Cesta von?

2.0.17

Zapúšťanie ekonomiky utrhnutej z reťaze späť do ekosystému

"Zem ponúka dostatok na zasýtenie potrieb každého človeka, ale nie dosť na uspokojenie pažravosti všetkých."

Od samého počiatku kapitalizmu, usporiadanie ekonomických a medziľudských vzťahov viedlo ľudí k pokusom o jeho odstránenie, prestavbu, alebo poľudštenie. Socializmus a komunizmus boli navrhnuté ako prvé alternatívy. Pre niekoho sú to nefunkčné utópie - no presne tak druhá strana hodnotí aj kapitalizmus. Kým však bude existovať ten, bude ho socializmus strašiť ako tieň - je to druhá strana mince, ktorou ak chceme platiť, nemôžeme s ňou nepočítať. Kým bude kapitalistické usporiadanie produkovať externality, nerovnosť inú než podmienenú talentom a snaživosťou, neférovosť zamestnaneckých vzťahov, koncentrácie moci v súkromných rukách, alebo vykorisťovanie - stále bude ľudskú hlavu obchádzať vízia spravodlivejšieho sveta. Po tom, čo prax odhalila reálny kapitalizmus aj socializmus, mnohé krajiny hľadali cestu stredu v rôznych formách zmiešanej ekonomiky. Povojnová aplikácia keynesiánskych prístupov, Švédsky model s vysokými daňami a rozsiahlými sociálnymi službami obyvateľstvu, Poldermodel v Holandsku (ktorý vzišiel z mentality spolupráce ľudí v získavaní novej pôdy a ochrane pred nebezpečím, ktoré pre poldery predstavovalo more), nemecký model (spolupráca manažmentu a odborov, konsenzus, vyučenie k povolaniu, prepojenie bánk na priemysel), francúzsky model (dirigizmus - štátom vlastnené strategické podniky (doprava, energie, telekomunikácie), nízky počet pracovných hodín a viac dní dovolenky), britský model. Štáty s veľkým nerastným bohatstvom - ako napríklad ropné emiráty a kráľovstvá v Perzskom zálive - zaviedli tzv. "štát blahobytu", kde obyvateľstvo paušálne dostáva od štátu niektoré tovary a služby.

Svetové pokusy o premenu ekonomiky

Súčasná alternatívna scéna, tak ako ju mediálny svet zobrazuje - v neprebernej spleti ďalších obrazov - pôsobí neusporiadane a nedôveryhodne. Anarchisti hádžuci dlažobné kocky, zapáchajúci squatteri, antifašisti s metodikou nie veľmi vzdialenou svojim oponentom, večne štrajkujúci francúzski odborári, aj pomätené náboženské sekty - to všetko často zatieni sociálne centrá, infoshopy, skupiny bojujúce proti chudobe, robotnícke družstvá (kooperatívy), pokusy o participatívnu ekonomiku (perecon), alternatívne kultúrne združenia, umelcov prekračujúcich hranice, alebo mierové hnutie. Všetko sú to však škatuľky, označenia pozostávajúce z jedného, alebo niekoľkých slov, ktoré v informáciách utopený súčasník obvykle odbije konštatovaním "aha, to sú tí". Už nie je nutné skúmať obsah, motiváciu - stačí veci rozpoznať, pomenovať, označiť a zaradiť. Zaradenie je v súčasnosti konečnou, čímsi, čo sa vydáva za riešenie čohokoľvek. No napriek tomu, alternatíva má svoj konkrétny obsah, program, nápady.

Zahrnutie nových poznatkov

Kapitalizmus podľa najlepších úmyslov jeho teoretikov, ale aj ranný Marxov komunizmus, sa opierajú o víziu prevažne racionálneho človeka, ktorý koná na základe rozumových preferencií. Na jednej strane, je toto tiahnutie pochopiteľné - najmä po storočiach povier a teokracie. V každom prípade, nereálny konštrukt homo economicus je obvykle tŕňom v oku a vďačnou témou pre všetkých kritikov týchto systémov. Človeka chakaterizuje množstvo iracionálnych pohnútok, ktoré považujeme za súčasť definície ľudskosti - či už sú to pocity, city, súcit, zmysel pre absurdno, vtip, iróniu, umelecké cítenie a sebavyjadrenie, alebo potreba harmonických vzťahov. Pôvod niektorých možno hľadať v evolúcii a v racionálnych pohnútkach - no časť z nich príkro kontrastuje s predpokladaným racionálnym správaním.

Herbet A. Simon v diele Modely môjho života (Models of My Life) naznačuje spôsoby, ako zreálniť klasické modely racionality, bez toho, aby sme upustili od prísnej formalizácie: obmedzenie funkcií užitočnosti na konkrétne druhy, priznanie nákladov na získavanie a spracovanie informácií, zavedenie vektorových (viac-hodnotových funkcií). Namiesto optimalizácie, v prípade ľudského konania treba skôr hovoriť o heuristike (intuícia, skúsenosť, sedliacky rozum). Schopnosť uspieť závisí na kvalite heuristických algoritmoch toho ktorého človeka - čím viac sa blíži k racionalite. Reálnym stavom je obvykle ohraničená racionalita, s ktoru napríklad pracuje aj rakúska škola ekonómov. Racionalita však v tejto teórii stále zostáva kľúčovým pojmom. Niektorí teoretici zachádzajú ďalej a teóriu racionálnej voľby spochybňujú ako tautologický opis správania človeka, ktorý nedáva veľa nových informácií. Jej využitie však podporujú dva hlavné zámery: Možno modelovať a predvídať konanie človeka, ktorý sa rozhoduje na základe racionálnych pravidiel a nie náhodne. Z týchto matematických modelov možno neskôr získať výsledky, aké by inak ekonómovia nezískali. Cieľom je teda predvídateľnosť.

Prvým praktickým príkladom obmedzenosti racionálnych zjednodušení človeka môže byť framing. Rozhodnutie človeka nevzchádza len z prostých faktov, ale ovplyvňuje ho aj spôsob podania informácie. Táto téma je veľmi aktuálna v médiách, kde prednesenie inak suchej informácie vo vhodne zvolenom rámci môže slúžiť na ovplyvnenie reakcie ľudí, spôsobom pre médium žiaducim. Napríklad pochybenie politika môže sprevádzať pobavený komentár spravodajcu (zľahčovanie), alebo hystéria a inkvizícia (priťažovanie). Podobne možno podávať štatistiky, pravdepodonosti alebo vlákavať ľudí do finančných hier, chytať ich na akcie v rôznych predajniach (možno vyvolať dopyt aj po zdražených banánoch, ak sa použije spojenie "teraz len za ..."). Ľudia uprednostňujú pevne danú možnosť zachrániť 200 životov pred 33% pravdepodobnosťou zachrániť 600 životov, hoci z pohľadu pravdepodobnosti je v oboch prípadoch rovnaká očakávaná hodnota (200). Ľudia naopak uprednostia riešenie pri ktorom s 33% pravdepodobnosťou prežijú všetci, ale s 66% pravdepodobnosťou všetci zomrú - pred riešením, kde isto zomrie 400 ľudí. Prelínajú sa tu raz averzia na riziko a neistotu, s humanizmom a snívaním o možnosti že všetko dobre dopadne. Framing je veľkým problémom v prípade informačných zdrojov, darom z nebies pre tvorcov reklamy a potenciálnym nebezpečím pre bežné každodenné rozhodnutia zákazníkov.

"Človek ako spoločenský tvor" nie je len popisom dobrovoľného tiahnutia k svojim druhom. Človek ako súčasť davu sa prejavuje správaním, ktoré sa často vymyká kategóriám racionality, racionálneho sebectva a individuality. Davová psychóza v tomto rozmere predstavuje extrém. Za nevinnejšie formy pozmeneného správania v dave však môžme považovať aj hocktorú "spoločenskú udalosť" - človek sa rád zoskupuje vo veľkých masách, aby ako divák spoločne sledoval koncerty, divadelné a filmové predstavenia - hoci pre to nemá racionálne dôvody a často sa to spája s dodatočnými nákladmi (za show, cestu, občerstvenie). Reakcie zoskupených ľudí sú neraz podvedome podobné. To môže vyústiť do davovej hystérie, keď sa človek správa spôsobom, ku ktorému by samostatne nedospel (hanbil by sa, alebo by mu prišiel absurdný, neprirodzený, nebezpečný). V dave môže jednotlivec pocítiť silu aj zneužiť jeho anonymitu. Ekonomickým príkladom hystérie sú napokon rôzne vyhlásenia zliav, otvorenia shopping centier, vianočné nákupy - ktoré naberajú aj veľmi surreálne podoby. Veľmi častým príkladom davového správania je kopírovanie susedov - mať to čo majú oni, správať sa, rozprávať ako oni, žiť životným štýlom ako oni - aj keď to prekračuje hranice skutočných osobných potrieb. Hoci sa ekonomika tvári ako racionálna veda, mnohí výrobcovia a podnikatelia tieto javy zneužívajú. S umiestnením v spoločnosti súvisí aj okázalá spotreba - nakupovanie produktov, aby ich bolo možné ukazovať, pýšiť sa a vzbudzovať závisť.

Práve kvoli komplikovanosti ľudskej spoločnosti, ekonomických aj iných medziľudských vzťahov, množstvu záujmov, pohnútok a činností - aj ekonómov zaujali matematické teórie chaosu. Tie opisujú správanie sa dynamických systémov (ktorých stav sa vyvíja v čase), ktoré sú veľmi citlivé na počiatočné podmienky. To sa nazýva aj efektom motýlich krídel - ktorých pohyb na jednom mieste môže vyvolať poryv vetra, ktorý sa inde prejaví víchricou. Smršť sa pritom obvykle považuje za náhodný jav absolútne chaotického počasia. To je súborom nespočtu častíc, objemov vzduchu, vôd a fyzických prekážok - po mnohých tisícročiach rôznorodého pohybu, zrážok a rekacií. Príliš zložité deterministické systémy (ktorých hocktorý stav je dôsledkom východzieho stavu) sa takto môžu javiť ako náhodné (stochastické).

Popri historickej, pracovnej a subjektívnej teórie hodnoty, ako aj v súčasnosti obľúbenej okrajovej užitočnosti - teoretici stále hľadajú nové spôsoby, ako definovať hodnotu, s ktorou by bolo možné ekonomicky narábať. Rôzne hodnotové systémy sa relativizujú - až do zvláštnych podôb. Kým časť obyvateľstva vníma fajčenie ako zlo (morálne, fundamentálne, spoločenské, verejné), pre niektorých teoretikov je (podobne ako katastrofy, epidémie a vojny) "ekonomickým dobrom". Vďaka nemu je možné zamestnať ľudí ako pestovateľov tabaku, pracovníkov v tabakovom priemysle, ale aj doktorov, ktorí liečia rakovinu pľúc. Cigarety majú svoju výmennú hodnotu. Do opozície voči "prirodzenej, danej hodnote veci" (intrinsic value) postavil John Dewey (otec amerického vzdelávania, pokračovateľ F.M.Alexandra) dobro ako výsledok etického hodnotenia, vyvažovania sa možných konečných dôsledkov v dohľade. Hodnotu ovplyvňuje príspevková podmienenosť (contributive conditionality) - soľ je potravina sama o sebe, ale ako súčasť jedla je podstatne lepšia. Podmienenosť sa prejaví aj v hypotetickom dobre - slnečné svetlo je dobré, ak človek nežije na púšti. Jediným vlastným (intrinzickým) dobrom je dobrá vôľa - "jednaj podľa pravidiel, ktoré by si sám chcel medzi univerzálnymi zákonmi".

Svojské uplatnenie našli aj pozorovania z biológie, napríklad v prípade správania sa predátorov pri love koristi. "Lovci", ktorí potrebujú dlhší čas na narábanie (spracovanie), hoci im stačí kratší čas na nájdenie koristi - by mali byť generalisti (so všeobecným záberom, v istom zmysle "všežravci"). V prípade zvieraťa to znamená, že vták nie je prieberčivý, zje hocaký hmyz, preto môže prenasledovať prvý na ktorý naďabí - a stráviť dlhší čas jeho chytením a narábaním s ním. Naopak, špecialisti sú prieberčivejší, nemôžu skonzumovať hocakú potravu, preto venujú väčšinu času hľadaniu a sú šikovnejší v samotnom chytení, usmrtení a konzumácii koristi. V prostredí bohatom na zdroje (potravu) je pre predátorov výhodnejšie byť špecialistami, v chudobnom naopak generalistami. Tieto dve kategórie poznáme aj v ekonomickom jazyku a v typovom označení človeka. Špecialisti sú experti na jednu konkrétnu oblasť, smer, produkt - no chýba im širší všeobecný rozhľad. Generalisti majú zasa prehľad v rôznych vzdialených disciplínach (matematika, technika, umenie, filozofia, politológia, história, biológia), medzi ktorými vedia nachádzať zvláštne prepojenia a teda inšpiráciu a inovatívne nápady - hoci v každej z oblastí je ich vedomosť plytšia, nedosahuje úroveň expertov. Uprednostňovanie len jedného typu osobností je spoločenstvu na škodu. V lepšom prípade si rovnováhu medzi týmito prístupmi nájde každý jednotlivec sám. Ak však typovo spadá len do jednej kategórie, je dobré, ak spoločnosť, vzdelávací systém a ekonomika dokáže podporiť obe.

Iné ekonomiky

So zložitejšou štruktúrou vzťahov, ktoré vplývajú na rozhodovanie narába skupina tzv. heterodoxných ekonomík. Predstavuje ju sústava inštitúcií, (osobnej) histórie, spoločenského umiestnenia - z ktorých každý prvok vplýva na človeka a jeho správanie. Do tohto otvoreného systému spadajú inštitucionálne, post-keynesiánske, marxistické, socialistické, feministické ekonomiky, ale aj moderná rakúska škola - iným slovom všetky ekonomiky, ktoré stoja mimo stredného prúdu, teda tzv. ortodoxných ekonomík. Spoločnými črtami je nazeranie na človeka umiestneného v spoločenskej štruktúre, nie ako nezávislého jednotlivca a dôraz na čas ako nezvratný dejinný proces. Heterodoxné ekonomiky však do stredného prúdu zčasti prenikli už v 80. rokoch 20. storočia. Nástroje na analýzu inšititúcií a neurčitosti boli vyvinuté takisto mainstreamom - David Colander, autor tzv. "complexity economics", tvrdí, že heterodoxné ekonomiky by sa mali oprieť o matematické modely, pôsobiť zvnútra ortodoxných ekonomík a nie v opozícii voči nim.

Teórie správania a rozpoznávania - z psychológie - našli uplatnenie v podžánri behaviorálnej ekonomiky (ekonomika správania). Vedecký výskum ľudských a spoločenských, rozpoznávacích a citových aspektov správania - sa kríži s neoklasickou ekonomikou - a využíva sa k lepšiemu porozumeniu ekonomického rozhodovania, to ako rôzne psychologické faktory vplývajú na trhové ceny, výnosy aj rozmiestnenie výrobných prostriedkov. Nezabúda sa pritom na obmedzenia racionality, ktoré predstavuje napríklad sebeckosť, alebo sebakontrola. Využívajú sa i teórie heuristiky, nakoľko sa človek často rozhoduje intuitívne, "od oka", spôsobom nazývaným "pravidlo palca" (rules of thumb). Prihliada sa na problém framingu, teda prezentovania informácie a následných reakcií. Neefektívnosť trhu a výsledky odlišné od racionálnych očakávaní - tento nový typ ekonomiky nepopiera, no snaží sa ich vysvetliť - napríklad zlou cenotvorbou, alebo iracionálnym rozhodovaním. Odchýlky v ekonomickom správaní sa behaviorálne finančníctvo snaží opísať konkrétnymi štatistickými a matematickými modelmi. Táto teória čelí kritike tak zo strany starších ekonomických smerov - ktoré pokladajú reálne správanie človeka za približne racionálne - aj zo strany humanistov, ktorí pokladajú pokusy "modelovať" človeka a ľudské správanie za absurdnú ideu, vo výsledku vždy vedúcu k nemiestnym zjednodušeniam.

Omnoho odvážnejšiu skupinu predstavuje súbor experimentálnych ekonomík, ktoré nezostávajú pri včleňovaní nových poznatkov do starých (zastaralých) modelov, ale skúmajú úplne nové prístupy k opisu ekonomiky a ekonomického správania. Vďaka pokročilému software-u je možné vytvárať simulácie umelých trhov a v nich skúmať procesy rozhodovania.

Inštitucionálna ekonómia skúma vplyv rôznych inštitúcií (škôl, médií, úradov) na správanie človeka, jeho rozhodovacie mechanizmy a ich prejavy v ekonomike.

Paul Ormerod ponúkol Novú všeobecnú teóriu spoločenského a sociálneho správanie, v ktorej rozvinul myšlienku "motýlikovej ekonomiky" (butterfly economics). Vidí ju ako živý organizmus, ktorý sa učí a prispôsobuje. Tým sa vymyká konvenčnému pohľadu na izolovaných jednotlivcov vykonávajúcich rozhodnutia na základe racionálnych hodnotení a dostatočnej znalosti o cene a prínose každej z možností.

Daňové návrhy

Povinnosť platiť daň mocným sa tiahne s ľudským spoločenstvom od nepamäti - často sa považuje za druhú nevyhnutnú povinnosť hneď po smrti. Kým v staroveku a stredoveku bola prostriedkom, ako sa privilegované vrstvy priživovali na práci poddaných, dnes sa vysvetľuje nutnosťou udržiavať pri chode štát - teda náklady na reprezentáciu, parlament, rôznych iných zástupcov, administratívu, byrokraciu a samozrejme predovšetkým sociálne a verejné služby. Rozvinuté sociálne štáty, alebo "štáty blahobytu" (welfare states) ako sa tiež nazývajú, majú obvykle vysoké percento dane (môže sa blížiť až k 50% príjmov) - z ktorého sa neskôr platia všetky tie "socialistické vymoženosti": či už verejná doprava, stavba infraštruktúry, bezplatné zdravotníctvo, školstvo a bezpečnostné zložky, väznice, niekde i cenovo zvýhodnené energie (elektrina, voda, plyn) a samozrejme rôzne programy pre poistenie v núdzi, chorobe, alebo štedré starobné dôchodky.

Odveký spor medzi pravicou a ľavicou sa odohrával práve v priestore daní. Pravica tvrdí, že daň je v podstate krádež. Človeka (jednotlivca) oberá štát (väčšina) o hodnotu, ktorú svojou prácou vytvoril a je nútený podeliť sa o ňu s menej talentovanými a lenivejšími príživníkmi, prípadne sa mu za ňu ponúka štátna služba, ktorú si vôbec neobjednal. Ľavica obvykle sľubuje zvýšenie daní, z ktorých sa zaplatia rôznorodé verejné a sociálne výdobytky. Pravica zvykne lákať na zníženie daní, teda väčšie množstvo ostane jednotlivcovi, no (ako obvykle) zabúda dopovedať druhú polovicu veci - že z "nadbytku" si jednotlivec musí sám zaplatiť súkromné služby, ktoré štát ukrátený o daň ďalej neprevádzkuje. Na prostom príklade - buď zaplatí vyššiu daň a dostane zdravotné služby zadarmo od štátu, alebo zaplatí nižšiu daň, ale za súkromného lekára si bude musieť zaplatiť sám. V tomto pohľade výsledok vyzerá úplne rovnako - tak či tak mu neostanú žiadne peniaze naviac - spor sa presúva do roviny akým spôsobom zaplatí za služby.

Ľavica (socialisti) argumentujú obvykle tým, že sú služby, na ktoré sa jednotlivec nezmôže a zdravé súkromné firmy (nie príliš veľké, monopoly, alebo korporácie) ich nedokážu zabezpečiť. Istý stupeň komfortu dokáže vytvoriť len celé spoločenstvo, spoluprácou, príspevkom. Pravica zasa tvrdí, že súkromné firmy (najmä v prípade konkurencie) dokážu ponúknuť kvalitnejšie služby, inovatívnejšie produkty. V zdravotníctve to môžu byť zákroky, ktoré by štát zamietol ako príliš drahé na to, akú pravdepodobnosť úspechu, mieru zlepšenia a účinnosť predstavujú - ale bohatší jednotlivec si ich môže (ak sa rozhodne svoje peniaze investovať práve takto) zaplatiť. Systém ho "neodsúdi na smrť", kvôli nákladnej liečbe. Na druhej strane, bohatší jednotlivec si musí uvedomiť, že mnohonásobné rozdiely v príjmoch sú možné len v rámci spoločenstva - v zmysle hry, ktorú sme ochotní, alebo nútení, všetci hrať. Sám, jediný, nezávislý na ostatnom svete, by nemohol získať také bohatstvo - najmä ak pochádza zo špekulácií na finančnom trhu, absurdných manažérskych platov, alebo virtuálnych profesií - všetko je podmienené chodom systému, do ktorého sme zapojení všetci. V konečnom dôsledku, aj vysoký manažér životne závisí na manuálnom robotníkovi - len si to v súčasnej konštrukcii "príspevku k zisku firmy", "odmeny za nesenie podnikateľského rizika", "kompenzácii za vysokú zodpovednosť" - nepriznáva. Je takisto pravdou, že v pravicovom modeli sú súkromné služby (v porovnaní s ich štátnymi náprotivkami) omnoho drahšie. To nie je problém pre boháča, ktorý privíta drahšie-ale-kvalitnejšie produkty, no pre chudobného sa mnohé služby takto stávajú neprístupné. (Významná časť populácie v rámci liberálnej ekonomiky USA napríklad nemá vôbec zdravotné poistenie.)

Daň predstavuje pre ekonomické vrstvy rôznu ujmu - vyššia daň z malého platu je sotva postrehnuteľná (resp. by si za ňu človek veľa nekúpil), no návratnosť v podobe služieb štátu je často nevyčísliteľná. Pre boháča je vysoká daň veľká psychická ujma (40 % zo 100000 predstavuje 40000) - príde o pekný obnos peňazí, najmä vo videní očami chudobného - no v skutočnosti to nepredstavuje fyzické ohrozenie (ešte stále mu zostane 60000, čo je suma pre chudobného stále závratná). V podstate chudobný, ktorý zarába málo, dostane o máličko menej - no bohatý, ktorý zarába veľmi veľmi veľmi veľa, dostane "len" veľmi veľa.

V tom je celý trik ľavo-pravej politiky, preto toľký krik ohľadom daní. Niektoré spoločenstvá sa preto rozhodli pre stupňovité (progresívne) zdaňovacie modely. Nižšie príjmové skupiny sa zdaňujú menej, prípadne sa im daň odpúšťa, bohatí sa zdaňujú vyššou sadzbou (prípadne platia milonársku daň). Pravica ako menšie zlo navrhuje rovnú daň - pre všetkých a pre všetko. Jej zavedenie zdôvodňuje obvykle jednoduchšími a prehľadnejšími metódami výpočtu dane - ľudia tak zbytočne nešpekulujú z ktorej dane sa ako vykrútiť - odvody je možné ľahšie kontrolovať - a štát má stály príjem. Zamlčiavaným dôsledkom je to, že štát obvykle dostane menej (hoci pevnejšiu sumu) a že tento systém je výhodný najmä pre boháčov, ktorí na spoločné štátne služby prispejú omnoho menej. Prečo by aj mali platiť? V tejto otázke tkvie jadro sporu, o ktorom sa ale veľmi málo rozpráva. Bohatí tvrdia, že svoje vysoké príjmy zarobili sami, svojou (poctivou, usilovnou, odbornou, rizikovou, zodpovednou) prácou a sú teda ich. V skutočnosti, vysoké príjmy neodstávajú za väčší "objem práce", "dlhší čas obetovaný práci", alebo za zvýšené "mentálne úsilie" - ale preto, že sa sami rozhodli, že svoju prácu ohodnotia mnohonásobne viac, než prácu ostatných. Je to vec virtuálnej dohody, o ktorej vlastne nikto okrem nich nemôže vyjednávať.

Ekonómovia z rôznych častí spektra prichádzajú s novými alternatívnymi návrhmi, ako urobiť daňový systém menej nepríjemný (najmä pre bohatých) a zároveň prínosnejší (pre všetkých). Niektoré dane zasa odkazujú k súčasným problémom, s ktorými si ekonomika stredného prúdu zatiaľ nevedela poradiť. Príkladom je pigoviánska daň, ktorá sa pokúša adresovať problém externalít - vplyvov, ktoré sa obvykle do ekonomiky nezapočítavajú, ale v skutočnosti majú dopad na zdravie, kvalitu života (a v nepriamom dôsledku aj na peňaženky) ľudí. Znečistenie životného prostredia môže byť príkladom. Daň z používania neekologických nástrojov však často postihne najmä chudobné vrstvy, ktoré nemajú peniaze na nákup (ná)strojov, ktoré sú kvalitnejšie, efektívnejšie a spôsobujú menšie znečistenie. Ekologický tovar je (hoci absurdne) luxusným tovarom pre bohatých, ktorí nevedia čo s peniazmi.

Stanovenie miery znečistenia a výšky dane je samo osebe čosi, s čím sa trhový mechanizmus nevie správne vysporiadať - pretože je to pre ekonomiku externalita, teda čosi neuvažované, "neexistujúce". Komu prisúdiť vlastníctvo - znečisťovateľom, alebo tým, na ktorých dopadá znečistenie? Ak je "obeťou" kolektív, hrozí tu klasický ekonomický "problém čiernych pasažierov", ako aj nutnosť nákladov na vedenie "združenia poškodených občanov", príčom jeho členovia musia platiť príspevky, no každý je postihnutý v inej miere. Ďalšími daňovými návrhmi na osi ekológia-ekonómia sú dane z uhlíka (príspevok oxidu uhličitého ku globálnemu otepľovaniu, ohrozeniu území), síry a iných nebezpečných látok, ako aj daň z čerpania prírodných zdrojov, ktorá by ľudí upozornila, že tento problém vôbec existuje. Tradičná metodika prohibície, kde sa vláda z rôznych dôvodov (morálnych, náboženských, zdravotných) snaží obmedziť škodlivú konzumáciu - napríklad alkoholu, cigariet, drôg, pornografie, alebo organizovanie kohútich zápasov - vo väčšine historických príkladov zlyhali. Finančný tlak sa zdá byť reálne uskutočniteľnou cestou.

