List nacionalistom

4.0.01

Príliš živá kartografia

"Láska ku svojej krajine je krásna vec. Ale prečo by sa láska mala zastaviť na hranici?"

Ako malý som si rád kreslil mapy. Svety mojej fantázie, krajiny s horami, riekami, jazerami, moriami a plážami, ale aj fiktívne historické a politické mapy. Bola to taká moja zvláštna kratochvíľa. Základné kartografické pravidlo hovorí, že hocakú mapu štátov možno nakresliť pomocou štyroch odtieňov - bez toho aby so sebou susedili dve krajiny s rovnakou farbou. Keď sa však začne človek zaoberať skutočnou historickopolitickou mapou Európy, alebo zeme - schematické poučky zrazu nestačia.

Najmä v Európe územné otázky a pohraničné diskusie vyvolávajú na jednej strane úsmev, prevrátené oči, inde triašku, záchvaty hystérie aj nevýslovnú hrôzu. Dokonca i pre nás Slovákov je často utrpením pomyslieť na hranicu s ktorýmkoľvek z našich susedov. Maďarská hystéria neutícha, česká je ešte len čerstvo zadupaná do zeme, no i v histórii hraničenia s Rakúskom, Poľskom, Rumunskom a Sovietským zväzom či Ukrajinou a aj ďalšími ich prechodcami nájdeme zopár kurích očiek.

Pevné a nedoknuteľné hranice (hoci absurdný pojem) v tej miere v akej ich poznáme dnes sú veľmi modernou záležitosťou, i keď nespočítateľne krát porušovanou. V minulosti bolo na dennom poriadku, že jedna ríša anihilovala, alebo asimilovala druhú, malé národíky splývali s väčšími - keď mali to šťastie a neboli vyvraždené, zavlečené inam, alebo sa sami neodsťahovali. Kto má teda na ktoré územie právo? Raz mi priateľ poradil veľmi dobrú metódu riešenia nezodpovedateľných otázok a dilem: "Pouvažuj, čo spôsobuje, že sa pýtaš práve takýmto (nezodpovedateľným) spôsobom." Problém nie je v neexistujúcej odpovedi, ale v otázke.

"Kto je tu boss?"

Prečo by mal mať niekto na nejaké územie právo? Poznáme situáciu z detského ihriska. Prídu cudzie deti a vyháňajú nás z našej preliezky. -"Ale my sme tu boli prví." -"A my sme zasa silnejší." Prečo by mal niekto vlastniť nejaké územie - a jeho suroviny? Lebo ich prvý objavil? Prečo by mal ale vlastniť územie väčšie než potrebuje, surovín viac než spotrebuje - na úkor niekoho iného, komu zem, alebo prírodné zdroje nebudú stačiť - a bude tak závislý od toho druhého. Aká logika tvorí túto nerovnováhu, aká logika ju môže pokladať za spravodlivú a správnu? Napokon príde niekto silnejší a zrazu (po uplynutí "historickej časovej konštanty") bude celá krajina i s jej bohatstvom "právoplatne" jeho. Idea takto definovaného súkromného vlastníctva je vo svojich základoch absurdná. Prečo sa snažíme priznať nejakému národu právo na územie? Prečo niektorým väčšie, iným menšie a ďalším žiadne? Či sa nám to prieči, alebo nie, uvažujúc o "našich" hraniciach praktizujeme nacisticko-germánsku myšlienku o "životnom priestore".

Nemenej absurdná je potom myšlienka obchodu, trhového a politického vyjednávania medzi krajinami rôznej veľkosti - vezmime si Palau, Slovensko a Kanada - nerovonocenné nielen v historickom nároku na dané územie, ale predovšetkým v počte obyvateľov, ktorý ich vláda zastupuje, v množstve obchodovateľných surovinových zdrojov, polotovarov, alebo výrokov a služieb, ktoré je ich ekonomika schopná vyprodukovať. Púštna krajina sa ocitá v stave jednostranného vydierania štátmi s nerastným či prírodným, alebo virtuálnym finančným bohatstvom. Sú krajiny, ktoré zhodou historických okolností - medzi ktorými vystupuje predovšetkým agresivita s akou zabrali územia - ležia nad, v, alebo okolo jedinečných úkazov, monumentov, endemitov, alebo hornín a nerastov, aké nenájdeme nikde na Zemi. Niektoré sú životne dôležité (pitná voda), iné zachraňujú zdravie (liečivé rastliny), ďalšie majú potenciál významne zvýšiť kvalitu života (ropa) - prináležia každému na Zemi. Človek ich nevytvoril a nemôže ich vlastniť sám, na úkor druhých.

