Duchovný život, viera, náboženstvo, cirkev i Boh

Dobré so mnou a zlé preč

Všetkým, ktorí veria a nevedia pochopiť prečo druhí neveria.
Všetkým, ktorí sa veriť naučili, ale čosi sa im na tom nepozdáva.
Všetkým, ktorí neveria, ale predsa tušia.

Toto je skrátená argumentácia k článku Kríž s križiakmi a tiež článkom Viera, náboženstvo, cirkev a Myslím teda som, verím a som človekom.

Základné vzdelanie

Rozum: Myšlienkový svet človeka, jeho schopnosť premýšľať, vyhodnocovať podnety zvonku spolu so zážitkami a spomienkami - a vykonávať rozhodnutia, vytvárať vedomosti. Ale aj: logická, technická, matematická inteligencia človeka.

Ego: Ambície človeka, jeho sebavedomie, trúfalosť - orientovaná na seba sama. Vôľa meniť celý svet na svoj obraz. Väčšinou "predbieha" rozum a často spôsobuje tragické omyly.

Duch: Myšlienky presahujúce racionálne-fyzický svet, abstraktné koncepty. Veľkolepé ideály a ciele. Uvažovanie v kontexte spoločenstva, záujmoch komunity, potreba spolupráce, alebo zmysluplného zápasu a súťaže.

Duša: Absolútne hĺbkový vnútorný svet človeka, jeho najzákladnejšia podstata, mimo konkrétne a abstrakné rozdelenie. Skryté potreby a túžby často odporujúce rozumu i duchu. City, pocity, sympatie, láska - ale aj emocionálna, sociálna, náboženská či umelecká inteligencia.

Transcendencia: Potreba, snaha či akt sebapresiahnutia - pociťované v duši. Uvažovanie za limitami sveta či ľudského života. Koncepty božstiev, počiatok vesmíru a času, hľadanie zmyslu života, predstava predsmrtného a posmrtného života, reinkarnácia.

Boh: Ľudské predstavy tvorcu celého vesmíru a života, pôvodcov nevysvetliteľných javov, sudcu dobra a zla medzi ľuďmi, spasiteľa, alebo koncept celkovej Jednoty, vzájomnej previazanosti všetkého a absolútnej Harmónie. Energia, Univerzum, Matka Príroda, Panteón bohov, Boh-Otec-Syn a svätý duch, či Bohyňa-Matka.

Viera: Osobná predstava a vzťah človeka k transcendentálnym úvahám a potrebám. Ako fakt - je to schopnosť dôverovať niečomu nedokázateľnému, ale tušenému - či chcenému.

Náboženstvo: Súbor ľuďmi vymyslených archetypálnych mýtov, zákazov a nariadení i rituálov na vyjadrenie a potvrdenie svojej viery - vo vzťahu k ostatným ľuďom, ale hlavne k Bohu (tak ako ho vidíme).

Dogma: Axióma náboženstva - čosi čo nie je možné odvodiť ani dokázať. Či je to príbeh, alebo nariadenie - treba sa tým slepo riadiť a veriť tomu. V každom prípade je ustanovaná ľuďmi.

Cirkev: Svetská inštitúcia, ktorá si nárokuje právo vykladať náboženstvo a organizovať veriacich.

Kategória 1: Potreba viery

"Každý potrebuje veriť a každý verí. Aj neveriaci."

Ľudské konanie ovplyvňuje niekoľko konceptov - vedieť (chápať rozumovo, mať podložené dôkazmi) veriť (byť presvedčený o niečom bez dôkazov) i koncept, ktorý nemá vlastné slovo (byť presvedčený na základe mnohozmyslovej skúsenosti, duševnej istory). Veriť je jeden z regulérnych prístupov k životu.

Potreba viery vzniká duši a ako taká - na rozdiel od náboženstva - nie je popierateľná. Je to osobný pocit, zážitok - nedá sa poprieť niekým iným, kto nie je mnou. Potreba stýkať sa s duchovnom, odpovedať na zvláštne požiadavky duše, presahovať sa (transcendencia), netrpieť zbytočne, mať víziu posmrtného pokračovania seba.

Viera sa týka otázok, na ktoré neviem odpovedať. Prečo sme tu? Čo je zmyslom života? Kto nás a všetko stvoril? Existuje Boh? Odkiaľ sme prišli? Kam ideme keď zomrieme? Čo sa stane s pocitom "ja"? Zmyslom otázky nemusí byť nájsť na ňu odpoveď. Zmyslom otázky môže byť hľadať (bez nutnosti dôjsť k cieľu) odpoveď. Zmyslom otázky môže byť spochybnenie čohosi, čomu slepo veríme.

I vedci, ktorí veria na veľký tresk a evolúciu, nevedia odpovedať, kto na začiatku nekonečne hustú hmotu do ničoty umiestnil a čo spôsobilo, že vybuchla. Tam sa náboženstvo a veda stretávajú. Je otázka, či na túto otázku počiatku potrebujem odpovedať.

Vedci, ateisti často svojim zapálením, agresivitou a dogmatickosťou pripomínajú fundamentalistických veriacich.

Viera sa v podobe dôvery prejavuje v mnohých oblastiach života. Spoliehanie sa na vedomosť danú vlastnými skúsenosťami, na vedomosť vzniknutú učením, dôvera axiómam v učených knihách, dôvera (aj keď limitovaná) ľuďom.

