Spoločnosť a zriadenie - hladko obrátko

2.0.19

Jeden pletie, druhý pára - na ústach úsmev a na čele chmára

"Konečne máme slobodu. Môžeme si vyberať. Vymeniť politikov. Nikto nám nevnucuje čo máme chcieť, čo si myslieť, ako žiť."
"Všetko je to podvod. Nedá sa to zmeniť. Mňa už politika nezaujíma. Žijem si svoj život. Nech mi dajú všetci pokoj."

Červená hrozba - a pondelkové blues

V ľudovom úsloví "protiklady sa priťahujú". Bohužiaľ túto poučku opakujeme tak často, ako málo vhľadu do nej máme. Vhľadu v rozsahu tao, ktoré ju pozoruje a odvádza ako prirodzenosť všetkého čo existuje. Duality predstavujú v mytologickom vyobrazení rôzne páry božstiev, ktoré požadujú svoju náležitú úctu. Žiarlia, súperia, bojujú a mstia sa len vtedy - ak si ich neuctíme náležitým spôsobom. Ak nevyvážime dva protiklady v sebe, ten zneuznaný sa vracia ako tieň. Oba pritom narastú do extrémov - to čo odmietame bude tak temné a prenikavé, ako silno a výlučne uctievame to druhé. Vyváženie nastane - ale v neúnosnej miere - hovoríme o rozpade. Použiť tento výraz je na mieste aj v prípade podozrievania a strachu, ktorý cítia dva pomyselné tábory. Cestu k zmieru a (staro)novému usporiadaniu štátu, tak ako v predošlom článku a v téme ekonomiky, budem hľadať prostredníctvom vypočutia a odpovedania na obavy oboch strán. V prípade politického zriadenia máme tu výhodu, že obe potreby - demokracie i totality - ľahšie nájdeme každý jeden v sebe, než v prípade jasnej sebadefinície "ľavičiar, alebo pravičiar".

Sekulárni demokrati, založením ateisti, majú veľké obavy z nastolenia teokracie, klerofašizmu, alebo jednoducho "demokracie s prívlastkom" (islamská, kresťanská). Povinné modlitby, návštevy kostola, školská indoktrinácia detí, prenasledovanie sexuálnych menšín, zapovedanie sexuálnej osvety, vmiešavanie sa do intímneho života, chorý vzťah k sexualite ako takej, potieranie racionality, deformácia vedy, tmárstvo. Veriaci sa zasa obávajú "bezbožnej totality", akou bol sovietsky "vedecký socializmus" - v ktorom upadli ľudské hodnoty aj vplyv cirkvi. Zdá sa, že naše nočné mory sú veľmi podobné. O stopách rozpadu a pôvodnej duality - svedčí prítomnosť čŕt jedného prístupu v druhom a naopak. (Podobne, ako v symbole tao nájdeme zárodok jinu v jangu a vynárajúci sa jang v jine.) Vedecký socializmus v praxi nadobudol podobu kultu osobnosti a náboženstva. Viera zbožných, ktorá sama seba musí dokazovať vnucovaním dogiem a náboženských predpisov všetkým naokolo (teokracia) je materialistická (lipnutie) vo svojej podstate. Kde je zdravý stred medzi týmito pnutiami?

Aj v inej rovine - vedeckotechnický pokrok nás priviedol na a za prah informačnej revolúcie. Informácie - dôležité aj bezvýznamné - sa na nás valia v takom prúde, že ich nestíhame spracovať. Ukladáme ich na rôzne servery a do encyklopédií - a tam ich nechávame byť, bezpečne uložené pre prípad potreby, odložené, oddelené, mimo nás. Vymysleli sme si telekomunikácie - prostriedok ako informácie šíriť. Avšak tieto len nepríjemným spôsobom potvrdili našu neschopnosť komunikovať. Máme technológie ako, ale nevieme čo zdieľať a vymieňať. Na "vyrabovaní" tém zo života sa veľkou mierou podieľa spôsob života, ktorý žijeme aby sme mohli dosahovať taký technologický pokrok. Začarovaný kruh.

