Vtáka poznáš po perí a muža po...

1.2.02 - II.

Hľadanie identity medzi identickými klonmi

"Chcem byť ako ostatní, chcem byť jedným z nich, chcem byť normálny..."

Tento článok existuje aj v "obrázkovej verzii". Ilustrácie dopĺňajú a rozvíjajú text úvahy, tvoria s jeho obsahom previazaný celok. Pomáhajú vžiť sa do odovzdávaných myšlienok, precítiť ich - podobne ako príbeh umožňuje "zažiť" to, čo by čitateľ v podobe radu tvrdení ľahko odsunul. Obrázky môžu zachytávať aj nahé ľudské telo, jeho časti, pohlavné orgány, ich úpravy; fotografické náznaky sexuálneho aktu, alebo jeho vyobrazenie na historických artefaktoch (hoci som sa súčasnej priamej pornografii vyhol); tak výjavy ľudskej blízkosti, nehy a intimity - ako aj znepokojujúceho násilia rôznych druhov; objekty fetišov a scény alternatívnych sexuálnych praktík (ktoré boli predvádzané na verejnosti) bez kopulácie samej. Pre niekoho ich zhliadnutie môže byť nepríjemné až traumatizujúce - preto ponúkam v prvom pláne túto verziu bez obrázkov. Obrázky prikladám s úmyslom ilustrácie textu, ktorý je obsahovo určený dospelým (dospievajúcim, sexuálne uvedomelým) osobám. Načítanie grafického materiálu môže trvať dhlší čas, v závislosti na rýchlosti pripojenia. Nasledujúcou linkou sa môžeš presunúť na obrázkovú verziu.

"Na svete žijú ľudia. Ľudia sa združujú do spoločenstiev, v ktorých rozpoznávame dve pohlavia - odlišné navonok, v povahe i vo svojej spoločenskej funkcii. Chlapci a muži - ktorých rozpoznáme podľa toho, že nosia najmä modrú farbu - a dievčatá so ženami naproti tomu ružovú. Keď sú chlapci a dievčatá starší, začínajú sa spolu párovať - a keď sú už spolu dostatočne dlho, vezmú sa a žijú spolu šťastne až do smrti." Tak podobne asi vyzerá poznatok, ktorý je deťom vštepovaný do hlavy od útleho detstva - doma i v škole. Toto je normálna vízia sveta, aj keď - čím je človek starší, zisťuje že svet sa jej všemožne (v detailoch i v celých konceptoch) vymyká. A toto vybočenie nazývame zlom. Mňa však život naučil niečo iné: Všade kde sa hovorí o normalite, hľadaj problémy. Kde sa táto strohá vízia usporiadania vesmíru vzala? Vymysleli si ju len tak ľudia? Vymyslel to tak Boh? A prečo existuje toľko vecí, ktoré do nej nechcú silou-mocou zapadnúť? Toľko takzvaného "zla"?

Pri skúmaní všetkých ľudských excesov a "nenormálností" - uprednostním pozrieť sa na začiatku na zúbok normalite samej. Tú si môžme personifikovať ako bytosť, ako záhadného cudzinca medzi nami - ktorého nikto nevidel, ale o ktorom mnohí tvrdia, že tu je. Je ľahke vykázať von z komunity nenormálneho - ale kto dokáže ukázať prstom na niekoho "normálneho"? Popri všetkých možných dosahoch, zamerám sa na rodové a pohlavné odlišnosti - ktoré sa v otázke normy zdajú byť najjednoduchšie na uchopenie. Kto je teda normálny muž a normálna žena? So ženami by ani nebol taký problém, toleruje sa u nich aj správanie, ktoré v prípade mužov považujeme za úchylné a neprístojné - možno preto, že žena je pokladaná náboženstvom (v rámci rozdeľovania sveta na dobro/zlo) za to "nečisté, zvodné, skazené, diabolské" pohlavie a teda čosi také "možno od žien čakať". Na druhej strane, ženy sú "citlivejšie, emocionálnejšie, iracionálnejšie" - a teda si v týchto rovinách môžu viac dovoliť, skúmať ich do väčšej hĺbky.

Zvláštnou škatuľkou však ostáva muž - ktorý by mal byť podľa spoločenských povier "tvrdý, drsný, silný, odvážny, aktívny, súťaživý, primerane drzý a arogantný, necitlivý, neufňukaný, nezženštilý, ...". Očividne to má v spoločnosti ťažšie. Kde sa táto definícia vzala? Akiste - mnohí budú tvrdiť, že odpozorovaním (podedením) z prírody. Samec je ten, kto loví, stará sa o obživu aj bezpečnosť rodiny, ten kto súťaží s ostatnými samcami svorky a stáva sa vlastníkom celého háremu opačného pohlavia. Samice zasa vychovávajú mláďatá a zabezpečujú chod "domácnosti".

Smiešny sa stane tento model vtedy, keď si uvedomíme, že živočíšna ríša vôbec nepozná tieto naše konštrukcie, tieto naše slová - "vlastniť", "prináležať", "rodina", "láska", "spravodlivosť", "opatera", "zabezpečiť obživu", "ženské a mužské úlohy". Neexistuje v nej pojmový svet. My prírodu len pozorujeme a pokúšame sa ju opísať ľudským slovníkom. My jej vnucujeme svoje vlastné pojmy. Celá táto vízia samcov a samíc je teda len projekciou ľudského sveta, ľudského spoločenstva, ľudských pohlaví - na skutočný svet. My vo zvieratách vidíme odraz svojho sveta, lebo ho tam sami kladieme. Spomínam si na veľmi slávny celovečerný polodokument o putovaní tučniakov. Pozerať sa naň bolo krásne - jediná vec, ktorá mi skutočne prekážala bol ľudský komentár - ktorý sa pokúšal opisovať motiváciu konania týchto tvorov, vkladal im do hláv myšlienky, pocity. Je jasné, že je to to, čo si my myslíme že si myslia, že je to to, čo si my myslíme, že cítia. No s povestnou ľudskou drzosťou sa tvárime, že je to zrejmé, že to vieme. Že naše videnie a usporiadanie komunity a rodiny je jediné správne. Úbohé tučniaky tak proti svojej vôli (re)prezentovali "americký" model rodiny, manželstva a deklamovali i také moralizujúce hodnoty ako "vernosť" či "hrdinstvo". Pritom tento ľudský komentár - či už na plátne, alebo v našom vnútri - nám zabraňuje pozerať sa na veci a vidieť ich také aké sú, vo svojej nemej skutočnosti. To si môžme uvedomiť vždy, keď využívame smiešne prirovnania: "verný ako pes", "pôžitkársky ako mačka", "falošný ako líška", "hrubý ako medveď", "odvážny ako lev", "dôstojný ako jeleň" ... a v mnohých ďalších spotvoreniach zvieracieho sveta.

