - ale vyhľadávajú partnerov rovnakého pohlavia, aj keď o nich partneri opačného pohlavia stoja. Dokonca nemožno prehlásiť, že by boli vyčlenení na okraj spoločenstva. Prečo tieto zistenia prichádzajú až teraz? Nehľadáme v prírode len niečo, čo by sme tam chceli nájsť? Opak je pravdou - dnes pozorovatelia omnoho úprimnejšie priznávajú svoju subjektívnu zaujatosť. V minulosti, keď bola sodomia takmer nevysloviteľným hriechom, ju nikto z heterosexuálnych vedcov v prírode nehľadal a ak sa mu aj sama zjavila, nechcel ju vidieť. Aj dnes, málokto pozoruje správanie zvierat práve s ohľadom na homosexuálne prvky. Málokto ich pozoruje s týmto výlučným záujmom. Nemenej zaváži i fakt, že heterosexuálny pozorovateľ nemá citlivosť a vnímavosť pre túto odlišnosť - a aj keď by sa jej stal svedkom, nevšimol by ju, nevedel by ju rozpoznať a pomenovať, prípadne by ju z dôvodu vlastného zjednodušeného pohľadu mohol pripísať niektorej zo známych škatuliek - "pomýlenie", či "nedostatok partnerov". Nejde totiž len o svedectvo kopulácie s partnerom rovnakého pohlavia, ale aj o drobné detaily správania naznačujúceho citové väzby na rovnaké pohlavie. Heterosexuál je ťažko schopný odhaliť homosexuála vo svojom okolí - ak jeho vonkajší prejav výrazne neodkazuje k škatuľke "toto je buzna" (a koľko omylov vzniká i týmto spôsobom) - pričom vnímavý homosexuál dokáže zachytiť i prejav takmer nebadateľný, nakoľko je na detaily tohto typu samou svojou podstatou nastavený.

Tým sa dostávame k "neprirodzenosti homosexuality". Tu je nutná definícia slova prirodzenosť. Mnohí si ju zamieňajú s normou, tradíciou, účelnosťou, vlastným postojom a názorom. Pre mňa je prirodzené to, čo je od prírody dané. A tým homosexualita je. Ak niekto naráža na neprirodzenosť pohlavného styku dvoch osôb rovnakého pohlavia - v tomto svetle sa môže zdať neprirodzený celý rad ľudských aktov - hodina rozprávania, spievanie, sedenie na stoličke, umývanie rúk, používanie mydla a šampónov, jedenie príborom, močenie na toalete, šport - akékoľvek namáhanie tela mimo bežnú potrebu, nosenie úzkeho oblečenia, hlasné počúvanie hudby, fajčenie. Niektoré z nich niektorí pokladáme za neprirodzené a škodlivé, iní nie - mnohé sú však súčasťou dobrých mravov - a aj keď na ne človek nie je fyzicky uspôsobený, nie sú preň životne potrebné, obišiel by sa bez nich - ba možno by žil i zdravšie. A predsa ich robí - pre vlastnú potrebu či potešenie.

Na análny styk (s opačným či rovnakým pohlavím) nie je každý človek možno fyzicky dokonale uspôsobený - ale existuje množstvo iných sexuálnych úkonov a rozkoší. Pre niekoho je súlož do konečníka úplne ľahká, prirodzená a samozrejmá vec. V jednom aj druhom prípade je podstatné, že cíti potrebu - fyziologickú a predovšetkým citovú - spojenia s človek rovnakého pohlavia. Keď sa táto potreba naplní medzi dvoma sexuálne zrelými osobami zo slobodnej vôle - nemožno to odsudzovať viac než inú realizáciu potrieb. Ak sa obmedzíme na úzky pohľad sexuálneho aktu - s ohľadom na to, že nemôže viesť k počatiu dieťaťa a zachovaniu populácie - ani tento fakt nijako nenaznačuje, že by k takémuto milovaniu nesmelo dôjsť.

Varovať pred tým, že homosexualita by mohla ohroziť prežitie ľudského druhu, je smiešne - v období populačnej explózie. Je neodškriepiteľným faktom, že ľudí je priveľa, míňa sa pre nich miesto i zdroje energie. Ľudstvo sa samo začína vnímať ako epidémia Zeme, ako infekcia - teda premnoženie jedného druhu na úkor ostatných. Naviac - homosexualita sa nešíri, homosexualita je. Dokonca nemožno vyvodzovať závery o jej "narastaní" či "poklese" - nakoľko od počiatku vekov až po súčasnosť je stále vo väčšej či menšej miere odsudzovaná - a mnoho homosexuálov či bisexuálov sa k rovnakopohlavným túžbam zo strachu neodvažuje priznať. Ani dnes. Možno hovoriť len o počte ľudí, ktorí sa s ňou v tej-ktorej dobe a na tom-ktorom mieste odvážia vyjsť na denné svetlo. A to už nie je miera "rozmachu homosexuality", ale tolerantnosti doby.

Postoj číslo 5. : "Homosexualita je genetická porucha." "Homosexualita ohrozuje zachovanie druhu."

Či už genetická porucha (použijúc slovo s negatívnym nádychom), alebo genetická anomália, genetická danosť (v neutrálnom poňatí) - toto pomenovanie znova predstavuje názor, ktorý podobne ako označenie "choroba" skrýva kladný aj záporný aspekt. Pozitívum tkvie v tom, že sa týmto poznaním konečne prestáva liečiť - liekmi, šokovou a averznou terapiou - pretože človek je tak od narodenia "geneticky predurčený" byť homosexuálom.

Avšak - rozpútava sa hystéria ohľadom dobrých a zlých génov - vhodného genofondu - a najmä genetickej modifikácie plodu. Mnohí rodičia by mali radi záruku, že narodené dieťa bude heterosexuálne. Čo by viedlo k uniformnosti masy v medziach pravidiel stanovených znova len ľuďmi. Či už veria, že tieto obmedzenia vnukol Boh, alebo to tak jednoducho má byť. Našťastie, žiaden spoľahlivý "gén homosexuality" nikto zatiaľ neobjavil. Nie je ho možné odstrániť, ani vymeniť. Táto danosť ostáva byť stále hlbšou záhadou, než je človek schopný "po Bohu opraviť".

Šľachtiteľský postoj sa objavil s prudkým rozmachom genetiky - tej medicínskej, aj tej algoritmicko-technickej. Slovo "gén" dnes skloňujeme veľmi často - až príliš na to, ako tejto oblasti poznania vôbec rozumieme. Preto je nutné načrtnúť jednoduché základy genetiky a optimalizácie.

Genóm, genetický reťazec, predstavuje rad čŕt - ako príklad možno uviesť stavbu tela, rysy tváre, farbu očí, vlasov, farbu pleti, mieru ochlpenia, predispozície na choroby, pohlavie. Každá z týchto čŕt sa nazýva gén. Každý z rodičov ponúka svojmu dieťaťu súbor takýchto čŕt. Následne dochádza k vytvoreniu genómu dieťaťa - čo predstavuje dvojaký proces. Prvý z nich sa nazýva kríženie - výber z génov. Niekoré preberieme od matky (možno jej rodičov), iné gény od otca (a jeho rodičov). Vždy možno vybrať pre tú ktorú črtu gén len od jedného. No výsledná podoba nie je iba zmesou "darov" od rodičov. Dochádza ešte k druhému procesu - ktorý sa nazýva mutácia. Tak ako kríženie, nie je to jav zlý ani dobrý - ale prirodzený. Znamená podmienenú zmenu niektorých génov, napríklad vplyvmi prostredia. Tým sa stáva dieťa jedinečné - a odlišuje sa tak od matky, ako i od otca a iných svojich predkov. Mutácia na základe vonkajších vplyvov nám umožňuje, aby sme sa adaptovali na podmienky v ktorých žijeme - v dlhodobom pohľade podmienky premenlivé - a tým sa javí byť procesom nevyhnutným.

V evolučnom zmysle - nakoľko proces pretvárania genómu prebieha bez ohľadu na náboženský, či darwinistický pohľad na vývoj sveta - kríženie nedokáže spôsobiť zmenu - nevedie k vývoju. Smeruje len k rôznorodému miešaniu génov. Iba druhý proces - proces mutácie - zaručuje zmenu a vývoj druhu. Inými slovami - znova sa jedná o harmóniu dvoch protikladných javov - kríženia, ktoré nám zaručuje podobnosť s našimi predchodcami - a mutácie, ktoré nám zaručuje odlišnosť, novosť, jedinečnosť. Podobnosť a odlišnosť - vo vyváženej miere.

Už tu by sme mohli položiť špekulatívnu otázku: V genetickom poňatí - nebola by homosexualita len prirodzenou reakciou prírody na premnoženie človeka ako druhu? Pokusom prírody pribrzdiť naše rozmnožovanie - podporované náboženskými zákazmi antikoncepcie? Samozrejme, tento pohľad zostáva byť čistou teóriou - nakoľko sa genetický pôvod homosexuality nedokázal. Naviac, homosexualita jestvovala oddávna - v časoch, keď ešte nemožno hovoriť o premnožení človeka - a keď sa "rozumnou" javila skôr snaha podporiť rozmnožovanie a kde obavy o "vyhynutie", respektíve strach z "rozšírenia homosexuality a ohrozenia pokračovania ľudského rodu" mali oprávnenie aspoň v tomto pohľade. V hlbšom poňatí sa i toto javí ako neopodstatnená fóbia - nakoľko homosexualita sa nešíri ani nevzrastá - neexistujú spoľahlivé výskumy, ktoré by to mohli v dlhodobom meradle potvrdiť či vyvrátiť. Spoločnosť nie je ani dnes v tom stave, aby sto percent homosexuálov, bisexuálov a transgenderov vyšlo s týmto faktom svojho života bez obáv na svetlo sveta - a to nemožno už vôbec tvrdiť o dobách pominuvších.

Zaujímavý pohľad ponúka i technická aplikácia genetiky. Systémy - v akomkoľvek poňatí - sú nastavované prostredníctvom istých parametrov - inými ukazovateľmi zasa ohodnocujeme ich výkonnosť, účinnosť, kvalitu. Rad týchto parametrov možno nazvať "genofondom" stroja. Vhodným nastavením genofondu možno dosiahnúť jeho optimálne fungovanie. Toto možno sledovať v reálnom procese, ako i v simulácii. Rôznymi metódami nastavujeme genofond stroja a sledujeme hodnoty ukazovateľov - a posudzujeme, ktorá kombinácia parametrov je najvhodnejšia. Parametre ďalej upravujeme metódami genetiky - mutáciou parametrov ako i krížením rôznych testovaných kombinácií parametrov navzájom. Tak postupne prichádzame k optimu - teda k najlepšej možnej hodnote účelovej funkcie. Najväčší výkon - najmenšia spotreba - najväčší zisk - najširší dosah - najmenšia chyba. Otázkou v tomto probléme prenesenom do reality života zostáva: "Aká je účelová funckia života?" Tu nachádzame odpovedí toľko, koľko foriem života jestvuje na Zemi - prežitie - Spokojnosť - Šťastie - Láska - oddanosť Bohu - alebo žiaden zmysel. Nikto však nemôže definovať účelovú funkciu ako jedinú pravdivú - s absolútnou istotou. Účelová funkcia nie je daná - bola len v priebehu vekov hľadaná - i keď zmysluplnosť jej hľadania je sama otázkou.

V procese približovania sa optimu však badáme znova dva proti sebe stojace prístupy. Prvý z nich - nazvime ho elitársky - vyberá spomedzi všetkých parametrov (génov, jedincov) - tých najlepších (znova len z hľadiska účelovej funkcie) a len tým umožňuje pokračovanie v ďalších generáciách. Tento prístup zrýchľuje napredovanie k optimu účelovej funkcie, avšak môže spôsobiť veľmi skorú uniformnosť genofondu. To znamená, že všetky testované reťazce parametrov budú rovnaké - všetci elitárskym spôsobom vybraní jedinci budú rovnakí - a tým vývoj možno dosiahne niečo, čo nazveme optimom - ale bude len extrémom lokálnym. Globálne optimum tak nikdy nebude možné dosiahnúť. Proti tomu znova stojí opačný proces. Nie vyberanie najlepších jedincov, ale zabezpečenie čo najširšej pestrosti a rôznosti populácie. Zachovanie maximálnej diverzity nedovoľuje uviaznúť v lokálnom optime - i keď v nekontrolovanom poňatí môže viesť k chaosu - a k nepostupovaniu k optimu vôbec. Ideálnym stavom je vyváženie týchto dvoch procesov - podporovať najlepších, aby sme postupovali k lepším hodnotám účelovej funkcie a zároveň zachovávať diverzitu - aby sme neuviazli v nejakom nedôležitom lokálnom optime.

Tu sa znova môžeme vrátiť k pojmu homosexuality. Táto komunita je dlhodobo spájaná s myšlienkami inakosti (a práva na inakosť), diverzity a pestrosti ľudskej spoločnosti. V tomto pohľade predstavuje prirodzenú protiváhu uniformnej heterosexuálnej mase. Stojíme proti sebe ako dva protiklady - prístup konzervatívny a prístup liberálny. I keď toto nie je viac než prirovnaním, lebo tak konzervativizmus môže byť blízky homosexuálom, ako liberalizmus heterosexuálom. Podstata netkvie vo výhre jedného, alebo v odvekom bezúčelnom súboji, ale v ich vzájomnej harmónii.

V púhom genetickom pohľade na vec - homosexualita - tým že stále jestvuje a nemizne ako nevhodne zvolený gén - niečo k zmysluplnosti existencie ľudstva pridáva - inak by sa už dávno bola stratila v protiváhe "lepších" heterosexuálnych génov. Čo je lepšie a čo horšie sa však ťažko tvrdí. Účelovú funkciu života človeka stále nikto nestanovil - a žiaden jednotlivec ju pravdepodobne podľa svojej zvôle nedefinuje. Len pre naše lepšie porozumenie môžeme symbolicky uchopiť poznanie genetiky - a uvedomiť si, že i rozmanitosť a odlišnosť má svoj hlboký vnútorný zmysel - hoci ho možno nikdy nebudeme môcť presne popísať. Homosexuáli žijú inak, ich fyzický kontakt je iný, hľadanie partnerov náročnejšie, uvedomovanie si svojej sexuality a neraz i celý život skýta omnoho viac problémov, ku ktorým sa pridáva nemožnosť splodiť potomka. To možno ako úľava kompenzuje možnosť intenzívnejšieho a pestrejšieho sexuálneho života.