Nepríjemným "vedľajším efektom" súčasnej ekonomiky je špekulácia s menou - tým sa snaží zabrániť návrh takzvanej Tobinovej dane, teda poplatok z každej uskutočnenej finančnej transakcie, hoci len vo výške 0.1-1%. Pôvodným úmyslom Jamesa Tobina bolo zabrániť kupčeniu s menami a zarábaniu na pohyblivých kurzoch. Tento nápad prišiel po roku 1971 a zrušení Bretton-Woodskeho systému krytia peňazí zlatom. Voľné výmenné kurzy navzájom rôznym spôsobom kolísali, čo pritiahlo veľa špekulantov a ohrozilo možnosti ovládania ekonomiky (nezamestnanosť, inflácia, politika) jednotlivých krajín. Tobin vo svojm návrhu neskôr objavil aj manévrovaciu možnosť pre centrálne banky malých krajín, ako spôsob opozície voči diktátu finančných trhov. Antiglobalisti zacítili možnosť financovať svoje aktivity na zlepšenie sveta z príjmu z daní. George Soros, hoci je ako multimiliardár odporcom platenia daní, Tobinovu daň neodmietol, dokonca priznal jej možné (čiastočné) pozitívne dôsledky na ekonomiku, no žiadal o jej doplnenie novou svetovou rezervnou menou SDR (Special Drawing Rights), ktorá by predstavovala záväzky bohatých krajín k ekonomickej pomoci. Dnes, majúc k dispozícii výpočtovú techniku a svetovú sieť, by bolo zavedenie Tobinove dane podstatne jednoduchšie - hoci oponenti tvrdia, že zmerať finančné transakcie je nesmierne náročné a tým pádom sa z dane možno ľahko vykrútiť. Pokusy s podobnou metodikou boli zatiaľ zrealizované len v lokálnych ekonomikách.

Popri pozitívnych daniach, ktoré človek alebo spoločnosť musí platiť, padol aj návrh záporných daní, teda peňazí, ktoré by človek v pozmenenej logike dostával paušálne od štátu. Tie by mohol míňať, investovať, alebo sporiť, čím by sa podporila celková ekonomická aktivita. Tento systém by mohol nahradiť sociálnu sieť, stravné lístky, všetok administratívny aparát, ktorý sociálny štát predstavuje - a tým sa vyhnúť nebezpečenstvu železnej klietky a deformatívnym vplyvom vládnych zásahov na ekonomiku. Peniaze, ktoré by súkromné oosby dostali, by využili na platenie súkromných sociálnych, zdravotníckych, vzdelávacích a iných služieb, ktoré doteraz zabezpečoval štát z daní. Medzi pozitívne efekty, ktoré jej navrhovatelia vidia, patrí zamedzenie ohraničení minimálnej mzdy: vytvoril by sa aj trh s nízko platenou, krátkodobou prácou, čo by podporilo zamestnanosť (firmy by vytvárali aj nízkozárobkové miesta), v prípade ľudí by sa zamedzilo pohodlnej závislosti na štátnych dávkach. Pre kritikov tohto prístupu sú podobné návrhy len špekuláciou veľkých podnikov, ktoré by radi znížili ohodnotenie už jestvujúcich pozícií pod úroveň minimálnej mzdy. Logika, kde si človek môže namiesto jedného "normálne" plateného miesta nájsť niekoľko slabšie platených je síce pekná, ale každá pozícia vyžaduje pracovný čas (ten je obvykle nedostatočne zohľadnený). Ak človek odpracuje 40 hodín týždenne na nízko platenej pozícii, ťažko si k nej pripočíta druhú a tretiu... Negatívna daň je podávaná ako alternatíva k sociálnemu systému, kde sa však neposudzujú individuálne životné situácie a potreby jednotlivých rodín. Systém sa stáva neosobným - všetci bohatí sú považovaní za paušálnu skupinu bohatých a chudobní sú podobne vhodení do jedného vreca.

Michael Rowbotham, akiste ako jeden z mnohých, navrhol podobný systém nielen v podobe malej negatívnej dane, ale priamo ako "peniaze zadarmo". Občania by dostávali od štátu na účty paušálnu sumu peňazí, z ktorej by bolo možné vyžiť (problémom by bolo stanovenie výšky tejto čiastky, nakoľko výška cien sa často aspoň čiastočne prispôsobuje platom). Vláda by prinútila súkromné bankové inštitúcie považovať paušálne štátne peniaze ako legálne platidlo. Ekonomika by sa stala vo svojich základoch ne-dlhová, čo by znížilo nároky na zdroje a životné prostredie. Ľudia by sa pracovných pomerov účastnili dobrovoľne (nie z nutnosti prežiť), čo by znamenalo nové vyjednávacie pozície o pracovných podmienkách. Podobne dobrovoľne by nakupovali, čo by zabránilo nadspotrebe. Z darovaných peňazí by mohli platiť hypotéky, alebo žiť úplne bez dlhov, mimo nutnosti otroctva za mzdu - venovať sa sebe, rodine, priateľom, poznávaniu, kultúre, náboženstvu. Navrhovatelia tento systém považujú za menej inflačný, než súčasne jestvujúci. Ekonomika by bola menej vybudená, nežilo by sa pre samoúčelný rast, aktivita by nebola vynútená. Problémom v zmysle logiky trhu by bolo odpovedať - čo by nútilo ľudí vyrábať, podnikať, inovovať? Pravdepodobne by nepracoval nikto, kto by teda dodával potrebné tovary a služby? Tento návrh je mysliteľný len v prípade, že by pokročilé technológie dokázali zabezpečiť všetko nutné k prežitiu, pokiaľ možno samostatne, bez obsluhy a dozoru.

Henry George ponúkol svetu filozofiu, v ktorej oslobodil ekonomickú činnosť od daní (nikto nemusí prispievať zo svojho zárobku ostatným), no zaviedol jedinú jednotnú daň z užívania pôdy. Prísne odlíšil to, čo človek vytvára (súkromné vlatsníctvo) od toho, čo nevytvoril človek, ale príroda - to patrí rovným dielom všetkým. Zameral sa v prvom rade na pôdu, ktorej zdaňovanie považoval za efektívne, spravodlivé, prehľadné a dostatočne výnosné na to, aby bolo možné zrušiť všetky ostatné dane (menej efektívne a férové), ktoré plodia nekonečné jalové diskusie. Táto daň by nútila človeka buď na pôde vyrábať hodnotu a zamestnávať ľudí, alebo sa jej rýchlo zbaviť a predať ju. Pôda by tak nemohla byť len nečinne vlastnená bohatými (žiadne využitie, iba tabuľka "zákaz vstupu"), nestala by sa predmetom finančných špekulácií, nebolo by možné ju využívať ekonomicky neefektívne (najmä v prípade súkromného vlastníctva). Tým sa priblížil anarchistickej myšlienke, že pôdu nemožno vlastniť, ak na nej človek nehospodári. George sa vo svojej dobe dostal do opozície s Marxovými teóriami. Kým Marx videl v jeho návrhu len spôsob ako upevniť kapitalistický systém, Geroge zasa v Marxových návrhoch predvídal nebezpečenstvo diktatúry. Súčasná kritika sa obáva, že tak rozsiahle vlády, aké v čase Georga neboli známe, by dnes daň z pôdy neuživila. Pravicoví liberáli v zdanení pôdy vidia porušenie osobných práv vlastníctva zeme - ktoré samo-vyvodili zo svojej vlastnej logiky.

Zelená a technokratická ekonomika

Do prudko rastúcich ekonomík dvadsiateho storočia sa ako prirodzený protipól vkrádajú kacírske volania po zbrzdení a nájdení miery. Rozvoj, rast a pokrok áno - ale v trvalo udržateľných hraniciach. Dnešní ekológovia už dokonca hovoria o jedinej možnosti - "trvalo udržateľné uskromnenie". Ubúdanie, pokles, nižší životný štandard. Taký, aký si môžeme dovoliť, taký, aký ekosystém znesie. Nutnosť ekologickej uvedomelosti na nás kladie životné prostredie. Časť civilizácie (najmä zabezpečenej západnej, ale aj zbytky pôvodných kmeňových usporiadaní) sa prestáva cítiť "pánom Zeme", ale súčasťou prírody, biosféry, kde naše prežitie priamo závisí na zachovaní diverzity, komplikovaných potravinových reťazcov, aj zdravého prostredia. Intenzívne čerpanie zdrojov nepredstavuje len hrozbu ich vyťaženia, ale spôsob akým sa uskutočňuje narušuje pôdu, ovzdušie, vodu, živé kultúry - čo sa nám môže vrátiť v neznámom čase a neznámymi cestami (spätnými väzbami). "Nepíliť si pod sebou konár" predstavuje racionálne odôvodnenie - emocionálne väzby na Matku Prírodu (vnímame ju ako krásnu, príjemnú, pohostinnú, fascinujúcu) zasa druhú stranu potrieb. Len málokto dokáže existovať bez zelene, v hranatom sterilnom technizovanom umelom prostredí - a ak aj áno, je to vždy spojené s už deformovaným, alebo deformujúcim sa charakterom, obmedzeným mentálnym svetom, zakrnelou dušou. Vznikajú teda zelené hnutia, zelené politické strany aj zelené ekonomické teórie. Ich spoločným krédom sú tri druhy solidarity:

Zelené hnutie popri ekologickej uvedomelosti prevzalo veľa akútnych problémov ostatných teorií - sociálnu spravodlivosť, genderovú a sexuálnu rovnoprávnosť, nenásilie, koreňovú demokraciu (Grassroot democracy - teda s čo najväčšou zodpovednosťou prevedenou na najnižšie organizované jednotky spoločnosti). Namiesto žabomyších pravo-ľavých sporov, ktoré beztak vyústili do takej či onakej zmiešanej ekonomiky - prioritu kladú na životné prostredie, jeho zachovanie v zdravej, udržateľne sa vyvíjajúcej podobe.

Ekologicka ekonomika nie je len akousi abstraktnou víziou, ale na rozdiel od čisto teoretických modelov neoklasickej, neoliberálnej, laissez-faire ekonómie, je umiestnená, doslova zapustená do skutočného prostredia. Netvári sa ako perpeetum mobile, rešpektuje zákony fyziky (termodynamické zákony), ako aj prirodzené - prírodné obmedzenia. Nezaspáva dobu kdesi v snoch priemyselnej revolúcie a pracuje so súčasnou znalosťou biosystémov. Nezaznáva rozvoj a pokrok, avšak neobmedzuje tieto pojmy len na technológie (rozvíja sa predsa aj biológia, medicína, sociológia, psychológia, genderovo-sexuálne vedy). V duchu ohraničení na Zemi - pred rozvoj kladie spojenie "trvalo udržateľný". Na rozdiel od technokratov ostatných (starších) ekonomík je voči technológiám, možnému pokroku a zvýšeniu kvality života ktoré prinášajú - skôr pesimistická. Ekologickí ekonómovia neveria, že zničené pôvodné (prírodné) životné prostredie možno nahradiť technológiami vytvoreným umelým prostredím.

Aby aj ekonomickí odborníci ľahšie porozumeli, zavádza sa pojem prírodný kapitál, ktorý v zmysle predošlej vety nemožno nahradiť ľuďmi-vyrobeným kapitálom. Prírodný kapitál rozširuje pôvodnú paletu pôdy, práce a finančného kapitálu. To je samozrejme dvojsečnou zbraňou, najmä v prípade zneužitia mainstreamovými ekonómami. Ak začnú narábať s prírodou ako s ďalším tovarom, pôvodne dobrá myšlienka sa môže zvrhnúť na "predávanie prírody". Prekvitajúci obchod s emisiami je príbuzným príkladom. Ekologická ekonomika sa takisto opiera o matematické modely a výpočty, no snaží sa ich zosúladiť s potrebami ekosystému. Rozdiel medzi stredným prúdom a ekologickou ekonomikou pekne vynikne v prípade dažďového pralesa. Kým (neo)klasickí ekonomovia vidia len prírodné zdroje (nerastné bohatstvo) pod zemou, externalita - prales na povrchu - je v centre pozornosti ekologických ekonómov. Ten predstavuje rozmanitosť, biodiverzitu, ktorá má potenciál pre vedu budúcnosti (nové lieky, kopírovanie prírodných procesov v technológiách) a je sama o sebe hodnotou. Pestrosť, rôznorodosť, je aj v teórii matematickej optimalizácie a genetických algoritmov nevyhnutnosťou - zamedzuje uviaznutiu v lokálnom optime - predstavuje nové tvorivé prístupy, možnosti, objavy. Mutácie v génoch umožňujú prispôsobovanie sa zmenám prostredia - a ľudia vybočujúci z normy a priemeru zasa prinášajú nové nápady, spôsoby života, konania, usporiadania spoločnosti. Klasická ekonomika tiahne k elitárstvu, sociálnemu darwinizmu (podporiť najšikovnejších), čo v optimalizácii predstavuje klasický problém.

Ekologickí ekonómovia podstatne viac pracujú s pojmami biodiverzity a tvorivosti - ktorým nerozumejú len ako tovarom či kapitálu. Popri ekonomickom raste vzniká pojem neekonomického rastu, ktorý predstavuje stratu v kvalite života, spôsobenú rozvojom technológií na úkor životného prostredia. Paul Hawken vysvetľuje, prečo sú neekologické výrobky často lacnejšie než ich zelená konkurencia. Lacnota v sebe skrýva zamlčanú dotáciu, ktorú síce neplatí zákazník, ale prenáša sa na životné prostredie a budúce generácie, ktoré raz budú musieť doplatiť na náš "lacný prací prostriedok" alebo "lacný benzín". Pri nákupe, ale aj výrobe a akejkoľvek ľudskej činnosti je nutné začať počítať (nech sú prvotné modely hocako nemotorné) ekologickú stopu, ktorú človek činnosťou, použitím nástroja, alebo spotrebou toho-ktorého výrobku zanecháva. Tú je nutné zahrnúť do ceny, čím sa môže vyriešiť ekonomický problém s externalitami. Ak má byť ekonomika serióznou kalkuláciou nákladov a výnosov, nemožno pred časťou z nich zatvárať oči - len preto, že sú nepohodlné a rovnica nedáva požadované výsledky. Do ekonomiky začínajú prenikať poznatky z iných oblastí (prírodoveda, humanistické predmety), stáva sa medzidisciplinárnou vedou. Vzniká tlak na ekonomiku, aby sa popri raste a kvantitatívnych ukazovateľoch začalo počítať s celým radom iných kritérií.

Bioekonomika vychádza z metód optimálneho riadenia, no kombinuje ich s enviromentálnymi a ekologickými prvkami, úzko sa spája s ekonómiou zdrojov. Jej nástrojom sú takzvané prahy spoločenskej a ekonomickej činnosti, ktoré nemožno prekročiť bez toho, aby biologický systém zničil prostriedky, ktoré zabezpečujú jeho regenráciu, obnovu aj pokračovanie. Energetická ekonomika zasa súvisí s tzv. termoekonomikou, ktorá vychádza z druhého zákona termodynamiky. Tento smer sa sústreďuje na energiu, ktorá je spolu s hmotou, informáciou a neurčitosťou (entrópiou) obsiahnutá v každej ekonomike. Prírodné zákony termodynamiky slúžia ako obmedzenia a zároveň ako podkladová teória k predefinovaniu známych ekonomických pojmov: produktivita, efektivita, náklady a prínosy - ktoré získavajú prísne fyzikálny rozmer. Rôzne stroje a systémy sa posudzujú ako organizmy, ktoré uskladňujú a spracovávajú energie vytvárajúc tak živú hmotu - ktorá sa snaží prežiť - preto sa musí prispôsobiť obmedzeniam svojho prostredia.

Iný spôsob uplatnenia poznatkov a zákon prírodných vied predstavuje technokracia. Týmto slovom sú hanlivo označovaní tak neoliberálni ekonómovia, ktorí vzdorovito experimentujú a uvádzajú do činnosti neosobný systém zbavený iracionálneho súcitu, altruzimu, alebo sotva vykalkulovateľnej ľudskosti, ale prináleží aj - v prvom pláne - ľudomilným vedeckým vizionárom. Spoločnosť Technocracy Incorporated navrhla nový systém, ktorý sa vymyká peňažnému modelu (a súčasnému systému odmeňovania na základe svojvoľne určenej okrajovej užitočnosti), takzvané "energetické účtovníctvo" (energy accounting). Vo fiktívnom meste Technate by sa zaznamenávala a spočítaval energia, ktorú je nutné spotrebovať pri výrobe tovarov a služieb spotrebovaných zákazníkmi. Súčasné sústredenie sa na peňažné toky v ekonomike považujú za prehnané, ak nie nezmyselné, nakoľko každé pozemské bohatstvo bolo vytvorené premenou materiálov s využitím energie.

Namiesto peňazí by sa používali energetické jednotky (certifikáty), ktoré by však nebolo možné zarobiť ani uschovať, ale každý v rámci populácie by ich dostával v rovnakom množstve (podobne ako slnečného žiarenia každý dostáva rovnakým prídelom, každému patrí rovnocenné právo užívať vodu, pôdu, alebo vzduch). Energetické kredity by v čase nezískavali ani nestrácali hodnotu, pevne by zodpovedali fyzickým množstvám. Tieto jednotky by naviac vďaka informačným technológiám bolo možné úplne virtualizovať. Monad, symbol technokratov, reprezentuje rovnováhu medzi výrobou a spotrebou. Zaručil by sa tak maximálny životný štandard, rovnosť občanov Technate (nevytváranie ekonomických tried), nemožnosť politickej lobby záujmových skupín - všetko na pôdoryse udržateľného prebytku - je to teda jedna z tzv. "po-nedostatkových ekonomík". Zaručené by bolo ubytovanie, doprava, vzdelanie a rekreácia zadarmo.

Tradičným vytýkaným problémom tejto (utopickej?) vízie je nedostatok motivácie pracovať (kto by vyvíjal, vyrábal, opravoval, dohliadal na technológie), ale aj nedostatok hierarchie, štruktúry spoločnosti, prípadne tzv. "prílišná rovnosť". Podmienkami pre stvorenie Technate sú dostatok prírodných zdrojov, jestvujúca priemyselná a vedecká základňa, a takisto dostatok školených odborníkov, ktorí by ju vedeli prevádzkovať. Model Technate by sa však mohol aj zvrhnúť na dobre známu distópiu, kde futuristické dokonalé mestá obývané vyvolenými fungujú len vďaka nevidieteľnej armáde ľudí-mravcov, ktorí v podzemí obsluhujú stroje. Čisto praktickým problémom sa zdá byť nepochopenie, že nie je možné odstrániť nedostatok, nakoľko ten je len iným pomenovaním pre potrebu niečoho. Nezamestnanosť nie je spôsobená (len) automatizáciou - plná automatizácia nie je cesta, ako ľudí zbaviť nutnosti pracovať - človek si vždy nájde nejakú činnosť a z výroby sa pracovné sily presúvajú do oblasti (vymyslených) služieb.

Už Robert A. Heinlein (autor kontroverzného diela Hviezdna pechota (Starship Troopers), kde si každý človek musel občianstvo zaslúžiť, odpracovať štátnou službou, kritizoval "vedeckú revolúciu", resp. "revolúciu vedcov": "Nechajte inteligentných ľudí prevádzkovať veci a dosiahnete utópiu. Padnú rovno na svoje pochabé nosy. Preto, že nasledovanie vedy, napriek jej spoločenskému prospechu, nie je samo o sebe spoločenskou hodnotou. Jej prívrženci môžu byť tak sebastrední, ako aj bez akejkoľvek spoločenskej zodpovednosti." Technokracia, Technate, je utópia, sen vybudený prudkým rozvojom technológií, od ktorej pomaly očakávame schopnosť vykonávať za nás všetku prácu. Varujú nás však rôzne vízie techniky uvoľnenej z okov služby človeku (napr. Matrix) - stroje je vždy nutné riadiť, to niekto bude musie robiť a bude za to žiadať protihodnotu. Napriek tomu, nad niektorými čiastkovými postrehmi, poznatkami a nástrojmi, ktoré technokrati navrhujú, by sa bolo dobré zamyslieť.

Anti-fyzikálny charakter niektorých ekonomických teórií neprestáva vedcov zarážať. M.K. Hubbert na adresu súčasnej realizovanej ekonomiky povedal: "Hovorí sa o raste HDP, nemám ani najmenšej potuchy čo to znamená, ak si to skúšam preložiť do uhlia, ropy, železa, alebo iných hmôt, ktoré sú nevyhnutné pre beh priemyslu. Množstvo HDP je peňažná účtovnícka jednotka. Podlieha zákonom peňazí. Môže sa nafúknuť, alebo spľasnúť, môže byť vytvorená a zničená, ale nepodriaďuje sa zákonom fyziky." Frederick Soddy v diele Bohatstvo, virtuálne bohatstvo a dlh (Wealth, Virtual Wealth and Debt) takisto upozornil na podstatný rozdiel vo fyzickom bohatstve (budovy, stroje, ropa, dobytok) a virtuálnom bohastve v podobe peňazí a dlhov. Skutočné bohatstvo neunikne zákonom entrópie - hrdzavie, hnije, starne, rozpadá sa - no peniaze, ako virtuálny ľudský výmysel - podlieha len matematickým zákonom.

Veľa vedcov odporúča ekonómom naštudovať si povinné učivo z fyziky. Carnot videl v zákonoch termodynamiky ekonomický popis fyzikálnych vzťahov. Ekonómia je systém, ktorý využíva energiu na to, aby pozdvihol (upgrade) prirodzený stav organizácie prírodných zdrojov ich premenou na tovary a služby. Medzi energiami ktoré "zmizli" a tými, ktoré sa "objavili" je stále nutné klásť znamienko rovnosti. Energiu nemožno vyrobiť ani zničiť, energia sa len premieňa, presúva a prerozdeľuje. Podľa Ostwalda, energetické zákony by mali byť podkladom pre každú serióznu vedu. Zo zákonov termodynamiky pochádza aj teória entrópie (neurčitosti), ktorú možno vztiahnúť na ekosystém (biodiverzita), ale aj na ekonómiu. Podľa niektorých biológov je živý organizmus spracovateľom energie, ktorý - tak ako celá evolúcia - smeruje k zvyšovaniu entrópie. Kým jedni v tom vidia možný zánik vesmíru prehriatím (rovnomerné rozdelenie energie v celom jeho objeme), iní upozorňujú, že maximálna možné miera entrópie (ohraničenie) rastie ešete rýchlejšie a teda hustora entrópie vo vesmíre naopak klesá. Na praktickú aplikáciu týchto teórii rozprestierajúcich sa od bunky až po čierne diery sa v ekonomike stále čaká.

Energetické jednotky sú zaujímavým nástrojom kalkulácie, ktorá našla uplatnenie v teórie emergie, (emergy = embodied emergy, zakomponovaná energia). Emergia ako účtovnícka metóda spočítava všetku energiu, ktorá sa využila v celom životnom cykle produktu - od vyťaženia materiálov, cez ich dopravu, spracovanie, premenu na polotovary, konštrukciu konečných výrobkov, ich umiesnenie - až po ich odtránenie z miesta určenia, rozobratie a rozklad (ak nenasleduje recyklácia). Využíva sa pritom klasická energetická jednotka - Mega-Joule na kilogram - ale aj tony CO2, ktoré boli vytvorené pri výrobe kilogramu produktu. Ich premena nie je jednoduchá, nakoľko dnes vyrábame energiu rôznymi spôsobmi (veterná, geotermálna, biomasa, vodná, spaľovanie, jadrová) a väčšina priemyselných odberateľov ani domácností nevie, odkiaľ sa berie. Na výrobcov sa pri počítaní emergie kladie nárok, aby si vyberali z materiálov a produktov dostupných čo najbližšie výrobnej hale a takisto aby využívali dopravu s ohľadom na emisie, používali minimum paliva a udržovali rýchlosť vozidiel na úrovni najväčšej účinnosti. Rýchlosť (alebo iná kvantitatívna miera) sa stáva podružným ukazovateľom. Lacná už nie je pracovná sila, zdroje krajiny tretieho sveta, alebo čínske produkty - lacné je v novej dfinícii to, čo je energeticky efektívne.

Mainstreamová ekonomika sa rada vydáva za tvrdú vedu, ktorá nepozná hodnoty. Trhový mechanizmus spochybnil nielen skostnatelé náboženské normy, ale akúkoľvek morálku, aj na základnej úrovni ľudskosti. Každá hodnota je kategorizovaná a svojim spôsobom spochybnená (historická, sentimentálna, subjektívna), zostane už len okrajová užitočnosť. Nie koľko sa na produkte napracuješ, ale aký prínos znamená pre mňa (odberateľa, zákazníka, zamestnávateľa). Zostala len meritokracia (úspech šikovnejších) a sociálny darwinizmus (prežitie najzdatnejších). Pre ekologické ekonomiky nie je možné fungovať bez definície hodnoty. Tú rozdeľuje na dva základné typy - darcovskú a poberateľskú. Trhová hodnota (marginálna utilita) je príkladom poberateľskej hodnoty (akú hodnotu má vec pre toho, kto kupuje), ochoty zaplatiť. Ekologickí ekonómovia zdôrazňujú, že ozajstné bohatstvo vyžaduje posudzovať darcovskú hodnotu (čo to stálo vyrobiť produkt). Príkladom je tak Marxova "teória hodnoty na základe práce" (LTV), ako aj koncept emergie. Jej navhovatelia tvrdia, že tento typ hodnoty je možné napojiť tak na ekonómiu, ako aj filozofiu, sociológiu, psychológiu, či enviromentálnu vedu.

