Šedá zóna

1.2.13

Tam kam dámy nechodia ... alebo buzna z lazu

Tento článok existuje aj v "obrázkovej verzii". Ilustrácie dopĺňajú a rozvíjajú text úvahy, tvoria s jeho obsahom previazaný celok. Pomáhajú vžiť sa do odovzdávaných myšlienok, precítiť ich - podobne ako príbeh umožňuje "zažiť" to, čo by čitateľ v podobe radu tvrdení ľahko odsunul. Obrázky môžu zachytávať aj nahé ľudské telo, jeho časti, pohlavné orgány, ich úpravy; fotografické náznaky sexuálneho aktu, alebo jeho vyobrazenie na historických artefaktoch (hoci som sa súčasnej priamej pornografii vyhol); tak výjavy ľudskej blízkosti, nehy a intimity - ako aj znepokojujúceho násilia rôznych druhov; objekty fetišov a scény alternatívnych sexuálnych praktík (ktoré boli predvádzané na verejnosti) bez kopulácie samej. Pre niekoho ich zhliadnutie môže byť nepríjemné až traumatizujúce - preto ponúkam v prvom pláne túto verziu bez obrázkov. Obrázky prikladám s úmyslom ilustrácie textu, ktorý je obsahovo určený dospelým (dospievajúcim, sexuálne uvedomelým) osobám. Načítanie grafického materiálu môže trvať dhlší čas, v závislosti na rýchlosti pripojenia. Nasledujúcou linkou sa môžeš presunúť na obrázkovú verziu.

I keď sú ľudia, ktorí homosexualitu nazývajú "alternatívny životný štýl", i v rámci nej existuje veľmi konformný mainstream (stredný prúd) a na druhej strane pokusy násť si svojim teplým životom vlastnú cestu - bez pohodlia prijatia názorov iných i bez súhlasného schválenia väčšinou. Napriek názvu tohto článku, chcem sa zaoberať tými odtieňmi dúhy, ktoré nespadajú pod štandardizované "web colours". Vedia ich namiešať a zároveň rozlíšiť len veľmi citliví ľudia. "Šedá zóna" predstavuje v tomto príklade symbol - všetkých tých, všetko to, čo nespadá pod "čierne" alebo "biele" a nedá sa ľahko zaškatuľkovať.

Iróniou života samozrejme je, že kým menšina opúšťa škatuľky mainstreamu, pretože tento spôsob myslenia považuje za hlúpy, väčšina má tendenciu urobiť z ["alternatívy"] ďalšiu škatuľku. Bežný človek v nej vidí len hŕstku "večne nespokojných" okuliarnatých intelektuálov, ktorí pohŕdajú "obyčajnosťou", majú naštudovaných veľa kníh o ktorých sa neustále bavia a v inotajoch si doberajú neznalých - a vôbec, strašne veľa pravidiel ako sa "alternatívne správať". Rozhodol som sa poňať alternatívu inou, alternatívnou formou - pokúsim sa pracovať s najobľúbenejšími teplými fantáziami. Neurčitý čas sivého šera - ani zhon dňa, ani kľud noci - je pre ne ako stvorený.

Moderný človek, ktorý sa zbavil všetkých nepohodlných a často i neľudských starovekých náboženstiev, zaneviera na akúkoľvek cestu duchovna, na čokoľvek iracionálne a duševné. Pritom tieto veličiny (alebo iné dimenzie) stále ovplyvňujú jeho život, podvedome, no bez akejkoľvek kontroly. Stávajú sa takým nepredvídateľným počasím, proti ktorému sa človek neraz odhodláva úplne nespôsobilo (a márne) bojovať. Človek seba chápe ako produkt náhody, komplikovanú zmes atómov, molekúl, zlúčenín, kazivý stroj, ktorý možno mechanicky opraviť. O psychosomatike, duševných príčinách mnohých chorôb, píšem podrobne v článkoch o tele a zdraví. V každom prípade, mnohí nie sme schopní osobného prekladu fyzických symptómov do vnútorných potrieb. Je to ako rozpávať úplne cudzou rečou a nerozumieť jej. To, že fyzické deje, nutkania, potreby majú svoje duchovné pozadie je vcelku náročné prijať, veľa ľudí to popiera, a preto si myslím, že túto teóriu sa nemožno naučiť - treba ju zažiť na vlastnej koži. Metodika je jednoduchá a pre moderného človeka prijateľná. Pri každom zvláštnom jave, pýtať sa: "Čo je za tým?", "Čo je hlbšie?", "Kde je príčina?".

Skôr než si to človek vyskúša, nemám inú možnosť, než predostrieť túto teóriu ako hotovú vec. To, že platí, si treba skúsiť za jazdy. Človek je súčasťou vonkajšej rovnováhy (spoločnosť, ekosystém, Univerzum, Božie dielo) a zároveň sám o sebe je rovnovážnym systémom. Tak ako všetko, i človek je stvorený z protikladov a aj jeho hĺbkové potreby (duše) sú protikladné. Každú z nich musí poňať a naplniť, inak nedosiahne uspokojenie. Výchovou, náboženstvom, vzdelávaním si často vytvárame rozumové konštrukty, kde má miesto len jedna hodnota, jedna polovica, jeden pól zo sústavy protikladov. Stávame sa tak extrémistami. Tým ubližujeme sebe a takisto iným. Jenostranný, nevyvážený človek je nespokojný, túto nespokojnosť sa však snaží odstrániť ešte silnejším ťahaním na jednu stranu. Nakoľko každý systém sa vyvažuje, zamlčaná potreba (zaznávaná hodnota, opačný pól) sa nám vracia zadnými vrátkami. Nie je možné, aby nebola prítomná v našom živote. Ozýva sa nám však v zvrátenej, pokrivenej, nezdravej podobe. Namiesto prirodzenej rovnováhy dvoch protikladov, kde každý je na svojom mieste a vo svojej zdravej miere, sa nastoľuje rovnováha dvoch do absurdna zahnaných extrémov. Tento jav - namiesto stredu dve bijúce sa krajné polohy, na jednej strane žiadaná a zjavná (svetlá, na svetle) a na druhej nežiaduca a potláčaná (temná, tienistá), sa prejavujú v človeku, na jeho zdraví, na jeho vzťahoch, na celom spoločenstve a jeho hodnotách, v ekonómii. Ja v nasledujúcich odstavcoch budem skúmať prejavy tejto dynamiky v sexuálnom živote.

Predostrime si to jednoducho. Existuje skutočná hlboká duševná potreba. Človek ju nepozná, ignoruje ju a nevedomky koná proti nej. Táto potreba sa ohlási, ale v inej (zvrátenej) podobe. Keďže nie je naplnená svojou prirodzenou cestou, musí si nájsť inú. Tento list píšem teplej komunite, preto použijem príklady z oblasti na ktorej je sama stojí a v ktorej teplých možno najľahšie zaujať - na sexualite a sexe, v ich rôznorodých podobách. Slovo "zvrátený" tu nepoužívam v nutne negatívnom význame, ale vo svojom "slovanskom zmysle". Zvrátiť, prevrátiť, pokrútiť, zmeniť tvar, znepriehľadniť, poňať inak. Pokiaľ sa bavíme o sexuálnych fetišoch a fantáziach, nebudem zatajovať tú skrytú potrebu, ktorú tieto "zvrátenosti", "úchylky", "kinky" (bez negativizovania, jednoducho slovenčina na ne nemá pozitívne výrazivo) maskujú - je to Príbeh. Človeku chýba veličina Príbeh, avšak nevie to a tak ho "realizuje" v prázdnych, formálnych podobách - pomocou kulís, masiek, alebo hraním scenárov - všetko elementy stvárňovania (odohrávania) príbehov na javisku života, ale nie Príbeh sám.

Pornografia a sexualita v modernej spoločnosti plnia funkciu akéhosi odľahčovadla - aj tie najvážnejšie prúdy, najsrdcervúcejšie ideály si vezme na mušku a urobí s nimi to čo je v jej prirodzenosti - "pretiahne ich". Dokáže erotizovať všetko - od spodného prádla, cez tenisky, revolúciu, lekársku špachtľu až po zbrane. (Tí čo videli The Raspberry Reich (2004), vedia o čom hovorím.) Je to zvláštny duch, na jednej strane pozitívny, lebo zosmiešni všetko čo sa berie príliš vážne. Hoci sa to, čo sa berie príliž vážne, obvykle veľmi "vytočí" - pretože tak to už býva, "keď niekto nerozumie, aké dôležité sú naše idey". Tak ako smiech, aj sexualita je poistným ventilom, ktorý sa otvorí vtedy, keď niečo preháňame. Je ako dieťa, ktoré sa neustále hrá, nevie kedy dosť, jednoducho hlava-nehlava si robí svoju činnosť, ktorou je zaujaté. Je ako samec, ktorý pretiahne všetko čo vidí, ženu, chlapa, ovcu, rúru od vysávača, medzeru medzi epedami... Nič jej nie je sväté a tým nás čiastočne chráni pred tyraniou príliš svätých vecí.

Pankáč, skejťák, feťák ...

Stačí otvoriť hociktorú pornografickú stránku a nájdeme tucet príkladov fetišov. Začnem hneď od kraja, od tej najalternatívnejšej alternatívy. Rôzne hippies, punk, skejťácke, emo, či rapperské hnutia - či už hovoríme o hudobnom žánri, športovej disciplíne, alebo štýle obliekania, rozprávania a života - predstavujú akési vyhranenie sa voči strednému prúdu, voči masovosti, tiahnutiu s davom, prijímanim naservírovanej a predžutej kultúrnej potravy, povinnej radosti, bezduchému optimizmu a hľadaniu najpohodlnejších ciest. A tu na nás z obrazovky požmurkáva obnažený skejťáčik s plochou hruďou, pankáč s farebným čírom ukazuje prostredník, chlapec odvedľa si vyzlieka špinavé ponožky. Fetiš ako hrom, aj keď alternatívny. V prvom pláne sa zdá, že niekoho jednoducho priťahujú rozgajdané handry, farebné náramky, náhrdelníky, náušničky, strapaté hlavy, alebo neupravené telá. Ak nezostaneme pri povrchu, nie sú to len figuríny navlečené do handier, to by na spustenie sexuality nestačilo. Je toľko podôb vyzáží a toľko zovňajšov, ktoré nás nikdy neoslovia. Prečo práve tento?

Možno sa cez sexualitu ozýva to, čomu nedávame slovo. Jedna vec je, ak sa sami cítime prináležať k týmto komunitám mimo stredný prúd, stotožňujeme sa s ich hodnotami, spôsobom života a aj s vonkajšou štylizáciou. Ale štýl je štýl, nestačí na dosiahnutie tak živej veličiny ako je sexualita. Možno nás skryto oslovujú myšlienky, ktoré si za zovňajškom sami predstavujeme. Ten svet, ktorý ani nemusíme poznať, ale tušíme ho, kam si premietame všetky svoje fantázie. Cez zjav nás oslovujú alternatívne pohľady, možno túžba sexovať inak, zoznamovať sa inak, viesť vzťahy inak, žiť inak. Možno sa jednoducho necítime byť univerzálnymi buznami, hľadáme si komunitu, kde nájdeme súzvuk aj v iných oblastiach, nielen v príťažlivosti k rovnakému pohlaviu. Ak si za skejťákom predstavujeme príbeh, ktorý sa možno nikdy nestal, ale v nejakej podobe v nás pretrvával a prostredníctvom tejto postavičky dostal formu ako sa predstaviť - vieme koľká bije.

Tie nevyholené, chlpaté, strapaté telá ktoré tak kontrastujú s vydepilovanými hypertrofovanými svalnáčmi s univerzálnym "zvodným pohľadom číslo 3" - možno odkazujú na rozpor umelosti a prirodzenosti, ktorý pociťujeme mimo vedomia. Prírodny typ chlap(c)a symbolizuje obyčajnosť. Nie tuctovosť, ale prostotu, ktorej sú moderné mestské povahy a vzťahy často prosté. Namiesto migrén, komplexov a kríz s ktorými beháme za psychoanalytikmi - človiečik, ktorý prijíma život tak ako prichádza. Možno v ňom hľadáme úprimnosť, nevytočenosť, zdravú jednoduchosť. Kým v gay polosvete vládne kult mladosti, ktorý sa prejavuje na vyleštených tvárach bez vrások, vytrhanom obočí - taký chlapec, ktorý si len nedbalo prehrabe vlasy prstami, je skutočným zjavením. Jazvy - sú stopy ktoré na nás necháva život, prijímame ich, tak ako podstupujeme zmeny a premeny, ale aj "mystérium" prirodzeného starnutia. Toľko myšlienok v jednom obrázku. Keby to ten chudák model tušil, čo sa o ňom bude rozprávať...

