Ešte nie ...

6.0.04

alebo, príliš dlhé čakanie na koniec sveta

Tak ako som v predošlých úvahách popísal svet, ťažko sa diviť, že mnohí menej otrlí jedinci čakajú na jeho zdarný či nezdarný koniec. Či ho vykoná vyššia bytosť, alebo človek sám vďaka svojej nespratnosti v ekosystéme, je už len detail. Tí pozitívne naladení medzi nami radi dodajú: "Koniec sveta, tak ako ho poznáme." Premena, zmena uvažovania, iný spôsob vzťahov a fungovania. Iné ciele, iná rovina bytia. Ako sme k tomu všetkému blízko my, tí ktorí k tomu máme vraj hodnotovo najbližšie?

Kto vlastne sme my? Čo nás spája - alebo ľahšie, čo nás vyčleňuje spomedzi ostatných? Nemyslím to kriticky - ľudskej existencii prirodzene prináleží rovnováha potrieb niekam patriť a zároveň sa voči niečomu vymedzovať. Definovať vlastné hranice - potiaľto som ja - a zároveň necítiť samotu absolútnej individuality. Nerád trápim ľudí otázkou "či vedia čo chcú". Tušíme však aspoň, čo nechceme? Nechceme napríklad prežiť život podľa cudzích snov. Našim hobby nie je sledovať televízne estrády, alebo blúdiť ligotavými pasážami shopping centier. Našou jedinou radosťou v živote nie je nový náramok, tričko, mobil, auto, alebo kuchynská linka.

Nechceli sme byť rukojemníkmi náboženstva, nechceme byť ani rukojemníkmi vedy. Nechceme žiť z piluliek, umelých vitamínov, nebezpečných aditív, nechceme umelú a takmer nekonzumnú stravu. Nechceme žiť v panelových krabičkách, nechceme pracovať v sivých biznis centrách. Našim biotopom nie je sklo, oceľ, plast a betón. Necítime sa spasení v obklopení technikou, necítime sa dobre v živoriacej prírode. Nechceme nahradiť medziľudský kontakt virtuálnou realitou. Nechceme sa smiať s masou, zdieľať strach v dave, spájať sa v nenávisti. Zdá sa nám a vravíme si: "Tento svet nie je náš."

My ... čo neveríme že podstatné je len to, čo sa objaví vo večerných televíznych novinách. My, ktorí neveríme na neviditeľnú ruku trhu. My, ktorí si nemyslíme, že tento systém správy vecí je koncom dejín, tým najlepším čo ľudstvo vedelo stvoriť a v čom možno žiť. My, ktorí sa nenecháme opantať a zajať do sveta autoritami schválených termínov. My, ktorí si ceníme rozum a vedecké poznávanie, no neveríme na jeho jediný model sveta. My, ktorí tušíme svet za svetom, existenciu za existenciou, cítime to, čo presahuje zmyslovo vnímanú realitu, odborný popis vecí. My, ktorí cítime ducha v hmote, dušu v tele. My, ktorí neveríme, že len cirkev umožňuje stret s božským. My, ktorí nepovažujeme ani technológiu za spasiteľa ľudstva. My, ktorí nepanujeme nad tvorstvom, nebojujeme s prírodou o konečné víťazstvo, my ktorí sa cítime súčasťou živej Zeme.

Ekológovia, environmentalisti, ochrancovia prírody, permakulturníci, prírodní stavitelia, feng shuei poradcovia. Alternatívni a tradiční liečitelia, bylinkári, maséri, terapeuti shiatsu, reiki, kraniosakrálnej biodynamiky. Citlivé duše, spiritualisti, šamanisti, čarodejníci, novopohania, veriaci starých náboženstiev, prívrženci východných náuk - hinduizmu, buddhizmu, taoizmu, zenu. Cvičitelia jógy, tantry, qi gong, tai či, uvedomelí rodoví a sexuálni nekonformisti. Alternatívni učitelia, umelci, remeselníci, nadšenci tradícií, pôvodné kmeňové kultúry, obrancovia Tibetu. Používatelia I-ťingu, tarotu, numerológovia, astrológovia, jasnovidky s guľou, biotronici, šarlatáni. Členovia transition culture, great reskilling, Zeitgeist hnutia, ufológovia, vyhľadávači záhad, scifisti, sofisti. Zabudol som na niekoho? Nech sa smelo pridá, beztak je nás tu dosť - len či sa spolu znesieme?

Hľadáme, pýtame sa, zdieľame skúsenosti. Utekáme, experimentujeme, mýlime sa, vraciame sa. Milujeme sa nekonečnou láskou, hádame sa, zanevierame, udržujeme nádej, hľadáme pevný bod. Veríme, neveríme, hrešíme proti vlastným pravidlám, dospievame, meníme sa, učíme sa. Čakáme na zmenu, čakáme na koniec sveta, čakáme na pretečenie pohára, čakáme na vyššiu spravodlivosť, čakáme až tí druhí vymrú, čakáme až my odletíme na inú planétu, čakáme až nás bude kritická masa. Čakáme, kým to, čo "Veľkej zmene" bráni, povolí. Len či to nie sme my sami? Áno, práve tí istí my.

