Neviem Ti prísť na meno

1.2.04

Ako nás skloňujú v novinách, v televízii - a ako o nás rozpráva ulica? Ako nazývame sami seba a prečo?

"O tom, že aj teplí sa môžu stať kovbojmi."

Tento článok existuje aj v "obrázkovej verzii". Ilustrácie dopĺňajú a rozvíjajú text úvahy, tvoria s jeho obsahom previazaný celok. Pomáhajú vžiť sa do odovzdávaných myšlienok, precítiť ich - podobne ako príbeh umožňuje "zažiť" to, čo by čitateľ v podobe radu tvrdení ľahko odsunul. Obrázky môžu zachytávať aj nahé ľudské telo, jeho časti, pohlavné orgány, ich úpravy; fotografické náznaky sexuálneho aktu, alebo jeho vyobrazenie na historických artefaktoch (hoci som sa súčasnej priamej pornografii vyhol); tak výjavy ľudskej blízkosti, nehy a intimity - ako aj znepokojujúceho násilia rôznych druhov; objekty fetišov a scény alternatívnych sexuálnych praktík (ktoré boli predvádzané na verejnosti) bez kopulácie samej. Pre niekoho ich zhliadnutie môže byť nepríjemné až traumatizujúce - preto ponúkam v prvom pláne túto verziu bez obrázkov. Obrázky prikladám s úmyslom ilustrácie textu, ktorý je obsahovo určený dospelým (dospievajúcim, sexuálne uvedomelým) osobám. Načítanie grafického materiálu môže trvať dhlší čas, v závislosti na rýchlosti pripojenia. Nasledujúcou linkou sa môžeš presunúť na obrázkovú verziu.

Zahľadiac sa do histórie i súčasnosti, je až zarážajúce, aký pestrý výber rôznych postojov spoločnosti i jednotlivcov, v rôznej vzájomnej väzbe, sa rozvinul prekvitá v otázke homosexuality. V panickom strachu z neznáma (a tiež neznámeho pôvodu) tak ľudia kľučkujú medzi množstvom rôznych názorov a póz - namiesto toho, aby uchopili do rúk prostotu a neškodnosť pravdy. Ako človeku, ktorý sa snaží hľadať rovnováhu v aspektoch života, mi nie je cudzí postoj tak konzervatívny, ako i liberálny, tiež dôverčivosť a zároveň i prirodzená opatrnosť. Rozumiem preto aj nedôvere, ktorá môže vzniknúť pri prečítaní slov nesúcich sa v duchu sebou-deklarovanej neškodnosti: "Neublížte mi, ja som neškodný." Myslím si, že pravda sama ublížiť nemôže. Len spôsob, ako s ňou kto naloží.

Slovenská spoločnosť sa vo svojich postojoch voči homosexualite vyznačuje - v posudkoch domácich i zahraničných pozorovateľov - ako značne konzervatívna, podľa slov iných zaostalá a neotvorená. I keby takou nebola, médiá a politici (alebo mediálna politika) ju o tom neustále presvedčujú. Opakuje sa staré porekadlo "Donekonečna opakovaná lož...". Dôvodov by bolo možné nájsť bezpochyby nespočet - jedným z nich, ktorí si mnohí domáci homosexuáli uvedomujú, je nešťastný výber (i keď ho často výberom nemožno nazvať) osôb, ktorí ich reprezentujú v médiách a pred ľuďmi oprávnenými k rozhodnutiam. Rovnako tak nešťastná náhoda odporcov a nešťastných výrokov z ich úst. Akoby sa podstata diskusie rozplývala na zle volených slovách hnevu, podráždenia a osobných invektívach. Posúvame sa tak iba medzi reakciami na čiastkové výroky, neraz len medzi reakciami na niektoré konkrétne slovíčka, ktoré nie sú niekomu po chuti. Chýba zmierlivý tón, ochota k postupným krokom, vôľa k hľadaniu cesty - namiesto škatuľkovania a prikláňania sa k extrémom.

Západné krajiny nie sú tým spoločenstvom, ktoré by historicky prejavovalo najpriateľskejšie postoje voči odlišnej sexuálnej identite. V moderných dejinách je to však práve ono, ktoré širšiemu svetu ponúklo "práva sexuálnych menšín". Predchádzajúci "teplý tucet" mapoval svojim spôsobom časovú súslednosť vo vývoji postojov industriálnej spoločnosti 19.-20. storočia. Kde, na ktorom stupienku sa nachádza naša slovenská?

V nejednej kozmológii číslo 12 predstavuje istý cyklus, po jeho uplynutí sa dostávame na vyššiu úroveň. Myslím si, že aj po zotnutí 12 hlavého draka predsudkov má "komunita inakších" kam smerovať. Nie je dôvod otáľať. Problémom je práve formovanie názorov a povier. Kým teplý človek môže vychádzať zo svojej vlastnej skúsenosti, heterosexuál, ktorému je citový svet vo vzťahu k rovnakému pohlaviu viacmenej bytostne cudzí - musí vychádzať z názorov svojho prostredia. Je mi nesmiernou záhadou - ak vezmeme do úvahy fakt, že "takýto citový svet" môže spoľahlivo popísať len niekto koho sa týka, teda teplý človek - prečo heterosexuálna väčšina vo svojich "názoroch" vychádza zo všetkého možného len nie priamo od teplých. Namiesto toho, aby sa spýtali nás: "aké to je?" "príjemné, nepríjemné?" "potrebujete niečo, čím vám to môžme uľahčiť?" - obchádzajú nás, obchádzajú sexualitu ako skutočnosť, ako život - a pociťujú potrebu vytvoriť si postoj. Podobne by sme si mohli "urobiť názor" na ryšavých, pehatých, ľavákov, mentálne retardovaných - na hocičo - bez toho, aby sme vedeli aké to je byť jedným z nich. Nie je to svojej podstate absurdná idea?

Kým v starom svete sa názory formovali niekde medzi ústným podávaním a oficiálnou (náboženskou alebo štátnou) dogmou - dnes táto veličina vzniká kdesi medzi "ulicou" a všadeprítomnými médiámi, ktoré prevzali úlohu informovať nás o tom "čo je pravda" a "aký máme mať na čo názor". Panuje všeobecná pohodlná spokojnosť s tým, že máme závislé ale aj nezávislé média, ktoré nám predstavujú celú paletu názorov, "ktoré si dozaista všetci všetky vypočujeme a hľadáme si pravdu niekde uprostred medzi nimi". Je zarážajúce, akým spôsobom sme zabudli na dobu totality - keď všetky prostriedky (a teda i moc) boli v rukách jednej skupiny a tá teda mala pod kontrolou aj médiá a právo rozhodovať o informáciách ktoré k nám putovali. Je naivitou myslieť si, že médium dnes nik nevlastní. Moc je v trhovom hospodárstve sústredená v rukách vedenia veľkých firiem a obchodných korporácií - tie vo väčšine prípadov vlastnia i médiá a teda právo na definovanie Pravdy. Ani najzaťatejší demokrat, liberál či pravičiar nemôže pochybovať, že informujú o tom, čo chcú aby sme počuli. Ale ako sme teda od čias totality postúpili? Namiesto toho, aby sme pokračovali v dobrom a poučili sa zo zlého - rozhodli sme sa masovo zabudnúť. Respektíve, zakliali sme totalitu do jedného slovíčka "komunizmu" - a myslíme si, že ak sa vyhneme tomuto jednému slovíčku, nesloboda nám nehrozí.