Kategória 2: Boh a božstvá

"Ľudský svet bez Boha nemôže existovať."

Existovať môže - ak by sme boli všetci racionalisti, boli spokojní s tým čo je, zvládali vyriešiť všetky ľudské problémy, uspokojili sa s materiálonou podstatou sveta, nekládli si "zakázané otázky" - slovom, keby sme neboli ľudia a nemali dušu.

Koncept Boha a božstiev je starý ako ľudstvo samo. Čo dokazuje potrebu, nie však existenciu Boha.

Potreba viery súvisí s nutnosťou mať zhora dané pevné zákony, ktoré všetci rešpektujú. Každý ľudsky vymyslený zákon možno spochybniť, možnosť donútiť nás ho dodržiavať je obmedzená. Zákon daný Bohom (zákon, ktorému verím, že jed daný Bohom) má inú kavlitu. Všemocného Boha sa bojíme a tak ho dodržiavame sami, z vlstného strachu, nemusí nás nikto nútiť. Zákony o ktorých sa tvrdí že sú Božské sú tak prešibanou donucovacou metódou.

Potreba osobnosti, ktorá trestá a odmeňuje - je vyjadrením nezodpovednosti človeka. Neberie zodpovednosť za svoje konanie a skladá ho na vyššiu bytosť. Horšie, ak ho skaldá za samozvaných ľudských hovorcov Boha, tlmočníkov jeho slova a jeho žalárnikov a katov. Oni tak vo svojich rukách koncentrujú božiu moc a zodpovednosť.

Kategória 3: Problém s pravdou

"My máme pravdu a všetci ostatní sa mýlia."

Každý človek má svoju pravdu. To však nie je univerzálna Pravda. Univerzálna ľudská Pravda je sumou (nie prienik ani priemer) všetkých právd všetkých ľudí. Naproti pravde stojí Skutočnosť - fakt ako veci sú, nie ako veríme že sú.

Spoločnou charakteristikou všetkých náboženstiev je tvrdenie: "My máme pravdu a všetci ostatní sa mýlia." Ich presvedčenie, že vedia čo to je Boh a aké konanie si od nás vyžaduje. Táto "pravda", tým že je uzurpovaná a jednostranná - je omyl.

Nie je spôsob ako dokázať, že toto náboženstvo má pravdu a ostatné sa mýlia. Všetky majú podobnú povahu, pôvod i metódy. Všetky boli vymyslené človekom, spísané do svätých kníh a tvrdia, že majú patent na Pravdu. Všetky majú v histórii viac i menej krvavé presvedčovanie a donucovanie k viere v ne.

Jedinou Pravdou na Zemi je fakt, že existuje veľa "jediných a neomylných" právd. Nie je cieľom vybrať si z nich, rozsúdiť kto má pravdu a kto sa mýli, kto vyhrá. Cieľom je vidieť tento fakt, pluralitu právd.

Kľúčom k pochopeniu dynamiky viery - pravdy a náboženstiev je ocitnúť sa pred otázkou. "Ktoré náboženstvo si vybrať?" Treba zabudnúť do akého náboženstva sme sa narodili, aké nám vštepili rodičia, či štát. Byť nepopísanou tabuľou. To, že náboženstvo si nemožno "vybrať" (lebo veriť nie je vyberať si) je základom viery, náboženstva i poňatia pravdy.

Omylom väčšiny náboženstiev je ich presvedčenie o svojej neomylnosti. Náboženstvá sami seba stavajú na dogmách, teda neomylných pravdách. (Zem je doska, Zem je stredom vesmíru, kresťanstvo je jediné správne náboženstvo.) Veda vyvracia tieto dogmy, náboženstvá (nemenné, dokonalé, neomylné!) sa flexibilne upravia vzhľadom na poznanie. Čosi čo o sebe tvrdí že je nemenné sa mení, aby nevyzeralo smiešne! Čo ho robí smiešnym.

Neomylnosť je detinská vlastnosť - vlastnosť patriarchov, šovinistov, machov. Dôkaz, že náboženstvo je nedospelé.

Veda - teda schopnosť spýtať sa čo je pravda a nestranne ju hľadať - vzchádza z pochybnosti o tom, či to, čomu všetci veria že je pravda, je naozaj pravda. Veda a jej závery zosmiešňujú náboženstvo - najmä tie časti jeho svätých textov, ktoré si ľudia uzmysleli. Preto náboženstvo znevažuje pochybnosť, učí jej čeliť a potláčať ju.

Pochybnosť je základná ľudská schopnosť. Schopnosť pýtať sa otázky, aj tie ktoré sa niekomu páčia, alebo nie. Každá otázka je oprávnená. Pochybnosť zabraňuje človeku slepo veriť nezmyslu. Pochybnosť je zdravá - ak tvrdenie vyvráti, nebudeme slepo veriť lži, ak tvrdenie nevyvráti, dostaneme ďalší dôkaz o pravdivosti toho čomu veríme - naša viera sa posilní. Nie je cieľom za každú cenu pochybnosti odolať. Je to skúšobný nástroj.