Moja obľúbená odpoveď na odveké Maďarsko-Slovenské územné spory: Oba národy sem skôr-či-neskôr prišli. Tak buďme radi že tu môžeme stanovať a čušme. Veď kto tu bol naozaj prvý? A kto si smie robiť nároky - v zmysle uvedeného "práva prvého" - na naše zeme? Prví tu boli predsa pravekí ľudia. Svoju kultúru sem rozšírili Kelti. Po nich Kvádi, Húni, Avari, Gepidi. Neskôr prišli pohanskí Slovania. Samova ríša. Po nich pokresťančení Moravania (aby sme sem zatiahli aj náboženské nároky a reštitúcie). Po nich Maďari. A prihnali sa aj Turci, Kumáni, Pečenehovia. Boli tu svoju dobu Nemci, ktosi by priznal aj prítomnosť Rusov. Každý tu istú dobu bol. Tak právo prvého: Čo by sme robili, keby prišiel Pán O'Neal - z Írska, Walesu, či Škótska - a dožadoval sa zeme svojich keltských predkov? A kto tu bol najdlhšie: Obávam sa, že Uhorská ríša so svojim tisícročím trpko vyhráva. A kto je tu najsilnejší: Rusi, Američania, alebo žeby mali prísť Číňania? A čo keby sme sa vydali dobyť "svoju" slovanskú pravlasť kdesi v srdci Ruskej federácie? Spoločným faktorom týchto absurdít je súkromné vlastníctvo vo vzťahu k niečomu, čo sme nevytvorili - a jeho tienistá strana: majetníckosť.

Nemenej závažným problémom je ďalší fiktívny pojem súčasnej spoločnosti - pokrvná línia. Už vo svojom názve a definíci predurčená na krvavú históriu. Otcovia unášajú svojich synov (svoju krv), feudáli dedia krajinu a poddaných po svojich kráľovských otcoch, presne tak ako potomkovia získavajú bez práce firmy svojich rodičov... No zostaňme zatiaľ pri krajinách: Je ľahké pochopiť, že človek, ktorý celý život obrába "svoje" políčko, postaví si na ňom vlastnými rukami dom - má prirodzenú tendenciu považovať tieto miesta a veci za svoje. Aj keď to nenazvem priamo právom, ale zachovávam si prirodzený ľudský rešpekt. Tak i človek, ktorý veľkú časť svojho života vyrastá na otcovčine či dedovčine - vracia sa na ňu ako na "svoju". Ale čo s tým má absurdná situácia "vracať sa" do cudzej (= dnes niekym iným obývanej) krajiny (alebo jej časti), a robiť si nároky pretože môj praprapradedko tu kedysi hospodáril? V tomto pohľade môžeme reflektovať aj naše lokálne pohraničné spory. Ak si niekto môže robiť nárok na políčko, alebo kopec, je to niekto, kto má k nemu dnes bezprostredný ekonomický, alebo citový vzťah. (Tiež mám niekde "svoje" jazero a inde "svoje" hory.) Takto sa veľmi ľahko prestaneme zaoberať tým, kto kde bol pred sto, či dvesto rokmi. Ak sa chcem identifikovať s národom na základe kultúry, jazyka či viery - identifikujme sa so súčasníkmi a ich súčasným rozsídlením - nie s pôdou a majetkami osôb dávno mŕtvych. Nikto nemá tú božskú schopnosť vysporiadať historické nespravodlivosti - len čas.