Ponúka sa aj širšia otázka. Kým chcem byť? Chcem stráviť svoj život tým, že zostanem profesionálnym buzerantom? Alternatívne prúdy ťahajú človeka von z kolotoča zarábania a míňania. Dať jeho životu kontext (pozrieť sa naň z výšky), možno nádej pokračovania, alebo hľadať zmysel jeho snaženia. Obohatiť jeho racionálny, vypočítaný a skrz-naskrz mechanický svet o duchovno, nasýtiť nielen žalúdok a rozum, ale aj dušu. Kým mainstream teplých sa často snaží predstavovať ako "tie najbelšie ovce medzi ovcami" - békať viac než zvyšné stádo, zožrať viac trávy, mať huňatejší a žiarivejší sveter (vypraný v P...) - alternatíva naproti tomu nabáda nebáť sa predstaviť ako beštia. Zviera, v dobrom zmysle slova animálne.

Možno šedý vlk. Je to zvláštny živočích, ktorý sa takisto pohybuje v svorkách (ako my vo svojej komunite), opradený mnohými mýtmi (tak ako homosexuál v spoločnosti), nenávidené, ale v podstate vôbec nie také krvilačné, ako si ho v ľudia v poverách predstavujú. Tu a tam, ak sa priplichtí k rozpínajúcim sa obydliam ľudí, zožerie nejakú tú ovcu (vyláka heterosexuála zo stáda a "pospytuje" jeho sexualitu), ale nezabíja pre zábavu. Má svoje miesto v potravinovom reťazci, reguluje počty zvierat - v druhoch ktoré má na svojom jedálnom lístku - a tak zamedzuje premnoženiu, šíreniu chorôb - a robí svet pestrejším. Sivý vlk ako symbol farebnej teplej komunity - príliš silná káva? Alebo sivá zmija - možno jedovatá pre neopatrných okolidúcich (aj teplí zo svojej podstaty ohrozujú rôzne hlúpe sexuálne normy, vážnosť manželstva, neomylnosť cirkví a pravdivosť dogmatických náboženstiev), ale tým istým je aj užitočná - svojim jedom zabíja premnožených hlodavcov, svoju potravu. Tak ako obe tieto zmienené zvieratá, môžeme byť pre spoločnosť síce neobľúbeným, ale chráneným a potrebným druhom. Byť štvorlístkom v hŕbe trojlístkov, byť zriedkavým zjavom - ako ryšaví, či zelenookí - ktorí ale nemajú prečo hanbiť sa za svoju ojedinelú nezvyčajnosť.

Ak sa teplí stanú súčasťou mainstreamu, ovcami v stáde, budú tak isto chodiť do práce, drieť od ôsmej do pol piatej, platiť hypotéky, kupovať si úhľadné domčeky v satelitnej radovej zástavbe a za dvojmetrovým betónovým plotom na úhľadne pokosenom trávniku grilovať a rozprávať sa o banálnych všednostiach, budú žiť v umelých manželstvách s ideálmi večného vzťahu a s posvätnou bázňou pred neverou - naozaj sa môže stať, že budú pre tento svet zbytoční. Budú ako indiáni z dažďového pralesa navlečení do cudných šiat puritánskych kolonizátorov. Nielenže budú trpieť v zlatej klietke, ale popravia i svoju vlastnú sexualitu, ktorá ich definovala - pretože vo svete, tak ako stojí, je sex umelý a sexualita vykastrovaná.

Alebo, ako správna alternatíva, môžu sa rozhodnúť ztuchnuté vody rozčeriť. Vniesť do bezprízorného prežívania moderných ľudí trošku života. A stačí tak málo - byť odlišný - tak ako nám to dala do vienka naša sexualita. Takto, aj keď si vybojujeme všetky práva, ktoré sme si doteraz predsavzali, ešte stále budeme mať kvôli čomu byť, búriť sa a protestovať. Budeme hľadať nové cesty žitia, prežitia, spolužitia, sebavyjadrovania. Sme to my, kto nemáme ďaleko k hľadaniu alternatívnych ciest v každodennom živote, ale aj v tak veľkých spoločenských témach, ako je ekonomika. Náš život nebude nikdy ľahký - už len nájsť si partnera medzi toľkými heterosexuálmi, bude vždy pre nás dôvod na pestovanie trpezlivosti aj vynachádzanie sa. Nadobudnuté schopnosti môžeme široko využiť.

Život mimo, alebo s primeraným odstupom od teplého polosveta zaváňa romantikou, ale nesie so sebou mnoho otupných hodín osamelosti. Do barov nechodím, na diskotékoch je smrad a príšerná hudba, internet nie je to pravé orechové... To už rovno môžem bývať - na laze. A tu sa začína ďalšia fantázia.

Vidlák, chlapec s nevinnými očami, panici a nahota v panenskej prírode ...

Tento článok som nazval lazaňa, pretože prvou myšlienkou, ktorá ma inšpirovala napísať ho, bola vidiecka fantázia - i so svojimi smutnejšími skutočnosťami. Nedávne zhliadnutie nemeckého erotického gay hororu Cowboy- a najmä bohatá účasť zvedavcov v publiku - mi len potvrdili, že čosi na pšeničných poliach, hrdzavých traktoroch, drevených búdach, voňavom sene a chlapcoch v gumových čižmách - teplých neodolateľne láka. Čas plynie pomaly, jediné čo človeka obletuje sú muchy, pes sa váľa v tieni, ovocie sa dá oberať priamo zo stromu, žiaden stres, zhon, dopravné zápchy, smog, mrazivá klimatizácia ani protivné neónky - ba ani zvuk cirkulárky a škriekanie kohúta pri svitaní nerozčuľujú tak, ako oslava u susedov v byte o poschodie vyššie. Toto lenivé slnečné popoludnie kazí ako mrak snáď len predstava nudy, bezprízornosti, bezvýchodiskovosti, ktorú sme pocítili všetci, ktorí sme na vidieku strávili nejaký čas a zažili ho z prvej ruky. Prostredie dediny vie byť pre teplého človeka veľmi nehostinné, nepriateľské a aj nebezpečné. Obmedzenosť, klebety, vplyv cirkvi, tvrdá manuálna práca, hlina a špina, žiadne možnosti intelektuálneho a kultúrneho vyžitia - to všetko stavia vidiecke fantázie na roveň neznalej pochabosti.

A napriek tomuto všetkému, tá malá iskra čarovnosti tu stále je. Dostatočne silná na to, aby uvoľnila vody bezbrehej fantázie. Na dedinskom živote čosi je, možno je to príroda, možno nevinnosť, alebo v prenesenom zmysle slova čistota. Priznajme si, unavujú nás všetky tie fiktívne problémy mestského človeka, ktoré sa na zemiakovom poli zdajú byť buď smiešne, alebo vymodlené - zložitosť a umelosť vzťahov, rôznych pocitov a papocitov, analýz a dialógov. A čo ten sedliak v čižmách, montérkach a flanelovej košeli, z ktorého nevieme spustiť oči? Dozaista má čosi z prirodzenosti a divokosti, akú sme hľadali u pankáčov, skejťákov a "detí prírody". Jeho nedbalosť, čo sa týka vzhľadu a spôsobov, môže byť paradoxne viac sexi, než depilovaná mestská civilizovanosť. Ozajstnou prácou vydreté šľachovité ruky vyzerajú úplne inak, než svaly nadobudnuté monotónnymi umelými cvikmi a pojedaním bielkovinových preparátov. Skutočnosť, živosť, pravdivosť.

Čistota a nevinnosť, aj keď hodnoty s odpudivou aurou kresťanstva, majú aj svoju ozajstnú a živšiu podobu. Začať po prvý krát, začať odznova. S dedinským chlapcom si znova a znova môžeme vysnívavať svoju prvú lásku, prvý bozk, prvé milovanie, prvý vzťah, prvý boj - úplne inak. Nie v rozriedenej, šedivej a "nepodarenej" podobe, ako sa nám udiali tu v meste. Nebyť toho, čo zo svojej skúsenosti vieme, nebyť strachu, že by sme na tom vidieku nikdy nikoho nenašli a zostali do smrti sami, nasadli by sme na prvý vlak, ktorý by nás odviezol do vysnívanej obce.

Keby človek vedel ako si tám nájsť chlapa. Keby existoval spôsob, ako spoznať či je ten, kto sa nám páči - teplý - na prvý pohľad. Keby bola zázračná otázka, ktorú by stačilo položiť - a podľa odpovede by sme sa navzájom spoznali - hoci heterosexuálovi by to nikdy "nedošlo". Na internete sa dá nájsť všeličo, ale táto zázračná otázka nie. Možno je to tak dobre, kedykoľvek ľudia dostanú jednoduchý recept na život, život - živosť - všetka radosť a dobrodružnosť sa skončí. Ostáva to na našej originalite, tvorivosti a troške odvahy. Život bez napätia a dobrodružstva, je ako jedlo bez soli. Práve táto neistota v zoznamovaní mu dáva pútavosť, dáva "šťavu" a ak sa rozvinie - aj príbeh. Veď aká je to rozprávka - bez problémov ktoré treba vyriešiť, úkladov ktoré treba odhaliť, prekážok ktoré treba prekonať, ťažkostí, ktoré treba vydržať, odvahy, ktorú treba nabrať? Jednou z možností je túto hru prijať - odmenou nám bude náš vlastný životný príbeh - a to nie je málo.

Zázračná otázka, ako ho spoznať - bez toho aby sme za vyzradili, nedajbože ohrozili - trápi nás všetkých. Aj v mestskej džungli. Predstavuje rovnako zaujímavú výzvu - samozrejme k tvorivosti a snaženiu. Tak ako sa poklad pevnosti Boyard otváral len po získaní kľúčov a poskladaní indícií - aj dosiahnutie svojho v hľadaní partnera môže byť takouto hrou. Náš prístup môže byť hravý. Čo tak tú zázračnú otázku zašifrovať do rôznych náznakov? Takých, ktoré si poskladá len on ... Predstavme si, že stretneme v meste krásneho chlapca. Vymeníme si bojazlivé pohľady - a ostaneme celý deň v pomykove, či bol alebo nebol "náš", či bol záujem obojstranný, či ho ešte uvidíme - no túto nenaplnenú túžbu by sme ako obvykle museli prehltnúť. A možno ho už nikdy nestretneme. Samozrejme, keby existoval jediný webový portál, hneď večer by sme sa mohli prihlásiť a v záplave tisícov ho tam hľadať...

Teplí sa v každom spoločenstve snažili vynájsť. Jedni vymysleli rafinované dvojzmysly, vlastný slang, ďalší nenápadné doplnky - náušničky, vreckovkové kódy - alebo "také miesta". No každý z týchto poznávacích znakov bol skôr či neskôr prezradený - a zdržovať sa tam, rozprávať tak, alebo nosiť to začalo byť nebezpečné. Napadá ma jedna kľukatá možnosť. Stránka, kde by človek musel zadať heslo, ktoré by pozostávalo z postrehov v niekoľkých filmov, ktoré by dokázal rozpoznať len teplý. A ak by to boli filmy, ktoré by heterák nikdy nevedel dopozerať do konca - a predsa ľahko prístupné. A na tej stránke by sa človek dozvedel, aký nenápadný doplnok má nosiť, aby mohol byť ľahko rozpoznaný rozvnako zmýšľajúcimi. Nuž, a kým by celý tento prekomplikovaný trik nejaká znudená buzna nevyzradila, mali by sme od heterákov pokoj. Ale načo to všetko?

Je množstvo dvojznačných narážok, ktoré podľa úvahy a odvahy môžeme skúšať:

-Nechýba Ti baba?
-Nechýba.

-Ako to zvládaš bez frajerky, bez sexu, ja by som sa zbláznil...?
-Nemám taký problém.