Má zmysel sa pýtať: Čo je pravda? Aj keď nepoznáme odpoveď. Ak nevieš na nejakú otázku odpovedať, vždy sa je možné spýtať: "Prečo sa tak pýtaš? Prečo je to pre Teba dôležité?

Kategória 4: Dejiny monoteizmu

"Nieto iného boha okrem jediného Boha. Nášho Boha. Toho v ktorého veríme my."

Nevieme kto, v akej dobe a s akým úmyslom napísal sväté knihy a vymyslel náboženstvá. Nemôžeme preto predpokladať výlučne dobrý úmysel a to, že všetko sa zbehlo tak, ako sväté knihy opisujú.

Judaizmus stojí na Tóre - starom zákone Biblie. Je to malé kmeňové náboženstvo malého národíka z púšte, ktorého Boh (ako bôžici mnohých kmeňov) tvrdí že je jediný a pravý. Je to kmeň, ktorý verí, že je vyvolený medzi ostatnými národmi! (Exkluzivita, fašizmus.) Boh krvilačný, ktorý si žiada ľudské a zvieracie obete, pomáha svojim obľúbencom viesť a vyhrávať vojny, nariaďuje a zakazuje. Boh ktorý v nariadeniach znepríjemňuje, zahanbuje, špiní sex.

Kresťanstvo stojí na Biblii - ktorej Starý zákon čiastočne vyžaduje dodržiavať, čiastočne popiera ako zastaralý (Leviticus). Podľa toho ako sa mu hodí. Druhá časť, Nový zákon, je zbierkou listov učeníkov jedni druhým, národom a svetu. Kto rozhodol o tom, ktoré listy do výberu zaradíme a ktoré nie? Ľudská cirkev. Kresťanstvo je reformou žiovstva, bizarným updateom starého náboženstva malého kmeňa.

Islam čerpá mytológiu, terminológiu i prorokov z dvoch predošlých náboženstiev. Stoj na tvrdí, že Boh Mohammedovi nadiktoval sväté písmo - Qurán. Čo môže i nemusí byť pravda. Čo je však zjavné je jeho patriarchálny, machovský, infantilne panovačný tón. Viac sa cení naučiť sa Qurán naspamäť, než mu rozumieť.

Každé z troch hlavných monoteistických náboženstiev je šalátom dobových mytológií, zákonníkov a porekadiel. Nie je viac než historickým dokumentom, písaným bez odstupu, o samom sebe. Každé má jediného Boha, ktorý popiera ostatných bohov a žiada o ich zničenie. Každé je patriarchálne (ženu istým spôsob kladie za/pod/niže muža). Zlepšuje postavenie žien relatívne, v rámci svojej doby, nezrovnoprávňuje ich.

Monoteistické náboženstvá inklinujú k doslovnému chápaniu udalostí v mytológii svätého písma. Tieto obrazy môžu byť užitočné pre dušu, ak sa uchopia ako metafory. Doslovnosť plodí násilie. Ak uprednosťujú metaforu pred doslovnosťou, tak vtedy, keď sa im to hodí.

Monoteizmus sprevádzajú krvavé náboženské vojny (vojna za svoju formu uctievania Boha). Monoteizmus historicky vždy zabíjal, zavieral, alebo umlčoval tých, ktorí mu neveria. Ujal sa vďaka donucovaniu - ktoré je dnes už pochované, zabudlo sa naň - už sa len verí, že monoteizmus všetci s nadšením prijali. Históriu píše víťaz. Monoteizmus je patriarchálny, nemal problém koexistovať s fašizoidnými režimami, stvoriť inkvizíciu, upaľovať odporcov na hranici, mučiť - je vlajkovou loďou veku rýb.

Slovanské kresťanstvo je dobovou odpoveďou na hrozbu asimilácie či genocídy. Aby sme odolali Frankom, prijali sme kresťanstvo a zaliečali sa tak Pápežovi. Písmo, ktoré umožnilo zachovať našu identitu a jazyk, nám bolo dané spolu s kresťanstvom. Je to vnútená, prevziatá viera s praktickým úmyslom. Aby sa vžila, musela premeniť pôdvodných Bohov na diablov (sex, slobodomyseľnosť), svätých a premenovať staré sviatky na svoje vlastné.

Kresťanstvo slovanov vykorenilo z ich tradície, kozmológie a spravilo z nich globalizovaných (aj keď inak rozprávajúcich) kresťanov. Zbožnosť (vieru v nadprirodzeno) prítomnú v duši Slovanov kresťanstvo ukradlo - dnes sa prejavuje kresťanskou zbožnosťou, náboženskou zaťatosťou, fundamentalizmom.

Kategória 5: Omyly v svätých knihách

"Všetko čo je napísané v Biblii je pravda, pretože je to napísané v Biblii."

Svätá kniha je kniha napísaná človekom, ktorý tvrdí, že bol inšpirovaným Bohom. Tak ako milióny iných kníh napísaných miliónmi iných ľudí. Je prepisovaná, upravovaná, prekladaná a kopírovaná ďalšími ľuďmi. Rovnako omylnými, mesiášskymi a cti-aj-mocibažnými ako ostatní. Nie je dôvod jej veriť viac, než hocakej inej knihe.

Sväté knihy opisujú sväté vojny, vraždenie, zabíjanie, obetovanie - ako Božiu požiadavku. Zároveň hovoria o láske k blížnemu i k nepriateľovi. Chýba im konzistencia.