V pohľade na normalitu sa budem opierať o zaujímavé postrehy autorky Elisabeth Badinter v knihe XY - Identita muža. Pokúsila sa o komplexný pohľad na históriu a vývoj pojmu muž - obzvlášť toho, čo pokladéme za mužné a čo za zženštilé. Prvé kapitoly nazerajú do minulosti - ktorú môžme istým spôsobom pozorovať aj dnes - v izolovaných spoločenstvách na odľahlých tichomorských ostrovoch, v nepriechodných džungliach Papuy, alebo dažďového pralesa Južnej Ameriky. Nie všade je spoločnosť rovnaká - niekde je organizovaná ako patriarchát, inde ako matriarchát - no v prevažujúcej miere jednostranne. Možno to je príznakom spoločenstiev "vo vývoji". V patriarchálnej spločnosti je pociťovaná silná potreba, aby sa muž odlíšil, aby nejakým spôsobom (aj keď absurdným) vyjadril svoju nadradenosť. Hovoríme tomu rituály prechodu (rites of passage) - pričom "passage" odkazuje na prechod do dospelosti. V často bolestivej aktivite, keď sa z chlapca "stáva" muž, musí dokázať svoju odvahu, odolnosť, ukryť slzy.

Byť počatý ako žena a stať sa mužom

Už som sa vyjadroval k rituálu obriezky všemožne po svete - ktorý popri náboženskej funkcii a preludu "čistoty" - určite má i svoj podtext mužnosti. No v niektorých komunitách nachádzame aj omnoho dramatickejšie "premeny" - chlapci v Austrálii museli podstúpiť subincíziu - rozpolenie penisu (čo je svojská "estetická norma"), inde mnohohodinové zjazvovanie celého tela, na niektorch ostrovoch rozbíjanie hláv kameňmi a tiež niečo, čo by moderný svet nazval znásilňovaním (pričom v mytológii kmeňa to znamená, že prijatím semena ostatných mužov sa chlapec stáva sám plodným). Známe sú filmové zábery z ostrova Pentecost na Vanuatu, kde sa chlapci privezujú sotva pružnými lianami k nohám v korunách stromov a hľadajú odvahu skočiť do prázdnoty - kostrbatá obdoba súčasného bunjee-jumpingu. V istých Jemenských dedinkách musí muž bez pohnutia, jedinej slzy či mrknutia oka ustáť v rituáli obriezky, pri ktorom sú pred celou jeho rodinou, budúcou nevestou a jej rodinou (a často pred celou komunitou) celý jeho penis a časť ohanbia zvlečené z kože - ak sa mu to nepodarí, pri najmenšom náznaku pocítenej bolesti ho vyženú z obce, alebo zabijú, pretože "uvalí hanbu na celú rodinu". Je ťažko súdiť tieto rituály - v malých spoločenstvách, ktoré doslova musia prežívať - v nehostinných prírodných podmienkach. Tam je v istom pohľade možno "výhodné" alebo "nevyhnutné" vytvárať takto necitlivých jedincov. Ale predsa sa môžme pochybovačne pýtať: Vzniká takto muž? Bolesť a necitlivosť?

Môžeme si za tým celým všimnúť ideu, že pozorujeme proces "vytvárania muža". V tomto poňatí teda muž nie je mužom od narodenia - na rozdiel od ženy - ale musí sa ním "stať". Je prirodzené, že na každej ľudskej bytosti nechávajú situácie a traumy jazvy - fyzické, ale i duševné. Je zvláštne, ako sa komunity snažia tento proces urýchliť - a vytvoriť tak umelými zraneniami akéhosi instantného muža. Pripraviť ho na jeho náročnú životnú úlohu. Úlohu v oboch zmysloch - poverenie (zodpovednosť) aj rolu v divadle. A prečo je to práve muž? Odkazujeme sa často na fyzické predispozície... ale skúmame, či to nie je len ďalší z nekonečne našich predsudkov? Začína sa vravieť, že ženy sú prirodzene odolnejšie voči bolesti - a utrpenie, ktoré si vystoja pri pôrode možno prirovnať k "ťažkému údelu muža". Dokonca, isté spoločenstvá sa rituálmi poškodzovania genitálií snažia pripomenúť mužovi bolesť ktorú žena pri pôrode pociťuje - napríklad púšťaním krvi napodobňovať menštruáciu - a takto vyjadriť úctu k veľkému mystériu počatia.

Rituály prechodu nemusia byť na pohľad pekné a príjemné. Nejeden psychológ v nich však nájde (hocako komplikovaný) zmysel. Ten však nadobúdajú, len ak majú svoje hodnotové pozadie - s úkonom (skúškou) sa nesie aj duchovné a duševné uvedomenie či poznanie. Fyzický akt je len potvrdením na povrchu - pre ozajstný vnútorný prerod. Ako podpis na zmluve, ktorej obsah treba neustále napĺňať - to je podstatné. Toto sa však neudeje často - skôr sa v onom prechode prekračuje iba z rozpoloženia "Prečo mi niečo tak strašné robia?" k "Aj mne to spravili, aj pre teba to bude dobré." Rituálna pomsta. Hoci obrad vyvoláva strach - ak človek stojí pred ním - po jeho vykonaní nachádza človek akúsi hrdosť. Podstúpil som. Vydržal som. Som hrdina. Som chlap. Táto hrdosť sa hmlisto prelína do pýchy, nafúkanosti. Do pochybného chlapstva, ktoré vzniklo jedným úkonom, viac či menej mechanickým dôkazom. Muži si navzájom potvrdzujú mužnosť (a dospelosť) detinskými chlapčenskými hrami. Vyliezť na strom, ukradnúť niečo od suseda, vypiť viac alkoholu, došťať ďalej, vydržať bolesť...