Sama o sebe je aj teória ekonómie po nedostatku (post-scarcity economics) zaujímavá. Kým kapitalizmus a komunizmus sa vyvinuli z bežne známej reality nedostatku, boja o zdroje, prácu či produkty, v konečnom dôsledku poja o prežitie, ľudstvo sa zatiaľ nepokúsilo vytvoriť systém založený na dostatku, alebo blízkom stave. Možno nie je možné docieliť, aby človek nepracoval vôbec a pritom dostával všetko potrebné k prežitu paušálne - vďaka technológiam však môžeme pracovať menej. Veľká časť ľudskej činnosti sa už teraz sústreďuje na zbytočné vymyslené služby, ktorých potrebu treba vyrábať marketingom. "Aby ľudia niekde pracovali". Onedlho by sme mohli pracovať len pár hodín do týždňa, alebo do roka v automatizovaných odvetviach, ktoré zabezpečujú naše prežitie (poľnohospodárstvo, energetika, ťažba a spracovanie surovín, priemyslená výroba strojov) - opravovať a dozerať na stroje, podieľať sa na tvorbe právneho systému a na politike - a namiesto povinnosti by sme sa práce v sektore služieb zúčastňovali dobrovoľne - ponúkali (a nakupovali) by sme služby, aké naozaj chceme vytvárať a prijímať, bez nezmyselných obmedzení zamestnanecko-zamestnávateľských vzťahov. Namiesto samoúčelného zarábania peňazí by sme sa mohli zamerať na ochranu prírodných zdrojov a naše budúce prežitie. Mohli by sme tvoriť, či vyjadrovať sa umením, bez obmedzenia zákonmi komercie - mohli by sme povedať a vytvárať naozaj to, čo chceme - nie to čo sa zaplatí, limitovaní nutnosťou zarobiť si na chleba.

Nedostatok je však základným kameňom dnešnej ekonomiky, ktorá by sa bez neho pravdepodobne rozpadla. Existujú však aj názory, že ľudstvo bude mať vždy naporúdzi dostatok iných nedostatkov - napríklad čas, alebo pozornosť, alebo služby - o ktoré sa môže ekonomika (iniciatíva, motivácia k činnosti) v prípade potreby oprieť. Príkladom prvku ekonomiky prebytku sú programy zadarmo (open source software), ktoré niekto vytvára nie v rámci pracovného pomeru, ale vo svojom voľnom čase, preto že ho to zaujíma a baví. Kde sa tu z ničoty voľného času berie motivácia pracovať? Tieto programy nie sú umelo zastarávané, umelo poruchové, umelo prekomplikované (podružné zarábanie softwareových firiem na servise, príručkách a expertoch) a sú k dispozícii tak pre používanie, ako aj pozmeňovanie kýmkoľvek ďalším. Táto iniciatíva sa zdá byť veľmi plodná (ak niečo konkrétne potrebuješ, naprogramuj si to sám (a na mieru), alebo požiadaj niekoho, komu sa chce to vytvoriť pre radosť z tvorby) a dokonca sa o jej výsledky (Linux) opierajú mnohé veľké korporácie. V tomto systéme dobrovoľnej účasti absolútne mizne nutnosť mať peniaze, mizne koncept vlastníctva. Ľudia "vlastnia" už len predmety so sentimentálnou hodnotou, praktické veci je možné vždy vymeniť. Pre niekoho je tento vývoj priaznivý, časť ekonómov i filozofov upozorňuje, že odstránením driny a chamtivosti sa stratí akýsi ľudský duch napredovania. V náručí strojov ľudstvo príde o kontrolu nad svojim osudom.

Dnešná ekonomika, napriek samoľúbemu pýšeniu sa efektivitou, neviditeľnou rukou trhu, ktorá všetko optimalizuje, napriek neustále natiahnutému prstu voči "ekologickej katastrofe" v pseudokomunistických štátoch - je ekonomikou nesmierneho plytvania. Anomáliu vnímania spôsobujú najmä externality - z ekonomických kalkulácií sa akosi "ukázalo byť efektívne" prevážať polotovary krížom-krážom po Zemeguli; nevyrábať lokálne, ale len v jednej krajine a všetko dovážať (pohonné hmoty predsa v Zemi paušálne sú, stačí ich vyťažiť); silne znečisťujúci priemysel je efektívny (veď vzduch či voda je, nikomu zaň netreba platiť (znečistenie, či otepľovanie postihne až ďalšie generácie), dažďové pralesy a kyslík je... Produkuje sa nesmierne množstvo obalov, spotrebúva sa množstvo prírodných materiálov (drevo) na absurdnú administratívu firiem, míňa sa veľa energie na zbytočné osvetlenie mrakodrapov, vysielanie reklám, strašné množstvo produktov sa zakopáva pod zem ako odpad, hoci by sa mohli recyklovať. Len preto, že je to v zmysle súčasných kalkulácií pre súkromné subjekty efektívne.

Technokrati navrhli takzvané "urbanate buildings" (obytné komplexy) ako základnú stavebnú jednotku technate. Tieto zóny by ponímali všetko, čo je nutné na prežitie človeka, vrátane možností rekreácie. Mali by byť maximálne efektívne, maximálne bezpečné (ohňovzdorné, netoxické materiály, odolné voči rôznym katastrofám). Staré typy miest by mohli byť ako veľké smetiská materiálov vyťažené a doslova recyklované. Je lepšie ich opustiť a pokúsiť sa nové, efektívnejšie navrhnuté mestá postaviť na zelenej lúke, než obmedzovať fantáziu (a nutnosť) charakterom dizajnu a výstavby doterajších miest. Urbanáty nebudú tak priestorovo rozľahlé, nebude v nich znečisťujúca doprava či priemysel. Prepojujúce cesty a diaľnice, jedna z najväčších hrozieb, nebudú nutné - príroda tak môže znovu zabrať rozsiahle plochy Zeme. Napriek utopickosti tejto vízie, nad ekologickým dizajnom stavieb, dopravných prostridkov a komunikácií je treba sa zamyslieť. Alternatívne návrhy už existujú, je na zmene ekonomickej logiky, aby bolo možné k nim ľudí a firmy pritiahnúť.

Ekonomika mimo ľavo-pravej osi

Mnohé ekonomické teórie ponímajú spásonosné a úprimne pozitívne nápady, ktoré sa po prvej realizácii medzi nedokonalými ľuďmi, alebo po umiestnení do maistreamovej ekonomiky, zvrhnú na nočnú moru. Aj mnohé navrhované prvky socializmu a komunizmu predstavovali pozitívny vývojový krok, no dnes súhrnne budia nevôľu, práve kvôli skúsenosti z pokusu nastoliť tieto systémy v tzv. východnom bloku. Prvé "sovietske republiky", viac známe pod názvom "republiky rád" (council republics), vznikajú spontánne po Európe na konci 1. svetovej vojny (vrátane Nemecka, Maďarska, či Východného Slovenska). Prvotným úmyslom rád bolo preniesť moc z vlastníka kapitálu (ktorému sa predtým, svojskou metodikou kapitalizmu, umožnilo a podarilo kapitál nahromadiť), či feudála, na skutočného výrobcu hodnoty - robotníka v továrni, zamestnanca v podniku. Tieto rady mali predstavovať tak základ demokracie politickej, ako aj ekonomickej, vrátne spoluvlastníctva diela.

K tejto myšlienke sa vracia takzvaná participatívna ekonomika (participatory economics), tiež parecon, inými slovami ekonomika spoluúčasti. Spoluúčasť na výrobe predstavuje spoluúčasť na vlastníctve a teda aj právo spolurozhodovať (o výrobku, firme, vývoji). Spoluúčasť predstavuje kľúč k celej spoločnosti - demokracia v rozhodovaní o rozmiestnení a sústredení zdrojov, výrobe aj spotrebe - všetko s takým hlasom, aký je dopad rozhodnutia na toho-ktorého jednotlivca. (Nikto nebude rozhodovať o tom, čo si má obliecť niekto v Japonsku, ak sa ho to netýka.) Chod ekonomiky je teda plánovaný decentralizovanými (miestnymi, samostatnými) radami robotníkov a spotrebiteľov. Na základe predošlých rokov by sa mierne poupravili ceny, keď spotrebitelia v radách vyjadria svoje záujmy a potreby a výrobcovia by odpovedali svojimi návrhmi, ako predpokladanými vstupmi do výroby. Nakoľko hovoríme o plánovanej ekonomike, zaradila sa medzi "trh rušiace" (market abolitionist) teórie. Odmeňuje sa na základe snahy, činorodosti a vynaloženého úsilia. Parecon považuje za nespravodlivé a neefektívne odmeňovať ľudí na základe rodu (pôvodu, mena), už nahromadeného majetku (bohatší si nadeľujú väčšie odmeny), alebo zdedenej inteligencie (za jej výšku človek nemôže). Väčšie príjmy (a kratšiu pracovnú dobu) by tak mali tí, ktorí by sa podieľali na nebezpečných, nepohodlných, alebo náročnejších činnostiach.

Táto vízia je blízka tak k socializmu, ako aj anarchizmu - výrobné prostriedky však nevlastní štát, ani byrokratická kasta, ale robotníci sami. Pridružené hodnoty sú tu samospráva (v riadení podniku), solidarita, diverzita a efektívnosť (neplytvanie), ako aj nová teoria tzv. vyváženého súboru činností (balanced job comlex), kde každý vykonáva časť tvorivých a časť rutinných, časť psychických a časť manuálnych prác - podľa svojich schopností - aby sa preň zamestnanie nestalo únavne monotónnym väzením. Ponúka sa aj návrh, aby si pracujúci sami vyberali z dostupnej palety možných zamestnaní, čím sa vyhneme tradičnému socialistickému problému s tzv. "nútenou prácou". Pozitívnym efektom je, že sa nevyvinú špeciálne triedy podľa typu práce - teda ani manažérska, koordinátorská kasta, ktorej záujmy sa v kapitalizme dostávajú do sporu s radovými výkonnými robotníkmi. Enviromentálne hnutie a zohľadnenie zájmov budúcich generácií je rovnako dôležitým prvkom tejto teórie.

Parecon sa stáva alternatívou pre mainstreamový ekonomický koncept "ekonomickej slobody", ktorá sa odhaľuje tiež len ako ilúzia po položení otázky "sloboda koho a k čomu?". Ľudia by mali viesť vlastné ekonomické životy - nabáda Milton Friedman - čím si len dranká otázku a odsúva všetky následné problémy do vágneho košiara majetkových práv. Aký typ majetkových práv prípadne distribúcie je spravodlivejší a vhodnejší však už Friedman, neoklasici ani neoliberáli neriešia. V skutočnosti, na kapitalizmus sa dá nazerať ako na najnespravodlivejšiu a nanjeefektívnejšiu ekonomiku. Nespravodlivosť nemusíme rozumieť spôsobom, ktorý automaticky predpokladajú anti-socialisti - teda "rovnaké platy a majetok pre všetkých bez ohľadu na zásluhy" - ale kapitalizmus nezodpovedá ani duchu meritokracie, teda väčšie odmeny pre usilovnejších, pracovitejších a talentovanejších. Neefektívnosť treba rozumieť ako alokáciu zdrojov, výrobných prostriedkov a výstupov ekonomiky (produkty a odpady), čo sa často zastiera "vysokou energetizáciou". Kapitalizmus kvôli priepastným majetkovým rozdielom, ktoré vytvára, nakoniec znemožňuje tak ekonomickú, ako aj politickú demokraciu.

Milton Firedman kritizoval skupinu teórií, do ktorých spadá aj parecon, z pohľadu nedostaku motivácie pre výrobu aj inováciu s postupujúcim časom. Je veľmi ťažké a vo výsledku neefektívne, aby plánovači (hoci sú to demokratické rady) stanovovali ceny. Tie je lepšie ponechať na voľný trhový mechanizmus, ktorý vytvorí optimálne hodnoty. Kapitalizmus však nie je žiarivým príkladom inovácie. Tá je často výsledkom súhrnnej tvorivosti, ktorú nemožno prisúdiť len jednotlivcovi. Kapitalizmus je postavený na rôznych inštitucionálnych mechanizmoch (patenty, intelektuálne vlastníctvo, obmedzenia vstupu na trh), ktoré v duchu majetkových práv odmeňujú inovátorov-jednotlivcov a zároveň zabraňujú voľnému používaniu a vývoju nových vynálezov. V rámci pareconu by všetky inovácie boli okamžite k dispozícii všetkým podnikom - a tým by sa zabránilo umelej statickej neefektívnosti.

Voľný trh podľa Friedmana, popri optimálnej cenotvorbe, plní aj všeobecnú úlohu koordinácie (alokácia zdrojov, kapitálu, pracovnej sily). Túto je podľa neho možné uskutočniť len dvoma spôsobmi - dobrovoľnou spoluprácou, alebo centrálnym riadením s použitím donútenia. Parecon však umožňuje účastniť sa na ekonomických plánovacích rozhodnutiach, podľa miery ktorou koho ovplyvňujú, o donútení tu nie je reč. V niektorých typoch komunizmu možno položiť znamienko rovnosti medzi plánovanie a donútenie, no ak je v demokratickom parecone človek sám spolu-plánovačom, ťažko ho obviniť, že (spolu-)donucuje sám seba. Parecon naopak podporuje priateľskú spoluprácu, vzájomnú podporu a odstraňuje tajnostkárenie v ekonomickom rozhodovaní.

Parecon kritizujú aj niektorí anarchisti, ktorí v ňom nevidia len spôsob realizácie svojich vízií. Pre jedných je to moderná verzia kolektivistického anarchizmu, pre niektorých participatívna byrokracia, ďalší v parecone vidia zneužitie pozitívnych anarchistických prvkov v prakticky trhovej ekonomike - teda akýsi participatívny kapitalizmus.

Mutualizmus, kooperatívy, družstvá sú v praktickej podobe podobné pareconu - robotníci spoluvlastnia svoj podnik, demokraticky spolurozhodujú o jeho rozvoji a politike - no takéto firmy (so spravodlivejším vlastníckym prístupom) sú zapustené do trhovej ekonomiky, kde na nich má priaznivo pôsobiť konkurencia, hospodárska súťaž. Čo sa týka výmeny hodnôt, vychádzajú z "pracovnej teórie hodnoty" (labour theory of value), teda v ekonomike sa vymieňa cena práce za cenu práce. Zároveň však nepopierajú ducha laissez-faire ekonomiky, ktorej skutočné naplnenie vidia v odmeňovaní (príjmoch) podľa množstva vykonanej práce. V podstate sa jedná o laissez-faire s duchom spolupráce, vzájomnosti a marginálnou utilitou nahradenou hodnotou práce (čas, náročnosť, odbornosť). Tým pádom z ekonomiky miznú pasívne spôsoby zarábania (bez práce) - ako poberanie renty, výnosov z investície, či úrokov z pôžičiek.

Na teórii hodnoty vychádzajúcej z množstva vykonanej práce (LTV, Labour Theory of Value) stojí aj teória technologických LTV sietí. Zlučuje túto špecifickú definíciu hodnoty s možnosťami a poznatkami z informačných technológií, kryptografie a voľne šíriteľného software-u, ktoré sa v navrhovanom systéme stávajú médiom výmeny. Jeho charakter (takmer okamžitý a bezplatný prenos informácie) sa blíži ideálnym podmienkam pre trh. Vylučuje sa tak úžera, ideologické vedenie, ale aj plánovanie ekonomiky - každý sa dobrovoľne účastní práce, ktorú považuje za potrebnú. Peniaze, alebo kredit, realizovaný elektronickou formou, je vo svojej definícii rozšírený o identitu, informáciu a prehľadnosť - každý kredit (verejné potvrdenie o vykonaní konkrétnej práce) je naviazaný na konkrétneho jednotlivca a je teda neprenosný. Neexistuje pravidlo pre ekonomické rozhodovanie, každý si vytvára svoj vlastný súbor podmienok - podobne ako v open-source software, kde človek preberie cudzí program, pozmení ho a môže ho ponúkať s novými, vlastnými pravidlami. Ceny tovarov by predstavovali záporný kredit, pri nákupe by sa jednoducho odpočítavalo z osobného konta vykonanej práce. Ceny produktov by zodpovedali cene práce na ich výrobu, celková suma cien všetkých produktov v ekonomike by musela zodpovedať celkovej sume všetkej vykonanej práce. Pre načrtnutie súvislosti s energetickým ekonomickými teóriami: fyzikálna definícia práce sa opiera o rovnakú jednotku ako energia, výkon je práca za jednotku času, resp. minutá energia za jednotku času. Nakoľko sú ľudia schopní vykonať v čase veľmi porovnateľné množstvá práce, rozdelenie príjmov by bolo pomerne rovnomerné - nebolo by teda možné hromadenie, ani vytváranie tried, ako ho poznáme z kapitalizmu.

Kríženca medzi kapitalizmom (súkromné vlastníctvo, voľný trh), kooperatívmi a bezúročným požičiavaním predstavuje binárna ekonomika. Je to heterodoxný typ ekonomiky, ktorý nemožno ľahko umiestniť v pravo-ľavom spektre. Jej prvotným zámerom je umožniť každému získavať príjem z vlastného kapitálu, vďaka bezúročným pôžičkám od centrálnej banky, vytvárať tak množstvo zamestnancami vlastnených podnikov. Znížili by sa tým náklady na vstup na trh, dosiahlo by sa vylepšenie infraštrukúry a zároveň by sa rozšírilo vlastníctvo obchodovateľného kapitálu. Tak by sa vytvorili zdravé, súdržné a sebavedomé národné ekonomiky s podstatne nižšími dlhmi, Binárna ekonomika odvádza svoj názov od presvedčenia, že sú len dva výrobné prostriedky - kapitál (kam patrí aj zem) a práca - a teda zarábať sa dá len dvoma spôsobmi - prácou a vlastnením kapitálu. Konvenčnú ekonomiku nepovažuje za skutočne slobodnú, férovú a efektívnu - slobodu môžu jednotlivci dosiahnúť len ak sa každému umožní získať svoj vlastný ekonomický základ.

Binárna ekonomika sa nemusí opierať o vyvlastnenie, ani o prerozdeľovanie bohatstva. Jednohlasne s rôznorodými kritikmi súčasnej ekonomiky popiera "téoriu zmeny hodnoty peňazí v čase", nevyužíva inflačné tlačené peniaze kryté štátnym záväzkom (fiat money), bankám predpisuje povinné 100% rezervy a možnosť požičiavať len z uložených vkladov. Binárna ekonomika je zároveň nasiaknutá rôznymi prvkami sociálneho (socialistického, náboženského) humanizmu a ekológie. Zmyslom ekonomiky je pre ňu zabezpečiť všetkým zdravie, obydlie, vzdelanie a nezávislý príjem. Obmedzenie ekonomiky predstavuje nutnosť chrániť životné prostredie a prírodu pre ňu samú. Pre binárnu ekonomiku nie je predpokladom pre investíciu predchádzajúca úspora. Peniaze možno vytvoriť z ničoho, dôležitejšie je, že je pôžička bezúročná, splatiteľná, že je stanovená účinná záruka a že pomáha rozširovať výrobné a spotrebné kapacity. Bezúročné pôžičky zodpovedajú morálnemu systému abrahamických náboženstiev. V prípade študentských pôžičiek to predstavuje uľahčenie prístupu k vzdelaniu, ktoré chce binárna ekonomika u každého jednotlivca maximalizovať.

Binárna ekonomika je akýmsi mostom medzi Marxovym videním hodnoty (vykonaná práca) a kapitalistickou logikou, kde sa kapitál spolupodieľa na vytvorenej hodnote. Tak práci, ako aj kapitálu sa snaží priznať skutočné zásluhy. Otázka "kto vytvára hodnotu?" môže pripomínať problém "čo bolo prvé - vajce alebo sliepka?" Ak človek kope jamu - vytvára výsledné dielo on, alebo krompáč? Ak by kopal vlastnými rukami, trvalo by mu to napríklad štyrikrát dlhšie, než s použitím nástroja. Matematicky vzato, ľudská práca predstavuje 25% produktivitu, kým nástroj (kapitál) 75%. Kritici, napr. Timothy Roth, upozorňujú, že aj krompáč musel niekto vyrobiť, ľudskou prácou (v duchu marxizmu, každú hodnotu možno rozobrať na sústavu rôznych prác, vyťaženie materiálu, vytvorenie nástrojov, zhotovenie cieľového výrobku) a krompáč by nikdy nemohol pracovať sám (aj zložitejšie automatické stroje potrebujú obsluhu a kontrolu), sám o sebe nevytvára žiadnu hodnotu. Spor sa teda presúva do roviny, či človek (ľudská práca) a nástroj (kapitál) možno považovať za dve nezávislé sily, tak ako keby spolupracovali dvaja ľudia. V každom prípade, výsledok je dielom spolupráce. Je možné ohodnotiť vec vyšším podielom na výsledku než človeka? Má zmysel ohodnocovať nástroj, hoci uľahčuje prácu? Podľa akej logiky môže kapitál (niekto kto ho vlastní) zarábať na púhom (pasívnom) vlastnení?

Binárna ekonomika je znova sústavou (zlepencom) nápadov z rôznych častí ekonomického spektra (vpravo, vľavo, stred, zelení, alternatíva). Jednotlivé nápady možno izolovať, zakomponovať do reálnej ekonomiky, alebo do iných ekonomických teórií. Bezúročné požičiavanie je dnes základnou požiadavkou mnohých smerov, ako normalizovať ekonomiku a navodiť spravodlivý východzí stav. Pokusy s bezúročnými pôžičkami sa uskutočnili v Kanade, na Novom Zélande, alebo na polo-samostatnom ostrove Guernsey - v iných kultúrach napríklad v Malajzii, alebo na Tajwane po 2. svetovej vojne, kde slúžili ako spôsob prerozdelenia pôdy medzi obyvateľstvo, čo nemalo za následok infláciu a podporilo tak výrobu, ako aj spotrebu.

Osobitne stojacim prvkom, umiestniteľným do rôznych typov ekonomiky je tzv. "užívateľské právo" (usufruct, z latinských výrazov usus and fructus: používať a užívať). Prakticky ho poznáme ako možnosť konzumovať plody priamo na mieste - na poli, v sade, v lese - vlastnenom niekým iným, pokiaľ si ich neodnášame v debničkách. Usufruct je rozšírené právo používať majetok niekoho druhého, vrátane zarábania zisku, pokiaľ tento majetok nie je poškodený. Smie trhať plody (ktoré môže ďalej predávať), chovať a pásť dobytok, využívať plochu (na podujatia), prírodné útvary (liečivé pramene), dokonca i poberať rentu - s výnimkou úplného vlastníckeho práva a možnosti predať tento majetok. Ohraničením tohto práva je samozrejme i obnoviteľnosť, nejde teda o právo na ťažbu a vyčerpanie, či znehodnotenie. Hoci v prípade súkromného vlastníka sa to zatiaľ predstavuje ťažko, mnohé kmeňové spoločenstvá spoluvlastnili pôdu, ktorú mali potom jednotlivé rodiny rozparcelovanú, v osobnom užívaní s charakterom usufructu. Najstarším príkladom sú Mojžišove zákony, kde bol každý farmár povinný nežať na okrajoch poľa, ktoré boli vyhradené chudobným. Usufruct sa najľahšie realizuje v malých komunitách (spoluvlastnenie lesa, pasienku, potoka), na dedinách, kde je obec previazaná, ľudia sa poznajú a závisia na sebe - tragédii vyčerpania spoločného statku sa predchádza práve tradičnými (morálnymi) zábranami, ktoré každý prirodzene rešpektuje.

Anarchistické smery nás vyzývajú aj na návrat k nepeňažným typom výmeny, darčekovej ekonomike, peer-to-peer obchodu (rovnocenný s rovnocenným, kde každý má prístup k produktom, hoci sa rešpektuje ich autorstvo), zavedeniu vlastných komunitných mien, výmene "potvrdeniek" o množstve vykonanej práce, prípadne spočítavaniu energie a emergie.

Nový prístup k človeku

Sú ľudia, ktorí sa pri hľadaní ekonomickej cesty neobmedzujú len na opravu praktických prvkov systému, ale dovoľujú si spochybniť aj samotné filozofické jadro kapitalizmu. Porovnávanie a súťaživosť sa v nás od malička pestujú ako žiaduce hodnoty, neskôr nás na hodinách ekonómie odborníci presviedčajú, že sú to prirodzené ľudské vlastnosti (ak nie pudy). Kapitalizmus sa skromne vydáva za "poctivý" systém, ktorý tieto ľudské (aj keď nie najkrajšie) vlastnosti priznáva a pokúša sa dať im prospešnú ekonomickú funkciu. Porovnávanie (učenie sa odpozorovaním) je živočíchom samozrejme vlastné, ale je to len jeden zo spôsobov učenia, sebautvárania, sebarozvoja (extrém, ktorý má vyvažovať druhý pól - hľadanie vlastných, nových ciest) - no spôsob, akým sa používa v ekonomike je úplne iného typu. Darwinistická súťaživosť v podaní živočíchov je v istom rozpore s ľudskosťou, kultivovanosťou a civilizovanosťou. Ekonomická súťaživosť prekračuje možné pozitívne uplatenie a pestuje v ľuďoch potenciál násilia, vojen a machizmu. Nakoniec, i kvantitatívny prístup (ako jeden z možných) prevažuje a vytesňuje ostatné - kvalita sa stáva čímsi abstraktným, neuchopiteľným, dobrým len pre umelcov, filozofov a súkromný denníček.