V prípade machizmu som tak v odstavcoch vyššie, ale aj v závere základov ekonómie naznačil, že akýkoľvek dobrý nápad človek priviedol na svet, vždy sa zatiaľ našla skupina super-samcov, ktorí ho zneužili pre svoje obohatie na úkor druhých, alebo moc nad druhými - nech sa oboje javí akokoľvek nezmyselné a nenapĺňajúce. Oni to netušia, celý život žijú a sú vychovávaní (sa vychovávajú) v duchu súťaže - pre víťazstvo, rekordy a prvenstvo. Ľudstvo si už niekoľko krásnych ideálov a ideológii vyskúšalo. Ich zlyhanie, bez výnimky, nie je chybou teórie - ale definičných oborov, okrajových podmienok, ľudského fondu - teda praxe. Za totalitu nemôžeme obviniť ideál, s ktorým sa máva na transparentoch - totalita je zlyhanie demokracie. Totalita je symptóm, ochorenie nastalo v demokracii. Prečo si ľudia zvolili despotu, prečo ho nechali pri moci? Čo im sľúbil a čoho sa im v demokracii nedostalo? Neobviňujem pritom demokraciu, ale hľadám príčinu v konkrétnej veličine.

K zlievaniu dochádza aj v opačnom smere. Obchod (či sa vymieňajú tovary, alebo exotické dovolenky) nás vedie (ak nie priamo núti) spolupracovať (alebo súťažiť) tak s inými demokraciami, ale aj vojenskými juntami (Pinochetove Chile, Myanmar), doživotnými prezidentami (Tunis), klerikmi (Saudská Arábia, Irán), alebo vedúcou stranou (Čína). Ľudské práva a politický nátlak na ich dodržiavanie sa stali frázou, alebo taktickou kartou. Demokracie stratili čo to na povesti, korporátne bohatstvo nahlodalo prostredníctvom médií, lobby a sponzorstva zmysluplnosť volebného systému - no na druhej strane, aj režimy v Číne, alebo Rusku, či v emirátoch sa trochu "civilizovali". Ľudia chodia do práce, na nákupy, starajú sa o seba - a príliš sa do veľkého biznisu či politiky nemiešajú. Tešia sa zo spotrebného života v strednej triede - a reálny systém pokladajú za v podstate funkčný. Sťaby bolo všetko komunistické, islamské, kresťanské, demokratické - len naooko. Vojna ideológií zastiera skutočný súboj - alfa-samcov a zvyšok čriedy. Elity (politické, mediálne, korporátne) verzus "ostatní ľudia". Alebo medzi fundamentalistami (či ateistickými, alebo náboženskými) a skutočne duchovným, telesným aj sexuálnym, oduševnelým aj mysliacim, súhlasiacim aj pochybujúcim, celistvým človekom.

Krajiny a kultúry pre Európu a Ameriku exotické majú pocit, že demokracia a liberalizmus sú akýmsi západným artiklom, ktorý im niekto dováža a vnucuje, namiesto obľúbených domácich produktov. V jednom koši (bohužiaľ asi odpadkovom) sa s nimi ocitá aj sloboda. Sloboda pritom nie je žiaden filozofický konštrukt, vynález intelektuálov, zakázaná kniha bezbožníkov - slobodu si veľmi dobre vedel definovať tak sedliak vo feudalizme, rímsky otrok, dnešný zamestnanec, európsky či iránsky gay, saudská žena, alebo egyptský disident. Sloboda - ak ju stoj čo stoj chceme chápať ako vznešený veľkolepý pojem - je prienikom malých slobôd všetkých ľudí. Sloboda je to, čo stojí naproti nezmyselným spoločenským nárokom a obmedzeniam uvaleným na jednotlivca. Nezmyselným v duchu toho, že spoločnosť neohrozujú. Hrozbu môžu predstavovať len pre ideológiu, konformizmus, pre názor väčšiny.

Sloboda sa prejavuje v konkrétnych možnostiach. Sloboda k čomu? Sloboda konať ako? Mnohí tu na západe si ju vysvetľujeme na základe fiktívnych "práv". "Môcť si robiť čo chcem." "Právo vyberať si z ponuky (politikov, alebo tovarov)." "Právo na spotrebu a produkciu odpadov." "Právo na také bohatstvo, aké majú druhí." "Právo množiť sa a premnožiť sa." "Právo vyťažiť všetky zdroje, zjesť celú zem, prevládnuť." "Právo súťažiť a zhrabnúť celý bank." "Právo na kolónie, trhy, odbytiská, suroviny." "Právo ovládať slabších." A ako sa tvárime, ak nám niekto na tieto práva siaha! "Ty komunista!" "Ty diktátor jeden!" "To tu už nikto nič negarantuje?!"