Problémy s ktorými sa v živote homosexuál stretáva - ho inak formujú - inými slovami, získava skúsenosti a poznanie, ktoré sú heterosexuálovi v jeho (v zmysle prijatia sexuality väčšinou bezproblémovom) živote cudzie. Tieto skúsenosti môže homosexuál spoločnosti darovať ako svoju jedinečnú a hodnotnú skúsenosť - o to viac, keď ich dokáže z hraníc púhej sexuality preniesť a rozviesť na rôzne životné situácie, ktorými prechádzame všetci. Faktom však zostáva, že sme žiaden gén homosexuality nenašli. Či je už homosexualita formou samoregulácie ekosystému prírody, alebo záhadnou danosťou - prestáva byť dôležité. Otázkou zostáva, ako jej nájsť pozitívne uplatnenie v spoločnosti. Ako nájsť miesto a využitie pre odlišnú skúsenosť homosexuála - v živote každého človeka. I keď účelnosť možno znova spytovať - vo svete, ktorý pozná i Krásu - pojem, ktorý nepotrebuje odôvodnenie.

Postoj číslo 6. : "Homosexualita je spôsobená nedostatkom partnerov opačného pohlavia."

Popri myšlienkách hriechu, poruchy, choroby či genetickej predispozície, objavovali sa v modernej spoločnosti aj iné - s istou mierou nadsadenia "pragmatické" - poňatia homosexuality. Tá sa tak stala nutnosťou - v prostrediach, kde človek nenachádza možnosť fyzického kontaktu s partnermi opačného pohlavia. Príkladom môžu byť väzenia, armáda či iné inštitúcie izolujúceho jedinca - ktorý tak nemá možnosť kontaktu s bežným svetom, kde je zastúpenie pohlaví viac či menej vyvážené.

Omylom tohto postoja je fakt, že istým spôsobom (a znova) degraduje homosexualitu na púhy akt - sexuálny styk dvoch osôb rovnakého pohlavia. Zabúda sa, že homosexualita poníma i citové väzby partnerov - že v idealizovanom prípade predstavuje slobodnú vôľu žiť v dlhodobom zväzku s partnerom rovnakého pohlavia - a to aj skôr, než si ho nájdeme. Nejde teda ani o situáciu, keď sa do niekoho (hockoho) zamilujeme - a až potom sa pýtame na jeho pohlavie. Homosexualita je predispozícia zamilovať sa do človeka rovnakého pohlavia - čo predstavuje citové i sexuálne väzby ruka v ruke. Sexuálny styk partnerov rovnakého pohlavia nie je ničím iným, než vyjadrujú tieto slová - nie je homosexualitou. Väčšina mladých ľudí prejde "fázou" sexuálneho experimentovania - s partnermi oboch pohlaví - pričom tak sami objavujú, aká sexuálna orientácia je im daná.

To možno vztiahnúť i na tak extrémne prípady, ako sú väznice, armádna komunita, alebo ľudia cestujúci na odľahlé miesta. Môže tam dochádzať k rovnakopohlavným sexuálnym aktom, no to v žiadnom prípade nemožno klasifikovať ako homosexualitu. Keď homosexuál opustí takéto prostredie ostáva homosexuálom. Heterosexuál sa vracia, hneď ako má k tomu možnosť, k súloženiu s opačným pohlavím.

Hovoriť v dnešnej dobe, v slobodnejších spoločenstvách pozemskej populácie, o neprítomnosti dostatočného výberu partnerov opačného pohlavia je priam absurdné. Nežijeme v tak striktne uzavretých komunitách, komunikácia medzi ľuďmi je o čosi otvorenejšia, jestvujú možnosti súvisejúce s technologickým pokrokom - zoznámenia na inzerát, cez média a internet - o "homosexualite z vynútenia" nemožno hovoriť. Jednak, že žijeme otvorenejšie a voľnejšie - a druhak, homosexualita je stále danosťou, ktorú si mnohí nesieme od narodenia až do smrti.

Homosexualita začína byť postupom času spoločnosťou viac či menej tolerovaná, v lepšom prípade akceptovaná. Svoju cestu si k nej nachádza veda, svoju bežný človek, svojskú dokonca i náboženstvo so svojimi "nemennými pravdami". O to zvláštnejšie je, že mnohé prekonané postoje sa k nám oblúkom vracajú - pod pláštikom novoty - no s o nič menej absurdným obsahom.

Postoj číslo 7. : "AIDS je Božím trestom pre homosexuálov."

V osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia zachvátila homosexuálnu komunitu panika - záhadná choroba ktorú "odobrníci" veľmi pohotovo pomenovali "rakovinou homosexuálov". Kosila jeden život za druhým a podnietila zároveň novú vlnu homofóbie. Dnes, takmer o štvrťstoročie neskôr, môžeme hovoriť o celosvetovej pandémii - kde homosexuálna komunita predstavuje síce "rizikovú skupinu", no heterosexuálna väčšina nie je o nič menej v ohrození. Rizikovým správaním nie je rovnakopohlavný styk ako taký, ale isté praktiky, nepoužívanie ochrany, promiskuita - a tá je spájaná práve s homosexuálmi - i keď v príliš úzkoprsom videní. I medzi homosexuálmi i medzi heterosexuálmi sa žije monogamne aj promiskuitne. Homosexuálov neviažu manželské väzby, ani rodičovstvo, z toho dôvodu je ich sexuálne správanie voľnejšie vo väčšej miere.

Najmä z laických a náboženských kruhov stále zaznievajú neznášanlivé volania ako - "homosexuáli rozširujú AIDS" či "AIDS je božím trestom pre homosexuálov za ich zvrátenosť". Tieto nepravdy možno vyvracať jednu po druhej. Homosexuáli AIDS nevyrobili. Pôvod ochorenia je neznámy, určite však nemôže vzniknúť pohlavným stykom medzi dvoma osobami rovnakého pohlavia. V súčasnosti sa predpokladá, že choroba bola prenesená na človeka zo zvieraťa. Ako sa rozšírila práve medzi homosexuálnu komunitou je dosiaľ predmetom špekulácií. Obvinení možno vymýšľať nespočet - napríklad, že ochorenie bolo - či už inžiniersky vyvinuté, alebo od zvierat získané - a následne prenesené na človeka - úmyselne. Rozšírené umelo mezi homosexuálnu komunitu z vôle akejkoľvek neznášanlivej skupiny v niektorej z vlád, armád či náboženských skupín - so zámerom "napomôcť Bohu v jeho spravodlivom hneve" a zmiesť homosexuálov zo sveta. Ak by to tak bolo - bohužiaľ narazili na jeden veľký problém - a tým je chápanie sexuality ako takej.

Dnes sa skôr predpokladá, že sexualita nie je binárna množina - dávajúca človeku dve možnosti - homosexuála a heterosexuála. Sexualita je kontinuum, kde stopercentný heterosexuál a stopercentný homosexuál ležia na koncoch úsečky - a každý narodený človek čo-do-sexuality spočíva niekde na nej. Uprostred, viac či menej blízko k jednému z extrémov. Jeho výsledná sebadefinícia, ale aj prejavy navonok - sú dané spoločenským tlakom, vierou v dogmy, mierou homofóbie, škatuľkovaním a túžbou po jasnosti - teda, že sa človek jednoznačne zaradí - ako heterosexuál, homosexuál, prípadne i bisexuál. Bez tejto sebadefinície by jeho správanie mohlo zodpovedať medziľahlému umiestneniu jeho sexuality. A teda i človek, ktorého nazveme, ktorý sám seba nazve "heterosexuálom" - v istých prípadoch (zámerne vynechávam slovo "situáciach" - aby som sa vyhol poňatiu homosexuality z nedostatku partnerov opačného pohlavia) by bol schopný dobrovoľne a s pôžitkom milovať sa s osobou rovnakého pohlavia.

Aby sme sa vyhli iba úzkemu pohľadu na pohlavný styk - možno tu hovoriť o rôznej miere pocitu blízkosti k rovnakému či opačnému pohlaviu, rôznej schopnosti nadväzovať citové kontakty, rôznej ochote k inému fyzickému kontaktu - dotyku, púhemu bozku, objatiu, vzťahu k nahote druhého človeka, ale i vôli k rôznemu druhu sexuálneho zbližovania:

"sexuálne ma priťahuju iba ženy",
"spávam so ženami, ale som schopný povedať, ak je nejaký iný muž pekný",
"obyčajne sa stýkam so ženami, ale niektorí muži vo mne vyvolávajú zvláštne pocity, priťahuje ma byť v ich spoločnosti"
"som heterosexuál, ale nemám problém pobozkať otca, alebo sa objať s kamarátom, keď vyhráme zápas, alebo keď sa stretneme po tom čo sme sa dlho nevideli",
"mám priateľky, ale už som spal v objatí s inými chlapmi v posteli, aj keď sa tam nič sexuálne nedialo",
"honím si s inými chalanmi, páči sa mi to, aj keď súložím len s babami",
"väčšinou spávam so ženami, ale páčia sa mi pekné (veľké) mužské penisy",
"rád si výnimočne fajčím s iným mužom, no análny sex nepraktikujem",
"najčastejšie súložím so ženami, ale niekedy aj s mužom",
"je mi jedno s kým spím, pokiaľ ja preťahujem",
"robím všetko s babami aj chalanmi, mám to rád spredu aj odzadu"

V týchto drobnostiach sa líši človek od človeka - otázka je, či ich dokáže úprimne priznať aspoň sám sebe. Je len vecou umelo vytvorených spoločenských noriem a historických prežitkov, že sa človek musí zaradiť do jednej, alebo druhej skupiny - a neraz je naň vyvíjaný tlak, aby svoju medziľahlú sexualitu uspôsobil jednému, alebo druhému extrému. Tak sa niektorí homosexuáli úplne izolujú do spoločenského ghetta, kde v súkromnom živote neprichádzajú do kontaktu s opačným pohlavím - a rozvíja sa zvláštna forma (možno humornej) komunitnej hystérie "Pomoc, dotkla sa ma živá žena!". Na opačnej strane možno prísne škatuľky badať omnoho viditeľnejšie - heterosexuál "sa má štítiť chlapov", "má s nimi súperiť", muži sa dobrovoľne definujú ako "to drsnejšie (a škaredšie) pohlavie", muž nie je žena, nie je zženštilý, nie je buzna. Medzi mnohými chlapmi sú bozky či objatia, nebodaj iný, hoci nie sexuálny kontakt - úplne vylúčené. Horšie než "zaľúbiť sa a mať príjemné pocity z kontaktu s rovnakým pohlavím" je "mať nálepku homosexuála". Slovo "buzerant" sa stáva najfrekventovanejšou a najhoršou nadávkou, akou sa môžu počastovať. No skutočná sexualita napriek tomu drieme pod prijatými spoločenskými maskami. Jej potláčanie spôsobuje viac i menej nápadnú frustráciu, prinajmenšom pocit ochudobnenia života, závisť - ktorá sa navonok prejavuje homofóbiou voči tým, ktorí sa dokážu prijať takí akí sú, žiť život úprimne a napriek náboženským i svetským morálnym normám - naplnene. A od toho závisí miera osobnej spokojnosti a šťastia.

Čisto teoretický pokus o nenápadné vyhladenie homosexuálov vírom by tak skrachoval na prirodzenej bisexualite človeka - čím rozumieme práve chápanie sexuality ako kontinua. Napriek tomu, tvrdenie o úmyselnom rozšírení nákazy medzi homosexuálov - akokoľvek paranoidne absurdné a akokoľvek možné - je len príkladom toho, že podozrievavosť a fóbia môže vznikať na oboch stranách - neprinesie však žiadne riešenie.

Tvrdenie o Božom treste je sporné už v samom svojom počiatku - ak ochorenie pochádza od zvierat, je AIDS zároveň Božím trestom pre zvieratá? Za ich zvrátené správanie? Týmto tvrdením sa dostávame úplne na samý začiatok tejto úvahy. Ak by bol vírus HIV trestom - trest sa udeľuje za vedomý a úmyselný prečin - a homosexualita nie je zvolená cesta - je to danosť. Danosť úplne náhodná, od Prírody či od Boha - záleží na duchovnom založení človeka. Ak ju pojmeme v tom náboženskom duchu - Boh nemôže trestať človeka za danosť, ktorú mu sám nadelil.

Ďalších niekoľko viet predstavuje čisto súkromný pohľad, jednu z možností kadiaľ sa úvahy môžu uberať - no ich prijatie nikomu nemôžem vnútiť. Medzi mnohými spôsobmi chápania Sveta a Vesmíru jestvuje i to, že všetko fyzické okolo nás, každá forma - je len vyobrazením duševného a duchovného sveta. Tak človeka ako jednotlivca, celého spoločenstva, celej prírody i Božej vôle. Tento pohľad je blízky tak veriacemu človeku, ako i ateistovi - vedcovi - lekárovi. Tvrdenie totiž možno obrátiť - naše vnímanie sveta je ovplyvnené našim duševným stavom. V závislosti na príbehoch a dejoch, ktoré sa odohrávajú v našom vnútri sme náchylnejší vnímať isté detaily sveta - a všímať si metaforické pripodobenia nášho duševného stavu okolo nás. Vnímame tak mnoho symbolov - ktoré nie sú len strohými pojmami a pomenovaniami vecí - ale i obrazmi života - Cesta, Plávanie životom, Varenie, Konzumovanie a Trávenie života, Dom a Domov, Farby a Šeď života - a mnoho ďalších. Každú chorobu tak môžeme vnímať ako vyobrazenie stavu Duše. I moderná medicína dnes pozná vzťah psyché (racionalistické uchopenie duše) a tela - náchylnosť na ochorenie v stave smútku či nespokojnosti alebo stresu - i lepší priebeh uzdravovania v dobrom duševnom rozpoložení. Baktérie a víry sú v nás vždy - otázka je, prečo im občas podľahneme...