Každému čo mu patrí

Pri hľadaní svätého grálu "spravodlivého delenia" sa okrem skloňovania vlastníctva musíme pozrieť aj na samotného vlastníka. Kto sa to bije o územie? Jednotlivci? Národ? Zriadenie? Čo je to zem, krajina, štát? V jednom zjednodušenom pohľade obyvateľstvo a jeho vláda. Ministerstvá - hospodárstva, rôznych prírodných zdrojov, vzdelávania, kultúry. Ale ako tieto pojmy spolu súvisia? Čo je to za nezmyselný útvar predpokladajúci ekonomickú, kultúrnu, jazykovú, náboženskú, etnickú homogenitu "štátu"? Dovolím si tvrdiť - štát v tejto podobe je naozaj nezmysel - historický prežitok, predpokladajúci absolútnu jednotu a rovnakosť jeho obyvateľstva v mnohých čiastočne alebo úplne nesúviasiacich oblastiach. Pamätáš sa na hru "nakresli domček jedným ťahom"? Kto si trúfne nakresliť jednu čiaru okolo bieleho, kultúrne slovenského, od kolísky slovenčinou rozprávajúceho, katolíckeho, ekonomicky izolovaného... Slovenska?

Namiesto bláznivej idey poňať všetky drobné historické štátiky, kniežatstvá, provincie - a ich historické pohyby - pomôcť nám môže pokus nakresliť si niekoľko máp Európy. Najprv čisto jazykovú. Potom druhú mapu - na základe kultúrnych odlišností (nech je to už čokoľvek, napríklad podľa toho kto je žaby, kto tancuje čardáš a kto má sprostý humor). Potom mapu podľa etnicity, mapu podľa náboženského zastúpenia,... Už len taký petržalský panelák s katolíckymi, ateistickými, evanjelickými Slovákmi, Maďarmi, čínskymi a arabskými emigrantami a Rómami nám môže pekne zamotatať hlavu. A teraz spravíme čo... prienik? A na to celé, ako čerešničku na torte, ešte nakreslíme súčasnú mapu štátov Európy. Tento guľáš už asi nepotrebuje žiaden komentár.

Skúsme, či nám pomôže chladná logika. Ak je dedina čisto tvorená obyvateľmi národnosti a, nech patri k štátu A. Ak je tvorená obyvateľmi typu b, nech patrí štátu B. Tie so zmiešaným obyvateľstvom ab potom priradíme k štátu C, ktorý nebude ani súčasťou štátu A, ani štátu B. Že obyvatelia štátu C budú chcieť prináležať ku "svojej krajine" A alebo B? Nuž, pre pokojné noci - nič sa nedá robiť. Stále sa nám vracia otázka - čo je to štát? Jednoliatý kultúrno-ekonomicko-etnicko-jazykovo-náboženský celok? Alebo inteligentné zoskupenie ľudí s cieľom dosiahnúť ekonomické výhody, pocit bezpečia a podporu kultúrnej jedinečnosti...? Že by z delenia A B C mohli vzniknúť podivuhodné geografické útvary? Nuž, pozrime sa na Nachičevan a Náhorný Karabach - vzájomne schované za náprotivnou krajinou. Alebo Lesotho, Vatikán, San Marino - uprostred územia iných krajín.

A teraz to skúsme napasovať na doteraz otvorenú ranu Európy - Bosnu a Hercegovinu. Namiesto jednoliatej identity Bosniakov-Hercegovinčanov tu máme Srbov, Chorvátov a možno niekoľko "Bosniakov" (skrátka obyvateľov BiH, bez vyhranenej príslušnosti, ktorí sa nechú spájať ani s čertom ani s diablom). A čo lepšie, naprieč cez to tu máme Ortodoxných, Katolíkov a Moslimov. De facto sa vytvorili (etnicky krvavo vyčistili) dva krivoľaké, rozbublané útvary - Republika Srpska a Moslimsko-Chorvátska federácia - ktoré si len veľmi ťažko dokážeme predstaviť ako samostatné štáty. Naviac, ešte stále je tu malá šanca, že nie sú dokonale etnicky "čisté". Tieto dva štáty len umelou vonkajšou silou držia pokope v niečom, čo mohol byť krásny príklad zmiešaného štátu C. Štát C, ktorý by spravoval územie C. Nič menej, nič viac. Nábožensky, katolícky obyvatelia štátu C by mohli prináležať pod náboženský rajón katolíkov štátu A (Chorvátska) a pravoslávne ovečky pod lovný revír Srbska - štátu B. Jazykové členenie by sa utvorilo podľa vlastného princípu, etnické, ekonomické a ďalšie podľa vlastného... A celé by to aj tak ležalo či už v bezhraničnej Juhoslávii, či bezhraničnej shenghenskej Európe? A prečo to nefunguje? Kde je pes zakopaný? Možno práve vo vízii jednoliatého multifunkčného štátu. Menším zlom sa zdá byť megafederácia na úrovni SFRJ, alebo EÚ.