"Kozliatka, kozliatka, otvorte dvierka, je mi zima..."

Demokracia v sebe poníma zradný samovražedný mechanizmus, ako ho popísal John Adams v jednej z citácií vyššie. Ak si ju preložíme slovom "tolerancia" - ži a nechaj žiť - "Každý má právo na svoj názor" - znamená to, že máme vedľa seba nechať existovať neznášanlivé teórie a jednotlivcov? Liberáli v Európe bránia moslimov - nejeden z chránencov však liberalizmus neuznáva, demokracia pre neho nič neznamená - a sekulárne právo by najradšej nahradil islamským. Podstatný rozdiel je tu v tom, či pre seba (ja sa budem obliekať podľa hidžábu, ja budem chodiť do náboženskej školy, ja sa podriadim mužovi), alebo pre všetkých naokolo. Nepochopená demokracia je schopná privítať hocičo - a nechať sa tým nahradiť. To je práve obsah varovania pred jej krátkou životnosťou. Aj bez cudzieho prvku - v duchu demokracie sa bojíme zakázať rôzne Gardy a Pospolitosti - lebo nevieme podľa akého kľúča práve tie áno a iné nie. Pluralita nevie zakázať názor, ktorý by rád zakázal iné názory - a zničil by tak samú pluralitu.

Zmieneným kľúčom sa zdá byť práve hodnotový systém. Vedenie vyšším princípom. Kresťanským, islamským, humanistickým, sekulárnym? Alebo vedenie vyššou osobou - snáď práve preto ľudí fascinujú vodcovia a silný prezidentský systém. Niekto rozhodne. V nekonečne možností udáva smer, jednu cestu - o ktorej sa nepochybuje a hotovo. Podobne náboženstvo nám dáva limity a tak definuje náš priestor, naše ihrisko. To si vieme rozdeliť a hrať sa na ňom. Trh prináša ľuďom hračky - ale nie hlboké duševné uspokojenie. Stáročné náuky, pretože používajú slovo "duchovné" sa javia ako záchrana. Očakávaný "zmysel života", úlohy, hra pod prísnym dozorom rodičov a učiteľov. "Duchovno", ktoré je po ruke. Stačí málo duchaplnosti dovtípiť sa, že to nebudú tieto dogmy, ktoré nám vysvetlia rozdiel medzi duchom a dušou, ctením a uctievaním, vierou a materialistickým lipnutím na dogme. Ak by sme sa odvážili hľadať kvalitu, skutočnú potrebu za naučenými vzorcami správania, ktoré majú čosi uspokojiť, mohli by sme sa vyhnúť šialenstvu rôznych teokracií.

Podobne sa pošmykli aj zakladatelia robotníckych sovietov - ktoré mali byť demokratickými radami a umožniť vedenie podniku aj správu vecí verejných. Znemožnili v nich názory, ktoré sa priečili základnej ideológii a tak ju vlastne podkopali. Namiesto v ekonomickej demokracii sa spoločnosť rýchlo ocitla v diktatúre politbyra. Demokratická Weimarská republika sa zasa vďaka ekonomickým prísľubom nechala vohnať do nacistickej totality. Vydesená Amerika, vzor modernej demokracie, sa pod republikánskym vedením nechala nahovoriť na sledovanie potenciálne teroristických aktivít, kontrolu civilnej komunikácie - a vznikol (ako to opisuje Gore Vidal) "national security state" (štát národnej bezpečnosti). Demokracia zachraňuje sama seba totalitou.

