Reklama na ticho

3.0.04

Čo by mesto povedalo, keby malo jazyk. A nemá? Mlčí?

"Poznám po schodoch, po zvukoch, čo sme kto za ľudia..."

Zvukový priestor, kvalitu zvuku a hluk

Hranaté ako moderné stavby, kľukaté ako staré ulice - sivé, zelené, modré, alebo červené - takto mesto vnímajú oči. Nemenej dôležitým zmyslom je pre audiovizuálnu kultúru sluch - pozrime sa na to, ako mesto počujeme - vtedy, keď vedome vôbec nepočúvame. Podobne ako v prípade zraku a neustáleho čítania informácií, ktoré nahradzuje širšie videnie - aj ušami neraz počúvame "kto nám čo rozpráva" - nerozmýšľajúc nad ruchmi, zvukmi a hlukom v pozadí, nad tým, čo pateticky/duchovne môžeme nazvať hudbou mesta. Žijeme v dobe informácií a (tele)komunikácie - závisíme na slovách a vedomosti jazykov, všade hľadáme popkultúrne odkazy. Sme na ne tak zvyknutí, že bez nich by sme sa cítili stratení. Popri tom, tak ako fanúšik hlasnej hudby, strácame sluch pre jemnejšie typy zvuku, pre celú hĺbku toho, čo sa skrýva za slovom počuť.

Aha, mesto komunikuje! Ukazuje nám prst ...
ukazovák, prostredník, alebo nebodaj malíček?

Prvý krok k tomu "počuť mesto" znamená sústrediť sa na počúvanie samé. Vyjdime na ulicu, zavrime nachvíľu oči (vypnime dominantný a všetko ostatné prekrývajúci zmysel, ktorý máme vycibrený najmä k nakupovaniu), aj keď to nie je príjemné. Zázračný svet "za zrakom" je temný - doslovne aj prenesene. Počúvajme. Trúbenie áut, vyklepkávanie suseda, vŕtačka, v blízkosti novostavieb píla, rádio, jačiace rozmaznané decko, siréna sanitky. A ak si to všetko odmyslíme? Ticho... Ticho? To, čo sme sa naučili nazývať tichom - a čo nás moderných ľudí vskutku desí - ešte stále nie je ticho. Po chvíľke si uvedomíme, že v pozadí počujeme neustály ruch - a nie je to šum mora. Romantik počuje vtákov - áno, na starých zelených socialistických sídliskách ešte stále žijú - praktik zasa vzdialené ozveny električiek a občas i Bratislavu obchádzajúci vlak. A za tým všetkým je akási stena monotónneho zvuku - šum, neidentifikovatený a predsa prítomný. Ako zvuk stroja, vo dne v noci pracujúceho. Uniknúť pred ním môžeme len za dobre utesnenými oknami. Kým sa neozve mixér z druhého a veža zo štvrtého poschodia... V tomto hluku mesta sme neustále ponorení, podobne ako v oblaku smogu, ktorý vedome nikdy nevímame - nanajvýš tak po návrate z veľmi dlhej dovolenky kedsi v divočine. Akým spôsobom na nás tento šum, ktorý nikdy nevnímame, vplýva? Nestresuje nás nevedome? Neunavuje nás? Nepôsobí nejako na naše zdravie?

Vnímame šum mesta na pozadí?

Tlčie jeho srdce v rytme strojov?

Alebo sú to len zvuky ľudskej kultúry?

Trocha nadhľadu nad konkrétne dianie a snaženie ...

... zapozerať sa nachvíľu nikam a vnímať zvuky ...