Tóra, Biblia i Korán pokladajú homosexualitu za hriech a vyzývajú na zabitie sodomitov. To odporuje láske, nenásiliu a mieru - v človeku i medzi ľuďmi. Homosexualita nemôže byť hriech, lebo homosexuálom sa človek nestáva, ale sa ním rodí. Je to Božie dielo. Sväté knihy božím slovom vylučujú božie dielo?

Monoteizmus sa takto podieľa na tvorbe predsudkov v mysli človeka, na neprijatí seba sama - na sebazapieraní. Prispieva tak k duševným poruchám a niekedy i k plynúcim samovraždám. Tým že uznáva len prokreatívnu sexualitu a vynucuje si plodenie detí ako zmysel života, mätie ľudí ktorí to z nejakého dôvodu nemôžu realizovať.

Monoteizmus nie je schopný prijať a zrealizovať mnohé prirodzene ľudské a neškodné javy, ktoré spolutvoria človeka. Zlyhanie sa prejavuje v sexe (odpor k nemu mimo prokreatívnej funkie), masturbácie (pocity viny), rešpekt dokonalosti a celistvosti človeka (obriezka), sexuálna orientácia, používanie kondómov (a šírenie AIDS), mužská panovačnosť, nerovnoprávnosť, sloboda myslenia (pochybnosti), slepá viera.

Dvojtvárna je i samotná cirkev. Napriek hlásnej rovnosti sa chová ako skupina vyvolených (pred ľuďmi), dokonca je hierarchicky organizovaná. Ako skupina ľudí, ktorí ešte nie sú svätí vyhlasuje iných ľudí za svätých. A jej hlava - pápež - hoci prostredníctvom kňazov šíri poddanie sa, nastaveni druhej tváre, "buď vôľa božia" - proti vôli božej sa poistil nepriestreľným autom.

Kategória 6: Sekulárny štát veriacich verzus cirkevná totalita neveriacich

"Náboženstvo je jediné čo spasí dnešný konzumný svet. Je to jediný zdroj morálnych hodnôt."

Príkladom dvojtvárnosti je spôsob, akým kresťnatvo splynulo s feudalizmom (a vďaka tomu prežilo dodnes!). Vnútilo sa ako štátne náboženstvo, cirkev vlastnila majetky a ľudí. Kresťanstvo velebilo rovnosť ľudí pred Bohom a zároveň umožnilo a ospravedlnilo majetkové rozdiely, nadradenosť ľudí nad ľuďmi, feudálne panstvo.

Kresťanstvo (jediná pravda) sa chce krížiť s demokraciou (pluralita) do nezmyslu kresťanskej demokracie. Kresťanské strany sú väčšinou pravicové, antisociálne, hoci Kristus bol sám sociálne cítiaci človek vyzývajúci na spoluprácu (nie súťaž), pomoc druhým (nie konkurenciu), súcit (nie individualizmus).

Tvrdenie: "Kresťanský svet umožnil vznik dnešných demokracií a slobodných krajín."
Odpoveď: Dnešné demokracie nie sú žiadnym ideálnym systémom a ani pokrokom (staroveká grécka ideológia). Sloboda západného sveta ja relatívna, v porovnaní s inými režimami, v porovnaní istých partikulárnych práv. Sloboda a demokracia vznikli nie vďaka, ale napriek kresťanstvu.

V parlamentných demokraciách sú to práve náboženstvá, ktoré sa snažia zabrániť prijatiu voči-človeku-liberálnych zákonov. Snažia sa vnucovať svoju ideológiu všetkým.
Príklad 1: Zdvihnutý prst KBS ovplyvňuje kroky legálne zvolených poslancov, zvolených aj nie-kresťanskými voličmi.
Príklad 2: Bez súhlasu všetkých, či len väšiny občanov bola kresťanskými stranami obchodne vynútená a podpísaná nevypovedateľná zmluva s Vatikánom.
Príklad 3: Cirkev požaduje vrátenie svetských majetkov, ktoré sú jej len z historického titulu - prisvojila si ich počas feudalizmu.
Príklad 4: Cirkev sa bráni oddeleniu od štátu. Ako inštitúcia skupiny požaduje peniaze všetkých (aj tí, ktorí s jej činnosťou ostro nesúhlasia ju musia podporovať). Žiada vplyv na štát (zákony, výčba).

Tvrdenie: "Európa stojí na kresťanských základoch."
Odpoveď: Kresťania nie sú to prvé ani posledné, čo sa Európy (i kultúrne) dotklo. Máme pohanské základy, ktoré kresťanstvo výrazne cituje, máme antiké základy (demokracia, právo), základy humanizmu, ovplyvnili nás cudzie kultúry a náboženstvá (sme výrazne multikultúrne spoločnestvá). Prínos kresťanstva spočíva možno v tom, že sa voči a proti nemu museli umelci a slobodne mysliaci ľudia vyhraniť. Je negatívnym vzťažným bodom.

To čo by bolo kresťanstvo schopné dať svetu by nebola demokracia a tobôž nie sloboda, alebo zmysluplný šťastný život. Iba totalitu v bieložltom - pre niekoho vyhovujúcu, ostatným na príťaž. Pre predstavu hocaký distopický román či film. Modlením sa pred výučbou to začína, končí sa pri likvidácii alebo internácii neveriacich.

