Kto že by sa vlka bál...

1.2.02 - III.

... veď je to heterosexuál.

"Žena jednoducho je, ale muž sa musí mužom stať. Mužnosť je riskantná a nepolapiteľná.
Dosahuje sa revoltou proti žene a potvrdzuje sa iba ostatnými mužmi."

Toto je verzia článku s obrázkami. Ilustrácie dopĺňajú a rozvíjajú text úvahy, tvoria s jeho obsahom previazaný celok. Pomáhajú vžiť sa do odovzdávaných myšlienok, precítiť ich - podobne ako príbeh umožňuje "zažiť" to, čo by čitateľ v podobe radu tvrdení ľahko odsunul. Osoby vyobrazné na nasledujúcich grafických materiáloch s doplňujúcimi textami a obsahom článku nemusia súhlasiť, vyobrazené situácie sa mohli odohrať v inom kontexte. Využívam ich ako ilustračné obrázky, ktoré boli uvoľnené do "Public Domain", alebo pod licenciou "Creative Commons". Načítanie grafického materiálu môže trvať dhlší čas, v závislosti na rýchlosti pripojenia.

Obrázky môžu zachytávať aj nahé ľudské telo, jeho časti, pohlavné orgány, ich úpravy; fotografické náznaky sexuálneho aktu, alebo jeho vyobrazenie na historických artefaktoch (hoci som sa súčasnej priamej pornografii vyhol); tak výjavy ľudskej blízkosti, nehy a intimity - ako aj znepokojujúceho násilia rôznych druhov; objekty fetišov a scény alternatívnych sexuálnych praktík (ktoré boli predvádzané na verejnosti) bez kopulácie samej. Obrázky prikladám s úmyslom ilustrácie textu, ktorý je obsahovo určený dospelým (dospievajúcim, sexuálne uvedomelým) osobám. Pre niekoho ich zhliadnutie môže byť nepríjemné až traumatizujúce - preto ponúkam linku na verziu bez obrázkov.

Amerických televíznych divákov donedávna bavil program Queer eye for the straight guy ("heterák teplým okom"), v ktorom sa piati gay odborníci pokúšali prerobiť beznádejných "pravých chlapov" bez štipky vkusu na... na... na metrosexuálov. Civilizovanejších chlapov so spôsobmi a štýlom? O výsledku by sa dalo dlho prieť. Tentoraz však nepôjde o módu. V nasledujúcom článku sa chcem pozrieť na mužské pokolenie predsa len viac do hĺbky - pod slipy i pod kožu. Sňať korzet chlapskosti aj masky chlapáckych póz. To, čo pod nimi nájdeme, nemusí byť vôbec príťažlivé, ba nepochybne bude pre mnohých dráždivé. Preto chcem čitateľa upozorniť, že extrémne polohy mužstva popisujem ako mantinely - medzi ktorými si mnoho mužov hľadá vlastnú polohu (pózu) a sebavyjadrenie. Každú bránku definujú jej tyčky. Bohužiaľ, príklady krajností nie sú v mužskom svete výnimkami. Berme ich ako varovanie - kadiaľ cesta nevedie. Na druhej strane viem, verím a výrazne dodávam - všetci nie sú takí. Práve v súčasnosti opúšťame nešťastné staré modely mužstva a neisto, rozpačito, s rôznymi výsledkami hľadáme nové. Ak sa budú nasledujúce odstavce zdať príliš zdrvujúcou kritikou, dodávam, že sa vo svojich úvahách nevysmievam mužom ako takým - ale škatuľkám rodových stereotypov, pochybnej mužnosti, machizmu. Rozpoznanie ironického podtextu a vtipu nechávam na schopnosti čitateľa.

O kom sa vlastne rozprávame?

Aj keď sa odpoveď na otázku "kto je muž?" zdá byť celkom zrejmá - v podobe obrazu, ktorý sa nám objavuje pred očami, ale aj v nespočte prívlastkov, pomocou ktorých by sme obsah tohto slova mohli popísať - keď sa o to kedykoľvek pokúšam (a to isté vidím kdekoľvek okolo seba), prichádzam do trápneho pomykova, či dokonca k hnevu. Muž je síce z pohľadu zoológie samec od človeka (ten kto oplodňuje samičku), muž je však i pojem - v metaforickejšom poňatí tohto slova. Vízia ideálu - úbohosť reality: kým by žena chcela, aby muž bol, kto (čo) sú muži v skutočnosti (videnej ich očami), kým by muž sám rád bol a za čo sa naozaj pokladá, v neposlednom rade aj - kto je heterosexuál pre homosexuála, akého by ho chcel mať a akého vôbec nie. Pri hľadaní si musíme uvedomiť jedno - každý máme malý problém so súdnosťou, pohľad každého z nás je subjektívny a každý sa tak trochu cítime byť Bohom - všetko by sme stvorili inak.

To aký muž jednoducho je poodhalíme jedine sumou všetkých našich subjektívnych pohľadov. Pátranie bude o to ťažšie, že okolo tohto prostého slova existuje hustá hmla mýtov - asi ako oblak prenikavej vône lacného spreja, ktorým zahaľuje svoj prirodzený pach, artefakt tak príznačný pre toto pohlavie. Dokonca, zoči-voči plejáde mylných chlapských ideí, ideológií a dejinám mužských omylov vôbec - často dochádzam k záveru, že muž vlastne ani neexistuje. Že je to fiktívny pojem, ktorým každý nazýva to, čo by chcel dosiahnúť u seba a u druhých, ale nestačia mu na to sily, jeho ľudsky nedokonalá povaha. I v tomto smere sme na dobrej ceste - pokúsim sa ukázať, že muža (nielen penis a svaly) všetci potrebujeme - stačí sa zamyslieť nad tým, čo nám tak veľmi v živote chýba. Máme pocit, že to tu nepochybne malo byť - že to zapadá do skladačky vecí - ale z nejakého záhadného dôvodu to tu ešte nie je.

Nesúc si dedičstvo judaisticko-kresťanskej kultúry (ktorá na nás dolieha viac, než omnoho užitočnejšia grécko-rímska polyteistická vízia sveta), môžeme sa poohliadnúť po mytologických koreňoch mužnosti a mužskosti. Už v príbehu stvorenia podľa abrahamickej legendy Boh stvorí muža - pána všetkého tvorstva na Zemi - a z jeho rebra zasa vyníma ženu, podružné stvorenie - aby nebol na svete tak osamelý. Muž je v tomto príbehu stvorenie najdokonalejšie zo všetkých, vládnúce všetkým. Všetky mylné idey, ktoré z tohto vyplývajú - že žena je čosi podradné, že žena je majetok muža, nemenej tak zvieratá, že si muž môže so všetkými robiť čo chce, že sa stal neobmedzeným krutovládcom planéty - na obraz svojho (svojim mužským mozgom vymysleného) Boha - vychádzajú z doslovného poňatia tejto biblickej myšlienky. Možno niekto dokáže rozlúštiť v nej zakódovaný symbolický obraz - pre nás ostatných nech je táto pasáž Biblie dôkazom, že ju neinšpiroval Boh, ale že ju vymyslel človek sám - konkrétne namyslená mužská hlava. Judaizmus je neobvykle striktné patriarchálne náboženstvo, ktoré vo svojej živej podobe (ľudia a ich životy) už stihlo prekonať aj svoju vlastnú dogmu. Kresťania sa jej držia zubami-nehtami omnoho viac (hoci majú svoj Nový zákon), než židia sami. A moslimovia...

Keď sa hovorí o mužovi v dnešnej modernej dobe, ešte stále sa s obľubou používa spojenie "my stopercentní muži". Neviem kde sa táto fráza vo folklóre vzala, predpokladám že nejako súvisí s percentuálnym delením na homosexuálov (nemužov), bisexuálov a heterosexuálov. Muži sa vo veľkej prevahe identifikujú na základe vlastníctva penisu a svojej sexuálnej aktivity - "tí ktorí penetrujú". Ak to nie som iba ja, komu sa zdá, že tu čosi matematicky nesedí (tak ako u hocakého mýtu), poďme sa pozrieť na neobľúbené štatistiky. Ak priznáme "inak orientovaným" obľúbené 4 percentá - pre "ostatných mužov" nám zostane percent "iba" 96. V tomto chápaní sa každý heterosexuál musí cítiť ako "ja, deväťdesiatšesťpercentný chlap". Svoju úplnú mužskosť tak môže uchopiť (pochopiť, vnímať, poňať v celej úplnosti) len tak, že k sebe pripočíta i tie chýbajúce drobné. Pripočítaním myslím priznanie si, že i "homosexuálnô" je jedným z aspektov a teda súčasťou mužskej identity. Nepríjmuc tento holý fakt, nestaneš sa mužom nikdy.

Naviac, pán Alfred Kinsey už v polovici dvadsiateho storočia prišiel na to, že s tými percentami to nebude tak jednoduché. Ako priekopník sa pustil do skúmania sexuálnych zvykov Američanov (v tej dobe vcelku zakomplexovanej a oficiálne prísnej kultúry vo vzťahu k sexualite človeka) - a jeho výskumy vyjavili, že až 40 percent mužov malo niekedy sexuálnu skúsenosť s iným príslušníkom svojho pohlavia. Do desať percent z nich sa venuje obcovaniu s rovnakým pohlavím dlhodobo. Neskôr vyvstali pochybnosti z toho, na akej vzorke mužov praktizoval svoje výskumy - a teda že konečné čísla sú zaťažené posunom. Áno, možno by sme ich mali poupraviť, ale s dôrazom na niečo iné - v predošlých vetách som použil sloveso "priznať sa", čo je niečo úplne iné než slovo "mať" alebo "byť". I v americkej spoločnosti platí povera, že "homosexualita=zlé" a teda priznať sa k nej (alebo k čomusi podobnému, blízkemu) je hanba, priam zločin. Ak človek nedokáže byť úprimný k sebe, nieto ešte k druhým, sotva možno podnikať výskumy. A ktovie - na "správnej vzorke" by čísla vyskočili možno ešte vyššie.

Dôležitá je skôr Kinseyho záverečná teória. Sexualita nie je binárna množina (homo a hetero). Všetci sú viacmenej bisexuáli a majú svoju homo i hetero stránku - môžeš byť na sedemdesiatdva percent hetero a na dvadsaťosem percent homo - či hocijako inak. Otázka je, na čom toto "hetero a homo" bodovanie založiť. Dokážeš sa pozrieť na iného muža, dokážeš sa ho dotknúť, objať, pobozkať, dokážeš povedať že je "pekný"/"sympatický", dokážeš s ním mať orálny sex, pasívne análny, aktívne análny, či inú sexuálnu aktivitu? Raz, viackrát, len s blízkymi priateľmi, iba pod vplyvom alkohoholu, výnimočne, občas ale nie často, často ale nie vždy, alebo hocikedy? Ak uchopíme sexualitu ako kontinuum - teda čosi čo sa môže realizovať v hocakom pomere - prídeme k paradoxnému záveru: "heterosexuáli vznikli v devätnástom storočí" - v dobe, keď vznikli aj homosexuáli - na papieri, v hlavách psychiatrov, ktorí klasifikovali jedno ako normu, druhé zasa ako odchýlku a chorobu. Nech je ako chce, či sa schovávame pred vlastnou zložitosťou za stredoveké povery, mäsiarsku medicínu, alebo vyznávame moderné krivky a univerzálnu bisexualitu - chlap je predsa len čosi komplexnejšie, než dvojrozmerný graf.

Príhodné mi tu príde dodať, že náš koncept dvoch pohlaví a dvoch či troch orientácií nestojí osamelo. V mnohých pôvodných amerických kmeňoch prijímali a dokonca si i vysoko ctili "medziľahlé" pohlavia, nazývané v jednotlivých jazykoch rôzne - niizh manidoowag (Ojibwe), winktje (Lakota), badé (Sioux), alyha (Mohave), ira’ muxe (Zapotec), lhamana (Zuni), nádleehí (Diné),... V kmeni Diné (Navajo) takto rozpoznávali štyri "pohlavia", alebo "rody". Keď mladý človek vyrástol do veku, v ktorom sa začali prejavovať pohlavné i sexuálne črty (a v našej kultúre zákonných termínov "mladiství" / "dospelý" ani netušíme, ako skoro to je), položili pred neho luk, šípy a tiež predmety spájané s tradičnou ženskou úlohou. Podľa toho čo si mladík vybral, bol ďalej vychovávaný ako bojovník (muž), alebo ako "človek dvoch duchov" - teda muž a žena v jednom tele. Títo výnimoční ľudia vykonávali tak ženské, ako aj mužské úlohy - no predsa len im prináležalo aj výsostné postavenie šamana - liečiteľa, ošetrovateľa zranených, styčnej osoby so svetom duchov a bohov, jasnovidca, nositeľa tradície, piesní, obradov. Preto, aj pre prostý fakt, že ľudia dvoch duchov stáli medzi pohlaviami a mali tak schopnosť uzmierovať a udržiavať pohromade mužský a ženský svet - si ich celý kmeň nesmierne vážil a verilo sa, že bez týchto iných, výnimočných ľudí, by celá ich kultúra zanikla. To sa takmer stalo skutočnosťou, keď tradičné spôsoby Diné nalomili puritánski kolonizátori, spolu so svojou technokraticky-spotrebne-alkoholickou kultúrou.

Jedným z autorov, ktorí mne pomohli vniesť svetlo do (nielen mužskej) identity je transsexuál Leslie Feinberg. V istom zmysle je tým najpovolanejším, ktorý by mohol odlíšiť pohlavia - nakoľko stojí medzi nimi. Verný svojej medziľahlosti, viac než by rozdeľoval, triedil a kategorizoval - veci jednoducho zahmlil. Urobil rázny proces s chápaním pohlaví spôsobom "muž je drsný, smradľavý, bojovný tvor, má penis, spí len so ženami, nenosí ružovú farbu, ale modrú, ...". Odlíšil pojmy ako "vonkajšie pohlavné znaky" (mám penis, mám vagínu, som hermafrodit), "pohlavnú identitu" (cítim sa byť muž, cítim sa byť žena, cítim sa byť obe, necítim sa byť ani jedno), "sexuálnu orientáciu" (priťahuje ma citovo a fyzicky rovnaké pohlavie, opačné pohlavie, obe pohlavia, žiadne pohlavie), "rodové zaradenie a stereotypy" (si bojovník, patríš ku sporáku, musíš nosiť nohavice / sukňu, nesmieš nosiť modrú / ružovú) a môžme to rozviesť aj na fetiše (páči sa mi sexuálna aktivita ktorá zahŕňa kožu, latex, dámske prádlo, nohy, piercingy) a úchylky (deti, zvieratá, mŕtvoly). Človek sa môže narodiť aj s pohlavnými znakmi muža, ale cítiť sa byť ženou, hoci je priťahovaný ženami. Možno chce a možno nechce zmeniť pohlavie. Je teda "pomýlený" heterák, lesba, alebo transsexuál? Je v každom prípade človek - v hľadaní jeho identity by mu mohlo pomôcť, keby sa školská výchova zaoberala skôr uľahčením života ľudskej bytosti, poznávaním pestrosti a zložitosti života - než memorovaním kresťanskej mytológie.

Z iného konca vzala problém Elisabeth Badinter. Vo svojej knihe XY - Identita muža dochádza k záveru, že chlap je bytosť odvodená od ženy, ktoré sa celý život (viac, ale skôr menej úspešne) hľadá. Na samom počiatku je tvorenie mužského pohlavia v tele ženy - každý plod sa spočiatku vyvíja ako dievčenský - len pôsobením hormónov sa neskôr odlíšia vonkajšie pohlavné znaky muža. Ako paralelu k tomuto biologickému procesu stavia "tvorbu" muža uprostred spoločenstva. Kým dievčatá sú akosi prirodzene ženy - síce sa naučia šiť a variť - ale nič špeciálne dôležité sa udiať nemusí, jednoducho dospejú a budúženami. Chlapec však nie je muž. Aby sa nestalo, že sa zvrhne na ženu (v ješitnom chápaní mužov na čosi menejcenné), musí prejsť celým radom skúšok, premien a dokazovaní - svoje pohlavie si (z neznámych dôvodov) musí zaslúžiť.

Časť knihy popisuje, aké nevinné i obludné rituály prechodu - z detstva do dospelosti, od chlapčenstva k mužstvu - dokázali svetové kmeňové komunity vytvoriť. Európsky chlapec je snáď prvým, ktorý "už len dospieva" - aj keď mu k poznaniu svojej mužskej jedinečnosti stále veľa chýba. Americký, židovský a moslimský muž prejde napríklad procesom rituálnej obriezky - muž prekonáva bolesť - mnohé iné oceánske kmene však mali omnoho komplikovanejšie, početnejšie a krvavejšie rituály premeny - od rozrezávania genitálii, umelého zjazvovania tela, až po rozbíjanie hlavy kameňmi, či "oplodňovania inými mužmi". Niekde je cieľom to, aby v chlapčenskej duši vyvolali šok, inde musí chlapec dokázať, že prekoná bolesť v tichosti, s kamennou tvárou. Ďalšie komunity vymysleli podivuhodné zvyky - skúšky odvahy - skákanie zo stromov priviazaní na lane, stráviť nejaký čas v divočine, alebo aspoň noc v tmavom lese, vydriapať sa na vysoký strom, na skalu - no rituálom prechodu bola vo vnímaní mnohých aj vojenská služba. "Vojna robí chlapa." - zvyklo sa vravieť. Badinterová to zhŕňa:

"Žena jednoducho je, ale muž sa musí mužom stať. Mužnosť je riskantná a nepolapiteľná. Dosahuje sa revoltou proti žene a potvrdzuje sa iba ostatnými mužmi."

Je zvláštne, že chlap musí neustále svoju mužnosť dokazovať - ženám, ale najmä mužom svojej komunity. Muž je v tomto poňatí čosi odolné, tvrdé, potláčajúce svoje city, agresívne, bojovné, ochraňujúce. To všetko samozrejme môžeme napísať ešte raz - s otáznikom na konci. Naozaj? V týchto rituáloch, ktoré vymysleli tiež len muži, je výdatná dávka mužskej obmedzenosti. Ak si muž myslí, že "vonkajšia premena" z neho urobí chlapa - či jazva, alebo obriezka, prípadne hrdinský (nezodpovedný) čin - je na veľkom omyle. To čo určuje charakter muža je vo vnútri. Naopak, ten kto definuje svoju identitu len na čomsi vonkajšom, fyzickom, zjavnom - ostáva len veľkým nedospelým dieťaťom, ktoré samo seba považuje za čosi viac, než ostatné deti... lebo má nové tričko, čiapku po otcovi, veľké auto, nový bicykel, viac guličiek, alebo väčšiu ruku.

Táto povahová črta je príznačná pre dejiny mužského pohlavia. Muž "nie je". Tento pekný dvojzmysel sa zjavuje v napohľad nenápadných príkladoch. Muž nie je žena. Muž nie je zbabelý. Muž nie je buzerant. Muž nie je decko. Muž neplače. Muži neprejavujú svoje city. Muži sa neobjímajú. Muži nie sú pohodlní či zjemnelí. Muž nevarí, nešije, nestará sa o deti. Muž nerobí "ženské práce". Muž sa jednoducho definuje negatívne. Istým spôsobom je to kohút alebo páv - ukazuje sa, dekoruje sa, predvádza sa - snaží sa vyzerať väčší, lepší a krajší, než je. Vie povedať tisíc príkladov, čím všetkým nie je - ale spýtať sa ho "a čo teda si?" - určite si vyslúžime päsť do oka. Reakcie muža treba prekladať - hnev, agresivita, údery - znamenajú, že muž je bezradný, v koncoch, zahnaný do kúta. Nevie odpovedať slovami, preto odpovedá hrubou silou.

Zostáva spýtať sa - hovoríme ešte stále o mužovi? Napriek tomu, že vo vyššie uvedenej citácii sa skrýva krutá pravda, pripomína mi ešte niečo, čo všetci (muži aj ženy) dobre poznáme. Naše uvažovanie, keď sme boli ešte deti. Panovačnosť, márnomyseľnosť, nafúkanosť, obmedzenosť, hlúposť - nedostatok skúseností a vedmostí. Chlap tápajúci v pojmovom chaose dnešného sveta vlastne ani nikdy nepochopí čo je to byť mužom, nieto ešte snažiť sa ním stať či byť. Ak jestvujú nejaké pozitívne definície, sú často pochybné - mnoho vlastností, ktoré sú umelé a vlastne neexistujú - "mužská hrdosť", "chlapská česť". Čo to je? Arabská žena (ale nielen ona) si nedovolí verejne ponížiť manžela. Zabil by ju. Samozrejme naopak to neplatí - žena nemá ani mužskú hrdosť, ani chlapskú česť. Je to len žena. A čo tak ľudská dôstojnosť, úprimnosť k sebe a druhým, odvaha byť samým sebou, rešpekt k ostatným, potreba protikladu? Len nedospelé pohlavie sa môže pokladať za niečo viac, než to (či tie) ostatné.

Muži nejedia gumové medvedíky. Tie sú len pre deti. Likéry pijú len baby a buzeranti. Praví chlapi majú radi horké a tvrdé. Je fascinujúce sledovať, ako sa chlapi vyžívajú v rôznych horkých chutiach - ktoré sú len prejavom na povrchu, pre omnoho silnejšiu a hlbšie zakorenenú životnú horkosť. Muž vystojí bolesť, muž sa obetuje, muž sa vrhá do nebezpečenstva, muž je hrdina ktorý zachraňuje svoju princeznú z ohňa, muž musí bojovať za svoju krajinu. Muž musí chodiť naširoko, dávať si pozor na svoje gestá, musí sa mať len k jednému (tomu správnemu) pohlaviu, muž chodí do krčmy a tam má byť stále pripravený sa pobiť. No i tak, teší sa zo svojich modrín - pretože "sú to znaky mužnosti". Úbohé nešťastné pohlavie, ktoré nesie na pleciach váhu všetkého čo je na svete dôležité! Pri všetkej tej námahe - nerozzúri ho oprávnene - ak predošlú vetu prepíšem: "všetko čo je pre neho dôležité"? Z povzdychu aký ťažký má život, však páchne pôžitok a sebauspokojenie. Profesionálne trpiteľstvo, ktoré ho vlastne teší. Nie je to krásny portrét masochizmu?

Ako teda definovať chlapa? Je to jeho penis, jeho sexuálna orientácia, to že penetruje, sám sa nenechá penetrovať a zároveň je nepreniknuteľný citovo, že je zatvrdnutý a natvrdlý, že by mal byť agresívny bojovník, alebo že je od prirodzenosti súťaživý a vystatovačný? Je niečo viac, alebo nie? Toto všetko sú predsa fámy, frázy ktoré sa citujú a opakujú - a ktoré prežívajú v celom spoločenstve. Sú medzi nimi pravdy? Alebo všetko úplné nezmysly? Namiesto hádania sa "ktorá áno a ktorá nie" by bolo užitočnejšie začať kdesi od začiatku a vybudovať obraz muža od základov. Namiesto porovnávacieho pýtania sa "je niečo viac než ostatní?" je treba spýtať sa "je niečo viac v tej ozdobnej schránke s dzindzíkom?"

Naspäť do stredoveku

Na Slovensku máme celkom dobrý príklad toho aké široké spektrum chápania pojmu "muž" jestvuje. Ako chlapec som trochu trpel tým, že som nikdy nepatril ani úplne do mesta, ani úplne na dedinu - neskôr som dokázal hendikep pretaviť v danosť - vďaka tomuto stavu pozorujem obe krajnosti, oba spôsoby prináležania s odstupom.

"Chlapec z dediny" - pre jednu stranu nadávka symbolizujúca tuposť, živelnosť a neohrabanosť - pre druhú zosobnenie istej nevinnosti, rýdzosti, spontánnosti - akú by vo falošnom, skazenom a odľudštenom meste človek ťažko hľadal. Bez nutnosti ospravedlňovania, musíme si uvedomiť, že život na dedine (bližšie k prírode) je fyzicky o čosi náročnejší, vyžaduje si istú tvrdosť a necitlivosť. To je skrátka tam kde sa zvieratá zabíjajú a nie kupujú na pulte hypermarketu, to je tam kde ak sa upíli prst na cirkulárke, treba píliť ďalej. V istej miere a istom pohľade je tento spôsob života permanentným vojnovým stavom - boj o prežitie. I tu však jestvuje akási povera, že vedieme vojnu aj so svojimi susedmi, vojnu s priateľmi o samičky, že čím väčšia tvrdosť tým lepšie - ďaleko za hranice miery. Miera (ak chceš mäso, zožeň si mäso - ale nezabíjaj pre zábavu a zbytočne) je to, čo dedine i mužom všeobecne vo svojich definíciách chýba.

Môj obraz dedinského chalana - ak sa prenesiem za povrchné znaky: "čierne nohavica a biela košeľa v nedeľu, iné nohavice a károvaná košeľa cez týždeň - ako na začiatku storočia, tak i na jeho konci" - je stvorenie, ktoré kráča neobvykle naširoko, ako taký pajác, vrhá agresívne pohľady všade naokolo, nedá sa mu pozrieť do očí (podobne ako u niektorých šeliem je to výzva na útok), má neobvykle položený hrubý hlas - jednoducho kade chodí, tam predvádza svoju "drsnosť". Tak ako ju sám chápe. Podobný je aj jeho "spoločenský život" - pobiehanie s partiou a konanie rôznych činností so svetovým významom: pitie v krčme (čím viac tým lepšie), zháňanie dievčat, ktoré by neboli "kurvy", dali by zapichať, ale zároveň nič viac nechceli - a tiež povinná bitka na výročnej zábave. Bez toho by ani nebola správna zábava. Chalani sa motajú - napol opití, napoly ako premužnelé pravítka - a besne zazerajú okolo seba, dokonca i pošťuchávajú do ostatných, len aby čím skôr našli niekoho "kto ich vyprovokoval" k tomu, aby mohli ukázať svoju prevahu.

Jediný, kto tento obraz "mužnosti" berie vážne sú pritom oni sami, vonkajšiemu pozorovateľovi príde niekde medzi smiešnym, trápnym, primitívnym a nemožným. Možno má korene kdesi v slovenskej kultúre. Stačí sa pozrieť na taký ľudový tanec - chlapci v ňom vždy len vyskakujú vysoko, napínajú hruď, šuchoria perie - predvádzajú sa na tucet spôsobov. Akoby ich úloha bola naozaj len zapôsobiť v krátkom okamihu, uloviť samičku - a ďalej v čase už ich mužskosť nesiaha. Zasejú semeno a všetko sa začne odznova.

Kultúru atlétov ("jock culture") skloňujú aj v na druhej strane Kanálu a Oceánu. Začalo sa to kdesi vo viktoriánskej imperiálnej ére, keď vznikla nová buržoázna morálka, ktorá mužovi prisúdila romantickú úlohu hrdinu - ak nie priamo dobyvateľa. Práve v tom čase sa Pierre de Coubertin pokúša obnoviť staroveké olympijské hry - nová spoločnosť myšlienku športu objíma s veľkým nadšením. Šport je spôsob, ako udržiavať zdatnosť a pestovať bojového ducha mužov aj mimo vojny. A na tú sa koloniálne ríše neustále pripravovali. Ich poslaním bolo podmaňovať - aj s použitím zbraní. Podobnú ideológiu pestovali aj fašisti pod vedením Mussoliniho, Hitlerovi nacisti, ale aj stalinský Sovietsky zväz. Muž-bojovník mal vykazovať virilitu, drzosť, panovačnosť, priebojnosť i tvrdosť. V istom zmysle na tom nie sú lepšie ani súčasníci - napríklad v Amerike. Jocks - atléti - sú na stredných aj vysokých školách kasta mladíkov, ktorí nevynikajú vysokou inteligenciou či tvorivosťou, ale obvykle sú hviezdami miestnych športových klubov. Ich citlivejší, inteligentnejší, či sexuálne odlíšení rovesníci si od nich požehnane užívajú posmechu, vylúčenie z tímov uniformovaných, alebo priamo šikanovanie. Svalnatý atlét je však stále paušálny hrdina spoločnosti, celebrita, miláčik roztlieskávačiek. Ako to kedysi popísal E. M. Forster, tento spôsob verejnej výchovy vedie k "výborne vyvinutým telám, pomerne rozvinutým mysliam a zaostalým srdciam".

