Kniho-mole

2.0.07

Ako sa "škola hrou" rozpadla na závažnú výuku a smrteľne vážne hry

"Čo sa v mladosti naučíš, staroba ťa bude odúčať."

Sám sa čudujem, koľkokrát si v posledné dni povzdychnem: "Panebože, čo nás to v tej škole učili?" Pamätám si, že nezmar sa rozmnožuje delením, že Jána Husa upálili 6. 7. 1415 (narodil som sa o pár rokov neskôr), že súčet druhých mocnín sínusu a kosínusu x je rovný jednej... Nie, nechcem sa osopiť na všeobecné a širokospektrálne vzdelávanie. Práve naopak. To čo ma zaujíma je práve šírka spektra vyučovaných informácií. Bratranec sa nedávno zúčastnil prijímacích skúšok na vysokú školu a zoči-voči "jeho problémom" som sa pekne zahanbil, že momentálne sa nezmôžem ani na vedomosti takmer na úrovni základnej školy. A to som bol v priereze celého svojho štúdia jedným zo žiakov s vynikajúcimi výsledkami. Kde sa stala chyba? A je to vôbec chyba - vypustiť z hlavy nepotrebný balast? A načo sme ho vôbec do tej hlavy tlačili?


Poňať komplikované schémy ... a zapadnúť do systému

Akademická pôda ... ako impérium svojvôle titulovaných

Množstvo nepríjemných otázok ... a rýchlo zabúdaných odpovedí

Akiste, premúdrelý kamarát by mi odpovedal: "Aby si sa naučil učiť sa." K tejto nebezpečnej fráze, ktorú si každý až príliš flexibilne prispôsobuje svojej príležitostnej potrebe. Alebo: "Aby si dokázal, že vieš pochopiť a naučiť sa aj zložitejšie látky." Ó - a na to potrebujem 17 rokov inštitucionálneho vymývania mozgov? Frázu: "Naše deti sa učia na školách nepotrebné kvantum vedomostí." dobre poznáme. Ako fráza (problém je kategorizovaný a zaškatuľkovaný) sa dobre napíše na papier - a týmto sa odsunie od seba, preč z pozornosti, nerieši sa - ostáva pekne napísaná na papieri, dobre sa reprodukuje a opisuje. Zachováva sa status quo. Ale pohnime sa trochu ďalej. Schizofrenicky totiž zároveň recitujeme: "Žijeme v dobe informácií, musíme sa naučiť spracovávať ich kvantitu, informácie sú veľmi dôležité a hodnotné..." Fetišisticky sa vyžívame v pojmoch ako "vedomostná spoločnosť" a "vek informácií. Ich množstvo je tak nesmierne a drvivá väčšina tak nepotrebná, že kľudne môžeme hovoriť o "informačnej rakovine". O fyzických a fyziologických presahoch až v ďalšom článku...

Možno sa treba spýtať: Ako sú tieto informácie užitočné životu v súčasnom svete? Nedávno som viedol s priateľom vcelku komplikovanú diskusiu na tému "násilie v spoločnosti" alebo "osobné násilie". Učil nás niekto niekedy pracovať so silou (a tým nemyslím dvíhanie činiek)? Silou celkovou, duševnom i fyzickou, v istom pohľade magickou. Pracovať so zámerom, prianím, sebaovládaním...? Učil ma niekto čo to je mužskosť? V praxi som videl nanajvýš ako slintať s kamarátmi pri pive nad výsledkami zápasov, vrieskať na štadiónoch, loviť čaje a potajomky ich mať všetky za kurvy, robiť si oplzlé vtipy, široké ramená, hrať sa na veľkého tvrdého macha ktorý nepohne brvou... a vnútri sa sypať pod tlakom strachu, neistoty, potlačovaných citov. Učil ma niekto, ako nakladať so svojou sexualitou, jej temnými i radostnými podobami, ako jej naplneniu dať hĺbku tak aby mi priniesla skutočné potešenie a nie len vybitie sucho komentované frázou "post coitum animal trist est"? Učil ma niekto také banálne znalosti ako: "Ako povedať nie?" "Ako sa nebáť ľudí?" Tak banálne až sa zdajú smiešne. Neovláda ich však 99% ľudí, vrátane mňa. Ich nezvládnutie má široko katastrofálne následky na život.

K úvodnej sumarizácii podnetov ešte pridám veľmi zaujímavý britský film The History Boys. Hoci rozpráva príbeh v niekoľkých poprepletaných vrstvách, jednou z nich je rozličný pedagogický prístup profesorov k nádejnej triede študentov ašpirujúcich na prijatie na jednu z prestížnych univerzít. Prísny "imperiálny" riaditeľ s večne trpkým výrazom v tvári prenáša na študentov vlastné nenaplnené ambície, školu vedie v duchu "všetko musí byť kvantifikovateľné, dokonalo uhladené, usporiadané, asexuálne a morálne" - prístup vychádzajúci z povahy malomestskej strednej vrstvy. V úzadí stojí frustrovaná feministická profesorka, ktorá sa podriadila vzdelávaciemu systému a učí v limitoch predpísaných osnov - a len vo chvíľke pretlaku komentuje "aké je hrozné vyučovať dejiny - storočia mužskej nadutosti a zlyhaní".

Jednou z ústredných postáv je postarší obézny profesor prednášajúci študentom tzv. "general studies" - v jeho podaní (a vo videní študentov) nepotrebnú zmeť citácií, fráz, pesničiek, scén z filmov, básní krásnej i brakovej literatúry. Naproti nemu scenár stavia nového profesora, ktorý mladých učí veľmi konkrétne, špecifické, praktické informácie ako zdolať skúšku (musíte sa naučiť zažiariť, musíte sa naučiť podvádzať) - reprezentuje tak v podstate vzdelanie našich rodičov: "Bol by si hlúpy, keby si to nerobil tiež." Púhe vedomosti a slušnosť nikoho nikam ešte nedostali... Práve konflikt dvoch silných profesorských osobností na pozadí ich vzdelania, minulosti a strachov - a najmä to, ako tieto dve postavy vnímajú ich žiaci - je ťažiskovou témou. Všeobecné vedomosti sa zdajú študentom zbytočné, chcú špecifické, konkrétne, praktické rady ako zdolať prekážku - a nedokážu pochopiť, že práve "mladý dravý profesor", konkurent "starého blázna" (tak ho vidia oni), vidí v "nepotrebnom balaste" svojho predchodcu nesmiernu pridanú hodnotu - to čo robí suché konkrétne-praktické-špecifické zotriedené a štrukturované vedomosti zaujímavými, to čo im môže pomôcť na skúške preskočiť z púhej únavnosti vymenovania známych faktov k originálnemu pohľadu na zadanú tému. Prejaviť svoj názor, okoreniť ho perličkou či vtipom (bez toho aby sme písali bulvár), zaujať a udržať pozornosť poslucháčov. A tu sme pri kameni úrazu i našeho vzdelávacieho systému...

Práve v historickom pohľade na samotnú pedagogiku sa na prvý pohľad zdá, že patríme medzi šťastnejšiu generáciu. Preč sú časy mojich rodičov, kedy bol profesor neobmedzený despota, ktorého sa báli nielen študenti, ale i rodičia. Vtedy vládol nad svojou triedou trstenicou a všemožnými sadistickými trestami. Áno, vzdelať človeka je boj, no nemožno ho uskutočňovať pomocou skutočných zbraní. Omyl doslovnosti. Pomôcky mojich profesorov boli rôzne modely, mapy, schémy - a pre tých novodobých to bude všetko zjednocujúci počítač. No i tak sa nedá povedať, že by sme násilie zo škôl vymietli. Istú formu tichého despotizmu si pamätám aj ja sám, aj keď sa v priebehu 90. rokov 20. storočia postupne vytrácala a začala sa celkom reálne prelievať do tichej nadvlády nekontrolovateľných arogantných detí, ich rodičov-mafiánov a teroru namiereného voči pedagógom. Veľmi sa bavím sám na sebe - stojac na oboch stranách tejto ešte stále neukončenej vojny.

Nie že by som chcel hrať zradného dvojitého agenta... Poznám aj hnev profesora, ktorý si nevie dať rady s nafúkaným naposlušným rozmazaným dietkom - "môj ocko Ti ukáže!" - a tento hnev mi vrie v žilách. A rovnako mi tam vrie hnev bezmocného dieťaťa, ktoré túži, aby sa rodič vysporiadal s despotickým, na deťoch si komplexy a rodinné problémy vybíjajúcim učiteľom. A namiesto toho, ako si to sám dobre pamätám, mi matka alebo otec vraví: "Tak to už je, ani my sme nemali dobrých profesorov, ale museli sme sa s tým zmieriť. Treba držať hubu a krok, inak budeš mať problémy a možno Ťa vyhodia zo školy. A to si nemôžeš dovoliť. " Keď som už hovoril o nepotrebných a potrebných zručnostiach - uvedomuje si vôbec niekto, aká je to zúfalosť a rana pre dieťa vstrebať niečo také - horkosť, bezmoc, byť napospas? Čo nás to učia - škola aj rodičia - "držať hubu a krok"? Vraj "vedomosti potrebné pre život v dnešnej spoločnosti". Ako krutý fakt aj drsná irónia.

Predsa ešte jedna citácia - táto pochádza z knihy Mužstvo od Steva Biddulpha:

"[Počas priemyselnej revolúcie] bola zavedená školská dochádzka, ani nie tak z ľudomilstva, ako skôr preto, že flegmatických továrenských robotníkov možno ľahšie vychovávať, ak sa s tým začne už v deviatich či desiatich rokoch."