Už to bude tucet rokov, čo sa pohybujem medzi ľuďmi mimo stredný prúd (na slovo "alternatívni" sú už mnohí z nás alergickí). Máme - aspoň sčasti - podobné vlohy, tiahnutie a sny. Cítim sa medzi nimi dobre - hoci nie úplne doma. S niektorými si nerozumiem vo všetkom, s niektorými som sa ocitol vo väčšom či menšom konflikte. To spomínané my cítime skôr vtedy, keď sa nájdeme kdesi uprostred tých z druhej strany. Denne sa pokúšam predstaviť si nás pri kormidle sveta, no stále zostávam pri tej istej odpovedi: Nie, ešte nie.

Pamätáme sa na deti kvetín, revolúciu lásky, éru hippies? Spálili povolávacie rozkazy, poobliekali sa do iných šiat, nechali si narásť dlhé vlasy, vyrazili na cesty v štýlovom VW, zhúlili sa trávou, spievali vznešené piesne, zakladali si komúny, oddávali sa voľnej láske. Nie, nedávam sa zviesť cynizmom stredného prúdu, ktorý - svojim typicky technickým jazykom - popisuje, ako ideály "zlyhali". Bol to jednoducho začiatok, lekcia číslo jedna. Iný štýl z teba ešte nespraví iného človeka. Môžeš vypáliť tonu sviečok a vonných tyčiniek, duchovného človeka to z teba nespraví. Drogový trip nie je šamanská cesta. Je zaujímavé spievať o prírode na veľkom pódiu s najmodernejšou technikou a pripojením na komerčnú rozvodnú sieť. Môžeš cestovať slobodne po svete - kým nedôjde benzín, alebo peniaze od rodičov či zamestnávateľov. A môžeš zdieľať posteľ s tisíckami krásnych a dobrých ľudí - ale to neznamená, že ich naozaj miluješ.

Niektoré z komún prežili, iné sa rozpadli. Túžili sa milovať bez toho, aby sa vlastnili - no prišli zo sveta, ktorý nič iné nepoznal. Priniesli si všetky jeho zlozvyky - dôverne známu majetníckosť, súťaživosť aj výslednú žiarlivosť. Skúšali nové cesty a čakali len radosť a rozkoš - nepripravení na bolesť a skutočný dotyk so živými bytosťami. Chceli výhody a neboli ochotní prijať celý balíček života.

Revolúciu lásky vystriedala sexuálna revolúcia na MTV, HIV, AZT a iné povestné skratky. A samozrejme životné skratky. No i dnes vznikajú komunity, aj keď možno s triezvejšími, dospelejšími, alebo skromnejšími predsavzatiami. Šťastie, svetový mier, radosť zo života, láska či duchovný rozvoj sú nepochybne krásne vízie, ale spoločenstvo potrebuje zámer. A tak vznikajú komunity pre život mimo spoločnosti, komunity pre život bez hypotéky, komunity pre obnovu tradícií, komunity alternatívnych staviteľov, komunity pre permakultúru, komunity pre jednoduchší život, alternatívne komunity.

Pri všetkých dobrých úmysloch, stretávajú sa v nich ľudia, z ktorých si každý prináša svoju fantáziu - no ich prienik sa nerovná ich zjednoteniu. Práve na necitlivosti k rozdielnosti vzájomných snov sa spoločné projekty tak často rozpadávajú. Zo snahy stvoriť čosi lepšie často zostane len iné slovo - komunita - obsahovo však nevznikne nič nové, len tisícročia dôverne známa dedina. Hádame sa, závidíme, nepožičiavame, ohovárame a klebetíme.

Niektorí radi diskutujeme, zakladáme a navrhujeme a rokujeme a hlasujeme a vetujeme - aj desiatky rokov, bez toho, aby ozajstný živý projekt vznikol. Iná časť z nás zasa diskusie zo srdca neznáša, radšej konajú a tvoria, hoci bez premysleného plánu, ale pod svojou nespochybňovanou taktovkou. A spoločne sa môžeme tak krásne neznášať. Komunitné rokovania nie zriedka pripomínajú firemné porady, alebo rokovania parlamentu - prinášame si spôsoby, ktoré sme sa naučili vo vonkajšom svete. Politikárčime - "my vám schválime ak nám vy dovolíte" - a naopak. Spájame sa do skupiniek, zbierame priateľov do počtu, aby sme prehlasovali tých druhých, vyhadzujeme sa.