Nákazlivé vírové ochorenie môže byť vyjadrením našej prílišnej závislosti na druhých, podliehanie epidemickým spoločenským javom - od konzumného spôsobu života po poňatie človeka ako stroja, ktorý má byť výkonný a ktorý možno opraviť. Ochorenie pľúc môže byť púhou reakciou na spôsob života - "dochádza ti dych". Obezita je priamym následkom sebastrednosti, lakomosti, akumulácie prebytku, nečinnosti a neschopnosti s tým čokoľvek urobiť. Rakovina odrazom nekontrolovateľného bujnenia ľudského druhu a jeho činností. AIDS - syndróm straty imunity - prirovnaním k strate imunity tak v spôsobe života, ako i v sexuálnom správaní, strácame prirodzenú schopnosť selektovať z ponuky, schopnosť brániť sa - všetkým spoločenským, mediálnym, politickým a konzumným tlakom. AIDS je potom odmenou duše - nie Boha - za správanie. Takisto nie za to, čím človek je - nie "za homosexualitu" - ale napríklad za odmietanie chrániť sa, odmietanie vlastnej imunity. To, že sú homosexuáli považovaní za "rizikovú skupinu", nemožno vnímať ako implikáciu, smerujúcu k tomu, čím človek "je", ale čisto ako konštatovanie, že veľké percento homosexuálov - neviazaných rodinnými záväzkami, obavami z nechceného počatia - žije omnoho voľnejším (a v počte partnerov omnoho "konzumnejším") sexuálnym životom. To však nemožno generalizovať na celú skupinu. (Už len preto, že z hľadiska chápania sexuality ako kontinua, nemožno stanoviť ani skupinu samotnú).

Postoj číslo 8. : "Homosexualita je módny výstrelok." "Homosexualita prišla zo západu."

V rovnovážnom poňatí sveta sú konzervatívne aj liberálne postoje úplne prirodzené. Niektorí jednotlivci dokážu nájsť túto rovnováhu v sebe, iní sa prikláňajú len k jednému postoju - a preto "potrebujú" k svojej existencii opačných extrémistov. Hlasy nespokojnosti so všetkým novým a doteraz nevídaným sú práve prejavom umieneného konzervativizmu, ktorý je akosi tradičnou súčasťou spoločnosti - patrí k určitým spoločenským a najvýraznejšie asi vekovým skupinám.

V tomto prípade nemožno oponovať inak než púhymi faktami. Homosexualita vždy bola. A bola všade. Homosexualita nie je rozhodnutie, nie je to stav ani fáza, nie je ochorením, ktoré by sa šírilo. Z historického pohľadu, máme rovnaké dôkazy a správy o homosexuáloch ako i heterosexuáloch (hoci z prítomnosti omnoho početnejšie než z minulosti). Či je to antika, alebo stredovek - a v omnoho hojnejšej miere súčasnosť - homosexualita sa v náznakoch i v priamom pomenovaní ozýva zo všetkých dôb - a rovnako i zo všetkých strán.

Ako príklad môžu slúžiť i spisy, ktoré pokladajú isté spoločenstvá za sväté. Pomenovanie sodomie, pederastie či opis ľúbostného vzťahu a sexuálneho kontaktu dvoch osôb rovnakého pohlavia sa objavuje i tu - hoci vo forme zákazu a odsúdenia. V každom prípade to musí znamenať, že niečo také muselo byť známe i v dobách starovekých. Nie je podstané, či bola homosexualita tolerovaná, akceptovaná, alebo odsudzovaná - v odpovedi na vyššie citovaný predsudok je podstatné, že bola.

Pohlavný styk medzi osobami rovnakého pohlavia prijímala a rešpektovala toľko spomínaná grécka spoločnosť - a nepotrebovala pritom ani slovo "homosexuál" - lebo ľúbostné avantúry a fyzický kontakt muža s mužom pokladala za istých okolností za prirodzené. Normálne. Morálne. Žiaduce. Tento kontakt sa však nepodobal súčasnému poňatiu - súloži dvoch slobodne rozhodnutých dospelých osôb. Jednalo sa o akúsi opateru, patronát staršieho muža nad mladším - ktorého zaúčal, inicioval, kultivoval a vychovával. Tu vyniká absurdita normatívnosti spoločnosti. Človek v pochabej domnienke Múdrosti a vlastníctva Pravdy sa snaží určovať pravidlá - ktoré sa na inom mieste a v inej dobe môžu javiť úplne absurdné. Tento kontakt starších a mladších mužov sa pokladal za správny - bol súčasťou dobrých mravov - veď telo mladého muža bolo ideálom krásy. Pohlavný styk s ním si považovali nad súlož so ženou - ktorá slúžila len k rozmnožovaniu (naviac postavenie ženy bolo podradené mužovi). Cit medzi starším a mladším mužom bol považovaný za ten najcennejší. V skutočnosti - po dovŕšení istého veku mal mladý muž tento vzťah opustiť a nájsť si manželku, aby tak zabezpečil pokračovanie rodu a populácie vôbec. K styku s mužom sa mohol vrátiť - najdúc si mladšieho chlapca, akým bol predtým sám. Avšak odmietanie pohlavného styku so ženou a celoživotné spolužitie dvoch starších mužov rovnakého veku nebolo až tak vhodné. O jeho jestvovaní nám však napovedá samotné toto odsudzovanie a neskoršie vytvorenie príslušných zákonov a zákazov. Homosexuáli žili tak v Číne, Japonsku, Indii, Perzii, pôvodnej Amerike, medzi Arabmi, Židmi - i Európanmi - neskoršie pokresťančenými. V niektorých spoločnostiach ich zabíjali, v iných si naopak ctili. I v neskorších dobách máme správy o "odhaleniach sodomie" - medzi prostým ľudom, v kláštoroch, u osobností - či už panských, alebo umeleckých. Správy z každej doby a z každého miesta.

V tomto pohľade možno predniesť veľavravný a úplne legitímny výrok - homosexualita je tu stále - vždy a všade. Bola tu v staroveku, v stredoveku a je i v súčasnosti. V Európe, medzi Indiánmi v Amerike, v spoločnostiach Ázie, Oceánie i Afriky. A čo je nadôležitejšie - je tu dlhšie, než akékoľvek náboženstvo. Dlhšie než akékoľvek spoločenské zriadenie. Dlhšie než Totalita, Feudalizmus i Demokracia. Bez trápnych narážok na to, že i "prostitúcia a zločin" sú tu odjakživa.

Zdanie, že homosexualita je "na vzostupe", že o nej častejšie počuť dnes, ako kedysi - nevyjadruje nič viac a nič menej - len fakt, že o nej počuť častejšie než kedysi. V dobách minulých by bol homosexuál za svoju danosť zabitý. Tak ako ryšavé ženy upálili za čarodejníctvo, či fyzicky, alebo mentálne postihnutých ľudí pokladali za škodných bosorákov. Dnes sa mnohé spoločenstvá posunuli smerom k humanite a k prijatiu inakosti. Preto sa homosexuáli prestávajú báť a so svojou danosťou otvorene vystupujú. V tých pominuvších "zlatých časoch" - keď údajne homosexuáli neboli - boli takisto, iba museli mlčať a museli sa skrývať.

Väčšina spoločenstiev trpí predsudkom potreby nepriateľa. Vonkajšieho aj vnútorného. Ak práve nenachádza vonkajšieho, lebo nie je s nikým v spore - hľadá si nepriateľov medzi sebou. A nenávidí na základe úplne absurdných skutočností. Homosexuál, ktorý nie je prirodzene predisponovaný plodiť potomstvo, je ľahkým terčom. A vždy je ho možné nájsť - tak ľahko, ako silná a nepotlačiteľná je sexualita človeka. Najhoršie dopadá v spoločnosti, ktorá sa snaží redefinovať seba-sama na základe umelých pravidiel. Či už náboženských dogiem, alebo inakého izmu - fašizmu, komunizmu, kapitalizmu... Známa fašistická, komunistická i teokratická verzia spoločnosti sa snažila striktne formovať masu málo odlišných ľudí-strojov, striktne heterosexuálov vyznávajúcich ideály rodiny - množiacich sa, plodiacich ďalších vojakov, ďalšie matky. Tiahnutia k mravčej spoločnosti nie sú cudzie ani dnešnej dobe - a s nimi sa nevyhnutne pojí i homofóbia. Veď homosexuál neplodí ďalších vojakov a ďalšie rodičky. Pretože homosexuál žije inak, miluje inak, má inú životnú skúsenosť a teda je náchylnejší nebyť zrnkom v uniformnej mase. Musí sa vyrovnávať so svojou odlišnosťou, viac o sebe a živote a jeho pestrosti premýšľať, pochybovať, spytovať - a to v týchto nešťastných zriadeniach nie je vhodné. Homosexuál vyrastá pod tlakom heteronormatívnej spoločnosti - bojuje s ním - a preto môžeme predpokladať, že bude bojovať i proti ďalšiemu tlaku - tlaku režimu vyžadujúceho uniformnosť.

A predsa - homosexuál tu bol za inkvizície, homosexuál tu bol za fašizmu, homosexuál tu bol v komunizme, homosexuáli žijú v striktných náboženských spoločnostiach, všade na svete. A tam, kde je odlišnosť nežiaduca, je vždy videný na strane nepriateľa. Pre fašistu bol boľševikom, pre komunistu imperialistom, pre kolonialistu buričom, pre konzervatívneho pravičiara liberálnym ľavičiarom - čo je absurdné práve v dnešných časoch, keď drvivá väčšina homosexuálov - z dôvodu neprítomnosti nutnosti investovať do rodiny - žije v omnoho vyššom štandardne a teda sa politicky orientuje práve smerom doprava.

Smutným faktom ostáva zamlčiavanie väznenia homosexuálov všade tam, kde krajinám vládne prísna doktrína - počúvame len o politických väzňoch. Homosexuála, toho sa každý zdráha označiť za väzňa politického - veď sexualita nemá nič spoločené s politikou. Pritom je práve on odsúdencom paušálnym - pre akúkoľvek dogmu. A tak sa stáva vlastne väzňom vlastnej sexuality. Nie z vlastnej vôle, z vôle iných. Zarážajúce zostáva byť mlčanie v prípade fašizmu - každý sa rozpamätá na genocídu židov, na žlté hviezdy, na počty spálených a splynovaných - no nikto nerozpráva o ružových trojuholníkoch, o genocíde homosexuálov. Spopularizovaná "teplá" ružová farba (ktorú homosexuáli obľubujú tak isto ako heterosexuáli - vtedy, keď je v móde) tak nadobúda i omnoho krvavejší a hanlivejší odtieň.

Tvrdenie o "homosexualite prichádzajúcej zo západu" je už len úbohym dôsledkom nenávisti, ktorá s homosexualitou nemá nič spoločné. Vo východnom bloku pred rokmi 1989-1991 bol západ nepriateľom - a preto bol homosexuál diverzantom imperiálnych mocností. Keď sa spoločnosť otvorila - mohlo sa zdať, že sa sem "vliala" vlna homosexuality. Faktom však je, že homosexuáli tu vždy boli, no len teraz - berúc si príklad zo západného sveta - dokážu vyjsť s pravdou von. Tak je homosexualita zlým vetrom od západu i vo fundamentalistických spoločnostiach islamskeho sveta. To, že homosexuálov privádzajú na svet oni sami, by snáď nedokázali vidieť ani keby hermeticky uzavreli svoje hranice a odpojili všetky komunikačné linky s ostatnými krajinami. Homosexuáli, ktorí by sa tam narodili, by boli "diverzantmi zo západu" tak či tak.

Homosexualita je tu dlhšie ako čokoľvek. Nie je to politický smer - na rozdiel od náboženstva, ktorého pôvodnú pastierskú úlohu a veľmi skoro prerastajúcu politickú podobu môžeme dnes vo veľkom spytovať. Nemohla odnikiaľ prísť, pretože sa nešíri. Nemôže byť módnym výstrelkom - pretože nie je rozhodnutím, kabátom ktorý na seba človek oblečie, či môže vyzliecť. Módou, či novotou je len sloboda jej priznania a prejavenia. Nie je to póza umelcov - pretože sa nedá zahrať. Heterosexuál nikdy nezahrá homosexuála, tak ako homosexuál heterosexuála. Môžu zahrať len vonkajšie prejavy - natvrdlosť či vytočenosť - môžu si obliecť strohejšie či pestrejšie šaty - ale homosexualita je sexualita a tá bezprostredne súvisí s dušou. Sexuálny styk muža s mužom sa nedá zahrať, láska muža k mužovi sa nedá zahrať - pretože sex ani láska sa nedajú hrať. Prídu na človeka samé. A nerozdielne je tomu i naopak - v prípade heterosexuality.

Z týchto prevažne smutných dejín však plynie jeden jednoduchý (a snáď i paradoxný) záver. Náboženstvá možno - tak ako iné pred nimi - raz pominú. Všetky izmy a režimy padnú a vystriedajú ich iné. Ľudia nás budú nenávidieť i milovať. Ale homosexuáli tu vždy budú. A prirodzenou cestou nás na svet budú privádzať vždy (odmysliac si umelé oplodenie) heterosexuáli. Kým zo zeme nevymizne heterosexualita, nikdy nezmiznú ani homosexuáli - pretože je to len ďalší pár nevyhnutne podvojných pojmov sveta. Je to jedná z mála istôt, ktoré na tomto svete máme. Je len na človeku, či sa on s nami a my s ním budeme na svete cítiť dobre, či si navzájom vymeníme svoju skúsenosť - alebo si budeme bezo zmyslu ubližovať. To je na rozdiel od sexuality vecou vôle a rozhodnutia.

Postoj číslo 9. : "Po povolení homosexuality by sme mohli povoliť i pedofíliu, zoofíliu..."