Protipólom k nim nech je portrét "mestskej buzny". Oblečenie podľa najnovšej módy, najlepšie nejaká trendy značka, vlasy vyšpicatené až do neba, za okuliare by sa nemusela hanbiť ani tse-tse mucha, za prstene ani grófka Báthory, pri pohybe krúti bokmi, jej gestá sú absolútne femínne, výrazy tváre v celej palete afektov, rečový prejav nie iný - sladký, mazľavý, vtieravý - slovom slizký. Sociálne zvyky sú už len čerešničkou na torte - stretnutie s kamarátkou môže znamenať buď supernápadné "nie som tu", alebo afektované "dobrý deň" sprevádzane tisíckami bozkov, objatí, mimovoľných dotykov, ktoré ešte viac rozpohybujú i tak značne uvoľnené krivky ich zjavu. To nie je žiaden "heterosexuálny predsudok", aj takí sme.

Napriek tomu, i toto stvorenie - aj keď si rado hovorí v ženskom rode - sa pokladá za muža. Niekedy ma núti zamyslieť sa nad tým, či len napodobňuje a vykráda ženské spôsoby (samozrejme v konskej dávke) - snaží sa osloviť svojou ženskosťou heterosexuálnych mužov - alebo jednoducho "necháva prirodzene prejaviť sa svoju femínnu stránku". Svoju mužnosť vidí nepochybne vo svojom penise (keby ho nemala rada, určite by sa dala prerobiť na ženu), vo svojom mužskom tele (aspoň v základných rysoch) a snáď i v podivnej záľube v rôznych mužných polohách a pózach, ktoré možno striedať ako kabelky a lodičky.

Veď v čom inom spočíva mužnosť (homo- i hetero-sexuálna) než v pózach? Jednoznačná definícia muža neexistuje - vždy je to len žena, ktorá sa menej alebo viac hrá na niečo iné. Možno práve preto sa tieto dve polohy v rámci jedného pohlavia tak strašne neznášajú. Konflikt medzi nimi je o to absurdnejší, že prirodzene obsahuje protikladné kvality - odpor i príťažlivosť. Každá buzna by chcela zbaliť heteráka - nechceme sa predsa "lesbiť" so sebepodobnými zženštilcami - na druhej strane, mnohé chlpatosť, neohrabanosť a potenciálnu agresivitu sebapresvedčených heterosexuálov nemusia. A heterosexuáli, nenávidia buzerantov (najmä tých nápadných) už len preto, že je to súčasťou útlej skupiny vymyslených rituálov, ktorými môžu potvrdzovať svoju mužnosť: Nadávať na buzny, naháňať buzny, biť buzny. No priznajme si, čosi ich na týchto nemužných stvoreniach priťahuje - ich ženskosť, mužskosť, uvoľnenosť, otvorenosť? Ktohovie, ale pripustiť, že ma priťahuje niečo, čo mám nenávidieť aby som bol správny chlap - rozčuľuje ešte viac. Hovoríme o vojne občianskej - boj vo vnútri pohlavia, za jeho podobu, ktorá vlastne neexistuje.

Ponúka sa mi obraz - bitka v stredovekej vojne. Prostí ľudia nevedomí si jej zámienky ani zmyslu - stoja zoradení svojimi vodcami do šíkov - a neskôr nastane mela, kde už nejde o to kto patrí ku komu a kto je proti komu - ale seká sa na všetky strany - len aby prežil človek sám.

Hoci som načrtol dva póly, medzi ktorými vládne nesmierne napätie (už len preto, že oba sú tak rovnako extrémne - a podobné veci sa neznášajú) - priestor medzi nimi vypĺňame my všetci ostatní - spokojní heteráci, zženštilí heteráci, nevytočené buzny, posilňovňoví zajačikovia, metrosexuáli - aj tí, ktorí sa nazývame "obyčajní ľudia". A každý máme nepochybne svoju víziu čo je to chlap.

Absurditu celej situácie už len hrubo podčiarkuje fakt, že vonkajšia definícia mužnosti sa líši od krajiny ku krajine. Škóti, Maori či Tahiťania nosia sukne, Španieli, Francúzi, či Ruskí muži sa objímajú a bozkávajú - na druhej strane Američania nosia kovbojské gate a toho druhého sa ani náhodou nedotknú bez povinného "fuj" a zlého pohľadu. Arabskí muži, hoci ješitní patriarchovia, ktorí často pokladajú svoje ženy za čosi pridružené k ich majetku - sú vo svojich spôsoboch a gestách (videných očami európana) nesmierne "zženštilí". Áno, prekladajú si nohu cez nohu v kolene, olizujú si prst keď obracajú strany, vrtia zadkom pri pohyboch, bozkávajú sa keď sa stretnú - a naviac, nemajú problém obcovať s rovnakým pohlavím. Z jednoduchého dôvodu - sexuálne styky so ženami majú zakázané pred svadbou - a mužskí priatelia sú vždy dostupní a ochotní odpomôcť od sexuálneho napätia. To nie je "homosexualita" (západné slovo) ani "sodomia" (teda penetrácia), ale "tá vec medzi priateľmi, ktorá sa robí, ale sa o nej nerozpráva". Náboženstvo je striktné, posvätné verejne, ale čo sa deje v súkromí domu, je sväté tiež. Úplne iná je situácia v ázijských krajinách. Muži nielenže netrpia potrebou vyčleňovať sa špecifickým gestami, pohybmi (teda pôsobia veľmi žensky... alebo skôr uvoľnene), ale homosexualita i transsexualita je prijímaná bez rozruchu - omnoho lepšie než v "slobodnej západnej Európe".

Zaujímavý je i takzvaný penetračný paradox - ktorý nájdeme tak u moslimov, ako i v krajinách európskeho stredomoria, či v celej Latinskej Amerike. Muž je ten, kto (ľudovo povedané) "pichá". Je jedno koho a čo. Či je to žena (jeden alebo druhý otvor), chlap, koza alebo dyňa - podstatné je, že on je ten kto preniká, kto je v aktívnej pozícii, kto je "top". To je pre nich definícia mužstva. Ak chlap súloží aktívne (aj) s inými mužmi, je to len príznak jeho nesmiernej potencie - je to hombre, macho. Naopak chlap, ktorý sa necháva pretiahnúť - je pasívny, "bottom", nie je chlap, ale v podstate žena. Kým žena za to údajne nemôže, že je "len" ženou, muž ktorý sa podvolí do ženskej úlohy je slaboch a "horší než zlodej alebo vrah".

Stále sa ale bavíme o vonkajších prejavoch. V debate o zženštilosti a mužnosti kĺžeme po povrchu. Nepochybne, napätie je omnoho silnejšie kdesi vo vnútri. Ani tu nejestvuje univerzálna jednota - vo vzťahu k mužskej duši. Je iba predmetom akéhosi západného (amerického) vrtochu, pre mužov dosť krutého, že sa nesmú objať, dotknúť, nemôžu plakať, jeden druhému si sťažovať, fňukať, zdieľať svoje city a pocity. Toto všetko sa v iných kultúrach deje - priatelia nie sú len výpomoc do bitky, ale skutoční intímni priatelia. Slovo intímni nemusíme nutne pochopiť len v sexuálnom, alebo fyzickom význame vôbec.

Mužnosť predsa nie sú len zjavné znaky a formy prejavov. Muž sa musí cítiť byť mužom, nie dokazovať ostatným, že ním je. Mužnosť si predstavujem ako spôsob uvažovania, bytia. A sú vôbec pre človeka užitočné tieto škatuľky - muž a žena? Pohlavia definujú s kým môžeme splodiť dieťa, určujú (aj keď s výnimkami) s kým sa chceme páriť. Ale čo všetky ostatné veci navyše - mužské a ženské vlastnosti, rodové stereotypy - sú pre to ktoré pohlavie nevyhnutné? Často vôbec nie sú príjemné, aký je teda dôvod ich zachovávať? Na mysli mi zostáva tá istá otázka: "Kto je vlastne skutočný chlap?" Je to "macho", ktorý vyhoveje všetkým zvonku daným požiadavkám, skloní sa pred všetkými "musíš a nesmieš" "takto áno a takto nie", alebo svoju ženskú stránku a bisexuálne sklony prijímajúci "nemuž", ktorý hľadá svoje šťastie sám za seba, ktorý si svoje pravidlá definuje sám, ktorý sa nebojí ísť proti tomu čo mu spoločnosť diktuje? Kto má potom "väčšie gule"?

Po stopách chlapskej prirodzenosti

Žijúc v dobe obľubujúcej škatuľky a triedenie všemožného druhu - stačí si zobrať zoznamovacie weby, kde na všetko od farby očí po citové preferencie máme od dvoch do desať možností - zaujíma ma, akým spôsobom v duchu zjednodušovania vidí spoločnosť základné črty mužského pohlavia. V prvom pláne poodhaľme tú najprimitívnejšiu formu - "to čo vravia všetci". Tak ako nám to tí "všetci", vrátane médií pre strednú vrstvu, podsúvajú.

Spoločenský úzus tvrdí, že muži sú to silnejšie pohlavie. Ženy naproti nim nazývajú - nielen muži, ale i ony samy - za pohlavie slabšie. Rozdiel fyzických predispozícii znie absurdne ak necháme pretláčať sa bežnú športovo založenú ženu a počítačového experta - tobôž nie profesionálnu vzpieračku a lenivé televízne prasa. Museli by sme sa poohliadnúť k našim živočíšnym koreňom - samci oplodňujú a inak okrem večného bojovania (o samicu, jedlo, teritórium) nemajú čo na starosti - sú to samice, ktoré majú delikátnu úlohu odnosiť, priviesť na svet a často aj vychovať potomstvo. I keď toto nie je jediný model fungujúci v prírode, môžeme naň prihliadnúť.

Hneď druhé rozštiepenie - na pohlavie škaredšie a krajšie - vytvára spolu s tým prvým jeden veľmi nebezpečný komplex (zložitú situáciu, začarovaný kruh). Slabšie okrasné ženy sa stavajú do úloh princezien, ktoré majú byť iba pekné, obdivované, obletované - muž musí trpieť ich vrtochy, nálady, odpovedať na ich rôzne požiadavky, nosiť im dary, jednoducho sa o ne starať. Neskôr sa ženy cítia neslobodné,vo vlastníctve partnera, ktorý si ich doslova kúpil. Nečudo, že ak robia zo seba čosi slabé, stávajú sa naozaj slabými zoči voči mužom-agresorom. Od domáceho násilia, cez podceňovanie v práci, až po spôsob, akým muži zachádza s prostitúkami - to je dôsledok "nevinnej spoločenskej hry", keď jeden sa hrá na slabého a bezmocného - a naozaj sa takým stáva. Nevie sa brániť zoči-voči majetníckej sile, ktorú v tom druhom sám vybudoval. Médiá majú tendenciu vidieť čiastkové problémy - týrané ženy, krutých mužov, obdivuhodné bohyne a neschopných manželov - a odmietajú hľadať hlbšie súvislosti, vzájomnú interakciu medzi rolami, vyživovanie polôh.

Úlohou muža je teda byť silný, ochraňovať svoju krehkú kvetinku, bojovať s ostatnými samcami - i krvácať pre potešenie svojej princezny. A úlohou ženy je čakať, hádzať bielu šatku, omdlievať - môže tu a tam pomôcť, ale nemusí. V modernom poňatí mýtu, rytier má zháňať peniaze na jedlo, bytové zariadenie, šperky, dovolenky, hypotéku. Žena v domácnosti (ne)trpezlivo čaká, občas kritizuje, no vyžaduje sa od nej paušálna vďačnosť. Vďaka v zmysle obchodnej zmluvy. Muž do ženy vkladá čas, energiu, peniaze - tým sa preň žena stáva investíciou - majetkom - ktorý muž vlastní - to znamená chce pre seba, po vôli. Výživa za poslušnosť a vernosť. Chlap pracuje vonku, žena doma. Moderná pani by chcela byť slobodná, nezávislá, ale stále popritom živená. Tým dochádza k neúnosnej situácii. Rovnoprávnosť na jednej strane, výsady na druhej.

Nemusíme zostať len v ekonomickej rovine ("doména mužov"), nazrime na situáciu z estetického ("ženského") pohľadu. Muž môže smrdieť, muž sa nemá čo parádiť, stačí mu len uniformné čierne sako a samozrejme kravata - symbol podriadenosti - on je i tak od prírody škaredý. Žena je naproti nemu pekná, o jej veku sa nehovorí, žena sa líči a skrášľuje, žena sa o seba stará - hoci v prípade muža je to čosi nežiadúce, priam zženštilé. Podľa červenej knižnice, ktorú mnohé ženy vyznávajú viac než Bibliu - je muž stvorenie hlúpe (načo mu je rozum, veď stačí mu mať svaly a vedieť sa biť), má byť nezávislý, odvážny, hrdinský. Kdesi tu sa začína známy, ale stále primálo používaný pojem "macho".

Macho ktorý imponuje ženám - je trochu čosi iné než macho, akého rád vidí muž sám - v sebe i akého obdivuje (alebo sa bojí) v prípade druhých. Chlap to je "to", čo má rado autá, hrubú silu, rýchlosť, krásne ženy (v sexuálnom poňatí slov: láska a city sú nemužné, aj keď za ne často skrýva svoje sexuálne chute, pretože tak vyzerá pred ostatnými lepší), sex ako taký, samozrejeme alkohol a šport - bitky, zápasy, súťaženia rôzneho druhu. Čím je toho viac, tým muž hodnotí mužský život za lepší a naplnenejší. Kvantita je mužské slovo - kvalita je naproti tomu pre chlapa veľmi nezrozumiteľný výraz, ktorý nadobúda zmysel paradoxne iba ak sa dá nejako kvantifikovať. Muž je predsa technik, racionalista, ten kto večne meria a porovnáva. Pojmov, ktoré ho fascinujú nie je veľa, jeho "mužský svet", ak ho takto zhrniem do zopár slov, je veľmi obmedzený - a predsa sa klonuje od jedného samca k druhému. Zostup do psychológie muža sa prirovnáva k lúpaniu cibule - na každej vrstve to isté, len stále menšie - a nakoniec sa z toho človek rozplače.

Veľmi dobre sa mi pri týchto opisoch používa druhý stupeň prídavných mien - komparatív. Všetky súboje, súťaže, triedenie na víťazov a porazených - sa spájajú do jedného zo základných princípov, charakteristických pre mužov - porovnávania. Rozdiel medzi nimi a ženami akoby spočíval práve v prístupe k hodnoteniu sveta okoloseba. Muži sú pohlavie kvantitatívne a ženy zasa kvalitatívne. Nerád by som zostal pri tejto škatuľke, ale skúsme sa nachvíľu pozrieť, aké situácie vytvára a aké možnosti nám dáva. Muži samozrejme hodnotia veci okolo seba, sami seba i ženy svojimi pravítkami.

To čo je pre nich hodnotné je skrátka väčšie (alebo menšie - záleží na predmete), vyššie, rýchlejšie, výkonnejšie, efektívnejšie, silnejšie, tvrdšie, nablýskanejšie, hlučnejšie (alebo tichšie). Sú to oni, ktorí držia neustále v rukách akési pomyselné metre. Ja mám väčšie svaly, ja mám rýchlejšie auto, ja mám menší mobil, ja som bol na drahšej dovolenke, ja mám krajšiu ženu... Áno, absurdné je, že i tak nekvantitatívne pojmy ako je krása, umenie, láska - dokážu prerobiť (pomýliť) na čosi porovnateľné a porovnávané. Moja frajerka je krajšia, moje diela sú obdivovanejšie, ja ľúbim viac. Keď na tieto komparácie - "mám viac ..." - ktoré ma absolútne nezaujímajú, odpovedám paralyzujúcim "no a čo" - i jeden i druhý si myslíme, že sa rozprávame s mimozemšťanom. Ja chcem dobré jedlo - jemu stačí veľa...

Nepochybne sa tak cítia i ženy - muži ich hodnotia úplne inak, než sa vidia ony samé. Darmo sa líčia, stroja a snažia sa zapôsobiť rôznymi kvalitami - chlap ich nedokáže vidieť inak než cez svoje nakúpené metre. Väčšie prsia, užší driek, blonďavejšie vlasy, väčšia kočka, opálenenejšie telo, drahšie šaty, luxusnejšie šperky, lepšia v posteli. To, čím sa snažia muži zaimponovať ženám je potom rovnako absurdné. Zdrojom ich komplexov i pýchy je dlhší či kratší penis, mocnejšie či slabšie svaly, modrejšie či sivšie oči, väčšie či menšie ruky, vyššia alebo nižšia postava. Ženy to samozrejme nezaujíma - ich miery sú z úplne iného sveta: zaujímavý penis, impozantná postava, fascinujúce osobné vyžarovanie, príťažlivosť chlapa, schopnosť vzrušiť, byť nielen silný a tvrdý ale aj nežný a citlivý, ... Niečo, čo nie je vôbec nevyhnutne porovnávajúce, niečo čo chlap nevie zmerať a čomu teda vôbec nerozumie.

Ženy tak často zisťujú, že majú v posteli akési šijacie stroje, ktoré sami seba hodnotia či boli rýchlejší, alebo naopak dlhšie vydržali, ako rezko pichajú, koľko čísiel za noc či za týždeň mali, koľko partneriek vystriedali - hoci ženu viac zaujíma, či dosiahli orgazmus a či bol príjemný, napĺňajúci, rozochvievajúci. A muž sa vie len opýtať - dal som Ti orgazmus, dal som Ti lepší orgazmus než tí druhí a dal som ti ten najlepší orgazmus v tvojom živote? Muž akoby bol len svojím egom, ktoré sa tak nadúva, ako prudko vie spadnúť a ako agresívne sa vie hanbiť. Na jednej strane sú samci výkonné stroje a keď ako mašiny "zlyhajú" - zrúti sa nimi vybudovaná veža pýchy - stavajú sa frustrovanými plyšovými mevedíkmi. Niekto možno mávne rukou - tak to predsa od prírody je. Ja si dovolím oponovať a pýtať sa ďalej - je muž naozaj kvantitatívne pohlavie a žena kvalitatívne. Viem, že príroda netvorí choré veci - a nafúkaní, frustrovaní, či agresívni muži, ani neuspokojené ženy predsa nie sú zdravý stav. Na tejto situácii sa podieľame všetci - muži sami, pritakávajúce (a zároveň i tak nespokojné) ženy, spoločenský úzus, frázy donekonečna opakované v kultúre a médiách, bonton i etiketa a vôbec - rozdelenie sveta na súkromný a verejný, neformálny a formálny.

*

Živočíšna podstata pohlaví sa nám neustále vracia - používame ju radi ako frázu na ospravedlnenie nestabilného a večne explodujúceho stavu - prečo to tak je a inak nebude. Vraví sa predsa, že chlapi nikdy nebudú verní, že chlapi sú samci, ktorých svrbí penis a od prírody ich ich pud ženie, aby oplodnili čo najviac samíc, aby čo najviac rozšírili svoj genofond. Bohužiaľ, ženy často nemôžu uskutočniť výber toho najkvalitnejšieho genofondu - nakoľko sa ich zmocňuje prostá hrubá sila - ten agresívnejší. Otázka je, či sa chceme podobať na zvieratá, alebo sa ako ľudia vyčleniť. A protiotázka znie - chceme potláčať svoju prirodzenosť, alebo ju objavovať a žiť?

Vytvorili sme veľmi rýchlo inštitúciu manželstva, previazali ju so zákonom a ona sa nám neustále zväčšuje pred očami - takpovediac nám prerastá cez hlavu. Je akosi pochopiteľné, že samička chce, aby v kľude donosila svoje potomstvo a aby ho vychovala a materiálne zabezpečila - až do doby, keď sa je schopné postarať samo o seba. Samca síce ženie pud vytvárať ďalšie a ďalšie kópie seba sama - a spoliehať sa na štatistiky (snáď zopár z nich prežije) - no samička nevidí žiadnu inú ďalšiu užitočnosť samca a tak sa ho snaží viac či menej využiť na zabezpečenie svojich detí. Pravda je na oboch stranách - aspoň v zmysle pudu - čosi iné je, pre ktorú cestu sa spoločnosť rozhodla, aké pravidlá (užitočné i zbytočné) vymyslela a ako prísne na nich trvá. Je jedna vec, ak ostane matka sama s dieťaťom a ich budúcnosť je neistá - a úplne iné je neustále zvonenie na poplach: aká zlá je nevera a aká vysoká je rozvodovosť. Človek nebol stvorený tak, aby celý život miloval len jedného človeka, a už vôbec nie aby ho jeden človek sexuálne priťahoval a uspokojoval. Práve naopak. Ak to neohrozuje prežitie potomstva, prečo vymýšľať problém, tam kde nie je? Prečo vyrábame z nevery zradu, zločin - hoci to je iba púhe vyjadrenie sexuality človeka, taká aká je?

Dnes musí muž žiť ako domáce zviera - vravíme tomu pekným slovom "rodinný typ" - hoci svetský zákon nie je až tak prísny, ako náboženská dogma, ktorá rada špehuje ľudí v posteli. Je ale chlap taký naozaj? Nie som sám, ktorý ho pozná ako virilné, hypersexuálne stvorenie, ktoré - ak netrpí predsudkami a komplexami - rado experimentuje. Ako sa vraví, muži sú prasatá - ale prasatami sú preto, že ich aktivity, ich zvedavosť, ich menšie zábrany - sú nazývané "prasačinami". Konieckoncov, pre niekoho je prasačina sadomasochistický salón, pre iného porno, pre ďalšiho orálny sex, pre mnohých análny - a sú aj takí, ktorým je odporný sex vôbec. A to som pestrú škálu možností sotva načrtol.

*

Nech sa pozrieme na mužské pokolenie kdekoľvek na svete a kedykoľvek v dejinách, vidíme ho (alebo by sa aspoň rád videl) ako ten aktívny, súťažiaci, bojujúci, agresívny, útočiaci, prenikajúci, preskúmavajúci i objavujúci živel. Je to žiaducejšie než byť pasívny, ochraňujúci, žijúci v mieri, užívajúci si život, zachovávajúci tajomstvá. Možno tento obraz súvisí s polarizovaním myslenia - čo je danajský dar kresťanstva. Len svetlé, biele, jasné, čisté, panenské, nepoškvrnené je dobrom - a všetko temné, čierne, hmlisté, zjazvené a poškvrnené je zlé. Rozdeľme sa do táborov a súťažme. Kedysi to bol olympijský zápas, neskôr vojna a dnes zasa šport - súboj, súťaž, turnaj sa nám vracia vo všetkých svojich podobách. I tej kastrovanej - veď aký zmysel má pozorovať a tlieskať tomu, kto vyskočí vyššie, alebo dohodí disk ďalej? Umelá nefunkčná aktivita v umelom prostredí s nezmyselným výsledkom v podobe poradia. So športom však nezanikla ani krvavá podoba súťaží - vojny.

Nedajbože, aby mladý chlapec nemal rád futbal! Nemá v sebe bojového ducha? Nemá vôbec ducha? Nie je chorý? A ako ho z toho vyliečiť? Nenarážam len na budúcich homosexuálov, ale aj na citlivejších a inak než športovo nadaných heterosexuálov - ktorí si veľa vytrpia prinajmenšom s otcami a bratmi, ktorí nevedia pochopiť, že mladého viac zaujíma hudba, maľovanie, varenie, alebo vyšívanie - než dôležité preťahovanie sa o čosi guľaté, čo je treba dokopať do jednej z dvoch biedne upletených rybárskych sietí. Prečo nechce vyhrať? Prečo nechce byť najlepší? Prečo nechce byť prvý? Prečo nechce byť úspešný? Nejeden tato to nemyslí zle, jednoducho len nevie pochopiť, v akej širokej palete stiuácií človek-individualita môže pocítiť úspech, šťastie, alebo zaľúbenie.

A tak sa pýtam - sú naozaj muži súťaživí? Je súťaživosť naozaj prirodzená ľudská vlastnosť, ako nám to médiá, ekonómovia, politici i všetky oficiálne inštitúcie neustále opakujú? Áno, muži sa tým nepochybne radi nechávajú strhnúť, ženy im radi držia palce - ale naozaj to šľachtí v človeku to dobré? Alebo je to len výsledok dlhodobej spoločenskej výchovy? Neexistuje nič lepšie? Azda je nevedomosť alternatívneho konceptu dôvodom na slepé uctievanie jediného poznaného. A alternatíva tu naozaj je - popri súťaži poznáme i spoluprácu. Tá sa neoslavuje a ak áno, bolo to v dobách minulých, ktoré sme zavrhli - s dobrým aj zlým. Doba individualizmu nepraje spartakiádam - kde mnoho ľudí spoluprácou vytvára čosi estetické - skôr pestujeme snahu jednotlivca, byť lepší ako ostatní. Tak ako uniformita, ani individualizmus - nie sú vo svojej extrémnej podobe zdravé. A súťaž ako taká vytvára víťazov a porazených. Zbytočných víťazov a zbytočných porazených. Jedni povýšení a druhí ponížení, jedni pyšní a druhí zronení (lebo nás učia, že zvíťaziť je dobré, že je to dôvod na pýchu a byť porazeným je zlé a máme cítiť hanbu i smútok), naviac aj závidiaci a neprajúci. Z ľudí, kde každý je výnimočný v rôznych oblastiach v rôznej miere vytvárame dva znepriatelené tábory. Naozaj toto potrebujeme?

To že sa chlapci na dedine pravidelne stlčú akosi ticho tolerujeme, neučíme ich ako zaujať samičky akosi ... rafinovanejšie. Aby sa nám nebili so skutočnými zbraňami, vymýšľame pre nich všemožné hry, šport a pre tých najviac zdrogovaných testosterónom sme vymysleli možnosť realizovať sa v armáde. "Biť sa za dobrú vec." Samozrejme mierovú a obrannú - ale aby sa vojsko precvičilo, občas preň musíme zorganizovať malú vojničku. Na všetko máme odôvodnenia, aj keď pochybné. Obávam sa, že i šport a hry - namiesto toho aby sa v nich pod svojim vlastným menom "vybila agresivita", aby sa ľudia naozaj "zahrali" - pestujeme v nich ešte väčšiu súťaživosť, bičujeme ich k väčším výkonom, v prípade bojových športov vyžadujeme dokonca väčšiu než bežnú agresivitu!

Od dieťaťa k... veľkému dieťaťu [Mužská výchova a prirodzenosť]

To s čím tu máme do činenia je o nič krehkejšie než dieťa. Heterosexuálny chlap je dieťa. Popísané porovnávanie zvládnu už vo svojich prvých rokoch uprostred komunity a spoločnosti - ale kam sa od nej posunú?

