Červený teror a modré blues

6.0.01

alebo meditácia na hroboch zosnulých systémov

Ako potešiť človeka v sychravom Novembri? V mesiaci padajúceho lístia, návštevy cintorínov, pripomínania si zosnulých, ale aj personálnych zmien v politbyre zvaných "nežná revolúcia". Z plagátov sa na nás škeria tváre, aktívne mlčiac (Orwella by striaslo blahom) o tom, že si zasa raz vydelili z našich peňazí čiastku na volebnú show. Áno, konečne si smieme vybrať. Menšie zlo. Krajšiu marketingovú kampaň. Acylpirín alebo aspirín. No vráťme sa späť k onomu historickému okamihu - keď nám ho tak veľavýznamne "šplechli" do tváre. Varujú nás, aby sme trucovito nevzdorovali Zväzu, pardon, Únii, alebo nás nebodaj vystríhajú pred návratom červeného premiéra?

"V jednoduchosti je krása." - hovorí dobre známa fráza. Akoby sa celý náš svet scvrkol a zjednodušil do podobných životných právd. Staršia generácia zabudla, alebo ju zo všetkých strán presviedčajú, že má problémy s pamäťou - a mladá už len memoruje maximy: "Komunizmus bol zlý." "Socializmus za všetko môže." "Fico je zlo." Bez ohľadu na moje (ne)sympatie a fakt, že nie som voličom strany menovaného pána, panika aká na Slovensku panuje vo vzťahu k všetkému červenému, čo i len ružovému (narážka bola úmyselná), ma napĺňa úžasom viac, než nebohá revolúcia.

Anekdoticky: Slovensko jeho autority tak dlho presviedčali, že dosť bolo byrokratickej rozhadzovačnosti (rozumej, toho červeného), prišiel časť šetriť, uskromniť sa, uťahovať si opasky - až z toho uťahovania, snáď nedostatkom kyslíka, zmodralo. "Modrá je dobrá." Už to nie sú len denníky, "objektívne" popisujúce trendy časov v ktorých sme sa ocitli, ani týždenníky pre intelektuálov, ktorí si myslia, že intelekt znamená čítať istý typ tlače, počúvať istý typ hudby, pozerať filmy istých renomovaných režisérov, mať istý typ názorov (iný než červená masa), voliť isté vybrané spektrum strán. Už sme to aj my sami, obyvateľstvo belasej krajiny.

Tak ako snaživé sledovanie Felliniho, Triera a Almodóvara z nikoho nespraví filmového intelektuála, ani pravidelné odpľutie pri vyslovení mena, "ktoré radšej nevyslovujeme", neurčuje intelektuálny status človeka. Nanajvýš ho pozdvihne, ironicky vzato, smerom k ľudom - k sebe podobným. K vyššiemu priemeru, kam historicky stredná vrstva ašpiruje. Možno by sme mali rozlíšiť intelektuálstvo - odlišujúce sa od priemeru akýmsi iným, "alternatívnym" prúdom, hoci so svojimi vlastnými pevne danými limitmi, prikázaniami, ikonami - a inteligenciu - teda schopnosť neustále sa pýtať (aj nepríjemné otázky), skúmať (aj nanovo), pochybovať (o autoritách), nestraniť ale zvažovať rôzne aspekty, dávať do súvisu aj neobvyklé, priznať omyl, zmeniť postoj na základe nových poznatkov, vytvárať si názor slobodne, bez ohľadu na aktuálny trend.

Móda - ak sa chce človek pohybovať medzi svojimi intelektuálnymi kolegami a kamarátmi - si žiada spoločne kliať na všetky socialistické vymoženosti. Verejné služby (neefektívne), štátnu reguláciu (je proti slobode - trhu), sociálnu záchytnú sieť (paraziti), ochranu zamestnanca (znižuje stimuláciu) a samozrejme dane (krádež toho, čo je moje). Nie je to len hŕstka bohatých, spomedzi elity, ktorí si strážia svoje sklenené paláce a firemné impériá - ale aj pospolitý ľud, ktorý sa vlastne supí na mechanizmy, navrhnuté v jeho vlastný prospech. Tento červený teror, ktorý sa nikto nerozpútal okolo nás, ale my sme si ho sami nakvapkali do očí, je tak surreálny, že ťažko rozlíšiť, či je vtipný, alebo žalostný.

Akosi zabúdame na to, bez ohľadu na učebnicové poučky o prospešnosti súťaže na slobodnom trhu a efektívnosti správy súkromného vlastníctva, že všetky tie vymoženosti moderného života, čo mi buď trh, štát alebo spoločnosť dávajú - dosahujeme vďaka ochote druhých spolupracovať v rámci zložitej technologizovanej ekonomiky. Viac či menej dobrovoľne. To, čo je "moje" a čo mi zlý štát berie (a rozhadzuje druhým), by som nikdy nedosiahol ako samostatná jednotka. Tou bol azda len praveký lovec v jaskyni. Moje peniaze mi pomohli zarobiť druhí svojou účasťou v mechanizme hospodárstva, ktorý živí mňa aj ich, bez ohľadu na to ako sa dodatočne prerozdeľujú výstupy. Pochopenie tejto previazanosti je kľúčom k uchopeniu dnešného absurdného stavu. Hoci tí druhí neuspeli v súťaži tak ako ja, daňou im ďakujem za ich spoluprácu, bez ktorej by som ani ja svoj podiel nevyhral. Avšak, tak ako vrcholový šport oslavuje iba absolútnych víťazov, aj naša ekonomika má pochopenie skôr pre pravidlá kasína - všetci prispejú a jeden všetko zoberie.

Hoci sa rôznymi, bez výnimky absurdnými definíciami popisuje, prečo je práca vrcholového manažéra efektívnejšia, prínosnejšia či rizikovejšia - a teda vyššie ohodnotená - než práca upratovačky, bez toho, aby si upratovačky, smetiari, pekári, poľnohospodári a radoví zamestnanci robili svoju prácu (za podmienok aké im väčšinou diktujú vrcholoví manažéri), by manažér nikdy svoju prácu nemohol robiť a nikdy by svoje peniaze nezarobil. Musel by sa starať o dopestovanie a spracovanie jedla, aj o upratovanie odpadov. "Nezávislý" človek (na samote v lese) nikdy nedosiahne na také (verejné) služby, aké si môže dovoliť spoločenstvo zo sumy príspevkov - daní - všetkých svojich spolupracujúcich jednotlivcov. Otázka teda neznie "Prečo dávať štátu moje peniaze?", ani "Koľko z mojich peňazí dám štátu?", ani tak "Je lepšie zveriť moje peniaze byrokratickému štátu, alebo súkromnej firme?", ale kde sa vzalo to nemiestne poňatie toho, čo je "moje".