Skúsme uchopiť tak archetypálny mužský úkon (výkon) ako preskočiť priepasť. Muž predsa musí byť odvážny, muž nie je zbabelý (od slova baba). Rozložme túto odvahu na drobné... Na jednej strane umožňuje prekonávať samého seba, dosahovať nemožné, zdolávať nezdolateľné - "obetovať sa". I tieto činy môžu byť zmysluplné, užitočné - alebo prázdne a "na obdiv". Odvaha zachrániť život je inej povahy, než odvaha vyštverať sa na Everest. Na čo? Pre koho? S akým dôsledkom? Na druhej strane - strach nie je zlá vec, strach je prirodzený živočíšny pud, ktorý vychádza z vôle žiť a prežiť. Neriskovať zbytočne. Odvaha mnohých chlapov je len pochabosťou - teda odvaha neohraničená súdnou rozvahou - a súvisí so vzájomným mužným "hecovaním" alebo prebytkom testosterónu. Dokazovať niečo ostatným, predvádzať sa, dokazovať že je chlap. Ale je to ozajstný, vyrovnaný, sebou istý muž - ktorý pociťuje nutnosť dokazovať? Veľmi komicky pôsobí mužská odvaha, ak ju primeriame k inej častej mužskej črte - kŕčovitej snahe byť ako ostatní, byť normálny, byť taký istý chlap (podľa okolím zaužívaných pravidiel) ako druhí. Hoci sa neboja predviesť ten najriskantnejší krkolomný kúsok - odvahy byť sám sebou, ísť proti prúdu, alebo zastať sa niekoho, komu sa väčšina vysmieva, by sa u nich nedorezal.

Rýchlené "kresanie muža" z materiálu púheho chlapca má zjavný negatívny aspekt. Zabúdame na prirodzené dospievanie (zažívanie v čase, skúsenosti) a dosiahnutie čŕt ako odvaha vyvážená rozvahou, vnútorná sila so schopnosťou poddať sa, autorita a pokora, akčnosť i trpezlivosť, sloboda ale aj zodpovednosť, sebavedomie a predovšetkým empatia. Po svete sa nám množia predčasne dospelé deti, ktoré zostávajú nevzdelané, pyšné a panovačné, majetnícke s nárokmi na rozhodovanie (o svojom národe, komunite, rodine, "svojej manželke" a "svojich deťoch"), nemajúce skutočné kvality - no presvedčené o tom, že prostým rituálom, šibnutím čarovného prútika - sa v nich tieto vlastnosti samé od seba zjavia. Badinter(ová) to prirovnáva k inému, biologickému javu. V maternici ženy sa dieťa vyvíja na počiatku ako bezpohlavné. Nie ako hermafrodit, ale ako žena. Len hormonálnym pôsobením (rôzne dávky testosterónu či estrogénu a ďalších látok) v istých týždňoch tehotenstva sa môže ženské pohlavie začať meniť na mužské - vyvíjajú sa iné vonkajšie pohlavné znaky - a snáď i budúce vnútorné črty - agresívne predispozície. Dievča dospeje a je ženou, chlapec sa musí mužom stať.

Tento zvláštny jav pozorujeme aj v spoločenskom kontexte. Mužské pohlavie je akosi špecifické negatívnou seba-definíciou. "Som muž, lebo nie som..." Nie som mäkký (mám vždy pravdu, nemýlim sa), nie som citlivka (citlivý, citový), nehrám sa s bábikami, nenosím ružovú a lila farbu... (Ak žena experimentuje s mužským oblečením - "je to sexi" (ako Marlen Dietrich), ak si však muž oblečie ženské šaty - "je to smiešne" - ako travesty.) Nefňukám, nie som baba, nie som buzerant. Ale čo vlastne potom som? Skutočný muž ako keby ani neexistoval - nebol - lebo "nie je...". Je to fikcia, ideál - niečo, čo by každý príslušník mužského pohlavia chcel byť, ale musí sa o to (márne) usilovať - s nádychom kŕčovito zaťatej pózy. Čo má robiť muž? Chodiť na široko ako "po havárii". Typická našponovaná "heterosexuálna chôdza" nie je len predmetom veselohier, kde sa úbohý homosexuál nevie naučiť správnym mužným postojom, pohybom a gestám - ale či sa to heterákom páči, alebo nie - aj predmetom posmechu homosexuálov: Heteráci chodia, akoby ich práve niekto pretiahol. "Buzerantky" sa na tom dobre bavia. Ale skúsme to povedať bez predsudkov: "ľudia nezaťažení rodovými stereotypmi to pokladajú za - smiešne". Zvláštne ako sa každý muž celou svojou hrubou silou snaží celý život "nebyť smiešny" - byť vážený, rešpektovaný, obdivovaný (či už pre svoje svaly, alebo titul, alebo penis), autorita - a pritom, či chce, či nechce, je tu skupina ľudí (neoddeliteľná časť celkovej sumy ľudského myslenia), ktorá nesúdi či a ako dobre to dosiahol, ale považuje toto nevyvážené, silené a prehnané snaženie za smiešne, úbohé, malicherné - vo svojej podstate.

"Najhoršie čo môže byť"

Snáď preto heterosexuáli nemajú radi homosexuálov? Existuje niekto, kto sa narodí navonok ako muž, ale nepociťuje potrebu hrať sa na "tvrďasa", vytvárať mužné ilúzie, ba dokonca, celé toto pochabé úsilie pokladá za - trápne. Je zvláštne, ako čítankový muž nemá strach z nebezpečenstva, preskakuje priepasť, vynáša svoju "slabú polovičku" z horiaceho domu, vrhá sa s radosťou do nebezpečenstva, nebojí sa toho ani onoho - ale z jedného na svete má nepochopiteľnú hrôzu - z buzerantov. Nepochybne, ako poznamenáva i Quentin Crisp v dokumente The Celluloid Closet - heterosexuáli sa neboja toho, čím homosexuál je, ale toho, čo robí. A keď si predstavuje to čo homosexuál robí, predstavuje si, že to robí on sám - a to sa mu nepáči.

Quentin Crisp to popisuje prirovnaním:

"Nemám rád hrášok, lebo keby som ho mal rád, musel by som ho jesť a to je strašná predstava, lebo ja ho nemám rád".

Ktoré nadôvažok vyústi v iný gastronomický výjav - "to čo nemám rád, nesmie mať rád nikto iný" - alebo "môj vkus je jediný správny". Všetko ostatné treba samozrejme zakázať - a kto tento zákaz poruší, musíme ho potrestať, alebo najlepšie zabiť.

"Ja nemám rád citrónový koláč a preto by ho ani nikto iný nemal mať rád a tobôž nie jesť."

