Buzna

7.0.10

návod na použitie pre heterákov

Komu je tento článok určený?

Je 21. storočie a od chlapa sa očakáva istá miera civilizovanosti. To je široký pojem - od dbania na osobnú hygienu, pestovania svojho tela, inteligencie, spôsobov (nielen voči ženám) až po progresívny svetonázor. Vo väčšine civilizovaného sveta je existencia teplých, trans či queer ľudí samozrejmosťou - viditeľnou vo všetkých médiách. Nikoho už nedvíha zo stoličky. A nie je ani zametená pod koberec falošnou toleranciou typu "buď si aký chceš, len sa zbytočne neukazuj". "Outujú" sa umelci, športovci, politici - a zvyšok populácie ich úprimnosť víta. Teplí sa vodia za ruky, bozkávajú, berú, zakladajú si rodiny, zapadajú - a iní zasa prospievajú spoločnosti provokáciou, inováciou, nekonformnosťou - a život heterosexuálov pokračuje bez apokalypsy. Až na to, že sa stávajú ľudskejšími. Ich svet, rad priateľov, možnosti - sa len rozšírili. Škandalózne sú už len ojedinelé prípady zaostalých homofóbnych prejavov. Slovenský praveký muž stále žije v kultúrnom skanzene, kdesi v 19. storočí - jeho spôsoby, "argumenty" a fóbie pôsobia komicky, mimozemsky a zarážajúco. Verím, že niektorých delí od vhľadu len kritické množstvo informácií, ktoré ku nim nedoletelo.

Ako vysvetliť heterosexuálnemu samcovi čo je to "buzna"?

V esencialistickom poňatí - na ktoré mnohí muži nedajú dopustiť - sú samci tí, kto obvykle radšej veci "robia", než "zbytočne kecajú". Samci nie sú majstri v komunikácii, ich doménou je skôr pohyb, fyzická činnosť. Nie sú zvyknutí zdieľať emócie na požiadanie, viac blízke je im pocitové mlčanie, prinajlepšom vecné opisy stavov. Ich spôsob vyjadrovania je argumentácia, uprednosňujú logické a racionálne uvažovanie. Ich myslenie je beznádejne technické - a majú radi stručnosť - žiadne "zbytočné vykecávanie". Ako vysvetliť celý svoj život, celú komunitu, celú identitu - v ich jazyku?

Predstav si celú známu históriu - ktorú písali chlapi ako ty pre chlapov ako ty. S ich obmedzenou perspektívou, s ich nevedomosťou. Vojny, hrdinovia, víťazstvá, hranice, pomníky, veľkolepé stavby a diela, ríše, králi, ideológie, zákony, mučenie, popravy. To čo je pre vás zaujímavé a dôležité - vaše záležitosti, vaše hračky, vaše drámy. Vynechali ste ale celú jednu integrálnu časť ľudskosti. Nepotrebuješ ani veriť na konšpiračné teórie aby si pochopil, aké absurdné je čítať túto jednostrannú/kastrovanú verziu dejín, v ktorej jednoducho takmer nie sme. Suchým faktom je, že sme tu boli vždy.

Prečo sa vysvetľovať?

Toto nie je obhajoba teplých. Nevidím dôvod čo a prečo by som mal obhajovať - ani pred kým. Jednoducho nie ste tou autoritou, ktorá by mala zhora dané právo ma schvaľovať, alebo nie. Som. Už len predstava, že sa budem vysvetľovať niekomu, kto z v lastnej vôle ignoroval niekoľko tisícročí faktov, knižnice plné štúdií, hodiny dokumentov a filmových príbehov, je dostatočne absurdná. Ale lepšie je to spraviť, než nad vami krútiť hlavou a nechať vás tam kde zatiaľ ste.

Našim cieľom nie je aby ste nám dali pokoj, ani aby ste nás blahosklonne "tolerovali" a môhli sa potľapkať po ramene (bodík naviac u priateliek) akí ste progresívni.

-ignorancia je, keď niečomu nerozumieš a nevšímaš si to

-tolerancia je, ak niečomu stále nerozumieš, považuješ to za zlé, ale povieš si: "nech si žijú"

-akceptácia znamená, že niečo iné než zažívaš/poznáš ty - sa snažíš pochopiť a prijať ako jednu z možností. Nie tvoju, ale stále rovnako platnú. Neignoruješ a netoleruješ rôznosť - jednoducho ju prijmeš.

Vzájomné predsudky

V minulosti a v niektorých kultúrach bohužiaľ aj dnes mali ženy nižšie, podriadené, závislé postavenie. Boli považované za menejcenné, nedokonalé, hriešne, slabé, hlúpe. Bolo s nimi narábané ako s vecami (od predaja po dohodnuté strategické svadby), ako so strojmi na deti či domácimi otrokmi. Muži, ktorí sa prejavovali nejakým spôsobom "žensky" získavali teda automaticky nižší status. Jazyk dodnes prezrádza tento sexizmus: "byť zbabelý" "nefňukaj ako baba" "samec verzus štetka" - ženy sú považované za menej odvážne (nezmysel - prežívajú vo svete plnom mužov), precitlivelejšie (skús si pôrod), krehkejšie (nikdy si sa nezamysel, či práve tvoja neschopnosť prejaviť pocity nie je hendikepom?). Ak dnes verejne deklaruješ rovnoprávnosť (tá vôbec neznamená absolútnu "rovnakosť") zoči-voči ženám, nie je dôvod aby zženštilí muži mali nižší status. Inak by si prezradil, že tvoj koncept rovnoprávnosti je len deklarovaný, taktický, neúprimný - a "babské" vlastosti považuješ stále za menejcenné.

V hetero folklóre sú buzny považované za trasorítky, so špecifickým hlasom, so "ženskými záľubami", posadnuté ružovou, vlezlé a dotieravé, beznádejne nepraktické. Medzi asi tristo milónov teplými je však tento mýticky typ pomerne ťažké nájsť v tejto absurdnej podobe. Túto karikatúru si heterosexuáli vymysleli a sami na ňu aj veria. Respektíve zveličujú a zosmiešňujú akékoľvek náznaky "nemužnosti". Samozrejme, teplí nie sú jednoliata skupina - mnohých stretávaš dennodenne (každý dvadsiaty? každý desiaty?) a nemáš šancu ich identifikovať. Iných spoznáš zo sto metrov. To však neznamená, že teplí sa musia snažiť podobať na teba (hoci mnohí sa tým usilovne zapodievajú celý život) a že ty si etalónom mužnosti.

Kvalitu predsudkov možno rozpoznať aj pri ich vzájomnej výmene. Heterosexuáli sú pre nás neohrabaní, občas brutálni, citovo nedovivinutí neandrtálci, maskujúci svoj strach naparovaním sa, odvážni len v gangu rovesníkov, chodiaci komicky naširoko a rozprávajúci umelo hrubým hlasom - rôznymi inými rituálmi potvrdzujúci svoju mužnosť pred kamarátmi. Všeobecne platná definícia mužnosti totiž neexistuje, mužnosť je vymyslená chlapmi a predovšetkým pre chlapov. Mužnosť preto treba neustále dokazovať. Mužnosť je definovaná záporne: "muž nie je baba, muž nie je buzna, muž nie je padavka, muž nie je citlivka, muž nie je slaboch". Muži musia predovšetkým neustále hystericky vyvracať svoju domnelú zbabelosť a zženštilosť - fyzickým/športovým a samozrejme aj sexuálnym vyťahovaním sa, avantúrami, vzájomným "hravým" obviňovaním a doberaním sa medzi rovesníkmi.

Zrkadlo: Ak chceš spoznať buznu, spoznaj najprv seba

Podľa sociológie sú muži v priemere rovnakí ako ženy, no ich štatistické krivky sa líšia v extrémoch - tam kde sú najviac viditeľné. Z týchto dát vyplýva, že muži sú agresívnejší ako ženy. Zdrvujúco viac väzňov, kriminálnikov, násilníkov sú muži. Tak isto, ak rozlíšime dva základné typy ľudí - tí ktorí majú radšej ľudí (sociálne vzťahy, humanizmus, umenie) a tí ktorí majú radšej veci (analýza, programovanie, technika) - muži zásadne prevažujú v druhej skupine. Preto je napríklad toľko mužov na technických univerzitách. To nie je žiaden izmus, ani predsudok, ale štatistika. Chlapi myslia predovšetkým technicky, potrebujú skladať a rozoberať, sú fascinovaní "veľkými hračkami" - autá, lietadlá, zbrane, roboty, elektronika. Vo svojich debatách sa držia predovšetkým faktov, logiky, resp. toho čo je pre nich spočítateľne výhodné. Heteráci sú schopní technicky, ale beznádejní v oblastiach ktoré si vyžadujú pocitovú komunikáciu, vyjadrovanie, opateru, nehu, sociálne zručnosti, estetiku - a samozrejme vlastný zjav. Majú tendenciu vnímať druhých ako objekty - po ktorých túžia, s ktorými sa kamarátia lebo je to pre nich výhodné, ktoré použijú na to aby niečo dosiahli. Toto nie je paušálne obvinenie chlapov, ale popis východzieho bodu z ktorého sa môžeme (snáď) pohnúť aj ďalej.