To že sme "alternatívni" a nadšení myšlienkou komunity ešte neznamená, že dokážeme s druhými spolupracovať. Ak zdieľame spoločný priestor, často vyplávajú na povrch naše každodenné zlozvyky - týždne neumyté riady, špinavý záchod či vaňa, večne prázdna chladnička, neschopnosť rozdeliť si úlohy a prijať zodpovednosť za svoj podiel. Niekto si dá na práci záležať, iný nevidí zmysel v pedantnosti a stačí mu polovičná snaha, ďalší sa nenechá prácou zdržovať od dôležitejších vecí. Na tento zážitok však netreba hneď zakladať komunitu, stačí si nanečisto vyskúšať spolubývanie.

Spoločná kasa môže byť skvelou lekciou do života, keď behom dní pochopíme celé stáročia zvláštneho vývoja spoločnosti. Prostredníctvom nepeňažnej výmeny sa dá ľahko zoznámiť s ľuďmi, ktorí popri veľkolepých projektoch nemajú čas na banálne veci ako pestovanie či výrobu nástrojov. Zo záhadného dôvodu stále vymieňajú svoje bezcenné produkty za tie, do ktorých si investoval skúsenosti, čas a energiu. Až za kilo zemiakov dostaneš po tretí krát básničku banálneho obsahu a triviálnej kvality, alebo ďalší insitný obrázok do zbierky, možno sa zamyslíš. Anarchistické motto "každý podľa svojich možností, každému podľa potreby" priťahuje nielen ľudí, ktorí chcú dôverovať a hľadajú komu, ale aj zástupy tých, ktorí si budú iba brať a nikdy nebudú dávať. Ani nevieš ako a bývaš vedľa suseda, ktorého každé podnikanie sa končí neúspechom a večne klope na tvoje dvere, aby si požičal. Samozrejme, slovo príživníci si netrúfame použiť, pretože to používajú len pravicoví ekonómovia. My sme predsa súcitní solidárni humanisti.

Obeťou idealizácie nemusí byť len komunitný život, ale aj sny o návrate k prírode a jednoduchšom živote. Najmä v podobe automaticky recitovaných fráz. Ako človek, ktorý časť života strávil na dedine, často žasnem nad víziami ľudí z mesta. Vypožičiam si a rozšírim termíny pána Šlinského - v našej civilizácii jestvujú dva vyčnievajúce prístupy - technokraticko-byrokratický a romanticko-ezoterický. Mesto je svojim spôsobom bublina, ktorá vzďaľuje svojich obyvateľov (samozvaných "realistov" a materialistov na jednej aj idealistov na druhej strane) od reality. Mesto pod svojimi krídlami vzdelanosti, tolerancie a anonymity ochraňuje rôzne éterické existencie, ktorými príchod na drsný vidiek môže "slušne zamávať". Je iné záhradku dizajnovať a iné vláčiť vedrá, rúbať drevo, tlačiť fúrik. Je iné v záhradke poletovať a maškrtiť a iné závisieť na nej existenčne. Hoci "v potu tváre" a "s boľavým chrbátom" nie sú víziami permakultúry, kontrast kratochvíle a životnej nutnosti je citeľný.

Skúsme sa ale na chvíľu povzniesť nad "banality" praktického života. Žijeme predsa v komunite kvôli pridanej hodnote. Tou môže byť porozumenie pre náš životný štýl, neobvyklý zjav, alebo možnosť zdieľať duchovný život , vytvoriť si vlastné nekonformné obrady. Spievať Hare Kršna, pobehovať v ľudovom kroji, inscenovať pohanské rituály. No často sa zdá, akoby sme sa zabudli poučiť z prvej lekcie. Obliekame sa inak, obnovujeme starodávne zvyky, vymýšľame si nové - ale nie vždy v nich pôsobíme ozajstne. Hráme divadlo - pre kamery, pre návštevníkov a často len sami pre seba. Je toto naše šťastie ... alebo trest?

Aké je to naše duchovno? Prichádzame z kultúry tak materialistickej, akú Zem zatiaľ nepoznala. Dokonca aj naše kresťanstvo je v strednom prúde či strednej triede len forma materializmu, kde sa vyznávajú neomylné autority, nemenné sväté knihy, stúpenci sa fetišisticky tešia zo znalosti rôznych mien, pomenovaní, termínov, vykonávajú sa rôzne fyzické akty, nosia sa isté predmety, dodržiavajú sa príkazy a zákaz. Náboženstvo je návod na použitie života, na ktorom lipneme. Sme vôbec schopní iného spôsobu vnímania a myslenia, alebo len prezliekame šaty a slovník? Ľudia našej civilizácie často predvádzajú púhy spiritualizmus artefaktov. Nosíme talizmany, memorujeme a recitujeme frázy a šikanujeme svoje okolie tým čo sa čaká a čo sa nesmie, pýšime sa znalosťou celebrít svojej viery, alebo odborným prehľadom rituálov.