"Mám lepšie autíčko!" (Porovnávanie.)
"Ja som chlapec a ty si len dievča!" (Povýšenectvo.)
"Dievčatá s nami nesmú!" (Elitárstvo.)
"To je moja hračka!" (Vlastníctvo.)
"Musíš mi to dať!" (Právo silnejšieho.)
"Ja mám pravdu!" (Namyslenosť.)
"Musíš ma počúvať!" (Panovačnosť.)
"Ukážem ti, kto je tu pán. Ja som veliteľ." (Vládnutie, ovládanie, moc.)
"A ak nie... zbijem ťa." (Slabosť vplyvu "riešená" násilím.)
"Alebo ťa zbije môj otec." (Zabelosť sa skrýva za sukňu.)
"Môj tato je silnejší." (... a znova porovnávanie.)

Za hmlou kultu Ježiška a infantility ("Buďte ako deti." - nabádal nás Kristus - a ktovie ako symbolicky to myslel) nevidíme, že deti vôbec nie sú nevinné stvoreniatka. Sú to neokresané kamene, ktoré potrebujú vychovávať. Deti sú neempatické - nedokážu sa vžiť do pocitov druhého - a teda prirodzene kruté. Stačí si pozrieť niekoľko dokumentov o detských vojakoch. Ak rodičia alebo spoločnosť nezvládne deťom vysvetliť hranice, musia im ich naznačiť fyzicky. Napriek odporu k trestom, zákazom či kriku - možno je to v niektorých prípadoch, aspoň zopárkrát nutné. Výchova sa dá uskutočniť mnohými spôsobmi, no bez nej z dieťaťa nevyrastie vyrovnaný a charakterný dospelý človek. Iba dieťa nafúkane si mysliace, že je už "veľké" a môže si robiť čo chce. Vyššie vymenované výroky naznačujú vlastnosti, z ktorých často chlapec vôbec nevyrastie. Mnohí rodičia ich pasívne pozorujú, ale nezasahujú, ba čo viac - tešia sa! Aký je silný, hrdý, tvrdý - akú má autoritu - bude z neho chlap! Chlapci, ktorí sa predčasne či rýchlovarne stali chlapmi - a detinské vlastnosti považujú za mužné - budú si ceniť u druhých aj u svojho potomstva tie isté vlastnosti. Muži - veľké deti - vytvárajú ďalších mužov - veľké deti. Či už (ne)šľachtením, pestovaním panovačnosti a nafúkanosti - alebo vzájomným potvrdzovaním "mužnosti" tohto rázu u druhých. Spoločnosť tak nedovolí deťom dospieť.

Ako dieťa muž nie je len panovačný, ale sa neustále hrá a svoju hru berie smrteľne vážne - ako čosi výsostne dôležité. Jedna z obľúbených chlapčenských hier je tá na vojakov. Je len otázka času a množstva prostriedkov, keď sa z drevených mečov a plastových revolverov stanú skutočné pušky, s ktorými sa preháňajú po Sierra Leone. Deti chcú svoje hračky, samozrejme väčšie, drahšie a lepšie než tie ostatné. A chcú sa s nimi hrať. Chcú ten najväčší kanón (nechám pána Freuda, aby z hrobu pripomenul všetky falické presahy) a postrieľať nim ostatných. Chcú mať veľa kočiek, strážiť ich, ukazovať a nikomu ich nedať. Ich život je neustále hra. Hra je neskôr vojna. A vojna je stále hra. Skutoční ľudia, skutočne umierajúci, sú ako postrieľané bajty v počítačovej hre. Je ich veľa a snáď preto sa zdá, že ich možno kedykoľvek znova "reloadovať". Namiesto výchovy k základnej citlivosti - poňať cenu ľudského života, svojho a teda aj druhých - im jednoducho dávame ich hračky. Nešľachtený muž - nevychované decko, nič viac a nič menej - nedokáže žiť v komplikovanom svete, kde každý má svoje záujmy, svoje práva, kde sa tieto záujmy občas skrížia a je treba hľadať riešenia dobré pre všetkých. Chcú mať veci jednoduché. Moja partia a tí druhí. Priateľ a nepriateľ. Dobrí a zlí. Správni chlapi a tí ostatní.

V archetypálnej psychológii, v symbolickom zmysle, tam kde nie je prítomná sila - používa sa násilie. Tam kde nie je rovnováha protikladov - sila a slabosť, tvrdosť a mäkkosť, vplyv a poddajnosť, sebaistota a pokora, odvaha a opatrnosť - dochádza k rozpadu: Siláctvo ukrýva slabošstvo. Hrdinstvo zasa pochabosť. Drzosť sa miesi so zbabelosťou. Neskôr to už nie je otec, ale gang, za ktorý sa zbabelo-silácke dieťa skrýva - detská panovačnosť však v mužovi zostáva. Naučí sa, že akýmisi vonkajšími prejavmi, často púhou dekoráciou, "nadobúdať na hodnote". Či sú to veľké svaly, parádne fáro, motorka, najnovšie džíny, najluxusnejšia kočka, množstvo peňazí, alebo vytrpená bolesť (tetovanie, piercing, obriezka, jazvy) - to všetko z neho údajne robí chlapa (väčšieho než ostatní). Je ako nafúknutý balónik, v ktorom nič nie je - skrátka je len veľký a stúpa kamsi do neba, tak ako mužovo ego. Nechajme ho teda stúpať a stratiť sa z dohľadu...

Napriek neuváženému a nevyváženému uprednostňovaniu individualizmu, tao (rovnovážny systém, prirodzená polarita) funguje - pretože ono nie je ničím iným, než pomenovaním pre všetko čo v univerze (vesmíre, svete, ľudskej hlave) je. Silný individualizmus zdanlivo paradoxne vytvára smerovanie spoločenstva k uniformite. Takej neviditeľnej - každý je rovnako agresívny, každý sa rovnako snaží utrhnúť si čo najväčší kus pre seba - i takej dôsledkovej - tí ktorí sú týmto spôsobom zhnusení sa utiekajú k uniformizujúcim ideológiám ako bol a je (neo)fašizmus. Práve dnes vznikajú rôzne pospolitosti a gardy - chlapcov to akosi "prirodzene" ťahá do uniforiem a spoločenstiev, kde pocítia silu v množstve, početnosti. Túžba po jednote, po spolupráci, po jedotiacej idee - hoci je sociálnosť zaznávaná (súťaživosť je predsa oficálna dogma) - sa prejavuje vo svojej zvrátenej podobe. Jednota áno - ale s primitívmi - spolupráca áno - ale na násilí - idea (zmysel bytia) áno - v podobe pochybnej ideológie.

Je to podobný stav, ako keď duša odpovedá na prehnané aktivity ega chorobou - keď už to nevie dať inak najavo, že takto sa ďalej nedá - paralyzuje ego skrz telo. Jedným z celej hromady navŕšených paradoxov je to, že tieto polovojenské spolky priťahujú najmä slabochov - tých, ktorí nevedia precítiť svoju osobnú silu - a tak sa ukrývajú do šíkov. Sú to presne tí zbabelci, ktorí si v pouličnej bitke s jednotlivcom zavolajú na pomoc kamošov z bandy. Každá spoločnosť, ktorá dospeje k uniformite, rovnakosti, jedinej správnej ceste ako žiť, vyzerať, správať sa - kde všeti pochodujú v úhľadných radoch - sa zvrhla. Je to poznávací znak úpadku a konca. Príkladom sú nám celé dejiny. Z nedávnych stačí ukázať na militarizmus pred prvou a druhou svetovou vojnou či totalitu stalinského typu, ale aj na dnešnú korporátnu kultúru.

Čo je dôležité pri hľadaní odpovedí na hocktorú položenú otázku - či je muž súťaživý, či je silný a škaredý, či je vystatovačný, či je bojovný a agresívny, či je dieťa a či má sklony k uniformite - je uvedomiť si, že čokoľvek o ňom spoločenstvo tvrdí, môže byť povera. Že vždy máme právo hľadať iné cesty a definície. Napriek tomu, že je nejako vychovaný, nemusí to byť tá správna cesta, vždy je možné vychovať ho aj úplne inak. Sám môže byť iný. To čo sa mu žiada mu nemusíme dať. To čo v ňom rastie môže byť aj burina, nemusíme to v ňom pestovať. Skôr potrebujeme šľachtiť vo všetkých citlivosť na to, čo je skutočné, pravé, pôvodné, rýdze, skrátka prirodzené - a odlíšiť čo je umelé, naučené, či odpozerané.

Antropológia 20. storočia žila vášnivou debatou - "nurture versus nature" - čo môžeme voľne preložiť ako výchova verzus prirodzenosť. Je človek taký aký je preto, že ho spoločnosť takého vytvára - či priamo (pravidlami), alebo nepriamo (spoločenským ovzduším, vzťahmi, spôsobom života) - alebo sú charakterové črty a správanie odrazom prirodzených daností, živočíšnej podstaty? Spor o čosi zložitejší, než o prvenstvo vajca a sliepky, no o nič menej riešiteľný - vyústil v kontroverzii Margaret Mead a Dereka Freemana. Mead(ová) navštívila v 20. rokoch pacifickú Samou, komunikovala s miestnymi dievčatami a šokovala Ameriku i svet pozorovaním, že miestni mladí netrpia pri dospievaní takými traumami, komplexami a stresom - ako ich americkí rovesníci, či teenageri inde vo svete. Nepodstupovali rituály prechodu, ich sexualita bola uvoľnená - pred svadbou veľa experimentovali, striedali partnerov, ich ranné vzťahy boli veľmi krátkodobé - všeobecne vykazovali "nedostatok" pripútanosti, vlastníctva, súťaživosti, agresivity. Podľa Meadovej bolo ich dospievanie jednoducho šťastné, nepoznačené moralizujúcimi obmedzeniami, úzkosťou, zmätením - prechod do dospelosti hladký. Napriek radosti z príležitostného sexu sa mladí neskôr usadili, zobrali a úspešne vychovali deti. Meadovej bestseller otriasol prinajmenšom Amerikou, jej morálnymi normami - objalo ho pomaly sa rodiace hnutie, ktoré vyústilo v revolúcii lásky na konci 60. rokov. Margaret Mead sa stala antropologičkou storočia. Jej závery - to akí sme a ako šťastne žijeme je výsledkom výchovy, spoločenských noriem uprostred akých žijeme - sa nadlho stali dogmou.

Skutočná kontroverzia však nastala vďaka jej sokovi - ktorým bol Derek Freeman. Hoci (alebo práve preto že) bolo vychovaný v konzervatívnom prostredí, Meadovej práca ho nadchla a tak sa sám vydal v 40. rokoch na Samou. Naučil sa miestny jazyk a veľmi rýchlo sa zaradil do kumunity. Jeho vlastné pozorovania ho šokovali nemenej. Videl konflikty, agresivitu, ale aj silné črty tuhej morálky - čoho vrcholom bol kult panenstva, snáď najsilnejší v celom známom svete. Videl človeka so svojimi prirodzene zvieracími črtami - boj o samice, teritórium, dominanciu. Napísal zdrvujúce kritiky Meadovej prác - a až do svojej smrti oponoval tak jej, ako celej antropologickej obci, ktorá "nurture" (osobnosť ako výsledok výchovy) vyznávala už takmer ako náboženstvo. Horlivo a neznášanlivo. Musíme však vziať do úvahy aj subjektivitu - tak Meadovej, ako Freemana. Ten často kládol dôraz na to, že dostal čestný titul a významné miesto v rade starších - teda sa cítil spôsobilejší popisovať (hodnotiť) samojskú kultúru. Práve to však môžeme poňať ako slabinu. Pohyboval sa v kruhu rodín z vyšších vrstiev - kde naozaj panoval kult panenstva, moralizmus a trochu iné spôsoby, než u bežných ľudí - i ľudí z iných ostrovov Samoy. Freeman bol sám kresťan, naviac navštívil Samou o 20 rokov neskôr než Meadová - porovnajme s premenou, akou za dve dekády prešla stredoeurópska spoločnosť od prevratov v 1989. roku. Objavil Samou, ktorá bola výrazne amerikanizovaná v ekonomike, kultúre i spôsoboch. Kult peňazí, áut, alkohol, machizmus, americký futbal, americké hodnoty a nemenej tak viera, ktorú tu rozšírili misionári. Samoa sa stala nesmierne prudérnou až puritánskou kresťanskou spoločnosťou. "American way of life" i náboženstvo prišli so všetkými svojimi neduhmi.

Výchova i prirodzenosť sa spolupodieľajú na tvorbe osobnosti - a ťažko je niekedy rozoznať ktoré v akej miere. Deti od malička učíme súťažiť - o pozornosť rodiča, o známky so spolužiakmi, na školských športových turnajoch, pri futbale vo voľnom čase. Sotva sa dieťa postaví na nohy, už ho rodičia "motivujú" súťažami naoko: "Pobež, kto bude prvý." Vyrastie tak človek, ktorý pokladá súťaživosť za prirodzenú. Ako rozlíšiť danosť od výchovy, ktorú v nenápadných situáciách každodenne podstupujeme? Sú muži takí akí sú, alebo sa učia byť takými, ako ostatní? Všetky pravidlá, normy, definície predsa muži odpozerávajú jeden od druhého - deti od otcov, mladší bratia od starších, rovesníci od kamarátov. Ako v tom rozpoznať to, čo je prirodzené? Tak ako to vraví i posledná časť spomínanej vety: "...mužnosť je potvrdzovaná len ostatnými mužmi". Oni sami si vytvárajú víziu (normu) akí by mali byť a sami si ju aj schvaľujú! Môžeme si byť istí - poznajúc povahu človeka - že si zvolia to, čo sa im páči, je im pohodlné, čo je pre nich výhodné. Veľa samičiek, veľa otrokov, parádna vila, bazén, auto a kopa iných hračiek, nadriadené postavenie, samozvaná autorita. Ako by si asi stvorilo svoj svet dieťa, keby malo znenazdajky povolené čokoľvek - čo si uzmyslí a čo mu schvália jeho kamaráti?

Nepochopiteľné

Na sporné definície sme narazili už pri samých základoch definície mužnosti - nemožno sa dohodnúť či sú prirodzené, alebo vymyslené, a či sú žiaduce, alebo nie, či ich máme limitovať a využívať, alebo si ich nechať prerastať cez hlavu. Ešte o čosi absurdnejšie sa môjmu teplému oku javia druhotné znaky mužnosti, ktorých si ani samí heterosexuáli nemusia byť vedomí. Málokto by vymenoval v definíciách mužnosti - a predsa sa akosi nosia s chlapskou kŕčovitosťou.

Hneď prvou bizarnosťou, ktorej sa venujem naplno v článku o nahote je mimozemská hanblivosť chlapov. Kým majú na sebe aspoň posledný kus odevu - nemožné trenky z tvrdého plátna, alebo plavky z umeliny - cítia sa ako hrdinovia. Bez nich sa ako šibnutím prútika stávajú bezmocné, červenajúce sa, krehučké stvorenia. Hanba je istým spôsobom výsledok novodobých prudérnych epoch, ako i morálky, ktorú si vymyslela stredná vrstva. Týchto prežitkov by sme sa teoreticky mali ľahko zbaviť, podobne ako sme to urobili už s mnohými inými predsudkami stredoveku. A predsa, keď pozorujem chalanov prezliekať sa na ihriskách - sťahujúc si tričko až po kolená - alebo pri jazere nemotorne vymieňajúc si spodky pod uterákom, umývajúcich sa na plavárni v plavkách (a nenápadne sa šúchajúcich namydlenou rukou v rozkroku) - nedajbože ak pením nad tými, ktorí majú drzosť priniesť svoju bakteriálnu flóru na plavkách do sauny a zároveň ich ľutujem, že si poškodzujú vlastné genitálie - vždy si prídem ako v nejakej marťanskej zoo. Akoby som pozoroval zvyky nejakého pacifického kmeňa, či tajomného zvera z dažďového pralesa. I keď toto prirovnanie nesedí (domorodci ani zvieratá sa nehanbia, nahota je praktická, zdravá a spoločenská).

Bez ohľadu na zdravotnú závadnosť plavkovej kultúry, či nepohodlie mokrých a studených treniek - samá podstata neobvyklej hanblivosti sa mi zdá surreálna. Jednak povinný (už zasa) detinský rehot kamarátov, keď uvidia zadok, alebo predok jedného z partie - veď čo je na nahote v princípe smiešne? Čo je smiešne na genitáliách (najväčšej pýche i komplexe muža)? Prečo sa tomu (tak ako iným javom) musíme povinne smiať? Je to reakcia na niečo neznáme, na niečo, na čo neexistuje reakcia? V týchto prípadoch jednoduhší ľudia používajú práve smiech, alebo agresivitu. Nahota akoby bola čímsi, čo sa smie v absolútnej tme, keď sú chlapci ožratí, spoločnosť je výlučne pánska a kúpu sa v rieke alebo čúrajú do ohňa. Najmä spôsob prezliekania "dedinčanov" v šatniach a sprchách verejných športovísk spôsobuje mojej bunke - citlivej na surreálno - hotové orgazmy. Schovávajú tam chlapci niečo? Nečudo, že obliekanie sa je v mnohých kmeňových spoločenstvách vecou erotickej nočnej hry a nahota dennou verejnou realitou - nahí znamená nič neskrývajúci, slobodný a zároveň rovný.

Zakrývané naopak podnecuje fantáziu a dráždi. Tá moja vyprodukovala spojenie "záhadné heterosexuálne to". To čo tam skrývajú je fyzicky zrejmé. Penis - väčší, alebo menší, takého alebo onakého tvaru - a mešec s obsahom dvoch vajec. Ale ono sa to zdá byť o čosi komplikovanejšie. Je to akýsi duch genitálií, achilova päta mužov, či snáď intimita sama? Je to čosi, čo by sa pohľadom niekoho iného mohlo pokaziť? Pohľad predsa nie je uhryznutie. Človek je zvedavý a pozoruje veci okolo seba. Rovnaké i opačné pohlavie. Kultúra v krajinách kde je hromadná situačná nahota normálna to dokazuje - muži sa z púhej márnivosti, ale i sexuálneho záujmu obzerajú po pohlaví ostatných mužov.

Spoločná nahota by chlapom naopak veľmi prospela. Vyrovnali by sa s nedokonalosťami svojho tela - zoči voči diverzite toho čo príroda stvorila - dokonca by opadol aj istý strach z prítomnosti iných nahých mužov, ktorý je viac či menej podfarbený prinajmenšom určitou možnosťou sexuálnosti situácie. Chlap by mal prirodzenosť prijať seba aj druhých chlapov, vďaka tomu zasa seba - možno priznať si, že dokáže povedať "to je pekný chlap". Nemusí to znamenať, že sa s ním chce vyspať - tak či onak. Muž je stvorenie sexuálne, prejavením tejto energie voči ostatným by sa nepochybne uvoľnilo aj jeho napäté heterosexuálne ja. Nahota odhaľuje mnohé - že chlap je len človek, ľudský tvor vprataný do limitov svojho tela - prezradzuje prázdnosť ktorá sa skrýva za našuchoreným pestrofarebným perím, prípadne oblečením a módnymi čačkami - ukazuje jeho obyčajnosť, krehkosť a zraniteľnosť. Bez vedomia krehko ľudského rozmeru, nemôže v ňom prežiť a byť prítomná žiadna sila, odolnosť či obsah.

Niekde na pol ceste medzi hanbou (reprezentovanou svojim protikladom - spoločnou nahotou) a homoerotizmom je schopnosť úprimného kontaktu, komunikácie, dotyku - s druhým mužom. Samozrejme, ak sa muži pokladajú za súperov, konkurentov, nepriateľov - tento kontakt nemá opodstatnenie. Ale prečo sa tak vnímajú? Neexistuje mezi nimi azda priateľstvo? To sa obmedzuje samozrejme len na členov "môjho tímu" - ktorý stojí proti "tým druhým". Vo vnútri svorky (v rámci ktorej sme "silní") panuje akési spriaznenie rovnakým cieľom, ktorý umožňuje - alebo vyžaduje - vzájomný kontakt. Ten musí byť samozrejme štylizovaný do mužskej podoby a úplne najlepšie podmienený činnosťou, albo nutnosťou.

Symbolickým aktom, ktorý nie je tak "invazívny" ako dotyk či rozhovor je pre mňa pohľad do očí. Dokonca je dobre použiteľný - "pohľad do očí" znie i v našej kultúre ako čosi samozrejmé a vysoko-považované. Pozoroval som práve túto schopnosť medzi mužmi doma ale aj v iných krajinách - a výsledky ma smutne zarazili. Pochádzajúc z východu Slovenska, kde dovoliť si pohľad do očí znamená to isté ako vyzvať šelmu na súboj, navykol som si pozerať sa do zeme. Ak stretneš v lese medveďa, pozeraj sa pod seba, pohľad do očí by spôsobil by agresiu. Ak stretneš na dedine chlapca, platí to isté. Vychoval som v sebe akúsi živočíšnu plachosť. To sa mi vypomstilo v arabskom svete - kde je zasa pohľad do očí povinný - práve u rovnakého pohlavia. Človek ktorý pohľadom uhýba alebo zazerá do zeme je považovaný za neúprimného, majúceho nekalé postranné úmysly. Darmo vysvetľovať, že v mojej kultúre je všetko inak. A ťažko si bolo zvykať na novú situáciu - keď som nevedel, či môj uprený pohľad neprezradí o mne čosi sexuálneho rázu.

Iný kontrast vyplynul z porovnania slovenského mesta a iných "civilizovane západných" krajín. V Bratislave nie je situácia taká animálna ako na východe - no pozerať sa do očí okolo mňa prechádzajúcemu cudzincovi sa stále nepatrí. Heterosexuálneho chlapa odlíšim od buzny ľahko - kým tá sa pozerá do očí až akosi príliš, navyše slizko a prenikavo - heterák povinne odvráti zrak so zhnuseným výrazom v tvári, doslova sa oduje. Táto grimasa pôsobí tak neskutočne umelo a naučene, že vo mne vyvoláva zmiešaný pocit niekde medzi zúfalstvom a pobavením. No predsa ju pozorujem takmer u drvivej väčšiny chlapov. Je to skutočne nevyhnutné dávať najavo taký silený odpor? Príde mi to veľmi podobné všetkej tej strojenej drsnosti, chodeniu na široko a všetkého čo nazývame "robenie ramien".

Tento jav som si ešte intenzívnejšie uvedomil najmä po návrate z iných krajín Európy, kde som sa slobodne mohol pozerať na koho som chcel - niektorí chalani len nezaujate prešli okolo, iní sa pozerali, dokonca usmiali - aj keď z ich pohľadu nešlo nič teplé a chtivé. Skrátka, stretli sa dvaja ľudia. Bez dôvodu na (morálne) pozdvihnutie. Depresia na mňa dolieha, keď sa vrátim na zašednuté Slovensko - plné sympatických chalanov, ktorí sa tvária zbytočne zhnusene. Keď chlap, na ktorého sa často i mimochodom opriem pohľadom stojac na zastávke, celý pobúrený odíde o päť metrov ďalej. Aj keby som si ho premeral so všetkým teplým záujmom (a obdivom), to ešte neznamená, že z neho odhryznem. Medzi slizkými pohľadmi buzien a naučeným povinným odporom je nepochybne dosť tých, ktorí proti mne nič nemajú - skrátka len napodobňujú okolie pre vlastné bezpečie - vraví sa tomu mimikry. Nejeden vyplašený gay ich rovnako preberá na seba. Očný kontakt by bol v uvoľnenej atmosfére jednoduchá cesta zoznamovania - ak pohľad človek opätuje a idú z neho sympatie, po nabraní odvahy môžeme pokročiť ku konverzácii. V teplom žargóne to nazývame "pohľad o sekundu dlhší než sa patrí". Namiesto toho sa však jeden na druhého mračíme, len aby sme nevyzerali "podozrivo" a aby nám niekto jednu nestruhol.

Niekedy netreba ani príliš odvážne gániť. Ak sa chce s Tebou chlapec pobiť, môžeš stáť aj v druhom rohu natrieskanej diskotéky, on si ťa nájde, presne tak ako zámienku zaútočiť. Raz je to tvoj vzhľad, inokedy rodina, alebo fiktívne pošťuchnutie - chlapec sa chce jednoducho predviesť - má svaly, má silu, chce zaimponovať. Pretože jeho "testosterónom opitý" mozog nezvláda pochopiť, že práve toto imponuje málokomu. Možno je dôvod aj iný - obviňuje celý svet za všetky svoje problémy - napríklad že je sám a žiadne z okolostojacich diev o neho nejaví záujem.

Pre muža je každý ďalší muž konkurenciou. Každý ďalší chlap znižuje šance uloviť samičku. Bez ohľadu na potreby priateľstva a spojenectva - pokiaľ ide o pohlavný pud, chlap nepozná brata. O mužoch sa hovorí, že sú to kohúti. Spravujú sami svoje hnojisko, sami udržujú svoj hárem samíc, vystatujú sa svojim ozdobným perím a pri prvom náznaku votrenia sa skáču. Nečudo, že angličtina volí za jeden zo slangových výrazov pre mužské pohlavie slovo "cock". Zažili sme to už skoro všetci. Rozprávaš sa s niekým o nejakej situácii zo svojho života, o nejakej tretej osobe - a náhodou padne nejaké zlé slovko - napríklad idiot. Zrazu sa z čista jasna objaví nejaká cudzia tvár, v ktorej sa nečrtá nič dobré. Začne do teba pošťuchovať a zjapať: "Kto je Ti idiot?!" A máš to - "bim bam bom" - ako sa spieva v jednej pesničke. Chlapi - napriek tomu že vraj racionálne stvorenia, žijúce viac z argumentov a logických vysvetlení než z emóciíí - majú unikátnu schopnosť nepočuť nič logické, racionálne - a reagovať na čkoľvek vytrhnuté z akejkoľvek vety či kontextu.

Chlap je pripravený pobiť sa kedykoľvek a kdekoľvek, s kýmkoľvek a za čokoľvek. Za vlasť, za náboženstvo, za ženu - za čokoľvek čo má pocit že vlastní. Agresivita nie je len reakcia na nezvládateľnú situáciu (zahnaný do kúta), ale akoby v chlapovi bola prítomná paušálne. Otázka je na čom a ako si ju ventiluje. Na kolegoch, pri športe, vrieskajúc na štadióne, alebo v pouličnej bitke. Ale kde sa v ňom berie? Ak by ju doň vložila príroda, musela by byť použiteľná aj užitočným spôsobom. Niekedy sa zamýšľam, či bitky nie sú istý spôsob erotického kontaktu s rovnakým pohlavím - ktorý si tým prirodzeným, nežným spôsobom sám zakázal. Tak či tak skončia na zemi, premotaní v objatiach, len namiesto bozkov si rozdávajú údery. Je to zvláštna forma sado-masochizmu? Alebo len kypiaca frustrácia zo svojich mužných nohavíc, ktoré sú priúzke nato aby sa do nich vpratal a netlačili ho s prepáčením gule?