Popri tom, čo je neodňateľne osobné - predmety ktoré sme si zhotovili sami, pridaná hodnota ktorú sme vytvorili - väčšinu z toho čo vlastníme alebo nám je nejakým spôsobom ku prospechu (peniaze, kúpené tovary, alebo zaplatené služby) spoluvytvorili iní ľudia. Pre jednoduchosť sme rozdelili spoluprácu na "moju prácu" a "moju výplatu", aj keď zabúdame na triviálny fakt, že "moja práca" sama o sebe by nič ekvivalentné produktu spolupráce nevytvorila. Nezaujíma nás či boli tí druhí odmenení náležito k nimi pridanej hodnote veci. Prečo je podiel pre výrobcu mnohonásobne nižší než pre "šikovné" distribučné medzičlánky, alebo manažment rôznych firiem, ktorých rukami produkt prejde? Poučka vraví, že krása trhu spočíva v tom, že si môžeme kúpiť noviny, bez toho aby sme sa museli zaujímať o životný príbeh stánkara. To isté v jazyku iného kmeňa: Môžeme si užívať bezpečie a pohodlie, bez toho aby sme sa museli zaujímať kde-kto kvôli tomu trpí nepohodlie, žije v nebepečenste, umiera, alebo otročí. Stalo sa z toho všeobecné zaklínadlo, aby sme sa nemuseli zaujímať o nič.

Veci vytvorené spoluprácou veľkého množstva ľudí (firma) sa stávajú majetkom jednej osoby, alebo malej skupiny. Naviac, vlastníme aj nevlastniteľné. Moje územie, môj pozemok, moja pôda, moja voda, moje nerastné bohatstvo. Fiktívne štáty (absurdne veľké alebo malé) vlastnia suroviny, ktoré na danom mieste sú (bez pričinenia človeka) a v istej logike teda patria všetkým. Z popudu pochybnej dogmy, že spoločný alebo nevlastnený majetok je vždy obeťou plytvania, alebo neefektívneho využívania. Vlastník nemusí teoreticky robiť nič (pridať hodnotu), zarába púhym vlastnením, poberaním renty. Čo malé i veľké krajiny, ktoré suroviny z vôle dejín a náhody nevlastnia, a majú len komparatívnu výhodu pracovnej sily? V zapálenej diskusii o rôznych kozmetických detailoch zabúdame na to, že napriek možnému dobrému úmyslu, mnohé vzťahy v základoch dnešnej hospodárskej spolupráce či súťaže predstavujú opak "fair play" či "zdravého rozumu".

Vďaka neochvejným dogmám trhu a súkromného majetku sme vraj dosiahli tak vysoko sofistikovanú úroveň technológií, zdravia a komfortu života. Snáď aj šťastia - veď šťastie je keď máš najnovší mobil, keď si môžeš vybrať značku džínsov, keď môžeš ísť slobodne za svoje peniaze na dovolenku na druhú stranu zemegule a zásobiť ju ďalšími tonami emisií. Vykonal si základnú potrebu - spotrebu - napomohol si nekonečnému rastu ekonomiky, dal si prácu ďalším ľuďom, sláva Ti! Máme farebné LCD televízory s HD rozlíšením - no načo - ak my sami všetko vidíme jednoducho a čiernobielo. Prepáčte, červenomodro. Víťazi a porazení. Tí dobrí a tí zlí. Tí čo vravia pravdu a klamári.

Nenávidíme socializmus. Aj dvadsať rokov po revolúcii môže za všetko zlé v našej spoločnosti. Rozmýšľam, či sa aj za prvej republiky v 1938 národ sťažoval, že za všetko zlé mohol feudalizmus, alebo či sa komunisti aj v 1968, v polčase rozpadu svojho zriadenia, vyhovárali na fašizmus. Mimochodom, po dvadsiatich rokoch sa zmohla komunistická spoločnosť v ČSSR na prvý pokus o reformu. A dnes, dvadsať rokov po? Reformy sú na dennom poriadku - ale reformy čoho?

Nenávidíme komunizmus. Nenávidíme to slovo. Slovo bez obsahu. Slovo, ktoré nepopisuje žiaden pojem. Slovo je premenná a hodnoty si do nej dosadzujem podľa ľubovôle. Za vojny môže komunizmus. Za hlad môže komunizmus. Za bezbožnosť môže komunizmus. Za odľudštenie môže komunizmus. Za znečistenie môže komunizmus. Keď zlodej vykradne dom, je to komunista, ktorý nerozumie čo je to súkromný majetok. Keď pravicoví politici čosi zbabrú (a teraz nepreháňam), vynadá im intelektuálna verejnosť (rozumej prispievatelia blogov a diskusií) do marxistov. Aj za hurikány, tsunami, alebo keď na niekoho padne s prepáčením červená tehla, aj za to môže komunista F. V celonárodnej reality show ukazujú prstom do červeného prázdna umelci, novinári, IT experti, lekári, aj nezamestnaní.

Kde sa v našom slobodnom ovzduší vzal tento strach? Mechanické úkony ako obeta ideológii, ktoré tak nápadne pripomínajú mechanické cviky na spartakiáde? I za minulého režimu sme recitovali frázy, ktorým takmer nikto nerozumel, hoci boli na počiatku možno dobre mienené. Vyprázdnenie pojmov, respektíve dostupnosť nálepiek (vtedy imperialista, buržoázny nacionalista, diverzant - dnes komunista, populista, demagóg), ktoré stačí nalepiť a čokoľvek čoho sa dotknú očiernia, je nebezpečné v tom, že zabúdame na komplexnosť (áno, ťfuj, zložitosť) reality dneška tak ako minulosti. Môžeme vlastne opakovať všetko zlo, ktoré sa dialo v minulom režime - rozkrádanie, udávanie, vyhrážanie, násilie, vytváranie atmosféry strachu, cenzúra, budovanie nevedomosti, nemožnosť voľby - hlavne že sa to nevolá komunizmus. Tie akty ubližovania samé už nie sú zlo, zlo je komunizmus - strašný, nafúknutý a skrz-naskrz prázdny pojem. Nenávidíme slovo, nie to čo je za ním - pretože za ním už nie je nič.