Prekročiac bežnú laickú skúsenosť, kresťanstvo neznamená len chodiť do kostola, ale či sa nám to páči alebo nie, nasiakli ním základy našej kultúry. Schémy uvažovania a konania. Od rozdeľovania na sveta na dobré a zlé, až po nasledovanie kňazských autorít. Napríklad - ako neheterosexuál (predstavte si pod tým čo chcete) sa desím, koľko krát počujem z úst "duchovne pokročilejších ľudí" staré známe predsudky, hoci v novom hábe. Či je byť iný choroba, zlá karma, niečo proti prírode, niečo nadbytočné (nerozmnožujeme našu sedemmiliardovú populáciu), alebo civilizačné pobláznenie, uprednostňovanie telesnosti pred duchom, alebo starý známy "hriech". Preberáme rôzne koncepty náboženstva a popkultúry - antisexualitu, obdivovanie panenstva a čistoty, sviatosť manželstva, Vianoce, Svätojánsku noc, Halloween, biblické podobenstvá - namiešame to čo sa nám hodí a napokon nosíme predsudky ako "názor".

Pre niekoho je základným spojivom s duchovným svetom podporná substancia - či konope, hubky, alebo nejaký zázrak modernej chémie. Tak ako platí, že ten kto "pije aby sa bavil", a bez alkoholu mu to nejde, sa nevie baviť vôbec - prečo to nerozšíriť aj na vzťah duchovných zážitkov a pomôcok? Môžu vnímanie rozšíriť - v istom množstve - ale neotvárajú "bránu do inej dimenzie" každému. Dokonca by som si dovolil tvrdiť, že patria do kultúry, z ktorej vzišli a takisto len do rúk zopár skutočne nadaným jednotlivcom - nie celým zástupom tých, ktorí sa za nich považujú. Možno vôbec spočítať tých, ktorí si halucinácie alebo denné snívanie zamieňajú s duchovnými cestami?

Ako vôbec rozlíšiť spirituálne pozérstvo (tešiť sa zo vznešenej funkcie, tajnej úlohy, byť výnimočný medzi ostatnými), spirituálny exhibicionizmus ("mám videnie", "cítim vibrácie", "komunikujú so mnou bytosti", "bolo mi zverené posolstvo") od skutočného duchovného života, rozvoja, alebo zážitku? Koľkí, úprimne, túžime po pozornosti a úcte okolia, vedomí vlastného významu, výnimočnom poslaní, po nasledovníkoch? Sme zvláštni a chceli by sme byť vyvolení. Často vidíme viac sebadojímania, vzrušenia z okultizmu a teatrálnosti - než ozajstného ducha. Ale môžu to rozlíšiť vnútorní imigranti z civilizácie exhibicionistov, iluzionistov a hviezd - kde každý súťaží o svojich pätnásť minút slávy, o vlastníctvo patentu na nejakú disciplínu, v ktorej je majster sveta?

Niektorí pristupujeme k duchovnu ako ku poznávacím zájazdom, spirituálnô je pre nás spoločenská ozdoba, tak ako amulety. Doslova zážitková turistika - "poďme si dať meditáciu", "zacvičme si holotropné dýchanie", "vyskúšajme mimotelový zážitok", "vstúpme do ďalšej dimenzie", "vydajme sa na astrálnu púť", ... Načo? Túto surovú otázku si zabúdame aspoň príležitostne položiť - inak by sme zistili, že mnohé z toho nepotrebujeme, ale nudíme sa a chceme sa zabaviť. Duchovný život nemožno naháňať, podobne ako nemožno uháňať šťastie, alebo lásku. Duchovný život, to nie sú levely postupu (kto je duchovnejší, zasa machizmus), ale schopnosť hlbšieho vnímania života.

Duchovno sa naozaj nemeria počtom zapálených sviečok. Duchovno nie je hľadanie tisíc a jeden dôvodov prečo byť bezcitný a niekomu nepomôcť. "Môžeš si za to sám. Je to tvoja karma." Spiritualita neznamená obviňovať druhých za choroby, ktoré nám spôsobili - tak ako je to dnes v týchto kruhoch populárne. Duchovno nie je návod na použitie života. Súbor jednoduchých pravidiel a prikázaní ako správne žiť život. K duchovnu potrebuje človek schopnosť obraznosti, ktorú väčšina ľudí dnes - napriek ich sympatickej snahe - nemá. Sme tak doslovní, ako naša kultúra - či kresťansko-materialistická, alebo vedecko-technologická. Ako potom môžeme odlíšiť skutočne duchovné vzory a liečiteľov - od rôznych guru tešiacich sa vplyvu na nasledovníkov a šarlatánov s kryštálovou guľou?