Heterosexuál zo zvláštnych dôvodov nevidí homosexuálov ako kolegov, športových spoluhráčov, alebo len niekoho kto stojí vedľa nich, ba ani ako tých, ktorí všetky svoje sexuálne aktivity robia "doma za zatvorenými dverami". Predstavuje si tu a teraz čo robia v posteli, ba čo viac, predstavuje si sám seba ako sa týchto sexuálnych aktivít účastní - a to sa mu očividne nepáči. Paradoxne - má fóbiu z fajčenia penisov - aj keď je posadnutý tým svojím, neustále sa s ním hrá pri sebauspokojovaní, porovnáva ho s ostatnými penismi. Má fóbiu z pasívnej análnej penetrácie (niekto ho pretiahne) - no jeho "bod G" sa skrýva presne tam - za sedemkrát zamknutým konečníkom. Dochádza tak ku zvláštnej situácii, tzv. hispánskemu poňatiu sexuality. Správny muž - hombre - je ten, kto preniká. A je jedno, či penetruje ženu, muža, alebo zviera - pokiaľ je on ten, kto strká svoje diaľkové ovládanie do príhodného otvoru - len tak potvrdzuje svoju mužnosť. Buzna - maricón - je ten, kto sa nechá pretiahnuť. Z pasívneho partnera sa v tejto mentalite stáva žena. Zo sexu boj o moc - kto aktívne dobýja a kto sa pasívne poddá.

Spoločenský predsudok "to špinavé miesto" je schopný prekonať v aktívnom análnom styku (na partnerke či partnerovi je poníženie z podriadenej úlohy aj to, že si to vôbec "odtrpí") - no nepríjemné zážitky pri rektálnych vyšetreniach a výteroch zatieňujú možnosť príjemného pocitu pri stimulácii prostaty vo vlastnom - s prepáčením zadku. Stačí mu vonkajšia rozkoš - ktorú cíti penisom - nech je tá vnútorná akokoľvek intenzívnejšia. Vyžaduje to podobnú zmenu myslenia ako prechod od vonkajšieho (efektného) poňatia muža - páva - k vnútornému konceptu vyrovnaných mužských kvalít. Ale nie je mojim (spoločenským ani autorským) zámerom preťahovať tu heterákov.

Už história nám naznačuje, že poňatie muža sa v rôznych dobách, na rôznych miestach, v rôznych národoch líšilo. Pre helénsku kultúru bola homosexuálna pederastia normou, cit staršieho muža k mladšiemu chlapcovi bol najvyšším dosiahnuteľným citom, styk zo ženami sa využíval len na rozmnožovanie. Tí istí Gréci, ktorých filozofiu obdivujeme, po vzore demokracie ktorých sa snažíme budovať svoj spoločenský systém. Samozrejme - nepopisujem tu "zabudnutý ideál" - bola to len iná "jediná správna cesta", iná vnútená norma. Žena v nej bola podradným organizmom. Styk medzi mužmi sa nazýval v istom čase i "perzskou neresťou", turecké hammamy boli zasa plné mužských a chlapčenských "spoločníkov". Čínski cisár mal svojho milenca, ktorý zaspal na jeho rukáve. Cisár nechcel svojho milovaného zobudiť a tak si odstrihol rukáv, aby mohol vstať. Odvtedy tento cit nazývali "láskou odstrihnutého rukávu". Čo je už mytologický príbeh sám. Rimania i Arabi boli zasa pobúrení pri stretoch s barbarským národmi - keltskí a gepidskí muži sa radi "zabávali" nahí s inými mužmi - odmietnutie takéhoto pozvania pokladali za urážku.

Len dnes sa tvárime, akoby sa svet i dejiny započali kresťanstvom. Majme na pamäti, že i koncept homosexuality a heterosexuality je len 200 rokov starý. Kým v staroveku a v stredoveku sa ľudia obišli bez sexuálnych orientácií - rozlišovali skutky ("súlož ako má byť" a "hriešnu sodomiu") a napriek tomu si užívali podľa chuti - až buržoázna morálka vymyslela striktné normy, z ktorých sa dnes snažíme vyslobodiť. Samozrejme, sodomia sa trestala smrťou - no takému sedliakovi súložiacemu s kamarátom nikdy neprišlo, žeby toto (táto príjemná činnosť) bola "sodomia". Tento vtip pretrváva do súčasnosti - na zoznamovacích weboch hojne nachádzame inzeráty ako "som heterosexuál, ale rád si fajčím s inými chalanmi". Dôsledok absurdnej posadnutosti pojmami, slovíčkami, nálepkami a všeobecne - vonkajškom. Pre chlapa nie je taká tragédia, ak sa vyspí s chlapom, ako keď ho označia za homosexuála, buzeranta, "pupuša". "Muž" je dnes viac póza navonok a "titul" ktorý posudzuje a prisudzuje okolie, než ozajstný obsah.

Keď sme už pri zovňajšku - to čo by sme dnes pokladali za zženštilé (ženské dlhé šaty, obtiahnuté pančuchy, náušnice) bola dlhé stáročia pánskou módou. Dokonca i macho vystupovanie zvláštne kontrastuje s výrazne zženštilým správaním v mnohých historických mužských spoločenstvách. Ba čo viac, zastavme sa v mužskej šatni, alebo sprchách - v situácii, keď sa teplý neubráni zvedavému pohľadu na telo náhodného heteráka. ("Na koho čumíš ty buzerant?") V prvom rade, nevravme si, že sa hetrosexuáli nepozerajú - pozerajú sa, a ešte ako! Porovnávajú a závidia. Taká posilovňa je absurdným divadlom plným postáv, ktoré sa pozerajú - ale robia všetko preto, aby vyzerali, že sa nepozerajú. No byť odhalený - úbohý homosexuál si v lepšom prípade vyslúži zopár nadávok, v horšom dostane "po hube". Za to že je homo? Za to že sa pozrel?

Je zvláštne, že pyšný heterosexuál - pózer od podstaty - nevníma tento zvedavý pohľad ako kompliment, ako lichôtku - teda že sa páči. Namiesto toho si predstavuje, aké aktivity robí teplý vo svojeje posteli, a čo horšie - ako ho teplý znásilňuje. To sa mu samozrejme nepáči. A pritom, ak sa heterák spamätá, zistí, že teplý je jeho najlepší kamarát - obdivuje ho, hovorí mu aký je krásny (naproti tomu, v mužsko-ženskom svete, je muž to škaredšie, smradľavejšie pohlavie) a to najdôležitejšie - nie je jeho konkurencia na love žien. O každého homosexuála viac, pribudne jedna slobodná žena, či ubudne z radu jej nápadníkov a sokov. Prečo toto nevedia heterosexuáli oceniť? Niektorí to síce dokážu - zopár tých progresívnejších, ktorí sa skamarátili s teplými (alebo ich nezavrhli, keď sa dodatočne vyjavili) - sa teší príjemnej pozícii ako stredobod obdivu a rozmaznávania, ba až výnimočného zaobchádzania. To poteší dvakrát, nielen náramné mužovo ego, ale aj relatívne, vo svete kde muž musí byť silný, necitlivý a sparťanský - a nemá si kde poplakať, posťažovať sa a užiť si trochu pohodlia. No a nemám pocit, žeby sa títo muži museli brániť pred znásilňovaním, alebo porušovaním ich heterosexuálneho čohokoľvek.