Ak človek podstúpi životnú traumu - pripusťme nachvíľu, že skúsenosť s totalitou jednej strany, ktorá sama seba volala komunistická, je traumou - po jej skončení prechádza rôznymi fázami. Jednou z nich je absolútny odpor voči všetkému s čím trauma súvisela, chuť zabudnúť, pretrhnúť všetky spojenia s jej predmetom, prisudzovanie absolútnej viny za všetko zlo. I začínajúci psychológ potvrdí, že toto je možno súčasť uzdravovania, ale nie konečný zdravý stav. Podobne, aj moderná fyzioterapia je vo významnej miere postavená na odstraňovaní dočasných opatrení, ktoré telo uskutočnilo v reakcii na nejakú extrémnu situáciu, ktorá sa už pominula a oni už nie sú potrebné. Už viac nepomáhajú, pôsobia viac škody než úžitku, ale v tele pretrvávajú. Nie je naša antikomunistická spoločnosť stále v podobnom kŕči?

Určite každý z nás prešiel životnou situáciou, ktorá v detailoch, okolnostiach, v danom okamihu, nebola veľmi príjemná. No s odstupom času, v širšej perspektíve príbehu života, alebo osobnostného vývoja - hrá pozitívnu úlohu. Ako skúsenosť, kde sme sa niečo naučili, získali isté schopnosti, nedajbože "zmúdreli". Vieme popísať - aha, toto a tamto bolo zlé, nepríjemné, neužitočné - ale zasa ten a onen aspekt mi neskôr v živote prospel, pomohol, dokázal som ho výhodne zužitkovať. Zmôžeme sa, napriek svojej hlbokej nenávisti, časti života ktorú nám ten "zlý režim" vzal, napriek tragickým osudom našich blízkych, povedať, čo na tom celom bolo dobré, čo nám komunizmus dal, čo bolo v jeho realite snáď trošku lepšie než dnes?

Ticho?

V záujme preukázania dobrého psychického zdravia dneška - kto odpovie? Dnešní lekári, technickí a ekonomickí odborníci, manažéri - ktorí hoci pochádzali z úplne prostých pomerov, získali vzdelanie zadarmo? Hviezdičky smotánky a estrádnych show, slávni herci a speváci, ktorí začali kariérou na monopolnej štátnej televízii s celonárodným dosahom - a nemuseli bojovať o priazeň divákov v podmienkach drsného trhu? Vlastníci za symbolickú sumu kúpených "hnusných panelových králikární", aké majú už len v Moskve, Paríži a New Yorku?

Nie, nemusíme si zakrývať oči pred socialistickou realitou. Relatívne pohodlie za cenu relatívnej neslobody. Dostatok peňazí a nedostatok tovarov. Kvalitnejšie potraviny, ale menej, skôr domáce, nie zo sveta kde platia kapitalistické pravidlá. Spotrebné výrobky, ktoré vydržali desaťročia, hoci veľmi rýchlo zastarávali morálne - v porovnaní s napredovaním techniky na západe. Dostupné zdravotníctvo - ale slabšie technologizované. Zásadové postoje voči kapitalizmu - za obmedzený výber kam môžeme na dovolenku či na nákupy. Sú predmety týchto výmen antagonizmy? Je táto výmena zlá? Nedej sa pod inými menami aj dnes? Azda sme tieto otázky nadobro prestali riešiť? Nie sú niektoré z nich skôr archetypálne témy, než len svojráz jedného režimu? Neodohrávame tieto mytologické obchody napríklad v rodine: "Relatívne bezpečie za cenu poslušnosti."?

Dnes - v dobe informatiky (keď informácie a dezinformácie na nás kričia z každej strany) a predovšetkým dobe marketingu (rozumej zámeny slov a obsahov) človek veľmi nepochodí s pátraním po pôvodnom zmysle pojmov. Sú-druh, soviet (rada), komun-izmus (komúna, komunita ... spoločne, celok). Exoticky znejúce slová nechávame radšej odpočívať v pokoji na smetisku dejín, než by sme hľadali ich pôvodný význam, skôr než ho deformovali dekády (aj) smutných dejín. Úplný údiv pravdepodobne vzbudí pokus o rozlišovanie ideálu a ideológie. Dobré úmysly, ktoré vydláždili cestu do ... do socialistického realizmu. No niečo pravdepodobne nebolo v pôvodnej (feudálnej či kapitalistickej) spoločnosti v poriadku, ak vôbec myšlienka socializmu vznikla a získala si podporu. Sen, ktorý sa premenil pre niektorých na nočnú moru.

Ak by sme sa dejinnou okľukou vrátili späť k tomu, čo bolo pred komunizmom, stále by sme zostali s tým, čo jeho vzniknutiu zadalo impulz. Ak ho niektorí nazývajú "slepou uličkou dejín", to nijako nezodpovedá na otázku, prečo sa po nej ľudstvo vôbec vydalo - čo ich vyštvalo z hlavnej cesty? Azda besná jazda ostatných účastníkov diaľničných pretekov? Právo silnejšieho? Nerovnaké dopravné predpisy medzi luxusnými obrnenými SUV a drobnými autíčkami? Závistlivý truc?

Naša kultúra je silno infikovaná - prepáčte mi za výraz - kresťanským vnímaním sveta. Boj dobra a zla, síl svetla a temna, to čo som už pomenoval čiernobielym videním. Toto cítenie (hoci ho neoznačím za jednorozmerne zlé) umocnili desiatky rozprávok, biblických podobenstiev, diel hudby, divadla a filmu. Snáď preto pri prežívaní revolúcie usilovne hľadáme hrdinu, ktorý skolil červeného draka s hlavami Marxa, Engelsa, Lenina a ďalších. A zazvonili kľúče a my žijeme šťastne až kým nepomrieme?

Na rozdiel od rozprávky, kde princ Václav prebudí zakliatu krajinu, revolúcia s odstupom pripomína úplne iný príbeh - príbeh o zámene slov. Tak ako je ťažké posudzovať vieru parametrami vedy a naopak, či umenie ukazovateľmi techniky a naopak, aj pri súdení komunizmu sa dopúšťame chyby prekladu. Posudzovať ekonomiku zameranú na rovnosť a sociálnu kohéziu parametrami súťažnej ekonomiky zameranej na rast istých vlastných ukazovateľov - je tak absurdné, ako hodnotiť kvalitu opery počtom technických efektov. Dobre, môžeme sa utiekať k porovnaniu na základe akýchsi nadčasových hodnôt (mimochodom, ktoré teoretici trhu tak strašne radi relativizujú) - ako sloboda, reálny blahobyt, ľudskosť. Ešte stále si trúfame?