Buzna, točka, moja, teta - bude z toho celá veta?

Ale po poriadku - ako sa to týka teplých - a ako sme sa do tohto stavu dostali? Ako historicky vzniklo informačné povedomie o sexuálnej identite? Pohanská mytológia pretrvávala po stáročia od zavedenia kresťanstva - možno v premenovaných obradoch, ktoré so sebou niesli i prvky sexuálne slobodomyseľnejšieho sveta (veľkonočné artefakty, máje, karnevaly - prezliekanie). Oficiálnou dogmou však zostávali kresťanské prikázania, ktoré postavili sodomiu - nielen akt z nej vyplývajúci, ale i v samotnej bytostnej podstate - na hranicu. Ľudia boli poučení, že sodomia je zlo, také strašné, že by sa o ňom nemali ani hovoriť, ba ani uvažovať... z čoho vznikli paradoxné situácie, keď ju ľudia praktizovali, ale nevedeli, že je to "to". Podobne to vidno dnes, keď sa politici v médiách ohadzujú slovíčkami - a prostý ľud občas ani netuší, čo znamenajú. Ale to im nebráni urobiť si názor... Omnoho vážnejšia situácia nastala s nástupom viktoriánskej éry, priemyslu, kapitalizmu a buržoázie (skúsme vnímať obsah slov, nie ich patinu) - teda novej strednej vrstvy kdesi medzi bedačou a bohatými-po-krvi. Vytvorila si novú, nevídane tuhú morálka. To je doba Oscara Wildea, ktorý sa za svoju "lásku, ktorá sa neodvažuje vysloviť svoje meno" dostal na ťažké nútené práce.

S rozvojom čohosi, čo samo seba nazvalo "humanizmus", vedy a medicínskej psychiatrie vznikli pojmy "heterosexualita" a "homosexualita" - ktoré na tú dobu uľahčili "iným" život. Vďaka tomu, že sa začala inakosť považovať za chorobu - za ktorú človek tak-nejak nemôže - homosexuáli už neboli zabíjaní, alebo väznení, ale "iba" liečení. To neraz znamenalo iba inú formu stredovekého mučenia (potreba tejto svojskej zábavy pretrváva, už sa len inak nazýva) - rovnako krutého, ale zároveň nedobrovoľného. Dones nám tieto dve škatuľky spôsobujú strašné prekážky v slobodnom poňatí vlastnej sexuality. Ja osobne vidím v minulom i dnešnom slovníku toho-ktorého spoločenstva odraz charakteru národa alebo komunity - s významom o to väčším, že žijeme v mediálnej "slovíčkovej spoločnosti".

Pozrime sa ako pomenúvala teplých anglofónna kultúra. Kým v prípade "lesbian" alebo staršieho "sapphist" sa odkazuje ešte na antickú mytológiu a poéziu - na grécky koncept normovanej pederastie (eromenos a erastes, ako aj nespočet rovnakopohlavných záletov božstiev a hrdinov) sa rýchlo vo väčšinovej spoločnost zabúda. Nahrádzajú ho populárne náboženské výrazy ako "sodomite", na počesť zničenia Sodomy a Gomory, kde "hriešnych" obyvateľov spálil zlostný Boh - hoci sa zabúda na to, že sa previnili skôr nepohostinnosťou, než sexuálnými chúťkami. A zabúda sa na to, že ak nejaký dom trafil blesk, tiež "to bol Boh, kto rodinu potrestal". Tiež ľudové pomenovania - "fag" a "faggot" - odkazujúce na raždie, ktorým sa prikladalo pod hranicu, kde horel človek. Medicínsky pojem homo-sexual (jazykový kríženec gréckeho a latinského slova) sa veľmi neujal. Namiesto toho film i televízia sledujú obľúbené koncepty ako "sissy", "poofter", "nancy", daisy" - ktoré sa používali pre zženštilé, afektované, nešťastné stvorenia - ktoré sú tu na to, aby sme sa na nich bavili, prípadne si udreli.

Prechádzame medziobdobím, keď už homosexuál nie je nutne iba komická postava, ale aj potenciálnym zločincom. Neskôr sa stáva večnou "obeťou" (ako napovedá rovnomenný prelomový film Victim), ktorý je odsúdený na to, aby celý život (aelbo dej filmu) trpel a nakoniec spáchal samovraždu, v lepšom prípade je zavraždený niekym iným. Až v 1969. roku, keď "perverts" už neboli ochotní znášať neustále šikanovanie policajtov, po raziách v new-yorkskom podniku Stonewall sa spustila lavína protestov a verejne vystúpilo LGBT hnutie. To za svoj prevzalo slovník dovtedy používaný heterosexuálmi - hoci v negatívnych významoch - hoci sa pokúsilo vytriediť to lepšie z neho. "Lesbian" malo stále svoj základ v mytológii, zaužívané slovíčko "gay", aj keď používané ako nadávka (teplí boli obvykle vnímaní ako "pochabí, hopsajúci, sladko vyškerení buzíci"), znamená v pôvodnom anglickom význame "veselý" - čo má svoj pozitívny význam.

"Bisexual" sme prevzali z medicíny, aj keď je to novotvar odkazujúci na Kinseyho teórie a "transgender" - je slovo úplne moderné, vzišlo z takzvaných "gender studies", teda rodových štúdií. Keďže je nesmierne nepraktické vymenúvať všetky tieto slová (a ďalšie - ako "transvestite", "asexual" a všetky pojmy odkazujúce k jednotlivým praktikám a nie k samotnej orientácii na to ktoré pohlavie) - ustálila sa skratka LGBT (LGBTTA), ktorá sa ale sotva dá používať ako slovo. Tým sa stal až výraz "queer" - v preklade "divný" - ktoré sa tiež doposiaľ používalo ako opovrhnutie, aj keď nám to našťastie v slovanských jazykoch nejde veľmi do hlavy. Keď mi niekto povie, že som divný, skôr ma poteší než urazí - aspoň nie som normálny, priemerný, nedajbože fádny. Je nanajvýš neobvyklé a dokonca prekvapujúco zaujímavé sledovať, ako menšina dokáže uchopiť nadávky (v istom pohľade náboje dnešnej informačnej moci) - a pretvoriť ich na oficiálne a velku pozitívne výrazivo. V biblickej terminológii "pretvoriť meč na radlicu". Samozrejme, záleží na tom s akým úmyslom a zafarbením vezmeme tieto slová do úst. Žiaden jazyk nie je emocionálne sterilný.