Už samotné pomenovania svedčia proti podnecovaniu tejto neodvôvodnenej fóbie. Homosexualita - ako heterosexualita - hovoria o sexualite. O pohlaví, ktoré z dôvodu vlastnej danosti človek peferuje. O pohlaví. Pohlavie rovnaké, alebo odlišné. Avšak "fílie" predstavujú v dnešnom spoločenskom poňatí úchylku. Pedofil preferuje deti - bytosti, ktoré nemôžu slobodne rozhodovať. Preto je sexuálny vzťah dieťaťa a dospelého neprípustný. Pedofil môže byť tak homosexuálny ako i heterosexuálny - uprednostňovať rovnaké i opačné pohlavie. Zoofila sexuálne priťahujú zvieratá. Nekrofila mŕtve bytosti. Sú to úplne odlišné pojmy - žiaden z nich sa netýka pohlavia objektu sexuálnej príťažlivosti - tak ako sexualita. Miešať tieto pojmy dohromady je ako miešať povolanie s hodnosťou, či miešať farbu pleti s používanou značkou mydla. Miešať úchylky a odchýlky s pohlavnou príťažlivosťou je púhy nezmysel - a teda akési "povolenie homosexuality" nesúvisí s "povoľovaním pedofílie".

Mimochodom - je absurdným nezmyslom povoľovať homosexualitu - ak ona jednoducho je. Človek je homosexuálom od narodenia - bude ho sexuálne priťahovať rovnaké pohlavie, bude s ním nadväzovať citové vzťahy - či mu ostatní udelia "povolenie", alebo nie. Nie je možné povoliť farbu pleti, povoliť inteligenciu, povoliť dieťaťu výber biologických rodičov. Možno len zakázať, či povoliť, či sa homosexuál (vo svojom súkromnom priestore) môže fyzicky milovať s človekom rovnakého pohlavia, ale určite nie to, či ho bude milovať. Možno mu povoliť či zakázať, sťažiť či podporiť ho v otvorenom prejavovaní svojej náklonnosti na verejnosti - či sa nebude báť držať sa za ruku s tým koho má rád, pobozkať ho na ulici, predstaviť ho rodine, priateľom a známym. Umožniť mu vystúpiť z tieňa v médiach súčasného sveta a prejaviť sa taký aký je, rozprávať svoj príbeh, zdieľať svoje pocity. Tak ako to môže ktorýkoľvek heterosexuál. Nijaký heterosexuál sa tým nestane homosexuálom - nijaké dieťa to neodpozoruje, ani sa nezvrhne - buď ním je, alebo nie je. Od počiatku do konca. Pocíti len slobodu otvorene svoju sexualitu prejaviť - akákoľvek je.

Postoj číslo 10. : "Homosexuáli nemôžu mať deti." "Homosexuáli môžu deti pokaziť či nakaziť."

Pohybu v začarovanom kruhu sa nevyhneme ani v tomto prípade. Fóbia z kontaktu homosexuála s deťmi je len premietnutím vlastného strachu dospelého heterosexuála z toho, že by nebodaj homosexualitu mohol získať ako chorobu, či nechať sa ňou zviesť, pozmeniť sa pod jej vplyvom. Zvlášť strach o deti - nakoľko sa nezmyselne usudzuje, že by sa homosexualite mohli priučiť výchovou či odpozorovaním vonkajších prejavov homosexuálov - badáme v rôznych situáciách. Či už ide o videnie homosexuála v jeho bežnom prejave na ulici, homosexuála pedagóga - ktorý má formujúci a výchovný vplyv na dieťa, alebo homosexuála rodiča - s podobnou úlohou, avšak za zavretými dverami súkromia.

Hneď na začiatok je dôležité rozlíšiť homosexuálne správanie od homosexuality - to prvé slovné spojenie je v najdoslovnejšom poňatí nezmyslom. Samozrejme, jestvujú spôsoby - ľudovo povedané "vytočenosť", zženštilosť a afektovanosť - ktoré sú obvykle spájané s homosexuálmi, no nemožno ich spojiť a priori s celou rozmanitou homosexuálnou komunitou. Podivné prejavy nachádzame nielen u homosexuálov - a dokonca i tie, ktoré sú spájané práve s homosexuálmi, nie sú výhradne patentované práve nimi. Poznáme tak zženštilých a afektovaných heterosexuálov - i heterosexuálov gender-blenderov ("medzirodých", "rod zastierajúcich"). A nepochybne, púhym pohľadom na ulicu, nájdeme omnoho viac netradičnejších, zvláštnejších a diskutabilnejších prejavov, než je vytočenosť. Nemenej závažným faktom je, že medzi homosexuálmi jestvuje veľká skupina tých, ktorí oproti heterosexuálnej majorite - s výnimkou sexuálneho kontaktu a citových prejavov - nemajú žiadne zvláštne, výrazne, vybočujúce správanie. Dokonca sa možno domnievať, že je táto skupina drvivou väčšinou medzi homosexuálmi. Ľudia so zvláštnym vonkajším prejavom sú nápadní práve kvôli tomuto faktu. No sú to stále len ľudia s odlišným prejavom - nemožno ich hneď nazvať homosexuálmi - ako ani všetkým homosexuálom paušálne prisúdiť zvláštny prejav.

Tu je možno na čase pripomenúť, že v nejasne ohraničenej množine, kam zaraďujeme i súčasné škatuľky rodov a sexuality, jestvuje množstvo ďalších pojmov. Existujú zdroje, z ktorých sa môžeme poučiť o ich jemných i záasadných odlišnostiach. Každý človek sa rodí v prvom rade s vonkajšími pohlavnými znakmi - v dvoch skupinách, avšak i tu Príroda (alebo akákoľvek vyššia sila v ktorú človek verí) pripravila niekoľko výnimočných prípadov - zvaných hermafroditizmus. Spoločnosť však vnútila rovnosť medzi vonkajšími pohlavnými znakmi a vlastnou - jednotlivcom samým - pociťovanou pohlavnou identitou. Tak sa dostávame k transsexualite (ktorá nemá byť zamieňaná s transvestitizmom - púhou výmenou odevu) - k pocitu, keď človek narodený s pohlavnými znakmi muža cíti že je ženou a naopak. Je paradoxom, že i silne netolerantné spoločnosti, ktoré mnohé z výnimočných stvorení prírody zo svojho kruhu vyčleňujú na okraj alebo vraždia - túžbu človeka prispôsobiť svoje fyzické telo k vlastnej pociťovanej pohlavnej identite akceptujú a umožňujú mu ju realizovať. (V Iráne sa homosexualita trestá smrťou, ale transsexuáli môžu zmeniť pohlavie.)

Sexuálnu či pohlavnú identitu znova možno oddeliť od rodového zaradenia. Či už banálneho - dámske a pánske záchody, sprchy, šatne, oblečenie pre ženy a oblečenie pre mužov, ktoré nám vštepujú od útleho veku: "dievčatká budú nosiť ružovú, chlapci modrú", "chlapci sa hrajú s autíčkami, dievčatá s bábikami" - ale i tie ktoré neskôr pociťuje jednotlivec ako hlbší útlak. "Rodové úlohy" ako varenie, pranie žehlenie, či na druhej strane ťažké "mužské" práce. Zmätok pojmov sexualita a senzualita, problém s kontaktom, či už fyzickým alebo citovým. Hanba, stud, pocit nadradenosti, nedospelosť pre pestrý svet. Mimo sveta pohlaví, rodov, pohlavných znakov a identity jestvuje pojem sexuality - príťažlivosti k pohlaviu - či už rovnakému alebo odlišnému, alebo dokonca obom či žiadnemu. Sexualitu možno definovať až po ujasnení pohlavnej identity jednotlivca. Odtiaľ sa môžeme dostať k humorne paradoxným prípadom: "Narodil som sa ako muž, cítim sa byť ženou, ale sexuálne ma priťahujú ženy." V detailnom pohľade sa to, čo by iní ľahko zaškatuľkovali ako "heterosexuál", stáva omnoho zložitejším pojmom.

Môžme sa vrátiť i k zmienenému rozporu sexuality a senzuality. Čo vlastne vnímame ako svoju sexuálnu orientáciu? Vonkajší prejav - mužnosť, ženskosť, afekt? Odpor a príťažlivosť k tomu-ktorému pohlaviu? Príťažlivosť vedúcu k dotyku, nežnosti, bozku, objatiu, pohlavnému styku? Čo je to pohlavný styk? Kto si ho ako definujeme? Stačí očami európana vnímať orientálny svet - muži držiaci sa na ulici za ruky, objímajúci sa, bozkávajúci sa. Na domácej pôde však takto prejav vyvolá skôr homofóbnu agresiu. Dokonca i v rámci západného sveta sa tieto lokálne zvyky a rodové príkazy líšia. Aký je náš postoj k vlastnej nahote, hanblivosť pred rovnakým a odlišným pohlavím? Ktoré pohlavie v ktorej dobe (!) vníma spoločnosť za to krajšie a nežnejšie - a prečo? Prečo sú muži tí škaredší, drsnejší, necitlivejší, neplačú a nevyjadrujú pocity? Prečo sú ženy nežnejšie, krehkejšie, slabšie? Prečo jestvujú ženské a mužské práce? Prečo je náznak lesbického sexu pomerne prijateľný pre heterosexuálnych mužov i ženy - no i púhy bozk medzi mužmi hotové "božie dopustenie"?

Vonajšie pohlavné znaky, sexuálna identita, rodové zaradenie, vonajší prejav jednotlivca, spôsoby a zovňajšok, mužnosť a ženskosť, sexuálna orientácia, odchýlky... Kategórii možno nájsť určite nespočet. Môžeme poňať celú túto množinu ako paletu ľudskosti - súbor všetkých čŕt, s akými sa ľudská bytosť môže narodiť na tento svet - alebo do nej nasilu vpísať viac či menej škatuliek, do ktorých každého jednotlivca budeme tlačiť.

Homosexualita sama sa nevzťahuje na akýkoľvek vôľou daný a cielený prejav - je to púhy popis sexuálnej a citovej náklonnosti. Prejav človeka odpozorovať možno, pohlavnú identitu a sexuálnu orientáciu, teda podstatu človeka, však nie - tá je mu od narodenia daná. Človek heterosexuál - hoci na vlastné oči uvidí homosexuálny styk - sa nemôže stať homosexuálom. To platí aj v opačnom prípade.

Čo sa týka vonkajšieho prejavu na ulici - ani homosexuáli, ani heterosexuáli nepredvádzajú priamo medzi ľuďmi súlož - tá zostáva činnosťou, ktorá sa odohráva v súkromí. Inou kapitolou sú citové prejavy - bozky, držanie rúk, objatia a iné. V tomto prípade by mala platiť rovnosť práv - heterosexuálov ako i homosexuálov. Ak človek cíti k druhému lásku a je na ňu hrdý - má ju právo takto prezentovať svetu. Toto právo je predmetom odvekej ľútosti i závisti homosexuála - ktorý nerozumie a rozumne mu nemožno vysveliť ani dokázať, prečo by jeho láska mala byť menejcenná, hriešnejšia a teda prečo by malo byť hanebné ju dávať verejne najavo. Aký vplyv to môže mať na okoloidúcich? Na deti, ktoré tieto prejavy vidia? Ako im to vysvetliť? Povedať im pravdivo a jednoducho - "to je láska". Prečo niekto ľúbi dievčatá a niekto chlapcov? Lebo je to skrátka tak. Že sa to deti budú pokúšať napodobniť? Deti vždy napodobňovali v hrách veci, ktoré odpozorovali zo sveta dospelých. Hry "na mamku a ocka" k tomu patria. Vždy je to však hra, napodobnenie vonkajšieho prejavu. Bez ohľadu na to, ozajstná sexualita je niečim, čo jednak objavia a tiež naplnia omnoho neskôr - a popri tom - je im už dávno daná.

V prípade výchovy detí v škole - a pedagogického vplyvu na nich - akým spôsobom môže homosexuál dieťaťu uškodiť? V prvom pláne - úlohou väčšiny pedagógov je vzdelávať dieťa v úplne iných oboroch než sexualita. Matematika, jazyky, technické predmety, humanitné vedy - sú témy výrazne sa míňajúce sexualite, aspoň v našom type školstva. Sexualita je niečo, čo mladý človek objavuje viacmenej v súkromí a osobnom živote. Téma sexuality - s výnimkou sexuálnej výchovy ako predmetu - je vo vzťahu pedagóg-dieťa tak či tak vylúčená. Ak chápeme osobnosť pedagóga i ako vychovávateľa, autoritu a morálny vzor - stále sa míňame možnosti ovplyvniť sexuálnu identitu dieťaťa či mladého človeka - pretože sexuálny styk je niečo, čo pedagóg praktikuje vo svojom súkromí - a o čom sa so žiakom nerozpráva.

Aj keď sa v dnešnej dobe veľmi rozpráva o súkromnom a verejnom sektore - táto polarita vytvára zvedavosť (voyeurstvo) a zároveň pocit oprávnenia u niektorých ľudi diktovať druhým čo sa ma odohrávať v ich súkromí. Potreba ovládať dianie za zatvorenými dverami - svokrovský symptóm ktorý sa prejavuje i v spoločnosti ako celku - vychádza z presvedčenia, že my vieme, čo je pre druhých dobré (to čo pre nás). Napríklad mnohí k homosexualite antipatickí jedinci hystericky kričia: "fuj, dvaja muži, keď si to predstavím tak sa mi to hnusí!". Prvá otázka: Prečo si seba predstavujú v rovnakopohlavnom akte - ak sami seba považujú za heterosexuálov - prečo v sebe vyvolávajú tú "hnusnú" predstavu, ak sa nikdy takého aktu nebudú musieť zúčastniť? Druhá otázka: Ak sú heterosexuáli, prečo sa pokúšajú predstaviť si iné dve bytosti rovnakého pohlavia pri súloži? Prečo sa znechucujú? A naviac - ako si vôbec takú súlož predstavia? Veď pohlavný styk - ten ktorému venujem pozornosť, nie pornografická karikatúra "sexu" - je nilen samotná kopulačná mechanika, dve telá vykonávajúce rytmické pohyby. Je to vzájomná nežnosť v najintenzívnejšej podobe, fyzické vyjadrenie vnútornej, hĺbkovej, citovej náklonnosti. Ako si ju dokáže heterosexuál predstaviť, ak túto náklonnosť necíti?