Stále zostávame pri paradoxe, že existujú na svete i v rámci našej farebnej Európy obrovské súdržné jednoliate štáty i drobné územia, kde napätie v príslušnosti, etnicite, či vyznaní vyvoláva krvavé konflikty, boje doslova o každý roh. A v rámci súčasných hraníc multifunkčných štátov (tak ako ich dnes definujeme) s tým nič nevieme urobiť. Čo vlastne bráni konečne raz podeliť - i tak zjednotenú Európu - tak aby to uspokojilo všetkých? Alebo sa to nedá? Možno potebujeme delenie, ktoré nebude bezduché. Delenie ktoré zapojí dušu - národov, dušu Európy, dušu sveta. Násilie je možno spodobením toho, že sa na ňu zabúda, že sa obchádza, že sa nahrádza byrokraciou, schematickosťou, stroho racionálnym uvažovaním a chladnými kompromismi. Stačí si uvedomiť prostú dualitu ľudských potrieb: vynikať a prináležať - kľud môžeme nájsť len uspokojením oboch potrieb.

Naša doba je pod prísnym dohľadom autorít, ktoré nás neustále presviedčajú o potrebe kompromisov. A ich realizovaním vytvárame stále trpkejší svet. Je vecou môjho najzákladnejšieho a prosto prirodzeného poznania, že sa nemusíme utiekať ku kompromisom, ktoré sú hybridom "civilizácie" alebo jej pseudointelektuálneho variantu, že je vždy možné plne uspokojiť obe strany konfliktu. I v duši národov nájdeme potrebu byť vidieť, vynikať medzi ostatnými národmi, odlíšiť sa, seba-určiť - a zároveň prináležať k rôznym vrstvám väčších celkov - bez nutnosti, aby boli vo všetkých aspektoch homogénne. Nedávna história Európy potvrdzuje prítomnosť oboch týchto potrieb - relatívne pokojné delenie Česko-Slovenska a zjednotenie Nemecka (na ktoré vždy naši učitelia dejepisu ukazovali prstom ako na "slabé rozdrobené feudálne nemecké štáty").

Rozdrobenia v mnohých rovinách sme poodhalili, ale čo sa skrýva za záhadnou fasádou "súdržnej jednoty"? Vezmime si také Francúzsko. Prečo sa Normani, Bretónci, Lotrinci a ďalší nechcú vehementne, násilne osamostatniť? Lebo ekonomické výhody jednoty s Francúzskom sú im prednejšie. Podobne je to i po vyprosenom referende v Padovii na severe Talianska. Nehovoriac už o spomenutom - niekedy neprehľadne roztrieštenom Nemecku. Alebo vo Švajčiarskej konfederácii - kde priamo hovoríme o "Nemcoch, Talianoch, a Francúzoch". No necítia to tak aj Baskovia, či severní Íri? Alebo sú to malé no agresívne skupinky nespratných futbalových chuligánov so samopalmi a výbušninami, kto terorizuje ľudí a znetvoruje národnostné dianie? EÚ sa dnes stala tak či tak ekonomickým supercelkom, čoskoro i legislatívnym a de facto bezhraničným. Ostáva už snáď len jazyková kultúrna a národnostná funkcia štátov. Tu sa mi zdá omnoho jednoduchšie podeliť - skôr symbolicky - Európu znova.