Ten ozajstný prielom, ktorý sa v revolučnom čase uskutočnil, bola zmena akejsi jednotky moci. Predtým sme mali hrubú silu (ŠtB a iné násilné donucovacie mechanizmy štátu), dnes sú nástrojom moci peniaze. To, čo bolo predmetom každodenných starostí, je skutočným kľúčom pre prekladateľa pri porovnávaní epoch. Za socializmu mal prácu a príjem každý a čo sa týka základných otázok prežitia (zdravotníctvo, potraviny, bývanie), na nikoho peniaze príliš netlačili. Nedostupné boli exotické tovary (áno, povestné banány či pomaranče, právo na ktoré si dnešný rozmaznaný spotrebiteľ nenechá vziať), niektorí sme túžili po elektronike na úrovni západu, autách, textile - ale nič z toho nebolo otázkou života a smrti. Peniaze boli, príjem bol istý - nedostatok sme cítili skôr v možnostiach spotreby, zvlášť ak sme závideli to, čo mali za oponou. Vtedajším ozajstným predmetom strachu bolo nepoštvať si voči sebe režim, jeho hrubú silu, ktorá hrozila obmedzením slobody aj fyzickou likvidáciou.

V čistom kapitalizme sa však existenčné riziko spája práve s peniazmi - dokonca aj v otázkach základného vyžitia (bezdomovectvo, platba za lieky, možnosť nezamestnanosti) a absolútneho prežitia vôbec. Inými slovami, peniaze sú ten zdroj moci, ktorý je dnes predmetom existenčných obáv, nie hroziaci obušok či puška. Nedostatku peňazí sa ľudia boja, tých čo ich majú sa ľudia snažia uzmieriť, tam kde sa nachádzajú robia kompromisy, žalujú na kolegov s vidinou vyššieho platu, zapredávajú sa do reklamy na produkty ktorým neveria (aby si prilepšili v rodinnom rozpočte), robia mnoho vecí, ktoré sú im ľudsky proti srsti. Také, aké sa v komunizme robili pre uzmierenie strany a bezpečnosti, dnes sa robia z čisto praktických finančných dôvodov. Nielen vo vzťahu k politikom, ale všade v ekonomike, pri každom malom obchode, v práci, v každodennom živote.

Ak si túto zmenu nástroja moci uvedomíme, porovnanie môže byť až desivé. Ak bola v režime, ktorý sám seba nazýval komunizmom, totalita na úrovni politickej (tam kde bola sústredená vtedajšia moc - teda nástroje hrubej sily a nátlaku), pozrime sa aj dnes na miesto, kde je sústredený súčasný zdroj moci - peniaze. Nie, nie je to štát, ani parlament, ani iná abstraktná inštitúcia - s nimi nezápasíme o každodenné prežitie. Je to práve firma, náš zamestnávateľ, s ktorým riešime tie naozajstné existenčné otázky.

A div sa svete, moderná firma, na rozdiel od parlamentu v pozadí, ktorý (pretože príspevky na volebnú kampaň a tlak lobby ovplyvňuje jeho činnosť) nevyvíja veľký tlak na vnútorné usporiadanie firmy - tá firma je ešte stále usporiadaná totalitne. Vlastník, akcionári, alebo výkonný manažér, pod nim hierarchia vzťahov - áno nadriadení a podriadení - a zamestnanci, ktorí si plnia zadané (nie slobodne zvolené) úlohy, príliš nekritizujú (iba ak sú k tomu vyzvaní), musia preukazovať lojalitu. Ak by si niekto dovolil čo i len slovne napadnúť niekoho na vyššej pozícii v hierarchii, hrozí im postih - vyhodenie - čo by v čistom trhovom prostredí znamenalo existenčné ohrozenie. Dokonca aj cudzie firmy ho budú posudzovať ako potenciálne problémového zamestnanca. To, že si demokraticky vyberáme politikov, s ktorými neriešime otázky prežitia - je podobné možnosti voľby, čo si kúpime za socialistické peniaze. Tam zdroj moci a ohrozenia nie je. Máme politickú demokraciu, ale ekonomickú totalitu. Totalita akoby sa presunula na inú úroveň, so zmenou vzťažného bodu moci. Alebo sa večná moc presunula tam, kde môže ešte stále rozhodovať totalitne?

Príkladom zo Západu, že sa to dá inak, sú na trhu (!) úspešne fungujúce kooperatívy (družstvá), napr. Mondragon v Baskicku (vybudovaný na tradičných princípoch regiónu), či FaSinPat v Argentíne (ktorý zamestanci okupáciou prevzali po tom, čo investor opustil krajinu v ekonomickej kríze). Zamestnanci cez podiely vlastnia svoj podnik, rozhodujú o základnom smerovaní firmy, na odborné riadenie si samozrejme najímajú expertov, ktorí majú vyššie mzdy (v podniku nie sú všetci odmeňovaní rovnako), no nie je šanca, aby sa odhlasovali absurdne priepastné rozdiely medzi manažmentom a ostatnými pracovníkmi. Spoluvlastniaci zamestnanci nie sú len mlčiacimi vykonávateľmi úloh (veď ide aj o ich majetok a živobytie).

Ekonomickú demokraciu nielen že nemáme, ale o nej ani nepočuť v masmédiách. Je zaujímavé, že v prípade "prirodzene" totalitného usporiadania firmy nikto nepochybuje o tom, že je to pre jeho efektívny chod bezpodmienečne nutné. Ako popri tom vyznejú jemné nuansy politického usporiadania? Ak porovnáme zasadanie Kongresu a napríklad (pre absurdnosť) Komunistickej strany Číny - v oboch prípadoch pozorujeme frakcie, zápasy, politikárčenie aj istú možnosť vyjadriť nesúhlas. Samozrejme je tu rámec, do ktorého je táto "voľnosť pohybu" zasadená a voči čomu sa neslobodno vzpriečiť - vedúca úloha strany, alebo na druhej strane parlamentarizmus - teda základ zriadenia. Ten zmeniť nemožno, prirodzene sa tomu bráni, chránia ho ozbrojené zložky - pod zámienkou dodržiavania zákonov, ktorých zdrojom je zriadenie samo. Do strany aj do parlamentu možno vstúpiť - v oboch prípadoch teoreticky - zatiaľ čo v praxi to podlieha procesu výberu či kádrovania, spleti vnútrostraníckych vzťahov, bojov a postupov. Naviac, byť v strane (v demokracii či totalite) znamená zdieľať s ňou hodnoty a nie otvorene kritický postoj. Slovami klasika: "Než sa dostaneš k moci, zmeníš sa na obraz tých, ktorí sa k nej túžia dostať tiež." Už len na okraj: napojenie strán na ekonomiku - nazývané lobby, či korupcia - v oboch prípadoch ťažko poprieť.