... ktoré sa ozývajú z útrob večne mrmlajúceho (ne)tvora

Čo by s nami urobilo skutočné ticho? Ticho ako v lese kdesi v horách. Vedeli by sme ho "rozdýchať?" Pre moderného človeka je príslovečný strach z ticha - ktoré si neprávom, ale často spájame s osamelosťou. Prítomnosť ľudí, ktorými sa obklopujeme v neschopnosti rozlíšiť samotu a osamelosť, s osamelosťou ešte viac kontrastuje. V meste ju cítime paradoxne silnejšie, než sedliak na dedine, kde kikiríka kohút a občas zavyje pes. Nevieme byť potichu - veď len čo ráno vstaneme, už na seba navzájom chŕlime banality, rozsvecujeme všetky svetlá (optický hluk), zapíname naraz rádio, televízor, komusi voláme, čítame noviny. Obklopujeme sa virtuálnymi postavami - viditeľnými a počuteľnými, aby sme zahnali samotu - ktorú nevieme nielen pozitívne využiť, ale ani v nej pohodlne pobudnúť. Z neschopnosťou byť ticho nekontrastuje len osamelosť, ale aj vnútorné prázdno, bezobsažnosť komunikácie, kultúrne závislosti (od sledovania rôznych show po fajčenie). Starostlivosť o dušu (ku ktorej ticho patrí) nahrádza moderná urozprávaná psychoanalýza. Ticho je podobná kvalita ako priestor - ktorý tiež máme nutknanie rýchlo čímsi zaplniť - nevyužijúc jeho vlastnú kvalitu.

Zájdi si raz vypočuť ticho ...

... len kto sa ho naučí vnímať, naozaj počuje aj zvuky ...

... a starostlivo si ich vyberá.

Toto "ticho" vypĺňa dnes najmä mediálna vrava. Filmy, pesničky (všimnime si, ako kŕčovito zapíname rádio - nedokážeme obsedieť, tobôž nie pracovať bez toho, aby nám čosi vyhrávalo v pozadí), správy, reklamy. Tie posledne zmienené by sme aj oželeli - bez správ sa cítime úplne bezradní, ohrození, zraniteľní - ako slimák bez domčeka, ako naháč medzi oblečenými. Veríme, (boli sme naučení veriť), že bez múdrych spravodajcov a hrdinných novinárov - bez vedomosti o tom čo povedal ten-ktorý politik, čo si obliekla tá-ktorá celebrita, koho kde zrazilo auto, kde vybuchla aká sopka a koľko ľudí zabila bomba - sme slepí a hluchí, nevieme čo nám od sveta hrozí, sme "mimo". Medziľudská komunikácia sa obmedzila na dovysvetľovanie pracovných záležitostí a doladenie chodu domácnosti - hlavné slovo majú médiá. Tok od nich k nám je takmer jednosmerný - a v tom sa skrýva nebezpečenstvo. Viac o ňom v článku o médiách.

Na reč sprostredkovávateľov informácií a zábavy sme tak sústredení, že prestávame vnímať ostatné úrovne mestských zvukov, ich iné charakteristiky - kvalitu, príjemnosť, vplyv na zdravie, neodbytnosť, "vlezlosť". Či očami, alebo ušami - jediným otvoreným kanálom, informatickým, do nás doslova vtekajú absurdné myšlienky z billboardov a reklám. Spamätáme sa nanajvýš vtedy, ak si pospevujeme sezónnu oddrhovačku, hoci ju v podstate neznášame. Aj to sa naštveme nanajvýš tak na konkrétnu pesničku - a neskúmame nebezpečie, že existuje spôsob, akým nám niečo možno doslova vyryť do mysle. Vymývanie mozgov predsa patrí do "toho druhého režimu", dnes sa nás netýka.

Mesto pomerne často hovorí o smogu z tovární a dopravy, aj keď ho vníma ako nutné zlo. Tu a tam začuť čosi o "nadmernom hluku" - ktorý však vyjadrujeme len kvantitatívne (v decibeloch), nie čo sa týka "podružných charakteristík". Postaví sa protihluková stena a problém je vyriešený. Spojenie "informačný hluk", alebo "informačný smog" znie priam ako zo sci-fi. No každý deň sa v ňom topíme - či chceme či nie, kamkoľvek a pozrieme na nás útočia slová a reklama. Vezieme sa autom a do očí sa vypaľujú slogandy a pocity-vyvolávajúce obrazy z billboardov, reklamou je oblepená električka zvnútra - a aj tá oproti sa rútiaca - zvonku. Reklamy sú na stĺpoch, na chodníkoch, civia na nás z fasád rekonštruovaných bytov, do reklám sú poobliekaní ľudia, v reklamách si nesú nákupné úlovky. Istým spôsobom sme pozbavení práva nepočuť a nevidieť reklamu - namiesto toho aby sme si hľadali informácie o tovaroch sami, oni si nás hľadajú - a ešte nám to niekto podsúva ako výhodu. Každý múr, každé okno, každé koleso sa nám snaží niečo predať. Informácie prekrútené, vytrhnuté z kontextu, premiesené s navodenými náladami, zavádzajúce a klamúce.