Totalita je presvedčenie o svojej jedinej, absolútnej pravde. No nie je to aj pohľad laickej demokracie - jej viera v neomylnosť väčšiny, jej definícia blaha na základe vôle väčšiny? Základným prvkom liberálneho zriadenia, to čo ho odlišuje od "tých zlých režimov", je disent. Nesúhlas. Pochybnosť. Opačný názor. Jeho nositeľom je obvykle menšina - a spôsob ako sa ku nej stavia prevažujúca časť populácie. Zdá sa, že demokratický systém hlasovania neponúka ani iné riešenia, než vôľu väčšiny a kompromis. Dokonca sa pyšní tým, že na rozdiel od "zlej totality" nežije malá menšina nomenklatúry na úkor ticho nesúhlasiaceho obyvateľstva. V tejto zjednodušenej optike sa pokladá za dobré, ak väčšina prevládne a menšina sa prispôsobí. Ich vzájomný vzťah však nie je tak jednoduchý, aby sa vpratal do prostej nerovnice utlačovatelia a utlačovaní. Totalitu si volí väčšina, aby sa vzápätí ocitla v rukách malej skupiny nomenklatúry, ktorej hrozné vízie nakoniec sama napĺňa. V trhovej ekonomike takisto pracujúcou (hodnoty tvoriacou) väčšinou manipuluje nepočetná elita vlastníkov a finančných špekulantov, deformujúc svojim vplyvom aj demokraticky volenú moc, ktorá i tak robí niečo iné, než sa obyvateľstvu páči. Tieň sa znova vracia.

V nacizme trpeli židia, teplí a rómovia, v komunizme disidenti, v kapitalizme nesúťaživí a citliví jednotlivci. V každom systéme nájdeme menšinu, ktorú ideológie stojace na vratkých nohách zneužívajú ako obetného baránka - "tí zlí" - vzťažný bod voči ktorému sa môže masa (vedená manipuláciou vodcov) vyhraniť, zjednotiť a precitnúť v konštrukciách ideológov. "My sme tí dobrí (revolucionári, komunisti, demokrati, kresťania, moslimovia) a musíme tých zlých neustále prenasledovať." Tento neustály dej, naháňačka, zaujíma miesto ktoré si vyhradzuje potreba príbehu. Jediný spôsob, ako sa obetným baránkom vyhnúť je uvedomiť si, že každý jeden sme nejakým spôsobom v menšine. Plné osobné pocítenie tohto zážitku je cestou ako sa vžiť do pozície druhých. Dosiahnúť vôľu väčšiny nie je tak dramatický problém, ako nechať dýchať menšiny - práve na ich podporu by sa mala zamerať vláda. Väčšina sa postará o seba sama, ale zachovať rozmanitosť je vždy náročnejšia úloha.

Najťažšie je zladiť spolužitie ľudí, ktorí su na rôznom stupni duševného a mentálneho vývoja. Ľudia ktorí sú v rôznych rozmeroch popredu a pozadu, nazvime to rýchlejší a pomalší. Ako docieliť, aby pomalší nebrzdili "príliš rýchlych" a ako zároveň nenechať rýchlejších, aby stresovali tých "pozvoľne žijúcich" svojim týchlym tempom? Je to podobná citlivá téma, ako hľadanie rovnováhy medzi individualistami (ktorí hrozia rozbitím spoločnosti) a komunitou (ktorá neraz prekračuje osobné a intímne hranice jednotlivcov). Návrh minimálnej "spoločenskej dohody" je prvým krokom - rozhodovať spoločne o tom, čo sa týka všetkých - a jednotlivo o osobných otázkach. Všetko čo môžeš urobiť ty druhým, môžu oni tebe. Čo zakážeme iným, môžu zakázať aj oni tebe. Nie je to nič nové pod slnkom, zdá sa to byť až primitívna definícia, ale je to to jediné, na čom sa zhodneme konsenzuálne, nielen kompromisom. Nech vyjdeme z hocakého filozofického a náboženského základu, tu sa stretneme. Kto nerešpektuje ľudské práva druhých, sám nie je človekom a nemá ľudské práva. Kto nerešpektuje právo druhých na život, sám ho nemá. Kto väzní druhých, možno spraviť väzna z neho.