Skôr než vnútorný mechanizmus fungovania politiky je pre občana otázkou sloboda. Napríklad sloboda prejavu. V komunizme ju obmedzuje hrubá sila - cenzori. Na trhu zasa financie ako nevyhnutný predpoklad prístupu k nástrojom komunikácie, alebo prostriedok autocenzúry. Napríklad o slobode slova v rámci firmy, ktorá je v živote človeka najrelevantnejšou a kľúčovou inštitúciou, nemôže byť reč. Hoci denne "slobodne" komunikujeme telefonicky a na internete o všeličom, ešte som nevidel, aby niekto verejne, v médiách s celospoločenským dosahom, vystúpil s kritikou pomerov v súkromnej firme, ktorej je zamestnancom. Dokonca sa to ani neočakáva - zamestnanec by mal byť predsa lojálny voči zdroju svojho živobytia. To isté vyjadrené inými slovami však znamená - byť nekriticky poslušný voči zdroju moci, ktorá rozhoduje o jeho ďalšom prežití a cez plat aj o spoločenskom statuse a možnostiach, ktoré v živote má.

Aj tá malá sloboda slova prejaviť názor cez masmédiá závisí od ich dostupnosti. Peniaze podmieňujú prístup na internet, kúpu novín či sledovanie televízie - veď ako sa k tomu dostane človek, ktorý nepracuje pre firmu, alebo sám nepodniká? Predstavme si človeka, ktorý nie je zakomponovaný do ekonomického systému, nežije život založený na peňažnej výmene štandardného obeživa... Dokonca aj v prípade, že máme prístup k prostriedkom komunikácie, to že môžeme hovoriť všetci ešte neznamená, že niekoho - náš názor - je počuť. To hlavné, čo definuje rozsah uvedomenia väčšiny spoločnosti sú veľké médiá - tlač, rozhlas, televízia, autoritatívne internetové portály. Sú to, aj bez zachádzania do konšpiračných teórií, súkromné firmy, s majiteľmi (akcionármi), vedením a svojou firemnou politikou.

Aby sme porovnali komunizmus a kapitalizmus v rovine súčasných technológií, aj v Číne majú internet. Pohybovať sa na ňom dá slobodne - v istom obmedzenom priestore. Aj naše "slobodné" médiá sú tematicky pestré - ale zamýšľa sa niekto nad paletou ich tém? Môžu kritizovať "moc" (tentoraz len v uvodzovkách - lebo hovoríme o tej politickej) v rámci jej folklóru (mená, funkcie, známosti, intrigy, pletky), ale nemôžu napríklad kritizovať ekonomický systém ako taký, čím by podrývali skutočný zdroj dnešnej moci aj svojho vlastného fungovania. V socializme bola tým zdrojom politická moc, dnes sú to peniaze.

Vysielať to, čo je predajné. (Paranoia? Suché pravidlo obchodu.) Nekritizovať príliš ostro firmy, ktoré si platia za reklamu, z ktorej médium žije. (Konšpiračná teória? Prostý bonton obchodu.) Nepodrývať prospešnosť spotreby. (Absurdné? Úspešné firmy nepáchajú samovraždu.) Médiá budú prirodzene popisovať zamestnaneckú lojalitu ako samozrejmosť, ako žiaducu, ako "dobrú vec". Tá predsa umožňuje chod korporácií. Korporácií, ktoré buď priamo vlastnia, alebo cez reklamu živia médium. Cez podporu spotreby zabezpečujú zmysluplnosť vysielanej reklamy. Frustrácia zamestnancov z konformity sa využije dvojnásobne - v spotrebe ako náplasti (nejako sa potešiť) aj v lipnutí na hrdinoch. Hrdinných žurnalistoch bojujúcich proti nespravodlivosti moci aj hrdinných postavách fiktívnych príbehov, v ktorých všetko dobre dopadne.

Bez paranoie a konšpiračných teórií: Televízia je firma. Súkromná firma. Veľká firma s veľkým obratom peňazí. Určite nebude napádať systém, ktorý legalizuje existenciu subjektov výrazne bohatých voči svojmu okoliu, akým je ona sama. Čisto z dôvodu svojej prirodzenosti, bude skôr podporovať ekonomický systém a farbu politiky, ktorá praje existencii takýchto veľkých a bohatých firiem. Tu si nemusíme predstavovať žiadnu karikatúru komiksového zloducha, ktorý chce ovládnuť svet. Hovoríme iba o princípoch súkromnej firmy - takej istej ako tucty iných, s hierarchiou a totalitným usporiadaním voči zamestnancom. Hovoríme o logike, pre niektorých z nás démonickej, istého typu moci. Chcem prežiť, chcem zarábať, nepodpílim si predsa pod sebou konár. Snívame o nezávislosti a objektivite, kritizujeme médiá za to, že nevyhoveli nášmu ideálu. Ale niečo také v súčasnej ekonomike ani nemôže existovať. Firmy sú také, ako si to trh kde pôsobia žiada.

Už aj z "komunizmu" vieme, že cenzúrovať sa nemusí len hrubo - priamou lžou, alebo cez zákaz a vystrihnutie "nevhodného" - ale aj výberom "tých najdôležitejších udalostí", vyhýbaním sa nepríjemným témam, alebo úplne nenápadne, cez výber zamestnancov, od ktorých neočakávame, že sa dopustia nežiaducej kritiky. Vlastne to znie takisto hrubo - výber tak obmedzených a priemerných žurnalistov, ktorí nie zo strachu, ale z nedostatku rozhľadu, pre vlastné presvedčenie, nikdy systém ako taký nenapadnú. Novinárov, reportérov, moderátorov a umelcov so zárobkom a teda statusom vyššej strednej vrstvy, ktorí - napriek možno úprimne prežívanej, ale v podstate nezmyselnej snahe o "objektívnosť", "úprimnosť" a "Pravdu" - budú stále prirodzene cítiť tiahnutie k svojmu stavu, jeho životnej úrovni a k statu quo, ktorý ju zabezpečuje. Dokonca tu nemusí byť prítomná ani zákerná inteligencia, ktorá sa obklopuje prispôsobivým priemerom - oni len vyberajú sebe-podobných a uctievajú sa navzájom.