Ďalšou prekážkou úplne slobodnému uvažovaniu je však chabá váha takzvaného práva na sebaurčenie. I keď jeho najväčším odporcom sa zdá byť Rusko, morálne ho nemá vysporiadaný snáď žiaden európsky štát. Striedavo niekomu toto právo priznávame (kto nás nezaujíma, alebo kto je náš potenciálny ekonomický/politický spojenec) a niekomu upierame (znova kvôli ekonomickým či politickým záujmom). Väčšinou sa zbabelo utiekame na bezpečnú pôdu štatútov - národy vo federáciách majú právo na samostatnosť, autonómne územia nie. Bez štipky úprimného zamyslenia sa nad tým, kto, kde, v ktorej dobe a z akých pohnútok rozhodoval o tom, komu bude priznaná autonómia, komu niečo viac, komu nič. Väčšinou to boli silnejšie okupantnské národy, neraz aj cudzie veľmoci deliace si svet. Neboli to národy (alebo kultúry, etniká, spoločenstvá) samé, ktoré by zvážili svoju kultúrnu špecifickosť a ekonomický potenciál, aby tak rozhodli či zotrvajú nezávislé, či sa pripoja k väčšiemu celku - a v akej forme.

Vezmime si len Sovietský zväz, ktorý bol v priebehu storočia administratívne delený najbizarnejšími spôsobmi. Malé etniká získali výsadu zväzových republík, iné, neraz väčšie, dostali iba autonómne územia v rámci Ruskej federácie. Vznikli umelé stredoázijské štáty fiktívnych národov - bez ohľadu na skutočné etnické zloženie regiónu. Niektoré národy boli násilne sťahované naprieč kontinentami. Ďalšie sú na pokraji kultúrneho zániku. Môžeme pragmaticky či alibisticky tvrdiť, že je lepšie, ak necháme moslimské Čečensko pod tvrdou ruskou rukou. No zázračnú kartu môžeme neustále obracať a vždy nájdeme druhú stranu posledného tvrdenia. Možno mierumilovnú formu islamu nahradil ten fanatický práve kvoli "ruskému útlaku" (nech je to už čokoľvek). A aj keby nie - každá samostatná moslimská republika je náchylná na prílev wahhabistov a iných fundamentalistov. Alebo sa len bojíme? Silnejšieho, väčšieho Ruska? Jadrového Ruska? Na cenné suroviny bohatého Ruska? A zasa sme pri pieskovisku, ktoré obsadí banda silnejších a násilnejších deciek.

Na druhej strane, aj tento najväčší kolos sveta podporuje "právo na sebaurčenie", samozrejme za vlastnými hranicami. Južné Osetsko v rámci Gruzínska a tamojší nedávny vojnový konflikt sú žiarivým príkladom, podobne ako situácia v rusofónnom a rusofilnom Podnestersku medzi Moldavskom a Ukrajinou.

Večne rozhádaný kontinent

S vedomím tohto všetkého, kto si trúfne začať "riešiť" jeden po druhom naše (pre začiatok európske) problémy. Čo s lentilkovou Bosnou, ktorej najväčším problémom sa zdá byť dráždivá samostatnosť Chorvátska a Srbska?

Čo s Kosovom? Je pochopiteľné, že dianie pozorujúcemu Rusku sa právo na sebaurčenie púhej "autonómnej provincie" nepáči. Čo ak by sa nejaká jeho vlastná autonómna republička - bohatá na prírodné zdroje - rozhodla osamostatniť. To by nebol pekný precedens. Naviac, pravoslávne Rusko je veľký kamarát pravoslávneho, cyrilikou píšuceho Srbska. Aké absurdné dôvody...? Kosovo dráždi i náš vlastný strach. "Právo na premnoženie sa"? Pamätám si, ako som sa raz kdesi dočítal, že v donedávna Srbskom Kosove sa v priebehu dekády premnožili Albánci (snáď že sú moslimovia a nepoužívajú antikoncepciu) a v počte hláv tak prerástli Srbov, ktorí sa stali minoritou na "vlastnom územi". Čo ak by to isté urobili napríklad... Rómovia? Tí sa množia geometrickým radom. Alebo čo ak by sa zákerný národ v bezhraničnej Európe rozhodol húfne presídliť, alebo rozmnožiť na relatívne prázdnom, alebo peknom, alebo bohatom území iného štátu? Prítomnosť desiatok miliónov neprispôsobivých moslimov nás nenecháva spať. Všetok ten strach... a my stále uvažujeme s virtuálnym pojmom štát - so všetkým čo dnes znamená - neuvažujeme o ľuďoch.