Na Slovensku po slovensky ... aj keď prihriatô

Slovenská ulica používa takmer rovnocenné výrazivo. I keď, pomimo nepoužívaného kostolného konceptu "sodomia", sa o homosexualite začína hovoriť v prvej ČSR či v ČSSR len veľmi zriedkavo - aj to z medicínskeho hľadiska. Teplá vlna tak zdanlivo prichádza zo západu, aj so svojim slovníkom. Medicína "obohatila" náš jazyk o hybridného "homosexuála" - ktorý zľudovel v podobách "homoš", "pupuš" a iných zdrobneninách - ekvivalentných anglickému homo, sissy, či poof. Čisto miestnymi írečitými špecifikami sú buzerant, buzík a buzi - pochádzajúcimi z nemčiny - a používanými ako dvojtvar. V prípade sloveso "buzerovať" odkazujú k nezmyselnej vojenskej šikane, ponižovaniu a v najširšom poňatí k obťažovaniu. Buzerant je ten, kto nám nedá pokoj - snáď tvor bez hrdnosti, ktorý sa nás za každých okolností pokúša dostať do postele a robiť tam s nami "tie veci". "Heteráci" - pojem pochádzajúci naopak z teplého sveta - pravdepodobne príliš "nadržiavajú" a myslia si že sú neodolateľní - aj keď niektorí z nás by si radšej dali vŕtať do kolena, než mať niečo s týmito (znova využijem predsudok) primitívnymi, obmedzenými, hlúpymi, neumývajúcimi sa a smrdiacimi tvormi, ktorí sa vyznačujú skupinovým myslením, úbohou fantáziou, neustálym myslením na sex s opačným pohlavím, sú od prírody záletní, nemajú umelecký talent, nedokážu rozprávať o ničom inom než o športe, sú zúfalo súťaživí, neznesiteľne majetnícky, smiešne infantilní a strašidelne agresívni ... Sympatie sú skrátka obojstranné.

Ak sa háklivej veci chytíme racionálne - nepostaví sa - heterosexuál je ten, ktorý nám "nedá" a teda nás nezaujíma. Druhým výlučne lokálnym slovom je "teplý" (podobne v maďarčine "meleg") - k čomu konkrétne v slovenskom kontexte či v histórii odkazuje sa mi háda veľmi ťažko. Rozpálený? Večne nadržaný? To nie je až taká urážka. Keď niekto povie "teplé mlieko", je to normálny neutrálny výraz - no keď o niekom povieme že je teplý (a nemyslíme tým termoregulačnú anomáliu) mal by sa červenať? Možno preto sa táto "láskavá" forma urážky (aj keď znova záleží, s akým postojom ju kto vezme do úst) stala jednou z najobľúbenejších v slovníku slovenských homosexuálov, po prevzatom slovíčku gay. S trochou fantázie môžme tieto dva "nevinné" výrazy porovnať a navzájom ich v tomto kontexte prekladať. Je vecou takmer suchého konštatovania povedať "som teplý" - nie je treba preto ťahať do jazyka poslovenčené novotvary ako "gej". Možno sa ujmú vo formálnej publicistike, no v osobnej výpovedi stále prevažuje "teplý" a "gay". I keď, v detailnom pohľade - hoci americké lesby občas používajú výraz "gay people" i na seba sama - gay je najčastejšie považované za mužské slovíčko a lesba jeho ženský variant. A teplý/teplá sa zdá byť rodovo ohybným pojmom. Priam sa nám ponúka využiť tento výraz pre omnoho širší pojem "queer", ktorý zatiaľ nemá v slovenčine obdobu - a preto ho používame v neprekladanej forme na zahrnutie celej "inakšej" komunity - gayov, lesieb, bisexuálov, transgenderov, gender benderov, ba aj EMO a emu.

Na druhej strane, nazývať bisexuála či transgendera, alebo púheho transsexuála "teplým" v ľudovom jazyku naznačuje, že je to človek, ktorý sa sexuálne orientuje výlučne len na rovnaké pohlavie - čo nemusí byť a nie je pravda - a vyvoláva to zmätok v zaužívanej slovenčine. No musíme si priznať, že slovo "queer" samo o sebe pôsobí v slovenčine stále voľajako "divne". Nie je vžité, nepasuje foneticky, graficky, nedá sa tradične skloňovať. A možno je to tak dobré... pôsobí rušivo, prevratne - podobne ako iná sexualita sama. Podobne cudzo pôsobia i slová bisexuál (neexistuje "zľudovelá" podoba - nanajvýš skratka "bi") a ďalšie, ktoré "queer studies" stále generujú: transvestita (ten kto sa prezlieka do šiat opačného pohlavia, hoci čo sa týka sexuálnej orientácie (preferencií) môže byť homo, hetero, aj bi-sexuálom), jeho rodové verzie ako drag-queen (muž prezliekajúci sa za ženu, "kráľovná prevlekov"), drag-king (ženský náprotivok "v saku"), širší pojem gender-blender (ten kto prekračuje, zastiera rody - teda škatuľky, normy, predurčenia), transsexuál (ten kto prekračuje pojem pohlavia, obvykle "žena v mužskom" tele či naopak, obvykle sú to ľudia, ktorí očakávajú alebo už podstúpili operáciu na zmenu pohlavia), alebo univerzálny pojem transgender - ktorý vystupuje i v skratke LGBT - údajne zastrešujúce všetky predošlé medziľahlé medzirodé kategórie. Občas sa ozývajú názory ako využiť slovenskú špecialitu "stredný rod" - no tu si musíme uvedomiť, že sa jedná len o púhu gramatickú kategóriu - a aj čisto ženské slová ako "dievča", alebo mužské "chlápä" sú stredného rodu. Keď sme dokázali prijať do slovenčiny automobil (naproti poľskej poslovančenej obdobe "samochud") a mnohé ďalšie mixéry, televízory, moderátorov, politikov, prezidentov, snáď to dokážeme i s niekoľkými rodovými (genderovými) výrazmi.

Nakoniec sa dostávame k jednému veľmi zaujímavému javu, ktorý by mal mať každý, kto s teplým slovníkom narába, neustále na pamäti. Menšina je schopná vstrebať a používať aj omnoho hanlivejšie výrazy - pre seba sama - mnohí teplí napríklad nemajú problém s tým nazývať sami seba (často v humornom doberaní sa) "buzerantami". Avšak tieto slová, ak zaznievajú z opačnej strany (médiá, alebo len neopatrní heteráci), sa teplých takmer bez výnimky ešte stále dotknú.

Takto sme popísali zaužívané výrazivo v oboch táboroch (ak sa chceme hrať z dlhej nedeľnej chvíle na vojnu) - no zostáva oficiálna podoba jazyka. Tá je kupodivu ešte kostrbatejšia, než prostý ľudový jazyk. Kým mnohí politici nám nevedia prísť na meno a so strhanou tvárou sa uchyľujú k výrazom ako "perverzní", predsa len zarážajúca je tuposť mediálnych "spisovateľov". I keď len na prvý pohľad - vieme, aká inteligenčná kategória sa neraz skrýva za napudrovanými tvárami moderátorov, alebo aká bulvárna úbohosť za zvučnými menami mnohých "slávnych" žurnalistov. Je nesmierne zarážajúce, ako málo sa v médiách objavujú najbežnejšie používané slová "gay a lesba" zrozumiteľné na všetkých stranách, ktoré LGBT/queer hnutia prevzali takmer za oficiálne. Ak ich berú správy vôbec do úvahy, gayovia ešte obstoja dobre, no úbohé "lesbičky" darmo opakujú, že toto slovo je zdrobneninou (tak ako teploško, homoško, pupuš, buzík) - od slova lesba, ktoré sami na seba bezo studu homosexuálne ženy používajú. Najčastejšie však počúvame práve o homosexuáloch - čo jeho používatelia považujú za korektný, formálny výraz - no zároveň akési zadné vrátka z komplikovaného labyrintu sexuality. I keď každého poteší uvedomelý "homosexuál" viac než urážlivý "buzerant" - toto slovo stále odkazuje k medicíne, chorobe a pokusom liečiť ľudskú prirodzenosť - a queer ľudia by naň radšej konečne zabudli.