Ak je dieťaťu známe, že partnerom pedagóga je človek rovnakého pohlavia - je mu to možné vysvetliť v citovej rovine: "Na svete to skrátka takto chodí - nie často, no občas sa stane, že muž miluje muža a žena ženu. Nie je to zvrátené, nie je to zlé, je to skrátka tak. Svoju orientáciu každý raz objaví - keď nadíde jeho čas." Príťažlivosť nemožno odpozorovať a napodobniť ako hocaký iný prejav a konanie. Každý človek k nemu dôjde procesom sebapoznania, pritiahnu ho k nemu sily z vlastného vnútra, nie je ho možné nariadiť ani naučiť. Tak ako žiaden heterosexuál sa nenaučil byť heterosexuálom.

Učiteľ nemá povinnosť vysvetľovať svoj súkromný život so žiakom - ale venuje sa preberanému učivu. Pri vedomí toho, že nežijeme v úplnej spoločenskej izolácii, študent sa môže dozvedieť o súkromí pedagóga, avšak v rámci noriem slušnosti by sa tieto informácie nemali týkať praktizovania pohlavného styku - rovnako ako v prípade heterosexuálov. V osobitnom prípade sexuálnej výchovy je však nutnosťou v rámci osnov žiaka upovedomiť o tom, že homosexualita je medzi ľuďmi prítomná, je normálna a je daná. Že ju má prijať, ak je homosexuálom sám, či rešpektovať u druhých - s ktorými prichádza do kontaktu. Že nie je zvrhlosťou, chorobou, poruchou, úchylkou - ale vrodenou bytostnou črtou. Obavy o to, že by sa učiteľ mohol snažiť "presvedčiť deti na homosexualitu" sú nezmyselné konštrukty ignorujúce homosexualitu ako nemenný fakt. Zdôrazňujú sa možno i v snahe vidieť a predstavovať každého homosexuála ako záškodníckeho zvrhlíka. I keby táto snaha v ojedinelých prípadoch jestvovala - nie je realizovateľná - z prostého faktu nenaučiteľnosti sexuálnej orientácie.

Ak sa predsa len odvážime predstaviť si situáciu, kde by homosexuálny pedagóg vyučoval deti sexuálnu výchovu, ako im to môže byť na škodu? Spoznať človeka, ktorý pozná viac než len "jedinú správnu" formu príťažlivosti. Ktorý má skúsenosť s konfliktom medzi väčšinou a menšinou, rovnakosťou a inakosťou? Ak je medzi deťmi či mladými postupne sa uvedomujúci homosexuál, môže mu prítomnosť chápajúceho učiteľa comming out iba uľahčiť. A čo sa týka zvyšku triedy - môže ich okresať k väčšej tolerancii, alebo dokonca schopnosti prijať iných medzi seba. Je na túto úlohu omnoho povolanejší, než hetero "sexuológ" vyučujúci podľa katechizmu.

Najdiskutovanejším prípadom je samozrejme výchova dieťaťa v rodine s dvoma rodičmi rovnakého pohlavia. Tu v prvom pláne prichádzame k pojmovým nezrovnalostiam. Rodič podľa chápania niektorých je ten, kto rodí - respektíve privedie dieťa na svet. Biologický rodič. Moderná spoločnosť však už dlho pozná adopciu - kde sa tiež nehovorí o priamych biologických rodičov dieťaťa, ale tých, ktorí sa oň starajú, vychovávajú ho a na ktorých si dieťa vytvára citové väzby - nemenej opačným smerom. Je ozaj len na spoločenskej definícii pojmu rodina, ako nazvať zväzok dvoch osôb rovnakého pohlavia a dieťaťa. Ak tak nazveme zväzok adoptívnych rodičov a dieťaťa - vlastného, nevlastného rodiča a dieťaťa - jediného (opusteného, rozvedeného, ovdoveného) rodiča a dieťaťa - vychovávajúcich starých rodičov a dieťaťa - nie je ozaj žiaden relevantný dôvod nenazvať rodinou zväzok dvoch osôb rovnakého pohlavia a dieťaťa - nech už sú tieto dospelé osoby v akomkoľvek vzťahu - bratia, priatelia či partneri. Ak sa o dieťa starajú v rámci právnych a spoločenských noriem (pomimo definície rôznopohlavnosti), venujú mu potrebné materiálne zabezpečenie, vychovávajú ho a najmä poskytujú mu zázemie, priestor pre rozvoj a citovú oporu - nie je dôvod ich ako rodinu nedefinovať a nepodporovať. V tomto pohľade najsilnejšie vyznieva toľkokrát opakovaná otázka - je lepšie, ak dieťa vyrastá v sirotinci, alebo ak vyrastá vo vlastnom domove, s milujúcimi a starostlivými rodičmi - bez ohľadu na ich pohlavie a formu vzájomného vzťahu - ak je harmonický?

Tvrdenia o potrebe prítomnosti dvoch vzorov - ženského a mužského - sú logickým nezmyslom - v prípade, ak tolerujeme výchovu dieťaťa žijúceho s osamelou matkou či otcom. V tomto prípade by sme ovdovelej, či rozvedenej matke museli nariadiť okamžite sa vydať - pretože dieťaťu chýba mužský vzor. V prípade otca-samoživiteľa by sme ho museli donútiť oženiť sa, pretože by dieťaťu chýbal ženský vzor. Museli by sme pristúpiť k striktnej dôslednosti, inak je oháňanie sa neprítomnosťou vzoru istého pohlavia falošnou pózou - v istých prípadoch akceptovanou a v istých nie. Je nutné si ujasniť, či jeden rodič (sám) nie je viac než žiaden rodič - a potom dvaja (hoci rovnakého pohlavia) nie sú viac než jeden, či žiaden. O prítomnosti rodinných vzorov, vzorov matky a otca nemožno už vôbec hovoriť v prípade detských domovov.

Znova zabúdame dopovedať celú vetu - aby jej význam bol správny. Dieťa možno potrebuje vzory. Možno dva - mužský a ženský. Ale načo vlastne? Načo je chlapcovi ženský a načo dievčaťu mužský vzor? Možno potrebuje len jeden, možno ich potrebuje omnoho viac. Je matka schopná podať vzor všetkého ženstva? A otec vzor mužstva a mužnosti? Ak by sme chceli byť korektní, museli by dieťa vychovávať všetci otcovia a všetky matky sveta. Aby sme vystúpili z tejto absurdnej situácie - môžme tvrdiť že dieťa potrebuje vzor lásky dvoch partnerov a vôbec - bežného života v partnerstve. Ale čo deti, ktoré nemali oboch rodičov - nepoznajú a nenachádzajú lásku v živote? Čo tak uzavrieť túto úvahu tvrdením, že dieťa nepotrebuje taký, alebo onaký vzor - pohlavný, sexuálny, rodový - ale hlavne dobrý vzor. Tento často ani "kompletná heterosexuálna rodina", pokiaľ je nefunkčná, nevie poskytnúť. Čo sa nám páči viac - otec, ktorý je väčšinu dňa v práci a potom sa zvalí na gauč s pivom v ruke pred televízor, tu a tam rodinu prefacká - alebo ľahostajná matka alkoholička, náboženská fanatička?

Obava o výchovu dieťaťa pomimo týchto zdôvodnení môže vyplývať už len z mnohokrát spomenutého strachu z nákazlivosti, či ovplyvnenia homosexualitou. Homosexualita je nenaučiteľná, nevychovateľná, neprenosná - je človeku daná, nech vyrastá v akejkoľvek rodine - dobrej či zlej, heterosexuálnej či homosexuálnej. V rodine, v súkromí, je dieťa samozrejme istým spôsobom bližšie k citovému, ale i k sexuálnemu správaniu rodičov. K ich prejavom nežnosti, nahote, i samotnému sexuálnemu aktu, ktorému sa môže pri nepozornosti rodičov prizerať. Táto tematika však nie je jasné "rozriešená" ani v prípade rodičov-heterosexuálov. Dosiaľ bežnou obyčajou je, že tieto deje sú pre dieťa i doma skryté. I keby ich zhliadlo, nemôže byť nimi ovplyvnené v hĺbke samotnej sexuálnej orientácie. Čo sa týka citových prejavov, nežností - z tých sa dieťa môže naučiť znova len citovým prejavom. Voči komu ich prejaví je od narodenia dané jeho sexuálnou orientáciou.

Aby sme sa dostali ku konkrétnemu príkladu - dieťa, ktoré je heterosexuálom a v dospelosti bude nadväzovať ľúbostné a citové kontakty s opačným pohlavím - môže vyrastať v rodine homosexuálov - bez možnosti ovplyvnenia sexuality ako takej. Jedinou odlišnosťou môže byť otvorenejší a láskavejší prejav k rovnakému pohlaviu - ktorý nemožno odsúdiť - je len vecou nešťastnej tradície, že sa muži navzájom "nemajú radi". Prinajmenšom spolu musia súperiť a chápať sa v postavení sokov. Je len historickým a lokálnym prežitkom, že nežnosti, dotyky, objatia a bozky, dôvernosť, láskavosť a vrúcnosť navzájom medzi mužmi (na rozdiel od žien) boli doposiaľ vnímané ako nezvyklé, ba priam nežiaduce. Práve tohto prežitku môže byť človek vychovávaný v homosexuálnej rodine ušetrený. A láskavosť - tá nemôže byť na škodu.

Od homosexuálnych vychovávateľov - nech už sú to pedagógovia, rodičia, alebo vzory ktoré dieťa vidí v médiách a na ulici - sa dieťa môže naučiť jedinému "zlu" - tolerancii a schopnosti vidieť svet pestrejšie, vnímavosti k rôznym odtieňom a zvláštnostiam života.

Úplne nepochopiteľne pôsobí tvrdenie, že homosexuáli žiadajú od spoločnosti akúsi formu zvýhodnenia. V ktorej oblasti? Súčasné požiadavky sa sústreďujú na niekoľko cieľov - prvým z nich je vôbec posunutie samotnej existencie homosexuála von z umelo vytvorenej ilegality. Následne sú to kroky na širokú akceptáciu väčšinovou spoločnosťou, možnosť legalizovania partnerského zväzku a zaručenie práv, ktoré citovo zviazaní partneri - žijúci v spoločnej ekonomicky-zjednotenej domácnosti - majú mať. Neskôr i právo osvojiť si dieťa a v rámci spoločensky akceptovateľných noriem ho vychovať.

Ako prvú a najdôležitejšiu vetu pred prednesením týchto požiadaviek je nutné povedať: Homosexuáli nežiadajú zvýhodnenie - žiadajú rovnoprávnosť s ostanými. Túto rovnoprávnosť nemajú. V prvej požiadavke - odkriminalizovania samotnej bytostnej podstaty homosexuality - to, že nie sme považovaní za hriešnikov, zločincov či narušené osoby - sme v takzvanom "západnom svete" a čiastočne aj u nás - dosiahli. Avšak zvláštnym a trpkým dovetkom zostáva, že náš štát nepodniká žiadne kroky voči krajinám, kde je i táto existenčná otázka zamlčovaná a homosexuáli sú za vlastné bytie kruto trestaní. Naša spoločnosť nevyvíja žiadne kroky tak ako sa to deje v prípade potláčania iných ľudských práv.

Inou otázkou je neformálne prijatie - ktoré zostáva akoby na dobrej vôli, či zvôli jednotlivcov. I tu však môže štát napomôcť. V prvom rade si uvedomiť veľkosť skupiny s ktorou sa zaoberá. Ako zvláštny úzus sa ujal fakt, že početnosť homosexuálov v spoločnosti je asi 4%. Toto číslo je neoveriteľné, ba priam neurčiteľné, nakoľko mnoho homosexuálov sa stále neodvažuje priznať k svojej orientácii. Mnoho z nich ju nielen neprizná ostatným, ale nevedia sa s ňou vyrovnať sami za seba. Naviac, toto číslo je irelevantné v chápaní sexuality ako kontinua. Do akej miery budeme človeka chápať ako homosexuála? Len tých zopár stopercentých? Alebo do polovice úsečky sexuality? Uprostred leží ešte skupina bisexuálov, kam zaradíme tých? Tento počet zároveň nie je rozdelený rovnomerne - v krajoch, obciach, rodinách, povolaniach - nikde. Zaváži už len fakt vysokej koncentrácie homosexuálov v mestách, kde je spoločnosť pre tieto otázky otvorenejšia - a teda aj ich život ľahší. V tomto pohľade možno definovať aj 10%, 15% či inak početnú homosexuálnu menšinu. To je i v prípade 4% často viac, než je podpora niektorých "neprajúcich" parlamentných strán a osobností v priebehu volebného obdobia. V pohľade na spory, ktoré sa ohľadom homosexuality a práv homosexuálov vedú, na spôsob vedenia diskusie, pseudoargumenty ktoré v nej zaznievajú a najmä nedôležitosť ktorá je tejto téme pripisovaná - človek cíti absurdnosť a aroganciu - s akou sa táto relatívne veľká spoločenská skupina stretáva.

Homosexuáli si pri tom zaslúžia prinajmenšom 4% mediálneho času - venovaného menšinám - spracovaného na úrovni a v duchu myšlienok tolerancie a akceptácie. 4% času politikov, 4% priestoru predmetu sexuálnej výchovy - v ročníkoch kde má zmysel sa jej venovať - 4% času a priestoru v akejkoľvek oblasti hospodárskeho a spoločenského života. Potrebujú podporu v osvete a boji proti fašizoidným nenávistným ideám, ktoré sú v spoločnosti stále silné. Žiada sa pomoc pri sebapoznaní a sebauvedomení sa v oblastiach, kde sú tieto procesy ťažšie. Potrebujú prostredie, kde budú môcť vyjadriť svoju citovú náklonosť tak ako heterosexuáli.