John Gowdy upozornil, že predpoklady o ľudskom správaní, ktoré my v trhových spoločnostiach považujeme za všeobecné - súťaživosť, ziskuchtivosť, majetníckosť - prípadne javy ako spoločenské hierarchie - nie sú vlastné mnohým lovecko-zberačským kmeňovým spoločenstvám. Tie jestvujú bez nutnosti vodcu, tried, hierarchií a sú orientované na spoluprácu, blízkosť, vzájomnú pomoc. Vďaka pestovaniu vzájomného altruizmu (opak sebectva) predchádzajú konfliktom a nestabilite. Príklady iných kultúr dokazujú, že k tomuto správaniu možno človeka vychovať - tak ako sa v západnej kultúre pestuje sebectvo, súťaživosť a radosť z víťazstva (porážky ostatných). Členovia kmeňa Khoisan v južnej Afrike napríklad praktizujú "urážanie mäsa", kde sa lovec, ktorý prináša korisť stáva obeťou priateľského rituálneho výsmechu a podpichovania, aby sa nestal príliš namysleným a sebeckým. Vtipkovanie je o to intenzívnejšie, o čo väčší prináša úlovok. Mäso sa potom rozdelí rovným dielom celej komunite, kde každý ničim prispeva k blahu ostatných a kde každý (lovec) môže mať šťastie a raz priniesť úlovok. Austrálski domorodci z Groote Eylandt a Bickerton Island zorganizovali celú svoju spoločnosť, spiritualitu a obchod okolo darčekovej ekonomiky, v ktorej sa od každého očakáva, že poskytne všetko zo svojich zdrojov osobe, ktorá ich potrebuje, alebo jej momentálne chýbajú. Samozrejme, kmeňové komunity majú rodinný charakter (aj v západných rodinách panuje iná morálka, než na voľnom trhu), prerozdeľovanie naberá inú pachuť vo veľkých priemyselných spoločnostiach s miliónovými populáciami, kde skôr prebíja všetky rodinné a osobné väzby.

To že krajinu, spoločnosť a ekonomiku možno postaviť aj na hodnotách alternatívnych ku kvantite, rastu a materiálnemu bohatstvu - dokazuje príklad Bhutánu, ktorý namiesto ukazovateľa HDP pracuje s hrubým domácim šťastím (GNH, Gross National Happiness). Jeho štyrmi piliermi sú udržateľný spoločensko-ekonomický rozvoj, zachovanie a propagácia kultúrnych hodnôt, zachovanie prírodného životného prostredia a vytvorenie dobrej správy. Šťastie obyvateľstva (podobne ako HDP merané na hlavu) sa posudzuje v nasledovných kategóriách spokojnosti (blaha, blahobytu, dobra):

Konvenčná ekonomika šťastie definuje úplne inak. Stavia znamienko rovnosti medzi vysokú spotrebu nejakého produktu (a s tým súvisiaci vysoký zisk jeho výrobcu, poskytovateľa) a šťastie (spokojnosť, naplnenie) na základe mechanickej logiky: ľudia kupujú to čo ich robí šťastnými (uspokojuje ich potreby) a teda šťastie je tam, kde sa niečo kupuje vo veľkých množstvách. Paradoxne, Bhután je jedinou krajinou v dvadsiatke najšťastnejšieho obyvateľstva Zeme, ktorá nemá veľmi vysoké HDP. Bhután je však jedinou, ktorá definuje a pracuje s HDŠ. Šťastie, ktoré popisujú ľudia v Západných krajinách (Dánsko, Švédsko, Holandsko, Kanada, USA, Švajčiarsko) môže byť úplne iný pocit, než ten popisovaný v Bhutáne. Štastie je príliš neurčitý pojem, takže je ľahké ho "prepísať" komerčnými sloganmi "šťatie je keď..." Šťastnými sa môžu cítiť aj bohatí, ale prázdni, znudení, vyprahnutí ľudia, ak ich niekto presvedčí o tom, že "sú šťastní, lebo...".

Osobné hľadanie premeny ekonomiky

Cesta zmieru

Spor medzi ľavicou a pravicou, kapitalizmom a socializmom - je pre mnohých z nás už nesmierne únavný. Pred jedným, alebo druhým extrémom by sme dali prednosť stredu, funkčnej zmiešanej ekonomike, alebo úplne inej alternatíve. Časť populácie však konflikt tejto duality neustále rieši, nevidí ich vzájomnú prepojenosť (jedno živí druhé) a čaká, kto z neho vyjde víťazne. Konflikt ktorý nemožno vyhrať (alebo ktorého naťahovanie zbytočne vyčerpáva spoločnosť, ale aj filozofov) možno preklenúť tak, že obe strany pochopia argumentáciu a obavy tej druhej. Je to súťaživosť, dedinský machizmus a detinská zaťatosť - vďaka ktorým je empatia pre mnohých cudzí pojem. V charaktere ekonomiky je ťažké pochopiť, že obeťami vojny sú všetci, že riešením konfliktu nie je víťazstvo jedného a prehra druhého, ale odstránenie predsudkov, mylných predpokladov a vzájomné pochopenie. Cieľom nemusí byť nasilu skrížiť Marxa s Hayekom (nakoľko sú obaja po smrti, prepichnúť sa už nemôžu), ale prinajmenšom vypočuť myšlienky, ktoré obaja reprezentujú. Socializmus a kapitalizmus sú dva súbory požiadaviek a očakávaní, dva pramene strachu, dva typy nespokojnosti - na oba z ktorých funkčná, praktická a pragmatická ekonomika musí odpovedať. Rozvášnení kohúti na oboch stranách sa bijú za svoju pravdu, bez toho aby jej poriadne rozumeli. O to menej rozumejú argumentácii protivníka - už nejde o to "za čo bojujú", podstatné je biť sa, vzrušenie, testosterón, adrenalín, vštepená povinnosť vyhrať (aby neboli ponížení, pretože porazený sa má cítiť ponížene).

Mestská vyššia stredná trieda (úradníci, ekonómovia, programátori, dizajnéri, pracovníci rôznych "nezávislých" nadácií, novinári,...) si veľmi rýchlo zvykla na zvýšené príjmy a s tým súvisejúci životný štýl (business center - shopping park - multiplex - aquapark - ples - party - raut), na pohodlie dizajnovaných bytíkov, bezpečie za kamennými múrmi satelitných mestečiek, individuálnu dopravu na štvorkolesových obrnených pevnostiach. Tento životný štandard nenazývajú luxusom, ale pokladajú ho za zaslúženú samozrejmosť. Čosi čo je právom ich, nikdy sa to nemôže zmeniť a nik im to nesmie vziať. Slová začínajúce na soc- im vyvolávajú husiu kožu. Rozumejú im čisto v heslovitej (zjednodušenej) podobe, ktorá odráža procesy (komunikáciu, vyjadrovanie) na ich pracovnom mieste, ale aj stručný - jasný - heslovitý životný štýl: "socializmus = znárodňovanie", "sociálny štát = daň, ktorá je legalizovanou krádežou", "societa = vnucovanie čo má človek chcieť, robiť a kupovať". Skupinu nakoniec završujú sociálne odkázaní (darmožráči, lenivci a smrdiaci bezdomovci) a "socky" (teda šľapky, príživníci a úbožiaci). Prvotný strach stelesňuje teda štát, politická strana, alebo inšitúcie, ktorí ich chcú obrať o ich peniaze. Peniaze, ktoré si zarobili tvrdou prácou (osemhodinovým brúzdaním na internete), snažením, svojim talentom.

K tomuto strachu sa pridáva historická skúsenosť v krajinách bývalého socialistického bloku - vyvlastňovanie (znárodňovanie) súkromného majetku rodičov, médiá vysielajúce len propagandu diktatúry, odňaté právo voliť si sojich zástupcov. Človek pripravený o slobodu a tým pádom aj o zodpovednosť za svoje konanie. Chaos, strata hodnôt, bezútešnosť, bezprízornosť, bez budúcnosti. Tí, ktorí sa odvážia postúpiť od hesiel aspoň k osobnej skúsenosti vidia pohodlie náruče štátu, ktoré ubíja v človeku motiváciu pracovať, zlepšovať (sa), vymýšľať nové veci. Chýba prirodzená dravosť, súťaž ktorá by zaručovala kvalitnejšie produkty, možnosť vyniknúť ak má človek zvláštne nadanie, alebo je usilovnejší než okolitý priemer.

Nemožno zabudnúť ani na racionálno presahujúce vnímanie socialistickej reality - zmyslami a pocitmi. V tomto pohľade je obľúbeným prídavným menom "šedá", priemerná, kde krikľavé farby sprevádzajú len povinné slogany, prehliadky a tribúnové prejavy. Človek obýva priestor betónových sídlisk, panelákov, alebo radové zástavby - splýva s nimi, tak ako splýva s davom. Jednotlivec nemá sám o sebe hodnotu, jeho zmysel sa zjavuje len v rámci súkolia spoločenstva. Umenie prestáva byť sebavyjadrením, zaznamenaním osobného príbehu, slúži len na podporu ideológie, na formovanie masy. Ako čerešnička na torte, celý bizarná kolekcia socialistických pojmov a skratiek - NV, VB, ZNB, ŠTB, ÚVKSČ, triedny boj, vykorisťovanie, imperializmus, sabotéri, diverzanti, marxizmus-leninizmus. Ohovárať dnes kapitalizmus, spochybňovať vládu demokratickej väčšiny sa nepatrí rovnako, ako zavrhovať socializmus, alebo vedúcu úlohu jedinej strany. Oba systémy predstavujú establishment (zavedený poriadok, zákon, inštitúcie, vládu), ktorý možno mierne korigovať, no so zavedenými poistkami proti strhnutiu celého systému.

Kritika kapitalizmu neznamená automatické prijatie socializmu. V živote nie sme obmedzení len na dve možnosti. Pokus presvedčiť nás o zjednodušenom koncepte sveta (červený, alebo modrý) je klam(stv)om, ktorého sa dopúšťajú a ktorému podliehajú obe strany. Tak ako odpovedať na obavy, treba priznať aj čiastkové pravdy, ktorými zástancovia kapitalizmu disponujú:

Socialistickú distópiu však zrkadlí kapitalistická realita, ktorej sa mnohé kritizované javy nevyhýbajú. Kapitalistické súkromné vlastníctvo môžeme rovnako vnímať ako vyvlastnenie - najmä ak hovoríme o prírodných statkoch, pôde, územiach, ktoré človek nevytvoril a je teda prirodzeným právom každého čerpať z nich. Súkromný statok možno takisto zničiť, bez toho aby z neho mala úžitok čo i len lokálna komunita. Oplotenie kusu zeme s tabuľkou "súkromný pozemok" môže budiť rovnaký pocit krivdy, ako vyvlastnenie. Transformačný proces privatizácie, najmä v prípade podnikov vytvorených ako spoločné dielo, je prinajmenšom tak nespravodlivý, ako znárodnenie vlastného diela. Kým socialistické výrobky sa tvorili so zámerom trvácnosti (a morálne rýchlo zastarávali), kapitalistické sú umelo netrvácne, takisto nekvalitné (svojsky poňaté znižovanie nákladov), predražené (zvyšovanie zisku umelými maržami), naviac preplnené zbytočnými funkciami a často sa líšia len pestrými obalmi (unifikácia).

Reklama si nezadá s propagandou. Prorežimná osveta socializmu a kapitalizmu je neraz podobne "výchovne" smiešna. Máme právo voliť si z uzavretého klubu politických strán, ktoré ponúkajú heslovité všeobecné programy, sľubujú všetko len nie pragmatickú politiku a nakoniec aj tak vykonávajú vôľu elít a napĺňajú záujmy lobby. Sloboda slova je už len pekným vtipom - pretože jej skutočný rozmer sa prejavuje v situáciách a vzťahoch, kde sa človek dostáva do konfrontácie s mocou. Kým v socializme je to štátny byrokratický aparát, strana, silové zložky - v kapitalizme plynie moc z peňazí a konfrontácia sa presúva medzi zamestnanca a zamestnávateľa, chudobného a bohatého. V stave permanentnej nezamestnanosti, nahraditeľnosti a nutnosti prežiť - nie je možné prejaviť svoj názor na pracovisku. Stav umlčanosti, (auto)cenzúry, sa nijako nemení. "Nútená práca" na mieste, ktoré človeku určí socialistický štát - je porovnateľná s nutnosťou prežiť a pracovať tam kde je na kapitalistickom trhu práce voľno a za takých podmienok, aké určí zamestnávateľ. Motivácia pracovať "na štátnom" je podobná, ako motivácia (a zodpovednosť) k práci "na cudzom" - v súkromnom podniku.

Nakoniec - absolútny individualizmus je rovnako nebezpečný extrém, ako absolútny kolektivizmus. Kým kolektivizmus pretvára ľudí na mravce pôsobením zhora, individualizmus rozkladá spoločnosť pri základoch. Byť poslušným mravcom, alebo sebeckou šelmou, či nenásytnou kobylkou? V oboch prípadoch je človek degradovaný na zviera. V oboch prípadoch sa však zároveň vyníma z ekosystému, ktorý ničí nezastaviteľnou ideológiou pokroku, rozpínania a rastu. Kapitalizmus je rovnako uzatvorený do svojho pojmového sveta - zamestnanec, zamestnávateľ, manažment, akcionári, CEO, produkcia, efektivita, mobilita, flexibilita, investície, investori, HDP, úroková miera, hypotéky, pracovný trh - charakteristického odľudštenou realitou.

Socializmus aj kapitalizmus sú si veľmi podobné systémy - možno práve preto, že jeden sa definuje (a vyhraňuje) voči druhému. Keby nebolo kapitalizmu, nebolo by ani socializmu. Oba sú svorne sústredené na výrobu a spotrebu, rozdelenie materiálneho bohastva a matematické kalkulácie vôbec - čím neraz zatieňujú a narúšajú ľudské hodnoty. Oba predstavujú ideály, ktoré je možné naplniť len za istých predpokladov, ktoré v realite často neplatia. Oba sú systémami pre dokonalého človeka - akýsi ekonomicko-výpočtový, alebo mravčio-pracujúci stroj. Kým socializmus ignoruje, alebo doslova anuluje chamtivosť - kapitalizmus sa tvári, že ju zamestnáva a tvorí z nej úžitok. Popri chamtivosti sa socializmu darí kosiť aj ľudskú výnimočnosť, kým kapitalizmus ju až preceňuje a neraz pod ňu zahrnie aj veľmi sporné "schopnosti". Debata o tom, či je lepším hospodárom štát, alebo súkromník - je v praktickej realite absurdná. Nadnárodné korporácie často vykazujú väčšie možnosti, ktoré možno označiť ako moc, než národné štáty. Vnútorné usporiadanie každej súkromnej firmy je hierarchické a totalitné (majiteľ, manažment, zamestnanci) - je úplne jedno, že štátne zriadenie je demokracia, ak v každodennom živote plní len dekoratívnu úlohu. V plánovanom hospodárstve "hrabú" byrokrati, v trhovom zasa majitelia firiem.

Kľúčom k vysvetleniu osudového nedorozumenia je neporozumenie pojmov jednotlivec a spoločnosť. Najmä spoločnosť je niečo, do čoho sa človek narodí - je doslova podhodený inštitúciám, normám, morálke - a buď sa prispôsobí, alebo až do vyčerpania síl rebeluje. Zmysel spoločnosti človek pochopí, keď ju má možnosť od základu utvárať - aspoň v simulácii. Absolútne slobodný a nezávislý človek predstavuje pravekého lovca-zberača, ktorý ráno vstane, zhotoví si vlastné obydlie, zoženie drevo na oheň, usústruží a vytesá vlastné nástroje, uloví (nazbiera) si jedlo, pripraví a uvarí ho, zje, zbaví sa odpadu, popri tom si zabezpečuje ochranu pred vonkajším svetom a zároveň aj zábavu tvorí sám pre seba ako jediného diváka. Spoločnosť je priestor, ktorý umožnil čiastočnú špecializáciu, výmenu a vďaka spoločným príspevkom aj vytvorenie diel, nástrojov a vymožeností, ktoré by sám nikdy nebol schopný dosiahnúť. Vytvoriť dedinu, postaviť hradisko, zoskupiť a vytrénovať armádu, vybudovať mestá s dopravou, energetickými rozvodmi, nemocnicami, školami - možno len spoluprácou.

Aj panelák je len pokus o spoločné vytvorenie dostupného prístrešia pre tých, ktorí by si postaviť vlastný rodinný dom nemohli. A diela vytvorené spoluprácou sú prirodzene majetkom všetkých, ktorí ich vytvorili. Zostáva vyriešiť problém čiernych pasažierov (ktorí využívajú služby systému, ale neprispievajú k jedho chodu), nikto usilovný predsa nechce zo seba nechať robiť ťažného somára. Popri tom vyriešiť dilemu, prečo by talentovaní mali prispievať, pomáhať, alebo nechať užívať produkt svojich schopností - tými menej obdarenými. Talent je vec, ktorú možno rozvíjať, ale predpoklady preň sú človeku dané. Za svoju prvotnú inteligenciu, rodinu, chute - človek nemôže. Je zmysluplné budovať systém, ktorý ju odmeňuje? Je jediným odôvodnením prečo niečo zdieľať to, že z toho bude mať aj talentovaný prospech? Odpovede na tieto otázky nie sú vôbec jednoznačné a jasné.

Spoločné a osobné treba konečne zdravým spôsobom odlíšiť. Nikto nemá rád, keď mu niekto druhý, prípadne neosobná spoločnosť, štát, čosi vnucuje. Niekedy prekračuje jeho vkus, niekedy bytostné danosti (inteligencia, sexualita, povaha). Osobná sloboda vohnaná do krajností však môže prekročiť hranice slobody druhého človeka. Jediným oprávneným obmedzením je teda to z príslovia: "moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhých". Je to akýsi spoločenský minimalizmus, ktorý sa ale väčšine doterajších systémov nepodarilo dosiahnuť, pretože nad ním neuvažovali - namiesto toho vychádzali z konkrétnych pravidiel tej-ktorej ideológie a náboženstva. Spoločnosť si musí uvedomiť, ktoré záležitosti jednotlivca sa jej netýkajú a takisto jednotlivci pochopiť, že to, čo sa niekedy javí ako vec vkusu (čo si kúpim, kam pôjdem, aké prostriedky použijem) môže mať dopad aj na druhých. Neekologická spotreba, nadspotreba, plytvanie, zbytočná individuálna doprava, prevažovanie komercie - môže v konečných dôsledkoch presiahnúť osobnú sféru. Tam kde kričíme, že nám spoločnosť vnucuje svoj vkus, môžeme na druhej strane pretláčať svoj vkus na úkor ostaných. Kapitalizmus nie je len anti-socialistickým systémom - často sa stáva asociálnym - likviduje súdržnosť v spoločnosti a vychováva asociálnych jedincov.

Od nikoho nemôžeme očakávať, že bude s nadšením platiť na druhých ľudí (najmä na lenivcov a príživníkov), deliť sa s nimi o svoje vlastné zarobené hodnoty. No takisto je nutné uvedomiť si, že všetko "vlastné", "vlastnými silami vytvorené", je v súčasnom svete zapustené do kontextu spoločnosti. V rámci veľkej ekonomiky nemožno povedať, čo je moje a čo som dosiahol sám. Na všetkom sa priamo aj nepriamo podieľajú druhí ľudia. A hoci je po ruke všetkovysvetľujúce tvrdenie "veď každý je za to platený" - tu tkvie kameň úrazu - sú zaplatení náležito k podielu na vytvorení diela? Plat je len medzistupeň, peniaze prostredník, vďaka ktorému sa uľahčuje výmena rôznych tovarov a služieb. Nič nemení na fakte, že bez spolupráce by nebolo možné vymieňať také produkty, aké si vychutnávame dnes.

Podobne, je absurdné, ak marxisti ignorujú úžitkovú a subjektívnu hodnotu vecí - a ekonomickí liberáli v duchu marginálnej utility ignorujú množstvo práce a času venovanej tvorbe diela. Znova - machisti sa môžu prieť, či má pravdu teória hodnoty na základe práce (darcovská) alebo teória subjektívnych hodnôt (prijímateľská). je to ako pýtať sa, či má pravdu noc alebo deň. Vyhrajú sily svetla, alebo temna? V polárnom svete je otázka sama nezmysel - tak ako koncept "kto vyhrá", "kto má pravdu". Obe strany, obe teórie, oba prístupy - popisujú dva právoplatné aspekty jednej veci. Aj Zem má dve tváre - tú osvetlenú, ktorá koná - a tú, ktorá odpočíva. Keď sa vyrobí nejaká vec, má istú subjektívnu hodnotu pre spotrebiteľa (koľko je ochotný dať), ale stále zaváži aj koľko stála jej výroba (za koľko je výrobca ochotný predať). Nič nové pod slnkom - len dopyt a ponuka. Ignoráciou hodnoty práce ako by sme ignorovali ponuku.

"Vyvlastňovanie" v podobe daní budí nevôľu, hoci to je konečný korekčný mechanizmus, ešte predtým, než človek dostane "svoje peniaze". Problém je, že človek vidí do tohto systému, vidí akúsi čiastku pred zdanením a už túto pokladá za svoju - "to je to čo zarobil". Daň vníma ako krádež zo svojej výplaty. Nerozumie, že nezdanený základ je hodnota, ktorá kombinuje osobné dielo s príspevkami štátu, ktoré mu dielo pomohli vytvoriť - bezpečnosť vďaka štátnej armáde a polícii, zdravie vďaka zdravotnej službe, verejná doprava, cesty a iné komunikácie, informácie verejnoprávnych médií, kultúra, volebný mechanizmus. Bez týchto štátnych služieb by jeho dielo (tak pohodlne) nevzniklo. Súkromný majetok je to, čo človek vytvorí sám - to čo vytvorí v spolupráci s druhými (aj anonymnými mechanizmami daň-štát-verejná služba) je spoločným majetkom. Pochopiť zmysel spojenia "spoločné dielo" je absolútnym nevyhnutným základom pre výstavbu akejkoľvek ekonomiky. Nezávislosť, tak ako sa predáva v kapitalizme (takmer marketingový produkt), je ilúziou. Žijeme v systéme zložitých medziprepojení, jeden na druhom závisíme. Hviezdnosť nie je na mieste.

Problém propagandy sa netýka len socializmu. Propaganda je cudzie slovo, ktoré vnímame skôr cez naučenú emocionálnu kvalitu strachu - je to "čosi zlé" - než by sme mu naozaj rozumeli. Propaganda je neutrálne konanie, ktoré vedie k zmene uvažovania, nazerania na vec, v konečnom dôsledku zmene hodnôt a konania. je to výchova s využitím informačných prostriedkov (médií). Tá skupina, ktorá s nejakou konkrétnou výchovou súhlasí ju nazýva osveta, odporcovia zasa propaganda. Výchova môže viesť k nesebectvu, nesúťaživosti, nenásiliu - v slovníku a štruktúre toho ktorého systému. Kam zaradiť napríklad reklamu a marketing, ktorých jazyk a metodika neraz prekonáva aj tú najabsurdnejšiu propagandu totalitných režimov? Tvári sa síce neutrálne (nie je to osveta, ktorá by nás vystríhala pred nežiadúcou spotrebou alkoholu, cigariet, drôg, benzínu, surovín), takmer ako informácie o tom "čo kto ponúka na trhu", ale spôsobom akým vyvoláva nutnosť mať, kupovať a spotrebovať (aj mnoho zbytočných a dosiaľ nepotrebovaných vecí) je výchovný - je to pozmeňovanie správania. Svojským druhom propagandy je potom výchova k čiernobielemu (červenomodrému) videniu sveta. Mestká pravicová inteligencia si niekoho doberá: "problém socializmu je, že mu raz dôjdu peniaze cudzích ľudí". "Peniaze cudzích ľudí", resp. "moje peniaze" sú pojmy vôbec nie tak jednoznačné, akými by chceli byť. Týmto vtipom by chceli odpovedať na kritiku kapitalizmu, ale striafajú sa pritom len do socializmu, takže pre mnohých kritikov úplne mimo. Viera len v dve možnosti (dnešný pakapitalizmus, alebo minulý totalitný pseudosocialistický systém) je takisto len výsledkom propagandy, pozmeneného (scrkvnutého) myslenia.

Kapitalizmus a socializmus sú dva ideologické extrémy. V mnohých bodoch sa vo svojom absolútne stretávajú (v zakrivenom vesmíre sa z priamky stáva kruh). Oba sme si vyskúšali, s ich pozitívami aj negatívami, ktoré majú často dvojsečný charakter. V príbehu ľudstva predstavujú dve rôzne potreby, ktoré je nutné vypočuť a odpovedať na ne. Áno, všetkým.

Cesta opráv

Podujať sa na ňu môžeme z ktoréhokoľvek východzieho systému. Ranný kapitalizmus budil nespokojnosť a tak stvoril myšlienku (vo svojom videní monštrum) socializmu. Reálny socializmus bol pre časť spoločnosti neprijateľný a tak sa dožadovala "socializmu s ľudskou tvárou". Namiesto toho dostali mnohé krajiny v jednom balíčku so slobodou i neoliberalizmus. Ironicky sa začína spomínať "kapitalizmus s ľudskou tvárou". Friedriech von Hayek by korporátnu súčanosť pravdepodobne nenazval kapitalizmom. Niekedy je ťažko povedať, či vôbec možno hovoriť o zmiešanej ekonomike - lebo miestami sa zdá, že nekombinuje výhody, ale skôr nevýhody oboch systémov. Nepomenujme teda realitu zatiaľ nijako - všímajme si jej prvky a pokúsme sa nájsť tie, ktoré sú pre zmysluplné spolužitie v spoločenstve nemysliteľné.