-A ženiť sa nebudeš?
-Nemám to v úmysle.

Spôsobov je mnoho, šikovná hlavička sa chytí. Môžeme skúšať poznámky o pestrosti prírody, o dôležitosti výnimiek, spomenúť nejaké filmy, knihy, obrazy, miesta, podniky ktoré by heterák určite nevidel a nenavštívil, ale gay možno áno. A ak nič iné nepomôže, ostáva nám stále inštinkt.

Na dedine žili a aj žijú teplí. A poniektorí sú aj šťastní. Mňa osobne veľmi potešil rozhovor s hercom Jiřím Hruškom, ktorý sa objavil v českom filme Cesta z města. Čiastočne seba samého - teplého. Možno ma jeho preslov chytil za srdce práve preto, že som v ňom zavetril čosi živé, skutočné, čosi z môjho vlastného života, čosi čo tuším, aj keď som to možno zabudol. Na dedine žije ako každý iný človek, aspoň čo sa týka medziľudských vzťahov - stačí byť pracovitý, poctivý, kamarátsky - a ľudia ho prijmu. Dedina má jednu veľkú výhodu - a to viem aj z vlastnej skúsenosti - tvrdý život núti ľudí spolupracovať, nech sú akí sú, nech vyvedú čokoľvek. Či sused bije svoju manželku, upíja sa, šúloži so svojou kozou, alebo jeho syn kradne hrušky na fare a manželka nás ohovára - keď treba požičať traktor, či pomôcť s opravou domu - potrebujeme ho. Má to aj svoje smutné, aj veselé dôsledky. A ani starý chlap nemá núdzu o to, aby sa pritrafilo 17-18 ročné chalanisko. Nie je tak zmaľované, ani vykričané, ani poučené - ako mestskí gayovia:

- "Nemusí sa vykričiavať ..."
- "A ako sa poznajú?"
- "Ty to nepoznáš? Ja to poznám hneď. Mám vlastný dar od Boha."
- "A čo tí, čo ho nemajú?"
- "Ale majú ho všetci..."

Nuž veru tak. Skôr než mali teplí gaydar na internete, mali ho v hlave. Skôr než sme mali mobily, tele-komunikovali sme tele-patiou. Ale na to sa už dnes zabudlo a patrí to do rozprávok. Budeme radšej snívať rozprávkové sny?

Exotika, palmy a opice ...

Chlpaté beštie z džungle, ázijské kanáriky, banány v čokoláde. Komu nikdy nič také neprebehlo hlavou? Prázdniny na dedine sú pre malé deti, dospelí cestujú na "poznávacie zájazdy". Turistický priemysel, tak ako celá dnešná ekonomika, je obchodom s nenaplneným túžbami. Kým my ani netušíme čo nám chýba, šikovný obchodník to prekričí úplne novými vymyslenými potrebami, ktorých naplnenie ponúka - samozrejme za príslušný poplatok. Hľadáme "amore" na gondolách v Benátkach až kým nám z húpania nepríde zle, kvoli "l'amour" by sme sa vydriapali na Eiffelovku aj po vlastných, s potenciálnym "habíbí" by sme sa aj zadusili vodnou fajkou. Obiehame svet ako muchy, pretože nás rafinovaná kultúra od detstva namotáva láskami na pláži, romantickými západmi slnka a v neposlednom rade opálenými telami toľkých odtieňov, tvarov a drobných rozdielov. Opáliť by sa dalo aj doma na dvore, či na najbližšom jazere, slnko zapadá zatiaľ aj u nás a sviečku kúpime aj v najbližšom obchode. Tak čo nás do exotickej cudziny naozaj vábi?

Priznám sa, slovo cestovanie pošteklí v bruchu aj mňa, vrátane erotických fantázií, ktoré sa s ním spájajú. No veľmi skoro som si uvedomil, že to čo ma na ňom skutočne láka nie sú ani tak pyramídy, ani tak tajomní snedí chlpatí cudzinci, ako možnosť - číra možnosť - že na týchto miestach a s takými nejakými postavami prežijem nejaký príbeh. A je mi jedno, či príde na vášnivý a zmyselný sex, alebo s nimi celú noc prespím v hanblivom objatí, alebo sa budeme len rozprávať a rozmýšľať "či je, alebo nie je". To podstatné je, že miesta dodajú svoje čaro, ak na nich čosi (pokiaľ možnosti aspoň na konci príjemné alebo dojímavé) zažijeme, ak na nich spoznáme ľudí, s ktorými si ich budeme môcť vychutnať, s ktorými sa naše príbehy aspoň na chvíľu spoja. S trochou nadhľadu, aj na večnú potrebu gayov pretiahnúť to najzaujímavejšie zo svetového genetického fondu, sa môžeme pozerať, ako na zbieranie príbehov... keby sa udial aspoň jeden a dokázali sme si ho náležito uvedomiť, toľko kľudu by sa v nás rozhostilo.

Pátos príbehov, ktorý balansuje na úzkej hranici medzi romantikou a gýčom, nás neprestáva zvádzať. No niekedy nás je schopný utopiť vo svojom vlastnom močiari, podobne ako bludička. Večné hľadanie a večné nenachádzanie. Čím viac rôznych tiel sa dotkneme, tým sme menej spokojní. Podobný princíp, ako pri nakupovaní, či nie? Možno stačí uvedomiť si, že nezáleží na tom koľko, ale ako. To čo tu zlyháva je naša schopnosť vychutnať si to čo dostávame do rúk, naozaj vychutnať. Nie pretiahnuť a vystriekať, pretiahnuť a vystriekať, pretiahnuť a vystriekať... Vychutnať si celého človeka, fyzicky i duševne, stráviť spolu čas, plynúci čas, každý jeden okamih - nielen zaskórovať. Precítiť jeho teplo, vône, chute, krásu jeho jedinečného tela a trochu sa aj zaujímať, kto vlastne to je - čo ho trápi, čo ho teší, čo má rád, ako žije. Možno ho nespoznáme tak, ako životného partnera po päťdesiatich rokoch spolužitia, ale aspoň trošku. Potom nám môže byť jedno, koľko papagájov z kokosovej palmy do svojej postele strasieme.

Cestovanie vždy "zapácha" svojim protikladom - našim každodenným životom doma. Je jeho tieňom. A aj keď sa zdá, že z rutiny, domácej reality a prepletenca vzťahov unikáme, od cestovania je jeho náprotivok neoddeliteľný. Pôsobí - hoci dočasne v utajení, v "temnote". Umenie cestovania, je umenie vychutnávania, objavovania, spoznávania aj komunikácie. Ako sa rozprávať, o čom sa rozprávať, ako veci uchopiť. To, ako toto umenie zvládame doma sa odrazí na našej schopnosti uplatniť ho na dovolenke. A to, ako praktizujeme toto umenie na dovolenke, hovorí veľa o tom, ako s ním dokážeme narábať doma.

Športovci, vojaci a uniformy ...

Boli by sme na omyle, keby sme si mysleli, že športové priestory a oblečenie, či pracovné uniformy vzrušujú len teplých. Obraz motorkára s koženou čiapkou, policajta s obuškom, či vojaka v maskáčoch a silnou zbraňou - je pre gay svet už takmer ikonický. No heteráci si tieto prevleky a náčinie užívajú s podobným pôžitkom. Neraz má pre nich samých punc vrušenia, možno trošku iného odtieňa ako pre teplých, ale nie je ani ďaleko od erotiky. Je to prinajmenšom mužská mánia - obliekať si brnenie, zbroj, brať si so sebou rôzne technické náradie - a púšťať sa takto do rôznych vysoko rituálnych spôsobov aktivity a používania svojej sily.

Kým dnes sa už celotelové brnenie bežne nenosí, olovené vesty a smrtiace zbrane sú prevažne výsadou nepočetných policajtov a vojakov, zažívame to isté už len pri obliekaní si dresu, alebo špeciálneho hi-tech športového prádla do telocvične. Ktovie ako ďaleko to siaha? Možno až k zdobeniu sa bojovými farbami v kmeňových potýčkach, pri výpadoch na lov (či už jedla, alebo samičiek). Dnes už takto bojovať nemusíme, ba ani nemôžeme, preto sa zamestnávame umelými činnosťami - ako je šport. Na druhej strane, ešte stále sme sa ich nenaučili oddeliť od tak nebezpečných konceptov, ako je extrémna (deštruktívna) súťaživosť a majetníckosť. No v každom prípade, potreba aktivity zostáva.

Nejeden kancelársky chlap škrtený kravatou (a hypotékou) sa dnes cíti ako ryba na suchu. Nejaká potreba ostáva nevypočutá. Kým staroveký bojovník sa tým ani nezaoberal, mal to z prvej ruky, jej naplnenie zažíval každý deň (možno sa vtedy utvárala a zapisovala do duše) - dnes sme sa veľmi rýchlo prehupsli do doby, keď potreba zýva ako veľká diera a my ani netušíme, čo to je. Moderný chlap má byť loajálny, poslušný, usadený - no prejavuje sa i bezcharakterne, keď šplhá v kariérnom postupe, bojuje o pozíciu s kolegami, alebo snorí v ich súkromí a hľadá možnosti na okabátenie zákazníkov. To sú len zvrátené podoby nenaplnených potrieb. Zvesený chvost, aj vycerené zuby - ako dva extrémy - ktoré nahradili vyrovnanosť zdravého psa.

Chlap potrebuje pohyb, má v sebe istú neposednosť, chuť objavovať, cestovať, zažívať dobrodružstvo, zdolávať prekážky, získavať, tvoriť. Ak tieto potreby nie sú naplnené, presakujú inými cestami - ako honba za nezmyselným víťazstvom, túžba po kýmsi-druhým-vymyslenom úspechu, či boj o moc. V hĺbke je to číra potreba aktivity - energia - ktorá musí robiť to čo energia robí - prejaviť sa, vyjsť von, premeniť sa, byť zužitkovaná. Môže to byť aktivita nasmerovaná k skvalitneniu svojho života a života druhých ľudí - pre vlastný dobrý pocit a radosť druhých. Alebo sa môže realizovať ako nivočiaca sila, ubližujúca druhým, zneužívajúca, alebo definujúca svoj úspech na základe porážky druhých.

Popri koži, latexe, skinheadskom outfite a športovej výstroji sú uniformy jedným z najtypickejších typov gay "sviatočného" oblečenia. Pre nás však nesymbolizujú rovnakosť, túžbu "byť ako ostatní", pochodovať v jednoliatej mase - ale vrcholne erotickú predstavu. Obliekame si ich na pouličné oslavy hrdosti, na cruising do baru, na výlety, či doma - ako doplnok k sexuálnej hre. Niektorí si pamätajú kratší či dlhší, dobrovoľný alebo vynútený pobyt v armáde - iní boli z neho naopak vylúčení, ak sa z neho dobrovoľne nevylúčili sami: Vojenské (ne)myslenie, rovnakosť, prevaha fyzicky silnejších a šikan, prísne hierarchie, strieľanie do druhých ľudí, alebo potláčanie bolesti - sú koncepty vzdialené empatickým tvorom stojacim viac-či-menej medzi pohlaviami. Kde sa teba berie povestný fetiš?

Presne tam, kde ho (s prepáčením) popisoval už svojho času Marx. Nevypočutá potreba je prekrytá falošnou potrebou kúpiť si / mať / obliecť si niečo - čo sa obvykle spája s tou ozajstnou. Uniformy, maskáče, masky - sú znova len artefakty, rekvizity, kostýmy, kulisy - k filmu. Ten však tvoria predovšetkým postavy - krásni vojaci - a dobrodružné príbehy. Tie, ktoré si gay predstavuje, sú obvykle skôr družné: tušené sexuálne "ventilovanie sa" vojakov v spoločných nocľahárňach (veď toľko tiel na vrchole síl pokope, nedostatok žien a donedávna aj (hetero)sexuálna abstinencia ...), alebo spoločné sprchovanie, tréning, misie ... A samozrejme mužné priateľstvo - tak kontrastujúce s gay diskotékovou slizkosťou, vytočenosťou a vtieravosťou - vzájomná opora a podpora v ťažkých situáciách, aké tréning a bojové úlohy vo vojne vytvárajú. Erotické je predovšetkým napätie - v kontraste drsnosti a (možnej) nežnosti. Citlivosť, priateľský dotyk, objatie, utišovanie, ošetrenie - od chlapa, od ktorého by sme to obyčajne nečakali.