Silák, silenie, násilie

Zo šatní a spŕch šup (alebo skôr "vrrr"?) do ďalšieho špecificky mužského sveta - športu. Od malička sú muži vychovávaní ako agresívne pohlavie, bojovníci, zápasníci, vojaci, dobyvatelia. Nadbytok mužských hormónov možno vidieť i v súťaživej spoločnosti - postavenej na boji s konkurenciou - víťazoch a porazených - tomto nepochopiteľnom štiepení. Veď tam kde by nebolo víťazov, nenašli by sme ani porazených. V strete s týmto konceptom sa často cítim ako pri rozhovore s mimozemšťanmi. Prečo musí niekto vyhrať? A prečo niekto prehrať? Načo je to dobre? Aká je to forma uspokojenia - byť lepší ako ostatní, byť prvý? Mňa osobne to neuspokojuje - a ak áno preto, že som si to nahovoril. Mnohí sme sťaby na infúzii napojení na frázu - "aha vyhral som, mal by som byť šťastný". Aj keď v hĺbke duše nie sme, mali by sme byť. A tak sa kŕčovito usmejeme a mätieme seba i tých, ktorí sa na nás pozerajú - závidia nám a túžia vyhrať tiež.

Šport je vlastne moderná, vyklieštená verzia starovekých vojen, turnajov, súbojov. S bojovníkom prehráva alebo vyhráva celý národ. Tak ako dnes, i tej pominuvšej doby sa môžeme pýtať: Prečo musí jeden zabiť druhého? Jeden prežiť a jeden umrieť? Jeden vyhrať a druhý prehrať? Prečo musí - má chcieť - jeden získať majetok, krajinu, či manželku toho druhého - a nestačí mu vlastná? "Mám chcieť" je tá najpodozrivejšia spoločenská fráza vo všetkých dobách. Forma víťazstva a prehry - či je to smrť a život, alebo medaila verzus sklamanie - je len detailom, "civilizovaním" odvekého nezmyslu. Mnohí sa i dnes cítime obeťou stroja súťaživej ekonomiky - hoci by sme sa celému tomu zápasu radi vyhli. Na jednej strane to poháňa firmu alebo človeka ku sebazlepšovaniu a kvalite - no ako každý extrém, má i svoj tieň - podlé a nečestné boje. Prejavuje sa tu dynamika rozštiepenej polarity. Pocit, že "ak nevyhrám, ak prehrám" - znamená pocit frustrácie. Ak si to neutrhnem ja, utrhne si to niekto iný - bez zamyslenia sa, či tú vec naozaj potrebujem a či mi boj o ňu za to stojí. Zabiť prehru možno jednoduchým spôsobom - zabiť víťazstvo. Zrušiť rozštipenie ako také - snáď tým, že ho uvidíme vo svojom absurdne.

Je zvláštne naviac sledovať, že šport je v podstate maškrádou, ktorá sa snaží (viac kŕčovito než úspešne) dať duši isté hodnoty, ktoré jej chýbajú, ktoré si človek upiera inde. Je to veľká travesty show - dresov, uniforiem - tak ako v armáde. A všetci bez rozdielu cítime, že tieto sú istým spôsobom "sexi". V totalitnej spoločnosti - kde jestvuje silná snaha o rovnakosť, uniformitu spoločnosti - sa prirodzene vytvára individuálna snaha byť odlišný, jedinečný, nezaniknúť v mase. Tak sa nosili "západné" džínsy za komunizmu. Dnes je spoločnosť normovaná módou - a proti tomu sa bránime buď ešte surreálnejším osobným štýlom, alebo nejakou formou "antimódy" - punk, metal, skinhead, alternative, alebo len "obyčajným obliekaním". Na druhej strane, sme silno individualistickí - zabúdame na potrebu pocítenia jednoty, komunity, širšej i užšej ľudskej rodiny - a to sa prejavuje v duši komunity symptómom - fetišizmom uniforiem - ktorý odkazuje k potrebe spolupráce, súnaležitosti, blízkosti. Prostým obliekaním uniforiem a dresov sýtime fetiš, ale neuspokojujeme vnútornú potrebu "byť spojení".

Snáď preto celý národ vyhráva, plače a oslavuje s víťazným hokejovým mužstvom - pre prostý pocit prepojenia s ostatnými ľuďmi, ktorých v bežné dni míňame na ulici. Toto kŕčovité šťastie (a na druhej strane veľká prehra) je len náplasťou na to, že nedokážeme pocítiť vzájomné spojenie v prirodzenom živote. Bez rozdielu pohlavia, alebo orientácie. Pozorovaním "profesionálnych fanúšikov" - s ich šálikmi, pomaľovanými tvárami, vlajočkami a mimozemsky trápnymi pokrikmi a popevkami, ich synchrónne nadskakovanie a hromadné skandovanie - nech sa pri ňom červenám od hanby akokoľvek - musím chápať i ako vytvorenie istej komunity. Oni sú sami, možno kvoli svojej tuposti, nevedia sa spojiť na základe podobnej činnosti, profesie, záľuby, názorov - a tak sa musia spojiť umelo - pri umelom športe - pri umelej vojne. Duch bojovníkov sa tak rozbesnieva na štadióne a v uliciach - lebo nemá kde ine. Toto je znovna len horúčka - príznak choroby - nešťastia duše.

Možno má šport svoje čaro a svoje miesto v spoločnosti - možno naozaj dokáže vykompenzovať vrodenú bojovnosť. Ale potom sa pýtam - prečo vytvárame kult profesionálnych športovcov (podobne ako kult legendárnych bojovníkov)? Prečo si každý nevybojuje svoju vlastnú bitku - hoci i v nemotornom a amatérskom sídliskovom futbale? Prečo je skutočných zápasníkov na trávniku či v aréne zopár - a 99 percent "športovcov" sedí, pozerá sa a "bojuje" v hľadisku či pred televízorom? Prečo toto - tieto kopy lenivého, ustráchaného tuku - nazývame športom? Prečo stávkovanie nazývame športom? A neposledná otázka - prečo nás tréneri učia "ako vyhrať" - teda techniku - neučia nás filozofii športu - o archetypálnom rozpade? Tak by sme popri hre mohli pocítiť nielen osamotené víťazstvo, alebo osamotenú prehru - ale celú dynamiku výhra-prehra. Možno by sme sa potom dokázali spýtať "Načo vyhrať?" Ak sa pozrieme medzi zvieratá - hrajú sa (a je len naša úbohá ľudská interpretácia že sa tak pripravujú na životný boj) - ale majú pri tom potrebu vyhrať? V skutočnom živote beztak funguje jediná pohnútka - zabezpečiť si to, čo potrebujeme. My sami, alebo naša komunita. Uspieť v zámere. Nie je tu žiaden úmysel vyhrať všetko, poraziť všetkých... len prežiť. A to sa dá aj spoluprácou.