Na týchto esencialistických charakteristikách by nebolo nič zlé, ak si popritom uvedomíme ich zúfalú jednostrannosť - a súčasne konštruktívny aj deštruktívny potenciál. V rovnováhe so "ženskými energiami" (a tým nepopieram, že ich môžu v rôznej miere vykazovať všetky pohlavia a identity) - emocionalitou, senzitivitou, umeleckým citom - dokonca vytvárajú nejakú komplementaritu, balans. Bohužiaľ, história je milionkrát opakovaným príkladom, že muži nevnímajú svoj pohľad a prístup ako "špecifický", ako jednu z možností, ako čosi čím prispievajú k funkčnému celku - ale ako ten nadradený, praktickejší, dôležitejší. A tu nastáva problém.

Samci sú teritoriálne bytosti - preto mapa sveta vyzerá tak ako vyzerá. Preto sa mení, preto vojny, separatizmus, nacionalizmus, rasizmus, nepotizmus. Akosi prirodzene tiahnú k svojmu gangu, partii, klanu, kmeňu, národu… a rodine. Presne tak ako rýchlo sa dokážu rozdeliť do tímov podľa farby dresu, brať to smrteľne vážne, bojovať za ten svoj hlava-nehlava, využívať aj podlé taktiky, s jediným cieľom: víťazstva svojej strany. Preto tak ťažko v debatách nachádzajú "zdravý stred", preto nevedia dať čiastočne za pravdu súperovi - pretože je predovšetkým sokom, ktorého teba poraziť za každú cenu, s celým balíkom jeho názorov. Opakom vôle presadiť sa za každú cenu je často rozumená slabosť (ženská vlastnosť). To sa odráža vo firemných debatách, na súdoch, v politike - zmyslom hry je víťazstvo a porážka druhého, nie vypočuť, povyberať zmysluplné návrhy všetkých strán a nájsť solídne riešenie.

Novinári systematicky zadupávajú do zeme politikov ktorých osobne nemajú radi, alebo ktorých podpora sa nenosí v rituále príslušnosti k svojej sociálnej skupine. Konzervatívci perzekuujú liberálov ako "vzdorovité rakovinové bunky v tele spoločnosti" - liberáli paušálne odsudzujú všetko konzervatívne a hystericky nálepkujú ako fašistu každého kto nekupuje celý liberálny balíček v aktuálnej ponuke. Mnohí zelení ezoterici radi opovrhujú zbytočnosťou technológií a vedy vôbec, technokrati uprednostňujú hračky pred stabilitou ekosystému ktorého sú súčasťou. Veriaci znevažujú význam pochybovania, racionalisti sa vysmievajú ľuďom pýtajúcim sa "odkiaľ? prečo? ako?" Testosterónom hnaní bojovníci nevidia pointu v rovnováhe protikladných potrieb, čosi čo je už dávno zjavné, oni ďalej svedomito a profesionálne odohrávajú svoju rolu na svojej strane v epickej archtypálnej bitke.

Súťaživosť je podstatou ekonomiky, ktorú muži sami vytvorili. Na jednej strane stojí ich vlastná "racionálna analýza" toho, ako súťaž prospieva kvalite a inovácii (technický pokrok = hračky a heroické riešenie problémov - znova ich vlastné meradlo), na druhej strane nás desia surreálne testosterónové scény z burzy (celý svet je vrušujúce kasíno). Ďalšou zásadnou vlastnosťou je vlastníctvo - to čo som ulovil, utrhol, ukoristil, ukradol, vyhral - strážim. Môj dom, môj pozemok, moja krajina, moja rodina, moja manželka. Tie treba uprednostňovať za každú cenu (mafia, korupcia, neudržateľný spôsob života, automobilizmus, kolonializmus), bez nadhľadu, že každý účastník tejto súťaže má právo na svoj podiel. V slove "môj" je často viac majetníckosti a mužskej pýchy, než skutočného záujmu o objekty ktoré sú "jeho". To sa prejaví i pri rozpadoch vzťahov - omnoho väčšou traumou než úľava z konca čohosi čo nefungovalo či emocionálne zranenie je: "zlyhanie" (zasa technický pojem), "zahanbenie pred rovesníkmi" (znova univerzálny ukazovateľ všetkého), "ako môže nechcieť mňa?!" (urazené ego).

Každý heterosexuálny chlap je malé dieťa, ktoré chce pozornosť, chce poúčať a vysvetľovať, obracať na svoju pravdu, ktoré sa potrebuje chvastať, chce svoje veľké hračky, žiada poslušnosť, sníva o tom ovládať a viesť. (Narážku na moje vlastné články prijímam.) Preto je každý jeden špecialista, profesionál, expert - ktorý to vie lepšie než ostatní. Preto vojny ideológií. Byť majstrom sveta, byť prezidentom, byť šéfom firmy/mafie, byť pápežom, byť profesorom. Svoje ambície vníma nežne ako "motor pokroku ľudstva". Naozaj?

Chlapi, tým že ich mužnosť je konštrukt ktorý treba neustále oživovať a potvrdzovať a dokazovať, sú pomerne neisté a úzkostlivé tvory. Neustále v sociálnom strese. To je spúšťačom ich prchkosti, násilných reakcií. Násilie prezrádza už i v koreni slova poruchu práce so silou - odpoveď na pocit nedostatku sily - v situáciách keď veci nejdú podľa chlapcovho priania, netešia jeho ješitné ego. Tá istá reakcia - či sa mu pokazí auto, niekto ho predbehne na ceste, urazí ho, nesúhlasí s ním, opustí ho "jeho" manželka. Detská odpoveď na bezmoc.

"Odvahu" prejavujú zo zásady v partii, gangu, skupine - keď sú videní a poistení - nie sami. Vtedy môžu šikanovať, doberať, vystatovať sa. Akúkoľvek chybu spravia, ostatní z gangu sa ich zastanú silou. Je to mentalita beztrestnosti - na ktorej sa vezú tak mafiáni, magnáti, bitkári z dedinskej diskotéky, futbaloví fanúšikovia, či ožratí vandali v piatok večer. Partia rovesníkov je ultimátnym meradlom všetkého. Skrz jej schválenie definujú svoj zjav, správanie, hodnoty, ambície, aj urazenosť. Je komické, že pre mnohých heterosexuálnych mužov je tragickejšou predstavou nálepka "buzna", než fakt bytia teplým, čo by len znamenalo ísť prakticky za tým čo človeka priťahuje a dopriať si rozkoš na akú je stavaný. Viac ich desí výsmech, poníženie, vylúčenie - z ich bezprostredného kruhu, alebo z pánskeho klubu vôbec. "Nálepka bolí viac než bitka." - sa zdá byť ich odvekou ikonickou hybnou silou.

V rámci svojej svorky si okato aj krypticky, barbarsky I kultivovane, neustále potrebujú vyjasňovať hierarchiu. Kto je alfa-samec, kto vedie a kto poslúcha, kto vyhrá a kto prehrá, kto rozhoduje a kto sa podriadí. To sa prejavuje znova vo firme, v politike, v športových kluboch, v armáde. Dokonca aj ich pohľad na sex je podobný - kto je aktívny (muž) a kto pasívny (žena) - kto preniká a kto sa podvolí, kto si to odmaká a podá výkon a kto je publikum. Presne toto riešia aj u teplých - práve predstava sexuálnej pasivity je zdrojom hanby aj povýšenectva - podstatne viac než fakt interakcie s iným mužským telom (ktorú beztak zažívajú pri každom športe).

Vyzerá to tak, že máme čo do činenia s deťmi, ktoré sa vo vývoji zastavili a zakonzervovali kdesi v rannom veku. Je to začarovaný kruh - mentálne dospelí muži tu od praveku nikdy neboli. V rámci svojho klubu "v domčeku na strome" definovali svoje detské vlastnosti, ambície a sny ako "mužné" a "žiaduce" a vychovávajú počas generácií ďalšie deti … aby zostali rozmaznanými deťmi. Deti vychovaju deti z deti. Stranou od šoku a zúfalstva - priamo sa tu načŕta potrebná práca: definovať dospelú mužnosť.

Prirodzenosť?

Dnes je veľmi populárne hľadať zdôvodnenia prečo sme takí akí sme kdesi v praveku, v našich génoch a mémoch. Praveký muž musel prežiť, musel loviť jedlo, brániť rodinu pred bezprostredným ohrozením živlami, zvermi a inými necivilizovnými protoľuďmi. Preto sa očakávalo že bude schopný ovládať emócie, nefňukať, zaprieť sa, bude odolný. (Potlačené emócie.) Zručnosť a schopnosť ovládať nástroje ako pazúrik, neskôr oštep, meč - zlepšovala vyhliadky na prežitie. (Technika.) Úspech v love a ochranu pred ohrozením sa zvyšoval aj spoluprácou v skupine. (Gangy.) Jej slabým miestom však bolo potenciálne zlyhanie jednotlivca, ktorý môhol ohroziť spoločný podnik či celú skupinu. (Skupinový tlak na potvrdzovanie žiaducich vlastností.) Riskantnejšia špecializácia vytvárala pocit zásluh a nároku na zvláštne privilégiá (sexizmus).

Je možné, aby chlapi túto zdieľanú skúsenosť využili nedeštruktívnym spôsobom - hravo, symbolicky, dospelo, bez sebazveličovania, s pokorou voči všetkému inému a rovnako potrebnému?