Odhliadnuc od vyslovene teplých fantázií (ktoré samozrejme sú pravdivé, ale bežnejšie boli o pár desaťročí dávnejšie), nájdeme tu aj všeobecnejší presah, ktorý sa dotýka aj heterosexuálov, ktorí po sebe cez víkendy stieľajú farebné guličky, alebo sa dávajú na dráhu profesionálnych vojakov. Armádny výcvik a poverenia dávajú mužskému konaniu prinajmenšom ilúziu zmysluplnosti - ak nehovoríme o koloniálnych a ekonomických vojnách, ale napríklad o "mierových misiách" (so všetkou dvojznačnosťou, čo k tomu v dnešnej dobe patrí). Šport pre šport je samozrejme nezmyslený - aj keď si to žiaden "pravý chlap" neprizná - či je to posilňovanie a nekonečný rast svalovej hmoty - alebo "nesmierne dôležité" zápasy hviezdnych tímov, na ktoré sa zväčša len pasívne pozerajú. Umelý pohyb ako náhrada skutočnej fyzickej práce, akej je v modernej technizovanej západnej spoločnosti málo, ba čo viac, má podradný status. A chlap je pohlavie tela, telesnosti, aktivity - preto si ju nachádza v prázdnych činnostiach.

Naproti tomu, vojenský dril má muža pripraviť na neskoršie úlohy - za ktorými tušíme dobrodružstvo, konanie s cieľom. Aj keď si teplí v rámci legálneho sytému štátu nemôžu zriadiť svoju vlastnú súkromnú armádu (spoločnosť aspoň naooko nevíta prítomnosť polovojenských spolkov ako sú rôzne gardy a pospolitosti), je zvláštne, že sa uspokoja len s nakupovaním a obliekaním uniforiem a nehľadajú viac za svojim fetišom. Napríklad sny o kamarátskej komunite, ktorá by spolu podnikala turistické výlety - podobne ako rôzne skautské organizácie - alebo spolu "trénovala". Hoci to bude znova len šport pre šport, prvok vzájomnosti, podpory pri sebazlepšovaní (aspoň fyzickom) podobne ako pri hromadnom aerobiku, jóge alebo spinningu, alternatívny priestor ktorý sa tak vytvorí - môže mať pre dušu hodnotu, niečo, čo sa obliekaním a vyzliekaním "sexy" kostýmu pred súložou len tak nenaplní. Obliekanie a vyzliekanie je mimochodom erotické práve vtedy, ak ho vnímame mimochodom, ak je to spontánny okamih, ktorý náhodou pozorujeme alebo sa ho zúčastníme - na pozadí nejakého kontextu, prebiehajúceho života.

Sexualitu som už predstavil aj ako silu, ktorá dokáže zosmiešňovať, parodovať, či neúnavne prevracať prílišnú vážnosť. Sexualita však môže byť aj jedným zo spôsobov obrany pred násilím. Vojenská služba bola kedysi nočnou morou mnohých gayov, policajti postrachom ich utajeného života v podzemí, svet športovcov (viac orientovaných na výkony, než na používanie hlavy, viac na víťazstvo, než na empatiu), telesných výchov, častým zdrojom výsmechu, poníženia, aj agresie. Tým, že tieto svety - ktoré boli nepriateľské voči ich sexualite - dokázali erotizovať - prijatím ich formálnej podoby, ich masiek ako spôsob naplnenia sexuality - ich v podstate odzbrojili. I v podobe karikatúry. Kým heterák hrozí buzne hlavňou, obuškom, alebo baseballovou pálkou - buzna odpovedá tak strašne rozčuľujúcim vzrušením. Vidí v týchto predmetoch moci a ohrozenia falické predmety. Útok sa môže stať zvráteným sexuálnym aktom. Symboly ohrozenia sa stávajú fetišom.

Rovnako fetišizujeme aj "symboly ochrany". Zvlášť to vyčnieva v prípade ďalšieho ikonického artefaktu gay subkultúry - akým je jockstrap. "Dve gumičky a košík", úsporný doplnok k oblečeniu, ktorý pôvodne slúžil na upevnenie ochranného suspenzoru, aby "bojovník" neprišiel pri zápalistom športe o rodinné poklady. Čo je na tom tak sexy? V erotike často skloňujeme slovo "napätie" - v tomto prípade ho môžeme vnímať vo vzdialenosti, v akej sa gay nachádza od športového sveta. "Sporting culture" bolo pôvodne takmer undergroundové hnutie, ktoré sa snažilo spopularizovať pestovanie mužského tela. Muži, ktorí sa vždy videli ako stroje a vojaci, nemajú vo zvyku vnímať svoje telo ako "krásne" - ak ho nejako popisujú, tak zástupnými a akosi "mužnejšími výrazmi: veľké, silné, svalnaté, namakané a dnes aj vyšportované. Samozrejme, medzi priekopníkmi, ktorí sa na mužné sebaskrášľovanie dali, boli teplí (alebo akokoľvek sa vtedy nazývali). Prví fotografi mužských aktov samozrejme svoju neobvyklú záľubu štylizovali - do atletických ideálov (pseudo)antiky, mytológie, etnografie, alebo rannej kulturistiky.

Na ich prácu v ére časopisov nadväzujú tvorcovia ako Bob Mizer, jeden z otcov beefcake estetiky, ktorí si zakladajú doslova farmy na svalnaté telá, ktoré potom v rôznych štylizáciach zverejňovali v prvých magazínoch o kulturistike. Physique čítali heterosexuáli - ktorí doma cvičili a snívali o úteku z dediny do Kalifornie, sláve a popularite - aj teplí, pre ktorých sa stal spôsobom, ako sa vidieť obnažené mužské telo, teda predchocom pornografie. Nič netušiaci kulturisti, ktorých bavilo posilňovať a mocnieť sa miešali s tými, ktorí v prítomnosti krásnych chlapov videli a cítili viac. Spoločne cvičili, opaľovali sa a užívali si hedonistický život profesionálnych objektov krásy - a občas zapózovali v divných konfiguráciách, ktoré si vymysleli ich patróni, ktorí im konieckoncov tento pohodlný a príjemný spôsob prežívania (jesť, cvičiť a byť pekní) - splnený sen - umožnili.

Postupom času kulturistiku prevzal za svoju hetero mainstream - so svojimi technikami, strojmi, preparátmi a samozrejme súťažami. Kto bude mať väčší - estetika šla stranou. "Sporting culture", pôvodne celkom tolerantná, sa voči teplým - tým ktorým sa mužské telo páči "viac než by sa malo" - ostro vyhranila a začala byť otvorene homofóbna. Tak ako kresťanstvo, či socializmus, aj jednotlivé športy uchvacujú alfa-samci - a premieňajú ho na boj o tituly, priečky, posty, šplhanie v hierarchii, numerické porovnávanie. Zdatní športovci sú vlastne dobre vycvičení vojaci. Machizmus a homofóbia sa priam archetypálne spodobujú v univerzálnej americkej kultúre stredných škốl (a univerzít). Jocks - atléti - sú tí fyzicky nadaní a zdatní, silácki študenti, ktorí možno nevynikajú intelektom v jazykoch, matematike či filozofii, ale vedia hrať futbal - či iný šport, ktorý má škola pod patronátom. Aj v civile nosia uniformy tímu, sú obvykle pohľadní (v klasickom poňatí) a chodia s najkrajšími roztlieskavačkami v ročníku. Podružným znakom je šikanovanie slabších, intelektuálnejších, citlivejších - a teda menej bojovných a športovo založených spolužiakov. Či už trpí gay, "bifľoš", alebo inak vylúčený študent - tieto scény nechýbajú skoro v žiadnom (nielen americkom) filme odohrávajúcom sa v prostredí školy. (napríklad.: Curiosity of Chance, Were the World Mine, Almost Normal, Sexual Dependency, À cause d'un garçon)

"Jocks" si svoju americkú prezývku vyslúžili práve vďaka ochrannému oblečeniu, ktoré akosi symbolizuje tvrdosť športu i nátury. Viac rozumovo alebo esteticky než športovo založeným teplým, ktorí toto zažili na vlastnej koži, pripomínajú hodiny telocviku, na ktorých nijak nevynikali, boli zosmiešňovaní, alebo dokonca ponižovaní. V "jockstrap-e" sa snúbi zažité alebo tušené násilie a zároveň erotika vyšportovaných tiel, ktoré si neuvedomujú svoju krásu a cítia sa ohrození, ak ich niekto druhý "zazeraním" obdivuje. Je to zmes trpkosti a vzrušenia, príťažlivosť k zapovedanému - a tu vzniká erotický náboj. Naznačil som, že napätie možno "merať" vzdialenosťou teplých prostrediu športovcov - šatniam a sprchám - z ktorých sú vylúčení hneď z niekoľkých dôvodov. V prvom pláne, teplí sú spravidla citovejší, empatickejší a menej agresívni - a teda k bojovému duchu samcov majú ďaleko - nehodia sa do profesionálnej ligy motivovanej extrémnou súťaživosťou a túžbou vyhrať za každú cenu. Majú talent skôr na tvorivé činnosti, než na vypäté výkony, sebazaprenie či športovú techniku. Samozrejme, nie bez výnimiek - a konieckoncov šport-zápolenie nie je jediný spôsob práce s telom. Medzi najtalentovanejšími tanečníkmi - rôznych škôl a prístupov - je teplých dosť. Druhý dôvod pre vylúčenie je akosi "prirodzená" homofóbia športovcov - ako uzavretého mužského klubu - kde sa tvrdosť, bojovnosť a machistické poňatie mužnosti pestuje. Mať medzi sebou "buznu" chápu ako zradu a špiónstvo - obzvlášť v sprche, kde im bude očumovať zadky - čo je pre alfa-samcov horšie, než keby ich bil a mučil.

Nemožnosť priblížiť sa ku krásnym športovcom sa prelieva do neskoršieho fetišu. Rovnako povestné ako scény šikany sú situácie, keď mladý gay siaha na prepotené tričko, spodné prádlo - alebo jock - svojho nedosiahnuteľného heterosexuálneho kamaráta, aby si vychutnal vôňu najintímnejšej časti jeho tela ... Nepochybne, s touto predstavou sa nejeden heterosexuál nebude cítiť veľmi pohodlne. Môže sa odosobniť od veci - predmetu - no predsa, je to práve gay, ktorý sa v ňom snaží nájsť niečo osobné. Samozrejme, nie je to jav o nič menej zriedkavý, než pánsky záujem o krajkované nohavičky... Tí slušnejší to riešia ekonomicky - kúpia si svoj vlastný, nový jock. Ten je však ešte slabšou pripomienkou, sotva dotykom so zakázaným svetom "chladných mužov". Vlastniť jock, alebo mať ho na sebe - je iné než vidieť ho na niekom peknom - alebo používať ho na to, na čo bol vymyslený. Je to vec, ktorú si zamieňame za osobu, alebo dej.

Kovboji, medvedi, heterosexuáli ...

Napriek faktu, že niektoré krajiny sa dnes výrazne posunuli v prijatí rodovo a sexuálne odlišných ľudí - hľadať si partnera, zoznamovať sa a prejavovať sa ako pár na verejnosti, v dave neznámych ľudí, začína byť normálne - táto ľahká dostupnosť mužov orientovaných na rovnaké pohlavie nás akosi neuspokojuje. Stále nás láka zvádať tých, ktorí nás odmietajú, alebo sa dokonca prejavujú agresívne. Neprístupnosť a nedostupnosť šteklí našu fantáziu o to viac, o čo menej erotiky nachádzame v umelých prostrediach, dokonale upravených telách a šablónovitom sexe s ponúkajúcimi sa klonmi. Formou vzdoru sú napríklad spolky "medveďov" - bruškatých (nechcú svoj život vystavať okolo posilňovne, proteínov a diét) a chlpatých (lebo móda práve káže vyholené telá) ... a zároveň sa neklaňajú ani kultu mladosti, "byť tatkom je sexy". Na druhej strane, teplí už tradične rebelujú proti tradičným rodovým stereotypom (muž má rád ženy, šport, autá, techniku, boj, muž je agresívny, muž sa oblieka mužne, ...), no s ich prelomením vznikajú medzipohlavia - nie vždy vyrovnané samé so sebou, ale často v póze napodobňujúcej zasa ženské rodové stereotypy. Na rozdiel od iných kultúr nás feminita mužov nepriťahuje, snívame o vojakoch, športovcoch a kovbojoch.