Skôr než sa vrhnem na náročnú látku - a popri nej neľahkú úlohu obzretia sa do čias, ktoré sme mnohí vďačne zabudli - ponúknem sympatickú víziu, akej sa dopustili autori filmu Accepted (u nás známeho ako Bezva výška"). Mladý muž, po tom čo ho neprijali na prestížnu univerzitu, sa rozhodne založiť si vlastnú vzdelávaciu inštitúciu. Plán upokojiť rodičov sa mu samozrejme vymkne z rúk a na dvere provizórnej "školy" zaklopú stovky vyhliadokdobudúcnostichtivých študentov. Čo si kto navaril ... netreba ani pripomínať - otázkou je, ako vtipnú kašu podávať. Čím vyplniť čas? Novopečení študenti si zvolia netradičný prístup - stanú sa vlastnými profesormi, vytvoria si svoje predmety - na základe osobného záujmu a talentu. Podarí sa im kupodivu naplniť obsah frázy "škola hrou", na rozdiel od mnohých renomovaných a vážených inštitúcií, ktoré sa nezmôžu na viac, než jej tragikomické citovanie. V záverečnom dueli dvoch prístupov k vzdelaniu sa fikaný mladý zakladateľ pýta: Čo je to univerzita? Čo je to vzdelanie? Načo chodia študenti do školy - aby sa stali obeťami šikany profesorov s titulom aj svojich spolužiakov, naučili sa prijať ju a neskôr ju opakovať na druhých - aby sa stali kofeínovými narkomanmi - aby zaspávali na hodinách pri učive, ktoré je ako z inej planéty? Vytvárame si z nich poslušných podriadených pre budúce zamestnania?

Ja viem, že dnes je veľmi moderné frfľať a tiež ťukať na čelo pri každej "konšpiračnej teórii". Na druhej strane je pochabosťou ignorovať korporátne záujmy, korporátnu moc (sú to bohaté nadnárodné spoločnosti a ich majitelia, ktorí vlastnia miestne podniky, banky, zmestnancov, televízie, lobujú a sponzorujú politické strany (ktoré ukazujú alebo neukazujú vo svojich vlastných médiách) a neraz už i súkromné školy) a vidieť za nimi smerovanie k verejnému blahu. Nikto si predsa pod sebou nepíli konár. Už len skúsenosť "drž hubu a krok" je nejdôležitejšia korporátna vedomosť, akú sa človek v živote naučí. V živote ide o život - a v práci o miesto. K spokojnosti vo svojej nespokojnosti nás vedú tak pedagógovia, ako aj médiá.

Novinári nás bez servítok dennodenne "informujú" o tom že svet je zlý, všade samé nehody, vraždy, podvody, lobbing, mafie, pretvárka - nedá sa s tým už nič urobiť, bude to horšie a horšie, treba nakupovať veci na svoju ochranu, urvať si kúsok blahobytu pre seba v prostredí darwinistického trhu a hlavne - pasívne sa prizerať, do ničoho nezasahovať, iba sa nadchýňať úžasom a hrôzou, fetišisticky čakať na kažodenný teror vo večerných správach. Tvrdiť opak nie je racionálnym postojom voči konšpiračným teóriam, ale ignorovanie holého zjavného faktu. Škola však stále nie je médium, aj keď učebné osnovy sú podriadené schváleniu ministerstva a teda politickým záujmom. Systém vzdelávania je stále celkom veľký kolos, kde sa každý individuálny "záťah" toho-ktorého dedinského učiteľa počíta.

Poďme teda hľadať strednú cestu medzi násilím rodičov a násilím profesorov - alebo ešte lepšie povedané: mocou rodičov a učiteľov - tak, aby ani jeden druhého neohrozovali, nezneužívali, nevydierali. Samozrejme aj zlatú strednú cestu mladého človeka ako komplexnej bytosti - ktorá je tu ústrednou postavou vzdelávania - ktoré je samo o sebe púťou za vyššou kvalitou života. Táto stredná cesta povedie práve kadesi medzi rodinou a školou, poďme dať každej z týchto inštitúcii svoj vlastný špecifický význam. Poďme sa učiť bez toho, aby tieto dve zázemia bojovali a súťažili - ale nechajme ich dopĺňať sa.

Dennodenne nám zovšadiaľ sugerujú, že súťaživosť je dobrá, že vždy musia byť víťazi a porazení, že konkurencia a trh je prirodzený, normálny a spravodlivý systém. Poznáme to zo športu, z ekonomiky ba dokonca aj zo školy - kde sa nás snažili presvedčiť, že svojim spolužiakom nemáme pomáhať, že sú to naši budúci konkurenti! Solidarita? Snáď prežitok socializmu! V sľube pioniera zaznievalo: "slabším budem pomáhať, mladším budem radiť, aby ma mohli mať všetci ľudia radi." To však nie je heslom nejakej strany, ale vecou definície ľudskosti, akú poznáme napríklad aj z náboženstva. Dnes to určite mnohí zhodnotia ako detinskosť a slabošstvo. Boj však unavuje a vyčerpáva zdroje človeka i spoločenstva - len slepý si to nedokáže uvedomiť. Trh smeruje k lacnote - za cenu neľudskosti voči zamestnancom - a ku strate kvality (nech ekonomická teória hovorí čokoľvek - je to len utopický ideál že konkurujúce strany sa snažia prilákať zákazníka kvalitou výrobku a nie nízkou cenou - naviac, dnes sa veľmi investuje do pokrútenia a zjednodušenia samotného významu slova "kvalita"). Len ak každý pridá hodnotu svojim špecifickým talentom, estetikou, schopnosťou, možno vytvoriť produktovú pestrosť a vďaka nej svet bohatý. Kvantita nie je kvalita. Ozaj - učili nás v škole odlišovať tieto dva najmýlenejšie pojmy?

Na začiatok sa musíme znížiť snáď i k takej "nepotrebnej", "príliš filozofickej" definícii, akú hľadajú otázky: Čo je to škola? Ako sa odlišuje od rodiny? Načo sme ju vlastne v rámci spoločenskej dohody vytvorili? Ak neplatí konšpiračná teória - a nikto si nevytvára poslušných otrokov - aká je teda "oficiálna verzia pre strednú triedu"? Ďalšou nevyhnutnou podmienkou pre začatie vyučovania detí zverených do inštitúcie menom škola (tvárme sa akoby sme začínali od nuly) je definovať formu vzdelávania - kto je učiteľ a kto žiak, v akom sú vzťahu (i mocenskom), čo je to vedomosť... všetko to, čo je zdanlivo uzavreté v "čiernej skrinke" budovy školy. A takisto, zdanlivo uzavreté ako téma. Dnešné časy sa vyznačujú tým, že všetky veľké inštitúcie sú "ustanovené" (established ... establishment), máme pred nimi posvätnú bázeň a prinajlepšom ich iba reformujeme. Nikto sa neodváži prestavať ich od základov, nedajbože zmeniť celú štruktúru.

Škola pre učiteľov (alebo ako som vlastné vzdelávanie vnímal ja):

Základná:

Veľa otcov a matiek sa akosi prehuplo do úlohy "rodičov, ktorí nikdy neboli žiakmi". Kypia radami, ponaučeniami, prísnosťou, požiadavkami na študijné výsledky a sústredenie, výkonnosť dieťaťa (snáď tak preberajú metodiku firiem - dieťa je pre nich produkt rodiny) - no nevedia sa pozrieť potomkovi do očí a priznať si, že aj oni boli malým ustráchaným človiečikom, žiakom, ktorý nosil domov (prinajmenšom "občas aj") zlé známky, ktorý bol medzi dvoma mlynskými kolesami prísnej požadujúcej rodiny a prísnych požadujúcich profesorov. Že nenašli podporu ani na jednej strane - pred tou druhou - ale že bojovali s dvoma nepriateľmi naraz. Je umenie dať niekomu ďalšiemu to, čo sa nám samým nedostalo a čo nám chýbalo. Takému a podobným umeniam by škola mala učiť!

Škola i rodina. Odstránim prvú zo schiziem moderného vzdelávania. Rodina je miesto, ktoré je našim zázemím (naproti škole), učí nás životu doma, rodinným vzťahom, zároveň nám poskytuje súkromie, intimitu a ochranu - pre všetky činnosti ktoré si toto vyžadujú. Škola by tiež mohla byť útočiskom, ak je domáce rodinné prostredie dieťaťa choré. Ale môže nájsť mláďa ochranu pred "nebezpečnou rodinou" - v strohom neosobnom inštitucionalizovanom prostredí? Môže byť profesor náhradným rodičom? V poetickom náhľade: Je možné sa schovať po biely plášť, ak sa nedá schovať za maminu zásteru? Absurdná idea? Ale i pre nás ostatných, ktorí sme vyrastali v priemerných a lepších rodinách - z pohľadu komplexného zázemia - škola je priestorom, kde sa učíme žiť v kolektíve cudzích ľudí, ľudí na ktorých nie sme zvyknutí, v rovnoprávnej (a nie hierarchickej rodinnej) štruktúre.

V škole nájdeme veľa rôznych typov ľudí, s rôznymi názormi - ale každý má na ne rovnaké právo, na ich (zmysluplné) vytvorenie, prezentáciu, obhajobu i realizáciu. Tu sa v malom učíme žiť v spoločenstve - vzájomne prepojenom a závislom i solidárnom, v primerane slobodnom ale aj s mierou individuálnom. Profesor by v tomto pohľade nemal byť despotom, ale niekym, ktorý nenápadne toto spoločenstvo - ktoré sa len učí byť spoločenstvom - viedol. Tu by sa mal človek naučiť, že tak ako v skutočnej veľkej spoločnosti, má na svojich zvolených zástupcov (vládcov) dosah. Podobne ani vodca-učiteľ si nemôže so žiakom beztrestne robiť, čo sa mu zdá vhodné/dobré/zábavné/spravodlivé.

Ja som sa však namiesto toho naučil, že učiteľa (alebo virtuálneho bubáka: "školy") sa boja ešte aj moji rodičia, že treba držať hubu a krok, príliš sa nebúriť, skôr sa podlizovať a prispôsobovať, nešomrať a dokonca ani nedať najavo, že sa mi niečo nepáči. Súc si vedomý všetkých potrebných i nepotrebných informácií ktoré mi dali, za túto jednu konkrétnu "vedomosť" sa im môžem poďakovať ozaj len ironicky. Ale kto im to môže mať za zlé - keď aj oni musia poslúchať "tých tam hore". Inak by prišli o prácu... A zasa sme pri konšpiračných teóriách. Aj mimo nich - každý sme mali úžasných profesorov, profesorov prísnych ale spravodlivých, profesorov vtieravo kamarátskych ktorí nás nič nevedeli systematicky naučiť, profesorov zákerných, profesorov ktorí si na nás ventilovali čokoľvek z ich osobného života, profesorov zaťatých ktorí nám chceli v mene "dobrých úmyslov" čo najviac znepríjemniť život... Ale prečo sme to všetko museli absolvovať? Exkurzia na psychiatrické oddelenie?