Vraví sa, že muži závidia ženám všetko to, čo si kedysi ich predchodcovia odopreli. Možnosť líčiť sa a zakrývať svoje nedokonalosti (muž je predsa o čosi márnivejší než žena), príležitosť neviazane klebetiť (aj keď, toto pravidlo sa už dávno prelomilo a muži prekonávajú svoje partnerky), rozprávať sa a zdieľať svoje pocity. Ženy keď sa stretnú, poľahajú si na posteľ, rozprávajú si celé hodiny čo s kým zažili, ako sa pritom cítili, radujú sa spolu, vrhajú blesky na vinníkov, ľutujú sa, plačú a nakoniec sa objímajú a povzbudzujú. Muž všetko toto nemôže. A chcel by strašne... Ale byť kovbojom je preň z nepochopiteľných príčin dôležitejšie, než byť spokojný, šťastný a dostať to čo chce. Možno preto, že ho ostatní muži vychovali k tomu, že byť kovbojom je dôležitejšie a lepšie, než mať sa lepšie. Namiesto toho radšej ženy skryto nenávidí a podceňuje - že sú také precitlivelé, mäkké, babské...

"Takmer hocaký prejav silného citu medzi mužmi v našej dobe je prenasledovaný podozrením z homosexuality a hrozby znemužnenia, zo zženštenia. Iba od teplých mužov sa čaká, že vyslovia lásku k inému mužovi spôsobom, ktorý vyjadrí dôležitosť tej lásky. A tak, ak sú si dvaja ľudia blízki, ľudia často hľadajú medzi nimi - alebo premietajú na nich - prítomnosť sexuálnej túžby."

A nie sú to len ženy, komu závidia... Buzny sú ešte lepším príkladom toho, že i medzi mužmi sa byť nežný, citlivý, pozorný - byť dá. Heterosexuál inak nemá dôvod buzny nenávidieť - pre ňho sú to v podstate kastráti, ktorí sa venujú umeniu, sami sebe a neobiehajú okolo samíc s úmyslom získať a mať - prinajlepšom sú ich kamarátky. Teplí nie sú konkurencia, ba čo viac, sú ich obdivovatelia. Mnohí metrosexuáli to už zakúsili na vlastnej koži, buzny ich dokážu neuveriteľne rozmaznávať - a to tak márnivému stvoreniu ako chlap vyhovuje.

Lenže, alfa-kovboj číslo 1 kedysi vymyslel, že muž musí nenávidieť buzerantov. Musí nimi opovrhovať, biť ich, zabíjať. Prinajmenšom, ak nejaký prejde okolo, aspoň si odpľuť, alebo pohodiť škaredé slovo - inak by ho jeho kamaráti považovali tiež za teplého. A... A čo? Nálepka? Muž sa bojí označení, nálepiek, slov - viac, než bolesti, zranenia z bitky, alebo fyzického aktu vlastného pretiahnutia. Začarovaný kruh je už raz taký. "Byť buzerantom je zlé." Je to snáď to najhoršie. Ak sa chlap niečim definuje, tak to, že nie je buzerant, je snáď na vrchole celej pyramídy rôznych nie som. Aj keby neexistovala žiadna iná definícia jeho mužnosti, spôsobom akým sa tohto hesla drží by mu vystačila. Mať penis a zasunúť ho do štrbiny pokladá za boží dar, poslanie a hrdinský čin, ktorý mu stačí na celý jeho život. Bez ohľadu na to, či si to vysvetľuje svojou mužnosťou, nejakým náboženským nariadením, alebo politickým presvedčením.

Na siahodlhé antorpologické štúdie by vystačilo pozorovanie mužov a ich homofóbie - nielen tej navonok (voči gayom a rovnakému pohlaviu vôbec), ale aj tej osobnej - fóbie byť onálepkovaný ako "homo". Obľúbeným zvratom amerických chlapov je nepochybne "Doesn't make you gay." (To ešte z teba nerobí teplého.) - fráza, ktorá sa používa v rôznych kontextoch - napríklad ak gay vysvetľuje heterákovi, že ak ho priateľsky objíma, nestane sa z neho razom homosexuál - alebo ak treba zaostávajúci rozum presvedčiť, že ak sa pozná, priatelí a nebodaj baví s inými teplými, nezbuzní sa sám. Ešte o čosi viac ma zaujali diskusie grécko-rímskych zápasníkov, najmä tých dospievajúcich, ktorí trpia strašnými komplexami z toho, že tu-a-tam sa im pri tesnom telesnom klbčení sa, vták spoly či úplne postaví. "Haló!" - povie si hocktorý gay. Obtiahnuté singlety, stehna zvierajúce hlavu, mladí muži nadopovaní vlastnými hormónmi... Odborník dodá, že v tomto veku je skoro každý telesný kontakt vzrušivý, mladí muži sú v období experimentovania - a často si vyberajú obe pohlavia - neraz aj dostupnejších mužských priateľov. Zápasenie v mnohom pripomína súlož - nielen v ľudovo-freudovskom výklade (muži si nemôžu prejavovať náklonnosť, alebo sa spolu pomilovať - tak sa tlčú) - ale i v prostom pohľade na ovíjanie dvoch (skoro) nahých tiel. Zabudli sme dodať, ak máš erekciu pri zápase, "It means nothing." (To nič neznamená.)

Na zahanbených heterosexuálov to nepochybne zaberá, no ja by som rád poukázal, aj keď netuším ako presne, na absurditu fóbie z nálepiek, z bytia teplým, z vlastných fyziologických reakcií. Mužov desí predstava, že by sa stali homosexuálmi - čo je absurdné, pretože sa to nedá, no pochopiteľné, ak sa muž môže a musí stať i mužom. Presne tak ich straší predstava, že by boli homosexuálmi. Táto situácia už je reálna, no muži ju znova vnímajú skôr ako spoločenskú situáciu, kde "všetci vedia a rozprávajú, že som homosexuál". A to najhoršie - ak by boli teplí, museli by spať s chlapmi, čo je - bŕŕŕ... odporné. Neuvedomujú si, že ak by boli teplí, spať s chlapmi by sa im páčilo - pretože, v uzavretej logike stavu - len ak by ich priťahovali chlapi, boli by teplí. V absurdnosti celej tejto ještinosti sú muži zdesení z predstavy, že by sa im niečo páčilo - neuvedomujúc si, že v tom stave by sa im niečo páčilo. Mladí zápasníci prežívajú erekciu na žinenke s hrôzou - hoci erekcia ako taká je vyjadrením, že je niečo chlapovi príjemné - a teda je to čosi príjemné. Chvalabohu, erekciu má väčšina chlapov skoro každé ráno - aj bez dôvodu...

"Iný príklad homofóbie v západnej spoločnosti môžeme nájsť v tom, akým rozdielnym spôsobom sa cítia pohlavia pohodlne pri opise, pri vyjadrení príťažlivosti členov ich vlastného pohlavia. Väčšina heterosexuálnych žien sa necíti nepríjemne diskutovať o príťažlivosti (kráse) iných žien. V takých prípadoch by sexuálnu orientáciu ženy pravdepodobne nikto nespytoval. Väčšina heterosexuálnych mužov však má problém, cíti sa nepríjemne s myšlienkou priznať príťažlivosť (pochváliť dobrý vzhľad) príslušníkov ich vlastného pohlavia. V západných spoločnostiach, muž ktorý sa prizná, že vidí istú príťažlivosť (krásu) na inom mužovi, môže byť považovaný za latentného homosexuála."

Po všetkých tých chlap nie je - nie je slaboch, nie je žena, nie je buzerant, nie je nežný, nie je precitlivelý (pre chlapa len iné slovo pre citlivý), nie je slaboch (neustúpi, neprizná si že sa mýlil), nepozerá sa po iných mužoch, už vôbec ich nepovažuje za atraktívnych, neukazuje sa nahý, ... Začínam mať potrebu konečne počuť: A čo teda chlap naozaj je?

Zrada zradného zradcu

Ako teplému človeku mi predsa len nedá spať, prečo nás to tí heteráci tak strašne nenávidia. Je to snáď preto, že môžeme to čo oni nemôžu - byť voči sebe nežní? Alebo preto, že ironizujeme ich "mužné pózy"? Je dôvodom len to, že ktosi si kedysi uzmyslel, že byť homosexuálom je zlé, treba sa tomu smiať, báť sa toho a opovrhovať tým? Keď nie sme pre chlapov konkurenciou v boji o samičky - kde je pes zakopaný?

Nezabúdajme, že malí veľkí chlapci sa neustále hrajú - a najradšej zo všetkého sa hrajú na vojnu. Vojnu plnú nepriateľov, špiónov, zradcov - vinníkov všetkých príkorí, ktoré v živote musia zažívať (aj keď vlastnou vinou), problémov do ktorých sa (vlastným pričinením) dostávajú. Hrajú sa na zločin a trest, súdy a popravy. Hrajú sa... ale skutočne. A buzny naozaj zrádzajú mužské pohlavie. Nielen že rozostrujú silene zvýraznenú hranicu medzi pohlaviami, ale odhaľujú všetky mužské nezmysly, ktoré pokladajú muži sami na sebe za mužné. Odhaľujeme ich plytkosť, pomenúvame ich mužné pózy pózami, načúvame čo si myslia o sebe, o ženách a o nás - a prezrádzame to celému svetu. Do buzeranta sa nedá vidieť - väčšinu z nich (napriek presvedčeniu heteráka) nemôže natvrdlý chlap nikdy rozpoznať. Keďže je mužnosť v drvivej väčšine len póza, ľahko si túto pózu oblečieme - pohybujeme sa medzi nimi, počúvame, pozorujeme a vnímame. Zároveň však máme dvere otvorené i do ženského sveta, pre ktorý v sexuálnom pohľade nepredstavujeme nebezpečie - a ten sa nám teda zverí so svojimi zážitkami s mužmi - a my zasa so svojimi.

Čo také by sa dalo na nevinného úbohého chlapa prezradiť? Buzna je ako vzduch - je všade (a nielen preto že by bola vtieravá). Prítomnosť v mužskom a ženskom svete nám umožňuje sledovať typickú scénu:

Stretnú sa chlapec a dievča - očividne zaľúbený pár, vymenieňajú si lichôtky a nežnosti. Chlapec svoju partnerku hladká, robí jej všetko po čom ona túži, čomu sa chce poddať, rozpráva jej sladké slová: "Ľúbim ťa, si môj miláčik, si moja kvetinka, si najúžasnejšia na svete, si moja celoživotná láska, si poklad, si zlato, si kráľovná, si môj život,... Chcem byť s tebou na veky." Povedal som sladké? Ešte som nepočul heterosexuála rozprávať "nežne" bez toho, aby bol presladený. Ale keďže vedome a cieľavedome šepotajú kvetinke to, čo chce počuť - ona sa rada započúva. Napriek tomu, tieto slová, alebo tento spôsob reči nie je mužovi prirodzený. A ak áno, trpí dosť silnou schizofréniou. On a ona sa potom poberú domov - každý k sebe. Chlapec samozrejme cestou zájde do krčmy, alebo stretne svojich kumpánov kdesi na ulici a zmení výraz: "Našiel som si takú jebačku, tá ti má kozy a..." "A už Ti dala?" "Každý deň päť krát, je to taká kurva, páni ale má takú pizdu!" "Tlačíme kaleráby, tlačíme, čo?" "No to sa musí..." Nasleduje zahanbený smiech - nakoľko sa samozrejme odhalilo, že chlapec musí ako správny dvojitý agent zrádzať svoju mužnosť, byť zmäknutý a - fuj to - nežný.

Ak si niekto myslí, že je to len spôsob nízkych vekových a inteligenčných kategórií, je na dosť smutnom omyle. Sú to tak pätnásťroční fagani, dvadsiatnici, ženatí tridsiatnici, aj osemdesiatroční deduškovia. Sú to pouliční gangstri, dedinskí fagani, robotníci, manažéri, kaviarňová inteligencia. Sú to muži. Oni byť nežní buď nevedia - a tak to musia hrať (a dosť zle) - alebo sú naozaj rozpoltení. Možno sú citliví, a masky si nasadzujú medzi tými, ktorých volajú "priatelia"? Tak či onak, muž v mužskom svete a muž v ženskom svete sú odlišné postavy. Tieto dve bytosti akoby sa nepoznali. Nie že by dievky boli omnoho väčšie svätice. "To je taký debil!" - medzi kamarátkami - striedajú výrazy "chrústik", nežné úsmevy, držanie za ruky a bozky - so svojim miláčikom. Nie že by dievčatám nešlo o večného otca, manžela, a zabezpečovateľa potravy, strechy a všemožného luxusu. Muž nemôže byť nikdy dosť schopný, aby vyhovel nárokom pryštiacim priamo zo ženskej fantázie.

Stačí len pozorovať dianie na takej formálne spoločenskej večeri - pri stole je to samá galantnosť, šarmantnosť, dvorenie, kurizovanie, nadbiehanie, bonton a ekiketa, čierne fraky a motýliky, zasúvanie stoličiek, pridržanie kabátov, platenie za svoju polovičku - no stačí aby sa pánska spoločnosť odobrala do salónika, alebo na záchod - ocitneme sa na inej planéte. Drsnej, vulgárnej, nafúknutej. Nie že by ženské záchody boli kláštorom...

Možno je to len dobou, ale sem mužské i ženské pohlavie dospeli. Snáď je to tak moderné a trendy. Alfa samci v pyžamkách, ktorí kyvkajú kapucniami na hip-hop - hlúpi (ale presvedčení, že v ich neveršoch a nerýmoch sú ktovieaké múdra), tupí, agresívni, arogantní - to sú muži budúcnosti? Keď pozorujem mladé páriky, príde mi často zle. Držia sa za ruky, vylizujú si doslova mandle, chlapec ju ťahá po námestí ako vzdorovitú dojnú kravu, ako kufor na kolieskach - ona sa odúva a praská žuvačkovú bublinu - vravia si nežné slovká (ani jednému to veľmi nejde od úst), on je ako kilo umelého sladidla, ona nežne vydiera: "Keď ma ľúbiš, tak ...". "Ty nechceš? Ty ma asi neľúbiš!"

Čo by ťa ľúbil! Keby tak ten tušil čo to znamená! Preň je to cudzie slovo, snáď z arabčiny, ktoré sa nepoužíva a nehodí na nič z jeho života. Dievčatá, štatisticky, keď to slovo počujú, dajú. Tak prečo ich tu a tam neutrúsiť? Obávam sa dokonca, že ani jedno pohlavie netuší, čo to znamená. Pre dievčatá je ľúbiť obdivovať, manipulovať, dostávať dary a majetky. Pre chlapca ľúbiť znamená dobýjať, vlastniť, vystavovať na obdiv, strážiť - a preťahovať. Prostredníctvom takejto "lásky" je samozrejme možné čiastočne uspokojiť svoje utajované potreby - u oboch pohlaví - ale nič to nemení na tom, že obaja sa úplne minuli jednej veľmi krásnej, zaujímavej a definíciam sa vymykajúcej veličine.

"Napime sa na to"

A predsa čosi chlapi odpozerali od žien. Nie že by sa im dve mozgové bunky o seba neducli - keď im žena pri každom druhom a treťom pokuse o súlož odpovedá "mám migrénu". Bolehlav, perióda, prechod - ženu akoby príroda vyzbrojila nespočtom výhovoriek - a ak sa teda muži poohliadnu po inom sklátiteľnom objekte - tak i výčitiek. Tak si rafinovaný chlapec vymyslel svoje "mužské dni". Tento prešpekulovaný výmysel neznamená, že by sa chlapec práve dopúšťal nevery. Muž však, hoci i on občas "nemôže", žiadne cykly nemá. "Mužské dni" sú výhovorkou, púhou oponou pre tajomné chlapské rozhovory. Ešte ste nevideli odobrať sa dvoch kamarátov do ústrania, odháňajúc ostatných so slovami "toto je medzi chlapmi"? Nuž ja áno, nemôžem teda dať iba na fantáziu, na ktorú je odkázané nežnejšie pohlavie. Ale! - Neodporuje to azda pozorovaniam o mužskej nemohúcnosti vo vzťahu k intimite, zdieľaniu pocitov a výmene nežností? Nie... lebo v mužskom rozhovore sa neodohráva žiadna verbalizácia pocitov a trápení, žiadne poľutovanie a vyplakávanie sa, ani podpora. Ženy to samy robia a snáď preto čosi také "tušia" u mužov. Roználadovelí chlapi sa odoberú do ústrania a tam začne typický mužský tanec...

Na začiatku bezradne postávajú, veľavýznamne mlčia (veľa významov má asi ich neschopnosť ľudsky komunikovať). Ak sú podnapití, samozrejme sa dôverne držia cez ramená (len vtedy sa to môže) a napokon prehovoria. Rozpráva sa - tak ako pri hocakom inom mužskom rozhovore - o ženách (presnejšie pohlavných orgánoch s dvoma nohami, rukami a nadbytočným mozgom), autách, športe, chľaste (ten je vďačnejšou témou než jeho samotné pitie), hračkách a politike (teda čosi v zmysle pánov sveta). Toto je to skryté tajomstvo chlapského tárania. Na prvú skúsenosť je to možno veselý zážitok - koľko sa toho dá povedať o ničom - a s akou neuveriteľnou vážnosťou. Chlapský svet asi naozaj sú len autá, šport a ženy - aj keď, ktohovie, ono sú to jediné povolené - a teda chlapské témy. Symbolizujú vlastnenie (hračiek), súboj (súťaž) a napokon (sexuálny) pud. O všetkom ostatnom sa bavia ženy.

Zažil som týchto stretnutí na môj vkus až priveľa - a témy sa za dlhé roky nemenili ani nerozvíjali - keď som si už celé predstavenie dokázal živo predstaviť i v hlave, nemusel som sa ďalej ani zúčastňovať. A kedykoľvek sa zasa po rokoch k nejakému dôležitému posedeniu pridám, akoby sme sa stretli len pred týždňom. Zmenili sa mená, prestriedali sa dvojice, témy zostávajú obvyklé a obvykle nudné. Najprv sa položia na stôl mobily (kto ma menší), akási paralela k tomu, ako sa porovnávajú vtáky (kto má väčší), rozpráva sa o tom kto čo dostal, čo má, akým spôsobom je úžasný, potom sa prejde na šport, tabuľky, výsledky, čísla, neskôr sa rozhovor krúti okolo alkoholu - a keď sa už z alkoholu krúti hlava, začne sa infantilne slintať, prihlúplo hihňať a rozhovor sa posunie kamsi medzi sex a ženy. Ak už sa prihodí tá neuveriteľná situácia, keď má chlap "krízu" (ako sa to dnes vraví), kamarát ho plesne po chrbte - a ak je dôvodom nešťastia žena, povie sa aká je to kurva a ide sa to zapiť - no ak je to iný chlap (šéf, kolega, ženin milenec) stroja sa do veľkej bitky, ktorá sa aj tak zvrhne na veľkú pitku.

Alkohol je tak dôležitým (pozitívnym) elementom mužského sveta, ako sú snáď len (v negatívnom zmysle) buzeranti. Dokonca je to medzi všetkými základnými živlami ten prvý - alkohol, oheň, zem, vzduch, voda. Piť sa musí skoro vždy, pri hocakej príležitosti. Zdalo by sa, že sa akákoľvek činnosť deje len preto, aby jestvoval dôvod ju zapiť. Nie že by sa zapíjal žiaľ, alebo sa oslavovala radosť. Žiaľ a radosť akoby vychádzali z neprítomnosti či prítomnosti dostatku pitiva. Ako auto funguje na benzín, tak i muž musí spaľovať svoje uhľovodíky. Nielen narodeniny a smrť, Vianoce, Veľká noc či hocaké animistické sviatky, úspešne zvládnutá skúška či prijatie do zmestnania, svadba, narodenie dieťaťa, alebo rozvod - chlapi snáď prejavujú najväčšiu originalitu v dôvodoch prečo sa napiť, opiť a opiť sa na mol.

Nie že by tak bol chlapec stvorený, istú dobu nepochybne alkohol neexistoval - a chlapi predsa prežívali. V mnohých dobách ho bol nedostatok a v mnohých kultúrach je dodnes zakázaný. A chlapi žijú, zhovárajú sa, bavia sa... hoci pri čaji. Tak kde je problém u nás? Snáď je to mužská samovýchova. Dostať sa k prvému poháriku je dobrodružstvo, prvá opica je dôvod ku chvastaniu sa (ako konieckoncov čokoľvek) a vypiť čo najviac je hrdinstvo. Tak si to chlapi vymysleli a tak to učia jeden druhého. Nie že by som bol propagátor prohibície, rád si dám za jedlom trochu piva, či v dobrej spoločnosti uvítam fľašu vína na uvoľnenie rozhovoru - a nepohrdnem ani tvrdším. Predsa však, chľast v chlapovom gágore nerobí dobrotu, nakoľko má schopnosť človeka uniesť z reality. A mužská realita je krutá.

Ak chlap trpí, pije - lebo nevie, ako svoju bolesť zvládať - a už vôbec nie chlapáckym spôsobom, keď musí všetko vydržať a nevyzerať pri tom ako baba. Nevie, že bolesť musí prebolieť, že utrpenie treba pretrpieť - skrátka precítiť so všetkým čo k tomu patrí - a napokon sa poučiť, porozumieť mu a posunúť sa ďalej. Zbabelo sa čomukoľvek smutnému, nelichotivému, zahanbujúcemu, zraňujúcemu a boľavému vyhýba. Jedno poldeci, druhé - a všetko je zrazu jedno. A cesty pred očami dve.

Ak sa chlap raduje, takisto nie je pripravený, naučený a schopný túto radosť - nech sa to zdá hocako absurdné - zvládnuť. Jednoducho nemá schopnoť prežiť a vstrebať akýkoľvek zážitok. Učíme sa všeličo - ako chodiť chlapsky, ako grgať chlapsky, ako rozprávať chlapsky, ako byť hrdinovia, ako byť "čávovia", ako niekoho zbiť, ako niekomu vynadať, ako poskladať auto, ako vyriešiť diferenciálnu rovnicu - ale nikde nás neučia, ako jednoducho prežiť niečo pekné - a čo ďalej s tým pekným zážitkom, ktorý sa rozpína vnútri človeka. Vidíš pekný film - opi sa, podarí sa ti niečo dokončiť - opi sa, sedíš s kamarátmi na chate a zdá sa ti život super - opi sa, zaľúbil si sa - opi sa, stal si sa otcom - opi sa, budeš sa ženiť - opi sa, uvidel si krásny západ slnka - opi sa, vyliezol si na vysokú horu - opi sa. Tí ktorí nepijú volia alternatívu sexu. Čohokoľvek krásneho, s čím si nevedia rady (čo s tým?) sa musia dotknúť svojim penisom. Nevedia sa na krásnu vec pozerať, obdivovať ju, dotknúť sa jej, preniknúť ju - inak, než oprcaním. Podobne to platí pre "zlé" zážitky - smrť blízkeho, vyhadzov, rozvod, prehra, neúspech - spláchni to.

Najviac ma však dopáli asi to, keď vidím, že pre veľkú časť "mužov" je alkohol jediný spôsob ako sa vôbec baviť. To nie je "pime, aby sme sa bavili ešte viac" (aj keď to samo je úbohé), ale "pime, lebo inak sa nebudeme baviť". Alkohol je vlastne jediná cesta, ako zažiť zábavu. Snáď nie som sám, kto to považuje za smiešne. Pre mňa je človek, ktorý sa nedokáže baviť bez alkoholu, neschopný baviť sa vôbec.

Samozrejme, pitie zamaskuje to, že muži nie sú schopní sa ani spolu otvorene rozprávať. Učia sa preskočiť plot, šoférovať, behať rýchlejšie - neučia sa komunikovať, vyjadrovať svoje pocity slovami a na tieto vyjadrenia reagovať, riešiť ich, pomáhať si. Aby boli schopní skomponovať nejakú úprimnú vetu, musia sa nacengať - a aby si neprišli hlúpo, že sú takí "dôverní", musí byť sťatý aj ich poslucháč. Ba čo viac, na pánskych jazdách nesúcich sa v duchu "autá, ženy, šport", nie je nič výnimočné, že sa otrepaný rozhovor zasekne. Chlapci už len tak pokyvkávajú hlavami, pousmievajú sa - a nikto netuší čo k tomu všetkému tisíckrát vyslovenému ešte dodať. A predsa: "Aha, on má už dopoly dopitý pohár, treba doliať!" "A prečo nikto nepijete?!" "Kopnite to do seba, objednávame ďalší, nie?"

Alkohol sám je záchrana - posledná téma o ktorej sa dá diskutovať nekonečne dlho. Čo kto kde pil, koľko toho vypil (samozrejme, musíme sa porovnávať), čo potom úžasné povyvádzal. Také sú všetky heterácke "chaty", ktoré som kedy zažil - chlapci sa bez výnimky na mol ožerú, devy im sekundujú, pomáhajú im zvracať alebo sa pred nimi bránia. Neskôr, s tmavými okuliarmi na očiach, sa úprimne porozprávajú ako bolo super, čo všetko zažili - teda ako sa skvele ožrali. Kto sa s kým vyspal, kto sa s kým zobudil, kto si čo nepamätá a čo si stihol zapamätať, kým bol ešte triezvy. Akú zábavu si chlapci vedia vymyslieť až sú "dostatočne uvoľnení" (a dosť znamená nijak inak než na mol), nemusím ani rozpisovať - na to sú čierne kroniky. Jazdiť naslepo po meste, ísť sa kúpať do zradného rybníka, vrieskať ulicami a rozbíjať fľaše, nivočiť všetko čo príde do cesty, možno niekoho zmlátiť. To je hrdinstvo, to je cool, to je zábava. A ten kto nepije s nami, pije proti nám - triezvi sú rovnakí zradcovia, ako buzeranti.

Zúfalo otrepané debaty a dobrá pitka zamaskujú tak nedostatok tém na skutočný rozhovor, ako i neschopnosť viesť nejaký. Alkohol je vlastne jediná známa forma mužského priateľstva, ktoré prežíva uprostred tvrdej konkurencie. Mužské priateľstvo, aspoň v západnej a slovanskej spoločnosti, je snáď preto tak vlažné, povrchné, nemé. Vlastne by sa dalo vystihnúť zopár výstižnými slovami, či príznačnými scénami. Chlap chlapa potľapká po ramene, chlap chlapovi pogratuluje k podanému výkonu, povie sa čosi vulgárne a k tomu sa pridá aký sú život/ženy/doba "svine". Je toto všetko, čo priateľstvo môže byť? Chodiť spolu podnikať hrdinské kúsky, športovať, loviť dievčatá, piť a rozdebatovávať "nesmierne dôležité veci"? Necítia sa chlapi takto osamelí? Zalomil by som nad ich svetom a dobou rukami - nepoznajúc situáciu v iných kultúrach - či v Ázii, u Arabov, alebo kdesi na kokosových ostrovoch. Chlapci sa tam držia za ruky, objímajú, bozkávajú, zdieľajú svoje trápenia a radosti - a bohužiaľ sa dnes snažia aj napodobňovať spôsob chlapského bytia na Západe.