V tých posledných sa miesi chlapskosť, tak ako sme na ňu zvyknutí, s už spomínanými snami o láske čistého a prirodzeného chlapca z dediny, aj romantika kovbojských príbehov, ako sme ich počuli rozprávať. Táto fantázia nestojí len na filmovom bratraní sa Winnetoua s Old Shatterhandom, ale aj na dochovaných prameňoch kovbojskej kultúry. Osamelí honáci, alebo pionieri na a za hranicami civilizácie žili vo svete podľa svojich pravidiel. To neznamenalo len zákon revolverov, bitky v salónoch a príležitostné šibenice - ale aj výlučne mužské páry (či "rodiny"), medzi ktorými sa rozvíjali romantické, intímne a tiež sexuálne vzťahy - na ktoré sa dochovalo ako spomienka zopár fotografií či amatérska poézia. Pre niektorých to bola "situačná homosexualita" (dnešným jazykom), iní práve preto tento spôsob života vyhľadávali. Drsnosť prírody, náročnosť spôsobu obživy - kontrastujúci s chvíľami chlapského pôžitku - kdesi v drevenej kadi, potoku, na sene, alebo kožušinách. Komunita ktorá sa snaží o prijatie väčšinou sa vždy snaží pripodobiť k niečomu známemu, ponúknuť príklady "niečoho takého" z minulosti (tak ako sa spomínajú antickí Gréci, moslimská pederastia, alebo two-spirits). Niet sa čo diviť, že sa americkí gayovia zhostili práve tohto ikonického prvku kultúry.

Gayov neustále priťahuje chlapskosť, no očakávajú od nej paradoxne nehu. To, čo je príliš ženské, zženštilé, ale i príliš ponúkajúce sa - nás naopak sexuálne odpudzuje. Zdá sa to byť osudovým nedorozumením. Heteráci sú pre nás dostatočne chlapskí, ale nereagujú na nás sexuálne. Vývrtky by po nás skočili jedna radosť, ale nepriťahujú nás vôbec. Môžeme skúsiť zájsť hlbšie do pojmu chlapskosť, mužnosť - a zistiť čo nás to vlastne priťahuje, čo v nás spúšťa sexuálno. Predmetom starodávnej hry bolo, že partner, o ktorého sa druhý uchádza, má prejaviť (aj keď len naoko) trochu chladu, nevšímavosti, odmietavosti. Z nejakého dôvodu tento postup vyvoláva ešte väčšiu príťažlivosť a vzrušenie. Je to radosť z dobýjania? Už v gréckych pederastických vzťahoch bolo žiaduce, aby mladší partner pred návrhmi svojho staršieho nápadníka zanovito unikal. To, čo sa nám samo servíruje na tanieri, nás jednoducho nedráždi. Je to teda nedostatok vzrušenia?

Teplý erotický svet sa v našej postmoderne rozšíril o zvláštne fantázie. Cuddling - túlenie sa, maznanie sa. Male bonding - nadväzovanie mužských pút, alebo mužné kamarátstvo. To čo je obvykle vysvetlením fetišu, tým čo stojí za posadnutosťou maskami a kulisami - teda hľadanie hĺbky, nehy (alebo naplnenia), mužného priateľstva, skutočné preniknutie do druhej osoby, rozprávanie o pocitoch, načúvanie, pochopenie, zdieľanie tajomstva, intimita, podpora a pomoc v ťažkostiach, priateľstvo na hĺbkovej úrovni a trvácne partnerstvo - zdá sa, že to všetko sa stáva fetišom samo. Obľuba týcho "postmoderných" fetišov rastie a tak sa vynára otázka - azda nám už nestačí "zapichať si"? Skôr než objavíme polosvet, mnohí snívame o svojich bratrancoch, spolužiakoch a najlepších kamátoch - a utvárame svoje fantázie s nimi. Samozrejme, na základe spôsobu fungovania svetov, kde týchto ľudí stretávame.

Život s týmito predstavami býva náročný a nenaplniteľný. Objaviť potom buzinec plný chlapov, z ktorých si môžme vyberať, ktorí sú všetci na chlapov - je radosťou - no na druhej strane v nás zostáva akási diera. Všetká tá dostupnosť, priamočiarosť - je prostá dobrodružstva, príbehu a čohosi, čo zažívame len v hetero svete. Kým potrebu túliť sa, zdá sa, netreba ani prekladať - zaujímavá začína byť v šedej zóne - medzi heterosexuálmi, či heterosexuálmi a homosexuálmi. Problémom sú práve tieto dve škatuľky, ktoré nás strojovou logikou odsudzujú na ten konkrétny spôsob života, do toho konkrétneho sveta. Teplých vždy láka predstava sexu s niekým, kto tomu sprvu nie je naklonený, podobá sa to "obracaniu na vieru", alebo dosiahnutie niečoho nemožného, ochutnanie zakázaného. Tiahne nás to do sivej zóny bisexuality, kde veci nie sú jednoznačné a zaradené.

Už len hľadanie takýchto výjavov, napríklad na internete, môže človeku otvoriť oči - možno až tak, že sa mu prestane páčiť čo vidí. Ako som to našiel v príspevku jedného mladého muža - skúste si vyhľadať frázy ako: "men love to cuddle" alebo "men who like to cuddle" či podobne. Popri neschopnosti stroja pochopiť zámer, hlbší zmysel, alebo "príchuť" v opise toho čo hľadáme, výsledky odrážajú presýtenie internetu balastom: "how to get him to cuddle", "why doesn't he cuddle?". Moderný svet je uväznený v pojmoch a najmä v ich prekrútenom a príliš zjednodušenom chápaní. Niekde medzi primitívnou tautológiou, "láska to je keď sa majú dvaja radi", nahrádzaním obsahu formou "láska to je keď niekomu dáš všetko" a receptami na život "desať jednoduchých rád ako dosiahnuť, aby ťa miloval". A to sme ešte nespomenuli pornografický spam, kde aj keď zadáte heslá ako trichlórmetán, papuča, alebo inoväť - znalá slečna vám ide zadusiť monitor poprsím: "milujem trichlórmetán" "pomrdaj moju papuču" "pohrám sa Ti s inoväťou". A samozrejme reklamu: "Kúp si ... a budú ťa milovať!" Nie inak je tomu i s maznaním sa, túlením a nežnosťami.

V podobnom duchu ako "cuddling" nás lákajú i pohľady na heterosexuálov, keď si navzájom prejavujú nehu. Dotýkajú sa, objímajú sa, ležia jeden na druhom ... scény v podstate vzácne, nakoľko nič z toho sa oficiálne v "mužskom svete nesmie". Je to naša túžba naštrbiť (a položiť na lopatky) umelo vymyslený machistický systém - "chlap je tvrdý, necitlivý, nefňuká, nechytá sa druhých chlapov, nie je buzerant". Odkedy sme sa v škole prvý krát nechtiac obtreli o spolužiaka a on nám odpovedal povinnou "srandovnou" hláškou "nechytaj sa ma ty pupuš", akoby do nás zasiali bezbrehú túžbu. Nie je ľahko popísateľná, ale prejavuje sa v malých situáciách. Môcť objať kamaráta. Smieť mu pri únavnej ceste nočným vlakom položiť hlavu na rameno - bez zbytočných cavikov, povinných drsných hlášok a ramenatých tančekov. Dovoliť si ho len tak pobozkať bez toho, aby to muselo "čosi znamenať" a nejako pokračovať - a to všetko bez riešenia kto je heterák a kto je gay. Je to ako môcť slobodne dýchať. Chceli by sme sa zbaviť zbytočnej strojenosti v mužsko-mužských kontaktoch. Preto nás tak fascinujú výjavy, keď sa to niekomu darí, keď dvaja ľudia sledujú svoju prirodzenosť, robia to čo cítia a nenechajú sa rušiť výčitkami noriem či sa to má, alebo nemá.

A pritom, koncept bisexuality, ktorý by raz a navždy mohol ukončiť vojny o správne a prípustné formy sexuálnej orientácie, často nenachádza pochopenie ani medzi teplými. Musíš byť jedno, alebo druhé, hetero, alebo homo - žiadne medzi, žiadne bi, vraj neexistuje - ten kto ochutnáva z oboch je vraj "pokrytec". Odhliadnúc od toho, že pokrytectvo predstavuje úplne inú vlastnosť, neschopnosť nájsť stred, sa dnes javí ako epidémia. Svojim rozdelením sveta na dobro a zlo ju v nás po stáročia utváralo kresťanstvo. Dobrí a zlí, červení a modrí, čierni a bieli - dva tábory, ktoré sa bijú za svoj ideál, ktorý je zrkadlovým obrazom toho na druhej strane. Môžeme viesť túto bezvýslednú vojnu donekonečna, alebo pochopiť, že dva protiklady tvoria spoločný dvojsystém, navzájom sa utvárajú aj odôvodňujú. Zapálený boj, všetko snaženie, zdroje a energia ktorú doň investujeme - sa zjavia ako zbytočné, premárnené - a práve tohto precitnutia sa ľudia tak strašne boja. Hoci idea, že "je jedno, akého pohlavia je ten, kto sa mi páči, alebo do ktorého sa zamilujem" je tak sympaticky prostá.

Homosexuálny svet ten heterosexuálny neustále dráždi - čo sa neraz prejavuje násilnostiami - no iným, erotickým spôsobom to platí aj naopak. Možno sa v týchto neobvyklých (extrémnych) formách kontaktu napĺňa nevypočutá potreba navzájom komunikovať. No nie na povrchnej úrovni každodenných banalít - práv a ich porušovania. Heterosexuálny svet potrebuje ten homosexuálny ako soľ, ako svoj zdroj tvorivých nápadov ako žiť život inak, homosexuálny svet potrebuje ten heteosexuálny ... už len kvoli tomu, aby vôbec bol. Rovnako pre nás môže byť zdrojom inšpirácie, sebaspytovania, skúmania povahy človeka, toho čo je mužské, mužné. Heterosexuál a homosexuál vidia svet inak, uchopujú veci inak, narábajú s nimi inak, dokonca aj ich ciele sú iné. Tieto dva pohľady sa však navzájom dopĺňajú - a potrebujú. Chýba nám komunikácia homo-hetro starší-mladší, ale aj homo-homo a hetero-hetero. Jedným dychom - chýba komunikácia medzi mužmi. Ozajstná, úprimná, hlboká, ku koreňu veci.

Nemusím sa obmedziť ani na jeden zo sexuálnych svetov, keď popíšem, ako súčasné rozhovory medzi mužmi vyzerajú. Postávanie, pohmkávanie, slová (častice a citoslovcia) sa derú ako z chlpatej deky, namiesto presných popisov akési okľuky, vata, náhradné výrazivo ("také oné to vieš jak hento" - alebo rôzne vulgarizmy, ktoré obrastajú slová vo vetách podobne ako tuk mäso). Prípadne sa nerozpráva vôbec. Klasická predstava chlapa stojí na tvrdosti, mĺkvosti, nevyjadrovaní pocitov, nezdieľaní trápenia. Kým ženy dokážu stráviť celé hodiny pri káve, na obedoch a večeriach, alebo počas večierkov na posteli (a aj bez fľaše vína) rozoberajú čo sa im stalo, ako to prežívajú, aké majú pocity, podporujúc sa a hľadajúc riešenia - v mužskom svete sa to nenosí. Nie že by to muži nezvládli a nepotrebovali, je to čistá póza, tak ako to vyjadruje slovo "nenosí sa" - je to móda. A ako to muži zvyknú, jedno tričko nosia aj mesiac, ak nemajú pri sebe ženu, alebo buznu. "Nefňukaj mi tu." "To nerieš." "Zabudni na ňu." "Vykašli sa na to." Samé pseudorady, pseudopomoc, ako z časopisu "desať rád ako...". Je úplne smiešne, keď tento spôsob, v rámci "nevytáčania sa" a hrania sa na mužných, napodobňujú aj buzny.