Na pozadí smiešnych ľudských zápasov o to, koho ideológia prevládne, kto koho bude obmedzovať svojimi dogmami, ako sa bude tancovať, spievať a vzývať božstvo - teda prevaha jedných nad druhými - často zabúdame na základný význam slova "premnoženie", bez ohľadu "kto na úkor koho" - premnoženie ekologické. Ľudia verzus príroda, ktorá nás živí. Ľudstvo verzus ekosystém, ktorého sme súčasťou - a ak ho zničíme, v cyklickom procese zničíme aj svoje životné prostredie a sami seba. Nejeden zbožný politik z tábora plodičov varuje, že Európa starne a vymiera - a ak nás neobsadia Arabi, z čoho budeme platiť dôchodky? Ekonomika musí donekonečna rásť, musíme mať viac ľudí. Na druhej strane sveta - v Číne - vláda presadzuje politiku jedného či dvoch detí. Možno tým sleduje iba vlastné vnútorno-ekonomické ciele, no vedľajší ekologický dôsledok je pozitívny. Naproti tomu moslimské krajiny sa zatiaľ veselo množia - bez ohľadu na akékoľvek pojmy začínajúce na "eko-". Alláh nás všetkých spasí. No 7 miliárd ľudí je pre Zem neudržateľný stav, najmä ak očakávame jeho ďalšie umocnenie.

Niektoré krajiny sa pýšia rozľahlými a riedko osídlenými územiami - zatiaľ čo po nich zlovestne pokukujú druhé, ktoré praskajú vo švíkoch: "Prečo má mať taký malý počet ľudí, tak veľké územie?!" Nuž, lebo sa krotia a množia len udržateľne. Napriek sile sexuálneho pudu, v dnešnej dobe je možné zabrániť počatiu - ak nás neobmedzujú náboženské normy z čias, keď "Zem bola o čosi väčšia" a hlavne prázdnejšia. Jeden bude vedome striedmy a druhý bude bezohľadne rásť - a až nebude mať miesto, zaberie ho tomu skromnému?

Vráťme sa do Európy... Čo so schizofrenickou Ukrajinou, rozdelenou na proruský východ a proeurópsky západ? S Moldavskom, ktoré je polovicou niekdajšieho veľkého Moldavska, ktorého druhá polovica je jednou zo zakladajúcich krajín zväzu, ktorý dnes pokladáme za jednoliate Rumunsko? Moldavsko je našim virtuálnym štátom C - hostiacim obyvateľov, ktorých povrchne môžeme rozdeliť na Rumunov a Ukrajincov. A nezabúdame na Podnestersko - ktoré raz ZSSR urobila časťou Moldavska a dnes ho Moldavsko "právoplatne" považuje za svoje - ale kde žije najmä veľa Ukrajincov a tým by sa skôr páčilo pripojiť sa k Ukrajine, no zatiaľ zotrvávajú de facto samostaným mafiánskym miništátom. A napokon problém, ktorý sa dotýka i "nášho" územia. Rusíni. Podľa ich vlastného názoru a krásnych clivých piesní právoplatný odlíšený slovanský národ, s vlastnou špecifickou kultúrou a rečou. Nikdy nemali svoj štát. Ten by sa tiahol územím poľskej a ukrajinskej Haliče (na túto krajinu sme už skoro zabudli), severovýchodným Slovenskom a Podkarpatskou rusou. Ktorá bola mimochodom súčasťou prvej ČSR. Karpatskí Rusíni sami seba pokladajú za samostatný národ, no Ukajina ich považuje za púhu nárečovú odnož. Kto dá menšine za pravdu? Jaj - a keby sa osamostatnili Rusíni (premiešaní so "Slovákmi-východniarmi" v každej dedine), možno by to chceli aj ďalší. "Kejc Rusnaci, ta i Sotaci." A čo na to obyvatelia krížom sa rozliehajúceho Zemplína, Šariša, Spiša a Abova? Kto je národ, kto má právo na sebadefiníciu ako národ?