Vlastníctvo: Po všetkých neúspešných pokusoch ľudstva s rôznymi účelovými formami vlastníctva (feudálne, úplne spoločné, úplne súkromné) by sme nakoniec mohli dospieť k prirodzeným definíciam. Takým, ktoré nebudú podkopávať súdržnosť spoločnosti, nebudú budiť zbytočnú nevôľu a podozrenia. Osobné a súkromné vlastníctvo je možné len do tej miery a v tom prípade, ak človek dielo vytvoril výlučne vlastnou činnosťou. Môže to byť remeselný výrobok, prípadne obrobené pole (vlastní sa tu však vykonaná práca a investícia, nie samotná zem). Produkt toho, na čom sa podieľa skupina ľudí (stavba, výroba v továrni), je v prirodzenom práve vlastníctvo všetkých zúčasnených. Nie len jednej osoby (majiteľ továrne), no takisto nie celého štátu. Spoločnou záležitosťou (s právom vyjadrenia sa a konania) sa stáva to, čo vo svojom dosahu ovplyvňuje všetkých, napr. znečistenie.

Tretím konceptom je nevlastníctvo, alebo nulové vlastníctvo, ktoré sa vzťahuje na všetko, čo človek nevytvoril. Líši sa pritom od klasického ponímania "príroda patrí všetkým" - posunom k "príroda nepatrí nikomu". Nie je možné vlastniť pôdu, kus mora, alebo prírodný zdroj (a odopierať prístup k nemu druhým), pokiaľ sa človek nepodieľal na jeho vytvorení (a nie len stavbou ťažobného zariadenia) - no takisto nie je možné zneužívať prírodný zdroj a zničiť ho, tak ako to popisuje "tragédia spoločných statkov". Nevlastníctvo je ponímanie, ktoré sa blíži k súkromnému vlastníctvu treťou osobou. Má vzbudzovať rešpekt - "nie je to tvoje, nenič to". Každý typ vlastníctva vyžaduje potrebnú výchovu. K náležitému správaniu sa v spoločnosti so spoločným majetkom musel socialistický systém od ranného veku človeka formovať - tak ako kapitalizmus od prvého stupňa škôl vštepuje rešpekt k nedotknuteľnosti vlastníctva súkromného. Proti iným typom sa zástancovia súkromného vlastníctva ohradzujú i nutnosťou strážiť a ochraňovať vyčerpateľné statky (pasienok, les, rybník) - osobnú iniciatívu v tomto ohľade považujú za najlepšiu. No prenajať si horára, alebo bezpečnostnú službu môže tak štát, ako obec, či súkromník - v prípade spoločného príspevku celej komunity sú tieto náklady ešte nižšie. A to, či ostatní budú rešpektovať majetkové usporiadanie je potom rovnaký "problém" v prípade hocakej definície vlastníka.

Zásluha: V duchu definície vlastníctva je nutné nahradiť súčasnú definíciu súkromného podniku, ktorý zamestnávateľ vlastní, poberá z neho zisk a rozhoduje o jeho vývoji - a zamestnanci len poberajú mzdu - mutualistickým konceptom: družstvom (kooperatívom). Spoločná práca, spoločné dielo nevyhnutne vedie k spoločnému vlastníctvu zamestnancami (pracovníkmi). Meritokracia nás nabáda k odmeňovaniu nadanejších, šikovnejších a usilovnejších - v zmysle motivácie je tento spôsob potrebný, aby nedochádzalo k javu čiernych pasažierov. Zásluha sa však nesmie preceňovať, ani sa nemôže oceňovať pasívny spôsob ne-činnosti - zarábanie vlastníctvom. V konečnom dôsledku, aj spravodlivá meritokracia vedie k majetkovým nepomerom a nebezpečiu sústredenia moci.

Bude tak možno potrebné stanoviť ohraničenie dosiahnuteľných rozdielov bohatstva, ktoré je možné vytvoriť v rámci spoločnosti - hoci sa to jednotlivcom nemusí páčiť (chcem pracovať viac a zarobiť viac), prospieva to spoločnému cieľu: rovnomernému rozdeleniu moci. Ak vylúčime pasívne spôsoby zarábania, rozdiely, ktoré môžu dosiahnúť jednotlivci v úsilí nie sú až tak priepastné - limity času, ľudského tela a mysle sú veľmi podobné. V prípade rozdielu talentu, treba si uvedomiť, že človek nie je jeho tvorcom, dostávame ho do daru - a preto ním vytvorené rozdiely v bohatstve (skôr než bohatstvo samo) vždy možno spochybniť. Meritkoraciu musí vyvažovať ľudskosť, súcit, altruizmus - či už v rámci hodnotového systému, alebo z pohľadu obchodníka: súdržnosť v spoločnosti, zmier, malá miera nenávistnej závisti - prospievajú aj bohatému jednotlivcovi. V prípade šikovnosti je treba vylúčiť sporné spôsoby obohatenia sa (klamstvom a jeho variácimi - polopravdy, framing, zneužitie dôverčivosti a hlúposti), teda bohatnutie na úkor.

Činnosť: Vyrábať pridanú hodnotu je možné len aktívnou činnosťou - fyzickou alebo psychickou prácou. Je nemysliteľné, aby vec získala pridanú hodnotu púhym vlastnením a plynutím času. Priniesť do banky 1000 eur a odniesť si po určitom čase (napríklad rok) 1050 je úplne absurdná myšlienka. Úroky síce môžu pomáhať prakticky vykryť infláciu, tá ale vzniká zavedením úrokov. Začarovaný kruh, ktorý si vynucuje rast a nerešpektuje fyziku. Získané peniaze (ktoré možno vymeniť za výrobky a služby iných ľudí) sa musia odniekiaľ vziať. Peniaze dnes predstavujú dlh, prísľub budúcej činnosti, niekto vykoná prácu. Ako môže človek púhym čakaním (ponechaním peňazí v banke) získať prísľub, že niekto iný v ekonomike vyrobí hodnotu získaného úroku? Ako môže banka sľúbiť niekomu úrok (hodnotu navyše), čo prakticky znamená "niekto niekde neskôr odpracuje a vytvorí túto hodnotu"? Pasívne zarábanie peňazí vlastníctvom - poberanie úroku, zisku z investície, tantiémov, rentiérstvo - sú odmeny za vymyslené ekonomické pseudočinnosti, ktoré nemajú oporu vo fyzike, logike, alebo prirodzenom práve.

Dobrovoľnosť: Podmienkou konania činnosti, či už samostatnej, alebo spolupráce, je dobrovoľná účasť. Podieľať sa na spoločnosti nemožno z donútenia (jednotlivec nie je vlastníctvom spoločnosti). Je to práve osobná iniciatíva, ktorá vedie k vytvoreniu zoskupenia ľudí, s nejakým cieľom. Tomuto predpokladu neodporuje len "prideľovanie práce štátom" v totalitných spoločnostiach, ale nepriamo aj inflačný systém v kapitalizme. Tvorba peňazí z ničoho - v rámci bankovníctva neúplných rezerv a opakovaného požičiavania - si vynucuje budúcu prácu, vytvorenie hodnoty, ktorá ešte v ekonomike neexistuje. S peniazmi sa tvorí cudzí dlh, ktorý niekto bude musieť neskôr vyrobiť. Nutnosť nekonečného rastu je v rozpore s princípom dobrovoľnosti. Akékoľvek nutnosti narúšajú fungovanie mechanizmu voľného trhu - nutnosť prežiť prevtelená v nutnosť nakúpiť (strategické podniky, energie, základné potraviny), alebo nutnosť mať prácu - ktoré v kombinácii s permanentnou nezamestnanosťou stavajú uchádzačov o prácu do nerovnoprávnej pozície so zamestnávateľmi. Tu sa končí diskusia o pracovných podmienkách, či slobode slova (zamestnanec-zamestnávateľ). Tvorba fiktívnych peňazí spôsobuje infláciu a stratu hodnoty - peniaze nemožno odložiť a využiť ich v čase potreby - človek je nútený takmer k okamžitej spotrebe (zbaviť sa peňazí), jeho nákup teda nie je dobrovoľný.

Konkurencia: Aby sme sa vyhli problému nutnosti a vydierania, nemôžeme zaviesť súkromné podnikanie (s motiváciou osobného zisku) tam, kde podnik zabezpečuje prežitie človeka. Strategické podniky (energetika, voda, poľnohospodárstvo) a odvetvia, ktoré pre svoju náročnosť vytvárajú prirodzené monopoly - je nutné spoluvlastniť komunitou, ktorá vďaka ich činnosti prežíva. Sú i priemyselné odvetvia, kde sa podnikateľský zámer dostáva do priameho rozporu s motiváciou ziskom. V prípade farmaceutického priemyslu, väčšie zisky vznikajú v rámci chorej populácie. Aby si podnikateľ zabezpečil stály, alebo rastúci príjem, zdravie zákazníkov nemôže byť jeho priorita. Podobne zbrojársky priemysel vyžaduje na svoju činnosť konflikty a vojny - pokiaľ má prežiť, nemôže podporovať mierové spolunažívanie - pokiaľ ho nevlastní štát ako nevyhnutnú zábezpeku (len pre časy núdze). V konečnom dôsledku, mnoho ďalších odvetví žije z neuspokojených potrieb, nepohodlia a pocitu strachu zákazníkov. Súkromné podnikanie v atmosfére pokoja, spokojnosti a harmónie stráca často zmysel.

Kvalita: Konkurencia firiem a hospodárska súťaž by mali viesť k nižšej cene a vyššej kvalite výrobkov. Súťaž o zákazníka neustálou inováciou produktu. Realita kartelových dohôd medzi firmami, zabudovaného zastarávania a vynucovania si spotreby aj inovácie - túto teoretickú prospešnosť nepotvrdzujú. Popri rôznych typoch nútenia, meranie kvality predstavuje ďalšiu jednostranne uchopenú problematiku. Pokrok sa chápe ako pozitívna, nie neutrálna hodnota. Ignorujú sa situácie, keď pokrok v jednej oblasti, vyvoláva nežiadúce efekty v inej (odľudštenosť, zhoršenie zdravia, stres, neschopnosť komunikovať, prázdno), ktorá je často mimo ekonomickú sféru záujmu, alebo vytvára príležitosť pre pochybné podnikanie (priživovanie sa farmácie, psychologického poradenstva, komerčnej tvorby na únave zo života vo vybudenej ekonomike). Pracovať vysokým tempom, aby sme zarobili na lieky, rekreáciu a regeneráciu zo záťaže, ktoré na nás kladie vysoké tempo práce, aby sme si zarobili na lieky... je klasický začarovaný kruh, ktoré odhaľuje ekonomickú činnosť ako absurdnú. I všeobecne možno povedať, že ekonomické problémy nemožno riešiť tvorbou nových (ako sa to darí jednostranne pravicovým a ľavicovým teóriám).

Súťaživosť: Výchova k súťaživosti, oceňovaniu vymysleného konceptu víťazstva a umelé vyvolávanie pocitu nešťastia z konceptu porážky - mení charakter človeka na konfliktný, potláča jeho schopnosti spolupráce, narúša harmonické spolunažívanie, priateľstvo, nehu, láskavosť aj otvorenú sexualitu. Súťaživosť sa prenáša do medziľudských vzťahov, kde nemá miesto a jej dôsledky sú spravidla negatívne. Tento koncept, hoci darwinistický a zdanlivo prirodzený (prežitie schopnejších) je v rozpore s univerzálnymi definíciami ľudskosti (súcit, nesebecký záujem o druhého, potreba druhého, vzťahov, harmonickej atmosféry, potreba spoluzažívania života, zdieľanie zážitkov). Je nutné ho nahradiť výchovou k prirodzeným postupom: zámer - kroky - výsledok, kde úspech predstavuje naplnenie pôvodného zámeru, resp. iného, ktorý sa cestou uskutočňovania ukázal byť ako žiaducejší, prípadne i dosiahnutie poznania, bohatstva, alebo iných hodnôt (bez nutnosti uskutočniť pôvodný zámer). Uspieť v živote neznamná vyhrať a poraziť ostatných, nemožno ho definovať na úkor druhých. Úspech je naplnenie zmyslu, sebarealizácia, uskutočnenie predsavzatí, dosiahnutie poznania, osobná spokojnosť.

Poctivosť: Hoci je požičiavanie prirodzeným javom a prejavom solidarity, predstavuje zároveň nerovnoprávny vzťah medzi tým kto potrebuje (niečo mu chýba) a tým kto ponúka (požičiava). Vystupuje tu znova nutnosť, niekedy priamo núdza, ktorá umožňuje zneužitie tejto situácie a diktovanie neprimeraných podmienok. Kým v "susedskom požičiavaní" bolo zvykom, že dlžník sám priniesol drobnú pozornosť, prípadne si veriteľ započítal len stratu, ktorá mu bola spôsobená tým, že sa na určitý čas musel vzdať svojho vlastníctva (nemohol ho využívať), ak táto strata vôbec vznikla - v ekonomike a bankovom systéme úrok predstavuje peniaze, ktoré nielen že ešte neexistujú, ale v rámci daného objemu peňazí ich ani nemožno splatiť. Tento stav je však v rámci ekonomiky zastretý a nediskutuje sa o ňom. Obchod si však ako nutnú podmienku vyžaduje transparentnosť. Férovosť prístupu nedovoľuje život na úkor (získavanie za cenu straty niekoho iného), ani život na dlh (míňanie hodnoty, ktorú sme ešte nezarobili a ktorú možno ani nebudeme nikdy schopní splatiť - čím prenášame dlh na iných - na štát - alebo na budúce generácie).

Hodnota: Zásadným rozpor medzi rôznymi ekonomickými smermi je už len samotné definovanie hodnoty - toho čo sa všeobecne považuje za cenné, toho čo sa vymieňa a o čo sa ľudia vo svojej činnosti snažia. Náboženstvo aj ekonómia nám dali niekoľko hodnotových systémov. Hodnota subjektívna (sentimentálna), hodnota intrinzická (obsiahnuta vo veci), hodnota historická, hodnota výmenná. Najviac popisovaný spor je medzi hodnotou práce (vydanej energie, času), ktorá bola nutná na vytvorenie predmetu - teda darcovský typ hodnoty - a pridanou hodnotou, ktorú vec bude predstavovať pre príjemcu, o čo sa zvýši jeho bohatstvo, kvalita života, spokojnosť po kúpe ďalšieho kusu toho-ktorého výrobku. Je zrejmé a vysoko pravdepodobné, že pre oboch predstavuje predmet výmeny úplne inú hodnotu, najmä ak sa má vyčísliť v spoločnom platidle. Socializmus a kapitalizmus ignorovali jeden, alebo druhý typ hodnoty - hodnotu práce, alebo užitočnosť jej výsledku - čím vyvolávali pocit nespravodlivosti. Od tejto jednostrannosti musíme postúpiť k systému, ktorý bude rešpektovať rôzne poňatia hodnoty a počas výmeny ich bude schopný kombinovať.

Cesta stredu - rovnovaha (šedá zóna, harmónia, kompromis, konsenzus, Šalamún):

Nedostatok poňatia o prirodzenej polarite sveta v západnej kultúre spôsobuje pričasté experimentovanie s extrémizmom. Nenájdenie prirodzeného stredu, uprednostňovanie jedného a potláčanie druhého (dobro a zlo - ako kresťanské, či zoroastriánske dedičstvo) paradoxne nevedie k dobrému stavu (pokojný súlad). Korene problémov, alebo obmedzení, ktoré nám spôsobuje súťaživé uvažovanie môžeme takisto hľadať tu - v presvedčení, že niečo musí vyhrať nad niečím iným, ktoré sa tak stáva porazeným. To čo spoločenstvo uctieva sa dosahuje a udržiava metódami (alebo dosahuje za cenu) - toho druhého, zaznávaného. Opačný pól sa vracia v podobe tieňa, podobne ako v hlbinnej psychológii. Aj súboj kapitalizmu a socializmu v 20. storočí môžeme vnímať ako achetypálny - v oboch prípadoch spoločnosť nevypočula časť potrieb ľudí, čo vyústilo v dve extrémne polohy, ktoré spolu súperili, šírili sa, zbrojili a v niektorých momentoch priviedli Zem na pokraj jadrového konfliktu.

Svet po studenej vojne naopak splynul v jednotnú globalizovanú zmiešanú ekonomiku. Kapitalizmus sa však stále považuje za víťaza veľkej ideologickej vojny - čím sa uchyľujeme k extrému, ktorý ma potenciál vyvolávať ducha svojho protikladu, spoločenské konflikty s dôrazom na sociálne cítenie. Spory, ktorým sme sa už mohli prezieravo vyhnúť a zaoberať sa niečim pokročilejším, ak by sme si počas veľkého systémového zlomu (1989-1991) uvedomili, že čiastočná pravda bola na oboch stranách, tak ako prospešné prvky spoločenského a ekonomického usporiadania. Východ a Západ sa mohli učiť jeden od druhého, namiesto toho Východ padol na kolená a prosil Západ "ukážte nám, ako sa to má robiť".

Dnešný svet máta strach z nedostatku žánrovej čistoty. Európske strany tiahnu kamsi do stredu ľavopravého spektra, čo mnohých ich členov desí a politologických akademikov poburuje. Obávajú sa straty jasne čiernobieleho (červenomodrého) sveta, nebodaj príchodu nových farieb. Ľavica si uvedomila nutnosť zapustenia sociálnej demokracie do kapitalizmu a teda prevzala i jeho prvky a jazyk. Rast HDP, efektivita, výkonnosť, súťaž, konkurencia, zisk a bohatnutie prestali byť pre ňu cudzími slovami. Pravica zasa pochopila nutnosť (aspoň naoko) prejavovať sociálne cítenie, hovoriť o spoločenskej súdržnosti, či umožniť štátu regulovať finančný trh utrhnutý z reťaze. Dozrievanie do stredu by sa dalo považovať za akýsi znak dospelosti (politiky), hoci v tom mladá duša vidí stratu ideálov a skeptik zasa predstieranie v snahe získať voličov zo všetkých strán spektra. To, že ľavica nie je dostatočne červená a pravica dostatočne modrá je filozofický pseudoproblém.

Skutočným sa stáva pre jednoduchého voliča, ktorý stráca schopnosť orientácie. Všetci sú voľajakí rovnakí, všetci chcú to isté (naše dobro), všetci si aj tak robia čo chcú a neplnia sľuby. Výsledná politika aj tak musí byť pragmatická a teda chvíľami nepopulárna pre obe strany. Pretvárka s jediným politickým cieľom: dobre nahrabať pre seba, svoju rodinu a známych - predstavuje skutočnú príčinu sklamania politikou - nie pragmatickosť stredu. Smutný je dôsledok tohto sklamania. Populácia, ktorá nenachádza odpoveď na svoje potreby v bežnom rozmedzí ľavica-stred-pravica sa utieka k rýchlovarným receptom extrémistov (na oboch koncoch). Popis vinníka (židia, cigáni, buzeranti, emigranti), ktorý umožňuje "riešiť" fiktívne neekonomické konflikty, ktoré zastierajú skutočné problémy, tvoria akúsi zvrátenú podobu rozptýlenia, vrátane vlajočiek, uniforiem, pocitu prináležitosti a hrdosti... ...a to môže vyústiť znova do spoločnosti, kde silný, militarizovaný štát pevnou otcovskou rukou hladká svojich priemerných konformných občanov a druhou permanentne hrozí vnútornému nepriateľovi - komukoľvek odlišnému.

Realitu po studenej vojne nám naša univerzálna politická elita vysvetľuje jednoducho: spotreba pomáha ekonomike, šport udržuje súťaživého ducha a umožňuje ventilovať testosterón inak než vo vojne, sústredenie sa na handry, bytové zariadenie a technické hračky rozptyľuje pozornosť - človek sa tak nezaoberá nevhodnými politickými ideami a násilím. Máme veľmi voľný trh, ceny údajne tvorí ponuka a dopyt, neviditeľná ruka všetko riadi, i tie najabsurdnejšie statky (prírodné, alebo duševné) sa stali súkromným majetkom - a na to všetko dozerá sociálny štát, štát blahobytu, ktorý si odkusuje z už zarobených peňazí dane a podporuje rôzne inštitúcie a celé odvetvia dotáciami, zakazuje negatívne tendencie nariadeniami... Vytvárajú sa monopoly, kartely, nadnárodné korporácie, ktorým nekonkuruje nikto a oni sami konkurujú demokratickému politickému systému. Zamestnanci sú bez práv, ale smú nakupovať. Pravdu povediac musia - vďaka inflácii, ktorou štát umožňuje rast ekonomiky, peniaze neustále strácajú hodnotu. Treba ich čím skôr minúť a čosi spotrebovať. Výsledný dojem pôsobí ako kapitalistická torta, nechutná zmes prísad, na ktorej sa topí a ktorú rozmáča trocha umelej socialistickej šľahačky "aby nebolo vidno". V rámci ekonomického snaženia sa súťaž vymkla kontrole, každý sa snažíme niečo si urvať všetkými prostriedkami - a potom nás "tretia osoba", štát, núti časť z toho vrátiť vo forme daní. V gastronomickej metafore, (z)vracanie patrí k prejedaniu.

Filozofia, ktorá ľudí v tomto systéme poháňa, predstavuje dokonalý príklad nevyváženosti a extrémizmu. Sloboda je pre jednoduchšiu časť populácie "môžem si robiť čo chcem", "čo ma po druhých", "mňa to nezaujíma", "silnejší vyhráva", "víťaz berie všetko" - teda akési primitívne lupičstvo. Sloboda bez páru zodpovednosti, ktorá potom nie je vôbec slobodou, ale chaosom. Boj o prežitie, boj na život a na smrť, súboj o korisť - nie je pokojným stavom bytia, a vonkoncom nie bez donútenia. Človeku sa predstierajú len dve možnosti - výhra, alebo prehra - pôsobenie v súťaži je nutnosť. V názorovej pluralite si mnohí vyberajú prvú ideológiu, ktorá sa im ponúkne. Ten natrafí najskôr na ľavicové ideály, tomu zasa k pohodliu pasuje viac pravica. Nikdy si neprečítajú, akými hodnotami, postrehmi, argumentami disponuje druhá strana (nebodaj tretia, stred, alebo alternatíva), nehľadajú vlastný stred, nedokážu spracovať malý kúsok pravdy, ktorým každý smer oplýva a priložiť ho do celkovej skladačky. V rámci boja a prebytku testosterónu sa bijú za čokoľvek, energicky, agresívne, tvrdo, bez zábran použiť hocaké prostriedky (aj v rozpore so svojou ideológiou) a bez ľútosti. Podobne, ako križiaci, ktorí pre mierumilovné učenie Krista sekali hlava-nehlava, bijú sa súčasní samci za kapitalizmus a za socializmus. No viac než o hodnoty a pravdy ide o bitku, víťazstvo a ovácie.

Pravica obviňuje ľavicu z paranoie - všade vidia konšpirácie elít, bohatých, korporácii, ktoré chcú udržovať (na nich) pracujúcu masu v nevedomosti a pseudokonfliktoch. Ľavica považuje pravičiarov za naivných, ak veria že všetko je v poriadku, že veci fungujú pri všetkej nevinnosti podľa učebnicových poučiek a nikto nástroje systému nezneužíva. Pravica a ľavica, individuálne a spoločné, rozum a viera, paranoja a naivita, sloboda a zodpovednosť, chaos a poriadok - protiklady sa zjavujú jeden za druhým. Namiesto víťazstva dobra (ktoré každý definuje inak), ponúka sa nám možnosť usilovať sa o rovnováhu. Nie preto, že by to bol zhora daný hodnotový a morálny systém, "rovnováha je dobrá", ale preto, že je to podstata vesmíru. V prírode je rovnováha, príroda je rovnováha - príroda funguje vďaka rovnováhe, príroda funguje v rovnováhe. Ak si odmyslíme prehrdzavené široké kategórie socializmu-kapitalizmu, ktoré sa kritizujú navzájom cudzími kategóriami (príliš individualistický - príliš organizovaný, rýchlejšie - kvalitnejšie, modernejšie - trvácnejšie), dostaneme sa ku konkrétnym hodnotám, vrátime sa ku konkrétnym črtám kažodennej reality, uvažovania a konania. Môžeme tak stavať (nielen) ekonomické usporiadanie kameň za kameňom:

Napriek obludnému militarizmu a všetkým ostatným tragédiám, dva bloky studenej vojny symbolizovali prítomnosť dvoch prístupov, potrieb - o ktorých sa dnes poňatie stráca. Je samozrejme zdravšie, ak každá krajina, každé spoločenstvo sveta bude hľadať stred samo za seba - a tento sa nebude musieť dosiahnúť samovoľne - rozštiepeným extrémizmom. Vyspelá spoločnosť musí vedieť pracovať s podvojnosťou a zamedziť tak vojne dvojeho. Namiesto súťaže chorých systémov (ktorá je chorobou sama o sebe) potrebujeme systém so zdravou mierou slobody a zodpovednosti, štátneho a súkromného vlastníctva, takisto vlastníctva a nevlastníctva, individualizmu a komunitnej vzájomnosti. Mieru vyváženia treba stanoviť prirodzene - spoločné záležitosti (tie ktoré majú dopad na viacerých - napríklad ťažba surovín, znečistenie prostredia) nechať spoločenstvu a osobné (viera, sexualita, tvorivé sebavyjadrenie, kritika, vkus a chute) jednotlivcovi. Tam, kde nedokáže zhmotniť polaritu ekonomika sama (napríklad tvorbou dvojakých produktov), je stále miesto pre mainstream a individuálne experimenty. Popri ekonomike stredu - konsenzu (radšej než kompromisu) - a stredného prúdu, ktorá umožní základný chod vecí, bezpečnosť, zdravie, výživu, bývanie, dopravu - je treba vytvoriť (alebo aspoň umožniť vzniknúť v súkromnej iniciatíve) dobrovoľné testovacie ekonomiky, kde by našli uplatnenie nové nápady, ktoré neskôr stredný prúd pojme, alebo sa nimi nechá úplne premeniť.