Niekto by možno zneužil aj spoločenskú dohodu - "ja som silný, ja môžem týrať druhých, pretože hoci im dávam právo na to isté, mňa týrať nemôžu, lebo som silnejší." Toto je správanie rakovinovej bunky - a od tej sa dostávame k poňatiu organizmu, akým je napríklad ľudské telo, ktoré je ako obraz tak platné pre ekonomiku, ako i politiku. Žiaden orgán nemôže žiť bez ostatných. Ani jedna bunka tela neprežije len tak sama o sebe - bez tela. Nie sú dôležitejšie orgány a menej dôležité. Vnímanie organického celku však zvádza k inému extrému - "prežitie tela je dôležité, bunky oželieme". Takýmto postojom žije napríklad Čína - nielen komunistická, ale už od nepamäti, vo svojej kultúrnej tradícii. Znova sa teda v kruhu vraciame k problému menšiny. Nikto však nemôže vedieť, kedy ktorý "nepotrebný" jednotlivec môže poslúžiť, alebo dokonca zachrániť celé spoločenstvo. Už len svojou prítomnosťou, vo svojej inakosti, väčšine prospieva.

A pritom je jasné, že ovládanie menšiny väčšinou, aj väčšiny menšinou - je nešťastné a hlúpe. O čosi menej vidíme do prirodzenej potreby odbornosti (totalita expertov) zdravo vyváženej vplyvom ľudí (demokracia plebsu). Práve keď ju neuchopíme, prejavuje sa nefunkčnými extrémami, rozpadom a prázdnym ovládaním pre moc. Jedným z kameňov úrazu demokracie je jej predpoklad informovaných a zaujímajúcich sa ľudí. Nie len ľudí s právom hlasovať, ale aj povinnosťou vedieť, o čom hlasujú. Rozumieť problému, o ktorom chcú spolurozhodovať. Ak si zvolia nevedieť - nechávajú sa ovládať - a koledujú si o totalitu. Hoci sme všetci rôzni a neoplývame rovnakými intelektuálnymi kapacitami, demokracia si po nás pýta neustále vzdelávanie. Nevzdelaný jednotlivec, hoci má na svoju obmedzenosť a nevedomosť "právo", ohrozuje ostatných svojim konaním, napríklad neuváženou voľbou - a teda jeho sloboda presahuje osobné hranice a zasahuje do života druhých. Toto je druhá strana "mňa politika nezaujíma, ja odchádzam žiť na samotu". Ak na tej samote vychováva svoje deti sám - a tie neskôr prídu do spoločnosti a konajú bez poňatia o spoločenskej dohode, podľa svojej zvôle, prestáva byť ich výchova súkromnou záležitosťou.

Nevychovaní detinskí dospeláci čosi pokazia a rozbijú. Kto ich vyfliaska? Lúza sa rozhoduje o témach, o ktorých nič nevie. Kto ju usmerní? Sloboda potrebuje hranice zodpovednosti, demokracia obmedzenia hrubého rámca. Kdesi tu sa začína potreba odborníkov, autorít a vedúcich. Tí majú do témy, ktorej sa rozumejú, vždy väčší vhľad než laici - a teda do situácie zanášajú prvok totality - ktorá stojí na dôvere a ochote nechať sa viesť. Viesť, zvádzať, zavádzať. Kedy sa tieto pojmy prelievajú jeden do druhého je ťažké odhadnúť - podobne ako nenápadne prichádza autoritárstvo a vodcovstvo. Po čase sa vytvára stav, ktorý nazývame establishment (establish - ustanoviť), teda zavedené spôsoby vlády, práce, života, spoločnosti. Nepochybne je dôsledkom vôle istej generácie ľudí - ďalšie sa doň rodia a vstupujú bez možnosti vytvoriť ho. Mladí samozrejme rebelujú a dochádza k procesu revolúcie - zvrhnutia a premeny režimu. Revolúcie určite nie sú vo vedľajších efektoch príjemnou spoločenskou kratochvíľou - a predsa sú potrebným očistným mechanizmom - presne tak, ako sa to zvykne vravieť o krízach v ekonomike, ktoré by mali pomáhať odpratať príliš nafúknuté monopoly a dinosaurie korporácie (establishmenty).

A dosť! A všetko bude inak!

Po revolúcii prichádza rad na - o nič menej trpké - zavádzanie nových nápadov do praxe. Ideály narážajú na realitu. To čo sa podarí dosiahnuť sa postupne votká do spôsobu života, vznikne koberec podľa vkusu generácie... a na ten časom sadá prach a tak alebo onak zatuchne. Spravidla v ďalšej generácii vyvolá alergickú reakciu. Ich rodičia a starí rodičia pre to svoje zriadenie nepochybne cítia nostalgiu - sú v nej predsa zahrnuté ich niekdajšie ideály, je to výsledok ich snahy, ťažkého boja s ich vlastnými rodičmi - a teda je to ich dielo. K dielam svojich rúk máme predsa len silnejší vzťah, než ku kúpeným (a nahraditeľným produktom).