Akýmsi vrcholom (aspoň dosiaľ) je zavedenie zvukových reklám, ktoré neustále vyhrávajú (zdanlivo potichu, ale o to nenápadnejšie prenikavo) na zastávkach MHD. Nemôžeš sa slobodne rozhodnúť, či sa započúvať do mesta (alebo do ticha), či si čítať noviny alebo knihu, alebo počúvať ľudí naokolo - nie - povinne musíš počúvať reklamu (alebo správy). A máš možnosť slobodne sa rozhodnúť "nepočúvať". To ako veľmi sa to dá dobre poznáme - stačí skúsiť čítať nejaký text popri hrajúcej televízii, v rovnakom jazyku. Nemožné. Máme teda právo na ticho, alebo je ticho luxus, za ktorý si musíme zaplatiť, napríklad nájomným v tichom byte? Máme právo na ticho, alebo právo "rozhodnúť sa nepočúvať" a právo "zatvoriť oči a pozrieť sa inam"? A čo sloboda? Odpoveďou je samotná povaha média - ticho možno vyplniť hlukom, ale hluk nemožno vyplniť, prekryť, ani prehlušiť tichom. Do informačného ticha si každý môže umiestniť svoj zvuk podľa slobodnej vôle - otvoriť si noviny, dať do uší slúchadlá, alebo vnímať ticho samo. V hluku si nemôžeme zvoliť ani iný zvukový zdroj, ani ticho.

Do práce, alebo zo školy, v strese, alebo naladený,
nebudeš snívať, čítať, ani vnímať - ale počúvať
dôležité správy tvojej hrajúcej zastávky.

Či hovoríme o billboardoch vo verejnom priestore, zvukových reklamách na zastávke, monotónnymi basmi duniacich autách, alebo o rádiu pri susednej osuške (na pláži) - je to stále ten istý prejav arogancie, ktorý nesmie byť odobrený žiadnymi oficiálnymi cestami. Často, keď sa snažíme s hlučnou aroganciou urobiť krátky proces, druhá strana sa oháňa "slobodou (robiť si a počúvať čo chce)" a očierňuje nás z komunizmu a ktoviečohoešte. Sloboda sa končí tam kde sa začína sloboda druhých - ak niekto slobodou počúvať čo chce vstupuje do nášho priestoru a núti nás počúvať jeho zvuk a hluk, ten kto obmedzuje niečiu slobodu je jedine on sám. Nikto nie je oprávnený vnútiť človeku ruch či hluk - na úkor ticha. Nie je možné zvoliť hudbu, ktorá by sa páčila v danom okamihu a na danom mieste všetkým. A nedá sa vybrať, ktorú informáciu chce počuť, ktorá je pre neho dôležitá. Ticho je teda priestor spoločenskej dohody - vzájomného rešpektu - neutrálnou pôdou kde sa stretávajú všetky naše vôle.

Slobodne sa vyjadrujeme, alebo vnucujeme?

Máme svetu čo zmysluplné povedať?

Tak "chypsi" by som si dal, to som ešte nemal.

Obsah - jazyk, reč a informácia

Nepopísali sme ešte jednu rovinu počutia - spôsob reči. Nejde tu ani tak o kvalitu zvuku, ani o obsah informácie, ale formu, akou sa nám niekto, akou sa nám mesto prihovára. Zdá sa nám, že sa s nami vôbec nerozpráva? To je jeden z príkladov jeho svojských spôsobov. Niektoré mestské noviny (miestne televízie) sú skôr reklamným letákom, oslavnou ódou na súčasné vedenie mesta a veľkolepé investorské projekty. Informácie podané v opačnom svetle sa k nám často nedostanú, novostavby vznikajú ako veľké prekvapenia. Odpoveďou tých, ktorí "zastupujú naše záujmy", sú nanajvýš vývesené tabule umiestnené kdesi na neznámich miestach - podobne ako v Stopárovom sprievodcovi galaxiou. "Je nová doba, nikto vás nebude vodiť za ručičku." Musíte sa sami starať, informácie si hľadať, o mesto sa zaujímať. Informácie, ktoré sa nám inokedy doslova tlačia do hlavy - zrazu nikde nie sú. Ich jazyk je úmyselne nezrozumiteľný, formálny. Vizualizácie novostavieb v našom výhľade neúprimné a prehnané a celý projekt zarámovaný ako "prínos pre štvrť, z ktorého všetci benefitujeme" a ktorý vlastne "všetci chceme". Možnosťou vzdoru je petícia, ktorá aj keď sa spíše, neskôr sa kamsi založí, alebo zahodí - a stavba tak či tak vyrastie. V prípade potreby sa však možno oviať papierom - "veď sme im dali možnosť vyjadriť sa".