Ekonomický kolos a kultúrny štátik

Prístup spoločné spoločnosti a osobné jednotlivcovi je možné nastoliť aj v globálnej ekonomike. Je absurdné, aby sa v nej stretávali veľmoci a podriadené mikroštáty, národy a zbohatnuvší špekulanti. Malý obchod nech je ponechaný regiónom, veľký obchod kontinentom. Naozaj nie je nutné - a z pohľadu ekosystému je to neudržateľné plytvanie - prevážať chlieb, tričká, alebo autá (tovary vyrobiteľné kdekoľvek) dookola celej planéty, len pre obchod sám, pre samoúčelný rast, alebo podľa teórie komparatívnych výhod. Tá napokon ignoruje náklady na dopravu, zadržiavanie informácií, život na úkor, militarizmus, nerovnoprávne postavenie. Zmysluplný obchod koniec-koncov nastane len medzi rovnocennými partnermi. Ak títo budú naviac sebestační, obchod sa obmedzí na nevyhnutný a "exotický" tovar - čo možno nepoteší liberálov a nadšencov dopravnej aktivity, ale prospeje to ekosystému.

Vývoj k tomu nakoniec smeruje. Vo svete vznikajú veľké ekonomické kolosy, rôznym spôsobom - dobrovoľné konfederácie (USA, Európska únia, Juhoamerická únia), čiastočne dobrovoľné federácie (Rusko), historicky zviazané územia (Čína, Brazília, Britské spoločenstvo), etnické, náboženské a subkontinentálne bloky (India, moslimský svet, čierna Afrika), satelitné zóny (Stredná Ázia, Východná Európa). Dobrovoľnosť zoskupenia je vždy východzou podmienkou - hoci aj nedobrovoľne pridružené krajiny neraz zisťujú, že mikroštátik veľa v svetovej ekonomike nezmôže. Ekonomické kolosy môžu profitovať aj z možnosti vytvoriť zóny tradičného hospodárstva,"vidieka", alebo priemyslu - tam, kde sú na to podmienky a suroviny. V ekonomickom kolose je možná podstatne výživnejšia solidarita a tiež výstavba veľkých diel v oblastiach, ktoré by v podobe suverénnych ekonomických jednotiek nenachádzali zo zaostalosti východisko. Kolosu, ktorý sa rozprestiera na subkontinente je ľahšie zachovať ekologickú rovnováhu aj diverzitu spoločenstiev tohto priestoru, než malé rozhádané, privilégiá si nárokujúce štátiky.

Vyzrelé spoločenstvo únie (federácie, superštátu) bude rešpektovať vnútornú rozmanitosť kultúr. V dualite ekonomický kolos (únia, blok) a kultúrna komunita (národík, štátik) presne vyniká rozdiel medzi individuálnym a spoločným. Folklór, jazyk (nárečie), kuchyňa, tvorba - sú vecou jednotlivcov, obcí, komunít, etník a štátov - zatiaľ čo ekosystém a zdroje prináležia všetkým, tu nemôže malý nenásytný štátik škodiť ostatným. (USA, 5% obyvateľstva Zeme, prispievajú 25-45% (podľa roku a indexu) k emisiám CO2, 30% k celosvetovému objemu odpadu). Takisto nie je mysliteľné, aby zopár oáz nad ropným náleziskami, prírodným nevytvoreným nevlastniteľným statkom (ktorý je sústredený takmer iba tu) doslova vysávalo peniaze a pracovnú silu zo širokých území (nielen) okolitého sveta. Ekonomické kolosy spolu môžu obchodovať ako rovnocenní partneri, podobne aj politicky je ich moc porovnateľná. Kontinenty sú viacmenej surovinovo a energeticky sebestačné - s ostatnými surovinami, ktoré sa nachádzajú len na území niektorého z nich, môžu (ak to nejde inak) obchodovať. Nakoniec, potrebujeme utlmiť čulý obchod tak, aby sa dial z pozície kľudu a minimálnej nutnosti. To prospeje biosfére, slobode a mierovému spolunažívaniu. Realita súperiacich štátov zdevastovala životné prostredie, vyčerpala zdroje a rozdelila ľudstvo na vydieračov a vydieraných.

Veľký spoločný a malý súkromný podnik

Privatizácia aj znárodenie sú procesy, ktoré pri transformácii ekonomík budia nevôľu, často aj oprávnený pocti nespravodlivosti. Ideálne je sa im vyhnúť úplne, teda vylúčiť transformáciu ekonómík medzi socializmom a kapitalizmom. To možno dosiahnúť nastolením spravodlivých a rovnoprávnych podmienok výroby, spotreby a obchodu - v ekonomike rešpektujúcej oba princípy. Či ju sformujeme ako zmiešanú (napríklad súčasný sociálne ozdobený kapitalizmus), ako ekonomiku stredu, alebo paralelný systém - je ďalšou otázkou v poradí. Každý typ firmy, podnikania, rozdelenia bohatstva predstavuje súbor výhod aj nevýhod. Ak tieto výhody nedokážeme zlúčiť v rámci jednej jednotky, ponechajme si čo najväčšiu rozmanitosť. Liberálne-ekonomický ideál predstavuje veľké množstvo konkurujúcich si malých firiem. Prítomnosť veľkých súkromných korporácii, monopolov a kartelov túto krehkú rovnováhu narúša, až dochádza k znefunkčneniu trhového mechanizmu. Ako zdravý protipól "rodinnej firmy" (jednotlivca, alebo malej skupiny), dnes môžeme postaviť veľký štátny podnik, resp. kooperatív spoluvlastený všetkými jeho zamestnancami. Veľká firma predstavuje deformáciu trhu - štátne vlastníctvo môže prinajmenšom zamedziť odtekaniu bohastva z trhu do vlastnej peňaženky jednej osoby (malej skupiny súkromných vlastníkov), investuje ho späť do odvetvia, alebo z neho financuje verejné služby - zatriaľ čo kooperatív aspoň rozdeľuje vytvorený zisk všetkým, ktorí sa na ňom podieľajú.

Malé a veľké firmy však môžu vytvoriť aj zaujímavú symbiózu, ak ich ambície budú primerané svojej podstate. Veľká firma predstavuje síce hierarchického byrokratizovaného dinosaura (je na štáte, alebo rade podniku, aby s týmto pracovala), no zároveň stabilné, pokojné a pohodlné "úradnícke" miesto pre zamestnancov, pre šedý priemer, ktorý si chce v tichosti prežiť svoj život. Umožňuje tvoriť veľké množstvá výrobkov istého kvalitatívneho a cenového štandardu. Nech sú to napríklad trvácne výrobky so základnou funkčnosťou, základné potraviny nutné k prežitiu. Súkromná malá firma môže ponúkať luxusnejšie, inovatívne a moderné výrobky preplnené funkciami (hoci aj za cenu kratšej životnosti). Môže stanoviť iné pracovné podmienky, inú pracovnú morálku, tempo, či deľbu zisku - na úrovni experimentu mimo stredného prúdu. Uspokojí sa tak potreba staršej generácie po "stabilnom zamestnaní", ale aj potreby mladších, ktorí túžia vynikať, žiť alternatívy ku konformnému štandardu, chcú byť solitérmi, alebo čokoľvek čo si predstavujú pod "dynamickým kolektívom". Umožní sa tak jednotlivcom rýchlo napredovať, modernizovať a skúšať nové - a zároveň dôstojne žiť tej časti populácie, ktorá chce tempo vyvážiť s potrebou užívať si život. Môže sa tak vytvoriť paralela pracuj menej za menej peňazí, alebo zarábaj viac, ale podávaj vyššie výkony - v podstate to, čo síce velebí, ale nedosahuje ani kapitalizmus, ani socializmus - odmena na základe úsilia. Je to typ ekonomiky, ktorý nebude kombinovať nevýhody oboch polárnych systémov, ale tieto nevýhody pokryje. Dodá to, čo nezabezpečí centrálne plánovanie a zároveň koriguje to, čo by trh nezvládol, alebo nepriemerane predražil. Vedľajší efekt - spomalí sa tempo rastu. V zmysle rovnováhy je to pozitívum.

V náhľade na život regiónu - súkromní podnikatelia ktorí prišli do prostredia s obrovskou nezamestnanosťou po krachu, alebo po "ozdravení" veľkých národných podnikov, sa správali ako vlci v košiari. Doslova diktovali podmienky - minimálne mzdy a minimálne "pracovné prostredie", maximálne výkony a poslušnosť. Veľký štátny podnik odpovedajúci na potrebu národnej sebestačnosti (sebestačnosti kolosu), zabezpečujúci štandard produktov, služieb a práce - musí najprv umožniť minimálnu nezamestnanosť. Po nastolení silného vzťažného bodu (nikto sa nebojí o prežitie) - môžu prísť súkromní podnikatelia, ktorí ponúknu kvalitnejšie, modernejšie, pestrejšie produkty, vyššie platy, alternatívne pracovné podmienky (pohodlnejšie alebo strohejšie), možnosť pracovať viac i menej. Veľká štátna, alebo kooperatívna firma - so svojim produktom - predstavuje štandard pracovného prostredia, výkonu a ohodnotenia a štandard základnej funkcie výrobku (či služby) - ktorý určí štát (napríklad prostredníctvom volených zástupcov). S tým sa malé rodinné podniky môžu v rôznych rovinách predbiehať.

Tak sa budú veľké a malé, súkromné a spoločné - navzájom dopĺňať - ku prospechu všetkých, spoločnosti aj jednotlivcov. Ak nastane rovnováha súťaže a spolupráce - môžu sa pozitívne ovplyvňovať - nápady malého podniku prejdú neskôr do hromadnej výroby veľkého, veľký podnik zasa zaručí, že podnikatelia nebudú vydierať ani svojich zamestnancov, ani zamestnávateľov, ani že sa kartelovo dohodnú na krátko životných a predražených produktoch. Štátny podnik bude odpovedať na nutnosť, súkromný bude rozvíjať doplnkovú možnosť. Naviac, tieto dva sektory sa môžu navzájom kontrolovať (hoci aj primitívnym očierňovaním) - malé firmy môžu ukazovať prstom na nemotornosť, byrokratickú strnulosť a plytvanie vo veľkých - a veľké zasa na neživotnosť produktov, preplnenosť funkciami, či pracovné podmienky v malých.

VAROVANIE MINISTERSTVA HOSPODÁRSTVA: "Toto je produkt súkromnej firmy, ktorej činnosť je motivovaná ziskom. Kvalita môže, ale nemusí byť jej cieľom, či vedľajším efektom, hoci ju firma deklaruje."

Pluralizmus hodnotových systémov

Posledných niekoľko storočí dalo vzniknúť množstvu teórií hodnoty, ktoré sú vzájomne v spore. Má dostať výrobca ekvivalent nákladov na výrobu (materiály, energie, práca, opotrebovanie strojov), alebo má dať kupujúci len toľko, koľko preň predstavuje okrajová užitočnosť kupovaného produktu? Uvažujúc podľa jednej ("Labour Theory of Value), alebo druhej (Subjective Theory of Value) logiky - jedna skupina vždy zostane neuspokojená. Zladiť tento súboj záujmov skúšal už Alfred Marshall v roku 1890 vo svojich Princípoch ekonómie (Principles of Economics). Dodnes však ekonómov zamestnáva boj, ktorý z týchto hodnotových systémov je "ten správny", prípadne ktorý vyhrá. Hodnotový systém však nemôže vzniknúť náhodne, alebo z väčšinového vkusu. Nie je už čas na viachodnotovú logiku? Hľadať spôsob, ako uspokojiť výrobcu aj spotrebiteľa, resp. zákazníka aj robotníka? Vyrábať len to a takým spôsobom, aby sa hodnoty oboch stretli? Spojiť subjektívnu hodnotu, spoločenskú, osobnú, sentimenátalnu, prínos ktorý vec (pre koho) znamená, cenu práce, ceny externalít, energetické účtovníctvo - a vnímať ich v zjednotení? Prípadne, ak budeme dostatočne šikovní, zvládneme vnímať paralelne rôzne ceny v rôznych rovinách a vzťahoch. A čo "podružné" hodnoty - spokojnosť, šťastie, láska, blahobyt, viera - ktoré akoby nemohli samostatne obstáť, musíme ich rozložiť na prínosy v úspechu, zisku, bohatstve? Tak ako v politickom zriadení nie je mysliteľná jediná správna pravda, ani v ekonomike nemôžeme vylúčiť všetko okrem jediného meradla - kalkulačky.

Stanovenie hodnotového systému je odveký problém. "Prečo tento a nie ten druhý?" Náboženskú morálku sa snažíme zboriť, no robíme to z pozície nových - svetských, osobných, alebo humanistických, osvieteneckých hodnotových systémov. Spochybnenie, ktoré naruší jeden, má vlastnosti kyseliny, ktorá prežerie všetko. Všetko je vlastne možné. Dá sa jestvovať aj v rámci otrokárstva, aj feudalizmu, aj socializmu, aj kapitalizmu - ak by ho dokázal rešpektovať každý, kto sa ocitne v ňom obsiahnutý. Niekto sa narodí pánom druhého, aj tak sa dá uvažovať, je to možné. Je možné aj prideliť všetkým rovnaké práva - systém, v ktorom skúšame fungovať teraz. Zvolili sme si ho - prečo práve tento? Ak si odmyslíme kresťanskú lásku k blížnemu, výzvu na skromnosť a očakávanie božieho kráľovstva, všetky stáročné dogmy - zostane niečo? Je možné stanoviť aspoň minimálnu morálku - čosi ako prienik všetkých známych hodnotových systémov? Môžeme žiť v symbióze, ale aj ako parazity - na úkor - alebo v darwinistickej súťaži. Môžeme žiť slobodne, alebo v totalite. Môžeme veriť len v racionálne sebectvo, alebo pokúšať sa definovať spoločenské dobro. Na základe čoho si vyberáme? Moje návrhy ponúkajú takisto svoj hodnotový systém: v jeho centre je rovnováha, stred, empirické pozorovanie. Nie preto, že by sme to chceli, ale preto, že je prirodzenou podstatou vesmíru človekom nevytvoreného. To čo už je a funguje sa ľahko "dosahuje", je to ako cesta najmenšieho odporu. Pre niekoho to môže byť tautológia - snažiť sa dosiahnúť to, čo prirodzene vzniká samo, alebo to čo je - doslova ako opak činnosti. V skutočnosti je to len rovnováha - pohyb a kľud, tvorenie a prijímanie, prispôsobujeme sa a prispôsobujeme si.

Cesta pohlavia a sexuality

Debata socializmu a kapitalizmu, hoci jej obsah popisuje polaritu ekonomických potrieb a prístupov, vošla do slepej ulice najmä spôsobom diskusie, v ktorej už nie sú dôležité ani tak argumenty ako skôr boj samotný, bitka o svoju pravdu, ktorú človek na samom začiatku nachádza viacmenej náhodou. Spor hodnotových systémov sa zvrhol na spor, samoúčelný, v ktorom už ide len o mediálne verzie víťazstva a prehry - slávu jednej strany a zosmiešnenie druhej - nie o nájdenie Pravdy, Stredu, alebo čohosi pre spoločenstvo užitočného a inak hodnotného. Hoci polarita ľavice a pravice nezanikla, jej témy sú stále dôležité, v diskusii stratila obsah. Aby sme sa k nemu znova vrátili (a mohli eventuálne hľadať stred), musíme túto diskusiu najprv opustiť. To, čo prekrylo obsah a znemožnilo zdravý nadhľad nad tematiku - spôsob diskusie, prchkých a konfliktných účastníkov diskusie, archetypálny súboj samcov (hocia aj "intelektuálny") - môžeme využiť ako odrazový mostík.

Pravica i ľavica počas dlhoročného pôsobenia odsúvajú otázky rodu, rodových stereotypov, pohlavia, práv žien, sexuality, sexuálnych rituálov, sexuálnej orientácie - ako podružné problémy, spoločenské dianie (kdesi na úrovni smotánky) - prípadne ich zneužívajú na vyvolanie prvoplánových (ne)sympatií obecenstva. Či v období rastu, alebo v kríze, máme vždy "oveľa dôležitejšie problémy", než genderové intelektualizovanie, hippiesácke utópie, či "buzerantov". Je iróniou života, ako to už býva, že "druhoradá téma" (hoci pre časť obyvateľstva viac či menej životne dôležitá) môže byť kľúčom k neriešitešným dilemám "prioritných problémov". Sledovaním sexuality, vzťahu väčšiny k menšinám, prirodzenej diverzity - a na druhej strane uniformity, rodového správania, kultúrnych sterotypov, rituálov, komunikácie medzi príslušníkmi rovnakého i opačného pohlavia, ľudských vzťahov - môžeme popísať mnoho javov súčasnej ekonomiky, z úplne iného pohľadu, než nájdeme v nekonečnej diskusii kapitalistov a socialistov. Tam, kde debata uviazla na mŕtvom bode, zdanlivý odstup "úplne inej témy" - v skutočnosti iný spôsob nazerania na vec, iný typ metra - môže pomôcť nájsť cestu von. Namiesto farieb, dikcie, hesiel, fráz - v boji modrých a červených, sivých a zelených, čiernych a bielych - všímajme si chvíľu súboj sám. Namiesto takmer nezodpovedateľnej otázky "kto má pravdu" uvidíme holý machizmus, proti ktorému stojí ľudskosť, vzájomnosť, férovosť, solidarita, súcit a čosi čo ani nemá svoje vlastné pomenovanie. Môžeme to definovať len cez opis svojho protikladu. Machizmus je zvláštna kombinácia nezdravej súťaživosti (konfliktnosti, násilnosti) a majetníckosti. Počas dlhých dejín naň narážajú zástupy žien, detí, gayov a lesieb, aj citlivejších osobností.

Vystopovať jeho pôvod je náročná úloha - prečo sa svet zorganizoval práve takto. Jeden z možných prístupov je vidieť príbeh machizmu ako takého - v príbehu prerodu chlapca v "muža" (ktorého kladiem do kontrastu s mužom bez uvodzoviek). Mužské pohlavie vytvorilo a v každom jednom kuse vytvára seba sama podľa vlastnej zvôle. Všetko, čo v očiach dieťaťa pôsobí zaujímavo (bohatstvo, vlastnenie, adrenalín, vzrušenie, pochabosť, drzosť, bitka, chvastanie) sa stáva "cieľom", vlastnosťami, ktorých zhromaždenie a zveličenie vytvára obraz "pravého chlapa". Chlap je to, ako malý chlapec vidí chlapa. Dospelé deti vychovávajú malé deti. Dlhé dejiny absurdnej samovýchovy vytvorili to, čo vidíme kráčať ulicou širokou strojenou chôdzou, s vyhrnutým golierom a útočným pohľadom vyhľadávajúcim bitku. "Chlap je ten ktorý vylezie na strom", "chlap je ten, ktorý prejde tmavou chodbou", "chlap je ten, ktorý podstúpi bolestivý rituál" - "chlap je ten", ktorý urobí niečo, čo mu predpísali iní, aby sa stal chlapom. Chlap je produkt detskej stávky. Chlap je ten, kto vyskočí najvyššie, zabehne najrýchlejšie, porazí v bitke súpera, dočúra najďalej, vypije najviac alkoholu, má najsilnejšie auto, najviac peňazí, alebo najpočetnejší hárem žien (samozrejme žien pretvorených na obraz chlapskej fantázie). Chlap je kvantitatívna veličina.

Veľký chlap, dospelý chlap, skutočný chlap - paradoxne konzervuje detinské vlastnosti - chvastúňstvo ("ja mám väčšie autíčko"), panovačnosť ("musíš ma poslúchať"), namyslenosť ("ja mám (vždy) pravdu"), bezmocnú násilnosť ("keď to neurobíš po mojom, zbijem ťa"), zbabelé siláctvo ("môj tatko ťa zbije"), skupinové siláctvo (vytváranie bánd z inak ustráchaných členov), zneužívanie prevahy na ovládanie druhých (šikana), sebeckosť ("to je moje"), nenásytnosť ("chcem mať veľa, chcem mať všetko, chcem mať aj to čo má on"). Tieto vlastnosti dokonca vystupujú v pároch rozpadu, ktoré vystihujú nezdravosť na jednej aj druhej strane (extrém a extrém) - chamtivosť kontrastuje plytvanie, detinská malosť vystupuje ako velikáška panovačnosť, vonkajšia ostrosť doprevádza mentálnu tuposť, hmotnú nenažranosť zasa duchovná obmedzenosť. Zdá sa, že tieto vlastnosti sú živočíšne a tiež, že ich prirodzene korigujeme výchovou. Rodičia civilizujú deti bez hodnôt. Ale čo ak ani rodičia nemajú iný hodnotový systém, než samozostrojený machizmus? Čo vznikne, ak infantilní otcovia "vychovávajú" synov?

Kde bolo tam bolo, bil raz manžel svoju manželku (lebo mu nechcela priniesť pivo z chladničky, odvrávala, tárala nezmysly, bola hlúpa, divne pozerala po chlapoch na ulici). Kde bolo tam bolo, nakazoval Otec svojim deťom (čo maju študovať, s kým sa majú kamarátiť, koho si majú vziať, ako sa majú obliekať, ako mužne majú pôsobiť, akým mužným aktivitám dávať prednosť). Kde bolo tam bolo... vystatovali sa chlapci pred dievčatami, hulákali fanúšici na štadióne "Slovenskóóó" a potom zbili tých druhých, očisťovali nacisti národ a rasu, šikanovali školáci spolužiaka (lebo sú silnejší, lebo je ich viac, lebo je to chudák, lebo môžu, lebo je to sranda), zlynčovali praví chlapi buznu, kázali svätí muži "Jedinú Pravdu", diktovali nadriadení podriadeným, ukazovali mafiáni "kto je tu pánom", ... Vo všetkých týchto situáciách je spoločný účastník - macho.

Hoci zo vznešených ľudských ideálov vznikajú na svete pohyby, revolučné hnutia a aj každodenné dianie vôbec - veľmi rýchlo ich ovládnu skupiny samcov, ktorí majú o čosi menej zábran, než myslitelia-humanisti. S hocakou ideou, ideológiou, alebo aj bez nej, hor sa do boja! Rovnosť, bratstvo, sloboda, pokrok, sociálna spravodlivosť - všetky rozmočí arogancia, sebectvo a machizmus - a tak sa rodia podnikatelia, ktorí neváhajú klamať, vymýšľať si, zneužívať nevedomosť. Presne tak vznikajú tajné služby, ktoré šikanujú svoje obyvateľstvo, politici, ktorí vládnu pre "potešenie z moci", z detinskej samoľúbosti, alebo pre testosterónový pôžitok môcť sa o ten-ktorý post pobiť, vyhrať a poraziť ostatných.

Kým kapitalizmus je machistický vo svojej podstate (majetok a súťaž sú jeho základnými kameňmi), socialistické revolúcie tiež po krátkom čase zachvátil boj o moc (stačí si pripomenúť strannícke boje počas celej histórie ZSSR). Alebo nimi prenikol postoj "my sme vyhrali, my sme tu teraz páni, my sme chlapi", ako napríklad v prípade kubánskej revolúcie (ktorá bola v niekoľkých dekádach veľmi homofóbna a takisto konzervovala machizmus vo vzťahoch mužov a žien). Nacizmus-fašizmus otvorene podporoval v Nových ľuďoch panovačnosť, krutosť, megalomanstvo, uniformovaný militarizmus, vlajkofetišizmus (skupinkárčenie, my a oni) i rodové stereotypy (nikdy sa nevzdávajúci vojak-hrdina a rodička-žena v domácnosti).

Ak sa sústredíme na homofóbiu, všelikde na svete rôzne odtiene machizmu naberajú až príliš dobre známe rysy. V Kolumbii pravicové milície očisťujú krajinu od "nepotrebných a zbytočných" obyvateľov (teplí predsa "nie sú dobrí vojaci", "neplodia deti", "ekonomicky sú menej prínosní"). V Karibiku, napríklad na Jamajke (údajne najhomofóbnejšej krajine sveta), mierumilovní rastafariáni spievajú v marihuanovom opare o bratskej láske a pohode - homosexualita je však pre nich nehygienická, neafrická a nekresťanská. Všade v moslimskom svete sa teplí potýkajú s "amoralitou", ktorú definuje náboženstvo, ktorá sa mieša s ľudovým machizmom (aktívny je muž a pasívna podriadená žena).

Pozrime sa na hocaký vojnový konflikt - a v pozadí nájdeme chamtivosť po zdrojoch, pociť veľkosti, nadradenosti (rasovej, náboženskej, technologickej). Krvavá občianska vojna v Libérii je anatomicky popisným príkladom machizmu - mladí chlapci dostali do rúk zbrane a podgurážení testosterónom, či hnaní vlastnými detskými víziami chlapstva - križovali krajinu, lúpili, znásilňovali a zabíjali všetko čo im prišlo pred oči. Vidieť tieto deti so samopaľmi, pospevujúce akési popevky podobné tým, ktoré počuť na štadiónoch, bojujúce z nudy, zabíjajúce pre radosť, drzé, nafúkané a zdivelo "mužné - vynárajú sa všetky predošlé opísané scény machizmu. Muži, ako zhmotnenie všetkých detských neduhov. Muži, ktorých nemá kto prefackať ani vychovávať.