Interné boje o slovíčka preváži vnímanie, že v správach, ktoré sledujú aj obyčajní, laickí, vidiecki ľudia - slovo homosexuál pôsobí ako hrozitánsky konštrukt, tajomný, temný (v tradičnej ľudovej logike = "zlý"), neznámy a nezrozumiteľný - slovom cudzí. Tak ako pôsobí cudzo toto slovo, tak cudzo je teda predstavovaný aj homosexuál - ako novinka, niečo čo prišlo zvonku, niečo čo tu nikdy nebolo a teda medzi nás nepatrí. Toto je psychologický efekt - pravý opak toho, čo sa snažíme povedať: že sme tu vždy boli, sme a budeme - len sa teraz nebojíme o sebe verejne rozprávať. Úplne bláznivo a neprofesionálne znejú potom spojenia ako "homosexuáli a lesbičky" - kde jedno poníma druhé. Možno je chybou, že médiá nedostali nikdy žiadne oficiálne inštrukcie (žiadosť, prosbu, návrh) - ako s novými konceptami zachádzať - a tak stále prevažuje amatérizmus. Je zároveň škoda, že sa nepokúšajú viac pracovať s (a vysvetľovať) pojmy ako queer, transgender, transsexuál - aby sa tieto dostali do širokého povedomia a snáď vyprovokovali tak masu, ako aj Ústav, aby hľadali slovenské náprotivky.

Hororové telenovely ... a ešte o nich!

Či si človek zapne rozprávku, televízny program pre mladých, alebo romantický celovečerný film - rinú sa na neho stovky výjavov v ktorých, pokiaľ v nich niekto s niekym chodí, má vzťah, zakladá si rodinu, alebo sa zamiluje, trpí pre neopätovanú lásku, rozlišuje medzi vzťahom a láskou, podstupuje pre lásku útrapy, vyslovuje ju, dáva ju najavo, alebo ju ospevuje - vo všetkých týchto obrazoch vystupujú on a ona. Dievča miluje chlapca, chlapec miluje dievča. Táto zdrvujúca totálna prevaha vysiela hneď prvoplánový signál - "takto sa to má" - s nevysloveným, ale tušeným a priam samozrejmým len takto sa to má. Mladý človek, ktorý sa z nejakých dôvodov nedostane k pozitívnym, alebo aspoň vyváženým zdrojom informácií o iných pohlavných a sexuálnych identitách, ktorý vyrastá v spoločenstve a zároveň mediálnej kultúre, ktoré vyznáva heterosexualitu ako normu a jediný správny spôsob ako žiť, si takto podstúpi veľmi náročnú cestu sebaprijatia. O mnoho neskôr, ťažšie a bolestnejšie sa so svojou danosťou bude vyrovnávať. Veď všetky hviezdy a celebrity, všetky postavy a páry zo seriálov, všetci moderátori sú hetero. Ešte aj tie mizerné správy čítajú na striedačku on a ona.

Nehovoríme však len o zdržaní a zmätení. Človek ktorý objaví a prizná si svoje hlboké túžby po citovom a telesnom kontakte s ľuďmi rovnakého pohlavia - nemá veľa príkladov, ako sa k niekomu priblížiť, ako mu dať najavo svoje city. Nevidí príbehy, v ktorých by sa mohol inšpirovať ako podať a vysvetliť blízkym, priateľom a ľuďom o ktorých má záujem - svoju náklonnosť. Ak to vezmem zo široka - nikto mu neukáže, ako nadväzovať vzťahy, ako sa vysporiadavať s ich problémami, ako s nachádzať aj rozchádzať, ako si prejavovať nežnosti, nedajbože "čo v posteli". Nie že by to musel vidieť, ale heterosexuálnych príkladov je všade dosť. Nemusíme sa všetko učiť z televízie, určite stojí za to experimentovať a tvorivo hľadať svoj vlastný prístup a nové cesty - to je konieckoncov devíza neľahkého života "inakších" - ale také to základné "ako na to" sa sotva dozvie od svojho heterosexuálneho okolia. Samozrejme, sme ľudia a láska je láska - bez ohľadu na to ku komu - no predsa má teplý životný príbeh svoje vlastné špecifické zvraty. A tento príbeh je treba rozprávať, počuť a vidieť. Ochudobnený nie je len gay, lesba či transgender, ale aj heterosexuáli - ktorých by nová zdieľaná skúsenosť mohla v rôznych rovinách obohatiť. Ani oni - priatelia, kolegovia a rodičia teplých - sa napokon nedozvedia, ako dospelo, rozumne i citlivo reagovať na zverenie sa s odlišnou sexualitou, nebodaj na vyjadrené city od niekoho toho istého pohlavia.

Obvykle sa "tolerancia odbaví" tak, že sa homosexualita opatrne spomenie ("on je gay"), s okato moderným postojom ("mne to nevadí, že je gay") ... a hotovo. Ak sa už queer téma predsa len dostane na pretras, ten spôsob akým sa s ňou narába - spôsob ako sa rozprávajú príbehy queer ľudí - sa nemotorne potáca medzi mantinelmi neúprimnosti, nevedomosti a nemohúcnosti. Ešte stále sa venujeme tomu "či ma homosexuál právo na existenciu, alebo nie", "či ho máme zabiť, zbiť, ľutovať, liečiť, alebo rešpektovať" - nezmysly patriace do minulého storočia. Nezaoberáme sa vôbec skutočným potenciálom spolužitia sexuálnej menšiny s väčšinou, alebo problémami vo vnútri komunity, či nebodaj tými intímnymi, ktoré majú teplí tak ako hocikto iný. Sami sa "dozblbnutia" snažíme predvádzať na verejnosti ako "slušní spoluobčania", ako "neškodní milí ľudia", alebo ako "bezbranná a utláčaná menšina". Hoci to v isom kontexte je pravda, nepreháňame to so zaklínaním do vlastnej biedy?

Neraz sa vidíme v rôznych filmoch a seriáloch ako "asexuálne bytosti" - dobrý kamarát, dobrý kolega, dobrý učiteľ, dobrý študent - ktorý je "homosexuál" skôr tým, že sme naň nalepili toto slovo. Nanajvýš má divný účes, ale vôbec nič nevieme o jeho citovom živote, o tom kto na neho čaká doma, že okrem toho že vysáva, umýva riad, zarába - má spálňu, ktorú zdieľa s partnerom - milujú sa (a je to "normálne"), majú svoje starosti, hádajú sa, trpia... Jednoducho žijú. Nič proti tomu, zobrazovať nás práve v tejto optike má svoje odôvodnenie - v prvom pláne - heterosexuáli potrebujú pochopiť, že teplí sú ľudia, ktorí majú viac rozmerov, než len to "čo robia v posteli". O tom heterosexuáli až príliš premýšľajú a zabúdajú na naše ostatné ľudské rozmery - sme vzdelaní profesionáli, umelci, alebo mechanici, varíme, máme svoje hobby, športujeme, chodíme za kultúrou a medzi ľudí. No keď už to niektorí pochopia, zabúdame im pripomenúť, že sme stále aj sexuálne bytosti - dotýkame sa, bozkávame a milujeme. Dochádza tak k paradoxu, že mnohí heterosexuáli ustrnú v pózovitej tolerancii: "áno, teplí môžu byť ...", ale ... "tamtie veci nech radšej neukazujú".