Moderný človek dá skôr na oblečenie a dekorácie (ako má vyzerať správny čarodejník či jasnovidka), vyžaduje si naučené schémy - predpoveď toho čo bude, prikázanie ako má konať v tej konkrétnej situácii, odpovede typu "áno alebo nie", pevne dané a nemenné pravidlá, hierarchiu funkcií. Namiesto krížikov nosíme iné prívesky, namiesto Biblie citujeme iné posvätné knihy, namiesto kňazov nasledujeme iných vodcov. A tých, ako som mal možnosť niekoľkokrát vidieť, neustále zahŕňame otázkami: "A toto môže byť takto?" "A môžem urobiť tamto? "A je to tak správne?" Namiesto toho, aby sme pochopili čosi všeobecnejšie, ducha učenia, z ktorého si možno každý jednotlivý krok odvodiť.

Útek do oduševnelejšieho života sa zatiaľ nekoná. Materiálny svet sa vracia do našej romantickej hlinenej chalúpky každou škárou. A ako som naznačil, prinášame si ho dnu ako monštranciu aj sami. Zaužívané zvyky deformujú alternatívne vízie, podobne ako sa ideály zvrhávajú na ideológie. V predošlom článku som naznačil, že každá zaujímavá myšlienka sveta sa skôr či neskôr dostala do rúk (ako modla, zbraň a nástroj mučenia, vysvetlenie a ospravedlnenie) náruživým alfa-samcom, ktorí sa za ňu mohli krásne pobiť, pretekať v kariérnom postupe, vytláčať v hierarchii, zápasiť o moc.

Machizmus a jeho komponenty sú jadrom našej civilizácie, ekonomiky, politiky, náboženstva. Tak ako v prípade kresťanstva, zachádzame s nimi dennodenne a často úplne nevedome. Svoju vieru vlastníme a súťažíme s ostatnými pravdami. Málokedy trvá dlho, aby sme si v nekompromisnom, alebo skôr exkluzívnom obhajovaní svojho pohľadu na vec, neskočili do vlasov. Hoci je naša snaha robiť veci inak (alternatívne) úprimná, darmo budeme skúšať takú alebo onakú formu, bez toho aby sme sa vysporiadali s princípmi v základoch a na pozadí. Skôr či neskôr náš sen skončí na nerozoznanie od reality okolitého sveta, ak sa neskončí ako taký.

V éteri už niekoľkokrát zaznel pojem "zelená revolúcia". Nič proti pojmu - sú v dejinách okamihy, keď pozvoľné zmeny nesmerujú nikam, alebo sú pomalé a žiada sa dramatický zlom. Establishment a revolta prestavujú priam taoistický pár. Čo ma desí viac je predstava rozhnevaných mladých mužov. Najmä na pravej strane politického spektra sa objavuje spojenie "zelený teror", narážajúc na opakovanie dejinnej situácie. Skutočná hrozba však nie je zarámovaná v červeno-modrom súboji - ale v súboji ako takom. V priam ikonických spôsoboch uvažovania a konania, ktoré nájdeme v každom prielomovom okamihu.

Keď sa z revolucionárov stanú bojovníci a z ideálov vzniknú ideológie... Čo je to byť "zelený"? Ľavičiar, zástanca regulácie, nepriateľ voľného trhu, alter-globalista, musí protestovať proti WB a IMF, odsudzovať ropu, nenávidieť jadro, Ameriku, Izrael, obhajovať slobodu národov a náboženstiev (ktoré na základe vlastných vnútených pravidiel slobodne popravujú kacírov), číta správnych autorov (Marxa, Proudhona, Chomského), chce priviesť všetky technológie k absolútnej anihilácii. Kupuješ celý balíček názorov, alebo nič?

Nepochybne, takýto karikatúrny obraz cielene vytvára často tá druhá strana. Neraz sa ale stane, že ho bez výhrad preberieme. Stávame sa subkultúrou s jej identifikačnými znakmi a tak trochu pritom pozabudneme na osobné odôvodnenia, prečo sme sa stotožnili s každým jednotlivým bodom zvlášť. Zdôvodnenia by mali vzniknúť z hľadania a uvažovania a často tvrdého zakúšania života a učenia sa zážitkami. Keď máš možnosť už len veriť, alebo neveriť, keď sa začína riešiť kto je s kým a proti komu - vtedy je zle. Možno tento okamih ešte nenastal, ale už teraz je treba predvídať. To čo sa rodí, je krehké a zraniteľné - a je bez pochýb citlivé na hocakú, hoci i čiastkovú kritiku. Zelená revolúcia bez disentu, bez svedomia? To najcennejšie čo môžeme mať je tvrdý ale inteligentný oponent. Ak to niekto potrebuje počuť v kontexte boja: "Dobrý nepriateľ je lepší ako zlý priateľ."