Frans de Waal sa celý život venuje výskumu primátov - kam patria šimpanzy, bonobo, gorily a orangutany. Priemerné povedomie o nich je zaťažené ľudovými poverami - o grobiánskych gorilách a inteligentných šimpanzoch - na spôsob Planéty Opíc. Našimi geneticky najbližšími predkami sú šimpanzy a bonobo. Rozdiel medzi nimi dokonale ilustruje dva protichodné potenciály človeka. Šimpanzy žijú v patriarcháte, vedú krvavé vojny medzi jednotlivými čriedami, alfa-samce bojujú so svojimi sokmi a zabíjajú aj ich deti (iba môj genofond!), poznajú poltiku, dočasné spojenectvá a zrady, intrigy, šikanovanie - všetko čo radi popisujeme ako "to predsa ani zvieratá nerobia". Alebo sa radi odkazujeme a ospravedlňujeme - aha, to je predsa naša živočíšna podstata. Bonobo žijú zasa v matriarcháte a takpovediac v "hippie komúne". Všetci súložia so všetkými, v rôznych kombináciách veku i pohlavia aj sexuálnych praktík (masturbácia, orálny sex, vaginálny, análny). Sex je prostriedkom na uvoľňovanie napätia a urovnávanie sporov. Ak sa rôzne čriedy bonobo stretnú, na situáciu reagujú orgiami, dočasne sa kŕmia spolu, neskôr sa zasa rozdelia. Nemajú dôvod na infanticídu, pretože línia sa odvodzuje od matky - všetky deti sú teda jej, bez ohľadu na to od ktorého samca. Spoločenstvo je omnoho mierumilovnejšie - má metódy, ako zvládať násilníctvo samcov. Polyamoria nie je len idealistická teória ľudí.

Kde sa teplí vzali?

Je dosť zarážajúce, že o menšine, ktorú tak kontinuálne nenávidia a svedomito prenasledujú už tisícročia - nevedia heterosexuáli skoro nič. Iba vymyslené preludy na spôsobov "židov ktorí jedia deti". Nepoznajú našu osobnú históriu, nerozpoznávajú naše tváre v ich verzii histórie. Väčšina predsudkov a dôvodov na odpor zaostáva za sebapoznaním aj za aktuálnym poznatkami ich vlastnej disciplíny - racionálnej vedy. Odporúčam, aby si sa na tieto fakty aspoň raz za život pozrel, pretože opakovať tie isté nezmysly na jednej strane a vyvracať ich na druhej je len ďalší nekonečný súboj na spôsob Valhaly, pre radosť z boja. Úloha osvety ohľadom sexuality nie je len na pleciach teplých - ty, v každodenných rozhovorch pri kávomate, v šatni, v krčme - túto "bitku" musíš vybojovať so svojimi rovesníkmi - pretože všetci vieme, že idea mužnosti a toho čo "sa nosí" sa utvára tlakom v mužských partiách, pozorovaním a napodobovaním. V priestoroch kam väčšina teplých nemá prístup alebo v nich zatiaľ nemá rešpekt.

Homosexualita či iná sexualita nie je post-moderný vynález ("ľudia to preháňajú s právami a neriešia dôležitejšie veci") ani módny výstrelok zo Západu, ktorý nám Veľký Brat Brusel vnucuje. Queer ľudia tu boli od nepamäti, v každej dobe, na každom mieste, v každej kultúre - bez ohľadu na to či ich prenasledovali, alebo tolerovali, alebo rešpektovali. Homosexuálov nájdem v segregovaných prostrediach, aj tam kde majú ľudia voľný prístup k opačnému pohlaviu. Nedá sa liečiť ani jej predchádzať - neexistujú žiadne teplé gény, vír ani koncept psychologickej poruchy - homosexualita je prirodzená a zdravá variácia ľudskosti, hoci jej zastúpenie je malé. Vyskytuje sa medzi všetkými druhmi zvierat - cicavce, vtáky, ryby, hmyz - nie je teda "proti prírode". Keďže je bohom/prírodou daná, nemôže byť vecou "rozhodnutia", úmyselného konania, nemôže byť konceptualizovaná ako hriech. Nie je to konanie, je to bytostná danosť, preferencia. Homosexuáli nie sú impotentní ani neplodní - môžu mať svoje deti, prípadne adoptovať cudzie. Pedofília a gerontofília je zameranie na istý vek, homo- a hetero-sexualita je zameranie na pohlavia. Sú to úplne rôzne kocepty, nesúvisejúce pohľady na vec. Pedofili sú tak heterosexuálni ako homosexuálni - s podobným pomerom ako medzi bežnými ľuďmi. Homosexuáli jednoducho sú faktom a jednou podobou života.

Ale môžem mať svoj názor, nie?

Na demokraciu nezvyknutá kultúra poňala jej pomýlené verzie. "Sloboda je, že si môžem robiť čo chcem." "Demokracia je, že môžem mať názor aký chcem." Otázka je, či si máš utvárať názor na veci, ktorým nerozumieš, nenaštuduješ si o nich fakty, alebo slepo preberáš názor svojej skupiny? Určite máš na to právo, ale je to hlúpe a podrýva to fungovanie demokratickej, slobodnej a predovšetkým vzdelanostnej spoločnosti. Môžeš mať názor že "gravitácia je konšpiračná teória", ale až vyskočíš z okna, dostaneš Darwinovu cenu za obohatenie ľudstva elimináciou svojho genofondu. Iné však je, ak svojím prostoduchým a pózerskym "názorom" ubližuješ druhým a robíš Zem mizernejším miestom na život.

Prečo nás nenávidia? Kde sa berie pocit ohrozenia?

Teplí objavujú svoju sexualitu od ranného veku - vtedy keď sa romantické a neskôr sexuálne zaujatie druhými objavuje u všetkých ľudí. Musia však neustále spytovať normy spoločnosti, zavrhovať rôzne takmer "dokonalé" náboženské mýty, ideológie tradičných rodín, koncepty mužnosti, čeliť zlomyseľnosti a vylúčeniu z púheho rozmaru moci nedospelých (a nikdy nedosievajúcich) rovesníkov. Takto si vypestujeme prirodzený talent spytovať "dané" veci, autority, hierarchie, teórie a ideológie. To tým, ktorí ich vymysleli, alebo sa dokonca vďaka ním tešia vysokému statusu - nepochybne dráždi ego.

Pofidérne a absurdné definície mužnosti na spôsob odpozorovania a skupinového tlaku sú bezprostredným dôvodom prečo je obdobie dospievania pre chlapcov plné neistoty a napätia. Musia urobiť dojem na strašie generácie, učiteľov, rodičov, vzory, musia urobiť dojem na svojich rovnako neistých a na dokazovanie mužnosti sústredených kamarátov, myslia si že takto urobia dojem aj na dievčatá (ktoré vlastnú predstavu mužnosti nemajú, preto preberajú už existujúci model). V zápale hrania "mužov" sa hodí ktoľvek-čokoľvek čo nedosahuje ich parametere mužnosti (teplí) aby sa voči tomu mohli prirovnať … no zároveň ich spochybňovanie vlastných konceptov mužnosti, desí, frustruje a dráždi.

Našu inú sexualitu - kým neprejavíme záujem alebo vedome neprestaneme "hrať mužov" podľa miestnych pravidiel - nie je vidno. Pohybujeme sa inkognito v segregovaných pánskych prostrediach (sprchách, šatniach, debatných krúžkoch v práci) a počúvame ich ozajstné diskusie, tam kde rozprávajú bez cenzúry a robenia dojmov ako pred očami partneriek. Na jednej strane vidíme verejné deklarácie ("lásenka, máš pravdu, ľubkám ťa"), a zároveň v zákulisí sexizmus, šovinizmus, túžbu ovládať, pokrytectvo, faloš, hranie divadla. Keďže neťaháme "za tím", necítime potrebu o tom v rámci "mužského paktu" mlčať. Nie je jasné, či ťaháme s "mužmi" alebo "so ženami", komu čo donášame, nie sme loajálni.

Máme prístup tam, kde sú muži obnažení nielen osobnostne, ale aj fyzicky. Pozorujeme ich nahých, vyhodnocujem ich atraktivitu, objektivizujeme ich sexuálne - čo narúša dokonalé rozdelenie domén kde "muži sú silní (a na vzhľade nezáleží) a ženy krásne (a slabé, treba ich ochraňovať a viesť)". Hoci oni sa merajú a predvádzajú silou/zručnosťou/výkonom, my vnímame chlapov esteticky a eroticky - spôsobom, v ktorom sa vôbec necítia istí, nevedia ako sa ukázať, nemajú teda túto situáciu pod kontrolou.

Keďže je mužnosť často vnímaná ako dominantný, prenikajúci, berúci postoj - a mužské ego je pestované tak, aby si "nie" vykladalo ako výzvu či poníženie - dochádza často k prekročeniu hraníc, sexuálnemu násiliu. A tým nemyslím len to mimo zákon. Chcenie-potreba je často rozumená ako nárok, ktorého drsné uplatnenie je predstavované romanticky ako "aktívnosť" "sameckosť" "byť žrebcom". Ak muži vnímajú teplých ako biologických mužov, ktorí majú tento istý násilnícky potenciál, tým že sa záujem teplých obracia na nich, vyvoláva to pocit ohrozenia, ak nie paniku. Síce to znie absurdne, ale predstavujú si že "trasorítky" ich znásilnia a oni odvážni a silní samci sa im neubránia?

Kým hetrosexuálni chlapi celý život musia hrať mužnosť, hodnotiac sa navzájom medzi rovesníkmi, čo je niekedy nadľudský výkon - my teplí sa tým často vôbec netrápime. Sme. Doprajeme si slobodu byť takí akí sme. Defiujeme si svoje sebavyjadrenie ako je nám to pohodlné. To človeka, ktorý verí na to že musí celý život pred druhými niečo hrať, nejaký ideál svojho pohlavia identity, určite poriadne irituje a vyvoláva závisť.