Jednu z prvých vecí, ktoré si homo a hetero svet môžu navzájom odovzdať, nájdeme hneď na dosah vo fyzickom rozmere - sex. Mužský svet je momentálne (aj keď si to ani za nič neprizná) ukrátený o pôžitok análneho sexu. Nechcem z neho robiť všemužskú povinnosť (veď ani v gay svete nie sú všetci touto predstavou nadšení), ale určite je medzi heterosexuálmi veľké percento "análne vzrušivých". Lenže análny sex sa stal synonymom homosexuálneho styku - aj keď ide o dva rôzne pojmy. Homosexualita nepochopiteľne v očiach mnohých chlapov ohrozuje ich mužnosť. Táto asi tiež nebude vystavaná na pevných základoch - možno v tom tkvie to ohrozenie - homosexualita odhaľuje mužnú pózu. Muži si tak odopierajú rozkoš - len preto, aby vyhoveli nejakej norme. Zo splnenia ktorej ale nemajú žiadnu, tobôž nie väčšiu, rozkoš. Bohužiaľ, taký je následok katolíckej, viktoriánskej a buržoáznej výchovy - naučili nás, že to, čo sa týka sexu, análneho sexu a pozadia vôbec je temné, špinavé a hriešne.

Moderný človek postupne znovuprijíma svoju sexualitu. Masturbácia bola ešte pred šesťdesiatimi rokmi nepríspustná, "spôsobovala" všeličo možné od slepoty po tuberu. A dnes je tak bežná (hoci sa o nej nerozpráva) ako umyť si zuby. Sex, sex z rôznymi partnermi, análny sex so ženou, orálny sex, používanie sexuálnych pomôcok, lubrikantov, či s/m hry - bez hanby si môžme priznať, že za mnohé "objavy" na poli sexu môžu heterosexuáli vďačiť gayom. No pomoc môže prísť aj neočakávaným smerom - zo strany heterákov smerom k nám, teplým. Kým mi sme sa pustili do všemožných spôsobov nachádzania rozkoše, heterosexuáli (niektorí) ďalej udržujú pri živote sex "obyčajný" (bez performance), partnerský, sex ako fyzické vyjadrenie lásky. A všetci tí, ktorí cítime, že nám napriek sexuálnej slobode čosi chýba, budeme nesmierne radi, ak nám stále bude mať kto pripomenúť, že sa to dá aj inak, kvalitnejšie, nežnejšie, že môžeme pri sexe cítiť a zažiť čosi iné, než len púhe odbavenie sa. Nie je to len "zažiť čosi viac" v zmysle rozsahu, je to i zažiť čosi inej kvality - ak sme schopní pochopiť toto neporovnávanie. Inak budeme na oboch stranách uväznení v neustálom kolotoči: sex-vyprázdnenie-sex-nenaplnenie-sex-nenaplnenie-sex-nenaplnenie, prípadne behať za go-go tanečnicami, instantným sexom (za peniaze) a nakupovať produkty a služby, ktoré nás budú lákať za naplnením falošných potrieb, pretože tie skutočné nehľadáme.

No pri sexe sa potenciál gay-hetero priateľstva nekončí. Tak ako my teplí zúfalo hľadáme tú skutočnú definíciu mužnosti, na ceste môžeme zároveň pomôcť tento rozporuplný koncept objasniť aj heterosexuálom. Kdesi som raz počul taký pohľad, že "zženštilý muž súloží len s poddajnými ženami - a skutočne tvrdý chlap si vychutnáva aj tvrdý mužský sex." Nemusíme zachádzať do absurdností, stačí ak kategóriu ["chlap"] očistíme od póz a možno ju i vyslobodíme z nutnosti robiť a nerobiť všemožné veci len preto, aby sme boli chlapi.

Toľko heterosexuálov trpí spôsobom života strednej triedy - manželstvo je ako väzenie - hypotéka, splátky, nudné zamestnanie v kancelárii, povinnosť živiť deti, obdarúvať manželku pozornosťami, zabezpečiť dovolenku, výlety, hračky, nový počítač, televízor, kultúru, krúžky - sú ako okovy. Na muža to kladie enormné nároky - a predsa sa v tejto polohe necíti mužne - tak ako keď zdoláva prekážky na dobrodružnej výprave. Stačilo by pochopiť, že muž a žena nie sú len manželia a rodičia, ale že sú to aj on a ona - dve individuality. Popri spoločnom konaní, nechať oboch dýchať, dať im svoj vlastný priestor, slobodu. To samozrejme nemôže fungovať, ak nás ovláda žiarlivosť a za ňou stojaca majetníckosť. To, že chcem niekoho získať a potom ho mať a nemusieť už nič viac robiť, vydýchnuť si - je extrémne. Plodí strach z opustenia, samoty, alebo zahanbenia - a núti nás súčasne zotrvávať v extrémenom napätí, sledovať partnera. Nepochopenie protikladných potrieb a ich rozpad na dva extrémy. Na začiatku je nutné pochopiť, že ten druhý nebude nikdy úplne náš, partnerstvo bude ako nekonečné dobýjanie, budeme sa oň musieť neustále snažiť. Vytvorením priestoru pre toto prirodzené napätie, prijatím istej dávky neistoty, prijatím tejto hry - si dáme zároveň bohatú, sýtiacu dávku kľudu. Takto môžeme zdravo vyhovieť obom protichodným potrebám.

Sloboda predstavuje aj prijatie nevery - nie ako zločinu, podvodu, či zrady - ale ako prirodzenej súčasti života. Kým umelá vernosť môže vyvolať vo vlastnej duši odpor a neustále vracanie sa k "čo by bolo keby", jedna noc v cudzej posteli môže dušu ukľudniť a my sa radi vrátime k zázemiu ktoré pre nás predstavuje stály partner. Ak sa vzdáme odporu k predstave, že niekto siahal na nášho partnera - odporu, ktorý je len naučený a prevzatý od ostatných chlapov a žien - pretože partner nie je nikdy náš - na tomto kľude a doprianí voľnosti môžeme vybudovať zdravý zväzok. A toto partnerstvo (manželstvo) môže mať podstatne väčšiu trvácnosť než to stojace na piesku veľkých ideálov, ktoré ani nie sú naše.

Aj rozpad partnerstva môžeme prijať ako míľnik na ceste životom, ťo sa raz začne, môže sa aj skončiť - a nie je na tom nič zlé. Moderná psychológia "opravuje" pokazené manželstvá s cieľom predĺžiť ich životnosť. Cieľom je tu umelý koncept trvácnosti vzťahu - človeka prerábame tak, aby mu vyhovel. Ale nemá to byť naopak? Nie je azda prvoradý človek a až potom nadstavbové koncepty - zväzky. Nemá byť manželstvo len cestou, ako urobiť ľudí v ňom šťastných? Nie je lepší úprimný rozvod, keď si všetci vydýchnu, než znásilňovať sa do manželskej modly - aj za cenu utrpenia partnerov, alebo "prerábania človeka"?

A zabudli sme spomenúť deti. Tie sú obvykle "prekážkou" všetkému "krásnemu snívaniu o voľnej láske". "Deti potrebujú rodinu a zázemie!" A šup - máme tu ďalšie dva veľké pojmy, ktoré sa neobťažujeme vysvetľovať a chápať. Zázemie... Nie je lepšie byť s jedným šťastným rodičom, než s dvoma nešťastnými? Rodina... Nie je rodina priestor, ktorý umožňuje dieťaťu rozvíjať sa, poskytuje mu ochranu, vypočutie, pochopenie, podporu? Tou môže byť aj slobodný rodič, ba aj nevlastný rodič môže byť niekedy horší inokedy lepší než ten biologický. Môže to byť náhradná rodina, širšia rodina (vrátane vzdialených príbuzných), mnohočlenná komúna, obec, môže to byť sieť priateľov - kohokoľvek, komu na nás záleží a dokáže dať slovu rodina obsah. Ak rozmýšľame, čo sa deti v neštandardnej rodine naučia, či budú mať potebné vzory - spýtajme sa, čo sa naučia v nefunkčnej rodine? Naučia sa že hodnota je trvanie vzťahu a nie jeho kvalita. Naučia sa hrať šťastných rodičov, napriek tomu, že sú nešťastní. Naučia sa, že manželstvo je hodnota nad láskou, radosťou a šťastím. je to v ich prospech?

Od sexu, vzťahov a zväzkov sa dostávame k širokým, celospoločenským témam. K ekonómii, ktorá stojí, tak ako to už bolo opísané, na "komoditnom fetišizme". Fetišizovanie tovaru. Zneužívanie neuvedomelých potrieb, ich vydávanie sa za iné, falošné potreby a ich napĺňanie nákupmi vecí, ktoré poháňajú ekonomický stroj. Zobrať človeku potešenie z ľudského kontaktu, predstaviť mu sex (umelý komerčný koncept sexu) a sľúbiť mu, že kúpením takej handry a onakej pomôcky sa jeho sexuálny výkon zlepší, sexuálny život okorení, že vôbec bude mať nejaký sex. A človek robí všetko čo môže aby na tento ponúknutý sex dosiahol - bude zarábať a nakupovať - a nikdy nepríde na to, čo naozaj potrebuje.

Človeku vezmú pocit súnaležitosti, lásku, starosť a záujem o druhého - a ponúknu mu produkt manželstva. Ak bude drieť v kancelárii, platiť hypotéku na dom a splácať rôzne bytové zariadenia, nakupovať dovolenky, platiť za manželských poradcov, jeho manželstvo bude fungovať. A o skutočnej potrebe ani nevieme. I bez týchto obchodných značiek ako je sex a manželstvo, rodina, úspech, výhra - by sme vedeli žiť a byť šťastní, milovať, milovať sa, či spájať sa do potrených zväzkov - ale sme leniví a ustráchaní spýtať sa aspoň raz v živote: "Čo naozaj v hĺbke duše chcem?"

"Ja musím uživiť rodinu, ja si nemôžem vyberať!", "Ja musím chodiť do práce, nemám čas filozofovať!", "Keby boli všetci takí múdri, tak tu už nie sme!" - Ohradí sa veľa ľudí. Ich "musím" sú začarované kruhy. Čas na premýšľanie nie ja takým problémom, myšlienka je predsa rýchla - skutočnou obavou je to, na čo by sme premýšľaním mohli prísť. Naše uvedomenie sa by mohlo spôsobiť, že v zaužívanej a zvonku prebratej schéme už viac nevieme existovať. Pocítime k nej odpor hlboký ako naša duša, nechceme v nej zotrvať ani sekundu. Ale čo s rodinou, deťmi, splátkami, hypotékou - kam ísť, kde bývať, kde sa zamestnať? Jednotlivec si s touto lavínou všeljakých "ale" neporadí. Pohnúť s ňou môže len spoločenstvo. Môcť pracovať zodpovedne, na niečo užitočnom, skutočnom, neškodiacom, cítiť naplnenie, radosť z práce, váhu svojho slova a bytosti v nehierarchickom kolektíve.

Toľko sen. A realita? V prvom rade by sme sa mali naučiť na ňu pozerať, aj keď sa nám nepáči. Priznať si, že sa nám nepáči. Nielen že robíme vo fiktívnom, neužitočnom, alebo škodlivom priemysle - pílime si konár pod nohami. Koľko ľudí (nielen teplých) pracuje pre tabakové firmy, automobilky, chemičky produkujúce rôzne jedy, zbrojársky priemysel, vytvára reklamné ilúzie okolo hlúpych produktov, pracuje pre prehnité vládne štruktúry, pre machistické športové mafie, píše lži pre média, zabáva dav (aby neriešil príčiny svojho úmorného života) - sa pýtať nemusím. V hocako špinavých rukách - jesť sa musí, priemysel byť musí, vládnuť sa musí, ľudia sa chcú baviť. Ale len ťažko chápem tých teplých, ktorí pracujú pod psychiatrami, ktorí opravujú ľudí, pretože zlyhávajú byť dobrými "heterosexuálmi", "manželmi", alebo výkonnými "pracovníkmi", pracujú pre kresťanské či extrémistické politické strany, alebo píšu, robia hovorcov, mediálnych poradcov, ekonómov, strážnikov - pre Vatikán! Práca ako každá iná?