Nie vždy je to zápas medzi dvoma potentnými idea(lista)mi. Niekedy sa prejavuje ako agresivita v spôsobe, akým kričíme do sveta svoju duchovnú zrelosť, nedajbože nadradenosť. Opovrhnutie s akým sa pozeráme na "neprebudených", tých ktorým otváranie očí trvá trochu dlhšie, tých ktorí sú už na ceste, ale kdesi za nami. V čírosti s akou zavrhujeme všetko z mainstremu sveta. Nájdu sa takí, ktorí voči nemu rozpútali hviezdne vojny. Osobnosti sa vezú na vlne všeobecnej a často naozaj abstraktnej nespokojnosti. Napíšu knihu o tom aký je svet zlý a treba ho zmeniť, nechajú sa vyspovedať v čítanom denníku, zahrajú úlohu enfant terrible, disidenta či kontroverzného ekonóma - a užívajú si finančný blahobyt, luxusný život uprostred civilizácie, status celebrity. Mediálne hviezdy kolapsu rastú ako huby po daždi - ujímajú sa ho vskutku dnešným spôsobom - ako podnikateľskej príležitosti. Kritizujú pažravosť a zarábajú na kríze.

Vzťah k toľko nenávideným a zaklínaným peniazom je asi najkomickejšou a najdeprimujúcejšou témou. Niekto pokročilosť svojho uvedomenia pojme tak, že nakupuje nespočet prístrojov - elektrickú pekáreň, elektrický kompostovač, elektrickú infrasaunu, elektrický merač alergií, elektrickú práčku vzduchu. Niekto sa rád zaoberá duchárinou - ale nemôže žiť bez pohodlia dosiahnutého životného štandardu. Niekto sa nevie oddeliť od mediálne prevzatých názorov - či je to hysterický antikomunizmus, strach zo sveta bez trhu, alebo bez inštitúcií, ktoré sú nám dôverne známe (naopak, to čo nepoznáme nás prirodzene desí). Niekto si nevie predstaviť aké to bude, ak by prestal chodiť do práce, platiť hypotéku, zdravotné, sociálne a životné poistky. A kdesi v podvedomí drieme taký "maličký" strach - čo ak sa celý ten náš (hokus-)pokus nepodarí - a v zálohe nebude žiaden hypermarket?

Tak radi by sme robili to, čo nás baví - tak ako žijú umelci. Vidieť priamy produkt našej práce, pracovať na tom, z čoho máme bezprostredný osoh. Byť užitoční, živiť sa férovo a zmysluplne. No zatiaľ máloktorí dokážeme inak, než umiestňovať svoje sny do dobre známeho kontextu. Podnikania, konkurencie, obchodu a peňažných tokov vôbec. Živiť sa terapiou, spirituálnym poradenstvom alebo veštením. Zarábať na bio pestovaní. Podnikať v prírodnom staviteľstve. Zamestnať sa v zelenom priemysle. Žiť z workshopov.

Fantázie o nevinnosti a nepoškvrnenosti sú nepochybne prítomné v kresťanskej kultúre. Sny o poctivom zdroji obživy však majú svoju temnú stranu. A tou je práve kontext - kontext sveta, do ktorého ich presádzame. Presnejšie, nevieme sa rozhodnúť - sú oddelené v umelom kochlíku, alebo vo voľnej pôde? Práve tu si dovolím pripomenúť obrazy hlbinnej psychológie Jamesa Hillmana a Thomasa Moora. Nevinnosť, čistota, duchovné opovrhnutie materiálnom a telom - to sú "vznešené" vízie ducha. Duša však potrebuje spracovávať príbehy, deje s dramatickým oblúkom, ktoré sa odohrávajú práve v materiálnom svete. A ten zakúšame prostredníctvom tela a zmyslov. Vyjadrené metaforou - semeno stromu musí zapadnúť do zeme, a hoci sa jeho koruna (duch) dvíha do excitovaných výšin, k nebu, jeho korene (duša) vrastajú dole, do substancie, ktorú jedni nazývajú špinou a iní hlinou. Z nej čerpáme životnú výživu. Obraz vskutku permakultúrny.

Každý workshop potrebuje svojich účastníkov. Každý liečiteľ potrebuje svojich pacientov. Každý jasnovidec ľudí v temnote. A títo zákazníci odkiaľsi musia prinášať peniaze. Zo sveta, ktorý ich tvorí a kde je ich prebytok - áno z tej druhej strany - z korporácií. Posúdiac ceny rôznych kurzov, zaručene bylinných prípravkov, osvetových publikácií, feng-shuei dizajnov, alebo biopotravín - rozmýšľam kto si ich môže dovoliť. Je sympatické žiť z bohumilej činnosti, ak nám naše príjmy musí oddrieť niekto dlhodobou bezútešnou a ubíjajúcou prácou v nejakom krásnom sivom biznis centre.

Umelci, ktorí sa chcú živiť svojim umením, si naviac často lámu hlavu nad dilemou, že musia rozprávať to, čo platiaci zákazníci chcú vidieť a počuť - komerciou - pretože málokto si zaplatí za to, aby videl a počul nepríjemnú pravdu. Ponúkať svetu tovar či službu, ktorej nekompromisne veríme, je pekný zámer, ale čo ak o ne trh neprejaví záujem? Alebo si zapýta niečo iné, niečo jednoduchšie, niečo blízke tomu čo už pozná, niečo komerčnejšie, niečo čo zodpovedá jeho obmedzenému rozhľadu?