Po strachu a ostrom rozdelení moci, druhou skutočne hlbokou vedomosťou bola klasifikácia. Bez ohľadu na to, ako prečo a načo známkový hodnotiaci systém vznikol, jeho charakter v našich končinách je celkom jasný. Kto sa ešte pamätá na pocit, ktorý sme mali, keď nás po prvý raz postavili zoči-voči faktu, že budeme hodnotení? Aké zvláštne nám to prišlo a akú veľkú vážnosť sme si v priebehu rokov pre tento vzdelávací konštrukt v sebe vybudovali? Pre jeho nové uchopenie sa musíme dopracovať aspoň k pachuti tohto pôvodného, detského pohľadu. A ako sa to na nás všetko zrazu zvalilo - známky za počítanie, známky za úhľadné písanie, za presné čítanie, za zapamätané slovíčka a texty, za správne predvedené cviky, za krásne a originálne diela na výtvarnej výchove, za čistý spev... a samozrejme sa od nás očakávali samé jednotky - vynikajúce schopnosti vo všetkých oblastiach - čo je v podstate úplny nezmysel.

Každý má špecifické nadanie, pre mnohých dokonca nespadá do niektorej z kategórií vyučovaných predmetov. Nikto nie je génius, nadaný schopnosťou reči, písania, výtvarným a hudobným umením - a ešte k tomu fyzický rambo - jednotky sú vylúčené. Teda v prípade, že by bol systém objektívny, čo samozrejme nie je - mnohé známky sú za snahu, za nevyrušovanie, za vzorné správanie - a nie bodovo odstupňovaná, nestranná sumarizácia našich schopností v danej oblasti. Napomôcť dieťaťu objaviť, ktoré zo schopností má výnimočne rozvinuté, aký je jeho talent - bez prílišného zjednodušenia zvládne v niekoľkých sedeniach odborník. Je treba mu v priebehu takmer dvoch dekád pripomínať, ako je schopný, alebo neschopný v tej ktorej oblasti? A samozrejme - s príchuťou kritiky a výčitky! Nestačí to preskúmať raz za čas? A sucho konštatovať - "pozri chlapec, toto Ti ide - a týmto sa radšej v živote príliš nezaoberaj"?

Samozrejme, vraciame sa tak oblúkom k potrebe všeobecného vzdelania - lebo práve medzioborové presahy sú často zdrojom tvorivej inšpirácie - a nechceme predsa vychovávať vysoko špecializovaných jedincov - odborníkov na svoju oblasť a pritom kriplov v ostatných. Je to to isté, ako keď sa kladie dôraz na technickú, logickú, matematickú inteligenciu - a úplne sa odsúva emocionálna, alebo sociálna. Kde sa tieto zvyšné formy majú stimulovať a rozvíjať? Výsledkom a príkladom sú potom niektorí odborníci, vedci, či profesori, ktorí sú síce špičkami na svojom maličkom poli, no v ostatných pohľadoch sú to ľudské trosky, emocionálni sociopati neschopní žiť medzi ľuďmi. Schovávajú sa na chodbách každej univerzity.

Nároky rodičov a profesorov sa s nami ťahajú počas všetkých štúdií. Rodičia do nás vkladajú nádeje a tie sú potom dosiahnuté, alebo naopak nikdy nedosiahnuté, rodičia sú sklamaní - presnejšie: Sklamali sme ich my. Podobne - tak ako sa u profesorov zapíšeme (z polovice, aký si o nás urobia subjektívny a často vyvrátiteľný obraz sami) - také nároky na nás kladú neskôr a takisto nad nami šermujú "vloženou dôverou" "sklamaniami" "nemilými prekvapeniami". Sklamanie je jedna z najodpornejších foriem manipulácie, nad väčšinou žiakov a študentov visí počas celých štúdií a znepríjemňuje im pokľudné a radostné učenie. Radostné učenie? Zvedavosť je predsa prirodzená ľudská vlastnosť, tá ženie človeka k objavovaniou a učeniu sa - ktoré ho svojim spôsobom teší, je to priam inštinkt. Lenže pod tlakom "očakávaní a sklamaní" si to nemáme šancu uvedomiť. Namiesto toho je pred nás položená halda informácii, ktoré musíme vstrebať. Je to ako zjesť odporný obed, na ktorý je nám protivné sa už len pozrieť - a niekde za chrbtom nám hlas vraví: "To jedlo z taniera zmizne!" A tak sa z inštinktu stalo učenie.

Spomeňme si, ako sme pristupovali k tým zopár predmetov, ktoré stačilo absolvovať - a neboli hodnotené žiadnou známkou. Ten kľud aký sme na nich prežívali a kde nám klasifikačný systém nebránil slobodne preskúmať danú oblasť a svoje možnosti v nej.

A čo písomky, previerky, skúšanie. Fetišizmus špeciálnych zošitov, linajkovania, zvláštnych hárkov, úprav, merania času. Koľko z toho stresu je treba? Koľko našich profesorov malo radosť z toho, že môže študentov oznámkovať, oznámkovať ich rôznymi známkami, zoradiť ich do skupiniek vynikajúcich študentov, priemerných študentov, zlých študentov. Koľko z nich sa bavilo na tom, keď zlí študenti prekvapili a dobrí sklamali. Vyslovovať hodnotenia a sumarizácie - s vážnosťou posledného súdu. Falošná hrôza maskujúca vlastnú dôležitosť: "Koľko testov musím opraviť!" Tešilo ich to opravovať, zvláštnou farbou, sčítavať body a zapisovať známky k menám. Do posvätných klasifikačných zošitov a žiackých knižiek, ktoré sme si nosili so sebou ako šibenicu. A načo vôbec je skúšanie pred tabuľou - pred očami zlovestnej triedy, ktorá striehla na to či sa pomýlime, či sa strápnime (recitovaním "smiešnej básničky" so zápalom, ktorý profesor očakáva), či sa rozplačeme.

Toľko ľudí ma trému i v dospelosti, na javisko by nikdy nevystúpili a nemá zmysel ich k tomu nútiť - ako takto môžeme mučiť svoje deti? Na prednes na javisku máme predsa extrovertných umelcov - tí, ktorí sa v tejto polohe necítime dobre sa do nej neštylizujeme. Dieťa, ktoré i vie to, čo sa od neho očakáva vedieť - môže pred tabuľou ostať úplne ticho - pretože tréma a stres "vážnosti situácie" u neho zablokuje všetky prejavy a často i myslenie. A keď už spomínam umelca - každý ním sme svojim spôsobom vo svojej oblasti - porovnajme aké to je, keď svoje dielo urobíme s chuťou a bez donútenia a doslova ho chceme predstaviť ostatným - a aké je to, keď nás postavia pred celý ten humbuk okolo skúšky - písomnej či ústnej - "rozhodujúcej o našom ďalšom osude". Samozrejme, na konci toho číha ďalšia vedomosť: Svet sa musí rozdeliť na víťazov a porazených. Nevieme dať dieťaťu ani pocit, že môže existovať niečo, kde buď budú víťazi všetci, alebo nebudú ani žiadni víťazi, ani porazení, nebude súťaž, nebude konkurenčný boj - pretože vyhrať nie je cieľom - cieľom je niečo iné... Napríklad žiť kvalitne, šťastne, naplniť svoje potreby, realizovať sa.

Ba čo viac, tento systém nielenže nie sú schopné ustáť deti, zneužívajú ho mnohí profesori, ale fatálne ho nezvládajú ani rodičia - musíme predsa priniesť jednotky. Niekto za trojku namiesto štvorky dostane odmenu v podobe nového počítača, niekto je doma za dvojku vyhrešený, neraz aj zbitý. Známky ako prostriedok mučenia a trestu - namiesto objektívneho, kľudného a flegmatického skonštatovania našich schopností - ktoré mať aj nemať máme právo.

A objektívnosť sama? Kto nám zaručí rovnaké hodnotenie, aké si zažije náš polužiak na jeho "dobrej škole" a u jeho "dobrého profesora"? V poslednej dobe preberáme vzory zo západných krajín a niekde medzi tým aj univerzálne celoštátne testy. To, že celá krajina podstúpi rovnako náročnú skúšku v jeden deň - to zaručiť vieme. Ale kto dokáže zrealizovať rovnako kvalitnú, postačujúcu prípravu na túto skúšku? My sme sa to učili, my sme sa to neučili, náš profesor nám to vysvetlil jednoducho a zrozumiteľne, náš nevie vôbec učiť a náš to odflákol. Na tejto situácii zlyhávajú všetky pokusy o celonárodné "monitory", ale aj študenti na prijímacích skúškach. Nie je možné, aby žiak kdesi na dedine v Hornej Dolnej a žiak v Novom Meste absolvovali identicky kvalitné hodiny. My nedokážeme zrealizovať ani štaitsicky objektívne vzdelanie a hodnotenie, nieto ešte spravodlivé. To je dôležité pripomenúť, aby sme si nemysleli, že máme "celkom dobrý funkčný systém so zopár chybami, ktoré sa priebežne riešia". Celý systém je lotéria, založený na šťastí kde sa kto narodí, na šťastí kto ho bude učiť a je to v podstate chaos, o ktorom si len myslíme, že ho riadime.

Stredná:

V prvom pláne som mal úmysel rozdeliť tieto úvahy na "formu a obsah vzdelávania". Ale predsa - chorobou súčasného systému je možno práve to, že síce rozlišuje obsah a formu, ale na druhej strane maže ich akúkoľvek súvislosť. Všimnime si to - rozlišuje a rozmazáva - je to ako s pascalovou nádobou, na jednej strane ju zapcháme a tlačíme na tekutinu, na druhej strane voda vytečie von iným otvorom. Je to všeobecný metafyzický zákon o "potlačovaní". Fyzikálnych veličín, ale aj javov a vlastností. Forma by mala istým spôsobom korešpondovať s obsahom - navzájom sa dopĺňať a umožňovať tak vnímanie vo viacerých rovinách - forma pre zmysly a obsah pre rozum, oboje pre dušu. Tým pádom má vzdelávanie väčšiu silu a vedomosť má väčšiu trvácnosť. Pripomína mi to profesora telekomunikácií zo strednej školy. Učivo tvorilo asi dvadsať percent jeho hodín - zvyšok venoval metodike "učenia sa" - ktorá je väčšinou škôl zanedbávaná. Ukážu nám čo sa máme naučiť, ale neporadia nám ako. Ba dokonca sa ani nestarajú, či je to možné v danom rozsahu a čase - pri zachovaní dušeného zdravia študentov.