Dokonca, dojem na ktorom tak urputne celý život pracujú a predávajú ako niečo nesmierne obdivuhodné - my parodujeme. Hypermaskulinitou, dragom, hraním sa s rodovými stereotypmi. Ich dokonalú impresiu rozoberáme a znehodnocujeme. Čím iným dokážu ohúriť?

A jeden dôvod na závisť na záver - kým muži sa aspoň naoko musia v dvorení prispôsobovať ženám, hrať takt, galantnosť, romantiku, sviečky, darčeky, "až po svadbe" - teplí muži môžu realizovať svoju sexualitu medzi sebou úplne v súlade so svojou povahou - prakticky, stručne, bez zbytočných okolkov, drám a poézie. Sen každého heterosexuálneho alfa-samca - sex každý deň s niekým iným, bez záväzkov a okolkov, či "zbytočného" romantického cirkusu.

Iné koncepty mužnosti a sexuality

Niekoľko miliárd ľudí v moslimskom svete neuznáva koncept sexuálnej orientácie - resp. identity na základe príťažlivosti. Rozlišujú len pohlavia a správania - pričom niektoré označujú za hriešne. Sexuálne akty medzi mužmi mnohé komunity trestajú, no často za zvláštnych podmienok (napr. "4 svedkovia") - takže súkromný priestor zostáva mnohokrát nedotknutý. Tam vyvoláva tlak skôr rodina - "spi s kým chceš, no ožeň sa" - aj keď toto bol vzácny "tolerantný" prípad. Napriek tomu, moslimská kultúra sa rada odkazuje na stredovekých umelcov, kde starší muži ospevovali a dvorili mladým chlapcom. Pederastia, akú poznáme aj z antického Grécka - inštitucionalizovaná a vtedy "normálna", mužská. Jej háčikom bola samozrejme dominancia a submisivita, dynamika učiteľa a žiaka, dvorenia a utekania.

Moslimské spoločenstvá definujú prísnu segregáciu pohlaví - ktorá nekorešponduje so sexuálnymi potrebami mladých mužov. Pretlak teda často ventilujú medzi sebou. Dokonca aj ich homo-socializácia je silnejšia. Muži a ženy si neprejavujú nežnosti na ulici. Zato v partii chlapcov a chlapov dochádza bežne k romantickým priateľstvám, vodia sa na ulici za ruky. Môžeme to prirovnať k situáciam v iných čisto mužských prostredí - armáda, väzenie, či naše puritánske časy.

Kým u nás je rodovým stereotypom mužnosti istý súbor farieb (modrá, šedá, čierna) a tabu na iné (ružová) - v iných dobách to vôbec neplatilo. Telo a pohyby chlapa si dnes u nás žiadajú istú dávku strojenosti, "drsnosti", v iných tiež machistických kultúrach sa vôbec neobťažujú nosiť nohavice, chodiť naširoko, neprekrižovať si nohy v kolenách, nerozprávať nežne, alebo panicky sa vyhýbať telesnému kontaktu s inými mužmi.

V Latinskej Amerike je mužnosť často definovaná polohou v penetrácii - byť na vrchu, dominantný, prenikajúci partner. Je jedno či súloži so ženou či chlapom - ak je tým kto ovláda, kontroluje a preniká, zachováva si spoločenskú mužnosť.

Všetky tieto príklady a nespočet ďalších dokazuje, že:
1. mužnosť je to, čo si lokálny klub samcov ako mužnosť definuje
2. sexuálny odpor mužov voči iným nie je vôbec daný, ale v rámci definície mužnosti vypestovaný

Čo ponúkame

Na západe je bežné počuť slová ako machizmus, toxická maskulinita, alebo meme "násilie ma svoj rod". Samozrejme mužský. Neexistuje zločin alebo epický problém súčasného sveta, ktorý by sa nedal vystopovať k mužskému egu - či už bezprostredne u mužov, alebo v reakciách či pokusoch o imitáciu u žien, ktoré sa medzi mužmi snažia prežiť a dosiahnuť svoje. Vojny o teritóriá, za vlajočky a odznačiky (odkiaľ asi prišli vikingské fantázie o Valhale, mužskom raji, kde bojovníci každý deň zápasia na život a na smrť, to je jedno proti komu a kvôli čomu, a ďaší deň znova ožijú), ideologické súboje a náboženské sektárske pogromy, zabíjanie žien pre "mužskú česť", dohodnuté svadby (deti ako nástroje statusu), zabíjanie (zavadziaš mi v mojich úmysloch - človek ako objekt), trestanie nevery a nemanželského sexu (porušenie vlastníckych pudov), prenasledovanie queer ľudí, sebecká a ekosystém likvidujúca ekonomika poháňaná súťaživosťou, individuálnym víťazstvom na úkor ostatných, vzrušením z vysokej hry, krádeže vo väčšom i menšom (súťažím, vlastním, beriem si), samoľúbe politikárčenie, korupcia, mafiánska brutalita (si s nami alebo proti nám, podriadiš sa hierarchii?).

Muži jednoducho nad svoju svoju vymyslenú a úzkostlivo potvrzovanú mužnosť nemajú nadhľad. Nemajú na to ani čas, keďže sú zaneprázdnení jej dokazovaním. Ženy sa tejto výmeny "mužských a ženských energií" často dobrovoľne účastnia. Tak ty budeš alfa-samec a ja sa budem krášliť. Ty budeš makať a šplhať v hierarchii, zarábať - a mne budeš kupovať šaty, bytové zariadenie, drahokamy. Ja budem krehká a delikátna, ty opravuj vodovod, stavaj dom, nos ťažké veci. Ty buď silák, ja budem slabá - pomôž mi do kabátu, otvor mi dvere, daj mi za pravdu. Ty budeš racionálna hlava, ja budem krkom ktorý ňou otáča. Ty sa budeš chváliť pred chlapmi mnou ako dekoratívnym objektom, ja sa budem chváliť pred kamarátkami tvojim statusom. Je to tanec vzájomnej manipulácie, kde niekedy ťažko rozoznať víťaza. Priamo z toho kričí potreba niekoho, kto stojí medzi, na neutrálnej pôde, je nestranný, má nadhľad.

Psychologický profil prorokov, ktorí nám dali väčšinu monoteistických náboženstiev, s bohom-patriarchom na vlastný obraz, je do očí bijúci. "Pocúvajte ma, so mnou sa rozprával boh, dal mi pre vás zoznám pravidiel, ktoré vám ja spíšem a ja budem vysvetľovať, ak chcete byť spasení musíte ma poslúchať a nasledovať." Odpor voči inak orientovaným vo svätých knihách je už len rutinou. A popularita ateizmu, agnosticizmu, či novopohanskej spirituality medzi teplými pochopiteľnou reakciou. V mnohých kultúrach však teplí mali svoje miesto nielen na zemi, ale aj v nebi. Tak ako sa heteráci držia svojich epických, heroických a mužsko-ženských romantických mýtov stvorenia - teplí sa radi odkazujú na mytológiu two-spirit v mnohých pôvodnych amerických kmeňoch.

V nich boli mužské a ženské rodové roly takisto esencialisticky definované. Avšak deti, ktoré už v rannom veku prejavovali aj charakteristiky či záľuby opačného pohlavia, rituálne otestovali a prípadne vychovávali ako tretie či štvrté pohlavie. Verilo sa, že two-spirit majú v jednom tele ducha muža aj ženy, z čoho vyplývali špecifické vhľady, dary a úlohy. Oplývali mocou - robiť mediátorov medzi komunitou mužov a komunitou žien, ale vďaka tejto medziľahlej pozícii zároveň I premosťovať svet ľudí so svetom duchov. Stávali sa teda liečiteľmi, šamanmi, ceremoniármi, rozprávačmi mytologických príbehov, vychovávateľmi detí. Všetko inklinácie, ktoré prejavuje veľká časť teplých aj dnes - ošetrovatelia, moderátori, umelci, absolventi humanitných oborov, učitelia, dokonca aj kňazi. Hoci sa to dnes považuje za neprístojné genderové klišé a mnohí teplí sa to snažia vyvrátiť (úspešní športovci, technici, bankári), hovoríme o predispozíciách (ktoré môžu rozvíjať alebo potláčať), štatistických preferenciách, inom tvare krivky normálneho rozdelenia s rovnakým stredom. Hoci "vytočení kaderníci" predstavujú klišé, znova len potvrdzujú, že najviac rozdielov sa prejavuje v extrémoch. Teplí obľubujú menej súťaživé, silové, násilné povolania - a viac tých kde treba prejaviť cit, zmysel pre estetiku, "ženskú" stránku svojej osobnosti. Aj niektorí úspešní teplí politici, manažéri či technici prejavujú zvýšenú empatiu, snahu vypočuť všetky strany, nájsť pre všetkých znesiteľné riešenie - než nasledovať zdrvujúce víťazstvo, samecké ego, kohútie pózy. Preto, že ženy sa rovnako účastnia hry na rodové stereotypy a roly (silné verzus pekné pohlavie), potreba prostredníkov s nadhľadom, ľudí ktorí pokryjú rôzne potrebné medziľahlé funkcie - je akútna.

Čo sa nám snažia post-moderní teoretici naznačiť - medzi hetero mužom a hetero mužom existujú priepastné rozdiely, mužnosť sa definuje rôzne, sexuálna orientácia je kontinuum, každý je kategóriou sám o sebe, nie všetci zapadáme do predpísaného klišé, život v škatuľkách je obmedzujúci, … to však neodporuje štatistickým rozdielom, predispozíciam a preferenciám. Úlohou človeka nemusí byť užitočný a použiteľný a zhodnotiteľným pre komunitu - nie je predsa vecou ani strojom, má svoju hodnotu sám o sebe - ale to neznamená, ak má isté špecifické hendikepy a talenty, že ich nemá rozpoznať, sústrediť sa na ne a prispieť ostatným svojim darom/zručnosťou/umením. Tieto predispozície môžeme chápať aj ako metaforu, obrazné vyjadrenie toho, že každý (aj mimo škatuliek, mýtov, archetypálnych príbehov) má miesto v ekosystéme. V čase genocídy druhov a klimatickej katastrofy zapríčinenej slepou fetišizáciou techniky, rastu, súťaže (korporácií, národov, civilizácií) nepoznám lepšie vyjadrenie.