Aj tradičné vysvetlenie pre "zmysel športu", v tom ako umožňuje vybitie nadbytočnej (alebo snáď prirodzenej?) agresivity, zlosti ktorá sa v nás hromadí počas spolupráce v bontonom zošnurovanej spoločnosti, alebo prosto ako výlevka testosterónu - možno ľahko spochybniť. Od malička vedieme deti k súťaži - o priazeň rodičov medzi súrodencami, o známky medzi spolužiakmi, pri športových hrách na škole i po škole. Každú novú bytosť uvádzame do celého ľudského sveta ako na front. "Buď bojovník." "Zabojuj v živote." Vštepujeme jej hodnoty "vyhrať", "byť prvý", učíme ju, že to je šťastie a potom sa tvárime, že je to v ľudskej prirodzenosti, alebo sa opájame diskusiami "nurture verzus nature". Je vďaka športu menej násilia, alebo práve vďaka nemu vzniká? V okolí štadiónov počas "dôležitého" zápasu odpoveď nie je zďaleka tak jasná. Násilie súvisí so silou, presnejšie s jej nesprávnym uchopením. Siláctvo - slabochov vo svojej podstate - je priam modelovým príkladom štiepenia. Predvádzanie sa, silenie sa - je prejavom neschopnosti nájsť a precítiť vlastnú silu. Viac v článkoch o násilí a športe.

Na ceste a na zálete

Zvieracími pudmi sa vysvetľujú aj ďalšie mužské záhady - napríklad ich povestná nevernosť. Vernosť ako koncept vymysleli ľudia - možno monoteistické náboženstvá. Pozrime sa napríklad na zvyky predkresťanských Slovanov. Mladí, keď sexuálne dozreli, sa stretávali za dedinami - aby sa oddávali milostným hrám. Spolu, s mnohými, v rôznych kombináciách, bez vynútenej žiarlivosti. Dokonca žena, ktorá nemala pred svadbou sexuálny styk bola pokladaná za divnú, nevhodnú partiu - možno kvoli neskúsenosti, možno kvoli prostému predpokladu, že "ak ju nechceli iní, asi niečo nebude v poriadku". Mať milencov, milenky v manželstve, či po manželstve nebolo v mnohých spoločenstvách žiadným tabu - len s príchodom judaistickej, kresťanskej alebo islamskej morálky sa tabu začalo vytvárať.

Veľký diel prudérnosti prišiel so strednou vrstvou (buržoáziou) nového ekonomického usporiadania - ktorá si vymyslela pravidlá prísnejšie, než bola morálka niekdajších zhýralých feudálov, alebo ich prostých a živočíšnych poddaných. Vznikol akýsi sen - mať svoj dom, auto, domáce kino, manžela (živiteľa) ráno v kravate a večer s obracačkou pri grile, manželku (gazdinku) ráno v zástere a večer v luxusnom prádle. Tento sen sme si nevysnívali sami, skôr sme sa naučili snívať ho - preto, že o tom snívajú všetci, preto, že v televízii snívajú postavy o tom istom, preto, že nevieme o čo by sme mali snívať. Snívame o veciach, ktoré sa dajú (v danom ekonomicko-politicko-spoločenskom systéme) dosiahnúť, prinajmenšom materiálne, na povrchu. Dnes sa tak muži snažia hrať na verných otcov a ženy na verné matky nového, umelého modelu rodiny - spolu na veky a nikdy inak - čo im spôsobuje frustráciu a napokon ich vedie k záletom. Tie sú len prejavom prírodnej prirodzenosti - a slovo "zálet" je rovnako umelý pojem - hoci poeticky odkazuje k hlbšej potrebe slobody, ako ju romanticky "vidíme" v lete vtáka. Nevera sa zjavuje len tak, že ju oddelíme ako protiklad k vernosti. Jedno i druhé vzniká nevyhnutne naraz.

Vyznávanie vernosti odôvodňujeme spravodlivosťou a aj rovnoprávnosťou žien, ktoré sa nechcú samé starať o dieťa - a teda povinnosťou pre "zasievačov semena" spoluživiť to čo splodili. Keď už nebojujú "o samicu", nech bojujú "za svoje deti". Tento model však neraz prestáva fungovať - pretože nie je zakotvený v mysliach ľudí ako prirodzená (spolu)zodpovednosť. Nedokážeme vytvoriť spoločenstvo tak, aby bolo o potomstvo postarané materiálne a zároveň citovo - a pritom sme si nespôsobovali zbytočnú frustráciu? Nie je to len formálne obmedzenie, že tým mužom, ktorý sa o dieťa postará je jeho biologický otec? Že to je jeden muž plus jedna žena? Mohli by to byť dvaja muži, dve ženy, biologický rodič a nový partner, dvaja adoptívni rodičia, alebo iná forma spoločenstva dospelých, širšia rodina, alebo komúna. Je nezmysel predpokladať, že potrebnú dávku výchovy a lásky dostane dieťa práve a len od biologickej matky a biologického otca. Títo mu ju nemusia dať - a niekto iný zasa môže. Nehľadáme si predsa partnerov na rodičovstvo podľa toho, či v nich pozorujeme zmysel pre potrebnú zodpovednosť. Chceme mať všetko v jednom - ako šampón - partnera na sex, na lásku, na rodičovstvo, na predstavenie rodičom, na oslavy i obyčajné dni, pre dnešnú náladu i na celý život. Tak si trpme...