Učiť sa nepotrebné informácie - "roky narodenia osobností na dejepise", "podrobnosti zo života literátov na slovenčine", "komplikované vetné skladby na gramatike" - som zakúsil už na základnej škole - na strednej na nás mnohí profesori vybafli so zvrátenou radosťou: "Toto už nie je základná škola, tu musíte drieť, obetovať zábavu, ..." Každý to asi počul. Úprimne, popri tom, že mi stredná škola občerstvila vedomosti zo základnej, musel som sa doslova nabifľovať kvantum pojmov, schém, informácií, ktoré človek nemá šancu "pochopiť" (preto to bifľovanie), zapamätať si, ani neskôr využiť. Dnes z nich neviem nič. A o nič viac neviem, prečo som ich vôbec vstrebať musel? A čo som musel obetovať... svoj voľný čas, možnosť venovať sa športu, kultúre, socializácii. Po desiatich hodinách v škole som prišiel domov, počítal, rysoval, memoroval - a šiel spať. Z toho sa skladal môj deň. Z toho sa skladá moja mladosť. Prečo? Z akého dôvodu som bol okradnutý o dôležité obdobie môjho života? Vnímanie a osobnosť stredoškoláka majú svoje špecifiká - poznáva, zakúša, učí sa svojim veľmi zvláštnym spôsobom, ktorý sa vyslovene bije s nárokmi strednej školy. Maturita - dospelosť (skúška dospelosti) - je súčasným systémom definovaná ako absorbovanie kvanta vedomostí preukázateľných na požiadanie. Zvrátenosť.

Nemal som časť rozvíjať tvorivé aktivty. Mladý dospievajúci človek sa musí naučiť fungovať medzi dospelými ľuďmi, určitej sile i citlivosti, viesť rôzne druhy vzťahov, musí sa naučiť žiť a pracovať so svojou sexualitou, odpovedať na svoje obavy, strachy, poznávať, rozumne zachovávať i odvážne prekračovať svoje limity, získavať sebavedomie... mnoho iných dôležitých aspektov tvoriacich zrelú dušu. Toto všetko stredná škola zrovnala so zemou. Uväznila mňa, spolužiakov a väčšinu mladých ľudí v normovaných temných triedach, páchnucich školách a na hodinách (m)učenia bez tušenia zmyslu, bez nádychu chuti. A kto mi tento čas teraz vráti? Čo sa mi nepochybne vracia sú sny, kde sa znova ocitám v školských laviciach pred skúškou, alebo skúšaním a zisťujem, že - majúc svoju súčasnú pamäť - neviem absolútne nič z literatúry, alebo z dejepisu. Zúfalo listujem tučnými knihami a snažím sa v priebehu minút nasať mnohoročné učivo. A ako rád sa zo zlého sna prebúdzam! Otázka je - koho mám za to "zastreliť"? Kto tento systém vytvoril a kto ho ponechal taký aký je?

Spomínaný profesor, popri obludných manažérskych teóriach o digitálnych ľudských strojoch prepínajúcich v nulovom čase medzi absolútnym výkonom a absolútnym oddychom, nás oboznámil i s jednoduchou metódou "efektívnejšieho učenia" - systém ktorý nazýval "oko-ruka". Zapisovaním si toho čo človek práve vstráva - mechanickým úsilím rúk - si je schopný zapamätať vedomostí omnoho viac a lepšie, než keď ich len číta - neviemkoľkokrát. Ba čo viac - prostredníctvom obrázkov, symbolov, idiogramov, farieb, štrukturovaného nadhľadu na látku a súvislosti v rámci nej - je učenie ešte omnoho efektívnejšie. Ak položím stranou fakt, že efektívnosť je slovníkom mŕtveho industriálneho jazyka "moderných renomovaných spoločností", všimnime si, že pri tejto metóde študent vstrebáva informáciu nie len jedným zmyslom. Vykonáva pri učení akýsi rituál (písanie) - a ako vieme od čias šamanov, rituál napomáha koncentrácii na zámer činnosti - i jej úspešnému realizovaniu. Naviac, nevníma len suchý text, ale aj farby, typ písma, obrázok, hudbu - akokoľvek prehĺbi svoje učenie.

To je pritom len jedna malá metóda - koľko by sme ich ešte vedeli nájsť - a úplne tak premeniť proces, ktorý študenti musia podstupovať a ktorý pochádza snáď ešte zo stredoveku. Čo s učením spraví správne vyvolaný záujem, kvalita prostredia (učenie v prírode - volajme to kľudne "vplyv kultúry prostredia na zvýšenie dojivosti kráv"), duševná pohoda, adekvátny príjemný vzťah s vyučujúcim, sloboda diskutovať (alebo nediskutovať - neznášal som naštudované pedagogické pokyny: "Diskutujte, hláste sa, kto nebude diskutovať, bude mať slabšie hodnotenie!"), právo na názor a istá flexibilita vo forme vyučovacieho procesu! Namiesto toho od nás absurdne požadovali rovné sedenie, absolútnu koncentráciu, zakazovali nám jesť, rozprávať sa, komentovať (otrávene, vtipne, ironicky, rozhnevane) priebeh výučby. Mali sme snáď menej práv než ten maštaľný dobytok.

Popri tých zopár príjemných zážitkoch mimo školy a snáď i v nej - to čo tvorí teraz "staré zlaté časy mojej mladosti" - nestrácam pamäť aspoň čo sa týka pocitov a konceptu môjho diplomami oceného vzdelania. Žiadne staré zlaté časy to vtedy a tam neboli... len zaujímavé časy, nepekne vyplytvané.

Vysoká:

V kvalite vzdelávania sa toho na akademickej pôde toľko nezmenilo. Ešte odbornejší odborníci boli snáď ešte nervovo labilnejší, sociálne neznesiteľnejší a pedagogicky neschopnejší - ten kto má titul PhD predsa nemusí mať ešte aj titul pedagóga. Profesori na vysokej škole nie sú vzdelaní "ako učiť". Základný omyl celého univerzitného sveta. Vraj stačí mať vedomosť, netreba ju vedieť podať ďalej. To je ako povedať: "stačí mať uši, netreba počuť". Alebo stačí mať myšlienky a netreba mať ústa. Ale ako sa potom tie myšlienky majú dostať von? Ako vydolovať informácie z indivídua, ktoré ich síce má, ale nevie ich zmysluplne, ľudsky a pochopiteľne predniesť?

Podobne komická bola hra na spravodlivé testy a hodnotenia. Nadaní študenti vyleteli zo školy ani nevedeli ako - a tupci zostali. Stačilo mať neschopného prednášajúceho, alebo sadistického cvičiaceho, ktorý sa bavil vyhadzovaním študentov. Nekvalitné prednášky, čítanie odslova-doslova z powerpointových prezentácií, hapkanie pred tabuľou, odvodenia ktoré nedávali zmysel, chaotické haki-baki na tabuli - neboli nič nezvyčajné. No vyskytli sa aj profesorské súťaže "kto vyhodí viac študentov", či uvrieskaní sociopati, ktorí by mali sedieť v polstrovanej cele na niektorom z psychiatrických oddelení. A do toho nám cynicky dohovárali: "tu už vás nikto za ručičku nepovedie, musíte sa učiť sami, hľadať si informácie". Ale ako, keď ani teraz v nich nevidím zmysel, tobôž nie vtedy. A teraz si naviac takmer 99% z nich ani nepamätám. Takto pri číslach - známky i úspešné zvládnutie skúšky, podmienené šťastím na profesora - boli neraz lotériou so šancami 50 na 50.

Univerzita nebola priestorom pre slobodnú tvorbu, vyjadrovanie a konfrontovanie názorov, prerážanie s progresívnymi ideami. Nanajvýš tak napomáhala ukrývať emocionálne a sociálne trosky - pod bezpečným pláštikom stáleho platu. Ako čerešničku na torte som na rôznych imatrikulačných sľuboch musel potvrdiť, že budem šíriť dobré meno školy. Teda sa zaviazať mlčaním o skazenom univerzitnom vzduchu. Aké dobré meno mám šíriť, keď vzdelávaciemu systému neviem ani prísť na meno? Čo to je za vynútenú požiadavku chváliť inštitúciu, ktorá potrebuje kritiku a totálnu prestavbu ako soľ?

Jedna zaujímavá vedomosť vzišla skôr z pozorovania spolužiakov. Odpisovanie na skúškach, ťaháky, všemožné rafinované podvody - to nie je len nevychovanosť žiakov zo základnej školy, ale aj bežná vysokoškolská prax. Niektorí uspeli, lebo mali šťastie na jedinú tému z dvadsiatich, ktorú vedeli - iným ťahák nenašli - ďalší "ukecali" profesora balastom. Pekná väčšina predsunula podvádzanie na prvé miesto - pred samotné učenie. A všetci sme školu úspešne skončili - veď nakoniec "ide iba o titul" - na viac sa nás pri prijímacom pohovore do zamestnania nepýtajú. A z väčšiny toho, čo sme museli vedieť na skúškach, nevieme dnes už nič. Až na svoj vybraný špecifický odbor - ktorým sa zaoberáme. Po promócii sme už všetci inžinieri a magistri - a čo bolo sa decentne skryje pod sako, kravatu a peknú košieľku. Univerzálni inžinieri. Najvtipnejšie je týchto ľudí sledovať v živote. Ako svojich nižšie postavených a menej vzdelaných podriadených podpichujú: "Ale ja mám titul, musím mať vyšší plat, ja som sa musel viac posnažiť." Pozorovať neomylných manažérov, doktorov, vedcov, prísnych politikov, vševedúcich ekonómov, vážené osobnosti v televízii - akoby nikdy nechodili do školy. Vo všetkých vidím svojich podvádzajúcich, opisujúcich, flákajúcich sa spolužiakov. Dnešné morálne autority, špičky v obore, celebrity - ktoré akoby nemali minulosť.

Otázka je, ako by sme reformovali tento chorý systém. V priebehu štúdia som si písal zopár poznámok o veciach, ktoré ma v tej dobe najviac pálili. Chcel som:

Kurz slovenčiny pre začiatočníkov: "Nedá sa, lebo..."