Mimochodom, tú občiansku vybavenosť hneď vedľa - zbúrame!

Stratila sa vačica oposum ... ponúkame meditatívne zájazdy.

Dajako ste zabudli nakupovať - ako jasnejšie vám to vysvetliť?

Letáky vyliezajú zo schránok s nálepkami "nevhadzovať reklamu", všadeprítomná snaha zaujať nám vychádza z pórov, no podstatných informácií je málo. Nielen o výstvavbe, ale aj drobnosti - ako z dopravného prostriedku viditeľné označenie zastávky (nepriehľadná reklama na okne už beztak plnej električky zacláňa výhľad ešte viac, informačný systém zastávku neraz hlási až po odchode z nej). Takisto z opačného pohľadu - toho kto stojí na zastávke - by neublížilo viditeľné číslo spoja. Tým najprostším príklado nech sú obyčajné turistické smerovky. Koľkokrát sa prejdem Bratislavou, nech je malá a provinčná - vždy si poviem, že ako turista by som tu bol zúfalý. Žiadne podstatné orientačné body nie sú nikde označené, hľadať mapu mesta (ktorá by mala byť na každom námestí, ak nie rohu) je téma na orientačné branné cvičenie, sieť dopravy na rôznych schémach neprehľadná aj pre domácich, o informáciach o polohe rôznych dôležitých (štátnych, krajských, mestských) inštitúcií ani nehovorím.

Kto hľadá ten nájde - za ruku ťa vodiť nebudeme!

Kto ju uvidí z elektricky?

Pekne študuj, veď načo si chodil do školy?

Obľúbeným spôsobom slovenského jazyka je ten rozkazovací - na rozdiel od menej ľubozvučných jazykov, ktoré nás pozývajú, upozorňujú a prosia. Mesto na nás prehovára z tabuliek - "Zákaz vstupu!", "Postupujte ďalej!", "Nezdržiavajte sa...!" "Neklopať!" "Zachovajte ticho!". Milého slova by sa nedočkal. Kedysi v Tunise, "rečou mesta" sa pre mňa stala fráza "hello my friend" - ktorá znamenala vtieravú neúprimnosť a to, že sa ma ktosi práve snaží oklamať a vyžmýkať zo mňa čo najviac peňazí. Neviem posúdiť, aké zaklínadlo máme na turistov my - len tak tuším že to bude "Nemáme", "Nevieme", "Nedá sa", "Už máme zatvorené". Ako obyvateľa mesta by ma potešilo, keby sa mi prihováralo viac s použitím slov ako "dobrý deň", "vitajte", "teší ma", "prosím", "ďakujem", "prepáčte", "je nám ľúto" a "príďte zasa". Inak zostane len tušenie, že sme ako zázračná balkánska krajina z rozprávky o Troch veteránoch.

Kultúra výkričníkov - aký národ, taký bič?

Poslúchaj a neodvrávaj!

Usmievajú sa na teba len tváre reklamy ...

Kiežby bol zvuk mesta poskladaný viac z okamihov, keď sa nám prihovára srdečným spôsobom, keď začujeme príjemnú pesničku ozývať sa priestormi mŕtvolne betónových sídlisk, alebo z prebúdzaní do rozštebotaného rána. Keby sme sa menej hanbili pred okatou poetickosťou takých chvíľ, krikľavých uprostred vážnej, dospelo sebadôležitej fádnosti profesionálneho života. Keby sme sa menej červenali pri počutí jazyka, ktorý nás - slovákov technicky-formálneho slova - už neraz uvádza do pomykova.

"Tak ja som teda gýč?!"