Kedy sa napokon dostaneme k tomu, že sme ľudia ako všetci iní - v tom, že sme občas dobrí, občas zlí, sme v niektorých prípadoch aj arogantní, sebeckí, materialistickí - teda nie bezpohlavní, bezkrvní anjeli - ale naozajstné živí ľudske bytosti? Že vieme byť zákerní, zlostní, násilní - a že napríklad "dokážeme zbiť heteráka" - ale aj zabiť človeka. Hoci je to smutné, radí nás to k ostatnému ľudskému pokoleniu. Až sa dostaneme na túto úroveň, len potom môžeme prísť so staronovým "objavom", prestať skandovať "Nechajte nás, my sme rovnakí ako vy!" - a otvorene povedať, že nie sme úplne ako vy. Sme iní, je to dobré - lebo svet musí byť pestrý. Máme iné zážitky, inú skúsenosť, iné predispozície, iný talent. V niečom sa môžeme javiť slabší, v inom vás zasa prevyšujeme. A ešte len tu prídeme tam, kde napríklad kultúra pôvodných Američanov ("indiánov") stála pred storočiami!

Namiesto toho sa stále vidíme, ako kdesi v polovici 90. rokov, v povestnej relácii "Tabu" (začínajúcej televízie Nova), kde rôzni "úchyli" bez tváre rozprávali o svojom prapodivnom spôsobe života - a vystupovali či zotrvávali v tieni. Stále nás mnohí vidia ako mysteriózne nočné tvory, ľudí bojacich sa vyjsť na ulicu, zhýralcov,... Nehovorím len o ľuďoch, ktorí sú ochotní vystúpiť na svetlo sveta. Veľa zaváži, ako médium uchopí tému - ak budeme stále okrajovou "pikoškou" do bulváru, ak nás budú uvádzať titulkami "šokujúce" a "škandál" - inakosť stále zostane vynútene šokujúcou a škandálnou. Sme len spestrením uhorkovej sezóny, alebo silvestrovskou travesty. Ak sa budú queer ľudia "odhaľovať" a vyoutovávať (od neprekladanej slovesnej frázy "coming out") - stále budeme istým spôsobom zahalení, za oponou. Železnou oponou vnútri spoločnosti, ktorá chce byť pred nami v bezpečí.

"Pre gayov vynašli ružové pivo." - zaznieva vo všečerných správach. Áno - my sme tí - veselí chlapci, ktorí radi nakupujú, dekorujú bytíky, kamarátia sa platonicky s dievčatami a... majú slabosť pre ružovú farbu. A správni tvrdí chlapi predsa ružovú nenosia. Tfuj.

Prinajlepšom nás ukážu ako tancujúce skoronahé sexuálne objekty na pomaľovaných alegorických vozoch - stále budeme len "tí, ktorí myslia len na svoj zvrátený sex". Gay-pride je výročnou oslavou pestrosti - na ktorú sú pozvaní aj heteráci - má to byť celospoločenský sviatok - no nie je jediným prvkom gay subkultúry, nie je to jediné pre čo žijeme. Queer ľudia nie sú "len toto", alebo "len takí". Niektorí chodíme do barov a na diskotéky, iní na kultúru, výlety, šport, ďalší sa zaoberajú duchovnom, niektorí sú kňazmi, iní liečiteľmi. Sme technici, ekonómovia, učitelia, doktori, rodičia. Boli sme tu vždy, sme tu všade medzi ľuďmi, často úplne nerozpoznateľní - a niekedy zasa výnimoční. Ako takí - skutoční - sa chceme vidieť. Tak nech o nás rozprávajú, takto nech nás zobrazujú.

Nie spôsobom, ako som si nedávno prečítal v jednej recenzii na dvojdielo "Skrotená hora". Aj keď je novela na môj vkus vlažná, film zasa produkt určený na híkanie a preberanie Oscarov - považuje sa (neviem prečo) za čosi revolučné. Pritom len naznačil známy fakt - boli sme tu vždy - v staroveku, v stredoveku, za každého režimu, v každej profesii. Je hlúpe sa potom dočítať: "Film o tom, že aj homosexuáli sa môžu stať kovbojmi." Absurdná myšlienka - ak vezmeme do úvahy, že to s kým kto spí nijako nesúvisí s tým, či môže alebo nemôže vykonávať nejakú profesiu. Keď je niekto raz kovbojom, tak ním je - nemusí sa ním stávať. Zbytočne tak podporujeme predsudok, že gay je len slabé "tintítko" - nie pravý chlap, nie ozajstný muž.

O homosexuáloch rozhodujú a vyjadrujú sa ľudia, ktorí homosexuálmi nie sú - a nemajú poňatia čo to znamená byť jedným z nich. Priestor, ktorý sa ponecháva homosexuálom je malý - a najmä heslovitý, tak ako celá súčasná mediálna komunikácia. Hesla z jednej a druhej strany sa vŕšia na seba, no sotva zasiahnu ľudí do duše. Z dialógu názorov sa stávajú prestrelky osobností, ktoré sa skôr snažia zaujať, či šokovať zjavom, osobnosťou, autoritou a vtipom - než samotnými argumentami. Kroky, ktoré podniká na teplej pôde - žeravých uhlíkoch - politický i mediálny svet, sú pomalé. Neraz s odôvodnením, že spoločnosť je stále vo vývoji, že nie je na ne ešte dostatočne zrelá, alebo po nich nie je dopyt... Kedy bol po menšinových témach dopyt? Miestami sa zdá, že i celospoločenský dialóg, na ktorý sa zástancovia týchto postojov odkazujú, neprebieha - pretože ani na ten nie je spoločnosť dostatočne zrelá.

Chýba rozhovor, chýbajú relácie, ktoré komunita potrebuje, chýbajú filmy, chýba kvalitná osveta na školách - pretože i učitelia rozprávajú o homosexualite s ostychom, stručne a neraz s odporom. Chýbajú zároveň ľudia, zo strany homosexuálov, ktorí majú talent rozprávať - a odvážili by sa vystúpiť. V atmosfére ignorancie a vykrúcania sa - dospieva (ne)komunita homosexuálov k postoju: "Starať sa o svoj život, žiť ho tak ako sa dá a nemíňať energiu na zmenu vecí k lepšiemu." A pritom potrebuje opateru - informácie, vzdelávanie, kultúru, komunitného ducha, zástupcov, vzory celistvých osobností, na ktorých sa môže obrátiť - a neraz i kňazov, ktorí nás nebudú vyzývať k sebazapreniu, ale pomôžu nám v praktických otázkach (duchovného) života. Potrebujeme šľachtiť - aby nevznikal degenerát - vyrastajúci v ľahostajnom individualizme, tak voči celej spoločnosti, ale i voči ostatným homosexuálom.

Ani za tridsať strieborných

Jednou z rázovitých čŕt nášho umelého mediálneho sveta sa stal fakt, že popri tom, ako sa snaží prezentovať sám seba ako "nezávislý" "objektívny" "nestranný" - neustále sa utieka ku skrytému komentovaniu, moralizovaniu a naznačovaniu pravdy. V postoji k sexuálnym menšinám však zaujíma niekedy ešte nepochopiteľnejší postoj - stal sa pasívnym pozorovateľom homofóbie (i širšej xenofóbie) niektorých politikov a "osobností". Ba čo viac - pri svojej moci "vyberať dôležité správy" - si tých homofóbnych hýčka neustálou pozornosťou. Veď ľudia sa na ich "vtipoch" bavia, chcú ich vidieť, zvyšuje to sledovanosť. Ich invektívy a urážky sa stali kultúrnym artefaktom - ulica si s nimi uľaví - lebo niekto za ňu prezentuje svoje predsudky a tuposť. Tie sa inak musia, v dnešnom politicky korektnom svete, skrývať - hoci si ich udržiavame vo forme súkromnej homofóbie.