Hoci sa zdajú byť vymenované charakteristiky prísne a kruté, netýkajú sa len zopár neprispôsobivých asociálov, nižších inteligenčných a sociálnych vrstiev, alebo dedinských frajerov. Machizmus vystupuje aj v subtílnejších (moderných, mestských) formách a nevyníma sa ani nezaujatým odborníkom a profesionálom, intelektuálom, alebo zhovievavo tolerantným metrosexuálom. Machizmus je všade tam, kde sa prejavuje v nejakej otvorenej, premenenej alebo maskovanej forme majetníckosť a súťaživosť. Machizmus je bezvýchodisková súťaž, v ktorej niet iných možností, ako vyhrať a prehrať. Ja, alebo kolega. Manžel, alebo milenec. Pravičiar, alebo ľavičiar. Veriaci, alebo neveriaci. Jediná Pravda, alebo lži. Dobro alebo Zlo. Machizmus je boj pre boj, nie hľadanie pravdy, ktoré by sprevádzala schopnosť priznať si chybu, omyl, alebo čiastovú pravdu aj druhej strane.

Machizmus, okrem situácií sexuálnych, rodových, politických a sociálnych konfliktov, možno vnímať aj ako ekonomický pojem. Dá sa povedať, že na svoj obraz, podľa svojej povahy si muži - páni slabšieho pohlavia a podmanených národov, tvorstva i celého vesmíru - zostrojili ekonomiku postavenú na detinských vlastnostiach. Súťaž je síce dodatočne ospravedlňovaná zvyšovaním kvality, znižovaním cien, inováciami a pestrosťou ponuky - a súkromné vlastníctvo tragédiou spoločných statkov - no táto "filozofia" len ako dodatočné posvätenie nad realitou, ktorú tvoria jednotlivci - individuality - a tí víťazia pre víťazstvo, vlastnia pre vlastníctvo. Byť prvý, byť najlepší, byť slávny, byť uctievaný, mať najviac, nedovoliť nikomu siahnúť na to, čo je moje. Celý kvanititatívny ošiaľ - viac, väčšie, silnejšie, výkonnejšie, rýchlejšie, modernejšie, nadupanejšie, hlučnejšie, efektnejšie a efektívnejšie - v svojej jednostrannej podobe - korení v machizme, v detinských túžbach, ktorých sa ešte nedotkli vyvažujúce protiklady. Väčšie svaly, väčšie auto, luxusnejší dom, drahšia dovolenka, krajšia manželka, vzácnejší artefakt - ekonomické dianie stojí na (pa)potrebách detí.

Hoci nad odobrenými neduhmi, civilizovaným darwinizmom, kultivovaným machizmom - možno nejako prižmúriť oči - humor sa končí tam, kde sa páni zabávajú na účet ostatných. Posledná veľká kríza je popri všeobecnej ekonomickej vojne (pre seba, za seba a za svoju rodinu, čo ma je po druhých, šikovnejší prežijú) čiastočne aj dôsledkom špekulácií na finančných trhoch. Mladí draví "dynamickí" absolventi, ktorí ešte nemajú vek na to, aby cítili obmedzenia veku, chorôb, civilizačnú samotu, potrebu súnaležitosti, solidarity a súcitu - nafúkaní dvadsiatnici v sakách, páni manažéri, burziáni, experti - malé deti, ktoré túžia po najnovších technologických hračkách, nablýskaných autách, súkromných lietadlách, luxusnom pití a topmodelkách - im spoločnosť prenechala "zodpovednosť" za osudy podnikov, zástupy pracujúcich ľudí, ekonomické zdravie krajín. Tieto prerastené deti s diplomom vyznávajú adrenalín a testosterón, vzrušenie z riskovania na burze aj z extrémnych športov, chladnokrvnú ekonomickú kalkuláciu rovnako ako "cool" životný štýl. Nepoznajú veľa z kategórie ľudských hodnôt alebo emócií, nedospeli ani na to, aby si po ekonomickom kolapse priznali chybu. Sú to len zbabelo nafúkané deti.

Dá sa namietnúť, že správanie, ktoré som vyššie opísal ako machizmus, je človeku prirodzené. Samci ostatných živoťíšnych druhov sa tak správajú - ohraničujú si teritóriá, bojujú o samice, silnejší vyhráva, víťaz berie všetko, strážia si háremy. V prostej zvieracej logike - prežiť - je toto správanie pochopiteľné. Ľudstvo však už neprežíva, žije (cíti, zdieľa, vymieňa) a dokonca už vie, ako si užívať. Absurdita machizmu je mimo akúkoľvek pochopiteľnú súťaživosť medzi jedincami druhu. Vraví sa, že rodičovská výchova a vzdelávací systém človeka predsa len civilizuje. Ale skôr než tento vychová nového človeka, ľudstvo si ho najprv vychováva. Nielen k viere v jediné dve možnosti, ale i k nutnosti cítiť sa skvele ak vyhráme a mizerne ak sme prehrali. Reklama, ako pohonná substancia ekonomiky, nás učí nielen získať to čo potrebujeme, ale mať samoúčelne viac a viac a viac - chcieť plný dom rôznych nepotrebných (ale šikovných, zaujímavých, nových) vecí (ktoré druhí ešte nemajú, alebo ich majú už skoro všetci) - vlastniť svojho partnera a rodinu s výlučnými právami (loajalita, vernosť a zrada). Kde má takto motivovaná aktivita ohraničenia? Všetky hodnotové systémy možno tak spochybniť ako zneužiť - či náboženská morálka, svetský humanizmus, aj variácie na Randovej objektivizmus. Vojnu všetkých so všetkými "obmedzuje" len rovnaké riziko - každý môže byť zožraný (porazený) niekým iným. Sme ponechaní na pospas osobným hodnotovým systémom (kto je menej dôležitý a kto zbytočný, čo všetko sa dá nejako zdôvodniť, čo je v prospech efektivity a výkonnosti), alebo (z)vôli väčšiny?

Genderová ekonomika, Sexuálna ekonomika, Queer ekonomika, Farebná ekonomika, Antimachizmus - nech túto úvahu nazveme akokoľvek, v prvom pláne nepredstavujú samostaný ekonomický smer, ale svojský náhľad na už dejúcu sa ekonomiku. Aké sú teda alternatívy pre doterajší machistický model?

Na metaforickom príklade vázy možno vysvetliť, aké deje a hodnoty predstavuje súťaživosť a majetníckosť. Každá nádoba má svojou konštrukciou dané prirodzené obmedzenie. Zmestí sa do nej len určité množstvo iných látok, materiálov, alebo predmetov. Tento objem je nerozlučne spätý s jej bezprostredným bytím. Vzniká, zaniká a je charakteristický pre tú-ktorú nádobu. Takže klasické ekonomické "mať čo najviac" (čo je dobré nanajvýš tak pre "čo najrýchlejší pokrok"), môžeme nahradiť na prvý pohľad vágnym pojmom "mať práve dosť". Na to je samozrejme treba výchovné procesy, ktoré človeka pomknú hľadať vlastnú mieru - nie spotrebovať čo najviac, lebo "to je prestíž". Súčasne s tým rozlíšiť čo je osobným vlastníctvom, čo je vlastníctvom spoločným a čo vlastniť nemožno. Nič, čo človek nevytvoril, čo je dielom prírody - teda ani zdroje, ani zdieľané statky, ani človeka samého. S človekom možno byť, komunikovať, zdieľať zážitok, zdieľať život, nemožno ho však mať. Ty si môj, patríš mi až do smrti, s nikým iným nesmieš zdieľať seba, nikto na teba nesmie siahnúť - sú spoločenské nezmysly s ekonomickým nádychom.

Popri prirodzených ohraničeniach, môžeme si vymyslieť aj umelé obmedzenia - v prípade nádoby to je napríklad rozhodnutie "táto nádoba je len na vodu", alebo "len na peniaze". Tieto limity môže kdykoľvek ktokoľvek zmeniť - tak jednoducho, ako sa vymyslia. Presne tak umelo a nezmyselne pôsobia koncepty víťazstva a prehry. Stačí sa pozrieť na sklamaných fanúšikov (ba i celé krajiny) pri umelej prehre v umelo ustanovenom zápase v umelo vymyslenej hre. Prehral som (lebo prehal "môj tím") a musím sa cítiť zle. A naopak pozrieť sa na stupienky víťazov - zmätená radosť z umelo vymysleného víťazstva nad ostatnými - musím sa radovať... lebo ma naučili že vyhrať je radosť, je úspech, je dobré. A pritom je to celé nezmysel - načo je byť lepší v behu, skoku do výšky, načo je kopnúť loptu do bránky? Ako to ľudstvo a jednotlivcov obohacuje (na rozdiel od vynálezov, pôžitkov, alebo umenia), že niekto zabehol 100 metrov za desať sekúnd, alebo vyskočil 2.5 metra do výšky? Navyše výhra nad ostatnými znamená a nesie so sebou osamelosť, rozdelenie a povýšenie. Načo?

Namiesto "raduj sa z víťazstva" potrebujeme odhaliť to, čo je skutočne hodnotné pre človeka, niečo čo zaužívaný spoločenský koncept prekrýva. I-ťing napríklad pozná niekoľko jemne odlíšených výsledkov ľudského konania - požehnanie, prospešnosť, zdar, úspech, vznešený úspech, stav bez úhony, zahanbenie, ľútosť, nezdar. Ak si odmyslíme tie, ktoré definujeme na základe spoločenkých noriem - najvýraznejšie v duchu ekonomiky pôsobí prospešnosť, zdar a úspech. Všetky sa vzťahujú na konkrétny zámer človeka. Predsavzatie, ktoré je splnené, očakávanie, ktoré je naplnené, cieľ, ktorý je dosiahnutý. Nie je to samoúčelná sláva, ale ani bezhodnotové prospechárstvo (konieckoncov, úspech je v tejto kozmológii možný len ak je konanie v súlade s vyšším usporiadaním vecí (napríklad harmónia protikladov, súlad spoločnosti, alebo "božia vôľa" známa z iných vieroúk). Tento úspech neznamená vyhrať a poraziť druhých, dosiahnúť svoje proti ich vôli, na úkor, alebo bez ohľadu na ostatných. Nie je to úspech, ku ktorému jestvuje len jediná alternatíva - zlyhanie.

Zlyhávajú stroje. Cesta človeka môže priniesť aj odbočenie z predošlého zámeru, nájdenie nového, dôležitejšieho cieľa, alebo pochopenie významu samotnej cesty a prekážok na nej prekonaných - nielen "dôjdenie do bodu B". Uspieť v konaní (zámere, spôsobe správania, riešení problému alebo prekonaní prekážok) namiesto osamelého víťazstva nad ostatnými. Vyniknúť a získať pochvalu (s ponechaním rovnakej možnosti ostatným) - nie získať slávu a zatieniť ostatných, získať meno v záplave "bezmenných". Človek sa potom nemusí učiť "prijať porážku", prehltnúť virtuálny kaktus, pretrpieť vymyslenú bolesť - ale priznať si chybu, dať za pravdu druhému, alebo prijať neúspech v zámere (zlý zámer, nesprávny prsístup k riešeniu problému, (zatiaľ) nedostatočné sily na zvládnutie prekážky). Víťazstvo, tak ako ho poznáme a používame dnes, je veľmi podobné fetišu. Prekrýva skutočnú potrebu (hodnotu, radosť), ktorú nikdy nedokáže uspokojiť, preto ho chceme stále viac a viac - a neraz sa v snažení oň cítime stále mizernejšie a mizernejšie už len z jeho púheho "nemania".

Peter Kropotkin, ruský priekopník anarchistického komunizmu (bez centrálneho riadenia), postavil do opozície k zaužívaným súťaživým spoločenským a ekonomickým modelom vzájomnú pomoc a spoluprácu. V priereze ľudských dejín, ale aj živočíšnych druhov, pozorovaval fenomén spolupráce - u zvierat, u divochov, barbarov, v stredovekých mestách aj v súčasnosti - ktorá bola prinajmenšom rovnako dôležitá v ich evolúcii, ako súťaž. Vo kritike tejto teórie, Gould upozorňuje, že Kropotkin zabúda na to, že darwinistický prirodzený výber je argumentom v prospech individuálnych organizmov - no zároven uznáva správnosť tvrdenia, že aj voľba spolupráce priamo prospieva jednotlivcom v ich úsilí za osobným úspechom. V každom prípade, morálny vhľad by sme mali hľadať v sebe a nie v prírode skratkami sociobiológie. Ďalšia kritika Kropotkinove pozorovanie obracia do iného svetla - je mnoho spôsobov súťaže, niektoré z nich môžu viesť na spoluprácu, ktorá však predstavuje najlepšiu cestu k osobnému prospechu jednotlivcov. Podobne aj Douglas H. Boucher súhlasí, že Kropotkinove myšlienky boli vedecky uznávané, aj keď neštandardné - a spolupráca môže byť prostriedkom k zvýšeniu osobného blaha-užitočnosti-zručnosti (fitness). Daniel P. Todes uznáva, že Kropotkinove pohľady nie sú ani anarchistickým rýpaním do biológie, ani obmedzené na ľavicové myslenie.

Spolupráca je v každom prípade alternatívou k súťaži. Možno ju potrebujeme zažiť v absolútne (vyniká v prostredí orientovanom jednostranne súťaživo), možno sme to už zakúsili - oba extrémy v rámci kapitalizmu a komunizmu. Určite je možné hľadať medzi nimi stred. Súťaživosť je však potrebné poňať úplne inak - prepísať zmrzačenú definíciu pojmu. Nie súťaž o víťazstvo a prehru, o prvenstvo, medailu, slávu a osobný zisk - ale súťaž ako úsilie smerujúce ku kvalite a zároveň úspornosti (neplytvaniu), uspokojenie potrieb ľudí v čo najpestrejšej a najlacnejšej ponuke. Vrátiť sa k pôvodnej "kapitalistickej" definícii súťaže. V rovnakom duchu možno vyvážiť vlastníctvo primeraným zdieľaním, ktoré predstavuje nielen potenciál prospechu, ale aj osobitý druh pôžitku (radosť zo dieľania zážitku - v podobe bohatstva, jedla, udalosti, alebo zo spoločne požívaného a tráveného umenia), ktorý je dnes takmer neznámy.

Gender a sexualita predstavujú len jeden z rozmerov do ktorého môžeme prejsť (alebo rozšíriť vnímanie) z klasickej dichotómie ľavice-pravice, socializmu-kapitalizmu. Ľudský život poníma množstvo iných rovín, ktoré ponúkajú možnosti alternatívneho poňatia (ekonomickej) reality.

Cesta konštrukcie ekonomiky od základov

Spoločenská dohoda * Ekonomika, tak ako spoločnosť, predstavuje dobrovoľné zoskupenie a spolu-činnosť (či je to spolupráca, alebo súťaž, vždy sa vzťahujeme k niekomu inému) ľudí s cieľom dosiahnúť viac, než by to bolo možné na svete, kde by každý jednotlivec žil sám za seba a na seba a staral sa len o seba. Táto prostá definícia stojí medzi týmto prvotným "predspoločenským" svetom a akoukoľvek predstavou spoločnosti, alebo ekonomiky. Na počiatku spolužitia v spoločenstve musí existovať spoločenská dohoda. Prostá a prijateľná absolútnym konsenzom (spolu-súhlasom, spolu-mienkou). O spoločenskej zmluve hovorili už od sedemnásteho storočia Thomas Hobbes (1651), John Locke (1689) a Jean-Jacques Rousseau (1762), napriek tomu sa moderné zákonníky krajín opierajú o "ústavy", akúsi zmes historickej mytológie, náboženských noriem a velikášskeho pavlastenectva. "My národ slovenský ... v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy ... " Vyzerá to tak, že spoločnosť už máme - skôr než sme si ujasnili a dohodli sa medzi sebou, čo to spoločnosť vôbec je.

Praktická spoločenská dohoda však nemá predstavovať niečo, čo na človeka uvalí spoločnosť, ale niečo, čoho sa prirodzene účastní sám. Spoločenskú dohodu uzatvára každá nová generácia. Je to výsledok prirodzeného práva - čo dovolím sebe, môže sebe dovoliť ktokoľvek. Čo ja spravím druhému, môže on spraviť mne. Môžeme pritom hľadieť do náboženstva - kresťanské: "nerob druhým to čo nechceš aby robili Tebe", wiccanské rede: "rob čo chceš, ak tým nepoškodíš druhému", alebo moderné: "sloboda (právo) jedného sa končí tam, kde začína sloboda (právo) druhého". Všetky ďalšie zmysluplné náboženské normy môžeme odvodiť z tohto jednoduchého pravidla. Či je to bratská láska, solidarita, alebo rôzne prikázania "nezabiješ", "nepokradneš", "nepodáš krivého svedectva" a podobne.

Spoločenská dohoda sa však neprejavuje ako príkaz, alebo zákaz - prehovára k človeku ako prirodzená logika. Ak niekoho zabiješ, ktokoľvek môže zabiť Teba. A to pravdepodobne nechceš. Ak niekomu zoberieš niečo, čo sám vytvoril, udeľuješ automaticky toto právo druhým. Takisto pravdepodobne nechceš, aby ťa niekto oklamal. Ak niekoho uväzníš, zotročíš, alebo mu znemožníš slobodné konanie - hoci je to podľa Tvojej normy (usporiadania hierarchie) nemysliteľné - svoju normu si môže vymyslieť aj on - a dostal tvojim krokom oprávnenie k rovnakému obmedzovaniu teba. Rovnoprávnosť sa tu nevypichuje ani nezmieňuje. Je tak prirodzená ako obloha nad hlavou. Nerovnoprávnosť je prosto len absurdná predstava.

Sústredenie sa na spoločenskú dohodu umožňuje očistiť právny systém od prežitkov, zbytočností a neprípustných obmedzení - ktoré doň zaviedli napríklad náboženstvá. Zrušenie tradičných morálnych noriem hrozí odstránením hodnotového systému, o ktorý by sa právo mohlo oprieť - a ten práve spoločenská dohoda nahrádza. Je nutné jasne rozlíšiť spoločné dielo a osobné záležitosti jednotlivcov. Myslenie, názor, výzor, sexualita - sa dotýkajú v dôsledkoch len jednotlivca - a je neospravedlniteľné, aby ich nejakým spôsobom obmedzovala spoločnosť. Spoločenský minimalizmus predstavuje základné rozlíšenie toho, čo je osobné, čo je spoločné a prípadne toho, čo nepatrí (netýka sa) nikoho. Minimalizmus predstavuje poriadok vyvodený z pozorovania toho čo je, teda prirodzenej polarity potrieb (duchovno a telesnosť), nie z rozmarov domnelej vyššej bytosti, na ktorú patriarchovia premietli vlastný machizmus. "Nepreberieš manželku svojho suseda (blížneho)" možno chápať len v logike, kde žena je osobným majetkom muža - prastarý spôsob chápania vecí. Nielen v liberálnej ekonomike, ale aj v tradičnej domatike sa skrýva nebezpečenstvo, že sa človek stane tovarom.

Rovnováha - stred * Machizmus môžeme vystopovať až do patriarchátu staroveku. Koncept víťazstva a prehry v nás môže zakoreniť hlboko do výživnej pôdy, ktorú predpripravilo kresťanstvo svojim pôvodne zoroastriánskym konceptom dobra a zla. Pojmy sveta sa rozdelili na žiaduce a nežiaduce - prirodzená rovnováha sa rozpadla do extrémizmu. Vyžaduje si to tak zmenu slovníka, ako i naučeného spôsobu uvažovania. Nepomenúvať veci ako dobré (zlé), ale všímať si, či sú v rovnováhe, alebo nie. Za cenu nechceného zjednodušenia to možno vyjadriť ako "rovnováha je dobrá", s čím je koncept "dobra" nutné odložiť. Kňazi monoteistických náboženstiev nepochybne budú tradičnú vierouku brániť zubami a nechtami - vyhrážať sa nebezpečenstvom morálneho relativizmu - teda zradných otázok "čo je dobré a čo zlé?". Dobré pre koho a v akej situácii, spýtal by sa filozof z východu. Obmedzenia však nie sú cudzie ani učeniu rovnováhy, dokonca do nej prirodzene zapadajú - aby sa človek nerozplynul v bezhraničnosti, musí si ustanoviť (alebo nájsť prirodzené) obmedzenia. Dostávame sa k otázke miery, ktorá som rozobral predošlej časti (a v článku prvouky). Morálne ukľudnení, môže sa pred nami rozvinúť celá spleť spoločenských aj ekonomických protikladov - súťaž a spolupráca, osobné a spoločné, materiálno a duchovno, pohyb a kľud, stúpanie a pokles, ... Poznanie čo najväčšieho rozsahu protikladov, poňatie myšlienky stredu na rôznych úrovniach vnímania (pochopenie, zažitie, vhľad) - je nevyhnutným základným kameňom pre vytvorenie konštruktu spoločnosti a ekonomiky.

Nie je ťažké odvodiť si, že spolupráca umožňuje človeku kvalitnejší spôsob života (bohatší na spoločenský kontakt, na tovary a služby). K spolupráci pristupujeme slobodne a dobrovoľne - znova z pozície spoločenskej dohody - a tvoríme tak ekonomiku. Tú buď vytvárajú ľudia sami, alebo štát - no štát sa nerozumie ako akási tretia strana, samostatná sila, je to znova zoskupenie ľudí na základe spoločenskej zmluvy. Je to organizácia vecí spoločných. Tvorí si ho spoločenstvo, ktoré si môže definovať, čo považuje za potrebné. Štátom teda rozumieme to, čo nie sú ľudia schopní vytvoriť samostatne, bez spoločnosti. Vytvárať tieto veci (výrobky, služby) možno len spoločnými príspevkami (napríklad daňami), niektoré nemožno prenechať súkromným rukám (zdravotníctvo, vzdelávanie, ochrana a obrana), lebo v nich nebudú spĺňať svoj účel - taký, aký sa javí z pohľadu dobrovoľného spoločenstva. Mnohí ekonómovia vnímajú spoluprácu ako jednu z podôb výsledku súťaživo-sebeckého konania jednotlivcov. Tento pohľad však môžeme aj otočiť, súťaž vnímať ako formu spolupráce, ktorá má stimulovať činnosť k vyššej kvalite a šetrnosti, nie viac a nie samoúčelne.

Ekosystém * Meno absolútne prvotného božstva gréckej mytológie - Gaia - Zem - prevzali nielen geológovia a geografovia, ale aj širšie moderné hnutie, ktorý celú Zem, živú aj neživú prírodu, vníma ako zložitý celok navzájom previazaných súčastí, z ktorých každá komunikuje s ostatnými, reaguje na ne, každá je závislá na rovnováhe s ostatnými. Túto vlastnosť, známu od živých organizmov, nazývajú homeostáza. Je to samoregulácia s cieľom uchovať si stabilný stav (pokračovanie života). Popierajú pohľad na človeka ako na pána všetkého, ktorý Zem, Prírodu, suroviny, rastliny aj zvieratá len čerpá. Tak ako hocaká rastlina, alebo hocaký živočích, je človek len malou súčasťou veľkého prírodného pan-organizmu. Sme v podstate orgánom živého tvora. A či sa už pokladáme za mozog, svaly, alebo srdce ekosystému, tie nemôžu žiť bez ciev, čriev, žlčníka, pečene, alebo obličiek. Sme bunkou, ktorá žije vďaka spolupráci miliónov iných buniek so svojimi odlíšenými funkciami. Činnosť človeka sa tak neorientuje len na uspokojenie vlastných nutných a vymyslených potrieb, na konzumáciu Zeme - ale aj na prospievanie celého organizmu, bez ktorého ani človek samostatne neprežije. Tento organizmus - Gaia, Matka Príroda - predstavuje jednotu v rôznosti, božstvo, ktoré nemá ďaleko ani od všadeprítomného vševidiaceho všemocného Boha. Byť prítomný všade znamená byť všetkým. Boh, Matka už nie je vonkajšou bytosťou, ktorú musíme poslúchať, ale sme je súčasťou, máme voči nej zodpovednosť vrátane seba sama. Netrestá nás ako božstvo, ktorého uzmyslený zákon sme porušili - ale vracia nám naše konanie formou spätných väzieb.

Od teórie Gaia neodvádzame len prírodné vedy - biológiu, ekológiu, enviromentalistiku - ale môžeme na nej postaviť ekonómiu, ktorá jednak rešpektuje fyzikálne zákony (zákon zachovania energie prinajmenšom), ohraničenia zdrojov, biologickú súvzťažnosť, uchovanie čo najširšej prírodnej rozmanitosti v rovnováhe ako nutnú podmienku k vlastnému prežitiu. Pracovnú teóriu hodnoty a okrajovú užitočnosť musíme rozšíriť o externality, počítať s energetickými výdavkami a vnímať dopad na stabilitu systému. Na znečistenie prostredia, vyhynutie druhu, narušenie rovnováhy - musíme začať nazerať aj ako na ekonomický problém. Technologický pokrok, obchod, doprava a rast nemôžu jestvovať samoúčelne pre seba, bez ohľadu na priame a neskoršie dopady na prostredie. Konkrétne, mikrovlnné rúry, mobilné telefóny, prepychové autá - sú na prvý pohľad užitočné veci, milé hračky, zpohodlňujú život - ale o čo oberajú človeka, ako vplývajú na zdravie, na životné prostredie, počas svojho chodu, ich výroby a likvidácie?