Ktosi by sa ohradil: "Ale na reformu školstva nemáme peniaze." Akoby všetko chcelo peniaze. Peniaze ako prostriedok vytvárania ne-možnosti. Postoj ľudí na oboch stranách nejde vykúpiť peniazmi. Väčšina profesorov sa rada obrní výhovorkou: "Prečo by sme sa mali viac snažiť - za tieto smiešne peniaze?" Počas celého dlhého štúdia sa môj pohľad nezmenil: Zoči-voči tomuto arogantnému prístupu by sme mali skôr časť profesorov vyhodiť a vychovať si nový - pedagogicky zdatný, ľudský a slušný zbor - možno menej košatý, ukrývajúci sa za stovkami rôznych výskumných programov. Vzdelanie (podobne ako zdravie v prípade doktorov) nemôže by nástroj spoločenského vydierania. Vyučovanie na všetkých úrovniach musí byť opusom človeka, podobne ako výskum, alebo iné povolanie. Nemôže to byť iba "práca ako každá iná". A každý vyučujúci v tomto systéme by mal byť pedagógom.

Ak už nejde plátať staré rozpadnuté nohavice, je načase kúpiť si nové. Ak na to nemáme, musíme sa naučiť vyrobiť si ich vlastnými silami, aj keď to chce čas. Školstvo už nemožno povrchne reformovať, vlievať doň peniaze a udržovať ho nažive vo vegetatívnom stave. Zmena musí prísť zvnútra, od profesorov, nie zvonku, od politikov a daňovníkov. Tí budú akiste vďační za dobre vychované pasívne stádo oviec, za dlhé roky vyučené nešomrať, prispôsobiť sa, vytrpieť a celebrovať vlastné zneužívanie. Moji vlastní leniví, podvádzajúci, prispôsobiví spolužiaci ma neskôr poučovali: "Ale takto to chodí všade, svet je zlý, musíš sa ticho prispôsobiť, prehltnúť nadávku - veď všade ťa budú zneužívať a budú nespravodliví." Hoviadka vychované na porážku.

V prvom rade musíme vychovať generáciu pedagógov. Skutočných. Spĺňajúcich nároky nového systému. V podstate je to ako vychovať si generáciu hercov. Tých musíme vyberať spomedzi ľudí s talentom. No a herectvo - neznamená neúprimnosť. Herec-učiteľ má schopnosť vstúpiť do svojej role, odohrať ju, priviesť ju k pointe, ponaučeniu, študentov k zažitej skúsenosti - a zasa sa vrátiť do svojho ja, byť sám sebou, pri všetkej úprimnosti. Veď často je to divadlo, film, strety s osobnosťami, ktoré nám dávajú do života viac, než suché školské vedomosti. Herectvo učiteľa spočíva i v schopnosti opustiť svoje osobné problémy - a nezaťažovať nimi žiakov. Nejde o to klamať, profesor by mal byť človekom, študenti to budú vedieť a mali by k tomu mať rešpekt i citlivosť. Aj keď je v rámci pedagógie, v rámci divadla na pódiu pred tabuľou, vzťah učiteľa a žiaka iný. Nikdy by sa nemalo stať, aby učiteľ zaťažoval žiakov svojimi náladami, komplexami, zlosťou. Ak sa to stane, musí nastať adekvátny proces ospravedlnenia, vysvetlenia, pochopenia a odpustenia - inak učiteľ a žiak nemôžu viac pokračovať v divadle vyučovania.

Musíme sa raz a navždy rozlúčiť s postojmi, že učiteľ je neobmedzený vládca. Že učiteľ má vždy pravdu. Že dieťa nemá právo si vytvoriť, predstaviť a obhajovať svoj názor. Že učiteľ vždy vie čo je pre vštkých najlepšie. Deti sa v škole nesmú naučiť "držať hubu a krok". Treba ich naučiť protestovať, férovo diskutovať, vyrovnať sa s tým, že náš názor bol vyvrátený, ale aj s tým, ako reagovať, keď je nás odpor oprávnený. Učia nás rozdeľovať ľudí na víťazov a porazených, ale nie ako prijať prehru a už vôbec nie výhru. Toto nazvime "sociálne vedomosti" - sú súčasťou sociálnej inteleginecie, ktorú tak ako tú emocionálnu nesmieme zanedbávať spolu s tou emocionálnou - popri matematicko-technických vedomostiach.

Neohrabaní experti, alebo nepraktickí vševedkovia?

Ako som naznačil, do všeobecnej inteligencie človeka spadá popri matematických, technických a jazykových vedomostiach aj inteligencia sociálna, emocionálna, pohybová a mnohé ďalšie. Toto členenie je samozrejme predmetom sporov - môže nás napadnúť inteligencia logická, lingivistická, priestorová, hudobná, kinestetická, prírodná a prírodovedná, medziosobnostná a vnútroosobnostná. Nechajme vedcov biť sa o slovíčka - ich zápas o svoju vlastnú "pojmológiu" nám nijako nebráni vytvoriť si relatívne komplexný obraz ľudských schopností. V sociálnej oblasti (interpersonálnej) je to schopnosť existovať medzi ľuďmi - od starého zlatého "nerob druhým to, čo nechceš aby robili tebe" k potrebe solidarity a sociálneho systému. Spoločenská dohoda, spoločenská objednávka, humanizmus verzus darwinizmus, schopnosť zaradiť sa do spoločenstva, dávať mu a prijímať z neho a pritom si zachovať svoju jedinečnosť, individualitu - a nebyť pritom individualistom, citlivosť voči druhým, asertivita. V osobnej oblasti (bez jej vytrhnutia z kontextu spoločnosti) sú to možnosti ľudského vnímania, práca so silou versus násilie, láska, city, pocity, vnemy, závislosť a nezávislosť, samota a osamelosť, materializmus a duchovno, náboženské sebapresiahnutie, etika, racionálne zhodnotenie, sloboda a zodpovednosť, pasivita a aktivita.

Väčšina ľudí sú v tomto priestore analfabeti - vysporadúvajú sa s tým a zlyhávajú pri tom celý život, nakoľko takéto vzdelávanie sa vytesňuje v prospech technických predmetov. Produkujeme predsa technokratov - nie ľudské bytosti. K fyzickej inteligencii patrí znova práca so silou - aby sme ju nevkladali do fyzického násilia, bojovnosti a vojny. Súťaživosť a konkurenciu nemožno uprednosťňovať - napriek tomu je rozdelenie na víťazov a porazených (bez výuky ako sa s týmito stavmi vyrovnať bez závisti, zloby, hnevu, krutosti, pýchy) dominantným zámerom všetkých telesných výchov a loptových hier. Mladí ľudia sa na športových zápasoch nemajú učiť nevyváženej súťaživosti, nemajú si vytvárať elity "športových hrdinov", ale naopak - hrať sa, ostať v kontexte hry a pri hre sa učiť (formou zažívania) potrebným hĺbkovým vedomostiam. "Škola hrou" je akási fráza, ktorú učitelia radi pokrivujú tak, že sa úplne stráca i význam slova "hravosť". Zvieratá sa hraním učia základné zručnosti pre prežitie - no pre nás je hra výlučne už len boj, alebo opak "práce" - teda zábava. Akosi príiš kladieme dôraz na fyzické prevedenie (techniku) cvikov - vyšplhať sa, hodiť granát čo najďalej, zabehnúť čo najrýchlejšie.

Sylaby sú zastaralé, nezodpovedajú súčasnému poznaniu, mnohé z cvikov a úkonov, ktoré sú súčasťou telesnej výchovy, vyslovene poškodzujú mladých ľudí telesne, pravdepodobne však i charakterovo. Vôbec sa pritom neberie ohľad na zdravé postoje a efektívne pohyby - teda celú modernú fyzioterapiu od Alexandrovej techniky po jógu. Namiesto toho, aby sme naučili dieťa vykonať úkon s ľahkosťou, bez zbytočného presiľovania, s chuťou a sústredením, kladieme dôraz na výkon, sebaprekonanie i za cenu sebapoškodenia. Z toho sa odvodzuje celá nezmyselná idea vrcholového športu, rekordov a vyhrávania či porážania. Neučíme sa, že je možné aby vyhrali všetci (ak predmetom víťazstva je sebazdokonalenie), že súťaž je priateľská hra, kde zmyslom je sa hrať, stimulovať sa k lepšiemu výkonu - a nie vyhrať. Neučíme sa, že víťazstvo neprináša radosť ani zadosťučinenie - skôr osamelosť, sebeckú výstrednosť a neskôr prudký pád z vrcholu. Ako niečo také naučiť náš inteligentný zbor "telocvikárov", zapadajúcich do papučovo-televízno-futbalovej kultúry?Len si každý spomeňme na zopár tých svojich...

Alexandrova technika, stará už jedno storočie, sa nedotýka len fyzioterapie (ktorú bohužiaľ vnímame skôr ako nápravu poškodeného), alebo telocviku a vrcholového športu (kde sa poškodenia získavajú) ale aj praktických otázok výuky. F.M.Alexander a John Dewey rozvinuli celú filozofiu princípov učenia, ktoré práchnivý vzdelávací systém - tak ako ho poznáme - stavajú doslova na hlavu. Pri odúčaní sa pohybového (či hlasového, ale v konečnom dôsledku hocakého) zlozvyku, nemožno starý zvyk nahradiť novým, snažne sileným zvykom. Príkazy "vystri sa" "otvor hlas" "prestanem fajčiť" jednoducho nefungujú. Moderné metódy sa opierajú o (seba)pozorovanie, vnímanie príčin a okolností zvykov a hľadanie nových zdravších polôh bez priameho zásahu, sledujúc v prvom pláne iný zámer. Nalievanie právd a vedomostí sa v tomto pohľade javí ako boj s veternými mlynmi. Ten by malo nahradiť učenie sa zážitkom, hľadanie cesty najmenšieho odporu, ponímanie prazákladných súvzťahov, schopnosť odvodiť si ich konkrétne využitie (nie učiť sa naspamäť vzorce a poučky) a napokon aj uvedomenie, že vedomosti máme dávno v sebe a teda sa ich snažíme iba obnoviť, nie prijímať do seba zvonku. To je jediné fungujúce učenie.