Používame korektné pojmy, no v skryte duše zatrpkneme a pestujeme si svoju iracionálnu nenávisť. Toto všetko pod pojmom "tolerancia" - ako som ho už prekladal: "Myslím si, že to čo robíš je choré, skazené, zlé a úchylné - ale máš na to právo - ja len o tom nechcem zbytočne počúvať." To vystihuje aj obľúbená americká fráza "Pokiaľ to robia v súkromí za zatvorenými dverami...". Na rozdiel od staršieho sveta, kde človek žil vonku v prírode, alebo aspoň z veľkej časti "v dedine", v komunite, na spoločenských udalostiach - dnes sme každý zamknutý vo svojom bytíku - pri svojom televízore, PC a DVD - a každý sme (v hyperbole) takým malým súkromným fašistom. A médiá - kým v iných oblastiach (ne)vedome ovplyvňuju napríklad paletu "známych politických strán" a "známych politikov", z ktorých si potom vyberáme vo voľbách - sú absolútne "nemohúcni" izolovať a priviesť do "mediálneho zabudnutia" vplyvných verejných xenofóbov. Veď títo "veselí obmedzenci", vždy spestria nudnú politickú diskusiu - a teda sa dobre predávajú.

A tu sme pri hlavnej hybnej sile mediálneho priestoru - pri peniazoch. Xenofóbi sú takmer na úrovni humoristov, naopak buzeranti sú zanedbateľná menšina, ktorá sa nepredáva - a preto je ekonomicky nevýhodné vysielať teplú kultúru, hudbu, filmy, diskusné relácie s teplými... Len málo ľudí sa na ne bude pozerať (dokonca aj samotné buzny sú večne oduté a kašlú na "svoju kultúru") a teda sa nepredá reklama. Ostáva už len verejnoprávny mediálny priestor - no aj ten sa pravica buď pokúša okresať, sprivatizovať či zlikvidovať, alebo pretvoriť na šíriteľa kresťanských a väčšinových hodnôt. A aj v tom mále ktoré máme - objavujeme sa sporadicky, krátko a v neskorých hodinách - tak ako "úchylákom" ohrozujúcim mravný vývoj mládeže prináleží. Keby sme mali aspoň 4 percentá vysielacieho času: 58 minút denne, alebo skoro 7 hodín týždenne. Lenže 4% sú ako také nezmysel - už od čias Kinseyho vieme, že aspoň v malom je bisexuálna veľká časť populácie - a tak sa tieto témy dotýkajú väčšiny. Napokon - ona s nami musí žiť - a my s ňou. Tento fakt médiá ignorujú.

Omnoho predajnejší než teplý film je napríklad športový prenos. Dokonca kvoli tomu zriadime štátny (z daní platený) kanál, aby sme doň spláchli všetko kultivovanie ľudskosti - v ošiali súťaživosti, bojovnosti, agresivity a túžby vyhrať i poraziť ostatných. Obchod súvisiaci so športom, hviezdami, ich rekvizitami, a tiež snami bežného človeka - byť ako jeho hrdinovia, vyzerať ako oni, stravovať sa zdravo - predstavuje príliš veľký obrat lokálnej meny, než aby nad ním mediálni magnáti kývli rukou. To nanešťastie znamená, že mu nielen vyhradíme viac priestoru, ale skryte nadržiavame jeho machistickej, testosterónovej filozofii. Športovcov predávame ako hviezdy - nie ako kuriozity ľudského sveta, ktoré sa dali na vrcholový šport a zanedbali tak zväčša všetky ostatné ľudské aspekty: vzdelanie, duchovno, charakter. Sú to vzory alfa-samcov, silných, agresívnych, arogantných - podriaďujúcich celú pestrosť života jedinej idee - zvíťaziť.

Tieto "osobnosti" neskôr nechávame diskutovať o rodine, kultúre, národe - a úplne ignorujeme fakt, že toto sú práve jednostranné bytosti, ktoré majú najmenej čo hovoriť o ostatných aspektoch života. Nič proti rekreačnej a zdravej osobnej realizácii športu, no štiepenie na futbalové/hokejové stroje jediace, cvičiace, dýchajúce, trénované a žijúce len pre svoje zápasy - a masu "športujúcu" vrieskaním pri televízoroch, alebo na tribúnach - je medveďou službou celému spoločenstvu. Okrem športu nájdeme mnoho odvetví, ktoré zamorujú médiá nielen svojim obsahom a rozsahom, ale i filozofiou, ktorú divákov vštepujú - fascinácia katastrofami, utrpením, nehodami v správach, vydieranie "citovými ženskými reláciami", alebo úplná emocionálna absurdita telenoviel, posadnutosť celebritami (čohokoľvek) a ich názormi... To všetko je dôležitejšie, než hybná sila ľudstva - sexualita - a jej slobodné poznávanie vo všetkej pestrosti možností.

Po príklady netreba chodiť ďaleko

O výbere filmov, v ktorých sa teplí prevažne zjavujú v ružových gaťkách a novodobí "tolerantní" metrosexuáli na nich robia "no no no!" sa nebudem dlho rozširovať. Vraj nech sa buzny vytáčajú, zdobia svet a sú rady, že sme ich nezbili! Svetová komercia je taká aká ja. Omnoho nebezpečnejšie trendy vnímam v serióznej novinárčine. Už len fakt, že šéfredaktorom najvplyvnejšieho (a teraz už jediného) spoločenského .týždenníka je obmedzený kresťanský konzervatívec - a politickým komentátorom na najnavštevovanejšom "pokeciavacom" webe jeho ešte hlúpejšie a horlivejšie alter ego.

Novinári skáču na udicu politikom, ktorí zaťahujú diskusiu o sexualite a sexuálnych menšinách na surreálnu úroveň. Vytvárajú konštrukt - uzavretý priestor nezmyselných pojmov - v ktorom nemožno nájsť uspokojujúce riešenie. Problémom nie je obsah viet v diskusii, ale sám slovník. Zabávajú nás spormi o to, či povoliť-nepovoliť, tolerovať-netolerovať - pričom nielen ich strany, ale tieto súboje vôbec patria do predminulého storočia. Médiá nechávajú svojich protagonistov používať spojenia ako "praktizovať homosexualitu", "propagovať homosexualitu", bez toho aby im tento absurdný nezmysel zotreli z úst. Nejde o to, kto chce diskutovať - zastávať alebo vyvracať možný "negatívny vplyv homosexuálov v školstve na deti", rozprávať o "homosexualite na vzostupe", či "ohrození rodiny" - ale táto diskusia ako taká je zvrátená, smiešna, hlúpa a donebavolajúca. Je jedno kto sa v nej vyjadrí pozitívne a kto negatívne - problém je, že takto postavená téma do mediálneho priestoru 21. storočia nepatrí, takúto debatu nemožno ani začať. Nie, ani výrazy ako "dekriminalizácia homosexuality" neznejú pozitívne - keď už samotný koncept kriminalizovateľnosti čohosi prirodzeného a bytostného je absurdný.