Tieto bláznivé problémy netrápia len výbušných obyvateľov Balkánu, či podobne "nakazených" pánov východoeurópanov. Bohatý talianský sever, hospodársky úspešnejšia flámska polovica Belgicka či rozvinuté Katalánsko v rámci Španielskeho kráľovstva dávajú otvorene najavo, že len s nevôľou živia chudobnejšie časti štátu, v ktorej sú "uväznené" - a radi by im (a hlavne sebe) "darovali slobodu". Viac etnické a jazykové konflikty panujú v Baskicku, na Korzike a v Severnom Írsku - o čosi tichšie v Bretónsku, na Sicílii, Sardínii, ale aj v Škótsku, Wallese a na ostrove Man.

A teraz sa vráťme k alfe a omege našej stredoeurópskej nudy a kratochvíle. Slovensko-maďarské vzťahy, Žitný ostrov, večne desaťpercentné slovenské a maďarské národ(nost)né strany. Koho to vlastne trápi? Obyvateľov Bratislavy alebo liptákov? Obyvateľov Budapešti či južného Maďarska? Obyvateľov Žitného ostrova, Sedmohradska, Vojvodiny? Alebo zopár primitívnych futbalových fanúšikov? Ako vraví ďalší môj kamarát - extrémisti sa navzájom potrebujú. Extrémisti sa nudia, nemajú lepšiu zábavu a preto možno ešte dlho zostanú našim celonárodným folklórom, s pravidelnou sezónnou dvojjazyčnou prehliadkou výberu národných vulagrizmov. Chlapci si potrebujú porovnávať penisy (kto má väčší), mobily (kto má menší), alebo iné symbolické náhrady. Keďže na hornej zemi pestujeme zemiaky a na dolnej dyne, nevidím na tomto poli (zeleninovom) veľkú nádej. Ale naznačujem zároveň jedno z riešení. Preniesť toto trenie sa na pole umenia - pokračovať v násilí poetickom. Pestovať, rozvíjať, ukazovať, vymieňať a porovnávať svoju kultúru, svoj um, svoje kvalitné schopnosti.

Alternatívny nápad, ktorý tiež stojí za zváženie v núdzovej situácii, je zavolať všetkých, ktorí otázky národnej identity, suverenity či čohokoľvek pokladajú za dôležité - na jedno pole, dať im zbrane a nech bojujú a pozabíjajú sa. My ostatní sa budeme prizerať. Budeme mať kultúru. Možno budeme môcť predať práva na reality show do zahraničia. Zarobíme... A možno nebude treba pole, bude stačiť aj štadión. Keď už sme pritom. Obávam sa, že títo národne-neuspokojení jedinci, nie sú z tých, ktorí na štadiónoch hrajú športové turnaje. Ale skôr sú z tých, ktorí vrieskajú v javisku infantilné odrhovačky, mávajú farebnými šálmi a "vyhrávajú" ak za nich vyhrá "ich" tím. O diváckej verzii športu, ktorá je z pre mňa záhadných dôvodov tiež nazývaná športom a drvivo obľúbenejšia si myslím svoje. A sú to presne Tí istí ľudia, ktorí v skutočnej vojne zapichujú farebné vlajočky do máp - a prekresľujú ich hranice v teplom pohodlí zadymených kancelárií.