V socialistickom systéme dominuje politická moc (volených rád, alebo totality byrokratov), peniaze a obchod nie sú tak dôležité. V kapitalizme zasa finančná moc prevažuje, prekrýva a potiera zmysel politiky. Žiaden človekom vytvorený systém však nespytuje zmysel samotnej moci. Nie je absurdné hovoriť o moci jedného orgánu nad druhým, moci bunky nad bunkou - vo vnútri živého organizmu? Moc je absurdná ľudská potreba, tak ako vlastnenie a ovládanie druhých je úplne fiktívny pôžitok, podobne ako víťazstvo. Namiesto nich, kam sa pozrieme, máme po ruke príklad symbiózy.

V tele nie sú zbytočné orgány - hoci sme niektoré z nich za ne považovali. Tak ako má svoju funkciu slepé črevo či predkožka, alebo ochlpenie - tak aj zdanlivo ekonomicky nepotrební môžu súladu a blahobytu spoločenstva pomáhať v zatiaľ neobjavených rovinách. Rozmanitosť menšín je neustálym potenciálnym zdrojom inovácie. Aj keď sa trhová ekonomika chváli, že z princípu novým nápadom nekladie žiadne byrokratické prekážky (štát však môže plniť vyvažujúcu úlohu, nedovoliť, aby nové odvetvia nepriaznivo narušili chod ekonomiky a nespôsobili ohrozenie jednotlivcov) - jej vnútorné usporiadanie, motivácie konania i laické poňatie jednotlivcami, pôsobí na mnohé nápady skôr deštruktívne. Reťazec potreba - nápad - podnikateľský zámer - produkt - marketing - korporátny produkt neraz pôsobí ako umývacia linka, ktorá výsledný produkt od pôvodného dobrého zámeru dokonale vyčistí. Nápad je stokrát prekrútený, hodnotovo vyprázdený - vďaka procesu komercionalizácie - ako to poznáme zo stoviek zažitých, videných a počutých príbehov. Súčasná ekonomika neuspokojuje potreby - prekrýva ich inými (kúpiť si nejakú vec) a takisto neumožňuje realizovať inovatívne nápady - premieňa ich na obsahu prosté produkty. Mnohé potreby sú v ostrom spore s atmosférou a charakterom, ktoré ekonomika vytvára. A zle dopadajú nápady, ktoré smerujú k úprave prostého drviaceho mechanizmu ekonomiky. Ekonomika dovnútra prepustí len to, čo je ako ona sama.

Technologický pokrok uskutočňuje ľudstvo čiastočne s akýmsi spasiteľským komplexom - opraviť po Prírode, alebo Bohu to, čo nedotiahli do konca, to čo nevytvorili dokonale. Staviame priehrady a regulujeme toky, aby sme sa vyhli povodniam, presekávame lesy, aby sme sa vyhli požiarom, vytvárame poľnohospodárske monokultúry, aby sme vypestovali prebytok jedla. Odstraňujeme druhy ratlín aj zvierat, ktoré nášmu pohodlnému životu nevyhovujú. Tieto zásahy majú negatívny dopad na mnohé formy života, ktoré žili pripôsobené na tieto prirodzené procesy a formy. Druhy vymierajú, narušuje sa potravinový reťazec, spätnými väzbami sa poškodzujú iné oblasti krajiny, čo sa nám všetko vypomstí, až v reťazovej reakcii dôjde rad na nás. V duchu rovnováhy, ktorú môžeme pozorovať kdekoľvek v prírode, činnosť všetkých foriem života balansuje medzi prístupom "prispôsobiť si" a "prispôsobiť sa". Vytvárajú si obydlia, upravujú teritórium, kultivujú pôdu - ale v prvom rade sa prispôsobujú prirodzeným prírodným procesom - či je to samotný živel, klimatické pásmo, príliv, pravidelné záplavy, alebo naopak suchá, zmeny počasia, ročné obdobia. Táto krehká rovnováha udržuje ekosystém biosféry pri živote.

Pravicoví ekonómovia vo svojej prostej logike veria, že po vyťažení zdrojov, ktoré udržujú v chode technológie, tieto umožnia nájsť nový zdroj - a pokračovať donekonečna. Podobne, po zničení biosféry, zostane nám tu človekom vytvorený umelý svet, ktorý prírodu nahradí. Umelé svetlo, umelé teplo, umelá klima(tizácia), umelé potraviny (zmes potrebných chemických prvkov, vitamínov a stavebných látok) a pre tých sentimentálnych aj 3D virtuálne záznamy prírody. Možno budú len audiovizuálne, ale načo je človeku v bezpečnom umelo vytvorenom svete prežitý zmysel čuchu a chute, všakže? Neuvedomujú si, že bez biosféry nemôže človek prežiť, tak ako bunka bez tela. Museli by sme sa stať samostatnými prvokmi sveta. Človek predsa obvykle chráni svoju integritu - nepristupuje k svojmu telu spôsobom "ak si odtrhnem nohu, dostanem robotickú protézu".

Cieľom úpravy ekonomiky nie je jedovato zelená vízia burinami obrasteného sveta. Hovoríme o ďalšom type rovnováhy - medzi ekológiou a ekonómiou - ktoré sa z polovice opierajú o grécky výraz "oikos" znamenajúci dom alebo živé vzťahy. Rozdiel vnášajú "nomos" - zvyk, zákon - a "logos" - štúdia. Je to vyváženie prístupu poznávania a pozorovania s umelo vytvorenými ľudskými zákonmi a zvolenými zásahmi (manažmentom) do prostredia kde žijeme (dom v symbolickom poňatí). Je to dualita veľmi blízka tej medzi "prispôsobiť sa" a "prispôsobiť si", ale aj medzi myslením a konaním, medzi (prírodnou) vedou a konaním (činnosťou, výrobou, priemyslom). Nie je tu úmysel úplne zastaviť vývoj, vrátane toho technologického, len ho potrebujeme vyňať z rámca nebezpečnej ideológie nekonečného rastu, udať mu trvalo udržateľné tempo.

Ekonomické školy na Slovensku sú povestné tým, že ich človek "nevychodí", len ako ho nedajbože zrazí električka. Študuje sa na nich podstatne zjednodušená matematika - toľko "čo je treba" k pochopeniu predpísaných osnov učiva. Ako študent technickej vysokej školy vnímam jeden základný rozdiel medzi stredoškolskou matematikou (nauč sa naspamäť vzťahy, vyber tie správne pre konkrétne prípady a dosaď čísla) a tou pokročilejšou. Každý vzťah je treba odvodiť z axióm matematiky, v ktorej uvažujeme. Každý má svoj definičný obor (rozsah kde platí) a okrajové podmienky (za ktorých platí). Tieto "dodatky" sú spojené so vzťahom, ako hlava s trupom. Zaráža ma, ale predsa neprekvapuje, že ich mnohí ekonómovia stínajú. Zanášajú svet teórie poučkami a tvrdeniami - ktoré sú úplne odtrhnuté od poňatia podmienok. Príkladom nech je "dokonalý trh". V prípade tejto state - ak je ekonómia popisom fungovania a návodom na usporiadanie ekonomiky - jej definičným oborom je Zem, ekosystém - a ohraničujúcimi podmienkami mnohorozmernosť ľudí, konečné množstvo vyčerpateľných zdrojov, obmedzenia rastu, rovnováha, ...

Liberálna ekonómia predstavuje ako "pozitívny" vzťah, kde elity, hviezdy a bohatí ťahajú zvyšok populácie dopredu. Akousi predpokladanou víziou budúcnosti je, že všetci na svete dosiahnú súčasnu úroveň bohatých, ktorí zatiaľ postúpia o ďalší (míľový) krok dopredu. Potiahnúť chudobných na úroveň bohatých? Nech každý obyvateľ Zeme má svoje auto, nech každý spotrebuje toľko energie a vytvorí toľko odpadu, ako napríklad obyvatelia USA? V tom okamihu by pravdepodobne ekosystém Zeme dávno neexistoval. Samozrejme, veľká časť populácie planéty žije v podmienkách, ktoré sa musia zlepšiť - no paralene so zlepšením ich životnej úrovne sa najbohatšia časť planéty bude musieť uskromniť vo svojom štandarde. Ich životná úroveň je nebezpečná sama o sebe a zároveň zadáva zlý stimul (sny) pre zvyšok planéty. Možno sa im nebude páčiť, že si nebudú môcť každý tretí mesiac kúpiť nový typ mobilného telefónu, alebo každý štvrtý zaletieť na rekreáciu na iné miesto planéty, ale budú si musieť nájsť iné východisko z technokratickej nudy.

Duša * Dôvodom vnútorného prázdna, nudy, bezprízornosti, ktoré zastiera čoraz väčší počet marketingom vymyslených ekonomických potrieb, je zanevrenie človeka na dušu, ako svoju integrálnu súčasť. Vedecko-technický pokrok, ale aj potreba vysporiadať sa s dlhými epochami organizovaného náboženského tmárstva - stvorili monštrum kryštalickej racionality. Človek sa stal strojom, s telom (somatos) - hardvérom a psyché - softvérom, ktorý redukujeme často len na myseľ, alebo na mozgové impulzy. V dnešnom veku tvoríme stroje - a sami seba máme tendenciu vnímať ako stroje, ktoré opravujú mechanici (chirurgovia) a odvirujú programátori (pychoterapeuti). Zaznávaný svet iracionality, ktorý má v tichom područí aj celú našu fyzickú schánku, nie je veličina, ktorú môžeme ignorovať, obchádzať a je zbytočné sa jej báť. Práve vďaka tomuto detinskému prístupu racionálne zkonštruovaná ekonomika neustále drhne, ocitá sa v krízach a v nemilosti ľudskosti. Neuznaním potrieb duše a ich neuskutočnením zdravým spôsobom sa stávame obeťami ich chorobných prejavov, ktoré na nás útočia prostredníctvom sveta, na ktorý veríme, teda sveta foriem - tiel. V honbe za rýchlosťou a veľkosťou nás spomaľujú malé víry a baktérie.

Absolútne racionálne, vedecké, technokratické vedenie ľudskej spoločnosti predstavuje rovnako chorobný prístup, ako je dogmatické náboženstvo (ktoré je vo výslednej podobe len iným typom materializmu). Viera, spoločenský život a umenie sú úzko prepojené oblasti duševného sveta ľudí, ktoré spĺňajú svoj "účel" tým viac, čím sú vzdialenejšie racionálnym pojmom doslovnosti, praktickosti, či vypočítateľnosti. Nedoslovne poňaté náboženské, mytologické a umelecké texty-obrazy ponímajú symbolické bohatstvo, ktoré v metaforách sýti duševné potreby človeka - a zároveň mu môžu napomôcť riešiť zdanlivo neriešiteľné problémy vo svete foriem. Symptómy - príznaky - ktoré sa v ňom prejavujú, nemožno mechanicky odstraňovať podľa toho, či sú vhodné, alebo nevhodné pre naše zvolené životné štýly, osobné ambície a spoločenské normy. Je treba ich interpretovať a odpovedať na ne: Násilie ako príznak neschopnosti pracovať so silou. Chamtivosť ako nepochopenie prázdnoty (a pochabo sa snažíme zakomponovať príznak pozitívnym spôsobom do ekonomiky). Závisť (odsudzovaná a zároveň využívaná) ako príznak toho, že tvoríme hodnoty, vlastníctvo a vzťahy, ktoré ju vyvolávajú. Mafia ako absurdné podobenstvo podnikania, chamtivosti, a panovačnej moci v absurdnom absolútne. Je čo kradnúť (bohatstvo sa hromadí a stráži) a tak sa kradne. (Keby podnikatelia zisk nezhromažďovali, ale okamžite preniesli ako investíciu späť do podniku, rozvoja iného odvetvia, alebo do dobročinných nadácií - nebolo by čo ukradnúť.) Toto nie je ospravedlnenie zlodejstva a mafiánstva, len pokus o vysvetlenie kde sa vôbec v človeku berú.

I-ťing, ako zdroj východnej obraznosti (blízky taoizmu, teda filozofii protikladov) ponúka modely vyváženého usporiadania vzťahov, ktoré sa západná civilizácia neúspešne pokúša nastoliť rôznymi izmami. Ak sa ekológiou, biológiou, Gaiou budeme zaoberať celostne, nielen našim zúženým technickým videním, v prírode môžeme v dobrom odpozorovať a okopírovať procesy využiteľné aj ekonómii. Príroda živí všetkých. Zachováva rozmanitosť a prežíva v rovnováhe. Kniha premien doporučuje "veľkému človeku" (vládcovi) živiť najzdatnejších, v tom zmysle, že budú schopní ďalej živiť ostatných. Nie je to uprenostnenie elít ako takých, ale nájdenie ciest, aby sa dostala potrebná výživa celej pestrosti spoločenstva. Spôsob "morálneho" poznania človeka vidí kniha v prirovnaní k výžive, v symbole úst. Všímaj si čím sa živí a ako rozpráva. Komu poskytuje starstlivosť a aké stránky svojej bytosti pestuje. Ekonomiku môžeme vidieť takisto ako formu vyživovacieho mechanizmu - nie ako bezcitný darwinistický boj o korisť a o prežitie.

Živá ekonomika * Ekonomika rešpektujúca polaritu jestvujúceho vesmíru, rovnováhu a rozmanitosť ekosystému ako aj prírodné zákony (fyziku), vytvorená pre človeka s telom i dušou - môže udržať a uchovať život. Živosť by mala byť jej konštrukčnou vlastnosťou. Život reprezentuje pud sebazáchovy, schopnosť (po)učiť sa aj skúšať nové veci, ktorých výsledky zapracuje do postupov činností. Mainstreamová ekonomika zatiaľ nevykazuje ani schopnosť poučiť sa z kríz, ani kopírovať prírodu (termodynamické zákony, rovnováha), ani veľkú vôľa zapracovávať experimenty. Živá ekonomika je naopak otvorená neustálej premene. Každá nová generácia prináša nové nápady, potrebu pozmeniť ztuhnutý zavedený systém (establishment). Staršia generácia môže ponúknuť skúsenosť už zažitého, tlmiť príliš nebezpečné nápady. Ak sa však správa ako brdza vývoju (a teda životu), prejavuje sa to symptómom revolúcie.

Život sa rodí na telách predošlých generácií. Kiežby sme si aspoň toto filozofické minimum uvedomili v našej ropnej epoche, keď poháňame dopravu a obchod spaľovaním predošlých odumretých organizmov. Je to nepretržitá obnova, čo predstavuje schopnosť poňať odpad ako vstupnú surovinu do ďalšej činnosti (recyklácia). Ekonomika pre živých ľudí nemôže ignorovať ich nedokonalosť. Ak už kopírujeme technické postupy - automatizácia sa už dávno zaoberá robustnými systémami (schopnými činnosti aj v situáciách s istou mierou neurčitosti, poruchovosti, nedokonalosti) - no ekonómia zatiaľ zaostáva a spolieha sa na absurdné predpoklady dokonalého trhu a dokonalého účastníka. K životu patria výnimky a pradoxy, ako napríklad ten hedonistický. To za čím sa besne ženieme nám často uniká. Stanovujeme si ciele, ale tie neospravedlňujú hocaké prostriedky - musíme byť vnímaví na ceste, dať jej vlastný význam a byť pripravení svoje ciele úplne zmeniť. Na ceste za nekonečným rastom sme dostali už dostatok varovaní, kam vedie. Opustiť ju môžeme, ak tento krok prestaneme vnímať ako "prehru", "neúspech", "vzdanie sa", "poníženie" - ale vezmeme to ako život.

Zmysel * Hľadať zmysel života je podobne sizyfovská úloha, ako odhaliť počiatok vesmíru, alebo dokázať existenciu Boha - no zároveň je veľmi príznačná pre oduševnelé ľudské bytosti. Rast je svojhlavou a absurdnou voľbou zmyslu ekonomického konania. Veď zmysel možno definovať akokoľvek. Užiť si život. Získať poznanie. Podriadiť sa písmu. Žiť preto aby sme pracovali. Pracovať preto, aby sme žili. Namiesto neustálej glorifikácie práce ako "nadhodnoty", môžeme rozlíšiť potrebnú prácu, prácu na skvalitnenie života, prácu pre potešenie z konkrétnej činnosti, prácu pre iných, prácu na (zbytočný) luxus. Môžeme žiť pre "pokrok, ktorého prínosom je vedeckotechnický rozvoj". Namiesto neho a namiesto tlaku na efektivitu a výkonnosť, môžeme si vďaka technologickému pokroku dopriať pracovať menej, odmeniť sa vyššou výmennou hodnotou a viac poznávať a užívať si. Postúpiť na vyššiu kvalitatívnu úroveň bez negatívnych následkov na zdraví a rovnováhe sveta. (Ale predstavme si tú hrôzu - keby ľudia dostali vyššie mzdy a viac voľného času - prestali by byť motivovaní viac pracovať a neustále inovovať - kto by znudeným boháčom vymýšľal a produkoval nové hračky?)

Predostretým spôsobom môžeme meniť definície čohokoľvek v ekonomike. Zmysel podniku nemusí byť navyšovanie užitočnosti, alebo v ľudovom poňatí racionálne-sebecký hon na zisk. Zmysel podniku môže byť poskytovať zamestnanie čo najviac ľuďom (nie "miesto a "plat", ale možnosť prispieť svojou výnimočnosťou, zúčastniť sa života) v zmysle vyváženého súboru úloh (balanced job complex) a vyrábať kvalitný produkt (uspokojovať skutočné potreby zákazníkov, v primeranej miere inovovať). Zisk je len púhy ukazovateľ - efektivity (neplytvania) a produktivity - no môže byť vnímaný aj negatívne (nadbytok), ako strata (nedostatok). Získanú hodnotu môžeme vrátiť do podniku, na jeho rozvoj (čím prestáva byť ziskom), tak ako nás nabáda aj teória kapitalizmu (aj keď je nepekne "normatívna" z pohľadu liberalizmu) - lebo, čo s ním spraví jednotlivec? Kúpi si veci? Dosiahne uspokojenie za cenu straty času? Vzbudí závisť a nutnosť strážiť svoj zisk (proti krádeži, mafii, rovnako nenásytným byrokratom)? Jedna "radosť" naviac a kopa starostí s ňou.

Zisk však možno použiť aj na iné ciele - umocňovať prirodzené procesy, jednoducho kráčať v ich stopách - jazykom súčasnej ekonómie "investovať" ho naspäť do podniku, vytvárať spoločné statky (verejné služby), zachovávať rozmanitosť kultúrnych a iných menšín, alebo korigovať nerovnosť. Nerovnosť plodí porovnávanie a iniciatívu vyrovnať sa. Nerovnosť však plodí aj závisť a krádež. Nerovnosť vyjadruje rozdiely v úsilí. Nerovnosť vyjadruje rozdiely v darovanom talente. No nerovnosť vyjadruje aj mieru drzosti, arogancie a vychytralosti. Nadaný človek premieňa svoj prvotný talent na peniaze. Dieťa bohatých rozmnožuje svoje prvotné peniaze. Nerovnosť je odmena, ale zároveň vytvára rozdiely v moci. A moc ovládať a "byť nad druhými" - je rovnako vymyslený a absurdný pôžitok, ktorý len prekrýva (v dualite rozpadu) duševnú bezmocnosť - čosi cítiť, čosi zažiť, definovať zmysel vlastnej činnosti.

Cesta ľudskosti, triezvosti, spravodlivosti a uvedomelosti

Pri hľadaní nových ekonomických usporiadaní sa nepochybne chceme vyhnúť opakovaniu chýb predošlých generácií. Protikladov, ktoré tvoria celú známu realitu, je nespočet - a mnohé sa zjavú v neočakávaných polohách:

  • Popri férovom odmeňovaní za zásluhy - treba si všímať aby sme nezakopli o nespravodlivé rozloženie moci. Už len vznikanie moci (možnosti ovládať druhých) je anomáliou - prirodzene by mal každý viesť svoj vlastný život, slobodne so zodpovednosťou k nevlastniteľným statkom a slobodne sa účastniť činnosti spoločenstva. Moc ako pojem sa vytvára vtedy, keď jednotlivci odovzdávajú, "zverujú" časť tej prirodzene svojej - do rúk niekomu inému.
  • Človek sa nerodí prirodzene povýšený nad druhých, ani zdedené, vrodené alebo sebou-rozvinuté vlastnosti neospravedlňujú akúkoľvek povýšenosť. Nemá právo žiť na úkor, nemá právo zadĺžiť druhých bez ich súhlasu, nemá právo znemožniť im prístup k nevytvoreným zdrojom - ak to neslúži k ochrane týchto zdrojov pre blaho všetkých.
  • Nedokonalosť je prirodzenou vlastnosťou ľudí. Dokonca ju nemusíme vnímať ako vadu na kráse, ale ako to, čo ju práve vytvára. Človek nie je "aj zlý", človek ma potenciál "konať zle" - tak, že narušuje rovnováhy. Je vecou rodinného, školského, spoločenského, ekonomického a politického typu výchovy, že v ňom vyvolávame príťažlivosť k takémuto spôsobu konania.
  • Pri rozvoji a vývoji - technologickom, ekonomickom, spoločenskom - je nutné pozorovať sa a učiť sa na chybách. Potrebujeme rozmanitosť, výnimočných jedincov, ľudí s vôľou experimentovať. Experimentovať však na sebe a nie na druhých. Učme sa pozorovaním prirodzených (prírodných) procesov, buďme opatrní s umelými hodnotami.
  • Potreba zachovať diverzitu nepochybne nabáda k mnohohodnotovému systému. Aby sa nezvrhol na multi-kulti tutti-frutti zmes v podstate bez chuti, ktorá bude plodiť extrémizmus a zároveň mu umožní prekvitať ako "iný názor", musíme sa oprieť o univerzálne ľudské hodnoty: Súcit, altruizmus, potešenie z prírody a pestrosti, potreba spoločnosti druhých, potreba zdieľania zážitkov - ktoré sú priestorom pre život a zároveň akúkoľvek činnosť ohraničujú.
  • Život nie je len výroba a spotreba, čistá ekonomika, ale aj bohatý iracionálny svet. Má svoj pozitívny racionálny prínos, ale popri tom je odôvodniteľný aj sám o sebe. Ekonomiku nemožno oddeliť od duševných potrieb, osobného života, citov a pocitov, umenia, politiky, alebo ľudských hodnôt. Toto nie sú samostatné "témy", ktoré existujú sami pre seba, ale všetky majú presah do ekonomiky a ekonomika presahuje do nich.

Zatiaľ čo ekologicky uvedomelí ľudia prestávajú hovoriť o trvalo udržateľnom raste - ktorý si spoločnosť ešte ani nestihla osvojiť - a prichádzajú s myšlienkou "dosť bolo luxusu, všetci nemôžu byť bohatí ako tí najbohatší, musíme sa uskromniť a mať menej, znižovať svoj životný štandard, už nie je kam (alebo za čo) rásť, prišiel čas na trvalo udržateľný ústup, najmä z prírody" - moderná (kapitalistická) ekonomika a najmä veľmi liberálne smery ekonómie sa opierajú o sebectvo - ako o hodnotu. Tvrdia o nej, že je prirodzená (živočíšna) a zároveň že ju vedia pozitívne využiť v prospech všetkých. Niektorí sme sa nechali chcením vychovať či rozmaznať - jednoducho zblbnúť - až natoľko, že pociťujeme akési "právo na spotrebu". Máme právo na benzín a vlastné auto, právo nažrať sa na prasknutie, právo na nový LCD televízor, domáce kino, mobil, právo na hračky, právo cestovať na dovolenku lietadlom, právo na plný šatník. "Ľudské právo." Bez ohľadu na vlastné zasadenie v ekosystéme. Z tak pevnej a nervne stráženej pozície ťažko ľudí nasilu vytrhnúť. Staré porekadlo vraví:

"Správajte sa k Zemi dobre: nedali vám ju vaši rodičia, prenajali vám ju vaše deti. Nededíme Zem od našich predkov, ale požičiavame si ju od svojich potomkov. Sme viac než len súhrn našich vedomostí, sme výsledkom svoje predstavivosti."

Skôr sa tu ponúka cesta najmenšieho odporu - ako to popisuje napríklad Alexandrova technika. Je to cesta v doprovode ducha doby - ktorým je, možno bohužiaľ, svätá trojica chcenie, spotreba a sebectvo. Mysticky, v duchu starostlivosti o dušu, vo výraze spotreba sa skrýva slovo potreba. Ak sme svedkami ďalšieho pomýlenie duše (ako tovarový fetišizmus), vydolujme hĺbkovú potrebu, ktorá sa skrýva za povrchom "(s)potreby vecí". Pre tých, ktorí "neradi spirituálnô", zostáva len cesta foriem a hmoty - sebecky sa najesť dosýta, objesť a puknúť (symbolicky, pukne pritom len naša sebestredná sebadefinícia). Až sa ľudia preplnia tovarmi, prestanú im chutiť, budú sa obzerať po iných formách zábavy. Náboženstvo? Vojny? Moralizmus? Je na tých, ktorí predbiehajú dnešnú mentalitu, aby mali v zásobe pripravené nové možnosti. Zasýtenia, pobavenia, aj ekonomiky. Zatiaľ mnohí netušia, že bez práva na spotrebu vecí by sme neboli nielen neslobodní, ale ani nešťastní. Ľudia tuto za humnami, napríklad na Podkarpatskej Rusi, možno z nášho slovenského pohľadu "nemajú nič", nechodia do práce, do fitka ani do multiplexu - snažia sa uživiť sami tvrdou poľnohospodárskou prácou - a žije sa im vlastnými slovami dobre, za nič by to nemenili. (A vedia pritom z vlastnej skúsenosti porovnať.) Možno tieto zabudnuté regióny raz zachránia Európu. Nie svojou dôverčivou zbožnosťou a intelektuálnou prostototu - ale skromnosťou.