Pýtajme sa: Prečo sme sa my museli učiť tak zdĺhavo a úmorne? Čo nám to dalo a čo nám to vzalo? Môžeme oslobodiť nové generácie od zbytočného mučenia, ktoré sme museli absolvovať my sami. Pyšní na vlastné akademické tituly a premotaný vedecko-vzdelávací systém - plytváme časom žiakov, na ktorý nemám právo. Ich detstvom, mladosťou, dospievaním - keď potrebujú poznávať svet zo všetkých strán, ochutnávať, ovoniavať, dotýkať sa, pociťovať, poznávať ľudské vzťahy v rodine, v kolektíve, medzi rovesníkmi i staršími. Toto všetko nemožno nahradiť sedením v triede a študovaním knižiek. Nám to dalo málo - omnoho viac nás to deformovalo. Radšej nech sa idú hrať a poznávať život, než príliš veľa sedieť nad knihami. To všetko treba vyvážiť v rozumnej miere. Voľný čas musíme ponechať ako voľný čas a nie ho zahltiť nezvládnutenou hromadou zadaní, pre náročnosť ktorých učitelia ani rodičia nemajú cit. Dieťa nemá rovnaké tempo riešenia úloh ako dospelý. Musíme sa vrátiť ku koreňom, k ľudskej zvedavosti a hravosti - a na tom vybudovať vzdelávací systém. Nie na memorovaní zbytočností. Deti potrebujeme naučiť poznávať, neustále v nich oživovať chuť objavovať. A nie v pedagogických príručkách v podobe fráz, ktoré učitelia odcitujú nešťastným poslucháčom a nedajbože ich donútia tieto frázy "naučiť sa" a papagájovať. Namiesto toho, aby sa chopili ich uskutočnenia, ďalej kladú na študentov nezmyselné nároky.

Vzdelávací systém neustále stojí pred dilemou - učíme mladých pre, teda pre budúce povolanie, v súlade s požiadavkami pracovného trhu, na objednávku zamestnávateľov - ich jednoducho učíme, zušľachťujeme, krešeme zo surového materiálu umenie. Umením myslím mnohorozmernú, kvalitnú ľudskú bytosť, ktorá zďaleka nezapadá len do škatuľky "generalist". Naproti tomu, dnešný vek je posadnutá profíkmi a expertami - ktorí vynikajú v jednom smere, v jednom rozmere, jedným typom zručnosti - no v ostatných sú bezradní a musia si na ne najímať iných. To je vízia súčasnej expertnej spoločnosti - jeden je lekár, ale nevie nič o varení, elektrine ani inštalatérstve, ďalší je skvelý kuchár, ale všetko ostatné mu musia zabezpečiť druhí, profesionálny elektrotechnik si platí služby osttaných profesií. To nepochybne zvyšuje úroveň poznania a možností v rámci toho-ktorého oboru, techniku a kvalitu. Ba ani mladí nerozumejú, prečo by sa mali učiť všetko - slovenčinu, dejiny, zemepis, anatómiu, chémiu, fyziku, výpočtovú techniku a aj ten nešťastný "telák". Ten kto má rád svoj jeden predmet, teší sa na svoju "úzko špecializovanú" strednú a vysokú školu, keď sa konečne zbaví všetkých tých "zbytočných" a nezaujímavých tém. Ale...

Extrémna poloha expertnosti, vôbec nie zriedkavá, predstavuje ploché bytosti, ktoré síce napísali doktorát z kvantovej fyziky, alebo sú špičkovými programátormi v C++, či neurochirurgami svetovej úrovne - no nevedia si uvariť vajce, vyžehliť košeľu, alebo vykonať hocaký iný prostý úkon mimo ich oboru. Ľudia so všeobecným, alebo "širokým" vzdelaním možno majú znalosti o stupeň povrchnejšie, no schopnosť vidieť do viacerých oblastí, prepájať ich, pracovať medziooborovo - je kvalita samá o sebe. Je to pridaná hodnota, ktorá je tak zdrojom inšpirácie, ako aj predpokladom pre pestovanie vyváženej osobnosti. Títo ľudia majú bližšie k tvorivému prístupu a objavovaniu nových nápadov - kdežto experti, popri svojej nemotornosti často trpia aj pýchou, aroganciou, sebastrednosťou a viacmenej sa stávajú "vykonávateľmi úkonov". Samozrejme, aj takých ľudí treba, no ak by zostali len oni - nemôžeme ani snívať o súlade v spoločnosti. Ak sa experti v jednom obore spoliehajú na expertov v druhom (o ktorom nevedia zhola nič) - vždy sa vydávajú takpovediac napospas - a hrozí im nebezpečenstvo manipulovateľnosti. Nevidiac do remesla lekárom alebo inžinierom - ťažko odhalíme, ak nás zavádzajú, alebo priamo klamú a okrádajú.

Konieckoncov, medzi všeobecnosťou a priemernosťou je rozdiel. Prvý (a druhý) stupeň školstva si po nás často žiada, aby sme sa stali expertami vo všetkých predložených predmetoch - vyššie stupne obracajú kurz a formujú nás naopak príliš jednostranne. Všeobecné vzdelávanie určite neznamená bifľovanie sa mien, dátumov a básničiek, tabuľkových údajov alebo encyklopedických hesiel. Práve tu by sme sa mali zaoberať všeobecnými princípami, medziprepojeniami, súvzťahom tém a oborov. Aj z IT špecialistu raz bude volič a potrebu poznať dejinné súvislosti, vyskúšané schodné i slepé cesty v organizácii spoločnosti, politike, náboženstve - ale nie dátumy narodenia potentátov. Potrebuje pravopis, ale sotva mu v živote bude treba rozlišovať syntaktické sklady. Bude potrebovať praktickú kuchynskú chémiu - ale nie poznať naspamäť presný chemický vzorec cyklohexánu. Vzdelávanie pre potreby fabriky v regióne je síce z jedného pohľadu pochopiteľné a žiaduce - a niektorí mladí ho ocenia - no neublíži mu, ak bude mať zadné vrátka, možnosť vycestovať a zamestnať sa v podniku a oblasti, ktorá ho oslovuje viac.

Čo sa v škole neučí...

Neuškodí, ak dokážeme nahliadnuť aj na odveký spor konzervatívneho a liberálneho, alebo starého a nového. Všetci sme do istej miery sentimentálni - a ak sme sa sami (neradi) morili s Chalupkom a vešali na hák pri bifľovaní Botta, v duchu generačnej pomsty doprajeme toto potešenie aj svojmu potomstvu. Zanietení učitelia svojho predmetu sa budú so svojimi obľúbenými témami lúčiť len neradi - no často si neuvedomujú, že ich detailný vhľad do obľúbenej témy nielen predkladajú, ale aj vyžadujú od žiakov, ktorých vôbec nezaujíma a nepríde im užitočná, ba ani užitočná nebude. Vyvážený postoj pritom znamená vedieť sa držať, rovnako ako rozlúčiť sa s tradíciou - presne tak ako treba inovovať, ale neuctievať novosť za každú cenu. Nostalgicky spomíname na svoje detstvo, nielen čo sme sa učili, ale aj na spôsoby ako sme sa hrali - či to bolo lozenie na stromy, sídlisková skrývačka, alebo futbal - všetko aktivity, ktoré boli z vtedajších možností a zároveň sme sa nimi zlepšovali v tom, čo bolo užitočné pre vtedajší svet. Či s povzdychom, alebo nadšením - dnes sa nadchádzajúce generácie učia i hrajú virtuálne - získavajúc tak schopnosti pre nový virtuálny svet a virtuálne životy (počnúc prácou, končiac zoznamovaním a sexom), ktoré budú žiť.

Stred? Rovnováha? Nechceme od detí priveľa? Je zvláštne, že sa ohradíme práve týmto strachom. Nebojíme sa síce dláviť detskú hlávku druhmi chemickej väzby, ale pochopenie prirodzených protikladov je nad ich sily? Rozmýšľať a konať, prispôsobiť sa a prispôsobiť si, dávať a prijímať, viesť a nechať sa viesť, učiť a učiť sa, vnímať a tvoriť - rôzne dôležité duality vymenúvam v rôznych článkoch, ich nezosúladenie, vyznávanie jednej strany a rozpad na extrémy sú pri koreni mnohých, ak nie äčšiny súčasných problémov. Čo dôležitejšie môže mladý človek spoznať zo sveta - na úvod? Čo podstatnejšie mu možno pripomínať na každom stupni vzdelania? Pravdepodobne sa musíme rozlúčiť s doterajším chápaním a vytvoriť nové poňatie toho, čo je to "základná vedomosť", čo je to "odborná výuka" a čo "vyššie vzdelanie". Oblúkom sa vrátim k všeobecným vedomostiam (general studies), ktoré prináležia celistvým ľudským bytostiam, ktorými by sme sa mali stať, alebo snažiť byť (a toto je už môj osobný pohľad) prednostne, pred tým než z nás vychovajú technokratov, profesionálov, expertov.

Tao a polarita sú kapitolami prvouky, články z ktorej som predstavil ako stavebné kamienky pre pokročilejšie úvahy. Či sú to spôsoby učenia a odnaúčania, rozdiel medzi symbolikou a doslovnosťou, vzťah materiálneho a duchovného sveta, dôležitosť tak inteligencie ako i telesnosti, mnohosť právd a rozmerov - to všetko považujem za základy ľudského poznania, ktoré predchádzajú všetky ostatné - špecifické - vedomosti. Zamyslime sa, koľko z týchto schopností, ktoré veľká časť dospelých nikdy nenadobudne, ale ktorých zvládnutie by spravilo život tisíckrát príjemnejším - nás učia na škole:

Hovoriť "prosím" a "ďakujem", uvedomujúc si význam týchto slov.
Povedať "prepáč", "je mi ľúto", "mrzí ma to."
Priznať si chybu.
Vysloviť "mýlil som sa".
Vedieť nesúhlasiť.
Dokázať povedať "nie" a odmietnúť.
Vyrovnať sa s odmietnutím.
Odpúšťať.
Prijať nedokonalosť druhých.
Pochybovať a spytovať pravdy.
Oslovovať večnosť a božské, neprepadávajúc slepej viere. (Duchovná inteligencia, namiesto teatrálneho uctievania a vnucovania dogmy.)
Hľadať si svoju cestu.
Zvládnuť byť výnimočný, byť v menšine, vzoprieť sa konformite, zastať sa neobľúbených.
Nebáť sa nálepiek.
Nesnažiť sa za každú cenu zapadnúť a vyhovieť.
Nemusieť byť macho - bezcitný, sebecký, súťaživý, majetnícky, žiarlivý pózer.
Vzdorovať móde a štýlu.
Využiť svoj handicap ako prednosť. (Nenechať sa vtiahnuť do komplexov.)
Hľadať svoj osobitý talent.
Dokázať svoje strachy, traumy a bolesti pretaviť v umenie. (Nemstiť sa druhým za svoje obmedzenia, neschopnosti a nezdary.)
Ako prijať svoj i cudzí (ne)úspech.
Nesúťažiť (nemusieť vyhrať a prehrať), nevlastniť (a nestrážiť) - ale spolupracovať a zdieľať.
Uvedomiť si rozdiel kvantity a kvality.