Na jednej strane sa snažia cirkvi "v mieri zjednotiť svet" rôznymi ekumenizmami, no výber do spoločnej debaty je úzky, obmedzený a robia ho sami. Na opačnej strane ešte tuhšie zaväzujúú svoje ovečky svojej cirkvi a svojej špecifickej forme uctievania Boha.

Náboženská sloboda tu zavládne, ak ľudia nebudú musieť byť všetci povinne kresťanmi (povinnou výchovou, povinnou výukou), ale keď nimi budú môcť byť zo slobodnej vôle a vo vlastnej viere.

Je omylom si myslieť, že kresťanstvo, alebo monoteizmus je posledné čo nám zostalo v dnešnom surovo materialistickom svet. Sú to práve náboženstvá, ktoré ženú človeka do materializmu (a ktoré historicky pomáhali tvoriť majetkovú nerovnosť). Príkladom nech sú moslimské teokracie, tam kde ľudia nesmú o doktríne pochybovať (čo je základom slobodného umenia a kultúry) - zaoberá sa väčšina jediným čo môže - zarábaním peňazí, nakupovaním vecí, materiálnym životom. Na jednej strane extrém silnej duchovnej dogmy a na druhej vyvažovanie silným materializmom. Princíp rovnováhy.

Kategória 7: Otázka interpretácie

"Náboženstvo nie je mytológia, treba ho brať doslova."

Božský či diabolský pôvod ľudia pripisovali všetkému neznámemu a nevysvetliteľnému - dokonca i bleskom, elektrine, živlom, neúrode, hladomoru, chorba, náhle úmrtie.

Brať doslova v tomto svetle pasáže o zázrakoch, či vojnách s Božím zásahom - odporuje zdravému rozumu. Ak "božské" interpetujeme ako "vtedy nevysvetliteľné" v rozprávkach, nie je dôvod platniť rovnaký meter aj na náboženstvo.

Tak ako rozprávky, antické mýty, aj náboženské príbehy môžu čosi duši človeka dať - ako metafory - na rozdiel od ich chápania ako historických faktov.

Každý príbeh sa dá chápať ako nariadenie a božia pomoc, zločin a trest - alebo ako opis vzorca ľudského správania a jeho následkov.

Neschopnosť pracovať s mytológiou a metaforami dokazujú kresťanské dogmy, ktoré prežili samé seba, ako i moslimský fundammentalizmus - lipnutie na doslovnosti, forme, neomylnosti. Príznakom je vždy náboženské násilie, utrpenie a zabíjanie.

V každom náboženstve je skoro každú spornú otázku podložiť i vyvrátiť. To o niečom svedčí. Náboženstvo je vec interpretácie skutočnosti. Necháme to robiť "rozhnevaných bradatých stracov", alebo "autoritatívnych patriarchov v kostýmoch"?

Ježiš Kristus bol židom, prvým aj posledným kresťanom. Chcel reformovať zaužívané zvyky. Jediný vedel, ako to, čo povedal myslel. My dnes už loen interpretujeme, čo znamenalo to, čo povedal. Ak je práve tento muž medzi všetkými múdrymi mužmi ten ktorého si svojhlavo vyberieme na zbožňovanie (od čoho sám odrádzal), rozumejme mu sami za seba. On tiež kritozval a hnal dobových farizejov z chrámov.

Obraz o farizejoch a vydedencovi môže byť obrazom o dnešnej cirkvi. Tak ako učenie o pýche, ktorý nikdy nevzťahuje na seba (my máme pravdu). Obraz Adama a Evy symbolom, že poznanie nás vyháňa z raja šťastnej nevedomosti. Zadubení sú šťastní. Kain a Ábel príbehom o strete záujmov, nešťastí záviste, porovnávanie, majetku, súťaže. Babylonská veža obrazom samoľúbej technokracie (ktorú často reprezentujú kresťanské strany!).

Na výklad archetypálnych obrazov nepotrebujeme cirkev. Máme na to dušu. A duša má zvláštne potreby, ktorým možno vyhovieť len poéziou, umením či vtipom - nie rozumom ani doslovnosťou alebo nariadením. Nie je dôvod uprednostňovať jednu mytológiu pred druhou, v každej sa skrývajú ponaučenia.

Kategória 8: Alternatívna viera

"My sme veriaci a všetci ostatní sú pohania."

I. Základ v pohanskom mnohobožstve

Pohanstvo je dnes negatívny pojem. V skutočnosti byť pohanom znamená nebyť kresťanom/židom/moslimom. Je to pojem vzťahovaný na dobu a miesto. Pohanstvo nie je negatívne, tak ako monoteizmus nie je dobrom.

Pohanstvo malo svoje pravidlá, ktoré kresťanstvo poprelo. V definícii pohanstva je kresťanský prístup zlom. V definícii kresťanstva je pohanský prístup zlom. Kto má pravdu?

Pohanstvo predchádzalo kresťanstvu. Z časti pohanskej kozmológie kresťanská cirkev spravila démonov a hriechy, časť využila sama pre seba - sviatky, obrady, svätí.