*

Dokonca i rodinné vzťahy medzi mužmi v západnej kresťansko-machisticko-sedliackej kultúre jednoducho nefungujú. Brat a brat? Kain a Ábel. Otec a syn? Abrahám a Izák. Kým v prvej dvojici je hlavným katalyzátorom vzťahu závisť "chcem mať to čo ty", v tom druhom (ak ho uchopíme doslova) zasa akási zaslepená fanatická vízia, v ktorej je otec ochotný obetovať syna (samozrejme svoj poslušný majetok) rozmarne krutému patriarchálnemu božstvu ... ktoré sa až príliš prelína s osobnosťou ješitného muža. Len výnimočne sa v našej kultúre stretávam s rovesníkmi, ktorí mi rozprávajú o úžasnom vzťahu so svojim otcom. Čosi ako rešpekt, podpora, nedajbože láska. Láska medzi mužmi? Nevedia ju priznať, tobôž nie prejaviť ku kamarátom - kde by to vymysleli v prípade otcovského vzťahu. Znova je to len potľapkanie alebo pokarhanie. Strach čo i len priblížiť sa k svojmu synovi - to by nebola už len homosexualita, ale i pedofília. "Lepší otec" znamená v našej spoločnosti ten, kto naučí syna aspoň kopať do lopty (nesmierne dôležité), plávať, alebo vyliezť na strom - hlavne dá peniaze na prestížne školy i vreckové - obvykle však "nemá dôvernejší zájem", alebo je kdesi preč. Jediné čo môže dieťa odpozerať je jeho chlad, odmeranosť, neschopnosť vyjadriť svoje city. A nadôvažok, všetky tie dôležité činnosti s priateľmi - pitie, sexuálne vystatovanie sa, šport, autá, premúdrelé politické preslovy.

Myslím, že drvivá väčšina slovenských chlapcov - a z toho čo vidím sa nečudujem - pokladá svojich otcov za úplne zbytočných. Mnohí dokonca za rušivý element v domácnosti, dobrý akurát tak na prinášanie výplaty (z ktorej i tak časť bezo zmyslu prepije). A pre niektorých je to stále len neschopný, hlúpy, natvrdlý násilník. Panuje nad domom, otravuje každému členovi rodiny život, obmedzuje a nariaďuje - skrátka pokladá sa prinajmenšom za hlavu rodiny, častejšie za kráľa a úplne najčastejšie ani neviem za čo - ale naše socialistické vidiecke rezidencie sú plné zakonzervovaných despotov. Ich manželky ticho trpia, kňazi s úsmevom pritakávaju ideálu posvätnej rodiny a ich deti ich ticho nenávidia a zastrájajú sa, že až budú veľkí... Až budú veľkí, sú takí, ako oni. Sú ich tu stále nové a nové generácie. Čo iné by sa ich deti naučili než primitívnu surovosť, ktorá je odpoveďou na čokoľvek? Kto má čas vysporiadať si staré účty, keď sa všetci v dospelosti staráme o vlastné prežitie? A kto by sa mstil starému, bezvládnemu, aj keď rovnako tupému starcovi?

Keď mladý chlapec prvý raz kopne do lopty, je to radosť pre celú rodinu, div že mu neusporiadajú oslavu. Aj keď to vyzerá ako nevinná scéna z detstva, istým spôsobom je pre chlapčenský vývoj symbolická. Všetci mu budú tlieskať a uctievať ho pre takú či onakú hlúposť - ktorá je ale z nepochopiteľných príčin tak strašne dôležitá. Nikto nevie povedať prečo, ale je to "chlapské". Každý správny chlap musí hrať futbal. Keby len toľko, nech je ako je, aspoň si chlapec zašportuje a bude zdravý. Kým sa nedostane k profesionálnemu športu... Veľká časť mužov však zostane navždy športovať pred televízorom a v hľadiskách štadiónov. Možno je to špeciálna disciplína, kde sa bijú o najhlasnejší hlasivkový prejav - neviem. Pre mňa je len udivujúce, že čosi tak pasívne, pravý opak športu, sa nazýva športom tiež. Na druhej strane, medzi všetkými tými záhadnými "mužnými činnostiami" to akosi zapadá do celkového obrazu. Áno, chlap je stvorenie neobyčajne pohodlné, zbabelé a zo všetkého najradšej sa necháva za seba biť druhých. Keď druhí vyhrávajú, privlastní si ich víťazstvo - a vyhráva tak on sám. Prehru už tak čestne zdieľať nedokáže. Ale na druhých sa predsa šomre ľahko.

Materská škôlka bez dozoru [Schwarzeneger a jeho päťroční rovesníci]

Rád by som raz dospel k odpovedi, prečo sa vývoj chlapca zastaví kdesi v prvých desiatich rokoch - a prečo sa už nikam neposunie. Ľahko by bolo potom navrhnúť, ako tento vývoj zvrátiť. Chlapča sa prehryzie pubertou - hoci sa v ňom objavuje čoraz silnejšie pohlavný pud a násilnosť - stále sa z nejakého zvláštneho dôvodu zubami-nechtami drží svojho detstva. Obdobie dospievania viacmenej pretrpí a preskočí - skôr než by sa v ňom formoval na dospelého muža. Bráni sa chlapec tomu, že sa musí stať chlapom - odtrhnú ho od matky, musí si obliecť brnenie mužnosti, byť taký a nebyť onaký? Alebo je to preto, že kresťanská kultúra tak silno vyznáva nevinnosť? Veď to isté, možno ešte okatejšie, sa deje v prípade moslimských mužov. Dospievanie len zakonzervuje ich panovačnosť, rozmaznanosť, majetníckosť - všetky vlastnosti ktoré sa potom podieľajú na neduhoch patriarchálnej spoločnosti. Je to snáď preto, že mužov vlastne nikto nevychováva? Žena im nevie dať mužský vzor - a keby ho aj hľadala, nedohľadá sa, pretože nikde v jej okolí nenarazí na muža, ktorý by mal nejakú výnimočne mužnú kvalitu. Inak by si ho asi bola vzala. Otcovia sú neprítomní, dokonca aj keď sedia doma na gauči pred televízorom - v podstate nie sú tam. Znova dospievame k tomu, že muž nie je. Sú ženy a potom deti.

Príznakov môžeme doviezť celý fúrik. Už len schopnosť "pracovať" s dospelým mužom je v podstate forma umenia. Večné dieťa musí mať každú činnosť, ktorej sa má chopiť, definovanú ako hru. Inak ho bude nudiť, položí ju rozrobenú na zem a odíde sa hrať niekde inde. Úplne najlepšie je, keď je hra súťaživá - keď ju môže prežívať ako malú vojnu. Samozrejme, len z pohľadu pozorovateľa, pre chlapa nie je žiadna vojna malá. Už ste sa niekedy zadívali, akým "roztomilým" spôsobom sa dobrý ujo (otec, brat, strýko, kamarát) hrá s malým chlapcom, keď prísna mamina zavelí... "prineste zemiaky a oškrabte ich!"? Samozrejme že podniknú letecký nálet na pivnicu, priamo na mieste vykonajú špionážny prieskum - a každý úbohý zemiak mučia a vypočúvajú. Nepochybujem, že opísané situácie môžeme prijať pozitívne, s radosťou - aký je ten chlap tvorivý, hravý (čo pokladám za zmysluplné zachovanie detskosti - na rozdiel od infantilného sebaistého dospeláctva). No na pozadí, aspoň pre vyváženie a úplnosť, môžeme tušiť iný, rovnako možný dôvod: Byť v reálnom svete - najmä tom útrpne a trpiteľsky mužskom - chlap nedokáže. A tak (pred vlastným dielom) uteká do Valhally fantázie. Celý deň bojuje, večer umiera a ráno vstáva z mŕtvych.

Ani emocionálny svet chlapa nezaznamenáva okrem pravidelných bojových zemetrasení a povrchnom otepľovaní, žiadne zaujímavé globálne zmeny počasia. Dokonca, pri troche zjednodušenia by sa dal zhrnúť do páru "útok alebo útek". Tvrdý chlap vlastne nemá prejavovať žiadne emócie, má ukazovať svaly, usmievať sa, byť úžasný, všetko vedieť a všade byť - jeho reakcia na vonkajšie podnety je čisto pudová. Ale to neznamená, že sa do kontaktu s citmi a pocitmi i celým iracionálnym svetom nedostáva. Takéto situácie je ľahko rozpoznať - buď sa pokúša o nemotorný fyzický kontakt (opichať, zmlátiť, zapiť) s udalosťou a jej aktérmi, alebo reaguje povestným detinským smiechom (nahota, citlivosť, inakosť). To nie je žiaden prejav veselosti, ten vyzerá úplne inak.

Životná skúsenosť v spoločnosti nás naučila, aby sme na veci, ktoré nepoznáme, ktoré sú cudzie a ešte na ne nemáme nacvičenú žiadnu "povinnú reakciu" (niečo čo sa má urobiť keď sa niečo deje), reagovali obranným útokom. Cudzie, temné, hmlisté, nejasné veci sú potenciálne nebezpečné (aj keď nie sú) a tak je nutné ich zlikvidovať - či je to cudzinec z mesta na dedine, alebo buzík medzi heterákmi, alebo prejavy nežnosti pred natvrdlými rovesníkmi - buď bitkou, alebo zosmiešnením. Zoči-voči novým veciam sa cítime bezbranne, nemohúcne, doslova trápne - teda ako obeť - primitívny spôsob ako vycúvať je stať sa útočníkom. Zaútočiť päsťou, alebo smiechom. Nebyť ten koho bijú, ale ten kto bije. Nebyť ten komu sa vysmievajú, ale tým kto zosmiešňuje. Nech sa chlap stretne s čímkoľvek dospelým, prirodzeným - s odlišnou sexualitou, nahotou, citmi, slzami, slabosťou - takmer na každú, pokiaľ sa neuchýli priamo k násiliu, reaguje smiechom, ktorý vlastne nie je smiechom, ale akýmsi sileným chechtaním sa.

Kedykoľvek pozorujem bandu detí hrať sa napríklad v piesku na pláži, alebo medzi domami a humnami na dedine - ich spôsob komunikácie, príčiny a riešenia konfliktov - a nato sa vrátim do "dospelého sveta", udivuje ma tá podobnosť. Už len dohodnúť sa kto bude kapitán, kráľ, alebo šéf je v detskej hre dôvod na bitku a plač. Sledujem zpodobenie dobre známych fráz: "ja mám pravdu a nie ty", "musíš ma poslúchať" a "môj ocko je silnejší ako tvoj a zbije ťa". Súťaživí chlapci nemajú vlastne ani odkiaľ odpozerať koncept spolupráce - oni vždy musia rozdeľovať ľudí na dobrých a zlých, priateľov a nepriateľov, na víťazov a porazených, na zločincov a policajtov. Všetko musí byť jednoduché, aby to detská hlava pochopila.

Či potom pozorujem pouličné gangy, alebo politkov - objavujem vždy tie isté vzorce. Chcem chcem chcem - ale neviem nič dať. Chlap často nevie, ako sa za dobré odplatiť len preto, že to tak má byť. Chlap upláca a podpláca - aby ... aby mu pomohli aj nabudúce, aby sa mu aj oni odplatili - vždy je pri tom istá vypočítavosť, hľadanie si spojencov v nekončiacom vojnovom stave. U mnohých dokonca pretrváva po celý život zvláštna krátkozrakosť - nedokážu pochopiť ani biblické "nerob druhým to čo nechceš aby robili tebe". Ak má človek niečo za svoj život pochopiť, tak snáď túto jedinú vec. Lenže - muž podráža nohy ostatným, kradne, podvádza, zabíja - lebo "no a čo, ja môžem, je sloboda" - ale samozrejme, už nepripustí aby niečo také vyviedli jemu. Vtedy sa obhajuje celou paletou rôznych spoločenských pravidel. Mužský koncept slobody jednoducho nepozná svoj nevyhnutný protiklad zodpovednosť. Je len dieťa, ktoré skúša, čo všetko si môže dovoliť, čo využiť, zneužiť - kým mu rodičia nevyprášia zadok a nedajú domáce väzenie. Lenže, kto vypráši zadok svalnatým dospelákom?

Ďalšie úslovie vraví: "Utrpenie robí z mužov bratov." Ak chlapa vnímame ako vojaka v jeho imaginárnej vojne. S niekým a proti niekomu. Len v bolesti a obludnostiach vojny a hrôze zo smrti naokolo - napokon preciťuje do vlastnej zraniteľnosti a citlivosti, dokáže sa bez zábran oprieť o druhých mužov. Stále sú tu však "tí na druhej strane".

Konieckoncov, aj majetníckosť je detská vlastnosť. Niekto si spomenie na svoje detstvo a tí zábudlivejší nech sa pozrú okolo seba - napríklad ako sa dieťa učí, že s čokoládou sa treba podeliť. Alebo keď má požičať svoju tatrovkou na ihrisku cudziemu chlapcovi. Radšej mu zoberie aj jeho formičky a keby ho mamka nespacifikovala, odniesol by si domov všetko, vrátane céčok svojho plačúceho kamaráta a guličiek, o ktoré obohral všetkých ostatných. Keby mohol, vzal by si aj pieskovisko, ale nezmestí sa do obývačky.

Ďalšia dilema podobná tej či bola prvá sliepka, alebo vajce. Pochádza mužská majetníckosť zo súťaživosti, alebo súťaživosť z majetníckosti? V každom prípade sú to akési prazákladné vlastnosti. Najprv o ženu bojovať s ostanými samčekami - a keď ju predsa len získa, čo s ňou? Víťazstvo je zvláštny jav, keď človek nevie čo ďalej. Vraví sa, že dokončiť dielo je istým spôsobom (symbolicky) smrťou - zrazu človek nemá čo robiť, čím naplniť život. Už je to hotové a čo s tým? Jasné, môže ho ukazovať a strážiť. Vlastnenie je druhá fáza - dosť absurdné je ocitnúť sa v nej ako vcelku živá partnerka. Či je to trofej z futbalového turnaja, ulovený jeleň, alebo žena - odteraz ju bude všetkým ukazovať, pýšiť sa ňou a všetkých od nej odháňať, pri najmenšom náznaku podozrenia útočiť. Z pohľadu ostatných samcov je trofej ešte stále čosi, čo sa dá ukradnúť, ehm, dostať do lepších rúk - a tak súťaž pokračuje.

O nič lepšie nie je, keď mu jeho majetok utečie sám. Nevera, aj keď je to umelý koncept, ktorý zaviedlo do našej kultúry kresťanstvo a patriarchálne náboženstvá vôbec, sa u nás rozšírila ako nezničiteľná burina. Je to výsledok nepochopenia ľudskej sexuality a zároveň aj dôsledok majetníckosti. Je paradoxné, že muž, ktorého sexualita je predsa len viac orientovaná na rozsievanie semena kdekade, než na výchovu detí - prežíva neveru omnoho horšie. Je to nepochopenie pravidla, že "to čo môžeš ty, to môže aj druhý"? Alebo platí staré známe, že ľudí najľahšie obviníme z toho, k čomu máme sami najbližšie. Čím sexuálne potentnejší samec, čím viac partneriek strieda, čím viac zahýba - tým je samozrejme žiarlivejší a všetky ženy pokladá za "šľapky". Aký som ja, takí budú aj tí ostatní? Stačí už len, aby v sebe sexuálne pudy v mene svetového mieru potláčal, o to silnejšie v ňom bude vrieť semeno a o to citlivejší bude na náznaky toho, že jeho partnerka sa príliš pekne pozerá na niekoho iného. Schopnosť uvedomiť si, že to, z čoho obviňujeme druhých, je pravdepodobne náš vlastný problém - a dospieť tak k istej miere tolerancie, snáď ľudskej zhovievavosti - je pre mňa základné vzdelanie. Ale hopla - vízia obsahuje slovo "dospieť".

A tak muž - podľa osvedčenej scenáristickej formulky: Majetníctvo - Nevera - Vražda - najprv zabíja milenca, potom manželku a nakoniec seba. Scenáre však neslobodno brať doslova - sú to mytologické, archetypálne príbehy! Smrť v nich znamená, že v tejto podobe život nemôže pokračovať ďalej, musí sa ukončiť... a začať sa inak. My nemusíme umierať s mýtickými postavami. Tragické konce sú len varovaním, kam by sme dospeli, keby sme veci brali doslova a bez štipky pochopenia. Samozrejme, ani toto asi muž nemá zo svojej hlavy. Chce žiť, chce sexovať, chce sa baviť. Ale ako by vyzeral pred svojimi priateľmi? Je to predsa odveký prejav mužnosti - strážiť a ustrážiť svoj majetok, všetkých zlodejov porúbať a neveru spravodlivo (smrťou) potrestať! Hanba pred kamošššmi je silnejšia než zdravý rozum a akákoľvek ľudskosť. Pretože tak bol vychovaný - že hanba (respektíve mužská hrdosť) je dôležitejšia než čokoľvek ľudské. Koľkých chlapov táto absurdita už zbytočne zničila?

Aj tí najšikovnejší zo šikovných, najmužnejší z mužných - naši vodcovia - politickí aj duchovní - neprejavujú väčšie známky dospelosti. Zoberme si na mušku takého bežného rozčúleného farárka. Alebo hocakého veriaceho - presvedčeného o svojej pravde a o tom, že miliardy ostatných ľudí žijú celý život v omyle. Len môj Boh je ten správny, len to meno ktorým ho volám je jeho jediné meno, len ten spôsob uctievania, obradov a sviatkov, ktorý som sa naučil ja, je ten jediný správny. Ostatní pôjdu do pekla. Už ste sa niekedy pokúšali argumentovať v debate o náboženstve s kňazom? Nie je ťažké zahnať ho do kúta, so žiadnym náboženstvom a najmä obradom sa netreba dlho naťahovať - kým v ňom neobjavíme nejaký zádrheľ, nelogickosť, alebo skrátka nezmysel. Keď už niet argumentov, zostáva jediná reakcia - útok. Štekanie, obviňovanie z pýchy a bezbožnosti, úbohosti a vyhrážanie sa zatratením. Ale to už nie je vecou viery človeka samého, ale nedostatku pevných základov viery kňaza. Veď čo keby ste mu dokázali, že celý jeho spôsob života, teologické štúdiá, jeho kázne - je jeden nafúkaný omyl?

Biblia (alebo hocktorá iná svätá kniha abrahamistických náboženstiev) je akýmsi manuálom muža. Máloktorý rád číta, muži predsa len viac obľubujú aktivity - a učia sa odpozorovávaním jeden od druhého - no predsa len dokumentuje "vývoj" mužského myslenia. Možno namiesto slova vývoj by bolo vhodnejšie použiť "stav". V príbehu dejín sa skôr brzdil, než rozvíjal.

Čítajúc kapitoly Starého zákona, napísaného mužmi svojej doby, ktorí ešte stále považovali ženy za súčasť majetku, vzťahovali sa na ne buď krutejšie tresty, alebo boli jednoducho ignorované. Žena je stvorenie, ktoré má poslušne sedieť doma, starať sa o muža, neodvrávať a byť zbožná. Je predsa ľahšie druhé pohlavie mať (zavreté doma, pripravené variť, šiť, upratovať alebo byť oplodnené), než s ním viesť rovnocenný dialóg a spolupodieľať sa na živote, rozhodovaní, práci. Kto iný by toto mohol vymyslieť, než chlap, alebo malý chlapec? Boh by musel byť pekne zakomplexovaný macho, aby inšpiroval napísanie takéhoto diela. Boha si predsa len predstavujem ako nekonečne múdru bytosť, ďaleko od všetkej mužskej ješitnosti. Ale zasa, poznajúc chlapcov, veľmi ľahko si viem predstaviť, ako napíšu knihu a v opojení svojou vlastnou veľkosťou si vymyslia, že im ruku pri písaní držal sám pán Boh. Kapitola za kapitolou je Biblia písaná rukopisom chlapa. Podotýkam, veľmi namysleného. "Ja mám pravdu." "Pochybovať o tom, čo je tu napísané je zlé." "Zlá výchova vedie ku pochybnostiam." "Biblia má pravdu, lebo je to napísané v Biblii." Ak potom diskutujeme o svätej knihe, počúvame, koľko právd je v nej obsiahnutých a akým krásnym spôsobom je písaná, je to hotová poézia, veľdielo. Lenže - i naše estetické cítenie formovala táto kniha sam, niet divu, že ju neskôr vnímame ako krásnu literatúru.

Najliberálnejší disidentský klerik z Iránu, teraz už zosnulý ajátolláh Montazerí sa na adresu žien vyjadril takto:

"Muži vo všeobecnosti (no'-e mard há), vezmúc do úvahy všetky aspekty, sú produktívne aktívnejší - v oboch, intelektuálnych aj praktických činnostiach... vezmúc do úvahy všetky aspekty, intelektuálne a praktické konanie mužov je viac než (to) žien."

A predsa je tu jeden okatý omyl. Teplí. Samozrejme, že muž-macho napísal, že byť homosexuálom je zlé, spať s mužom je veľkým hriechom (ktorý musí byť potrestaný smrťou). Snáď preto, že sa na to on sám nemôže pozerať (tak prečo sa pozerá?), preto, že keď si sám predstaví súlož s iným mužom, je mu to hnusné (tak prečo si ju predstavuje?). Čo nechutí mne, určite nechutí ani druhému. A ak mu to chutí, nesmie mu to chutiť! A predsa tu teplí sú, pravdepodobne stvorení Bohom, alebo Prírodou - s nejakým zámerom. Možno s úmyslom naznačiť, že sa musíme povzniesť nad sväté knihy, formu opisov a najmä nad chlapskú malomyseľnosť. V podobnom duchu hlásajú kňazi i svoj odpor k sexu. Oni si "zvolili" celibát, lebo všetci kňazi si oddávna volili celibát a každý kto chce byť kňazom si musí dobrovoľne zvoliť celibát. Samozrejme, keď nemôžem súložiť ja, nech nesúloží nikto - a ak áno, len za posvätným účelom rozmnožovania. Ešte zakázať používať ochranu a ideológia je dokonalá. Vedia, že si bežná rodina môže dovoliť uživiť sotva jedno-dve deti. A že milovať sa má človek potrebu omnoho častejšie. Čo iné je tento nezmysel, než zlovoľnosť malých trucovitých chlapcov? Ja mám domáce väzenie, tak aj ty buď solidárny a nechoď sa vonku hrať!

Ako terapiu pre mužskú pýchu (presne tú vlastnosť, ktorú kresťania vytýkajú neveriacim) je dobré prečítať si Starý zákon. Môže to byť Leviticus, ale aj hocktorá iná kapitola. Toľko vystatovačnosti, majetníckosti, premúdrelosti, poučovania, mesiášstva, hyperhrdinstva, bohom podporovaných vojen a krvilačnosti - človek len tak ľahko nepohľadá. A predsa, stále verím, že toto všetko má základ v dobrých mužských a možno i všeobecne ľudských vlastnostiach - ktoré ale malému dieťaťu prerastú cez hlavu, namiesto toho, aby ich prerástlo ono samo. S ktorými sa nenaučí pracovať, ktoré nedokáže používať v zdravej miere.

A čo kvantitatívne uvažovanie - nie je to len jedna z plejády detských vlastností? Ak sa nad tým zamyslíme, v podstate nie je to nič iné, len stará-známa súťaživosť. Kto má krajšie autíčko, kto má výkonnejší počítač, kto má väčší pipík, kto ďalej dociká, kto dá viac gólov. I keď sú tieto hodnoty nezmyselné, je to mužská idealizovaná vízia o sebe samom. Hrať sa na tvrdšieho než naozaj je - je púha vystatovačnosť, ktorá vyústi znova len do nekonečného porovnávania. Kto má viac - frajerok, áut, domov, dovoleniek, peňazí. Všetky veci sú len hračky, od malička sa učí rozlišovať mám a nemám - zostáva teda pri prvotnej detinskej vlastnosti: závidí. A to čo nemá pokúša sa získať - len aby zasa mal. Je to únavne opakujúce sa, asi tak ako tento text. Zostáva svojim spôsobom maličký, aj keď telo už vyrástlo a on si môže dovoliť väčšie hračky. A ženy, tie sú tiež svojim spôsobom iba hračky. Aj tie chce mať. Detinská je jeho snaha po pokroku, modernite, nových veciach - hoci nič z toho nie je a priori zlom, on jednoducho nepozná mieru a tým pádom sa mu čokoľvek čo väzme do rúk z nich aj vymyká.

Čerešničkou na torte sú všetky ostatné pridružené detské vlastnosti. Strach, zbabelosť, ufňukanosť, precitlivelosť. O čo viac sa snaží byť veľkým drsným všemocným chlapom - o to viac z neho tieto vlastnosti kričia. Čím vyššie vyletí, tým bolestnejší je pád - je to ako starodávny príbeh o Ikarovi - nezodpovedný syn chce vyletieť vyššie k slnku, lenže sa mu roztopia voskom zlepené krídla a tak padne a utopí sa. Túto smrť prežíva muž skoro na dennom poriadku. Jeho bezhlavosť, s ktorou sa púšťa do bitky, do dobrodružstiev, do neuváženého hrdinstva - len maskuje fakt, že tak ako každý človek má svoj strach. A ten je o to väčší, že ho nedokáže prijať. O čo viac sa hrá na necitlivého pancierového bojovníka, o to krehší je obsah vovnútri. Bezcitnosť sa v ňom víri s hranou necitlivosťou, potláčaným utrpením (ktoré je o to väčšie), neschopnosťou prejaviť city a tým, že tak ako každý človek, i on cíti, keď ho niečo bolí. Chcel by sa schovať za sukňu, ale nemôže, lebo si vymyslel, že sa to nemôže. Niet sa čo čudovať, že výsledná zmes je výbušná ako Molotovov koktejl.

Veľa kriku pre nič [Marshmallow opekané na ohni]

Balónik sa toľko nafukuje až zavadí o najbližší kaktus a praskne. Mužnosť je v podstate takou nafukovačkou. Od detstva i od počiatku dejín sa zväčšuje - aby potom s veľkým hrmotom praskala. Je to vcelku komický výjav, kým si neuvedomíme, že sa týka nás všetkých. Aj nás, ktorí si myslíme, že všetko z týchto opisov na nás nesadne a predsa vták sedí v hniezde na vajciach. Týka sa to aj žien. To "praskanie" má rôzne podoby - od domáce násilia po svetové vojny. Veľké ramená, široká chôdza, hrubý jazyk, v každej vete prinajmenšom polovica slov sú skloňované nadávky - chlapec je v podstate chodiaca atrapa, panák komický - a zároveň i nebezpečný. Je v podstate pochodujúcou reklamou na mužnosť, ktorú vôbec nemá, iba sa ju snaží krvopotne propagovať a dosiahnúť. I tak je to všetko iba znôška vonkajších prejavov, čohosi, čo sa ukazuje na obdiv, ale neponíma žiaden obsah a už vonkoncom nemá žiaden zmysel.

Veľmi vynikajúcim prostredím je v tomto pohľade telocvičňa a zvlášť posilňovňa. Jestvuje akosi napriek všeobecne známej spoločenskej povere, že krásne pohlavie sú ženy a muži sú prirodzene škaredí. Dokonca aj keď sú pekní - chlpy sú nevkusné a treba ich oholiť, zápach neznesiteľný a treba ho potlačiť (alebo najlepšie prehlušiť), penis z nepochopiteľných príčin smiešny. V dvadsiatom storočí nastáva postupne akási revolúcia kultúry tela. Začalo sa to znovuoživením olympijských hier, prebehlo to cez futbalový trávnik a posilňovne a skončilo sa to dneškom, keď sa chlap čoraz viac začína vonkajším zjavom podobať na ženu. Konečne sa tak pohli ľady a muž si už nemôže dovoliť byť len neužitočné záhaľčivé vykrmované prasa, ktoré kysne na gauči, ale musí "nejako vyzerať", aby upútal samičky. To "nejako vyzerať" je vcelku tajomný pojem - lebo chlap, napriek tomu že sa o seba stará, ešte stále nemá nárok byť "pekný". To je len pre ženy a buzerantov. A tak si na estetické pojmy vymyslel svoje vlastné "mužné" slová. Nabúchaný, svalnatý, silný, drsný, vyrysovaný - samozrejme že ide o krásu a estetiku, ale tá je ženského rodu a tak sa musí akosi "pomužniť".