Nie že by som neocenil snaživosť novinárov "konať osvetu" - no nemôžu nás neustále sťahovať do škôlkárskych a od podstaty hlúpych debát - ba čo viac, neustále nás v nich udržovať. To je nebezpečné. Neustále sme uzavretí v ľahko uchopiteľnej, pre večerné správy instantnej, klietke - kde celá teplá problematika zahŕňa "v tom a tom meste sa zasa konal sprievod", "tí a tí chcú zasa manželstvo a adopcie", "tá a tá hviezdička sa priznala k homosexualite a spôsobila škandál. Tajomný, pikantný, tabu. Nie je zlé informovať - ale neustále šokovať tým, čo by už šokovať nemalo? Framing médiám nie je cudzí, tak prečo ho nevyužiť pozitívne a nepredstaviť sexuálnu inakosť ako čosi prirodzené, obyčajné? Hra na objektivitu je tak priehľadná, že by vôbec nezaškodilo politikom a odborníkom povedať do očí, ak klamú, alebo rozprávajú nezmysly. Nebo nie je zelené a nevonia po borovičke. Isté samozrejmosti, vzťažné body, nájdeme aj v sexuálnych témach. Nemožno hocaké táranie - hoci politikov - považovať za "názor", na úrovni iných názorov.

"Od roku 2006 je možné zaobstarať si takzvanú gaymapu, na ktorej je vyznačená väčšina podnikov, kde sa homosexuáli môžu zabávať bez toho aby na nich niekto škaredo pozeral či ich okrikoval urážlivými posmeškami. Je však dosť možné, že sa tomu nevyhnú odvážlivci prejavujúci si svoju náklonnosť verejne na ulici. Aj keď v Bratislave je veľa homosexuálov, oni sami dokonca tvrdia, že pomerom viac než inde, stále sa tu nájdu ľudia ktorí zaryto odsudzujú tento spôsob života."

Niekedy spôsobujú médiá veľké škody aj malými a nevinnými slovíčkami. "Priznal sa, že je gay." Priznávame sa k svojej bytostnej sexualite ako k zločinu na súde? Hľa - teplí sa odvážili chytiť sa na verejnosti za ruky! Medzi riadkami - ak im dá niekto "po držke", sami si za svoju trúfalosť môžu. Sú teplí a sú iní ľudia, ktorí ich nemajú radi. Ale ako ich nemajú radi - odsudzujú ich spôsob života! Odkedy je neoddeliteľná duševná črta (zvoliteľným) spôsobom života? Lifestyle - skoro ako z magazínu. Aktívny športový lifestyle, "ajtí" lifestyle, nočný život, klubová scéna, kaviarňová spoločnosť - a homosexualita? Smutné je, ak nám média zužujú výber už len na dve možnosti (alebo "životné štýly") binárnej sexuality - žiť ako heterosexuál, alebo žiť ako homosexuál. S množstvom prvkov, doplnkov, gest, póz a výrazov, ktoré k tomu patria. Nič živé, nič medzi tým.

"Woodstock mal i temné strány - sex a drogy."

Ktosi sa bojí sexuality ako čert kríža. Alebo kňaz prezervatívu? Postaviť vedľa seba, na rovnakú úroveň, sexualitu - čosi prospešné (nielen rozmnožovaním), príjemné, krásne, ako je fyzické vyjadrenie lásky - k sebazničeniu drogami, so súvisejúcou kriminalitou, mafiami a ľudskými troskami - je ozajstná trúfalosť. Pripomína mi to stať s menom "sexanásilie", ktorú napísal Gore Vidal a popísal v nej americkú fóbiu zo sexuality. Tú jedným dychom popisujú ako negatívne javy doby spolu s prekvitajúcim násilím. Lásku s ubližovaním! Ba čo viac, paradox americkej kultúry spočíva v tom, že mladí ľudia majú skôr prístup k výjavom hrubosti, potokom krvi, či k interaktívnemu vyvražďovaniu, než k obrázkom poprsia či penisu. Strieľanie áno, erotika nie. A už tobôž nie pornografia.

Môžeme usúdiť, že Ježiš bol homosexuál, keď niektorí kňazi praktikujú homosexualitu?

Čože to praktikujú? A vôbec, je to také zlé slovo? A čo aj keby bol, nastane koniec sveta?!

"Tento ročník bol výnimočný aj podporou, ktorú si získal. Jednak festival zastrešila patrónka Zuzana Krónerová, ktorá na otvorení pozdravila divákov a pripomenula, že inakosť je jej sympatická, pretože formuje zaujímavejší svet."

Iba zaujímavejší?

Kdeže teplé - niečo tu horí, smrdí ... skoro ako nafta! Alebo kadidlo?

Akýmsi zlúčením démona peňazí v médiách a osobnej homofóbie je potom oportunistická dvojtvárnosť. Za heterosexuálny svet je to napríklad pasívny postoj médií a vlády voči omnoho hrubšiemu porušovaniu ľudských práv v iných krajinách. Kým u nás sa dohadujeme o registrovaných partnerstvách a adopciách - v iných svetoch za homosexualitu stále vešajú. Na jednej strane je cítiť alibistický postoj "ale veď je to iná kultúra", na druhej znova prítomnosť peňazí. Je nemysliteľné popravovať gayov a lesby u nás - ale v Iráne, Saudskej Arábii, alebo Nigérii je to takmer na dennom poriadku. Aká je reakcia médií? Zväčša sa o tom ani nedozvieme. Je to nesmierne zvláštny pocit - ak ten istý človek (organizácia) na jednej strane podporuje naše práve tu doma, na druhej strane - život zahraničných queer ľudí je bezcenný - v porovnaní so skutočnosťou, že z týchto krajín pritekajú pohonné hmoty.

Čo si potom títo ľudia naozaj myslia? U nás musíme buzerantov ochraňovať, lebo si už vydobili isté práva, prinajmenšom takt politikej korektnosti. "Je to tak zaužívané a ak budeme homofóbni, vyslúžime si kritiku - čo nám zníži preferencie." O nejakých moslimských buzíkov sa nikto nestará - "nech ich všetkých obesia!" V tejto dvojtvárnosti je vidieť niečo, čo snáď ani vidieť nechceme, že sme sa možno vo vývoji vzťahov väčšina-menšina ďaleko neposunuli. Stále sme na stredovekej hranici. Doma pokrytecká maska "obrancu práv menšín" - a v zahraničí stále inkvizítor. Možno si stále myslia, že na hranicu patríme (tak ako niektorí poľskí či slovenskí kňazi) - len doma sa to nemôže - a koho zaujíma čo sa deje vonku? Zvalíme to prinajhoršom na "inú kultúru", alebo na diplomaciu - inými slovami, nemôžme si vyskakovať, dávajú nám ropu. Uvažujúc týmto smerom, mrazí ma. To sa netýka len pokrytectva "tolerantných heterosexuálov", ale aj ignorancie zo strany queer menšín. "My už máme nejaké práva, nikto nás nevraždí, zároveň sa nám v tejto bohatej spoločnosti žije dobre - čo nás po gayoch a lesbách v iných krajinách?" V tomto sme bez pochýb rovnakí: Benzín nám vonia rovnako dobre ako heterákom.