Pohanstvo vychádzalo z prírody, z pozorovania jej zákonov, z prirodzenosti človeka. Umiestňovalo človeka uprostred prírody, deje pochopiť rzoumom, alebo poňať dušou. Rešpektovalo ľudskú prirodzenosť. Kresťanstvo tým, že časť pohanskej tradície zaprelo časť ľudskej prirodzenosti. Tú časť, ktorú prevzalo pod svojim menom vytrhlo z kontextu. Stal sa z toho prázdny rituál bez ukotvenia v človeku či v prírode.

Kresťanstvo rozdelilo sily a pojmy sveta nezmyselne na dobré a zlé. Sex nie je zlý ani dobrý, láska nie je dobrá ani zlá. Potrebujeme deň aj noc, čierne aj biele, čiernobiele aj farebné, zjavné i skryté, jemné i hrubé, materálne aj duchovné...

Kresťanstvo obvinilo pohanstvo i východné učenia, že relativizujú dobro a zlo. Nič nerelativizujú, pretože žiaden z pojmov (okrem dobra a zla samého) nie je ani dobrý, ani zlý.

Kresťanským konceptom boja dobra a zla, dobrých a zlých vecí je všetko predchnuté, dokonca i naše vlastne skúmanie cudzích náuk. Nie sme schopní čítať cudzie náboženstvá, lebo na ne vždy napasúvame model boja dobra so zlom. Brať život ako tento boj je nezmysel, vyčerpáva človeka a núti ho prikláňať sa na jednu stranu - k cirkvi.

Duša človeka i vnímaná Príroda sú vo svojej podstate mnohobožské. Polyteizmus je metaforou potrieb duše. Nič v nich nie je dobré, ani zlé - všetko je rozmenité a potrebné. Človeka tvorí aj telesnosť, aj rozum, aj duša, aj duch aj ego. Sexualita i duchovno i pudy i fyzické potreby. Popretím čohokoľvek z toho je popieraná integrita človeka.

II. Základ v taoistickej polarite

Tao opisuje svet ako sústavu navzájom sa generujúcich protikladov, z ktorých ani jeden nemožno poprieť (je to ako urážka jedného božstva v polyteizme), oba sú potrebné, pretože sú si navzájom kontrastom, bez jedného druhý (opačný) pojem nemôže exixtovať.

Tao je opis sveta. Nie sú to nariadenia ani zákazy. Nie je to panovačné mužské božstvo na oblaku, mimo človeka. Tao je odpozorvaný systém. Tao nerelativizuje dobro a zlo. Boj dobra a zla je čosi, čo na Tao premieta kresťanská optika. Tao nehodnotí pojmy ako dobré a zlé. Dobro a zlo sa tvorí pri práci človeka s nimi. Poslušnosť nie je dobrá ani zlá - záleži na tom, koho a v čom poslúchame.

Tao je opis, kresťanstvo sú dogmy. Tao zahŕňa všetko, tao sú zaákladné princípy diania, fyziky, uvažovania človeka. Tao je v človeku. Kresťanstvo Boha, proroka, cirkev, nariadenia a vieru stavia mimo človeka.

Kresťanstvo by povedalo "Postav priehradu tu!" Dobro v kresťanstve je poslúchnuť Boha, neodvrávať, nepremýšľať o zmysle nariadenia. Tao by povedalo: "Voda tečie nadol." nenariaďuje, opisuje. Ak chceš postaviť priehradu (ak v tom sám nájdeš účel a zmysel), postav ju tak, aby si zadržal vodu stekajúcu nadol. To čo treba urobi, ak máme nejaký zámer, vyplýva z opisu ako veci fungujú.

Tao je vzorec. Kresťanstvo je výsledok. Tao je studňa. Kresťanstvo vedro vody. Tao je poznanie. Kresťanstvo je nariadenie. Tao sa nedá opísať, treba ho zažiť, zakúsiť a poňať. Kresťanstvo má meno (Boh, Kristus, Svätý duch, Pápež), kresťanstvo sa treba naučiť naspamäť a poslúchať. Tao je obsah, podstata, kresťanstvo je forma, spôsob. Tao hovorí o obsahu aj forme, kresťanstvo je forma. Obe možno využiť aj zneužiť. Kresťanstvo je jednoduché (ale jednoduchosť nie je dobrá ani zlá), je "user-friendly", aj keď obmedzené.

Kategória 9: Spoločná podstata

"Slobodná vôľa a blaho všetkých."

Jedinou náboženskou Pravdou sveta je fakt, že existuje veľa náboženstiev. Ak sa ocitneme v pozícii "ktoré náboženstvo si vybrať?", môžme sa spýtať nad zmyslom otázky: Musíme si vybrať jedno? Nikdy sa tak nepriblížime Pravde.

Jednou cestou je, nájsť medzi náboženstvami spoločnú podstatu. Každé nové náboženstvo nás môže frustrovať inými nariadeniami, požiadavkami a spôsobiť nám v hlave ešte väčší chaos - alebo pre prispiesť svojim kúskom k uchopeniu podstaty.

Povaha podstaty je taká, že každý nový pohľad na ňu ju nerozbíja, nezahmlieva, ale ju vyjasňuje. Táto jej vlastnosť nám pomôže pátrať po nej - nájsť, čo to podstata je. K podstate možno pristúpiť tým, že z náboženstiev odfiltrujeme dogmy, strnulosť, neflexibilnosť, nemennosť, neživosť, formu, to čo je zjavne ľudsky úbohé (obmedzenosť, panovačnosť, machovstvo, patriarchát, nariadenia), to čo popiera prirodzenosť a celistvosť človeka i prírody.