A ja sa môžem ísť pomočiť od smiechu, keď pozorujem samcov pri cvičení, prezliekaní a sprchovaní - ako sa pozerajú jeden po druhom - obdivne, alebo pohŕdavo (muž sa mužovi nemôže páčiť, nezabúdajme, ale môže ho obdivovať ako alfa-samca), v každom prípade však zvedavo - a tvária sa pritom, že sa nepozerajú. Lebo keby sa chlap pridlho pozeral na chlapa, bol by to nepochybne buzerant. A tak sa hráme, že sa nepozeráme, aj keď sa pozeráme - závistlivo ("tiež by som chcel byť taký nabúchaný") aj frustrovane ("prečo nie som taký svalnatý, nikdy nezbalím babu"). A kde je v prípade muža frustrácia, tam sa začínajú problémy. Ešte kúzelnejšie je potom všímať si chlapcov, ako sa so zaľúbením obzerajú v zrkadle. To by ma veľmi zaujímalo, čo sa vtedy deje v ich hlave - ako si to celé odvôvodňujú a ospravedlňujú. Muž je prirodzene narcis, ale predsa - so zaľúbením si obzerá mužské telo a hodnotí ho! Veľmi pritom nezaváži, že je jeho vlastné.

Svojským svetom sú rovnako tak sprchy a prezliekárne. Teplý do nich vstupuje so zmiešanými pocitmi - na jednej strane je rád, že uvidí toľko nahých chlapov, na druhej strane sa musí mať na pozore, aby ho jeho obľúbená časť tela nezradila. Najťažšie je asi porozumieť nepísanému kódu správania sa v takýchto priestoroch. Je tu dovolená nahota, možno je to jediné miesto, kde sa počas dňa ocitne muž nahý - a teda nepochybne predstavuje potenciál posvätného priestoru (takmer) uvoľnenia a bytia samým sebou. Avšak, pravidlá tohto priestoru sú o to rituálnejšie a chlap sa správa o čosi napätejšie. Nikto presne nevie kam a kedy sa smie pozerať - hoci je zvedavý, ako druhí chlapi vyzerajú - samozrejme, že si ich nesmie obkukovať. Chlapi sa spolu nahí sprchujú - ale keďže byť nahý s iným chlapom môže znamenať jedine sex - musia popri tom vydávať mužné pazvuky, šibať sa uterákmi a tváriť sa o to nezaujatejšie. Tu sú muži dokonca o čosi nebezpečnejší - snáď preto, že sú obnaženejší a zraniteľnejší. Tu nemajú na sebe žiadne chlapské dekorácie, mužné oblečenie, nemajú pri sebe zbrane - len sami seba. Rozprávajú o sexe, ale akosi oplzlejšie a ešte detinskejšie slintajú a hihňajú sa, napriek zákazu dotykov sa plieskajú po zadku. Akékoľvek narušenie tohto umelého a napätého prostredia je nežiadúce - ak medzi nich vojde niekto, kto je verejne známy ako "buzerant", nálada sa otočí o stoosemdesiat stupňov.

Keď sme si už takto chlapa vyzliekli, pozrime sa pod lupou na jeho najdôležitejší citový vzťah aký kedy dosiahne - k jeho prirodzeniu. Už len to slovo samo má v slovenčine blízko k prirodzenosti - keby sa tej muži radšej držali! Pretiahli by všetko čo sa hýbe a bol by tu relatívne pokoj - neboli by takí frustrovaní, nemali by nazbyt agresívnej energie, dokonca by nemuseli ani o nič súťažiť.

Namiesto toho pokladajú svoj "štetec lásky" (nech sa tento pojem zdá hocako "nemužný") za to, za orgán, za kládu a drúk, za kyjak - ktorým snáď treba čosi dobyť a rozbiť. Keby šlo o metaforicku hru, bolo by to len dobre, no oni tento prístup realizujú doslova! I svoj najobľúbenejší kúsok obetovali na oltár kvantitatívnej súťaživosti - a vytvorili si tak svoj obľúbený komplex. Veľký, obrovský a gigantický. Asi toto je škála rozmerov pánskych prirodzení - nech už majú skutočné rozmery miniatúrne. Takmer všetky svoje problémy s nežným pohlavím vie dať za vinu tomu, že má malý penis - bez ohľadu na to, že je povahovo hrubý, drzý, natvrdlý alebo inak odpudivý - to všetko je predsa mužné, tam problém určite nemôže byť... Penis je v podstate taký malý muž, o ktorého sa s láskou i nenávisťou celodenne a celoživotne stará, dohovára mu, pracuje s ním, myslí ním. Mužská hlava nedokáže pochopiť základnú poučku, že nezáleží na gigantických rozmeroch, ale na tom, čo s ním dokáže - jeho spôsob uvažovania (snáď nie navždy) ustrnul na porovnávaní rozmerov. V jednej ruke penis a v druhej (centi)meter. Penis je paradoxne jeho najväčšia pýcha, zdroj jeho najväčšiho potešenia, ale i najväčší komplex - a preto je to stvorenie nesmierne citlivé. Nemožno ho pomenovať hocakým slovom, nemožno sa pri ňom tváriť nevážne. A predsa je jednou z povinných naučených reakcií na nahotu (druhých) smiech.

Pohlavnému údu nielen že venuje neúrekom času, ale i peňazí - takmer každý muž skúša nejaké techniky na jeho zväčšenie, na zlepšenie erekcie, na zživotaschopnenie spermií. Podľa výskumov každý druhý a tretí muž by chcel mať väčší. Najradšej by asi bol, keby mal permanentnú erekciu a ejekuláciu - akokoľvek nepohodlné by to bolo - práve tieto dve schopnosti sú prazákladnou (spolu)definíciou jeho mužnosti. Samozrejme že zlyhávajú. A zlyhávajú práve preto, že im venuje toľko pozornosti a vážnosti, že ich vníma ako náradie, stroj, ktorý má funkčnosť - a teda môže zlyhať.

Zvláštnym paradoxom mužskej sexuality je fakt - že na jednej strane (hoci naučene) pohŕdajú spoločnou nahotou s inými mužmi, sexuálnymi aktivitami medzi sebou a homosexualitou vôbec - ale tak ako v prípade narcisa z posilky - sú s mužským telom každodenne. Svojho penisu sa dotýkajú toľkokrát denne - pri močení, pri masturbácii, dokonca už len aby sa presvedčili, že tam stále je - či im ho Pán Boh nevzal. Masturbácia je sexuálny kontakt s mužom, prinajmenšom s penisom, semenníkmi, bradavkami a všetkým tým čo chlapci pri sebaukájaní stvárajú. Na jednej strane je im pojhľad na penis odporný (povinné fuj), na erekciu sa ukazuje prstom a so smiechom - no na druhej strane penis držia v rukách každodenne, majú s ním sexuálne aktivty, zahŕňajúce i ejakuláciu a v nie málo prípadoch i prehĺtanie semena. A napriek tomu sa pokladajú za stopercentných heterosexuálov! Síce sa naučili, že penis kohokoľvek druhého je "fuj", ale na ten svoj sa so zaľúbením dokážu pozerať hodiny. (Zá)pach mužského tela a genitálii je takisto "e-e" - ale nemajú problém vyžívať sa v tých svojich. Druhý muž pri sexe je nežiadúca osoba - ale napriek tomu sa dokážu prevteliť do toho, ktorý v porne priráža do "nesmierne vzrušenej panny".

Sexualita, spôsob ako sa ľudia rozmnožujú, tajomstvo súlože, počatia, pôrodu - to všetko je základom kultúry a mytológie kdekoľvek na svete. Odkedy ľudia precitli, zobrazovali erotické a sexuálne výjavy, uctievali bohov genitálií i pohlavné orgány samé. Či sa pozriem medzi Polynézanov s ich posvätnými sexuálnymi rituálmi, alebo medzi Indov uctievajúcich lingam, či na falické minarety v moslimskej kultúre, alebo do nášho kultivovane asexuálneho kresťanského sveta - kde je pohlavný orgán o to svätejší o čo je diabolskejší - sex je všade uctievaným obradom. Zoberme si ako dôležité je pre mladé dievča či chlapca prísť o panenstvo, nájsť si správneho partnera na prvú noc, aký cirkus sa robí okolo svadobnej noci, ako sa chvastáme koľkokrát denne masturbujeme. Od pánskeho prirodzenia je odvodený i moderný pojem falocentrizmus. Zľudovelá forma Freudovej teória tvrdí, že symboly mužskej pýchy sú všade okolo nás. Každý architekt si chce postaviť svoj mrakodrap - ktorý sa bude týčiť na obdiv všetkým nad celým mestom. Dôležitejšie je, ktorý bude parádnejší, ktorý bude vyšší - a niektoré už dnes vonkoncom nezakrývajú svoju "inšpiráciu prírodou".

Ak prejdeme plynule k modernejšiemu Jungovi a tao - v archetypálnom rozklade sa s dĺžkou ruka-v-ruke pojí aj neodškriepiteľná malosť. Priveľké ego ako nedostatok zdravej sebadôvery? Autoritatívne dospeláctvo v spojení s detinskosťou? Machizmus skrývajúci nedostatok prirodzenej autority? Gloria Estefan na olympiáde z prelomu tisícročí spievala "chcem dosiahnúť vyššie, chcem byť silnejší"... Silnejšie, viac, vyššie, väčšie, ďalej, rýchlejšie, hlasnejšie - a čo menej, pomalšie, tichšie? Nie sú to rovnako užitočné protiklady?

Nepochybujem o tom, že mnohým chlapom sa pri čítaní tohto článku dvíha žlč. A vôbec sa nebudem diviť, ani ak ženy rovnako zaťato nesúhlasia. Naši muži takí určite nie sú - nemôžu byť - veď keby takí boli, bolo by to strašné. Sú radi slepé, radšej vidia princov na koňoch cválajúcich z alebo k západu slnka, s vlajúcimi vlasmi a kvapkami opadávajúcimi z tela, mužov z červenej literatúry, mužov z telenoviel, mužov z romantických filmov. Dobrých, impozantných, hrdinných - a zároveň rodinne založených. Nie sú samé, ktoré podľahli ilúzii. Áno, na chlapovi je stále čosi príťažlivé, ale kazí to toľko obludností, že my všetci, ktorí po nich túžime, zostávame frustrovaní schizofrenici, presne tak ako oni sami. Poznáme krásnych chlapov z ilustratívnych, erotických a pornografických obrázkov - a naša fantázia im už dopĺňa osobnosť podľa svojho gusta. Áno, chlap noriaci sa z vody uprostred miliónov trblietavých kvapiek je sexi. Ale chlap sa jednoducho nemôže noriť z tej vody naveky. Rozmáčal by sa. A my sa naň nemôžeme donekonečna pozerať. Chlap musí dýchať, jesť, piť, pracovať, baviť sa - a my s ním chceme zažiť hlbší - fyzický i duševný - kontakt. Na tých reálnych mužov môžeme zatiaľ čakať, s fotografiou v ruke - a cvičiť sa v tom, aké je to neskutočné ťažké vydržať s niečim tak strašne pekným, do čoho sa nedá vstúpiť, pomilovať to, s čím sa nedá nadviazať zmysluplný rozhovor, nieto ešte citový vzťah. Ako spievali Tatu - "robota ľubľu".

Život s chlapom je cirkus a kolotoč. Kopa krásnych nablýskaných kostýmov, heroické výkony na hrazde a so šelmami, vzájomné súboje a ponižovanie - pre pobavenie publika - a nakoniec sa z toho človeku zatočí hlava a usmieva sa len preto, že by sa mal. Tak si to zhrňme. Celý život sa len hrajú, nikdy nedospejú, potrebujú stále viac a viac hračiek, ustavične čosi porovnávajú, bijú sa a chvastajú, napriek tomu sú precitlivelí a zbabelí, ich spôsob reči je pokrytecký a falošný (k sebe, k druhým mužom, k ženám) - ale vonkoncom nie sú na nič užitoční. Tak ako mnoho žien prepadávam beznádeji - ak nás tu všetkých nepozabíjajú, budeme ich musieť chovať "na semeno", priviazaných v stajni. Pobehujúc slobodne po svete sa zdajú byť jednoducho nezvládateľní.

Ku koreňu veci

Nebol to môj zlomyseľný zámer - rozložiť chlapa na prvočísla. Len som kopol do práchnivej trosky - ona spravila "puf" - a rozpadla sa na prach. Veď samozrejme, "nie sú všetci rovnakí" a "sú na svete i dobrí chlapi". Nepochybne sa za nich pokladá, pri čítaní tejto vety, každý chlap. Napriek tomu, že som sa takmer vyčerpal vo vymenovávaní zoznamu mužských charakteristík - ani jedna ešte nespadla mimo kategórií nezmyselné-efektné-povrchné-pohodlné-detinské. Rád by som vedel, čo je na začiatku celej tej mužnosti? Vzniká sama od seba - pretože jej nevenujeme žiadnu pozornosť? Alebo to, čo dnes ostalo v podobe kovbojského kostýmu, kedysi naozaj čosi znamenalo, bolo to užitočné, malo to svoj zmysel? Neviem či sa pri hľadaní prameňa mužnosti nedopracujem až k mužskému penisu. Žeby to všetko vytekalo odtiaľ? Je celé toto kocúrkovo mužská prirodzenosť, daná prírodou? Má príroda zvrátený zmysel pre humor? Alebo len veľký omyl, nepochopenie a zmätenie významov, vyprázdnený povrch ktorý zostal po zabudnutom obsahu?

Ak to nie je penis, ktorý chce zasiať svoj kód do každej len trochu atraktívnej schránky - možno sú to dve najdôležitejšie mužské vlastnosti - súťaživosť a majetníctvo. Tie samozrejme nemôžu rásť v niečom inom, než vo výživnej pôde detinskosti. Je toto pôvodca celého zla? A je to číročíra mužská prirodzenosť, s ktoru sa nedá nič urobiť? Počúvajúc pravicových politikov, trhových ekonómov, športovcov i papagájujúce televízne tváre - zdalo by sa že áno. Súťaživosť je vraj človeku prirodzená, je dobrá. Ešte len čerstvo som sa dočítal v časopise, že "súťaživosť v podobe obchodu a športu je správna vec". Naopak, keď sa preleje do pouličných bitiek, vojen, vraždenia manželkiných milencov, podrážania nôh na futbalovom ihrisku a mafiánskym praktikám v obchode - už je to zlá vec. Ale veď je to tá istá súťaživosť - jej cieľ je jednoduchý - sám zvíťaziť a toho druhého poraziť. Prostriedky nie sú dôležité, viacmenej ich určujú okolnosti a nie akási dobrá a zlá forma zápolenia.

Ak si vezmeme na mušku neveru - všade nás bombardujú alarmujúcimi správami, ako jej prípadov pribúda, odstrašujúcimi prípadmi ako prišiel o život milenec, neverný partner, alebo i úbohá obeť - takým spôsobom, že sa takmer zdá, že na vine je ten, kto sa nevery dopustil. A pritom nevera je len druhou tvárou majetníckosti. Láska tomu druhému dopraje, láska sa bojí straty, ale radšej nechá odísť, než by mala väzniť.

Olympijské kruhy, keď už využijem športovú symboliku, akoby symbolizovali začarované kruhy mužského uvažovania. Závidím, chcem mať, súťažím, vyhrávam a a porážam, vlastním, strážim, žiarlim, nivočím (alebo sa mi zunuje a teda vyhadzujem)... Vždy sa nájde čosi nové, čo upúta mužovu pozornosť - presnejšie podráždi jeho pudy utrhnuté z reťaze.

Zmena je ťažko možná, kým chlapi i ženy nebudú svorne a svojvoľne chcieť. Inak sa im ťažko vzoprieť. No ako je potom súčasný úbohý stav možné zmeniť? Zobrať na rozroztopašené deti palicu, nahnať ich zasa do škôl a začať ich vychovávať?

Jedno je dôležité uvedomiť si tiež - chlap nie je len stvorenie strašidelné, ale i poľutovaniahodné. Len čo sa narodí, už ho odtrhnú od sukne matky (lebo musí byť samostatný, musí prestať plakať, musí sa stýkať s inými mužmi a preberať ich "vzory") a už doň hustia nespočet pravidiel, ktoré za celý život ani nepojme, nieto že by ich všetky zvládol dodržovať. Ako má chodiť, ako má rozprávať, ako má uvažovať, čo sa mu má páčiť, čím sa zaoberať, ako sa má baviť, s kým sa má a s kým sa nemá stýkať. Musí nebyť toľkými vecami - od buzeranta a ženy, po citlivku a romantika - že nemá jednoducho čas hľadať to, čím naozaj je.

Nemá čas položiť si zopár podrývačných otázok - veď pochybnosti sú podľa mužskej cirkvi zlé a vôbec odporujú priamočiarosti mužského myslenia - ako napríklad: Musím sa celý život hádať o svoju pravdu? Musím sa vždy o čosi biť? Musím stále s niekym súťažiť? Musím vyhrávať a nechať si závidieť, alebo prehrávať - a cítiť sa po prehre ponížený? Musí byť celý život tvrdý konkurenčný boj? Musím podrážať nohy svojim kolegom? Musím poštuchovať do druhých chlapov, lebo je to cool? Musím byť tvrdý, neľudský, musím potláčať svoje emócie, musím zakrývať svojej slzy, musím bojovať sám so sebou keď je mi do plaču? Musím byť odmeraný a povýšenecký ku slabším, pretože inak by som bol "mäkký"? Musím chcieť nebyť mäkký? Musím pristupovať k ženám ako ku handrám, do ktorých si poutieram penis, alebo päsť? Musím mlátiť buzerantov, aj keď by som sa radšej zaoberal svojim životom, svojimi vecami a ženami? Musím to všetko robiť preto, aby som pred očami kamarátov vyzeral ako chlap? Musím chcieť vyzerať pred kamarátmi nejako? Musím chcieť týchto kamarátov?

Všetky tieto "musím" je protivné už len napísať, alebo prečítať. Nieto ich ešte žiť. Zvládať všetky tieto nariadenia je otravné a nezmyselné, ale nikdy sa nad tým nezamýšľa. To je ten ťažký chlapský život - nie že by ho príroda postavila pred úlohu náročnejšiu než by zvládol. On si život ťažším sám robí. Aby sa mohol chvastať, aby sa mohol ľutovať... ktohovie. Ťažiskom je tu pochopiť, že celý jeho život určuje nejaké "musím". Síce by sa zdalo, že on vlastne chce, on sa chce baviť a skúša všetko čo si smie dovoliť. Pri hlbšej úvahe vždy príde na to, že nechce, on by mal chcieť. Celý jeho život ho ženú starší muži, otcovia, rovesníci, kamaráti - aby čosi robil a dokazoval svoju nesmiernu mužskosť. Kým si ňou nebude istý, bude ju musieť dokazovať. A kým ju bude dokazovať - bude vlastne dokazovať, že si ňou nie je istý. Aby si ňou mohol byť istý, mal by najprv zistiť čo to je.

Aby sme sa pohli ďalej, nech si len odpovie na otázku "Prečo sme si takýto neprívetivý svet stvorili?" Pre to, aby sme boli úžasnejší než iní? Pre radosť z hry - ale len pre tých, ktorí vyhrávajú? Je to ako s kapitalizmom, alebo lotériou. Vraví sa len jedna polovica vety. "Všetci môžu vyhrať." Nikdy sa už nedodáva: "Ale vyhrať môže len jeden." Ostatní prehrajú. To je podstata hospodárskej i mužskej súťaže. Je nám toto treba? Páči sa nám to tak? Stavím sa, že aj keď im to pýcha sotva dovolí si priznať, keby vedeli byť chlapi úprimní (čo je na chlapa príliš chlapská vlastnosť - lebo to chce odvahu), povedali by "nie". Väčšina by chcela krajší a nepochybne prirodzenejší život, než sa celý čas len na niečo hrať.

Zostáva mi už len zopakovať jednu otázku, ktorú som položil pre porovnanie heteráka a teplého (ktorého vlastne oprávnene nenávidí): Je väčšie hrdinstvo nechať si celý život čosi diktovať, žiť podľa nejakých "musíš" a "nesmieš", alebo si seba a život vytvoriť podľa svojich predstáv? Na to druhé je nevyhnutné, aby chlap najskôr dospel. Poohliadol sa po tom, čo to ozajstná mužnosť je a dosiahol ju. Dospieť neznamená byť čo najväčší - ale pochopiť a-b-c ľudského života. Sám.

Boj o život [dekonštrukcia alebo rekonštrukcia muža?]

Ako príslušník svojej menšiny sa predsa len zaujímam, či by raz mohlo nastať medzi nami a heterákmi mierové súžitie. No nebolo by to výhodné len pre nás - mať svätý pokoj - heterosexuál by sa tiež oslobodil zo všetkých škatuliek, mohol by si vyzuť kovbojské topánky, ktoré ho i tak omíňajú, dať si dole príliš tesné rifle v ktorých si myslí že má pekný zadok a snáď aj ten klobúk, v ktorom sa mu parí hlava. Symbolicky či rituálne - povyzliekať sa, pobehať si obnažený a zamyslieť sa nad tým čo si naozaj potrebuje obliecť.

Neviem, či to znamená vytvoriť úplne nový typ muža od samých základov, alebo len pozbierať a pozalievať to, čo z neho v priebehu stáročnej samovýchovy zostalo. S hnutiami "obnovy skutočnej mužnosti" sa roztrhlo vrece. Každý samozrejme hľadá niekde inde, každý považuje za prazákladnú mužskú vlastnosť niečo iné. A mnohé z týchto ciest sú slepé - pozná sa to ľahko - nevytvárajú šťastných ľudí. Niektoré zasa sadnú len zopár jednotlivcom, žiadnu z nich nemôžeme považovať za univerzálnu a platnú pre všetkých. Ani po nej nemusíme pátrať, mužstvo je vlastne hľadanie, ktoré každý podstúpi sám za seba - to je to, čo sa celý čas pokúšam vyprovokovať. Nepreberať pohodlne cudzie modely, nenechať si diktovať príkazy a zákazy. Armáda je možno súčasť života, ale život nie je armáda.

Má pre nás význam vrátiť sa do praveku - k usporiadaniu spoločenstva, ktoré prežívalo kdesi na pokraji vyhynutia, kde šlo o život - dnes, keď sme si podmanili Zem tak, že by sa i pisatelia Biblie a jej "ploďte sa a množste sa" zháčili? A predsa sa nám to neustále vracia - žena je ploditeľka detí, strážkyňa domáceho krbu, tá ktorá robí všetky domáce práce - kým muž, ktorý je fyzicky silnejší, je od prírody lovec, ktorý musí zvládať nehostinné podmienky sveta "tam vonku", naháňať, bojovať - a keď príde domov, nakŕmiť svoju rodinu - a za to (právom) očakáva istú starostlivosť, odmenu a možno i pokoj. O fyzických dispozíciach by som už zapochyboval. Žena by takisto mohla loviť a muž využiť svoju silu v nespočte nekonečných prác okolo domu. Žena je predsa len odolnejšia voči bolesti - musí predsa porodiť dieťa - niečo o čom sa mužovi ani nesníva.

Planéta je našťastie veľká a hostí kultúry na rôznej úrovni vývoja (aj keď o tom sa dá tiež pochybovať - kto je vyvinutejší - holoriť z pralesa, alebo ubehaný finančný manažér?) - a nie všetky zaujali postoj k úlohe a právam pohlaví rovnako. Niekde sú despotmi muži, inde vládnu ženy. Niekde sú ženy vlastnené a inde zasa uctievané. Chlapci niektorých kmeňov podstupujú mučivé skúšky dospelosti - inde zasa vyrastajú v láskyplnom nenásilnom prostredí - a predsa zvládajú všetky potrebné úlohy, ktoré na ne spoločenstvo kladie. Pozrime sa do prírody. Kým samica sedí na vajciach, stará sa o ňu partner. U iného druhu zasa na vajciach sedí samec. A u ďalšieho sa navzájom striedajú - tak aby sa každý mohol najesť a zároveň rovnakým dielom prispel k dielu. Vyliahnú sa vtáčatá, dostanú potebnú výchovu - od oboch partnerov. A nikdy to nie je tak, že by samica učila mladé kačky a samec si vzal pod krídlo káčeríkov. Príroda nediktuje, príroda ponúka mnoho rôznych riešení a usporiadaní partnerstva, lásky, sexuality, aj výchovy mladých.

Síce som časť kritiky vrhol i na náboženstvá - ako pôvodcu, prejav ale i dôsledok mužskej panovačnosti a detinskosti vôbec - no predsa len, ponímajú nespočet mytologických príbehov, ktoré samé o sebe, bez nepotrebného balastu, ktorý odlišuje jedno náboženstvo od druhého, sú pre vývoj človeka a isté zmierenie sa so životom a jeho zákonitosťami nesmierne užitočné. Či sa budem brodiť patriarchálnym judaizmom, pozliepaným kresťanstvom, alebo odvodeným islamom - alebo sa pozriem rovno do antickej mytológie - nájdem nespočet príkladov toho, čo by mohlo byť považované za mužský archetyp. Mužský archetyp nie je mužnosť, ani muž sám - je to spôsob jednania - ako protiklad k archetypu ženskému. Môže to byť mužská a ženská časť duše (pričom mužský a ženský sú len poetické prirovnania) - Animus a Anima (Duch a Duša) - z ktorej obe časti má každý v sebe bez ohľadu na pohlavie.

Zoberme si pyšného syna Ikara, ktorý doplatí na svoju vystatovačnosť a neprekoná nebezpečnú cestu. Vezmime si Odysea, ktorý sa plaví na mori a zažíva prekážku za prekážkou - vlastne ani nie z vlastnej vôle, túži sa vrátiť domov a žiť pohodlným životom - a pritom sa strastiplná plavba stane jeho životom. Pre niekoho krutý osud, pre iného zvláštne príťažlivá idea dobrodružstva. Pozrime sa na všetkých tých Herkulov a Prométeov - ustavične čosi podnikajú, niekam sa tmoria napriek nebezpečiu, alebo si ich nebezpečie samo nájde a urobí z nich hrdinov. Nie že by vedome chceli nimi byť - jednoducho sa prejaví ich rýdzosť, verní sebe zvládnu prekážky a ako hrdinstvo sa to javí už len ich obdivovateľom. Sú toto praví muži? Sú to mužské vlastnosti? Alebo sú to ľudia a ušachtilé ľudské vlastnosti, ktoré v sebe môže nájsť hocktoré pohlavie?

Podobne i v ázijskej mytológii (čerpám teraz z I-ťingu) rozpoznávame temné, zakrývajúce, ženské, poddajné, prijímajúce, rodiace elementy a naopak tie jasné, odhaľujúce, mužské, pevné, dávajúce, prenikajúce, oplodňujúce. Tieto prívlastky - "mužské a ženské" - nie sú korzetom pre živé postavy, návodom na to, aké by ktoré pohlavie malo byť. Len vyjadrujú polárnosť vecí sveta, to, že protiklady sa priťahujú, dopĺňajú, alebo vytvárajú - a že z ich odlišnosti vznikajú všetky veci, deje a činnosti. Je jedno, kto je mužom a kto ženou, podstatné je, že iskrenie medzi nimi vyvolá kontrast. Nemusia hrať celý život len jedinú úlohu a nikto im nezakazuje si ich priebežne vymieňať.