Tutti-frutti

Nuž uvidíme čo veselé i absurdné nám dejiny v rámci federácie-superštátu EÚ prinesú. Snáď nič krvavé a smutné. Ja osobne ju nedokážem vidieť ako strašidelný útvar homogénnej (komerčnej) kultúry. Potreba po odlíšení sa by ho priviedla k rozpadu - možno vo vonkajšej podobe náboženských a etnických vojen. Snáď preto by sme sa mali mať na pozore pri vytváraní unifikovanej, naozaj len prvoplánovo bezpečnej a ovládateľnej, globálnej či euro-kultúry. Umelá, prevzatá, aplikovaná kultúra nemá oproti tej skutočnej silu rituálu, tradície, bytostne poznanej a zakúsenej mytológie. Takúto umelú ju Duša (človeka, národa, regiónu, sveta) neprijme, a naopak - bez milosti roztrhá. Nepomôžeme si však ani pasívne pohodlným ignorantským postojom zaujatým voči súčasným hraniciam a fiktívnym jednoliatým národom. Kultúra sa nenechá obmedzovať čiarami na papieri. Znova - riešime umelé problémy zjednodušenej reality, lebo sa nechceme zaoberať jej skutočnou - mnohovrstevne zložitou a tak trochu nepoňateľnou podobou.

V euforických porevolučných 90. rokoch - keď sa zdalo, akoby sa celý svet obracal k lepšiemu - k spolupráci, ľudskosti, láske, sexualite a pôžitkom - prišli do módy rôzne multi-vitamínové a tutti-frutti chute. Niektoré koktejly - či gastronomické, alebo kultúrne - vedia byť zaujímavé a príjemne. No v ich "úplnosti" sú nakoniec trochu fádne - každý deň všetko naraz (ananás, maracuja, pomaranče, banány, kiwi, jahody, ...) sa nám čoskoro omrzí - a my znova zatúžime po svojskej chuti jablka, alebo manga. Tento predobraz vystopujeme nielen jazykom, ale aj pocitovo - čo sa týka umenia, obliekania, architektúry, jazyka, melodiky - alebo kdekoľvek - čokoľvek nazývame kultúrou. Chceme byť svojskí, a zároveň s potešením objavovať zvláštnosti druhých.

Súčasný, vrcholne ekonomizovaný svet so svojimi nadnárodnými korporáciami - hocako je tento stav bezútešný - stavia väčšie i menšie národy zoči-voči potrebe získať vyjednávaciu silu na trhu. Potrebujú sa spájať - do zväzov, únií, (kon)federácií - a spolupracovať. Ako pozitívny dôsledok tejto nutnosti, získavajú porpri tom prístup k surovinám a technológiám, ktoré by sa inak ich malému územiu vyhli. Naproti tomu, vedľajší produkt globalizovanej, freneticky rozpohybovanej a neustále rastúcej ekonomiky - spotrebný charakter života - sa premieta aj do kultúry, ktorá je stále univerzálnejšia, chladnejšia a bezobsažnejšia. Reflektuje takto dnešnú multi-kulti dobu, s jej vlastnými (s)potrebami, alebo ju sama pomáha "tvoriť"? Priznajme si úprimne, dušu citlivého človeka nabýskaná a ukričaná zmes-všehochuť neuspokojuje, skôr naopak - dráždi.

Zopár lastovičiek sa úprimne snaží zapojiť človeka do "celosvetovej ľudskej rodiny", popisovať situácie, pocity a problémy ktoré prežívame rovnako v Albánsku či na Zélande - všetci sme ľudia - no beztak, potrebujeme sa vyčleniť aj do o čosi menších spolkov a komunít - všetci sme jedineční. Je na inteligencii toho-ktorého ekonomického kolosu, aby dokázal udržať svoju vlastnú vnútornú rozmanitosť čo sa týka kultúry (folklór, umenie, jazyky, spôsob života, vyznanie) - pre vlastné obohatenie, vytváranie tvorivého napätia a tým paradoxne aj vzájomného súladu. Zdieľame jednu Zem, jeden ekosystém, jeden balík prírodných zdrojov - ale zároveň sme našli jedinečné spôsoby, ako sa zžiť s miestom, ktoré po generácie obývame. Vnímame ho ako krásne, máme ho radi - ale to neznamená, že sa máme povyšovať nad "zvyšok" ľudstva - tak ako to napovedaná Pablo Casals v úvodnom citáte. Potrebujeme prináležať a vyčleňovať sa, patriť niekam a zároveň byť slobodní, byť jedineční a výnimoční a tiež podobní ostatným, spolupracovať s nimi a zároveň skúšať nové cesty, vytvárať si vlastný priestor a v ňom rozvíjať svoju zvláštnosť.