Určite sa všetci tešíme na svet, kde sa všetci budeme živiť umením, učením, vytváraním nádherných stavieb, pestovaním, alebo liečením. Svet, v ktorom ak zostanú peňažné toky, budú len mierou výmeny poctivých produktov a služieb. Alebo nebudú vôbec... Nie je to - nepeňažnú výmenu - možné vyskúšať už teraz? O čo špinavšie je podnikanie človeka, ktorý pracuje kdesi v tom nenávidenom korporátnom svete - a svoje umenie môže tvoriť vo voľnom čase a zadarmo ho ponúkať ostatným?

Tie najväčšie podozrenia voči produktom voľného trhu plynú práve z motivácie ziskom. Hoci ju moderné smery ekonómie popierajú, väčšina podnikavých laikov ju stále považuje za hybnú silu ekonomiky. Vďaka nej však máme nielen pestrú paletu tovarov a služieb od výmyslu sveta, ale aj množstvo zbytočných vecí, túžbu po ktorých vytvára marketing. Firmy si chcú udržať stálych zákazníkov - ktorí volajú s paušálom do zbláznenia, alebo kupujú technické novinky sotva sa im predošlá hračka poškriabe. O kvalite, trvácnosti, plánovanom zastarávaní a záručnej dobe radšej ani nehovorím. V tomto type ekonomiky je každá prírodná katastrofa, vojna, choroba, problém - podnikateľskou príležitosťou.

Absurdita takto postaveného hospodárstva vynikne najmä v prípadoch, kde na trh neveria ani mnohí jeho zástancovia. Má medicína motivovaná ziskom záujem o vyliečených ľudí, alebo dlhodobo liečených? Nepotrebujú predsa stálych zákazníkov? Nepotrebujú čo najviac ľudí presvedčených o tom, že sú chorí? Nepotrebujú definovať stále nové disfunkcie? Niekto to pohotovo onálepkuje "paranoiou", "konšpiračnou teóriou" - ale vážne, akú mám istotu? Akú dôveru vo svete, ktorý motivuje snaha prežiť, mať zisk a neustále rásť? Tento problém sa však rovnako dotýka aj alternatívnej medicíny - a vlastne všetkých produktov typu bio, eko, alebo ezoteriky. Kúp si liek. Kúp si amulet. Kúp si knižku. Kúp si bio sušienky. Kúp si eko aviváž. Kúp si prírodnú kozmetiku. Potrebuje svet ďalšie produkty? Potrebuje krajšiu pleť, alebo zmeniť trochu zásadnejšie?

Ich produkt, hocako zelený, je napokon stále v jadre zo systému. Možno to tak má byť. Možno to nie je zlé. Iba mi to nie je sympatické popri tej okatej snahe tváriť sa inako, mimo spoločnosť, slobodne. Na jednej strane sa deklaruje priam epický prerod - rôzne nové ekonomiky, vízie novej spoločnosti, alternatívnej energetiky, sebestačných miest - ale všetky príležitosti ako sa na to napojiť sa končia kdesi na PayPal (zaplať). Alebo rozhádanými pseudokomunitami, kde časť ovečiek začne nesúhlasiť s guru-zakladateľom a oheň je na streche. Nové hnutie, nová značka, nové logo.

Po dôkladnom zvážení ekonomických prepojení, mnohé humanisticky založené duše, ak ich nenapadne priamo koniec sveta, rozhodnú sa z celého toho špinavého obehu vystúpiť. Utekajú z mesta a civilizácie späť k prírode, na vidiek, do jednoduchších a priehľadnejších vzťahov. Chcú žiť sami za seba, "nezávislo". Nikoho nepotrebujú a svet sa ich viac netýka. To prvé tvrdenie znie zaujímavo - najmä so solárnymi panelmi z Číny, autom (poskladaným v polovici sveta) na použitý olej z mestských reštaurácií, s mobilom a internetom, vŕtačkami, miešačkami, nástrojmi, plastovými fóliami na dne bazénika či pod zelenou strechou, oknami, pohármi, chladničkou. Nie je hriechom tieto predmety vlastniť, ale je nepochybne aroganciou v takomto usporiadaní vystavovať na obdiv svoju domnelú "nezávislosť". Nezáleží na tom, že už nenakupujeme, ale že to čo sme kúpili stále používame a je to pre nás vitálne dôležité.