Thomas Moore vo svojej Knihe o duši opisuje mytologickú povahu mužstva aj otcovstva v príbehu o Odyseovi. Ten je stále kdesi na ceste, mimo domu, nie pri svojej rodine. Zažíva dobrodružné udalosti, zdoláva nástrahy, prekonáva prekážky, zápasí, zakúša, spoznáva. Ak sa tento symbolický príbeh premietne do reality doslova - nájdeme veľa rodín, ktoré tým, že je ich otec a manžel "na cestách" trpia - ale aj také, pre ktorých je to prijateľný stav. Muži uviazaní kravatou ku kancelárskemu stolu, alebo ku gazdovstvu, nenachádzajú naplnenie, nevedia obsedieť doma, čosi im v živote chýba - čo sa môže prejavovať v konfliktoch a agresivite voči svojej rodine. Klasická moderná psychoterapia ho "lieči" tak, že sa ho snaží napasovať do "žiaducej normy". Niečo sa vezme za samozrejmosť - model otcovstva a manželstva, ako si ho pýta spoločnosť - a tomu sa snažíme vyhovieť. Namiesto toho, aby sme našli iný model usporiadania, kde sa človek - bez ohľadu na vek a pohlavie - bude ctiť ako ľudská bytosť a bude sa cítiť ako človek.

Dobrodružstvo je pre muža akousi archetypálnou, mystickou, mýtickou, symbolickou a v každom prípade lákavou životnou esenciou. Môže naberať nespočet podôb, od kamarátskych výletov na chatu, spoločných pitiek, športu, po výpravy v štýle Indianu Jonesa. Muž svojim spôsobom potrebuje byť "na ceste", v slobodnom lete - a ak mu to nedoprajeme - ozve sa táto potreba napríklad v úteku od rodiny alebo zálete. Pritom, ak si odmyslíme potrebu postarať sa o deti, aký zmysel má vernosť vo svojom sexuálnom rozmere? Vlastníme azda svojho partnera ako majetok? Alebo je problém priam rozprávkový - muž si nevie predstaviť, že v jeho jaskyni mal iný inštalatér náradie - kto jedol z moje myštičky, kto spal v mojej postieľke? Pre mnohých je však predsa len šťastnejším usporiadaním stav, keď manželka má milencov, manžel má milenky - a spolu majú zázemie, rodinu, deti, zodpovednosť, hypotéku. Zviazanie v tom, v čom je potrebné a prospešné, sloboda v ostatnom. Spolu, ale stále dvaja slobodní ľudia. So spoločným aj súkromným priestorom. Kvalita vzájomnej známosti (istoty, bezpečia) a zároveň dráždivý (erotický) element tajomna, ktorý vytvára záujem. Viac v článku o vzťahoch a rodine, ale aj pojednaní o alternatívnom zoznamovaní a spolužití.

Staré stereotypy a nekonformisti

To, že muž a žena sa protikladmi istej polarity neznamená, že musia byť pólmi aj čo sa týka vlastností. Nemusia, ale môžu (svet tak našťastie nie je výlučne mužský a ani výlučne ženský). Biologický protipól možno postačuje. Muž a žena nemusia byť vždy tými istými prototypmi, sumou tých istých "mužských" alebo "ženských" vlastností. Chlap nemusí byť obeťou jednostrannosti - teda agresívny, súťaživý, silný, necitlivý, odvážny, sukničkár, macho, dobyvateľ, pragmatický, praktický a racionálny (teda bez fantázie), vždy aktívny - konajúci (a teda nie počúvajúci a prijímajúci). Vezmime si príklad Davida Beckhama (hoci tak otrepaný, ako fráza "v antickom Grécku") - síce sme ho zaškatuľkovali ako metrosexuála - ale čo to panebože je za bytosť? Nosí diamantové náušnice, spodné prádlo svojej manželky, čelenku a pritom bojuje na javisku športovej vojny a je vzorom pre mnohých mužov. Na tieto otázky pekne odpovedá krátka publikácia Pohlavní štvanci od Leslie Feinberga - transgender (medzi-rodého) aktivistu, ktorý si nehovorí ani "she" ani "he", ale "zee". Ono? Ono sa to možno ťažko číta, nakoľko Leslie je presvedčeným komunistom a mnohým jeho články - o rodovom súboji prelínajúcom sa tematicky s triednym bojom - nemusia ísť ľahko dolu krkom. Nečítajme však to, čo sa nám nepáči, ale hľadajme to, čo nás u každého človeka môže obohatiť.

Feinberg vytvára nesmierne zaujímavé kategórie, ktoré nám umožňujú pozrieť sa nad tradičné škatuľky muž-žena z nadhľadu. Muž má penis, je svalnatý, má menej tuku, je zasievačom semena, je "na ženy", nosí "mužský odev". To všetko znamená pre mnohých "mužskosť", alebo "mužnosť" - a naproti tomu stojí žena. To, ako vyzerá naše telo nazval "vonkajšie pohlavné znaky". Penis, vagína, alebo to čím disponujú hermafroditi. Najmä u nich je ťažko jednoznačne vyvodiť škatuľku jedného, alebo druhého pohlavia. Pohlavie ako také je čisto vnútorná záležitosť, ktorá nemusí korešpondovať s vonkajšími znakmi. Preto transsexuáli hovoria: "Narodil som sa s telom muža, ale vnútri som žena." To, že len dievčatá môžu nosiť ružovú a prekladať si nohy cez koleno, maľovať sa a vlniť sa pri chôdzi - nazval Feinberg "rodovým stereotypom" - a to čím nás spoločnosť núti byť, ako nás núti sa správať (práve na základe vonkajších pohlavných znakov) zasa "rodovým zaradením". V neposlednom rade vystupuje i "sexuálna orientácia" - teda prosté zhodnotenie, ktoré pohlavie uprednostňujeme.

Nie "výlučne sa párime s", pretože už Alfred Kinsey vo svojich štúdiách zistil, že sexuálna orientácia nie je dvojprvková množina "homosexuál alebo heterosexuál", 0 alebo 1 (v našom digitálnom svete). Orientácia je kontinuum - kde každý môže byť napríklad na 89% hetero a na 11% homo. Ako na to prišiel? I keď sa vraví, že 3-5 percent populácie sú výlučne homosexuáli, o čosi viac je bisexuálov a zvyšok sa správa heterosexuálne (hoci je sexualita bytostná vec, mnohí svoje rovnakopohlavné túžby kvôli norme potláčajú) - podľa Kinseyho štúdie sme všetci bisexuálmi. Je to len spoločnosť ktorá nás zaraďuje do dvoch (možno troch) kategórií. Keby sa každý - teraz hovorme o mužoch - úprimne zamyslel (sám za seba a pre seba), priznal by si snáď, že napríklad:

"sexuálne ma priťahuju iba ženy",
"spávam so ženami, ale som schopný povedať, ak je nejaký iný muž pekný",
"obyčajne sa stýkam so ženami, ale niektorí muži vo mne vyvolávajú zvláštne pocity, priťahuje ma byť v ich spoločnosti"
"som heterosexuál, ale nemám problém pobozkať otca, alebo sa objať s kamarátom, keď vyhráme zápas, alebo keď sa stretneme po tom čo sme sa dlho nevideli",
"mám priateľky, ale už som spal v objatí s inými chlapmi v posteli, aj keď sa tam nič sexuálne nedialo",
"honím si s inými chalanmi, páči sa mi to, aj keď súložím len s babami",
"väčšinou spávam so ženami, ale páčia sa mi pekné (veľké) mužské penisy",
"rád si výnimočne fajčím s iným mužom, no análny sex nepraktikujem",
"najčastejšie súložím so ženami, ale niekedy aj s mužom",
"je mi jedno s kým spím, pokiaľ ja preťahujem",
"robím všetko s babami aj chalanmi, mám to rád spredu aj odzadu"

... a tak ďalej. To je to, čo znamená byť na niekoľko percent hetero (v zmysle "byť sexuálne priťahovaný opačným pohlavím") a na niekoľko percent homo. Už Kinseyho, hocako kritizovaná štúdia ukázala, že až 40% amerických mužov sa pravidelne, alebo aspoň raz v živote nejakým spôsobom sexuálne venovalo iným mužom.

I v pohľade Feinbergovej teórie môžeme nájsť macho-modely (odmyslime si teraz neúprimnosť z tisíc rôznych dôvodov) - ale aj podivné existencie, ako človeka s "vonkajšími pohlavnými znakmi muža, no vnútri sa cítil byť ženou, ktorú od malička nútili žiť v mužskom rodovom stereotype, nosiť mužské šaty, hrať futbal, byť tvrdým, neskôr zmenila chirurgicky pohlavie - a naviac, žije prevažne so ženami (aj keď mala sexuálne styky aj s mužmi) - a je teda lesbou". Pre niekoho to je možno pomýlený heterák, ktorý si dá odrezať penis, aby mohol súložiť s babami. Iní možno nájdu viac rešpektu k tak jedinečnému fenoménu, ako je identita človeka. Rôznosť obohacuje spoločnosť, stret s iným názorom, postojom, skúsenosťou obohacuje individuálne myslenie človeka. Heterosexuálny muži tak môžu nájsť nových priateľov, ktorí pre nich nebudú konkurenciou v boji o opačné pohlavie, možno príležitostnými partnermi pre naplnenie ich rovnako-pohlavne-orientovanej časti. A možno nie, niekto sa rád v posteli "hrá", "uvoľnuje", iní hľadáme dlhodobé partnerstvá - a nechceme sa cítiť (po)užívaní. Každému podľa chuti.

Heterosexuálnym mužom sa uľaví, lebo prídu o jeden zo svojich najväčších strachov - zo styku s rovnakým pohlavím - alebo tým "byť onálepkovaný ako buzerant". Uľaví sa im tiež ak odhalia, že ich jediným emocionálnym a sexuálnym vyjadrením voči rovnakému pohlaviu nemusí byť iba boj (o falickej interpretácii zbraní alebo videní penisu ako zbrane by sa dali písať state), agresia, občasné priateľské potľapkanie po pleci, alebo "veselé" plesnutie po zadku v sprche. Veď muži odjakživa závidia ženám, aké sú emocionálne, ako sa stretávajú v skupinkách, kde klebetia, rozprávajú o svojom sexuálnom a emocionálnom živote, o svojich traumách, problémoch, plačú jedna druhej na ramene - objímajú sa a bozkávajú a keď na to príde, majú sa k sebe aj sexuálne. Lesbické porno akceptujú všetci - i heterosexuálne ženy a muži. Gay porno budí odpor a nenávisť, prečo?

Platí tu to isté čo pre vierovyznanie. Skutočný veriaci, alebo heterosexuál je ten, ktorý si je tohto v kľude vedomý - nepotrebuje to dokazovať a dávať pózovito najavo, biť sa o to, vnucovať to iným - len aby presvedčil sám seba o svojej správnosti - tým koľko ľudí je takých istých ako on. Najnásilnejšími "heterákmi" sa stávajú práve tí, ktorí sa nevedia vyrovnať so svojimi silnými (aj keď možno len čiastočnými) túžbami k rovnakému pohlaviu. Títo uprednostňujú hypermaskulínny štýl vo výzore, pohyboch, reči - pociťujú potrebu zmiesť zo sveta každého homosexuála - a presvedčiť každého (a najmä seba) o tom, že byť heterosexuálom je dobré.

Hľadanie identity muža nie je len otázkou pre heterosexuálov - jej nájdenie je dôležité i pre teplých. Takýmto volaním po identite môže byť i to, že mnohí sa utiekajú k zženštilému výrazu - znova len pózam - ktoré odpozerali z televízie, pretože "tak sa teplí majú správať". (Nehovorím teraz o medzi-pohlavne identifikovaných ľuďoch.) Nenachádzajú vlastné vyváženie a vyjadrenie ich "typicky mužských" a "typicky ženských" čŕt. Ako naznačujú pozitívne príklady - to čo nás na "točkách" znechucuje a zlostí je fakt, že sa na niečo hrajú, že z nich kričí nespokojnosť so sebou samým. Podobne komicky pôsobia aj mnohé klony - od motorkárov, cez svalnáčov až po kožeňákov - s identickou hypermaskulinitou - s kŕčovitou snahou byť "mužní", hoci podľa tradičného poňatia v heterosexuálnom svete. Naopak, človek ktorý má isté femínne rysy a spôsoby - no je si ich vedomý, prijíma ich a nie je nespokojný - môže vyžarovať krásu a pôsobiť príťažlivo pre všetky pohlavné a sexuálne identity.

To je cesta k svetu, ktorý bude vyrovnaný so svojou vlastnou mnohorakosťou. Veď dúhová vlajka nie je len "buzernatská", ani vlajka iných, divných a perverzných. Je to vlajka všetkých - dúha poníma celé spektrum farieb. Všetkých ktorí vyznávajú svet v jeho pestrosti, komplexnosti a rešpektujú právo na spokojnú existenciu ľudí - aj tých odlišných než oni sami. Dúhová vlajka je symbolom nového sveta - rešpektujúceho a ceniaceho si rôznosť. I keď z Neba sa Zem zdá byť modrou planétou - stačí sa poriadne pozrieť a uvedomiť si, že je "prevažne modrá" - ale okrem oceánov sú tu aj zelené, žlté, hnedé, sivé a rôznofarebné súše - kde práve žijú ľudia. Nie ako vlajka OSN - exkluzívne modrá - s olivovými ratolesťami ako symbolom demokracie... vlády normálnej väčšiny?