Porovnajme aj jazyk propagandy. To, čo kritici nazývajú propagandou je - odjakživa - na druhej strane nazývané osvetou. Propaganda je namierená na podporu zdroja moci toho-ktorého režimu. Kým v minulosti to bola moc politická (a jej hrubá sila), dnes je to moc ekonomická (a peniaze). Zapnime si televíziu a môžeme sledovať stovky kanálov, ktoré predstavujú istý štandard života - či je to cestovanie za exotikou, moderné nákladné športy, drámy z prostredia bohatých, dokonale ligotavé talentové show so sms hlasovaním, alebo "bežný život" celebrít, ktorému by sme sa chceli priblížiť. Toto chcenie je samozrejme normálne a máme na to právo. To všetko je možné mať, ak budeme poslušne pracovať pre firmu a nakupovať (prispôsobíme sa zriadeniu).

Kým v predošlej totalite sme propagandu cítili najmä zo správ, politických diskusií a prejavov inštitúcií s mocou - dnes sú zdrojom moci peniaze a jeho ikonickým programom reklama. Hoci si naladíme "nevinný" kanál zameraný na deti, zvieratká, alebo umenie, ak ho priamo neplatí štát, cirkev, alebo nejaká korporácia, musí žiť z reklamy. Diváci sú potenciálni zákazníci, tu je prítomný základ moci - peniaze - a preto je tu aj reč propagandy najintenzívnejšia. Úprimne, kto dnes poprie, že jazyk reklamy - spôsob akým sa spájajú produkty s príbehmi, pocitmi a spoločenským statusom, šťastím a istotami - ďaleko prekonal všetku propagandu, ktorá bola kedy odvisielaná v komunistických krajinách? V celom spektre - od intelektuálnej sofistikovanosti, cez záludnú nenápadnosť, až po okatú trápnosť.

Naproti propagande stojí svedomie. Porovnajme, aký viditeľný bol disent za komunizmu a akí viditeľní sú kritici dnešného systému? Kým vtedy boli disidenti umlčaní politicky, dnes sa to isté udeje "samovoľne", ekonomicky - jednoducho nemajú prístup k masmédiám. Možno len preto, že sa ich rozhľadom priemerní zamestnanci rozhodli, že títo kritici nie sú zaujímaví, že nie sú podstatnou témou dňa. Prinajlepšom, ak sa objavia, sú to kontroverzné či kuriózne postavičky, ktoré vždy sprevádza komentár, ktorý ich predstaví ako radikálov, extrémistov, teroristov - alebo ich jednoducho zosmiešni ako bláznov. Nadôvažok, neopatrná zmienka registrovanej značky v nevhodnom kontexte človeka môže dostať pred súd (za poškodenie dobrého mena), presne tak ako v minulosti kritika režimu. Človek verzus armáda firemných právnikov. Nuž, dotkol si sa zdroja moci.

Nehrajme sa, že tento režim, podobne ako minulý, nepozná vyprázdnené slová (populizmus, demagógia), frázy, dogmy o ktorých sa nepochybuje (efektivita trhu, súkromné vlastníctvo, rast HDP, zahraniční investori), či pomyselných nepriateľov (komunizmus). Potrebujeme urobiť porovnanie cez obsah pojmov, cez kvalitu toho čo sa deje a nie cez vymenený slovník a nálepky. Potrebujeme porovnávať na mieste a v čase. Je ťažko kritizovať socialistický systém, ktorý vznikol v zaostalejšej časti sveta, budoval na zelenej lúke a skokovo nahradil feudalizmus či mladučké demokracie - s tým, čo niekde inde dosiahol trh za dve storočia a parazitoval pritom na vyťažovaní zdrojov v kolóniách. To sa to výkonnému hi-tech stroju funguje, ak je pripojený do zásuvky, však?

Čo sa týka našich skromných dejín, občas sa zdá, akoby sme ich vnímali vytrhnuté z kontextu sveta. Pri troche obraznosti, tuhý režim 50. rokov akosi korešponduje s podobným ladením spoločnosti na západe, kde mali tiež svoje politické procesy, rigidné modely normálneho života, búrili sa proti autoritatívnym inštitúciám i cirkvi, zápasili s konformizmom, konzervativizmom a bezvýchodiskovosťou. Kým my sme poľudšťovali socializmus v 60. rokoch, na západe veľmi podobne prebiehala vzbura proti povinnej vojenskej službe, militarizmu, kolonializmu, či sexuálnemu konzervativizmu. Sedemdesiate roky normalizovali svet na oboch stranách opony - hippies sa vrátili do práce a k nakupovaniu, podobne ako obyvatelia Československa si užívali normalizačné ticho po búrke v relatívnom blahobyte ekonomického rastu, s vábivým zábavným programom v kine a na obrazovke. Šedé osemdesiate roky neznamenali len príliš dlhé odumieranie socializmu, ale aj desivú bezútešnosť thatcherizmu, raeganomiky a ich odnoží - na ktoré na západe málokto rád spomína. Súčasné celebrity veľkolepých show, ktoré oslavujú výnimočnosť, súťaživosť a všetky technické a luxusné vymoženosti dneška, sa rodili vtedy a tam, v socialistických televíziách - presne ako ikonické hviezdy spoza opony na MTV. Hore a dole, tuhšie a voľnejšie, uvravení a umlčaní, s nádejou a beznádejou - vlastne sme si prežili celý príbeh štyroch dekád vonkajšieho sveta, len v inej mierke a s inými slovíčkami na povrchu.

Zostáva už len posledné porovnanie - ten dnešný režim je vraj aspoň "akosi morálne lepší". Má na svedomí menej zla. Nezabíja svojich vlastných občanov. Patrilo by sa pripomenúť, že aj vzorovo liberálne ekonomiky nemusia kráčať ruka v ruke s benevolentnou politickou mocou. Či je to Pinochetova, Francova, Salazarova diktatúra, alebo vojenské dobrodružstva ústredných mocností západu - všetky sa môžu pýšiť spoločenským konzervativizmom (aspoň v istej fáze), brutalitou a vraždením. A napokon, popri tom ako rátame obete komunizmu (právoplatne), zabúdame počítať, koľko ľudí už na dlažbu vyvrhol trh, koľko ich spáchalo samovraždu pretože nedokázali ustáť jeho nároky. Koľko ľudí zabil rabovaním surovín v treťom svete, koľko nepriamo, cez "obyčajné" vraždy a "bežnú" kriminalitu, ktoré sám nepopierateľne podporuje výchovou k surreálnej súťaživosti, fetišizovaním majetku, peňazí a statusu, či vnímaním životných partnerov ako svojho vlastníctva?