Delenie úloh sa zdá byť na jednej strane zmysluplne účelné - každý niečo dá a dostane, obetuje a získa. Je to rovnováha, alebo štiepenie? Mnokorát už akosi automaticky dodávame - že deľba práce medzi pohlaviami je odveky taká aká je na základe predispozícií mužov a žien. Je muž stále lovcom mamutov a žena strážcom krbu? Musí to tak byť? Mnohé príklady nám dokazujú, že všetko môžeme obrátiť naruby - žena sa stáva bojovníčkou, lovkyňou, živiteľkou a muž sedí doma. A môžu to byť obaja, kto sa bude rovnomerne podieľať na zabezpečovaní potravy, ochrane, chode domácnosti či výchove. Úlohy sú úlohy - jednoducho ich prestaňme rozdeľovať podľa pohlavia, podľa ega - ale podľa jedinečných schopností jednotlivca. V skutočnosti je to totiž láska a radosť, ktorá spája akýchkoľvek ľudí. A len v tomto prostredí môže prebiehať výchova, "kresanie" chlapov z detí. Z knihy Mužstvo pochádza aj táto citácia, opisujúca situáciu z pohľadu syna:

"Epos o Gilgamešovi, Lysis Platóna, Montaigneovo O priateľstve - mi ako texty poskytli vycibrený jazyk, ktorý vystihoval sny o mužskom priateľstve - hoci čas ukázal že to nie je chcenie, prianie, alebo práca, ktorá by sny uskutočnila. Bol som chlapec, ktorý vyrastal často úplne zmätený účelom muža, kdežto videl som ženy, ktoré rozprávali a dávali svetu zmysel, odpovedali na zlosť i slzy, varili, upratovali, šili, pestovali záhrady, žali úrody, pracovali v továrniach, obchodoch, a úradoch. Videl som pár vecí ktoré muži robili, ako nosiť domov výplatný šek, opravovať auta, hrať šport, pomáhať stavať domovy a spôsobovať problémy ženám i deťom, no muži sa zdali byť menej dostupní, menej užitoční než ženy. Aj keď ženy mohli byť tak deštruktíne ako muži, zdalo sa, že ponúkajú oveľa viac na vyváženie nebezpečia ktoré prinášajú. Môj nevlastný otec bol občas milý, občas kypel; zatiaľ čo ten vlastný bol tisíce míľ ďaleko, zbytočný vtedy a zbytočný neskôr. Strýkovia boli príjemní návštevníci, ale boli iba návštevníkmi. Môj starý otec bol geniálny figliar, no občas človek potrebuje vážnosť. Žiaden z tých mužov nebol mentorom; a žiaden iný muž ním nikdy ani pre mňa nebol."

Muž sa jednoducho zdá byť v istom pohľade naozaj neužitočné stvorenie, čosi ako "ťažko ovládateľná kopa svalov" vhodná len na fyzicky náročné práce. Avšak páchnuci, pupkatý, špinavý chlap pohŕdajúci telom, telesnosťou a akoukoľvek s tým súvisiacou estetikou vyhnil už v stredoveku. (A predsa sa vtedy ľudia milovali a súložili!) I drsný kovboj, ktorý dobýja, vlastní a mláti všetko hlava-nehlava - nepriateľov, manželku i deti - sa prejedol. Dnes je v móde nový druh "homo office" - akási neškodná verzia chlapa - s ironickým významom slova "neškodná". Chlap, ktorý sa podriadil mierovej kompromisnej dohode o súžití so ženami v "civilizovanej spoločnosti". Možno akýsi prežitok sterilnej viktoriánskej doby. Muž, aký na nás pozerá z televízie - z udeľovania televíznych cien, z bulvárneho magazínu o živote smotánky, z mravoučných televíznych novín, z reklamy na nové bývanie,...

Muž, ktorý poslušne každé ráno vstane, odchádza pracovať do sivého úradu, pod neónovými svetlami v pracovnej rovnošate poslušne ťuká osem hodín do počítača, vracia sa z práce rovno domov, aby sa sa spolupodieľal na výchove potomka, kontroluje domáce úlohy, pozerá správy, v pásikavom pyžame číta noviny, zhasína nočnú lampu vedľa postele a - strih. Každý mesiac prinesie poctivo výplatu, raz týždenne vyvenčí manželku a deti do shopping centra, zábavného parku, akvaparku, alebo do iného parku. A je šťastný, usmieva sa, deti ani ženu nebije - je slovom dokonale civilizovaný. A na znak svojej podriadenosti mierovej zmluve - nosí fádne sako, košeľu a okolo krku ho škrtí kravata. Nie omylom tento symbol, akési psie vodítko, alebo šibeničnú slučku na krku, nazval Steve Biddulph vo svojej knihe Mužstvo pomyselnými "ojami na šiji vola", ktorý má orať pole až kým neumrie od únavy.

Na jednej strane, ak tento článok pojmeme ako príbeh, povieme si "dobre mu tak". Dobro (ženy) zvíťazilo a zlo (násilní, grobianski, vystatovační, súťaživí, majetnícki, infantilní muži) dostali trest ktorí si zaslúžia. Spoločenskú kastráciu. Pretože v hlavnej úlohe tohto sitcomu sa necítia byť mužmi ani oni, ani ich za nich nepovažujú ženy - aspoň tie, ktoré ostali ešte pri zmysloch a nemajú na rukách žiarivé gumové rukavice a so žiarivým úsmevom neleštia značkovým prípravkom na riad taniere. Mnohé ženy sú síce rady, že ich muži poslúchajú, že sú takí podriadení, spravodlivo potrestaní, že sú "takí, akých ich chceli mať" - ale zároveň sa nudia. Nudia sa a sú nevýslovne nespokojné. Túžia po skutočnom chlapovi. Čosi ako nespútaný samec na motorke, ktorý putuje odnikiaľ nikam, nestará sa o svet, je nekonvenčný a nekonečne slobodný. A s takým páchajú obvykle neveru. Nemožno im to mať za zlé - nanajvýš to, že idú po povrchu a opisujú svoj idol ako autorky červenej knižnice - aj keď, aj ich hlavy sú mierne naštiepené. Chcú mužov verných a poslušných a zároveň ich chcú slobodných a nespútaných. Ehm?

"Muž, ako by ho stvorila žena", je čoraz častejší zjav. A žena by len stvorila "čosi ako ženu", nejakú "lepšiu ženu" - so všetkým čo na sebe obdivuje, čím by chcela byť a bez všetkého čo neznáša - to je istá vec. Hoci i v tom čo chce a nechce má pekný zmätok - diktujú jej módne trendy a všeobecné povedomie. Muž v podaní ženy, tak ako to pozorujem na obálkach červenej knižnice, na rôznych portrétoch od ženských fotografiek, aj na dielach maliariek a grafičiek - je svalnatý, ale úplne vyholený, bez jediného chĺpku, dokonale mydlom vyumývaný, nesmrdiaci, nevoňajúci, dlhovlasý - slovom, skrz-naskrz umelý. Je to "kulturistka s penisom". (A nepomýlil som si rod.) Nazvime ho/ju pokusom o priblíženie sa svojmu ideálu, bohužiaľ zostáva iba kdesi na povrchu, na vonkajšej šupke - obsah je stále rovnaký - prázdny, alebo infantilne panovačný atď. Toto "umelecké stvárnenie" nie je len degenerovaním mužskosti, ale je to i degenerácia ženy. Druhé pohlavie nie je proťajškom preto, že si ho vytvoríme takého alebo onakého. To čo si vymyslíme sami nás nevzrušuje a nepriťahuje - naopak, žiada sa nám istá miera nekontrolovateľnosti, náhodnosti, prekvapenia. Pokiaľ možno príjemného, že áno?

Muž v područí ženy, to je aj niekoľkokrát spomenutá manipulatívna hra: "Ty si buď hlava rodiny, ja budem krk, ktorý ním otáča" - to nie je len zbožné prianie, ale fakt. Vo filme tomu vravíme vojna pohlaví - isté iskrenie a trenice môžeme chápať ako sexuálnu predohru, no i tak sa musia diať na pozadí láskavosti a s vedomím, že všetko je naozaj len hra. Nanešťastie, v mužskej logike je to naopak - aj bezvýznamnú hru berie smrteľne vážne. Ženy sa rady hrajú na slabé pohlavie, ktorému treba držať dvere, pomôcť do kabáta, zasunúť stoličku, hovoriť aké sú krásne, nepýtať sa ich na vek, obdivovať ich a prinášať im dary. Muži to naoko radi robia - čo by neurobili, ak nakoniec predsa len dostanú to čo chcú - sex. Pre niekoho pokrytectvo, pre niekoho roztomilý spoločenský bontón, o ktorom sa dá veľa múdro hovoriť i ohovárať tých kto ho porušili. Nebezpečie tejto hry spočíva v tom, že ak sa budú ženy pokladať za slabé, krásne, krehké a nežné - a muži budú tí silní a škaredí - táto hra sa im bude škaredo vracať. Muži investujú pozornosť, obdiv a peniaze do svojich kvetiniek okrasných - ale budú ich chcieť mať zavreté doma. Budú o ne súťažiť a potom ich budú vlaastniť. A ak kvetinky budú chcieť byť slobodné a behať kade-tade s kadekým, budú ich biť. A ženy, pretože sa považovali za slabé a krásne - budú slabé a krásne - a nebudú sa vedieť pred škaredou a hrubou silou brániť. Kto sa hrá s ohňom...

Ak naozaj ženy túžia po svojprávnosti a rovnoprávnosti - nech prestanú pomenúvavať pohlavia prídavnými menami - ako také či onaké. Nech nechajú byť chlapov nežnými a peknými - a oni takí budú. Nech sa ženy stanú silnými a svojpomocnými - a nebudú sa musieť spoliehať na mužskú dopomoc, ktorá nie je zadarmo. Nechú predsa byť iba kurvou - nechať sa vyplácať a vydržiavať - a na oplátku poslúchať. Užívať si jednostranne zvýhodnenú pozíciu - tak ako slobodu bez zodpovednosti - nemožno. Dvojtvárnosť a dvojitá vôľa je príčinou paralýzy moderných vzťahov. Strednotrieda rodina je studnicou príkladov: "Nesmieš mi byť neverný, musíš pre mňa podstúpiť celý svadobný cirkus (Sex v meste, či akákoľvek americká romantická fraška), nesmieš mať predo mnou žiadne tajomstvá, musíš pristúpiť na všetky moje požiadavky, poslúchať ma, pritakávať mi - skrátka byť vždy perfektný muž - ľúbiť ma navždy - a ja budem tvoja dekoratívna kvetinka." Kým od samej nudy neodkvitne...

O nič lepšie nedopadol ani chlap v područí teplých. I keď o jeho sexuálnej a pohlavnej príslušnosti by sa dalo pochybovať - skôr je to akýsi hysterický shop-o-sexuál. Zneškodnili ho už dávno ženy, teraz ostáva chlapca už len civilizovať navonok. Veď "od toho tu buzny sú", aby sa starali o vlasy, o šaty, o obočie, kydali na tvár kopu krémikov - a čítali časopisy o bytovom zariadení a stredomorskej kuchyni. Či to nebude ako s tým vajcom a sliepkou - možno takéto buzny vytvorili sami heterosexuáli - podľa vlastných predsudkov o tom, čo to teplí sú - a teraz dobrovoľne nechávajú túto svoju fantáziu, týchto sterilných zábavných klaunov, meniť ich samých.

Alebo sú to buzny zákeráčky, ktoré chlapov možno nezbijú, ale aspoň ich všetkých zlomyseľne natiahnú do buzerantských hábov? Kedysi, keď som chodil po dedine, heteráka som spoznal ľahko - ošúchané džínsy, károvaná košeľa s krátkym rukávom zastrčená za opasok, čierne topánky. Absolútne bez nápadu. Alebo, druhý variant - šušťákové tepláky, tričko, šušťáková bunda, gýčovito žiarivé tenisky. Absolútny nevkus. A buznu, na tú som mohol ukázať prstom - vlasy nagelované a naježené (ako mačka, ktorá prská pre istotu dopredu, skôr než stretne zlého psa), zvonové nohavice zmenšujúce riť o tri polovice, okrúhle mestské tenisky s troma pásikmi, obtiahnuté tričko, decentná kabelka, prstene a náušnice, a samozrejme na očiach veľké muchy. Vlnivá chôdza, ladná gestikulácia a mikrofonický hlas neboli ani treba.

Byť tak "včerajší" a korzujúc dnes po meste, alebo po dedine, asi by som zostal v pomykove - neocitol som sa v Buzistane? Heterosexuáli napodobňujúci buzny! Heterosexuáli prekonávajúci buzny? Už len chôdza, pohyby a hlas prezrádzajú, že v tom preštylizovanom zjave drieme čosi surové a neohrabané. Najprv si poviem "fuj, heterák urobí všetko, len aby sa zapáčil kočke a mohol ju obtiahnúť, bude sa hrať aj na buzeranta, lebo vie, že dievčatá ich majú radi". Neskôr "Ahá! - celkom šikovné - zlomyseľné buzny urobili z heterákov chodiace bábiky - a dobre sa na tom bavia!" (Poznámka na okraj - chodiť dnes po meste je naozaj psina.) Do tretice si snáď pyšne povzdychnem: "Teraz sa hráte akí ste trendy! Buzny takto chodili pred siedmimi rokmi, keď vy ste mali na sebe ešte šušťáky a kárované košele. Neviete nič - len vykrádať druhých. A ako poslušne kopírujete!" Ale dosť bolo irónie ...

Pozerám sa na teplý ideál muža a tiež mi akosi nesadne. Bez chlpov, bez pazúch, bez ohanbia, s vytrhaným obočím - nesmrdí nijako, alebo nejakým "zvodne mužským parfémom", dokonale vystajlovaný: od umelo strapatého účesu (!) až po okrúhle krikľavočervené topánky s troma pásikmi. A zaoberá sa celý deň tým ako vyzerá, ako ešte o kúsok nafúknuť svoje dokonalé svaly a čo si dať večer na seba, než pôjde na cool party piť trendy drinky a konverzovať o zaujímavých veciach s dámami a usmievať sa žiarivo na buzny, pričom z očí mu ide len: "ty hnusný buzerant, len ma obletuj, mňa do postele nedostaneš". Oni tí chlapi už nie sú to čo bývali - povzdychne si žena aj gay - pri spoločnej kávičke. Sú takí dáki zjemnelí, vytočení, zbuznelí a zženštilí. A pritom stále rovnako tupí, suroví a panovační. Niečo nie je v poriadku. My nechceme súložiť s metrosexuálmi. Chceme chlapov - v šušťákoch a károvaných košeliach. Nuž, nedivil by som sa, keby zasa o pár rokov prišli do módy ako "retro" a o dekádu neskôr ich budú nosiť zasa i heteráci. Ale ani to už nebude ono.

Veľmi zaujímavý pohľad do logiky a takpovediac priamo do srdca machistického poňatia sexuality z prvej ruky ponúka jeden mladý bisexuál.

Hoci sa trend pomaly zmenil, jednu neochvejnú vlastnosť pozorujem stále. Uniformnosť. Muži (a nielen teplí) často pripomínajú klony. Obávam sa však, že to nie je precítenie "sily v jednote", alebo iné hlboké duševné uvedomenie, ba ani tak sexuálny militaristický fetiš - ale za tým všetkým sa krčí klbko strachu - strachu vynikať. Paradox vo veku individuality? Alebo dobre známy archetypálny rozpad? Chlap by ťažko prežil "vyčnievať z radu", "byť iní ako ostatní" - či je to sexualita, názor, alebo tak povrchná vec, ako zovňajšok. Posilňovne sú neraz farebne monotónne prostredia - kde prevláda sivá, modrá, čierna - prinajlepšom instantne krikľavá červená. Žiadne farby, žiaden svojráz. Prejdime sa po obyčajnej pláži - identické gumové šľapky, kárované alebo tmavé trenírky, tričko, holá hlava alebo mohawk, diamantová náušnica v uchu a samozrejme kérka - buldog, Kristus, zbraň, anorektická žena, alebo univerzálny "tribal" motív. Najsmutnejšie je, že tieto klony si myslia, aké sú trendy, že trendy byť treba - a vysmievajú sa všetkým, ktorí svojským zjavom "zaostávajú", alebo "predbiehajú" módu - tú, ktorú práve pochytili oni sami. Bez štipky rešpektu pre jedinečnosť a výnimočnosť.

Hodiac do ringu dráždivú provokáciu - v istom pohľade - heterosexuál nemôže mať svoj štýl. On bude vždy žiť v závese módy a progresívneho umenia. Úplne obyčajný chlap - ktorý netúži vyčnievať z radu - nemôže byť umelcom, sotva niečo vytvorí. Ak sa ráno zobudí, priloží si ruku v patetickom geste na čelo a prehovorí: "Asi budem umelec." - je to nič len póza. Ľudia tvoriví, s talentom, musia byť nejakým spôsobom iní, nekonformní, alebo vydedenci - ak to nie je sexuálna orientácia, tak iný náročný fakt vlastného života. Príliš provokujúca idea? Niečim nás Boh Otec či Matka Príroda museli vyzbrojiť. Teplí nemajú ľahký život, nie všetko môžu zjednodušiť a napasovať do predpísaných krabičiek - v lepšom prípade sú teda otvorenejší, experimentujú viac, pýtajú sa podrývačné otázky, pochybujú o normách a autoritách, majú inú životnú skúsenosť, vidia veci z iného pohľadu - a ak by boli verní sebe, vždy by skúšali robiť veci inak, než je zaužívané. Pretože sú od prírody iní, než je bežné. Heterák "ako všetci ostatní" tento dar nemá - on je vždy priemerný ba i chce byť taký istý ako chlapi naokolo - čo by ho teda mohlo omíňať a stimulovať k tvorbe? Snáď už len tie jeho kovbojské topánky, z ktorých má otlaky. Namiesto nekonečných filozofických úvah o kosoštvorcoch (takmer každé hetero "umelecké" dielo) a falošných balád o tom, ako ľúbi svoju princeznú (lebo mu stojí) - alebo vykrádania iných tvorivých ľudí (tam kde nedostal talent, pomôžu svaly) - by mohol poňať hľadanie skutočnej mužnosti a vymanenie sa z drsného korzetu ako svoju umeleckú cestu.

Nie že by chlap nemohol sedieť doma, že by sa nemal starať o seba, nemusel mať citlivú dušu, nezaoberal sa módou a nemal chuť občas klebetiť, poddať sa troške dekadentnej hystérie alebo sa nechať rozmaznávať. Chlap je v podstate také isté stvorenie ako žena - možno jediné, čo ho pri všetkej úprimnosti od nej odlišuje, je kŕčovité nutkanie sa od nej odlíšiť. A šteklenie v bruchu... O bruchu sa hovorí, že je druhým, ba čo - prvým mozgom človeka, obsahuje podobné bunky a často za nás prežíva všetky pocity, city, strachy, úzkosti, radosti a predtuchy. Presne tam kde cítime sexuálne vzrušenie, lásku i spokojnosť, tam môže chlap objaviť ešte jeden zvláštny pocit. Niečo, ako tajomný severný vietor, ktorý vo filme Čokoláda ženie hlavnú hrdinku z miesta na miesto, kedykoľvek sa jej zdá, že si vybudovala nový domov. A zasa to nie je len mužská výsada ...

Ak sa vrátime naspät k ceste Odysea - a nebudeme ju chápať prvoplánovo a doslovne ako zlomyseľnú hru osudu - táto celkom dobre vyjadruje nutkanie, ktoré pociťuje každý chlap vychádzať z brucha či nedajbože kdesi z hĺbky duše. Práve tam môžeme zavolať halóóó a pýtať sa po stratenej mužnosti. Chlap doma jednoducho neobsedí - on potrebuje zbíjať, vojovať, vyvádzať, páchať neplechu, objavovať, preskúmavať, skúšať - a byť neustále namočený v nejakom dobrodružstve. Všetko to volanie, vzrušenie, i spomínanie na "staré zlaté časy" je preň akási esencia potrebná k naplnenému žitiu. Chlapci vydávajúci sa za dedinu, snoriaci po zakázanej jaskyni, vkrádajúci sa do "stašidelného domu", táborenie na zrúcanom hrade, čokoľvek z Indiana Jonesa, Hviezdnych vojen, alebo Vesmírnych dobrodružstiev - tam treba hľadať mužskú polovicu duše.

Väčšina malých chlapcov chce byť už snáď v piatich rokoch dospelá. Pozorujú veľkých a v malom sa hrajú na ich dospelácke činnosti. Túžia čím skôr vyrásť, aby konečne dočiahli na veľké hračky. Namiesto toho, aby získali schopnosti a najmä zodpovednosť na to, aby sa s veľkými hračkami hrali, iba sa zväčšujú a zväčšujú a zväčšujú ... Telo narastie, dieťa vnútri zostane rovnaké. A práve posadnutosť svojou dospelosťou je veľmi detská vlastnosť. Deti sa strašne snažia byť dospelé - a preto dospeláci zostávajú deťmi. Na tom by nebolo nič zlé - ak dospelý dokáže byť archetypálnym dieťaťom - bez detinskej vážnosti (ja som už veľký, mňa musíš poslúchať, ja som teraz autorita, ja mám titul, ja som bohatý, ja som mafián, ja som čosi viac). Kiežby si dospelí vedeli zachovať vlastnosti detí - hravosť, zdravú dravosť, zvedavosť (namiesto ustrnutia pri nemenných morálnych dogmách), až prostorekú úprimnosť ktorou často privedú dospelých do rozpakov a takisto aspoň časť citlivosti s akou dieťa ľutuje mŕtve zvieratko.

A tu som už načrtol cestu. Ľahšie než hľadať zmiznutú mužnosť kdesi v praveku, alebo umelú syntézu chlapa budúcnosti zvonku - ktorá dopadá v prípade žien i bu-źien rovnako neúspešne - bolo by treba vziať každú z chlapských črt prežívajúcich v kovbojskom ideále a jednu za druhou ich rozobrať a dopátrať sa v nej toho rýdzeho. Nemožno chlapovi zo dňa na deň zakázať byť takým aký je a nariadiť mu úplne iné normy správania, výzoru, osobnosti. Treba zobrať každý z tých mužných nezmyslov, ošúpať ho zo škrupiny toho, čo sa "musí" a čo chlapa viac stiesňuje, než mu prináša prospech - a nechať naklíčiť zdravé jadro, to, bez čoho chlap nevie byť. Tak ako sme to urobili s infantilitou - našli sme v destve hneď niekoľko veľmi užitočných vlastností, ktoré by trebalo v chlapcovi nájsť a rozvíjať ich - namiesto detinskej panovačnosti. Obvykle je choroba liekom na seba sama, problém je svojim vlastným riešením (alebo sa riešenie ukrýva vo vnútri, v pochopení problému). Tak i každá mužská hra na muža skrýva dobré jadro. Je len otázkou nepochopenia a nepoznania miery, že nám tieto mužské vlastnosti prerastajú cez hlavu. To čo je omíňajúci pancier na city sa môže stať užitočným brnením, ktoré chlapa bude chrániť na jeho dobrodružnej ceste - bez toho, aby nevedel, ako si ho mimo útrapy, v príhodnú chvíľu sňať.

Podobne môžeme i súťaživosť pretvoriť na cieľavedomosť, majetníckosť na schopnosť chrániť a strážiť - s poznaním miery a užitočnosti opačného - v zmysle polarity. V homofóbii sa nepochybne skrýva vlastná potlačená túžba po erotickom kontakte tak s mužmi, ako i so ženami. Chlap ma, ľudovo povedané, viac semena, než žena migrén - jeho sexuálny apetít je možno priveľký na to, aby ho dokázali ženy zasýtiť - ale predsa vždy tu má svojich kamrátov. Nie že by to dnes nevedel a že by to nevyužíval - stačí že sa za to prestane hanbiť a prestane to pokladať za nemužné. Muž možno myslí čiastočne penisom, ale na tom nemusí byť nič zlé, než nepríde matka a nezačne poúčať "Prestaň sa s ním hrať! To je zlé, choré, skazené a hriešne!" Sexuálne frustrovaný chlap si začne vymýšľať tisíc a jeden hrdinský dôvod prečo v sebe čosi potláčať - od sexuality až po citový život a citlivosť k druhému človeku. Keby chlapi súložili viac pre kvalitu než "na výkon", v rôznych rovinách bez zábran, dovolím si tvrdiť že by sa pobralo do nenávratna sexuálne násilie a možno i násilie ostatného druhu. Zoberme si také opice Bonobo, tie súložia jedna s druhou - bez ohľadu na pohlavie a partnerstvo - sexujú pri každej príležitosti, dokonca sexom riešia i príležitostné konflikty. A žijú spolu pokľudne, viacmenej bez násilia a v súlade.

V chlapovi je jednoducho prebytok rôznych energií, stačí ich poňať pozitívne a využiť konštruktívne. Ako pretlak pary tlačiaci na piest stroja, alebo atómová energia využitá v jadrovej elektrárni, či (ak zájdem hlbšie do rozprávkovej mytológie), ako Golem, ktorý namiesto ničenia pečie chlieb. To neznamená nechať ju míňať sa v umelej a bezvýznamnej činnosti - ako pri športe, kde sa rozplýva v neprirodzených cvikoch a nezmyselných hrách, kto komu kopne loptu do bránky. Alebo nahnať ju do ekonomiky, kde nespôsobuje radosť nikomu, dokonca ani tým, ktorí na cudzej práci zarábajú na novšie a novšie hračky. V najhoršom sa "vypustí" sama - v nejakej príležitostnej testosterónovej vojne.

To čo treba zasýtiť sú slobodný duch i protikladná duša muža - jeho animálnu nespútanosť, divokosť, spontánnosť, radosť zo života, zvedavosť. To čo ho ženie, to čo mu vrie v žilách - ale čo nemá ako sa vo svete prejaviť, tobôž nie využiť. Buď to stiesnime do neškodného rodinného úradníckeho mužíka - trosky - alebo to prerastie do násilného, arogantného, samoľúbeho macha - tiež trosky. Situáciu komplikujeme, ak si chlapské definície zamieňame za akési povrchné črty, keď všetky tie vymenované slová vezmeme za slová a podľa najprimitívnejšieho spoločenského prekladového slovníka "A=1 B=2" ich naplníme. Podobne ako keď sa v európskom projekte, ktorému nikto nerozumie odfajkávajú abstraktne znejúce kolonky. "Kultúra - aha, pustíme dajakú klasickú hudbu z cédečka - životné prostredie - tak tu do stredu položíme dajakú kvetinu, najlepšie nealergickú..."

Každý muž potrebuje dobrodružstvo, pocit nebezpečia visiaci vo vzduchu, náročnú úlohu pred sebou, erotické napätie, sexuálne experimentovanie. Každý chlap chce prinajmenšom stanovať a nie bývať v štvorhviezdičkových hoteloch na vykastrovanej rodinnej dovolenke pri mori. Je to mužská prirodzenosť byť blízko prírode, zaoberať sa surovými (rozumej pôvodnými), rýdzimi, prazákladnými vecami. Chlapská aktivita vyžaduje trochu nepohodlia, doslova trochu špiny. Umazať sa od hliny, od oleja, od prachu. To nie je "chlap nefňuká", alebo "chlapci neplačú", chlap sa vlastne teší, keď na výlete zmokne a schováva sa pred búrkou kdesi pod skalou. Možno je to detské a nezodpovedné, ale je to i vzrušujúce a originálne mužské. Je treba rozlišovať napínavú a zúfalú situáciu, tak ako príjemné nepohodlie a pocit, keď je mu naozaj do plaču - ktorý nemá zmysel potláčať. Táto potreba prírody, prirodzenosti, istej jednoduchosti (úniku od komplikovaného filozofického, politického, teologického sveta), návratu k primitívnosti. V pojme primitívnosť je treba znova rozlišiť jeden význam - tuposť - od druhého, starodávneho, v ktorom toto slovo znamenalo niečo čo je pôvodné, "prvé svojho druhu".