Ďalšou kapitolou je legalizácia partnerského zväzku. Téma, či rodinu predstavuje výlučne heterosexuálny pár s dieťaťom, alebo aj iné formy partnersko-výchovných zoskupení osôb, sme rozoberali. Otázkou zostáva pojem samotného manželstva - teda registrovaného zväzku. Jeho potreba, zmysel a oprávnenie je zdôvodniteľné úplne rovnako ako v prípade heterosexuálov. Ak dve osoby prežívajú silné citové puto, chcú toto verejne deklarovať. Z právneho úkonu sobáša plynie právo osoby na informácie o zdravotnom stave partnera či právo dediť v prípade úmrtia. Tieto práva sú prirodzeným dôsledkom chápania citového puta medzi partnermi. Prisúdiť tieto práva homosexuálom je púhym vyjadrením toho, že láska, ktorú cítia k svojmu partnerovi je vo svojej sile a plnosti rovnocenná láske dvoch heterosexuálnych partnerov. Nebudú tak vznikať smutné situácie, keď je homosexuálnemu partnerovi v prípade vážnych zranení či choroby odmietnutý kontakt a informácie o svojom milovanom, alebo v prípade úmrtia zdedia spoločne nadobudnutý majetok a tiež osobné veci mŕtveho tí ľudia, ktorí s ním neboli nikdy v tak hlbokom citovom vzťahu ako pozostalý partner.

Tak sa stávajú absurdné situácie, že v prípade choroby sú upovedomení a v prípade smrti dedia rodičia alebo súrodenci, ktorí svojho syna, dcéru, brata či sestru za života neprijali, odvrhli, vyhnali, trápili, alebo mu inak znepríjemňovali život. Je to otázka nespočtu takýchto nešťastných príbehov - keď sa homosexuáli ocitli na ulici, či mimo všetkých informácii o človeku, ktorého milovali a s ktorým dlhú dobu spolunažívali. Zároveň tu plynú aj isté zodpovedosti - o partnera - ktoré majú bežní heterosexuálni manželia. Či už súbor týchto práv a povinností bude nazvaný "manželstvom" alebo "registrovaným partnerstvom" nie je až tak podstatné - homosexuáli sa nesnažia o slovíčka, ale o samotný pojem - so svojim obsahom. Výhoda slova "manželstvo" však tkvie v rozdiele, aký znamená dnes pred cudzou osobou povedať: "Toto je môj partner." a "Toto je môj manžel." Partnerov poznáme totiž aj obchodných a pracovných - toto slovo nie je exkluzívne vyhradené pre spolužitie dvoch citovo viazaných osôb - ako je to v prípade manželov.

Vyvrcholením týchto práv je právo na výchovu či adpociu dieťaťa. Vedie k nemu jednoduchá odpoveď na otázku, či je lepšie, aby dieťa vyrastalo samé, či v sirotinci, alebo aby ho vychovávali dvaja milujúci rodičia vo vlastnom domove - aj keď sú rovnakého pohlavia. Je nezmyslom ďalej rozdiskutovávať vplyv na sexualitu dieťaťa či mladého človeka - tento vplyv nejestvuje. A i keby heterosexuálny mladý človek vyrastal v homosexuálnej rodine a z tohto dôvodu by musel prejsť v istej fáze sebauvedomovania náročnejším sebaspytovaním, než jeho rovesník pohodlne vyrastajúci v heterosexuálnej rodine, kde má vzor pre svoj sexuálny smer naservírovaný na zlatom podnose, toto sebaspytovanie, akokoľvek ťažké, mu v ďalšom žití môže byť len na úžiťok. Či už z neho vydestiluje väčšiu istotu kým vlastne je, alebo naopak, nepodľahne dvojpolárnemu škatuľkovaniu a obmedzenému pohľadu na svet i sexualitu v ňom.

Vo svetle týchto skutočností znova kladieme otázku - akým spôsobom majú byť homosexuáli zvýhodnení? Pokiaľ uprieme pozornosť na finančné výhody, ktoré heterosexuálnym manželom poskytuje štát - príspevky na bývanie, sporenie, a podobne - majú na ne dvaja milujúci sa muži či dve milujúce sa ženy rovnaké právo ako hocktorý heterosexuálny pár. Láska homosexuálov nie je menejcenná, podradnejšia ani hanebnejšia. Je iná - v istom povrchne zjavnom fakte - v pohlaví partnera. Iná neznamená ani "horšia", ani "menšia".

Veľmi opakovaným "zdôvodnením" je to, že i keby nejestvoval argument proti samotnému faktu, že homosexuál opatrí a vychová dieťa rovnako dobre, ako heterosexuál - stále je tu "netolerantná spoločnosť", ktorú nemožno predbehnúť s príliš liberálnym zákonom. Ak stále existujú ľudia, ktorí sú schopní ublížiť homosexuálovi len pre jeho podstatu - ublížiť by sa tak mohlo i dieťaťu. To by si mohlo vytrpieť medzi spolužiakmi i kamarátmi - práve preto, že má "dvoch rovnakých rodičov". Stalo by sa terčom posmechu a zlomyseľností. Proti tomuto zdôvodneniu nemožno namietať. Avšak možno sa opýtať - je to chyba homosexuála, alebo primitívnych postojov spoločnosti? Čo robí heterosexuálna väčšina, aby tieto postoje potlačila? Ako vychováva deti, akú osvetu robí medzi dospelými - v myšlienkách tolerancie a akceptácie inakosti? Postupuje vôbec - tak aby raz bolo možno povedať, že spoločnosť sa posunula na takú úroveň, že rodinu homosexuálov dokáže medzi seba prijať a podporiť ju rovnako, ako inú rodinu? A napokon - nenájdu si deti dostatok iných dôvodov na posmievanie i šikanu?

Na záver je nutné pripomenúť ešte jednu náboženskú argumentáciu. Boh - ak je homosexualita jeho darom či údelom pre človeka - nedal homosexuálovi možnosť splodiť dieťa. To môže niekto vidieť ako nevýhodu, druhý zasa ako oslobodzujúcu výhodu. V prípade tej prvej skupiny - homosexuál má stále možnosť osvojiť si dieťa, ktoré prišlo o svojich biologických rodičov. Nebude vychovávať vlastné, ale poskytne lásku a opateru tomu, kto ju inde nemôže nájsť. Možno je práve toto jedným zo záhadných zmyslov existencie homosexuality.

Postoj číslo 11. : "Homosexualita je bezúčelná."

Súčasný svet postupne prichádza o akúkoľvek vieru - možno práve z dôvodu, že svoju vieru spája s ľuďmi-vymyslenými dogmami - ktoré v prúde času, vývoja, poznania nemôžu obstáť. Útechu však nenachádza ani v striktne vedeckom videní sveta a vesmíru - ktoré je pre ľudskú dušu často príliš prázdne. Utieka sa teda k bežným problémom - ku každodennému zápasu o prežitie, o kvalitný a pohodlný spôsob života. Hodnoty ako krása, naplnenie, šťastie, viera, duchovný rast strácajú na cene a miznú - a mierami v živote človeka zostávajú byť už len funkčnosť, účelnosť a ekonomická využiteľnosť.

V tomto veľmi individualistickom spôsobe života, kde nehľadíme na prepojenosť jeho častí, sa na význam a potrebu vecí v našom živote pýtame iba otázkou: "Ako je to pre mňa výhodné?" V tomto pohľade nemôžeme nájsť zmysel pre jestvovanie homosexuality v spoločnosti, okolo seba - a mnohí tak svoj vlastný zmysel nachádzajú v boji s ňou - s vymysleným nepriateľom. V povrchne funkčnom pohľade homosexualitu ťažko zaradiť. Možno ju len ponechať svojmu bytiu v zmysle pravidla "ži a nechaj žiť" - ak má človek vôľu vôbec ho rešpektovať. Homosexuáli neplodia deti (ak zamlčíme možnosť vychovávať tie adoptované), neprivádzajú na svet novú pracovnú silu - ich význam pre živý stroj ekonomiky na prvý pohľad nie je. Na druhej strane, sú dobrými konzumentami, pretože prostriedky ktoré zhromaždia - či sami, alebo vo dvojici - nemusia investovať do detí. Dokonca, v netolerantnej spoločnosti necítia vôľu darovať ich na dobročinnosť "ľuďom v núdzi" - ktorí jedným dychom prosia a zároveň ich ako homosexuálov nenávidia. Ich zmysel nie je v prežití druhu ani v sociálnej podpore druhých, ku ktorej nemajú vôľu (v netolerantnom prostredí) či možnosť (v prípade adopcie) - žijú teda sami pre seba.

Ak sa však vrátime k akejkoľvek "prežitej" hodnote - ich zmysel nájsť môžeme. Ten transcendentný, náboženský rozoberieme v poslednom bode. Ak akceptujeme niektorú z takzvaných vyšších hodnôt i bez existencie Boha - dôvodov a zmyslov bytia tejto menšiny možno nájsť mnoho. V genetickom zmysle - aj keď homosexualita nie je geneticky daná - homosexuáli v sexuálnej, citovej či estetickej rovine diverzifikujú ľudskú spoločnosť. Diverzita - pestrosť - sa tak stáva zmyslom sama o sebe, ak ju pokladáme za hodnotu. Naviac - pestrosť vidíme všade okolo seba, kamkoľvek sa pozrieme - pestrosť typov pletí, pestrosť vo farbe očí, pestrosť v druhoch stromov, pestrosť v tvare, farbe, vôni kvetov, pestrosť v plemenách a druhoch zvierat, pestrosť v neživej časti prírody, pestrosť počasia - a to zostávame stále len pri zmyslovo vnímaných javoch. Nech je ich pôvod akýkoľvek - Boh, Príroda, Náhoda - pre všetky je príznačná pestrosť. Zmysel diverzity je v nej samej - zabraňuje vstupu systému (spoločnosti) do lokálneho extrému. Vnáša inakosť, protipohľad, možno i funkčnú neodôvodnenosť - a tým spoločnosť obohacuje, prispieva inou skúsenosťou. Šľachtí, zabraňuje skĺznutiu do pasce účelnosti a do uniformity - ktorá je odveky považovaná za neľudskú. Človek ako druh je známy tým, že popri starosti o naplnenie fyziologických potrieb a o prežitie - žije i pojmami ako krása, viera, sebatranscendencia a láska - že je mu vlastná istá miera iracionality.

Na homosexuála sa môžeme pozerať ako na barometer vyspelosti ľudskej spoločnosti v konkrétnej fáze dejín. Vzťah väčšiny k nemu je obrazom súdobej tolerancie, schopnosti neubližovať tomu, čo človeku samo neubližuje - a prijať niečo úplne odlišné než je on sám, aj keď pre to nenachádza instantný zmysel. Životná skúsenosť homosexuála je iná - od útrap sebanájdenia, sebaprijatia, cez comming out, homofóbiu, až po spytovanie náboženských dogiem a ideológií, pochybovanie, bytie medzi mužmi a ženami, citlivosť a umelecký cit - čo znamená, že sa na niektoré pojmy sveta a života pozerá inak než sú schopní príslušníci väčšiny. Tým všetkým môže väčšinu obohatiť. Tu práve badať úzke prepojenie homosexuality s umením - umenie bezprostredne súvisí s iným pohľadom, spytovaním, pochybovaním, odlišnosťou, pestrosťou a občas aj bezúčelnosťou. Homosexuál (či hocaký iný odlišujúci sa, hendikepovaný alebo talentovaný človek) má v tomto nazeraní jedinečnú schopnosť varovať väčšinu pri jej tiahnutiach k obmedzenosti, uniformite, konformnosti, šedi, tuposti a nenávisti. Tak, ako sa jej to stalo už neraz - keď podľahla fanatizmu zdôvodnenému ideologickými náukami.

Zdalo by sa, že v darwinistickom boji kapitalizmu - "silnejší vyhráva" - nemajú teplí veľa miesta. Ako citlivé bytosti vraj nemajú dostatok dravosti, drzosti a ľahostajnosti voči ostatným konkurentom - a v súťaži prehrávajú. Opak je, aspoň z časti, pravdou. Medzi úspešnými je veľa homosexuálov - či už preto, že svoj pracovný čas nemusia obmedzovať kvoli rodine, alebo práve preto, že svoju inakosť dokážu zúročiť ako talent. Majú nielen estetické cítenie, dar asertivity, tendenciu použiť skôr diplomaciu než testosterón, ale aj schopnosť prepájať rôzne vzdialené obory. Sledujú, ale aj sami vymýšľajú trendy, ktoré súčasná tovarovo-fetišistická ekonomika oceňuje. A teplí dnes, napriek tomu, že pravicové strany zastávajú skôr kresťansky konzervatívne postoje, ich vďačne volia. Nechcú sa deliť s masou hlúpych, obmedzených, priemerných ľudí o svoje úspechy - nejakou formou sociálnej solidarity. Hoci ich môžeme pochopiť - raz sa to môže vypomstiť. "Ľudia ako ostatní" úspech závidia - a neraz, tam kde im Boh nedal talent, dal im svaly - a pomocou nich si to, čo chcú, aj zoberú.

Na druhej strane, Marxov vedecký socializmus sa snažil vzdorovať nielen neľútostnej mašinérii ranného kapitalizmu, ale aj moralizmu buržoázie, ktorú tento ekonomický systém stvoril. To sa darilo aj v prvých rokoch pokusu o nastolenie revolučného socializmu rád - cárske a ortodoxné predsudky mali vystriedať pokrokové a vedecké postoje. No keď sa socializmu - novej hračky - zmocnila svorka vlkov, alfa-samci, veľké deti, ktoré spolu zápasili o moc a funkcie - presadili svoje ego, svoju jedinú pravdu a v nej vlastný obmedzený rozhľad. Stalinova, Castrova, alebo Maova diktatúra iba zvýraznila klasické mužské fóbie a nenávisti. Je paradoxom, že teplí - už z princípu nekonformní - sa zdali byť nerevolučným, či až protirevolučným živlom. V logike "si s nami, alebo proti nám", "dáš nám za pravdu vo všetkom, alebo si nepriateľ" - nemohli uspieť.

Tým sa menšina stáva účelom samým o sebe. Byť menšinou, byť odlišný a byť odlišný pre ostatných - pretože to potrebujú. Potrebujú sa konfrontovať s odlišnosťou, aby spytovali vlastnú rovnakosť.

Postoj číslo 12. : "Homosexualita je Božím údelom."