Vízia narúšania strnulej predstavy o mužnosti a poľudšťovanie (pobisexuálňovanie) heterákov je pútavá, no zároveň zťažka a pomaly dosiahnuteľná. Čo však chýba nášmu teplému svetu, teplým vzťahom a teplému sexu - čo to hľadáme medzi heterákmi? Ako oddeliť skutočnú mužnosť, to čo je pre nás príťažlivé, od mužných póz, gest, vonkajších prejavov a samozrejme škodlivých zvykov, ktoré sme od "pravých chlapov" odkopírovali? Odpoveď na túto otázku nech je naša domáca úloha. Nech na nás ticho čaká v podvedomí - a kedykoľvek pocítime príťažlivosť, vzrušenie, alebo sme očarení pohľadom na krásneho mužného sexi chlapa, popi tom, že si tento pohľad vychutnáme, skúsme (aj keď to nemusí byť príjemné) pátrať v hĺbke, čo je to - čo nás skutočne oslovuje, čo je pod tým. Môžem skúšať popisovať rôzne črty - sloboda (skutočný duševný pocit, nie politický termín), vyrovnanosť (byť spokojne tým kým som), hravosť a radosť zo života, aktivita, závan dobrodružstva, stopy života na tele - no nič sa nevyrovná tomu, keď tieto (a možno iné) vlastnosti, ktoré spoluvytvárajú záhadu mužnosti, objavíme sami za seba, vlastným pátraním.

Úlohou menšiny - tak ako ju vidím - je stimulovať, inšpirovať a varovať spoločnosť pred jednostrannosťou, machizmom, nefunkčnosťou. Dosiahnúť toleranciu (prižmúrené oko) v stále nefunkčnej spoločnosti - je len ilúzia výhry, stav nebezpečne krehký a dočasný. Skutočné prijatie dosiahne menšina len ak naplní svoju podstatu - dosiahne hĺbkovú premenu spoločnosti tak, aby v nej neexistoval mechanizmus, ktorý by mohol byť príčinou vylúčenia menšiny. Vízia kam chceme dôjsť, je potrebná, hoci je to cieľ vo vzdialenej budúcnosti a možno nás život povedie k inému. Predstaviť si stav, ktorý chceme dosiahnúť. Realizovať tento širší zámer môže byť (na prvý pohľad "paradoxne") jednoduchšie, než pokúšať sa o rôzne čiastkové, individuálne a nezosúladené malé ciele. Ja osobne si predstavujem čas, keď nebudú "gayovia" potrební, keď nebudú "gayovia" ako stav spoločnosti, keď prirodzene, bez vzrušenia, odporu, nenávisti, alebo posmechu - budú sa môcť (niektorí) muži definovať ako muži, ktorí milujú (aj) mužov a muži ktorí sa milujú (aj) s mužmi. Je to len iný výraz pre širokú bisexualitu, ale je menej cudzí, je popisnejší, presnejší a výstižnejší.

Teenageri, svištíci, prísni učitelia a tatkovia

V širšom poňatí, šedá zóna je nebezpečné územie, ktoré nespadá pod dobré, ale ani zlé. Je to šerá oblasť medzi dňom a nocou, v ktorej väčšina len ťažko nachádza orientáciu. Pokračujúc v symbolickej reči, spontánna reakcia mnohých ľudí v stave, keď nedokážu veci vidieť ostro a rozlíšiť jasne, napríklad za súmraku, je povedať: "Je tma." "Nie je vidno." Tak i v súde, či je niečo dobré alebo zlé, v prípade nejasnosti sa "pre istotu" radšej prikláňajú zaradiť vec medzi zlú. Tak sa im nemôže stať, že ich niekto pristihne s dajakou nepríjemnou otázkou. Naozaj?

Homosexuáli často musia odpovedať na stupídne otázky na spôsob: "A ak povolíme homosexualitu, máme povoliť aj pedofíliu, alebo vraždy?" A my nemám inú možnosť, než tým, ktorí vôbec počúvajú trpezlivo odpovedať: Homosexuáli sa snažia o zrovnoprávnenie dobrovoľného sexu medzi dvoma dospelými osobami rovnakého pohlavia. Nikomu sa pri tom neubližuje. Vražda i krádež je násilie proti vôli človeka a ubližuje mu. Pedofília je snaha o styk s dieťaťom, s človekom sexuálne nedospelým - ani tu nemožno hovoriť o dobrovoľnosti a neubližovaní. Do šedej zóny sa dostávame, keď sa začneme pýtať, kedy je človek sexuálne dospelý? Sexuálne dospievanie je proces - takmer celoživotný - a u každého sa začína v inom čase. Pre niekoho už v desiatich rokoch, v extrémnych kresťanských prípadoch až ku dvadsiatke (alebo v manželstve). To už vôbec nehovorím o jeho "zavŕšení". Pre tých chytľavejších - nasledujúce odstavce nie sú žiadna "propagácia pedofílie", ale pripomenutie histórie, rozbor súčasnosti a hľadanie "za" fetišom známym ako "generation gap".

Tento živý a neohraničený problém spoločnosť vyriešila ako z rýchlika: stanovila pevnú hranicu (sexuálnej) dospelosti. Vo väčšine sveta je to medzi 15. a 21. rokom života. Predstavme si napríklad 18-ročnú prielomovú hranicu: Ak 18-ročný chlapec sexuálne experimentuje s kamarátom, ktorý budem mať 18 až o týždeň, dopúšťa sa oficiálne trestného činu. Aj keď sú to milenci skoro rovnako starí a obaja to robia dobrovoľne. Menej chápaví rodičia by túto strnulosť zákona mohli zneužiť. A odpoveď nie je o nič menej jednoznačná v prípade, keď chlap v stredných rokoch žije (a samozrejme spí) s chlapcom pod 18, hoci je tento sexuálne dávno prebudený, je v tomto zväzku dobrovoľne a prípadne i z vlastnej iniciatívy. Je to pedofília? Je to zločin? Viď britský film Clapham Junction. Rodičia majú na jazyku stále celkom podobné slová: "Ty ešte nevieš čo chceš." "On ťa zmanipuloval, aby si si myslel, že to sám chceš." Do 18. narodenín nemáme slobodnú vôľu...

Máme čo do činenia so spoločenskou normou, relatívne mladou, je to taká dnešná móda. Nemusíme lietať ani na kokosové ostrovy, kde v kmeňových spoločenstvách inseminovali dospelí muži predpubertálnych chlapcov, aby zaručili ich plodnosť. I Gréci, ktorých tak oslavujeme pre demokraciu a niektorí aj pre ich "toleranciu homosexuality" - vlasne iba inštitucionalizovali rovnakopohlavnú pederastiu. Mladý dospievajúci muž si našiel staršieho partnera, ktorý ho vychovával k mužnosti a zároveň spolu nadväzovali ľúbostný (a neraz sexuálny) vzťah. Mladé mužské telo v rozpuku sily sa považovalo za ideál krásy, ktorý sa muži snažili získať (a neraz o ne súperili). Výchova je dvojzmyselne erotický proces - keď do neokresaného chlapca "vtláčame" vedomosť, kultivujeme ho, dávame mu pravidlá a obmedzenia, učíme ho žiť medzi ľuďmi, správať sa v spoločnosti, niekedy aj proti jeho vôli (rád by si bral a robil čo chce). Vtedajšia slušnosť však kázala, aby sa mladík bránil, nadbiehaniu staršieho vtipne vzdoroval - hoci sa neskôr poddal. Bola to celospoločenská norma. Tak sa to jednoducho patrilo. Dnes - z pohľadu nášho zkonštruovaného zákona - je to kriminálny čin.

Podružná otázka: Načo načínať tak pálivú tému, keď ešte ani "obyčajná homosexualita" - medzi dvoma jasne dospelými ľuďmi - nie je spoločnosťou prijatá? Mne osobne je nesympatická predstava, že sa musíme hrať na anjelikov a pucovať si zadočky do leskla len preto, aby sme sa väčšine zapáčili. To, že sa tento problém teplých týka je jasné pri krátkom brúzdaní po internetovom porne. Zdrvujúca časť gay porna je zameraná na mladé telá, často teenagerov, čerstvé osemnástky, alebo aspoň nedospelo vyzerajúcich chlapcov (hoci právna klauzula informuje, že všetci modeli dovŕšili vek dospelosti). Ak uveríme tomuto rozsahu teen-pornografie, veľkú časť gayov sexuálne priťahujú veľmi mladí muži. U heterosexuálov to nie je inak.

Aby sme sa vyhli hystérii, musíme "problém" poňať ako ľudskú záležitosť a nie ako právnicku dilemu. Mladý človek sa stáva sexuálnym, keď sa u ňho prebudí sexualita. Keď začne z vlastnej iniciatívy sexuálne žiť. Sexuálna dospelosť je viacmenej novoveký výmysel, pretože ani mnohí dedkovia nedospeli v spôsobe hľadania a realizovania sexuálnych kontaktov ďalej, než pubertálni chlapci. Je to dané samovýchovou (nevýchovou) mužov v našej spoločnosti vôbec. Sexuálne dospievanie sa deje v praktickom živote, na reálnych sexuálnych skúsenostiach. Mladý muž si sám vyberá, s kým tieto skúsenosti chce získať. Ak si vyberie rovesníkov, je to na ňom, ak si vyberie o pár rokov starších partnerov, je to na ňom. Ak si vyberie dospelých mužov, alebo dokonca starších mužov, pretože ho viac priťahujú, alebo k nim cíti viac dôvery (z dôvodu skúsenosti, zrelosti) - mali by sme mu v (aj fyzickom) kontakte s nimi brániť? Mali by sme ho nútiť nájsť si partnerov rovnakého veku, rovnako nedospelých? A ak im nedôveruje, ak sa im nedokáže sexuálne odovzdať, pretože mu prídu neskúsení, necitliví, uponáhľaní - odkážeme mu "tak si niekoľko rokov počkaj"?

Aj ja mám hranice - dobrovoľnosť, sexuálnosť a schopnosť súdnosti oboch partnerov je pre mňa hranicou. Ani je neschvaľujem sexuálne zneužívanie detí. Dieťa je pre mňa ale dieťa, nie sexuálne žijúci teenager. V ekonomickej metafore - spoločnosť systematicky trestá dopyt (starších mužov, ktorí hľadajú mladých partnerov) - ale ignoruje, že tu existuje ponuka (mladší muži, ktorí majú záujem o sex so staršími). Samozrejme ponuku a dopyt môžme otočiť aj opačným smerom. Kľúčovým zostáva pojem dobrovoľnosti.

Toľko k právnemu pohľadu na vec. A teraz sa ponorme do fantázií, metafor, do hĺbky pod povrchom tohto "zakázaného fetišu". Čo mladých mužov priťahuje na starších som už zčasti načrtol. Je to dôvera, v starších mužoch vidia sexuálne skúsenosti, majú pocit, že dokážu k sexu pristupovať citlivo, nesebecky a "odborne" - čo je pre ustrašeného mladého človeka dôležité. Prvému sexu mladí ľudia prikladajú veľkú váhu a časť z nich, tí ktorí sa neženú len za tým "čím skôr zasunúť", chce aby to na prvý krát bolo dobré a príjemné. Prvá sexuálna skúsenosť má veľký vplyv na ich psychiku, na ich budúcu sexualitu, na ich dospelosť v širšom pohľade. Je len prirodzené, že si hľadajú zodpovedného partnera.

Pomimo sexuality, celá naša spoločnosť sa tvári, že je postavená na úcte k starším a odovzdávaní vedomostí a skúseností zrelšími mladším. Je to prirodzené, je to proces vzdelávania, tak ako funguje aj u zvierat. Kým v prípade matematiky, telocviku, umenia, alebo humanitných vied je obvyklé a úplne prirodzené, že učitelia sú tí starší a študenti sú mladší, prinajlepšom rovesníkmi svojich učiteľov - v sexuálnom vzdelávaní, pri odovzdávaní sexuálnych skúseností, je zrazu tento nepomer hriechom. Samozrejme, tak ako integrály netlačíme do základoškoláka, ani praktický sex nesmieme vnucovať deťom, ktoré naň nedorástli. Otázkou zostáva, prečo brániť mladému človeku, aby si za svojho sexuálneho učiteľa - ak má o ňho záujem - nevybral partnera podľa vlastného uváženia?