Z natvrdlého kovboja, ktorý sa rád predvádza, loví ženy do lasa a poľuje na buzny sa stane kovboj na dobrodružnom výlete. Tu môžeme práve odsledovať celú erotickú chémiu, ktorá ženy i buzny ku chlapom oddávna ťahá - i pomýlenie, ktoré vo vnímaní povrchu nastalo. Kovboj skutočný, ktorý patrí do minulých storočí - pracoval v prírode, jazdil na koňoch lebo to bolo nutné, obliekal sa tak ako sa obliekal, lebo to bolo jediné praktické a dostupné oblečenie, nosil klobúk aby nedostal úpal, bol tak drsný asi ako príroda a podmienky okolo neho, nadával tak ako potreboval. Istým spôsobom to bol samorast - súložil so ženami v bordeloch, pretože pri svojej práci nemal čas mať manželku po ruke kdesi po stanom, preháňal sa po lúkach, lesoch a kopcoch - lebo to bol jeho život, lebo ho to tešilo, lebo to bolo najlepšie ako žiť vedel v daných podmienkach.

A čo sme z tohoto ideálu urobili? Žena obdivovala ten slobodný, divoký zjav - a túžila ho zavrieť do svojho bytu ako náradie (hever) či artefakt (vibrátor) - kde už ale nebol slobodný a nespútaný, ale otrávený a znudený. Chlap sám išiel po povrchu - oblečenie, drsné maniere, pľuvanie, vystatovanie sa, výskanie - a prevzal len maskulínny model vonkajšieho vystupovania, ktorý sám zahnal na hranicu násilnosti a smiešnosti. A buzna, tá si myslí, že keď si oblečenie rifle, kovbojské čižmy, kožené gate, alebo klobúk - bude takisto šibnutím prútika "pravým chlapom". A tak vznikol fetiš - márne sa sápanie po erotických predmetoch, ktoré sú ale erotické len na ľuďoch, ktorí ich skutočne používajú na to, na čo sa používať majú - na neerotické účely. Celá chiméra príťažlivého chlapa je vlastne pozorvanie skutočných ľudí v prirodzenom prostredí - tam sú sexi - nie keď sa na niečo hrajú v kostýmoch.

Ak je chlap chlapom na dobrodružnej ceste, ako ho potom udržať doma, pri deťoch a manželke? Nuž, nijako. Budeme si musieť vymyslieť úplne iné modely zväzkov, plodenia a vychovávania detí - tak ako sme si kedysi vymysleli aj tie súčasné. Boli a sú spoločenstvá, kde sa vraví: "na výchovu jedného chlapca je treba celú dedinu". Matky, tety, staré mamy, otcov, strýkov, starých otcov, susedov, náčelníkov, šamanov i mentorov - aby sa mužská duša plne rozvinula, potrebuje nespočet rád a príkladov - nielen mužský a ženský vzor v podobe matky a otca. Keď sa dokáže komunita postarať o dieťa a zabezpečiť mu prežitie (nie preto že musí mať na krku cudzieho fagana, ale preto, že to tak chce, lebo vie, že je to tak potrebné), nie je nutné, aby bol non-stop prítomný jeho biologický otec. Môže byť na ceste, dobrodružnej výprave, biť sa za niečo dobré (chudobných, slabších, utláčaných), alebo na osobnej odysee, kde nachádza a šľachtí vlastné kvality. Ani v našej spoločnosti, kde sa snažíme o civilizovanosť proti mytológii duše, sa nám fiktívne ideály nedarí zrealizovať. Otec síce nemusí chodiť do ďalekých krajín na vojnové a dobrodružné výpravy, ale od skorého rána do neskorého večera je v továrni a keď sa vráti, má chuť už len prečítať si noviny, pozrieť správy a zaspať. Je toto tá vytúžená prítomnosť?

Pozrime sa na príbeh Odysey z pohľadu večne čakajúcej manželky a detí. Ich príbeh nie je tak pútavý, ako Odyseov, preto sa mu Homér ani nevenuje. Čo ale asi prežívajú? Otec, ktorý je dlhodobo na cestách - mať tak v tej dobe psychiatra, určite by sa sťažovali na neprítomnosť otca, na nedostatok mužských vzorov. A čo ak úlohou otca nie je sedieť doma a vychovávať, ale byť neprítomný? Čo ak je neprítomnosť jedna z foriem otcovstva. I svojou absenciou môže byť spúšťačom fantázií o otcovstve, emócií a nemenej aj udalostí. Ak sa deti dokážu vzťahovať k jeho prítomnosti ("ako dobre že je doma", "kiež by tu nebol"), rovnako tak (a možno i lepšie) dokážu sa vztiahnúť k jeho neprítomnosti ("kiež by tu bol", alebo "chvalabohom, že tu nie je").

Chlap uväznený na gauči, dláviaci sa sendvičmi, čipsami a popcornom, zízajúci na šport (pohyb a vojny iných) - nikdy vlastne prítomný nebude. Nebude prítomný ako chlap, nebude to chlap - nebude totiž spokojný, nebude šťastný. A darmo budeme nástojiť na mužskom vzore - keď to bude domáci povaľač, pre ktorého je manželka slúžka a deti prevažne zavadzajúce domáce zvieratká. Vzor čoho? Ako vrieskať pri športe v televízii, ako sa flákať s pochybnými kamarátmi po krčmách, ako rozprávať sprosto, fajčiť, piť, škarabať sa po vajciach a občas niekomu jednu "preventívnu" prisoliť? Radšej málo dobrého vzoru, ako veľa úbohého.

Za normu sme si stanovili dĺžku, dokonca večnosť manželstva. Stranou od toho, že súčasné vzťahy sú akými spotrebnými náhradami - umelými sladidlami - lásky, aký pocit môže mať manžel, manželka, deti - z dĺžky vzťahu? Dĺžka je čosi kvantitatívne, takpovediac bez chuti, bez hodnoty. Deti nepochybne potrebujú uživiť, vychovať, aj zázemie s pocitom bezpečia a istoty. Akokoľvek žiaduce, nevnucujme si, že sa naplnia len v ideále "tato s mamou spolu počas 18-25 rokov vyrastania potomkov". Ak sú rodičia frustrovaní, necítia k sebe nič, ba dokonca sa začínajú pomaly ale isto nenávidieť - ich spolužitie je pre drobizg často väčším peklom, než neprítomnosť jedného z rodičov, alebo jeho výmena. Zbytočne budeme platiť za vzťahových poradcov, ktorí budú zachraňovať tento umelý model ("konštrukt je správny, treba opraviť správanie človeka, aby do schémy zapadol"), hoci nezaručuje šťastie členov rodiny. Aj keby sa muž a žena rozhodli vydržať "pre deti", aký vzor ponúknu svojim deťom? Chladnú, teatrálnu, neúprimnú lásku? Nie je ľahšie pokúsiť sa potomkom vysvetliť, že už sa takto ďalej nedá? Určite budú smutní, alebo nahnevaní - a odchodom rodiča strácajú - ale vo veľkej časti prípadov s ním stále budú tráviť čas - a s príchodom nového môžu získať. Darmo si budeme klásť za hodnotu pevnosť či trvácnosť vzťahu - to nie je kvalita. Mnohí - dovolím si tvrdiť zrelší - rodičia nachádzajú radosť v usporiadaní: on má milenku a dobrodružstvo, ona má milenca a vzrušenie - a spolu majú dom, rodinu, zázemie. To čo nachádzame s príležitostným partnerom - citovo aj sexuálne - je kvalitatívne iné než to čo zdieľame s niekým, koho poznáme, komu dôverujeme. Ani jedno však nestojí vyššie.

Pokus o víziu [Hľadá sa skutočný chlap, zn.: súrne!]

Ak by sme sa nového chlapa pokúsili vytvoriť ako diktát - ne-súťaživý, ne-majetnícky, ne-detinský - ocitli by sme sa zasa čoskoro tam, kde sme začali. Môžeme sa pokúšať hľadať pozitívne protiklady zaznávaných vlastností - spoluprácu, štedrosť a dospelosť. Ba čo viac, môžeme predvídať vyváženie protikladov. Ale i to je svojim spôsobom nariadenie. Ako som už naznačil, zmena musí prísť zvnútra, nájdením pôvodného v tom, čo sa zprelo. Sám proces hľadania mužskej prirodzenosti musí byť prirodzený a príjemný sám o sebe, tak ako ne-učenie v prípade Alexandrovej techniky. Čo si môžeme dať za ideál sú akési kontrolné body, ciele, ku ktorým sa chceme dopracovať, ale ku ktorým musíme dospieť akosi mimochodom.

Zbožné prianie mňa ako teplého človeka je konečne sa môcť slobodne prechádzať po svete, pozerať sa na to čo sa mi páči a necítiť sa ohrozený, že mi niekto vynadá, alebo že prídem domov prinajmenšom s monoklom. A pritom k splneniu tohto sna nechýba veľa. Stačí zamyslieť sa nad absurditou vety "chlap nemá rád buzerantov" a opýtať sa: "prečo?" Pochybujem, že na to ktokoľvek dokáže nájsť zmysluplné odôvodnenie. Čo starí žiadia píšu v Biblii ma nezaujíma a potláčaná chlapská závisť teplým takisto. Stačí pochopiť tak málo, že teplý nie je chlapova konkurencia, nepreberie mu samičku, dokonca ho bude obdivovať a ľutovať a rozmaznávať podľa potreby - takže je vlastne heterákov najlepší kamarát.

Že to nie je len exotická fantázia mi dokazujú priamo príklady zo života - a našťastie nielen filmových hrdinov. Mal som to šťastie, že moji hetero priatelia z doby, keď som sa ešte nevyoutoval ani pred časťou svojej rodiny - po tom čo prišli na to odkiaľ vietor fúka - povedali "no dobre" alebo "no fakt?" a nič zvláštne sa neudialo. Zoznámili ma so svojimi teplými kamarátmi a ja som sa tak konečne uviedol do teplého (polo)sveta. Možno sa i trochu povypytovali, spravili si niekoľko naozaj vtipných a neponižujúcich vtipov - a každý sme si žili ďalej svoj život. Moji teplí priatelia mi zasa predstavili svojich heterosexuálnych kamarátov, ktorí nemajú problém nás všetkých objať a vybozkávať - istí si svojou bezpečnosťou, že ich nebudeme prehovárať, aby si s nami vliezli do postele, alebo ich nebodaj znásilňovať.

Istota je tajomstvo skutočnej heterosexuality. Chlap, ktorý ma jasno v tom čo ho priťahuje a čo ho nepriťahuje, istý si svojou orientáciou na dievčatá - nemá potrebu nadbytočnou hrubosťou dokazovať, že je naozaj heterák. Heterosexuálom buď si alebo nie si, nie je čo dokazovať. Nie je to súd nad dobrom alebo zlom. Dokonca nie je nikoho nič do toho, s kým vo svojom intímnom živote spíš. Ľudia sa predsa dokážu baviť aj o niečom inom, než o sexe, nie snáď? "Nie" snáď len pre monotematického macha. Vyrovnaný heterosexuál, tak ako bisexuál, alebo homosexuál nemá dôvod cítiť zo svojej, alebo cudzej sexuality strach. Nemusí sa báť prejavovať - slovom i fyzicky - priateľstvo, náklonnosť, nežnosti - voči druhému človeku, akéhokoľvek pohlavia. Môže sa ho bez obáv dotknúť, objať, pobozkať, alebo sa k nemu pritúliť. Sme cicavce a ľudské teplo nám robí dobre. Dokonca som zažil už i heterosexuálov v teplom sprievode, alebo na teplej diskotéke. Chodia sa tam pozerať na pestrosť, chodia si zatancovať na dobrú hudbu, zabaviť sa so svojimi priateľmi... Nakoniec, každý je nejakým spôsobom menšina. Jeden je teplý, druhý ľavák, ďalší kríva, iný má rád sado-maso, niekto zbiera známky... A každý sa vie vcítiť do pocitu, aké je to, keď mu nikto nerozumie.

Samozrejme, buzny môžu heterosexuálom do tohto stavu napomôcť. Nielen osvetou, ale i rešpektovaním osobného priestoru každého človeka. Či som teplý, alebo heterák, je mi nepríjemné, keď ma niekto po tme ohmatáva, siaha mi do rozkroku a nereaguje ani na slovo, jemné poodstrčenie, ani na hrubú silu. Nie som objekt, nie som obrázok na masturbovanie, nie som materiál na ukojenie, nie som gumová Anča - mám svoje chute, mám svoju slobodnú vôľu. Nie som krásna váza, ktorej sa musí za každú cenu dotknúť, aj keď je okolo nej šnúra. Predstava tejto situácie, ktorú som si zažil aj na vlastnej koži - nepochybne spoluvytvára homofóbiu v hlavách heterákov, pokiaľ nezažili priamo znásilnenie zo strany "heterosexuálneho" machistického otca alebo strýka. A obracia sa proti všetkým teplým.

Doplácame na to i v nevinných situáciách, ako to poznáme z množstva coming-outových filmov. Buzna sa zaľúbi do svojho heterosexuálneho kamráta - nikoho zatiaľ nepozná, nevie čo to je byť teplým, nevie "čo sa smie a čo nie", že existujú iní teplí ľudia a že si môže nájsť teplého partnera - jednoducho leží pri ňom v stane, alebo na posteli a keď sa zdá, že kamzrát spí, priblíži sa k nemu - a dotkne sa ho, alebo pobozká. A heterák sa prebudí! Typická scéna z hororou. A darmo niekto kričí "neprovokuj!" "nedotýkaj sa!". Je už na citlivosti heteráka, či na túto scénu zareaguje útokom, útekom, alebo s humorom, nebodaj priateľským "To nič, ale ja nie som.". A vec je vyriešená - pokiaľ nie je buzna cvok, nebude sa pokúšať na heteráka naliehať. A bozk, alebo dotyk - dobre mienený, ale zle mierený - ešte nikoho nezabil. Keďže mám zmysel pre humor, pre dobrodružné sestry mám inú výzvu: Dotýkajte sa, je to psina! Nech si heteráci zvykajú - a ktovie čo z toho vzíde. Ba ani dobre mienená, ale zle mierená päsť ešte nikoho nezabila.

Jednoducho si predstavujem svet plný chlapov, na ktorých sa budem môcť slobodne pozerať, ktorí sa pozrú tiež... a nič. Chlapov, s ktorými sa budem môcť úprimne a otvorene porozprávať o čomkoľvek - či to bude radosť alebo trápenie. Chlapov, ktorí budú mať toľko citlivosti a duchaprítomnosti, že keď vytušia, že sa ich pokúšam zbaliť, povedia "sorry, ale ja som heterák". V prípade buzien "sorry, ale nie si môj typ". Aj keď si samozrejme prajem, aby som ich typ radšej bol. Chlapi, ktorí neprepadnú násilnej hystérii, keď si ich obdivne obzriem. Nanajvýš sa začervenajú a potešia sa - že sú atraktívni. A možno i chlapov, ktorí sa nebudú báť poznať svoju sexualitu v úplnosti. Dovoliť si bozk "ktorý nemusí znamenať viac než bozk", experimentovanie, ktoré bude experimentovaním a nebude znamenať celoživotné galeje vo vyhnantsve do Buzistanu, noc ktorá bude len jednou nocou.

Takisto by som rád videl chlapov, ktorí budú vedieť, ako zvládať a prežívať svoje zážitky. Bude sa vedieť vyplakať, keď bude nešťastný, smiať sa keď bude mať radosť - v každom prípade, bude vždy prežívať svoje emócie. Tak ako nie je ľahké stráviť nepríjemný zážitok, nevieme dobre prijímať ani tie pozitívne. Udeje sa mi niečo fantastické, zažijem čosi výnimočné, z ničoho nič sa cítim super - a čo s tým? Ako to mám "rozchodiť". V bruchu ma šteklí, od radosti ma ide roztrhnúť - mám snáď vybozkávať celý svet? Chlap by sa opil do nemoty. Keď som sa pýtal kamaráta, čo mám robiť keď zažijem čosi pekné a mám nutkanie s tým niečo urobiť, odpovedal mi: "Pridaj ku kráse dňa čosi svoje. Pokús sa ju nejako potvrdiť." Ľudia to robia odjakživa. Bozkávanie všetkých naokolo je síce viac frázou než skutočnosťou, ale v šťastných chvíľach ľudia potrebujú okolo seba druhých ľudí, chcú im radosť povedať, zdieľať ju s nimi, oslavovať, vyvádzať, tancovať, spievať - a rovnako dobre sa úžasná udalosť dá pretaviť do umenia. Óda na výnimočný deň - v podobe poézie, prózy, piesne, symfónie, alebo filmu.

Muži sa veľmi rýchlo naučia ako "narábať" so silou, aj keď tým slovo narábať ironizujem. Vedia ako silu uchopiť silou, ako držať v ruke veľký guľomet, ako rúbať sekerou, ako udrieť päsťou - nevedia však ako silu používať s rozvahou, mierou a zodpovednosťou. Popri tom sa však mnohí ani do smrti nenaučili, ako narábať s vecami jemnými, krehkými, krásnymi. Či je to kvetina, žena, alebo city a pocity. Dokonca ani vlastné šťastie, radosť, lásku nevedia stráviť ako dospelí ľudia. Na mužskej palete reakcií (samozrejme okrem "udrieť") je len červenať sa, hlúpo sa hihňať, opiť sa, očúrať čosi, osexovať to, odfotografovať to, pomodliť sa, alebo porozjímať nad tým. Aj keď posledné zmienené pojmy už patria medzi vyššie formy ponímania zážitku, ešte stále je táto ponuka príliš chudobná, ešte stále sú to naučené, odpozerané, nadiktované spôsoby. I naši učitelia sa viac zameriavajú na technické zručnosti, než hľadanie schopností prežívať tak dobré, ako i nedobré zážitky.

Hľadám chlapov, ktorí budú vedieť byť priateľskí a nežní bez ohľadu na svoju sexuálnu orientáciu. Satie čohosi, alebo pichanie do niečoho, predsa nie je jediný spôsob ako sa človeka dotknúť. Máme ruky, nohy, celé telo. A nie všetky dotyky sú sexuálne a nie všetky sú nepríjemné - pokiaľ hovboríme o rovnakom pohlaví. Slovo sexuálne sa treba naučiť odlíšiť od slova nežné. Jedno sa môže, ale nemusí prekryť s druhým. Kadžý je občas zronený, nešťastný, smutný, zúfalý, alebo jednoducho vykorenený, osamelý, odtrhnutý od sveta. Úprimne myslený dotyk od hocikoho ho môže znova vrátiť medzi ľudí - prečo sa v duchu nejakej machistickej tradície brániť? Človek ktorý nie je schopný nežnosti, ľudskosti k rovnakému pohlaviu ju bude ťažko dávať aj osobe opačného pohlavia pri sexuálnej aktivite. Samozrejme, to by pravoverní chlapi museli sami seba navzájom pokladať za konkurenciu pripravenú vyfúknuť frajerku i ukradnúť majetok. Skrotiť súťaživosť, majetníckosť a závisť medzi tým. Musia sa vydať na dobrodružnú výpravu do stredu týchto vlastností, aby z nich dokázali vytvoriť niečo užitočné - a neubližujúce. Potom môže prísť na rad úprimnosť a intimita.

To by si však žiadalo chlapa, ktorý prestane byť dieťaťom i v tom zmysle, že sa necháva neustále poúčať (staršími mužmi a rovesníkmi) o tom čo je mužné a čo nie. Chlap, ktorý je natoľko chlap, že si svoju mužnosť nájde sám, definuje po svojom. Vraví sa "chlap, ktorý vezme veci do svojich rúk". Lenže často sa to zamieňa za nezodpovednú pochabosť, arogantnú svojhlavosť. Pritom, byť sám sebou je niečo, čo vyžaduje naozaj odvahu a "gule". Heterákom na zlosť - teplí byť otvorene a s hrdosťou iní zvládajú o čosi lepšie (aspoň kým hovoríme o sexualite a "vyjdení s pravdou von")... aj keď nie dokonale. Práve tu sa ukrýva tá obdivovaná "sloboda", "divokosť" a "nespútanosť" o ktorej básnia ženy. Hľadať veci sám za seba. Nedať si pravdy nanútiť, ale ich odhaliť. Nenechať si nič diktovať - ani od svojich "kamarátov v zbrani či vo fľaške" - nenechať sa navliecť do nijakého kostýmu, byť tým kým som, nie takým, aký "mám byť".

Sám si objavím svoje ciele, svoju sexualitu, svoje morálne zásady, svoj životný príbeh, svoj spôsob práce pre seba a pre spoločenstvo, svoj spôsob prežívania vecí, svoj spôsob zažívania zážitkov, svoj spôsob reagovania na všetko okolo seba. Len cez túto skutočnú nezávislosť (a nie nejakú deklamovanú), cez svoj pohľad na veci, sa môže dopracovať k nejakému univerzálnemu, takpovediac náboženskému uvedomeniu, čomusi, čo ľudia pred ním, ktorí na to dosiahli, dosiahli na to rovnakým náročným spôsobom. Nedá sa to iba jednoducho naučiť, musí k tomu dospieť, prejsť si celú cestu. Ruský básnik Jozef Brodsky napísal vo svojej eseji "V izbe a pol", že:

"Každé dieťa sa dožaduje majstrovstva a dospelosti, života preč z domova. Po tom, čo dosiahnú svoju nezávislosť, si uvedomia, aký krehký a hrejivý bol domov, aký vydaný napospas prírode a času - a že "ak bolo niečo skutočné v jeho živote, bolo to presne to hniezdo, omíňajúce a zadúšajúce, z ktorého tak smutne chcel odísť. Pretože bolo vytvorené druhými, tými kto mu dali život - a nie ním samým, ktorý až príliš dobre pozná cenu svojej práce, ktorý, ako to už je, len používa darovaný život."

Slobodný a svojský muž môže byť potom impozantný, príťažlivý a sexi. Bude vedieť ako vyvažovať protiklady v sebe, bude poznať mieru pre každú veličinu, bude prirodzený. I keď na to používame slovo obyčajný ("páči sa mi ten chlapec, lebo je taký obyčajný"), neznamená to všednosť, ale akúsi blízkosť prírode a hlavne sebe. Bude udivujúco tvrdý a odolný a zároveň citlivý a nežný. Prísny a pritom priateľský. Práve táto zvláštna rovnováha, dráždivý kontrast, môže z každej tej prvoplánovo "mužnej" vlastnosti urobiť naozaj hodnotu. Chlap ktorý si prejde po svoje vlastnej ceste poznávania života, nebude pochybovať o svoje slobode (a dávať ju okato na obdiv), bude mať v sebe skutočnú istotu - nebude zajatý vo večnom dokazovaní toho a onoho. Bude si vedomý svojich kvalít, svojho tela, svojej krásy. Naviac, prispeje tak k celkovému poznaniu ľudstva - spoločnej duše nás všetkých - svojim zážitkom, svojim príspevkom, nie čímsi, čo tu už raz bolo. Ten kto odkopíruje život iného, či iných - nebude nikdy ničím dôležitý, ani užitočný pre ľudstvo. Nemá čo ostatným ponúknuť. Naopak ten, kto sa pokúsi niečo urobiť inak, spoločnosť obohacuje.

Sexuálny život mnohých heterosexuálov sa obmedzuje na predvádzanie, podávanie výkonov, atletiku - a samozrejme pocit, že sa od neho niečo očakáva, že nesmie "sklamať", že nemôže "zlyhať". Súčasná početnosť erektilných disfunkcií nech je odpoveďou. Na priebeh každej súlože nedozerá len ego, pýcha a falošný pocit "zopovednosti" za to, čo sa musí spraviť a dosiahnuť (erekcia, ejakulácia, nebodaj orgazmus ženy) - ale i všetci jeho priatelia, ozývajúci sa z podvedomia. Ako sa i pochváli, ako a bude naparovať - koľkokrát, ako dlho, alebo naopak ako rýchlo... Napriek zdanlivému vyhoveniu spoločenskej požiadavke na civilizovaného muža, jeho ozajstná sexualita skôr vynikne pri návšteve xxx salónu, kde s pivom v ruke a so "skupinovou odvahou" uprostred svojich kamarátov popiskuje na tyč, kde sa vo voľajakých umelých a sotva erotických pózach vlní čosi nohaté a rukaté, len o málo hrubšie než tyč sama. Hetero- sexualita podlieha rovnako trendu takmer asexuálnej umelosti - kopírujúc "sexi pózy" aj "ako sa to má robiť" z porna. Muži môžu zostať behať za nenapĺňajúcim "naplnením", za instantnou rozkošou, ako škrečok v koliesku - v začarovanom kruhu dobre známej rutiny (ako to robia muži všade na svete) - alebo z neho vystúpiť a hľadať kvalitu, aj pre vlastné intenzívnejšie a hlbšie potešenie - ak sú schopní túto takmer ne-komparáciu poňať.

Musí dospieť k láske seba sama, aby dokázal milovať druhých a žil naplnený život. Nemenej tak rozlíšiť cit lásky od pocitu vlastníctva - partner(ka) nie je výhra, ktorú získava, ktorú stráži a ktorú mu zasa niekto vezme. Aby sa mohol milovať, musí sám seba vidieť ako krásnu, jedinečnú (!) bytosť. Možno vedomie svojej krásy nadobudne skrz poznanie svojej duše, pod ktorej úžasnosť potom zahrnie i svoje mužské (a vôbec nie škaredé) telo. Alebo cez uvedomenie si a priznanie si svojej telesnej krásy, ak nezostane na povrchu, môže vstúpiť i do tajomstiev svojej duše. Dobrou cestou ako k tomuto dospieť (všimnime si slovenskú blízkosť slova k "dospelosti" ako takej) je prekročiť jeden zo svojich strachov - nahotu. Znova použijem citáciu:

"Muži, [ak] majú na sebe len málo oblečenia, celkový dojem sa ponáša na nahotu a - ako to bolo tradíciou vo väčšine západného umenia - byť nahý znamená dôveru, neprítomnosť pretvárky (falše), bezprostredne spojenie do úplnosti, prítomnosť duchovna."

A vôbec, keď už pomenúvame vlastnosti mužské - nikto nepovedal, že sú to len muži, ktorí by nimi mali oplývať. Tak či tak, každá vlastnosť musí byť krotená mierou a vystupovať spolu so svojim protikladom. Je potom jedno, či toto vyváženie nastane v tele ženy, alebo muža, podstatné je, že každá ďalšia kvalita (v pozitívnom význame slova) je pre človeka hodnotou. Nie je dôvod, aby si muž silu, rozhodnosť, cieľavedomosť, spontánnosť, tvorivosť či dobrodružnosť prisvojil. Toto všetko v sebe môžu nájsť obe pohlavia. Ja som len naznačil spôsob, akým sa z muža, ktorý nie je muž, lebo musí dokazovať že je muž - tisíc a jedným "mužným činom" - môže stať naozajstný chlap, chlap ktorý je chlap, pretože je chlap - a hotovo. Konieckoncov, to čo vidím na konci je chlap, ktorý je stále človekom.