Cirkev postupom času, aj vďaka istej spoločenskej diskusii, svoj postoj predsa len začala prehodnocovať. Nemôže sa totiž vyhnúť faktu, že homosexualita nie je vedomým rozhodnutím človeka - nemôže tak byť považovaná za hriech, nie je ani ochorením, ani zmenou v ľudskom genofonde - skrátka tu je, vo svojej prostote. Tak cirkev stojí pred ďalším dôsledkom - znamená to, že spôsob nakladania so "Sodomitami" - tak ako je opísaný vo svätom písme - je nesprávny. Ako v prípade iných javov (otroctvo, polygamia, podradné postavenie ženy, krutý trestný zákonník, plochá Zem), musí tieto zákazy predefinovať na "historické skutočnosti", dobové normy - prestávajú byť relevantné pre súčasnosť. Nemôže sväté písmo nazvať lžou, či púhym starovekým zákonníkom údajne vytvoreným z Božej vôle. Preto, aby zachovala jeho hodnotu, interpretuje všetky v súčastnosti nevhodné pasáže inak.

Dochádza tak ku veľmi kurióznym a absurdným medzipostojom. Ako príklad môže byť súčasné tvrdenie vatikánskej cirkvi, že homosexualita ako fakt, ako danosť, nie je hriechom - hriechom sa stáva "homosexuálne konanie", "homosexuály akt". Tu badať značnú kostrbatosť slovníka ľudí, ktorí predmetu svojho názoru nerozumejú. Samozrejme, rozumieť mu môže - s prihliadnutím na 1. bod tohto článku - len sám homosexuál. Nikto sa k nemu nemá právo vyjadrovať v tej istej fundamentálnej rovine, ako človek, ktorý homosexuálom v podstate svojej duše je. Nejestvuje "homosexuálne konanie", ani "homosexuálny čin". Homosexualita je základná (spolu)črta. Danosť. Fakt.

Možno sa domnievať, že cirkevní "učenci" majú na mysli sexuálny akt - sexuálny styk dvoch osôb rovnakého pohlavia - a ten zakazujú. Teda akt naplnenia ich lásky. To de facto znamená "byť homosexuálom", ale "nemať sexuálny styk s osobami rovnakého pohlavia". Lenže sexualita je integrálnou súčasťou človeka ako bytosti. Je človeku neodňateľná, nemožno mu ju odpoprieť - tak ako potrebu jesť, piť, vylučovať, spať, milovať a byť milovaný. Popieraním vlastnej sexuality vzniká napätie - ktoré vedie k pokriveniu osobnosti človeka. Frustrácia, hnev, prebytok agresivity, závisť a celý rad ďalších negatívnych javov. Frustrovaní homosexuáli tak žijú v prapodivných "heterosexuálnych" zväzkoch - s nepochopiteľnou nenávisťou k partnerom, okolitým ľuďom, mizogýnsky, alebo za rôzne konzervatívne a teologické idey maskujú vlastnú nevyrovanosť. Človek sa tak môže oddať akejkoľvek možnosti ventilácie - či už otupeniu, alebo extatickému upnutiu sa na Boha, na boj, na zločin, akékoľvek jednanie, pod ktoré možno schovať tento neutíchajúci pretlak.

Homosexualita nie je úplný opis človeka. Je to len jedna z jeho čŕt. Hovorí len o pohlaví osôb, s ktorými človek nadväzuje citové a sexuálne vzťahy. Tak ako sexualita nie je jedinou vlastnosťou ľudskej bytosti. Popri tom je človek definovaný množstvom iných potrieb a vlastností. Sexualita je len jednou časťou človeka - nie celým človekom - avšak nemožno ju zamlčať. Ak človeku "dovolíme" "byť homosexuálom", ale zároveň ho nútime zdržať sa sexuálneho aktu, nežiť s partnerom rovnakého pohlavia, ale nájsť si partnera s opačným pohlavím - je to ako vravieť mu "buď homosexuálom, ale nebuď homosexuálom". Buď ryba, ale neži vo vode. Byť homosexuálom neznamená viac ani menej, ako milovať človeka rovnakého pohlavia a milovať sa s človekom rovnakého pohlavia. Nie je možné dovoliť človeku byť homosexuálom (aj tak ním je - či sám, alebo ktokoľvek iný chce, alebo nechce) a zároveň mu zakázať duševne i telesne naplnenú lásku.

Ako príklad možno použiť množstvo paralel. Napríklad vegetariánstvo. Byť vegetariánom je len jednou z čŕt človeka. Nič nehovorí o jeho citoch, sexualite, iných potrebách, vlastnostiach a názoroch. Predstavme si, že tomuto človeku povieme: "Smieš byť vegetariánom, no musíš jesť aj mäso." Stále tu však hovoríme o zvolenom spôsobe života - ktorým homosexualita nie je.

Sexualita je integrálna súčasť človeka. Keby mal človek dodržiavať pravidlo, že sexuálny akt má slúžiť len k plodeniu detí - znamenalo by to maximálne tucet sexuálnych aktov človeka za život. Zvyšný čas by bol časom násilneho potláčania svojej aj-sexuálnej identity. A potláčanie sexuality vedie človeka k prikloneniu sa k extrémnym spôsobom jej ventilovania. Pri súčasnom stave populačnej explózie a možnostiach zabezpečenia rodiny - by sme však mohli hovoriť dokonca i o jednom až dvoch sexuálnych aktoch za život, či o celoživotnej sexuálnej abstinencii - čo ja osobne pokladám za myšlienku chorú a dokonca i nebezpečnú, nadôvažok u väčšiny populácie (či hetero- či homosexuálnej) nerealizovateľnú.

Cirkev sa snažila celý jeden vek interpretovať náboženstvo ako ideológiu s negatívnym postojom k sexu a k sexualite - ktoré považovala za nečisté, zvrátené a zlé. To nielen v prípade homosexuálov, ale i heterosexuálov. V súčasnosti sa k priamemu opovrhovaniu sexom (ktorý nevedie k plodeniu potomstva) neodvažuje, zabaľuje ho do vágnych a neurčitých pojmov zdržanlivosti, striedmosti. Smeruje tak k pravej podstate náboženského nazerania na sexualitu - známej z iných náboženstiev. Zmysel temných tónov, ktorými je maľovaný obraz sexuality a sexuálneho aktu, považujem - tak ako zmysel celých svätých písiem - za hlboko symbolický.

I v dnešnej dobe poznáme javy, keď sa sex stáva mechanickým, akrobatickým, kvantitatívne hodnoteným - po človeku sa žiada byť výkonným žrebcom, byť "dobrým v posteli", vydržať čo najviac čísel - stáva sa strojom na sex. Mnohokrát sa sex stáva zdrojom frustrácie - rozmerovej, skúsenostnej, výkonnostnej - mnohokrát nenapĺňajúcim aktom vybitia prebytku sexuálnej energie. Sex sa príliš prelína s obchodom, sex sa stáva činnosťou rýchlou, spotrebnou a najmä neosobnou. Človek pri ňom prestáva cítiť prepojenie, vzájomnosť, ľudské teplo. Práve tu nájdeme potenciálnu úlohu pastierov duše - neustále pripomínať, že sexuálny akt - ak sa deje v partnerskom prostredí - môže byť vyvrcholením a naplnením citu medzi dvoma ľuďmi. V atmosfére dôvery odpadá stres a pocit nutnosti - a tým sa stáva aktom napĺňajúcim. Súlož môže byť niečim viac než len zdieľaním lôžka, nehravou hrou, vypustením pary, vybytím energie, či reakciou na pud. Môže byť naplnením lásky. V tom možno nájsť, s trochou nadhľadu, i ten povestný Raj. V živote človeka je stále miesto hoci aj pre to vybitie - osamelé, či so známosťou na jednu noc - alebo miesto pre neveru. Avšak partner a partnerstvo je pre neho "inštitúciou", kde nájde inde nedosiahnuteľné hodnoty - lásku, dôveru, "nemusenie", neprítomnosť nutnosti predvádzať sa, pocit ochrany svojich tajomstiev ("zlyhaní" a komplexov). Náboženský odkaz môže poslúžiť v sybolickej rovine, nie však v plocho doslovnej.

V dobe populačnej explózie žiadať od bežného muža takmer sexuálnu abstinenciu, alebo splodenie dieťaťa pri každom sexuálnom akte, je čírym nezmyslom. Prežívajúce náboženstvá vznikali v dobách, keď plodenie detí v "poloprázdnom" svete malo zmysel, bolo dôležité pre prežitie druhu, národa či kmeňa - a preto tieto pravidlá do svojich noriem zahrnuli. Je nevyhnutné nazerať na sväté písmo s týmto historickým nadhľadom - a uvedomiť si, že bolo vytvorené buď mysľou a rukou omylného človeka (nie nutne "zákerného", stačí pripustiť hranice ľudského poznania), alebo v symbolickom význame, ktorý má cirkev prostému človeku tlmočiť a nie doslovne vnucovať. Zároveň si potrebujeme uvedomiť, že v týchto dobách minulých (ale často i dnes) sa do náboženských noriem zahrňovali práve aktuálne jestvujúce svetské normy, zvyky a spoločenské obyčaje. V ešte absurdnejších, ale nemenej častejších prípadoch, zavádzali sa svetské normy prostredníctvom náboženstva. Hrozba "musíš sa takto správať" alebo "toto nesmieš robiť" bola omnoho účinnejšia, keď bola predostieraná a predstieraná akoby "od Boha".

Ak zvolíme voľnejší prístup pre heterosexuálnu väčšinu, je nutné ho vztiahnuť i na homosexuálov, ktorým je ich odlišná a "bezúčelná" sexuálna orientácia rovnako daná.

Keďže pokladám seba za človeka spirituálne či duchovne založeného a teda v istom pohľade za veriaceho, prikladám nasledovné poznámky k zmyslu jestvovania kňazstva - v ktorý rovnako verím, no nie v súčasnej, dovolím si tvrdiť "skazenej", podobe. Uvedomujem si potrebu pastierskej činnosti - starostlivosti o dušu človeka - ľuďmi k tomu nadanými a vzdelanými. Za dlhú dobu existencie však jestvujúce cirkvi tiahli pred sebou mnoho princípov, ktoré nie je možno ďalej uplatniť na ceste človeka k láske, vzájomnosti a napĺňajúcemu spôsobu života (pretože tak si uvedomujem pokrok). Zároveň náboženstvo pribralo na seba mnoho ďalších manierov, ktoré ho od svojej úlohy (nie tradičnej, ale základnej) vzďaľujú. Teraz je čas menej sa sústrediť na množstvo ľudí, ktoré do kostola pritiahne, viac na to, čo ponúkne tým, ktorí prídu. A tiež na to, aby so správnym - láskavým a všetkoponímajúcim, nie zakazujúcim, rozkazujúcim a prikazujúcim - spôsobom prijalo každého, kto zaklope na jeho bránu.

Náboženstvo je zdrojom príbehov skrývajúcich základné pravdy. Sväté knihy - tak ako rozprávky, ktoré tu jestvujú od najstarších čias - sú plné symoliky, plné života, jeho princípov, paradoxov a právd - symboliky, ktorú je treba prekladať, interpretovať, nie doslovne memorovať a vštepovať do hláv ľudí bez hlbšieho dosahu. Až sa táto premena náboženstvu podarí, možno príde čas, keď sa budú do chrámov cítiť pozvaní i homosexuáli - pretože náboženstvo sa sústredí na starostlivosť o dušu a vyhne sa pózovitým dogmám zo starodávnych čias - pokladajúcim sexualitu za zlo. Sexualita je integrálna súčasť človeka.

Homosexuál potrebuje starostlivosť o dušu rovnako ako každý človek. V mnohých ďalších aspektoch života mimo sexuality, ale i v nej samotnej. Aj ich sa týka fakt, že sexuálny styk sa stáva záležitosťou kvantity, rýchlosti a instantnosti. Kde majú nachádzať myšlienky dôvery, nehy, naplnenia - ktoré podstatne menia kvalitu sexuálneho, i celého života? Kde sa majú dozvedieť to, že zážitok a dôsledok parterského milovania spojeného s dôverou a nenútenosťou je úplne odlišný? Naplnenosť sexuálneho aktu nespočíva v počatí - ale vo fyzickom prežití vzájomného citu. Tu sú ukryté myšlienky vernosti a zdržanlivosti - nie ako absolútne dogmy, nie ako doslovné pojmy - ale ako symboly - ktoré by kňazi mali ľuďom vykladať a približovať tým, že ich dokážu aplikovať v rôzniacich sa individálnych prípadoch.

Príkladom potreby starostlivosti o dušu sú veriaci homosexuáli. Stále častá je pokrivená podoba takéhoto poňatia. Uvedomujú si potrebu spoločenstva (veriacich), potrebu zachovania priazne (hoci netolerantnej) rodiny a potrebu starostlivosti o iné časti duše silnejšie, než potrebu naplnenia vlastnej sexuálnej podstaty - a svoju sexualitu potláčajú. Nasleduje hra na abstinenciu - ktorá plodí len frustráciu. V horšom prípade falošná hra na heterosexuála - ktorá sa neraz končí krachom umelého - pre tohto sebazapierajúceho človeka neprirodzeného - heterosexuálneho vzťahu, partnerstva či manželstva. Sebazaprenie môže poňať ako zmysel života - avšak nesmie byť človeku podávané ako jediná správna cesta. Najmä ak táto výzva pochádza od ľudí, ktorí sebazaprením nikdy nemuseli prejsť.

Nájdu sa však i homosexuáli, ktorí sa dokážu povzniesť nad výzvy kňazov, dokážu preložiť sväté písmo do jazyka dnešného človeka. Na základe vlastnej hlbokej skúsenosti abstrahovať od konkrétnosti náležiacich do staroveku, dokonca i odpustiť ľuďom, ktorí o súčasti ich podstaty - ich sexuálnej orientácii - hovoria s odporom. A Odpustenie je hodnotou blízkou ktorémukoľvek náboženstvu. Viera tak ostáva osobným vyjadrením vzťahu voči Bohu - spôsobom života a zodpovednosťou voči jeho pôvodcovi. Nie núteným nasledovaním davu - za cieľmi, ktorých dobrá či zlá povaha je nejasná.