Aby sme však nemuseli pre príklady ďaleko - je pre mňa stále zarážajúce, ako v jednej Európskej únii môžu koexistovať tak liberálne krajiny ako Holandsko a na druhej strane spoločnosti s (čo sa týka aspoň sexuality a sexuálnych menšín) očividne fašizoidnými postojmi - akou sa ukázala byť Litva (zákaz "propagácie homosexuality" mladistvým), alebo akým tradične bolo Poľsko? Sme pravdepodobne len spoločenstvom rovnakého hospodárstva, jednotnej meny - nie však rovnakej úrovne, alebo koncepcie ľudských práv. No i tak zamrzí, že krajiny doteraz známe pod rovnakým básnickym prívlastkom - "veľmi katolícke" Španielsko, Portugalsko či Rakúsko - dokázali pokročiť v prijatí a zrovnoprávnení sexuálnych menšín tak ďaleko - dokonca i k registrovaným partnerstvám (a v Španielsku i k adopciám) - a nejaká malá krajina na východnom okraji, dokonca s výrazne ateistickou minulosťou, sa stále hrá na konzervatívny satelit Vatikánu.

Ťažko sa potom čudovať, zbožnému besneniu pred Vianocami. Keby sa prejavovalo len v snahe obchodníkov zvýšiť štylizovanými reklamami spotrebu a teda aj svoj zisk, chápal by som. No horlivé priznávanie sa k očividne pohanským oslavám, o ktorých "kresťanskom pôvode" si nikto nedovolí pochybovať, je naozaj surreálne. O to viac v takzvaných teplých médiách. Zrazu samé Narodenie Pána, Panna Mária, Nanebovstúpenie - bez vštipky nadhľadu na kresťanskú minulosť i prítomnosť - v sexualite zaostalú, nevedeckú a pokryteckú. Náboženstvo a sexualita "sa nemiešajú". Čo fašizoidné postoje islamu k teplým? Alebo homofóbne machistická kultúra vo východnej Európe a na balkáne, ku ktorej možno prirovnať slovenské "sedláctvo" - politika a ekonomika sa so sexualitou nemiešajú. Také systematické vyvražďovanie teplých nacistami, ružové trojuholníky, akoby sa popri holokauste židov ani nestali. Asi preto, že nemáme vlastný Izrael - Buzistan. Môžem potom dúfať v nejakú pozitívnu zmienku o (bi)sexualite niektorej z ozajstných osobností zvučných mien - panovníkov, politikov, ekonómov, alebo umelcov - asi ako kresťan v zmŕtvychvstanie.

Pre zavŕšenie surreálneho obrazu - v niektorých krajinách tej istej Európskej únie predsa len začína queer kultúra prekvitať. Nielen občasné teplé filmy, či seriály, ale i divadlá, hotely, oddychové a zdravotnícke rezorty, cestovné kancelárie, otvorene vyoutované hviezdy, alternatívy reklamných kampaní s homoerotickým podtextom - všetko to určené pre queer menšinu. Ako je to možné? Jednoducho si spočítali, že 4% z celkovej populácie nie je málo a niektorí si dokonca uvedomili, že tento nezmyselný podiel môže pekne narásť, ak si uvedomia, kto všetko je aspoň trochu "bi", alebo trochu "queer" - teda divný. Tento fenomén dostal pomenovania ako "ružová libra" - a je spájaný s faktom, že bezdetné páry a slobodní homosexuáli nemajú v domácnosti žiadnu tradičnú "čiernu dieru" na zárobky - a teda ich príjmy sú neraz pomerne vysoké. Majú teda peniaze a chcú ich míňať - no donedávna nemali kde. S ponukami možností sa náhle roztrhlo vrece. Teplí, so záľubou v štýlových, kvalitných a luxusných tovaroch, sa stali neprehliadnuteľným trhom. Je však toto spotrebné "prijatie" to, po čom sme vždy túžili? Nepochybne, išli sme na to chytro - súčasným ekonomickým jazykom a s duchom doby - ale je to prezieravé aj do budúcnosti? Zamýšľame sa, nakoľko je táto tolerancia krehká a nebezpečná?

Noviny hore nohami

Po všetkej tejto kritike, podľa hesla "ak sa Ti nepáči, vymysli si lepšie" - odporúčam prevrátiť celú túto kritiku naopak. Skrýva sa v nej i cesta na zlepšenie. S uvedomelejšími a vzdelanejšími novinármi, ovládajúcimi ako minimum aspoň "teplý slovník", s rôznorodosťou sexuality na úrovni celospoločenskej témy, so sexuálnymi menšinami predstavovanými nie ako tajomné a podivné kreatúry, ale ako ľudia - všestranní, všadeprítomní a rôzni, živí so svojimi chybami i jedinečnými plusmi. A nadovšetko, zaujať k téme jednoznačný postoj, bez pokrytectva a ignorovania problémov inde na svete. Len tak nás uistia, že to s nami myslia vážne a budeme sa môcť pokúšať vytvárať dôveru medzi menšinou a väčšinou. Že to nie je tak nereálna vízia uvediem v dvoch príkladoch.

Naruby sa dá prevrátiť aj televízia, tým že sa teplí postavia pred kamery, čoho príkladom nech je Q magazín Českej televízie, ktorý nevzniká podľa obľúbenej menšinovej šablóny "aj my chceme žiť, aj my sme dobrí, aj my sme ako vy" - ale pokúša sa prezentovať queer ľudí ako iných, tvorivých, hravých, aj "uletených", s jedinečným prínosom pre spoločnosť - a samozrejme ako živé, skutočné bytosti z mäsa a krvi - stratené, či vynímajúce sa niekde medzi nami. Aj formát relácie sa nesie v tomto duchu neobvyklosti a provokatívnej stimulácie - inými slovami: hádzaním kameňov do zatuchnutej stojatej vody. Ako druhý príklad uvediem len krátke a jednoduché heslo kampane za zavedenie a celospoločneské prijatie registrovaného partnerstva u susedov. "Nikomu neublíži, někomu pomůže." Pozitívna kampaň vo veľkom i v malom.

Informačné brožúry aj vedecké práce z pera mnohých autorov v rámci "gender studies" a "queer studies" - nie sú písané vo veľmi prístupnom jazyku. Doslova sa hemžia nezrozumiteľnými pojmami a zvratmi. Médiá majú tú výhodu, že na úrovni kde dnes stoja, sú bližšie prostým ľuďom, širokej (spotrebiteľskej) obci. Poznajú ich vkus a jazyk - môžu ho tak sledovať, ako aj formovať. A priznajme si, nerobia to? Ak to dokážu v spotrebe, môžu nepochybne obrusovať aj ostrie, akým ľudia mieria na sexuálne odlišných medzi sebou. Médium môže, ak by chcelo, prekladať komplikované rodové a pohlavné teórie, do jazyka masy. Sprístupňovať poznanie, tak ako kňazi spoza oltára vykladajú sväté písmo.

Hoci sa stále bojím, že to s prístupom médií bude čoraz ťažšie. Vo svete, kde sa televízie, rozhlas a noviny stali novodobými vládcami a novinári samozvanými strážcami demokracie a slobody. A ako každý cisár, diktátor, alebo "len demokratický politik" - hoci s dobrou vôľou - trpia rovnakou chorobou mocných - že sa namiesto stráženia spoločnosti stávajú prevažne strážcami vlastného postu a mena. "Ako si len niekto dovolil kritizovať novinárov?! Veď oni sú tu na to, aby dozerali a kritizovali!?" Nech ľudstvo vymyslelo hocako krásne ideály - kresťanstvo, socializmus, liberalizmus, demokracia, informačná spoločnosť - vždy sa s nimi naučili "šermovať" aj alfa-samci. No a keď sa ich nazbieralo kritické množstvo, začal sa ohňostroj machizmu. Tentoraz širokouhlo, HD a 3D.