Ak budeme teplých skúmať hoci aj v heterosexuálnych kategóriách - sily, odvahy, chlapskosti - povedz, kto má " väčšie gule" - samček ktorý sa od detstva úzkostlivo snaží dokázať mužnosť pred svojimi spolubojovníkmi, tak ako si ju vymysleli, aj absurdným machizmom či homofóbiou, snaží sa zapadnúť do svorky, jej hierarchie, byť taký ako ostatný, normálny, schválený - alebo buzna/točka/transka ktorá so svojou do-očí-bijúcou odlišnosťou vyjde za bieleho dňa na ulicu, so svojou prirodzenosťou a ozajstnosťou, často sama, navzdor bezprostrednému ohrozeniu hysterickým násilím od natvrdlých hromádiek svalov?

Nálepky

Už 150 rokov žijeme s pojmom sexuálnej orientácie. Kto by sa v homofóbnom svete, kde nás upaľujú, vešajú, zhadzujú z vežiakov, či "nežne" diskriminujú v (ne)rozpoznávaní našich partnerstiev - "rozhodol" byť dobrovoľne homosexuálom? Už takmer storočie poznáme Kinseyho štatistiky sexuality ako kontinua - rôzne miery bisexuality (homo a hetero náklonností) v každom jednotlivcovi. Neexistuje heterosexuálny chlap, ktorý by nemal v živote intímny kontakt (a pomerne dôverné, fyzické aj sexuálne spolužitie) aspoň s jedným mužom - samým sebou. To čo východoeurópania populárne nazývajú "genderovou ideológiou" je len aktuálne poznanie vedy - antropológie, sociológie, psychológie. Kým niekedy sa chlapi museli spratať do jednej či dvoch kategórií, dnes sa môžu slobodne pýtať - kým sú - hetero mužom, gay mužom, transgender, transsexuálom, intersex, asexuálom, bisexuálom, … Hľadať, ako čo najzmysluplne žiť vo svojej celistvosti a úplnosti.

Teplí sa neodbavujú na tom, že nosia na tričku "gay". Homosexualita je popis súboru charakteristík. Byť homosexuálom znamená nasledovať svoje preferencie. Nespíme s chlapmi preto, že sme homosexuáli - ale sme homosexuáli preto, že spíme s chlapmi. Heterosexuáli, v mojej skúsenosti, majú panickú hrôzu práve z nálepky, nie z bytostného faktu. Pretože predovšetkým o nálepky v mužských partiách ide - neustále potvrdzovanie mužnosti, ktoré stojí na vyvracaní domnelej babskosti a homosexuality. V prvom rade nevedia a nechú si predstaviť, aké strašné by to bolo byť označený ako homosexuál. Odpoveď je jednoduchá - rozpoznal by si čo ťa priťahuje, nasledoval to, užíval si to (pretože je to pre teba pôžitok) a pomenovanie by sa len viezlo s tým. Alebo si predstavujú príliš - detaily sexu s chlapom. Jediný spôsob ako si hetero chlap môže predstaviť homosexuálny sex je skrz pocit - aké je to súložiť s babou, ktorá ho priťahuje.

Pre mnohých ľudí sa civilný život - súkromný aj spoločenský - odohráva v šatách. Nahota spadá kategoricky do sprchy alebo do postele. Šaty sú nielen praktickou ochranou, ale aj mentálnym brnením, sociálnou druhou kožou, ktoré prináša bezpečie role ktorú hrajú. V šatách sa stávajú asexuálnymi bytosťami, nehodnotenými čo do atraktivity - alebo hráčmi vo veľmi kryptickej sexuálnej hre kde však zveličujú a umenšujú to čo treba pod vlastnou kontrolou. V ich vnímaní nahota = sex. Ak sa nahota objavuje mimo sexuálny kontext, reagujú na ňu naučeným pohoršením alebo umelým smiechom - čo len prezrádza ich bezradnosť a fakt, že sa kŕčovito snažia uistiť, že pozornosť nebude na nich. Vnímajú, ako ich druhí vnímajú, ako zareagujú - a teda či budú s niečim neprístojným spojení, alebo budú vnímaní ako "na druhej strane" (u tých slušných). Stávajú sa performermi. Presne k tejto istej situácii dochádza, keď heterosexuál stretne gaya v spoločenskom kontexte. Už to nie je len nevinné stretnutie jeden-na-jedného, ale vníma aj svoje okolie: Bude si ho ono spájať s tým homosexuálom? Na ktorej strane domnelého antagonizmu ho budú vnímať? Za čo ho budú mať, ak sa s tým gayom bude rozprávať, ak sa k nemu bude správať priateľsky? Bude mať rovnako znížený staus, budú sa mu smiať, bude vylúčený? Strach z nálepky alebo z asociácie s niekym kto nemá vysoký status, je mnohonásobne väčšou hrôzou než púhy fakt "byť homosexuálom" (čo by znamenalo de facto len to, že "viem kto som, viem čo mám rád, idem si za tým, pretože je to to čo ma priťahuje"). Naše správanie pred posudzujúcou skupinou, porotou, hľadiskom - je nesmierne podceňovná hybná sila v spoločnosti.

Po úspechu LGBT hnutia v 70. rokoch 20. storočia došlo v ňom k názorovému rozkolu, ktorý HIV kríza v 80. rokoch len umocnila. Dosiahnúť zrovnoprávanie prostredníctvom heteroimitácie - spôsobu života, vrátane manželstiev, výchovy detí, ašpirácií, preberaním vzorcov správania (áno, aj súťaživosť, egoizmus, machizmus)? Alebo snahou o prijatie takí akí sme? Na jednej strane pozorujeme celé generácie teplých chlapov, ktorí sa snažia dokázať - že sme normálni, takí istí ako vy až na to čo robíme v posteli, chceme svoje verné manželstvá, predmestské domčeky s anglickým trávnikom a barbecue grilom, prácu v korporácii, dovolenku pri mori, večery pred telkou. Nemáte dôvod sa nás báť alebo nás nenávidieť. Niektorí sa snažia potvrdzovať svoju chlapskosť sedením pri pive, sebakontrolou v pohybe, rečovom prejave, aj obliekaní, technickými hobby, sledovaním športových zápasov, dokonca aj hrubosťou (ktorá je hraná na oboch stranách). No v konečnom pohľade chceme prejavovať chlapom nehu, komunikovať, šport nás zaujíma ako estetický cirkus či komunitná párty - a je nám jedno kto vyhrá. Existuje aj alternatívny protiprúd, ktorý verí, že práve odlišným preferenciám a predispozíciám sme dosť odlišný ľudský druh, ktorý s vami nemá veľa spoločného, až na to čo robíme v posteli. Máme sex, s takými istými telami a pohlavnými orgánmi, prežívame taký istý orgazmus. Inak neholdujeme súťaži, súpereniu, boju, vyhrávaniu, hraniciam, vlastenectvu, nálepkovaniu, rasizmu - nerobíme rozdiely medzi našimi chlapmi a tými druhými, s nami či proti nám, v gangu alebo mimo neho, chceme jednoducho pretiahnuť všetkých. Popri tom vidíme svet inak, vnímame inak, cítime inak. Môžeme vám niečo obohacujúce ponúknuť. Či to vezmeme z jednej alebo druhej strany - spoločnou pointou oboch obrazov je, že sme v priemere štatistickej krivky to čo vy - ľudia.

Samozrejme - rasizmus, toxická maskulinita, zadubenosť, primitivizmus, egoizmus - nie sú cudzie ani teplej komunite. Žijeme v nej a súčasne uprostred vášho sveta, s jeho vzorcami a modelmi. Jeho kultúra je tak nasiaknutá vašim videním sveta, že občas naozaj "nič iné neexistuje" - teplí ako variácia a súťasť života sú z filmov, seriálov, správ, komentárov, kázaní mlčaním vyzmizíkovaní: Iné spôsoby myslenia, príklady ako inak žiť - nie sú dostupné. Do toho jediného čo je - sa mnohí z nás snažia zapadnúť - pretože mimikry sú konieckoncov taktika prežitia.