Ak pochopíme podstatu, spôsob bude zmyslupnejší. Ak pojmeme obsah, forma nebude prázdna. Ak pochopíme význam, rituál nebude prázdny. Ak do vecí vhliadneme, viera nebude slepá.

Boh nie je osoba mimo človeka, Boh je všetko čo je. Je v človeku, v ľudstve, v prírode, vo veciach naokolo. Boh je iné meno pre Všetko - nie suché, vecné, mŕtve - ale živé, poníma všetok život a vnímanie.

Podstatu možno objaviť i pozorvaním náboženských stretov. Ako jedno bezvýsldne zápasí s druhým, ako jedno zabíja druhé, ako jedno vstrebáva druhé, ako jedno nastupuje po druhom. Pomôže nám to oddeliť sa od formy náboženstva.

Prechod od pohanstva ku kresťanstvu symbolizuje prechod od vnímania mnohobožsva (duchovia a bohovia všetkých vecí, miest a javov) ku potrebe Jednoty. Novopohanské náboženstvo je dieťaťom tohto stretu - známe i ako mágia. Rodičov môžeme chápať ako chceme - i ako Boha - Jednotu a Bohyňa - Mnohokrakosť.

Zásady Pozitívnej mágie:
Dobré je to, čo sa deje zo slobodnej vôle pre blaho všetkých. Cudzie dobro, ktoré mi niekto chce vnútiť nie je dobro. Dobro jednotlivca, ktoré sa deje na úkor druhých nie je dobro.
Všetko čo urobím sa mi mnohonásobne vráti. Dobré veci dobrým, zlé zlým. To znemožňuje konať zlo, ak sami sebe zlo neprajeme. Nútiť druhých do toho čo mi veríme že je dobré ak nechcem byť nútení druhými. Konať sebe dobro na úkor druhých, ak nechcem, aby druhí konali dobro sebe na náš úkor.
Všetko na čo priznáme právo sebe, prinzáme ho aj druhým. A naopak. Prirodzený morálny kódex. Bez potreby konkrétneho desatora.
V každej chvíli máme nekonečne veľa možností. Nie dve. Ak vidíme obmedzenia v riešení stiuácie, sú to formálne možnosti, ktoré kladieme my sami sebe.
Kúzlom je nájsť riešenie, o ktorom sme nevedeli. Zázrakom prekonať vlastné očakávanie/presvedčenie o tom, čo je možné.
Každá motlitba, každé slovo, každé prianie, každá myšlienka - je kúzlom. Aktom, kde si veci znemožňujeme (nedá sa), alebo umožňujeme. Kde ich na sebá privolávame ("staň sa", "nech je tak", "amen").
V kúzlení nepoužívajme nám cudzie slová, nevieme čo znamenajú a čo nimi dosiahneme.
Cieľom pozitívnej mágie je prevziať zodpovednosť za seba do vlastných rúk. Nevkladať ju do rúk cudzím ľuďom, cirkvi, či Bohu, alebo iným silám. (Ja za to nemôžem, ty za to môžeš, je to osud, je to smola, Boh to tak chcel) Len ak sme zodpovední, môžeme byť slobodní. Sloboda nie je pojmom, neexistuje, ak v nej nerozumieme neoddeliteľnú zodpovednosť. Sloboda = sloboda + zodpovednosť. Zodpovednosť = zodpovednosť + sloboda. Len ak sme slobodní, môžeme si zodpovedne vybrať odmedzenia potrebné pre dušu.
Všetko čo sa nám deje sú následky príčin, ktoré sme sami zavdali. Každú príčinnosť možno prerušiť a pokračovať inak. všetko zlé sa dá obrátiť na dobré.

Mágia je v tomto koncepte vyššia sila, moc, ktorá pôsobí tak prirodzene, ako hocaká iná fyzikálna sila. Nie je nutné ju nazývať Bohom, nie je nutné ju oslavovať. Stačí ju oslovovať. Rešpektovať (chápať) jej zákony znamená uctievať ju. Používať ju znamená vyznávať ju. Konať rituál pre ňu znamená konať rituál pre seba, lebo sme jej súčasťou.

Obraz bradavičnatej bosorky s kotlom, čiernou mačkou, klobúkom a metlou - je cielená kresťanská paródia, ktorej cieľom je znevážiť mágiu, vyvolať k nej odpor, nazvať ju zlom. Tento zámer je sám osebe zlomyseľný. Smeruje k výlučnosti kresťanstva, nie k zjednoteniu sveta.

Mágia uznáva potrebu obradu, rituálu aj sviatku - ako esencie potrebnej pre dušu človeka, pre uvedomenie si súvislostí v prírode, pre pocit súnaležitosti, významu a zmyslu všetkého. Takýto akt neodpovedá na otázku "Čo je zmyslom života?" - ale necháva ho človeka prežiť. Tak ako tao nie je nariadením, ale opisom - ani mágia nie je odpoveďou, ale zážitkom, uvedomením.