Súťaž vraj podporuje efektivitu využívania zdrojov. Konkurencia podľa poučiek vedie na vyššiu kvalitu výrobkov pri nižších cenách. Súperenie nám údajne zabezpečuje neustále napredovanie technológií. Popri tom vidíme, ako je ekonomicky výhodnejšie zasiať bavlnu v Amerike, zafarbiť plátna v Indii, ušiť handry v Číne a predať ich v Európe. Predávajú nám výrobky stále viac nadopované zbytočnými funkciami, ktoré sú zaujímavé, ale skôr nás oberajú o čas, než nám ho získavajú. Korporácie často ponúkajú identické produkty, kde vôbec necítiť konkurenčný tlak na cenu, skôr kartelovú dohodu. Zamestnanci súťažia v lojalite, kolegovia si podrážajú nohy pre pozície, krajiny súťažia o najlacnejšiu pracovnú silu. Ekosystém je tesne pred zosypaním, pretože perpetuum mobile nekonečného rastu zamlčiava vzťah k svojej "zásuvke" - prírodným zdrojom. Politika sa už ani nehanbí priznať prepojenie na korporátnu lobby, chce lobbing legalizovať a normalizovať.

Tak čo, naozaj sme unikli z "ríše zla", alebo sme sa ocitli len na tej druhej strane? Je náš život menej stresujúci, nemusíme už bojovať o prežitie? Máme väčšiu šancu tlmočiť svoj názor ostatným? Ovplyvniť rozhodovanie mocných? Smieme si otvoriť ústa v rozhovore so skutočnou mocou - korporátnymi molochmi? Máme možnosť uplatniť morálne zásady, zábrany, hodnoty, ľudskosť - pracujúc v cudzej firme, alebo v tej svojej - na dravom trhu? Akú slobodu to vlastne žijeme? Slobodu ako z filmu - uháňať na motorke (zarobenú poslušnou prácou pre niekoho), s plnou nádržou (z nejakého usmievavého režimu na Strednom východe), v lacnom oblečení z Číny, dokonca si môžeme vybrať značku (hoci ho neušili zamestnanci v tak "ľudských" podmienkach ako tu u nás)? Zo slobody je ikonický výjav, reklamná skratka, právo na spotrebu.

Veční skeptici voči všetkému okrem trhu to majú jednoduché: Utópie zlyhali. Hippiesákom to s láskou nevyšlo. Socializmus zasa skolaboval ekonomicky, pre svoju vrodenú neefektivitu. Obávam sa však, že práve dnešnému systému chýba sebakritická súdnosť. Ak skolabuje sám (napríklad preto, že sa prieči zákonom termodynamiky alebo ekosystému, do ktorého je zasadený), určite to bude "prirodzenými cyklami", alebo možno kvôli komunistom - minulým alebo súčasným - či už v Číne, alebo to dáme za vinu nášmu provinčnému červenému premiérovi. A ak nič z toho, zaspievame si ako malé deti obľúbenú pesničku: "pokazilo sa to samo". Urobila to neviditeľná ruka trhu, nikto nie je na vine, ba ani ona sama.

Obraz detí je na mieste. Od nich, túžiacich po hračkách, sa dospelí vnadení možnosťami spotreby líšia len málo. "Ja chcem." (nový mobil, nové autíčko, nové tričko) "Ja mám vždy pravdu." (tento systém je dobrý, lebo mi dáva toľko hračiek) Detskú pochabosť vidíme u mladých dravých burziánov, ktorí riskujú osudy celých krajín v roztpašnom zápale hry (viac, rýchlejšie, silnejšie, kto je frajer, kto vyhrá), detskú sebaistotu u rôznych ekonomických expertov. Expertov... našich bývalých spolužiakov, ktorí boli leniví, odpisovali, kopírovali zadania, snažili sa zakryť nedostatok vedomostí vágnym rečnením, dosiahli titul tým, že si dokázali dočasne zapamätať vzorce a frázy z predpísaných učebníc. Skoro sa mi chce prirovnať to k časom, keď z umelcov boli kuriči a traktoristi študovali vysoké školy.

Na škole málokoho zaujímalo, kto tie memorované vzťahy z čoho odvodil, či predpoklady naozaj platia, aké sú protinázory k oficiálne vyučovaným teóriám, ani kto povyberal osobnosti, o ktorých sa učíme ako o autoritách. Ak išlo o skúšku, nikto si nedovolil polemizovať s dekanom alebo profesorom - či už odborne, alebo čo sa týka prístupu k študentom a schopností učiť. V prvom rade sme sa naučili poslúchať, nespochybňovať a nekriticky vyznávať autority, ktoré sú už akosi dané.

Máme množstvo odborníkov, ktorí dokázali naštudovať a kombinovať vzorce z niekoľkých kníh. Viac ich zaujíma kto ich koľko vysype z rukáva (kvantita, porovnávanie, súťaž) - než kedy platia a či vôbec platia. Riešia vnútorné detaily systému, ktorého popis môže byť úplne nesprávny. Neprovokujú novými pohľadmi na vec, uspokoja sa s všeobecne uznávanými autoritami. Kdesi v ich tieni ako huby pod daždi rastú názory laikov. Názor znamená pridať sa niečiu stranu. Názor znamená "ja si myslím" o niečom, o čom vôbec nič neviem.

Dnes je to ťažké si predstaviť, ale v budúcnosti možno budeme čítať niektoré učebnice ekonómie s podobnou červeňou v tvári, tak ako dnes marxizmus-leninizmus. Modely utrhnuté z reality, vzťahy bez okrajových podmienok, citácie autorít ako argumenty. Podivné busty večných otcov komunizmu nie sú jeho patentovanou črtou. Aj dnes objavujeme svojich spasiteľov, neživotné karikatúry seba sama, bez negatívnych čŕt, neschopné omylov. Ustanovujeme neznášanlivých kňazov za ikony národa, z náboženstva vymysleného človekom sa stáva základ práva, štát dotuje cirkev, inštitúciu takmer mimo práva. Len čo sme opustili jednu neomylnú pravdu, so strachom z akéhosi podivného prázdna, samoty, sme sa vrhli na druhú. Tá samota však nie je nič iné, než zodpovednosť ktorá sa pri oslavovaní slobody akosi zabúda spomínať - a pritom je to nerozlučný pár. Vyznávať len jednu stranu v polarite, to je kresťanským ovečkám veľmi blízke.