Mladí by nepochybne ocenili, ak by sa v škole dozvedeli to, nad čím sa učitelia zatiaľ červenajú. Ak by sa učitelia popri nespočte cudzích a vzdialených látok priznali aj k témam, ktoré považujú mladí ľudia za akútne, dôležité, alebo o ktorých nahlas nerozprávajú a nevedia si s nimi rady. Tým, ktorým sa rodičia taktne vyhýbajú a o ktorých sa od svojich rovesníkov môžu dozvedieť len povery, predsudky a prevzaté "názory":

Nemusieť byť cool trendy pózerom. Ako sa menili módy a spôsoby naprieč dejinami.
Nehanbiť sa - za svoje telo, jedinečnosť, alebo za svoje emócie. Dokázať ich dať najavo.
Necítiť sa trápne a nesvoj vo svojej prirodzenosti.
Neriešiť, ako nás vnímajú druhí ak niekomu pomôžeme, alebo ho objímeme.
Nie je nutné robiť veci "tak ako sa majú", "tak ako ich robia všetci", "tak ako to ukazujú v médiách".
Ako veci nielen robiť, ale aj vychutnávať.
Čo spraviť s okamžitým pocitom krásy, radosti, pôžitku? Ako ho potvrdiť, ako k nemu niečo pridať, ako sa vysporiadať s týmito nutkaniami.
Ako sa zoznamovať. Ako rozpoznať záujem. Ako citlivo vyjadriť nezáujem. Ako prijať odmietnutie. Aké kvality má živý príbeh zoznámenia oproti virtuálnemu porovnávaniu profilov.
Ako súložiť napĺňajúco a bezpečne. Ako nebyť pornosexuál. Ako nesexovať na výkon a pre predvádzanie sa.
Ako byť prirodzený a nežný k obom pohlaviam a nehanbiť sa za to. Aké pohlavia, pohlavné identity, sexuálne orientácie a rodové stereotypy poznáme. Nakoľko sú dôležité a ako ich tvorivo prekračovať.
Ako vytvárať živé vzťahy - nie komerčné produkty. Ako sa neznásilňovať do prevzatých modelov. Ako sa nedeptať nežným vydieraním.
Ako byť zodpovedným rodičom a pritom nie vlastníkom potomka.
Aké sú úskalia spolužitia.
Ako komunikovať.
Ako používať médiá.
Aký je rozdiel medzi osvetou a propagandou. Aké sú metódy manipulácie.

Vzdelanie je cyklické. Žiaci sa stávajú učiteľmi, z detí vyrastajú noví rodičia. I tu sa prejavuju polárne procesy. Na jednej strane si odovzdávame poznanie a spolu s ním opakujeme na mladých chyby, ktorých sa dopustili naši vychovávatelia na nás. Na druhej strane sa musíme vyrovnať s tým, že naše deti a naši žiaci nebudú a ani nemusia byť našimi vernými kópiami. Miesto pre rovnováhu je i medzi učením - formovaním - a hlavne odovzdávaním svojich skúseností - a na druhej strane prenechaním priestoru pre vlastnú cestu, opätovné preskúmanie, dokazovanie, učenie sa vlastnými zážitkami. Nakoniec snáď to najťažšie - hoci sa rodič a učiteľ štylizujú do úlohy neobmedzeného panovníka, boha - stále sú ľudskí, náladoví, omylní a nemusia mať vždy pravdu. Ako sa s tým sami za seba - a v príležitostnom konflikte s mladým človekom dokážeme vysporiadať?

"Dávaj v škole pozor!"

Sústredenie je ďalšou kľúčovou témou učenia sa. Študenti sú uzavretí v sterilných triedach, korzujú sa po sterilných chodbách, ktoré z estetického hľadiska môžeme kategorizovať ako "diery". Choré prostredie samozrejme napomáha chorým vzťahom. Pritom cieľom tejto "estetiky" je čo najmenej rozptyľovať študenta, čo najviac ho koncentrovať na látku, na učiteľa, na učenie. Keď sa zapozerá z okna, je napomínaný, hrozí sa mu poznámkou, či vyhodením z triedy, alebo zo školy. Ale čo to svedčí o kvalite pedagóga, keď bez hrozby trestu nedokáže udržať pozornosť dieťaťa? Aká "záživná" téma je to, ako zmysluplná pre detskú hlavu - keď ho sama o sebe nepritiahne? Naviac, je chvíľkové nesústredenie sa tak zlé, že musí byť učiteľom zosmiešnené alebo potrestané? Samozrejme, učiteľ si nepozornosť berie osobne - a dobre mu tak - nesústredenosť dieťaťa je učiteľova vlastná neschopnosť.

V antickom svete spočívala výchova mladých chlapcov v pederastickom systéme. Mladší muž si našiel staršieho muža, ktorý ho učil veciam potrebným do života, vedomostiam mentálnym, zručnostiam fyzickým - a samozrejme s nim praktizoval erotické a sexuálne aktivity. To je v dnešnom sterilnom morálnom svete neprípustné, no predsa sa spýtajme: nemalo by byť učenie istým spôsobom erotické? V symbolickom význame erotiky. Učiteľ preniká do mysle dieťaťa a zasieva doň semeno poznania. Je to prenikanie, je to penetrácia. No dnes sme schopní urobiť hysterický cirkus aj okolo toho, že sa učiteľ dieťaťa dotkol - bolo to sexuálne zneužitie? Počas obdobia obvyklej školskej dochádzky sa mladý človek veľmi intenzívne sústredí na svoju novoobjavenú a ešte nezvládanú sexualitu. Tá je v sterilnom, asexuálnom prostredí školy potláčaná - namiesto toho, aby bola zmysluplne využitá.

Dať svojmu výkladu sexuálny náboj, prirovnávať učivo metaforou k nejakej erotickej dynamike. A nemusí to byť len sexualita - môžeme koncentrovať mladého človeka prostredníctvom všetkého, čo ho v tomto veku zaujíma. Namiesto toho, aby sme bojovali s tým čo ho prirodzene upútava a rozptyľuje pozornosť od učiva, využime "ten rozptyľujúci element" pre potreby vzdelávacieho procesu - zaujmime ho tým. Ak je to svet za oknom - poďme učiť do sveta za oknom, použime ten svet za oknom ako učebnú pomôcku. Ak sú to témy lásky, sexu, zmyslov, pôžitkov, drám - môžeme ich osloviť históriou, umením, biológiou, geografiou, alebo matematikou týchto tém.

Sú to práve vzdelávacie inštitúcie, ktoré prehlbujú napätie v polarite sústredenie-rozptýlenie. Nemožno z človeka vyňať len rozum a šľachtiť ho samostatne a výlučne - zanedbajúc sexualitu, telesnosť, fyzickú prítomnosť, pocity, emócie, chute. To ostatné nemožno potlačiť, nemožno to nechať nepovšimnuté a nemožno to podceňovať. Človek je komplexná bytosť, ktorá má všetky tie stránky, vzdelanie by ich všetky malo oslovovať, všetky šľachtiť - a v ideálnom prípade spolu naraz. Inak učenie nebude úspešné.

Veľký dôraz by sme mali klásť na prehľadnosť, budovanie štruktúr. Aj keď vieme, že mnohé sa neskôr budú musieť rozpadnúť, nahradíme ich novými, možno komplikovanejšími štruktúrami, ba niektoré budeme musieť nadobro rozbiť... Najprv však musí byť čo rozbiť. Najprv musí existovať štruktúra, potom na ňu môžeme získať nadhľad, prekročiť ju. Inak sa budeme učiť len chaotický súbor vedomostí - memorovaním - ocitneme sa v zajatí štruktúry práve preto, že ju ani nikdy neuvidíme. Študenti potrebujú vidieť tak členenie a kategorizáciu vedomostí, ako aj ich súvislosti - obvyklé aj neobvyklé. Zjavné prepojenia v technických a popisných látkach, ale aj metaforické paralely medzi rôznymi odbormi. Technika-ekonomika-spoločnosť-ekológia-biológia.

"Ukáž žiacku!"

Klasifikačný systém je nutné preskúmať a pretvoriť. Možno to ani nie je chyba samého systému, ale nastavenia profesorv, rodičov a žiakov. Je možné, že budeme musieť vychovať celú generáciu rodičov - ktorí nikdy nebudu hodnotení, alebo budú hodnotení alternatívnym systémom a budú intenzívne vzdelávaní ako chápať hodnotenie svojich výsledkov - aby sme mohli znova pristúpiť ku klasickej klasifikácii ich detí. Nakoľko teror známok sa prenáša z rodičov na deti a na ich deti a ich deti. Žiak, ktorý vyrástol pod súčasným tlakom známok, skúšok, vysvedčení - nie je vo väčšine prípadov schopný zaujať k nim z čista-jasna v dospelosti (ako rodič) zdravý postoj. Možno budeme musieť istú generáciu vzdelávať vedno - rodičov spolu so svojimi deťmi. Film "Marečku podejte mi pero" je dobrým príkladom (pomimo všetkého humoru), ako rodičia rýchlo zabúdajú, čo je to školská drina a ako je nutné, aby si absurdný vzdelávací systém znova zažili na vlastnej koži. Systém, ktorý narába s dospelými ako s nesvojprávnymi deťmi nie je schopný zo skutočných detí vychovať slobodných a zodpovedných dospelých. Koľko sa oproti tomuto filmu zmenilo dnes?

Na základe prísnej klasifikácie a takisto na základe nerovnovážnych, chorých vzťahov učitelia-žiaci (profesorská krutosť, zlomyseľnosť, škodoradosť, nadutosť, arogantné požiadavaky) vzniká v mladých frustrcia - ktorú potom ventilujú rovnakým správaním (pretože iné nezakúsili) na svojich slabších rovesníkoch a takisto na mladších ročníkoch. Dobrých študentov musia potrestať za vlastnú nedostatočnosť v tej či onej forme inteligencie. Kým "bifľoši" sú elitou v očiach profesorov, "jocks" (atletické hviezdy, machovia, športovo-silovo-bojovne zdatnejší študenti) sú zasa elitou rebelov sami pre seba. Namiesto toho, aby škola integrovala rozmanitosť a učila nás tak žiť v pestrej spoločnosti, vytvára takéto nebezpečné napätia. Učitelia ponižujú zlých študentov, karhajú ich, nútia ich vykazovať vynikajúce výsledky v každej oblasti, zdvíhajú prst nad nimi a poukazujú na nich - a naopak vyzdvihujú dobrých študentov (aj proti ich vlastnej vôli - čím ich znova ponižujú) - namiesto toho aby učili rešpektovať slabšie aj silnejšie nadanie a aby každému individuálne napomohli k relatívnemu zlepšeniu.