Živočíšne nedorozumenia

Muži-heterosexuáli preferujú pred ľuďmi veci, majú radi technické problémy, konštruovanie, rozoberanie, fascinujú ich stroje a veľké hračky. Či sa bavíme o robotníkoch alebo vysokoškolákoch, o sedliakoch alebo hipsteroch z mesta - autá, motorky, zbrane, osobná elektronika - sú najpravdepodobnejšou témou inak beznádejne tápavých rozhovorov medzi kamarátmi, pri debate kolegov v kuchynke, alebo aj pri prvotnom rozmrazovaní ľadov medzi cudzími mužmi. Vypĺňajú čas, poskytujú ventil "bezpečne mužných" emócií. Stroje a hračky (fascinácia), alkohol a šport (súťaž) sú únikom z prekliatia mlčania, stručnosti a praktickosti mužských rozhovorov - ktoré sú mimo argumentácie (hádania) a potvrdzovania (pritakávania) zúfalo rozpačité. Ako už niekoľkokrát zaznelo, chlapi často nedokážu vnímať cudzie ani svoje vlastné mužské telo v estetickom pohľade - je pre nich predovšetkým funkčným strojom, ktorého extenziou sú aj zmienené ikonické mašinky. Okrem statusu ktorý definujú (porovnávanie, súťaž), posadnutosti rýchlosťou a mocou ktoré udeľujú, sú akýmsi reliktom z praveku (nástroje lovu a boja) a väčšiny historických epoch (kôň, brnenie, meč, koruna). Boli nástrojmi výkonu práce archetypálneho bojovníka a zároveň symbolmi triedy, rádu, pozície v hierarchii. Dnes sa pri nich mužom rozpoznateľne rozžiaria tváre, mäknú a nachádzajú pomerne vzácne témy na rozhovor s inými mužmi, prejavujú voči týmto ikonám zvláštnu takmer nežnú "lásku", ktorú často neprejavujú ani voči rodine, ani priateľom z partie, ani k živým tvorom - a ktorá je pre mnohých teplých zdrojom nepochopiteľného údivu. Vravíme: "je to v génoch", hoci popravde je to záležitosťou rodových stereotypov a spoločenských mémov. Štatistika úspešnosti s akou sa dá heterosexuálny chlap uloviť na rozhovor o autách je zdrvujúca. U teplých rovnaká téma vyvoláva nezáujem a znudenie, ak nie priam pocit údivu a absurdnej zbytočnosti - asi také dojmy ako väčšina heterosexuálov cíti na balete, nad módnym časopisom, alebo pri hodinovom rozhovore o vzťahoch a pocitoch. Samci robia, vykonávajú, bojujú, získavajú, vlastnia - a domény mimo týchto konceptov a konštruktov sú im väčšinou cudzie.

Čo máme spoločné: Zaujatie, detská schopnosť fascinácie, radosť z "darčekov" a materiálnych vecí

Podobným lingua franca je aj šport. Hoci sa mnohí teplí snažia v rámci heteroimitácie a internalizovanej homofóbie heterosexuálom zapáčiť - šport intenzívne sledujú a v podobných rozhovoroch sa vedia dobre zapojiť - pre väčšinu teplých je to stále bizarná téma. Fascinácia klubmi, zástavkami, dresmi, počtom gólov, číselnými rekordami, hysterické fandenie, eufória na štadiónoch - je pre nás ako pozorovať mimozemskú kultúru. Nič to v nás nevyvoláva, netrhá nám to žily, je nám úplne jedno kto vyhrá a s akým skóre. Vnímame to ako surreálne ak nie dokonca komické a trápne - a nerozumieme nadšeniu, zúrivosti či epickému sklamaniu aké pri aktívnom športe alebo pasívnom komentovaní športového diania heterosexuáli prejavujú. Naše mozgové bunky asi nemajú tie prepojenia, ktoré by výhru zozbieranej svorky chlapov v rovnakých dresoch v nejakej umelo vymyslenej hre s umelo vymyslenými pravidlami, na umelo nakreslenom ihrisku, s umelo definovaným bodovaním - asociovali s víťazstvom celého mesta, regiónu či krajiny. Výhra a prehra nás dojíma asi tak ako fyzikálne tabuľky či generátor náhodných čísel. Porovnávanie, súťaž, súboj, teritóriá, hranice, dobíjanie, číselné výsledky, poradie, tímy, dresy, príslušnosť, prestupy, obchody, mafiánske praktiky - v športe - sú dokonalým zrkadlom ekonomiky, politiky či mediálneho sveta vytvoreného heterosexuálnymi mužmi pre heterosexuálnych mužov. Kým heterosexuál vyzerá byť motivovaný pre aktivitu a pohyb dosahovaním cieľa, podávaním výkonu, predvádzaním svojich schopností s takmer biologickou samozrejmosťou (súťaž s konkurenciou, dojem na samice) - pre teplých je pohyb záležitosťou nutnosti, esetiky a pôžitku: utekať pred šikanovaním, dobre vyzerať, tancovať pre radosť. Hoci by sme mohli povedať, že v porovnaní so ženami či teplými najväčšie percentov mužov/heterosexuálov prejavuje fóbiu z tanca, najmä toho improvizovaného, mimo predpísané kroky spoločenských tancov - aj tí, ktorí to dokážu, "tancujú" často svoju vlastnú pózu úžasnosti, súťaživú (konkurenti), neskromne a bezostyšne chvastavú (samice). Kým heterosexuálovi k zaujatiu stačí lopta/bránka/hranice - a arbitrárne definovať kto je s kým a proti komu (dresy) - prípadne vyvolať situáciu keď ho niekto predbehne autom - teplí sa venujú pohybom kde kľúčovú úlohu hrá vnímavosť (joga) a estetika (tanec, krasokorčuľovanie, posilňovanie), ktoré sa dajú praktizovať bez súpera a bez súťaže, sami pre seba, sútredení viac na ladnosť než agresiu, pre pôžitok z pohybu (beh, lezenie, plávanie), prípadne so skrytým erotickým rozmerom (zápasenie, cyklistika, skoky do vody).

Čo máme spoločné: Potreba zdieľaného zážitku, akt oslavy, pôžitok z kostýmov a ceremónií, potreba prináležať, účastniť sa niečoho veľkého, čo prepája celú našu komunitu, čo podobne vníma aj človek vedľa nás, o čom sa dá rozprávať so susedom.

Veľmi zaujímavým rozdielom, ktorý heterosexuáli ťažko chápu, je archetypálny teplý príbeh opúšťanie menej či viac tolerantnej rodiny, spolužiakov, heterosexuálnych kamarátov z detstva. Často je tento odchod bolestný a dramatický, nezriedka doslovný (odchod do veľkomesta či do inej krajiny). Hľadáme si rovesníkov s podobným príbehom, podobnou vnímavosťou, podobnými témami. Takých, pred ktorými sa nebudeme musieť cenzúrovať, krotiť, alebo čeliť bezradnému nepochopeniu. Žijeme v paralelnej kultúre, v paralelnom svete, hoci v tých istých priestoroch - so zariadeniami, udalosťami a možnosťami netušenými pre heterosexuálov. Kde oni vidia park alebo kus lesa - my máme cruising, kde oni obchádzajú ďalší klub z milióna - je pre nás konvergenčný bod, miesto kde spoločensky žijeme, epický tanečný bál, zoznamka, sexuálne orgie. Kým oni na svojich profiloch postujú ďalšie "ahoj", ďalšiu svadbu, ďalšie foto dieťaťa (identické medzi miliardami iných), pre nás sú sociálne médiá nástrojom sebavyjadrenia, hlbokej komunikácie, realizácie komunity, politiky, takmer neprirovnateľných postrehov a tém. Našim príbehom je vytváranie záchytnej bezpečnostnej siete, alternatívnej rodiny, pavučiny (ex)milencov a priateľov s rovnakou sexualitou či pohľadom na svet (ktorý - ako tento článok naznačuje - sexualita výrazným spôsobom ovplyvňuje). V rámci tejto identity vnímame zdieľanú históriu, používame vlastný jazyk, rozoberáme záležitosti ochrany komunity navonok aj vo vnútri, vytvárame a sledujeme pre nás určené príbehy a umenie (filmy, tanec, knihy, časopisy, festivaly) - máme teda atribúty rozptýleného národa, bez mihnutia oka presahujúceho hetero koncepty štátnosti, hraníc, etnika, rasy, jazyka, či pokrvnej príslušnosti. Pri vytváraní sietí, pre heterosexuálov sú kľúčové kritériá ako spoločné hobby a príslušnosť - alebo inými slovami tradície (moja krajina, naše zvyky, náš jazyk, naše teritórium) a rodinné väzby (moja krv). Dokonca aj pre tých otvorenejších a svetáckejších z nich. Heterosexuálny svet je tak veľký, že v ňom často veľkú úlohu hrá náhoda - udržujú spojenie so spolužiakmi, ich "prepájajúcim príbehom" je kam chodili do školy, opakujú rovnaké vtipy aj po niekoľkých desiatkach rokov. Pre nás bola škola často epizodická udalosť vynúteného zdieľania priestoru a času s ľuďmi ktorých by sme si inak do svojho okolia nevybrali, skúsenosť na ktorú by sme radi zabudli - nepotrebujeme ju - svoje želané vzťahy a prepojenia si aktívne vytvárame v súvislosti so svojou sexualitou a identitou. Kým pre heterosexuálov sú rodinné väzby často najspoľahlivejšie, ak dokonca nie jediné - preto ich drámy riešia a neustále rozoberajú - teplí to vnímajú ako občas zaujímavú, ale často monotónnu telenovelu, účastnia sa ich s istou voľnosťou a odstupom, s neustálym vedomím únikového východu do "vlastnej komunity". Nutnosť vytvorenia paralelného sveta sa pre nás premenila na luxus paralelných životov.

Čo máme spoločné: Byť súčasťou partie, patriť niekam, mať svoju rodinu, potreba opory a zázemia, identity, na vonok nečitateľnej a vnútri jasnej kultúry, humoru a histórie skupiny.

Kultúrne rozdiely

Epická história perzekúcie neheterosexuálnych ľudí zanechala svoje následky. Spolili sily, zomkli sa do komunity, vytvorili si svoj vlastný komunikačný kód - uprostred jazyk, kultúry, spoločnosti kde sa narodili. Žijú často sami pre seba, vyvíjajú s svojim tempom a svojim smerom.