Pozitívna mágia je prirodzeným hodnotovým systémom. Nie je to rad nariadení či zákazov, ale opisom príčinností, z ktorého je jasné, ako sa v ktorej situácii zachovať - so žiadúcim výsledkom. Pre zmysluplné poňatie hocakého náboženstva je pochopenie tejto elementárnej nábožensje fyziky nevyhnutný základom. Podstatou.

Kategória 10: Základy náboženstva

"Viera je to, čo v jej mene vykonáš."

Veriacimi toho-ktorého náboženstva sme preto, že nás naučili chodiť do kostola, že nás donútili chodiť na náboženskú výchovu, že sa pred ostatnými bojím zastať si iný názor. Naučili nás nepochybovať a slepo veriť. Učili nás že veriť je dobré.

Veriť nie je dobré ani zlé. Záleží čomu. Náboženstvo je pre nás dobré len preto, že nás o tom presviedčali (slovami aj hrozbami) rodičia a kňazi. Možno nám nechceli klamať (to nikdy nevieme), ale to isté učili aj ich. Že je to dobré. A každý chce deťom odovzdať to dobré. Avšak z hľadiska pozitívnej mágie, vynútené nie je nikdy dobré.

Kresťanstvo nie je dobré ani zlé. Je to náuka. Je to potenciál. Záleží na nás čo s ním spravíme.

Náboženstvo nie je len náuka, je aj tým, čím sa stane v rukách ľudí. A v histórii sa v mene náboženstva napáchalo veľa zla. Kresťanstvo nie je len Kristova vízia lásky, ale i realita zabíjania, inkvizície, konkvistty, násilneho vnucovania, dogmatickej obmedzenosti, omylov neomylných.

Náboženstvo rozostrilo pojmy. Pre mnohých platí rovnosť "Boh = Náboženstvo = Viera = Cirkev = Dogma = Svätá kniha = Prorok = ..." Rozličné slová znamenajú rozličné pojmy, neplatí medzi nimi rovnosť. Je treba odlíšiť božskú podstatu a ľudské slová okolo nej.

Vedomosť je hodnotná, ak je zažitá a nie naučená naspamäť. Naučiť sa naspamäť dogmy tvorí slepú vieru. Nebezpečnú človeku i druhým. Viera má zmysel ak je osobná a živá. Osobná znamená, že si ju človek nájde sám za seba, na vlastnú zodpovednosť, na základe vlastnej úvahy a pocitov. Živá viera sa nemôže opierať o ustrnulé, nemenné dogmy. Živá viera sa mení so životom, so zažitou vedomosťou. Živá viera si ctí pochybnosť a vie, že ssa kedykoľvek môže od základov zmeniť.

Všetká potrebná vedomosť aj všetko božské je už dávno v človeku. Úlohou je to nájsť, oživiť - nie naučiť sa a prehlušiť opakovanými mantrami, spevmi a motlitbami.

Skutočná pluralitná slobodná náboženská výchova, ktorá pomôže uspokojiť ľudskú potrebu viery sa tak nemôže realizovať v správe katolíckej cirkvi. Nemá nad sebou nadhľad. Vie síce, že zvládne veľa dobrého, ale nevidí koľko zla napácha popri tom.

*

Dovetok - čo nám kresťanstvo vzalo:
Polyteizmus nahradilo monoteizmom. Vytrhlo človeka z kontextu. Príroda i on sa stali objektom božieho súdu, nie bohom samým.
Vnútlo nám koncept boja a dobra a zla. Spravilo zo života súťaž. Ospravedlnilo majetníckosť. Rozdelilo pojmy sveta na dobre a zlé. Zobralôo nám schopnosť vidieť veci v úplnosti, ako potenciál.
Obralo nás o videnie potreby polarity. Tú zaklialo do "relativizovania dobra a zla".
Zakázalo človeku pochybovať. Vyzdvihlo slepú vieru nad súdnosť. Poslušnosť nad zodpovednosť. Zobralo zodpovednosť z rúk človeka, dalo ho mocným, cirkvi, Bohu. Ospravedlnilo tak nezodpovedné konanie.
Naučilo človeka lipnúť na nedokázanej dogme. Svojhlavo veriť, že ľuďmi vymyslené a spísané pravidlá sú pôvodom božské. Všetpilo človeku poslušnosť cirkvi, organizácii a hierarchii.
Dalo človeku vzorec podriadeni sa a prijatia bezprávia nad sebou a iných - ako božia (z)vôľa - alebo zlo, ktoré bude potrestané potom. Naučilo človeka vzdať život tu - za cenu sľúbeného lepšieho života inde.
Naučilo človeka memorovať sa texty, uprednostnilo veci vedieť naspamäť - než rozumieť im. Dôležitejšie je lipnúť na doslovnosti, než násjť zmysluplné metaforické prirovnaie k praktickému životu.
Našimi kňazmi sú nechopní, plochí, obmedzení laici, ktorí splnia predpísané úlohy - nie umelci, ktorí dokážu s metaforami naozaj pracovať.

*

Ak ťa zaujíma poznať súvislosti a dozvedieť sa o tejto téme viac, prečítaj si úplnú verziu článku o kresťanstve (nielen) na Slovensku,
alebo súvisejúci všeobecný článok o náboženstvách,
alebo súvisejúci všeobecný článok o viere.