S "ich revolúciou" a "ich establishmentom" (ktorého plesnivosť si jeho spolutvorcovia vždy ťažko uvedomujú) sa spájajú spomienky - na konkrétne udalosti a predovšetkým príbehy. Tie, ako látka života - čosi čoho sa starší a zrelší ľudia chytajú, po čom sa dohľadávajú, čo sa snažia uvidieť a uchopiť s krátiacim sa časom - sú asi najcitlivejšia téma. Paradoxne, príbeh ktorý sa udial sa nedá vziať ani prevrátiť - tak ako zriadenie. To je len povestným "a žili šťastne až kým nepomreli". Starším prenechávame rozprávku a my si zatiaľ pripravíme vlastné pokračovanie. Zakonzervovať koniec znamená brániť životu - a teda smrť. Život je aj premena, aby sa dial, musia sa veci preusporiadavať. Ľudia sa učia a každá generácia má k dispozícii viac príkladov od tých predošlých - nemôžeme očakávať, že všetko bude na večné veky ustálené - a nikdy inak. Konzervativizmus sa rodí z nostalgie - čím všetkým sme prešli, koľko sme sa natrápili, aby sme dosiahli to čo máme. To čo sme dosiahli nemusí ďalších po nás uspokojiť, možno chcú tiež niečo svoje dosiahnúť.

Galileo Galilei bojoval proti establishmentu (názorov a hodností) svojej doby. Zvrhla sa teokracia. Zvrhli sme feudalizmus. I ranný kapitalizmus si vyslúžil svoj prevrat. Nakoniec sme odstránili aj pokus o socializmus. Vždy môžeme hovoriť o páre - zvrhol sa (ako slovo "zvrhlý") v charaktere a bol zvrhnutý (premenený) fyzicky. Tieto neustále premeny nás môžu desiť - alebo nemusia. Môžeme nechať životu voľný priebeh. Môžeme navrhnúť, alebo aspoň počítať so systémom, ktorý zahrňuje aj vlastné zvrhnutie, teda prirodzenú premenlivosť. V páre kontinuity a revolúcie. Ako hovoríme o kontinuite - napadá ma myšlienka totálnej výmeny vlády. Moderné reprezentatívne demokracie sa tiež svojim spôsobom zvrhli na vhadzovanie lístkov do škatuliek, výber z možností, šoumenské preťahovanie lanom medzi rôznymi stranami, ktoré sú vo väčšom či menšom zastúpení prítomné na scéne stále. Postupne sa v parlamente udomácnia, vytvoria si kontakty, nájdu si ich lobbisti, vybudujú si pozíciu, teplé miestečko... a systém akosi zatuchne.

"Stabilita" a "kontinuita", výrazy ktorými sa totálnej výmene bránia, prestávajú mať pozitívny nádych. Viac než ich skúsenosti začína prevažovať ich "zapustenie". Do politiky sa nedá dostať inak, ako cez tieto uchytené strany a osobnosti. Strannícke štruktúry starých bardov neprepúšťajú medzi seba nové názory. Vítajú len nadšencov, ktorí ich kultúru obdivujú, tešia sa z nej a nadšene ju prijmú so všetkými jej nuansami a pravidlami. Výmenu pritom potrebujeme práve pre ozdravenie demokracie ako takej, pre oživenie, zfunkčnenie a naplnenie jej toľko velebených výhod. Zkostnatelý establishment strán s tradíciou sa na túto úlohu nepochybne nepodujme sám, bude sa mu brániť, preto by ho z iniciatívy občanov bolo potrebné zapojiť do systému ako jeho základný prvok. Už kdesi pri koreňoch spoločenskej dohody. Nech sa deje s takou železnou (hoci nie tak častou) pravidelnosťou, ako voľby. Ak ho budeme predvídať a očakávať - nemôže nás prekvapiť - a dokonca nad ním môžeme mať akú-takú kontrolu.