Je módne tvrdiť, že trhová ekonomika v spojení so súkromným majetkom predstavuje akýsi prirodzený systém bez ideológie a dogiem. No oni sami, so svojimi parametrami a ukazovateľmi, sú svojim spôsobom ideológiou. Inflácia, HDP, konjunkcia a recesia, výkonnosť, efektivita, mobilita či flexibilta a možnosti spotreby - naproti reálnym mzdám či nemerateľnému šťastiu. Veriť v neviditeľnú ruku trhu, ktorá všetko vyrieši, dokonca aj na ekologickú katastrofu nájde nejaký technologický zázračný liek - si žiada mentálne kapacity, ktorými disponuje najmä istý typ veriacich. Tí majú v čiernobielom videní sveta jasno - a často aj v červeno-modrom.

V rámci súčasného humoru sa socialistické ideály zvyknú kontrastovať s reálnym socializmom, alebo socialistickým realizmom. Považuje sa však stále za trochu túfalé používať výrazy ako "reálny kapitalizmus", či žiadať si "kapitalizmus s ľudskou tvárou". Úprimne - žijeme v reálnej globalizovanej ekonomike, ktorá sa vysporiadava s podobnými problémami kdekoľvek na svete, či sa navonok prezentuje ako liberalizmus, komunizmus, islamská demokracia, alebo čokoľvek iné. Človek všade zápasí s machizmom, elitárstvom, aroganciou moci, neľútostným bojom o dominanciu a teritóriá, robí kompromisy medzi pudom sebazáchovy a hodnotovými princípmi, hľadá štipku ľudskosti. Všade je systém "v podstate správny", má len "drobné kozmetické chyby".

V reakcii na tézu, áno - slovenská spoločnosť je chorá komunizmom. Nie však spôsobom, akým sa táto fráza obvykle chápe. Neustálym obviňovaním komunizmu zo všetkých dnešných problémov a strašením jeho návratom - stále vyvolávame jeho ducha a sami ho udržujeme pri živote. Hádžeme toto slovo ako nálepku na svojich nepriateľov a súperov, teatrálne nenávidíme toto vyprázdnené slovo - ale s kľudom svedomia budeme opakovať chyby, ktoré sa pod jeho menom diali.

Na pozadí strachu zo všetkého červeného, ak si dovolíme nahliadnuť za prázdne slovo, sú isté reálne obavy. Neefektivita a plytvanie zozbieranými verejnými zdrojmi - teda istým spôsobom nespravodlivosť. V prípade byrokracie a nomenklatúry je to strach z neľudskosti režimu tam, kde sa príliš sústredí moc. Myslím si, že aj na opačnej strane nájdeme podobné strachy. Nespravodlivosť tkvie za odporom ku (kellerovsky povedané) nesúmerateľnému rozdielu odmeňovania a majetku. V takmer nepredstaviteľných možnostiach toho, čo sa dá zaplatiť peniazmi, ktorými niektoré subjekty disponujú. Zároveň tu nájdeme obavu z neľudských zločinov, ktoré možno vykonať pre alebo za veľké peniaze, z neľudskosti firiem voči zamestnancov aj klientom (tabak, nezdravé potraviny, prudký rast spotrebného automobilizmu, niektoré liečivá, investície do nepoužiteľných zbraní).

Komunizmus nemôže nikdy zaniknúť, kým tu bude jeho siamské dvojča, ku ktorému sa odkazuje a vďaka ktorému žije - kapitalizmus. Ak ich chceme z rôznych dôvodov pochovať, musíme tak urobiť s oboma. Konieckoncov, žijeme v zmiešanej ekonomike. Úspešné príklady zo Západu - nielen tie škandinávske - sú predmetom závisti takzvaných kapitalistov, ale aj socialistov. Akoby dokázali zlúčiť to dobré z trhu a súkromného majetku - so štátom, daňami a verejnými službami. Možno to naozaj nie je vecou červenej alebo modrej politiky - ale ľuďmi. Ľuďmi, ktorí robia to, čo práve robia, dobre kvalitne a poctivo, sú dobrovoľne solidárni s druhými (lebo vedia, že z toho majú sami prospech), nekradnú a nerozkrádajú, nesnažia sa utrhnúť si čo najväčší kus z koláča pre seba a zavrieť sa s ním vo svojej socialisticky-hranatej alebo podnikateľsko-barokovej vile.

Nemusíme byť na strane ani jedného kohúta červeno-modrého súboja. Myslím si, že mu nenáleží viac než jedno storočie. Minulé. To dnešné čaká pravdepodobne ďalší neľútostný boj - zelených a šedých - ale ani tu si nemyslím, že správnym riešením je stanoviť jedného víťaza a jedného porazeného. Tak ako v prípade zelených ekologických hnutí, v ktorých sa málokto túži naozaj "vrátiť na stromy" (ako si myslia laici a presviedčajú nás masmédiá), ani my kritici dneška nevyvolávame červeného ducha minulosti odkiaľsi z pekla. S trochou pátosu - aký si dnešná "publicistika" žiada - bez minulosti nemôžeme mať ani prítomnosť, ani budúcnosť.

V rámci kresťanskej mytológie súboja dobra a zla, kde jedno musí zvíťaziť, sa ťažko nachádza zmysel pre rovnováhu - napríklad aj tú ekologickú a ekonomickú. Len svetlo, čistota, aktivita, rýchlosť, dynamika a rast sú dobré - protiklady akosi automaticky odsúvame na stranu zla. V iných systémoch myslenia nájdeme trochu väčšie pochopenie pre neodlúčiteľnosť svetla a tmy, aktivity a pasivity, pribúdania a ubúdania. Slovami čínskej Knihy premien: pohyb a kľud. Po dosiahnutí vrcholu nadchádza pokles, nemožno ho zvrátiť, je to prirodzené, možno ho len predvídať a pripraviť sa. Každý nový systém časom zatuchne, vytvorí si svoj establishment, ktorý čaká na ďalšiu premenu, prevrat, revoltu mladej krvi, revolúciu. Nežnú, alebo drsnú? Krok dopredu, alebo krok späť?