Systém skúšania musíme otočiť o 180 stupňov. Namiesto javiskového prednesu - alebo skúšky pred ktorou kumulujeme stres, ktorý nám napokon bráni ju úspešne zvládnuť - sa musíme usilovať prívetivo uviesť študenta do čo najväčšej pohody. Toto bude samo o sebe dôležitý poznatok do budúcna, keď bude stáť v reálnom živote pred ekvivalentami skúšok - pohoda, meditácia a koncentrácia. Možno to bude chcieť celý jeden predmet - uvádzania sa do pohody. Podobne ako predmet "ako sa učiť". Kvantum vedomostí tak či tak zabudneme a počas nástupného obdobia v zamestnaní budeme musieť naštudovať úplne nový súbor poznatkov - tie staré budú úplne zbytočné, jediné čo pomôže bude schopnosť vytvoriť si štrukturálny náhľad, pochopiť súvislosti, porozumieť látke - a nie sa namemorovať vzorce. Skúšku budeme musieť premeniť na udalosť, keď študent bude chcieť ukázať čo vie - a že ho teda môžeme vo svojom vnímaní posunúť o priečku vyššie - ako kvalitnejšiu bytosť, dospelejšieho človeka. Alebo ju naopak tak prirodzene zakomponovať do vzdelávacieho procesu, že človek ani nezistí, že ju podstúpil. Niekedy je absolvovanie predmetu a práca študenta na ňom postačujúca sama o sebe, nemusíme ho otravovať s opätovnou sumarizáciou na papieri na konci roka či semestra.

"Od môjho predmetu ruky preč!"

Staré predmety budeme musieť prestavať od základov, alebo ich úplne zrušiť. Prestať nútiť deti bifľovať sa životopisné údaje autorov (sú to len bočné informácie ktoré stavajú diela do kontextu) - celý predmet literatúry sa musí zamerať na diela samotné, ich primeraný počet, možno uprednostniť prierez modernými názormi, než výkladom ich historického vývoja. Žiadne roky, mestá, životopisné dáta. To čo tvorilo dve tretiny predmetu. Učiť sa o myšlienke diel, ich presahu, aplikovateľnosti v našom živote, ich zmysel, posolstvo, prínos, inovatívne metódy. Namiesto rokov narodenia a úmrtia Orwella skúmať, ako sa distopická vízia jeho diel podobá na súčasnosť. Rovnako môežme gramatiku očistiť od balastu jazykovedných údajov na úrovni SAV. Vysokoškolskí študenti nezvládajú pravopis - možno práve preto, že sa museli sústrediť na tisíc ďalších hlúpostí, ktoré im učitelia vtĺkali do hlavy.

Dejepis sa musí zjednodušiť, aby sa nestalo to čo mne, že ani na strednej škole som nepoznal dejinné radenie udalostí - pretože nám nikto nikdy nenakreslil zmysluplnú časovú os. Namiesto totho sme memorovali čísla - konkrétne roky narodenia, dátumy bitiek. Prestaňme klásť dôraz na vojnovú, hrdinskú, patriarchálnu a machistickú časť histórie ("jedno mužské zlyhanie za druhým"), intrigy, zmluvy, anexiu území. Zamerajme sa na diverzitu, príspevky ku kultúre. Naučme deti, že hranice sa vždy posúvali, národy vymierali, premnožovali sa, vyvražďovali iné národy. Že nie je možné revidovať čosi spred 200 rokov a ignorovať to, čo sa udialo pred 100, alebo 300 rokmi a čo by sa dalo tiež revidovať. Prestať klásť taký údesný dôraz na národné dejiny - lokálne, regionálne miniproblémy - a ignorovať veľké udalosti, ktoré majú dodnes celosvetové následky.

Neučili sme sa o krvavom nástupe kresťanstva, inkvizícii, o vyvraždení pôvodných severoamerických obyvateľov, ich kultúre a spoločnosti ktorej úroveň sme ani dnes nedosiahli. Namiesto o prvej ústave ľudských práv v starej Perzii pred 2500 rokmi (sloboda náboženstva, formálne poprenie otroctva) sme sa učili o veľkých dobyvateľoch (ničiteľoch) ako Tamerlán, alebo Alexander Macedónsky. Dejepis je machisticky samoľúby predmet plný balastu. Namiesto neho by sme sa mohli pýtať detí: "Ako by si riešil tú a tú historickú udalosť?" - a ukazovať im rôzne možné následky, učiť ich nepresadzovať svoje záujmy na úkor druhých, nepodriaďovať si ostatných pre potešenie z moci (ktorá sama o sebe nemá žiaden zmysel), neutlačovať menšiny, nevnucovať svoj názor. Namiesto suchej histórie, by sme mohli rozprávať dejiny v mýtoch a príbehoch - jednotlivcov a komunít.

Ak to vôbec možno zhrnúť všeobecne - prestaňme mladých trápiť nezmyselnými menami, pomenovaniami a rokmi - všetko sú to podružné a neužitočné koncepty. Potrebujú prirovnať dejinné udalosti k prítomnosti, k niečomu bezpostredne zažitému, vnímať súvislosti, kontext, príčiny a dôsledky, vývoj situácií, reakcie rôznych strán, vnímanie konkrétneho javu v rôznych epochách. Ak to vyjadríme šírším obrazom - bohužiaľ stále máme tendenciu odlievať busty a tesať súsošia konkrétnym ľuďom, než vynálezom (ktoré mohol napokon vynájsť hocikto iný), dielam (ktoré sú vecou vrodeného talentu), alebo pojmom (sloboda-zodpovednosť, súnaležitosť-rozmanitosť, súťaž-spolupráca), ktoré majú význam a zmysel pred fetišom "koho poznáš po mene".

Dejiny Slovenska sú významné pre Slovákov, ale nemožno im venovať viac než pár týždňov, alebo mesiacov. Pre hejslovenské slovenčinárky to bude veľmi ťažké, rozlúčiť sa s Hurbanom, Hodžom, Vajanským, Smrekom, Kraskom, Mňačkom - ale pre život človeka sú dôležitejšie iné informácie a varovania. Dejepis Slovenska by mal mať taký rozmer, ako veľkosť Slovenska a jeho histórie v kontexte sveta. Zo zemepisu budú musieť odísť tisícky miest a priemyslov v nich, z prírodovedy napríklad latinské názvy, veľkosti vajíčok a počty mláďať, z hudobnej výchovy životopisy skladateľov - pretože toto všetko si človeka nájde v čase, keď o to bude mať skutočný záujem. Míňať dôležitý a krásny časť mladých na memorovanie čohosi, čo bude okamžite po skúšaní zabudnuté a možno nikdy nevyužité - je púha drzosť.

Nové predmety by sme mali vybudovať okolo poznania polarity a jej rôznorodých dôsledkov na život, schopnosť pracovať s pólmi, zjednocovať ich, hľadať si strednú cestu, nestávať sa extrémistom. Učiť ich teóriu rovnováhy a miery. Súvislosti a paralely medzi rôznymi predmetmi. Učiť ich o spoločenských javoch, citoch, sexualite. O pestrosti v rámci sveta - pestrosti náboženstiev (namiesto dogmatiky jedného vybraného) - o pestrosti sexuality - o pestrosti nzáorov. Učiť ich budovať si názory na základe poznania vecí a situácií, dokázať ich predostrieť, nehanbiť sa za ne, vedieť ich konfrontovať nenásilne, nehanbiť sa byť v menšine, schopnosť vzdať sa chybného názoru - bez hanby, pomsty, komplexov. Ako soľ potrebujem skutočnú vedu o spoločnosti, ktorá si nebude samožersky užívať vlastný komplikovaný systém termínov, ale pripraví človeka čo najlepšie na rôzne situácie. Lekcie moderných pojmov - spiritualita, alternatívna a vedecká medicína, duša, mágia, láska, homosexualita, revolúcia či vzbura a revolta, samota a osamelosť,...

A oživiť by sme mali všestrannosť zájmov človeka, aby rôzne typy poznatkov vedel tvorivo kombinovať. Nemôžeme vychovávať len globalizované deti naučené informačným štandardom - potrebujú tak vynikať ako aj prináležať - a ak vynikať, tak čímsi svojim, jedinečným. Pomôcť by mohli napríklad hodiny pôvodných remesiel. Rozvíjať v nich všemožné zručnosti - prečo by sa chlapci nemohli naučiť štopkať ponožky, dievčatá rúbať drevo? Ani dnešné normované časy nie sú predvídateľné - je len škoda, že sme zrušili predmety ako "pestovateľské práce", "technické práce". Tam mohli deti získať zážitok, že dokázali vypestovať čosi vlastnou snahou, alebo rovnako tak dokázali čosi vyrobiť. A najmä - aká tŕnistá cesta vedie k často nevačnému výsledku. Tieto schopnosti budú potrebovať nielen v prípade globálnej katastrofy, ale pestovanie/chovanie/tvorenie/zručnosť - sú univerzálne skúsenosti, ktoré môžu zužitkovať tak v samotnom procese učenia (pestovanie seba sama), ako aj vo výchove vlastných detí (schopnosť sa postarať o živú bytosť), či pri stavbe svojho domu. Namiesto diktátu architektonických slohov, literárnych štýlov - zúfalo potrebujeme začať podporovať v deťoch tvorivosť, originalitu, poznávať a rozvíjať svoj jedinečný talent, nehanbiť sa zaň, reagovať primerane na vlastné hranice, premeny, úspechy, nepochopenie. Schopnosť sa umelecky vyjadriť, osloviť ľudí okolo seba, osloviť širšie spoločenstvo. Použiť také slová a vety, aby sme vedeli povedať to, čo chceme vyjadriť. Veci, ktoré ja dnes v záplave nabifľovaných nezmyslov darmo hľadám.