Schizofrenické uvoľňovanie nezmieriteľného postoja voči homosexualite a zároveň odopieranie naplnenia homosexuálnej lásky v sexuálnom akte zabalili náboženskí interpretátori do zdanlivo úhľadného tvrdenia, že homosexualita je jednou z podôb symbolického Kríža, ktorý Boh človeku kladie na plecia - snáď aby tak preukázal svoju vieru. Niesť tento kríž - pre nich, heterosexuálov - znamená, že sa homosexuál prijme ako homosexuál, ale zdrží sa prejavov lásky k partnerom rovnakého pohlavia, zdrží sa sexuálneho aktu. Snáď - podľa tých extrémne nechápavých - modliť sa za opätovné prinavrátenie heterosexuality? Avšak dovtedy žiť len v abstinencii - v samote - respektíve v spoločnosti Boha - pristúpiť k nemu sebatranscendenciou. To mnohí určite riešia vstupom do kňazského stavu - pretože napríklad v konzervatívnej rurálnej spoločnosti nemajú na výber - nemajú poznanie, zdroje, informácie ktoré by im dovolili prijať svoju homosexualitu inak.

Čo s otázkou: "prečo niekomu Boh udelí takú ťažkú úlohu, taký ťažký kríž - a niekoho nechá žiť v ľahkosti a bezstarostnosti heterosexuality?". Odpoveď kňaza je v tomto prípade až príliš jasná. Každý má svoju ťažkosť, svoj kríž. Niekto menšiu, niekto väčšiu. Taká je božská božia vôľa. Tento pohľad je dokonalý - pretože je dokonale alibistický. Homosexualita je tak skúškou pre človeka - kríž, ktorý treba niesť. Treba obstáť. Obstáť tak, že budeme žiť bez partnera, bez sexuálneho aktu. V tomto sa skrýva jedno nedomyslenie - vyžaduje sa tak od človeka, aby nepoznal tú najhlbšiu možnú lásku, akú môže k živej (nie Božskej) bytosti v tomto živote precítiť. Nepoznal lásku, ani jej naplnenie - vo fyzickom akte. Táto požiadavka vyžaduje byť od človeka poločlovekom - spirituálnou bytosťou - "nevšímajúcou" si svoju citovú potrebu (ktorú má nahradiť citom k Bohu) a tobôž potrebu fyzickú - sexuálnu.

Tu si dovolím načrtnúť svoj - odlišný pohľad - s ktorým som sa v spoločnosti nanešťastie až na príliš tiché výnimky doposiaľ nestretol. Odvodím ho od pôvodného tvrdenia: "Homosexualita je skúškou pre homosexuála, či dokáže prekonať svoje chúťky a dodržiavať Boží zákon zakazujúci styk s osobou rovnakého pohlavia." Práve u kresťanov - pretože pochádzam z kresťanského prostredia - badám tak silný vplyv jednej vlastnosti, pred ktorou sväté písmo vystríha: Pýcha. Pýcha v postoji - "my sme tí dobrí a ty si ten, ktorý má nám i Bohu dokázať, že si dobrý tiež."

Ja si dovolím tvrdiť - homosexualita je skúškou - ale skúškou pre heterosexuálov. Či dokážu milovať niečo odlišné, inakšie - čo stvoril tiež On - hoci nám nikde v svätom písme či prostredníctvom prorokov nenechal správu, že je to jeho dielo, ktoré miluje tak, ako všetky svoje stvorenia. Nechal nám tu ale možno inú správu - "Boh je láska." "Miluj svojho blížneho" a "Miluj svojho nepriateľa." V týchto troch výrokoch sa skrýva absolútnosť Lásky. Preto, že ju vzťahujeme na každého - blížneho i nepriateľa, pretože Boh je definovaný ako Láska sama - je všeobjímajúca, je absolútna. Boh stvoril homosexuála, aby vyskúšal heterosexuála - či sa dokáže preniesť cez fyzickú či vnútornú, avšak od narodenia danú odlišnosť (náklonnosť k rovnakému pohlaviu) a milovať a vážiť si tohto človeka. Homosexualita je pojmom hovoriacim o láske a jej naplnení vo fyzickom akte. Dokáže heterosexuál milovať homosexuála ako človeka, ľudskú bytosť, božie stvorenie - a nesťažovať či neodnímať mu život len preto, že miluje inak? V tejto skúške Lásky heterosexuálna väčšina - a obzvlášt cirkev - dosiaľ neobstála.

Tento postoj uvádzam jednak ako novú možnosť teologického uchopenia homosexuality, ale aj ako protipríklad doterajšej, nanajvýš pohodlnej pózy. Tvrdiť, že homosexualita je skúškou pre homosexuála, či dokáže zaprieť vlastné životné potreby je len jednou z možností. Domnievam sa, že je vecou Pýchy veriaceho človeka, že sa stavia do úlohy toho dobrého - a zároveň prísneho interpretátora a posudzovateľa - prideľujúceho človeku jeho kríž. Kríž - kresťanský symbol - nesie homosexuál už len tým, že sa narodí do prostredia netolerancie a neznášanlivosti. Druhú polovicu nesie práve ten, kto má milovať, namiesto toho však radšej káže a hľadá si nepriateľa tam, kde by nemusel. Rovnako arogantné tvrdenie, ako to o čosi staršie - že "Boh nemá rád homosexuálov." Mimo faktu samotnej drzosti človeka - dovoliť si tvrdiť, že pozná Božiu vôľu, to čo Boh má rád, či nie - prisudzuje mu vlastnosť, ktorá je v rozpore so základnym princípom Lásky.

Mimochodom - k môjmu tvrdeniu mám predsa len viac zjavných argumentov. Boh - ak uznáme jeho existenciu - stvoril svet pestrý. Z dôvodu, ktorý pozná on sám, stvoril rôzne druhy - i rôzne podoby rovnakého druhu. V mnohých javoch a veciach definoval rôzne možnosti. Len ako príklad - stvoril človeka v rôznych podobách, od farby vlasov, očí, pleti - po rôzne nadanie. Pozrime sa do minulosti - ako biely človek-kresťan "miloval" farebného človeka. Pokladal ho za menejcenného, z-Božej-vôle-otroka, neraz za hodného záhuby. To je tá Božia skúška o ktorej hovorím i v prípade homosexuality - stvoriť človeka inak a sledovať, ako sa k nemu ten druhý zachová. Pritom ani farba pleti, ani sexuálna orientácia, ani iný podobný vonkajší či vnútorný zjav nehovoria nič o hodnote človeka, kvalite ľudskej bytosti, o jeho dobrote, schopnostiach, osobnosti.

Je tragikomické sledovať spôsob, akých Bohov si ľudstvo vytváralo v priebehu dejín, v akých Bohov verilo a ako sa títo menili. Bohovia v ľudskom výklade odrážajú - viac než nekonečnú dobrotu - ľudsky nedokonalé spôsoby riešenia pozemského diania. Bohovia sú tak rozmarní, udeľujú človeku rôzne skúšky - snáď v nedôvere v neho - nemilujú, priam nenávidia, prikazujú zabiť - či už otcom syna, alebo národu druhý národ - berú život sami - určujú zákony proti podstate človeka - menia svoj názor s dobou (!) - a riešia ľudské chyby nanajvýš ľudským spôsobom - trestom a odmenou - odsudzujú človeka na večnú zbožnosť či na večné utrpenie. Všade v tomto svätom texte badať ľudskú ruku - ovplyvnenú miestom a časom a úrovňou poznania, ktoré dosiahol jej nositeľ.

Osobne rozoznávam v svätých písmach dvojakú vôľu - vôľu vštepiť človeku vyššie hodnoty i vôľu podriadiť si druhého človeka. Text svätého písma je výhradne písmom muža - mužského videnia sveta - so všetkou svojou malosťou, presvedčením o svojej pravde, o svojom práve vštepiť ju celému svetu, s pocitom vlastníctva voči žene, s nenávisťou k tomu - kto ohrozuje jeho videnie vlastnej stopercentnej maskulinity - a spytuje tak jeho prirodzenú mieru bisexuality. Ak abstrahujem od týchto postojov - ak sa povznesiem nad to, čo v texte svätého písma patrí pisateľovi či dobe a nie Bohu, zostanú ozajstné hodnoty. A s tými sa život homosexuála - ani naplnenie zmyslu sexuality a lásky v pohlavnom styku (či už medzi osobami rôzneho, či rovnakého pohlavia) - nevylučuje. Nech tu homosexuál v spokojnosti nažíva, miluje a miluje sa - nijak tým neohrozí Lásku, ktorou je Boh. Ponesie si svoj ľudský (kresťanstvom vyznávaný) Kríž v iných oblastiach života, tak ako všetci ľudia. Neohrozí tým Mier sveta ani ľudskej duše, a môže sa vydať i na cestu "von z kolobehu reinkarnácie", preč od ľudského utrpenia, do Nirvány - ako to učil človeka Buddha. Viera je jeho voľba. Nie homosexualita.

Uzavretie

Na záver niekoľko poznámok k faktu, že celý tento text musel vôbec vzniknúť - k nutnosti neustále vyvracať prostoduché tvrdenia a viesť tento "dialóg" formou obhajoby. Je absurdné cítiť, že o niečom, čo sa týka výlučne samotného homosexuála, rozhoduje niekto iný. Heterosexuál sa snažil rozhodovať, či niekto druhý smie byť homosexuálom, alebo nie. Heterosexuál sa pokúša tvrdiť, či sa homosexuál rozhodol byť homosexuálom. Nech by som sa hocktorému človeku pokúšal tvrdiť čo si myslí, čo cíti, či ako sa rozhodol - pravdepodobne sa urazí. Najmä cudziemu človeku, ktorého vôbec nepoznám. Heterosexuál sa pokúšal tvrdiť, že homosexuál ochorel. Heterosexuál rozhoduje o tom, či láska homosexuála je rovnako silná, cenná a potrebná ako jeho spôsob lásky. Heterosexuál sa snaží definovať, či má homosexuál právo naplniť svoje city či potreby v sexuálnom akte, alebo má abstinovať. Heterosexuál rozhoduje, či homosexuál má právo žiť v legálnom zväzku so svojim milovaným partnerom, či má právo na informácie o ňom, právo zdediť spoločne nadobudnutý majetok a predmety osobného významu. Heterosexuál rozhoduje, či je homosexuál schopný starať sa o dieťa a "nenaučiť" ho homosexualite.

Dá sa povedať, že inak to ani nemôže byť - lebo tí, ktorí rozhodujú sú zhodou okolnosti heterosexuáli. Ale mali by si uvedomiť, komu ich rozhodnutie zasiahne do života a komu nie - koho ním znevýhodnia či zvýhodnia, alebo len zrovnoprávnia, koho sa rozhodnutie vôbec nedotkne. Uvedomiť si, že nemôžu rozhodovať o duši človeka. O súčasti samotnej jeho podstaty. To že homosexuálom som - heterosexuálovi nijako neubližuje. Nijako sa ho to netýka. To, koho milujem a s kým sa milujem sa ho nijako netýka. Dovolím si nazvať zvrhlosťou skôr pocit práva rozhodovať o tom, kto sa s kým má a nemá milovať. Dokonca ani to, či budem žiť s partnerom v legálnom zväzku sa druhého priamo nedotkne. Ani to, že mi poskytnú informácie v prípade smutných udalostí ohľadom môjho partnera. Ani to, že ako osoba tomu človeku najbližšia, zdedím spoločný (a jeho osobný) majetok po jeho smrti. To, že som homosexuál sa nijako netýka dieťaťa, ktoré učím na škole. Ani heterosexuálneho rodiča, ani kohokoľvek iného. Týka sa to len mňa a môjho partnera. To, že som homosexuál neovplyvní ani dieťa ktoré by som vychoval - jeho sexualita je beztak daná.

Neustále mi prichádza na rozum výlučné právo vyjadrovať sa k veciam, ktoré sa týkajú len mňa samého. Predstavujem si spoločnosť, kde by občania mali možnosť rozhodovať o veciach v takej miere, v akej majú dopad na ich život. Rozumiem tomu, že to, či dostanem s partnerom finančný príspevok na spolužitie - už zasahuje i do života druhých - ktorí na mňa majú prispieť. Ale stále sa pýtam, či môj zväzok s milovaným - je menej cenný (i v peňažnom kontexte), než zväzok iných dvoch ľudí - muža a ženy - ktorých rovnako pojí láska?

Odlišnosť človeka - akákoľvek - odveky dráždi. Prečo je odlišný? A kto z nás dvoch je lepší? Nezmyselné tiahnutie ku porovnávaniu so všetkým. Temná strana toľko vyzdvihovanej súťaživosti. Najlepšie je odlišného človeka nevidieť. Nevidieť ani vlasný postoj k nemu, spôsob, ako s ním nakladáme. Kedysi platilo "Homosexuáli? - Popravte ich za humnami!" - dnes zasa - "Homosexuáli? - Len za zavretými dverami!" Do tohto pocitu je vraj heterosexuálovi ťažké vcítiť sa. Nech si teda predstaví svet naopak. Kde by homosexuáli mohli plodiť deti - a heterosexuáli by boli vydedenci. Kde by sa muža pýtali - "Ako sa ti môže páčiť žena?!" - a ženy - "Ako sa ti môže páčiť muž?!" Svet, kde by muž a žena nesmeli prejaviť pred ostatnými svoj cit, nesmeli by sa objať, chytiť za ruku či pobozkať. Kde by im tvrdili, že nesmú žiť spolu a nesmú vychovávať dieťa, pretože by sa od nich "naučilo heterosexualite", tak ako sa jej "naučili" od kohosi oni.

Prečo má spoločnosť homosexuálovi život sťažovať - a prečo mu ho - aj tak ťažký - neuľahčí? Homosexuál má dosť otázok na hľadanie - prečo je tu, prečo je taký aký je, aký má zmysel jeho život, ako ho naplniť, aké si nájsť miesto medzi ostatnými, čím ich obohatí, ... Omnoho ťažšie si hľadá tých, ktorým môže dôverovať, tých ktorých môže s dôverou milovať. Keby bol niekým iným než mnou, asi by som mu blahosklonne zaprial, nech môže hľadať slobodne - nech môže hľadať - nie sa brániť pred pózovitými názormi jednotlivcov-spasiteľov či pred hystériou davu.