Teplých stretávaš každý deň. Tisícročia nútenho skrývania a splývania nás celkom dobre vycvičili - teda je celkom vysoká šanca, že skôr rozpoznáš vytočeného, nežného, komunikatívneho, usmievavého, kontaktného heteráka - než jedného z chronicky heteroimitujúcich teplých. Ak sa vyslovene nebudeš trýzniť a pohybovať namiesto futbalu v kaderníctvach. Prečo by si to ale robil? Prečo by heterosexuáli strácali čas šikanovaním iných chlapov, pokiaľ ich viac zaujímajú ženy? Ak sa predsa len naučíš rozpoznávať aj drobné rozdiely inak orientovaných - vo výzore (farby?), pohľadoch (áno, stále ťa fyzicky checkujeme), farbe hlasu či pohyboch - ako zásadne to mení tvoju realitu?

Hetero svet pripomína automat (znova tie hetero technické hračky) - kde ľudí oslovujeme, narábame s nimi, ignorujme, vnímame, odmietame, prijímame ich podľa toho, do ktorého rodového steeotypu zapadajú. On, od neho, jemu, o ňom, s ním, jeho, Pán ... sexuálne nezaujímavý, silný, potenciálne nebezpečný, súper, porovnávanie, kto je lepší. Ona ... zjemnieť, beť nežný, pozorný, zdvorilý, cenzúrovať vulgarizmy, krútiť sa, napínať svaly, ukazovať sa. Ak zaobchádzaš s druhými len podľa týchto základných tabuliek - máš nevyriešený problém - a tvoja "modernosť" a "civilizovanosť" je len šovinistickou hrou. Rovnoprávnosť potom neexistuje. Prvý krokom k náprave môže byť skúsiť začať rozpoznávať o trochu viac kategórií. Alebo si nájsť spôsob, ako reagovať na každého človeka rovnako, pričom záujem len pridáš ako čosi naviac.

Technické hračky sme si obľúbili aj my, momentálne nám uľahčujú zoznamovanie, robia ho naoko bezpečnejším, pohodlnejším, úplne mimo vášho dohľadu. Povestné teplé hľadanie v pohľadoch, tak ako sa to robilo donedávna, bolo pre mnohých predsa len príliš napínavé a nebezpečné. Môže sa však stať, že vo virtuálnom priestore zmizneme nielen z moralistického dohľadu, ale aj z vášho výhľadu a naše kultúry sa ešte viac odcudzia. Pritom každý teplý má zabudovaný gaydar, vylepšovák prírody, ktorý nám umožňuje rozpoznať sa na ulici takmer bez úsilia, z letmého pohľadu, pomerne nepozorovaní. Našťastie má tento zmysel zmysel pre nás - maáme na to lepší nos než vy.

Existujeme v oddelenom svete - čiastočne v komunite, čiastočne v ghette - neraz s príchuťou undergroundovej siete. To je len výsledok našej nie veľmi príjemnej a nadôvažok "neexistujúcej" histórie medzi vami. Máme vlastné knižnice, filmotéky, festivaly, párty, záujmové spolky, podporné skupiny. Prežívame. Prekvitáme. Vytvorili sme si vlastný jazyk, narážky, humor, metafory. Sústredíme sa na svoje oblasti záujmu - kde sa zlepšujeme - a tam kde má náš svet prienik s vašim dochádza k výmene informácií. Väčšina vášho heterosexuálneho života bola civilizované práve vďaka teplým - od telesnej hygieny a bontonu, cez šport a pestovanie tela, po obliekanie, osobný štýl a samozrejme témy na komunikáciu. Meníme jej detaily, formu, hoci obsah často ostáva váš.

Nie, s veľkou pravdepodobnosťou nás nezaujímajú autá a stroje (u vás s podobnými emocionálnymi reakciami, aké majú ženy na batoľatá), či šport v tom zmysle ktorý tím v akých farbách dresu vyhral nad akým tímom v akej umelo vymyslenej hre. Nezaujímajú nás stávkové výsledky tabuliek. Nie, ak vyhrá ten váš tím, neznamená to že s ním vyhráva celý národ. To kto koho porazil nevímame ako dôvod na vzrušenie, radosť, ani pouličnú oslavu - to je váš historický mém - my si skôr užijeme hudobný festival, alebo silvestrovský oňostroj. Potreba spojenia niečim farebným, veľkým a krásnym je však univerzálna. Tak ako sa vy dokážete bažiť nad novými hodinkami, dronmi, mobilmi, softwareom, alebo prešpekulovaným DYI náradím - pre mnohých z nás je to jednoducho nezaujímavá téma - naše časopisy sú nabité úplne inými kvalitami - estetika, umenie, cestovanie, komunikácia, kultúrna výmena. Áno, aj teplí aj heteráci konzumujú - avšak často úplne iné rozmery tej istej reality.

Možno sa vám to zdá príliš - vytrpieť si raz ročne prechod prehliadky toho najpodivnejšieho v ľudských zjavoch. Skúste sa zamyslieť koľkými sviatkami v roku oslavujete vaše vlastné (často homofóbne) mýty (Vianoce, Veľká noc, Všechsvätých, Nanebovstúpenie), víťazstvá, boje za, ustanovenie vašich vlastných hraníc a zákonov. Dúhový Pride je len našou verziou vašich sprievodov, puličných osláv, festivalov. Je to náš vlastný sviatok - rozmanitosti - kde sa na rozdiel od iných cítime vítaní v našej úplnosti. Vítaní ste aj vy, ak neberiete odvahu byť na ňom videní - a rozvahu neriešiť ako vás tí ostatní budú kvôli tomu vnímať. Ak vás trápia prejavy náklonnosti - my tie vaše pozorujeme tisícročia. Ak vás poburujú obnažené telá - odcitujem filmovú repliku: "symbolom slobody je zadok, pretože ho má každý" - zvyknite si, že na svete sú aj iní muži, iní sexuálne žijúci muži, iní, svoje telo vnímajúci muži, iní lepšie vyzerajúci muži - a váš vlastný telesný obraz je plne vo vašich rukách. Koža, guma, plyš, zvieratká, šporotové handry mimo kontext, príliš pestré oblečenie, najbizarnejšie kreácie a kombinácie obliekania? Zamysli sa prečo si tak silno spájaš status, roly a hodnoty - s handrami? Kto je viac než ty obsesívne posadnutý farebnými dresmi - kto kope za ktorý tím, kto je s nami a kto proti nám, kto vyhral a kto prehral - či športovou výstrojou moderného bojovníka? Kým ty ju vnímaš vo funkčnom pohľade, my v tom erotickom. Tento aspekt tam vždy bude prítomný, či ho budete prehliadať, alebo vám ho budeme dráždivo pripomínať.

Netaktne privádzame zamlčaný erotický rozmer reality na svetlo sveta, aby sme nahlodali vymyslené koncepty moralizmu, znova pripomenuli že oblečenie nie je len symbolom príslušnosti (k tímu, národu, kaste, triede, profesii), ale aj nástrojom sebavyjadrenia - spôsob ako sa cítiť príjemne a urobiť svoj život zmyselnejším - a je tiež nástrojom sebaspytovania, učenia sa, vzelávania. Páni v koži či psíkovia v guma na ulici za bieleho dňa? BDSM hry na pánov a otrokov, vedúcich a podriadených - odohrávame v mnohých každodenných interakciách všetci. Ich hravé a erotické zobrazenie môže na ne upozorniť, relativizovať ich a možno i poľudštiť. Vytvoriť odstup a nadhľad. Je amorálnou črtou "morálky", že deti a dospievajúci sa môžu pozerať na to najsurovejšie násilie, ale nie na obnažené telá. Učíme ich milovať vlasť, tradície a iné umelé hodnoty - no neučíme ich milovať seba a druhých v ich prirodzenosti. Hanbia sa za svoje telo a sexualitu, za svoje fetiše a hry na výmenu sily v sexuálnom kontexte, ale nehanbia sa za panovačnosť, machizmus, ponižovanie v reálnom živote.

Dnes už nechodíte v čiernom saku, alebo týždeň neumytí. Dokonca vnímate koncept krásy vlastného mužského tela - inak by ste netrávili hodiny s inými chlapmi v posilňovniach. Naučili ste sa chodiť do handrární, holičstiev, sáun, na masáže - užívať si módu, príjemné telesné dotyky, rozmaznávať svoje fyzické zmyslové bytie. Robíte na partnerky dojem - v kategóriách ktoré pre vás pred dekádami a dokonca storočiami vymysleli teplí. Úzkostlivo však pri tom sledujete, ako vás v novom štýle vníma partia aj náhodní prizerajúci sa muži. Byť vnímaný v kontexte krásy, mimo nabubrelej sily, vás vyvádza stále z miery. Jedovaté muchy-zabíjajúce oblaky lacných dezodorantov, čierne-šedé-modré (často neforemné) oblečenie s športovo vyzerajúcimi pásikmi, vyholené lebky, image sedliaka v sviatočnej károvanej košieľke či sedláka s bruchom v šortkách a gumových šľapkách, praktický aspekt prebíjajúci estetický - sú stále ikonické rozpoznávacie znaky heterosexuálov. Stále vnímate svoje telá viac ako funkčné stroje, starostlivosť o seba ako ekvivalent bojových farieb (poraziť druhých samcov, zaujať samice) a výstroj v praktickom pohľade. Pre nás má prirodzene estetický a erotický náboj.

To čo majú muži radi (sľúbený manuál)

Stretneš homosexuála.

Čo robiť, čo robiť, čo robiť, ...?

"Don’t panic, use towel." Doslova. Zakri sa - ak musíš - možno sa budeš cítiť bezpečnejšie.