Ak sa vrátime do našej školskej metafory, mnohí inteligentní ľudia v rôznych dobách postrehli, že vzdelávanie je erotický proces. Spôsob odovzdávania sa žiaka učiteľovi a jeho vzdelávaciemu zámeru nachádza svoje prirovnania v odovzdávaní sa jedného partnera druhému, aby uskutočnil sexuálny akt. Kým my sa vzdelávanie snažíme hystericky odsexualizovať (sedíme v triedach a hráme sa, že sme asexuálne bytosti sústredené len na abstraktný predmet), starí Gréci pochopili viac. Vedome prepojili sexuálne zaúčanie s výchovou mladých mužov. Áno, pedrastické zväzky bol vtedajší spôsob, ako vychovať zdravú osobnosť, skutočného muža. Starší partner odovzdával mladému vedomosti z rôznych oblastí, praktické rady do života, skúsenosti, dozeral na jeho samovzdelávanie - a zároveň medzi nimi prebiehalo erotické iskrenie, romantický ľúbostný vzťah, vzdelávanie sa napĺňalo i fyzicky - sexuálne. Tieto dva princípy výchovy boli neoddeliteľné.

Dnes sa na tieto časy pozeráme s (naučenou) hrôzou. Chýba nám zúfalo komunikácia, vzdelávanie a výchova mladších mužov staršími. Áno, otec na syna drie, pošle ho do školy kde do mladíka vedomosti doslova nalievajú, občas mu jednu struhne, aby vedel "kto je doma pánom". Ale skutočná mužskosť (nie póza) sa neučí, narábanie so slobodou, ktorú vyvažuje zodpovednosť, odvahu ohraničenú súdnosťou, schopnosť vyjarovať svoje pocity, zdieľať ich, pomáhať si, vedieť povedať "nie", "prepáč", "mýlil som sa" - nič také otcovia synom neodovzdávajú. Ak dôjde reč na sexuálne problémy mladého muža, moderný otec sa zmôže nanajvýš na zopár známych fráz, potľapkanie po pleci a pubertálne poznámky, z ktorých nikdy nevyrástol. Mladí muži sa učia žiť sexuálne sami. Mladí muži sa učia byť mužmi sami. Fagani vzdelávajú faganov - máme tu hotový faganistan.

Ak pojmeme medzigeneračnú sexuálnu príťažlivosť ako fetiš, môžeme sa pýtať oboma smermi. Kým v mladý hľadá v starších partneroch skúsenosť, zodpovednosť, citlivosť, alebo si toto tiahnutie môže vysvetľovať ako nevypočutú potrebu vzdelávať sa a nechať sa životom učiť - čo starší muži hľadajú medzi mladými? Niektorí, tak ako učitelia na školách, alebo urečnení deduškovia, prirodzene cítia potrebu vzdelávať, odovzdávať skúsenosť, ktorú nadobudli, rozprávať o svojom živote (aj rečou tela). Je nesmierne veľa pornografických filmov, ktoré napodobňujú školské prostredie. V hĺbke tu možno tkvie potreba po skutočnom vzdelávaní - jedným aj druhým smerom. Zároveň tieto fantázie odkazujú k našej minulosti, odohrávame si v nich príbehy, ktoré sme ako mladí študenti nezažili, ale túžili sme. Možno sme aa zaľúbili do svojho profesora - ak mal výraznú a pre nás zaujímavú osobnosť, ľahko sa môže táto intelektuálna spriaznenosť preľnúť so sexuálnou príťažlivosťou - a kedykoľvek sa nám táto neuskutočnená fantázia pripomenie, túžime si ju zopakovať a možno konečne uskutočniť. Pritom je už jedno, či zostaneme v úlohe študenta, alebo sa prevtelíme do úlohy profesora. Stále si odohrávame tú istú scénu.

V postarších mužoch, ktorí sa nevedia nabažiť mladých tiel (a mladých, vyvíjajúcich sa osobností) cítim hľadanie stratenej mladosti. Môcť si svoju mladosť, svoje objavovanie sexuality (ktorá je už dávno objavená), svoj prvý bozk, sex - zopakovať - inak, lepšie, krajšie, podľa vlastných predstáv. Možno sa vo výraze sexuality pachtíme za neodohranými príbehmi, ktorých je nám ľúto. Chceme druhú šancu. Skúsiť všetko odznova. Možno hľadáme svoju stratenú nevinnosť, čistotu a chceme ich popísať ešte raz, nejakou krajšou kresbou. Prijať svoj životný príbeh tak ako sa odohral a neplakať nad minulosťou ktorá sa nestala, alebo sa stala inak než by sme chceli - môže byť cestou, ako odpovedať na skytú potrebu, ktorá sa nevie prejaviť inak, než sexuálne. Najmä ak sú všetky naše ostatné kanály hluché, vekom zkostnatelé do naučených automatických foriem, sexualita ostáva tým posledným otvoreným poklop(c)om.

Mimo fantázie žiak-učiteľ, vyčnieva ešte jedna - ktorú v modernej webovej komunikácii poznáme ako "dad-son fetish". Starší partner sa prevteľuje do úlohy otca, mladší do úlohy syna. Incest je prijímaný v dnešnej spoločnosti s podobnou hystériou, ako homosexualita, alebo pederastia. Znova by sme sa mali sústrediť na to, či sa jedná o dobrovoľný vzťah medzi dvoma súdnymi, sexuálne prebudenými a uvedomelými ľumi. Či už sa jedná o skutočných príbuzných, alebo častejšie len hru medzi pokrvne cudzími mužmi, pod povrchom tohto fetišu môžeme hľadať svoje nenaplnené očakávania k svojim rodičom, pokus o novú šancu v nie-veľmi-podarenom vzťahu s vlastnými deťmi, možno nevypočutú potrebu mať vlastné dieťa a mať komu odovzdávať svoju skúsenosť a porozprávať svoj životný príbeh. Z pohľadu mladého človeka, vzťahy s otcami, tak ako som ich už načrtol, dnes nestoja za veľa, sú viacmenej nutným minimom. V predstave sexuálneho (fyzického, tesného, intímneho) kontaktu s otcovskou figúrou sa môže zrkadliť naša túžba vtiahnuť do svojho života osobu, ktorá by bola skutočným otcom v mnohých rovinách - tak ako sme si ho predstavovali, to čo sme od neho očakávali, to čo sme od neho potrebovali. Zopakovať si detstvo, dospievanie, výchovu - tak ako by sme ich chceli mať - a tak ako sa nám to nedostalo.

Oži v(o vlastnej) koži

Naznačil som, že fetiš ako jeden z nástrojov sexuality nepozná hranice. Kým hrôza sa v extréme stáva smiešnou, to čo je smiešne môže byť nakoniec smutné a smútok vie zasa sám seba vyčerpať - sexualita siaha aj do tých najtemnejších oblastí, kam sa niktorý z týchto pocitov neodváži. Sexualita dokáže obaliť strach, násilie, zosmiešniť, aj preklenúť tragickosť. Ešte veľa fetišov sme nespomenuli... ale aj v ich prípade môžeme nazrieť, čo sa skrýva "pod čiernym latexovým zovňajškom". Je zvláštne, že kým moderný sexuálny (homosexuálny) muž často nachádza seba-sama v sadomasochistických hrách a rozkoš v bolesti - podobnú "rozkoš" poznali aj stredovekí mnísi - v praktike mortifikácie tela. Pamätáme sa ešte, s akým duchovným zámerom sami seba bičovali?

Ako otroci sa poddávame (sexuálnej) svojvôli svojich pánov, podľa modernej psychológie to odôvodňujeme svojimi príliš poníženými, alebo príliš zodpovednými pozíciami v zamestnaní. Len máloktorí dokážeme uchopiť hlbšiu potrebu - poddať sa svojmu životu, nechať ho plynúť, nechať niektoré veci na výbere Náhody - aby mal šťavu - a na druhej strane prevziať v ňom kontrolu a čo je dôležitejšie - zodpovednosť. Tak ako sme fetišizovali rôzne nebezpečenstvá, aj "medical fetish" v podstate obaľuje častý strach. Vzťah lekára a pacienta je je dominantne-submisívny a neraz aj sado-masochistický vzťah, v ktorom dochádza k výmene sily. Odovzdávame sa do rúk druhému človeku, jeho profesionálnym vedomostiam. Teplí s gustom pijú z pyjov prúdy moču vo "vodných športoch" a paralelne si zatiaľ existuje alternatívna technika zvaná "urinoterapia" - liečba močom. Náhoda? V našom starilnom svete, posadnutom nevinnosťou, čistotou, panenstvom - nás priťahuje špina - druhý pól. Nevypočutá potreba sa hlási o slovo - prostredníctvom sexuality.

Toto prepojenie sexuálneho fetišu a hĺbok duše sa môže zdať nanajvýš vykonštruované. Cieľom jeho rozboru a hlavne sebapozorvania - nie je "vyliečiť" alebo "vysvetliť". Fetiš vychádza z duše a tá nepracuje s vysvetleniami - tie prenecháva rozumu. Nie je tu cieľ, ale skôr cesta - žiť svoje fetiš uvedomelo, vnímať ho do hĺbky, nadviazať s ním (a svojou dušou) rozhovor. Akiste, hovoríme o metafore, ale žiaden psychiater, ani študovaný odborník nemôže vedieť o našej duši viac, než my sami. Nebolo by šťastné, ak tieto súvislosti jednoducho preberieme ako niečiu cudziu teóriu. Vždy je lepšie, ak k nim dôjdeme sami, žitím života, svojimi zážitkami a skúsenosťami. Aj keď to, čo takto vytvoríme, bude stále len predmetom viery, bude to viera postavená na tých najpevnejších možných základoch - na osobnej skúsenosti. Viera, podobne ako mýtus, sa nemusí opierať o dôkazy - jej úlohou je sýtiť dušu človeka, robiť jeho život kvalitnejším, hlbším, plnším.

Moderný človek uteká pred vierou, lebo uniká pred dogmatickými systémami náboženstiev. Žije ako zrnko prachu vo vetre. Oddáva sa rôznym fetišom, ktoré nadôvažok pomenúva cudzími slovami. Máš rád "cuddling"? Čo je tvoj "kink"? Si na "sado-maso"? Si "top", alebo "bottom"? Máš rád "yellow"? Nechceš skúsiť "fist"? Tieto cudzie pojmy sú ako dvere, oddeľujú nás od významov, obsahu a hĺbky slov. Svetom fetišov môžeme byť úplne pohltení, stráviť v ňom celý život... ale nezabúdajme vychádzať von. Ak nás jeden fetiš prestane napĺňať, nehľadajme si rýchlo ďalší, extrémnejší - zamyslime sa, čo nám chcel ten prvý povedať - a či sme ho vypočuli.

Za dverami fetišov, ktoré vôbec nie su zamknuté (stačilo by stlačiť kľučku), nájdeme svoje skutočné, hlboké potreby. Niektoré je naplniť nesmierne ľahké - s inými sa budeme musieť pasovať celý život. Za mnohými fetišmi nájdeme potrebu príbehu. Dať chaosu svojho života formu, širší kontext. Každý potrebujeme vedieť (druhým i sebe) rozprávať svoj život ako príbeh. Nielen keď budeme hojdať na kolenách vnukov, alebo netere. Zatiaľ žijú teplí ako také zvieratká - tu práca, tam diskotéka, sem vzťah, tam sex, tu výlet, ta kino. Bezprízorne od jaslí až do hrobu. A naša duša sa môže aj zblázniť. Možno nás spoločnosť prijme, možno nie. Pre všetky prípady máme (nájdeme) spôsob existencie. Pre nás samých je dôležité byť úprimní k sebe, byť kým sme, rozvíjať svoje danosti vo všetkých rovinách. Vnímať, zažívať, a zároveň čítať svoj životný príbeh. Pozerať sa na seba v kontexte dejín, spoločenstva kde žijeme, aj svojej vlastnej komunity. Pozorovať svoje začarované kruhy, pracovať na svojom rozvoji. A z nadhľadu, vnímať krásu vo všetkom snažení, úspechoch aj neúspechoch, vo všetkej radosti, aj utrpení, ktoré prežívame.