Hoci už nepozeráme televízor, netrávime víkendy v shopping centrách, nejazdíme autom, nepodporujeme sweatshopy, a možno ani nevolíme - ešte stále žijeme na tej istej planéte, kde sa to deje. Ak my nebudeme znečisťovať vzduch, vodu a pôdu, to že ich otrávia druhí (a my sa tomu ani nepokúsime zabrániť) sa nás tak-či-tak bezprostredne dotkne. Utiecť kamsi do lesa neznamená nič iné, len nepozerať sa. Môžeme sa tváriť "nezávislo" ako chceme. Druhí budú stále konzumovať, vyhadzovať, plytvať, voliť, či experimentovať s rôznymi ideológiami (ktorým je jedno, kto sa rozhodol žiť v izolácii). Až raz jedného dňa niekto zaklope na dvere našej chalúpky a vypýta si naše deti pre nejakú spravodlivú vojnu, o ktorej nič netušíme.

Žijeme v uzavretom systéme - ekosystéme - a rozhodnutia druhých sa nás týkajú. Na Zemi neexistuje nezávislosť, tu neobstojíme s pravidlom že každý rozhoduje sám za seba a diktovať druhým čo majú robiť je proti ideálu slobody. ("Zlí socialisti, zlí regulátori, zlí byrokrati!") Právo človeka suverénne rozhodovať o tom, čo sa týka len jeho života je neodňateľné - bohužiaľ dnešný nezávislosťou posadnutý (a paradoxne toľkými závislosťami trpiaci) svet akosi nedokáže dôkladne rozlíšiť, čo sa naozaj týka len človeka samého. Rozhodovať o sexuálnych preferenciách druhých - áno - ale poznamenať niečo na adresu splodín môjho štvorkolesového miláčika - ani zo žartu!

Alternatívne ekonomické modely - LETS, barter, "každému podľa potreby, každý podľa svojich možností" - sú sympatické pokusy, ale ľudia stáročia odchovaní v inom systéme nezačnú behom noci uvažovať novým spôsobom. Dobré snahy môžu byť cestou do pekla. Už len pokus zaviesť dobrovoľnícku výmenu - práca za know-how, jedlo a ubytovanie - hoci sa mi páči a sám som sa jej zúčastnil, sa ľahko môže zvrhnúť na scény z filmu Dogville, keď sa z dobrých ľudí stanú otrokári. Už len široká paleta spôsobov, akým si dobrovoľníctvo rôzni jednotlivci predstavujú, je často na pováženie. Isto sa nájde množstvo podnikavcov, ktorý vyňuchajú príležitosť nahradiť takto konvenčnú prácu za mzdu.

Presne tak ako je pochybnosť cenná pre vieru, aj priekopnícke experimenty a alternatívne spôsoby života sú nesmierne dôležité - pre mainstream. Nesmieme zabúdať, že tvoria so stredným prúdom pár. Nie všetko z prostriedku sveta je absolútne "zlé" - či sú to veľké firmy, politici, štát, trh, peniaze, západná medicína, priemysel, alebo technológie. Veď produktom toho všetkého sú napríklad aj internet a počítače, bez ktorých by sa alternatíva nemohla rozvinúť do súčasnej podoby, nemohli by sme tak intenzívne komunikovať a vymieňať si skúsenosti. Vlastne, alternatíva by sa nemala ani voči čomu vymedzovať.

Možno človek, ktorý zostane v tomto svete aspoň jednou nohou, ho môže každodenne aspoň v malom ovplyvňovať. Už len pôsobiť svojou prítomnosťou, ukazovať že možno chcieť niečo iné, nechcieť to čo chcú všetci, alebo jednoducho robiť veci inak - byť kamienkom v topánke - má svoju cenu. Ak zo sveta všetci utečieme, akú má šancu učiť sa a meniť sa? Ak sme to my, ktorí sme duchovne "ďalej", ak sme to my, ktorí vieme "viac" - a nebudeme tu pre tých ostatných - od koho si budú brať príklad? Jeden od druhého?

Pobyt na horúcej pôde, hoci nie najpríjemnejší, môže byť ku prospechu aj nám. Ako som popísal, pri našej úprimnej snahe byť iní, alternatívni, často naše výsledky pripomínajú veci dobre známe zo stredného prúdu - hoci ich zamaskujeme iným slovníkom. Je prospešné mať tento "svet priemeru", svet ľudí ktorí veci robia "tak ako ostatní", "tak ako sa to vždy robilo" - ako vzťažný bod, neustálu pripomienku toho, od čoho sme sa tak veľmi chceli vzdialiť. Môžeme ho relatívne nezúčastnene pozorovať, pozorovať zároveň seba, svoje konanie a jeho výsledky - a porovnávať.

Ešte sa potrebujeme veľa učiť o pokore, slušnosti, nezvaľovaní viny na druhých, komunikácii s láskou, ozajstnej nezištnosti, slobode a zodpovednosti, deľbe práce, nezávislosti a závislosti, individualizme a prepojenosti, súťaži a spolupráci, vlastnení a zdieľaní, o cene a výmene, o prospešnosti druhým a hviezdnej kariére.