Kto ma vidí?

Kto ťa vidí s tým homosexuálom? Budú ťa s ním asociovať? Budú si myslieť, že si homosexuál? Budeš musieť vyvracať svoju homosexualitu? Musíš na neho "nejako" zaregovať, aby si odvrátil hrozbu sociálneho poníženia?

Pozor! Homosexualitu prenášajú ružové blchy zo Západu, ktoré na Teba z homosexuála môžu ľahko preskočiť. Je to dôsledok zámernej deheteratizácie.

Ale vážne, ak si naozaj heterosexuál na okraji Kinseyho spektra, predpokladám že ti je to jasné. Vieš čo ťa priťahuje a čo nie. Alebo o tom snáď pochybuješ? Ozajstný heterosexuál sa nemá prečo homosexuála báť, pretože sám vie čo chce. Iba niekto, kto si svojou sexualitou nie je istý - napríklad si myslí, že je to niečo čo musí aktívne prejavovať, vykonávať, dokazovať - a nie niečo čo vychádza z jeho prirodzenosti, pudov, bytostnej podstaty - môže v prítomnosti sebaisto "iných" chlapov panikáriť. Skutočne vyrovnaný heterosexuál nemôže byť homofób.

S čím sa mám vyrovnávať? Ja som "straight"!

Homofóbia má niekoľko podôb. Prvou je panika z homosexuálov. Otázka je z čoho presne - z ich prítomnosti? Zo sexu ktorý majú medzi sebou a ako heterosexuál sa ho nebudeš účastniť? Z toho, že ťa znásilnia? Máš o mužoch predstavu, že sú to všetci agresívni násilníci, ktorí nerešpektujú hranice slobodnej vôle druhých? Máš ten problém sám? Skús ho nepremietať na druhých. Venuj sa sebe. Heterosexuálni muži sú - hlavne vo vlastnom ponímaní - tí odvážnejší, silnejší, stoickejší, sebaistejší - tak odkiaľ sa berie ten strach? Myslíš že sa pred tajomnými magickými silami homosexuálov neubrániš? Prosím, mysli si to ďalej a šír paniku medzi kamarátmi! (Kiežby ste sa nás báli - mali by sme pokoj!) Alebo maj gule, prejav odvahu - byť tam kde si, s tými kto tam je, bez ohľadu "čo na to ostatní".

Druhým aspektom je panika z vlastnej homosexuality. Ľudia však nie sú prepínače, nepreklikávajú vo svojom jadre. Tak ako to znázorňuje Kinseyho škála, mužnosť aj sexualita sú tekavým konceptom, "fuzzy" kontinuom, na ktorom sa niekde nachádzame a možno mierne pohybujeme. Ten pohyb nevyvolávajú zákerné magické sily zvonku, ale naša vlastná vôľa hladať, sebaspytovanie, nasledovanie príťažlivosti. Ak sa raz budeš chcieť dotknúť chlapa, urobíš to len vtedy, keď sám budeš vedieť čo ťa k tomu vedie, pretože to bude pre teba v tej chvíli zaujímavé a príjemné.

Tretím prejavom je panika z (rovnakého) mužského tela. Ten odpor je tak okatý, že je ťažko uveriť, že vychádza zvnúta - a nie je len hraným divadlom, naučeným sociálnym prejavom, rituálom potvrdzovania svojho samectva. V iných dobách či dnes na iných miestach planéty, chlapi ktorých priťahujú ženy sa vodia za ruky, bozkávajú, túlia, prejavujú si nežnosti, zdôverujú sa kamarátom s intímnymi problémami a pocitmi, pohybujú sa inak než je u nás definované za "mužné". Odpovedí na otázku "prečo? veď sú na ženy" je niekoľko - okrem toho, že sú to možno väzni, alebo žijú v pohlavne segregovanej spoločnosti, chlapi majú svoje romantické potreby, napriek "pripravenosti k boju" sa chcú cítiť s druhými (aj mužmi) bezpečne, dôverne, nežne. Pretože majú na to kapacitu a potenciál.

Možno potrebuješ rozlíšiť niečiu prítomnosť a prípadne fyzický kontakt od sexuálneho aktu. Alebo sa naučiť žiť s ambivalenciou - kde nevieš nakoľko je ten kontakt nevinný/priateľský a koľko sexuálneho náboja má pre druhú stranu. Podstatné je koľko ho má pre teba. A prečo. Druhý vníma a vedie seba sama - to, nakoľko sa do kontaktu ponoríš ty, máš v rukách len ty sám.

Nezáujem nemusí znamenať odpor. Pokiaľ ide o vzťah k chlapskému telu - nezabúdaj tiež, že prinajmenšom s jedným chalpom a s jeho voňajúcim potiacim sa telom budeš zažívať sex aj ty. So sebou samým - či už sólo, alebo v páre či skupine.

Ale on sa na mňa pozerá v sprche!

Pre chlapa, ktorý vníma seba len v kontexte sily, výkonu, predvádzania sa - odsúvajúci "krásu" do ženskej sféry - by to mohol byť kompliment. Si taký úžasný, že po tebe idú nielen baby, ale aj niektorí chlapi! Niekomu sa páčiš. Tradične na to bolo zvykom povedať: "Ďakujem." Nie alebo áno sa odpovedá na návrhy.

A čo ak po mne pôjde?

Akú radu by si dal všetkým ženám, po ktorých si "išiel" ty? Pozeral, pískal, obdarovával pozornosťou, nadbiehal, červenal sa, či robil na nich okaté šteňa. "Ďakujem - hmm, uvidíme." "Ďakujem - ale nie." Neexistuje logický dôvod, aby si človeka ktorý nabral odvahu a prejavil záujem považoval za úbožiaka, či inak ho súdil a nálepkoval.

Ale o čom sa s ním mám rozprávať?

Skús sa opýtať. Každý má iné záujmy - nikdy nevieš ktorú uletenú záľubu s tebou bude zdieľať. Aj keď je vysoká šanca že nad ubíjajúco nudnými rečami o futbale, výkonoch, výsledkoch, klátení súperov alebo mileniek, o tom kto najviac vypil alebo najďalej dočúral, kto koho porazil alebo ponížil, kto je majstrom sveta v čom a kto čo dobyl, okupoval, podriadil si - bude zývať. Prichádza totiž z prostredia, kde vôbec nepotrebuje čímsi vyplniť trápne ticho, vystatovaním dokazovať svoju hodnotu, témami potvrdzovať svoju identitu, vykonávať rituály príslušnosti, obohrávať povinné frázy. Rozpráva o tom čo ho zaujíma.

Čo s ním mám spoločné?

V prvom pláne - na rozdiel od tvojich heterosexuálnych kamarátov, nie je pre teba konkurencia. Nebude s tebou súperiť o priateľku a ani ti ju nepreberie. Každý teplý znamená šance naviac. Možno sú mu cudzie hetero klišé, ale má zasa celkom výhľad z priestoru medzi pohlaviami, možno vie o tvojich "objektoch záujmu" to, s čím si ty budeš lámať hlavu celý život. Popri tom ti však rozumie, aké je to žiť v mužskom tele a s mužskou optikou. Pýtaj sa, možno sa niečo dozvieš.

Musia byť ale takí nápadní?

Nedáva zmysel mať právo "byť teplý" (nosiť nepopulárnu nálepku) a nemôcť pritom robiť to čo tá nálepka popisuje - tak ako sa to snažia naznačiť niektorí náboženskí predstavitelia. Nedáva zmysel "byť teplý" a nemôcť prirodzene prejavovať svoju náklonnosť - pohľadmi, komplimentami, návrhmi (vždy je tu možnosť nevšímať si ich, alebo povedať nie) - a voči partnerovi nežnosťami, bozkami a inými prejavmi ktoré sú v našej kultúre medzi milencami zvykom. Nedáva zmysel "byť teplý" a potláčať pritom svoju prirodzenosť - ktorou môže byť aj rodová medziľahlosť, spôsoby svojej komunity, prípadne necenzúrovaný prejav vlastnej identity. Rovnakí chlapi, vojaci, roboti - sú nahraditeľní. Unikátne osobnosti majú hodnotu sami o sebe. Rozmanitosť je základnou črtou tak prírody, ako aj indikátorom zdravia ľudského spoločenstva.

Buzerant!

Hoci toto slovo začuješ aj z našich úst - je iné urážky vyvlastňovať (reclaiming) a iné ich vyslovovať s úmyslom ublížiť či s ignorantskou ľahkovážnosťou. Dnes sa už neštítime slova teplý, gay, queer - ktoré kedysi nadávkami boli. Slovo "buzerant" je však univerzálnym zámenom - pre zlostného šéfa, neobľúbeného kolegu, politika, pokazený počítač, nespolupracujúci program - akýkoľvek problém dňa. Fakt, že je to najčastejšia a "najhoršia" nadávka - potvrdzuje orientálne klišé, že rodina/priatelia/roveníci uprednostnia ak je chlapec zlodejom/vrahom/kriminálnikom (má odvahu, má gule, je chlap), než keby mal byť buzerantom (nechlapom?) - teda človekom s odvahou žiť svoju vlastnú nepopulárnu skutočnosť.

čo z toho budeš mať?

Nebudeš vyzerať ako pako pred svojimi rovesníkmi zo Západu.

Nebudeš vyzerať ako "civilizovaný" podvod pred svojou priateľkou.

Budeš mať o jeden strach, jeden dôvod na nenávisť, o jednu starosť menej.

Predefinovať mužnosť spôsobom ktorý bude pohodlný aj pre teba je v tvojom vlastnom záujme..